V rodine Weasleyových sa zaviedlo nové pravidlo, s ktorým všetci bez výhrad súhlasili. Dohodli sa na tom, že meno Percy Weasley nik z nich nevysloví a nik nebude o ňom hovoriť a spomínať ho. Prestal pre nich existovať, vymazali ho zo svojich životov a taktiež myšlienok. Harry na pani Weasleyovej videl, ako veľmi ju to bolí a bol presvedčený, že na svojho syna, aj napriek zrade, nezanevrela.
Ako Harry predpokladal, na druhý deň sa opäť dostal do stretu s Molly. Spoločne so Siriusom a Hermionou ju presviedčali, aby pri spisovaní potrebných vecí zabudla na peniaze. Proste, aby tam napísala skutočne všetko, čo budú potrebovať. Snažila sa vo všetkom šetriť, okrikovala Rona aj Ginny pri ich zoznamoch, vďaka čomu vznikla nová hádka. Boli prinútení napísať do zoznamu aj sovu, pretože Kvík aj Elvíra, ktorí boli zavretí v klietkach, pri požiari zahynuli. Našťastie sa zachránil aspoň Krivolab, ktorý v tej dobe behal po záhrade a snažil sa zbaviť svojho nutkavého pocitu po požití cukríkov. Bill ho priniesol na druhý deň. Sumu, ktorá bola nakoniec spísaná, prikázal Harry zdvojnásobiť aj napriek protestom pani Weasleyovej. Po ďalšej hádke napokon privolila. Pán Weasley vybavil na Ministerstve cez osobu pracujúcu pre Rád prepojenie letaxovej siete s obchodom dvojčiat.
Pani Weasleyová chcela počkať až na listy z Rokfortu a ísť na nákupy naraz, ale keďže nemali čo na seba, rozhodli sa spraviť minimálne dve návštevy Šikmej uličky. Išla s nimi aj Hermiona, ale Harry odmietol. Stále mal zo všetkého nepríjemný pocit, aj keď si už svoju vinu nepripúšťal, nevedel sa im poriadne pozrieť do očí. A najmä Ginny. Bolelo ho jej odmietnutie, preto sa jej snažil vyhýbať. Zavrel sa v knižnici a premýšľal, čo všetko sa udialo behom posledného mesiaca od jeho prebratia.
„Čau, čo robíš?“ vytrhol ho zo zamyslenia veselý Siriusov hlas.
„Nič, len rozmýšľam o minulom mesiaci. Nevedel som, že to tak nepríjemne svrbí.“
„No lepšie, ako keby ťa to malo páliť, nemyslíš?“ prisadol si k nemu, „Nejako sa musíme zvolávať aj my.“
„Kde v Rokforte sú pripojené kozuby do Štábu? Vieš, musím vedieť, kam mám bežať, keď sa budeme zvolávať.“
„Ty to berieš fakt poctivo,“ zachechtal sa, „je to Dumbledorov a myslím, že aj McGonagallovej. Nie som si istý, či ho má pripojený aj Srabus, skôr nie. A keď tam bude Tonksová, tak jej ho určite pripoja.“
„Tak to budem utekať k nej. Dumledore tam skoro nebude a neviem si predstaviť McGonagallovú, keby som jej tam vletel. A k Snapovi sa určite hrnúť nebudem. Aj tak je divné, že si u Voldemorta nikdy nevšimol Umbridgovú ani Percyho. Čo myslíš?“
„Asi nie, nemám ho síce rád, ale doteraz poskytoval dostatočné informácie. Keby ich videl, určite by to spomenul.“
„Ten Percy sa mi nevidí. Pripadal mi, že bol k tomu prinútený. Určite to nerobil z vlastnej vôle,“ pozrel na Siriusa a túžil, aby s ním zdieľal rovnaký názor. Nikdy nemal Percyho rád, ale toto mu k nemu nesedelo.
„Harry, ty si strašne želáš, aby to tak bolo. Aby mali Weasleyovci o jednu bolesť menej. Ale povedz, čo prinúti človeka, aby zradil vlastnú rodinu? Čím by ho dokázali vydierať?“
„Neviem, možno uniesli niekoho, koho mal rád. Alebo…“ bol prerušený.
„Snape sa to pokúsi zistiť, ty sa tým netráp. Dúfam, že si nič nevyčítaš!“ okamžite po ňom hodil skúmavý pohľad.
„No, jedno mi to nie je. Ale pani Weasleyová mi uštedrila poriadnu lekciu,“ musel sa uškrnúť, „asi som mal po papuli dostať už dávno. Ale vieš, čo ma trápi? Ten divný pocit. Niekoľko dní som tušil, že sa niečo stane.“
„Áno, je to divné, ale možno to bola len náhoda. Starosti si s tým začneme robiť, až sa to bude opakovať, dobre?“
„Hm.“
„Trápi ťa snáď ešte niečo?“
„Nie.“
„Harry, keď máš niečo na srdci, tak mi to láskavo vyklop,“ povedal prísne.
„Nič mi nie je, vážne. Čo budeš teraz robiť?“
„Rozmýšľal som, že pôjdem navariť obed. Keď sa vrátia, budú hladní a my vlastne tiež.“
„Dobre, ja sa ti pokúsim pomôcť.“
——
Po niekoľkých dňoch dostali listy z Rokfortu. Práve, keď sedeli pri raňajkách, tentoraz aj s Ronom, im ich priniesol Lupin, ktorý vyzeral horšie ako obyčajne. Čerstvo prekonal vlkolačie obdobie. Porozdával im ich a neodmietol ponúkanú kávu od Molly.
„Budeme mať premiestňovacie kurzy,“ vyhŕkol nadšene Ron, otŕčajúc kúskom pergamenu, „treba to podpísať.“
„Čo je na tom také úžasné?“ spýtala sa Hermiona. „Harry predsa hovoril, že je to veľmi nepríjemný pocit.“
„Na to si treba len zvyknúť,“ zasmial sa Sirius.
„Je to skvelé, tu zmizneš a objavíš sa inde,“ zasnil sa Ron a mamka ho tresla po hlave.
„Som kapitánom chrabromilského družstva,“ povedal prekvapene Harry, ktorému vypadol z obálky odznak. Zároveň s ním vytiahol aj pergamen.
„To je skvelé, vedel som, že to budeš ty,“ zvýskol Ron.
„Gratulujem,“ tľapkal ho po pleci Sirius. Hermiona len pretočila oči, nikdy ju metlobal nezaujímal.
„No až také skvelé to nie je. Za prvé, nechcem ním byť a za druhé, povzbudí, keď má družstvo troch členov zo siedmych,“ práve si čítal pergamen.
„Akých troch členov?“ vyzvedal Ron. Harry sa naňho zaškľabil.
„No mňa, potom Katie Bellovú a tým tretím,“ pozeral na Rona, ktorý od nedočkavosti očervenel, „si ty,“ vybafol. Ron potreboval pár sekúnd na pochopenie, počas nich sa neprestávali všetci smiať. Potom sa radoval aj on.
„Počkaj a prečo nechceš byť kapitánom?“ spýtal sa ho Lupin.
„To by aj mňa zaujímalo,“ pridal sa Ron.
„Ťažko môžem riadiť hru, vydávať pokyny, vymýšľať stratégiu a ja vlastne ani neviem čo, keď celú hru sedím v lufte a striehnem po strele. Poviem Katie, aby to zobrala za mňa,“ vysvetlil a pozeral na odznak.
„Podľa mňa spravíš chybu, vyhrať pohár ako kapitán, to je môj sen,“ sníval Ron.
„Tak si ho vezmi, ja budem mať o starosť menej,“ ponúkal mu ho Harry.
„Na to zabudni, ja budem rád, keď niečo chytím,“ zafrflal mu naspäť.
„Vidíš, Ginny, keď Harry vypíše konkurz, môžeš sa prihlásiť,“ otočila sa Hermiona na kamarátku.
„Si píš, že sa prihlásim,“ usmiala sa na ňu Ginny a pozrela na Harryho. Keď sa ich pohľady stretli, zarazila sa a zabodla oči do taniera. On tie svoje vrazil do obálky.
„Len škoda, že moja kariéra aurora skončila skôr ako začala,“ zamračil sa Ron, ktorý si prezeral zoznam kníh.
„Prečo?“ vyzvedal Sirius zároveň s Lupinom.
„Snape berie len tých, čo dostali V. A ja som dostal P, takže mám smolu. Na aurora sú potrebné aj Elixíry,“ vysvetľoval.
„Prečítaj si ten druhý pergamen,“ povedal Harry, ktorý už preštudoval celú obálku, „tento rok sa rozhodol brať aj P, ktovie prečo?“
„Tak fajn,“ zaradoval sa Ron, keď doštudoval pergamen, „ešte nie je všetko stratené.“
„Keď sa budete učiť tak ako doteraz, tak vám nedá šancu. Nedovolí vám spraviť MLOK-y,“ zahriakla ho Hermiona.
„A načo máme teba?“ zasmiali sa obaja.
„Kedy pôjdeme do Šikmej?“ zapojila sa Molly a hodila po nich škaredý pohľad.
„Môžeme ísť hocikedy, teraz je to tam samý auror. Kým začne škola, tak je tam bezpečne,“ povedal Lupin.
„Treba len knihy a pomôcky. Habity sme kúpili už aj Harrymu. Možno by som mohla ísť len ja…“
„To ani náhodou, mami,“ frflala Ginny, „my pôjdeme tiež, čo sa nám tam môže stať?“
„Molly, skutočne je tam bezpečne,“ prehováral Lupin.
„Dobre teda,“ trochu neochotne privolila. Nakoniec sa dohodli, že na nákup pôjdu poslednú prázdninovú stredu.
——
Harry sa dosť často zatváral sám v knižnici. Nebolo to preto, že by tu našiel nejakú zaujímavú knižku, ktorú potreboval nutne prečítať. Potreboval si hlavne utriediť myšlienky a premýšľať. Preberať si všetky doterajšie nahromadené informácie a pokúsiť sa prísť na niečo, čo mu možno uniklo. Dumbledora od poslednej schôdze nevidel a ani nepredpokladal, že by sa tu objavil. A Snape taktiež. Neprišli ani po útoku na Brloh. Pettigrewa stále nebolo a preto sa aj Siriusova nálada začala približovať k bodu mrazu. Tak isto, ako tomu bolo minulý rok. Utešoval sa aspoň tým, že Harry bude chodiť na schôdze a dúfal, že po chytení potkana ho oslobodia. A mal záruku aj v tom, že Harry bude dochádzať každý týždeň na hodinu oklumencie. V tej nenastala žiadna zmena, po jej úspešnom zvládnutí sa nevedeli pohnúť ani o kúsok. Zrejme na legilimenciu nemala strela vplyv. Zato Sirius a Susan sa zblížili o čosi viac a svoj vzťah nemienili udržiavať v tajnosti. Tak tomu robili Lupin s Tonksovou mysliac si, že ich nikto neprekukol. Nevyvracali im to. Zrazu ho vyrušilo klopanie na dvere.
„Ahoj, môžem ďalej?“ spýtala sa Hermiona. S úsmevom prikývol. „Už si tu zase zavretý?“ nečakala na odpoveď. „Potrebujem sa s tebou porozprávať. Mohol by si to tu zabezpečiť?“
Prekvapene zdvihol obočie. Nevedel, čo si má myslieť. Žeby ďalší výlev citov? Vytiahol prútik a začaroval miestnosť. Nato si Hermiona dôležito sadla oproti a zadívala sa mu do očí. Musel sa uškrnúť.
„Čo potrebuješ? Vyzeráš strašne vážne, mám si robiť obavy?“
„Ja nepotrebujem nič. Ale ty sa potrebuješ vyrozprávať,“ mračila sa.
„Prečo si myslíš, že to potrebujem? Som v pohode.“ Vyzeralo to podozrivo.
„Nie, Harry. Nie som slepá. Od incidentu s Brlohom sa správaš divne a Ginny tiež. Čo sa tam medzi vami stalo?“
Zostal zarazený, toto veru nečakal.
„Nič, vážne. Nerob si starosti…“
„Harry, netrep!“ húkla po ňom, až nadskočil, „Nie som idiot. Ja som sa ti vyrozprávala. Nemyslíš, že si zaslúžim rovnakú dôveru?“
Musel sa zamyslieť. Mala pravdu, ona mu o Viktorovi povedala, zdôverila sa. Prečo by jej on nemohol povedať o svojich citoch? Vedel, že by to nikomu nepovedala, to sa mohol spoľahnúť. A okrem toho, mať komplica, ktorý by ho chápal a podržal, to tiež nie je na zahodenie. Preto sa rozhodol a povedal jej všetko. Chvíľu uvažovala, ale nevyzerala prekvapene.
„Vždy som vedela, že ti to zapne. Ale povedz mi, prečo si na ňu tak vyletel? Prečo si sa s ňou najprv neporozprával?“
Tváril sa nechápavo až natvrdnuto. Prevrátila oči.
„Poviem ti to pomaly, Harry, aby si to pochopil. Ginny bola do teba zamilovaná štyri roky. Celú tú dobu verila, túžila a čakala, že si ju všimneš. Ja som jej poradila, aby začala konečne žiť a nie stále dúfať v teba. Aby sa uvoľnila a ukázala inak, ako tomu bolo dovtedy. Vedela som, že teba treba len trocha nakopnúť. A keď sa jej to pomaly a ťažko začalo dariť, keď už-už na teba zabúdala, tak ty na ňu takto vyletíš? Nediv sa, že ju to prekvapilo a šokovalo! Proste to nečakala a nebola pripravená!“
„Preto začala chodiť s Cornerom?“
„Áno, ty idiot, pretože videla, ako slintáš po Changovej! Čo mala asi robiť? Stáť v pozore a čakať, kým si ju Chlapec, ktorý prežil konečne všimne?“ Hermiona bola vážne nahnevaná.
„Dobre, fajn. Máš pravdu, som idiot, slepý somár a najväčší kretén na svete. Tak mi poraď, čo mám teraz robiť? Mám nejakú šancu? S kým vlastne chodí?“ vyletel a vyzeral zúfalo.
„To nie je len úlet, že?“ spýtala sa s úsmevom, „Ty si sa do nej zamiloval!“
„Neviem, asi. Vieš,“ pozeral na ňu a rozmýšľal, ako najlepšie vysvetliť to, čo sa s ním dialo, „na začiatku, keď som sa prebral, tie jej vlasy… Myslel som si, že ma zaujala, pretože som videl svoju matku, ale časom som začal vnímať už len jej krásu a ona je fajn. Asi áno, zamiloval som sa. Áno.“
„Osobne si myslím, že máš dosť veľkú šancu,“ stále sa uškŕňala.
„Ako vieš?“ spýtal sa s nádejou. Tá len pokrútila hlavou.
„Vieš čo, Harry? Radšej sa to nesnaž pochopiť. Vy chalani ste proste v tomto zaostalí. S Cornerom začala chodiť zo zúfalstva, nie z lásky. Ona sa ťa, podľa môjho názoru, nikdy definitívne nevzdala, len chcela preklenúť obdobie tvojej zadebnenosti niečím príjemnejším ako fňukaním. A to možno platí aj o Deanovi, aj keď…“
„Deanovi?“ to mu vyrazilo dych. „Ona chodí s Deanom Thomasom?“ Hermiona prikývla. „Čo na ňom vidí!?“
„To je snáď jej vec, nemyslíš?“ vyhúkla a hodila po ňom odsudzujúci pohľad, „No, proste s Deanom je to možno iné. Na tomto vzťahu jej záleží, ale je to trocha komplikovanejšie.“
„Ako to myslíš?“ tá poznámka ho zaujala.
„On, Dean, je trošku viac žiarlivý, už pred Ministerstvom sa tak prejavoval. A keď potom prišli prázdniny, on má proste strach,“ povedala zamyslene, „Ginny mi nič konkrétne nehovorila, len spomenula, že má nejaké listové problémy, keď sme sa bavili o… ale to je naša vec.“
„Prečo má strach? Aké listové problémy?“ na Harryho pochopenie toho bolo veľa.
„Harry, ty si fakt trúba,“ Hermiona vyzerala, že ju čochvíľa trafí šľak, „on je žiarlivý a prídu prázdniny,“ Harry stále nechápal a Hermiona začínala byť zúfalá, „Kto chodí k Weasleyovcom na prázdniny? Z koho sa stal v poslednej dobe fešák? Do koho bola Ginny tak dlho zamilovaný? A o koho sa starala na začiatku prázdnin?“
„Myslíš mňa?“
„Áno, myslím skutočne teba,“ pretočila oči, „neviem síce nič konkrétne, ale domnievam sa, že jej vypisuje listy, žiarlivé listy a ju to mrzí. Asi dúfa, že keď sa vrátia do školy, tak sa Dean upokojí, ale podľa môjho názoru asi ťažko, videla som minule.“
„Takže jej na ňom záleží,“ povedal sklamane. „A pre mňa to znamená čo? Čo mám teda robiť?“
„Máš niekoľko možností,“ spustila a keď videla jeho nedočkavú tvár, pokračovala. „V prvom rade sa prestaň správať ako ignorantský somár, presne tak, ako si sa správal v posledných dňoch. Možno to bude pre teba ťažké, ale ak ju budeš obchádzať a nekomunikovať s ňou, tak si veľmi nepomôžeš. Dostaneš sa do podobnej pozície, v akej sa nachádzala Ginny dlhé roky. Správaj sa k nej tak, ako pred Brlohom, vtedy ste si rozumeli. No nepozeraj, nehovorila som, že to nebude ľahké? Za druhé, neopováž sa na ňu tlačiť! Ona si musí uvedomiť, či si pre ňu dôležitejší ty alebo Dean. Ten, keď bude s tou svojou žiarlivosťou pokračovať, tak to Ginny rýchle utne. Nepatrí k tým, čo si nechajú skákať po hlave. Alebo za tretie, ak chceš, nájdi si aj ty niekoho, kto ti to pomôže prekonať…“
„To v žiadnom prípade, nedokážem s nejakou chodiť a pritom myslieť na druhú.“
„V tom prípade s ňou budeš musieť začať hovoriť. Keď uvidí, že si sa upokojil, spraví to isté. Určite.“
„Bavili ste sa o mne?“
„Myslíš o tom bozku? Tak to nie a prisahám ti, že sa o tomto rozhovore nedozvie. Čo budeš teda robiť?“
„Pokúsim sa správať normálne, nechcem, aby sa trápila. Budem čakať. Keď mohla ona, môžem aj ja,“ prehlásil rozhodne.
„Tak fajn a ja vám budem držať palce,“ povedala s úsmevom. Harry jej bol vďačný, spomenul si, že Ginny bola niekoľkokrát smutná. Že by listy?
„A ty ako? Myslím Viktor a Ron? Vyzerá to, že ste v pohode,“ opýtal sa.
„Zahodila som to za hlavu, odpustila som si a s Ronom je to tak, ako vždy. Nič sa nezmenilo,“ mykla plecami.
„Si si istá?“ opýtal sa nedôverčivo.
„Úplne,“ usmiala sa.
„Tak teda poďme.“
V dobrej nálade a smejúc sa, vlastne ani nevedeli na čom, vyšli hore po schodoch a vrazili do chlapčenskej izby. Ron a Ginny práve hrali na zemi šach a prekvapene na nich pozreli.
„Kde ste boli a čo ste robili?“ opýtal sa Ron podozrievavo. Hermiona sa zachichotala.
„Boli sme v knižnici a preberali sme stratégiu, ktorú použijeme na ovládnutie tej rokfortskej,“ Harry presne vedel, ako Ronovi pokaziť náladu. Pritom si však dobre všímal Ginny, ktorá vyzerala, že je plne sústredená na postavenie svojich figúrok. Ľahol si teda na posteľ, ale oprel sa tak, aby dovidel na všetkých.
„No, áno, na to sa už fakt neviem dočkať,“ zafrflal.
„Ronald, veď si hovoril, že pomôžeš,“ okríkla ho Hermiona. Ron sa však tváril, že je koncentrovaný na hru a potiahol figúrkou. Harry sa musel uškrnúť.
„Ron, nemusíš tam chodiť s nami, keď nebudeš chcieť,“ povedal pokojne. Hermiona sa naňho zamračila, ale Ron vyzeral nadšene.
„Vážne, Harry? To je super, vieš ako knižnice nenávidím.“
„Áno, myslím to vážne. My ti odtiaľ v pohode prinesieme knihy, ktoré prečítaš,“ zaškľabil sa na jeho výraze. Hermiona sa začala smiať a Harryho potešilo, že sa zasmiala aj Ginny, pritom naňho pozrela a neuhla pohľadom. Opätoval jej úsmev.
——
V posledné stredajšie prázdninové ráno bolo v kuchyni rušno. Vládla tu nervozita, ktorú do všetkých vlievala pani Weasleyová.
„No tak, Molly, nikomu sa nič nestane,“ upokojoval ju Lupin, „všade je absolútne bezpečne. Všetko sa pravidelne kontroluje, zatiaľ sa nič nestalo a neukázal sa tam ani jeden smrťožrút. Je tam veľa aurorov a taktiež Rád.“
„Veď dobre,“ zamrmlala.
„Nemohol by som ísť s vami ako pes?“ opýtal sa Sirius s lišiackym úškrnom. Ginny za zachichotala.
„Myslím, že to nepôjde. Minule ťa spoznali,“ zatrhol mu plán Lupin.
Odletaxovali sa do bytu dvojčiat Weasleyových, ktorý bol nad ich predajňou. Odtiaľ zbehli po schodoch do skladu, kde mali dvojčatá vrchovate naukladané škatule s rôznymi výrobkami.
„Ahojte, rád vás vidím,“ vykríkol Fred a objal mamku a sestru, „máme tu trochu tesno a vpredu je to samý zákazník. Hej, George!“ zakričal na brata.
Ron sa zatiaľ začal zvedavo prehrabovať v škatuliach. Hermiona nazerala tiež.
„Mami, Ginny, poďte si to tu poobzerať?“ zavolal ich George. Obe sa vychytili za ním a keď sa chceli pohnúť tí traja, Fred ich zadržal. O pár sekúnd bol George naspäť.
„Počuj, Harry, ten tvoj zápisník so záškodníckymi kúzlami je absolútne fantastická vec,“ spustil Fred.
„To, čo sme riešili celý minulý rok, sme s ním vyriešili za pár minút,“ dopĺňal George.
„Vracačky, slintačky, horúčky.“
„A pridali sme hnačky, štíkútačky, kýchačky a grgačky.“
„A to všetko jedným kúzlom.“
„Robíme šmykľavky, vzdušné opary, potkýňačky a zväzovačky rúk.“
„Urýchlili sme zastavenie krvácania, odstránili modriny.“
„Vieš, keď niečo skúšame na sebe.“
„Preto sme ťa chceli poprosiť, či by si nám ho nepožičal.“
„Len by sme si ich opísali, je ich tam veľa.“
„A chceme skúsiť všetky.“
„Čo povieš?“
Harry pozeral z jedného na druhého ako keby sledoval napínavý tenisový zápas. Podobne ohromene vyzeral aj Ron s Hermionou. Ron dokonca zabudol zavrieť ústa.
„To ste všetko stihli za necelý mesiac?“ neveriacky sa spýtal.
„Áno, veď ti vravíme, že na to stačí jedno kúzlo.“
„Len majú jeden problém, trvajú len hodinku a niektoré ani toľko.“
„Tak sa snažíme tento nedostatok vyriešiť.“
„Tie kúzla sa nachádzajú v zápisníku tvojho otca?“ Hermiona sa tvárila veľmi pohoršene. Keď prikyvovali, tak spustila: „A to ich mienite aj používať? Tak to nech vám ani nenapadne, rozumeli ste?“ obrátila sa na Harryho a Rona.
„Drahá Hermionka, nechcela by si sa ísť pozrieť za dievčatami vedľa?“ vyprevádzal ju George za sprievodu Ronovho smiechu.
„Tak čo povieš?“ opýtal sa Fred, keď Hermiona zmizla.
„Samozrejme, že si ich môžete opísať, ja by som vám ho aj dal, ale je to pamiatka na otca. Aj keď trocha bláznivá.“
„Srdečná vďaka, Harry. Ty si náš človek. A vieš, že u nás neplatíš!!!“
Po tomto oznámení sa šli pozrieť do predajne. Všade bolo plno, všetci sa tlačili a naťahovali k policiam pre výrobky. Dvojčatám pomáhalo nejaké dievča, muselo sa im skutočne dariť, niektoré police boli poloprázdne. Ron sa tlačil ku škatuliam, aby si niečo vybral. Harryho to nejako nezaujalo, tak našiel Ginny a Hermionu, ktorá naňho pozerala podozrievavo.
„Harry, dúfam, že to nebudeš používať?“ vyhŕkla.
„Čo zase nemá robiť?“ opýtala sa Ginny. Mamka Weasleyová sa práve rozprávala s Georgeom.
„Používať tie šialené kúzla z otcovho zápisníka,“ vysvetlila. Ginny naňho zvedavo pozrela.
„Mia, niektoré sú celkom užitočné, napríklad ako zabezpečiť izbu proti odpočúvaniu, zastaviť krvácanie, odstrániť modrinu. Veď to je celkom praktické. Nemysli si, že mám v úmysle niekomu pričarovať hnačku,“ zaškľabil sa.
„To si myslím,“ zamračila sa.
„Aj keď, výnimky by sa našli,“ a smial sa spolu s Ginny.
Ďalšou zastávkou mal byť nákup kníh. Pani Weasleyová sa ale rozhodla, že ona a Ginny pôjdu do apatieky, kúpiť všetkým prísady na Elixíry a oni traja mali ísť nakúpiť knihy pre seba aj Ginny. Stretnúť sa mali za pol hodiny v cukrárni. Preto sa tí traja vybrali k Flourishovi a Blottsovi.
Hneď pri dverách si Harry všimol vysokej blondínky, asi štyridsiatničky, ktorá netrpezlivo listovala v akejsi knihe. Zdala sa mu známa, ale nevedel si spomenúť, kde ju videl. Pôsobila roztekane a každú chvíľu hádzala pohľad ku dverám. Preto si všimla aj ich troch a keď spoznala Harryho, zatvárila sa nanajvýš znechutene a nepriateľsky. Začali vyberať knihy podľa zoznamu.
„Počúvajte, nepoznáte tamtú ženu? Zdá sa mi známa,“ ukázal im ju.
„Aj mne sa zdá, že som ju už niekde videla, ale muselo to byť dávno,“ privolila Hermiona.
„Ja som ju asi nevidel, neviem. Vyzerá nervózne,“ povedal Ron.
Keď mali knihy povyberané, čo im zabralo dosť času, pretože ich museli hľadať, postavili Rona aj s galeónmi do radu. Harry zobral Hermionu za ruku a ona naňho nechápavo pozrela. Zatiahol ju k povestiam a legendám.
„Čo myslíš,“ ukázal do regálu, „ktoré by sa nám mohli hodiť?“
„Harry, nie som si istá, ale toto sú novšie výtlačky. V týchto asi nenájdeme nič.“
Harry sklamane pozeral na knihy.
„Budeme musieť nájsť niečo staršie, možno temnejšie. Veď vieš. A budeme hľadať v zakázanej časti,“ pridala úvahu.
„Asi máš pravdu.“
Vtom spomedzi regálov vystúpil vysoký, chudý a blonďavý chlapec. Hneď ako ich zbadal, zostal stáť. Vyzeral nezdravo, jeho obvyklá bledosť mala šedivý nádych, líca vpadnuté a pod očami sa mu rysovali škaredé kruhy. Aj výraz tváre, inokedy namyslený, nadradený a arogantný, bol takmer apatický. Vyzeralo to, že sa Draco Malfoy prestal absolútne zaujímať o okolitý svet. Harry a Hermiona boli prekvapení, že ho vidia a on pôsobil rovnako. Zaškľabil sa.
„Uhni, Potter,“ a prešiel okolo nich. Bez obvyklých provokačných a urážlivých pripomienok.
Pozreli sa na seba zarazene, nešlo im to do hlavy. Prekvapene sa vybrali za ním a pred dverami videli, ako sa pridal k netrpezlivej blondíne a spolu odchádzajú preč.
„Nepočul nič, čo nemal, však?“ obávala sa Hermiona.
„Myslím, že nie. Bavili sme sa len o zakázanej časti. Nie je nejaký divný?“ Harry pozeral cez dvere za odchádzajúcim párom.
„Tá žena bola teda jeho matka. Dosť sa na seba podobajú. A videli sme ju na Svetovom pohári, pamätáš?“
„Máš pravdu, aj vtedy vyzerala takto namyslene.“
„Čo riešite?“ pripojil sa k nim Ron s plnou náručou kníh.
„Poďme k Fortescuovi, všetko ti povieme,“ odvetil Harry a pomohol mu s knihami.
V cukrárni si našli prázdny stôl priamo oproti oknu. Pani Weasleyová ani Ginny tu ešte neboli, tak im Harry kúpil zmrzlinové poháre a spomínal, ako tu trávil prázdniny pred tretím ročníkom. Každý si vtedy myslel, vrátane jeho samého, že po ňom ide utečený väzeň, z ktorého sa nakoniec vykľul jeho krstný, Sirius. Musel sa usmiať. Hermiona medzitým porozprávala Ronovi o divnom správaní Draca Malfoya. Jemu to prišlo tiež veľmi podozrivé.
„Čakáte dlho?“ opýtala sa im za chrbtom Ginny, „Mama nám kúpila aj nové váhy a šla všetko zaniesť k dvojčatám. Chcela zájsť ešte k Eeylopsovi nakúpiť zásobu sovích orieškov pre Hedvigu a Surniu. Máme tu počkať.“
Surnia, kuvik krahuľcový, bola ich nová, malá sovička, veľmi podobná bývalému Kvíkovi. Hneď, ako ju zbadali, tak si ju vybrali kvôli jej spriaznenému vzhľadu. Na rozdiel od Kvíka sa však vedela ovládať a správala sa slušne. Ron aj Hermiona prikyvovali na znak súhlasu.
„Ginny, dáš si zmrzlinu?“ opýtal sa Harry.
Otočila sa k pultu a pozerala na rad nedočkavých zákazníkov.
„Jasne, kto by odolal?“ a postavila sa do radu. Harry neváhal a zamieril k nej. „Harry, ja si zvládnem kúpiť zmrzlinu aj sama,“ uškrnula sa, keď ho zbadala vedľa seba. Rad sa posúval veľmi pomaly.
„O tom nepochybujem, ale rád by som ti ju kúpil ja,“ uprene na ňu hľadel a ona si ho podozrievavo premeriavala. „Ginny, je to len zmrzlina, vážne. Aj Mie a Ronovi som ju kúpil. O nič nejde,“ usmial sa.
Chvíľu bola ticho. Potom sa k nemu otočila:
„To, čo sa stalo…“
„Nič sa nestalo,“ prerušil ju, „už som na to zabudol,“ na tvári mal kŕčovitý úsmev.
„Nechcem, aby sa tým pokazilo naše priateľstvo,“ pozorne ho sledovala.
„Nič sa kaziť nebude,“ snažil sa ju ubezpečiť.
„Si si istý?“ opýtala sa neveriacky.
„Áno,“ vyčaril ten najdôveryhodnejší úsmev, akého bol schopný. Zdalo sa, že ju presvedčil a ona sa otočila naspäť do radu. A jemu v momente zmrzol úsmev na tvári.
Nie! Nie som si istý! Nechcem priateľstvo, chcem teba. Milujem ťa! Neznášam Deana Thomasa!
Pozeral na ňu, ako si vyberá z veľkého množstva druhov, ktoré boli k dispozícii, rozpráva sa s Florianom, usmieva sa. A srdce mu krvácalo.
Keď si konečne povyberala a on zaplatil, sadli si naspäť k stolu. Harry sa začal špárať vo svojej napoly roztopenej zmrzline a zadíval sa do okna. Spomínal na ten kratučký dotyk ich pier, na hebkosť jej pokožky a na jej vôňu. Z obchodu s metlobalovými doplnkami práve vyšiel blonďavý pár, matka so synom. Malfoyovci. Harry okamžite spozornel. Vyzerali, ako by sa dohadovali. Draco s mrzutým výrazom niečo hovoril a matka s podráždeným, netrpezlivým a presviedčajúcim výrazom mu odpovedala. Zdalo sa, že zvýšila hlas, vzápätí sa nervózne poobzerala a naklonila sa bližšie k synovi. Ten vyzeral podráždene. Harrymu sa celé toto správanie zdalo podozrivé. A záhadnejšie bolo, že zamierili hádavým tempom k Zašitej uličke. Pani Weasleyová tu ešte nebola a preto rýchle siahol po batohu.
„Ron, poď so mnou,“ zdrapil kamaráta za rukáv, „rýchle,“ dodal netrpezlivo.
„Čo je?“ Vyškraboval ostatok zmrzliny.
„Harry, čo sa zase deje? Kam chceš ísť?“ opýtala sa nepokojne Hermiona.
„Teraz nie je čas. Vy tu zostaňte, za chvíľu sa vrátime. No vstávaj!“
Vytiahol plášť a poobzeral sa. Vnútri si ho prehodiť nemohli a ani pred cukrárňou. Všade bolo plno ľudí. Vyťahoval Rona von a zanechával za sebou zvedavé a napäté pohľady dievčat. Ron sa ho vypytoval, čo sa stalo, tak mu to v rýchlosti vysvetlil. A Ron prejavil zdravú dávku zvedavosti. Po Šikmej sa pohybovalo dostatočné množstvo ľudí, takže sa mohli zamiešať medzi nich.
V Zašitej nebolo veľa ľudí a mohli na seba prehodiť plášť. Keby zobrali aj Hermionu, nedokázali by sa dostatočne ukryť. Aj tak bol Ron prinútený sa skrčiť. Zakrádali sa popred obchody, nevedeli, kam zašli Malfoyovci.
„Určite vieš, že šli sem?“ šepol Ron.
„Som si istý. Musia byť v niektorom obchode,“ obzeral sa zo strany na stranu.
„Je tu málo ľudí, každý sa sem strachuje chodiť, aby ho nespájali s Veď- vieš- kým.“
„To sa určite zmení a Malfoyovci s ním boli spájaní vždy. Aha, tam sú, poď.“
Z obchodu, podobnému apatieke, avšak s tým rozdielom, že v tomto sa dali skôr zaobstarať jedy ako bežné prísady do elixírov, práve vychádzala inkriminovaná dvojica. Harry a Ron sa opreli o dom priamo naproti nim a mali výborný výhľad a aj schopné podmienky na vypočutie rozhovoru. Ten mal identický nádych, ako aj pre metlobalovými doplnkami.
„Draco, už ti to viac nebudem opakovať,“ vrkla po ňom matka.
„Ja si ale stále myslím, že je to úplne nezmyselné,“ protestoval znechutene.
„Nie! Len čo so dostane otec na slobodu, všetko bude ako predtým,“ bola podráždená.
„Mama! Nič nebude ako predtým. On zlyhal a Temný pán mu to neodpustí, tak už si to…“
„Prestaň, Draco, lebo ti už jednu strelím. Ty budeš robiť presne to, čo sa po tebe chce!“ povedala prísne.
„Samozrejme!“ vyštekol, „Čo iné mi ostáva, že? Ale nebudem robiť všetko! Na to tam budú druhí!“
„Draco, neziap. Dostal si jasné pokyny, tak ich budeš plniť.“
„Iste, aby som nedopadol ako otec,“ zavrčal ironicky.
„Draco!“
Dvojica sa začala vzďaľovať. Harry a Ron na seba nechápavo zazerali a vybrali sa ulicou naspäť. Pri Šikmej si zhodili plášť a opreli sa zamyslene o najbližší dom.
„Takže Malfoy má nejaké úlohy,“ prehovoril po chvíli Ron.
„Je znechutený z otca. No to mi je novinka!“ pokračoval Harry.
„Ale aké pokyny? Od koho? Kde ich má plniť? A kto sú tí druhí?“ vyhŕkol Ron.
„Neviem síce aké pokyny, ani kto sú tí druhí, ale som si istý, že ide o Rokfort. Možno mu ich dal Voldemort. To by zodpovedalo, nahradil otca!“
„To je možno pravda, ale ty teraz vymysli, ako vysvetlíme mamke, že sme boli preč! Určite sa už vrátila. O tomto sa môžeme baviť neskôr,“ povedal bojazlivo Ron.
Harry vedel, aký cirkus bude nasledovať, pokiaľ nenájde nejaké schopné vysvetlenie. Nič mu však nenapadalo. Pozeral po nápisoch obchodov a rozmýšľal, v ktorom by sa mohli s Ronom zašiť a prečo, aby to mamke Weasleyovej nebolo podozrivé. Zrak mu padol na trblietavý nápis a jemu niečo napadlo.
„Ron! Mia má predsa v septembri narodeniny. Čo keby sme jej zašli kúpiť nejaký darček?“ spýtal sa s nádejou.
„To je pravda, ale ja nemám ani knut, kamarát. Všetko ostalo v Brlohu a mamka mi nedá nič,“ povedal sklamane. Tak rád by jej niečo daroval.
„Tak to kúpim ja. Za nás oboch,“ navrhol mu.
„To ani náhodou, ty si nám toho dal už dosť,“ namietol.
„Ron, prestaň. Mia bude mať sedemnásť. Bude plnoletá, to si zaslúži nejaký poriadny darček. Zájdeme do tamtoho obchodu, ja to kúpim a ty keď chceš, môžeš mi svoju polovicu postupne vracať. A nechcem počuť žiadne námietky!“
Ako povedali, tak aj spravili a medzitým uvažovali, akú a najmä kde jej spravia oslavu. Ronovi sa pretáčali oči nad sumou, ktorú podľa jeho názoru, Harry vyhodil za darček. Ten len krútil hlavou. Keď sa vracali do cukrárne, Ronova nálada klesala závratnou rýchlosťou. Harry ho ubezpečil, že to mamke vysvetlí.
„Môžete mi povedať, kde ste, dočerta, boli!?“ vyletela mamka a celý červený Ron ju obchádzal veľkým oblúkom. Hermiona vyzerala rovnako nahnevane ako pani Weasleyová, zato Ginny sa to zdalo celkom zábavné a uškŕňala sa.
„Ja vám to vysvetlím, pani Weasleyová,“ povedal Harry s anjelským výrazom.
„To by som ti radila!“ húkla naňho.
„Ale nie tu,“ hodil po nej psie oči a odviedol ju dostatočne ďaleko. Tam jej vysvetlil, kde a prečo boli a ukázal jej darček pre Hermionu. Tá bola z neho unesená a sľúbila, že bude mlčať. Cítil sa zle, že jej klame, ale vlastne klamal len na polovicu. Keď sa vracali ku stolu pani Weasleyová sa, na prekvapenie všetkých, usmievala. A Harry sa len škľabil.
——
„No tak, kde ste odišli z tej cukrárne?“ spýtala sa Hermiona, ktorá práve vstupovala aj s Ginny do chlapčenskej izby.
„Ty sa už s nami bavíš?“ opýtal sa jej Harry a pustil ju sadnúť si na posteľ.
„Nie, nebavím, len som zvedavá,“ vrkla po ňom naštvane.
„Mia, nemyslíš, že tri dni hnevania sa by stačili?“ opýtal sa jej Ron.
„Stále je to málo, Ronald. A divím sa, že to hovoríš práve ty. To sa ani trochu nehanbíš? Takto klamať mamke?“
„Ja som jej ale neklamal,“ vysvetľoval Harry, „len som jej povedal polovicu pravdy. Tú bezpečnejšiu,“ a ospravedlňujúco sa usmieval.
„A tá nebezpečnejšia polovica je aká?“ otočila sa k nemu Ginny.
„Sledovali sme Malfoyovcov do Zašitej,“ povedal a očakával výbuch.
Ten sa aj dostavil. Vypočuli si od Hermiony rôznorodé prívlastky, ktoré im pridelila a nezabudla ich niekoľkokrát upozorniť na ich znížený inteligenčný kvocient. Až keď po nej Ginny húkla, aby im už dala pokoj, tak stíchla. A oni dostali konečne príležitosť povedať im, čo zistili.
„A ty si myslíš, že mu niečo prikázal on?“ opýtala sa Hermiona už miernym tónom.
„A kto iný?“ odvetil Harry.
„A čo mu mohol prikázať?“ zaujímalo Ginny.
„To neviem. A tí druhí? Každopádne si v škole budeme dávať dobrý pozor na Slizolinčanov. Na všetkých. A nikto by nemal chodiť nikde sám. A malo by sa to oznámiť aj Bystrohlavu a Bifľomoru. Pre istotu,“ prehlásil Harry.
„Očakávaš vojnu?“ nadhodil Ron.
„Každý Slizolinčan je možný smrťožrút…“ myšlienku nechal nedopovedanú.
„Ja si myslím, že Harry môže mať pokojne pravdu,“ podporila ho Ginny.
„A čo teda navrhuješ?“ spýtala sa Hermiona.
„Opatrnosť.“
Chvíľu bolo ticho a všetci štyria nad tým špekulovali. Hermionu stále udivovalo Dracove správanie a nadhodila, že sa možno chce pridať na správnu stranu. Podporu však nenašla ani u jedného. Malfoy zostane vždy len Malfoyom.
„Dobre,“ povedala po chvíli Hermiona, „a tá bezpečnejšia polovica pravdy, ktorú ste povedali pani Weasleyovej, je aká?“
„Tak tú ty poznať nemusíš,“ chechtal sa Ron.
„A mne ju poviete?“ skúšala s úsmevom Ginny.
„Tebe tiež nie, ty by si to vyzvonila,“ vrkol po nej brat a ona sa naňho za odmenu zaškľabila.
„Hej, decká!“ rozleteli sa dvere a v nich stál usmiaty Sirius, „Poďte si vychutnať poslednú večeru.“
Čakal, kým Hermiona a Ron prejdú okolo neho a potom si pristavil Harryho a Ginny. Zavrel za nimi dvere.
„Budete mi chýbať, obidvaja,“ povedal smutne, „Ginny, strašne si mi pomohla a ja som sa ti ani poriadne nepoďakoval. Našiel som si v tebe skutočnú priateľku, je to divné, ale je to tak.“
„Aj ty mi budeš chýbať,“ povedala s úsmevom a objala ho. Chvíľu len tak stáli v objatí a potom sa Sirius obrátil k Harrymu.
„A ty! Viem, že budeš chodiť často, ale aj tak,“ v očiach sa mu zaleskli slzy, „Harry, skoro som ťa stratil a nerád by som to zažil znova, rozumieš? Sľúb, že si budeš dávať pozor. Mám ťa rád.“
A potom ho silno objal. Harry si nemohol pomôcť a do očí mu vystúpili slzy.
„Aj ja ťa mám rád, strašne. Budem chodiť minimálne raz týždenne, budem chodiť na schôdze a keď chytia potkana, budeš chodiť aj ty. To je rozhodne viac ako minulý rok a prežili sme ho.“
Potom ich Sirius vzal oboch za ramená a zišli na večeru.