Harry s Ginny po tom, ako odišli z pracovne profesora Dumbledora, zašli do jednej z prázdnych učební, aby spolu prebrali to, čo sa práve stalo. Hoci teraz bol hrad už takmer celý prázdny, pretože školský rok skončil a oni budú už len čakať na odchod domov. Domov k Weasleyovcom. K nemu domov. Pretože so Siriusom domov mať nebude. Zatresol dvere možno ráznejšie, ako pôvodne chcel. Zamračila sa naňho.
„Ale aspoň vieme, čo sa s nami stalo,“ povedala, keď si sadla na jednu z lavíc. Prisadol si vedľa nej.
„Áno, to hej,“ prikývol. „Takže máš kúsok mojej duše a ja mám kúsok tvojej. Zrejme sa to stalo vtedy, keď sa z denníka lial ten atrament. Ten mi prešiel tou ranou,“ dumal nahlas. Pozrel sa na ňu. „Znie to dosť desivo, čo?“
„Nedesilo nás to, keď sme nevedeli, čo sa deje. A ak má profesor pravdu a je to takto… má nás to začať desiť?“ spýtala sa odvážne. Pousmial sa.
„Nie, nemá. A vysvetľuje to mnohé. Napríklad to, ako mi napadol Walden Orth,“ zaškľabil sa.
„Kto je Walden Orth?“ zvedavo sa spýtala. A on jej povedal, ako mu táto výhovorka napadla, keď našli Prašivca v krčahu a Hagrid si všimol, čo povedal.
„Harrymu, tomu kompletnému, by také niečo nikdy nenapadlo,“ vysvetľoval. „Zrejme zaúradovala Ginny vo mne. Tebe nerobí problémy vymýšľať kdečo,“ uškrnul sa. A ona sa zasmiala.
„Asi. A keby som bola kompletná, zrejme by som začala panikáriť, ale keďže mám kúsok teba, tak to beriem statočne. To, čo sa nám stalo.“
„Nie je to to najhoršie, čo sa nám tam dole mohlo stať, nie? Najhoršou by bola smrť a tej sme sa zdarne vyhli. A toto všetko… uznávam, že mať v sebe kúsok mňa zrejme nie je veľká výhra, ale som si istý, že ty sa s tým popasuješ,“ uchechtol sa.
„Nie je to tak, že by sme teraz cítili všetko, čo ten druhý. Teda dúfam, že sa to tak nevyvinie. Zatiaľ je to vcelku normálne. Akurát potrebujeme byť občas spolu…“
„No a občas zistíme, že sa potrebujeme uspokojiť, keď to robí ten druhý,“ upozornil. Už sa im to raz stalo. Že sa ona uspokojovala, keď ešte nebol v posteli a penis mu stuhol, pretože náhle zacítil vzrušenie, ktoré cítila ona a potom musel utekať, aby si ho nikto nevšimol. Uspokojovali sa vcelku pravidelne v posteliach, keď im neprišlo zvláštne, že sa zrazu chceli utešiť. Ale on bol v tej chvíli v klubovni a tam by to robiť určite nechcel. Následne sa dohodli na harmonograme, kedy to budú robiť. A dohodli sa, že si budú musieť odsledovať, či je to tak zákonite, alebo či sa to deje len náhodne. Ibaže potom sa veci skomplikovali a oni sa venovali záchrane Siriusa.
„Toto si ešte budeme musieť nejako zosynchronizovať,“ uchechtla sa pri predstave utekajúceho Harryho s vydutými nohavicami len preto, lebo ona v posteli čítala knihu, ktorú jej požičala Lucy. Ani presne nevedela, kedy zatúžila po podobnej literatúre. Zavrtela hlavou.
„Nič horšie sa stať nemôže,“ presvedčene prehlásil. „Tí dementori… to bol veľmi silný zážitok pre mňa. Mohla si to cítiť. Nič podobné sa nebude opakovať,“ pozrel na ňu. „Neverím, že by sme mali cítiť každú chrípku toho druhého. Alebo udretie… pamätáš, keď ma na jednom tréningu škaredo trafila dorážačka? Nič si necítila. Alebo keď som sa zrútil z tej metly a ležal som na ošetrovni…“
„Harry, ja viem, nemusíš ma presviedčať,“ prerušila ho a chytila ho za ruku. Uľavilo sa mu. „Profesor tomu nerozumie, preto má obavy. Len potrebujeme byť spolu a občas niečo cítime. To je všetko. Skutočne sa nič horšie nemôže stať,“ zopakovala jeho slová. „No a mal by si sa prestať hnevať.“
„To cítiš?“
„Nie, ale je to na tebe vidieť. Mrzí ma rovnako ako teba, že to so Siriusom nevyšlo. Nahnevali ma obaja, že sa rozhodli mlčať. A nejaké vyššie ciele sú mi ukradnuté. Bola som pri tom, keď ste plánovali svoju budúcnosť a všetko je preč. Ibaže sa s tým musíš vyrovnať a nehnevať sa na nich, alebo aspoň na riaditeľa, naveky. Jemu sa tým nepomstíš a len sa tým budeš užierať,“ mračila sa naňho. Smutne sa zaškľabil.
„Ja viem. Nebudem sa hnevať, ale neverím mu už. Aj keď je môj poručník.“
„Tiež sa občas hnevám na rodičov.“
„To ale nie je to isté…“
„To isté to nie je, ale je to podobné. Napokon pomohol Siriusovi utiecť. A nevieš, čo prinesie budúcnosť. Možno sa Pettigrew chytí a ty pôjdeš k Siriusovi.“
„Áno, to by som bol rád,“ prikývol o niečo pokojnejšie. „Ktovie, kde teraz je.“
„Možno ešte stále letí na Hrdozobcovi, ak má rozum. A pristanú na druhej strane zemegule.“
„Dúfam, že ho nikdy nechytia. A keď budem plnoletý, tak ho nájdem a budem utekať s ním.“
„A mňa si asi budeš musieť zobrať do ruksaku. Ako talizman,“ pripomenula s úškľabkom. A on sa rozosmial. Konečne úprimne po niekoľkých dňoch.
——
Na ďalší deň bol spolu s Hermionou a Ronom vonku, na pozemkoch a užívali si slnečných lúčov. Niektoré deti si povyzúvali topánky a vyhrnuli nohavice a močili si v jazere nohy. Pár ich nevydržalo a hodilo sa do jazera, aby si zaplávalo. Ďalšie si vyčarili loptu a prútikmi ju po sebe hádzali. Videli niekoľko párov, ako sa objímajú. Prváci hrali pľúvadlíky a niekoľko piatakov lietalo na metlách. Slizolinčania vyčarovávali bublinové gule a tie triafali bifľomorským druhákom do vlasov, aby ich mali napenené.
Harry zbadal pod stromom sedieť Lunu a keď ho zbadala, veselo mu zamávala. Sedela sama a jemu napadlo, že povie Ginny, aby ju zase zavolala. Vedel, že je Ginny na hodinách s ňou. Alebo aspoň na tých, ktoré majú spoločné. Nemohla s ňou byť ale stále a jeho to zvláštne mrzelo. Zamával jej naspäť.
„Budúci rok…“ hlesla Hermiona po chvíli. Obaja spozorneli. „Bude určite pokojný,“ vyslovila proroctvo a pozrela na ich škľabiace tváre. „Vážne bude. Nemôžu byť štyri roky po sebe na nič, nie? A ja som sa rozhodla, že vynechám dva predmety. Nebudem už používať Obracač, to sľubujem.“
„Veď ty si nájdeš niečo iné, čím sa budeš mučiť,“ uchechtol sa Harry.
„Alebo nás,“ vypustil Ron celkom potichučky. Aj tak to počula a capla ho po ramene.
Vzápätí im slnko zatienila veľká Hagridova postava. Najskôr sa rozplýval nad tým, ako sa Zobkovi podarilo utiecť a ako oslavoval. To im vysvetľoval s nadšením. A oni si hrýzli do jazyka, aby sa nesmiali. Ibaže im vzápätí povedal, že Lupin odchádza.
„Dalo sa to čakať, Harry,“ usmial sa naňho profesor, keď za ním pribehol. Bola to pravda. Profesor už bol takmer zbalený. „Rozkríklo sa, že som vlkolak a že som počas splnu pobehoval po pozemkoch.“
„Kto to povedal?“ mračil sa. Stavil by sa, že to bol Snape. S radosťou by to spravil.
„Ten kat. Počul vlkolačie vytie, počul psa a povedal to ministrovi. A Dumbledore musel s pravdou von,“ Remus sa na chlapca usmial. „Nech ťa to netrápi. Svoju prácu tu som odviedol, som spokojný. Tie Patronusy…“ vypustil významne.
„A to povedal kto?“
„Dumbledore a Severus. Rozprávali sa so mnou. O Škriekajúcej búde, o Siriusovi… a o tebe. Respektíve vás.“
„Myslíte si, že konali správne? Keď Snape nepovedal pravdu? Keď obetovali Siriusa?“
„Oni ho neobetovali, Harry,“ Remus k nemu podišiel a položil mu ruky na ramená. „Hneváš sa, oprávnene. Vieš, v prvej vojne sme všetci bojovali za slobodu, mier, za priateľov. Tvoji rodičia, Sirius, ja… Dumbledore. Všetci sme boli ochotní položiť život, ak by to malo zachrániť čo i len jediného správneho čarodejníka. Severusovo utajenie môže v budúcnosti zachrániť veľa správnych čarodejníkov. Rozumieš? Ak by si sa teraz spýtal Siriusa, či by chcel obetovať svoju nevinu v prospech záchrany množstva čarodejníkov, neváhal by. V minulosti by bol za to ochotný položiť život. Taktiež v súčasnosti. Nemusel to spraviť, je slobodný, hoci nezbavený viny. Ty poznáš pravdu a na tom jedinom mu skutočne záležalo,“ povzdychol.
„Nič sme nedokázali,“ zavrtel hlavou. Do očí sa mu tisli slzy.
„Nič ste nedokázali? Harry, dokázali ste veľa. Zachránili ste dva životy. Nie, vlastne dohromady štyri ak rátam aj teba a Hermionu na tom brehu. Dokázali ste obrovskú vec, Harry. Všetci, vrátane Ginny. Môžeš byť na seba hrdý, to by chceli tvoji rodičia, vieš?“ usmial sa naňho.
„Možno,“ prikývol napokon. Pozrel na bývalého profesora. „Museli sme povedať pravdu Dumbledorovi.“
„Viem, spomínal to,“ prikývol a posadil sa oproti chlapcovi. „Vlastne som to zrejme spustil ja, keď som za ním na začiatku roka šiel s tým, akou zvláštnou mágiou musíš disponovať,“ ospravedlňujúco sa usmial. „Komu by napadlo, že ty a Ginny…“ zavrtel hlavou.
„Čo si o tom myslíte teraz?“
„Neviem absolútne. Možno je toto všetko, čo sa vám stalo. Možno sa už nič neprejaví. A možno áno, ktovie. S jedným mám ale, myslím, pravdu,“ zadíval sa naňho. Harry stiahol obočie.
„S čím?“
„Keď budete sami, nevyčaríte Patronusa. Je to náročné kúzlo a ty nie si Harry a ona nie je Ginny. Už. Ste kompletní, keď ste spolu. Keď je pri tebe tá časť duše, ktorá je v nej. A naopak to platí tiež.“
„Nebudeme vedieť čarovať?“ zhrozil sa. Len teraz to začalo byť desivé.
„Nie, nedes sa,“ slabo sa zasmial. „Nemyslím normálne čarovanie. Myslím kúzla, kde je potrebné obrovské množstvo mágie, plná čarodejnícka sústredenosť a kompletnosť. Tie veľké kúzla, chápeš? Keď budeš väčší, budete sa o nich učiť.“
„Myslíte smrtiacu kliatbu?“ vypálil.
„Áno, napríklad tú. Alebo zaklínadlo Patronus,“ dodal potichu. „Obaja ste úžasní mladí ľudia, Harry. Povedz mi, akú formu mali vaše Patronusy?“ spýtal sa zvedavo.
„Môj pegasa a Ginnin jednorožca,“ prezradil potichu. Remusovi sa zúžili zreničky.
„Hovorili ste o tom niekomu?“ vyzvedal.
„Nie, nikto sa nepýtal. Zatiaľ. Prečo?“ Remusova reakcia sa mu nepozdávala.
„Nikomu to nehovorte. Tvrďte, že ste nerozoznali tvar…“
„Prečo?“ spýtal sa už dôrazne. Remus povzdychol.
„Patronusy sú odrazom ľudskej duše. To, čo charakterizuje človeka, sa prejaví v jeho Patronusovi. Mojím je vlk,“ usmial sa. „Patronus tvojho otca bol jeleň, matky laň, Siriusov pes. Rozumieš? Nesúvisí to ani s animágstvom. Jednoducho to, čo ťa charakterizuje, sa odrazí v tvojom ochrancovi. Predpokladal som, že to bude jeleň. Ale pegas a jednorožec?“ zavrtel hlavou. „Sú to magické tvory a tie sú Patronusmi len zriedka. Len skutočne výnimočný čarodejník má za Patronusa čarovného tvora. Dumbledore má fénixa. Ďalej by to mohol byť drak, hipogrif, acromantula, bazilisk, grif… rozumieš? Za bežných okolností sú to len zvieratá. Za výnimočných magické tvory. Ak by sa toto prevalilo, o to viac by sa k tebe snažilo zlo dostať. A k Ginny.“
„Ale čo ak natrafíme na dementorov?“ spýtal sa. Samozrejme ho potešilo, že sú s Ginny výnimoční, ale zrejme sú výnimoční, len keď sú spolu. Inak sú to úplne obyčajní čarodejníci, ktorí nedokážu vyčariť Patronusa.
„To by sme museli riešiť až potom,“ povedal. „No nič, musím ísť. Koč už na mňa bude čakať,“ postavil sa, aby si vzal do ruky svoj kufor. „A, Harry, aby som nezabudol,“ usmial sa a vytiahol jeho neviditeľný plášť a Záškodnícku mapu. „Toto som našiel v Škriekajúcej búde a mapu ti vraciam. Už nie som tvojím profesorom, čiže nebudem trpieť výčitkami svedomia, že ti ju dávam,“ slabo sa zasmial a kráčal k dverám.
„Uvidím vás ešte niekedy?“ spýtal sa ho Harry ľútostivo. Tak nejak predpokladal, že tu bude učiť aj na budúci rok.
„Ale určite,“ usmial sa naňho od dverí.
„Na odchode, Lupin?“ vrkol za dverami hlas, ktorý Harryho zaručene zniesol z oblakov. Zaťal zuby a päsť, skryl si svoje veci pod habit a vybral sa von.
„Áno, Severus. Veľmi rád som s tebou spolupracoval,“ odvetil mu zdvorilo vlkolak. „Škoda, že naša spolupráca netrvala dlhšie.“
„Ja som sa bez rozmyslu nehrnul za dobrodružstvom počas splnu,“ zaškľabil sa naňho.
„Ale presne to si spravil,“ zasmial sa Lupin.
„Potter,“ vypľul Snape, keď Harry vyšiel.
„Pán profesor,“ odvetil s odporom.
„Je milé vidieť, že ťa tvoji kamaráti neopustili ani po tvojom faux pas,“ zakŕkal na Lupina.
„Moji kamaráti ma totiž majú radi, aj keď som ich ohrozil,“ opatrne pozrel na Harryho.
„Nič sa nám nestalo. Našťastie tam bol Sirius a ten vás odlákal. Vlastne zachránil nás všetkých,“ vypustil Harry a hoci mu srdce búchalo ako o život, niečo mu dodávalo odvahu. „A za to si vyslúžil len odkopnutie,“ prskol na Snapa, ktorý zbledol a nebezpečne sa zamračil.
„Potter..“
„Ja viem, pán profesor. Vyššie dobro,“ mávol rukou. Bol tam Lupin, preto bol odvážnejší. „Je dôležité pestovať vašu povesť a kašľať na povesť Siriusa. Pán riaditeľ a vlastne aj pán profesor mi to už vysvetlili,“ prinútil sa usmiať sa na Snapa. Ten vyzeral, že chytí zrádnika. Alebo vyletí z kože. „Hlavne, že sme všetci živí a… relatívne zdraví,“ premeral si ho.
„Za toto si odpykáte trest, vy malý, arogantný…“
„Myslite na to na budúci rok, pane. Tento už je za nami,“ zdvorilo sa usmial. „Dovidenia, pán profesor,“ usmial sa na Lupina a kráčal preč. Rýchlo kráčal preč, kým Snapovi nenapadne ho prenasledovať. Asi ho za pár mesiacov zabije.
„Ty si kamarátov asi nenájdeš nikdy, Severus,“ Lupin potláčal smiech, keď sa díval na Snapa.
„Raz ho rozšliapem ako dážďovku. A teba s Blackom tiež,“ zaprskal hrozivo. Remus sa uchechtol.
„Prečo by Harry nemal vedieť, že si sa s Dumbledorom pohádal? Že si chcel svedčiť? Hm? Prehovoril ťa na to rovnako, ako nás všetkých. Viem, že by si chcel vidieť vo väzení Pettigrewa. Nenávidíš ho viac ako Siriusa…“
„Sklapni, Lupin,“ zavrčal potichu. „Nič ti nie je do toho, čo je medzi mnou a Dumbledorom.“
„Áno, ja viem. Obetavý ako vždy,“ smutne zavrtel hlavou a otočil sa k odchodu.
„Počkaj,“ zarazil ho Snape. „Niečo som ti priniesol,“ v ruke držal malý kufrík. „Dajú sa zohriať a je ich tam dvanásť. Ak ich minieš a dostaneš príležitosť sem zájsť, pripravím ďalšie. Dovidenia,“ vrazil mu do rúk kufrík a otočil sa k odchodu hádam rýchlejšie, ako pred chvíľou Harry.
„Ty si mi pripravil Protivlkolačí elixír…“ hlesol Remus. Avšak sám pre seba. Profesor Elixírov zmizol v jednej z chodieb.
——
„Toto si povedal profesorovi Snapovi?“ Aj Hermiona vyzerala, že chytí zrádnika. Na rozdiel od Rona, ktorý sa smial, až sa za brucho chytal.
„Naštval ma,“ mykol plecami. Kontroloval si svoje známky. Nedopadol najhoršie. Spravil dokonca aj Elixíry, hoci mal pocit, že pri tom zapracovala Dumbledorova diplomacia. Hermiona spravila všetko absolútne s prehľadom a Ron tiež. Hoci bez prehľadu. Ginny mala len jedno P z Elixírov, inak mala samé V. Čo kladne ohodnotil Percy. Ten spravil MLOKy a ako povedali dvojčatá, vypadne konečne z Rokfortu. Oni preliezli len tak tak.
„Mám pocit, že na budúci rok prídem o jedného svojho kamaráta,“ hlesla nešťastne.
„Myslel som si, že ty Vešteniu nefandíš,“ odfrkol Ron a rozbalil si čokoládovú žabku. „Znova Potter, tých mám už päť,“ zaškľabil sa a hodil kartičku Harrymu. Kriticky sa obzeral.
„Neviem, čo je horšie. Či kartička alebo výsledky skúšok…“ porovnával si ich. Rozhodne sa nemienil zúčastniť Hermioninho nešťastného prorokovania jeho osudu.
„Kartička,“ ozvali sa mu za chrbtom dvojčatá. „Tie známky sú oproti nej nádherné. Hlavne to T z Veštenia,“ zasmiali sa. Usmial sa na nich.
„Ale ako si mohol, Harry,“ šepkala Hermiona starostlivo. „Vie, že to o ňom vieme. A my vieme, že to vie. A ešte k tomu som naňho vypálila. Ty mu teraz povieš toto. Myslela som si, že keď sa doteraz nič nestalo, že zapracoval Dumbledore. Ale teraz…“
„Áno, Dumbledore rád zapracováva,“ povzdychol si a postavil sa. Rozhodne toto počúvať v posledný deň na Rokforte nemienil. „Idem sa zbaliť. Zajtra odchádzam domov.“ K Weasleyovcom, pomyslel si.
——
Hermiona na ďalší deň Snapa už nespomínala, čo Harry ohodnotil veľmi kladne. Nasadli do vlaku a zanechávali za sebou opäť jeden dobrodružný rok. Ako povedala Hermiona, ten nasledujúci bude pokojný. Nie je štatisticky možné, aby sa niečo opäť dialo. Keď jej Ron potichu pripomenul povstanie Toho, ktorého meno ešte stále nedokáže vysloviť, Hermiona spustila takú prednášku, až mal Harry chuť vstať a odísť z kupé.
Díval sa z okna a premýšľal, čo všetko sa za ten rok udialo. Našiel si krstného otca, aby ho vzápätí stratil. Pochopil, že vlastní kúsok Ginny a ju postihlo to isté. Ostatné veci ako dementori, Hrdozobec, nepríjemný Malfoy alebo tajomný Snape neboli nič v porovnaní s tým, ako veľmi sa sklamal v Dumbledorovi.
Možno bolo jeho konanie tým najlogickejším na svete s ohľadom na prospech pre celý svet, na nešťastie on takto nezmýšľal. Pre svojich kamarátov by spravil čokoľvek, nech by to malo akékoľvek následky. A obetovať jeden život pre akési vyššie dobro, na to zvysoka kašľal. Hlavne, keď sa jednalo o tak blízku osobu. S povzdychom sa zamračil.
Vedľa neho sa ešte stále dohadovali Ron s Hermionou, krajina okolo nich ubiehala a on si všimol maličkého niečoho, ako sa to snaží držať v blízkosti vlaku. Bol to nejaký minivták a poryv vetra ho neustále hádzal preč, on sa však nevzdával, pretože chcel zaniesť list majiteľovi. List, ktorý bol väčší, než on sám. Postavil sa, aby otvoril okno a natiahol ruku za tým drobným vtáčikom. Okamžite mu vletel do ruky.
„To je od Siriusa,“ s nadšením šepol a odviazal list od nožičky sovičky. Ta začala splašene lietať po kupé a rušila tým pokojne driemajúcu Hedvigu. Krivolab to zvieratko sledoval a oči mu blyšťali.
„Čo píše?“ Hádka ustala a kamaráti sa k nemu nahli. „Čítaj nahlas.“
A on im list prečítal. Písal, že sa s Hrdozobcom skrývajú. Nechcel povedať kde, vraj tá sovička, ktorú kúpil, nevyzerá príliš spoľahlivo a mohla by zaletieť ktovie kam. Onedlho sa ukáže niekde ďaleko od Rokfortu muklom, aby minister zrušil hliadkovanie Rokfortu. Napísal, že Hedviga je priveľmi rozumná sova a že ho nájde kdekoľvek. Mrzelo ho, ako to napokon dopadlo, ale ako sľúbil, Harry už nebude nikdy sám. Vraj si nájde spôsob, ako sa k nemu dostať. A pripojil k listu potvrdenie o tom, že ako jeho krstný otec mu povoľuje navštevovať Rokville. A daroval poplašenú sovičku Ronovi ako náhradu za Prašivca.
Harrymu sa tisli do očí slzy, ale Sirius bol v poriadku. Z listu naňho jeho veselá nálada kričala a jemu sa vzápätí zdvihla aj tá jeho.
„Budem môcť chodiť do Rokvillu, nech by sa to komukoľvek nepáčilo,“ spokojne sa uškrnul a poskladal povolenie, akoby to bol národný poklad.
„Takže táto sovička je moja?“ zhíkol Ron a snažil sa polapiť malého vetroplacha. Hedviga pohoršene húkala. „Úplne a len moja? Ja odpadnem…“
„Sirius si nájde spôsob, ako sa k tebe dostať,“ Hermiona čítala v liste. Potom pozrela na Harryho. „To zaváňa problémami.“
„Ale figu. Sirius sa dostal z Azkabanu, takmer rok bol v Rokforte, aj keď tam hliadkovali dementori. Ten chlap je stvorený k prekonávaniu nemožného,“ zasmial sa Ron. Konečne sa mu podarilo chytiť malú sovu. „Ani by som sa nečudoval, keby na Harryho čakal na našich pozemkoch,“ dodal. „Čo myslíš, Krivolab? Je to zviera? Skutočné zviera?“ dal mu oňuchať sovu. Krivolab zavetril a flegmaticky otočil hlavu. „To mi stačí. Je moja…“
„Vaše pozemky začaroval Dumbledore. Nikto sa tam nedostane,“ mudrovala Hermiona.
„Začaroval aj Rokfort a bolo mu to prd platné,“ protirečil Ron. Harry sa zasmial.
„Dostal sa na Rokfort tajnou chodbou,“ pripomenula.
„Možno. Ale Sirius je Sirius. On si príležitosť nájde.“
„To je jedno, nehádajte sa,“ prerušil ich Harry s úsmevom. „Nájde si príležitosť, to mi stačí.“
Bola to pravda. Mal na pamäti aj fakt, že s Ginny a Siriusom skúšal animágstvo. S tým logicky skončili, ale podľa pôvodných plánov, keby dopadlo všetko tak, ako malo, by v tom pokračovali. Hoci, ako sa raz vyjadril Sirius, ak budú s Ginny trénovať, mohlo by sa im to podariť aj samým.
Na stanici ich čakali pán a pani Weasleyovci, aby sa cez Deravý kotlík dostali domov. Do Brlohu.
KONIEC VÄZŇA Z AZKABANU