„V prvom rade ho odčarujem,“ navrhol Remus a namieril na Snapa.
„Zbláznil si sa?“ zastavil ho Sirius. „Konečne je aspoň trocha sympatický, keď drží hubu.“
„Dohodnime sa, Sirius, že zachováme všetci pokoj,“ nepozdávalo sa Remusovi. Sirius nervózne pochodoval po miestnosti. Keď zdvihol Harry prútiky, prezieravo mu Ronov nedal.
„Skončila som na Rokforte,“ mrmlala si Hermiona.
„Nikto nikde neskončil,“ obrátil sa k nej Sirius. „Ako povedal Harry, nikdy to nespomenie. Od hanby by sa prepadol. Možno ťa bude neznášať, ale vzhľadom k tomu, že ťa aj tak neznášal, rozdiel si ani nevšimneš.“
Hermiona sa odvážila pozrieť Snapovi do očí. Rozhodne si rozdiel všimne, to jej naznačoval. Zbledla.
„Tak, Severus, ja ťa teraz odčarujem. Prútik ti vrátim, ale až po tom, ako si vypočuješ pravdu a my sa dostaneme do hradu, rozumel si mi?“ Remus sa naňho díval. Samozrejme nemohol odpovedať, gánil však mimoriadne nenávistne. Remus švihol prútikom.
„Toto si vypijete, všetci,“ zasyčal znechutene. Bol si vedomý toho, že naňho mieria prútiky. Ako Lupinov, tak aj Potterov. Spraví pohyb a skončil.
„Prestaň trepať aspoň raz, ak môžem poprosiť,“ zamračil sa naňho Sirius. „Keby záležalo na mne, nezdržoval by som sa. Remus je ale veľký mierotvorca, rád upokojuje, vysvetľuje, presviedča… Tak drž hubu a počúvaj, ako veľmi si sa mýlil.“
„Mýlil v čom? Že si vrah?“
„Áno, napríklad v tom…“
„Severus, Sirius nikoho nezabil a nepodhodil Lily s Jamesom Voldemortovi,“ pokojne spustil Remus. Harry podišiel k Hermione a pričupol si vedľa Rona. Videl, ako sa Snape pohrdlivo zaškľabil.
„Sú svedkovia, ktorí ho videli vraždiť…“
„Videli len to, čo im bolo naservírované, Sevie,“ natiahol Sirius.
„Sirius, prosím, nechaj ma to vysvetliť,“ Remus sa naňho pozrel. Začínal byť unavený.
„Áno, Sirius, nechaj za seba riešiť veci druhých, prosím,“ natiahol Snape posmešne.
„Drž hubu!“
„Buďte ticho, obaja!“ skríkol Harry. Obaja naňho pozreli. Sirius s miernou výčitkou, Snape podráždene.
„Potter, ak…“
„Skutočne vážne buď ticho, Severus,“ povzdychol Remus. „Chceme ti to vysvetliť. Nie, nepotrebujeme, ale chceme. Uvedomuješ si ten rozdiel, však?“
„Ty chceš,“ upozornil.
„Dobre, ja chcem. A predpokladám, že minimálne Hermiona chce tiež. A tiež Ron. Možno Harry. Zabudnite na chvíľu na nezhody a mlčte. Súhlasíte?“ pozrel priamo na Siriusa. Ten si niečo zamrmlal a znova sa dal do nervózneho pochodovania po miestnosti. Bol však už upokojený, prvotná chuť vraždiť ho momentálne prešla.
„Spusti ak si myslíš, že ma presvedčíš,“ vyzval ho Severus.
„Máme dôkazy, presvedčíme ťa,“ mierne sa pousmial. „Takže, kde presne začína tento príbeh, vieš aj sám, ako mi je známe. Sirius mal byť strážcom Potterovcov, ale nebol. Nevedel som, že sa na poslednú chvíľu vymenil s Petrom Pettigrewom. Nepovedali mi to, zrejme ma považovali za špeha.“
„Mrzí ma to,“ Sirius naňho pozrel.
„Ja viem, kamarát,“ usmial sa naňho Remus.
„A ešte si vyznajte lásku,“ zaceril sa Snape. „A ja vám mám túto rozprávku, ktorou ste zrejme nakŕmili aj tieto deti, veriť?“
„Nie je to rozprávka, je to pravda,“ prskol po ňom Sirius. „Naše nezhody z minulosti s týmto nesúvisia, tak drž hubu a počúvaj.“
„Bol to Peter, kto ich podhodil Voldemortovi…“ pokračoval Remus. Snape sa otriasol pri zaznení mena a Sirius sa uchechtol.
„No áno, Sevie. Voldemort, alebo ako ho ty nazývaš, Temný pán. Tvoj pán…“ vypustil nebezpečne. Harry sa zamračil. A nebol sám.
„To je už dávno preč,“ Snapov hlas znel tiež nebezpečne.
„Bol si smrťožrút, priznaj sa!“ vyzval ho Sirius.
„Bol som, ako si povedal.“
„Kto je smrťožrút?“ spýtal sa Harry. Hermiona sa nadýchla. Ron zbledol.
„Voldemortov stúpenec. Jeho pešiak v predchádzajúcej vojne. Ten, kto mu oddane slúžil,“ vymenúval Sirius. „Dívaj sa na to ako chceš, Harry. Smrťožrúti vraždili na jeho príkaz. A on bol jedným z nich!“ obvinil ho. „Preto sa mi dvíha žalúdok, keď sa snažíš práve teraz moralizovať a rozprávať o niečom, o čom nevieš nič!“
„Dumbledore…“ vypustil Snape pomaly a zreteľne, aby ho všetci počuli. „Mi verí. Bol som jeho špeh…“
„Iste, to vraveli všetci, ktorých pozatýkali. Takých… špehov je plný Azkaban,“ zasmial sa Sirius.
„Je mi jedno, čo vravíš, Black. Slúžil som mu na Dumbledorov príkaz a to je niečo, o čom ty nemáš ani poňatia, tak o tom nerozprávaj,“ odsekával každé slovo. Harry sa naňho díval zamračene. Hermiona ani nedýchala a Ron bol červený. Ťažko povedať, či od bolesti alebo rozhorčenia.
„Toto zrejme malo ostať len medzi Dumbledorom a Severusom,“ nadhodil Remus. „Ani jeden z nás nie je úplne čistý, aby sme mohli vystupovať ako symboly pre spravodlivosť, tak prosím, vyhnime sa vzájomnému osočovaniu a spomínaniu minulosti.“
„To pôjde asi ťažko, keď sa mi tu snažíš vysvetliť vašu minulosť,“ zaškľabil sa Snape. Nepekne sa zaškľabil. Harry ho uprene pozoroval. Aj keď možno cítil jeho pohľad, tým svojím oňho ani nezavadil.
„Ďakujem za upozornenie v tejto drobnej chybičke prehlásenia,“ usmial sa Remus. „Myslel som tým našu vzájomnú minulosť, samozrejme. Máme dôkaz o tom, že je Sirius nevinný. Tu a teraz, v tejto chvíli. Určite si pamätáš na Petra Pettigrewa. Vieš, čo sa z neho stalo, rovnako ako z Jamesa a Siriusa. Kvôli komu sa z nich stali animágovia.“
„Samozrejme, že vie. Celú dobu nás špehoval,“ obvinil ho Sirius. Severus si ho nevšímal.
„Peter Pettigrew je mŕtvy. Zabil ho tvoj kamarát a zabil dvanásť muklov,“ vypustil Snape blahosklonne, akoby malému dieťaťu vysvetľoval, prečo je zem guľatá.
„Nie, to sme si mali všetci myslieť. A myslel som si to aj ja. Nechápal som, kedy sa zo Siriusa stal zradca… nevedel som, že sa to nestalo nikdy. Peter Pettigrew je živý, dvanásť rokov žil v čarodejníckej rodine ako potkan aby mal novinky z nášho sveta…“
„Hlúposť,“ vrkol Snape. Konečne pozrel na deti. „Týmto vás obalamutili? Touto stupídnou hlúposťou?“
„Tak veľmi sa nenávidíte, že odmietate čo i len pouvažovať nad možnosťou, že je to skutočne pravda?“ spýtal sa Harry pokojne. „Ak je to tak, ako to tvrdíte vy, musel byť Sirius rovnakým smrťožrútom, ako vy. Videli ste ho niekedy u Voldemorta?“ Nevšímal si, ako ho Hermiona varovne ťahá za habit. Sirius sa uškrnul.
„Nie všetci sa poznali,“ Snape nenávistne gánil, ale niečo povedať musel, keď to bolo vonku. Grangerová vyzerala, akoby videla ducha a Weasley… ten vyzeral ako vždy. Ako keď ničomu nerozumie.
„Ale museli ste niečo začuť, nie? Nevravte, že ste tam nezačuli o tom, že donášač je Pettigrew.“
„Nie, to som nepočul,“ stiahol obočie uprene sa dívajúc do očí malého chlapca. Nikdy by si nepomyslel, že sa bude práve o tomto s niekým baviť a to ešte so sopliakmi. „Ak by som také niečo počul, Dumbledore by bol informovaný. A ak by o tom vedel Dumbledore, podnikol by isté kroky.“
„To je pravda,“ súhlasil Remus. „Ako sa zdá, Pettigrew bol prešibanejší, než sme si mysleli.“
„Ale nevrav, Snape,“ nepozdávalo sa Siriusovi. „Tebe by vyhovovalo, keby si vedel, že môže byť ublížené Potterovcom,“ zaťal. „Nenávidel si Jamesa a preto nenávidíš aj Harryho.“
„Black,“ to meno vypustil profesor Elixírov tak ľadovo, až sa Harrymu zježili chlpy na krku. „Nemáš absolútne žiadnu predstavu o tom, čo tu teraz trepeš,“ od nenávisti sa triasol. Hermiona sa pritisla k stene. „Ale tak to bolo vždy. Najprv činy, v tomto prípade slová a potom… nie v tvojom prípade logické premýšľanie ani neprichádza do úvahy. Zdrž sa komentovania niečoho, čomu nerozumieš, inak prisahám, že dementorov bozk budeš považovať za darček k narodeninám oproti tomu, čo ti vykonám ja,“ sľúbil tak presvedčivo, že sa aj Ron snažil splynúť so stenou.
„No, mám strach,“ uchechtol sa Sirius.
„Áno, to by si mal,“ pritakal mu Snape s takou istotou, že zaváhal aj sám Sirius.
„Prosím!“ Remus už musel zvýšiť hlas. „Vráťme sa k tomu podstatnému. A to k dôkazu,“ zadíval sa Severusovi do očí. Profesor ho prebodol pohľadom. „Sirius…“ obrátil sa k priateľovi a podal mu prútik. „Si pripravený?“
„Ako nikdy,“ prikývol.
„Petra treba doviesť do hradu. Treba ho ukázať Dumbledorovi. Ten jediný môže v tomto prípade zakročiť, rozumieš? Mne ani tebe by nik neveril, Harrymu s priateľmi taktiež, sú to deti. A pochybujem, že by niekto veril Severusovi. Peter musí byť živý.“
„Mŕtvy by poslúžil rovnako.“
„Nie, budeme potrebovať jeho výpoveď, aby ťa oslobodili.“
„Dobre, tak poďme na to.“
„Rozumel si? Nesprav hlúposť.“
„Remus, do pekla, nie som idiot!“ štekol po ňom Sirius.
Profesor Elixírov tú scénku pozorne sledoval. Bol si vedomý, že Potter naňho mieri prútikom. A aj keby nie, nestihol by spraviť nič. A to ich presvedčenie ho zaujalo. Vážne si mysleli, že majú nejaký dôkaz o nejakej nevine?
„Ron, môžem poprosiť?“ obrátil sa k nemu Lupin. Ron prikývol a vytiahol z habitu krysu. Znechutene ju podával profesorovi Obrany.
„Vy máte mŕtvu krysu a myslíte si, že je to Pettigrew?“ zaceril sa Snape.
„Vydrž, Severus,“ požiadal ho Remus.
„A vás o tom tiež presvedčili?“ pozrel do očí Grangerovej, ktorá vyzerala, že si snáď zhltla jazyk a dávi sa ním.
„Je to Pettigrew,“ vypustil Harry márne bojujúc proti znechuteniu. Snape ho prebodol ľadovým pohľadom. Obdobný mu opätoval.
„Najprv ho zbavíme znehybnenia a potom pretransformujeme,“ dohadovali sa Remus so Siriusom.
V následných sekundách sa krysa znova začala zmietať a pišťať. Krivolab to okomentoval podráždeným zasyčaním. A potom sa zmenila na človeka. Dezorientovaného, škaredého malého človeka. Harry sa naňho díval s odporom. Hermiona stiahla obočie a Ron bol znechutený. Vedeli, čo sa stane, preto ich prekvapil len jeho vzhľad.
Na rozdiel od Snapa, ktorý sa díval prekvapene. Samozrejme si Pettigrewa pamätal a na svete by rovnaký animág nemal byť. Bol to on. Takže mali pravdu. A Dumbledore mal tiež pravdu, keď mu vravel o pochybnostiach ohľadne Blackovej viny. A Lupinovej bezúhonnosti. Jeho nepriateľ bol zrejme skutočne nevinný.
V nasledujúcich okamihoch sa začal Pettigrew krútiť a pišťať, obhajujúc sa a presviedčajúc o svojej nevine všetkých. Najprv zapieral tak presvedčivo, že by možno niekoho prehovoril. Tých na ministerstve asi určite. Potom sa priznal a obhajoval sa strachom. Neverili mu. Skúšal to s Remusom, Hermionou a aj Ronom. Neuspel. Skúsil to dokonca aj so Severusom. Vyhýbal sa len pohľadu na Siriusa.
„Harry, nemôžete ma nechať zabiť. Nemôžete ma dať dementorom,“ priplazil sa k jeho nohám a skôr, ako ten stihol uhnúť, oblapil ich krátkymi, tučnými rukami. Vyzeral rovnako odpudzujúco, ako Prašivec. „Tvoj otec by to nedovolil…“
„Ako si dovoľuješ oslovovať Harryho?“ Sirius k nemu priskočil. „Ako si dovoľuješ pred ním spomínať Jamesa?“ stisol ho pod krk tak silno, až zachrapčal. A dusil sa. „Kvôli tebe je mŕtvy. To ty si zabil Lily a Jamesa. Ako si mohol?!“
„Sirius, pusti ho. Dohodli sme sa, že ho nezabijeme,“ upozornil ho Remus.
Snape sa na toho malého človeka díval s odporom. Nenávisť v ňom rástla tak prudko, až sa obával, že sa nezdrží a pridá sa k Blackovi. Toto bol zradca Potterovcov, kvôli nemu umreli. On mu ich vydal. Musel sa silno premáhať, aby pôsobil pokojne.
„Ty jeden malý, zakomplexovaný všivák!“ Sirius povolil zovretie ale len preto, aby ho vážne nepridrhol. „Skrýval si sa, ale nie zo strachu zo mňa. Ani zo strachu z neho. Ale z jeho kamarátov. Ty si spôsobil, že zmizol, a to ti tvoji kamaráti neodpustia, však?“ zasyčal mu do tváre.
„Sirius, prosím…“ zachrapčal.
„Sirius…“
„Nie, nepros. Mňa nie. Ja som to tých dvanásť rokov vydržal a žil som len pre túto chvíľu…“ upevňoval svoje zovretie. Peter červenel a chrapotal. „Len preto, aby som ti povedal, že sa nikdy neskryješ. Nie predo mnou, alebo pred spravodlivosťou,“ zaškľabil sa mu do tváre. „Ale pred tými, ktorí sú v Azkabane. Ale oveľa viac z nich je na slobode. A my ťa teraz predstavíme svetu a ty budeš kadiť bobky každú minútu svojho prekliateho života a budeš čakať, kedy niektorý z nich príde a pomstí sa za to, že si ho zničil. Voldemorta si zničil,“ štekol mu do tváre. Harry mal pocit, že sa Pettigrew rozpadne na márne kúsky.
„Sirius, pochopil to. Pusť ho,“ vyzval ho Remus a chlácholivo mu položil dlaň na rameno. Sirius sa vystrel a spokojne sa zasmial.
„Tak a pre tento pohľad sa oplatilo trpieť,“ pochechtával sa. Pozrel na Severusa. „Tak už nám veríš?“ spýtal sa a prstom ďobol smerom k Petrovi. „To je zradca a vrah!“
„Zrejme áno,“ prikývol profesor Elixírov pokojne. „Ale keď sme už pri tom, na koho ako doliehal čas,“ vypustil a pozrel na Siriusa. „Tiež by si sa mohol nechať skontrolovať,“ navrhol.
„Snape, ja ťa…“ chcel začať nadávať. Možno sa naňho vrhnúť. Alebo ho minimálne prekliať. „Cha, Peter… tu máš jedného zo svojich bývalých kamarátov. Povedz, bojíš sa ho?“ vyzval ho. Remus sa nadýchol.
„Sirius, prosím, pochop ma, mal som strach…“
„S tým už prestaň inak prisahám, že ťa na mieste zabijem!“
„Prosím,“ začkal potkan. Skutočne sa rozplakal. „Severus… on… Ja som mu neveril, nemohol o mne vedieť. Veľa vecí som pred ním tajil…“
„Čo všetko si schopný vytárať v nádeji, že bude tvoj trest menší?“ spýtal sa ho Snape pohŕdavo.
„Absolútne všetko,“ odvetil miesto neho Sirius identickým tónom. Potom sa obaja prebodli pohľadom.
„Dobre, týmto je to vyriešené. Myslím, že by sme sa mali konečne pohnúť za Dumbledorom,“ navrhol Remus. Hermiona začala pomáhať Ronovi vstať.
„Za Dumbledorom?“ pípol Peter.
„Nemysli si, že sa od neho dočkáš jemnejšieho zaobchádzania. Potrebujeme ho pre kontakt s ministerstvom,“ zaceril sa naňho Sirius.
„Severus, nepomohol by si Ronovi s tou nohou?“ obrátil sa k nemu Remus. Ron sa zatváril prestrašene. Radšej by si ju odhrýzol, akoby mu mal na ňu siahnuť on. Snape ho prebodol pohľadom.
„Nie som liečiteľ,“ vypľul znechutene.
„Ale no tak. Viem, že to dokážeš, keby si chcel…“
„To je v poriadku,“ zaskučal Ron.
„Ale ja nechcem,“ Snape vrazil pohľad tentoraz do Lupina. „Je to adekvátny trest k potulovaniu sa po pozemkoch po zotmení. Slečna Grangerová a Potter si svoje tresty tiež odpykajú,“ pozrel na Hermionu. Okrem iného si aj tento trest odpyká, akoby jeho pohľad hovoril.
Harrymu bol nejaký nasledujúci trest ukradnutý. Chcel sa čo najskôr dostať do hradu. Peter bol upozornený, že nemá robiť hlúposti. Priviazali ho jednou nohou k Ronovi a druhou k Remusovi. Severusovi prútik nedali, čo sa mu síce nepozdávalo, ale boli vo väčšine. A tak sa pustili vpred. Krivolab prvý, za ním spútaná trojica, potom Snape istený Harrym a Hermionou a napokon Sirius.
Pettigrew počas chôdze občas zafňukal a pokúšal sa kdekoho presvedčiť. Zameral sa hlavne na Rona a pripomínal mu ich chvíle. Keby Ron nemal problémy s vlastnou nohou, tak ho asi nakope.
„Ty, Snape,“ ozval sa zozadu Sirius, keď sa predrali dierou v Zúrivej vŕbe von, na rokfortské pozemky. Krivolab držal hrču na zemi a vŕba im dala pokoj. „A ako si sa do búdy dostal vlastne ty?“
„Dosť skoro ťa to začalo zaujímať,“ odvetil pokojne. A zastavil. Hermiona doňho vrazila. So začervenaním sa ospravedlňovala. Nevšímal si ju. „Šiel som za Lupinom a našiel som na jeho stole istú mapu. Chvíľu to síce trvalo, ale potom som pochopil,“ prebodol pohľadom Harryho. Ten mu statočne opätoval očný kontakt.
„No áno,“ prikývol Remus. „Ginny za mnou prišla s tým, čo sa stalo na skúške z Veštenia,“ pozrel na Harryho.
„Poslal som ju,“ prikývol.
„A čo sa stalo?“ spýtal sa Sirius.
„Profesorka Trelawneyová mala nejaké… neviem čo,“ zamračil sa a porozprával im to. Peter sa spokojne pomrvil. Snape ho prebodol pohľadom.
„Neverím na veštby,“ zamračila sa Hermiona. „Sú to hlúposti…“
„Ako ktoré,“ vyriekol Sirius potichu a pozrel na Harryho. Ten sa zamračil ešte viac.
„Black, daj mi prútik,“ požiadal ho Snape celkom pokojne.
„Až v hrade, Snape.“
„Nie, ty mi nerozumieš, daj mi ho teraz,“ uprene sa naňho zadíval. Sirius stiahol obočie. „Tá veštba,“ šepol Snape tak ticho, že ho mohol počuť len Sirius a Harry.
„Pettigrew,“ hlesol Harry. Snape si ho nevšímal.
„A hádaj, prečo som bol u Lupina v kancelárii…“ povytiahol obočie. Sirius sa zamračil ešte viac. „Tak sa nehraj na hrdinu a daj mi prútik. Hneď,“ zasyčal netrpezlivo.
„Dáš pozor na Pettigrewa,“ uprene sa naňho zadíval.
„Ten mi je ukradnutý,“ odfrkol si pohŕdavo. „Ale keď sa tu má preháňať vlkolak a sú tu študenti…“ nedohovoril.
V tom momente sa objavil mesiac. Trvalo to len pár sekúnd, ale v priebehu nich sa stala hromada vecí. Sirius hodil prútiky smerom k Snapovi a okamžite sa premenil na psa. Ron padol na zem, zavyl od bolesti, Peter napoly visel medzi ním a transformujúcim sa vlkolakom. Hermiona sa vrhla k nim a pokúšala sa odviazať Remusovu nohu. Priskočil k nej Snape a preťal povraz jedným ťahom. Pes dorážal na vlkolaka a snažil sa upútať jeho pozornosť. Snape zdrapil Hermionu za habit a šmaril ju za seba, prútikom mieriac na vlkolaka, ktorý vetril. Snažil sa ignorovať psa, ale ten bol vytrvalý. Zahryzol sa mu do krku a ťahal ho preč. Vlkolak ho od seba odhodil a pes zaskučal. V momente bol ale na nohách a dobiedzal, až sa ho vlkolak rozhodol prenasledovať. Harry sa medzitým hodil smerom k Petrovi, lenže rovnako dlho, ako trvalo Siriusovi pretransformovať sa, trvalo to aj jemu a on dopadol na prázdne miesto. Využil ten niekoľkosekundový zmätok, kedy naňho nikto nemieril a bol z neho potkan, ktorý utekal do tmy.
„Nie!“
„Potter!“ štekol po ňom Snape a zdrapil mu habit. Zabránil mu tým v úteku. „Kde si asi myslíte, že by ste ho teraz hľadali?“
„Ja neviem,“ priznal a nešťastne si sadol do trávy. Tá veštba bola pravdivá. On sa oslobodil a teraz ho pôjde pohľadať. A zrejme ho aj nájde. Ich nádeje boli v nenávratne. Nemajú dôkaz Siriusovej neviny. Do očí sa mu tisli slzy smútku a hnevu. Boli tak blízko.
„Budete môcť kráčať?“ Snape sa pozrel na Rona. Vo svetle prútika bola chlapcova tvár mŕtvolne bledá.
„Mám ju zlomenú ešte viac, keď mi ju zaľahol,“ pípol. Hermiona ho hladila po hlave.
„Pomôžte mu,“ pozrela na Snapa.
„Nie som liečiteľ,“ vrkol potichu, ale prezeral mu nohu. „Môžem ju maximálne zafixovať, ostatné elixíry sú na ošetrovni. Vyčarujem nosidlá…“
Lenže v tej chvíli preťalo ovzdušie zúfalé psie zavytie. Ťažko povedať, kam až dve šelmy za tú chvíľu zabehli, ale od jazera sa ozval Sirius a bolo to vytie, ktoré znamenalo problémy.
„Sirius!“ skríkol Harry a už stál na nohách, aby sa rozbehol smerom k jazeru.
„Potter, vy idiot jeden korunovaný,“ zasipel nahnevane za bežiacou postavou. A horšie, že sa postavila aj Grangerová a nezachytil ani tú. „Blázni šialení a dobre im tak, keď sa chcú dostať do blízkosti vlkolaka… Čo civíte?“ štekol na Rona. Musí pomôcť aspoň jemu. Vyčariť nosidlá a poslať ich rýchlo do hradu. A potom sa poobzerať po tých dvoch bláznoch.
Harry bežal ako o život smerom k jazeru, kde začul Siriusa. Počul, ako za ním Hermiona volá. A cítil chlad, ktorý sa znášal z oblohy. Dementori.
Zastal v blízkosti jazera a díval sa, ako tam Sirius kľačí, už v ľudskej forme a nešťastne sa drží za hlavu a narieka. Skríkol a rozbehol sa k nemu. Dementori ho obkľučovali. Zakričal na Hermionu, aby myslela na niečo šťastné a sám sa o to pokúšal. Jeho pokusy o vyčarenie Patrona boli však chabé, striasala ho zima a on ich cítil a počul. Zaplavovala ho beznádej a nepomáhalo ani, aby myslel na Ginny a ich objatie. Nie, v tej chvíli bol absolútne bezmocný .
Hermiona sa snažila na jeho výzvu pomôcť a pokúšala sa vyčariť Patrona, ale jej snaha bola ešte márnejšia. O malú chvíľu odpadla aj ona vedľa Siriusa a dementori naťahovali svoje paprče smerom k nim. Musí ich odohnať. To niečo, čo sa mu napokon vydralo z prútika, sa ani nedalo nazvať pokusom. Bol to slabý opar, ktorý možno najbližšieho dementora pošteklil, ibaže ten si sňal kapucňu a zdrapil ho za habit. Zježili sa mu chlpy, keď zbadal tú dieru, ktorá nasávala vzduch a on tušil, že toto je dementorov bozk. Stratí svoje vedomie, on ho vycicia a bude z neho len holá schránka.
Ibaže v tej chvíli videl, ako dementori ustupujú, akoby dostali rozkaz, ale to nebolo možné. Nie teraz, keď mohli hodovať. Zbadal cez ich vznášajúce sa telá slabé svetlo, ktoré sa do nich zahryzlo a nútilo ich k ústupu a on cítil, že sa vzduch znova zohrieva. Dementor, ktorý ho držal a vysával z neho vzduch, ho pustil.
A on sa pozrel za tým svetlom a zdalo sa mu, že vidí a rozoznáva to niečo, čo rozháňalo dementorov. A tesne pred tým, než upadol do bezvedomia sa mu zdalo… ale to sa s ním zrejme pohrával len jeho mozog… ale on videl, na druhej strane jazera… videl a nemohol tomu uveriť. Než upadol do bezvedomia, usmial sa.
——
Ginny sa vrátila do klubovne po tom, ako navštívila profesora Lupina a povedala mu to, čo zažil Harry na skúške z Veštenia. Spolu s ich úvahami. Najprv vyzeral nedôverčivo, ale sľúbil, že bude mapu kontrolovať a ak sa Pettigrew objaví, okamžite zasiahne. A potom ju vykázal do klubovne. Chcela sa hnevať, chcela nejako pomôcť, ale pravdou bolo, že netušila ako. Dobre, dokázala by možno znehybniť krysu, prípadne človeka, ale premohla by ho? To asi ťažko. Preto sa podvolila a vrátila sa.
Ibaže nebola pokojná. Tentoraz to nesúviselo s nedostatkom kontaktu s Harrym. Boli spolu pred pár hodinami a bolo to upokojujúce. Jej nepokoj pramenil jednoducho z toho, že tí traja boli vonku, snažili sa upokojiť ich veľkého kamaráta a ona mala obavy, že sa im to nepodarí. A keď sa nevrátili ani po dvoch hodinách, jej nepokoj narastal, pretože to už nevyzeralo len na návštevu, ale na niečo vážnejšie. A keďže šlo o Harryho, na ktorého sa tie nebezpečenstvá lepili, niečo vážnejšie nebolo prekvapivé.
Vzápätí však musela svoje úvahy prerušiť. Respektíve nebola schopná uvažovať, pretože ju zaplavil stiesnený pocit a jej sa nedostávalo dychu. Bol to hlboký smútok, jej hrudník zovrela ľadová päsť a ona lapala po dychu. Už v mrákotách počula výkriky svojich spolužiakov, nebola schopná odpovedať. Nebola schopná reagovať. Akoby bola znova v Rokfortskom exprese na ceste do školy a do vlaku sa dostali dementori…