Harry mal pocit, že sa mu nič nedarí. Nedokázal u Lupina vyčariť Patrona. Nedokázali s jeho pomocou vypátrať Pettigrewa. Nedokázal sa sústrediť na učenie na skúšky, ktoré už mali začať. A aby toho nebolo málo, prišla im sova od Hagrida s oznamom, že Hrdozobcove odvolanie stanovili na posledný deň skúšok a majú priviesť aj kata.
„Ty sa hlavne sústreď na skúšky,“ upozornil ho Sirius. „A vlastne aj ty,“ pozrel na Ginny. Nenápadne prevrátila oči.
Posledný deň pred skúškami sa potrebovali vypariť a stretnúť sa s ním. Respektíve Harry po tom strašne túžil. Nádejal sa, že by im mohol pomôcť aspoň s Hrdozobcom. Niečo by im poradil, čo by odporučili Hagridovi, aby na tom odvolaní povedal. Alebo niečo také. Sám nevedel.
„Jasne, skúšky,“ prikývol Harry. Stretli sa na svojej čistinke, ďaleko od zrakov ostatných študentov, ktorí tiež využívali posledný horúci deň pred skúškami leňošením vonku. Od zajtra im bude ešte väčšie horko a z počasia to nebude. „Je to nespravodlivé. Hrdozobec je úžasný hipogrif a tie kecy o nebezpečenstve sú len Malfoyov výmysel,“ zamrmlal. „Vážne nie je niečo, čo by si poradil?“
„Všetko, čo ste mohli, ste spravili. Neviem, čo viac by sa dalo spraviť. Možno ho len pustiť na slobodu, ale to by mal Hagrid veľké problémy. Treba veriť, že to odvolanie dobre dopadne. Ak by sa dalo ešte niečo spraviť, môže to spraviť už len Dumbledore. Rozumieš?“ prísne sa naňho zadíval.
„Uhm,“ zamrmlal, ale neznel presvedčene.
„Dobre, ale dosť bolo bedákania,“ zahlaholil Sirius. „Poďme využiť príležitosť, že ste tu a poďte objaviť zviera vo vás,“ zachechtal sa.
Snažil sa zdvihnúť im náladu, alebo teda Harrymu viac, a možno sa mu to aj trocha podarilo, ale Harryho nálada znova klesla, keď v sebe neobjavil žiadne zviera. Aspoň zatiaľ. Jednoducho sa mu nedarilo nič…
——
Harrymu sa mierne zdvihla nálada po tom, čo zistil, že skúšky snáď zvládne. Alebo teda prvé dve skúšky boli celkom fajn. Jeho korytnačka síce mala pokrčený pancier a modrastý nádych, ale na korytnačku sa podobala a McGonnagalová vyzerala celkom spokojne. A taktiež na čarovaní to trocha prehnal a Ron sa váľal od smiechu po zemi, ale Flitwick ho pochválil.
Na ďalší deň absolvovali skúšku zo Starostlivosti o čarovné tvory, ale celá ich práca spočívala v tom, že im nemal zdochnúť červoplaz. Celkom ľahké, časovo nenáročné… vlastne nechali svoje červoplazy na pokoji a venovali sa Hagridovi, ktorý vyzeral hrozne. Poobede mali Elixíry a to bola katastrofa. O polnoci sa všetci vyhrabali na vežu, aby si spravili skúšku z Astronómie.
„Zatiaľ to ide ako po masle,“ prezradila mu Ginny, keď sa stretli v stredu nadránom, pretože to obaja potrebovali. Príliš toho nenaspal po polnočnej skúške, ale jej blízkosť potreboval viac.
„Tebe to ide ako po masle. Mne to ide ako v lete na sánkach,“ zabrblal objímajúc ju.
„To je zrejme ťažko. A keď mi ešte vysvetlíš, čo sú to sánky, budem spokojná,“ zaškľabila sa. A on jej to vysvetlil. „Aha,“ prikývla. „No, tak my máme Elixíry dnes, zrejme sa moje nadšenie rozplynie ako para,“ mierne stiahla obočie. „Čo máte vy?“
„Doobeda Dejiny a poobede Herbológiu,“ prezradil. „A Hermiona zrejme ešte niečo ďalšie, ale už sme si s Ronom povedali, že sa nebudeme snažiť pochopiť, ako to vlastne robí,“ zavrtel hlavou.
Vo štvrtok ich čakali posledné dve skúšky. Z Obrany a z Veštenia. Harry sa na prvú z nich mimoriadne tešil a Lupin nesklamal ani v najmenšom. Jeho skúška bola nevídaná a absolútne fantastická. Aspoň to si povedal Harry, keď prešiel jeho prekážkovú dráhu s nastraženými čarovnými tvormi úplne bez problémov a Lupin ho pochválil.
„Niečo nové s potkanom?“ spýtal sa profesora, pretože ešte chcel počkať na svojich kamarátov, ktorí mali pri skúške menšie problémy.
„Nie,“ Lupin sa zamračil. „Už niekoľko dní nie je po ňom ani pamiatky. A myši, ktoré Krivolab chytil, vraj o potkanovi nič nevedia. Akoby sa po ňom zľahla zem. Zrejme sa musíme pripraviť na to, že to bude beh na dlhú trať… Výborne, pán Corner!“
„Za chvíľu ale budú prázdniny.“
„Ja viem, Harry,“ Lupin sa k nemu otočil a prestal dávať pozor na študentov. „Chcem požiadať profesora Dumbledora, aby som tu mohol ostať aj cez prázdniny. Zrejme bude zvedavý. A myslím, že by bolo načase, aby sme mu povedali pravdu.“ Otočil sa naspäť k žiakom.
„A Sirius o tom vie?“ šepol Harry. Možno by im profesor dokázal pomôcť so zveromágom v jeho hrade.
„S ním to budem musieť ešte prebrať… Pán Belby, svetlonos vás tiež dostal. Ale inak dobrá práca,“ Lupin sa musel venovať študentom.
Harry roztrpčene odstúpil a počkal, kým sa s nástrahami vysporiadajú jeho kamaráti. Ron zaváhal pri svetlonosovi a Hermiona zlyhala pri prízraku. Potom ju museli upokojovať, pretože trpela predstavou, že nespravila žiadnu skúšku. Akoby to aj bolo možné.
Pri návrate stretli ministra mágie spolu s ďalšími členmi, ktorí sa mali zúčastniť Hagridovho odvolacieho konania. Alebo to aspoň predpokladali, pretože jedným z nich bol jednoznačne kat, zjavne pyšný na svoju sekeru. A oni dúfali, že Dumbledore niečo vymyslí a odvolacie konanie bude úspešné. Veľmi by prial tomu nafúkanému chlapovi so sekerou, aby bol bez práce. Najviac rozčúlený bol Ron, ale pri obede trocha pookrial.
Harry roztrpčene čakal na svoju poslednú skúšku spolu s Ronom, pokým Hermiona absolvovala Život a zvyky muklov. Uvedomil si, že bol s Ginny pred dvoma dňami a odvtedy sa k sebe nedostali. A začínal pociťovať intenzívnejšie, že by to už nutne potreboval. Chcel urýchliť čas, nájsť ju a objať. Aj ona bude mať dnes po skúškach a jeden problém budú mať z krku.
Ibaže to netušil, že ďalší obrovský problém sa objaví už vzápätí. Po tom, čo si pri skúške z Veštenia vymýšľal vidiny o hipogrifovi a Trelawneyovej sa jeho výklad nepozdával, pretože nebol dosť krvavý, hipogrif mal hlavu a odletel do bezpečia, zažil šok. Trelawneyovej hlas sa zmenil, začala gúľať očami a vychádzali z nej slová.
„Knieža temnôt leží sám a bez priateľov, opustili ho stúpenci. Jeho sluha bol dvanásť rokov spútaný. Dnes v noci, pred polnocou… sa sluha vyslobodí a vydá sa za svojím pánom, aby sa k nemu znova pripojil. Knieža temnôt s pomocou svojho sluhu opäť povstane, silnejší a hrozivejší než predtým. Dnes v noci… pred polnocou… sa ten sluha vydá za svojim pánom, aby sa k nemu znova pripojil…“
Takmer spadol z rebríka, ako sa ponáhľal od profesorky, ktorá ho vydesila. A ešte tvrdila, že si musel zdriemnuť. Nie, on si určite nezdriemol a to, čo počul, bola pravda. Alebo teda vedel, že počul správne. Či to bola pravda, to bolo otázne, ale zrejme musela, pretože si to profesorka jednoducho nemohla vymyslieť, aby ho vydesila.
Bežal do klubovne a videl, že takmer všetci študenti idú von, na pozemky, s dobrým pocitom, že majú skúšky za sebou. On nemal dobrý pocit ani náhodou. Dobehol do klubovne a našiel tam svojich priateľov. Už chcel na nich vybaliť, čo sa práve stalo, ale zarazil ho ich výraz.
„Čo sa stalo?“
A jeho nálada ešte padla, keď si prečítal Hagridov list, v ktorom písal o tom, že Hrdozobca majú pri západe slnka popraviť. Klesol vedľa svojich priateľov.
„Musíme niečo spraviť,“ pevne prehlásil, aj keď jeho nepokoj stúpal s každou ďalšou minútou. Nervózne si mädlil dlane.
„Ja by som najviac chcela niečo spraviť, ale nie je čo,“ hlesla Hermiona sklamane. Venovala procesu veľa času a neskôr jej aj Ron výdatne pomáhal, pokým Harry chodil s Ginny za Siriusom. Bodli ho výčitky svedomia. Ale keď nič nevymyslela Hermiona, on by ťažko vymyslel niečo viac.
„A čo keby sme ho proste pustili?“ spýtal sa Ron. „Nech uletí niekde do bezpečia…“
„Nie,“ zavrtel hlavou Harry. „Hagrid by mal problémy, mysleli by si, že ho pustil schválne. A vieme, aký má naňho názor ministerstvo.“
„To je pravda,“ privolila Hermiona. „Zbytočne by sme mu priťažili.“
„Tak ich skúsime prehovoriť,“ navrhol Ron.
„To by sme si zavarili zase my. A najviac ty, keď tvoj otec pracuje na ministerstve. Nie je múdre paktovať proti ministerstvu,“ Hermiona naňho pozrela takmer až zúfalo. Bolo im nanič všetkým. A Harrymu ešte viac.
„Minimálne Hagrida podporíme, aby v tom nebol sám,“ nadhodil a očami zablúdil po klubovni. Boli tam len traja šiestaci, inak boli všetci vonku. A Ginny zrejme tiež. Mal by ju nájsť čo najskôr.
„Ako podporíme?“ spýtal sa Ron.
„Pôjdeme za ním,“ vypustil, akoby oznamoval aktuálne počasie.
„Pred zotmením? Z hradu von? A ešte k tomu pod nos ministerstvu?“ Hermione sa to nepozdávalo. „A čo všetky bezpečnostné opatrenia zavedené práve kvôli tebe?“
„Nič sa nám vonku nestane, ako dobre vieme. A nikto o nás nemusí vedieť. Máme predsa plášť.“
„Ja súhlasím,“ okamžite zareagoval Ron.
„Samozrejme, opak by ma prekvapil,“ Hermiona sa naňho zamračila.
„Nemôžeme ho predsa nechať samého,“ zamračil sa aj on na ňu.
„Nehádajte sa, prosím,“ požiadal ich Harry, ktorý mal pocit, že mu za chvíľu vybuchne hlava. Alebo vybuchne on. „Počkáme a po večeri sa vykradneme von. Nikto o nás nebude vedieť,“ rozhodol. Ron prikývol a obaja pozreli na Hermionu. Tá povzdychla.
„Že ja sa vždy nechám prehovoriť na kdejakú hlúposť…“
——
Ginny taktiež cítila, že jej nepokoj narastal. Po svojej poslednej skúške z Čarovania sa spolu so spolužiakmi vybrala von, kde chceli byť až do večere, ibaže si nedokázala plne vychutnávať slobodu, ktorá im započala poslednou skúškou. Všetky predmety spravila, dokonca aj Elixíry, tým si bola istá. Mala by oslavovať a radovať sa, ale nedalo sa. A vedela, prečo tomu tak je.
Ako videla, tretiaci sa vo veľkom tiež hrnuli von, ale Harry s kamarátmi medzi nimi neboli. A neprekvapilo ju to. Všetci sa bezstarostne vyvaľovali v tráve, ale tí traja mali od bezstarostnosti ďaleko. Pozrela na Hagridovu chatrč. Vedela, aký je najaktuálnejší problém. A keď sa ona cítila takto, Harry sa musel cítiť obdobne.
„Pôjdem do hradu,“ oznámila a vstávala. Lucy na ňu pozrela. Nemohla si nevšimnúť, že nálada jej veselej kamarátky občas zo záhadných spôsobov klesne, býva nepokojná a podráždená, nervózne odvrkuje, potom zmizne a vráti sa znova vo skvelej nálade. Zamračila sa.
„Ale no tak, Ginny,“ zaprotestoval Colin. „Chceš vymeniť toto skvelé počasie za zatuchnutý hrad?“ zaškľabil sa.
„Momentálne áno,“ prskla potichu. Pozrela na Lucy, ktorá ju študovala. „Je mi horko,“ zbierala si svoje veci.
„Skutočne?“ natiahla Lucy. „A to tu necháš Colina so zmareným plánom, ako ťa znova pozvať na rande?“ uškrnula sa. Steve sa zachichotal.
„Aké vieš, že mám plány?“ spýtal sa Colin s miernym rumencom. Významne zatskala. Colin udrel Steva po ramene.
„Ginny, čo sa deje?“ potichu sa spýtala Lucy, keď sa postavila vedľa kamarátky. Chlapci na tráve sa strkali a pochechtávali. Áno, Colin to skúšal rovnako často, ako skúšal Steve pozvať na rande Lucy. Brali to ako priateľské doberanie. Ani jedna z nich zatiaľ po niečom takom netúžila.
„Nič, je mi horko, pôjdem sa osprchovať,“ odvrkla nepokojne. Pozrela na Lucy a prevrátila oči. Jej kamarátka mala významne nadvihnuté obočie. „Vážne, stretneme sa na večeri…“ A nechala ju tam stáť nad plieskajúcim sa klbkom. Mala pocit, že sa jej to začína vymykať spod kontroly.
Keď prichádzala ku klubovni, v ktorej predpokladala, že nájde tých troch, keď na pozemkoch neboli, Harry práve prekračoval portrétovú dieru. A bol sám. Stačil im jeden pohľad, aby sa otočil k prvej miestnosti a ona ho nasledovala. Bola to jedna zo starých učební a bola prázdna.
„Za chvíľu si nebudeme mať čo vymýšľať,“ hlesla stojac v pevnom objatí. „Odišla som s tým, že sa potrebujem osprchovať.“
„Ja som príliš nešpekuloval. Povedal som, že sa potrebujem poprechádzať,“ vypustil potichu. „Pred večerou, pred tým, než pôjdeme za Hagridom…“
„Čo sa stalo?“
A on jej to vyrozprával a vzápätí nadávali na ministerstvo obaja. Prezradila, že videla členov výboru s ministrom, ako idú s Dumbledorom do jeho pracovne, keď oni vychádzali na pozemky.
„Takže pôjdete po večeri za Hagridom,“ prikývla neskôr, keď sedeli na lavici vedľa seba.
„Musíme s ním byť predtým. Podporiť ho alebo tak,“ mykol plecami. Necítil z nej výčitku a ani pokus o zjednávanie na rozdiel od Hermiony, ktorá sa ich pokúšala od toho nápadu ešte takmer hodinu prehovárať. Súhlasila síce, ale vyhovárať sa im to snažila aj tak.
„Jasne,“ prikývla.
„Nebudeš mi to vyhovárať?“ spýtavo na ňu pozrel.
„A prečo?“ opätovala mu pohľad. „Nebezpečenstvo by malo hroziť od Siriusa Blacka, čo je hlúposť, ako veľmi dobre vieme. Dementori sľúbili, že budú na hraniciach. A jediné nebezpečenstvo, ktoré ti v skutočnosti hrozí je to, že ťa pristihnú a ty máš trojročnú prax v tom, ako sa nenechať chytiť,“ zaškľabila sa.
„S tebou sa plánuje oveľa ľahšie než s Hermionou,“ spokojne sa uškrnul.
„Keď minimalizujem riziko,“ doplnila svoje predchádzajúce prehlásenie. „Hagrid je tvoj prvý skutočný priateľ, než si stretol Rona a Hermionu. Je pochopiteľné, že sa mu snažíš pomôcť.“
„No, to áno. Na nešťastie viac preňho spraviť nemôžeme,“ povzdychol. „Bude ho to mrzieť. Po Norbertovi príde aj o Hrdozobca.“
„A po Chlpáčikovi,“ pripomenula trojhlavého psa. S úškrnom prikývol. „Mal by si nájsť nejaké zviera, ktoré by neupútavalo toľkú pozornosť.“
„Asi hej,“ súhlasil. Ani Aragog by sa nedal radiť k zvieratám, ktoré by chcel niekto dobrovoľne chovať. „Čo skúšky?“ spýtal sa. Držali sa za ruky a obom im už bolo dobre.
„Myslím, že som spravila všetky. A ty?“
„Možno aj ja, ale pri Elixíroch som si nie istý,“ stiahol obočie. „Ale rozhodne som pri nich spravil viac, ako pri Veštení,“ zamračil sa ešte viac. „Tam som si vymýšľal a potom…“ zarazil sa.
Zvedavo sa naňho pozrela. Zamračene premýšľal, keď na ňu o chvíľu uprel zrak.
„Niečo by som potreboval.“
„A to?“ vyzývala ho k rečneniu.
„Potrebujem, aby si po večeri zašla za Lupinom. Trelawneyová, no ona… možno trepala hlúposti, ale nezdá sa mi. A keď my pôjdeme za Hagridom, niekto by mu to mal povedať.“
„O čo ide?“
A on jej porozprával o tom zvláštnom zážitku, na ktorý sa mu podarilo zdarne zabudnúť, keď riešili Hagrida. Možno pre to, že to považoval za hlúposť a Hagridove problémy boli hmatateľnejšie a reálnejšie. I tak sa mu znova ten hlas desivo pripomenul.
„Hľadať teraz Siriusa sa nedá, tak je Lupin naša jediná nádej,“ dodal na záver.
„A ty si myslíš, že by to bol Pettigrew?“ spýtala sa.
„Za predpokladu, že Knieža temnôt je Voldemort, tak áno. Iste, mal veľa stúpencov, ktorí sa môžu dnes oslobodiť, aby sa k nemu pridali… zrejme je ich celá rada, ale môže to byť myslené tak, že bol dvanásť rokov spútaný, hoci dobrovoľne, v potkanej podobe a dnes v noci ujde. A tomu sa snažíme zabrániť,“ díval sa na ňu. Mala zamyslene stiahnuté obočie. „A možno sú to len hlúposti, ja viem,“ mávol rukou, pretože cítil váhanie
„Možno,“ privolila a on povzdychol. Mohol si to myslieť. „A možno nie. To je jedno. Zájdem za ním a poviem mu to. Dnes v noci bude musieť byť mimoriadne pozorný.“
„Vážne to spravíš?“ nadšene sa k nej otočil. Len prevrátila oči nad jeho prekvapením.
„Samozrejme.“
——
Na nejaké konkrétne plánovanie nemali čas. A vlastne sa ani nedalo čo plánovať. Ginny zájde za Remusom a Harry spolu s Ronom a Hermionou pôjdu k Hagridovi. Úplne jasné.
„Už ti je lepšie?“ spýtala sa Lucy cestou na večeru. Ginny na ňu počkala v klubovni. Colin so Stevom šli ešte do spálne, vraj ich dobehnú.
„No jasne,“ usmiala sa Ginny.
„A keď si sa sprchovala, neprezliekla si sa?“ Lucy povytiahla obočie. Ginny na seba pozrela a sčervenela. Jej kamarátka ju dostala. „No tak, povieš mi, čo sa deje?“ Obe si už sadali za stôl. Ginny videla, že Harry s kamarátmi sedí o kúsok ďalej a pomaly večerajú.
„Nič sa nedeje, čo by sa malo diať?“ roztrpčene sa naťahovala za mäsom.
„Urážaš moju inteligenciu, Ginevra,“ Lucy sa s výčitkou pozrela na svoju kamarátku. „Šla si sa sprchovať. Každý normálny človek sa po sprchovaní prezlečie. A ty nielenže si sa po sprche prezliekla do školského habitu, ale prezliekla si sa do rovnakého habitu, aký si mala predtým,“ ironicky naťahovala. „A to je hlúposť rovnako ako tvrdenie, že si sa šla sprchovať,“ uprene sa na ňu pozrela. Ginny sčervenela ešte viac. „Tak sa pýtam, čo sa deje. Predpokladám, že ako svojej najlepšej priateľke by si to mohla povedať, ak sa však nejedná o nejaké veľmi vážne tajomstvo.“
„No, ehm,“ Ginny sa cítila zle, že jej klame, pravdu ale povedať nemohla. „Dobre, fajn. Odhalila si ma. Nesprchovala som sa.“
„Ale na to som prišla aj ja, neuveríš,“ neprestávala s iróniou.
„Nemôžem ti to povedať,“ Ginny na ňu uprene pozrela. „Máš pravdu, ide o tajomstvo,“ stíchla a zabodla vidličku do zemiaku.
„Chodíš s niekým?“ nedalo Lucy, aby nevyzvedala. Ginny na ňu pozrela ako na blázna.
„Keby som s niekým chodila, vieš to ako prvá,“ mierne sa zaškľabila. „Jednoducho pomáham kamarátom s niečím… a s čím, to nemôžem povedať.“
„Harrymu Potterovi?“ šepla. Ginny po nej strelila rýchlym pohľadom. „Ale no tak… ich dobrodružstvá sú verejným tajomstvom a on je tvoj kamarát, Hermiona tvoja kamarátka a Ron dokonca tvoj brat. Takže je pochopiteľné, že sa na teba mohlo niečo nalepiť.“
„Nemá cenu zapierať, čo?“ rezignovala Ginny. A je nutné podotknúť, že rezignovala ochotne. Lepšie nechať Lucy veriť tomuto, ako nechať ju pátrať po jej častých a nelogických útekoch. „Po večeri musím zájsť za profesorom Lupinom,“ šepkala jej významne. Lucy pozrela smerom k trojke. „S niečím im mám pomôcť. A pre tvoje dobro je lepšie nevedieť s čím…“
„Aha,“ prikývla. Potom znova pozrela na kamarátku. „A tie tvoje nálady?“ nedalo jej a rýpala ďalej.
„S tým to nesúvisí,“ mávla rukou a zahryzla do mäsa. Lucy ju neprestávala skúmať.
„Dobrú chuť prajeme.“
Veselo si k nim prisadli Colin so Stevom. A v túto chvíľu im bola vďačná, hoci hrozilo, že Colin ju už znova požiada o rande. Obaja to našťastie brali ako hru. Colin dobýjanie a Ginny odmietanie.
Videla, že Harry s Ronom a Hermionou sa s večerou neponáhľajú. Pred koncom sa na ňu Harry pozrel a ona sotva badateľne prikývla, aby vedel, že sa skutočne po večeri za profesorom Lupinom, ktorý na večeri nebol, vydá.
——
„A ty si myslíš, že by to mohlo byť o ňom?“ spýtal sa Ron potichu, keď čakali v komore, kým sa nevyprázdni vstupná hala a kým sa nebudú môcť prešmyknúť k Hagridovi.
„Myslím, že áno. Koľko jeho stúpencov môže byť spútaných?“ spýtal sa otázkou. Ron zamyslene prikývol. Mohlo to tak byť.
„Nerada to znova pripomínam, ale profesorka Trelawneyová nie je dôveryhodná,“ zaprotestovala Hermiona. Ale len slabučko.
„Ty si nepočula ten hlas,“ odvrával Harry.
„A prečo si do toho zatiahol moju sestru?“ nepozdávalo sa Ronovi.
„Pretože to Lupinovi niekto musel povedať a my ideme za Hagridom.“
„Aha, áno.“
„Ja na tranzy a veštby neverím,“ frflala Hermiona. Harry musel prevrátiť oči.
„Áno, to my vieme, Hermiona,“ pripomenul jej Ron s nádychom sarkazmu.
K ďalším hádkam ale nemalo prísť. Vstupná hala bola vyprázdnená a oni sa potichu a nenápadne vykrádali von. Vcelku bezproblémovo sa dostali až k Hagridovi. Slnko sa už skláňalo k západu a on im poriadne vynadal, keď otvoril dvere. Tentoraz nebol uplakaný, bol nervózny, roztržitý a veľmi nesvoj. Triasli sa mu ruky, keď im chcel spraviť čaj, až rozbil džbán s mliekom a musela sa toho ujať Hermiona. Tou činnosťou však maskovala vlastné slzy.
Hrdozobec bol priviazaný vonku, v tekvicovom háji, aby si užil posledné slnečné lúče, ako sa vyjadril Hagrid. Harrymu sa stiahlo pri tých slovách hrdlo.
„Harry…“ ozvala sa Hermiona netypickým hlasom. Tlmeným prekvapeným výkrikom, ktorý sa miešal s radosťou. Vyskočil a hnal sa k nej. Ron ho nasledoval. Držala v ruke druhý džbánik s mliekom.
„Ale no toto, pozrime ho,“ zabrblal Harry dívajúc sa do nádoby.
„Vypil všetko mlieko,“ oznamoval Ron, čo bola momentálne úplne zbytočná informácia.
Harry namieril prútikom do džbánika a s odporom zavrčal Petrificus Totalus. Prašivcove, alebo skôr Petrove pokusy vyškriabať sa z nádoby boli zmarené a on stuhol v pohybe.
„Teraz si už spútaný tak, že sa rozhodne nevyslobodíš, aby si sa pridal k Voldemortovi,“ oznámil s nechuťou znehybnenému potkanovi. Ron ho vytiahol za chvost z nádoby. Bol absolútne tuhý.
„Zradca,“ prskol po ňom.
„Odnesieme ho k Lupinovi,“ navrhla Hermiona. „Alebo ešte lepšie k Dumbledorovi. Za chvíľu bude noc, Siriusa by som nehľadala.“
„Myslím…“ Harry bol prerušený Hagridom.
„Čo to tam máte? A prečo ste spomínali Toho koho nemenujeme?“ jeho drobné očká boli vydesené.
„Zle si nám rozumel, Hagrid,“ obrátila sa k nemu Hermiona. Ron si strkal potkana do vnútorného vrecka habitu. Pozrel sa na Harryho. Obom sa v tvári dalo čítať, ako potkana nenávidia.
„Nie, rozumel som dobre. Harry?“ hájnik sa obrátil na chlapcov. „Čo si to skryl, Ron?“
„Môjho potkana,“ prezradil Ron. „Dlhé týždne som ho hľadal. A znehybnili sme ho, aby zase neutiekol. Budem ho musieť dať poriadne vyšetriť, je veľmi chorý,“ tváril sa nevinne.
„Povedal som, že by ho mal vyšetriť Walden Orth,“ vypustil Harry prvé, čo mu napadlo. Jeho kamaráti naňho prekvapene pozreli. „To je taký muklovský veterinár v Surrey. Pamätám si ho, slečna Figgová k nemu nosila mačky. Vždy vedel pomôcť a možno by Prašivcovi pomohol,“ mykol plecami a stiahol obočie. Kde, v pekle, sa v ňom vzala taká hromada nezmyslov, ktoré však zneli presvedčivo? Hagrid sa zamyslel.
„Aha…“ vypustil. „Uhm, tak to potom áno. Keď mu nedokážu pomôcť čarodejníci,“ prikývol a poškrabkal Tesáka za uchom.
„Kto je Walden Orth?“ spýtal sa Ron šepky.
„Nikto, Harry si ho vymyslel,“ odšepla Hermiona dívajúc sa na Harryho. „Ako ti to napadlo?“
„Netuším,“ mykol plecami. „Toho potkana budeme držať v znehybnení dovtedy, dokedy to bude možné. Koľko to môže byť?“ spýtal sa Hermiona.
„Neviem presne, ale asi dlho,“ mykla plecami.
„Tak dobre, potkana máme. Teraz sme tu ale kvôli Hagridovi a…“
„Už idú!“ ozval sa Hagrid. Díval sa z okna a jeho tvár bola mŕtvolne bledá. „Musíte ísť, rozumiete? Nesmú vás tu nájsť po zotmení. Budete mať problémy.“
Skúsili ešte prehovárať Hagrida, že by tam ostali a povedali, ako to v skutočnosti bolo, nedal sa ale presvedčiť. Doslova ich vyhodil zadným vchodom. Videli Hrdozobca pevne zviazaného a nič netušiaceho. Hagrid už znova zasmrkal a vyháňal ich preč.
„Je to nespravodlivé,“ zabrblal Ron o chvíľu neskôr. Rukou pevne istil vrecko s potkanom. Hermiona vzlykala a bedákala. Všetci sa tisli pod plášťom a potichu sa náhlili hore kopcom.
„Moment,“ šepol Harry a zastal. Hermiona doňho vrazila a Rona takmer priškrtil plášť. „Išiel s nimi aj Dumbledore, nie? Čo keby sme tam zašli a ukázali im Prašivca? Povedali im, že je to Pettigrew? Je tam aj minister, nemohli by predtým zatvárať oči, nie?“
„To nie je zlý nápad,“ súhlasil Ron.
„Nie,“ zasmrkala Hermiona. „Sme len deti, nikto by nám neveril. A keby aj pretransformovali Pettigrewa, určite by ich prehovoril… Sirius je dvanásť rokov braný ako vrah a šialenec, teraz na úteku. Neverili by nám.“
„Ale Dumbledore…“
„Harry, všetko treba premyslieť,“ Hermiona mu stisla ruku. Bola už tma, že si ledva videli na špičku nosov. A pod plášťom sa tma zdala ešte tmavšia. „Nemôžeme tam len tak nabehnúť. Máme Prašivca a zanesieme ho Lupinovi. Siriusovi. Alebo Dumbledorovi. Proste niekomu dospelému, kto podnikne potrebné kroky. My by sme…“
Vtom stíchla. Úder sekerou bol v tom tichu príliš hlučný.
„Och, nie…“ šepol Ron a Hermiona zavzlykala nahlas.
„Spravili to,“ hlesol Harry. Radosť z toho, že majú Prašivca sa mu v hrudi premenila na trpkosť a smútok. Toto si Hrdozobec nezaslúžil. Hermiona nebola schopná pohybu, Ron ju jednou rukou zvieral okolo ramien a ona sa oňho oprela.
„Ako to mohli spraviť?“ šepkala ľútostivo.
„Pretože Malfoy,“ zavrčal Harry s nechuťou. Bolo jasné, kto za týmto rozhodnutím stojí. Draco sa tým príliš netajil. A on ho nemal rád ešte viac, než tomu bolo predtým.
„Au, sakra!“ zasyčal Ron a chytil sa za nohu. „Čo to… Krivolab!“ zavrčal s výčitkou na kocúra, ktorý ho pazúrmi sekol po nohe a prskal pri nich.
„Máme potkana, Krivolab,“ prezradil mu Harry. Aj v narastajúcej tme videl, ako sa naňho kocúr pohŕdavo díva, akoby vravel, že to cíti a vôbec nepotrebuje, aby mu to niekto povedal. Zaprskal ešte výraznejšie.
„Ticho buď, Krivolab,“ upozornila ho Hermiona. „Vracajú sa!“ oznámila im.
A skutočne, od Hagridovej chatrče sa k nim blížili Dumbledore s ministrom, pracovníkom výboru a katom.
„Musíme sa ponáhľať do hradu,“ zavelila. Ale Krivolab neprestával prskať. Ron po ňom syčal, aby bol ticho, ale zdalo sa, akoby to Krivolaba len popudzovalo.
„Poďme,“ Ron ich ťahal preč. A zamrnčal od bolesti, keď ho kocúr znova sekol. „Čo proti mne stále máš? Už som sa ti ospravedlnil…“
„Sirius…“ šepol Harry.
Hore na protiľahlom kopci, vyššie než stáli oni, zbadal siluetu veľkého psa. To im Krivolab zrejme naznačoval. Krivolab spokojne zamňaukal a rozbehol sa k veľkému psovi.
„Máme ísť za nimi.“
„Ale Harry, musíme sa skryť. Za chvíľu tu budú,“ Hermiona dávala pozor na blížiacu sa skupinku.
„Tak poďme za nimi,“ Harry vykročil. Chcel Siriusovi okamžite povedať o tom, že majú Prašivca. A že ho oslobodia. A že budú žiť ako skutočná rodina. Jednoducho, že bude všetko za chvíľu v poriadku. Držal plášť jednou rukou a rozbehol sa za krstným otcom neberúc na vedomie hroziace nebezpečenstvo, že ho skupina uvidí. Predsa boli ešte ďaleko na to, aby ho medzi stromami rozoznali. Keď ich Sirius zbadal, vykročil náhlivo k nim.
„Harry,“ Hermiona šepla výčitku, ale úplne potichučky. „Ron…“ hlesla potichu. Ibaže aj ten už nasledoval Harryho. Hodila posledný pohľad dozadu. Skupina sa približovala. Jednoducho na nich narazia, nech by robili čokoľvek. Rozbehla sa za nimi.
Ibaže tma bola čoraz väčšia a oni matne videli len vďaka svetlám z hradu. A potom sa udialo niekoľko vecí naraz. Ron skríkol od bolesti, keď ho niečo udrelo a takmer priklincovalo k zemi. Počula skríknuť bolestne aj Harryho a sama ucítila, ako ju niečo silno pleslo po ramene.
„Sakra, decká,“ zavrčal Sirius po tom, ako sa zmenil na človeka. „Krivolab, prosím,“ povedal kocúrovi. Ten okamžite poslúchol. Ron skučal od bolesti, Harrymu sa točila hlava a okolo nich víril vzduch. Náhle to prestalo. „Poďte sem. Okamžite. Za mojím hlasom…“
Hermiona sa otočila za jeho hlasom. Bolo tak šero, že si sťažka dovidela na špičku nosa a osvetlená skupina už bola blízko. Habkala za Siriusovým hlasom, keď ju zdrapli jeho ruky a sotili do akejsi diery. Pristála na Ronovi, rovnako ako Harry predtým a Ron zaskučal od bolesti znova.
„Posúvajte sa ďalej, Zažnite si prútiky. Rýchlo,“ súril ich Sirius.
Ocitli sa v akomsi tuneli, ako si uvedomila po rozsvietení prútika. A Sirius ich hnal náhlivo ďalej, nech sa pokúšali hovoriť jeden cez druhého, len ich zahriakol. Harry podopieral Rona, ktorý skackal na jednej nohe a bolestne skučal.
„Sme v Škriekajúcej búde,“ skonštatoval Harry, keď napokon vstúpili do akejsi izby. Zničenej, poškriabanej a zdevastovanej. Zložil Rona na zem a pričupol si k nemu. „A to bola Zúrivá vŕba.“
„Neskoro si si to uvedomil,“ s výčitkou sa naňho obrátil Sirius.
„Zúrivá vŕba,“ hlesol Ron. „Pamätáš, ako vyprášila otcovo auto?“ spýtal sa Harryho s miernym úškľabkom. Ťažko sa dalo zabudnúť na to, čo sa stalo na začiatku druhého ročníka, keď leteli do školy v aute pána Weasleyho. „Tak nejako podobne som dopadol aj ja…“
Jeho noha bola zlomená. To jednoznačne. Hermiona ju skúmala.
„Nepoznám kúzlo, ktoré by ti pomohlo, Ron,“ skonštatovala ľútostivo.
„Merlinžiaľ ani ja,“ ozval sa Sirius. „Budeš to musieť chvíľu vydržať. Keď tamtí odídu, vrátite sa do hradu.“ Čupel vedľa neho a zobral jeho prútik.
„Čo ste tam robili?“ spýtala sa Hermiona. Dívala sa na Siriusa. „Riskovali ste, mohli vás zbadať.“
„Tak nejako som vedel, že keď má byť ten proces, nebudete chcieť nechať Hagrida samého. A tak som tam bol s Krivolabom. Ibaže ste boli pod plášťom a nevidel som vás. On je predsa len magické zviera a vycítil vás. Keď som vás zbadal, keď ste zo seba dali dole plášť, už bolo neskoro,“ Sirius sa díval na Harryho. „Hnali ste sa za mnou priamo do dráhy Zúrivej vŕby. Myslel som, že máš pozemky viac zmapované a že ťa neprekvapí ani tma.“
„Nepremýšľal som,“ priznal s miernym začervenaním. „Prepáč, Ron, mal som si to uvedomiť.“
„To nič, kamarát. Noha sa zahojí,“ usmial sa, ale aj tak od bolesti bledý. Ibaže pri ňom čupela Hermiona a tak sa snažil tváriť statočne. „Hlavne že nás nevideli oni.“
„Krivolab vie, ako zmraziť Zúrivú vŕbu. Skrývam sa totiž väčšinou tam. Prišiel som ale neskoro, už na vás stihla zaútočiť… trocha,“ to roztrpčenie ho pozvoľna prechádzalo. Mierne sa uškrnul.
„Trocha,“ odfrkol Ron. „Mám zlomenú nohu,“ pripomenul len kvôli Hermione.
„Ale zahojí sa, nie?“ pripomenul mu Sirius lišiacky. Ron sčervenel.
„No, áno…“
„Dám mu tú nohu aspoň trocha do poriadku,“ vo dverách sa zjavil Remus tak potichu, až ich jeho prítomnosť vydesila. Zjavil sa náhle, ako blesk z jasného neba.
„Kamarát,“ hlesol Sirius. „Zabúdam na to, aký dokážeš byť tichý.“
„Pomôžete mu?“ pýtala sa Hermiona.
„Nie, len mu pričarujem na nohu dlahu a obviažem. Ostatné necháme na madam Pomfreyovú.“
„Čo tu robíš?“ spýtal sa Sirius.
„Ginny Weasleyová za mnou prišla a ja som dával pozor na mapu,“ čaroval na Ronovej nohe a pozrel na Harryho. „Videl som vás u Hagrida s niekým ďalším,“ povytiahol obočie. „A ponáhľal som sa za vami. Videl som, čo sa stalo pri vŕbe. Musel som sa skryť, keď prechádzal Dumbledore s ministrom. Ale som tu. Hotovo, neumrieš,“ usmial sa na Rona. Jeho noha bola zaistená veľmi pekne.
„Ďakujem,“ hlesol.
„Ginny?“ Sirius stiahol obočie. „A s kým ďalším…“ nestihol však položiť otázku.
„Máme Prašivca, Sirius,“ usmial sa Harry významne.
„Čože to?“ nechápal. Krivolab významne zaprskal.
„V prvom rade sa všetci upokojíme,“ Remus zastavil chlapcov. „Sirius, ty sa upokojíš a nespravíš žiadnu hlúposť.“
„Ak máš na mysli hlúposťou vraždu, tak tú rozhodne spácham,“ Siriusovu tvár zastrela nechuť a odpor. „Kde je?“ Krivolab zaprskal a skočil na Rona. Jeho pazúry sa zakvačili do habitu.
„Au! Hermiona, zober si toho šialenca!“
„Krivolab, pokoj…“
„Daj mi ho, Ron! Vyber ho!“
„Sirius, prosím, upokoj sa,“ Remus ho zdrapil za paže, pretože to vyzeralo, že skočí na Rona presne rovnako tak, ako pred chvíľou Krivolab.
„Ja ho zabijem…“
„To nie je riešenie, Sirius,“ aj Harry ho zdrapil za ruku. Remus mu šikovne vytrhol Ronov prútik.
„Lupin! Vráť mi ho!“
„Krivolabko!“ Hermiona sa pokúšala odtrhnúť svoje zviera od Rona, ale ten mal pazúry pevne zavadené a nemienil sa pustiť.
„Hermiona, zober ho!“
„Sirius, musíme sa dohodnúť, čo teraz podnikneme, rozumieš?“ trpezlivo dohováral Remus svojmu priateľovi, do ktorého akoby sto čertov vbehlo. „Nemôžeme ho zabíjať…“
„Čakal som na to dvanásť rokov, Remus!“ Sirius sa naňho díval s výčitkou. „Musím ho zabiť a musím sa pomstiť.“
„A čo Harry?“ potichu sa spýtal. „Mysli naňho,“ dohováral mu. Menovaný sa díval na svojho krstného otca, akoby ho nepoznával. Práve teraz vyzeral ako ten šialenec, ktorý utiekol z Azkabanu. Nepríčetný a ku všetkému odhodlaný.
„Harry,“ hlesol Sirius a pozrel mu do očí.
„Nemôžeme ho zabiť. Zabili by sme pravdu. Rozumieš?“ dohováral mu Harry.
„Ty poznáš pravdu, Harry. A ja potrebujem svoju pomstu…“
„Tú potrebujem aj ja!“
Ozvalo sa od dverí a Remusovi vyleteli z ruky oba prútiky. Vo dverách stále profesor Snape s víťazným úškrnom. Obaja dospelí chlapi sa prestali naťahovať a dívali sa naňho.
„Ani to neskúšajte, Potter,“ posmešne okomentoval jeho pokus o vytiahnutie prútika.
„Vy to nechápete, profesor…“ skúsil, ale zbytočne.
„Ja som to vedel, Lupin, že pomáhaš starému kamarátovi na hrad,“ precedil pomedzi zuby s pohľadom upretým na Siriusa nevšímajúc si chlapcov pokus.
„A znova sa mýliš, ostatne ako si sa mýlil vždy,“ natiahol Sirius posmešne. „Tvoj ostrovtip je rovnako biedny, ako kedysi…“
„Sirius, neprovokuj…“
„Správne, Black, neprovokuj. Alebo prosím, provokuj. Daj mi aspoň najmenšiu príležitosť k tomu, aby som ťa zabil. Jednu jedinú. Netušíš, ako veľmi to chcem spraviť.“
„Buď si istý, že tuším. Mám ťa rovnako rád…“
„Severus, veľmi sa mýliš. Daj mi príležitosť vysvetliť ti to,“ skúsil aj Remus. Obaja boli odzbrojení, na Harryho mieril prútik, Ron ležal bolestne pokrútený, Krivolab sa ho nepúšťal, ale Hermiona ešte mohla niečo spraviť. Mala prútik a profesor si ju nevšímal. Nemôže ale zaútočiť na profesora, pre Merlina. Pozrela na Harryho a ten pozrel kútikom oka na ňu. Sotva badateľne prikývol.
On ju skutočne povzbudzuje v tom, aby útočila? Stiahla obočie, ale prútik držala. Ron jej zovrel ruku. Pozrela naňho. Aj on prikývol. Och Merlin, keď ju kvôli tomuto vyhodia, príde a osobne ich oboch zahrdúsi. Rozhodla sa ale.
„Expelliarmus!“ skríkla a Snapeovi vyleteli z ruky všetky tri prútiky. Šokovane sa k nej obracal s otázkou na perách. „Imobilus!“ skríkla druhý raz a on zmrzol v pohybe. „Tak a teraz nás musíte vypočuť, pán profesor, aby ste to pochopili. Ja sa ospravedlňujem, veľmi, ale nemôžem sa dívať na to, ako to možno všetko zničíte. Je mi to ľúto, verte mi…“ drmolila zo seba a vyzerala, že sa rozplače. Snapeove oči ju pitvali za živa.
„Ha! Ty frajer!“ posmešne okomentoval jeho nový postoj Sirius. „A máš to,“ škľabil sa mu do tváre. Snape bol síce zmrznutý, ale len zmrznutý v pohybe. Jeho myseľ bola funkčná. „Ty šašo jeden elixírový…“
„Sirius, aj ty buď ticho, prosím,“ hlesol Remus.
„Za toto ma vyrazia, za toto ma vyrazia,“ mrmlala si pod nos a Ron jej stískal ruku.
„Ale nevyrazia,“ ubezpečil ju Harry. Nevedel si pomôcť, musel sa Snapeovi zaškľabiť do tváre. Aspoň raz. Viackrát nie, koniec koncov ho Snape bude ešte učiť. Možno. „Ktorý profesor by dobrovoľne priznal, že ho premohla študentka? Tretiačka?“ nevinne natiahol a Sirius sa rozchechtal.
„Dobre, ale teraz už vážne pokoj. A všetci. Musíme mu to vysvetliť,“ Remus sa díval na Severusa. Pousmial sa. „A hádam so získanými informáciami naloží rozumne…“