Večerné Hermionino vyspovedanie narobilo Harrymu značné problémy. Než zaspal, musel na to stále myslieť.
Nedokázal si predstaviť, že by Hermiona, vždy taká zásadová a dodržiavajúca presne stanovené predpisy, milujúca morálne zásady, dokázala spraviť takú kardinálnu hlúposť. Jej vysvetlenie, že sa nachádzala v stresovej situácii, mu tiež nepripadalo ako dostačujúce. Je pravda, že Hermiona bola pekná, ale za celé tie roky sa v podobnom duchu neprejavila. Až na štvrtý ročník, kedy sa zaplietla s Viktorom Krumom. S Viktorom, s ktorým sa teraz vyspala. Pravdou bolo aj to, že v škole nosila nálepku bifľošky a premiantky, čo mnohých odrádzalo a preto sa možno počas prázdnin uvoľnila a popustila od svojich princípov. No, Harry si to nevšimol, pretože on si nevšímal takmer nič. Každopádne je to jej vec a on ju kritizovať nemienil a pripomínať jej to tiež nebude.
Hermiona sa na rozdiel od neho správala, akoby sa nič nestalo, akoby sa žiaden rozhovor nekonal. Hneď, ako vstala, vykĺzla z izby a keď sa Harry zobudil, už ju tam nenašiel. Jediným príznakom, že sa mu rozhovor len neprisnil, bola pokrčená posteľná bielizeň na Ronovej posteli. Pri raňajkách bola veselá, spoločenská a neodvracala od Harryho pohľad. Až na to, že sa občas mierne zapýrila. So Siriusom viedla tichú, na prvý pohľad dôležitú debatu a obaja sa rozhodli nezapojiť do nej Harryho. Mykol plecami a rozmrzene sa začítal do Proroka.
Po hodine oklumencie, ktorá dopadla tak ako vždy, to znamená katastrofálne, ho Hermiona vyviedla hore do izby. Malo to aj iný dôvod – nechať Siriusa a Susan samých. V izbe s ním začala preberať prvú knihu povestí, ktorú stihla doobeda prečítať. Výsledok však bol nulový, žiadna zmienka o kameni ani o niektorom zo Zakladateľov Rokfortu. Nálada mu klesla. Blížil sa však čas odchodu do Brlohu a on pookrial. Schytil metlu a malý batoh, v ktorom nosil neviditeľný plášť. Nosil ho odvtedy, ako mu Sirius povedal, že mu môže zachrániť život.
Pred krbom však Hermionu zastavil.
„Kde je Sirius?“ obzeral sa nechápavo po prázdnej kuchyni.
„Neviem, možno u Hrdozobca, chodieva za ním dosť často,“ povedala Hermiona nervózne.
„Dobre, idem mu povedať, že sme na odchode,“ a vychytil sa smerom von. Zadržala ho však Hermionina ruka.
„A čo keď je niekde zalezený s Gravesovou? To ich mieniš vyrušiť?“ opýtala sa s úsmevom.
„To by som asi nemal, že? Dobre, snáď mu napadne, kde sme, keď nás tu nenájde. Bež prvá,“ postrčil ju.
Harryho pravidelné cestovanie letaxom prinášalo zaslúžené ovocie. Už sa nezvykol rozpleštiť na zemi, ako tomu bolo nejeden krát. Vďaka získanej praxi zvykol vystupovať z krbu síce klátivo, ale najdôležitejšie bolo, že sa udržal na nohách. A tak tomu bolo aj teraz.
Keď v Brlohu vystúpil z krbu, zo všetkých strán sa k nemu priniesli výkriky.
„Všetko najlepšie k narodeninám, Harry!“ A on tam stál nechápavo s metlou v ruke a vytriešťal oči.
Potom mu to konečne zaplo. Veď on má dnes šestnásť rokov. Keď ho chcela Hermiona od toho odpútať, tak sa jej to znamenite podarilo. Každý sa k nemu hrnul, aby mu zablahoželal, objímal ho, podával mu ruky a nežnejšie pohlavie ho obsypávalo bozkami. Mal chuť si to s Ginny niekoľkokrát zopakovať. Boli tam všetci, takmer kompletná weasleyovská rodina, dokonca aj s Fleur. Chýbal len tradične Percy a Charlie, ktorý bol v Rumunsku. Boli tam Lupin s Tonksovou a dokonca aj Sirius, ktorý sa naňho zubil od ucha k uchu. Na stole stála ako obyčajne obrovská torta od pani Weasleyovej, tentoraz mala guľatý tvar zlatej strely, dokonca aj s krídelkami. Torta bola čokoládová a mala zlatú polevu. Niesla nápis HARRYMU a stála na nej sviečka v tvare šestnástky. Sfúkol ju a želal si jediné. Aby Voldemort čo najskôr natiahol brká.
Všetci mu strkali do rúk darčeky. Lupin a Tonksová mu darovali knihu ‚Pokročilé obranné kúzla‘ a pritom naňho významne žmurkli. Od Siriusa dostal hodinky. Okrem času, svetových strán, teploty a fáz mesiaca mali zabudovaný aj výškomer. Od Hermiony dostal, v podstate ako vždy, knihu s názvom ‚Súboje a duely‘, v ktorých boli podrobne zapísané najdôležitejšie a najvýznamnejšie súboje čarodejníckej histórie. Ako vysvetlila, sú s podrobným opisom, pre inšpiráciu. Od Ginny dostal čierny opasok s puzdrom na prútik. Povedala, že mu aspoň nezhorí zadok a ospravedlňovala sa za to, že keď bol mimo, tak si požičala jeho prútik, aby mu spravili puzdro na mieru. Od Rona dostal tentoraz knihu s názvom ‚Stíhačské triky a rady‘ a s červenou tvárou povedal, že vždy sa nájde niečo na zlepšovanie. Manželia Weasleyovci sa pravdepodobne dohodli s Billom a Fleur, pretože mu spoločne darovali niekoľko kusov oblečenia. Fleur to okomentovala: Takhý pékhny chlápec sa musí dobrhe obliékhať. Fred a George mu dali plnú škatuľu výrobkov zo svojho obchodu a ako sa vyjadrili, boli to veľmi praktické veci. Všetkým im poďakoval.
Po darčekoch prišla na rad torta, z tej si dal trikrát, kým sa nasýtil. Okrem tradičného džúsu a ďatelinového piva sa nalievala aj whisky a medovina, z ktorej naliali aj mládeži. Bavili sa vskutku dobre, nikto sa nenudil.
„Harry,“ zavolal si Sirius Harryho. Ten si k nemu prisadol ku stolu a vedel, čo bude nasledovať. Sirius vytiahol z kabáta hrubšiu obálku a podával ju Harrymu: „Pravdepodobne čakáš toto.“
Harry si od Siriusa vzal trasľavou rukou obálku. Keď ju otec pripravoval, netušil, že sa v prípade svojej smrti so svojím synom stretne ešte skôr, ako ju dostane. Pozornosť všetkých teraz upútala obálka a tak si všetci posadali okolo Harryho.
Prevrátil ju a bolo na nej napísané:
Harry James Potter – odovzdať v deň 16. Narodenín
Zadíval sa na to písmo. Takto písal jeho otec, mierne naklonené písmená doľava. On tak nepíše, píše inak. Otvoril obálku a obrátil ju hore nohami. Vypadla z nej skutočne zlatá strela. Nebola však ako pravá strela, táto bola menšia. Chytil ju do ruky a prezeral si ju. Vyzerala presne ako loptička, ktorú tak rád chytal. Síce bola menšia, ale vygravírovaný vzor po obvode mali identický, dokonca aj strieborné krídelká boli rovnaké. Ale tieto nemali šancu sa zatrepotať, boli napevno uchytené po stenách strely oproti sebe. Strela sa dala zavesiť na krk vďaka zlatej retiazke. Vyzerala byť pevná, aj keď nebola najhrubšia. Harry ju držal v dlani a retiazka mu prevísala pomedzi prsty.
„Čo to je?“ spýtala sa zvedavo pani Weasleyová. Okrem Siriusa, Rona a Hermiony nemal v miestnosti nik tušenie, o čo ide. Až na Lupina.
„To je predsa Jamesova strela!“ vykríkol udivene.
„Odkiaľ o nej vieš?“ vyhŕkol prekvapene Sirius a Harry taktiež hľadel na Lupina nechápavo, „Predsa o nej nikomu nepovedal.“
„Raz som mu ju zahliadol a pýtal som sa na ňu,“ vysvetľoval im a pritom lovil v spomienkach, „a on mi povedal, že to je jeho zlatá zlatá strela. Ale dával na ňu dobrý pozor…“ dodal zamyslene.
Sirius pozrel na Harryho a obom im napadla rovnaká myšlienky: Nemohol ju vidieť aj Pettigrew?
„Prečo má byť zlatá zlatá?“ opýtal sa Bill zvedavo.
„To nevieme, James ju tak volal a nevysvetlil prečo,“ odvetil Sirius.
„Čo tam ešte je, Harry,“ upozornila ho Hermiona. Priala si, aby v obálke bolo nejaké vysvetlenie.
Harry pozrel do obálky. Uvidel tam akýsi malý zápisník, celkom úzky a kus pergamenu. List. List od jeho rodičov. Vytiahol ho a so strelou v ruke sa začítal.
Drahý synček,
keďže sa ti dostala do rúk táto obálka, stalo sa to, čo sme očakávali. V kútiku duše sme dúfali, že ti ju budeme môcť odovzdať osobne. Nebolo nám to súdené. Vedeli sme, čo sa stane, boli sme na to pripravení. Ale osud si nevyberieš. My sme zomreli, aby si ty mohol žiť. Mrzí nás, že sme nemohli byť pri tebe, nemohli sme vidieť, ako rastieš, nemohli sme s tebou zdieľať tvoje úspechy i neúspechy, radosti i trápenia, tvoje starosti. Mrzí nás, že sme ti nemohli dať našu lásku. Ty si však nič nevyčítaj, tvojím osudom je žiť. Ty musíš žiť. Prečo? V tomto liste ti nebudeme vysvetľovať, prečo sme my zomreli ani to, prečo ty musíš žiť. Musíš ísť za profesorom Dumbledorom, on ťa k pravde nasmeruje.
Otec ti v obálke zanecháva svoju zlatú, zlatú strelu. Dostal ju od otca v deň svojich šestnástych narodenín a teraz ju odovzdal tebe. Je to dedičstvo, ktoré sa predáva z rodiča na prvorodené dieťa. Má istú moc, ale nezistili sme akú. Otec vlastne ani nevedel, čo má. Ty musíš zistiť, akú moc má kamienok ukrytý vnútri. Jedno je však isté, okrem svojej vlastnej sily prenáša silu aj na jeho majiteľa. Akú silu prenesie na teba, to budeš musieť zistiť sám. Po sedemnástych narodeninách ho budeš môcť predať ďalej. Daj ho však len svojmu prvorodenému dieťaťu presne tak, ako sa to robí v Potterovej rodine už celé storočia. Otvoriť strelu a vybrať z nej kamienok môžeš tiež iba ty.
Nikdy nezabúdaj, ako veľmi sme ťa ľúbili. Nevyčítaj si nič z toho, čo sa stalo alebo stane, ty za to nemôžeš! Vždy budeme stáť pri tebe, aj keď ty o tom nebudeš vedieť. Vieme, že z teba vyrastie dobrý človek, že sa popasuješ so svojím osudom a nakoniec zvíťazíš. Musíš byť silný. Veríme ti, Harry. Stáž si lásku a priateľstvo, pretože to je najdôležitejšie. Ľúbime ťa, mysli na to.
S láskou, tvoji rodičia
Teraz ti píšem ja, synak, tak aby to mama nevidela, nepáčilo by sa jej to. V obálke ti nechávam svoj zápisník. Sú tam zaznamenané rôzne kúzla, ktoré sme vymysleli so Záškodníkmi. Samé hlúposti, nič užitočné. Ale keďže si môj syn, a určite si o mne počul hocičo, mrzelo by ma, keby si si nič z toho nevyskúšal. Sú to neverbálne kúzla a keďže sa ich budete učiť v šiestom ročníku, pokiaľ sa dovtedy nezmenia pravidlá, tak je toto vhodný čas, aby si ho dostal. Vyskúšaj a uvidíš. Mám ťa rád.
Harry dočítal list a ani si neuvedomil, že mu po lícach stekajú horúce slzy. V dlani tuho zvieral zlatú strelu a ruka s listom sa mu roztriasla. Pustil strelu na stôl. Ten list písali jeho rodičia, to mamine písmo je podobné jeho. Vedeli to, vedeli že zomrú. Ľúbili ho tak veľmi, že zaňho položili život. A ani pritom nezaváhali. Položil list na stôl a opatrne po ňom prechádzal prstami. Chcel zacítiť teplo ich rúk, ktoré tu možno zostalo po tom, ako napísali list. Aspoň trocha.
„Harry,“ opatrne ho zatriasol Sirius a tým ho vytrhol zo zasnenia.
Harry sa trhol, na moment zabudol kde je, čo sa deje. S uslzenou tvárou pozrel na Siriusa a ostatných. Pozorne sa naňho dívali, v tvárach im čítal napätie, starostlivosť, záujem, smútok.
„Je od rodičov,“ oznámil im úplne zbytočne a utrel si slzy. „Nepíšu nič, čo by som už nevedel.“
Nato si skryl list a šiel do kúpeľne. Potreboval sa upokojiť. Pustil si studenú vodu a opláchol si tvár. Nechcel na to myslieť, nie dnes. Ponoril hlavu pod prúd studenej vody a zavrel oči. Vedel, čo ho čaká. Vedel, že tam nájde niečo, čím mu budú chcieť vysvetliť. Mal byť na to pripravený. Chcel si znova zobrať list. Nie! Už nie, nebude ho už čítať. Pripomínať si ich slová. Stačilo. Musí sa cez to preniesť, prestať myslieť na minulosť a musí začať rozmýšľať nad budúcnosťou. Tak to chceli. Musí byť silný. List však nemienil vyhodiť. Mal na nich pamiatku, možno sa niekedy odváži si ho znova prečítať. Možno. Osušil si vlasy a sadol si na zem. Potreboval si vyprázdniť myseľ, odhodiť spomienky. Zavrel oči a myslel na oheň. Upokojoval sa.
Nevedel, ako dlho sedel bez pohnutia, bez myšlienok, so zavretými očami. Vlasy mu už takmer vyschli. Do reality ho vtiahol hlas a jemné zatrasenie ramena.
„Harry.“
Otvoril oči a usmial sa.
„Som v poriadku,“ povedal skôr, než stihla Ginny otvoriť ústa.
„Určite?“ spýtala sa ustarostene, kľačiac pri ňom. Prikývol a s úsmevom jej hľadel do očí.
„Nikto sem nechcel ísť. Sú to poserovia,“ hodila rukou k dverám a starostlivo ho pozorovala.
„Tak pôjdeme, nie?“ nechcel, aby si kvôli nemu robila starosti. Nevyzerala byť presvedčená. „Vážne som v poriadku. Poď,“ vstal a natiahol ruku, aby jej pomohol zo zeme.
V obývačke vládla napätá atmosféra, všetci sa rozprávali tlmene, akoby sa báli vyrušiť umierajúceho. Keď sa tam objavil Harry, tak všetci zmĺkli a sústredene sa naňho pozerali.
„Poďme zistiť, prečo je tá strela zlatá, zlatá,“ uškŕňajúc si sadol na svoje miesto. Všetci si viditeľne vydýchli a začali sa usmievať.
„Ginny, čo si s ním spravila?“ chechtal sa Fred.
„Nič, on už taký bol. Pokojne si tam mohol ísť aj ty,“ odvetila mu s úsmevom.
Harry si medzitým zobral do ruky strelu za sprievodu pozorných pohľadov.
„Prečo nám James nepovedal, že ten kamienok je vnútri?“ opýtal sa Lupin Siriusa.
„Neviem, asi mal k tomu svoje dôvody,“ povedal zamyslene Sirius a pozoroval pritom Harryho skúmanie.
„A, Harry,“ Lupin k nemu otočil hlavu, „tvoj otec sa zmenil, keď dostal ten kamienok.“
„Viem, povedal mi to,“ a prebehol očami Siriusa, Rona a Hermionu.
„Ako sa mohol zmeniť?“ vyzvedal Artur. Lupin pokrčil ramenami.
„Začal byť lepší v mnohých veciach,“ spomínal Lupin, „celkovo sa zmenil, bol proste iný. Čo povieš, Sirius?“
Sirius prikývol a vyzeral, že je ponorený v spomienkach. Stále však hľadel na Harryho ruky.
„A to kvôli tomuto?“ začudovane ukázala na strelu Molly.
„Nie, kvôli tomu kamienku, ktorý je vnútri,“ odpovedal Sirius.
Harry hľadal niečo, čo by mu pomohlo otvoriť strelu. Nevidel nič, čo by sa dalo otočiť, posunúť alebo stlačiť. Žiadnu západku, tlačidlo, nič. Bola hladká až na vygravírovaný vzor po obvode a úchytky pre retiazku na vrchu.
„Skús prstom alebo nechtom prejsť cez stred toho vzoru,“ poradila mu Hermiona.
Skúsil. Prešiel bruškom prsta po obvode, ale nič sa nestalo. V prstoch ľavej ruky držal strelu a necht zaboril do drážky. Otáčal strelu a posúval sa nechtom stále ďalej. Nakoniec sa to podarilo. Harryho necht sa dostal na miesto, ktoré otváralo strelu. Dve polovičky od seba odpadli a na stôl vypadol malý, čierny kamienok veľkosti kávového zrna. Všetky hlavy sa udivene natiahli bližšie.
Harry nechápavo zobral maličký kamienok do dvoch prstov. Slabo zažiaril. Zľakol sa a kamienok mu vypadol. Na stole ležal opäť čierny. Zobral ho druhýkrát odvážnejšie, pripravený na to čo, príde. Kamienok mu medzi prstami slabučko žiaril. Pustil si ho do dlane. Vtom sa kamienok začal rozjasňovať stále viac a viac. Hermiona mu musela chytiť ruku, aby ňou nešklbol. Kamienok mu žiaril na dlani zlatým svetlom. Postupne naberalo svetlo intenzitu, žiarila mu celá dlaň. Zlaté svetlo sa dalo do pohybu, začalo sa šíriť Harryho telom. Hermiona ho pustila, on zostal akoby zhypnotizovaný. Brloh sa začal napĺňať jasnožltou žiarou. Všetci zostali šokovaní, žiara ich pozlátila. Harryho telo absorbovalo svetlo od dlane, ruky, paže. Vpíjalo sa do trupu, hlavy, nôh. Nedokázal to prerušiť, nevedel sa pohnúť. Jas putoval do každučkej časti jeho tela, až po palce na nohách. Potom sa všetko obrátilo. Svetlo sa vybralo opačným smerom, vracalo sa rovnakou cestou naspäť. Sila žiary začala ustávať, zlatý jas sa vytrácal. Až napokon skončil v kamienku. V čiernom kamienku, ktorý sa slabo zlato jagal v Harryho dlani. Precitol a pustil ho na stôl, bol čierny bez záblesku. Opäť ho chytil a vložil do dlane. Len sa slabo trblietal.
Všetci vyzerali nechápavo, zmätene a očarene.
„Čo to bolo?“ pípla Ginny.
„A vieme, prečo je to zlatá, zlatá strela,“ povedalo jedno z dvojičiek.
„Myslím, že si kamienok poznal majiteľa,“ vysvetlila Hermiona, ktorá práve držala kamienok. Ten bol čierny, ani sa nezaleskol. Kamienok putoval z ruky do ruky a ostal čierny. Len v Harryho ruke blyšťal.
„Ako ti je?“ vyzvedal Ron.
„Tak ako predtým,“ vložil kamienok späť do zlatej strely. Dve polovice do seba bez problémov zapadli a strela sa bezpečne uzavrela. Aj tú teraz všetci skúšali otvoriť.
„Nepociťuješ náhly záchvat geniality?“ zarehlil sa Sirius.
„Zmeny sa prejavia až postupne,“ mudrovala Hermiona.
„To chce panáka,“ povedal Bill.
„Dvojitého,“ privolil pán Weasley, kvôli čomu ho manželka štuchla do ramena.
Keď sa zlatá strela dostala opäť k Harrymu, zavesil si ju na krk. Rozprúdila sa diskusia na tému kamienka. Harry bol však mlčanlivý. Rozmýšľal, čo to bude preňho znamenať. Necítil pri žiarení teplo, ani nič iné. Zadumane sedel a popíjal medovinu, kým si ostatní vytvárali teórie o možných Harryho zmenách. Vtedy zbadal pred sebou obálku a v nej maličký zápisník. Začal v ňom listovať. Spomenul si na otcove slová, že sa mu to bude v škole možno hodiť. Ako prvé mu do očí padlo kúzlo Salivio, za ktorým bolo vysvetlené, že je to kúzlo vyvolávajúce nepriateľovo silné slinenie. No to skutočne bude potrebovať. Zaškeril sa.
„Čo to máš?“ spýtal sa ho Sirius.
„Niečo, čo určite poznáš,“ s úsmevom mu podal zápisník. Ten si ho začal študovať a vlastné výtvory si okamžite poznal.
„Pozri, Námesačník!“ vykríkol na Lupina a chechtal sa, „Paroháč si to zapisoval, ja odpadnem.“
Keď sa Hermiona dozvedela, o čo ide, zaprisahávala Harryho aj Rona, aby to ani neskúšali. Tí sa len smiali. Zápisníka sa, s Harryho dovolením, zmocnili dvojčatá a spolu s Ronom odišli do kuchyne nabrať inšpirácie. Začalo sa vyľudňovať, Lupin aj s Tonksovou odišli a po chvíli sa pobrali aj Bill s Fleur. Sirius sa pustil do debaty s pánom Weasleym a pani Weasleyová im do toho kibicovala. A Hermiona sa rozprávala s Ginny.
Harry sa začal nudiť, nemal náladu na vymýšľanie záškoláckych zákuskov ani podobných vynálezov dvojičiek. Nenápadne sa vytratil von a sadol si pod strom. Nechcelo sa mu ani nad ničím rozmýšľať. Vybral si prútik a začal privolávať kamienky. Len tak bezducho zamieril: „Accio, kamienok.“ „ Accio, kamienok.“
Už mal pri sebe peknú hromadu kamienkov, keď mu niečo napadlo. Niečo, čo sa oplatí vyskúšať. Zamieril na najbližší kamienok prútikom a pomyslel si Accio, kamienok. K jeho úžasu sa kamienok mierne pomrvil. Civel naň a skúsil to znova, opäť ľahký pohyb. Skúsil to niekoľkokrát, ale kamienok sa len slabo trepotal.
„Harry, kde si zmizol?“ ozvalo sa za ním vyčítavo. Prisadli si k nemu Hermiona a Ginny, ktorá mu podávala fľašu ďatelinového piva. Kývnutím poďakoval.
„Hermiona, čo vieš o neverbálnych kúzlach?“ vyštartoval na ňu.
Tá sa síce udivila, ale okamžite začala listovať v hlave.
„Keď ich používaš, máš tú výhodu, že ten, čo stojí pred tebou nevie, čo chceš použiť. Si vo výhode.“
„Ako sa to robí?“
„Asi tak, že na to pomyslíš, nie?“ prevrátila oči. „Ale budeme sa to len učiť.“
„Pozrite,“ nevšímal si jej predchádzajúcu hru očí.
Namieril na kamienok a ten sa mierne pomrvil. Potom sa otočil k Hermione:
„Privolával som ho a teraz mi vysvetli, ako to mám urobiť, aby aj prišiel.“
Tá vyzerala prekvapená, ale odpoveď mala pripravenú.
„Musíš sa sústrediť, mať silnú myseľ a presvedčiť sa, že to myslíš vážne. Samozrejme, čím ťažšie zaklínadlo, tým to ide horšie. A záleží aj na tom, čo chceš začarovať. Ten kamienok je jednoduchší ako keby si chcel privolať, ja neviem. Napríklad knihu alebo stoličku.“
Harry sa pozrel na kamienok a zamieril naň. Pritom sa silne sústredil, ako pri oklumencii a presviedčal sa, že ten kamienok skutočne chce. Vážne ho chce, momentálne nechce nič iné, iba ten kamienok. Accio! Kamienok k nemu priletel.
„Skvelé,“ zvýskol natešene.
„No páni,“ pochválila ho Hermiona.
Harry privolal ešte päť kamienkov, keď mu napadlo niečo iné. Sústredil sa na svetlo, stmieva sa, teraz by sa zišlo trocha svetla. Lumos, a na konci prútika sa rozžiarilo svetlo.
„Ako to robíš?“ opýtala sa neveriacky Ginny.
„Tak, ako mi to povedala Hermiona, len sa sústredím a veľmi to chcem,“ povedal s úsmevom.
„Harry, je to divné, nemyslíš?“ Zase tá Hermionina choroba, všetko musí mať racionálne podložené.
„Čo je na tom divné?“ nechápavo zdvihol obočie.
„Nemôže to mať súvislosť so zlatou strelou?“ rozumne sa ho opýtala.
„Asi áno,“ zamyslene povedal a upil si z piva.
Potreboval si to premyslieť, zadíval sa na horizont. Ak sa mu tak ľahko podarilo presvedčiť myseľ a donútiť ju, aby spravila to, čo chcel, nemuselo by to ísť zle ani s oklumenciou. Veď je to skoro to isté. Toto boli síce len ľahké kúzla, nato, aby vedel bojovať, to asi stačiť nebude, ale keby sa do toho obul, mohol by spraviť dosť slušné pokroky. Hlavne, keď potreboval uspieť v skúške, ktorá ho čaká za desať dní. Ak to má na svedomí ten kameň, jemu to vôbec nevadí. Prečo aj! Prečo by mu malo vadiť, že sa mu vďaka nejakému kamienku začne dariť v kúzlení? Nech je to hocičo a hocijako, jemu by to mohlo len a len pomôcť.
„Harry, nad čím rozmýšľaš?“ opýtali sa tie dve.
„Mia, pamätáš na Trojčarodejnícky turnaj?“ opýtal sa s úškrnom.
„Čo máš na mysli,“ spýtala sa podozrivo. Chvíľu rozmýšľal ako to myslela. Vzápätí mu napadol Krum.
„Nemyslím Vianočný ples!“ ozval sa dotknuto. „Myslím ten čas pred labyrintom.“
„Asi viem, čo myslíš. Chceš si to zopakovať, že? Kvôli tej skúške,“ odtušila.
„Áno a chcem pridať aj niečo na viac.“
„Môžem to risknúť a opýtať sa, o čom hovoríte?“ skúsila Ginny.
Harry sa na ňu obrátil a zoširoka sa usmial.
„Budem trénovať.“