Ráno sa Harry zobudil s presne tým istým pocitom, s ktorým si večer líhal do postele. Niežeby nespal dobre, čo sa naučil oklumenciu, mával úplne bezstarostné sny. Vlastne krásne sny. Ale hneď, ako otvoril oči, hruď mu akoby privreli do železnej obruče a on začal byť nervózny. Nebol to vôbec príjemný pocit. Pozrel na Ronovu posteľ. Jeho kamarát sa evidentne nachádzal v ríši snov. Rozhodol sa preto vypadnúť odtiaľ.
V kuchyni bol tradične Sirius, pani Weasleyová a obidve dievčatá. Sirius im práve niečo hovoril a oni sa tomu smiali aj napriek namrzeným pohľadom Molly.
„Dobré ráno,“ pozdravil ich a sadol si za stôl. Veselo ho odzdravili, ale jemu príliš do smiechu nebolo.
„Čo ti je? Bolí ťa niečo?“ spýtal sa ustarane Sirius. Harry naňho nechápavo pozrel.
„Čo by ma malo bolieť?“
„Veď vieš, po včerajšku,“ pokračoval vo výsluchu.
„Nie, Susan mi to ošetrila viac ako dobre,“ a hneď sa pustil do raňajok, ktoré mu pripravila Molly.
„Tak čo ti je? Vyzeráš, akoby ti uleteli včely,“ pridala sa Hermiona.
„Nič, len mám divný pocit,“ pozrel na nich a oni ho skúmavo pozorovali, „myslím, že sa niečo stane.“
„Jasne, napadnú Azkaban,“ zareagoval pohotovo Sirius. Molly po ňom hodila varovný pohľad. „Ale, prosím ťa, Molly. Ty si myslíš, že im to nepovedal?“
„Práve, že si to myslím a nepáči sa mi to,“ postavila sa s rukami v bok.
„Mami, my už nie sme malé deti,“ prevrátila oči Ginny, „a lepšie je to vedieť dopredu, ako sa to dozvedieť z novín.“
„Ty radšej pomlč, mladá dáma,“ a radšej sa otočila ku dresu. Harry zamyslene prehraboval praženicu.
„Nie, Azkabanom to nie je. Určite ho napadnú. Mám ale pocit, že sa stane ešte niečo iného,“ hovoril pomaly.
„Mal si zase nejaký sen?“ spýtala sa Hermiona a v hlase jej bol badať strach.
„Hovorím, že mám divný pocit a nie, že sa mi niečo snívalo,“ povedal podráždene.
„Robíš si len zbytočné starosti, zlatko,“ snažila sa ho upokojiť Molly.
„Aký divný pocit?“ vyzvedala Ginny. Sirius naňho pozorne hľadel.
„Neviem, zdá sa mi, akoby nám niečo dôležité unikalo,“ pozrel na ňu a v očiach jej videl obavy.
„Čo myslíš, že nám uniká?“ opýtal sa Sirius so záujmom, nevšímajúc si Molline pohľady.
„Mám proste len taký pocit, možno to nič neznamená,“ snažil sa zahovárať. Že radšej nebol ticho, pomyslel si, keď videl, ako sa tvária dievčatá a aj pani Weasleyová.
„Určite to nič neznamená a bola by som rada, keby ste sa bavili o niečom inom,“ húkla po nich.
„Ja by som to nepodceňoval…“ skúsil pokračovať Sirius.
„Sirius!“ vrkla Molly.
Sirius rezignovane zdvihol ruky, ale naznačil Harrymu, že budú pokračovať. Ten len mykol plecami.
——
V sídle Temného pána nastala pohotovosť. Ich vodca sa tu nečakane objavil a bol v dosť zlej nálade. Čo nebolo až takým prekvapením, ale teraz sa rozhodol svoj stav v plnej miere prenášať na každého, kto sa objavil v jeho blízkosti. Nedarilo sa mu tak, ako si predstavoval. Všetko išlo pomalšie, ako by si želal. Na Ukrajine nenašiel nič, ani najmenšiu stopu. Teraz sa však musel vrátiť, aby si usporiadal svoje záležitosti predtým, ako sa rozhodne znova pátrať. Jeden môj kameň má určite Potter, druhý mám ja, ale kde sú ďalšie dva? A kde je ten prekliaty náramok?
S týmto vedomím prišiel naspäť do Anglicka a dal si predvolať svojich smrťožrútov. Vrátil sa len pred dvoma dňami a už ho dokázali vytočiť do nepríčetnosti. Sú takí neschopní, nedokážu dotiahnuť ani jednu vec do zdarného konca. Tesne pred týmto zhromaždením prebiehal aj jeden súkromný rozhovor s jeho najvernejším.
„Severus, viem, že si mi plne oddaný, ale už ťa nebudem potrebovať,“ vyriekol ten deň ráno v jednej zo svojich komnát unudeným tónom.
„Môj pane, ak som spravil niečo, čo…“ Snape bol zjavne prekvapený a dalo by sa povedať, že Voldemortove slová ho vystrašili. Čo keď sa niečo pokazilo, prezradilo? Ale ten ho prerušil.
„Nie, čo sa teba týka, všetko je v poriadku. Nebudem ťa potrebovať pri svojich cestách. Užitočnejší budeš v škole, aby si mal pod dohľadom Dumbledora. Ak všetko vyjde tak ako má, jedna starosť ti odpadne. Pochybujem totiž, že sa pán Potter vráti do školy. Ak by sa tak náhodou stalo, čo nie je úplne vylúčené vzhľadom na to, aký materiál mi tu po Ministerstve ostal, budeš sledovať aj toho malého prašivca. Budeš ho mať stále na očiach, má totiž jednu vec, ktorú potrebujem. Avšak neviem, kde ju skrýva. Preto z neho nespustíš zrak a budeš si všímať všetko podozrivé.“
„Môj pane, môžete mi povedať, čo máte v úmysle? Čo s ním chcete spraviť, keď ste si taký istý, že sa do školy nevráti?“ Snapa očividne toto prehlásenie zaujalo. V očiach sa mu ale nezračilo pobavenie, či dokonca radosť, ale zablesol sa v nich náznak strachu. Preto rýchle sklopil zrak a dúfal, že si to Temný pán nevšimol. Aj tie otázky vyriekol s veľkou dávkou rizika.
„Nepoviem ti, čo mám v úmysle spraviť s Potterom. O to sa postarajú druhí. Ty sa hlavne zameraj na to, čo som ti prikázal. Keď sa dostanú von Malfoy s Lestrangovou, budú to tu viesť. Ja sa musím venovať svojim záležitostiam. Ale jedno ti môžem povedať, môj milý Severus, mal by si sa prestať zaujímať o to, čo sa ťa netýka. Mohol by si mať problémy.“
Snape sa radšej vzdal svojho úmyslu opýtať sa na Azkaban. Vedel, že to Rád potrebuje vedieť, ale nemohol riskovať, že by si Voldemort všimol jeho prílišnú zvedavosť. Potter ho však znepokojil. Voldemort ho prepustil s tým, že ho už nepotrebuje a Snape zo sídla odišiel.
Teraz mal Voldemort predstúpenú dvanástku smrťožrútov priamo pred jeho trónom. S pohŕdaním na nich hľadel, mal sto chutí všetkých ich tu umučiť k smrti. Neschopná banda darmožráčov. Ten luxus si však dovoliť nemohol. Tak na nich len pozeral s hnusom a zlobou, videl, že sa boja. Nevládali mu pozerať do očí, triasli sa im kolená, mali strach. Dúfali, že sa vyhnú fyzickým trestom. A Voldemortovi sa to páčilo, áno, takto je to správne. Všetci sa ho budú desiť, budú mať pred ním rešpekt, budú ho uctievať. Lebo on je lord Voldemort, Slizolinov potomok a o chvíľu vládca sveta. Zaškľabil sa.
„Ako to vyzerá s Azkabanom? Podaj správu Davies a dúfaj, že sa mi bude páčiť!“ povedal s vyhrážkou.
„Môj pane, dementori s nami budú spolupracovať, sľúbili sme im po vydarenej akcii voľné pole pôsobnosti, dostanú sa mimo ostrov,“ povedal chlap so zle skrývanou úzkosťou.
„To je dobre,“ pritakal Voldemort so spokojnou grimasou, „mimo ostrov budú užitoční. Aspoň nám uľahčia prácu, smutní a užialení muklovia sú ľahšia korisť. Kedy zaútočíme?“
„Môj pane, aurori zdvojnásobili stráženie väzenia. Predpokladajú útok…“
„To ma nezaujíma! Na to som sa nepýtal! Koľko ich tam teraz je? Päťdesiat? Šesťdesiat? To má byť pre vás problém? Odpovedz mi na otázku! Kedy?“ narastala v ňom zlosť.
„Musíme pozbierať sily,“ vysvetľoval v panike Davies, „predpokladám tri mesiace.“
„Tri mesiace?!“ zvreskol Voldemort. Namieril pritom na Daviesa prútik: „Crucio!“
Davies sa začal zvíjať v neznesiteľných mukách, úporne sa snažil potlačiť bolestné kvílenie. Voldemortom prebiehala vlna zlosti, odporu a nenávisti. Mučil ho dovtedy, pokým sám nenadobudol vlastného uspokojenia, pokým od bolesti nevrieskal a pokiaľ napokon nestíchol. Odtiahol prútik od bezvedomého tela a zameral sa na ďalšiu postavu.
„Carson!“ zvreskol naňho. Ten sa bojazlivo pozrel na svojho pána a predstúpil o krok vpred. Voldemort pokračoval. „Najneskôr do dvoch, rozumieš mi? Do dvoch mesiacov ich chcem mať vonku. Ak nie! Toto bolo len nevinné zahrávanie sa oproti tomu, čo ťa čaká, ak neuspeješ! Pochopil?“
„Áno, môj pane. Sľubujem, že pre to spravím všetko.“ Bol šťastný, že Voldemort vo svojej hre nepokračoval.
Ten naňho zazeral s opovrhnutím a nechuťou. Stádo tupcov. Pozrel na ženu stojacu obďaleč. Pochopila jeho pohľad, vedela, že keď mu nedá uspokojivú odpoveď, čaká ju rovnaké zaobchádzanie. Než ju Voldemort oslovil, smržožrúti zatiaľ odniesli bezvládne Daviesovo telo.
„Čo mi povieš ty, moja nová verná smrťožrútka?“ opýtal sa. V jeho hlase bola cítiť hrozba.
„Môj pane, všetko ide podľa plánov, za pár dní sa pokúsime chytiť Pottera. Môj kontakt je ochotný spolupracovať, hoci musel byť k tomu prinútený,“ odvetila odhodlane.
Táto žena sa mu páčila. Aj keď mala strach, bola tak nechutne arogantná, že ho dokázala skryť a ešte k tomu s noblesou odpovedať. Možno z nej niečo bude.
„Dobre. Máš prvú šancu ukázať mi, ako dokážeš plniť moje príkazy. Nesklam ma a ja ťa odmením.“
„Nesklamem, môj pane.“
„Dobre a teraz mi priveďte mojich mladých priateľov.“
——
Harryho prenasledoval divný, zvláštny a nepríjemný pocit už pár dní. K rozhovoru so Siriusom sa dostal až na tretí deň od schôdze. Sedeli v ten večer spolu s Hermionou v kuchyni a popíjali medovinu. Zázrakom sa tam ten večer nik neobjavil, v iné dni sa tam pravidelne dostavovali Lupin s Tonksovou. Vždy spolu.
„Je tu zvláštne ticho, že?“ pípla Hermiona, ktorej oči už naznačovali, že by mohla medoviny nechať.
„Možno si Lupin s Tonksovou chceli spraviť súkromný večierok,“ povedal Harry s úškrnom.
„Aj ty si si všimol? A oni si myslia, akí sú nenápadní,“ zachechtal sa Sirius.
„A čo ty a Gravesová? Ako pokračujete?“ s ďalším dúškom medoviny začal byť Harry odvážnejší.
„Pokiaľ nepríde na pretras Srabus, tak je všetko v pohode,“ ozrejmil.
„Aj vy ste si všimli, že si ho dosť zastáva?“ opýtala sa Hermiona.
„Samozrejme, ale ona je človek, čo si asi rozumie s každým. Aspoň sa mi zdá,“ usmial sa Harry.
„Dúfam, že máš pravdu, je to totiž divné,“ zachmúril sa Sirius.
„Hádam nežiarliš?“ chichotala sa Hermiona, „A ešte k tomu na Snapa?“
„Nie, musela by byť úplne padnutá na hlavu, ale je to zvláštne.“
„Veľmi nad tým nešpekuluj, začnú sa ti robiť vrásky,“ zachechtal sa tentoraz Harry.
Sirius na chvíľu zamyslel.
„Čo si mal vtedy ty so Srabusom?“ vypálil naraz.
Harry sa prestal smiať. O tomto nechcel hovoriť nikomu, ani svojim priateľom, ani Siriusovi. Zatiaľ.
„Nič, len sme preberali elixíry, vážne,“ povedal, keď videl neveriaci Siriusov pohľad.
„No iste, elixíry. Tomu verím asi toľko, koľko tomu, že nevieš, čo hľadá Voldemort,“ vrkol.
Harry sa zarazil a hoci hľadel do stola, nedalo sa nevšimnúť si Hermioninej reakcie. Nervózne sa trhla sa a tým ich prezradila.
„No?“ ukázal Sirius na Hermionu, „Ešte mi ideš tvrdiť, že o ničom nevieš? Hermiona určite niečo vie a odkiaľ by to asi vedela?“
Hermiona vrhla na Harryho ospravedlňujúci pohľad. Harry len mykol plecami. Nemohol a už ani nechcel donekonečna zapierať. Preto sa nadýchol a povedal mu všetko o štvorici aj o náramku. Sirius ho pozorne počúval.
„Ale Dumbledore by mal byť o krok pred ním, nie? Aspoň tak tvrdí,“ povedal Sirius.
„Dúfajme v to. Inak si nechcem domyslieť, čo by bolo, keby sa to Voldemortovi podarilo nájsť,“ striasla sa Hermiona.
„To máš pravdu,“ Sirius sa pokúsil pretočiť tému. „Čo je s tou tvojou predtuchou? Ešte ju máš?“ obrátil sa na Harryho.
„To nie je predtucha, je to len pocit. Hnusný pocit, že sa niečo stane a áno, stále sa ma to drží,“ zamrmlal.
„Harry, teraz je doba, že sa stále môže niečo stať. Každý deň,“ odporovala mu Hermiona.
„Viem, ale nikdy ma nič takto nedusilo. Netrvá to vždy, sú to len chvíľky, kedy ma prepadne tieseň.“
„Možno v tom niečo bude, každopádne si budete na seba dávať pozor a ty budeš nosiť otcov plášť,“ ukázal na Harryho.
„Veď ho nosím stále,“ odfrflal.
——
Nič nenasvedčovalo, že by pokojné dni, ktoré neboli v tomto období ničím výnimočným, malo niečo vyrušiť. Neobjavovali sa žiadne zmienky o smrťožrútskych aktivitách. O Voldemortovi sa nedonieslo ani slovo a Denný prorok prinášal okrem tradičných článkov iba samé upozornenia. O Pettigrewovi sa tiež nič nevedelo a pritom práve v tomto pokojnom čase mohol prísť navštíviť brata. Jedinou známkou, že doba nie je bezpečná, bolo podivné a znepokojivé správanie sa dementorov. Pomaly, ale iste sa začínali správať svojvoľne a postupne prestávali rešpektovať Ministerstvo. To ale nebolo ochotné zvýšiť zabezpečenie Azkabanu v domnienke, že keď je všade pokoj, nič sa nemôže stať ani tam. Uisťovalo verejnosť, že pre bezpečnosť Azkabanu spravilo všetko potrebné.
Harry trávil tieto dni diskusiami so Siriusom a Hermionou, hraním metlobalu v Brlohu, hodinami oklumencie so Susan a zbieraním informácií od členov Rádu. Tí však neprinášali nič nové. Jeho nepokojný pocit však stále pretrvával, ale rozhodol sa radšej o tom nehovoriť.
Ani tento deň nemal byť ničím výnimočný. Ráno pri raňajkách pozbierali od Lupina novinky. Ten priniesol správu, že ďalší čarodejník prejavil záujem o služby vo Fénixovom ráde. Táto organizácia prestávala byť tajná. Nik nevedel, kto je člen, ale takmer celý čarodejnícky svet o jej existencii vedel a tí odvážnejší sa chceli pridať. Známy bol iba jej vodca, ktorý minulý rok zvádzal urputný boj s Ministerstvom.
Na hodine oklumencie Harry dosahoval jednoznačné úspechy, Susan jeho obranu už nebola schopná prelomiť. Ani prútikom. Dohodli sa preto, že hodiny obmedzia na raz za týždeň s tým, že by sa začali učiť legilimenciu. Harry súhlasil, predpokladal, že to bude niečo podobné ako oklumencia. Spoliehal sa na strelu a jej pomoc aj v tejto situácii. Precvičoval so Siriusom neverbálne súboje, keďže sa pomaly učil zvládať aj svoj hnev, zlepšenie bolo viditeľné.
Na obed sa vybral spolu s Hermionou, tentoraz sa pridal aj hladný Sirius, do Brlohu. Zobral si metlu, batoh s plášťom a už stál pripravený pri krbe. Na jeho úžas však našiel Rona vyvaleného pred kozubom na gauči.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa.
Hermiona, ktorá vypadla hneď za Harrym, tiež vyzerala prekvapene a vyľakane. Ronova tvár bola zvraštená v bolestnej grimase a rukou sa držal za bok. Sirius ostal zarazený.
„To Fred a George,“ sťažka oddychoval, „včera sa im tu rozsypali nové výrobky…“
„Boli to zase nejaké cukríky,“ dokončila zaňho Ginny, ktorá sa objavila v obývačke. „Na, mama ti posiela toto, máš to vypiť,“ dávala mu fľaštičku s elixírom. Ten sa však netváril, že by práve stál o nejaký hnusný elixír. „Netvár sa ako… Je to od bolesti,“ keď si to napokon vzal, obrátila sa späť k návšteve. „Tie cukríky mali tentoraz vyvolávať hnačku. Síce sa ich snažili pozbierať, ale na niekoľko zabudli. Krivolab ich v noci ponachádzal a rozžuval. Teraz lieta po záhrade,“ chichotala sa, „a Ron sa na jednom rozžuvanom cukríku šmykol a zletel zo schodov.“
Hermionin kocúr Krivolab bol od jej príchodu v Brlohu, tu sa mohol aspoň vyblázniť.
„Čo ti je?“ spýtala sa Hermiona ustarane a čupla si k Ronovi.
„Až také hrozné to nie je,“ zastonal Ron, „som len otlčený.“
„A na to si potreboval elixír?“ chechtal sa Sirius spolu s Ginny. Ron bol celý červený. Harry by sa k nim aj pridal, ale radšej podporil kamaráta svojim súcitným mlčaním.
„Tak ho to asi bolí, no,“ zastala si Rona Hermiona. Ten na ňu vďačne pozrel. To už sa neudržal ani Harry a vybuchol. Chvíľu trvalo, kým sa upokojili, sprevádzali ich pri tom naštvané pohľady Rona a Hermiony.
„To znamená,“ ukazoval Harry na Rona a pozeral sa pri tom na metlu, „že máme dnes dolietané.“
„Tak na to zabudni,“ vzbúrila sa Ginny, „nemysli si, že budem celý deň sedieť doma a stonať spolu s Ronom.“
„Ja tu s ním zostanem,“ ponúkla sa ochotne Hermiona.
Z kuchyne sa ozval hlas pani Weasleyovej. Zvolávala ich na obed.
„Je tu aj Tonksová,“ povedala Ginny Siriusovi.
Hermiona napokon pomohla Ronovi do kuchyne. Harry žasol nad tou zmenou, akoby v momente zabudla na Viktora a Ron opomenul hnevať sa na ňu. Pri obede musel Harry premýšľať nad situáciou, ktorá práve vznikla. Ako bude môcť stráviť celé poobedie sám s Ginny? Dávno si uvedomil, že jeho pocity k nej sa zmenili. Už to nebol len tichý obdiv jej krásy. Pociťoval pri nej to, čo svojho času u Čcho Čangovej. Jemné záchvevy žalúdka pri jej pohľade naňho, poprípade pri jemnom dotyku rúk. Nepýril sa a zatiaľ ani nekoktal, to však mohlo byť zapríčinené prítomnosťou Rona a Hermiony. Čo sa však stane, keď s ňou zostane sám? Začal sa pohrávať s myšlienkou, že by do nej mohol byť zamilovaný. Vedel, aký názor má Ron na známosti jeho sestry. Minulý rok bol svedkom toho, ako prskal na Michaela Cornera. Jeho sa však Harry neobával, to ani najmenej. Z druhých bratov mal väčší strach. Ale keď je tu možnosť byť s ňou osamote a zblížiť sa s ňou.
„Harry, zlatko, nechutí ti?“ Z myšlienok ho vytrhla Molly.
„Nie, je to výborné, len som sa zamyslel,“ obrátil pozornosť z pohára späť do taniera.
„Zase ten tvoj pocit?“ spýtal sa Sirius.
„S tým to nemá nič spoločné,“ odvetil a snažil sa usmievať, aby od seba odvrátil pozornosť.
„Viem, kto vás bude učiť Obranu,“ len tak mimochodom nadhodila čiernovlasá Tonksová.
„Kto?“ vyhŕkol Ron a všetci mladí s napätím počúvali.
„Nepoviem vám to,“ chichtala sa im.
„Ale no tak, Nymphadora,“ zavŕtal Harry s úškrnom.
„Nehovor mi Nymphadora, Harry,“ razom z nej bola ružovláska s bojovým výrazom.
„Keď nepovieš, kto to bude, tak ti budem do smrti hovoriť Nymphadora,“ meno zdôraznil.
„Vyhrážaš sa mi?“
„Áno, Nymph…“ vzápätí ho prerušila zelenovláska.
„Dobre, dobre. Poviem vám to. Ja,“ a pozerala, ako na nich táto novinka zapôsobí. Tí nemali byť prečo sklamaní, skôr naopak. Otvorene prejavili svoju radosť, hoci Ronovi pritom hrozilo, že si ublíži. Najviac sa asi radovala Ginny, ktorá bola s Tonksovou celkom dobrá kamarátka.
——
„Harry, čo je s tebou? Lietaš ako námesačný!“ kričala naňho nahnevaná Ginny, ktorá sedela na svojej metle.
A to bola aj pravda. Harry sa celé popoludnie nevedel poriadne sústrediť. Začalo to jednoslovnou komunikáciou z jeho strany a pokračovalo absolútne nekoncentrovaným metlovým výkonom. Dnes hral totálne na nič a malo to jeden jediný dôvod. Harry celý čas viedol vnútorný boj so svojím svedomím. Rozhodoval sa, či využiť túto príležitosť na zblíženie, alebo nad tým mávnuť rukou a tváriť sa, že sa nič nedeje. Aj tak by nemal úspech, nie je až taký veľký frajer. Ginny bola síce doňho kedysi zamilovaná, ale tie časy odvial vietor. Alebo Corner. Alebo možno nie.
„Tak budeš už konečne hrať? Alebo chceš tou metlou pozametať Brloh?“
Nechcel ju ešte viac naštvať a tak sa začal venovať hre. Blokoval ju v náletoch, keďže nemali brankára, strieľanie bolo zbytočné. Hrali ďalej, dokonca sa mu podarilo sústrediť sa a napokon sa aj smiali. Keď už toho mali plné zuby, Ginny zletela dole a ľahla si do trávy.
Ležala na chrbte, ruky voľne položené vedľa tela, oči kvôli slnku privreté a vlasy rozhádzané okolo hlavy. Harrymu sa naskytol úžasný pohľad. Ľahol si vedľa nej na bok, podopieral si rukou hlavu a so zaujatím ju pozoroval.
„Ja toto milujem, tá voľnosť. Nikto ťa nediriguje, lietaš kam chceš…“ spustila veselo.
Prestal vnímať význam slov, počúval len zvuk hlasu. Sledoval, ako sa krásne krojené pery pohybujú pri tvorení slov, ale tie ho nezaujímali. Pocítil túžbu dotknúť sa tých pier, umlčať príval slov svojím bozkom. Bol očarený, omámený a rozhodnutý. Nahol sa nad ňu.
Z rozprávania ju vyrušil tieň, ktorý mala náhle nad hlavou. Otvorila oči a zbadala nad sebou Harryho tvár. Vpíjal sa do nej upreným zeleným pohľadom a ona zostala zarazená.
„Čo je?“ Nič múdrejšie jej v tej chvíli nenapadlo. Prstami jej nežne prešiel po tvári. Prekvapene vyvalila orieškové oči.
„Si nádherná,“ povedal prvé, čo mu prišlo na rozum a k nej sa to aj hodilo. Ginny bola šokovaná, nechápala.
„Har…“
Nedopovedala. Už nechcel počuť slová, umlčal ju perami. Konečne sa ich dotýkal, boli presne také, aké si ich predstavoval. Mäkké, hebké a sladké. Na jeho obrovskú radosť sa po prvotnom šoku jej pery prispôsobili pohybom tých jeho. Prehĺbil bozk a jeho vnútro sa rozhojdalo, keď zareagovala. Celý svet sa roztočil. Bol šťastný, tak neskutočne šťastný. Vnímal ju celým svojím telom, opájala ho jej vôňa a srdce mu šlo vyletieť z hrude. Jeho eufória však trvala krátko. Neľútostne a nemilosrdne krátko. Zdalo sa, že ho objíme, ale ona ho odtlačila. Nie prudko a nahnevane, ale aj tak dôrazne.
„Harry, to nejde,“ sadla si a rukami si chytila kolená. Jeho svet sa rozpadol.
„Prečo by to nešlo?“ nemohol tomu uveriť, veď jeho bozky opätovala, nemohol jej byť ľahostajný. Pozrel na ňu, ale ona hľadela do zeme.
„Pretože s niekým chodím,“ hlas mala rozochvený.
„S Cornerom si sa predsa rozišla,“ nechápal.
„Áno, ale pred Ministerstvom som začala s niekým chodiť,“ vysvetlila a pôsobila vyrovnanejšie. Dokonca sa naňho pozrela. Smutne?
„To som nevedel, keby som to tušil ani sa ťa nedotknem. Prečo si mi to nepovedala?“
„A prečo by som ti to mala hovoriť?“ vyletela. „Je snáď mojou povinnosťou oznamovať ti to? A načo! Nikdy si sa nestaral o to, čo sa so mnou deje,“ začala potichu plakať, „keď sme sa aj niekedy rozprávali, vždy to bolo o tebe, o tvojich problémoch, o tvojom živote alebo o metlobale či Voldemortovi. O mne nikdy nepadlo ani slovo. Nikdy si sa o mňa nezaujímal.“
Poslednú vetu zašepkala, ale on ju i tak začul. Musel uznať, že má pravdu. Ľahol si na brucho a premýšľal o všetkých tých rokoch, kedy oňho prejavovala záujem. To už bolo teraz preč. Už bolo neskoro. Nemohol si predsa myslieť, že naňho bude čakať donekonečna. A tak mu treba. Idiotovi. Príliš neskoro si uvedomil, čo sa v nej skrýva. Ona preňho trpela roky, on môže teraz tiež. Prešiel si prstami po perách, ešte stále ju cítil. Otočil sa k nej, hľadela kamsi do diaľky, našťastie už neplakala.
„Ginny, mrzí ma to. Prepáč, myslel som si, že keď si sa rozišla s Cornerom, tak… Nikdy som ti nechcel ublížiť a pokúsim sa to napraviť. A ten bozk… budeme sa tváriť, že sa nič nestalo. Dobre?“ pozrel na ňu a čakal reakciu. Tajne dúfal, že sa mu hodí okolo krku, rozplače sa a vyzná mu nehynúcu lásku. Pozrela sa naňho, oči sa jej stále leskli.
„Nikdy si mi neublížil. Je mi ľúto, že si si to uvedomil tak, v tak nevhodnej chvíli. A s tým bozkom, môžeme sa tváriť, že o nič nešlo.“
Chvíľu na ňu hľadel a pokúsil sa pochopiť, ako to myslela. Nadychoval sa k otázke, keď sa v diaľke ozval výbuch. Bol silný a nedalo sa poznať, odkiaľ presne zaznel. Stuhla mu krv v žilách. Z okolitých stromov povyletovali vtáci. Vzápätí sa ozval ďalší výbuch. Okamžite mu to zaplo, tu v okolí predsa nie je nič iné iba…
Pozreli sa prestrašene na seba a v Ginniných očiach zbadal pochopenie.
„Brloh, mamka…“ vydesene sa rozbehla smerom domov.