„Tak vrav,“ vyzvala ho Hermiona netrpezlivo.
„Na druhej strane jazera niekto bol, ten niekto vyčaril Patronusa a odohnal dementorov. Ten niekto, respektíve boli to dvaja ľudia, nás zachránili,“ prezradil a pozrel na dievčatá. Pokým Ginny mala zvraštené obočie a uvažovala, Hermiona sa len usmiala.
„Nikto tam nebol. Snape nikoho nevidel, povedal by to Dumbledorovi,“ protirečila.
„Nie, pokiaľ by malo ísť o tajomstvo.“
„O aké?“
„Prednedávnom sme sa dozvedeli, že Peter Pettigrew, ktorý mal byť mŕtvy, žije. Prečo by nemohli byť živí aj moji rodičia a Snape s Dumbledorom to zamlčali?“ zdvihol spýtavo obočie.
„Ty si videl svojich rodičov?“ neisto sa spýtala Ginny.
„Viem, že je to šialené, ale aj s potkanom to malo byť šialené a nebolo…“
„Harry,“ prerušila ho Hermiona starostlivým tónom. „Po Petrovi ostal len prst. On sám zmizol. Ale tvoji rodičia…“ na moment zaváhala. „Čítala som o tom. Ich telá sa našli. A pochovali ich. Oni sú mŕtvi, Harry,“ opatrne vyslovila. Harry sa na ňu uprene díval. Hodnú chvíľu mlčal. Ginny sa chcela natiahnuť a chytiť ho za ruku, ale váhala.
„Ja viem, že sú mŕtvi, preto vravím, že je to šialené, ale ja som ich videl…“ šepol. Hermiona odmietavo zakrútila hlavou. „Hermiona, videl som tam dvoch ľudí. Boli to moji rodičia.“
„Len si to namýšľaš…“
„A kto potom odohnal tých dementorov?“ vyprskol. Akoby doňho vbehlo sto čertov. „Sami sa rozhodli, že už toho bolo dosť?“ sarkasticky prskal. „Netuším presne, ako vyzerá zaklínadlo Patronus, ale Lupin mi rozprával. Boli to striebristé zvieratá a tie ich odháňali. A niekto ich musel vyčariť. Možno mi mozog nepracoval úplne najlepšie, ale iné vysvetlenie nemám.“
„Harry, ja neviem, čo si videl. Verím ti, že si niečo videl, ale svojich rodičov určite nie,“ zavrtela hlavou.
Podráždene zasyčal. S ňou sa niekedy vážne neoplatilo diskutovať. Už sa nadychovala, že sa doň pustí, keď na nich Ginny prskla, aby boli ticho. Z vŕby sa práve hrabal Ron, zlomenú nohu mal priviazanú k Pettigrewovi a za nimi sa zjavil Lupin. Po nich sa vyhrabal Snape, Hermiona a Sirius s Harrym.
Keď zbadal Siriusa, znova mal nutkanie rozbehnúť sa tam a zastaviť potkana. Ginnina ruka ho ale pevne zovrela.
„Hermiona…“ šepol.
„Nejde to,“ odšepla mu naspäť. „Všetko musí byť tak, ako to bolo,“ zamračene prehlásila.
Bolo mučivé prežívať to znova. Alebo nie prežívať presne to, ale vedieť, čo sa stane a nemôcť s tým nič urobiť. Do očí sa mu tisli slzy, keď videl psa, ako zaútočil na vlkolaka.
„Oni pobežia sem,“ spamätala sa Hermiona. „Musíme zmiznúť, inak na nás narazia.“
Nebolo to treba dvakrát opakovať. Harry odviazal Hrdozobca a všetci sa rozbehli smerom k Hagridovej chatrči. Zatresli za sebou dvere zrejme v poslednej chvíli. Zadýchane sa na seba pozreli, Hrdozobec sa usalašil pri krbe. Tesák ich natešene vítal.
„To bolo… zrejme veľmi tesné,“ vyšlo z Hermiony. Bola vydesená a Ginny tiež. Nevedeli, kde presne vlkolak so psom sú, keď bežali ako o život, ale vlastne ako o život bežali a to im stačilo k tomu, aby sa vystrašili na smrť.
Nocou sa rozľahlo vlčie vytie a psí brechot. Harrymu v hlave vírilo množstvo myšlienok, ale tá najpálčivejšia sa drala vpred.
„Musím ísť k jazeru,“ hlesol. Hermionin výraz naznačoval, že chce protestovať. „Musím vedieť, kto to bol. A potom skúsim… čo ja viem? Než príde Snape, skúsim Siriusa odtiaľ dostať…“
„Nemôžeš meniť to, čo sa stalo,“ prízvukovala mu Hermiona významne. „Máme úlohu…“
„Na to ja kašlem!“ skríkol zúfalo. „Ak je šanca…“
„Harry, Pettigrew je už preč. Už s tým nespravíš nič…“ ozvala sa aj Ginny. Hermiona zúrivo prikyvovala. Mali pravdu. Ich úlohou bolo priletieť k oknu a Siriusa odtiaľ vytiahnuť. A on mal potom odletieť. Ale tá neistota, ktorá mu zvierala vnútornosti, tá tam stále bola.
„Je mi to jedno,“ prskol a otvoril dvere, aby sa rozbehol k jazeru. Hermiona za ním zakričala, ale len veľmi nesmelo. Nemohla tušiť, kde je v tej chvíli vlkolak. A absolútne vôbec ju neprekvapilo, keď sa za Harrym rozbehla aj Ginny.
Harry dobehol k jazeru vo chvíli, kedy sa na druhej strane s Hermionou snažili o vyčarenie Patronusa. Netrpezlivo prešľapoval a čakal, kedy sa niekto zjaví. Jeho oči strieľali z jednej strany jazera na druhú a znervóznel ešte viac.
„Harry,“ pribehla k nemu Ginny.
„Za chvíľu prídu, uvidíš,“ neisto sa pousmial. „Prídu a zachránia nás.“
„Nikto nepríde, Harry,“ Ginny k nemu pristúpila. „Boli sme to my, rozumieš?“ spýtala sa. Nechápavo sa na ňu pozrel. „Preto chcel Dumbledore, aby ste ma vzali. Videl si seba a mňa a pomýlil si si nás s rodičmi. Ty vyzeráš ako tvoj otec a ja mám ryšavé vlasy, ako tvoja matka. Chápeš?“
Niekoľko sekúnd sa na ňu díval a snažil sa spracovať jej slová. Pozrel na druhú stranu jazera. Hermiona padla, Sirius bol polomŕtvy a jeho pokus o vyčarenie Patronusa bol veľmi, ale veľmi zúfalý, pretože ju nemal pri sebe. Stiahol obočie. Mohla to byť pravda? A prečo nie. Keď sa o to pokúšali u profesora Lupina, spolu vyčarili veľmi husté niečo, čo pochválil aj sám Lupin.
„Videl som nás…“ hlesol potichu. Prikývla. „Dobre teda,“ odhodlane prikývol.
„Vyčaríme Patronusov. Už sme to predsa dokázali,“ usmiala sa naňho. Pohľad na druhú stranu jej nerobil dobre. K Harrymu sa už skláňal dementor, aby ho pobozkal. Boli to odporné tvory a ona túžila ich zahnať.
„Správne.“ Harry ju chytil za ruku a usmial sa. A ona sa usmiala tiež. Ten kontakt by vyvážil hromadu čokolády a rovnako veľkú kopu dobrých pocitov. Obaja vystreli ruky s prútikmi.
„Expecto Patronum!“
Nepotrebovali ani dva pokusy. Ich hmla, ktorá sa vyvalila z prútikov bola síce hustá, ale začala sa rozjasnievať, žiarivo svietiť a narazila do prvých dementorov, ktorí boli najbližšie. Harry videl, ako sa na druhej strane snaží jeho vlastné ja odvrátiť hlavu od tej ničoty, ktorá sa skrýva pod kapucňou dementora.
A potom sa ich hmla rozdelila, teraz už vlastne jasné bledomodré svetlo a naberala tvar. S úžasom sa díval na dva čarovné tvory, ktoré sa pustili do dementorov. Bez najmenšieho váhania a s istotou, akoby to robili odjakživa. Cítil, že ho Ginny zovrela pevnejšie a keď sa na ňu pozrel, usmiala sa.
Videli, ako Harry na druhom brehu dvihol hlavu a zadíval sa ich smerom. Potom odpadol aj on. Ich Patronusy rozprášili aj posledných dementorov, vzduch sa začal oteplievať a oni kráčali smerom k nim.
„To je úžasné,“ vydýchol Harry dívajúc sa na svojho pegasa, ktorý pohodil hlavou a keby mohol, zrejme by počuli jeho zafŕkanie.
„Sú nádherní,“ šepla Ginny s úsmevom. Ladne k nej klusal jej jednorožec, elegantne zastal a sklonil hlavu.
Obaja natiahli ruku, chceli sa ich dotknúť, ale než sa stihli priblížiť, oba zmizli. A zanechali v nich hrejivé pocity spokojnosti a šťastia.
„Harry, Ginny, čo ste to spravili?“ Medzi stromami sa zjavila Hermionina hlava. Ťahala za sebou Hrdozobca a vyzerala, že sa nevie rozhodnúť, či byť nahnevaná alebo fascinovaná.
„Zachránili sme nás,“ oznámil jej Harry pokojne.
„Nemali ste zasahovať do diania,“ takmer zastonala. Harry sa na ňu nechápavo díval.
„Človek by predpokladal, že prejavíš viac nadšenia, keď sme ti práve zachránili zadok,“ odfrkol a otočil sa, aby pozrel na ležiace klbko. „Sakra…“ zasyčal.
Okamžite cúval smerom do lesa. Do miest, kde bola Hermiona. Ťahal Ginny so sebou, ale než sa skryli medzi stromy bol si istý, že sa oči profesora Snapa zavŕtavajú doňho.
„Videl vás,“ šepkala Hermiona zničene. „Och, Merlin videl vás tu a aj tam. Zmení sa tým všetko.“
„Kto?“ spýtala sa Ginny.
„Snape sa tam zjavil,“ odvetil, ale díval sa na Hermionu. „Počúvaj, nič sa predsa nezmenilo. Pôvodne, nie? Aspoň tak to chápem. Aj keď nás videl, nič to neovplyvnilo. Zrejme.“ Pravda bola ale tá, že tým veciam okolo času a vracania sa do minulosti, absolútne nerozumel.
„Ja neviem,“ zavrtela hlavou. „Uvidíme, čo sa zmenilo, keď sa vrátime…“
„Pozrite,“ upozornila ich Ginny.
Skrývali sa medzi stromami a dívali sa, ako Snape vyčarováva nosidlá a ako sa k nemu pridal Macnair. Aj na tú diaľku začuli jeho spokojné pochechtávanie. Snape sa s ním vlastne nebavil, ale keď vykročili k hradu, jeho pohľad ešte raz zablúdil do miest, kde boli. Nemohol ich vidieť. Teraz už nie.
„Možno si bude myslieť, že sa mu to zdalo. Tak, ako mne,“ nadhodil len preto, aby nejako upokojil Hermionu. Neveril tomu. Celkom jasne ich musel vidieť a nebol trýznený dementorom, takže mal hlavu čistú.
„Dúfajme v to. Dúfajme, lebo inak to bude katastrofa,“ lamentovala. „A vy dvaja,“ mierne stiahla obočie. „To vy ste vyčarili tých Patronusov!“
„No áno, videl som nás. Predtým. Videl som niekoho čiernovlasého s okuliarmi a ryšavú. Myslel som si, že sú to rodičia. Nikdy by mi nenapadlo, že sme to my dvaja.“
„A odohnali ste minimálne sto tých tvorov,“ vydýchla s úžasom. „Je to neuveriteľné. Len málo dospelých čarodejníkov to dokáže.“
„Vieme, profesor Lupin nám to spomínal,“ ozvala sa Ginny opatrne. Stále si pripadala cudzia v tom ich spoločenstve, všetko ale nasvedčovalo tomu, že tam už bude musieť patriť. Aj keď len externe. „Dokázali sme to len preto, lebo sme boli spolu,“ pozrela na Harryho. Ten sa na ňu významne zaceril. Predsa je ten ich vzťah k niečomu dobrý.
„A ja sa tomu ani nebudem čudovať,“ zavrtela hlavou Hermiona. „Teraz budeme musieť chvíľu počkať. Potom vysadneme na Hrdozobca a poletíme za Siriusom. Všetko to musíme stihnúť do polnoci.“
Harry sa nervózne prechádzal a Hermiona sa snažila z Ginny vymámiť informácie o Patronusoch. Čakali takmer polhodinu. Za ten čas ich Snape musel prelevitovať na ošetrovňu a nechať zavrieť Siriusa. Teraz niekedy minister rozhoduje o tom, že utečeného vraha nechá zabiť.
„Je čas,“ oznámila Hermiona. Z hradu videli vychádzať Macnaira, ktorý šiel pre dementorov. Na Hrdozobca sa zmestili všetci traja a keď sa trocha potisnú, zmestí sa tam aj Sirius. Všetci štyria dohromady by vydali za dvoch dospelých ľudí. Alebo možno aj za jedného mimoriadne tučného.
Pokým si Harry s Ginny let na hipogrifovi užívali, Hermiona vzadu lamentovala a modlila sa, aby nespadla a nedolámala sa. Vôbec nedokázala oceniť jedinečnosť takého letu.
Harry odrátaval okná a keď narátal trinásť, popohnal k nemu Hrdozobca. Alebo mu len povedal, čo má spraviť. Bolo to inteligentné zviera. Keď ich Sirius zbadal, od šoku onemel. Hermiona kúzlom otvorila okno a Sirius opatrne prešil k nim.
„Ako sa vám to podarilo?“ šepol, keď pristáli na Západnej veži.
„Nie je čas, pán Black. Za desať minút musíme byť v nemocničnom krídle,“ vypustila Hermiona.
„Ale ako?“ díval sa na Harryho.
„Trocha sme ohli čas…“
„Čože?“
„Ja ti o tom napíšem. Ale teraz už musíš ísť. Nasadni na Hrdozobca a odleť do bezpečia,“ Harry sa naňho usmial.
„Ďakujem, decká,“ Sirius sa na každého pozrel. Na Ginny žmurkol. „Ty, Harry, ja sa určite objavím,“ sľúbil, keď nasadol na Hrdozobca. „Prisahám, že už nebudeš sám,“ zvolal, ale to už odlietal do noci. Hipogrif párkrát mocne zamával krídlami a Sirius sa stratil.
„Harry, musíme…“ Hermiona nahlas smrkla. Ginny po líci stekala slza. A on sa usmieval.
Otočili sa a rozbehli sa na ošetrovňu. Ostávalo im len pár minút, než ich Dumbledore zamkne. Cestou sa museli skryť pred Zloduchom, ktorého rozveselil Siriusov osud. Ginny zavrčala, že mu to raz oplatí. Ostávali im len tri minúty a oni sa náhlili.
„No?“ pred ošetrovňou stál Dumbledore a skúmavo si ich prezeral.
„Podarilo sa,“ oznamoval Harry. „Sirius je preč, na Hrdozobcovi,“
„Výborne,“ usmial sa profesor. „A myslím, že už aj vy ste preč. Bežte dnu, zamknem vás…“
Všetci traja potom spokojne načúvali tomu huriavku, ktorý nastal po zistení, že utečený vrah už znova utiekol. Minister besnel, Macnair ešte viac keď ich prišli skontrolovať do nemocničného krídla, až ich madam Pomfreyová vyhodila. Takú zúrivú rokfortskú ošetrovateľku nezažil, ani keď sa hnevala naňho. Každopádne tým zobudili Rona a keď Poppy zmizla vo svojej pracovni, spustili vysvetľovanie. Trocha upravené vysvetľovanie, pretože ani jeden z nich nehovoril o zvláštnom vzťahu Ginny a Harryho.
——
Keď sa Ronovi zdalo zvláštne, že Dumbledore chcel, aby sa jeho sestra zúčastnila záchrannej misie, ako to pomenoval, ešte čudnejšie sa mu zdalo, že dostala spolu s Harrym pozvánku do pracovne riaditeľa. Nehovoriac o tom, ako podivne sa cítila ona sama.
„Posaďte sa, Harry a Ginny,“ usmial sa na nich profesor, keď vstúpili. Trocha nesmelo a opatrne. „Myslím, že by sme sa mali porozprávať. Nedáte si citrónový drops?“ ponúkol ich. Pokým Ginny zdvorilo odmietla, Harry sa nerozpakoval a vzal si dva. Jeden jej strčil do ruky. Profesor sa pousmial. „Musím sa priznať, že po tom, čo ste obaja zažili minulý rok som si myslel, že ma už nemôžete ničím prekvapiť. Mýlil som sa,“ s povzdychom sa postavil a prešiel pred svoj stôl. Zamyslene ich skúmal niekoľko sekúnd.
„Najskôr… je neviem. Odpovedám vám na jednu otázku, ktorú by ste mi radi položili, a ktorú si pokladali a stále pokladajú najbystrejšie čarodejnícke mozgy minulosti aj súčasnosti. Netuším, ako presne je to s časom. A s cestovaním v čase. Existujú zákony, ktoré sa musia dodržiavať, aby sa minimalizoval negatívny vplyv hoci nechceného zásahu do priebehu osudov. Aj minimálna odchýlka môže mať katastrofálne následky. V minulosti sa stalo, že čarodejník zabil sám seba, pretože sa vydesil,“ uprene sa na nich díval. Pozorne ho počúvali. „Harry, poznáš tú muklovskú hádanku? Čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce?“ spýtal sa chlapca. Ten prikývol. „S časom je to rovnako,“ pokračoval. „Ale neprišli ste sem preto, aby sme viedli filozofickú rozpravu. Chcem vám ozrejmiť, prečo som si nechal zavolať práve vás dvoch a nikoho iného,“ usmial sa.
„Zrejme preto, lebo sme boli videní pri jazere,“ ozval sa Harry. Ginny prikývla.
„Správne,“ prikývol Dumbledore. „A vďaka tomu sme mohli veci posunúť tým správnym smerom, hoci sa nám to pri prežití v danej chvíli skutočnosti nezdalo,“ vypustil. Obe deti vyzerali zmätene. „Stále mám na mysli tú hádanku so sliepkou a vajcom. Ale skutočne sme sa nestretli preto, aby sme sa snažili pochopiť to, čo sa pochopiť nedá,“ znova sa pousmial.
„Profesor Snape nás videl pri jazere a podľa toho ste to všetko zariadili?“ spýtala sa Ginny trocha opatrne.
„Všetko nie, len značnú časť toho. Aby som vám vysvetlil priebeh udalostí z môjho uhla pohľadu… Po vyjdení z Hagridovho domu sme našli tekvicový záhon prázdny. Hipogrif sa musel oslobodiť, prehrýzť povraz, pretože cítil nebezpečenstvo. A preto sme sa s ministrom vydali do hradu. Pán Macnair po neskorej večeri opustil hrad a zbadal dementorov utekať od jazera. Profesor Snape bol ale bližšie a videl, čo dementorov odohnalo, respektíve videl, že to boli Patronusy. Dva. Musel sa ale postarať o telá. Macnair mu prišiel… na pomoc by som to nenazval, ale prišiel.
Pri odchode vás uvidel a to celkom jasne, ako mi tvrdil. Ešte by pochopil, že vidí slečnu Weasleyovú, ak by uveril, že by deti boli schopné vyčariť Patronusa. Ale keď zbadal teba, Harry, pochopil, že sa niekto hrá s časom. Nemohol si byť tam a zároveň na nosidlách. Keby bola iná situácia, keby si bol niekto iný, keby sa to stalo nejako inak, mohol ťa zabiť, napríklad. Preto je dôležité, aby ste pri manipulácii času neboli videní. A najlepšie vôbec je časom nemanipulovať. Každopádne mu behom niekoľkých sekúnd došlo, že ohýbate čas a že vám niekto musel Obracač času dať.
Siriusa nechal odviesť Macnairom čo najvyššie, pretože mal svoju teóriu a tú si šiel za mnou overiť. A predpokladal správne,“ profesor sa na deti usmial ešte viac. Harrymu sa toto takmer ospevovanie Snapa nepáčilo ani náhodou, rozhodol sa ale nekomentovať nič.
„Najprv mi porozprával o tom, čo sa stalo v búde. O tom, že videl Pettigrewa, ktorý sa priznal k vraždám a zrade tvojich rodičov. Zhodli sme sa, že pre zachovanie jeho tajomstva o tom, že je to môj agent vo Voldemortových službách, bude lepšie, ak budeme mlčať. A to najmä, keď mi povedal, čo vravela profesorka Trelawneyová. Harry, ona je možno trocha zvláštnejšia, ale proroctvá skutočne existujú. A podľa toho, čo si opísal, šlo o proroctvo. Napokon sa aj vyplnilo. Peter sa oslobodil. My sme ale mysleli na tú ďalšiu časť, že sa pridá k Voldemortovi a ten povstane. Neviem kedy a ako, ale bude dôležité, aby sa Severus k nemu vrátil. Ak by teraz vystúpil ako zástanca Siriusa Blacka, odhalil by sa. A túto možnosť by už nemal.“
Harry zaryto mlčal. Bolo mu fuk, aký veľký je Snape špeh a aký potrebný zrejme bude. Bolo mu fuk aj to, že by mal Voldemort znova povstať. A nech, hneď aj zajtra. Bol nahnevaný, že preňho nespravili viac. Dobre, Pettigrew zmizol, s tým sa asi spraviť nedalo nič. Ale že je Sirius stále vrahom, hoci títo dvaja páni poznajú pravdu a rozhodli sa mlčať, to ho štvalo. Boli prinútení zachrániť Hrdozobca a aj Siriusa. Kvôli nim. Bol si istý, že ak by profesor chcel, dokázal by ministerský rozsudok pozdržať do doby, kým by nevyšla najavo Siriusova nevina. Najlepšie Snapovým svedectvom. Ale oni sa rozhodli takto a hoci je Sirius momentálne na slobode a živý, mohol byť zbavený obvinení. A toto im nezabudne. Nikdy.
„No ale budem pokračovať,“ profesor sa pozorne díval na Harryho, ktorý pôsobil takmer až flegmaticky. Myslel si, že ho bude musieť viac presviedčať. „Severus to pochopil, keď vás videl. Nevedel konkrétne čo, ale keďže sa ten deň riešil Hagrid a Hrdozobec a on vedel, aký vzťah k nemu máte, bolo jasné, že tam budete. Aj preto, lebo vás následne našiel v Škriekajúcej búde. Pochopil, prečo ste vonku, preto nechal Siriusa zavrieť dostatočne vysoko, aby sa k nemu dostal hipogrif. Pre čo iné by sa manipulovalo s časom než pre to, aby sa zachránil Sirius? A preto bolo potrebné pozháňať nejaký prostriedok, v tomto prípade hipogrifa. Keď za mnou prišiel, potvrdil som mu jeho domnienky. Zdržali sme ministra, aby za vami nešiel a poskytli vám tri hodiny na záchranu Siriusa.“
Znova zmĺkol. Preniesol pohľad na mladú slečnu Weasleyovú, ktorá napäto počúvala. Keď zaregistrovala jeho pohľad, mierne sčervenela, ale neuhla pohľadom. Tie deti ho veľmi prekvapili minulý rok, teraz ho prekvapili ešte viac.
„Poslal som vás tam, pretože mi Severus povedal, že ste tam boli,“ vravel jej. „Nebudem sa teraz vracať k tomu, aký nepochopiteľný je čas. Či som vás tam poslal, lebo mi povedal, že ste tam boli, a keď mi to on povedal, ako ste sa tam teda mohli dostať… to je problém, ktorý sa snažia vyriešiť oveľa väčšie mozgové kapacity, než aké máme my,“ usmial sa na dievča.
Zamyslene stiahla obočie. Zdala sa mu v tejto chvíli prístupnejšia než tvrdohlavo mlčiaci Harry. Vedel, prečo chlapec mlčí. Nebolo ťažké domyslieť si, že musí byť nahnevaný, sklamaný a zradený. Profesor si unavene povzdychol.
„Ale pre toto všetko som vás sem nepozval,“ potichu z neho vyšlo. Ginny pozrela na Harryho a ten jej pohľad opätoval. Ak nie toto, čo chce riešiť? Videl, ako Ginny sčervenela a jej pohľad bol zrazu takmer až prestrašený. Zamračil sa. „Zaujalo ma rozprávanie profesora Snapa. Videl dvoch Patronusov a videl tam vás dvoch. Je to veľmi zvláštne, aby vyčaril niekto Patronusa v tak mladom veku.“
„Chodili sme k profesorovi Lupinovi, učil nás,“ prezradil Harry. Dumbledore sa naňho znova uprene zadíval. Akoby chcel nahliadnuť do jeho duše. Akoby chcel odhaliť, čo všetko skrýva. A on sklopil svoj pohľad k zemi.
„Áno, pán profesor mi toto prezradil,“ vyšlo z Dumbledora potichu. Ginny striehla na každé jeho slovo. Ale Lupin ich nemal zradiť, sľúbil to. „Povedal, že sa snažíte o zvládnutie tohto kúzla a povedal aj to, že ste na dobrej ceste sa ho časom naučiť. Ale len málo dospelých čarodejníkov ho ovláda a vy ste dve deti, ktoré to zvládli,“ upozornil.
„Museli sme,“ Harry znova zdvihol svoj pohľad. „Inak by nám dementori vycicali dušu. Bola to krízová situácia a my sme potrebovali zachrániť samých seba. Teda mňa. Ginny tam nebola.“
„Tiež som chcela zachrániť kamarátov. A Siriusa,“ vyšlo z nej. Dumbledore po poslednej poznámke zabodol svoj pohľad do dievčaťa.
„Áno, to by nasvedčovalo tomu, že vyčaríte hustú hmlu. Ale Patronusy… to je kúzlo na oveľa vyššej úrovni. Čo ma ďalej prekvapilo bolo rozprávanie, že ste sa držali za ruky. A taktiež skutočnosť, že ste k profesorovi Lupinovi chodili spolu. A spolu ste sa stretali aj so Siriusom, ako mi bolo prezradené.“
„Niektoré veci sme proste podnikali spolu,“ Harry mykol plecami. Nepozdávalo sa mu, kam tento rozhovor smeruje. Čo všetko Dumbledore vie. Možno by mu to teraz mohli prezradiť, ale ani jeden z nich nechcel. A Harry o to viac, že bol nahnevaný.
„Iste, ste kamaráti,“ usmial sa Dumbledore. „Profesor Lupin mi tiež na začiatku roka prezradil, ako atypicky ste sa obaja správali vo vlaku na ceste do školy. Pochop to, Harry. Si Jamesov syn. On bol jeho priateľ. Samozrejme sa o teba zaujímal. Nie nejako okato, aby to niekto nebral ako protežovanie, ale mal k tebe z tohto dôvodu bližšie. A toto ho zaujalo a dá sa povedať, že znepokojilo. A zveril sa mi. No a potom som si vás začal všímať o čosi viac,“ na moment stíchol.
„Dobre a čo to všetko znamená?“ spýtal sa Harry bojujúc s nervozitou. Pozrel na Ginny. Bola rovnako napätá, ako on.
„Po pravde, neviem,“ profesor si ich oboch prezeral. „Možno by som to bral ako šťastnú náhodu, že ste obaja vyčarili Patronusa. Možno by som mohol veriť aj tomu, že nejako inak reagujete na dementorov. Možno by som vás mohol brať ako veľmi dobrých priateľov, ktorí sa držia za ruky. Alebo možno aj niečo viac, hoci ste obaja ešte malí…“ Ginny po jeho slovách sčervenela už poriadne a fľochla po Harrym. Ten stále neisto pokukoval po profesorovi. „Možno. Ale skutočnosť, že slečna Weasleyová mala veľmi zvláštny záchvat práve v dobe, keď sa ťa dementor chystal pobozkať, to za náhodu považovať nemôžem.“
„A čo si o tom teda myslíte?“ spýtal sa Harry. Rozhodne sa mu nemienil v tomto momente zdôverovať s tým, čo s Ginny zažívajú. A tak nejako vedel, že má na to rovnaký názor, a že sa vlastne ani neodváži príliš pred profesorom rozprávať. Ibaže rovnako bol presvedčený o tom, že ak Dumbledore niečo vie, alebo len tuší, nemajú možnosť mu jeho domnienky vyvrátiť. Rovnako je to aj s Hermionou. Ale tú mohol aspoň zahriaknuť a požiadať ju, aby sa starala o niečo iné, prípadne aby mlčala. Dumbledora nie.
„Neviem,“ smutne zopakoval. „Každopádne som nad tým uvažoval. To, čo sa vám dvom stalo v Tajomnej komnate minulý rok, niečo po sebe muselo zanechať. Nebol to len negatívny zážitok a nešlo len o záchranu životov,“ potom prešiel okolo stola a sadol si do svojho kresla. Opatrne vytiahol zničený zápisník Toma Riddla. Ginny sa pri pohľade naňho striasla. „Ospravedlňujem sa, slečna Weasleyová. Je však dôležité pochopiť, čo sa zrejme stalo. V tomto zápisníku bola uväznená duša Tom Riddla, ktorú Harry zničil. Silnela a mocnela, keď čerpala silu z vás. Inak povedané, vaša duša kŕmila tento zápisník, vstrebávala sa a posilňovala ho. Vaša duša sa spojila s týmto denníkom. A na moment bola celá v ňom. V ten moment získal Riddle telo. A potom ho Harry zničil, keď ho prepichol baziliskovým zubom, ibaže sa zároveň na tesáku poranil. Denník bol zničený, vaša duša sa vracala do vášho tela, ale prechádzala Harryho zranením,“ díval sa z jedného na druhého. Harry mal zamyslene stiahnuté obočie a Ginny mala šokom rozšírené zreničky. Bola bledá. Chápala.
„A kus z nej sa zachytil do Harryho a tiež sa z Harryho kus dostal ku mne…“ šepla.
Harry sa na ňu rýchlo pozrel. Potreboval viac času, aby to pochopil. Profesor sa na nich díval smutne a so záujmom. Ginny sa pozrela na Harryho a slabučko sa usmiala.
„Toto sa stalo?“ obrátil sa na profesora. „Ginnina duša sa na mne zachytila a zo mňa kus odišiel do nej? Je to vôbec možné?“ Bolo, ako si náhle uvedomil. Toto bola odpoveď na to, čo sa s nimi dialo. Prečo boli pokojní, akoby kompletní, keď boli spolu. Prečo naraz dospievali, cítili časť z toho, čo prežíval ten druhý. Jej menštruáciu a jeho boj s dementorom.
„Všetko sa tým vysvetľuje, Harry,“ ozvala sa Ginny. Obrátil sa k nej. „Myslím, že teraz nastal čas…“ hlesla.
Vedel, čo tým myslela. Nepozdávalo sa mu to, ale mala pravdu. Hoci tomu nerozumel vedel, že je to nebezpečné. Nastal čas, aby sa zverili. Logicky to musel byť Dumbledore, aj keď sa mu to nepáčilo.
„Premýšľal som celé minulé leto, či vás ten zážitok nemohol nejako ovplyvniť. Slečnu Weasleyovú samozrejme viac, bola pod vplyvom dlhú dobu,“ pokračoval Dumbledore. „Snažil som sa prísť na to, čo ten denník bol vlastne zač. A stále som to poriadne nepochopil. Ani to, čo sa stalo vám. Ibaže po tom, čo mi povedal Remus Lupin, po tom, čo som vás sledoval a čo sa stalo v posledných dňoch som dospel k takémuto záveru. Nie je možné, aby ste sa dostali tak rýchlo spod dementorovho vplyvu. Aby ste spoločne vyčarili Patronusov. Jeden možno, ale dvaja? A potom ten záchvat… Čo sa s vami ešte deje?“ spýtal sa zvedavo.
Obe deti sa na seba dívali a mlčky sa dorozumievali. Dievča pohľadom presviedčalo chlapca. To bolo profesorovi jasné. Chlapec sa naňho hneval a neveril mu. Chcel to pochopiť, ale radšej by sa vyhol zverovaniu práve jemu. Chápal ho. A dievča ho mlčky presviedčalo, aby mu dal šancu. Harry sa pozrel na Dumbledora.
„Dobre teda, povieme vám to…“
A skutočne sa rozrečnili. Profesor ich pozorne počúval a všetko, čo mu tie deti povedali naznačovalo, že jeho domnienky boli správne. Hoci sa nikdy s ničím podobným nestretol, iné vysvetlenie to nemohlo mať.
„Je to nebezpečné?“ spýtala sa napokon Ginny, keď mu všetko vysypali. Zdalo sa, že profesor behom posledných desiatich minút zostarol o niekoľko rokov. Pozrel na malé dievča.
„Nebezpečné,“ zamyslene zopakoval. „Podľa toho, ako veľmi sa to… rozrastie. Ak by sa jednalo len o to, že musíte byť občas spolu, že v istých chvíľach cítite to, čo ten druhý, tak by som to nebezpečným nenazval. Ale čo keď to bude horšie?“ pozeral na deti.
„To nám napadlo,“ prikývol Harry krotkejšie a pozrel na Ginny. Aj po zistení pravdy pôsobila pokojne a vyrovnane. Možno ju to spočiatku šokovalo, ale nevydesilo ju to. „Nič iné sa ale zatiaľ nedeje a myslím, že nič ďalšie sa ani diať nebude.“
„To ale nemôžeme vedieť dopredu,“ Ginny povytiahla obočie.
„A desí nás to?“ spýtal sa Harry ich vetou. Zavrtela hlavou.
„Zatiaľ je to fajn.“
Profesor sa na nich díval a v krku mu rástla zvláštna hrča.
„Harry, uvedom si ale, kto si,“ upozornil ho Dumbledore. Deti naňho pozreli. „Zastavil si Voldemorta a ak ten povstane, zrejme sa bude chcieť pomstiť.“
„Už sa o to pokúsil a ešte ani nepovstal,“ namietol Harry.
„Iste. Slečna Weasleyová teraz cítila, keď na teba zaútočil dementor. Premýšľal si, čo by sa mohlo stať, keby sa stalo niečo iné? A nemyslím tým niečo… menej nebezpečné, čo by ste mohli cítiť. Ale čo ak sa k tebe Voldemort dostane? Čo keď budeš čeliť podobnému nebezpečenstvu, ako v každom svojom roku tu na Rokforte?“
„Môže sa to stať a nemusí,“ zaprotestoval. A potom vypustil z úst to, čoho sa obával. „Vy snáď viete, ako to napraviť?“ Ginny sa pomrvila. Pozrel na ňu. S napätím čakala, čo Dumbledore odpovie. Nie nejako nadšene, len zvedavo.
„Nie, na nešťastie nie,“ zavrtel Dumbledore hlavou. A Harry netušil, či ho to potešilo. „Ja vlastne stále nechápem, čo sa s vami stalo. Nemám ani poňatia, či to ide nejako zvrátiť. Každopádne sa pokúsim celú túto záležitosť pochopiť, spoznať a potom možno nájdem riešenie, ako to napraviť.“
„Komu to chcete povedať?“ rýchlo sa spýtal Harry. Nebol by rád, keby sa dostali do popredia úvah ďalších čarodejníkov. Vedel to on, Lupin a Hermiona. Chcel by to povedať ešte Siriusovi. Ale to bolo všetko. Samozrejme nešlo len o neho, aj Ginny mala do toho čo hovoriť, ale preňho bolo toto číslo konečné.
„Pokiaľ nezistím, o čo ide, pokiaľ nebudem mať rozumné vysvetlenie a pokiaľ nebudem vedieť ako to zvrátiť, ak sa to bude dať zvrátiť, tak nikomu,“ odvetil Dumbledore. Harryho názor naňho sa v tom momente o niečo zlepšil. „Nemôžem za niekým prísť, napríklad za vašimi rodičmi, slečna Weasleyová a nemôžem na nich vyrukovať len s domnienkami. Nemôžem povedať, že sa niečo stalo, hoci neviem, čo to je a netuším, či je to vôbec nebezpečné. A ak by bolo, do akej miery by vás to zasiahlo. Jedného alebo druhého. Očakáva sa odo mňa vysvetlenie a riešenie. A pokým ich nebudem mať, budem mlčať, rozumiete?“ díval sa na Ginny, pretože predpokladal, že ona by mala väčší záujem o zverenie sa rodičom.
„V poriadku, dobre,“ prikývla ešte stále druháčka. „My sme sa s Harrym dohodli, že chceme, aby to ostalo len medzi nami. Aspoň do doby, dokedy by nás to neohrozovalo. A ten záchvat, ak náhodou súvisel s dementormi, nebol nebezpečný. Možno nepríjemný, ale nebezpečný nie,“ pevne prehlásila. Harry sa usmial.
„Akonáhle by to ale malo byť nebezpečné, budeme s tým musieť oboznámiť vašich rodičov,“ upozornil. Prikývla. Potom sa pozrel na Harryho. „Pokúsim sa prísť na to, ako to vyriešiť. Ako vás zase dostať do… celistvosti, tak by som to nazval.“ Harry prikývol. „Komu ste to povedali?“
„Len profesorovi Lupinovi. Keď sme sa učili Patronusa a prízrak vzal na seba podobu dementora, potreboval som miesto čokolády Ginny. Museli sme mu to povedať. A Hermiona si tiež všimla, že sa niečo deje. Chcel som to ešte povedať Siriusovi, keby ho oslobodili a ja by som žil s ním,“ vypustil dôrazne, „musel by som chodiť za Ginny. Povedal by som mu prečo. Teraz je to ale zbytočné,“ potichu dodal.
Profesor si povzdychol. Chlapec mu to nikdy neodpustí.
„Požiadal by som vás, aby ste to uchovali v tajnosti. Aby ste boli vynaliezavejší a nenápadnejší. Nielen toto vaše vzájomné prepojenie by sa malo zatajiť. Ale aj skutočnosť, že je vôbec s tebou niekto prepojený, rozumieš?“ uprene sa díval na Harryho.
„Áno, pre Voldemorta by bola prínosná informácia, že duša jeho najväčšieho nepriateľa je spojená s niekým ďalším,“ povedal tvrdo. A pozrel na Ginny. Ani táto posledná veta je nevystrašila. „Preto budeme mlčať…“
Keď deti napokon odišli, profesor si nešťastne sadol za svoj stôl a vzal do rúk denník Toma Riddla. Skutočne nechápal, čo sa stalo, ale vedel, že bude všetko ešte zložitejšie.