Harry sedel zamračene v kupé vlaku na ceste domov. Po tom, čo sa včera vyspovedal Ginny na čistinke, sa vrátil do hradu a bez večere za sebou zatiahol baldachýn na posteli. Keď prišiel Ron, tak sa tváril, že spí. Dnes len zabrblal pozdrav a po rýchlych raňajkách sa chystali na vlak.
Stále nad tým musel premýšľať, nad zradou najlepšieho priateľa jeho otca. Keby ho dostal v tejto chvíli do rúk, zrejme by mu nik nezabránil, aby ho roztrhal. Zamračil sa ešte viac.
„Harry, môžeme sa s tebou porozprávať?“ opatrne sa spýtala Hermiona. Spolu s Ronom nervózne pokukovali po kamarátovi a aj po Ginny, ktorá sedela vedľa neho s nosom vrazeným v nejakej knihe. Po tých slovách však hlavu zdvihla a pozrela na dvoch tretiakov. Včera večer sa s nimi rozprávala. Teda povedala im to, že jej Harry všetko vysvetlil a že sa cíti zle. Hermiona bola z nových informácií taká nesvoja, že zabudla vyšetrovať, prečo sa Harry Ginny zdôveroval.
„Harry…“ skúsila znova, pretože ich kamarát nezaregistroval.
„Čože?“ precitol až po tom, čo doňho drgla malá druháčka.
„Chceli by sme sa s tebou porozprávať. Ja a Ron,“ Hermiona sa naňho uprene dívala. Ron prikývol. „Nechceme, aby si spravil nejakú hlúposť. Niečo nepremyslené alebo tak.“
„Sirius Black nestojí za to, aby si umrel, kamarát,“ pridal sa aj Ron. „Pretože si myslíme, že by si ho najradšej šiel vyhľadať, lebo sa chceš pomstiť.“
„A nemal by som sa chcieť pomstiť?“ podráždene sa spýtal. Stále bol naštvaný. Rozčarovaný a sklamaný. Podvedený. Ani Ginny sa nepodarilo ho včera upokojiť. „Nemám právo pomstiť sa človeku, ktorý sa, ktovie odkedy, pretvaroval a čakal len na príležitosť, aby zradil svojho najlepšieho priateľa? Nemám právo…“ zahryzol si do jazyka. A mávol rukou. „Nechcem sa o tom baviť.“
„Dobre, uznávam, že…“
„Nechcem sa o tom baviť, Hermiona,“ zavrčal podráždene.
„Nepôjde ho von hľadať, nemusíte sa obávať,“ vložila sa im do toho Ginny očami prepaľujúc Harryho, ktorý ju prebodol svojím pohľadom. „Aspoň to sľúbil.“
„Sľúbil?“ prekvapilo Rona.
„Áno, sľúbil som to,“ prikývol Harry. „Počkám si totiž, kým si ma nájde on,“ nasilu sa zaškľabil.
„Harry!“
„Nechcem sa o tom baviť, Hermiona,“ zamračene sa postavil a oddupotal z kupé. Dvere zatresol možno silnejšie, než by si vyžadovala situácia.
„Tak to bolo… pôsobivé,“ vydýchla Hermiona a preniesla pohľad z dverí kupé na Ginny. Spýtavo sa na ňu zahľadela, rovnako ako jej brat. Len povzdychla a zaklapla knihu.
„Včera mi všetko povedal, ako som vám hovorila. Je nahnevaný, cíti sa ukrivdene, pretože to všetci okolo neho vedeli a nikto mu nič nepovedal. Ako moji rodičia, tak ani Dumbledore, Hagrid a ostatní. Dokonca aj Malfoy to vedel. Podarilo sa mi ho trocha upokojiť, ale nie úplne,“ zavrtela hlavou. „Bude chvíľu trvať, kým sa s tým zmieri. A teraz, nechcelo sa mu to preberať znova, preto tak vyletel. Pôjdem ho nájsť,“ zdvihla sa a nečakala, čo jej na ten nápad povedia. Dvere sa za ňou vzápätí zavreli. Tí dvaja sa na seba pozreli.
„No, vlastne sa mu ani nečudujem,“ povzdychol Ron. „Ale určite nie je hlúpy a nespraví nič hlúpeho.“
„To dúfam aj ja,“ prikývla zamyslene. Potom pozrela na Ronalda. „Čo je medzi Harrym a Ginny?“
„Sú kamaráti,“ mykol plecami. „Po tom zážitku minulý rok si začali rozumieť. Zblížilo ich to. Cez prázdniny sa dosť rozprávali a tak. Zrejme sa s ním moja sestra dokáže baviť o veciach, v ktorých mu ja nepomôžem.“
„Aha,“ neprestávala nad tým rozmýšľať. „Trinásťročný chlapec sa dokáže baviť normálne s dvanásťročným dievčaťom? A vyzerá to, že je v tom viac.“
„Ale nie je,“ zasmial sa. „Tiež som mal to podozrenie, ale sú len kamaráti.“
„Vážne?“ neveriacky naňho pozrela.
„Áno,“ mykol plecami. „Harry proste ešte nemyslí na dievčatá tak…“ zarazil sa. Hermiona sa mierne uškrnula, pokým Ron sa zapýril.
„Dobre,“ uchechtla sa. „Aj keď si myslím, že je za tým niečo iné, ale dobre.“
„Čo iné?“
„Neviem,“ frustrovane zafunela. Možno by začala do Rona rýpať, keby sa Krivolab náhle nerozhodol útočiť na jeho vrecko.
„Daj toho zabijaka preč!“
Ginny medzitým chodila po chodbách vlaku a hľadala Harryho. Našla ho až na samotnom konci pozerať sa cez okno. Rovnako zamračene, ako pred malou chvíľou.
„Harry,“ mierne doňho drgla. Keď na ňu pozrel, to zamračenie zmizlo. Vydýchla si. Nehovorila nič, len sa k nemu postavila a nahmatkala jeho ruku, ktorú pevne zovrela. Chvíľu panovalo absolútne ticho.
„Asi som sa nezachoval práve inteligentne, čo?“ prelomil napokon to ticho.
„Keby si ostal, zrejme by sa vypytovali tak dlho, až kým by si nevybuchol ešte viac,“ mykla plecami. „Vzhľadom k okolnostiam si sa zachoval možno celkom rozumne,“ uchechtla sa. Musel sa uškrnúť a kútikom oka na ňu pozrel.
„Nebudem o tom hovoriť nikomu,“ rozhodol sa. „Ani vyčítať, ani to pripomínať. Stalo sa. Ak sa niekedy stane, že by som ho mal stretnúť…“
„Harry!“
„Nie, vážne. Stať sa to môže. A ak sa to stane a ja dostanem príležitosť povedať mu, čo si myslím, prípadne mu nejakým spôsobom ublížiť, tak to spravím. Pripravil ma o všetko,“ šepol. Stisk jej dlane zosilnel.
„Áno, pripravil,“ privolila. „A ak by sa stalo to všetko, čo si hovoril, som na tvojej strane.“
„Ďakujem,“ pousmial sa. V jeho očiach videla, že trocha z toho hnevu zmizlo. Uľavilo sa jej.
„Vrátime sa?“
Zvyšok cesty prešiel pokojne. Keď sa vrátili do kupé, Hermiona sa ospravedlnila a ospravedlnil sa aj Harry. Napokon sa o tom aj porozprávali. Keď jeho kamaráti pochopili, že ho nemajú presviedčať a prehovárať, tak len preberali to všetko, čo sa predchádzajúci deň podozvedali.
Harry myslel na veľkého čierneho psa, ktorý včera s kňučaním ušiel. Akoby sa preľakol Harryho tónu a hnevu, ktorý počul v jeho hlase. Aspoň tak si to vysvetlil Harry. Pes si naňho celkom zvykol a on bol vtedy taký rozčúlený, že psa vyľakal. A Ginny nenašla žiaden argument, ktorým by jeho domnienku vyvrátila. Aspoň zatiaľ. V Brlohu jej Percy už neutečie.
——
Prázdniny sa začali a Harry si uvedomil, že vlastne zažije prvé ozajstné Vianoce. Predchádzajúce dva roky síce zažil fajn Vianoce, ale to bol na Rokforte. Teraz bol doma a neuveriteľne sa tešil. Až tak, že to zatlačilo nepríjemné myšlienky do úzadia jeho mysle. A vôbec mu nevadilo, že ich Molly, teda mama, zapriahla do domácich prác.
S radosťou si upratal svoju izbu a dokonca pani Weasleyová ani neprotestovala, keď pomáhal s poriadkom Ronovi.
„Keď sa vrátime, tak sa pôjdem na toho tvojho psa pozrieť,“ nadhodil, keď si na moment sadli na Ronovu posteľ. Harry sa zaceril.
„Už si teda nemyslíš, že je to Bes?“ uchechtol sa. Ronovi sa zmena jeho nálady pozdávala.
„Nikdy som si to nemyslel! Ibaže, nahnal mi vtedy strach.“
„Je krotký ako baránok. Hoci, myslím, že som ho asi vyľakal a keď sa aj ukáže, bude ostražitejší.“
„Nemyslíš, že by ťa chcel uhryznúť, však?“
„To nie. Len si možno myslel, že som normálnejší.“
„To asi všetci, kamarát,“ zasmial sa Ron. Harry ho symbolicky tresol po ramene. „No a… Black?“ opatrne skúsil.
„O ňom sa vážne nechcem baviť,“ stiahol obočie. Ronovi sa uľavilo, keď zbadal, že to bolo celkom mierne, skôr roztrpčené ako rozhnevané zamračenie. „Nechcem si kaziť Vianoce.“
„Dobre, jasne,“ prikývol. „Tak, dorobme to, aby sme mohli ísť na chvíľu von.“
——
Ginny vyšla o poschodie vyššie a vychovane zaklopala na dvere izby svojho brata. Keď sa ozvalo rovnako vychované povolenie k vstupu, mierne sa zaškľabila.
„Ahoj, Percy,“ pozdravila ho, keď sa prešmykla dovnútra. Jej brat prekvapene nadvihol obočie. Očakával matku, ktorá jediná v tomto dome na jeho dvere klopala. Hoci je nutné podotknúť, že jeho sestra uňho už roky nebola.
„Ginevra,“ mierne sa pousmial a díval sa, ako za sebou zatvára dvere. „Čo ťa ku mne privádza?“ spýtal sa a začal nervózne prekladať knihy na svojom stole. Pritom sa dôležito vystrel na stoličke.
„Chcela by som sa niečo spýtať,“ vysvetlila priateľsky ignorujúc jej plné meno, ktoré neznášala. „Môžem?“ ukázala na posteľ. Keď prikývol, opatrne sa usadila.
„S čím by som ti mohol pomôcť?“ v momente bol zvedavý.
„Vlastne to nie je nič dôležité, len ma to zaujalo,“ začala diplomaticky. „Otca zaťažovať nechcem, stále je v práci, má toho vyše hlavy. Mamka je v plnom prúde príprav na Vianoce. A vlastne jediný, kto by niečo mohol v tomto dome vedieť, si práve ty,“ nevinne naňho pozrela. Percy sa, podľa jej očakávania, hrdo a dôležito našuchoril. Bolo potrebné trošku pohladiť jeho ego, aby s ňou vôbec strácal čas.
„No, tvoja dôvera mi lichotí,“ krátko prikývol a díval sa na ňu.
„Dobre,“ prikývla aj ona. „Niekde, už neviem presne kde, som čítala jeden článok o magických zvieratách. Respektíve o zvieratách, ktoré sa nesprávajú tak, ako by sa zvieratá mali správať, ale sú mimoriadne inteligentné, dokonca by niektoré mohli rozumieť aj ľudskej reči.“
„Aha. A teba zaujíma konkrétne čo?“
„Neviem si spomenúť, čo to bolo za zvieratá,“ zamyslene stiahla obočie. „Ale zaujalo ma to. Vieš, ako mám rada mačky.“
„Áno, to viem,“ privolil zamyslene. „Skutočne existujú čarovné zvieratá, niečo úplne odlišné od magických tvorov. Nie je ich veľa, pravda. Väčšinou ide o skrížené obyčajné zviera s tým magickým. V tom prípade je zviera mimoriadne inteligentné. Hermionin kocúr, napríklad. Zdá sa mi, že v jeho genetickej výbave musí byť niečo magické. Je nezvyčajne škaredý a odpudivý, čo je práve dôsledok kríženia. No a…“ opatrne pozrel na svoju sestru. „Vieš o čom hovorím, keď vravím o krížení?“
„Jasne,“ prevrátila oči. „No ale mne ide o to, že to zviera nebolo nijako nechutné či škaredé. Je síce pravda, že bolo väčšie než normálne, ale žiadne známky deformácie a tak.“
„Videla si nejaké také zviera?“ zaujalo ho.
„Nie, to nie,“ zavrtela hlavou. „Ale v tom článku sa písalo, že to bolo normálne zviera, ktoré sa však správalo takmer až ľudsky,“ na moment stíchla. Netušila, či nezašla priďaleko. Či sa už príliš nevyzradila. Ale zase, na druhej strane, jej brat bol síce mimoriadne inteligentný, ale týkalo sa to len vedomostí. Nie nejakej prefíkanosti.
„Hm, v tom prípade by to mohlo byť jediné,“ zamyslene sa díval na múr svojej izby. Potom pozrel pomaly na svoju sestru. „Netušíš, čo je zač McGonagallová?“
„Naša riaditeľka?“ prekvapilo ju.
„Áno, je to verejné tajomstvo,“ prikývol. Potom sa zaškľabil. „Dvojčatá ťa v tomto smere ešte nezasvätili?“ uchechtol sa.
„Zrejme nie,“ podráždene vrkla. „No tak, Percival,“ zabrblala. „Ušetri ma návštevy v ich diere, ktorú ktovie prečo nazývajú izbou a povedz mi to,“ nevinne zamrkala. Vážne nemala chuť navštíviť svojich dvoch bratov s prosbou po tom, čo im skonfiškovala mapu.
„Asi je jedno, kto ti to povie,“ prikývol. „Naša riaditeľka je animágus. Mení sa na mačku.“
„Animágus to je…“ stiahla obočie.
„Je to veľmi zriedkavá schopnosť. Na škole sa budeš učiť len teóriu, samozrejme. A len okrajovo. Dá sa to však naučiť, ale ministerstvo vedie presné záznamy, keď sa niekto stane animágom. V tom prípade sa dokáže hocikedy premeniť na zviera a v tom prípade je to vlastne zviera s ľudskou mysľou,“ usmial sa.
„Aha,“ zarazene prikývla. Bolo by možné, aby ten pes vonku, bol vlastne človekom? Pretože sa veľmi jasne správal ako človek. Šokovane pozrela na brata.
„Čo je? Zbledla si.“
„Ale nič,“ zahrala úsmev. „Ďakujem ti.“
„Počkaj, Ginny,“ zastavil jej takmer útek k dverám. „Načo to vlastne potrebuješ vedieť?“
„Mačka,“ uškrnula sa. „Ale vysvetlil si mi to. Bola to McGonagallová,“ nasilu sa zasmiala.
„Čo?“
„Nechci to vedieť, Percy. Pre tvoje vlastné dobro, ver mi,“ významne nadvihla obočie. Podozrievavo si ju premeriaval. Poznal ju však, preto si veľmi dobre vedel predstaviť, ako sa do niečoho zamotala a mačka ju mohla vidieť. O ničom však nevedel, preto to nebolo nič, čo by mal riešiť.
„Dobre teda.“
——
Ginny neprítomne zdobila vianočné pečivo. Myšlienkami bola na čistinke v rokfortskom lese pri psovi, u ktorého si bola stále viac istejšia, že to musel byť človek. To, ako reagoval na ich vety. Ako sa díval. Dokonca sa jej zdalo, že sa smial. Nemohol to byť obyčajný pes. Nemohol to byť ani magický tvor, ani skrížené magické zviera a už vôbec nie Bes. Bol to nejaký človek, ktorý sa vo zvieracej koži snažil dostať k Harrymu. A podarilo sa mu to. Aké pohnútky mal, to netušila. Nemohol to byť nikto nebezpečný, inak by využil prvej príležitosti a ona sa vsadila, že keby chcel ublížiť, nerobilo by mu to najmenšie problémy.
S povzdychom pozrela na otcovu ručičku na hodinách. Stále bol v práci. A jej myšlienky sa zamerali na to, ako by sa čo najnenápadnejšie dostala k ministerským informáciám o animágoch. Mali zoznam, museli tam mať aj toho psa. Ak to teda bol človek, čím si bola stále viac istejšia. Nedokázala však prísť na nijaký spôsob, akým sa na to nevinne spýtať otca.
„Ginevra, sústreď sa trocha,“ napomenula ju mama. „Tá hviezdička vyzerá otrasne.“
„Uhm,“ pritakala a hodila hviezdičku do úst. Mama vedľa nej robila všetko prútikom a šlo jej to. Svoju dcéru trocha zamestnala, pretože ju jej bratia a Harry zabudli vziať von vyblázniť sa v snehu. Ginny sa ale nesťažovala. Skôr naopak. Využila túto činnosť, pri ktorej nemusela nutne zamestnávať mozog, aby ho zamestnala niečím iným.
„Nechaj toho, prosím ťa,“ Molly sa mierne zamračila. „Inak zničíš všetky koláčiky. Čo sa deje?“
„Ale nič,“ s povzdychom odložila cukrovú polevu.
„Máš problémy v škole?“ Molly si prisadla k dcére. Tá na ňu neprítomne pozrela, aby jej následne docvaklo, o čo mame ide. Usmiala sa.
„Nie, všetko v poriadku. Vážne,“ nežne pozrela na mamu. Tá si ju pozorne prezerala. „Mami! Všetko je v poriadku. Známky mám dobré, kamarátov mám tiež, Ron s Harrym na mňa občas dohliadnu, ale nedovolím im, aby ma stopovali na každom kroku. Akurát…“ zasekla sa. Počas svojho monológu prišla k záveru, že musí niečím odpútať pozornosť od svojho predchádzajúceho, podozrivého a zamysleného správania sa, aby nemusela podstúpiť dlhý vyšetrovací proces. „Dostala som prvú menštruáciu,“ šepla.
„Ginny!“ vyletela jej mama. A presne tak, ako predpokladala, jej mama s hrdosťou už znova všetko vysvetľovala.
——
„Vážne si myslíš?“ nechcelo sa veriť Harrymu. Stretli sa, ako zvyčajne, v noci uňho v izbe. Ginny mu porozprávala o rozhovore s Percym a aj o svojom podozrení.
„Myslím si to,“ mykla plecami opierajúc sa oňho. „Jeho správanie je vážne divné.“
„Áno, asi áno,“ privolil. „Ale kto by to mohol byť? Teda, za predpokladu, že ma vyhľadal preto, lebo ma pozná a nenalepil sa na nás len preto, lebo sme sa k nemu správali milo.“
„To netuším. Keby bol nebezpečný, mama by bola niekoľkokrát v Rokforte. Hodiny by jej to naznačili. A stretli sme sa s ním niekoľkokrát. Nechcel nám ublížiť.“
„Správne,“ vydýchol zamyslene. „Zrejme je to len nejaký zúfalec, ktorý nedokáže fungovať ako človek, ak sú teda naše predpoklady správne.“
„Myslím, že by sme to mali niekomu povedať.“
„No,“ zaváhal. Zdvihla k nemu hlavu. A on na ňu pozrel.
„Harry, ak je to pravda, nejaký človek, ktorý sa vydáva za psa, za tebou dolieza. Možno mám len necelých trinásť, ale nie som naivná, aby som verila na náhody. Na to mám príliš tvrdú školu. Ten pes sa mi zdal podozrivým od začiatku. Možno sa nesprával nijako nebezpečne a možno skutočne nie je nebezpečný, ale toto je práve tá chvíľa, kedy by sme si niečo takéto nemali nechávať pre seba,“ zamračene prehlásila.
„Možno, ale najskôr sa o tom porozprávam s Ronom,“ odvetil krotko.
„Nemyslím, že práve Ronald je tým najobjektívnejším tvorom na svete, od ktorého by si mal brať rozumy. Veď on pristúpi na všetko, čo povieš,“ uchechtla sa.
„Nemáme sa o tom ale s kým poradiť. Hermiona šalela len pri vedomí, že som toho psa niekoľkokrát videl. Keby sme jej povedali, že je to možno nejaký človek, vybuchla by. A nikto iný o tom nevie.“
„Veď práve,“ povzdychla. „Najradšej by som to povedala otcovi. On by dokázal zistiť, kto sa za veľkým čiernym psom skrýva. Lenže v tom momente by to vedela mama a vyletela by z kože. Pri tom všetkom, čo sa okolo teba deje, by vedomie, že sa stýkaš s niekým podivným, vyvolalo hotovú katastrofu. A Charlie s Billom neprídu.“
„Áno, to je škoda,“ prikývol. „Hoci… keby to bol Black, tak by sa o tom písalo. Že je animágus. Varovali by. Nehovoriac o tom, že mal niekoľko príležitostí, kedy ma mohol zabiť. A kto iný by sa ku mne, práve v tejto chvíli, chcel dostať?“
„Ja neviem. Možno nejaký jeho komplic.“
„V tom prípade by sa ma pokúsil k nemu dostať, nie?“
„Možno si chcel len získať tvoju dôveru, aby mu to šlo potom ľahšie.“
„Áno, tak by to mohlo byť,“ privolil.
„Je to podozrivé a divné,“ zavrtela hlavou. „Každopádne sa už s tým psom nestretneme, že nie?“ podozrievavo naňho pozrela. Zovrel pery.
„A keby sme sa ho pokúsili zneškodniť a zistiť, kto to je?“ nevinne navrhol.
„Harry!“ zamračene vyletela. Ešte, že mali zabezpečené súkromie. Mierne sa pousmial. „No jasne, mohlo mi napadnúť, že prvé, čo budeš chcieť spraviť, je na vlastnú päsť vyriešiť túto záhadu.“
„Samozrejme,“ bez okolkov súhlasil.
„Máš len trinásť, nedokážeš…“
„Necelých štrnásť,“ skočil jej do reči. Aj ona si pred malou chvíľou toho polroka pridala.
„Ale to je jedno. Aj keby si mal hneď sedemnásť. Myslíš, že by si dokázal premôcť dospelého chlapa?“
„A kto vraví, že to je chlap? Možno je to žena.“
„Prestaň!“ nebezpečne sa zamračila. „Aké poznáš zaklínadlá, aby si porazil… kohokoľvek dospelého?“
„Všetko sa dá naučiť,“ mykol plecami.
„Si beznádejný prípad. Vážne,“ zavrtela hlavou.
„No tak, Ginevra,“ pousmial sa. „Bol to len nápad. Nejdem nikoho zneškodňovať ani nič podobné. Máš pravdu, s tým psom sa nestretneme.“
„Prečo ti neverím?“
„Ver mi,“ pritiahol si ju do náručia. „Dosť ma vydesila predstava, že to bol človek. Nech to bol ktokoľvek. Nechcem sa s ním už stretnúť, keď viem, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou niekto, kto sa môže vzápätí zmeniť na človeka a… čo ja viem, čo sa môže stať.“
„Znie to presvedčivo,“ prikývla uložiac sa na jeho hrudníku v pohodlnej polohe. „A nehovor mi Ginevra, ak ti je život milý.“
——
Harry sa automaticky postavil, aby umyl riad po večeri. Celý deň dnes zdobili stromček a dom vianočnou výzdobou a on sa pri tom skvele odreagoval. Teraz však, pri automatickej činnosti, znova skĺzol myšlienkami k tomu, čo mu povedala Ginny minulú noc.
Bolo to dosť pravdepodobné. Jej argumenty boli vierohodné. Skutočne sa ten pes nesprával ako pes a skutočne mohlo ísť o animága. Samozrejme ho to vydesilo. Len tá predstava, že to mohol byť človek, ktorý počúval ich rozhovorom a najmä im rozumel. Nehovoriac o tom, že ak by to bol vyšinutý blázon, mohol sa hocikedy zmeniť a ublížiť im. Respektíve im mohol ublížiť aj v psej podobe. Pri tej myšlienke mu prišlo zle. Čo všetko sa im mohlo stať? Samozrejme už za tým psom nepôjde, tým si bol istý.
Na druhej strane však… nemal z toho psa zlý pocit. Skôr naopak. Cítil, že sa mu chce priblížiť a dovolil mu to. Cítil, že toho psa priťahuje a platilo to aj opačne. Niečo ho k nemu ťahalo. Ak by šlo o obyčajného psa, pochopil by to. Ale ak to bol človek v psej podobe… kto to, sakra, mohol byť?
A komu sa má zdôveriť? Molly s Arturom nepripadali do úvahy. Vyleteli by z kože, keby vedeli, že sa s ich dcérou túlal po pozemkoch. To isté platilo aj o Dumbledorovi a hocikom z profesorov. Mal jasný zákaz, ktorý mu niekoľkokrát pripomínali, dokonca ho strážili a on napriek všetkému šiel von, pod neviditeľným plášťom, hlboko do lesa, aby sa stretol so psom, z ktorého môže byť napokon nejaký človek. A to opakovane.
Nie, nemal to komu povedať. Zveril sa len Ronovi, aspoň zatiaľ. A zverí sa určite aj Hermione, hoci si vypočuje nejakú jej kázeň.
Ale na druhej strane, bol zvedavý. Hoci ho to sprvu vystrašilo, už sa s tou myšlienkou zmieril a bol zvedavý. Kto by aj nebol, však? Kto je ten človek, ak to teda je človek? Ako to zistiť? Na Rokforte sa určite nenachádza ministerský zoznam animágov.
„Harry, musíme vytvoriť plán,“ šepol mu do ucha Ron. Harry sa prekvapene obrátil. Ron stál vedľa neho, vo vyprázdnenej kuchyni, s utierkou v ruke… a utieral riad?
„No wow,“ Harry vyvalil oči. „Spriatelil si sa s utierkou?“
„Drž hubu,“ zaškľabil sa. „Len som chcel využiť situáciu. Všetci sú vedľa a dajú nám pokoj.“
„Jasne.“
„Ide o toho psa,“ šepol Ron sprisahanecky. Harry nechal riad riadom a obrátil sa k Ronovi v plnej pohotovosti. „No, chceme predsa vedieť, kto to je, nie?“
„To áno, ale…“
„Nepovieme nič ani Hermione a ani mojej strelenej sestre,“ zaškľabil sa. „Jednoducho si ho v lese vyčíhame, znehybníme, Petrificusom, priviažeme k stromu a zrušíme znehybnenie. A on pochopí, že sa má premeniť naspäť a povedať láskavo, kto je a čo po tebe chce. Jednoduchý plán.“
„No to je, až na to…“
„Až na to, že je to pes,“ zamračene vyšla Ginny spoza dverí vedúcich do chodby s práčovňou. Mračila sa veľavravne. „Je to pes, ktorý má výborný čuch. A teba si pamätať bude,“ prskla po Ronovi. „A nebude sa mu pozdávať, že si tam ty, keď ťa celý školský rok nevidel. Bude mu podozrivé, že sa tam zrazu objavíš a bude obozretný. Nehovoriac o tom, že ho nedoštudovaní a hlúpi idioti, ako ste vy dvaja, neprechytračia. Veď ty, Ronald, nedokážeš prechytračiť ani svoju nedospelú a strelenú sestru. Utierať riad. Aké primitívne!“
„Nekrič.“
„Prečo? Kuchyňa je zabezpečená. Niečo, na čo si ty, ty majster plánovania, zabudol. Ideš plánovať super akciu a nezabezpečíš si terén? To ťa vážne dvojčatá nič nenaučili?“ zaškľabila sa. Potom pozrela na Harryho, ktorý by sa najradšej otočil a venoval sa riadom. „Niečo si sľúbil,“ vyčítavo mu pripomenula.
„Ale prestaň,“ zavrčal na ňu Ron zahanbene. „Čo ti mal čo sľubovať?“
„Drž hubu, Ronald,“ štekla po ňom bojovne.
„Len sme sa o tom rozprávali,“ ospravedlňujúco zabrblal Harry. Ron naňho neveriacky fľochol. „Rád by som vedel, kto to je.“
„Aha,“ prikývla. „A nenapadol vám iný spôsob, ako to zistiť len ten, že sa pôjdete hrať na hrdinných lovcov,“ pohŕdavo natiahla.
„Ty máš lepší nápad, však?“ zasmial sa Ron.
„Možno,“ presvedčivo prehlásila. Ron neveriacky stiahol obočie. A Harry tiež podozrievavo pokukoval. „Merlin, obaja ste…“ zavrtela hlavou. „Existuje jeden spôsob, ako zistiť, kto to je,“ víťazoslávne sa zazubila. Obaja sa na ňu len mlčky dívali. Prevrátila oči. „Áno je. Celý deň som nad tým premýšľala a aby ste dokázali, že máte v hlavách aj vy niečo, dám vám čas do zajtra na to prísť,“ uchechtla sa a so zdvihnutým nosom odkráčala do obývačky.
„Blafuje,“ zamrmlal Ron porazenecky. Opatrne pozrel na Harry. „Však?“
„No neviem,“ Harry o tom nebol presvedčený. Poznal Ginny dosť dobre a bola si istá tým, čo tvrdila.
„A ehm, Harry. Odkedy si necháš od nej niečo diktovať?“ nechápavo sa spýtal. Harry naňho pozrel a mykol plecami.
„Doteraz mi dokázala vždy dobre poradiť. Zrejme má pravdu aj teraz.“
„Nie, to nemôže byť pravda. Je to len Ginny.“
„Ktorú zrejme dvojčatá vytrénovali lepšie než teba,“ zaškľabil sa.
„No to iste,“ odfrkol.
——
Na ďalší deň ráno si našiel na posteli hromadu darčekov. Nebola to nejaká obrovská kopa darčekov, ale darčeky to boli, dostal ich doma a natešene s nimi utekal dole, k stromčeku, aby si ich pootváral. Weasleyovci tam už svorne sedeli a čakali naňho.
S nadšením otváral jeden po druhom. Od Molly a Artura dostal tradičný pletený sveter a hromadu sladkostí, od Rona ďalšiu kopu sladkostí. Ginny mu venovala knihu čarodejníckych rozprávok. S úsmevom jej poďakoval. Vrkol po Ronovi, keď sa nad tým rozosmial, ale ona veľmi dobre vedela, o čo všetko bol v detstve ukrátený a bol rád, že si pamätá na takéto drobnosti. Sám jej venoval romantickú knihu, po ktorej túžila a ktorú si nechal kúpiť Hermionou. Tá mu tiež poslala, celkom tradične, knihu o jednoduchých obranných a útočných kúzlach. Bill mu poslal akýsi ochranný amulet, ktorý si zavesil na krk a Charlie poslal všetkým tradičné rukavice z jemnej dračej kože. Dvojčatá zabrblali, aby si ich darček otvoril, až keď bude sám.
Obed bol úžasný a on sa napchal tak, že musel hodinu spolu s Ronom tráviť v obývačke vyvalený na gauči. Potom ich dvojčatá vytiahli von, tentoraz vzali veľkoryso aj Ginny, ale len preto, aby sa ju pokúsili riadne doguľovať. Nepodarilo sa im to. Harry, a neskôr aj Ron, sa k nej pridali a napokon to boli dvojčatá, ktoré to riadne schytali.
Keď sa pred večerou zohrievali pri krbe so šálkou teplého kakaa, Harry si uvedomil, že vlastne nemal čas premýšľať nad včerajšou Ginninou výzvou. A zdalo sa, že Ron tiež úspešne zabudol.
„Čo ti to dali dvojčatá?“ uchechtol sa Ron, keď sa stretli s Ginny v jeho izbe. Sama ich vyzvala, že by rada počula odpoveď na jej hádanku. A oni boli samozrejme zvedaví, pretože odpoveď nepoznali.
„Čo ja viem?“ mykol plecami a otváral ich darček. Keď však natrhol papier, sčervenel a strčil darček pod vankúš.
„No tak!“
„Ale nič.“
„Harry,“ Ron sa smial, až sa za brucho chytal. „Že sa s tebou podelili o svoju nekonečnú zbierku istých hanbatých časopisov?“
„To je jedno,“ zavrčal a kútikom oka pozrel na Ginny, ktorá sa uškŕňala pod nos. Áno, dostal minimálne jeden výtlačok čarodejníckej obdoby Playboya. Tá slečna, ktorá naňho z obálky žmurkala a ukazovala mu svoje prednosti, bola viac ako výrečná. A hýbala sa. Ani si nedokázal predstaviť, čo ho čaká vo vnútri časopisu. „Poďme sa baviť o tom včerajšku.“
„Takže odteraz budeš mať dobrodružnejšie večere!“
„Drž hubu, Ronald,“ upozornil ho nepriateľsky.
„Dobre, jasne, chápem,“ neprestával sa smiať. „Len aby ti bolo jasné, moja sestra vie veľmi dobre…“
„Drž hubu, Ronald,“ upozornila ho aj Ginny. Bol rozdiel medzi tým, aké rozhovory môžu viesť oni dvaja osamote a tým, aby bol pri nich prítomný jej tupý brat.
„Už mlčím,“ uškŕňal sa.
„Ďakujem ti veľmi pekne,“ mračil sa naňho Harry. „Takže, k včerajšku. Akým spôsobom by sme mohli zistiť, čo za človeka to je, ak je to človek?“ pozrel na Ginny, ktorej hrali v očiach veselé ohníky. Povytiahol obočie a ona v momente zvážnela. Potom ale nahodila víťazný výraz.
„Takže mi idete tvrdiť, že ste na to neprišli? Vy dvaja neohrození, bez rozmyslu dobrodružstvo vyhľadávajúci hrdinovia?“ uchechtla sa.
„Ginevra, prestaň rýpať,“ dotknuto sa ozval Ron.
„Ronald, ak máš rád isté časti svojho tela, tak si dávaj pozor na to, aby si o ne neprišiel.“
„Čo ty…“
„Dosť, ticho,“ zahriakol ich Harry. „Bez hádok, prosím. Nie, neprišiel som na to. Vlastne som nemal čas premýšľať nad tým, ale vyhovárať sa nebudem,“ priznal. Jeho kamarátka sa uchechtla.
„Dobre teda,“ prikývla a postavila sa. Pokojne prešla k Harryho batohu a presne vedela, kde siahnuť. Vytiahla odtiaľ kus pergamenu.
„A sakra,“ vydýchol Ron.
„Áno, to by šlo,“ privolil Harry s úsmevom.
„Podľa dvojčiat tá mapa ukazuje v reály toho, kto sa v hrade a blízkom okolí pohybuje. Budeme predpokladať, že by sa ten pes dostal blízko hradu. Už nás presvedčil, že sa k nemu priblíži. Akurát som si nie istá, či tá mapa pozná niekoho, kto je vo zvieracej podobe. Chápete?“ roztrpčene si sadla na posteľ vedľa Harryho.
„Uhm,“ zabrblal Harry. Stále premýšľal nad tým, aká ľahká bola odpoveď na Ginninu hádanku a prečo im to nedošlo.
„Zaškodnícka mapa,“ zavrtel hlavou Ron zrejme premýšľajúc nad tým istým, ako jeho kamarát.
„No áno, mapa,“ prikývla Ginny. „Percy mi povedal, že je McGonagallová animágus. Ak by sa nám podarilo vystriehnuť, prípadne ju nejako, neviem ako donútiť, aby sa premenila a na mape by bola vidieť, boli by sme si istí. V tom prípade by stačilo prilákať psa bližšie k hradu. Tiež neviem ako, bolo by potrebné to domyslieť a v pokoji pozrieť na mapu, ktorá nám odhalí meno oného človeka,“ zdvihla hlavu. Ron na ňu zarazene pozeral, pokým Harry sa spokojne usmieval.
„Premýšľala si nad tým intenzívne,“ pochválil ju. Jemne sa pousmiala.
„Iste.“
„Môj nápad bol jednoduchší,“ namietol Ron.
„Ale nebezpečnejší.“
„A čo je bezpečné na tom prehovárať McGonagallovú, aby sa premenila?“ zaškľabil sa.
„Dobre, možno je to plán na dlhšie časové obdobie.“
„Je to hovadina,“ nepáčilo sa mu.
„Tebe proste prekáža, že som na niečo prišla, že?“ mračila sa Ginny.
„Má to svoje muchy,“ vypustil Harry. Ginny ho okamžite prizabila pohľadom. „Keď budeme chcieť zistiť meno psa, bude potrebné ho prilákať k hradu. A keď ho už budeme lákať k hradu, tak by sme ho mohli, možno, už rovno omráčiť.“
„Ha!“
„Dobre, tak si omračujte,“ mykla plecami.
„Nebudeme omračovať. Len som chcel poukázať na to, že aj v tvojom pláne je kus nebezpečenstva.“
„Nie, keby sme ho nalákali na hromadu mäsa.“
„Na hromadu mäsa sa môže nechať nalákať aj niečo nebezpečné, zo Zákázaného lesa,“ zaškľabil sa Ron.
„Dobre, tak na niečo iné. Povedala som, že to treba ešte domyslieť. Najlepšie by bolo nedostať sa s tým psom vôbec do kontaktu. A okrem toho, ani nebudeme vedieť, kedy presne bude na pozemkoch. Takže na môj plán zabudnite a držte sa svojho plánu,“ urazene sa zaškľabila.
„Ešte to domyslíme, dobre?“ zmierlivo prehlásil Harry.
——
„Takže budeš mať dobrodružnejšie večere v spoločnosti hanbatých časopisov?“ rýpla si Ginny, keď sa stretli tú noc v jej izbe.
„Ginevra, nechaj toho,“ zavrčal jej do vlasov. Neboli spolu dva dni a potreboval sa v prvom rade upokojiť.
„Alebo možno rána,“ nadhodila.
„No tak!“
„To máš za tú Ginevru,“ zahihňala sa. „No, hm, raz sa mi podobný časopis dostal do rúk a musím povedať, že mať také poprsie, tak ma to zlomí v páse.“
„Nie som zvedavý na podrobnosti,“ zabrblal a odtiahol sa, aby sa pozrel do jej tváre. „Vážne, žiadne poprsie ma nezaujíma,“ vypustil s miernym zapýrením. Čo bola aj pravda. „A keď sme už pri tom, čo majú dievčatá, aby zažili dobrodružnejšie večere alebo rána?“ provokačne natiahol.
„Fantáziu,“ mykla plecami. „A možno časopis Čarodejnica. Aj keď tam nie sú holí fešáci,“ uškrnula sa. Harry sa zapýril ešte viac. „No tak,“ drgla doňho. „Je to normálne a mne príde normálne, že sa o tom bavíme. Tak si dostal časopis s holými babami a s názornými ukážkami. Príde čas, keď to bude to jediné, s čím sa budeš po večeroch baviť.“
„Myslíš?“
„No jasne, pokiaľ sa teda nebudeš baviť zachraňovaním kameňov alebo naivných dievčatiek,“ prikývla.
„Ginny,“ prerušil ju a pritiahol si ju do náručia. Zbadal, že posledné poznámky nevypustila s humorom, ale úplne vážne.
„Ja viem,“ vydýchla vďačná za to objatie. „A nemyslím už na to často.“
„To je dobre,“ usmial sa. „No ale, vymýšľaním toho, ako odhaliť isté zviera, tým by som sa asi mohol baviť po večeroch.“
„Netvrdila som, že je môj plán ideálny,“ odtiahla sa od neho roztrpčene. „Ale musíš uznať, že aspoň časť bola bezpečná.“
„To určite,“ prikývol. „A určite sa zamyslíme nad tým, ako tvoj plán zdokonaliť.“
„Jednoducho nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ vážne sa mu zadívala do očí. Usmial sa.
„Na niečo prídeme, uvidíš,“ naklonil sa k nej, aby jej dal bozk na tvár.
——
Celý nasledujúci deň všetci traja vymýšľali, ako prinútiť McGonagallovú, aby sa premenila na mačku a tiež nad tým, ako prinútiť psa priblížiť sa k hradu. Treba však podotknúť, že sa Ron zapojil do vymýšľania so sebazaprením. Nepozdávalo sa mu, že by jeho sestra prišla s nejakým bezpečnejším, hoci nedokonalým plánom. Ako sama povedala, vôbec sa mu nepáčilo, že vôbec s niečím prišla. Ako mohla? Bola malá, slabá a bola dievča.
Harrymu sa už podarilo ako tak zistiť, ako to u Weasleyovcov chodí. A Ginny mu mnohé aj vysvetlila. Ako sa jej často krát podarilo hocikde skryť a vypočuť si chlapcov. Nielen tie ich tajné, chlapčenské veci, vďaka ktorým mala celkom slušný prehľad. To nebol jej zámer. Chcela hlavne vypočuť to, čo na ňu chystajú, aby tomu mohla predísť a nachytať ona ich. To bol jej hlavný motív, prečo ich špehovať. V jednom okamihu sa jej proste prestalo páčiť byť pravidelne obeťou ich vtipov. Spočiatku bola vďačným objektom. To sa však zmenilo, keď im začala vykĺzavať z pascí a naopak, boli to oni, kto si to odskákal. Dvojčatá veľmi skoro pochopili, že nebude výhodné nemať ju na svojej strane. A mnohé jej vysvetlili. Potom vytvorili akýsi pakt a nachytávali Percyho s Ronom. Prípadne Charliho s Billom, keď boli doma. Preto Harry vedel pochopiť, akým spôsobom Ginny uvažuje a uznal, že je výborným spojencom. A nielen pri vymýšľaní ich najnovšieho, psieho plánu.
Pre Rona to bolo trocha drsnejšie. Priznať si a uznať, že má jeho sestra dosť rozumu na to, aby na niečo prišla. Nehovoriac o tom, že by mal pripustiť, že môže byť prefíkanejšia než on. A vôbec sa zmieriť s tým, že vďaka jej kamarátstvu s jeho najlepším kamarátom sa akosi stala súčasťou ich donedávna trojice. Bol dosť chytrý na to, aby uznal, že Harry má právo na to, aby sa kamarátil aj s niekým iným. Dokonca by bol ochotný pripustiť aj skutočnosť, že ten niekto naruší, respektíve rozšíri ich malú partičku. Ale prečo, pre Merlina najvyššieho, to musí byť práve jeho sestra, ktorej sa pravidelne darí ho napáliť, zosmiešniť a ponížiť? Začínal si však zvykať, čomu by pred pár mesiacmi neuveril ani náhodou.
„Harry, prišiel za tebou profesor Dumbledore,“ oznámila mu Molly, ktorá nazrela do Ronovej izby, v ktorej spolu hrali šachy. Obaja sa na seba pozreli. Pani Weasleyová nevyzerala príliš nadšene a oni začali šípiť problémy. Čo sa mohlo stať?
„Harry, chlapče, prajem ti príjemné sviatky,“ usmial sa naňho riaditeľ dole v obývačke, v ktorej už bol usadený spolu s Molly. Harry zbadal kútikom oka Ginny, ktorá sa krčila v kresle a tvárila sa nenápadne.
„Ďakujem, pane. Tiež vám prajem príjemné sviatky,“ vychovane odvetil a sadol si vedľa Molly. Spýtavo pozrel na Ginny, tá len mykla plecami. Ron ostal stáť pri dverách.
„Dovolil som si obstarať ti darček k Vianociam,“ usmial sa naňho a podával mu zabalenú škatuľku. „Musím sa priznať, že ma na to musela upozorniť Minerva,“ zasmial sa.
„Pán riaditeľ, dáte si s nami čaj?“
„Iste, prečo nie, drahá Molly,“ privolil s úsmevom. „No tak to otvor,“ vyzval Harryho. Ten začal nesmelo trhať papier. Že by prišiel riaditeľ len preto, aby mu odovzdal darček? Dobre, možno. Ale aj tak sa mu to nepozdávalo.
„Je to… nádherné!“ uchvátene sa díval na šachovnicu s ručne vyrezávanými figúrkami. Vyzeralo to vznešene, staro a krásne. Vsadil by sa, že to bolo riadne drahé. „Ďakujem,“ zdvihol pohľad plný dojatia na starého pána. Ten sa usmial ešte viac.
„Som rád, že sa ti to páči. V skutočnosti netuším, aké darčeky majú dostávať mladí muži, ako si ty. Viem však, že s pánom Weasleym pravidelne hrávate šach, tak hádam budú k úžitku.“
„Šach!“ vyhŕkol Ron a vrhol sa na Harryho darček. Uchvátene jasal nad figúrkami, ktoré podrobne študoval.
„Bežným kúzlom sa aktivujú, aby sa dali ovládať jednoduchými povelmi,“ vysvetlil starý pán.
„Hra bude teraz ešte lepšia,“ nadchýnal sa Ron.
„No, ak ma necháš aspoň raz vyhrať.“
„Alebo mňa,“ ozvala sa Ginny.
„To je krása,“ vyšlo z Molly, keď položila na stôl podnos s čajom a hrnčekmi. „Úžasné. Pamätám, že rovnaké mal môj otec. Šachy zdedil Gideon, ale potom…“ zarazila sa. Keď jej bratov zabili, ich majetok rozkradli.
„Áno, tieto patria do série, ktoré vyrezal jeden majster v Taliansku ešte v minulom storočí. Myslím, že na svete je len desať takýchto sád.“
„Je to vzácnosť, Harry,“ prezradila Molly a pohladila ho po vlasoch. S úsmevom a vďačnosťou pozrela na Dumbledorea. „Pán riaditeľ si dal mimoriadne záležať pri výbere darčeku.“
„Áno, ale popravde, len mám výborné známosti. Ostatné už ide samo.“
„Ale vy ste neprišli len kvôli tomuto, však?“ pripomenula mu pani Weasleyová. Dumbledore pozrel uprene na Harryho. A bolo to tu.
„Nie, nielen kvôli tomuto. Hoci by som prišiel, aby som ti odovzdal darček, zároveň som ti však prišiel oznámiť istú skutočnosť, ktorá sa udiala v Rokforte.“
Harry sa pomrvil. Šachovnica s figúrkami sa ocitla na stole. S napätím čakal, čo z riaditeľa vylezie.
„V Rokforte sa včera v doobedňajších hodinách objavila obrovská sova, ktorá niesla balík adresovaný tebe,“ potichu vysvetľoval. „Sova okamžite odletela, nestihli sme zistiť, odkiaľ priletela. Na balíku bolo len tvoje meno, nič viac,“ postavil sa a prešiel ku krbu. Harry si až vtedy všimol napoly rozbaleného balíka. „Viem, že to bolo možno trúfalé, ale dovolil som si nazrieť do balíka z čisto bezpečnostných dôvodov. Neviem, kto z vonka by ti chcel poslať na Vianoce darček. Pýtal som sa profesorov, nikto to nebol. Weasleyovcov máš tu. Charlie s Billom by ti darček poslali sem. Od slečny Grangerovej si už darček dostal, ako mi prezradila Molly. No a Dursleyovci to byť tiež nemohli. Prišlo mi to podozrivé,“ zobral balík a položil ho na stôl. Harry sa naňho zvedavo díval. „A stále v tom vidím niečo podozrivé,“ hlesol a posunul ho pred Harryho.
Ten ho opatrne otvoril. Ale to, čo v ňom bolo…
„To je, to je…“ Ronovi sa zasekol hlas.
„Blesk…“ vydýchol Harry.