„Prečo som si vlastne niekedy myslel, že by mi ten pes chcel ublížiť?“ čudoval sa Harry nahlas, keď hádzal obrovskému psovi kus konára a on mu ho s nadšením nosil. Bolo zvláštne sledovať, ako to prerastené psisko radostne poskakuje. Bolo to nemotorné a smiešne, ale psovi sa to ohromne páčilo.
„Keď sa naňho človek pozerá, tak sa ani čudovať nemôže,“ Ginny sa s úsmevom a opierajúc o kameň dívala, ako sa pes jaší. Občas potichu štekol, akoby Harryho nabádal k stále ďalšiemu hádzaniu konára.
„Myslím, že by som si vedel predstaviť, ako ho prepašujem na hrad,“ nadhodil Harry. Pes sa okamžite zarazil, obzrel a díval sa na Harryho.
„Čože?“ prekvapilo Ginny. Harry sa k nej otočil a mykol plecami.
„Pozri naňho. Je v otrasnom stave, vychudnutý a hladný. A za chvíľu príde zima a sneh a on zmrzne.“
„Je to pes, má kožuch a doteraz sa o seba postaral,“ Ginny sa dívala Harrymu do očí, pokým pes podišiel bližšie. Ginny po ňom fľochla pohľadom. Rozhodne sa nesprával ako normálny pes. Bolo jasné, že im rozumie. Ale nie, ako normálne zviera, ktoré rozoznáva intenzitu hlasu a je schopné reagovať na pár povelov. Tento rozumel všetkému, čo hovorili a bolo to desivé. „Nemôžeš ho zobrať na hrad,“ dohovárala kamarátovi. „Na to je príliš obrovský. Neskryješ ho.“
„Ja viem,“ povzdychol a čupol si k psovi, ktorý naňho upieral svoj pohľad. Zaboril ruku do čiernej srsti za hlavou. Pes potichu zakňučal. „Ale on chce ísť.“
„Je divný,“ Ginny stiahla obočie a pes sa na ňu pozrel. Nie nijako nepriateľsky ani výstražne, len sa na ňu pozrel. „Nie je to normálne zviera.“
„Prečo si to myslíš?“
„Pretože vie presne, čo hovoríme. O čom sa rozprávame. Rozumie nám,“ vypustila síce bez strachu, ale napriek tomu nahmatala svoj prútik v habite.
„Je to len zviera, Ginny. Možno rozumnejšie a chápavejšie, ale stále len zviera,“ protirečil.
„Možno je to čarovné zviera. Nie, bude to nejaké čarovné zviera,“ neprestávala pozorovať psa. Zdalo sa jej, alebo sa ten pes pousmial? Určite sa jej to muselo zdať. Pes sa nedokáže usmievať. Alebo možno dokáže, ale len vtedy, keď sa cíti spokojne a nie vtedy, keď niekto povie niečo, čo… „Harry, mali by sme sa vrátiť,“ nadhodila. Začala mať strach, ale to neprizná. Pes možno nebol nebezpečný, ale bol zvláštny a ona mala pocit, že by pri ňom nemali byť až tak blízko. Čím viac uvažovala nad jeho podivným správaním, tým viac si tým bola istá.
„Asi áno,“ privolil dívajúc sa na psa, ktorý po tých slovách protestne zavrčal. „Musíme ísť,“ vysvetľoval mu. „Aj tak by som nemal byť vonku a začína sa stmievať. Vieš, aké problémy by som mohol mať, keby ma nachytali vonku? Všetky tie kecy a prehnaná starostlivosť,“ s povzdychom pokračoval. Pes naňho prosebne hľadel. „Nemôžem ťa vziať, ani keby sme ťa skryli pod plášťom. Naveky pod ním neostaneš a vzbudil by si zvedavosť. A strach.“
„Harry,“ oslovila ho Ginny netrpezlivo. Podľa jej názoru ten pes nemo presviedčal Harryho, aby ho do hradu vzal.
„Áno, ideme,“ prikývol a postavil sa. Pes spravil krok k nim. Nosom štuchol do Ginninej nohy a díval sa na ňu. Akoby jej chcel niečo povedať. Stiahla obočie. „Ginny…“ spustil Harry, keď videl psovu snahu.
„Nejde to, Harry,“ chytila ho za ruku neprestávajúc sa dívať psovi do očí. Štekol. A potom ešte raz. „Vyhnali by ťa.“
Nakoniec sa predsa len dali do pohybu. Pes ich nasledoval niekoľko desiatok metrov. Museli mu opakovať, že ho vziať nemôžu. A keď sa priblížili k hradu, kedy stromy zredli, pes zúfalo zavyl a vrhol sa naspäť.
„Je mi ho ľúto,“ šepkal Harry, keď sa tisli pod plášťom a zakrádali sa chodbami. „Chcel by som…“
„Ja viem, ale nejde to. Je príliš veľký, určite by si ho všimli. A okrem toho…“ zaváhala.
„Čo je?“ nepozdávalo sa mu.
„Ja neviem. Zdá sa mi čudný. Až príliš rozumný.“
„Psy bývajú inteligentné,“ zovrel ju pevnejšie. „Niečo ho ku mne ťahá, keď prišiel až sem.“
„Nedesí ťa to?“
„Na svete je oveľa viac vecí, ktoré ma desia. A pes k nim nepatrí.“
„Ale aj tak,“ stiahla obočie a znova zavrtela hlavou, „spýtam sa na to niekoho.“
„Nechceš snáď…“
„Nie, to nechcem,“ prerušila ho. „Rozhodne nebudem nikomu hovoriť o divnom psovi vonku na pozemkoch, ktorý prišiel za tebou,“ prevrátila oči. „Len sa spýtam Percyho, čo vie o magických zvieratách.“
„Percyho?“
„Áno, Percivala. Možno je to hňup, ale vie veľa vecí a…“ zmĺkla a potom vydesene vykríkla, keď ju schmatli niečie ruky a ťahali ich do opustenej učebne. Cítila, že Harry vytiahol prútik. Použiť ho ale nemusel, ako si následne uvedomila.
„Koho to tu máme!“
„Vy dvaja idioti!“ skríkla na svojich bratov s búšiacim srdcom. Dávno sa nevystrašila tak, ako v tejto chvíli.
„Tak my sme idioti, áno?“ ozval sa Fred, keď z nich stiahol plášť. „Skry ten prútik, Potter. Nie je ho potreba.“
„A! Plášť. A ešte k tomu neviditeľný,“ zaškľabil sa George. „Môžeš nám vysvetliť, odkiaľ ho máš?“
„Do toho vám nič nie je,“ zamračil sa na nich.
„Možno… ale do toho, že kde kade ťaháš našu sestru, do toho nás je dosť,“ nepriateľsky gánili.
„Tak kde ste boli? Takto večer? Rozhodne niekde vonku, ako sme zistili.“
„Ako viete, že sme boli vonku?“
„Otázky tu kladieme my, Potter.“
„Jednoducho poznáme spôsoby, ako zistiť, kde ste boli.“
„A v hrade ste jednoznačne neboli.“
„Takže?“
„Boli sme…“
„Je úplne jedno, kde sme boli,“ zapojila sa aj Ginny. Naštvane a zamračene. „Je to naša vec!“
„Nie je, pokiaľ sa jedná o počestnosť našej sestry.“
„Čože?“
„Och, Merlin, akí ste obaja len tupí,“ zacerila sa nich skrývajúc hnev.
„Nie, drahá Ginevra. Všimli sme si už niekoľkokrát, že ste boli spolu. A chceme vedieť, prečo?“
„Ako?“
„Ako sme povedali, máme svoje spôsoby,“ mračili sa na Harryho.
„Myslíte tú mapu?“ nevinne natiahla ich sestra. Prebodli ju pohľadmi. A Harry ju tiež prebodol pohľadom. „Nie ste jediní, kto pozná spôsoby ako si zistiť, čo chce. Máte mapu, na ktorej sledujete, kde sa kto nachádza,“ víťazoslávne sa zazubila. „Nedívajte sa tak na mňa. Nezabúdajte, že ste to boli vy, kto ma istým veciam priučil.“
„Ako si to zistila?“
„To je jedno. A tú mapu mi dáte a poviete, čo s ňou robiť.“
„Zošalela si, nie?“ uchechtli sa. „Častá prítomnosť pri Harrym ti musela zatemniť mozog.“
„Ale…“
„Tak pozrite, drahí bratia. Nepotrebujem, aby ste ma špehovali. A vy to tou mapou jednoznačne robíte. Aby som vás upokojila… o moju počestnosť nemusíte mať strach. Skôr by som si robila obavy, aby sa náhodou mamka nedozvedela o vašej počestnosti, ktorá je dávno v nenávratne,“ v očiach sa jej zlovestne zablýskalo. Dvojčatá spozorneli. A Harry nechápal.
„Drahý bratku, myslím, že práve v tejto chvíli prišlo k okamihu, kedy si musíme dať pozor.“
„Správne, zdá sa, že naša sestra niečo vie. Dôležité je zistiť, čo vie a ako by nám to mohlo ublížiť.“
„A treba zistiť, či je rozumné riskovať, alebo výhodné ponechať si tú mapu.“
Harry sa fascinovane díval na dvojčatá, ktoré boli v strehu pred svojou spokojnou a víťazne sa tváriacou sestrou. Pri niečom podobnom ešte nebol, ale počul, že jediný, kto v Brlohu dokáže s dvojčatami držať krok, je práve maličká Ginny, čo ho najskôr šokovalo, potom pochyboval a teraz len neveriacky civel. Mali pred ňou rešpekt a mali aj skúsenosti. A naňho to spravilo dojem.
„Takže, naša jediná, najdrahšia sestra, ktorá sa pravidelne zakráda spolu so svojím takmerbratom tmavými rokfortskými chodbami.“
„Až by jeden začal premýšľať, čo dočerta spolu robíte, keď sotva dočiahnete zo stoličky na stôl.“
„Nič spolu nerobíme!“
„Iste, TO spolu nerobíte. Ale niečo spolu robiť musíte, nie?“
„Ste obaja idioti,“ zabíjala ich pohľadom.
„Ginny a ja sme len kamaráti,“ ozval sa Harry
„Zatiaľ.“
„Ale blbosť,“ odfrkla si. „Teraz ale neriešime mňa a Harryho, však?“
„Nie, ty neriešiš seba a Harryho. My to riešime.“
„Tak to prestanete riešiť, inak…“ na tvári sa jej rozlial úškľabok. Fred a George sa na seba pozreli, aby vzápätí vrazili svoje pohľady na Ginny. Nevinne zamrkala.
„Dobre teda, čo vieš, čím by si nám uškodila?“
„Zrejme ste sa miesto vytvorenia pasce sami dostali do pasce, však?“ Harry sa zasmial. Obaja naňho pozreli.
„Ešte veľa vecí nevieš, Harry.“
„Ktorého sme mali radi.“
„Až do istej chvíle.“
„A ktorého neprestanete mať radi, pretože nič zlé nerobíme,“ vyzvala ich Ginny.
„Dobre, fajn. Pochopili sme.“
„Som rada.“
„Takže?“
„Takže. Prestanete nás špehovať a dáte nám tú mapu, inak…“ Ginny stiahla obočie. Harry sa takmer mohol dotknúť toho napätia, ktoré v miestnosti vzniklo.
„Inak?“
„Pamätáte na leto pred dvoma rokmi? Keď som mala desať, Ron sa tešil do Rokfortu a vy ste mali trinásť? A pamätáte sa na ten deň, kedy nás mamka nechala doma a vám naivne prikázala, aby ste na nás dali pozor?“ natiahla s úškľabkom. Dvojčatá zbledli.
„Na ten deň si pamätáme.“
„Výborne. Som si istá, že viete aj to, kto presne je MaryLou Bennetová,“ vydýchla neprestávajúc sa vedome škľabiť.
„Nie…“ zavrteli hlavami dvojčatá. Harry však správne pochopil, že nezapierajú to, že onú dámu poznajú. Ich výraz bol veľavravný. Vydesilo ich, že ich sestra vie niečo, že proste niečo vie.
„Ale áno. Než som pochopila, čo sa to tam deje, videla som toho dosť. Dosť na to, aby vám mamka dala doživotné zákazy na všetky vaše aktivity. A nielen to. Takže, moji milí bratia, prestanete sa starať do mňa a Harryho a dáte nám tú mapu spolu s podrobnými inštrukciami, čo s ňou robiť,“ vyzvala ich výstražne.
„Ty by si to na nás vážne povedala?“ neverili. Alebo im bolo len zaťažko tomu uveriť.
„Poznáte ma dobre na to, aby ste vedeli, čo odo mňa očakávať, keď ma niekto zaženie do kúta, však?“
„Zlá škola, drahý brat,“ zaúpel Fred.
„Mrhali sme energiou niekde, kde sa nám to vôbec nevyplatilo,“ prikývol George.
„Takže?“ Ginny povytiahla obočie.
V následných minútach sa Harry díval na pergamen, ktorý po odrecitovaní hesla ukazoval hrad a aj to, kde sa kto v danej chvíli v Rokforte nachádza. Predstavili mu Záškodnícku mapu akýchsi pánov Tichošľapa, Námesačníka, Červochvosta a Paroháča. Užasnuto sa díval na pergamen a študoval ho. Nevnímal, kedy dvojčatá odišli.
„Je to super,“ uškrnula sa Ginny dívajúc mu cez rameno.
„To je,“ prikývol. „Pozri, Ron a Hermiona sú vo Veľkej sieni. Asi by sme mali ísť aj my na večeru.“
„To by sme mohli. A čo si vymyslíme? Kde sme boli?“
„Neplecha ukončená,“ zavelil heslo. „V knižnici?“ pozrel na svoju kamarátku. Tá sa zasmiala.
„V knižnici. Výborná výhovorka. Povieme, že sme boli za Hagridom, ale nebol doma. Polovičná pravda. Vonku sme boli.“
„Dobre,“ súhlasil. „Ty, Ginny, čo to všetko malo znamenať?“ pýtal sa na ceste na večere. Kútikom oka videl, ako zbledla a zatvárila sa znechutene.
„Dlho mi trvalo, kým som sa prinútila na to zabudnúť,“ striasla sa. „Teraz vedia, že mám proti nim niečo silné a dajú nám pokoj.“
„Ale…“ chcel vyzvedať. Jej pohľad ho ale zarazene umlčal. „Som zvedavý!
„Dobre, jasne,“ povzdychla. „Ale najprv… bol to môj najhorší zážitok. Úspešne ho prebil len Tom,“ dodala potichu. Chcel ju vziať za ruku a upokojiť presne tak, ako to robil vždy, keď sa dostali k udalostiam minulého roka, ale kráčali spolu na verejnosti a nebolo by to práve najrozumnejšie. „Ten deň nás mamka nechala doma a dvojčatá nás mali strážiť. Ron si nadšene pripravoval kufre a so mnou sa nebavil. Nevadí. Šla som von až k otcovej kôlni a tam…“ stíchla. Harry na ňu zvedavo hľadel. Pozrela naňho. „Harry, videla som niečo, čo som v živote vidieť nemala a bolo to dosť desivé.“
„Čo sa tam dialo?“ spýtal sa aj napriek tomu, že jasne videl, ako ju tie spomienky ubíjajú. Nahlas povzdychla.
„MaryLou Bennetová je čarodejnica žijúca vo Vydrom svätom Drábe. Žije ale skôr muklovsky. Je známa ako…“ stiahla obočie. Harryho pohľad ju súril k pokračovaniu. Merlin, odkedy sú chlapci takýto zvedaví? Prevrátila oči. „Jednoducho má rada chlapcov a všetko, čo sa s chlapcami dá robiť, vieš?“ vypustila s červenaním. Tiež sa zapýril, keď mu to došlo.
„A dvojčatá?“ prikývol.
„Iste, neviem síce čím ju presvedčili, hoci ona príliš presviedčania nepotrebuje, ale zatiahli ju tam a oni obaja…“ zastavila sa, na tvári jej trónil hnus a odpor. „Obaja boli nahí a videla som, ako Fred a potom George a ona bola nahá…“
„Dobre, stačí, nemusíš pokračovať,“ prerušil ju ešte viac zapýrene.
„Než som pochopila, čo sa tam deje, tak…“ zavrtela hlavou. „Fuj, sakra. Myslela som si, že im ubližuje, tak skučali,“ podarilo sa jej uchechtnúť. „Mali nás strážiť a miesto toho tam dotiahli dedinskú dievku a radodajku, do otcovej kôlne, napriek zabezpečeniu, keď mali len trinásť rokov, aby ich priučila.“
„Myslím, že nemám chuť na večeru,“ zhnusene sa otriasol aj on.
„Správne, prešla ma všetka chuť,“ zasmiala sa. Pozrela na Harryho, ktorý mal tvár ako paradajku. „Máme v rukách obrovský tromf. Tí dvaja nám dajú do smrti pokoj,“ uškrnula sa.
„To dúfam,“ odfúkol si. „Poďme sa radšej vrátiť do klubovne.“
——
Harry sa jedno ráno prebudil takmer s hrôzou. Bolelo ho brucho a to dosť silne, ale to nebolo to, čo ho vydesilo. Mal mokré nohavice. Nevedel presne, čo sa to stalo, ale mal pocit, ako by sa vďaka tej bolesti pomočil. Od hanby sa skoro pod zem prepadol, keď sa napokon prinútil vyliezť z postele, aby sa osprchoval a obliekol.
Ron sedel na posteli a zaväzoval si šnúrky na topánkach, ale zdvihol hlavu a spozoroval to. Harry sťažka zabručal dobré ráno a celý červený utekal do kúpeľne. Nikto iný si našťastie nič nevšimol.
Brucho ho bolelo, ale bolo to iné, ako keď sa preje alebo keď ho bolí vďaka nejakej chorobe. Bolo to divné a ešte sa s tým nestretol. A aj tie nohavice. Nevedel si to riadne vysvetliť. Nevedel, čo to znamená. Tá bolesť ho proste prinútila povoliť zvierače a on sa… Cítil sa ako malý chlapec.
„Kamoš,“ oslovil ho Ron, keď napokon vyliezol zo sprchy. Bola sobota, všetci si síce prispali, ale izba už bola prázdna. Bol v sprche dlhšie, než za normálnych okolností. „Zdá sa, že sa už aj ty konečne pridáš k nám, bežným smrteľníkom, ktorí sú prinútení starať sa o vlastné potreby neskoro v noci, alebo skoro ráno,“ zaškľabil sa.
„Čože?“ nechápavo zažmurkal. Ron sa naňho pozrel opatrne a skúmavo a Harry znervóznel.
„No, ehm,“ stiahol obočie. „Všimol som si tvoje nohavice a…“
„Stalo sa to prvý krát!“ okamžite sa začal obhajovať. „Nezvyknem sa normálne pomočiť.“
„Čože?“ tentoraz nechápal Ron. Niekoľko dlhých sekúnd sa na seba dívali. Harry vyzeral zahanbene. Ron si ho pozorne prezeral. „Nie je možné, aby si nevedel,“ zavrtel hlavou. A okamžite sa vydesil. Bude to teraz on, kto mu to bude musieť vysvetliť? „Ehm, mal by si zájsť za dvojčatami, alebo skôr za Percym.“
„Prečo by som mal za niekým chodiť?“ podráždene sa spýtal. Dosť, že to vie jeho najlepší kamarát, nemusí o tom vedieť celý svet. A to brucho. Tvárou mu prebehol bolestný kŕč a sadol si na posteľ.
„Čo je?“
„Ale nič,“ zamračil sa.
„Harry, no, nemusíš sa hanbiť, vieš?“ skúsil. Harry naňho prekvapene pozrel. „Teda, ty si sa nepomočil.“
„Nie? A čo potom?“
„Vážne nevieš?“ Ron kriticky sčervenel. A Harry zavrtel hlavou. „No, otec nám dáva knihu, keď máme štrnásť rokov, v ktorej sa dočítame, čo presne sa deje s telami, či už chlapcov alebo dievčat, keď dospievame,“ pomaly vysvetľoval vyhýbajúc sa mu pohľadom. „Ale je to zbytočné. V tej dobe už o všetkom vieme. Bill mi to vysvetlil už dávno. A tebe by to tiež mal niekto vysvetliť.“
„Nemohol by si ty?“ spýtal sa. Desila ho predstava, že by sa mal s niekým rozprávať o čomkoľvek takomto.
„Neverím, že nemáš ani tušenia. Nikto sa s tebou o tom nikdy nerozprával?“
„Nie, asi nie,“ zavrtel hlavou. Ron si povzdychol.
„Harry, tebe prvý raz počas spánku svojvoľne unikli, no…“ pýril sa až príliš.
„Spermie,“ doplnil ho Harry. Niečo málo predsa len vedel
„Áno, tie. No a, aby sa to neopakovalo, aby si upokojil svoje hormóny, ktoré sa začali búriť, budeš musieť…“ niečo zabručal. Harry nastražil uši.
„Čo?“
„Masturbovať! Budeš sa musieť postarať o to, aby si sa ich zbavil, ak nebudeš chcieť, aby unikli sami,“ vypustil na jeden nádych. A potom stíchol.
„Aha,“ rozsvietilo sa mu. A potom sčervenel.
„Nechápem, prečo sme sa o tom ešte nikdy nebavili,“ zavrtel hlavou Ron.
„Boli iné starosti,“ hlesol Harry zvierajúc si brucho.
„Uhm, to asi áno. Každopádne sa v tomto momente z teba stal muž. Teda, tvoje telo je pripravené splodiť dieťa, vieš? Alebo tak nejako to hovoril Bill. Tiež som tú knihu ešte nedostal a je mi trápne ti to hovoriť.“
„Mne je ešte trápnejšie, ver mi.“
„Ale vieš čo je to masturbácia, že?“ nesmelo sa spýtal. Vážne nechcel, aby mu musel vysvetľovať ešte toto.
„No, ehm,“ Harry sa na kamaráta nedíval.
„Harry!“
„A kto by mi o tom hovoril?“ napaprčil sa. „Dursleyovci, pre ktorých som bol kopa hnoja? Dumbledore? Tvoj otec? Sám hovoríš, že vám dá knihu až v štrnástich. Tvoji bratia? A ktorí? Bill s Charliem sú preč. Percy sa stará o seba. Dvojčatá zaujímajú iné veci a…“ náhle sa zarazil. Dvojčatá v jeho veku už sexuálne začali žiť. Alebo aspoň získali prvú skúsenosť. A on? On má teraz problémy so svojím prvým výronom semena a ani poriadne nevie, čo je to masturbácia. „Niečo samozrejme viem. Teda viem čo mám robiť pri masturbácii, ale ešte nikdy som to nepotreboval a…“ zamračil sa.
„Je to úplne normálna vec. Seamus a Dean to robia už skoro pol roka. Neville tiež začal. A ja, no, ja…“
„Ako to vieš?“
„Stačí, keď jednu noc neuvrhneš na posteľ to svoje protimorové umlčovacie zaklínadlo,“ zaškľabil sa. „Počul by si veci.“
„Dobre, nechcem o tom počuť,“ striasol sa. „Teda ale, mal som trinásť pred pár mesiacmi. Prečo sa to ešte nestalo?“
„Bill hovoril, že je to individuálne. Keď si k nám prišiel žiť, bol si podvýživený a zanedbaný. Potreboval si sa trocha spamätať. Už nie si ani taký vychudnutý, ako vtedy a začal si konečne rásť, aj keď pomaly. Preto to prišlo neskôr,“ vysvetľoval. Až sa sám prekvapil, kde sa v ňom tie slová berú. Mal ale svojho kamaráta rád a on bol momentálne v koncoch. A potreboval pomoc. „Harry, je to tá najúžasnejšia vec, akú som doteraz zažil,“ uškrnul sa. Harry naňho opatrne pozrel.
„Vážne netúžim vedieť, ako sa pri tom cítiš.“
„Dobre, ale máš predstavu o tom, čo robiť?“ nesmelo sa spýtal. Keď už prišiel až sem, tak to dotiahne do konca.
„No, viem, že sa mám tam dole chytať a hladiť,“ vypustil takmer nečujne.
„Dobre, to stačí. Ostatné príde samo. Hormóny a pudy sa postarajú o zvyšok.“
„Ale…“
„Nijaké ale. Paráda. Ešte je potrebné naučiť sa poriadne čistiace zaklínadlo, aby si nevyliezol z postele totálne zasvinený,“ uchechtol sa.
„Drž hubu, Ronald!“
——
V to isté ráno, v druháckej spálni, sa zobudila Ginny so silnými bolesťami brucha. Vedela, čo sa deje. Doteraz sa cítila zahanbene, že sa jej to ešte nestalo, keď jej spolužiačky pravidelne a takmer radostne chodili po izbe s vložkami. Povzbudzoval ju jedine fakt, že ani Lucy ešte nedostala svoju prvú menštruáciu. Predbehla ju. Pohľad na jej nohavičky jej domnienku potvrdil. Mala na nich krv.
Chcela sa cítiť hrdo a žensky, keď nenápadne šla do kúpeľne, skrývajúc svoju pošpinenú nočnú košeľu, ale bolesť brucha jej vzal akúkoľvek chuť cítiť sa dospelo. Za tú bolesť to vážne nestojí. Vedela, že stačí zájsť na ošetrovňu a vypýtať si od ošetrovateľky elixír. A samozrejme tam zájde. Toto bolo ale niečo nezvyčajné, nové a nepríjemné.
Keď o čosi neskôr skutočne užila svoj prvý elixír proti menštruačným bolestiam, uľavilo sa jej. Bola však podráždenejšia a mala chuť na čokoládu. Upokojovala sa tým, že to prvý raz nebude trvať dlho. Nemôže. Mama jej to vysvetľovala a povedala, čo všetko musí robiť. A zároveň ju upozornila aj na iné veci, ktoré sa s ňou začnú diať. Len dúfala, že nebude ako jej spolužiačky a nebude si každý večer merať obvod svojho hrudníka.
„Takže som posledná,“ zaskuhrala Lucy pri raňajkách. „Vážne som si myslela, že to budeš ty, keď si o štyri centimetre menšia,“ zaškľabila sa na Ginny. Tá si spokojne nalievala už druhý pohár kakaa.
„Chcelo by to čokoládovú žabku,“ nespokojne zabručala. „Ale nie je na čo sa tešiť,“ pozrela na Lucy. „Je to síce len prvý krát, ale neviem si predstaviť, keď to bude silnejšie, ako sa to bude dať prežiť. Veď vieš,“ šepla kamarátke.
Videla prichádzať Harryho a zamávala mu. Odvetil len akýmsi nepresvedčivým úškľabkom.
„Ten má teda náladu,“ vrkla podráždene
„Červená sa a je nervózny, vyhýba sa ti pohľadom, vlastne sa vyhýba pohľadom celému svetu. Všímaš?“ aj Lucy jej kamaráta pozorovala. „Ktovie, čo sa stalo.“
„Veď on mi to povie,“ prehlásila a dívala sa okolo seba, či sa tam nenachádza niečo viac čokoládovejšie, než kakao.
„Vážne je váš vzťah pozoruhodný,“ usmiala sa Lucy. Ginny ju prebodla pohľadom. „Ja viem!“ okamžite zdvihla ruky v obrannom geste. „Ste len kamaráti. Ale Ginny, povedz mi úprimne. Ako dlho môže vydržať kamarátstvo medzi chlapcom a dievčaťom?“ povytiahla obočie.
„Myslím, že do konca života,“ mykla plecami a frustrovane sa oprela. „Žiadna čokoláda.“
„No ako myslíš,“ Lucy sa významne uškrnula. „Čokoláda. Vážne máš na ňu až takú chuť?“
„Vraždila by som pre ňu,“ zavrčala.
„V tom prípade ti môžem pomôcť,“ usmial sa na ňu Colin, ktorý si k nim prisadal a začul koniec konverzácie. Z vrecka vytiahol polovicu čokoládovej žabky. „Ak ti nevadí, že je len…“
„Milujem ťa, Colin!“ veselo skríkla a uchmatla žabku. S pôžitkom sa do nej pustila.
„No, ehm,“ Colin bol v momente červený ako repa. „Kiež by si tie slová myslela vážne,“ zamrmlal si sám pre seba.
——
„Povieš mi konečne, čo sa s tebou deje už druhý deň?“ spýtala sa Ginny Harryho, keď sa v noci stretli v klubovni pri krbe.
„Ale nič,“ zavrčal a tisol si ju k sebe. Snažil sa jej vyhýbať, ani sám nevedel presne kvôli čomu, ale ich potreba bola silnejšia.
„Tak to moment,“ vrkla mu naspäť a odtiahla sa. „Nemôžeš ma objímať a zároveň byť na mňa nepríjemný.“
„Ginny…“
„Ticho buď,“ mračila sa. „Čo som ti spravila? Alebo, kto ti čo spravil, že si taký hnusný?“
„Nikto nič. Okrem Snapea, samozrejme, ale ten sa neráta. A ty už vôbec nič,“ hlesol zapýrene. Pozorne sa naňho dívala.
„Čo sa stalo?“
„Nič.“
„Harry, nie som slepá a ani hlúpa,“ upozornila ho. Najradšej by sa vrátil do jej náručia a zbavil sa tých nepríjemných pocitov. Ale vyzerala odmietavo.
„Niektoré veci by si nemala vedieť,“ sčervenel dívajúc sa na ňu zúfalo. Potreboval ju. A ona potrebovala jeho.
„Aké?“
„Chlapčenské,“ zamračil sa na ňu. A zapýril sa ešte viac. A ona tiež, keď si uvedomila, čo tým myslí. Alebo si myslela že vie, čo si myslí. Predsa len vyrastala v dome plnom chlapcov.
„Aha,“ hlesla a sklonila hlavu.
„A sme v bode, do ktorého som sa nechcel dostať,“ zaskučal zahanbene. Opatrne k nemu zdvihla hlavu. Mrkajúc sa díval všade naokolo.
„Uhm,“ prikývla. Potom sa nadýchla a vydýchla. Ich puto bolo zvláštne silné a určite sa dostanú k mnohým situáciám, ktoré budú nepríjemné. Ale vždy lepšie, aby bol okamih chvíľu nepríjemný a povedala sa pravda, ako aby sa mlčalo a nepríjemných chvíľ by bolo oveľa viac. „Včera som dostala svoju prvú menštruáciu,“ šepla potichu s pohľadom upretým do jeho očí. Videla, ako sa mu šokovane rozšírili zreničky. Rozhodne nečakal, že by mu niečo také prezrádzala.
„To je to, keď, ehm, dievča…“ zakoktal sa. Od včera viedol s Ronom niekoľko nervóznych a trápnych rozhovorov, v ktorých mu vysvetlil, čo a ako.
„Áno, keď dievča krváca. Keď jej dozrie vajíčko a ona môže otehotnieť,“ pýrila sa rovnako ako on. „Bolelo to, bolo to nepríjemné a musela som užiť elixír. A mala som chuť na čokoládu. No a, bola som podráždenejšia.“
„Aha,“ prikývol. Rozhostilo sa ticho. Teraz by sa asi on mal zdôveriť. „No, uhm, ja som sa zobudil a bolelo ma brucho.“
„Bolelo ťa brucho?“ prekvapene vyhŕkla.
„Áno, brucho,“ pritakal. „No a, ja som mal…“ stíchol. Nevedela, čo ju šokovalo viac. Či skutočnosť, že ich oboch bolelo brucho v ten istý okamih alebo fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou, v tom istom okamihu, začali dospievať.
„Je to zvláštne, bolelo nás brucho v ten istý okamih a rovnako v ten istý okamih sa naše telá rozhodli dospievať,“ šepla statočnejšie.
„Myslíš, že to súvisí s tým, čo cítime?“ aj on bol odvážnejší.
„Rozhodne,“ prikývla a pozrela mu do očí. Táto chvíľa bola vážne netradičná.
„Desí nás to?“ hlesol. Nechcel sa znova vracať k tomu, o čom sa už niekoľkokrát bavili. Nech by bol vzťah akokoľvek zvláštny, ani jeden o to nechcel prísť.
„Nie, nedesí. Ibaže… prečo ťa pri tom bolelo brucho?“ nadvihla obočie. Znova sa zapýril, pretože vedel, že ona vie, čo sa s ním dialo. „Harry,“ povzdychla. „Náš vzťah, alebo to niečo, čo prežívame, by nám malo umožniť, aby sme boli otvorenejší. Mali by sme si hovoriť o všetkom. Nemyslíš?“
„Možno.“
„Pretože to, že ťa bolelo brucho, to je niečo, čo sa normálne nedeje. Myslím, že si cítil to, čo som cítila ja.“
„Tvoju menštruáciu?“ vystrašil sa.
„Nie celú, samozrejme. Len príznaky.“
„Aha, to dáva zmysel,“ hlesol a sklonil hlavu. Chvíľu bolo ticho. „Myslíš, že práve teraz nastala chvíľa, kedy by sme to mali niekomu povedať?“ so strachom sa na ňu pozrel. Ak to chce ona, spraví to. Keby ale záležalo len na ňom, nepovie to nikdy nikomu.
„Neviem,“ mykla plecami. „Nechcem to.“
„Ani ja,“ povedal veselšie. Pozrela sa naňho a usmiala sa.
„Ale keby malo prísť k niečomu horšiemu…“
„Tak to povieme. Určite,“ ubezpečil ju a natiahol k nej ruku. „Môžem ťa objať? Potrebujem to,“ šepol. A ona sa nechala.
Dlhú chvíľu sa v tichosti objímali, než sa obaja upokojili a uvoľnili. Bolo to niečo, na čo sa po dňoch odlúčenia, kedy ich nepokoj narastal, obaja tešili. Bolo to, akoby dve lode priplávali do rovnakého prístavu. Akoby boli doma.
„Vôbec som nevedel, čo sa so mnou deje,“ priznal sa šepky. Ani vlastne nevedel, prečo to hovorí. Bol si ale istý, že to môže spraviť. Že ho vypočuje a poradí a že sa pri nej nebude cítiť trápne.
„Nikto ti o tom nikdy nehovoril, však?“ pochopila. Cítila, ako na jej ramene prikývol. „No, dievčatá dospievajú skôr, než chlapci. Preto sa už mama so mnou o všetkom rozprávala a preto som cez leto dostala knihu,“ odtisla sa od neho a zaškľabila sa. Videla, že sčervenel. Takže Ron predsa len rozprával. „A v našej rodine je veľa chlapcov, takže keď dospel Bill, predával svoje rozumy Charliemu a tak ďalej a pokračovalo to… takže v čase, kedy otec dáva svojim synom múdru knihu, je už pre nich neskoro,“ uchechtla sa. „Určite si pochopil, ako to u nás chodí. Že sa tajomstvá predo mnou proste neskryjú. A nech si moji bratia myslia, akí sú múdri, viem oveľa viac, než by im bolo milé,“ zatvárila sa nebezpečne. A on sa na jej výraze pousmial.
„Si malá potvora,“ zhodnotil ju.
„Nie, Harry. Som veľká potvora skrytá v malom tele,“ hrdo sa zazubila. „Oni vedia, že niečo na každého viem, ale nevedia, čo konkrétne viem a čo im môže ublížiť, preto majú rešpekt. Inak by som v tej rodine neprežila, vieš?“
„Zrejme tuším, ako to myslíš.“
„Chápavý,“ prikývla spokojne. „Preto ti môžem povedať, že to, čo sa ti stalo, je úplne prirodzené. A teraz budú nasledovať ďalšie prirodzené veci, ktoré budeš robiť,“ vysvetľovala pokojne. A on sčervenel. Doslova ho ale dorazila ďalšou poznámkou. „A ja budem, samozrejme, tiež robiť podobné prirodzené veci.“
„Ginny!“ vyhŕkol šokovane. Zatvárila sa nevinne.
„A čo? Cítil si moju menštruáciu. Je lepšie si povedať dopredu, čo môžeme očakávať. Čo ty vieš, čo všetko budeme môcť cítiť?“ provokačne natiahla.
„Len teraz to začína byť desivé,“ potriasol hlavou.
„Kto vraví, že to bude desivé?“ zahihňala sa.
„Ginny!“
„Len počkaj, keď sa ti dostane do rúk tá kniha. Pochopíš. No a dovtedy, ak budeš chcieť, môžeš sa so mnou o tom rozprávať,“ nadhodila stále provokačným tónom. On bol tým, kto ich vzťah od počiatku preferoval. Síce sa toho nechcela vzdať, ale aspoň to chcela pochopiť, na rozdiel od neho.
„Rozprávať sa s tebou o…“ vytreštil oči.
„Iste,“ prikývla úplne samozrejme. Znova sa zapýril a s vyvalenými očami onemel. Vážne nenachádzal slov. Schuti sa rozosmiala nad jeho výrazom.
Možno mala ale pravdu. Cítili sa dobre, keď boli spolu. Cítil jej bolesti. Možno by cítila aj to, keby on… Potriasol hlavou a pozeral sa jej do očí. Bola úplne pokojná a vyrovnaná. Žiaden ostych alebo nepríjemnosť. Zrejme budú o sebe vedieť skutočne všetko…
——
Posledný víkend pred vianočnou prestávkou bol naplánovaný ďalší výlet do Rokvillu. Harryho už znova zaplavil rovnaký smútok, ako ten prvý krát. Vonku bolo chladno a sneh a preto nehrozilo, že by si s Ginny výdatne zalietali nehovoriac o tom, že si nemal na čom zalietať. Svoju náhradnú metlu mal v Brlohu a mamka mu napísala, že si ju vezme, až sa bude vracať do školy z domu. Na jednej strane bol rád, že používala slová ako domov a že mu napísala, aby jej hovoril mamka, ale na druhej strane sa mu nepáčilo, že to rozhodla takým spôsobom. Hoci na to mala, samozrejme, právo.
„Dvojčatá sa so mnou rozprávali,“ Harry si prisadol k Ginny. Ron s Hermionou odišli do Rokville a on osamel. Krátko na to ho zastavili jeho takmerbratia a šepli mu významnú informáciu. „Zrejme chcú, aby sme s nimi boli zadobre po tom, čo vieme,“ zaškľabil sa.
„Fred a George sa s tebou rozprávali,“ prikývla a oprela sa do kresla v klubovni. Povytiahla obočie. „Takže, aké nebezpečenstvo pri tom hrozí?“
„Prečo by malo pri tom hroziť nebezpečenstvo?“ podivil sa. Hoci mala pravdu. Už zase.
„Sú to dvojčatá, oni nerobia nič bezpečné,“ prevrátila oči.
„Tiež pravda,“ usmial sa a siahol pod habit. Nenápadne odtiaľ povytiahol Záškodnícku mapu a významne zažmurkal. A ona stiahla obočie. „Viem, ako sa dostať do Rokvillu. Nenápadne. Nepozorovane. Tajnou chodbou…“
S nadšením jej porozprával o tajnej chodbe za sochou Jednookej čarodejnice, ktorá končila v Medových labkách a rozvášnene šepkal, čo všetko môžu vidieť a zažiť v Rokville.
„Úplne bezpečný plán,“ zavrtela hlavou.
„Možno troška nebezpečný.“
„Troška,“ povzdychla. „Harry, ja by som s tebou strašne rada šla, ver mi. Už len pre to, pretože potrebuješ, aby na teba niekto dohliadol,“ zahihňala sa a on sa zatváril ublížene. „Ale nepôjde to. Musím doháňať školu. Tie naše nočné stretnutia a návštevy nášho psieho kamaráta, hoci ten sa zatiaľ neobjavil, mi vzali dosť času.“
„Mrzí ma to! Ja…“
„Upokoj sa,“ jemne ho chytila za ruku a usmiala sa. Videla, že sa chystal ospravedlňovať a hádzať vinu na seba, hoci to bola najmä jej chyba, že sa nevenovala tomu, čomu mala. „Mám nejaké eseje, ktoré musím dopísať a tiež sa bližšie pozrieť na Dejiny,“ prevrátila oči. „Ale ty mi dones z Medového raja niečo sladké,“ vyzvala ho.
„Nebudeš ma presviedčať, že nemám ísť? A že je to nebezpečné a podobne?“ prekvapilo ho.
„A má to nejaký zmysel?“ povytiahla obočie.
„Ani nie.“
„Tak vidíš.“
Nechal ju teda v klubovni a hodil na seba bundu a svoj plášť. Záškodnícku mapu dal jej. Striedali sa, keďže to bol spoločný úlovok. Alebo teda, a to skôr, bol to jej úlovok.
Ginny sa skutočne v ten deň venovala svojim restom a napísala hneď tri eseje, než šla na obed. Nikto ju neotravoval, alebo skôr ju všetci nechali, aby si robila úlohy. Lucy bola aj s Colinom a Stevom niekde vonku a guľovali sa. Najprv chceli vytiahnuť aj ju najmä po tom, čo si Lucy všimla, že Harry nie je nikde nablízku, ale Ginny dala vážne prednosť úlohám a škole.
Poobede sa snažila sústrediť na učebnicu Dejín, ale dlhé pasáže boli rovnako nudné, ako ich hodiny s profesorom Binnsom. Preto jej myšlienky stále častejšie zalietavali k Harrymu a ich vzťahu. Tentoraz nešla do knižnice a neľutovala toho. Pochybovala, že by tam niečo našla.
Po tom, čo zrejme cítil jej bolesti pri menštruácii, uvažovala o ich vzťahu ešte intenzívnejšie. Spolu počuli jeho matku pri dementoroch. Spolu cítili bolesť. Museli byť fyzicky blízki, aby boli pokojní. Čo všetko ich ešte čaká? Je to všetko alebo príde ešte niečo? Inak necítila nič, hoci sa často snažila sústrediť a vnímať ho aj na diaľku a on robil to isté, ako prezradil, ale nič mimoriadne neucítili. Iste, mohla to byť náhoda, ale tie bolesti popísal veľmi presne. Boli to však len dva dni, počas ktorých sa nemuselo udiať nič výnimočné, čo by… Pri tých myšlienkach sčervenela. Áno, brali sa jedinečne a dôverne. Ich vzťah bol mimoriadny a špecifický. Napriek tomu uvažovať o Harrym a o istých aktivitách, pri ktorých by mohli cítiť toho druhého, jej prišlo stále zvláštne.
S povzdychom sa znova začítala do knihy, keď zbadala kútikom oka Percyho. Chcela naňho zakričať, aby sa s ním porozprávala o tom zvláštnom psovi, ktorého s Harrym stretli, ale zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil.
Oveľa väčší šok ju však len mal čakať.
„Nevidela si Harryho?“ zadýchane pri nej pribrzdila Hermiona s Ronom v závese. Obaja premrznutí a rozčúlení.
„Nie… čo sa stalo?“ v nepríjemnej predtuche sa spýtala.
A oni jej povedali o tom, ako ho stretli v Rokville, kde mimochodom prišiel napriek zákazom, tajne a porušil asi dvadsať školských nariadení, až musela po Hermione vrknúť, aby toho nechala. A povedali jej o tom, čo tam vypočul. Mala síce tušenie a pocit, že jej nehovoria všetko, ale stačilo jej to. A ona cítila zvláštnu bolesť, strach a hnev. Vybehla do svojej izby, aby nazrela do mapy, ale nikde na hrade ho nevidela. Nemohol ostať v Rokville, podľa slov jej kamarátky a brata. A ani na hrade nebol. Tušila, kde sa mohol zašiť.
„Harry…“ oslovila ho o niečo neskôr, keď ho našla sedieť zachmúrene na maličkej čistinke uprostred rokfortského lesa a ten pes tam bol zase. Ležal vedľa neho, hlavu mal v jeho lone, akoby sa ho snažil utešiť. Zdvihol hlavu a ona videla jeho bolesť. „Čo presne sa stalo? Ron s Hermionou mi to nevedeli, alebo skôr nechceli vysvetliť,“ šepla.
„Sirius Black, bol priateľom mojich rodičov,“ slová z neho vychádzali temným, zastreným tónom a vydesil ju. Čupla si k nemu a ten pes, akoby snáď pochopil, že teraz potrebuje ju a odtiahol sa. Neprestával sa dívať na Harryho. A ona mu vkĺzla do lona, silno ho objala a nepúšťala. Chytil sa jej ako záchranného kolesa. „Bol ich priateľom a zradil ich. Predhodil ich Voldemortovi,“ slová odsekával a boli presýtené jedom a nenávisťou. Začula, ako pes zakňučal. Teraz si ho ale nevšímala. Harry bol dôležitejší. „Zavraždil Petra Pettigrewa a ďalších dvanástich muklov, než sa rozhodol utiecť k nemu. Ale chytili ho. Preto po mne ide, pretože ma chce zabiť. Chce dotiahnuť do konca to, čo sa mu vtedy nepodarilo.“
Pes úzkostlivo zavyl a obaja sa strhli. Potom sa na nich pozrel a Ginny si pomyslela, že taký smutný pohľad nevidela ani na človeku, nieto na psovi.
„A najhoršie na tom je, že je to môj krstný otec,“ pokračoval vo svojej spovedi dívajúc sa jej do očí. „Nenávidím ho. Chcem, aby ma našiel a aby som ho mohol zabiť,“ zasyčal znechutene a s odporom.
Pes znova zavyl nespúšťajúc z nich pohľad. Potom spravil niekoľko krokov späť, aby s kňučaním odbehol hlboko do lesa…