Oliver Wood zvolal schôdzku v jeden októbrový štvrtkový večer, na ktorom preberali taktiku a počúvali jeho siahodlhý príhovor o tom, ako je toto ich, respektíve JEHO, posledná šanca k získaniu metlobalového titulu. Chrabromil nevyhral titul už sedem rokov a keďže to bol jeho posledný rok na Rokforte, chcel sa rozlúčiť práve titulom. Harry, aj ostatní, ho napokon povzbudzovali a zaprisahali sa, že titul získajú.
Raz večer, po tréningu, vznikol incident medzi Krivolabom a Prašivcom. Hermiona tvrdila, že jej kocúr len podľahol svojim pudom a potkana naháňal, ako každý normálny kocúr. Ron tvrdil, že Krivolab v žiadnom prípade nie je normálny a bol istý, že je len krvilačná beštia, ktorá veľmi dobre rozumela, keď povedal, že má Prašivca v taške. Nielenže Krivolab dotrhal Ronovu tašku, aby sa dostal k úbohému potkanovi, ale spôsobil aj to, že sa tí dvaja, Ron a Hermiona, škaredo pohádali.
Síce sa na ďalší deň pokúsila ako s Ronom, tak aj s Prašivcom uzmieriť, ale potkan sa skrýval, klepal a vyzeral ešte horšie, ako cez prázdniny a Ron bol urazený. Harrymu sa potkan nepáčil a nepáčilo sa mu ani to, že sa Lavender dozvedela, že jej králi Binky zomrel. Spomenula Trelawneyovú, ktorá predpovedala nešťastie a to spôsobilo, že naňho začali už znova pozerať ako na smrteľne chorého. Hermiona síce argumentovala náhodami a nezmyslami, Harrymu však veľmi nepomohla.
„Skús sa spýtať McGonagallovej,“ nabádal ho Ron. Pred Halloweenom sa mal uskutočniť prvý výlet do Rokvillu a profesorka od nich chcela ich povolenia.
„Nemá to zmysel,“ zavrtel hlavou. „Zakázal mi to Dumbledore.“
„Možno o tom nevie a dovolí ti to.“
„Ron, ale to je nielen nemorálne, ale aj nezodpovedné,“ vložila sa im do rozhovoru Hermiona. Ron sa tváril, akoby ju ani nepočul. „Harry by mal zostať vnútri, keď je niekde vonku Black.“
„Ty si teda kamarátka,“ to už nevydržal a zazeral po nej. „My budeme vonku a on…“
„Ticho,“ prerušil ich začínajúcu hádku Harry. Už z nich bol unavený. „Nemá to zmysel,“ zamračil sa. „Keď mi to zakázal Dumbledore, ona o tom určite vie,“ povzdychol.
„Ide mi len o to, aby bol v bezpečí,“ dotknuto pokračovala Hermiona.
„A čo neviditeľný plášť?!“ napadlo Ronovi stále si nevšímajúc Hermionu.
„Dementori by videli aj cez plášť,“ argumentovala. Ron po nej znova nahnevane fľochol. Potom pozrel na Harryho.
„Neboj, kamarát,“ povzbudil ho Ron a potľapkal ho po ramene. „Donesieme ti odtiaľ hromadu dobrôt.“
Ráno, pred výletom do Rokville, sa zobudil so špatnou náladou. A tá sa stupňovala, pretože sa všade plánovalo, čo kto bude v Rokville robiť, kam sa kto pôjde pozrieť a čo si kto kde kúpi. Všetci od tretieho ročníka vyššie sa tešili na výlet. Až na pár siedmakov, ktorí ostali v hrade, pretože sa im Rokville už asi zunoval. Iste, cez prázdniny sa vyjadril, že na tom nezáleží a že ostane v hrade. Ibaže teraz, v centre nadšeného plánovania, to naňho doľahlo. Hermiona s Ronom, dokonca aj Fred s Georgeom mu sľubovali, že mu donesú vagón sladkostí. Apaticky pokrčil plecami a díval sa, ako jeho kamaráti odchádzajú a hádžu po ňom skľúčené pohľady. Povzdychol si a dopil svoj džús.
„Sľúbil si, že sa nebudeš tváriť takto nešťastne,“ prisadla si k nemu Ginny. To bola pravda. Týždeň jej tvrdil, že sa prestane tváriť, akoby mu umrel niekto blízky. Vedela, že ho to mrzí a ju to mrzelo tiež. Vážne to bolo nefér, že tam nemohol ísť. Ale proste nemohol a tvrdil jej, že na tom až tak nezáleží.
„Uhm,“ zabručal smutne. „Akurát neviem, čo by som mal dnes robiť.“
„Mal by si sa pokúsiť zabaviť,“ zamračene sa dívala na Malfoya a jeho kumpánov, ako sa Harrymu pri odchode vysmievajú a on sa snaží tváriť, že to nepočuje. To mu tiež príliš na pokoji nepridávalo. Najradšej by na Malfoya poslala nejakú hnusnú kliatbu, ibaže okrem svojich netopierov nič poriadne neovládala a netopiere by jej asi McGonagallová neodpustila. Nie, že by jej odpustila niečo iné.
„Zabaviť sa,“ krivo sa zaškľabil a pozrel na ňu. „A s kým asi? Ron a Hermiona sú preč.“
„Samozrejme so mnou,“ zavrtela hlavou. „Mal by si si nájsť aj iných priateľov okrem tých dvoch.“
„Mám dosť priateľov,“ zaprotestoval.
„Vážne?“ pozorne sa naňho zadívala. Nemal. Teda mal, ale nie takých, s ktorými túžil teraz stráviť viac času. Všetci boli preč.
„Sú v Rokville,“ mykol plecami. „A ostatní? Len na mňa zbožne civia. Na moju jazvu a obdivne híkajú a mňa to nebaví,“ pozrel na koniec stola, kde sedeli Colin, Lucy a Steve. Kamaráti Ginny.
„Niektorí áno,“ pripustila. „Colin s tým už ale prestal. Vážne som mu dohovorila,“ zaškľabila sa.
„Gratulujem,“ prikývol hrajúc obdiv. Musela sa zahihňať. „Ty budeš s nimi,“ mávol k nim rukou.
„Budem v prvom rade s tebou,“ rozhodne prehlásila. Neveriacky na ňu pozrel. „Nepozeraj sa na mňa tak,“ stiahla obočie. „Dohodli sme sa predsa, nie? Takže? Čo bude?“
„No,“ zaváhal. Pozrel na ňu, potom na jej klbko, potom zase na ňu. „Nebude ti to vadiť?“
„Nebuď hlúpy,“ zaprskala. „Teraz ma potrebuješ, takže vstávaj, zájdeme sa obliecť a potom pôjdeme von. A keď sa trocha umúdriš, pokojne ťa zoznámim aj s nimi.“
V o niečo lepšej nálade sa šuchtali do klubovne, aby si vzali bundy. Vonku začínalo byť čoraz chladnejšie. Aj keď mal nejaké výčitky svedomia, zmizli v okamihu, ako ho v prvom tmavom výklenku pevne objala. Včera sa k sebe ani nedostali a preto bola jeho nálada taká mrzutá. Keď to tak cítila aj ona, aspoň sa dokázala pretvarovať. Stále mu to vravela, aby sa naučil trocha predstierať, pretože sa v ňom dalo čítať ako v otvorenej knihe.
V hlave sa mu ale stále objavovali obrázky jeho veselých kamarátov, ktorí si to v Rokville užívajú. Po ceste z hradu museli ujsť pred Zloduchom, ktorý si tiež nezabudol robiť z Harryho žarty. Chceli zájsť do sovinca pozrieť Hedvigu, keď ich na treťom poschodí prekvapil hlas profesora Lupina.
„Harry?“ z pracovne vykukla profesorova hlava. „A Ginny. Kde je Ron s Hermionou?“
„V Rokville,“ prezradil mu Harry, keď sa úctivo pozdravili.
„Aha,“ prikývol Lupin zvedavo si ich oboch obzerajúc. „A ty si ostal v hrade,“ dodal. Chlapec sa mu zdal smutný. „Chápem. Čo keby ste sa ku mne obaja pridali? Chcel som si práve spraviť čaj. A tiež by som ti chcel ukázať hlbočníka, ktorého som práve dostal.“
Ginny prekvapene fľochla po Harrym. Nikdy si ani nedokázala predstaviť, že by dostala pozvánku na čaj priamo od profesora. Bez slova, s mierny červenaním nasledovala Harryho do profesorovej pracovne, kde si opatrne sadla za stôl. Kútikom oka sa dívala na tvora, ktorého bude profesor potrebovať pri výučbe tretiakov. Škaredého tvora. Profesor bol pokojný a milý a s úsmevom sa s nimi rozprával. Teda s Harrym. A skutočne dostala čaj.
„Ginny, prezradíš mi aspoň ty, čo tak trápi Harryho?“ usmial sa na ňu. Cítila, že doslova horí. „Vidím na ňom, že sa niečím strašne zožiera a neviem, či sa mi zverí,“ neprestával sa usmievať. Prehltla a pozrela na Harryho.
„No,“ vyšlo z nej potichu a váhavo. „Ja…“ a bola si istá, že už z nej nič nevylezie. Jeho trápilo úplne všetko. A vôbec netušila, ktoré trápenie by profesora zaujímalo.
„Nič ma netrápi,“ Harry sa mierne zamračil.
„Vážne?“ nedalo profesorovi.
„Alebo teda dobre,“ pripustil Harry a pozrel na Lupina. „Prečo ste mi vtedy nedovolili, aby som sa postavil tomu Bubákovi?“
„Aha,“ prikývol Lupin a vystrel sa na stoličke. „Predpokladal som, že by sa proti tebe postavil Lord Voldemort a to by v triede plnej tretiakov nebolo vhodné.“
Ginny zalapala po dychu a Harry prekvapene pozeral na profesora. Nepočul nikoho, okrem seba a Dumbledora, oslovovať ho menom.
„Najskôr som naňho myslel, ale potom mi napadlo, že by to mal byť skôr dementor.“
„Chápem,“ prikývol Remus. Pozrel na Ginny a potom sa pohľadom vrátil k Harrymu. „To prezrádza mnohé. Najväčší strach máš práve zo strachu. A to ma nabáda k otázke, Harry a Ginny,“ neprestával po nich strieľať pohľadom. „Čo sa stalo v tom vlaku?“ povytiahol obočie. Deti na seba okamžite pozreli. „Zaujíma ma to. Dementori z človeka vycicavajú šťastie a pokoj, zanechávajú ho s pocitom, že už nikdy nebude šťastný. Dokážu zamávať s dospelými čarodejníkmi, ktorí sa potom cítia dosť mizerne. Aj ja som to v tom kupé cítil a prvou pomocou v tom prípade je vážne len čokoláda,“ na moment stíchol. Obaja sa dívali do zeme. „A ani jeden z vás čokoládu nepotreboval. Naopak. Po tom, čo si odpadol a ja si vážne myslím, že to spôsobil dementor, si vstal a odišiel. Mám pocit, že ten krátky čas nebol dostatočným k tomu, aby si sa tak rýchle spamätal.“
„Stačilo to,“ vypustil Harry a zdvihol pohľad k Lupinovi. „Nevravím, že mi potom bolo dobre, ale spamätal som sa,“ presvedčivo tvrdil. Mal pocit, že spravili chybu, keď prijali pozvanie na čaj. Díval sa na Lupina a videl na ňom, že by to chcel pochopiť. Lupin prižmúril oči a pozrel na Ginny. Tá stále zaryto mlčala so sklonenou hlavou. „Asi na mňa tak nepôsobia,“ skúsil doložiť. Okamžite videl na profesorovi, že mu to neuveril. Prerušilo ho ale zaklopanie.
„Lupin,“ vypľul Snape pohŕdavo. V ruke držal čašu, z ktorej sa dymilo. Prekvapene pozrel na Harryho a Ginny. „A Potter so slečnou Weasleyovou,“ ironicky natiahol. „Netušil som, že si sa rozhodol zriadiť si tu škôlku,“ dôrazne položil na stôl čašu.
„Ďakujem, Severus,“ s úsmevom sa naňho pozrel Lupin. „Nezriadil som si tu škôlku. Len som Harrymu a Ginny ukazoval hlbočníka, ktorého budem potrebovať k výučbe.“
„Aha,“ prikývol Snape uprene sa dívajúc Harrymu do očí. Ten mu pohľad vzdorovito opätoval. Netušil, čo tu Snape chce, ale nepáčilo sa mu to. Najmä preto, že sa Snape zadíval na Ginnino temeno. „Mám taký pocit, že hlbočník nespadá do učebných osnov druhákov, preto netuším, prečo by mal zaujímať slečnu Weasleyovú.“
Lupin si nalieval z čaše do pohára. Harry na čašu podozrievavo pozrel. Nervózne sa pomrvil.
„Ginny bola s Harrym, keď som ich pozval na čaj,“ pokojne ozrejmil.
„No páni,“ Snape zahral podivenie. „Chýbajú ti kamaráti, Lupin? Že si ich hľadáš medzi malými deťmi?“ posmešne pozrel na profesora. Harry sa už nadychoval k protestom, nehovoriac o tom, že Ginny zdvihla hlavu a prebodla pichľavým pohľadom Snapea.
„Rozhodne sú hmotnejší, ako kotlík, nemyslíš, Severus?“ Lupin sa neprestával usmievať a odpil si z pohára. Harry sa nadýchol a vydýchol. Zjavne mu dôveroval. Zrejme by odhadol, keby mu podstrčil jed. A fascinoval ho. Nedokázal si predstaviť nikoho, kto by takto zotrel Snapea. Ten zbledol hádam viac, než bol dovtedy.
„Áno, sú veľmi hmotní,“ vypľul so značnou dávkou nechuti. „Prajem ti teda dobrú zábavu. Teraz a tiež neskôr,“ zaškľabil sa a znova pozrel na deti, ktoré naňho upierali pohľad. „Vám tiež prajem príjemnú zábavu, Potter, keď už ste prišli o príležitosť návštevy Rokville,“ sladko sa naňho usmial. Harry by ho najradšej pretrhol.
„Ďakujem ti, Severus, za ten elixír a teraz… hádam by si nás mohol nechať baviť sa.“
Na to už neodpovedal. Hodil po deťoch posledný pohľad, skúmavý a zvedavý a potom odkráčal preč.
„Fuj, nič nechutnejšie som v živote nepil,“ Lupin sa tváril znechutene, keď si nalieval už druhý pohár. Harry sa ho chcel spýtať, čo to pije, ale pud sebazáchovy ho nabádal, aby odtiaľ vypadli skôr, ako sa rozhodne znova vyzvedať. Tušil však, že by mal profesora aspoň varovať.
„Čo vám to priniesol profesor Snape?“ opatrne sa spýtal odhadujúc, či si nedovoľuje príliš.
„Jeden elixír, ktorý by som sám nedokázal pripraviť. Nikdy som nebol dobrý v elixíroch, nezvládol by som ho,“ s úsmevom mu odvetil.
„Ale prečo?“ stiahol obočie podozrievavo sa dívajúc na čašu, z ktorej sa stále dymilo.
„Necítil som sa vo svojej koži,“ mykol plecami. „Len tento elixír mi pomáha. Nie je veľa čarodejníkov, ktorí by ho dokázali namiešať. Mám šťastie, že tu pracuje profesor Snape.“
„Šťastie,“ zapochyboval Harry. „Profesor Snape sa veľmi zaujíma o miesto profesora Obrany proti čiernej mágii.“
„Vážne?“ tentoraz sa zasmial. Schuti a úprimne. Harry ho ešte nepočul smiať sa. Usmieval sa síce stále, ale nesmial sa. „To ma ani neprekvapuje.“
„Spravil by pre to miesto hocičo,“ nedalo mu, aby nedodal. Lupin naňho pobavene pozrel.
„Je to vážne nechutné,“ striasol sa a položil pohár. „Dobre teda, asi sa budem musieť vrátiť k svojej práci. Uvidíme sa na hostine.“
——
Čím dlhšie sa prechádzali a rozprávali, tým viac bol pokojnejší a uvoľnenejší. Po rýchlom obede v takmer prázdnej sieni sa vrátili k jazeru a on si už na Rokville ani nespomenul. Pripadal si, akoby sa ocitol znova v Brlohu. Všetko bolo fajn a cítil sa dobre. Boli v sovinci, aj na metlobalovom štadióne a jemu napadlo, že by mohol zájsť pre metlu, aby si trocha zalietali.
„Úplne nádherný deň,“ uškŕňal sa, keď sa riadne vybláznili. Pozemky sa vyprázdňovali, hoci neboli také preplnené, ako by si myslel. Nestretli prakticky nikoho a videli len niekoľko druhákov. Nechcelo sa mu vrátiť do hradu, ešte bolo na hostinu príliš skoro, preto zastavil po stromom, aby sa oňho oprel. „Dementori v nedohľadne. Ty, Ginn, vážne nevadí, že si nebola s kamarátmi? Nie, že by mi to prekážalo, ale aj tak,“ opatrne sa spýtal.
„Som s nimi predsa stále,“ upokojila ho s úsmevom. Tvár mala vyštípanú od chladného vetra, ktorý do nej narážal pri lietaní. Chytila ho za ruku a oprela sa o strom vedľa neho. „A okrem toho, po dnešnom výdatnom dni hádam vydržíme až do Vianoc,“ uškrnula sa a kútikom oka naňho pozrela.
„Áno, niekedy je to k zblázneniu,“ zaškľabil sa. „A napriek tomu, mám to rád,“ hlesol po chvíli vážnejšie. Jej ruka ho zovrela pevnejšie. „Čo by si povedala, keby sme ešte pred hostinou navštívili Hagrida? Určite sa bude chváliť, aké obrovské tekvice zase vypestoval,“ navrhol.
„Uhm,“ súhlasne zahuhňala. „No, pamätám, ako som sa mu obšmietala okolo domu,“ potichu spomenula. Tentoraz to bola jeho ruka, ktorá ju pevnejšie zovrela.
„Ja viem, spomínal to,“ prikývol. Rýchlo naňho pozrela.
„A spomínal to, čo si myslím, že spomínal?“ vydesila sa. Opatrne na ňu pozrel. V jej očiach sa jej znova zrkadlila tá plachosť a strach. Samozrejme, že si spomenula na tie dva nešťastné kohúty. Zavrtel hlavou.
„To nie, povedal len to, že si zrejme chcela niekoho stretnúť,“ nadvihol obočie a významne sa na ňu pozrel. Videl, ako zadržiava dych. Najprv sa obávala, čo povie, potom uvažovala, čo povedal a nakoniec vydýchla, lebo jej to došlo. Mierne sčervenela.
„A, aha, ehm,“ zakoktala sa a sklonila hlavu. Potom sa zahihňala a jemu sa uľavilo. „Áno, v tej dobe to ešte asi vyzeralo, že ťa stíham.“
„Možno, nevšimol som si,“ diplomaticky odvetil. Pozrela naňho a rozhihňala sa tak, až sa prehýbala v bokoch. Neostávalo mu nič iné, len sa k nej pridať. Bola to absolútna banalita. Úplná hlúposť a ani netušil, čomu sa konkrétne smejú, ani či sa vôbec majú smiať, ale smiali sa tak, ako ešte nikdy.
„Ahoj,“ prerušila ich Luna, ktorá prichádzala od lesíka. Obaja sa dosmiali a veselo ju pozdravili. „Aha, takže ste sa rozhodli, že už to poviete svetu?“ usmievala sa na nich. Obaja strnuli.
„Čo by sme mali povedať svetu?“ podozrievavo sa spýtal Harry.
„Tu vás predsa každý môže vidieť, nie?“ nadvihla obočie. „Keby vás v tejto chvíli a v tejto pozícii videla tvoja kamarátka, zrejme by ste sa stali znova terčmi jej zvedavosti.“
Ginny okamžite pustila Harryho ruku. Mali ich však medzi sebou, medzi telami a ona prichádzala od lesa. Nemohla vidieť, že sa držia za ruky.
„Čo si myslíš, Luna?“ pýtala sa aj Ginny. „Ale prosím, odpovedaj priamo, pretože nikdy neviem, čo si myslíš, alebo skôr, čo si mám myslieť ja, keď sa so mnou bavíš.“
„Ak narážaš na ten vlak, tak…“ nedal Lune priestor k odpovedi Harry.
„Samozrejme, že myslím vlak,“ zoširoka sa usmiala a dívala sa Harrymu uprene do očí. Musel zamrkať, tak bol jej pohľad sústredený a dráždivý. „Okrem iného, samozrejme. Na vašom mieste by som to ale radšej tajila, pretože to niekto nemusí pochopiť. Hoci vám fandím, je to divné.“
Harry s Ginny sa na seba pozreli. Nemôže predsa vedieť o ich zvláštnom spojení. O tom nemôže vedieť nikto na svete. To si aspoň myslel Harry.
„Luna, nič sa nedeje,“ pokúsil sa ju prehovoriť tak isto, ako to skúšal s Hermionou aj Lupinom. Ani si nevšimol, že Ginny ostala zarazená a celá sčervenela. „Vážne. Síce som odpadol, ale rýchlo som sa z toho dostal a…“
„My nie sme do seba zamilovaní,“ ozvala sa Ginny dívajúc sa Lune do očí. Harry na ňu rýchlo pozrel. Potom pozrel na Lunu, ktorá sa tvárila neveriacky, napriek tomu sa usmievala. Tak o toto ide?
„Nie?“ spýtala sa prekvapene Luna.
„Samozrejme, že nie!“ Ginnin prvotný šok a hanba sa zmenila na rozhorčenie.
„Si si istá?“ neprestávala sa diviť Luna.
„Iste, že som si istá!“
„A ty si si istý?“ pozrela na Harryho. Ten pozeral raz na Lunu, raz na Ginny.
„Áno,“ prikývol. „Prečo si myslíš, že sme do seba zamilovaní?“
„Lebo sa tak správate,“ mykla plecami. Potom sa znova usmiala. „A strašne vám to svedčí!“
„Luna!“ napomenula ju Ginny. „Okamžite si prestaň myslieť niečo také. Je to hlúposť.“
„Každopádne sa správate viac, ako len priatelia. Možno som šialená, ale slepý hlupák nie som. Videla som to cez prázdniny, vo vlaku, v škole a aj teraz,“ stála si za svojím.
„Sme dobrí priatelia,“ vypustil Harry nesmelo. Luna bola presvedčená o svojej pravde, Ginny vyzerala byť nahnevaná a on vôbec nevedel, čo robiť alebo čo hovoriť. „Možno lepší, než dobrí, ale zamilovaní nie sme.“
„Aspoň zatiaľ,“ chápavo sa naňho usmiala. To už vážne netušil, čo povedať. „Radšej sa ale do seba zamilujte, až budete starší. Teraz to nemusia ľudia pochopiť.“
„Nemám slov,“ rezignovane zavrtela hlavou Ginny a pozrela na Harryho, ktorý jej v očiach čítal prosbu, aby to skúsil nejako vyriešiť. Povzdychol si.
„Čím konkrétne sme v tebe vyvolali predstavu našej zamilovanosti?“ prevrátil oči.
„Hm,“ zasnene sa usmiala. „Tým, ako o sebe rozprávate, ako sa na seba dívate, ako sa k sebe správate. V tom vlaku ste mali strach jeden o druhého. Ginny sa triasla strachom, keď si omdlel a teba po prebratí zaujímalo najprv to, ako sa cíti ona.“
„Samozrejme, bál som sa o každého z vás. Dementori sú nebezpeční a na Ginny to zapôsobilo najhoršie. Všetci ste vyzerali v poriadku, len ona sa bála. Ty si to necítila?“ zamračene sa na ňu díval.
„Čo či som necítila?“ nechápala. Neveriacky na ňu zazeral.
„Dementorov,“ stiahol obočie.
„Aha, rozprávali o tom a jedli čokoládu,“ prikývla. Obaja na ňu zarazene civeli. Pozerala na nich a oni na ňu. Chvíľu bolo absolútne ticho. „Hovorili o tom, nebrala som to na vedomie. Zamerala som sa len na vás dvoch. Myslela som si, že ste sa odišli na chodbu upokojiť nejakým mojkaním a bozkaním,“ mykla plecami. Obom vyletelo obočie veľmi vysoko a ona pokračovala. „Neviem, čo som mala cítiť.“
„Luna, dementori vysávajú z ľudí šťastie a radosť, zanechávajú stiesnené pocity a človek sa cíti, akoby nikdy v živote nemal byť viac šťastný,“ vysvetlil Harry schválne ignorujúc to jej mojkanie a bozkanie. Luna sa naňho dívala a on mal pocit, že vôbec netuší, čo hovorí. Stiahol obočie. „Ty si to vážne necítila?“ neveril.
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Predpokladám, že človek musí byť v živote šťastný a mať radosť, aby naňho pôsobili. Takže u mňa sa príliš zdržovať nemuseli, nie? A pocit, akoby človek už nikdy nemal byť šťastný? Prečo by sa malo u mňa niečo zmeniť?“ uprene sa naňho dívala a on zbadal, že jej oči zvlhli.
„Luna…“ šokovane vydýchol. Z Ginny sa vydral tichý ston. Chvíľu stáli a nemo sa dívali jeden na druhého. Harry bol taký vykoľajený, že nedokázal nájsť ani dve slová, ktoré by vyriekol.
„Luna, ja…“ skúsila to Ginny, ale Luna ju prerušila.
„Je to v poriadku,“ už sa znova usmievala. „Asi som sa mýlila, vážne som si myslela, že ste do seba zamilovaní. A vážne dbajte na moje slová… zamilujte sa do seba, až budete starší. A teraz vás nebudem rušiť, užite si to!“ so smiechom sa rozbehla k hradu. Prebehla niekoľko metrov, aby spomalila a už len poskakovaním sa vzďaľovala.
Nedokázali sa pohnúť, ani povedať pol slova, pokým ju videli skackať naspäť do hradu, zrejme znova s úsmevom, nevšímajúc si, ako sa na nej pochechtávajú bifľomorskí druháci šuchtajúci sa pri skleníkoch. Až keď úplne zmizla, až vtedy sa na seba pozreli s výrazmi absolútneho šoku.
„Netušil som,“ pípol Harry a nešťastne sa oprel o strom.
„Videla svoju mamičku umrieť, keď mala deväť rokov,“ vysvetľovala Ginny. „Pamätám si ju ešte zo škôlky. Aj vtedy bola dosť zvláštna. Stále bola sama, bavila sa sama so sebou, len málokedy sa hrala so mnou,“ pozrela na Harryho skľúčene. „Vedela som, že je zvláštna a svojská, dokonca som aj vedela, že nemôže byť šťastná, keď sa jej stále niekto posmieva, keď jej robia zle a to všetko, ale aby necítila ani trocha radosti?“ zavrtela hlavou.
„Rozhodne tak nepôsobí. Pretvaruje sa dokonalo.“
„Myslím, mamka mi to vysvetľovala v lete, ona žije vo svojom svete, ktorý jej poskytuje to, čo ona potrebuje. Uzavrela sa v ňom, našla v ňom útočisko pred ostatným svetom a je v ňom spokojná.“
„Je mi jej ľúto.“
„Tak nech nie je!“ zamračila sa. Udivene na ňu pozrel. „Mamka vravela, že najhoršie, čo môžem spraviť, je prejaviť jej ľútosť. Kamarátstvo a dôvera je dôležitejšia. To mi ale povedala až po tom, čo bola u nás doma. Predtým som len vedela, že ju ako jedinú poznám a preto som sa s ňou chcela kamarátiť. Ale Tom bol silnejší,“ šepla.
„Už naňho nemysli,“ tentoraz to bol on, kto sa zamračil. Pritiahol si ju k sebe a objal ju. A keby teraz niekto stál blízko a videl to, bolo mu to jedno.
„Musím sa s ňou porozprávať,“ sľúbila si zvierajúc jeho bundu s hlavou opretou o jeho rameno. „A to čo najskôr.“
Chvíľu stáli v nemom objatí. Harry sa díval na jazero a premýšľal, či skutočne Luna necíti ani kúsok radosti. Či je to vôbec možné. Čo je vlastne za človeka. Premýšľal, či by bol schopný pochopiť ju. Kamarátiť asi áno, ale chápať ju a spoznať? Uvedomil si, že keby nebolo Ginny, nikdy by Lunu nepoznal. A vlastne si uvedomil aj to, že keby nebolo Ginny, zrejme by mu nikdy nenapadla myšlienka spoznať niekoho iného. Mala pravdu. Bol stále len s Ronom a Hermionou. Bolo to ale preto, že oni neciveli, nevyzvedali, verili mu a on dôveroval im. Oni traja držali spolu a len spolu. A vyhovovalo mu to. Aspoň donedávna. Hoci, aj teraz mu to vyhovovalo. Ibaže teraz tu bola Ginny a aj keď boli stále len nováčikmi, čo sa priateľstva týkalo, už teraz o ňom vedela oveľa viac, ako Ron s Hermionou a on vedel, že naňho bude mať v budúcnosti veľký vplyv. Významný.
„Pôjdeme za tým Hagridom?“ spýtal sa po chvíli. „Na chvíľočku. Onedlho začne hostina a vrátia sa Ron s Hermionou.“
„A potom sa vrátime do reality,“ mierne sa zaškľabila. Nepočul však výčitku ani nič. Jemne sa pousmial.
„Zrejme áno,“ pritakal.
„Tak poď,“ zasmiala sa, zdrapila ho za ruku a náhlila sa k hájnikovej chatrči.
Ešte sa nezačalo ani stmievať, mali na návštevu dosť času. Oprel metlu o dom a zabúchal. Tesák ich oboch oslintal a Hagrid sa ani príliš nedivil, že Harry vymenil Hermionu a Rona za Ginny. Vedel o Rokville a Harryho zákaze, takže bolo jasné, s kým strávi dnešný deň. Skôr, než sa začalo zmrákať, ich pyšne a smutne zároveň odviedol k ohradám, aby Ginny ukázal hipogryfov. Samozrejme vedela o Malfoyovi a nadávala naňho a hoci stále nesmelo a placho, ale aj tak povzbudzovala Hagrida, že to s Hrdozobcom nedopadne zle.
Potom ich už ale vyháňal do hradu. Museli sa stihnúť prezliecť do habitov. Keby ich profesori videli v civile práve na Halloween, asi by príliš nadšení neboli. Ibaže ich na ceste do hradu niečo riadne vydesilo.
Kráčali vedľa seba, potichu sa rozprávajúc, keď sa priamo vedľa nich ozvalo šuchnutie v kríkoch. Preľakli sa. Harry automaticky zvieral prútik a mieril kamsi do krovia a vôbec netušil, čo bude robiť, ak na nich niečo skočí, napriek tomu bol odhodlaný brániť Ginny, ktorú okamžite kryl za svojím chrbtom. Šuchnutie sa ozvalo znova a bolo výraznejšie a z krovia sa na nich upreli dve žlté oči. Harry cúval od kríka. Ginny už mala v ruke tiež prútik a zrejme vedela ešte menej, ako sa budú brániť.
Vyzeralo to hrôzostrašne. Všade čoraz väčšia tma, žlté oči päť metrov od nich a znova šuchnutie. Harry mal v tele napäté všetky nervy a svaly, takmer ani nedýchal, ale aspoň to nebol dementor, ktorý by ho asi znova omráčil. Oči vzápätí zmizli. Skôr tušili, ako počuli, že sa od nich niečo odkráda. Vydýchli si. Ale len do momentu, kedy krík znova nezašušťal a nevybehol z neho Krivolab. V rýchlosti prášil do hradu.
„Prekliaty kocúr,“ vydýchla Ginny. Cítil, ako sa trasie. „Najprv potkan, teraz kocúr. Existuje na svete jediné normálne zviera?“ zavrčala. Strach a nepokoj z neho opadol.
„Poďme radšej rýchlo dnu,“ súril ju k pohybu. Nedôverčivo pozrel na krík. „Použijeme môj plášť. Profesori ma nemusia zahliadnuť, ako za vraciam z pozemkov pri zotmení.“
A skutočne sa prešmykli do svojej klubovne pod plášťom a bez ďalších nehôd. Rýchlo zapadli do svojich spální, aby sa prezliekli na hostinu. Harry v klubovni čakal na Rona s Hermionou, ktorí sa objavili za pár minút. Nadšene mu rozprávali o Rokville a vysypali mu do náručia cukrovinky.
„A, ehm, čo si robil ty?“ opatrne sa ho spýtal Ron po tom, čo sa s Hermionou za rekordný čas prezliekli a už sa ťahali spolu s ostatnými na hostinu.
„Len tak,“ mykol plecami. „Bol som u Hagrida, u Lupina. Bol som s Ginny,“ akoby nič dodal.
„No jasne, to bolo jasné,“ uchechtol sa Ron. „Aspoň, že tak,“ spokojne prikývol. Jeho kamarát nebol sám a videl ich cez prázdniny, takže jeho kamarát nebol ani smutný.
„S Ginny?“ spýtala sa Hermiona podozrievavo.
„Uhm,“ prikývol. „Nikto tu nebol, s kým by som mohol stráviť dnešok, vieš?“ obrátil sa k nej. „S Ginny sme sa bavili celé prázdniny, preto nám prišlo ako fajn, že sa budeme baviť aj teraz, keď som tu ostal sám ako prst,“ dodal. Schválne sa snažil tváriť ako trpiteľ, aby v Hermione vyvolal výčitky svedomia a ľútosť. A pomohlo to.
„No áno, to áno,“ stiahla obočie.
„A čo si sa podozvedal?“ vyzvedal Ron. A tak im porozprával takmer o všetkom. O Lune sa mu s nimi nechcelo rozprávať. Zdalo sa mu, že ju obaja nemajú príliš v láske. „To myslíš vážne? A Lupin to vypil?“ vydesil sa Ron.
Počas celej hostiny, ktorá bola tradične vynikajúca, preberali to, čo sa podozvedal.
——
„Bavila si sa dobre?“ spýtala sa o niekoľko lavíc vedľa Lucy Ginny.
„Áno, celkom dobre,“ mierne sa pousmiala. „A vy?“ pozrela na kamarátku, ktorá sa mierne usmievala.
„My? My sme boli v pohode. Colinovi a Stevovi znova švitorilo a tak som sa nasmiala,“ zasmiala sa pri tej predstave. Prezradila jej niekoľko podrobností a obe sa bavili. Ale Lucy si neodpustila poznámku. „Ginny, ja viem, že sa s Harrym kamarátite a tak, ale mala by si si dávať pozor,“ upozornila ju. To ju zaujalo.
„Prečo, pre Merlina?“ povytiahla obočie.
„Nooo,“ natiahla Lucy. „Vieš, niektorým dievčatám môže vadiť, že sa bavíš s Harrym Potterom,“ zamrkala na ňu. Ginny sa na ňu dívala trocha zmätene. Lucy prevrátila oči. „Veď ich poznáš. Stále o ňom snia a predstavujú si, aké by to bolo, keby ich pozval na rande.“
„Harry?“ uchechtla sa pri tej predstave. Nie, nevedela si predstaviť, ako práve v tejto chvíli Harry niekoho pozýva na rande.
„O ňom sa predsa bavíme,“ znova prevrátila oči. „Niektorým sa to nemusí páčiť, že ste boli spolu vonku. Mohli by začať žiarliť a mám pocit, že keď sa budete baviť častejšie, tak by ti mohli zo zúfalstva ublížiť.“
„Žiarliť na mňa? Veď sme len kamaráti,“ zavrtela hlavou. Čo majú dnes všetci s tým randením? Posledné, na čo ona myslí, je randenie. A rozhodne randenie s Harrym. Zaškľabila sa.
„Ja to viem, ale oni to nevedia, vieš? Bifľomorčanky vás videli na metlobalovom štadióne a už o tom vedia všetky. Dokonca aj prváčky a myslím, že ich to dosť rozčúlilo.“
„To je fakt šibnuté,“ zavrtela hlavou. „Mali sme len dvanásť,“ s hrôzou pozrela na Lucy, ktorá sa tvárila chápavo a solidárne, „nechcem s nikým chodiť a už vôbec nie s Harrym,“ zavrtela hlavou.
„Len ťa upozorňujem,“ podotkla a chlácholivo ju pohladila po chrbte.
„Ja viem a ďakujem,“ prikývla, hoci stále myslela na to, ako môžu byť všetky také sfanatizované. To sa aj ona tak správala? Nie, nestihla to. A správala by sa tak? Pre Merlina, všetky mali len jedenásť alebo dvanásť a rozhodne im nemohlo ísť o Harryho, ako o Harryho, ale o Chlapca, ktorý prežil. Nie, nemala ich rada ani jednu a ani nebude mať rada, pokiaľ nejaká po ňom len vzdychne.
——
Hostina sa skutočne vydarila. Všetci sa napchali do prasknutia a pomaly tráviac a vediac, že by sa v tej chvíli vďaka doslovne prežratiu nedohrabali do spální, sledovali vyčíňanie duchov, ktorí ich rozosmievali.
Nakoniec však do tej spálne museli ísť. Spokojne sa vybrali ku chrabromilskej klubovni, avšak zbadali, že sa niečo stalo. Všetci Chrabromilčania postávali pred portrétom, ktorý bol strašne rozsekaný a Tučnej dámy nikde nebolo. Prišiel dokonca aj profesor Dumbledore, aby tú situáciu vyriešil. Zloduch im prezradil, že sa Tučná dáma strašne bojí a hanbí a že ju v hrade plnom obrazov tak ľahko nenájdu. Vedel, kto ju tak vydesil a dotrhal portrét. Sirius Black.