„Tvoja mama?“ Ginny naňho uprela nechápavý pohľad. „Ale to je…“
„Zvláštne, dokonca až nemožné,“ doplnil ju. „Počula si to, čo som počul ja. Kričať moju mamu predtým, ako ju zabil,“ jeho hlas sa postupne strácal. Posledné slová šepol. Znova ho objala a silno držala.
„Bolo to hrozné,“ hlesla. Už neplakala, hlas sa jej napriek tomu triasol. „Je mi to ľúto, Harry,“ povedala o malú chvíľu, kedy sa len držali. Tá žena kričala veľmi zúfalo. Chcela chrániť syna, nemohla však robiť nič. Sprosto ju zabil. Nechápala to a zrejme to nechápal ani on. Ako mohli počuť to isté? Určite to malo súvislosť s tým, čo prežívali, keď boli pri sebe. Ale aby počuli to isté? „Ako je to možné? Že sme počuli to isté?“ opatrne naňho pozrela.
„Netuším,“ mykol plecami. Zdal sa jej už pokojnejší. Šok strávili a teraz malo prísť k nejakému logickému vysvetleniu. Obaja však vedeli, že to nebudú schopní vysvetliť nijako, nieto logicky. „Určite to má spojitosť s tým, čo sa stalo tam dole. Len nevieme, čo sa tam vlastne stalo.“
„Presne. Ten kontakt je fajn, upokojuje nás to, ale toto…“ nedohovorila. Zavrtela hlavou a stiahla obočie. „Nechcela by som ju počuť znova,“ úprimne priznala.
„Ja viem,“ pohladil ju po vlasoch. Mierne sa pousmial. „Možno to už nebudeš počuť. Možno ani ja. Ktovie? Neviem,“ bezradne mykol plecami.
„Možno,“ pozorne sa naňho zadívala. „Nechceš o tom hovoriť nikomu, však? Nemyslím len toto, ale všetko.“
Pozrel jej do očí, v ktorých sa zračila zmätenosť a túžba po pochopenie. Aj on by to rád pochopil. To určite. Ale mal strach. Ani nevedel presne z čoho mal strach. Určite to nebolo z toho, čo cítili, keď boli spolu. To bolo fajn a potrebovali to. Toto ale nebolo príjemné. Ako pre neho, tak ani pre ňu. Možno sa bál, že by o to prišli, keby sa niekomu priznali, napríklad Dumbledoreovi.
„Možno sa už nič nepríjemné nikdy nestane,“ po chvíli z neho vyliezlo. „Možno už na dementorov nikdy nenarazíme a nebude sa to opakovať. Nechcem o teba prísť,“ šepol.
„Prečo by si mal o mňa prísť?“ nechápala.
„Pretože to niekto môže chápať ako nenormálne,“ povzdychol. „Alebo nejaké iné, nedobré.“
„Nie je to nedobré,“ zavrtela hlavou. „Dobre, uznávam, že toto nebol práve príjemný zážitok, ale všetko ostatné je dobré,“ pousmiala sa.
„Súhlasím, ibaže keď to niekomu povieme, ten niekto môže vedieť napríklad ako nás toho zbaviť,“ sťažka z neho vyšlo. Z toho mal strach. Aby ho niekto o to neobral. Nechcel to vysloviť vôbec, ale musel. Musela vedieť, nad čím premýšľa a z čoho presne má strach.
„Ty si myslíš, že by to šlo?“ spýtala sa. Rýchlo na ňu pozrel. To by chcela? Aby boli znova normálni? Alebo teda, aby to necítili? Jeho nálada klesla ešte viac, ak to bolo vôbec možné.
„Čo ja viem?“ roztrpčene prskol. Zamračila sa naňho. To podráždené prsknutie sa jej nepáčilo. „Nevieme, čo to je. Možno to ide odstrániť alebo čo. Ale keď to chceš, tak zájdeme za Dumbledorom a on…“
„Nechcem to,“ prerušila ho. Prekvapene na ňu pozrel. „Nechcem o teba prísť rovnako, ako ty nechceš prísť o mňa. Povedala som, že na to skúsime prísť sami. Možno sa vážne už nič iné nestane.“
„To by si chcela?“ usmial sa. Dívala sa naňho stále s prižmúrenými očami. Potom sa zaškľabila a prikývla.
„Jasne,“ prehlásila bez váhania a zasmiala sa. Potom si pritiahla jeho tvár k sebe a dala mu pusu na tvár. Bez toho, aby si to predtým premyslela. Bol to len akýsi inštinkt, alebo čo. Aj ju samotnú to prekvapilo a zarazila sa, ale on sa tiež zasmial. Vôbec mu to gesto neprekážalo a ona sa uvoľnila.
Keď sa už obaja úplne pokojní a vyrovnaní vrátili do kupé, okamžite ich skúmalo niekoľko pohľadov. Bol medzi nimi už aj profesor Lupin, ktorý Harryho pozorne sledoval.
„Kde ste boli?“ vypálil na nich Ron.
„Na vzduchu,“ flegmaticky odvetila Ginny a sadla si vedľa zmätene sa tváriaceho Nevilla.
„Potrebovali sme sa nadýchať čerstvého vzduchu,“ prikývol aj Harry.
„Zvláštne,“ zavrtel hlavou.
„Si v poriadku, Harry?“ spýtal sa ho profesor Lupin. Harry sa prinútil usmiať a prikývol. „Je to nečakané,“ stiahol profesor obočie. „Že si sa z toho tak rýchlo dostal bez toho, aby si zjedol aspoň kúsok čokolády,“ ukázal na čokoládu, ktorú Harry zvieral v ruke po tom, čo ju zdvihol zo svojho sedadla, aby si mohol sadnúť. „Vážne si nedáš ani kúsok?“
„Nepotrebujem ju,“ zavrtel hlavou. Nechápal, čo môže byť na čokoláde také úžasné.
„Nám pomohla,“ povedala Hermiona, akoby si prečítala jeho myšlienky a oboch ich študovala vyšetrovacím pohľadom s prižmúrenými očami. „Keď ste odišli, všetci sme si dali kúsok a cítili sme, že nám teplo prechádza telom. A uľavilo sa nám.“
„Niekedy môže nadýchnutie sa čerstvého vzduchu pomôcť viac, než hora čokolády,“ ozvala sa Luna s úsmevom sa dívajúc na dvojicu, z ktorej najmä jeden bol podrobovaný krížovému výsluchu. „Zrejme oni dvaja reagujú na tie nesympatické tvory inak.“
„Ako inak?“ nedalo Hermione. „Harry najprv odpadne a potom sa… nadýchne čerstvého vzduchu a je mu fajn?“ nechcelo sa jej veriť.
„Asi to tak bude,“ mykla plecami Ginny, ktorá rovnako ako Harry vedela, že sa ich tajomstvo práve nachádza na tenkej hranici prezradenia. A zo svojej bystrohlavskej kamarátky mala pocit, že tá nielen tuší, ale vie viac, ako hovorí.
„No, každopádne si v poriadku,“ povedal Lupin dívajúc sa z Harryho na Ginny a naspäť. Tá cítila, že pod pozorným pohľadom dospelého muža červenie. „Mali by ste sa prezliecť, o malú chvíľu zastavíme v Rokville. Ja pôjdem dopredu, aby som dohliadol na vystupovanie detí,“ usmial sa na nich. Potom pokojne odišiel.
„Ale vážne,“ spustila Hermiona. „Čo sa s vami stalo? Prečo si sa tak rýchlo upokojil? A čo malo znamenať to, že si počula akúsi ženu?“
„Daj im pokoj, Hermiona,“ zasiahla Luna. Harry prvý raz videl, že sa aj ona dokáže mračiť. „Sú v poriadku, to by ti malo stačiť.“
„To ma teší, ale nestačí mi to,“ aj ona sa zamračila. Ron tekal z jednej na druhú pohľadom.
„Čerstvý vzduch a Ginnino dohováranie ma upokojilo,“ vypustil Harry a uprene sa díval Hermione do očí. Až tak uprene, aby ju presvedčil, nech toho pre túto chvíľu nechá. Zvraštila obočie. „Mali by sme sa prezliecť. My teraz odídeme z kupé a potom sa vystriedame,“ nadvihol obočie. Hermiona sa nadýchla a vydýchla, ale potom nasilu prikývla. To bolo teraz vážne najdôležitejšie.
„Navrhujem, aby to, čo sa tu stalo, tu aj zostalo. Dobre, Neville?“ Luna sa už opäť usmievala a pozrela na tretiaka, s ktorým bola zoznámená len pred nedávanom.
„Čo?“ zakoktal sa.
„Tak poďme,“ Ron zdrapil Nevilla za košeľu a ťahal ho preč. „Je to divné,“ stiahol obočie aj on, keď sa za nimi zavreli dvere kupé.
„Je divná,“ prikývol Neville, ktorý sa cítil dotknutý Luniným takmer obvinením z toho, že by niečo hovoril. Hoci, pristihol sa pri myšlienke, že by o tom možno povedal. Teraz sa mu tá myšlienka zdala nechutná.
„Áno, ona je, ale tú nemyslím,“ Ron pozrel na Harryho. „Čo sa stalo?“
„Neviem,“ mykol plecami. „Odpadol som. Zrejme na mňa pôsobili tak, ako na vás, akurát som odpadol. Možno som bol slabý. Mám strašný hlad, skoro vôbec som dnes nejedol,“ pokúšal sa zahovárať. „Otvorili sme okno a ja som sa poriadne vydýchal. No a Ginny mi hovorila, že sa nemusím vôbec hanbiť a tak.“
„A to ti pomohlo?“
„Vidíš predsa, nie?“
„Hm,“ Ron sa zamyslel. Nemohol sa však zamýšľať dlho, pretože za pár minút vyšli dievčatá a oni mali hádam len tri minúty na to, aby na seba navliekli školskú uniformu.
Cesta do hradu v kočoch, ktoré sa pohybovali samostatne, prebehla bez komplikácií. Na nástupisku na Harryho zakričal Hagrid, že by sa s ním rád porozprával. Dokonca vyzeral vyčítavo. Áno, Harrymu to bolo jasné. Jeho veľký priateľ bude chcieť počuť, prečo mu zatajil, že už u muklov nebýva.
Hermiona našťastie celú cestu mlčala, neprestávala však podozrievavo pokukovať na Harryho a Ginny. Luna sa starala o to, aby konverzácia plynula, respektíve ju šokovane a fascinovane počúvali, ako hovorí o legalizácii manželstiev čarodejníkov s čarovnými tvormi na jednom ostrove, ktorého meno si neboli schopní zapamätať, niekde v Polynézii.
Harry si pomyslel, že zrejme budú ďalšieho vypočúvania uchránení, keď si profesorka McGonagallová pred večerou odviedla Hermionu, aby s ňou niečo prebrala a keď sa tá vrátila, bola zamyslená a stratená vo vlastných úvahách. Slávnostnú večeru a aj so zaraďovaním prvákov prežili v pokoji a keď sa poriadne nasýtili, spolu s Ronom šiel k Hagridovi, aby si vypočuli, ako je neskonale šťastný a hrdý, že bude profesorom. Takže sa jeho nebezpečný darček pre Harryho vzápätí vysvetlil.
„Hagrid, nemohol som ti povedať o tom, že teraz bývam u Weasleyovcov,“ šepol, keď sa Rubeus prestal rozplývať a spomenul si na svoju výčitku. „Nemal to nikto vedieť…“
„Viem, Harry,“ upokojil ho poloobor. „Profesor Dumbledore mi to vysvetlil, akurát ma to trocha zamrzelo, no.“
„Mrzí ma to.“
„Už je to v pohode,“ Hagrid nahodil široký úsmev a plesom ho po ramene tak, že si myslel, že mu ho zlomil. „Tešte sa na našu prvú hodinu. Uvidíte, čo som si pre vás nachystal.“
„Mám z toho strach,“ brblal Ron po ceste do Chrabromilskej veže. „Ako poznám Hagrida, tak to bude niečo nebezpečné.“
„Myslím, že draka, trojhlavého psa alebo čokoľvek iné, by mu Dumbledore nedovolil,“ zasmial sa Harry. Bol rád, že je znova v Rokforte a na dementorov v tú chvíľu zabudol, hoci boli rozmiestnení okolo Rokfortu a aj napriek tomu, že ich riaditeľ pred nimi varoval.
Na moment sa mu pripomenuli, keď našli sedieť Hermionu zamyslene pred krbom. Dívala sa do plameňov a na kolenách jej ležal Krivolab, ktorý zaprskal v momente, ako zbadal Rona. Harry sa rýchlo ospravedlnil s tým, že sa musí vybaliť a pôjde spať a takmer od nej utiekol, len aby znova nezačala vyzvedať.
——
Ginny nervózne vošla do druháckej dievčenskej spálne. Nechala Hermionu sedieť pred krbom po tom, ako k nim pribehol jej škaredý kocúr a ona sa s ním nadšene vítala, čím vlastne prerušil kamarátkin pokus o vypočúvanie. Pýtala sa Ginny na to, čo sa stalo na chodbe vlaku a nejako sa jej nechcelo uveriť ich nacvičenej historke o slabosti a hlade, otvorenom okne a rozhovore.
Teraz na to však nemyslela. Už vo Veľkej sieni videla svoje spolužiačky. Tie sa však venovali jedna druhej a jej si poriadne nevšimli. Minulý rok ich úplne ignorovala, vlastne sa s nimi rozprávala len na začiatku roka a potom jej záujem klesal v súvislosti od závislosti na denníku. A oni sa príliš nesnažili, aby to zmenili. Vlastne sa im ani nedivila. Ibaže to sa muselo zmeniť. Mali pred sebou ešte šesť rokov, počas ktorých budú v jednej spálni, v jednej učebni, preto je dôležité, aby sa spolu aspoň začali baviť. Hoci o rok neskôr, ako by bolo zrejme vhodné.
„Ahojte,“ opatrne pozdravila svoje spolubývajúce. Dve z nich, Agatha Southersová a Debra Cowdenová, sedeli na posteli, s hlavami vrazenými dohromady nad nejakým časopisom, Čarodejkou s najväčšou pravdepodobnosťou a hihňali sa. Na jej pozdrav len zdvihli hlavy a kývli nimi. Žiadne srdečné privítanie, žiadne vyzvedanie ohľadne strávených prázdnin. Čo aj iné mala čakať? Povzdychla si a vydala sa k svojej posteli, aby si z kufra povybaľovala veci. Pri vybaľovaní a ukladaní maličkostí do nočného stolíka uvažovala nad tým, či im nepoložiť nejakú otázku. Avšak tie dve vyzerali, že sú vo svojom svete, v ktorom práve ospevovali nejakého fešáka.
„Ty, Ginny, nechám ti v kúpeľni voľnú poličku.“ Z vedľajšej miestnosti vykukla hlava jej poslednej spolubývajúcej, Lucy Simmonsovej a škľabila sa. „Zrejme tú najspodnejšiu, si o kúsok menšia než ja a tie dve žirafy si už zapratali vyššie poličky,“ kývla hlavou smerom k posteli, z ktorej sa neprestávalo ozývať hihňanie.
Ginny na ňu opatrne pozrela a odhadovala, či má v pláne strieľať si z jej výšky. Nepostrehla však žiadnu škodoradosť, len pokus o vtip. Slabo sa pousmiala.
„Jasne, bolo by blbé pýtať si od McGonagallovej rebrík,“ prikývla. Lucy sa zasmiala a zmizla v kúpeľni. Ginny si opatrne vzala svoje hygienické potreby a vošla do kúpeľne. Jej spolužiačka si práve vykladala svoje veci.
„Tak?“ Lucy po nej po očku fľochla. „Bude všetko v pohode? Tento rok?“ na rovinu sa spýtala.
„Ten minulý rok ma mrzí,“ stiahla obočie. Vedela, že k tomuto dôjde. Pred rokom sa s Lucy zoznámili, chvíľu sa aj bavili, ale potom ju začala zanedbávať, až dokonca odkopávať. Kvôli Tomovi. Striasla sa. „Bol to ťažký rok,“ ticho dodala.
„Áno, to som si všimla,“ bez okolkov prikývla. „Neviem síce, čo sa dialo a zrejme to ani nechcem vedieť po tom, čo ťa tá obluda zatiahla do Komnaty,“ Lucy sa oprela o umývadlo. Slová z nej vychádzali ťažko.
Tiež nemala ľahký rok. Prvé kroky na novej škole sú dôležité a jej sa nevydarili. Neskamarátila sa poriadne s ich dvoma spolubývajúcimi, respektíve s nimi nemala skoro nič spoločné. Ginny vyzerala v pohode, ale potom začala byť chorá a divná, s nikým sa nebavila, nebolo ju skoro ani vidieť a nakoniec ju uniesli. Nebyť Harryho Pottera, ktovie ako by to dopadlo. Na konci roka už vyzerala znova dobre, ibaže to bola stále s Harrym, svojím bratom a ich kamarátkou a ona sa príliš bála, aby sa jej na niečo spýtala, alebo aby sa k nej priblížila.
Celé leto nad tým uvažovala. Možno by sa mala na ňu hnevať, ale z akéhosi dôvodu nemohla. Niečo zlé sa muselo stať a ju to skoro stálo život. O tom sa vedelo. Nie, nechcela vyzvedať, ani jej pripomínať určite zlé chvíle. Len ju mrzelo, že z kamarátstva, ktoré vyzeralo, že by sa mohlo vytvoriť, neostalo v priebehu roka nič. A keďže bola prváčka a prvákmi všetci opovrhujú, prváci proste nemajú šancu skamarátiť sa so staršími, bola tiež celý rok takmer sama. Snažila sa byť s tými dvoma, snažila sa donútiť, aby ju začali zaujímať všetky tie veci, ktoré zaujímajú ich, nebolo to však vôbec ľahké. Preto dúfala, že keď vyzerala Ginny na konci roka v pohode, bude v pohode aj teraz.
„Zabudnime na to,“ nesmelo sa usmiala a dívala sa na drobnú červenovlásku, ktorá vyzerala previnilo. Po jej slovách však zdvihla pohľad, v ktorom sa zračila nádej. „Tiež som ti mohla nejako pomôcť. Myslela som si, že sa s nami nebudeš baviť, alebo čo, vieš?“
„Nemohla si mi pomôcť, ver mi,“ šepla Ginny. „Nechcem ale o tom hovoriť.“
„Jasne, to chápem,“ mávla rukou. „Nechcem vyzvedať. Ibaže, mala som vtedy strach a uľavilo sa mi, keď si sa odtiaľ vrátila živá.“
„To aj mne,“ Ginny skúsila zavtipkovať a zaškľabiť. A Lucy sa chytila.
„Tak to ma prekvapilo,“ uškrnula sa aj ona. Obe cítili, že sa snáď ľady pohli. „Takže… spodná je tvoja,“ mávla rukou k poličkám. Na horných už mali ich spolužiačky svoje veci. Obe sa potom hihňali nad kvantami šampónov, gélov, kondicionérov a všakovakých iných prípravkov, ktoré nemajú šancu tie dve minúť za celý rok. To tvrdila Lucy. Ginny nadhodila, že sa pokojne staví o galeón, že si na Vianoce donesú nové zásoby.
——
Harry sa na druhý deň počas cesty na raňajky v duchu modlil, aby Hermiona po vyspatí nespustila ďalšiu vlnu vypočúvania. Bol si istý, že jej to nesedí a že sa neuspokojí s vysvetlením, ktoré poskytol Ronovi. Alebo skôr, že tomu nebude veriť. Vyzerala však natešene a nedočkavo a hoci netušil, čo to spôsobilo, i keď ich prvé tohtoročné hodiny sa o to mohli pokojne postarať, bol tomu rád. Na nič sa nepýtala, aspoň zatiaľ.
Na druhej strane sa ponáhľal aj preto, lebo Hermiona zahlásila, že Ginny už vo svojej izbe nie je a nečakala na nich ani v klubovni. Nebol z toho nijako nervózny, aspoň zatiaľ nie. V Brlohu boli spolu takmer celý deň. A niekedy aj dlho v noci. Teraz to také intenzívne nemohlo byť a on bol zvedavý, ako táto nová skutočnosť na nich zapôsobí. Bol však zvedavý, čo sa stalo, že na nich Ginny nečakala a dúfal, že jej vyšlo všetko tak, ako si predstavovala.
Pri príchode do Veľkej siene sa spokojne usmial. Ginny sedela s nejakou svojou spolužiačkou a zakývala im. Využil voľné miesta a v rýchlosti si sadol vedľa nej. Jeho priatelia ho automaticky nasledovali, vôbec netušiac, prečo tak učinil. Ibaže ich stehná sa po usadnutí na seba automaticky prilepili a aj keď im Ginny len zavinšovala dobré ráno a ďalej sa rozprávala s tým dievčaťom, Harrymu to úplne stačilo. Ginny dosiahla to, po čom počas prázdnin túžila. Aby sa dokázala postaviť tvárou v tvár spolužiačkam, ktoré boli v minulom roku priamymi svedkami jej prazvláštneho správania. A ako bonus sa jej podarilo to, že si o nej nemysleli, že je cvok. Bol si istý, že to dievča vedľa nej je Lucy, ktorú niekoľkokrát spomenula a kvôli ktorej mala výčitky svedomia.
„Hermiona,“ mračil sa Ron, „pomotali ti rozvrh. Pozri, zapísali ťa na desať predmetov denne. To časovo nevychádza.“
George im strčil pred nos ich nové rozvrhy a Harry ten svoj skúmal a pritom premýšľal o Ginny. Nechcel načúvať, o čom sa tie dve bavia. Bol síce zvedavý, kvôli Ginny. Chcel by vedieť, či všetko prebieha tak, ako by si priala. Vedel však, že ak sa stane niečo dôležité alebo aj keby sa nič dôležité nestalo, on sa to aj tak dozvie. Ginny sa spolu, zrejme s Lucy, tiež skláňali nad svojimi rozvrhmi.
„Ja to zvládnem, spolu s profesorkou McGonagallovou som všetko vybavila,“ Hermiona vyšklbla Ronovi z rúk svoj rozvrh a mračila sa. Harry sa na ňu skúmavo zahľadel. Konečne sa bezpečne vytrhol z vlastných úvah.
„Ale, aha,“ smial sa Ron a ďobol jej do rozvrhu, ktorý si pred seba položila. „Dnes dopoludnia. O deviatej Veštenie. A pod tým zase o deviatej Život a zvyky muklov. A tuto zase Aritmancia, tiež o deviatej. Teda, viem že si dobrá, Hermiona, ale až takýto dobrý nie je nikto. Ako budeš na troch predmetoch naraz?“
„Nebuď hlúpy,“ prskla po ňom s miernym červenaním. „Samozrejme, že nebudem na troch predmetoch naraz.“
„Tak ako…“
„Podaj mi džem, prosím.“
„Ale…“
„A čo je teba do toho, že mám trocha nabitejší rozvrh?“ mračila sa už nebezpečne. „Podaj mi ten džem,prosím.“
„Zvláštne,“ ozvala sa nad nimi Luna. Harry zdvihol hlavu. Síce mu vŕtalo v hlave, ako to chce Hermiona stihnúť, ak je teda ten jej rozvrh správne napísaný, príchod Luny by ho však dokázal vytrhnúť z hocakej úvahy. Pokojne sa natiahla ponad Hermionu a vzala si do rúk jej rozvrh. Tá ani nestihla zaprotestovať. „Veľmi zaujímavé. Je to presne také zaujímavé a nepochopiteľné, ako keď sa niekto potrebuje nadýchať čerstvého vzduchu. Nemyslíš?“ uprene sa pozrela do očí o rok staršiemu dievčaťu. Hermiona sa zarazila a Luna sa spokojne pousmiala. „Človek by si myslel, že je s tým rozvrhom niečo v neporiadku v prípade, že je rozvrh v poriadku.“
„Neviem síce, o čom hovoríš, ale súhlasím,“ prikývol Ron a povytiahol obočie smerom k Hermiona.
„To ma neprekvapuje,“ Luna sa naňho chápavo usmiala. „Tu máš,“ vrátila zarazenej Hermione rozvrh. „Ak chceš, aby ostalo tajomstvo tajomstvom, dbaj o to, aby ostali všetky tajomstvá tajomstvami,“ šepla jej do ucha. Hermiona pozrela na Harryho a mierne sčervenela. Nebola schopná žiadnej reakcie. „Pôjdeme, Ginny?“ Luna sa zamerala na svoju kamarátku, ktorá celú scénku pozorne sledovala. „Máme prvú hodinu Čarovanie a ja sa bojím, aby som zase nezablúdila. Ahoj, Harry!“
Ginny len prikývla. Pozrela na Harryho a ten pozrel na ňu. Pri vstávaní sa ich ruky našli, na moment sa pod stolom zovreli, ale potom sa už ponáhľala s Lucy za Lunou.
„O čom to bolo?“ šepol Harry Hermione, keď osameli. Všimol si, že Lunina prítomnosť vyvolala u chrabromilského stolu vlnu hovorov a začul smiech.
„Ále, o ničom, je čudná,“ mávla rukou. Potom sa nadýchla a vydýchla a rýchlo skryla svoj rozvrh. Pozrela na oboch chlapcov, ktorí z nej nespúšťali pohľad. Zamračila sa. „Čo pozeráte? Povedala som, že je to všetko vybavené s profesorkou McGonagallovou,“ prskla po nich. „A nechcem sa o tom baviť,“ zahlásila, vstala od stola a náhlila sa preč.
„Zvláštne,“ zavrtel hlavou Ron. Okolo nich práve prechádzal Hagrid s mŕtvou fretkou v ruke a kýval na nich. „Aj ten rozvrh, ale viac Luna.“
„Uhm,“ prikývol zamyslene Harry. Mal pocit, že po tomto rozhovore ho Hermiona prestane vypočúvať. Nevedel síce, čo všetko vie Luna, nech sa jednalo o akékoľvek tajomstvo, zdalo sa mu však, že môže byť pokojnejší.
„Dobre, zabudnime na to,“ zahlásil napokon Ron a rýchlo dojedal poslednú klobásu. „Mali by sme ísť, Veštenie je v Severnej veži. Je to dosť ďaleko.“
O malú chvíľu dohnali Hermionu, ktorá vyzerala, že si proste hrýzla do jazyka a nebude sa vyjadrovať k ničomu. Vyzvedať ale nemohli, pretože sa museli sústrediť na to, aby vôbec našli učebňu Veštenia. Napokon im pomohol mimoriadne kontroverzný a šibnutý Sir Cadogan z rokfortských obrazov.
Učebňa bola zvláštna, rovnako ako bola zvláštna ich profesorka Veštenia. Harry si pomyslel, že po Lune, Sirovi Cadoganovi a Sibile Trelawneyovej, ho už snáď nič čudnejšie v ten deň nestretne. Mýlil sa.
„Ďalšia šibnutá,“ zaškľabil sa Ron na Harryho pri obede, ktorému však chuť do jedla chýbala. Profesorka Trelawneyová totiž z jeho šajových lístkov vyčítala smrteľné znamenie a pokým ich profesorka McGonagallová na ďalšej hodine neupokojila, cítil sa veľmi špatne. „Veľký čierny pes a Bes,“ zavrtel hlavou. „Pokiaľ si spomínam, ten pes vyzeral, že by sa s tebou chcel hrať a nie že by ťa chcel zožrať,“ upokojoval kamaráta.
„Správne,“ prikývla aj Hermiona. „Nikdy by som si nedovolila povedať nič proti profesorom, ale táto profesorka je skutočne… šibnutá,“ proti jej vôli z nej vyšlo. Zavrtela hlavou. Vyzerala takmer až prestrašene, že si dovolila niečo také povedať o profesorovi.
„Ty nemáš žiadnu auru, žiadne vnútorné oko, moja milá,“ pripomenul jej Ron zmeneným hlasom. Harry sa konečne uchechtol.
„Daj pokoj,“ jemne ho plesla po ramene. Potom pozrela na Harryho. „Nemysli na to. Nevravím, že u teba je nebezpečenstvo, hoc aj smrteľné, niečo nepredstaviteľné, ale toto je úplná hlúposť.“
„Ja viem, jasne,“ prikývol, ale pokojnejší sa cítil len trocha. Vedel, čo by potreboval, ale to teraz nešlo. Pozrel do miest, kde sedela Ginny spolu s Lucy, Colinom a ešte nejakým chlapcom. Tí dvaja sa snažili vtipkovať a Lucy sa smiala. Videl, že sa Ginny ešte stále zdráha úplne sa uvoľniť a vžiť do toho všedného diania. Vycítila jeho pohľad. Keď sa naňho pozrela, konečne sa usmiala aj ona.
„Niečo by si mal zjesť, čaká nás Hagrid,“ pripomenul mu Ron. S nechuťou sa pustil do obedu.
„Veštenie je úplný nezmysel,“ neprestávala krútiť hlavou Hermiona. Ron pozrel na ňu, potom na Harryho a znova na Hermionu.
„Môj strýko Bilius raz jedného Besa videl. A do dvadsiatich štyroch hodín bol mŕtvy,“ šepol komorným tónom. Harry sa začal dusiť, Hermiona naňho len vyčítavo pozrela.
„Zhoda náhod,“ mykla plecami. „V Harryho šálke bolo hocičo, ale Bes to nebol,“ zavrtela hlavou úzkostlivo sa dívajúc na Harryho, ktorý si práve upíjal z džúsu po dusení. „Veštenie nie je vôbec založené na faktoch.“
„Pretože sa to nedá vyčítať v knihách, nie? Preto sa ti to nepozdáva, pretože v tom predmete nebudeš vynikať,“ zaškľabil sa Ron. Hermiona sčervenela a zamračila sa.
„Ak mám preto, aby som bola vo Veštení dobrá predstierať, že vidím smrteľné znamenia v kôpke čajových lístkoch, nie som si istá, či chcem ten predmet študovať! V porovnaní s Aritmanciou bola tá hodina absolútny nezmysel,“ schmatla tašku a odchádzala.
„O čom to hovorí? Veď na Aritmancii ešte nebola,“ nechápal Ron. Harry mykol plecami. Videl, ako sa aj napriek ubezpečeniu profesorky McGonagallovej naňho všetci opatrne a súcitne dívajú. Ako majú Parvati a Lavender hlavy vrazené v hromade a šepkajú si. Nie, ten pes z prázdnin rozhodne nebol Bes. Ale čo ak skutočne je niekde Bes, ktorý naňho číha, aby sa mu pripomenul a aby to preňho znamenalo smrť?
„Poďme už radšej,“ v rýchlosti povedal Ronovi. Chcel sa dostať na vzduch. Nešťastne sa pozrel na Ginny, ale tá počúvala, čo jej hovorí Colin. Len si povzdychol a pripojil sa k Ronovi, ktorý na úbohú profesorku Trelawneyovú zosielal všakovaké nepekné posolstvá.
Čerstvý vzduch mu trocha pomohol. Ale len trocha. Hagridova prvá hodina mohla dopadnúť absolútne úžasne. Hipogryfy boli, po prvotnom šoku, nádherné zvieratá a hoci Harry vždy uprednostní metlu, let na ňom bol neopísateľný. Keby všetko klaplo, skutočne by to bola hodina, ktorú by si pochvaľovali všetci.
Ibaže to by nebol Malfoy, aby to úplne nepokazil. Samozrejme bol z toho Hagrid nešťastný. Keď sa po zotmení vybrali za ním, aby sa ho spýtali, čo sa stalo po tom, ako odniesol Malfoya na ošetrovňu so škrabancom, našli ho mierne pripitého. Bolo im ho ľúto. Nadávali na Malfoya až do chvíle, kedy Hermiona neprinútila Hagrida trocha vytriezvieť. Potom ich s krikom odtiaľ vyhodil. Nebolo múdre, aby sa Harry pohyboval po pozemkoch po zotmení, keď sa tam mohol dostať Sirius Black.
Na jeho následnú pripomienku, že ten je dávno preč, zareagovala Hermiona a tvrdila, že to nie je isté a dorazil ho Ron, ktorý prehlásil, že keď sa dostal cez dementorov z Azkabanu, na hrad mu to problémy robiť nebude. A tak si líhal do postele roztrpčene a v zlej nálade.
„Poď,“ po dvoch hodinách ho niekto poťahal za rukáv. Nespal, napriek tomu pohyb nezačul. Vedel, kto to je a s úsmevom sa vybral za ňou. „Vedela som, že nebudeš spať, keď som ťa videla na večeri a potom, keď ste sa vrátili… ani neviem odkiaľ,“ vysvetľovala, keď ho pevne objímala vo vyprázdnenej klubovni. „Vyzeral si otrasne,“ pozrela sa naňho. Neprestával ju objímať a na tvári sa mu rozlial úsmev. Áno, presne toto potreboval. Dívajúc sa na jeho neprítomný výraz sa uškrnula. „Takže ti je už dobre.“
„Úplne najlepšie,“ vyriekol presvedčivo. A vážne to bola pravda. Cítil sa výborne, pokojne a spokojne. A šťastne. Bolo až desivé, ako mu tento kontakt pomáhal.
„Tak čo sa stalo? Rozprávaj,“ vyzvala ho po tom, ako sa usadili na gauč. Respektíve, ako sa k nemu pritisla na gauči. Bolo už takmer pol druhej a všetci spali. V Brlohu sa stretávali skôr, ibaže tu bolo stále dosť jednotlivcov, ktorí chodievali spať neskôr a keď nechceli byť pristihnutí, tak musela počkať až do tejto chvíle, aby ho vytiahla z postele. Neboli spolu v takejto situácii už takmer tri dni. Cítila, že to potrebuje, ale na ňom doslova videla, že je to nutné.
A tak jej rozpovedal o prvom dni. O všetko. Aj o svojich pocitoch. Prehlásila, že pes z Brlohu v žiadnom prípade nie je Bes a že bude vážne uvažovať nad tým, či má zmysel za rok Veštenie študovať. Na Malfoya nadávala rovnako šťavnato, ako oni celé poobedie.
A ona sa mu zverila so svojimi pocitmi. O strachu, ktorý cítila, keď vchádzala do jej spálne. O tom, ako ju síce dve spolužiačky berú na vedomie, ale nebavia sa s ňou, pretože majú jedna druhú. Ako si to hádam vyjasnila s Lucy. A že je stále nervózna a nevie, ako sa správať k svojim spolužiakom, ktorí ju síce prijali, akoby sa nič nestalo a nevracali sa k udalostiam spred roka, napriek tomu ona vie, že bude trvať ešte riadne dlho, kým sa začne cítiť uvoľnene a kým jej po rozume nebude chodiť Komnata a najmä Tom. Stisol ju ešte viac.
„Čo hovorila Luna?“ spýtal sa, keď už boli obaja úplne pokojní. Z náručia ju však nepúšťal. Zasmiala sa.
„Nič. Povedala len, že sa do nášho vzťahu nebude starať.“
„Vie, čo sa deje?“
„Neviem,“ mykla plecami. „Vážne neviem. Keď sa jej spýtam, tak začne hovoriť o niečom úplne inom. A nehovorím teraz len o tom vlaku. Nevyznám sa v nej.“
„Pokým sa ona dokáže vyznať sama v sebe, tak je to dobre,“ uchechtol sa.
„Hermiona už dala pokoj?“ opatrne naňho pozrela.
„Áno,“ zaškľabil sa. „Nechápem to, ale riešiť to nebudem, pretože ak by som do toho strčil noc, nemuselo by sa to vyplatiť.“
„Správne, radšej sa nepripomínajme,“ súhlasila. Na chvíľu bolo ticho. Im to ticho vyhovovalo. Hladil ju po vlasoch a pevne ju držal. Mala privreté oči a spokojne sa usmievala. Potom sa však zarazila, po úsmeve nebolo ani pamiatky a otvorila oči. „Zajtra by som chcela zájsť do knižnice,“ nesmelo nadhodila.
„Áno,“ prikývol. „Ja tam nebudem môcť ísť. Ak by som to navrhol, alebo ak by som sa tam vybral, to by bolo väčšie prezradenie než ten vlak. To by mi Hermiona vážne nezožrala,“ nasilu sa zasmial. Ona sa však nesmiala. Vyšmykla sa mu z náručia a obrátila sa k nemu. Uprene sa mu zadívala do očí.
„Neviem, či niečo zistím. Ale aj keby som niečo zistila a nech by to bolo čokoľvek… a pokiaľ to nebude nič, čo by nás ohrozovalo alebo čo… nebudem chcieť o to prísť. Rozumieš?“ dívala sa naňho úprimne, s miernym úsmevom. Vedela, čo ho trápi. Ju to trápilo tiež. Len sa smutne pousmial.
„Budeš to mať so mnou zrejme veľmi ťažké,“ potichu vypustil.
„Na to kašlem,“ rozhodne prehlásila.
——
Na prvej hodine Elixírov hral Draco Malfoy veľkého maróda so svojou rukou v závese. Harry vedel, že mu nič nie je, že len tú situáciu využíva, aby bol Hagrid potrestaný. A vlastne im to aj sám potvrdil, keď pri nich robil scvrkávací elixír a boli s Ronom prinútení krájať a šúpať mu jeho prísady. Skoro ich roztrhlo. Keď potom Seamus šepol, že nejaká mukelka zbadala Siriusa Blacka neďaleko Rokfortu, Malfoy spozornel. A vravel Harrymu, že by sa na jeho mieste chcel pomstiť sám, že by ho chcel sám chytiť. Absolútne tomu nechápali, ale keďže bol Malfoy Malfoyom a vedeli, čo od neho čakať, Ron to nebral príliš vážne.
Hermiona ich znova prekvapila, keď šla z hodiny za nimi, aby sa vzápätí po zmiznutí objavila niekde inde. Ronovi sa to vôbec nepozdávalo, Harryho myšlienky sa však zamerali na Malfoy a najmä na Siriusa Blacka. Pokým on vyšetroval Hermionu, on premýšľal nad tým, či nemôže byť na Malfoyových vyhláseniach zrniečko pravdy a ak áno, čo to má spoločné s ním.
Prvá hodina Obrany proti čiernej mágii po obede ho však od týchto úvah úplne odpútala. Profesor Lupin bol úžasný. Okamžite pristúpil k praktickým cvičeniam a vysvetlil im Bubáka a tiež kúzlo Riddikulus. Keď sa pred nimi zjavil profesor Snape v klobúku s vypchatým supom a červenou kabelkou, myslel si, že sa od smiechu udusí. Aj on si však musel predstaviť to, čoho sa najviac obáva. A jeho myšlienky sa znova upriamili na dementora z vlaku a najmä na ten výkrik, ktorý začul. Ibaže profesor Lupin nedovolil, aby sa jeho strach pred ním zhmotnil. Odpútal od Harryho pozornosť a jemu to vŕtalo v hlave.
Obrana proti čiernej mágii sa razom stala najobľúbenejším predmetom. Pokým takmer všetci profesora Lupina zbožňovali, našli sa aj takí, ktorí ním opovrhovali. Najmä kvôli jeho vzhľadu a oblečeniu. A samozrejme to boli Slizolinčania, ktorí ho ohovárali a posmievali sa mu pri každej príležitosti. Profesor Lupin im po prízraku ukazoval a vysvetľoval hromadu zaujímavých tvorov a učil ich, ako s nimi bojovať. Sústredili sa takmer výlučne na praktické cvičenia.
Naopak, Elixíri všetci nenávideli, pretože sa Snape dozvedel o prízraku a mstil sa každému, na ktorom len spozoroval náznak, že si predstavil Nevillov prízrak. Veštenie tiež neznášal. Profesorka Trelawneyová vyzerala, že sa rozplače vždy, keď sa naňho pozrela. Niekoľkokrát predpovedala jeho smrť, až ho to samého začalo unavovať. A Hagrid? Po hipogryfoch sa prinútil učiť ich o červoplazoch a podobných nezmysloch. Jeho hodiny boli nudné a dlhé, jeho výklady boli jednotvárne a často krát nesúvislé, pretože Hagrid stratil sebavedomie. Na čom sa Slizolinčania ohromne bavili.
Našťastie tu bola Ginny, ktorá ho vždy dokázala upokojiť. Nemohli sa stretávať každú noc, pretože by sa poriadne nevyspali. Zvykla si občas k nim prisadnúť tak, aby sa mohli nenápadne dotýkať a robila si s nimi úlohy. Harry sa niekoľkokrát s výhovorkou vytratil z klubovne len preto, aby zaliezol do knižnice a našiel ju. Potom sa chvíľu v temných zákutiach objímali, aby dokázali zase chvíľu vydržať. Raňajky, obedy aj večere sa snažili sedieť pri sebe, ak sa dalo.
Vedel, že sa to stane. Že s nimi nebude stále, ako tomu bolo v Brlohu. Našla si kamarátov a trávila s nimi čas. Pristihol sa pri myšlienke, či sa to náhodou nevystupňuje a oni nebudú potrebovať častejší kontakt. A ak áno, čo potom? Zatiaľ fungovali. Dokázali vydržať bez objatia aj dva dni. Nenápadné dotyky ich držali v stabilnej rovine, na druhý deň už však cítili nervozitu a nepokoj a museli sa vyhľadať.
Tiež bol zvedavý, dokedy im to skrývanie bude vychádzať. Hermiona prestala vyzvedať a oni zase neboli spolu až tak často, aby v nej vyvolali zvedavosť. Nehovoriac o tom, že bola stále plne zaneprázdnená a mala toľko úloh, že jej na nič iné neostával čas. Rona sa dalo oklamať celkom ľahko, ale s ňou to bolo, alebo v budúcnosti bude, oveľa ťažšie.
Ginny chodila do knižnice takmer denne, ale zatiaľ nič nenašla. Ani zmienku o niečom, čo by ich stav vysvetľovalo. A on bol vlastne rád, že zatiaľ nenašla nič. Vyhovovalo mu to, bol spokojný. A ona tiež nevyzerala, že by sa nejako ponáhľala, hoci bola zvedavá vedela, že nech sa dočíta čokoľvek, nič ju neprinúti zmeniť to.
Keď sa videl s Lunou, len sa naňho významne usmievala. Profesor Lupin ho zase pozorne sledoval. A Snape po ňom nenávistne gánil tak, ako vždy. A Harry si všimol, že nenávistne gáni aj po profesorovi Lupinovi. Iste, jeho túžba po mieste profesora Obrany proti čiernej mágii bola všeobecne známa a znova sa objavil niekto, kto mu vysnívané miesto vyfúkol spred krivého nosa.
Blížila sa však metlobalová sezóna a on bol rád, že sa jeho myseľ zameria na niečo nové.