V deň Hermioninho príchodu sa Harrymu nedarilo dospať. Nevedel sa dočkať, kedy jej a Ronovi povie o všetkom, čo ho trápi. Samozrejme, že pociťoval isté obavy z ich reakcie, ale po tom, čo sa porozprával so Siriusom, sa trocha upokojil. Niekoľkokrát o tom ešte debatovali a vždy prišli k rovnakému záveru. Priatelia ho neopustia. A on si potreboval uľaviť na duši.
Prehadzoval sa chvíľu na posteli, to ho ale rýchlo prestalo baviť a vliezol do sprchy. Obyčajne sa umýval večer, ale tieto ranné sprchy sa mu začali pozdávať. Uškrnul sa a obliekol. Potom zašiel do kuchyne, kde, ako obyčajne, sedel Sirius s Lupinom a dnes aj s Tonksovou. Veselo ich pozdravil a Tonksová sa okamžite vrhla k sporáku, aby mu pripravila vajcia so slaninou. Dokonca sa jej podarilo cestou nič nezhodiť.
„Čo nové?“ spýtal sa ich ako obyčajne.
„Tá tvoja záležitosť sa zdá byť vyriešená,“ povedal záhadne Lupin.
„Aká?“ nedočkavo sa vypytoval.
„No, ten Rád…“ a nechal informáciu visieť vo vzduchu. Harry naňho civel.
„No tak, Remus! Povieš mi to alebo ťa mám poprosiť na kolenách?“ zavrčal, Sirius sa chechtal.
„Dumbledore obišiel všetkých členov Rádu a predložil im tvoj návrh,“ začal vysvetľovať. „Keďže ťa všetci poznajú, vedia o tebe takmer všetko, veľa práce mu to nedalo. Ale aj tak musíš uznať, čo pre teba tak zaneprázdnený človek, akým bezpochyby Dumbledore je, všetko spravil.“ A odmlčal sa. Nastalo napäté ticho, ktoré pretínal len zvuk pražiacej sa slaniny a volských ôk.
„No a?“ spýtal sa Harry už podráždene najmä preto, lebo sa Sirius na ňom očividne zabával.
„No a členovia Rádu vyjadrili svoj názor. Keďže počet členov, ktorí sú momentálne v Anglicku je dvadsaťdva, odovzdali svoj hlas Dumbledorovi. Výsledok je štrnásť ku šesť a dvaja sa zdržali hlasovania.“
Tonksová mu strčila s úsmevom tanier pod nos. Kývol hlavou na znak vďaky, ale nezačal jesť. Táto situáciu mu už začala liezť na nervy.
„Dobre, štrnásť ku šesť. Ale pre alebo proti? A už nenaťahuj!“ vyprskol.
„Desiateho augusta skladáš skúšku,“ povedal a tentoraz sa usmieval.
Než to Harrymu docvaklo, schytal gratulácie od natešeného Siriusa aj Lupina, iba Tonksová sa zdala byť posmutnená. Harry sa s radosťou a chuťou pustil do raňajok a spýtal sa, čo na takej skúške bude robiť.
„To ti samozrejme nepovieme, preto je to skúška,“ znela odpoveď, ktorá ho nepotešila.
„Kedy má prísť Hermiona?“ spýtal sa Sirius.
„Ja vlastne ani neviem,“ Harrymu až teraz napadlo, že Hermiona nenapísala čas príchodu a on sa to ani nesnažil zistiť. A tak mu treba, somárovi, teraz tu bude musieť trčať celý deň.
Kým prišla Susan Gravesová, tak stihli ohovoriť Ministerstvo aj s ministrom, oddelenie aurorov, pretože Tonksovej sa zdá, že v poslednej dobe nerobia nič, Denného proroka aj so Skeeterovou a Voldemortovi sa ušlo najviac. Aj tak ich všetkých prekvapovalo, že od Ministerstva sa okrem útoku na Dursleyových neudialo nič. Absolútne. Ešte aj dementori sa zdali byť v pohode.
Počas hodiny oklumencie sa Harry nezlepšil ani o trochu. Susan sa mu teraz prehrabávala v spomienkach na jeho detstvo a narazila aj na takú, kedy ho bratranec spolu s ‚kamarátmi‘ vtiahli do uličky, okrem trenírok mu nenechali nič a ponatierali mu celé telo rôznymi farbami. Dudley navrhoval stiahnuť aj trenírky, ale napokon od toho upustil. Harry sa strašne hanbil a nedokázal sa Susan pozrieť do očí. Tá to našťastie nekomentovala, ale aj tak mal náladu úplne na nič. Tá sa mu ale v momente vrátila, len čo vstúpil do kuchyne.
„Hermiona!“ vykríkol nadšene.
„Harry,“ vrhli si do náručia a chvíľu sa len držali, pričom mu Hermiona šepkala do ucha. „Harry, ja som tak strašne rada, ani nevieš, ako som sa bála. To musíš stále na seba upozorňovať?“ Nato mu vtlačila na líca asi po tri bozky.
Odtiahla ho od seba a poriadne si ho obzerala. A on mal čas pozrieť sa na ňu. V očiach mala slzy, tvár pekne opálenú, vlasy zopnuté do chvosta. Bola pekná. To Bulharsko jej tuším prospelo.
„Vyzeráš dobre,“ pochválil ju. Usmiala sa.
„Ty tiež. Keď som ťa videla naposledy, nebol na teba pekný pohľad. Sirius mi povedal, ako si sa prebral. Si v poriadku, nie je ti nič?“ strachovala sa.
„Som v najlepšom poriadku, cítim sa dobre,“ odpovedal jej s úsmevom. Ani si nevšimli, že sa ešte stále držia a ostatní ich so záujmom pozorujú.
„Už ste sa vystískali?“ spýtal sa Sirius a žmurkol pritom na Susan. Odtrhli sa od seba a prisadli si k nim.
„Mali by ste sa zoznámiť, vy sa vlastne ešte nepoznáte,“ povedala Tonksová smerom k Susan a Hermione.
Tie sa predstavili, povedali Hermione, kto to je a naopak a Hermiona sa zvedavo pýtala na ich hodiny. Keď ju Susan upokojila, že to s Harrym ide celkom dobre, tak ten začal frflať, že to nie je žiadna sláva, ale že je spokojný. Harry zase Susan povedal o Hermione, že je to jeho najlepšia priateľka a najbystrejšia študentka a tá sa červenala.
„A ako to tu teraz vyzerá? Prečo tu nie sú Weasleyovci?“ zaujímala sa.
„Tí sú v Brlohu, ja tam chodievam poobede, teda vlastne na obed, keď budeš chcieť, tak môžeš ísť bývať k nim,“ vysvetlil Harry.
„A teba tu nechať samého? Ani nápad, budem bývať tu a tam budeme chodiť spolu,“ rozhodla sa.
Pomohol jej s kufrom do izby a čakal, kým sa trochu udomácni. Medzitým mu rozprávala o Bulharsku a o Viktorových rodičoch. Do detailov nezachádzala a on sa jej nepýtal. Sám nevedel, čo si má o tom myslieť. Podľa Ginny tu bola obojstranná náklonnosť Hermiony a Rona a ona pritom trávi prázdniny s Viktorom. Na jeho chápanie to bolo príliš komplikované. Potom si sadla a so zdvihnutým obočím sa dívala naňho.
„Musím sa s tebou a Ronom čo najskôr porozprávať. O mnohých veciach,“ povedal jej napokon.
„O proroctve? Je to pravda? Si Vyvolený, že?“ pozerala sa tak, že jej nedokázal odporovať, len prikývol.
„Tak poďme do Brlohu, bude jedna. Mamka Weasleyová nás nepochváli, keď bude musieť zohrievať obed,“ povedala úplne pokojne.
——
Mamka Weasleyová musela obed zohrievať aj tak. Len čo sa objavili v Brlohu, všetci sa chceli s Hermionou privítať. Avšak Ron sa s ňou, aj na Harryho vkus, privítal chladne a celú dobu ju len po očku pozoroval. Hermiona sa tvárila, že si jeho výraz a odstup nevšimla a venovala sa veselo ostatným. Teda vlastne len Molly a Ginny, pretože tam, ako takmer vždy, nikto iný nebol. Predvídavo sa vyhýbala téme Bulharsko a Ronovi sa zatiaľ mierne zdvihla nálada. Po obede, ktorý sa niesol v dobrej, veselej a hlavne prerozprávanej atmosfére, sa chcel Harry s tými dvoma vytratiť do Ronovej izby. Preto im dával znamenia.
„Pani Weasleyová, my by sme chceli ísť na chvíľu do Ronovej izby, nevadilo by vám to?“ nadhodila Hermiona.
„Samozrejme že nie, drahá, ako ti to mohlo napadnúť?“ odobrila jej Molly s úsmevom.
„A pravdaže, mňa k tomu nepotrebujete. Nemýlim sa?“ strelila ukrivdený pohľad na Harryho Ginny.
„Nie, máš úplnú pravdu,“ zachechtal sa Ron.
„Nič som sa ťa nepýtala. Keď ti budem chcieť niečo povedať, tak k tebe otočím hlavu,“ zotrela ho. Na toto bol už Harry zvyknutý, tak okamžite zasiahol.
„Bude to len na chvíľu. Fakt,“ usmievajúc sa ju ubezpečoval.
Ginny sa naňho pozrela pohľadom, ktorý znamenal jediné: A tomu mám akože veriť? Ale nahlas povedala:
„Keď skončíte, niekde tu budem,“ a odišla do izby.
Harry pozrel na Hermionu, tá pokrčila plecami a vybrali sa do Ronovej izby. Cestou ho museli zobrať, pretože sa stále napchával koláčmi. V izbe si posadali na postele a Harry po nich nervózne pokukoval.
„No?“ vyzvala ho nedočkavo Hermiona.
A tak začal rozprávať, všetko jedno po druhom a pozoroval tváre priateľov. Na Ronovej bolo zo začiatku vidieť nechápanie, ktoré pomaly prešlo na údiv až skončilo pri zdesení. Hermiona ho pozorne so záujmom počúvala a nebyť jej očí, vôbec by nepostrehol nejakú zmenu. V očiach sa jej zračil strach. Tak a je to vonku, bol zvedavý, ako zareagujú a hlavne, čo povedia. Teraz vedeli úplne o všetkom. Takmer. Snapa si nechal pre seba.
„Takže, kde začneme?“ spýtala sa Hermiona. Harry sa na ňu nechápavo obrátil.
„Myslel som si, že sa na mňa vykašlete,“ povedal na rovinu a bez okolkov.
„Prečo?“ nechápal Ron.
„Pre to všetko, nepochopil si to? Keď budem chcieť žiť, budem musieť byť vrah!“
„Ja som to pochopil, kamarát. Ale tak ďaleko ešte nie sme, nie?“ povedal mu úplne pokojne. Po predošlom zdesenom výraze nebolo na jeho tvári ani pamiatky, teraz bola odhodlaná.
„Ty si si vážne myslel, že by sme ťa v tom nechali? Asi by sme sa mali uraziť,“ vyčítala mu Hermiona.
„Nie, ja som len myslel, že to nepôjde tak rýchle,“ odvetil hanbiac sa.
„Tak si sa mýlil. Kde teda začneme?“ zopakovala otázku Hermiona. „Keď som to pochopila správne, Godricova úžľabina momentálne nepripadá do úvahy, v tom prípade rokfortská knižnica. Tie povesti, čo máš doma, si prečítam, ty to neurobíš asi nikdy a to sa vyhrážaš, že mi budeš v školskej knižnici robiť spoločnosť.“
„Ja tiež, aj keď sa budem musieť prinútiť,“ zapojil sa Ron.
„Chrýzos, nikdy som o tom nepočula. Pokiaľ má nejakú moc, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou používa v liečiteľstve. Neverím, že by ho používali pri kúzlení a už vôbec nie v elixíroch. Na to bude asi príliš vzácny. Ďalej, ak by mal byť ten kameň liečivý, to by mala byť tá jeho spomínaná schopnosť. Keď ešte k tomu mení človeka, áno, myslím že to tak bude. Ale myslím si aj to, že keď sa spojí spomínaná pätica, schopnosti kameňa zaniknú. Nevieme, čo sú ostatné časti pätice, možno aj oni majú nejakú moc. Máte k tomu niečo?“
Harry civel a rovnako tak aj Ron. Bolo jasné, že Hermiona ich na niečo navedie, ale bolo úžasné sledovať, ako rýchlo jej to myslí. Pozerala na nich s pobaveným výrazom a čakala na odpoveď.
„Hermiona, si úžasná,“ povedal jej Harry, „takže sa na to pozrime, pokiaľ nie sme v škole, môžeme si vytvárať len neurčité teórie. V knižnici sa musíme zamerať na rokfortských Zakladateľov, musíme prezrieť všetko, kroniky, povesti, legendy. Musíme hľadať zmienku o chrýzose, poprípade, ako Mia povedala, o liečivom kameni, takže budeme…“ zarazil sa, pretože zbadal udivený pohľad tých dvoch. „Čo je? Nesúhlasíte?“
„Ako si mi to povedal?“ spýtala sa s úsmevom.
„Neviem, čo som povedal?“ nechápal.
„Povedal si jej Mia,“ uškrnul sa Ron.
„Vážne? No a?“
„Tak mi hovorili naposledy decká v škôlke, keď mali problémy vysloviť moje meno,“ zachichotala sa.
„No a? A čo, tak ti budem hovoriť Mia, je to kratšie a jemnejšie ako Hermiona, alebo Herm, nie? A Hermy ti už hovorí Grawp.“
„No, mne je to úplne jedno,“ červenala sa.
„Aj mne sa to páči… Mia,“ povedal zasnene Ron.
„Dobre, ale vráťme sa k tomu kamienku,“ povedal zarazene a kútikom oka pozrel na Hermionu, ktorá sa stále usmievala, „pravdepodobne a mne sa to celkom páči, by mohol byť označovaný ako liečivý kameň. Takže sa zameriame v hľadaní na ten názov.“
„A to chceš prezrieť všetky knihy? Veď sú ich tam tisíce!“ zhrozene povedal Ron.
„Dohromady ich je dvanásťtisíc tristosedemdesiatosem, z toho je štyritisícpäťstoštrnásť v zakázanej časti,“ poinformovala ich Hermiona. Obidvaja otvorili ústa.
„To je veľa,“ privolil Harry, „ale my sa zameriame na povesti, legendy a kroniky so Zakladateľmi a knihy o liečiteľstve. Pre začiatok.“
„K tej zakázanej časti,“ spustila Hermiona, „bude ťažké zohnať povolenie k trvalému prístupu do nej a už vôbec si neviem predstaviť, ktorý učiteľ nám dá povolenie na vynášanie kníh odtiaľ.“
„Načo chceš odtiaľ vynášať knihy?“ divil sa Ron.
„Profesor predsa vravel, že v knihe môže byť nejaký odkaz,“ vysvetľovala, „a knižnicu zatvárajú o ôsmej.“
„To je pravda,“ súhlasil Harry, „keď tam budeme, môžeme sa zamerať na hľadanie nejakej tajnej priehradky alebo iného úkrytu a večer potom študovať knihy.“
„To som presne myslela,“ usmiala sa naňho.
„A čo tá štvorica?“ nadhodil Ron.
„To je Dumbledorova záležitosť, keby sme náhodou na niečo narazili, tak mu to povieme,“ odvetila Hermiona.
„Som zvedavý, ako ťa ten šutrík zmení,“ zachechtal sa Ron.
„Už som nad tým rozmýšľal a nemám ani poňatia. Ale Superman sa zo mňa určite nestane, to nemusíš mať obavy,“ uškrnul sa.
„To je kto?“ nechápavo sa vypytoval. Hermiona sa zachichtala.
„Taký muklovský lietajúci hrdina so supersilou,“ ozrejmil mu smejúci sa Harry. „A ešte som ti nestihol povedať, že desiateho mám skúšku do Rádu.“
„Veľmi sa neteš, Fred a George si to nepochvaľovali,“ zaškeril sa naňho Ron.
„Ty vstupuješ do Rádu? To si chcel kedy povedať!“ húkla naňho Hermiona.
„Zabudol som, hovorím to teraz,“ keď videl jej výraz, začal hneď vysvetľovať, „len ako prísediaci na schôdzach, nebudem riskovať, vážne.“
„To dúfam,“ prísne na Harryho zagánila a potom sa odvrátila. „Neviem, nemala by som zájsť pre Ginny, aby sa neurazila? Dnes aj tak nebudete lietať. Dôležité veci sme už prebrali.“
Obidvaja mykli plecami a ona odišla. Ľahli si na postele a chvíľu mlčali.
„Luna sa ma na konci roka pýtala, či nebude pokračovať Dumbledorova armáda, páčila sa jej,“ obrátil sa Ron na Harryho.
„Hm, bolo to dobré, ale bojím sa, že na to nebude čas, aj keď nebudem musieť chodiť k Snapovi na oklumenciu, bude ma ju učiť Gravesová. Len neviem ako a kde.“
„Asi v Hlavnom štábe,“ logicky povedal Ron.
„Ale kedy? Nech si nemyslí, že za ňou budem loziť každý deň,“ zafrflal Harry.
„Za kým?“ ozvala sa od dverí Hermiona.
„Za Gravesovou,“ odpovedal jej Harry, ale pozeral na Ginny, aby zistil, akú má náladu. Našťastie sa usmievala. Tá jeho spomínaná chvíľka sa totiž riadne pretiahla. Dievčatá si sadli na postele.
„Vyzerá byť sympatická a ten jej spôsob učenia… Rozmýšľala som, že ju poprosím o hodiny,“ nadchýnala sa Hermiona.
„To chceš vážne hodiny na viac?“ spýtal sa Harry, ktorý sa pritom venoval štúdiu Ginninho profilu.
„Oklumencia je prospešná, minulý rok si to zistil,“ vrkla po ňom Hermiona.
„To mi je jasné, ale ja sa pýtam, či chceš hodiny na viac ty,“ odvrkol jej dotknuto a zazeral na ňu.
„Áno, keby som sa mohla u nej učiť, tak určite,“ privolila nakoniec.
„Tak jej to povedz, keď k nej bude chodiť Harry, možno zoberie aj teba,“ podotkol Ron.
„Ale nie každý deň, na to nech zabudne, aj keď, Siriusovi by sa to asi páčilo,“ povedal Harry a uškŕňal sa.
„Oni spolu niečo majú?“ spýtala sa Hermiona so záujmom.
„Zatiaľ nie, ale dlho to nepotrvá,“ odvetil Harry.
„Ja mu to prajem,“ konečne sa ozvala Ginny, ktorá doteraz mlčala.
„Ja mu prajem, aby chytili Prašivca a on by bol konečne voľný,“ reagoval Ron, ktorý sa stále nevedel preniesť cez zradu svojho vlastného potkana.
„To by bolo fajn, so Siriusom sme plánovali, že si kúpime dom. Miesto tej stuchnutej diery. Nejaký veľký, pekný, so záhradou a grilom,“ sníval Harry.
„Čo je gril?“ vyzvedal Ron. Harry s Hermionou sa na seba pozreli a zasmiali sa.
„Niečo, čo by sa tebe určite páčilo, Ronald. Opeká sa na tom jedlo,“ smiala sa Hermiona.
Uprostred zábavy ich vyrušila pani Weasleyová, ktorá ich zavolala na večeru. Pri stole už sedeli dvojčatá a pán Weasley, ktorý, na Harryho potešenie, priniesol správu, že sa konečne u svojho brata objavil Peter Pettigrew a strávil tam asi tri hodiny. Zdal sa byť celkom pokojný, rozhodne nemal podozrenie, že by ho niekto sledoval. Dvojčatá rozprávali o ich novom výrobku vo fáze testovania, takže si každý dával na nich dobrý pozor. Nikto sa nechcel stať prípadnou obeťou.
„Zlatko, prečo si si nepriniesla svoje veci?“ opýtala sa uprostred večere pani Weasleyová.
„Ja som sa rozhodla, že budem na Grimmauldovom námestí,“ povedala takmer ospravedlňujúco, keď videla posmutnený výraz Molly, „nechcem tam nechať Harryho samého,“ dodala na vysvetlenie.
Harry si počas večere všimol, že Hermiona stále strieľa po Ronovi zvláštne, skúmavé pohľady. Ten ju po prehlásení, že sa vracia naspäť, začal ignorovať a dôležito sa bavil s dvojčatami. Všimol si aj to, že Ginny zamyslene pichá vidličkou do taniera a tvári sa pritom viac ako skľúčene. Zaujímalo ho, čo sa jej stalo, ale pravdepodobne by ho poslala do čerta, keby sa jej opýtal, tak sa myšlienky na výzvedy radšej vzdal. Skutočnosť, že Ron odvrátil svoju pozornosť z Hermiony na dvojčatá, niesla svoje následky. Stačila malá nepozornosť a Ronovi z čela vyrástli štyri páry nejakej veľmi škaredej a chlpatej rastliny. O chvíľu neskôr, keď sa všetci spamätali z výbuchu smiechu, mamka Weasleyová vynadala dvojčatám a Ron po ubezpečení, že to zmizne, urazene odkráčal do svojej izby, Hermiona im povedala, že to boli čerstvé výhonky brazílskej kuarlapaky, veľmi vzácnej rastliny, ktorej výťažok sa používa pri liečbe silných foriem bradavíc, postihujúcich hlavne ľudí žijúcich v oblasti Amazonky. Dvojčatá ju pochválili za jej znalosti a ona vyzvedala, kde k takej vzácnej rastline prišli. To nechceli povedať, vraj obchodné tajomstvo. Ron po chvíli zišiel, avšak len na to, aby sa s Harrym a Hermionou rozlúčil. Ginny si však odviedla Hermionu na bok a o niečom dosť dlho zanietene diskutovali. Harry sa medzitým pokúsil vytiahnuť z dvojčiat informácie o skúške do Rádu, tí mu však odmietli povedať čo i len slovíčko, iba sa na ňom chechtali.
——
Večer si Harry líhal s pocitom príjemne prežitého dňa. Objavilo sa síce niekoľko rušivých momentov, ale tie celkom zatienila skutočnosť, že sa zveril priateľom a tí ho podporili a neopustili. Keď ležal v posteli a pripravoval sa na vyprázdňovanie mysle, vyrušilo ho tiché, nesmelé zaklopanie.
„Áno?“ opýtal sa prekvapene.
Dvere sa pomaly otvorili a dnu bojazlivo vstúpila Hermiona. Ihneď zbadal, že sa niečo muselo stať, oči mala uplakané a tvár utrápenú.
„Môžem?“ spýtala sa potichu.
„Jasne, čo sa stalo?“ vypálil. Zatvorila dvere a podišla k druhej, Ronovej posteli.
„Ja neviem, čo mám robiť,“ začala s vysvetľovaním, ale oči jej behali všade dookola. „Ja, niečo som spravila, hanbím sa, ale musím sa niekomu zdôveriť.“
Náhle mu napadlo, že toto nebude príjemný rozhovor a on nie je najlepší utešovateľ. Vlastne je poleno.
„Pozri, Mia,“ po tom oslovení sa mierne usmiala, „neviem síce o čo ide, ale keď je to nejaká dievčenská vec, nemala by si s tým chodiť za mnou. Nechceš sa radšej porozprávať s Ginny?“
Zavzlykala: „Nemôžem sa rozprávať s Ginny.“
„Prečo? Ona ti bude vedieť určite lepšie pomôcť ako ja, nemyslíš?“ nejaký vnútorný hlas mu našepkal, že by si k nej mal teraz prisadnúť a chytiť ju za ruku. Tak aj spravil. Rozplakala sa.
„Pretože je to Ronova sestra,“ povedala medzi vzlykmi. Stále nevedel pochopiť, aký má problém s tým, že Ginny je Ronova sestra.
„A?“
„Harry, odkedy som sa vrátila, len sa pretvarujem, snažím sa správať tak ako predtým. Spravila som hlúposť.“
„Čo sa stalo?“ začalo ho to skutočne zaujímať.
Prisadla si k nemu a schúlila sa mu v náručí. Dosť ho to prekvapilo a zarazilo, ale i tak ju pevne objal.
„Ja…“ opäť zavzlykala, hladil ju po hlave, „ja ho mám rada…“
„Rona?“
„Áno, ale v tom Bulharsku, ja som sa vyspala s Viktorom.“
„Čo si spravila?“ nemohol tomu uveriť, toto vyhlásenie mu vyrazilo dych. Bolo to tak nepochopiteľné a nepredstaviteľné, bolo to nemožné. To nemohla byť pravda. To nešlo. Čo mal teraz robiť? Pyžamový kabát mu presakoval horúcimi slzami. Hermiona uprostred plaču jeho čerstvo získanú informáciu potvrdila.
„Miluješ Rona?“ opýtal sa po chvíľke.
„Mám ho rada, veľmi,“ vzdychla a pritlačila sa k nemu viac.
„Ja sa pýtam, či ho miluješ,“ pevnejšie ju zovrel v náručí.
„Neviem, možno,“ stíšila hlas. Tá odpoveď mu nestačila, ale pochopil, že z nej momentálne nedostane viac.
„A Viktora?“
„Nie, hovorím, že som spravila chybu. Po tom Ministerstve, po tom, čo sa stalo tebe, som si uvedomila, že tu už zajtra nemusíme byť,“ trošku sa spamätala a rozprávala súvislejšie, „zomrela tam Vanceová, skoro zabili nás a nato ty. Ja som taká krava. Aj to pozvanie som prijala len preto, aby som spoznala novú krajinu, ľudí, užila si. A potom… všetko sa vo mne zlomilo, som hlupaňa, bol tam Viktor, pili sme, zviedol ma a…“
„Si sa s ním vyspala,“ doplnil ju zarazene.
„Nepovieš im to, že?“ zdvihla k nemu prosebne oči.
„Samozrejme, že nie,“ odvetil dotknuto a stále ju stískal a hladil po vlasoch.
„Už vieš, prečo som to nemohla povedať Ginny? Zabila by ma.“ Stavil by sa, že by to Ginny bez váhania spravila.
„Aj tak si myslím, že by ti skôr pomohla ako ja,“ povedal miesto toho. Zavrtela hlavou.
„Prepáč mi to, skutočne som to nemala komu inému povedať. Pochopíš to?“ prosebne sa naňho zahľadela.
„Ja to chápem,“ ubezpečoval ju po chvíli uvažovania. „Čo teraz budeš robiť?“ opatrne sa opýtal.
„Neviem, momentálne sa mi uľavilo, keď som to zo seba dostala. Dusila som to,“ zasmrkala.
Nastalo ticho, Hermiona sa pomaly upokojovala a Harry ju stále pohládzal po vlasoch.
„Nechám to tak, nezaslúžim si Rona,“ povedala napokon rozhodným tónom.
„Ale, Mia, veď to je hlúposť. Každý robíme chyby, časom sa to poddá, uvidíš,“ snažil sa ju presvedčiť.
„Možno. Môžem tu dnes prespať? Na Ronovej posteli?“ spýtala sa opatrne.
„Jasne.“
Sadol si k nej a chlácholivo ju hladil po vlasoch, až kým napokon nezaspala. Nevedel, čo si má o tom myslieť. Ako sa má teraz správať? Že o ničom nevie? Spravila chybu, priznala to a s Ronom vlastne nič nemá, takže je to jej vec.