„No do paroma,“ vyhŕkol Ron fascinovane sa dívajúc, ako Harry takmer až s posvätnou úctivosťou vyberá metlu zo škatule.
„Ronald Weasley, dávaj si pozor na jazyk!“ upozornila ho matka.
„Kto mi ho mohol poslať?“ šepol Harry obzerajúc si metlu. Už aj Ginny bola na nohách, aby podišla bližšie.
„To je to, čo ma trápi, Harry,“ ozval sa profesor. Ron zatiaľ, mierne sa červenajúc, vzal metlu z Harryho rúk. „Netuším, kto z vonka by ti mohol poslať takýto dar. Skutočne mi nenapadá nik, kto by niečo takéto spravil.“
„Niekto ju ale poslať musel, nie?“ Harry sa díval na profesora. Ten len povzdychol.
„Je jedno, kto ju poslal, kamoš,“ zasmial sa Ron. „Máš najlepšiu metlu na svete. Teraz budeme neporaziteľní!“
„Niekto vonku ťa musí mať rád,“ uškrnula sa Ginny.
„Alebo možno naopak,“ ozval sa profesor. Molly ho okamžite prebodla pohľadom. „Prvotné kúzla neodhalili čiernu mágiu, preto som ju sem priniesol. Ale ak by si dovolil, alebo skôr, aj keby si nedovolil, by sme sa spolu s profesormi chceli presvedčiť, či nie je vnútri zakliata nejaká nehoda,“ vysvetlil. Molly zalapala po dychu.
„Akože by sa chcel niekto pokúsiť o atentát na mňa?“ nechcelo sa mu veriť. Ginny takmer podvedome a reflexívne pristúpila bližšie, aby sa dotýkali ramenami.
„Keď si predstavíš, že si zastavil lorda Voldemorta a ten má vonku určite stále dosť prívržencov, ktorí by ti chceli ublížiť…“ nedopovedal. Ron zdvihol hlavu od metly. Molly len krútila hlavou.
„Napríklad Malfoyovci?“ zaškľabil sa najmladší Weasley.
„Ronald!“
„Napríklad,“ privolil profesor.
„Alebo Sirius Black?“ Harry sa napriamil a díval sa svojmu poručníkovi do očí.
„Alebo ten, áno,“ privolil profesor pokojne.
„Pán profesor, myslím, že nám vychladne čaj,“ prerušila ich Molly nepokojne, výstražne sa mračiac na Dumbledorea. Harry na ňu pozrel. Celkom zjavne nechcela túto tému rozoberať podrobnejšie.
„Áno, Molly. Asi by sme sa mali usadiť,“ prikývol profesor.
„Takže ju nemôžeme vziať von, aby sme ju vyskúšali?“ nadhodil Ron, aj keď odpoveď poznal.
„V žiadnom prípade!“ zamračila sa Molly. „Pokým sa nepreverí, tak ani náhodou. A aj keby sa preverila.“
„Sirius Black by mi poslal zakliatu metlu, aby som si dolámal väzy?“ nepozdávalo sa Harrymu. „Nie je to naňho príliš komplikované? Predpokladal by som, že jednoducho príde a zabije ma.“
„Harry!“ vyhŕkla Molly šokovane.
„Netuším, čo sa odohráva v jeho mysli, Harry,“ profesor k nemu podišiel a vzal ho za ramená. „Možno máš vonku nejakého obdivovateľa, ktorý pozná tvoj osud a rozhodol sa ti venovať takúto metlu. Ale možno ani nie. Preveríme tú metlu dopodrobna a ak bude v poriadku, vrátime ti ju. Súhlasíš?“
——
Samozrejme, že súhlasil. Čo mu iné aj ostávalo. Profesor vypil čaj a vzápätí odišiel aj s Bleskom, ktorý Ron neprestával obdivovať a brblať. Harry len zarazene sedel a civel do prázdna, pokým sa Molly snažila viesť bezpečnejšiu konverzáciu.
„Je to blbosť,“ nepozdávalo sa Ronovi o čosi neskôr. „Ako by mohol utečený vrah len tak prísť do obchodu, kúpiť metlu a poslať ju? Veď ho všade poznajú.“
„Mohol to byť ten jeho komplic,“ nadhodila Ginny. „Ten, ktorý sa vydáva za psa.“
„Neviem,“ zavrtel hlavou Harry. „Áno, dobre. Súhlasím. Tá metla môže byť zakliata. Mohli to vymyslieť tí dvaja. Prečo nie. Ale načo sa, pre Merlina, tak veľmi snažia? Alebo skôr… načo si to všetko tak komplikujú? Ak sú naše teórie správne, ten pes, či človek, mal niekoľko možností, ako mi ublížiť. Uniesť ma. Zabiť alebo čokoľvek. Načo by vymýšľali niečo takéto…“
„Na dlhé lakte,“ doplnil zaňho Ron.
„Tak,“ prikývol.
„Netuším,“ mykla plecami Ginny. „A nepáči sa mi to. Ani najmenej.“
„Nikomu sa to nepáči.“
„Mohol si lietať na tej najlepšej metle na svete,“ frflal Ron. „Neviem kto, ale poslal ti ju určite niekto, kto ti nechce ublížiť. Black, ani ten pes, v tom prsty nemajú,“ mračil sa.
„Ak je to pravda, profesor mu ju vráti,“ Ginny sa pozerala na Harryho skľúčeným pohľadom. Ten ale rozmýšľal nad niečím iným.
„Podľa ministra bol Black v Azkabane pri zmysloch. Ak je niekto tak dlho zavretý pri dementoroch, mal by strácať rozum. A on sa mu zdal celkom normálny.“
„Je to šialenec,“ protestoval Ron, ktorý sa ale v mysli nachádzal na nebi na Blesku.
„To píšu noviny,“ stiahol obočie jeho kamarát. „Neviem síce ako, ale Black sa zdal byť normálnym. Utiekol z Azkabanu. To by sa šialencovi nemalo podariť. Podľa mňa je možno všetko, ale šialenec, v tom pravom slova zmysle, nie je. Je prefíkaný, slizký a nebezpečný, schopný hocičoho, dokonca aj toho, aby vymyslel nejaký komplikovaný plán, len aby sa ku mne dostal. Teda v tom prípade, že sa snaží ku mne dostať.“
„Takže vravíš, že by ti tú metlu mohol poslať on?“ nepozdávalo sa Ronovi.
„Áno.“
„Tak nech ju radšej poriadne preskúmajú. Ale aj tak. Blesk.“
„Och!“ preľakla sa Ginny. Z Harryho poličky spadol špiónoskop, ktorý sa rozkrútil a začal pískať. Harry po ňom chňapol a zvieral ho v dlani dlho, až kým sa neupokojil.
„Pardon, je to krám pokazený,“ ospravedlňoval darček z Egypta od Rona.
„Aj ty si sa preľakol…“ prihováral sa Ron svojmu maznáčikovi. Značne ošumelému a nezdravo vyzerajúcemu, ktorý práve vystrčil nos z jeho vrecka.
——
Ginny to byť nechcela. Stále mala pocit, že by jej prítomnosť dvojčatá neuvítali po tom, čo odhalila ich hrozné tajomstvo. A Ron mal pocit, že by ho bratia medzi dverami vysmiali, prekliali a keby aj náhodou pomohli, zrejme by si aj tak nepomohli, ale na to by prišiel, až by bolo neskoro. Ale bol to jeho nápad. Takže bol nakoniec Harry tým, ktorý šiel za dvojčatami do ich izby.
„Ach, náš takmerbrat,“ usmieval sa Fred.
„Nakoniec ťa nohy predsa len doviedli až do týchto končín,“ pokračoval George.
„Kde to žije, plánuje a vymýšľa.“
„No áno,“ prikývol a obzeral sa okolo seba. Všade boli škatule od Fillibustera, váhy a misky. Rôzne prísady, po ktorých ani netúžil pátrať. Pani Weasleyová si poriadok určite predstavovala inak.
„Takže, čo by si rád?“
„Chceš ešte jeden časopis?“ žmurkol naňho Fred.
„Tie dva si sfúkol ako malinu a žiada sa ti prídavok?“ zachechtal sa Georga.
„Nie, to nie,“ vyhŕkol zapýrene. Vlastne do tých časopisov nenazrel. Len ich skryl do kufra, aby ich náhodou nenašla pani Weasleyová.
„Nečervenaj sa, Harry!“
„Pre pána! Je to normálna vec.“
„My v tvojom veku…“
„Nenahneváte sa, keď poviem, že ma nezaujíma, čo ste robili v mojom veku?“ spýtal sa podráždene. Ak sa Ginny obávala neústretovosti a Ron žartu, mohlo mu napadnúť, prečo by on nemal za nimi ísť.
„Nenahneváme,“ nevinne sa usmievali.
„Len aby si vedel… chlapi majú držať spolu.“
„Dobre, tak keď majú držať spolu, tak mi niečo vysvetlite,“ prikývol odvážnejšie.
„Dobre. Chlapci majú penis a dievčatá vagínu…“
„Fred!“ štekol naňho, pokým George padol z postele, tak sa rozchechtal. Ron zjavne nedržal jazyk za zubami. Alebo ak áno, aj tak musel niečo povedať.
„No čo?“ mykol plecami Fred. „Ron nám povedal, že nutne potrebuješ časopisy. A my sme si pomysleli, že k tomu budeš potrebovať aj nejaký komentár.“
„Nepotrebujem k tomu vôbec nič,“ zavrčal zahanbene.
„Fajn!“
„Okej!“
„Takže? Čo ťa k nám privádza?“
„McGonagallová…“
„Sakra, Harry! Fuj! Ty máš teda predstavy.“
„Nie tak, pre Merlina!“ Harryho začala premáhať zúfalosť. „Chcem sa spýtať na niečo iné. Budete chvíľu mlčať?“
„Chvíľu môžeme,“ privolili pochechtávajúc sa.
„Dobre teda, som rád. Chcem sa spýtať. Vy dvaja poznáte hrad ako vlastné topánky. Mali ste roky mapu. Potulujete sa po nociach, poznáte každú tajnú chodbu.“
„No áno, niečo vieme.“
„A viete aj to, že je McGonagallová animág.“
„Áno, je mačka. Harry, o čo ti ide?“
„Chcem vedieť, či sa zjavuje na mape, aj keď je vo zvieracej podobe,“ vyšlo z neho.
„Áha.“
„Hm, to je veľmi zaujímavá otázka, takmerbratku.“
„Otázka ale je… čo si ochotný dať za túto informáciu?“
„Čože?“
„Rozumel si.“
„Chceš niečo vedieť.“
„Ale to niečo má svoju cenu.“
„Tak už chápem, prečo sem nechceli Ron s Ginny ísť,“ pochopil.
„Áno, sú vycvičení,“ zaškľabili sa.
„A MaryLou Bennetová s tým niečo spraviť nemôže?“ zamrkal na nich.
„Tá patrí do Ginninej kompetencie.“
„Ona nás s ňou už vydiera.“
„Ale viem o nej aj ja,“ nadvihol obočie. „Možno by mamka uvítala, keby sa dozvedela, že sa mi čistou náhodou dostala do uší jedna informácia, v ktorej sa hovorí, že jej dvaja synovia si sem priviedli…“
„Počkaj, Harry. Zadrž.“
„Nemôžeš nás vydierať tým, čím nás vydiera naša sestra.“
„To nie je fér.“
„Je to proti pravidlám.“
„No ale ja tú informáciu potrebujem a nič iné v rukách nemám. Hovoril som niekedy niečo o tom, že budem hrať fér? Alebo v rámci pravidiel? Toto nie je šach a ani metlobal. Ste to vy dvaja a ja niečo viem,“ šepol výstražne.
„Sakra, Fred.“
„Je mi to jasné.“
„Zahnal nás do kúta.“
„Okuliarnik jeden, vyziabnutý,“ mračili sa. Harry ale vedel, že to nie je nijako nebezpečné mračenie. Rovnako ako vedel, že si teraz bude musieť dávať pozor na chrbát.
„No tak? Dá sa vidieť McGonagallová na mape aj v mačacej podobe?“ povytiahol obočie. Dvojčatá na seba pozreli a mykli plecami.
„Tak to nevieme.“
„Čože?“
„Nevieme to.“
„Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, či sa ukáže na mape.“
„Nikdy sme nemali potrebu zisťovať práve toto.“
„Samozrejme sme ju videli v mačacej podobe.“
„Len nevieme, či v dobe, kedy sme kontrolovali mapu.“
„Či bola človekom, alebo mačkou.“
„Máme však niečo iné, čo by ti pomohlo,“ usmiali sa významne.
„To už je ale mimo rámec MaryLou, chápeš?“
„Asi áno,“ prikývol Harry.
„No a to niečo bude stáť,“ šepli.
„Hm,“ Harry sa zamyslel a pokukoval po nich. „Aká cenná je tá informácia?“
„Pre teba veľmi cenná,“ mrkli. Harry prižmúril oči.
„A čo za to?“
„Desať večerov nám požičiaš plášť.“
„Tvoj neviditeľný plášť, aby sme sa rozumeli.“
„Bláznite?“
„To je cena informácie. Chceš? Ber. Nechceš? Nechaj tak.“
„Hm,“ zopakoval Harry. „Dobre teda,“ súhlasil napokon.
„Výborne, s tebou je radosť obchodovať.“
„Niekoľkokrát sme videli McGonagallku, v jej mačacej forme.“
„Ktorú nám ukázala na jednej hodine.“
„V severnej časti hradu.“
„A vždy to bolo medzi jedenástou a dvanástou večer.“
„Kedy sa zmenila, nevieme.“
„V tom momente nám šlo len o to, aby sme my zmizli.“
„Aby nás nenachytala.“
„Skús šťastie, možno zistíš, či bola práve v tej chvíli vidieť na mape.“
——
Zvyšok prázdnin prešiel relatívne v pokoji. Harry si porobil úlohy, ktoré im dali profesori na prázdniny, chodili von vyblázniť sa, vyskúšali niekoľkokrát nový šach (Ron ho prehovoril, aby takú nádheru nechal doma, pretože by sa v škole mohla zničiť).
Na druhý deň po Novom roku už boli na ceste do Rokfortu. V kupé povedali Hermione o všetkých teóriách, ktoré vytvorili počas prázdnin. Samozrejme okamžite lobovala za to, aby Harry psa už nenavštívil, s čím nemal problém súhlasiť. Nepáčilo sa mu však, keď ho začala presviedčať, aby sa po večierke nepotuloval po hrade s úmyslom vypátrať mačku McGonagallovú. Bez toho to ale jednoducho nešlo. Ani netušila, čo je to Blesk, ale jeho preskúmanie odsúhlasila okamžite.
A samozrejme prišlo k ďalšiemu stretu medzi Krivolabom a Prašivcom.
Po príchode na hrad a po večeri si Harryho odchytil Oliver Wood. Upokojilo ho zistenie, že má Harry náhradnú metlu za zničený Nimbus 2000. Vyjadril však obavy z priebehu nasledujúceho zápasu. Veril síce, že dementori na zápas už neprídu, ale vylúčiť to nemohol nikto a Harry to veľmi dobre vedel. Musel sa naučiť proti nim brániť a pri najbližšej príležitosti bol pripravený pripomenúť profesorovi Lupinovi jeho sľub, že ho to naučí.
——
„Vyzerá otrasne,“ zavrtel hlavou Ron v prvý deň vyučovania po prázdninách pri obede. „Ešte horšie, ako pred Vianocami.“
„To je pravda,“ súhlasil Harry. Lupin vyzeral strhane a nezdravo. „Dohodli sme sa ale, že ma bude učiť brániť sa dementorom.“
„Bolo by dobré, keby si ich najbližšie zahnal. Chrabromil už nemôže prehrať.“
„Ronald,“ vrkla Hermiona. „Mal by si Harryho podporiť kvôli nemu. Nie kvôli nejakému metlobalu.“
„Samozrejme, že mi ide o Harryho. Ale vieš…“
„Ticho, obaja,“ zahriakol ich Harry. Začínal byť z tých neustálych hádok dosť unavený. „Zaujímalo by ma, čo to s Lupinom je,“ stiahol obočie. „Ginny vravela, že jej hovorila Lucy, že pred sviatkami v nemocničnom krídle nebol. Keď chýbal a suploval Snape. Keď bol chorý. Kde mohol byť?“
„Pch,“ zavrtela hlavou Hermiona. Ron na ňu podráždene pozrel. A Harry pozrel výstražne na Rona. Vážne nechcel počúvať ďalšie hádky.
„Možno mu stačilo ležať v izbe, nie? To len u teba má Pomfreyová nutkanie držať ťa v posteli,“ zaškľabil sa.
„O áno, iste. Profesor Lupin bol rozhodne vo svojej izbe,“ zaprskala na nich Hermiona.
„Chceš nám niečo povedať?“ nadvihol smerom k nej obočie Ron. Harry prevrátil oči.
„Nie, prečo by som mala?“
„Rozprávali sme sa o Lupinovi a ty si…“
„A nie je jasné, čo je profesorovi Lupinovi?“ namyslene sa spýtala.
„Mne nie, tebe je?“ zamračil sa na ňu. Významne zamrkala. „Keď nám to nechceš povedať, tak nemusíš,“ jeho mračenie naberalo kritické rozmery.
„Dobre,“ mykla plecami a vstala od stola. Náhlila sa na ďalšiu hodinu.
„Nič nevie,“ zaprskal nespokojne. Harry znova prevrátil oči. Netušil, dokedy budú tieto ich hádky a slovné naťahovačky pokračovať.
——
Harry v jeden večer zamieril do učebne Dejín mágie, kde sa mal stretnúť s profesorom Lupinom pri svojej prvej súkromnej hodine. Znavene vyzerajúci profesor sa ukázal po pár minútach s debnou, v ktorej bol skrytý prízrak, a ktorý sa, podľa profesorových slov, zmení na dementora v momente, ako uvidí Harryho.
Vysvetlil mu náročnosť naučenia sa Patronovho zaklínadla, ktoré neovláda väčšina dospelých. Čo by mal vyčarovať a ako by to malo vyzerať. A povedal, že má mať pri kúzlení na mysli tú najšťastnejšiu spomienku, ktorú má k dispozícii.
A Harry sa zamyslel. Nemal šťastné spomienky. Uvažoval nad svojím prvým letom na metle. Ale zavrhol to. Tak isto ten deň, kedy ho Hagrid vzal od Dursleyovcov, aby mu ukázal nový svet. Čo už by mohlo byť šťastnejšie? A skúsil to.
Ibaže v momente, ako sa zjavil dementor, jeho predsavzatia sa zosypávali ako domček z karát. Tá spomienka nebola silná, nestačila a on počul znova svoju matku, ako ho bráni pred Voldemortom, jej úzkostlivý hlas plný strachu a obáv. Zosypal sa.
„Harry!“ Niekto naňho kričal. Otriasol sa a chvíľu mu trvalo, než si uvedomil, kde je a čo sa deje.
„Odpadol som,“ hlesol.
„Áno, tu máš, daj si čokoládu,“ profesor Lupin mu ju strčil do rúk. Harry naňho zahanbene pozrel hoci vedel, že sa hanbiť nemusí. Narazil na skúmavý, pozorný až takmer podozrievavý výraz. „Harry, než si začal strácať vedomie, spomínal si svoju matku,“ začal opatrne.
„To nič,“ pokúsil sa zahovoriť.
„Nie, nie je to nič,“ zavrtel hlavou. Harry naňho upieral takmer až prestrašený pohľad. „Čo sa stalo?“
„Ja…“ zasekol sa. „No…“ Môže predsa použiť to, o čom sa s Ginny rozprávali predtým. Že ona počula niečo iné. Profesor by mu určite dokázal pomôcť. Chce mu pomôcť. „Počul som kričať svoju mamu predtým, než ju on zabil,“ šepol so slzami v očiach. Lupin sa otriasol.
„To sa bežne nestáva,“ povedal potichu. Harry potlačil pálenie v očiach a zdvihol hlavu. „Dementor núti človeka prežívať svoje najhoršie chvíle stále znova a znova, zanecháva ho nešťastného, s hroznými pocitmi, ale sú to stále len jeho pocity. Chápeš? A ty si počul kričať svoju mamu,“ zavrtel hlavou.
„Možno som iný.“
„Určite si iný, Harry. Zastavil si ho, prežil si hrôzy, ktoré si nikto nevie ani predstaviť. Dokázal by som pochopiť, že by mohol dementor pôsobiť odlišne na určitý typ človeka, hoci som sa s tým ešte nikde nestretol. A ty by si bol logickou výnimkou. A niečo podobné som si myslel aj vtedy, keď vo vlaku kričiaci hlas spomínala malá Ginny,“ na moment stíchol a pozorne sa díval na Harryho. Ten cítil, ako mu horúčava stúpa do tváre. „Možno mohla mať vlastnú predstavu a nerozoznala hlas.“
„Možno áno,“ chytil sa toho Harry.
„Nie,“ zavrtel hlavou profesor. „Nie, tomu neverím. Ak mala niečo cítiť, bol by to strach. Vlastný strach. Nemala počuť hlasy. Vtedy ma to síce zaujalo, ale povedal som si, že možno… možno sa knihy mýlia, možno sa odborníci a najmúdrejší čarodejníci na svete mýlia, ale to si teraz nemyslím. Rovnako ako sa mi už vtedy nepozdávalo, že ste nepotrebovali čokoládu. Teraz ju potrebuješ,“ ukázal na chýbajúcu polovicu čokolády, ktorá Harrymu skutočne pomohla.
Cítil sa zahnaný do kúta. Absolútne netušil, ako by sa vyhovoril. Neexistovala výhovorka. A keby aj existovala, jemu by nenapadla. A nemohol sa ani postaviť a utiecť. Tváriť sa, že sa nič nestalo, pretože profesor Lupin je inteligentný a vie, že sa deje niečo zvláštne.
„Nič sa nedeje,“ takmer nečujne šepol.
„Nemyslím si to, Harry. Ale chápem, že mi nedôveruješ. Jednoducho viem, že je s tebou a Ginny niečo v neporiadku.“
„Všetko je v poriadku!“ obhajoval sa.
„Dobre, možno to nie je v neporiadku, ale niečo nie je tak, ako by malo byť. Alebo teda tak, ako by sa očakávalo, že bude.“
„Nemôžem,“ znova šepol.
„Harry, nemusíš mať strach,“ profesor Lupin mu nežne zdvihol tvár. V chlapcových očiach boli slzy. „Nechcem ti ublížiť. Ani Ginny nechcem ublížiť. Len to chcem pochopiť,“ pohladil ho po vlasoch. „Vieš,“ s povzdychom si sadol oproti vystrašenému chlapcovi, „videl som ťa, keď si sa narodil. Vídaval som ťa pravidelne až do toho momentu. James a Lily, tvoji rodičia, boli moji veľmi dobrí priatelia,“ prezradil so smutným úsmevom. Harry sa naňho díval prekvapením rozšírenými očami. „Posledné, čo by som chcel spraviť, by bolo ublížiť ti.“
„Vy ste ich poznali?“
„Áno, preto ma bolí, keď ju počuješ v jej poslednom momente. Preto ti chcem pomôcť, aby si sa dokázal brániť. Preto by som ti nikdy v živote neublížil. A práve preto chcem pochopiť, čo sa s tebou a Ginny deje. Pretože som ťa držal v náručí a myslel som si, že ťa budem vidieť vyrastať a ty budeš môj priateľ. Všetko sa ale pokazilo. Teraz som tu, aby som pomohol, ak k tomu budem mať príležitosť. Rozumieš?“
Harry zbadal v profesorových očiach slzy. Nepredstieral to a on mu veril.
„Rozumiem,“ prikývol. „Ibaže nejde len o mňa.“
„Áno,“ usmial sa Lupin. „Ide aj o Ginny.“
„No,“ namietol. Proti čomu mal ale protestovať? Lupin ich odhalil. „Nemôžem vám nič povedať.“
„Chápem. Preberte to spolu a rozhodnite sa, či mi budete dôverovať.“
„Dobre.“
Na moment nastalo ticho. Lupin si prezeral chlapca, ktorý sa tak veľmi ponášal na jeho priateľa, až ho z toho bolelo srdce. Keď naňho uprel zrak, videl Lily a jej lásku ku všetkým. Keby bol teraz sám, rozplakal by sa. A plakal by tak, ako vtedy, keď o nich prišiel.
„Poznali ste mojich rodičov,“ vypustil napokon Harry. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie faktu. Spomenul si na rozhovor, ktorý prednedávnom vypočul. „Poznali ste aj Siriusa Blacka, však?“ uprene naňho pozrel. Remusovou tvárou prebehol bolestný kŕč.
„Áno, poznal som aj jeho,“ prikývol.
„Prečo to spravil?“ vyhŕkol skôr, než stihol profesor čokoľvek dodať. „Prečo ich podhodil Voldemortovi?“
„Neviem, Harry,“ zavrtel hlavou. „Nechápal som tomu vtedy a nechápem tomu doteraz. Nechcelo sa mi veriť, že by to spravil. Zrejme som ho nepoznal tak dobre, ako som si dovtedy myslel.“
„Nenávidím ho,“ zavrčal nepriateľsky.
„Nenávisť je cit, ktorý dokáže zatemniť myseľ a úsudok a negatívne ovplyvňuje všetky následné činy. Nepodliehaj tomuto citu, Harry. Radšej sa upri na spravodlivosť.“
——
„Pokazil som to,“ hlesol Harry v tú noc pred krbom. Od Lupina prišiel neskoro. Ronovi povedal, že sa porozprávajú v rozumnejšiu hodinu a zaliezol do postele. Ich nočné stretnutie sa ale muselo uskutočniť.
„Nepokazil si to, pokazilo sa to,“ Ginny sa hrala s jeho vlasmi. Sedel pred ňou na zemi a opieral sa o pohovku, na ktorej ona ležala. „Vedeli sme, že ju budeš počuť. Nemohli sme ale vedieť, že na ňu budeš kričať.“
„Bolo to hrozné.“
„Naučíš sa proti tomu bojovať, uvidíš.“
„Tým som si nie istý.“
„Si predsa Harry Potter.“
„No, to je fakt výhra,“ slabo sa zaškľabil. „A ešte som nás prezradil.“
„Hm,“ zamrmlala. Zvedavo sa k nej otočil. „No, asi áno, ale… čo keď nám bude vedieť povedať, čo sa s nami deje?“
„A my chceme vedieť, čo sa s nami deje, však?“
„Myslím, že áno.“
„Lenže v tom prípade to bude vedieť Dumbledore a všetci a budú nás skúmať a budú sa to snažiť dať do poriadku. A to chceme?“
„Chceme len vedieť, čo sa s nami deje,“ mierne stiahla obočie. „Keby nám to vedel vysvetliť, musel by prisahať, že to nikomu neprezradí. Myslíš, že by sme mu mohli veriť?“
„Neviem,“ mykol plecami. „Zdal sa mi presvedčivý. Cítim, že mu môžem veriť. Ublížiť nechce ani mne a ani tebe. A myslím, že by rešpektoval náš názor.“
„No vidíš,“ povzdychla a zošuchla sa z pohovky len preto, aby sa zahrabala k nemu pod prikrývku a objala ho. „Možno vážne budeme vedieť, čo to s nami je. Čo nás čaká. Určite to nie je nič nebezpečné a on to na nás nepovie.“
„To dúfam, Ginn,“ šepol.
——
Harry toho mal v nasledujúcich dňoch až príliš. Nechodil spať skôr ako o polnoci v prípade, že sa nepotrebovali s Ginny stretnúť. Pravidelne totiž pozoroval McGonagallovú a jej prípadnú prechádzku do severnej časti hradu. V tom prípade bol pripravený pod plášťom ísť a skontrolovať, či tam je profesorka v ľudskej alebo mačacej podobe.
Slizolin porazil v metlobale Bystrohlav a to bol pre Olivera Wooda povel k tomu, aby zvýšil počet tréningov. Ak by sa im podarilo poraziť Bystrohlav, dostali by sa na druhú miesto v tabuľke a ich nádej na zisk pohára by žila aj po predchádzajúcom fiasku. Harry vedel, že k tomu potrebuje vedieť sa brániť dementorom. A vedel, že jediný, kto mu môže pomôcť, je profesor Lupin. Ibaže tomu sa zdarne už týždeň vyhýbal.
Preto sa ho po týždni, po hodine Obrany opatrne spýtal, či môže mať ďalšiu súkromnú hodinu a Lupin bez váhania súhlasil. A Harry sa ešte opatrnejšie spýtal, či môže prísť aj Ginny. Potreboval sa naučiť brániť proti dementorom a aj keby mu Lupin bez ďalších otázok pomohol, Harry vedel, že by niečo medzi nimi viselo. A on nechcel ani nahnevať a už vôbec nie sklamať profesora, ktorý bol priateľom jeho rodičov a z ktorého cítil, že aj jeho má rád.
„Dobre teda,“ spustil Lupin, keď za ním prišli nasledujúci večer. Obaja nervózne postávali. „Môžeme začať.“
„Pán profesor,“ prerušil ho Harry. „Najskôr by sme vám chceli niečo povedať,“ pozrel sa na Ginny. Tá nesmelo prikývla. Lupin nadvihol obočie.
„Áno?“
„No, chceli ste vedieť, čo sa to deje. So mnou a s Ginny,“ spustil. „Pravda je ale taká, že to sami nevieme.“
„A hneď na začiatku by sme vám chceli povedať,“ pokračovala Ginny takmer nečujne. „Že by sme to chceli pochopiť. Možno by ste nám to pomohli vy pochopiť a vysvetliť to.“
„Ale musíte sľúbiť, že budete mlčať. Že to nikomu nepoviete,“ dodal Harry odvážnejšie. Lupin prekvapene pozeral na dve deti, ktoré stáli tesne vedľa seba, dotýkali sa ramenami a v tvárach mali odhodlanie zmiešané so strachom.
„To by som hádam mohol sľúbiť,“ prikývol. „Už som povedal, že ti nechcem ublížiť. A ani Ginny. Viem, že by som vyzradením vášho tajomstva ranil vaše city, preto to nepoviem, ale len v tom prípade, že to nebude nič nebezpečné. Chápete?“
„Áno,“ šepla Ginny a sklonila hlavu.
„Nie je to nič nebezpečné,“ Harry stiahol obočie.
„Určite?“ spýtal sa profesor. Harry mykol plecami. „Dobre teda, posaďte sa. Zabezpečím túto miestnosť, aby sme mali absolútne súkromie.“
Pokým si oni dvaja sadali, profesor mávol prútikom. Po očku ich sledoval. Nikdy nebol príliš zvedavý a nestaral sa o záležitosti druhých, pokiaľ sa ho to netýkalo. Toto bolo ale niečo, čo ho mimoriadne zaujímalo.
„Ginny počula pri dementorovi kričať ženu. Počul som ju vtedy aj ja. Nejako sme si domysleli, že ide o rovnakú ženu, o moju matku.“
„Nejako ste si domysleli?“ nechápal Lupin.
„Áno, pretože…“ Ginny chcela byť odvážna, ale stále víťazil prílišný rešpekt z profesora. „No, ja a Harry. My…“ nedokázala to dokončiť. Jej tvár bola rekordne červená. Harry jej pod stolom stisol ruku a potom odhodlane pozrel na Remusa.
„Nedokážeme byť bez seba dlhšie ako dva dni. Ak sa počas dvoch dní nedotýkame, nutne potrebujeme objatie a to poriadne silné. Sme nervózni a nepokojní a len prítomnosť toho druhého nás dokáže upokojiť. To platilo aj vtedy v tom vlaku. Nepotrebovali sme čokoládu, potrebovali sme sa dotýkať. Z toho dôvodu sme si domysleli, že šlo o rovnakú ženu. A tiež sa stalo, prednedávnom, že sme…“ tentoraz on sčervenel. Ale musel to dokončiť. „My obaja sme v rovnakú dobu začali dospievať. Alebo teda, naše telá začali dospievať. A ja som cítil Ginnine bolesti pri…“ stíchol
„Nevieme si to vysvetliť, ale je nám dobre,“ Ginny zdvihla hlavu, na profesora sa ale nedívala. „Vyhovuje mi to a beriem to ako… Harryho beriem ako…“
„Ako svoju súčasť,“ doplnil Harry. Ginny prikývla. „Viem, že Ginny potrebujem. Vieme, že je to zvláštne, ale je nám dobre.“
„A nechceme o to prísť.“
Obaja zmĺkli a len vtedy pozreli na profesora, ktorý sa na nich díval zarazene a šokovane. Po chvíli vydýchol. Akoby dovtedy zadržiaval dych.
„Ale to je…“ zavrtel hlavou. „Nikdy som o ničom takom nepočul,“ stiahol obočie. „Kedy sa to začalo diať?“
„No,“ Harry pozrel na Ginny. Tá súhlasne prikývla. „Na konci minulého roka sme sa obaja dostali do nebezpečnej situácie.“
„Tom Riddle a bazilisk,“ prikývol Remus, ktorému toto prezradil Dumbledore.
„Áno. Ginny mala za úlohu ma zabiť, ale nechcela to, samozrejme. Mala ho v sebe,“ šepkal. „Musel som niečo spraviť a podarilo sa to, nakoniec.“
„Áno, to všetko viem,“ Lupin vyzeral netrpezlivo. „Ale, ako to tam prebiehalo? Čo presne sa stalo?“
„Presne neviem. Bol som vydesený a Ginny umierala. Bojoval som s baziliskom, jeho zub sa mi zaboril do ruky a ja som ten denník vrazil do jeho zuba. Potom neviem, premohla ma bolesť, nepamätám si to.“
„Keď som sa prebrala, Harry bol celý od krvi, svojej aj baziliskovej a od toho atramentu.“
„Áno, z toho denníka vytekal atrament,“ spomenul si Harry. Lupin pozorne počúval.
„Potom priletel fénix a Harryho vyliečil.“
„Zaujímavé,“ Remus úpenlivo premýšľal. „A to všetko, s vami, sa začalo diať až vtedy?“
„Až potom sme ti to začali uvedomovať,“ prikývol Harry.
„Čo to znamená?“ s nádejom a miernym strachom sa spýtala Ginny.
„Netuším,“ priznal profesor dívajúc sa z jedného na druhého. „Absolútne netuším a je to veľmi zaujímavé.“
„Nebudete nás skúmať alebo niečo podobné, však nie?“ to Harryho trápilo najviac.
„Harry, takéto niečo sa len tak nestáva. Tam dole sa muselo niečo stať a to niečo veľmi vážne. A ja nemám najmenšieho tušenia, čo by to mohlo byť.“
„Nepoviete to nikomu!“ zamračil sa Harry, ktorý začal šípiť problémy. Lupin ho dlhú chvíľu pozorne študoval. A tiež Ginny.
„Budem maximálne úprimný, k vám obom. Neviem, čo sa to s vami deje a znepokojuje ma to. Najradšej by som sa o tom s niekým poradil. S profesorom Dumbledoreom, najskôr. Som si istý, že ak existuje na svete niekto, kto by to možno dokázal vysvetliť, tak je to on.“
„Nie!“ prerušil ho Harry. „V tom momente nás začne skúmať a čo ja viem čo všetko.“
„Pán profesor,“ oslovila ho Ginny o trocha odvážnejšie. Učiteľ Obrany sa jej páčil. Pozdával sa jej jeho prístup. A rovnako, ako Harry týždeň pred tým aj ona cítila, že mu môže dôverovať. „My o to nechceme prísť, viete? Ani Harry a ani ja. Možno je to divné a nezvyčajné, ale nám sa to páči. Keď niekto bude vedieť, čo to je, bude možno vedieť, ako nás toho zbaviť a to nechceme.“
„Ginny, ale čo ak…čo ak niekedy v budúcnosti to nebude len potreba byť pri tom druhom bližšie. Harry cítil tvoje bolesti. Čo keď niekedy v budúcnosti budete cítiť niečo viac? Čo ak…“
„Nám to prekážať nebude,“ zamračil sa Harry.
„Ale no tak,“ povzdychol Remus. „Harry, nemôžeme vedieť, čo všetko to môže znamenať. Toto nie je normálne.“
„Tak sa tým chceme zaoberať, až keď k tomu príde,“ tvrdohlavo si stál za svojím. A Ginny ticho súhlasila.
„Ach, Merlin,“ Lupin si zložil hlavu do dlaní. „Si rovnako tvrdohlavý ako tvoj otec,“ šepol nečujne. Deti na seba pozreli. „Ja…“ vypustil sťažka a pozrel na nich. Videl prosbu v ich tvárach. Bezradnosť a strach. A pritom odhodlanie. „Neviem si to vysvetliť a chcel by som to pochopiť. Rovnako ako vy. Nie, moje znalosti na niečo takéto nestačia a profesor Dumbledore…“
„Nie!“ to už Harry skríkol. A nemienil sa za svoj výbuch ospravedlňovať.
„On by pomohol.“
„Vzal by nám to!“
„Harry,“ bezradne vypustil Remus. Videl však, že naráža na tvrdú skalu. „Ginny,“ obrátil sa k malému dievčaťu. „Majte rozum, predsa,“ skúsil jej dohovoriť.
„Sľúbili ste, že budete mlčať,“ pípla.
„Ale len v prípade, že to nebude nič nebezpečné.“
„Neviete, či to bude nebezpečné,“ Harry sa nemienil vzdať.
„Ale môže byť.“
„V tom prípade sa o to budeme starať až potom!“
„Harry,“ šepla Ginny a objala ho okolo ramien. Lupin sa na tú scénu zarazene díval. Chlapec síce vyzeral bojovne, pod tým dotykom sa však jeho výraz zmiernil. Nie, nebolo to vôbec normálne.
„Dobre teda,“ privolil Remus. „Sľúbil som, že vám neublížim a to mienim dodržať. Posunutím tejto informácie by som spôsobil najskôr to, že by ste ma znenávideli nehovoriac o tom, že by ste boli obaja rozrušení. Chcem však od vás povolenie, aby som mohol po tom pátrať. Nenápadne sa chcem dostať k nejakým konkrétnym informáciám, ktoré by to všetko dokázali vysvetliť. Súhlasíte?“
Harry s Ginny na seba pozreli. Nič viac zrejme nedosiahnu a on bude strážiť ich tajomstvo.
„Dobre,“ prikývol Harry. „Nikto však o nás nemôže nič vedieť.“
„A dokedy si myslíte, že sa vám to podarí utajiť?“
„Čo najdlhšie sa bude dať,“ rozhodne prehlásil Harry. Dívali sa s profesorom do očí dlhú dobu, než si rezignovane povzdychol.
„Ako chcete,“ zavrtel hlavou. „Teraz by ste mali ísť naspäť do svojej klubovne, na dnes stačilo. Harry, ak by ti to vyhovovalo, mohol by si prísť v rovnakom čase o tri dni?“
„Určite.“
„A príď aj ty, Ginny. Mám taký pocit, že by tvoja prítomnosť nemusela byť márna,“ konečne sa mierne pousmial.
„Netušíš, čo tým myslel?“ spýtal sa Harry, keď spolu kráčali do chrabromilskej veže.
„Možno ťa chce ušetriť zbytočných kíl,“ uchechtla sa. Keď nebol na blízku Lupin, bola odvážna.
„Čože?“
„Čokoláda. Nebudeš sa ňou musieť prepchávať.“
——
Keď deti odišli, Remus Lupin si bezradne zložil hlavu do dlaní. Čo sa to s nimi stalo? Absolútne nechápal a tá neznalosť ho desila viac, ako samotné ich prepojenie. Museli byť nejako prepojení. Existujú rôzne temné rituály, pri ktorých je možne docieliť spojenie s nejakou osobou. Sú to ale slabé prepojenia. Väčšinou môžu dotyční komunikovať medzi sebou prostredníctvom myšlienok. Ostatné úspechy, ak sa tak výsledky temných rituálov dajú nazvať, sú veľmi slabé. Neexistuje prípad, kedy by sa dvaja ľudia museli dotýkať, aby ich to upokojilo. Áno, cítili sa dobre, keď boli spolu, ale aby to nutne potrebovali? O tom nepočul ani nečítal. A čo cítenie bolesti? Ako je možné, že cítil jej bolesť? A keď už cítil bolesť, čo všetko môžu cítiť? Kam to až môže zájsť? Začali dospievať a dozrievať. To znamená, že aj to niečo musí zákonite gradovať. Ich mágia bude čoraz silnejšia. Oni budú čoraz silnejší. A to puto medzi nimi musí byť silnejšie.
Ibaže oni sa nezúčastnili žiadneho temného rituálu. Stalo sa to pri zabití baziliska. Pri zničení spomienky Toma Riddla. Voldemorta. Veľmi dobre vedel, kto bol Tom Riddle. A keď mu o tom Dumbledore rozprával, mráz mu behal po chrbte.
Dumbledore. Najradšej by za ním hneď bežal, aby sa mu zdôveril. Dal ale sľub. Nezradí dôveru syna svojho najlepšieho priateľa. Svedomie mu to nedovolí. Nutne ale potreboval aspoň nejaké odpovede. Alebo skôr radu kde hľadať odpovede, ak nejaké existujú. Nemôže však nič vyzradiť. Aspoň do tej doby, kým je ich spojenie relatívne bezpečné.
Nasledujúci deň mal hodinu ako s tretiakmi, tak aj s druhákmi. Pokým Harry sa naňho díval rozhodne, Ginny sa naňho ani nedívala. Boli to len deti, vystrašené a nechápajúce, čo sa to s nimi deje. A pritom boli za to radi, chceli to a verili, že je to správne. Cítili sa dobre s tým druhým. Nevedeli, čo sa deje, ale mali strach z toho, že by o to prišli.
——
„Nastala hodina H,“ prehlásil Harry večer, krátko po jedenástej. Klubovňa sa už začínala vyprázdňovať, ale oni traja sedeli na svojich miestach. Pokým Ron vyzivoval a nevedel sa dočkať dvanástej, Hermiona ešte dopisovala svoju esej. A Harry mal pred knihou, ktorú držal v rukách, Záškodnícku mapu.
„McGonagallová,“ prikývol Ron.
„Správne. Ak je mačkou, tak zistíme, či sa na mape ukazuje. Poďme.“