Harrymu stuhla krv v žilách. Vedel, že pes teraz zaútočí naňho. Napriek tomu sa odvážne a nenávistne díval do očí psovi, ktorý mu besný pohľad opätoval. Trvalo to len niekoľko sekúnd, ale zdalo sa to byť večnosťou. Harry sa triasol strachom a pripravoval sa na to najhoršie. To však nemalo prísť, ako si následne uvedomoval.
Pes zliezol z Rona, ktorý sa zmohol len na to, aby sa dezorientovane plazil preč, keď z neho to obrovské monštrum zmizlo. Bál sa, že zaútočí na Harryho, teraz ale skutočne nemohol nič spraviť, len si držať hrudník, na ktorom mal pár škrabancov od pazúrov a v tichosti sa dívať na to, ako pes so zaujatím sleduje Harryho.
Už to nebolo nebezpečné vrčanie. Dokonca ani varovné cerenie zubísk. Len sa díval na malého chlapca a Harry, ak by to bolo možné, tak by prisahal, že na psovom výraze zbadal prekvapenie. Pes sa naňho neprestal dívať a Harry začínal tušiť, že naňho nezaútočí. Nechápal. Pes vzápätí zakňučal a ľahol si na zem. Takmer až prosebne sa dívajúc na Harryho. Ten stiahol obočie. Nechápal to. Po útočiacej beštii nebolo ani pamiatky. Pevne zovrel ďalší kameň, ktorý zvieral v ruke.
„Zmizni,“ odvážil sa zavrčať po psovi. Samozrejme ho mohol rozdráždiť. Mali by čo najrýchlejšie zmiznúť, ale ten pes tam len ležal, díval sa na Harryho a keby sa pohli, mohol by si to rozmyslieť a zaútočiť znova. Ron ležal pár metrov od nich, obe dievčatá stáli obďaleč. Ktovie, čo sa im vírilo hlavou. „Zmizni, počuješ?“ odhodlal sa vypustiť hlasnejšie a s väčšou dávkou nadradenosti.
Pes len potichu kňučal, keď sa postavil a spravil opatrný krok k Harrymu. Ten zdvihol ruku s kameňom a srdce sa mu rozbúchalo. Psisko vyzeralo, že by snáď aj prišlo k Harrymu bližšie a hádam by sa aj nechalo poškriabať za ušami. Ibaže bolo obrovské a ešte pred chvíľou útočilo po jeho najlepšom kamarátovi a to mu Harry zabudnúť nemohol. Nehovoriac o tom, že mal strach.
„Nepribližuj sa, vypadni!“ prikázal. Vedel, že mu pes nemôže rozumieť. Ale o tom neuvažoval. Chcel ho zahnať, odohnať ho od nich čo najďalej. Pes sa zastavil v ďalšom pohybe, ktorý robil smerom k Harrymu. Váhavo sa naňho díval, akoby sa rozhodoval, či sa priblížiť k chlapcovi a riskovať tým to, že ho zasiahne kameňom, pretože to už vôbec nevyzeralo na to, že by sa chystal zaútočiť, alebo sa jednoducho otočiť a spraviť to, čo po ňom chlapec chcel. „Bež preč, inak hodím!“ zamával rukou. Pes pozrel na kameň a potom zase Harrymu to očí. Znova mal pocit, akoby videl na psovi výraz nehodiaci sa na psa. Sklamanie, smútok a strach. Pes pozrel na dievčatá.
„Neopováž!“ skríkol po ňom Harry, pretože predpokladal, že pes odvráti svoju pozornosť od neho k dvom bezbranným a zrejme ľahším obetiam. Znova ho zachvátil strach. Nech mu ani nenapadne sa k nim priblížiť! Pes sa naňho pozrel, chvíľu stál na mieste, uprene sa naňho dívajúc, potom sa s tichým zakňučaním otočil a rozbehol sa do lesa. Harryho ruka s kameňom klesla.
Na moment bolo ticho. Nikto z nich sa niekoľko sekúnd ani nepohol, keď sa následne Ginny rozbehla k svojmu bratovi.
„Si v poriadku?“ starostlivo sa spýtala. Ron bol bledý ako stena, len nemo prikývol. Napriek tomu mu vytiahla tričko a dívala sa na päť škrabancov, ktoré mal na hrudníku. Podráždene zo seba striasol jej ruky.
„Úžasné,“ ticho sa ozvala Luna. Harry kľačal vedľa Ginny pri Ronovi, ona nad nimi stála, „ako si ho odohnal. Mala som pocit, akoby sa ten pes chcel rozprávať,“ pomaly vypúšťala slová, keď sa spamätala z toho šoku.
„Áno, v prípade, keď stretneme rozprávajúceho psa, tak nad tvojou myšlienkou budeme uvažovať,“ natiahol Ron, ktorý znova naberal farbu a v rýchlosti sa staval, pretože jeho sestra vyzerala, že sa ho rozhodla preskúmať zo všetkých strán. „Daj mi pokoj, som v poriadku,“ vŕkol po nej.
„Tak prepáč, že sa starám,“ zamračene zagánila. „Môžem sa tiež na teba vykašľať.“
„Áno, sprav mi tú radosť,“ zafrflal a pozrel na Harryho, ktorý sa díval do miest, v ktorých zmizol pes. „Ďakujem, kamarát,“ plesol ho po ramene. Harry krátko prikývol.
„Ten pes tu chodí už týždeň,“ prezradila im Luna. „Obchádza dedinu. Videli ho už niekoľkokrát. Ale zatiaľ na nikoho nezaútočil, len berie zo smetí zvyšky jedál. Vyzerá, akoby na niečo striehol, niekoho hľadal,“ dívala sa pritom na Harryho. „Muklovia ho chcú odohnať, ale vždy im ujde. Majú z neho strach.“
„Na niečo striehol? Akože na Harryho?“ zavrtel hlavou Ron, ktorý si Lunin pohľad na Harryho vysvetlil po svojom. „Čo by chcel pes po Harrym?“
„Nevravím, že hľadá Harryho,“ Luna preniesla svoj pohľad na Rona. Potom sa zamračila. „Ty si mu jednoznačne strašne smrdel.“
„Čo?“ vyšlo z neho prekvapene. Ginny sa podarilo zahihňať.
„Ani sa mu nedivím.“
„Nesmrdím!“ obhajoval sa.
„Musíš uznať, Ron, že je na tom niečo pravdy,“ Harry sa postavil na stranu Luny. Jeho kamarát sa naňho ukrivdene pozrel a očuchal sa. Zavrtel hlavou. Nesmrdel. „Psy vlastne vidia nosom. Viem to z jednej relácie. Majú ho veľmi citlivý a niečo toho psa na tebe zaujalo. Keď doteraz nezaútočil a rozhodol sa zaútočiť práve na teba.“
„A čo by na mne ten pes mohol „vidieť“?“ spýtal sa sarkasticky. Táto téma sa mu nepáčila, najmä pre to, že sa na ňom jeho sestra zabávala a Luna tiež vyzerala pobavene.
„Tak to netuším,“ mykol plecami. „Asi by sme sa tu nemali dlhšie zdržiavať.“
„To je pravda. Nie sme na našich pozemkoch a keď mama kontroluje hodiny…“ nadhodila Ginny.
„Merlin nás chráň,“ prikývol aj Ron.
„Ďakujem, že ste ma nenechali zožrať,“ usmiala sa Luna.
„Vravela si, že ten pes doteraz nezaútočil,“ zabrblal Ron, ktorého znova zachvátil strach, že by sa predsa len pes mohol vrátiť a zožrať jeho, keď sa živý odpadkami, zjavne je vyhladovaný a Ronova „vôňa“ ho fascinovala.
„Má hlad.“
„Vypadnime odtiaľto,“ Harry stiahol obočie. Mal pocit, že ho niekto sleduje a predchádzajúca udalosť mu napovedala, kto by to mohol byť. Ten pes jednoducho neodišiel ďaleko a striehne. Buď po ňom alebo po Ronovi. Netušil, čo chce. Či ho skutočne priťahuje niečo na Ronovi alebo samotný Harry, keď sa zdalo, že by sa pes s ním chcel rozprávať, ako nezmyselne naznačila Luna. „Odprevadíme Lunu domov. Aj tak sme už mimo pozemkov a nenecháme ju ísť samú.“
„Si veľmi milý,“ usmiala sa naňho Luna vďačne. Potom sa pridala k Ginny, ktorá šla automaticky odprevádzať Lunu domov. „Máš neuveriteľné šťastie, Ginny…“
Viac nezačul, keď sa rozhovor dievčat stlmil. Pozrel na Rona, ktorý sa naňho zaškľabil. Počúvol kamaráta, aj keď by bol najradšej na svojich pozemkoch, čo najďalej od psa a taktiež od Luny.
„Nesmrdím, však?“ Ron nadvihol obočie. Harrymu sa predsa len podarilo uchechtnúť. Potichu preberali predchádzajúci zvláštny zážitok, keď sa dostali až k Luninmu domu, ktorý bol rovnako zvláštny, ako ona sama a všetko, čo sa dnes udialo.
„Pred mamou ani slovo,“ navrhla Ginny na spiatočnej ceste domov. Bola stále vystrašená a cítila, že Harry je tiež. A taktiež nervózny a ostražitý. Sama sledovala okolie rovnako ako jej brat. „Vŕta mi v hlave, prečo ťa ten pes poslúchol,“ šla tesne pri ňom. Plecia sa im dotýkali a to ho upokojovalo.
„Neviem,“ odvetil zamyslene. Nad tým špekulovali s Ronom celou cestou k Luninmu domu. „Zrejme skutočne nechce útočiť a zrejme ho skutočne niečo rozdráždilo na Ronovi, ale potom sa spamätal a ušiel.“
„Mňa na Ronovi tiež dráždi veľa vecí,“ nevinne natiahla. Ron ju ignoroval.
„Bude to tak,“ prikývol. „Asi dospievam a on na mne cítil hormóny.“
„To iste,“ uchechtla sa Ginny. „Dospieva aj Harry a nesmrdí, pretože sa pravidelne sprchuje.“
„Tiež sa pravidelne sprchujem,“ urazene sa ohradil. „Ja za to nemôžem…“
„Ticho, obaja,“ zabrblal Harry. Nepáčilo sa mu, keď sa tí dvaja stále dohadovali. Aj keď to bolo celkom zábavné, Ron sa skoro vždy urazil a potom s ním nebola reč. „Bude to Prašivcom,“ oznámil im svoj poznatok. „Celý deň si ho dnes vláčil na rukách a psy potkany nemajú radi.“
„To znie logicky,“ prikývol Ron zjavne rád, že za upútanie psovej pozornosti môže Prašivec a nie jeho chabá hygiena a hormonálne zmeny. „Bude to tak, cítil zo mňa Prašivca, preto si myslel, že by som mohol byť jeho večera.“
„Ten pes musí byť skutočne zúfalý a veľmi hladný, keď sa rozhodol večerať Prašivca… a Rona,“ zaškľabila sa Ginny. Ron sa už nadychoval, keď ich Harry znova zahriakol.
A na hádky nebol čas ani v nasledujúcich chvíľach. Už z diaľky videli nervóznu pani Weasleyovú, ako ich čaká pred dverami Brloha. Keď ich zbadala, uľavilo sa jej. To ale nezabránilo jej rozvášnenému káraniu.
„Kam ste zmizli? Neboli ste na pozemkoch!“ kričala na nich, keď ich zahnala do kuchyne. Sedel tam Percy, ktorý na nich odsudzujúco hľadel a tiež dvojčatá, ktoré sa tvárili, že im snáď závidia. „Zmizli ste z hodín. Tak kde ste boli?“ zamračene gánila z jedného na druhého.
„Šli sme odprevadiť Lunu,“ obhajovala ich Ginny, pretože len tá sa dokázala postaviť pred mamku so vztýčenou hlavou. Ron sa snažil splynúť s kredencom za ním a Harry sa cítil zle, keď bola pani Weasleyová naštvaná. A teraz k tomu mala dôvod. Aj keď zrejme netušila všetko. Bolo to zvláštne, ale nespomenula smrteľné nebezpečenstvo a minimálne Ron sa v ňom nachádzal. „Stále si myslím, že je to slušnosť po tom, čo nás prišla navštíviť.“
„Prišla navštíviť teba, Ginevra,“ zamračil sa aj Percy. „Mama si tu takmer hodinu robí starosti po tom, čo ste zmizli z hodín. Je to nezodpovedné a…“
„Sklapni,“ potichu zavrčal Ron. Napriek obavám sa mu nepozdávalo, že by ich mal kárať práve jeho brat. Ten sčervenel a vyzeralo to, že vypení.
„Domáce väzenie, všetci traja, týždeň,“ oznámila im mamka. „Povedala som po hranice pozemkov a nepočúvli ste. Viete, čo všetko sa vám mohlo stať? Aké nebezpečenstvá na vás mohli číhať? Týždeň budete sedieť doma na zadku a budete premýšľať nad svojím správaním,“ zavelila.
„Ale mami!“ chcela ju prehovoriť Ginny, ale mamka oddupotala preč z kuchyne.
„Je to…“
„Sklapni, Percy,“ zahriakli ho dvojčatá. Ich brat na nich naštvane pozrel, potom pozrel na každého z nich a tiež odišiel dupotom demonštrujúc svoj nesúhlas. „Tak kde ste boli?“ zacerili sa na nich Fred s Georgeom, keď osameli.
„Šli sme odprevadiť Lunu,“ zamračila sa Ginny cítiac sa najviac vinne. Kvôli nej majú všetci traja týždeň domáce väzenie.
„Áno, to vieme. Ale čo inak? Nič?“ vyzvedali. Tí traja na seba pozreli.
„Čo inak malo byť?“ opatrne sa spýtal Harry.
„Nooo,“ natiahli. „Keď pouvažuješ… Harry Potter sa ocitol niekde, kde nemal, aj napriek príkazom a zákazom, byť. Už len to napovedá, že sa niečo musí stať.“
„Chápeš, akože zákonite.“
„Pretože je to Harry Potter.“
„Nepreháňajte,“ uchechtol sa Ron. Mama zmizla, zmizlo nebezpečenstvo a jemu sa vrátilo sebavedomie. „Čo ukazovali hodiny?“ spýtal sa. Aj jemu zjavne napadlo to isté, čo Harrymu. Že neboli v smrteľnom nebezpečenstve.
„Že ste zmizli z pozemkov.“
„A nič viac?“ povytiahla obočie Ginny. Zavrteli hlavou.
„Tak vidíte, nič smrteľne nebezpečné sa nestalo,“ usmial sa Harry.
Chvíľu sa všetci piati prepaľovali pohľadom, potom ale zavážil tento argument a dvojčatá rezignovane odišli.
„Je to zvláštne,“ povedal Ron nahlas to, čo si mysleli všetci traja. „Hodiny neukazovali smrteľné nebezpečenstvo.“
„Ten pes si proste včas uvedomil, že by ťa vážne nemal jesť.“
„Nebol si v smrteľnom nebezpečenstve,“ prikývol Harry tváriac sa, že Ginnyino rýpnutie prepočul. „To znamená, že ten pes vážne nechcel útočiť na teba, ale zrejme na Prašivca, ktorého z teba cítil. Mal asi hlad, asi sa snaží si uloviť niečo na jedenie a človek to nie je. V tom prípade nie je nebezpečný.“
„To ale mamke radšej hovoriť nebudeme.“
„Dobre,“ súhlasila aj Ginny. „A ty si bež prezliecť to tričko, než si niekto všimne, že ho máš trocha dotrhané,“ navrhla bratovi.
——
Týždeň sa vliekol neuveriteľne pomaly. Domáce väzenie pomohlo aspoň k tomu, že si všetci traja porobili domáce úlohy do školy a Ginny sa nechala od Harryho a Rona, ale hlavne od Harryho, pretože Ronova vedomostná úroveň nebola dostačujúca, preskúšať z prvého ročníka. Pomoc od Percyho odmietla. Bola naňho naštvaná. Už vyzeral, že by sa s ním dalo vychádzať, ale potom trýznil nervy každému v Egypte a ešte sa šiel tváriť ako moralista, keď šla odprevadiť svoju kamarátku. A dvojčatá jasne povedali, že oni nikoho školou týrať cez prázdniny nebudú.
Pes im stále vŕtal v hlave, ale keďže nemohli ísť von, nemohli ísť ani preskúmať, či sa zdržuje niekde v okolí. Dohodli sa, že o svojom dobrodružstve nepovedia nikomu, ani dvojčatám. Upokojilo ich vedomie, že neboli v smrteľnom nebezpečenstve, hoci to tak v danej chvíli vôbec nevyzeralo. A Harrymu sa stále do myšlienok vracal ten psov pohľad, ktorý po ňom hádzal. Musel sa cítiť veľmi osamelý. Možno, keby nevyzeral tak hrozne a nebol taký obrovský, možno by si ho niekto vzal k sebe, aby nebol sám a aby mal čo jesť. Alebo bol možno s týmto spôsobom života spokojný. Napriek tomu mal Harry pocit, akoby sa mu v tej chvíli chcel pes priblížiť. A možno, keby ho v tej chvíli ten pes tak nevydesil, tak by si ho vzal k sebe. S odstupom času mu ho bolo veľmi ľúto. Len sa tam potuloval, zbieral odpadky, nemal kam ísť. Bol sám rovnako, ako bol sám ešte prednedávnom aj Harry. Ibaže on si psa vziať k sebe nemohol, ani keby ako veľmi chcel. Psy a záhradné trpaslíci vedú od nepamäti boj. Nemôžu byť spolu. Trpaslíci sú síce hlúpi, ale na psa útočia a platí to aj obrátene. Boja sa jeden druhého a pritom využijú najmenšiu príležitosť, aby sa porafali. Boli by to večné bitky, všade krv a hluk. Čarodejníci, ktorí majú trpaslíkov, psa mať nemôžu. To vedel. A vedel aj to, že zbaviť sa trpaslíkov je nemožné.
Takéto úvahy viedli tí traja behom celého týždňa, ktorý strávili v Brlohu. Vážne nemohli ani pätu vytiahnuť. Ani na dvor. Jedine v prípade, že mamka poslala niekoho na záhradu vytrhnúť mrkvu alebo niečo iné. Ale aj ten týždeň raz musel skončiť. Spravili si všetky úlohy, splnili všetky povinnosti a zase sa mohli voľne potulovať po pozemkoch.
„Harry!“ Začuli kričať od domu mamku. Práve sa sušili na deke, keď krátko predtým vyliezli z jazierka. „Poď dnu, máš návštevu!“
„Návštevu?“ prekvapilo Harryho.
„Zrejme Dumbledora,“ lenivo natiahla Ginny, prevaliac sa na brucho.
„Uhm, jasne,“ prikývol a nazúval si sandále.
„Kto iný, nie?“ uchechtol sa Ron. „A nezabudni sa ho spýtať na ten Rokville!“ zakričal za ním.
„A ty nezabudni napísať Hermione! Si na rade!“ vrátil mu to rovnako. Ron sa zatváril všelijako. Ale je pravda, že Harry jej napísal už päťkrát, kým on len raz, takže bol viac ako na rade.
Harry sa ponáhľal do domu, cestou si navliekal tričko. Dumbledora nevidel od konca školského roka. Rozhodne sa nesprával ako poručník, aj keď vedel, že iné správanie od Dumbledora ani čakať nemôže. A vlastne sa nesťažoval. Bol spokojný tak, ako to bolo. Bol v Brlohu rád a Dumbledore, ako jeho opatrovník, to lepšie ani zariadiť nemohol.
„Harry, chlapče,“ usmial sa naňho profesor hneď, ako ho zbadal. Molly pred neho práve kládla tanier s koláčmi a šálku čaju. Harry mu úsmev opätoval. „Som rád, že ťa vidím spokojného a šťastného,“ jeho úsmev sa ešte rozšíril.
„Ďakujem, pán profesor,“ úctivo mu odvetil. „Som spokojný a šťastný,“ ubezpečil ho. Molly ho s miernym zapýrením pohladila po hlave a potom ich nechala samých.
„Zrejme si zvedavý, prečo som prišiel,“ nadhodil Dumbledore dívajúc sa naňho ponad okuliare. Harrymu napadlo, že ako opatrovník by mal občas pozrieť svojho zverenca, možno preto prišiel aj teraz. Dumbledore sa usmial ešte viac. „Prinútili ma k tomu nepríjemné udalosti, ktoré sa odohrávajú vo svete.“
„Myslíte Blacka?“ okamžite sa spýtal. Čo iné by to aj mohlo byť? Sú toho plné noviny. „Ale ten by mal byť už ďaleko odtiaľto, nie? Nepotuluje sa po Anglicku, ako si to myslia v Prorokovi. Aj pán Weasley vravel, že tie oznámenia, ktoré chodia, sú nezmyselné.“
„Možno sú nezmyselné, možno nie,“ Dumbledore náhle zvážnel a uprene sa díval na Harryho. „Black je veľmi nebezpečný a veľmi ľstivý. Možno je už mimo krajinu. Možno sa tu zdržuje. Posledné správy hlásali, že zošalel. Každopádne sa ministerstvo rozhodlo, že sa bude správať, akoby tu Black stále bol. Rokfort budú strážiť dementori.“
„Kto?“
„Azkabanskí strážcovia,“ povzdychol. „Nemám ich rád, ale musím sa podvoliť rozhodnutiu ministra. Celkovo sú momentálne zvýšené bezpečnostné opatrenia na všetkých čarodejníckych miestach. Ako v Šikmej, tak na nástupišti a tiež v Rokville, napríklad. Rokfort nebude výnimkou. Prišiel som ťa požiadať, aby si bol veľmi opatrný a nepohyboval sa na miestach, ktoré nebudú chránené. Dozvedel som sa, že ste spolu s priateľmi opustili chránené pozemky Brlohu,“ mierne vyčítajúc mu pripomenul. Harry sa náhle zahanbil, až sa zabudol spýtať na podrobnosti ohľadne azkabanských strážcov.
„Boli sme len…“
„Ja viem, čo ste robili, Harry,“ mierne sa pousmial. „Napriek tomu, aké budeš mať kedykoľvek úmysly, prosím, neopúšťaj zabezpečené územia.“
„Ale prečo?“ stiahol obočie. Že mali strach, to chápal. Ale prečo by to malo súvisieť práve s Blackom? A všetko nasvedčovalo, že sa jedná o Blacka. „Čo ten človek má so mnou spoločné?“
„Má to byť najväčší stúpenec lorda Voldemorta,“ povytiahol obočie. „A keďže si ho ty zastavil, mohol by sa ti chcieť pomstiť. Poviem ti to na rovinu – to je teória, ktorej sa ministerstvo drží.“
„Má? Vy si myslíte, že len má byť stúpencom? Že nie je?“ Harry spozoroval túto drobnosť v profesorovom prehlásení a okamžite sa jej chytil. Dumbledore z neho nespúšťal pozorný pohľad.
„Čo ja viem?“ usmial sa. „Tiež nemôžem vedieť všetko na svete, nie? Vyšlo najavo, že som tvoj opatrovník a minister ma dôrazne žiadal, aby som ti toto prikázal. Hoci sa mi protiví ti niečo prikazovať myslím, že má v niečom minister pravdu. Apelujem na tvoj zmysel pre zodpovednosť a žiadam ťa, aby si si dával pozor. Nielen teraz, ale aj v budúcnosti. Možno nemám s ministrom vo všetkom rovnaký názor, robí si však len svoju prácu a tá sa teraz zameriava na zabezpečovanie všetkého, čo sa len dá a to najlepšie, ako sa len dá. Ty však musíš byť mimoriadne opatrný. Všetci si musia dávať pozor, ale ty, z logických dôvodov, ten najväčší.“
„Dobre, to nie je problém,“ mykol plecami. Možno to bol šialenec a chcel sa mu pomstiť. V tom prípade sú obavy všetkých opodstatnené. Hoci si stále myslel, že je Black už dávno niekde úplne inde.
„V poriadku. To som rád,“ profesor sa znova usmial, aj keď mal Harry pocit, že mu až tak príliš neverí.
„Kto sú tí dementori?“ vyzvedal.
„Temní tvorovia, ktorí sa živia ľudskou radosťou,“ posmutnene ozrejmil. „Vyciciavajú z človeka radosť a chuť po živote. Nepozdáva sa mi, že budú v okolí Rokfortu, ale ako som už povedal, minister na tom trvá a už minulý rok si sa presvedčil, že Rokfort spadá pod Správnu radu, ktorá koná na žiadosť ministerstva.“ Dumbledore vyzeral, že sa mu to ani za mak nepáči. A hoci nevedel Harry nič bližšie, páčilo sa mu to za rovnaký mak.
„A ehm,“ nesmelo sa ozval, „ja som vám minulý rok zabudol dať podpísať to povolenie…“
„Navštevovať Rokville,“ doplnil zaňho riaditeľ vediac, čo Harryho trápilo. „Je mi to ľúto, Harry. Nebudem ti to môcť podpísať,“ zavrtel hlavou a skutočne vyzeral, že ho to mrzí. Nehovoriac o tom, ako vyzeral Harry. „Skôr naopak. Ako tvoj opatrovník a pod vplyvom všetkých udalostí, ktoré sa dejú, ti musím zakázať navštevovať Rokville,“ povzdychol.
„Ale…“ Harry vyzeral, že práve zrušili Vianoce. A riaditeľa to skutočne úprimne mrzelo.
„Určite si nájdeš inú činnosť, ktorou by si sa zamestnal. V Rokville bude počas návštevy študentov zvýšené množstvo aurorov. Ministerstvo, keďže má na Rokforte aj svoje deti, nebude chcieť zrušiť výlety. Ani Molly neodporučím podpísať Ronaldovi povolenie. A úprimne… viac sa obávam prítomnosti dementorov ako výletu do Rokville. Ale minister trvá na tom, aby si to povolenie nedostal.“
„Minister predsa o mne nerozhoduje,“ rozhneval sa na človeka, ktorého ani nepoznal. „Prečo by mal človek, ktorý ma ani nepozná, diktovať, čo môžem a čo nemôžem?!“
„Chápem tvoje rozhorčenie, Harry,“ povzdychol Dumbledore. Harry mal pocit, že keby jeho poručník mohol, okamžite mu to povolenie dá. „Musíš ma však pochopiť. Minister sa o teba len bojí. Black je nebezpečný, už do toho zatiahli aj muklovského ministra a na tebe, hoci sa ti to nemusí zdať, mu záleží. Chce, aby si bol v bezpečí a chce, aby sme sa vyhli hoci aj minimálnej možnosti nebezpečenstva.“
„Dobre, ale čo si myslíte vy?“ neprestával sa mračiť.
„Chcem, aby si bol v bezpečí,“ vyriekol potichu. „Možno je Black zločinec a šialenec, možno je v Anglicku a možno nie… nič to nemení na fakte, že sa musíme vyhnúť nebezpečenstvu, ktoré by ti mohlo hroziť.“
„Takže súhlasíte s ministrom,“ vypustil ukrivdene. Skutočne si začal myslieť, že profesor plní len niečie inštrukcie a nesúhlasí s nimi. Teraz to vyzeralo, že sa vo svojich predpokladoch mýlil a že profesor má rovnaký názor. Alebo strach. A nevedel odhadnúť, či oňho alebo o niečo iné. Ale strach sa k Dumbledorovi nehodil.
„Správna rada rozhodla, ja plním len jej vôľu,“ nasilu povedal. Harry ublížene zazeral. „Snáď sa tie domnienky nepotvrdia a Blacka, ak majú chytiť, tak chytia čo najskôr,“ pokračoval po chvíli. Harry zaryto a urazene mlčal. „A aby som nezabudol,“ dodal, keď videl, že z Harryho nedostane ani hlásku, „Hagrid ti posiela toto. Chcel ti to poslať na narodeniny, ale jeho sova sa vrátila. Utekal za mnou, bol rozčúlený a tvrdil, že ti muklovia museli niečo spraviť. Prezradil som mu, kde teraz bývaš. Mierne sa urazil, že si mu to vlani nepovedal sám,“ so sileným úsmevom mu podával balík.
„Ďakujem,“ prikývol, keď si vzal darček. Bude to musieť Hagridovi vysvetliť. Nemohol prezrádzať, čo sa stalo. To bude musieť jeho prvý čarodejnícky, a vôbec celkovo prvý priateľ pochopiť.
„Dobre teda,“ Dumbledore sa postavil od nedotknutého čaju. „Ja už budem musieť ísť. Harry, nechcel by som, aby si sa na mňa hneval alebo čokoľvek iné. Chcem, aby si si dával pozor a nech sa deje čokoľvek, Sirius Black predsa len môže byť v Anglicku a na všeobecných tvrdeniach môže byť čosi pravdy, preto by tvoja prítomnosť v Rokville mohla byť nebezpečná.“
„Nehnevám sa na vás,“ vyriekol potichu so sklonenou hlavou. „Nie je to až také dôležité.“
„To som rád, Harry.“
——
„Je to nespravodlivé,“ zamrmlal Harry tú noc sediac na zemi pri posteli Ginny. Všetci už spali a oni sa občas stretli v noci, aby mali chvíľu len čisto pre seba. Zvykli sa rozprávať o hocičom. Zdôverovať, sťažovať a navzájom povzbudzovať. Prišlo im to úplne prirodzené. Aj stretávanie, aj rozhovory a dokonca aj obsahy rozhovorov. Čím viac sa stretali a rozprávali, tým viac boli otvorenejší a dôvernejší. Harry už Ginny rozprával o tom, ako ho Dudley s kamarátmi šikanoval. Ako ho prinútili ísť zo školy len v trenkách, alebo ako celý večer uväznil pes tety Marge na strome. Vôbec mu neprišlo divné rozprávať jej o tom. A Ginny sa tiež zdôverovala. Nielen o svojich snoch a obavách. Rozprávala mu podrobnosti zo svojho detstva a on začínal mať pocit, že ju pozná snáď ešte lepšie, než ona sama seba.
„To je,“ prikývla. Sedela nad ním na posteli s prstami vnorenými do jeho strapatých vlasov a pomaly ho hladila. Tá činnosť ju neuveriteľne upokojovala. „Ale možno majú pravdu, keď sa boja.“
„Možno,“ odvetil zamyslene. „Možno je to šialenec a chce ma zabiť. Svoje deti tam ale pustia a mňa nie. Akoby ich deti boli menej dôležité, než ja. O ne sa neboja a o mňa áno?“
„To je zvláštne, to fakt,“ pripustila. Dvojčatá pred niekoľkými dňami vypočuli časť rozhovoru ich rodičov a zistenia boli zarážajúce. „Vtedy zavraždil dvanásť ľudí, preto je zvláštne, že si teraz myslia, že by sa uspokojil len s tvojím zabitím. Alebo že by sa zameral len na tvoje zabitie berúc ohľad na ostatné decká, ktoré by tam boli,“ striasla sa pod váhou svojich slov. „Fuj, je hnusné vravieť o zabití, akoby šlo o recept na tekvicový koláč,“ zavrtela hlavou. „Práve pre to ťa tam asi nechcú pustiť.“ Potom skĺzla na zem k nemu. Automaticky k nej natiahol ruku a pritiahol si ju k sebe. Jeho rozčúlenie pozvoľna odchádzalo. Vnoril svoju dlaň do jej vlasov a vedel, že to, čo rozprávala o jeho vlasoch, platí aj obrátene. Upokojovalo ho to, rovnako ako všetko, čo súviselo s ňou a čo sa v oboch prípadoch postaralo o upokojenie.
„Keď si myslia, že budem v bezpečí v hrade, s Dumbledorom na čele,“ ukrivdene zdôraznil. Na starého pána bol stále naštvaný, „tak v tom hrade aj ostanem a nech sa dajú vypchať,“ zabrblal. Okamžite ho zovrela tuhšie a pritisla sa k nemu silnejšie. Bol v pohode. Teraz viac, než kedykoľvek predtým. Mierne sa pousmial a privrel oči. „Na hrade budeš ty, tak prečo by som sa mal sťažovať?“ zazubil sa. A ona sa potichu uchechtla.
„Výborne, to je slovo chlapa,“ súhlasne prikývla. „Sladkosti nám môže priniesť Ron. Alebo skôr Hermiona, pretože Ron sa so mnou zrejme nebude rozprávať. Už opäť.“
„Zrejme áno,“ zavrtel hlavou. „Aj tak nechápem, prečo sa stále dohadujete.“
„Pretože je to zvyk. Bolo to tu vždy a aj to tu bude vždy. Nie je to vlastne dohadovanie. Je to doberanie. Všimol si si, že sa to deje medzi všetkými. Deckami, samozrejme. Rodičia to nerobia a nerobí to ani Percy, pretože je to hňup. Ron má tú smolu, že nevie reagovať,“ zahihňala sa. „A všimol si si, že to začalo dobiehať aj teba,“ pripomenula mu. Bola to pravda. Dvojčatá sa naňho už tiež zamerali. A nešlo len o slovné naťahovačky. Raz si obul ponožky, ktoré dvojčatá upravili a on potom pol dňa chodil s nohami veľkými ako kýble.
„To áno,“ zaceril sa. „Mám strach, že dopadnem ako Ron, pretože nebudem vedieť, ako reagovať.“
„Pravdepodobne,“ bez okolkov súhlasila. „A budeš vďačnou obeťou. Odo mňa ti ale veľa útokov hroziť nebude, to ti sľubujem,“ šepla. Harry zaregistroval nebezpečenstvo.
„Iste a ja som taký naivný, aby som ti veril,“ zavrtel hlavou. Chcel niečo dodať, keď ich vyrušilo šušťanie. Obaja sa prestrašene strhli. V tom tichu to šustnutie bolo veľmi hlučné. Reflexívne si ju pritiahol bližšie, akoby sa ju snažil ochrániť.
„Prekliaty potkan, aby do teba hrom udrel,“ Ginny takmer zapišťala na tieň, ktorý prebehol cez jej izbu a zmizol cez škáru pod dverami. „Špehuje, zdochlina jedna,“ zavrčala, keď sa spamätala. Musel sa potichu zasmiať. Takto distingvovane ju ešte nepočul nadávať. „Nesmej sa. Zrušil zabezpečenie,“ šepla varovne.
„Aj tak je už čas ísť spať,“ mykol plecami.
„Asi áno,“ súhlasila. Bolo by hlúpe, aby ich teraz niekto nachytal, keď im všetko tak pekne vychádzalo. „Tak dobrú.“
„Dobrú noc, Ginny,“ usmial sa a vtisol jej bozk do vlasov než vstal a zakradol sa do svojej izby. Na chodbe znova zbadal tieň, ktorý sa snažil dostať do maličkej škáry v podlahe. Keď to nezvládol, frustrovane sa otočil okolo svojej osi a potom sa rozbehol schodmi hore na vyššie poschodie. Zrejme niekde zaliezť. Harry zavrtel hlavou. V tej chvíli začul psie ťahavé zavytie, ktoré sa mu zdalo byť výstražným a nebezpečným. Ten pes tu zrejme niekde je.
——
Že ten pes stále oblieha Vydrí svätý Dráb sa následne dozvedeli aj od Percyho, ktorého matka predsa len pustila do dediny. Respektíve potrebovala nejaké maličkosti a tak vyslala svojho syna na nákup do muklovského obchodu. Ten prišiel s tým, čo sa v obchode dozvedel. Veľký pes sa potuluje po okolí a desí svojou prítomnosťou všetkých. Nedá sa dolapiť a odchytiť, aby ho zavreli v útulku. Nedá sa ani zastreliť. Už aj to skúšali. Je prefíkaný a má dosť skúseností s ľuďmi. Dokáže im zdarne unikať. Harry s Ronom a Ginny boli potichu, len si vymieňali veľavravné pohľady.
Pár dní pred nástupom do školy, kedy sa chceli ešte všetci vyblázniť na metlách a hrali metlobal takmer celé dni, ho zazreli pri hraniciach ich pozemkov. Nevedel sa dostať ďalej, ale videli, že sa o to snažil. Keď ich zbadal, ako sedia pod stromami, jedia jablká a odpočívajú, len zavyl a ušiel sa skryť. Harrymu pripadalo, že bol zúfalý. Akoby sa snažil dostať k nemu. Asi k nemu. Pamätal si to ich stretnutie, kedy sa mu zdalo, že by si uňho ten pes hľadal útočisko. Stiahol obočie a jablko mu prestalo chutiť. Bol tu už tri týždne. Prečo neušiel niekde preč, kde by sa oňho niekto, možno, postaral? Aj keď tomu neveril. Ten pes vôbec nevyzeral, že by sa niekto zľutoval a privlastnil si ho. Bol v zúboženom stave a bol obrovský. Nie, rozhodne sa na domáceho maznáčika nehodil.
Dvojčatá tam s nimi vtedy neboli, ale oni mali ďalšiu tému k rozmýšľaniu. Nasledujúce dni sa Harry snažil psa zazrieť, ale už sa mu to nepodarilo. Buď bol dostatočne skrytý, alebo sa snažil o prienik na ich pozemky z inej strany, alebo jednoducho zmizol.
K podrobnejším úvahám sa už ale nedostal, pretože sa Molly rozhodla, že navštívia prísne stráženú Šikmú. Kde sa mali stretnúť aj s Hermionou a jej rodičmi. Nakoniec mohol ísť aj Harry a vlastne všetci. Artur prehlásil, že ten deň tam bude dvojnásobná stráž. Harry už nepochyboval, že sa to deje kvôli nemu. A kvôli Blackovi. A kvôli tomu, že sa mu chce Black pomstiť.
Každopádne sa do Šikmej šlo, pretože potreboval nové veci do školy, nové habity a šaty, Ron potreboval dať vyšetriť Prašivca, ktorý sa zázračne nechal chytiť a súhlasil s výletom mimo Brloh. Bolo potrebné dokúpiť aj Príšernú knihu príšer, ktorú dostal Harry od Hagrida a takmer im kniha dohrýzla všetky prsty než zistili, ako s ňou zaobchádzať. Mali však radosť, že ich veľký priateľ bude profesorom, aj keď učebnicu mal takú, že by človek k nej potreboval mať zbrojný preukaz.
Tak sa teda deň pred odchodom na Rokfort ubytovali v Deravom kotly, aby v pokoji nakúpili a v bezpečí sa dostali na ďalší deň na nástupisko. Pokojné nákupy však trvali len do chvíle, kedy navštívili Zázračný zverinec. Harry sa čudoval, že Prašivec žije po tom, ako ho okomentovala čarodejnica za pultom. Ginny mala zrejme pravdu. Bolo by lepšie, aby ho Ron nechal uspať a kúpil si napríklad peknú sovu. Ktorou však pohrdla Hermiona a kúpila si maguára Krivolaba. Že je to chyba, to sa dozvedeli hneď vzápätí. V tom istom momente vznikla nevraživosť Krivolaba a Prašivca a Ginny šepla Harrymu, že fandí Krivolabovi. Vôbec sa jej nečudoval. Hoci, keby záležalo na ňom, tak by ani jedného z tých zvierat neprihlásil do súťaže krásy. Mal obavy, že sa nevraživosť zvierat prenesie aj do nevraživosti medzi ich majiteľmi. Ginny šepla, že na to staví pokojne aj svoj posledný knut.
V deň odchodu na nástupisko sa Harry nevedel dočkať, kedy sa s Hermionou zavrú v kupé a porozprávajú jej všetko o prázdninových udalostiach. V predchádzajúci deň k tomu nemali príležitosť. Po nákupoch sa rodiny Grangerových a Weasleyových zoznamovali a oni si stihli šepnúť len pár základných informácií. A Hermiona im povedala, čo sa deje v muklovskom svete po úteku Siriusa Blacka z väzenia. Ako náhle však zaznelo jeho meno, a nech bolo šepnuté akokoľvek potichu, Molly to zaregistrovala a nervózne všetkých poslala spať.
A nervozita panovala aj v deň odchodu na Rokfort. Preto bol Harry rád, keď sa za nimi zavreli dvere vlaku a oni sa dostali spod područia ustráchaných dospelých a mohli začať trocha slobodnejšie dýchať. Nervozita však panovala aj vo vlaku. Decká si šepkali a zízali a nebyť Ginny, ktorá sa držala blízko Harryho, zrejme by znervóznel z toho všetkého aj on.
„Jediné, takmer voľné kupé,“ zahlásil Ron, keď zastavili pred posledným kupé vo vlaku. „Nechceš ísť nájsť Lunu Lovegoodovú, Ginny?“ natiahol Ron sarkasticky, čím vlastne naznačil, že by mala vypadnúť. Harry sa už nadychoval, že niečo povie.
„Nie je potrebné, Ronald,“ zavrčala. „Luna nás nájde, sľúbila to,“ zacerila sa a predrala sa dovnútra. Harry sa zamračil na Rona, Hermiona pozrela zvedavo z jedného do druhého.
„Krivolab!“ skríkla, keď sa jej kocúr vyšmykol a zmizol v chodbe.
„Aj tak dobre,“ zafrflal Ron istiac hrču vo vrecku, kde mal skrytého Prašivca.
„To nie je dobre, čo ak sa stratí?“ protirečila.
„V to dúfam.“
„Ronald!“
„Poďme dnu,“ Harry prevrátil oči. Vyzeralo to, že bude v centre samých škriepok a dohadovaní.
„Čo si to hovorila o Lune Lovegoodovej?“ spýtal sa Ron, keď vstúpil do kupé. V rohu spal pod plášťom akýsi vyziabnutý a ošumelý chlap. Ginny držala prst na ústach, aby jej brat tak nevystrájal.
„Že nás nájde,“ odvetila potichu a nevinne. Harry vykladal všetky kufre aj s klietkami do horných políc, kým Ron stál a zarazene civel na svoju sestru.
„Myslel som si, že ju už v živote neuvidím.“
„Myslel si si špatne, čo vôbec nie je prekvapujúce,“ milo mu pripomenula Ginny. Hermiona sa aj napriek úteku Krivolaba musela potichu zasmiať.
„Kto to je?“ spýtal sa Harry, aby odpútal pozornosť od Luny.
„Profesor R. J. Lupin,“ veľavravne prehlásila Hermiona ukazujúc pritom na jeho kufor. To Ronovi pripomenulo, že by mohol Harrymu pomôcť.
Cesta prebiehala pokojne. Luna ich našla po pár minútach, čo najmä Rona neskutočne potešilo. Hermiona bola z ich kamarátky mierne rozčarovaná a zmätená, na čo si musela zvyknúť, ako Harry v duchu skonštatoval. Potichu diskutovali o Siriusovi Blackovi a spomenuli aj incident s obrovským psom. Profesor Lupin musel mať tvrdý spánok, pretože sa ani raz nezobudil. Len sa občas pomrvil a zachrápal, čo im vždy naznačilo, aby stlmili rozhovor.
Okrem návštevy Malfoya a jeho kumpánov, ktorá bola krátka a nijako významná, pretože po tom, čo zistili, že je v ich kupé aj profesor, okamžite zmizli, sa nič mimoriadne nestalo. Až na to, že vlak začal spomaľovať mimo plán, až sa zastavil a celý potemnel. Všade zhasli svetlá a ochladilo sa. Ginny automaticky zovrela Harryho dlaň. Do kupé im vpadol aj Neville.
Keď sa už chcela Hermiona postaviť a zistiť, čo sa deje, zobudil sa profesor Lupin a prikázal im, aby sedeli na mieste. Dvere sa otvorili a Harryho dušu náhle opantal divný skľúčený pocit. Stála v nich vysoká postava, ktorá sa náhle nadýchla, akoby chcela nasať vzduch v kupé do seba. Harry cítil, akoby už nikdy nemal byť šťastný a veselý. Akoby jeho detstvo razom končilo. Nevedel, čo sa okolo neho deje. Potom sa začal pomaly strácať v hmle a než stratil vedomie, začul ženský krik.
Keď sa prebral, v kupé už bolo svetlo a vlak sa dal do pohybu.
„Si v poriadku?“ pýtala sa Hermiona.
„Tu máš, daj si,“ ponúkal ho ten chlap čokoládou. „To boli dementori, azkabanskí strážcovia a hľadali vo vlaku Siriusa Blacka. No, len si daj, čokoláda ti pomôže,“ usmial sa na Harryho, ktorý naňho zmätene pozeral. „Mimochodom, som Remus Lupin. Budem vás učiť Obranu. Pôjdem sa spýtať, aké dlhé meškanie budeme mať.“ Na to odišiel z kupé.
Harry pozrel na svoju ruku, v ktorej držal celú tabuľku čokolády. Pozrel na Ginny, ktorá mala doširoka otvorené oči plné strachu a nechápania. Túžil ju objať. V tejto chvíli to bolo potrebné. Roztrasene sa postavil.
„Poď,“ hlesol smerom k nej a bez slova sa otočil do chodby. Počul krik svojich kamarátov a počul aj to, ako Luna hovorí, aby ich nechali na pokoji. „Čo to bolo?“ hlesol v úzkej prázdnej chodbičke medzi dvoma vagónmi, keď si ju k sebe pritiahol. Toto bolo lepšie ako čokoláda, ktorá mu mala údajne pomôcť. Okamžite sa cítil lepšie.
„Mala som pocit, akoby som už nikdy nemala byť šťastná,“ takmer sa rozplakala a triasla sa ako osika. Chvíľu trvalo, než sa začala upokojovať. „Všetci to tak cítili, než si sa prebral, rozprávali sme sa o tom.“
„Ale nikto neodpadol?“
„Nie, len ty.“
„To bude dobré, Ginny,“ upokojoval jej vzlyky. „No tak, nemohlo ťa to až tak rozhádzať, nie?“ spýtal sa. Všetci ostatní vyzerali byť v poriadku a ona vždy patrila k tým silnejším, preto nechápal, prečo je teraz taká rozochvená a na dne. A musela byť aj pred tým, než sa prebral. Predtým, než sa objali, aby sa upokojovali.
„To nie, tým to nie je,“ vzlykla po chvíli. Hladil ju po chrbte a ona sa k nemu tisla celou silou. „Bolo to kvôli tej žene, ktorú som počula kričať,“ vysvetlila.
„Kvôli žene, ktorú si počula kričať?“ spomenul si. Bola to jeho matka. Bol si tým istý. Kričala, keď tam bol on, aby ho zabil. Spomenul si na to.
„Áno, strašne a srdcervúco a so mnou to spravilo toto. Harry, nikto iný ju nepočul, len ja. Myslia si, že mi preskočilo,“ konečne zdvihla hlavu, aby sa naňho pozrela. Našla v jeho tvári prekvapený až šokovaný výraz.
„Ja som ju počul. Bola to moja matka…“