Nad Vydrím svätým Drábom pomaly zapadalo slnko. V kuchyni Brlohu bolo živo a veselo. Pani Weasleyová pripravovala večeru v spoločnosti Tonksovej, za stolom sedeli zabraní do čulej diskusie Sirius a Lupin. Ten bol tiež pozvaný a keďže sa tu zdržiavala Tonksová, nevedel odolať a pozvanie prijal. Na pána Weasleyho nečakali, pretože ich informoval, že sa zdrží v práci o čosi dlhšie. Preto bola Molly rada, že má spoločnosť. Stávalo sa v tejto dobe často, že zostávala dlho do noci sama, iba so svojimi deťmi. Dnes dokonca aj dvojčatá odvolali účasť pri večeri s odôvodnením, že majú prácu pre Rád. Molly sa ich radšej na nič nevypytovala. Ron, aj keď už bol relatívne v poriadku, nevedel odolať prejavovanej starostlivosti Hermiony a ležiac na gauči ju učil hrať šachy.
„Nemyslíte, že by sa mali tí dvaja už vrátiť?“ nepokojne sa opýtala Molly dvoch debatujúcich.
„Veď oni prídu, nemaj strach, Molly, nie je až tak neskoro,“ upokojoval ju Lupin.
„Hladní nebudú chcieť zostať, hlavne Harry,“ uškrnul sa Sirius.
„No aj tak sa mi zdá, že by už mohli prísť, za chvíľu bude tma,“ strachovala sa naďalej.
„Ešte chvíľu potrvá, než sa zotmie,“ namietla veselo Tonksová.
Pani Weasleyová si len vzdychla a napriek obavám pokračovala v príprave večere. Nikdy sa nedokázala uvoľniť, pokiaľ nemala pri sebe deti. Aspoň tie dve posledné, čo jej ešte zostali doma. Z myšlienok ju vytrhlo niekoľkonásobné, sotva počuteľné pukanie. Tento zvuk mohol znamenať len jediné, a to primiestňovanie. Ale neprimiestňoval sa len jeden čarodejník, tých pukaní bolo veľa. Priveľa na to, aby to bol niekto známy alebo rodina. Nechápavo pozrela na Tonksovú. Sirius a Lupin už držali v rukách prútiky. Snažili sa porozumieť tomu, čo ich práve vyrušilo. Obaja skočili k oknám nasledovaní už ozbrojenou Tonksovou.
Cez okno zbadali približujúce sa osoby v čiernych plášťoch a maskách na tvárach. Bolo ich veľa, najmenej pätnásť. Chceli okamžite konať, toto bola presila, ktorú nemali šancu zvládnuť. Na dom začali dopadať kliatby. Tonksová a Lupin im odpovedali rovnako, snažili sa ich udržať čo najďalej od domu. Smrťožrúti mierili na miesto, odkiaľ boli ohrozovaní. Brániaci sa uhýbali kliatbam a letiacim kúskom rozbitého skla.
„Molly, okamžite zober deti a bežte do Hlavného štábu!“ húkol Sirius smerom k prestrašenej Molly. Vo dverách kuchyne už stáli aj Ron s Hermionou, prilákaní nezvyčajným hlukom. Tvárili sa rovnako vystrašene a nechápavo ako ostatní.
„Nemôžem, Sirius. Vonku je Ginny a Harry,“ rozplakala sa. Dom sa začal otriasať pod prívalom kliatob. Brániaci nemali šancu dlho odolať útoku. Sirius stál v ďalšom okne a pokúšal sa brzdiť približujúcich sa smrťožrútov.
„Molly, musíš ich odviesť do bezpečia,“ prerušil ju Sirius s prútikom vystrčeným v okne sa snažil zamieriť. Letiaci črep skla mu preťal líce. Sykol.
„Ale Ginny…“
„Okamžite odíďte, Harry sa o Ginny postará. Sú to smrťožrúti, Molly, no tak, bežte!“ Sirius už strácal trpezlivosť. Smrťožrúti boli príliš blízko. Pani Weasleyová sa vzlykajúc rozhodla. Tlačila prestrašenú Hermionu a ťahala za sebou Rona, ktorý sa viditeľne chcel pridať k brániacim. Pochopil situáciu a chcel pomôcť. Dotlačila ich ku krbu a nemusela vysvetľovať, čo po nich žiada. Všade sa ozývali výkriky kliatob a od domu odletovali kúsky kameňa a dreva. Mali málo času, veľmi málo. Hermiona už bola odletaxovaná a Molly práve nútila Rona, aby ju nasledoval. Ten sa vyčítavo pozeral na mamu, nechcel len tak opustiť ich dom, túžil ho ochraňovať. Napokon sa pod matkiným pohľadom podvolil a odletaxoval.
„Molly, bež aj ty. My tiež ujdeme, je ich veľa!“ vykríkol Lupin, keď zbadal pani Weasleyovú, ktorá už mala v ruke prútik a chcela sa k nim pridať. Odmietala odísť, pokiaľ nemala pri sebe dcéru.
Lupin práve vyčaril ohňovú zábranu, ktorá mohla na čas zadržať postavy na pravej strane. Naľavo ich však bolo taktiež dosť a nebezpečne sa približovali k dverám. Brániaci ich nemali ďalej silu zdržať, aby dovideli na dvere, museli by sa vykloniť z okna. Rozhodli sa pre útek. Tonksová schytila hysterickú Molly a násilím ju viedla ku krbu. Hučala do nej, aby odtiaľ zmizla, tá sa však zúrivo bránila.
„No tak, Molly, oni budú v poriadku, musíš tomu veriť. Nemôžeš sa nechať zabiť!“ kričala Tonksová s hrôzou v očiach. Veľa času im neostávalo. Molly sa napokon vzlykajúc odletaxovala. Tonksová zakričala na Siriusa a Lupina, ktorým sa medzitým podarila vyčariť ďalšia zábrana a spomalili nával smrťožrútov. Rozhodli sa ustúpiť do obývačky. Najprv sa odletaxovala Tonksová. Hluk bol ohromný, otriasala sa im pod nohami zem, vzduch sa chvel. Dvere sa rozleteli a dnu vpadli prví smrťožrúti. Lupin ich spoza obývačkových dverí omračoval. Sirius stál pri krbe a pozrel na priateľa.
„Námesačník, nezdržuj sa a poď,“ vzápätí zmizol v plameňoch. Lupin vyslal poslednú kliatbu a skočil ku krbu. Letel za ním zelený lúč, rozštiepil sa na protiľahlej stene. Lupina minul len o kúsok. V obývačke už boli smrťožrúti, vpadali do domu jeden za druhým. Lupina však už nezastihli. Zazreli len zelené plamene.
Asi štyria sa rozbehli po schodoch skontrolovať vyššie poschodia. Rozbehli sa po celom dome. Snažili sa nájsť niekoho, kto tu mohol ešte zostať. Ďalší prehľadávali dielňu pána Weasleyho a priľahlé hospodárske budovy. Nikoho však nenašli.
„Počul niekto adresu? Kam sa odletaxovali?“ vykríkla žena, ktorá len teraz prišla do domu. Nikto nič nepočul. Všade bol taký hluk, že sa nepočuli ani sami utekajúci.
Žena soptila. Dom bol prázdny, nikde nikoho nebolo a ona nedostala Pottera. Temný pán bude zúriť a ona si to odskáče. Mala skvelý plán, ale on tu nebol. Chcela sa pomstiť, vybiť si na niekom alebo niečom zlosť.
„Vyhoďte to tu do vzduchu, všetko zničte, zbúrajte, spáľte! Zdemolujte tento chliev do posledného kamienka!“ nazúrene vydávala rozkazy. A odišla von, chcela to vidieť. Aspoň niečo.
Smrťožrúti zatiaľ porozsýpali po dome perdopulvis, ničiaci prášok, ktorý sa jej podaril zohnať od jedného priekupníka. Malá satisfakcia za neúspech. Zničí túto úbohú búdu. Už to stačí len odpáliť. Zaznel prvý výbuch a vzápätí ďalší.
——
„Ginny, počkaj!“ rozbehol sa za ňou a snažil sa z batohu vybrať neviditeľný plášť. V tej rýchlosti, nervozite a neistote sa mu to vôbec nedarilo. Nechcel ani domýšľať, čo sa mohlo stať. Čo to bolo za výbuchy? Čarodejníci predsa plyn nemajú, dvojčatá si dávajú pri experimentoch pozor a až takto by neriskovali. Zomrel niekto? Pri tej predstave sa striasol. Konečne sa mu podarilo vybrať plášť a prichystal si aj prútik. Pre istotu. Ginny bola niekoľko metrov pred ním. Musel neuveriteľne zrýchliť, aby ju mohol dostihnúť. Utekala poháňaná panikou, hrôzou a desom. Nikto nemohol zomrieť, to nie. Sirius. V hrudi mu rástla obrovská hrča zúfalstva, strachu a skľúčenia.
Výbuchy sa opakovali, boli čoraz silnejšie, viditeľnejšie a desivejšie. Čím bližšie sa dostávali, tým jasnejší obraz sa im ukazoval. Dobehol ju, keď zhrozene zastavila a pozerala sa na dianie pred sebou. Postavil sa k nej a prehodil na nich neviditeľný plášť. Chrbát sa jej začal otriasať pod návalmi dusených vzlykov, ruky mala pritisnuté k tvári, po ktorej jej stekali potoky sĺz.
„Ginny, určite sú v poriadku. Stihli utiecť. Ver mi,“ snažil sa ju upokojiť, ale sám o tom nebol presvedčený. Otočil si ju k sebe a objal ju. Nechcel, aby sa na to pozerala. Privinula sa k nemu, hlavu oprela o hruď a rukami začala tuho zvierať jeho košeľu. Hladil ju po chrbte a vzápätí sa rozplakal aj on. Nechápavo pozeral, čo sa dialo s Brlohom. Čo sa stalo s ostatnými?
Výbuchy trhali kameň aj drevo na tisíce kusov. Perdopulvisbola taká zákerná a dômyselná zbraň, že zdemolované časti lietali len na jednu stranu. Teraz vyletovali vysoko nad budovu a leteli desiatky metrov na sever. Otrasy a dunenia sprevádzal požiar. Zostatky Brlohu, ktoré sa dali ešte rozoznať, ktoré nestačili byť zatiaľ zdemolované, boli pohltené plameňmi. Celá severná strana weasleyovských pozemkov bola posiata horiacimi a tlejúcimi troskami bývalého obydlia. Výbuchy začínali po dlhom čase rednúť, v ovzduší sa šíril štipľavý dym a zápach spálenín. Už sa zotmelo, ale tu bolo žiary dosť. Výbuchy sa už neozývali, teraz všetko horelo. Od plameňov sa chytili okolité kríky a stromy.
Vtom si Harry v jase ohňa všimol postávajúcich osôb pred zbúraniskom. Chcel sa dozvedieť, kto to tam stojí. Chcel vedieť, kto to má na svedomí. Zdvihol Ginninu tvár, potreboval zistiť, ako na tom je. Nemienil ju nechávať samú. Prvotný záchvat náreku a zdesenia už pominul. Teraz plakala potichu, nechápavo mu hľadela do očí.
„Ginny, niekto tam je. Nebudú nás vidieť, máme plášť. Chcem ísť bližšie.“ Prikývla. Pochopila jeho zámer, ona tiež túžila poznať pôvodcov tohto nešťastia. Ľavou rukou ju objal okolo ramien a v pravej zvieral prútik. Ona istila plášť, aby sa z nich nezošmykol. Pomaly sa vydali po kopci dole. Na zvuk krokov si pozor dávať nemuseli, všade sa ozývalo praskanie horiaceho dreva. Čím bližšie pristupovali, tým si bol svojou domnienkou istejší. Svetlo ohňa sa odrážalo v maskách na tvárach smrťožrútov. Pozrel na Ginny, spoznala ich tiež. Chcel byť ale bližšie, postavy sa o niečom rozprávali a jeho zaujímalo, o čom. Boli na okraji weasleyovskej záhrady.
„Všimli ste si, či stihol utiecť?“ opýtala sa žena v maske a jej hlas bol Harrymu strašne známy. Na povrch vyplávali všetky nepríjemné spomienky na minulý rok a jazva na pravej ruke ho zaštípala. Pozrel na Ginny, tá naňho hľadela prekvapene.
„Umbridgová,“ šepol. Súhlasne prikývla.
„Nevšimli sme si. Medzi tými, čo utekali poslední, nebol. Možno šiel ako prvý,“ odvetil jej nejaký chlap.
„Priveďte mi toho chlapca,“ povedala rozkazovačne. Táto situácia sa jej nepáčila. Mala to tu najprv pár dní nechať sledovať, ale to by asi nešlo, tieto ochranné kúzla boli dosť zložité. Dvaja smrťožrúti priviedli osobu zahalenú v plášti s kapucňou, ale bez masky. Pod kapucňou sa belela tvár.
„Tvrdil si, že tu Potter trávi prázdniny. Spoľahla som sa na to, že tu bude iba stará s deckami. Môžeš mi povedať, ako to, že tu nebol a ešte k tomu sa tu nachádzali tri ďalšie osoby?“ spýtal sa vysoký, panovačný, dievčenský hlas.
„Neviem, chodieva sem každé leto. Asi vám utiekol,“ odpovedal rovnako známy hlas, hoci znel roztrasene a vystrašene. Harry aj Ginny ho poznali. Musel ju zachytiť, už sa zhrozene klátila k zemi. Harry tomu nemohol uveriť, to proste nešlo. Začul, ako Ginny zúrivo sykla a povedala ‚hajzeľ‘.
„Budeme musieť odísť, za chvíľu tu bude ten ich Rád. Gordon, toto si vypiješ,“ štekla na chlapa vedľa nej, „keby bol aspoň niekto mŕtvy…“ po týchto slovách sa odmiestnila. Postupne sa odmiestnili všetci. Všade vyzeral byť pokoj a ticho, prerušované pukotaním drevených trámov, stromov a kríkov na severnej časti. Z Brlohu zostalo len pár pováľaných kameňov.
„Aspoň, že sú všetci živí,“ šepol Harry, ktorý sa stále nevedel spamätať z toho šoku. Teraz mu však viditeľne odľahlo. Pozrel sa na Ginny. Bola vydesená, ale teraz sa jej v očiach zračila nenávisť. Stále ju držal okolo ramien a nemal v úmysle ju pustiť.
„Ja toho zradcu zabijem,“ precedila pomedzi zuby, „len nech sa ku mne priblíži.“
„Možno ho niečím vydierajú…“ pokúsil sa ju uchlácholiť. Skočila mu však do reči.
„Ale hovno, Harry. Čo môže niekoho prinútiť zradiť vlastnú rodinu?“ vyštekla.
„Pst, neviem, ale viem, že by sme mali byť radšej tichšie a pod plášťom. Možno tu nejaký zostal, aby to tu skontroloval.“
Zahmkala na súhlas. Sadli si pod strom, prikrytí plášťom. Svoje zovretie nepovoľoval a ona sa mu vďačne oprela o rameno. Potrebovala cítiť oporu, mať istotu. Toto jej mohol ponúknuť.
„Čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa po chvíli, ktorú potrebovala na upokojenie.
„Keďže krb v Hlavnom štábe je napojený iba na Brloh a Rokfort,“ premýšľal Harry, „tak letax odpadá. Vyčarovať prenášadlo neviem, premiestňovať sa tiež neviem a letieť na metlách do Londýna je sprostosť. Neostáva nám nič iné, len tu počkať.“
Nastalo ticho. Nechali sa unášať vlastnými myšlienkami a spomienkami. Harry spomínal, ako sem prišiel po prvý krát, ako bol zo všetkého unesený. Ten chaos a neporiadok v kombinácii s čisto čarodejníckou domácnosťou bol taký dokonalý, že tu nenašiel ani najmenšiu chybičku. A to prijatie, tá dobrosrdečnosť, schopnosť podeliť sa aj s posledným, tú lásku, ktorú mu tu prejavovali. Na to nikdy nezabudne. Prijali ho do rodiny, brali ho za svojho. Pani Weasleyová, ktorá sa starala, aby mu nič nechýbalo. To teplo domova, ktoré mu tu s úplnou prirodzenosťou poskytli. Nikdy nič nechceli, nič nepýtali, brali to ako samozrejmosť. A to je teraz preč. Jeho druhý domov teraz leží horiaci na celej severnej časti pozemku. Po lícach mu opäť stekali slzy a on ich nechal tak, nebránil im. Chcel zo seba dostať bolesť nad vlastnou stratou i keď vedel, že sa zďaleka nevyrovná bolesti Weasleyovcov. Prišli o všetko, absolútne o všetko. Ostali im len šaty, ktoré mali na sebe. A to je jeho vina! Vina…
Zrazu ho začala svrbieť dlaň. Snažil sa to nevšímať, ale svrbenie neprestávalo. Musel sa vzdať držania Ginny a vytiahol ruku. Dlaň si začal šúchať o nohu.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa a pozrela do jeho uslzenej tváre.
„Zvolávajú Rád, svrbí ma znamenie,“ pozeral sa do diaľky ignorujúc jej zvedavý pohľad, „myslím si, že do pol hodiny tu budú. Ako poznám Siriusa a tvoju mamku, dlho sa nedajú udržať. Už to prešlo,“ utrel si tvár. Našťastie sa na nič nepýtala, vedela na čo myslel, pretože jej myšlienky boli rovnaké. Len sa nechala znova objať a položila si hlavu naspäť.
Neprešla dlhá chvíľa a začalo sa ozývať pukanie. Iné pukanie ako bolo počuť od horiaceho dreva, ktoré pomaly pohasínalo. Primiestňovali sa sem čarodejníci. Harry spozornel a pripravil si prútik. Zovrel Ginny plece a naznačil jej, aby sa nehýbala. Potreboval si byť istý, nechcel riskovať.
„Harry! Ginny!“ ozývala sa zmes približne piatich hlasov. Netrpezlivo a vystrašene ich vyvolávali. Spoznali Siriusa, Lupina Tonksovú, Gravesovú a Billa. Bill a Tonksová ostali neveriacky stáť a pozerali sa na ruiny bývalého Brlohu. Ginny netrpezlivo pozrela na Harryho a ten prikývol. Odhalili sa a šli k nim.
„Harry!“ skríkol Sirius s úľavou a začal ho objímať. Bill spravil to isté so svojou sestrou a tá sa mu rozplakala v náručí.
„To spravili oni?“ opýtal sa Bill Harryho. Ten prikývol.
„Viedla ich Umbridgová a nejaký Gordon. Vy ste všetci v poriadku?“ otočil sa naspäť k Siriusovi.
„My áno a vy?“ Harry prikývol.
„Počuli sme výbuchy a keď sme pribehli,“ snažil sa byť vyrovnaný, ale hlas sa mu triasol, „celý Brloh lietal vo vzduchu. Bolo to hrozné, všetko horelo, trvalo to dlho. Boli sme skrytí pod plášťom, nevideli nás. Priblížili sme sa, chceli sme vedieť kto to je, bola to tá ropucha a bol s nimi aj…“ zarazil sa. Odpovedala zaňho Ginny.
„Bill, on nás zradil.“ Nechápavo na ňu hľadel. „Náš brat. Percy bol s nimi. Predhodil nás smrťožrútom.“
„Čože?“ nemohol tomu uveriť. Po tom, čo uvidel zničený rodičovský dom, zistil, že je jeho brat zradca. Bolo toho priveľa. Harry privolal svoju aj Ginninu metlu a batoh. Odmiestnili sa na Grimmauldovo námestie.
——
V kuchyni bolo tesno aj napriek čarovnému zväčšeniu. Keďže sa zvolal Rád, bolo tu teraz dosť členov, hoci tu zďaleka neboli prítomní všetci. Harry sedel vedľa Hermiony a už uzdraveného, ale zdrveného Rona a oproti nemu bola plačúca pani Weasleyová. Tá mala po pravici svojho zamysleného manžela a po ľavici už vcelku upokojenú Ginny. Prvotná radosť zo zistenia, že sa tým dvom nič nestalo pominula v okamihu, ako sa rodina dozvedela o osude Brlohu a zrade Percyho. Na zavolanie prišli aj Fred s Georgeom, avšak po zvyčajnej dobrej nálade nebola ani pamiatka, sedeli zachmúrene spolu s Billom.
Harry nevnímal rozhovory okolo seba. Utápal sa vo vlastných, mučivých myšlienkach. Za všetko mohol on. To on ich pripravil o strechu nad hlavou, o všetok majetok, o spomienky na radostné či bolestné zážitky. V tom dome prežili celý svoj život, teraz nemajú nič. Nič im nezostalo, nijaká pamiatka. Oni ho do toho domu s otvorenou náručou prijali a on ich teraz oň pripravil. Zložil si hlavu do dlaní. Nemajú nič, nič, nič. Z diaľky k nemu prichádzal hlas pani Weasleyovej ‚Čo teraz s nami bude?‘ Bola zlomená, zničená a psychicky na dne. Kvôli nemu. Milovala ho ako vlastného a on ju takto sklamal. Bolo mu zle, zle z neho samého, z jeho existencie. Každému len ubližuje. Začali mu tiecť slzy. Nenávidí sa, opovrhuje sám sebou. Chce utiecť, odísť niekam ďaleko, byť sám. Bez starostí, bez bolesti, bez výčitiek. Bez možnosti spôsobiť niekomu ďalšiemu problémy, trápenia, ťažkosti, smrť. Ohrozuje každého, kto sa k nemu priblíži. Všetko je to jeho vina. Jeho jazva, tá je symbolom prekliatia, nebezpečenstva. Načo prežil? Mal radšej umrieť, mal by pokoj. Aj všetci ostatní. To je predsa sprostosť, on má zastaviť Voldemorta, on jediný. Ale za akú cenu? Takúto? Za cenu bolesti, utrpenia a mučivých strát každého, koho má rád? V koho blízkosti sa objaví? Kto bude ďalší na rade? Komu ďalšiemu svojou mizernou prítomnosťou ublíži? Kto ďalší bude kvôli nemu plakať, trpieť.
„Harry?“ Zatriasla s ním Siriusova ruka. Vtrhla ho do reality, z ktorej sa snažil utiecť. Nezbadal, kedy sa kuchyňa preriedila. Už tu boli len najbližší. Spýtavo naňho hľadeli. Nevšimol si, že počas svojich úvah položil hlavu na stôl a päste stískal tak, že si nechty zabáral do dlaní. Slzy mu už netiekli, ale v tvári sa dalo čítať, na čo myslel.
„Je to moja vina,“ spustil chrapľavo, ale nepozeral sa im do očí. Nevládal sa na nich dívať.
„To je predsa hlúposť,“ rozhodne namietol pán Weasley.
„Nie, je to pravda. Kvôli mne ste prišli o všetko, prišli tam pre mňa. Vedel som, že sa niečo stane, tušil som to.“
„Nebola to tvoja vina, Percy ich tam priviedol. Keby nás nezradil, nikdy by sa k nám nedostali,“ ozval sa Bill. Harry konečne zdvihol hlavu. Molly pozerala uplakane do stola, pán Weasley aj s Billom naňho hľadeli očividne nechápajúc, prečo sa obviňuje. Ron si prisadol k dvojčatám a pozerali začudovane. Hermiona ho chytila za ruku, snažila sa ho upokojiť, vedľa neho sedel Sirius s rukou na jeho pleci. Lupin aj Tonksová hľadeli inam, zabraní do vlastných úvah. Na Ginny sa neodvážil pozrieť.
„Nemôžeš sa za to obviňovať,“ presviedčal ho Sirius.
„Ale môžem,“ zvýšil hlas, „prečo zradil? Kvôli mne, oni chceli mňa! A čo Umbridgová! Koho nenávidela? Dumbledora a mňa. Mňa!“
„Harry! Percy je dospelý so svojim vlastným rozumom,“ spustil Bill, „dobre vedel, čo robí.“
„A Umbridgová nenávidí každého,“ pridal sa Ron.
„Nemôžeš sa takto týrať,“ zareagoval Lupin.
Neveriacky na nich pozeral. Oni to snáď nechápu? Nemôžu byť predsa takí zaslepení! Narastala v ňom zlosť, bezmocnosť a výčitky. Jeho vina. Vyšklbol si ruku z Hermioninho zovretia.
„Harry, nezabúdaj, čo hovorila mama,“ skúsil Sirius. On to už nevydržal a vyletel zo stoličky.
„Ja na to nezabúdam! Ale ono je dosť ťažké neviniť sa, vieš?“ rozkričal sa, „Pozri sa na mňa! Nevšimol si si, že po mne zostávajú mŕtvoly a nešťastia? Všetkých vás ohrozujem, všetkých vás nakoniec zničím!“ posledné slová zareval.
„Harry, prestaň!“ skríkla Molly.
„Nechaj už toho, správaš sa ako hysterka!“ húkol po ňom Bill, „Ohrozuje nás niekto iný, nie ty. Otcovi aj Ginny si zachránil život, za to sme ti vďační!“
„Vážne? To ma teší,“ lomcoval ním hnev, „ale v prvom rade by sa nebolo nič stalo, keby ste ma nepoznali…“
„Keci!“ zvreskol Bill. Tí dvaja stáli oproti sebe opierajúc sa rukami o stôl. „Otec bol napadnutý pri práci pre Rád, stalo by sa to, aj keby sme ťa nepoznali. A Ginny? Starý Malfoy nevedel, ako to dopadne! Chcel sa pomstiť otcovi, chcel ho zničiť a pritom sa zbaviť pár muklovských čarodejníkov! Tak už konečne prestaň trepať voloviny!“
„Aha! Vieš Bill, hneď sa cítim lepšie,“ povedal s ironickým úškľabkom, „normálne sa mi uľavilo. Fakt!“ s každým slovom sa intenzita jeho hlasu zvyšovala, „A čo dnes? Budete mi vďační aj dnes? Keď som vás pripravil o všetko? Votrel som sa vám do rodiny len preto, aby ste trpeli, aby som vás zničil. Celé tie roky ste si chovali na prsiach hada…“
„Už dosť!“ skríkla pani Weasleyová a Harrymu sa ocitol na líci odtlačok jej dlane. Len to plesklo, všetci sa zarazili. Harry sa chytil za líce a nechápavo na ňu pozeral. Stála rovnako ako jej syn, opretá rukami na stole, mierne predklonená, s nahnevaným a rozčúleným výrazom. „Teraz ma budeš počúvať, môj milý,“ spustila tónom, ktorému sa nedalo odporovať. „A pozorne! Chcem ti niečo vysvetliť, niečo, čo ťa možno prinúti prestať sa takto nezmyselne obviňovať. Ty si našu rodinu nikdy neohrozil! Sme totiž najznámejšia rodina zradcov krvi, ako iste vieš. Ale vieš, kedy sa tak stalo? Dávno pred tvojím narodením. To ja a Artur sme vystavili našu rodinu nebezpečenstvu. Otvorene sme sa postavili Veď- vieš- komu, keď ťa tvoja mama nosila pod srdcom. Než si ho ako maličký zastavil, priviedla som na tento svet všetky svoje deti. Všetkých sedem detí som porodila v čase, keď bol mocný, na výslní svojich síl. A spravila som to s vedomím, že každé z nich môže byť ohrozené, môže trpieť a dokonca môže byť zabité! Než si prišiel do našej rodiny, boli v Ráde Bill aj s Charliem, skôr než sme ťa spoznali! Fred a George by sa pridali, či by o tebe vedeli alebo nie! A myslíš, že prehovorím Rona, aby nevstupoval do Rádu, keď dovŕši sedemnásť? Nie! A nie je to preto, že ťa pozná. Naša rodina proti nemu otvorene bojuje a robila by tak, či by si s nami bol, alebo nie! Tak si to konečne uvedom! A čo sa týka dneška. To môj syn, moja vlastná krv nás zapredala. To ja by som si to mala vyčítať, mala by som sa hanbiť a nie ty! A keď si myslíš, že nás zbúranie domova v našom boji zastaví, tak sa veľmi mýliš. Nenecháme sa zlomiť, zastrašiť ani zastaviť! Všetci sme živí a to je najdôležitejšie! Budeme pokračovať ďalej a ty sa rozhodni, či chceš pokračovať s nami. Pretože my s tebou áno! A teraz sa ideme dohodnúť, ako to bude ďalej!“
Po uplakanej pani Weasleyovej nebolo ani pamiatky. Bola pred ním silná a rozhodnutá žena, ktorá si sadla a pozerala na Harryho. Možno čakala jeho ďalší výbuch, protesty alebo krik. Ten sa ale nezmohol na najmenší odpor. Zažil ju už rozzúrenú do najvyššej možnej miery, teraz však nehovorila zúrivo, ale odhodlane. Ruku si dal dole z líca a cítil, ako mu horí. A on sa hanbil, dokázal si len sadnúť na stoličku.
„Ospravedlňujem sa,“ vyliezlo z neho napokon.
„Teda, mami! Tá sadla,“ obdivne sa uškŕňali dvojčatá spolu s Ronom. Molly ešte nikoho z nich neudrela. A neboli sami, okrem Lupina a Hermiony sa uškŕňali všetci.
„Aspoň ťa to nakoplo ďalej, mami,“ povedal Bill. Molly ale stále pozerala na Harryho a chytala dych, ktorý jej pred chvíľou takmer došiel.
„Samozrejme, musíme sa vzchopiť a začať riešiť túto situáciu,“ povedal pán Weasley a hladil pri tom svoju manželku, „myslím, že spať sa tak skoro nikomu nebude chcieť ísť. Sirius, prosím ťa, nemáš tu niečo ostrejšie?“
Na stôl sa položila fľaša whisky a naliali si všetci, Molly dokonca neprotestovala ani proti tomu, aby si pohárik dala aj Ginny. Stále uprene pozerala na Harryho, ten mal svoj pohľad zapichnutý v stole. Tak strašne sa hanbil.
„Harry, zlatko,“ ozvala sa po chvíli, „prepáč mi tú facku. Ešte sa mi nestalo, aby som tak vyletela. Je mi to ľúto.“
„To je v poriadku,“ konečne sa na ňu pozrel. Hrozilo, že sa znova rozplače a to nechcel pripustiť, „zaslúžil som si ju. Správal som sa ako úplný tupec. A všetko musí byť raz po prvý krát, mňa to aspoň prebralo.“
Chytil ju za ruku a usmial sa, aby svojim slovám dal potrebnú váhu. Upokojila sa a Weasleyovci začali riešiť svoje problémy. Lupin s Tonksovou odišli, cítili sa prebytoční. Sirius a Harry sedeli vedľa seba, popíjali a sledovali weasleyovskú rodinu. Hermiona sa k nim pridala a chytila sa s Harrym za ruku, aby ho povzbudila. Cítila sa tu strašne cudzo, tak ako aj oni dvaja. Ale chceli pomôcť.
„Určite dostaneme od Ministerstva odškodné, ale nebude to tak skoro,“ povedal Artur, „tento rok s tým už nespravíme nič. Preto pôjdeme k niektorému z mojich bratov. Alebo k Muriel, tá má veľký dom…“
„To nemyslíš vážne, tatko,“ zaprotestovala zhrozene Ginny. „Kto ju bude stále počúvať?“
„Budete to musieť pretrpieť,“ húkla Molly, keď videla nespokojné výrazy svojich detí.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Percy im o našej rodine asi povedal všetko,“ namietol Bill. To ich prinútilo zamyslieť sa. Vedeli, že má pravdu. Boli by v ohrození oni a aj ich ďalšia rodina.
„Náš byt je síce malý, ale nejako by sme sa potlačili,“ povedali dvojčatá, „o nás ten kretén nevie.“
„Ani o mne a Fleur, ale my máme len jednoizbový byt,“ zafrflal Bill.
Harry pozrel na Siriusa a zdvihol obočie. Ten okamžite vedel, o čo mu ide.
„Počúvajte, a čo keby ste zostali tu? Je tu miesta dosť, je to tu bezpečné a aspoň by som tu nezostal sám, keď Harry odíde do školy. A okrem toho, aj tak ste tu už ako doma,“ navrhol im.
„Ale Sirius, zbytočne ťa nechceme zaťažovať,“ namietla Molly.
„Aké zaťažovanie, Molly. Nezabúdaj, že tvojej rodine toho dlžím veľa. Keď môžem pomôcť, s radosťou to urobím,“ nenechal sa odradiť.
„Ja si myslím, že by to šlo. Veď sme si to už párkrát skúsili,“ pritakal Artur, „vlastne by šlo len o Molly. Deti pôjdu za chvíľu do školy a ja som stále v práci. A keď to nebude Siriusovi vadiť…“
„Ani najmenej,“ vyhŕkol Sirius a žmurkol smerom k Ginny. Tá sa naňho slabo usmiala.
„Dobre teda,“ privolila napokon pani Weasleyová.
Začali sa baviť o dosť citlivej téme, o peniazoch. Tých nikdy nemali dosť. Momentálne to bola najchúlostivejšia téma. Hermiona sa s nimi rozlúčila a šla spať. Sirius a Harry sa začali baviť medzi sebou, nechceli sa im do toho pliesť. Rozhovor sa však nedal prepočuť. Weasleyovci toho nemali veľa ušetreného, Fred s Georgeom sa im ponúkli prispieť, ale zisky z obchodu zvyknú vzápätí investovať a tak točia peniaze. Bill väčšinu svojich peňazí vložil do zariadenia svojho bytu. Ich situácia bola kritická, vzhľadom k strate všetkých vecí. Galeóny, ktoré by sa im podarilo nahromadiť, by nestačili ani na zaobstaranie kompletného oblečenia pre jedného. A oni boli štyria.
„Počujte, Weasleyovci,“ skočil im do diskusie Sirius, „nedá sa nepočuť, o čom sa bavíte. Dovoľte mi, aby som vám pomohol…“
„Tak to v žiadnom prípade,“ skočila mu do reči pani Weasleyová, „od teba viac neprijmeme. Stačí, že nás tu necháš bývať. Nejako sa to vyrieši, Artur si vezme pôžičku, alebo niečo podobné…“
„Ale, Molly. Budete musieť kúpiť všetko aj pre decká do školy. Ani prútiky im nezostali…“
„Nie Sirius, už som povedala a nebudem sa s tebou o tom viac baviť.“
„Tak vám pomôžem ja,“ skočil im do reči Harry a rozhodne sa pozeral Molly do očí. Tá sa naňho prekvapene pozrela.
„Nie, zlatko. Viem, že to myslíš dobre, ale ani od teba si nič nevezmeme,“ odvetila mu.
„A to prečo?“ nechápal.
„Nemôžeme proste od teba pýtať peniaze. To jednoducho nejde, nič nám nedlžíš,“ stále protestovala, „a nemusíš si ani spytovať svedomie, na tom sme sa už dohodli.“
„Aké svedomie?“ snažil sa pochopiť. Pozeral na nich, ale okrem pani Weasleyovej naňho nikto nehľadel. Potom mu to zaplo, oni si snáď myslia, že im chce pomôcť, lebo si stále myslí, že to zapríčinil on. Tresol pohár o stôl, všetci nadskočili. Postavil sa pred pani Weasleyovú a spustil presne tak, ako ona predtým.
„Tak a teraz ma budete počúvať vy. A pozorne. Toto nemá s mojím svedomím nič spoločné. Absolútne. Chcem vám pomôcť, ale nie pre to, čo sa stalo dnes. Chcem sa vám poďakovať za celé tie roky. Zobrali ste ma do rodiny, medzi seba, dali ste mi lásku a teplo domova. To, čo som nikdy nepoznal. Nikdy by ste si odo mňa nič nevzali a ja som sa bál vám niečo ponúknuť. Viete, ako trápne som sa cítil, keď sme chodili do Šikmej? V mojom trezore je toľko galeónov, že ich nemám šancu minúť do konca života, kým vy… Neodvážil som sa niečo vám navrhnúť, bál som sa, že sa urazíte. A vy by ste sa určite urazili! Vy ste mi, drahá pani Weasleyová, dali to, čo si za galeóny nekúpim. Pre mňa to znamenalo veľa. Považoval som Brloh za svoj druhý domov. Závidel som Ronovi rodinu. Viete, od koho som dostal prvý skutočný vianočný darček? Od vás! A to ste ma ani nepoznali. Každé prázdniny som sa modlil, aby ste ma zavolali k sebe. Cítil som sa u vás dobre, cítil som sa ako súčasť rodiny, ktorú som v živote nemal. Takže sa rozhodnite, či moju pomoc prijmete. Pretože ja vám ju ponúkam kvôli tomu, čo som vám teraz povedal. Ja tie peniaze nepotrebujem a vám môžu pomôcť. Tak konečne zahoďte tú vašu weasleyovskú hrdosť a prijmite moju pomoc!“
Potom si zadýchane sadol a cítil, ako ho Sirius potľapkal po ramene. Pozeral sa na Molly a tá z neho nespúšťala vytreštené oči. Nastalo ticho a Harry čakal, ako sa rozhodnú. Túžil im pomôcť, prial si, aby to prijali.
„Artur, ty na to nič nepovieš?“ opýtala sa nesmelo svojho manžela.
„A čo mám na to povedať? Mali by sme sa opýtať aj detí. Môj názor je taký, že nie sme v situácii, kedy by sa dalo špekulovať. Ak nám Harry chce pomôcť, tak mu to dovoľme,“ hovoril pomaly a neiste.
Molly ešte chvíľu protestovala, ale jej pokusy boli odrážané ako Siriusom, tak i Harrym. Napokon nervózne súhlasila ako ona, tak aj Ron a Ginny. Dvojčatá a Bill im do toho nezasahovali. Molly trvala na tom, aby sa spísali len skutočne najnutnejšie veci. Harry ju však poznal a vedel, že by sa pokúšala na všetkom šetriť a nechcel dovoliť, aby im niečo chýbalo. Preto namietol, aby bolo spísané úplne všetko, o čo prišli. Napríklad aj takú Ronovu metlu. Billovi povedal, aby konečnú spísanú sumu zdvojnásobil. Poznal totiž Molline počty.