„Výnimočne nevinný… to je aký?“ zubil sa ďalej. Ginny skúmavo pozerala na Harryho.
„Minulý rok sme si navzájom zachránili životy,“ prezradil Harry. „A stali sme sa dobrými kamarátmi,“ povedal vážne. Nechcel Siriusovi povedať všetko. Hoci nepochyboval, že by to udržal v tajnosti. Napriek tomu to bolo niečo, čo si s Ginny chceli nechať pre seba, pokiaľ to bude možné.
„Harry mi zachránil život,“ šepla Ginny.
„Aj ty mne,“ pozrel na ňu. „Neviem, či môžem povedať všetko,“ díval sa na ňu s otázkou v očiach. Ginny pozrela na Siriusa a potom na Harryho. Vedela, na čo naráža. Hanbila sa za to, že podľahla denníku, že so sebou nechala manipulovať hnusnou spomienkou, že naivne naletela a že ohrozila mnohé životy. Nerada na to spomínala a vyhýbala sa tomu. Sčervenela a pozrela na Siriusa.
„Poviem ti to…“ hlesla a vyrozprávala mu všetko. A on pochopil. Obe deti sa ocitli blízko smrti, pomohli si a to ich samozrejme muselo zblížiť. Obdivoval ich za to. V tak mladom veku sa dokázali popasovať s hrôzami, ktoré by bežnému dospelému narobili problémy. Ak by sa s nimi dokázal popasovať.
„Som na vás hrdý,“ smutne sa pousmial a so záujmom sa díval na ich tesný kontakt. „Na oboch,“ dodal. Harry držal Ginny okolo ramien a ona k nemu bola pritisnutá. Podporovali sa navzájom, dôverovali si a mali sa radi. Nemal dôvod vidieť v tom niečo iné. „Rodičia by boli na teba hrdí, Harry,“ žmurkol.
„To rád počujem,“ odvetil chlapec potichu.
„Dobre teda,“ plesol rukami. „Máme ešte chvíľu čas, poďme si to prebrať znova.“
Pýtal sa ich rôzne otázky a oni mu odpovedali. Už vedeli, akým spôsobom sa stal Sirius animágom. A neboli oveľa mladší než on, keď sa to začal učiť. A on to vtedy nevedel. Mohol im však dať jasnú inštruktáž a nepochyboval, že sa to naučia, ak k tomu budú mať správne predpoklady.
——
Harrymu by sa páčilo takto žiť donekonečna. Mal svojho krstného otca, trávil s ním minimálne dva dni v týždni a bol šťastný. Určite by bolo ale lepšie, keby pravda vyšla najavo. Počas veľkonočných sviatkov sa však musel vrátiť späť do reality. Musel dohnať učivo, ktoré zanedbával nehovoriac o tom, že sa blížil rozhodujúci zápas v metlobalovom pohári. Museli nad Slizolinom vyhrať aspoň o päťdesiat bodov. V tom prípade by bol z Olivera Wooda ten najšťastnejší človek pod slnkom.
Lenže počas prázdnin, keby nemali vyučovanie, mohol do mapy nazerať častejšie, aj v nezvyklých hodinách. Preto po raňajkách zaliezol do svojej postele a rozložil mapu. A preto ho aj zbadal. Jeho krstný otec mal pravdu. Už si možno začali namýšľať, že Peter Pettigrew z hradu jednoducho zdupkal, keď ho takmer mesiac nevedeli vyčíhať. Teraz to bolo ale jasné. Bodka s jeho menom si to šinula po štvrtom poschodí. Rýchlejšie, než ostatné bodky.
Vedel, že Ron je s Hermionou znova v knižnici. A že Ginny je s Lucy v jednej učebni, kde mali pokoj a mohli si precvičovať svoje úlohy. Odolal nutkaniu okamžite vyštartovať a stíhať Pettigrewa. Nemal by šancu. Preto len pozoroval bodku. A sledoval ju takmer hodinu.
„Harry! Si tu?“ zakričal Ron v okamihu, ako vstúpil do izby.
„Jasne, poď sem!“ zavolal za ním. „Pozri… bol na štvrtom poschodí a šiel do kuchyne. Na moment sa stratil z mapy, zrejme bol v nejakej stene, ale potom sa zjavil v kuchyni. Má hlad, samozrejme. Lenže už pred nejakým časom zmizol z mapy a odvtedy sa neobjavil.“
„Kde presne zmizol?“
„Tu,“ ďobol prstom do miesta, na ktoré už štvrťhodinu civel.
„Bude tam nejaká diera.“
„To rozhodne.“
„Poďme to preveriť.“
„A kde je Hermiona?“
„Civíš do mapy,“ zaškľabil sa. „Nevieš?“
„Nie,“ prevrátil mapu v ruke. Nemohol v jeden okamih kontrolovať všetko.
„Tak skús tradičné miesto. Trochu sme sa pohádali,“ zamračil sa. „Vážne jej z toho začína šibať,“ zavrtel hlavou. „Povedal som jej, že jej dám chvíľu pokoj.“
„Uhm.“
Našiel jej bodku takmer vzápätí. V knižnici. Spolu s Ronom vyštartovali zo spálne. Neviditeľný plášť si strčil pod habit a mapu zvieral v ruke. Boli prázdniny a hoci sa domov nešlo, nepredpokladal preplnené chodby. Mapa im to aj potvrdila.
Na štvrtom poschodí zamierili priamo k miestu, kde sa stratil Prašivec z mapy. Boli v blízkosti pracovne profesorky Transfigurácie a už len táto skutočnosť sa im nepozdávala. Dúfali, že profesorka je bezpečne zavretá vo svojej pracovni a nevystrčí nos. Alebo ešte lepšie, že je niekde úplne mimo Rokfort.
Ostavili stáť pred stenou. Po oboch stranách inkriminovaného miesta boli dvere do prefektských kúpeľní. Potichu na seba pozreli a potom si čupli k stene. Bola tam, malá diera medzi kameňmi. Za ňou bola určite ďalšia stena, ktorá rozdeľovala kúpeľne na dievčenskú a chlapčenskú. Harry pozrel na mapu. Boli presne v mieste, kde zmizol. Na plániku boli obe kúpeľne, avšak stena zmapovaná nebola.
„Preč,“ zavelil šepky. Videl prichádzať profesora Snapea a to bol skutočne ten posledný človek, ktorého by túžil stretnúť. Obaja ako blesk vyštartovali zo svojho miesta a na poslednú chvíľu zahli za roh, keď začuli rezké kroky po chodbe. A následne klopanie na dvere.
„To bolo o chlp,“ vydýchol si Ron.
„Radšej zmiznime,“ zabrblal Harry. „Budem musieť napísať odkaz Siriusovi a nechať mu ho na čistinke. Uvidíme, čo sa teraz bude diať.“
——
V ďalších dňoch prázdnin sa im Petrova bodka nepodarila zazrieť. Sirius nemal tušenia, ako to vyzerá v hrubých stenách rokfortského hradu. Ale rovnako, ako nedokázali zmapovať Tajomnú komnatu, nedokázali zmapovať ani steny hradu. A keď si predstavili, že sa v nich minulý rok plazil bazilisk, malá krysa sa mohla skryť kdekoľvek.
Zaplavovali ich zúfalstvo. Našťastie sa Harry zamestnal myšlienkami na metlobalový zápas. Respektíve Oliver tak panikáril, že tým nakazil úplne všetkých.
Niekoľko dní sa Slizolinčania vystatovali, ako majú zápas vo vrecku. A Chrabromilčania to samozrejme nechceli nechať bez odozvy. Preto vypukol boj medzi oboma fakultami. A k Chrabromilu sa pridali aj zvyšné dve fakulty.
„Nemáš šancu, Potter. Aj keby si mal pod zadkom desať Bleskov,“ vystatoval sa Draco v deň zápasu. Okamžite sa naňho slovne vrhlo pol fakulty, aby ho vypoklonkovalo od stola.
„Všetko bude v poriadku,“ povzbudila ho Hermiona.
„Vážne, brácho,“ škľabili sa dvojčatá, ktoré si už Oliverovo hysterčenie prestali všímať. „Malfoy má akurát plné ústa kecov, bude však rád, keď vôbec vzlietne.“
„Tak ho budú plné gate ťahať k zemi,“ zasmialo sa druhé dvojča.
„Nemám strach z Malfoya,“ rozhodne prehlásil. „Vlastne asi vôbec nemám strach.“
„Tak je to správne. A teraz! Hor sa na štadión,“ zavelil kapitán a chrabromilský stôl súhlasne vykríkol.
„Drž sa, Harry. Som si istá, že vyhráte,“ povzbudila ho Čcho, ktorá prechádzala okolo, keď vstal. A usmiala sa. Mal taký pocit, že má nohy zo želé. Žalúdok mu spravil radostné salto. Pozná jeho meno! Keď sa spamätal tak zbadal, ako naňho Ginny žmurkla.
Nebol to férový zápas. Slizolinčania sa snažili podvádzať a často faulovali. Malfoy mu dokonca držal metlu, keď to vyzeralo, že ho na celej čiare predbehne. Jediné, čo ho tešilo bola skutočnosť, že bol pes znova na tribúne. Videl ho jasne, hoci bol skrytý v tieni. Vedel, že tam je. Presne tak, ako v ten prvý zápas.
Vyhrali. Oliver Wood sa stal najšťastnejším človekom pod slnkom a oslavovali získanie pohára skutočne vo veľkom.
——
„Ron, pozri,“ štuchol Harry do burácajúceho kamaráta. Dávno ho tá oslava prestala baviť. Zo zvyku nazrel do mapy a šokovane civel. Tretie poschodie.
„Čo?“
„Pettigrew.“ Poobzeral sa po okolí. Hermiona ignorovali zábavu a zúrivo vypisovala poznámky. Z Aritmancie, ako na tú diaľku videl. A Ginny sedela v klbku svojich priateľov a smiala sa. Colin sedel blízko nej. Veľmi blízko. Veď on dostane príležitosť rýpnuť si do nej. Teraz bolo ale dôležitejšie iné. „Poďme, rýchlo.“
Bolo už skoro po večierke, keď sa zakrádali chodbou. Bodka sa stále plantala po treťom poschodí. Akoby zablúdila a hľadala cestu. Obaja mali pripravený prútik a Harry si v hlave opakoval zaklínadlo, ktoré ho naučil Sirius. Mali šancu ho zneškodniť. Museli to spraviť, pretože im inú možnosť nedal.
„Sakra,“ zasyčal Ron, keď sa mu niečo obtrelo o nohu. „Krivolab.“
Aj maguár cítil šancu. Stále sa niekde obšmietal a striehol a teraz bol blízko. Ibaže videli, ako bodka na mape zastavila a potom sa rozbehla preč. A oni zrýchlili tiež.
Zbehli po schodoch na tretie poschodie. Krivolab sa im už dávno stratil z dohľadu a oni si museli dávať pozor, aby nezakopli.
„Dostal ho?“ pýtal sa Ron. Pettigrew z mapy zmizol.
„Dúfam, že ho pridrhol,“ vyjadril svoju nádej Harry. Museli to čo najrýchlejšie overiť, preto sa náhlili vpred. A mapu už nesledovali.
„Neplecha ukončená,“ zasyčal Harry, keď kútikom oka zbadal nebezpečenstvo.
„Koho to tu máme?“ pohrdlivo sa ozval hlas. „Pár minút pred večierkou, dvaja mladí Chrabromilčania, ktorí by teraz mali vo veľkom oslavovať svoje víťazstvo, sa prechádzajú pod rúškou noci po chodbách. Zdá sa mi to podozrivé,“ zamračil sa profesor Snape. „Môžete mi vysvetliť, čo tu vy dvaja robíte?“
„Prechádzame sa,“ odvetil Harry snažiac sa tváriť flegmaticky. V chodbe, za profesorom, videli pohyb. Krivolab sa obšmietal okolo steny, ale bez koristi.
„Prechádzate sa,“ zopakoval Snape. „Iste a ja som taký naivný, aby som veril tomu, že sa vo vás hádam prejavili prazvláštne city a vy ste cítili potrebu ísť sa romanticky poprechádzať,“ zaškľabil sa. „Veľmi by ma zaujímalo, čo vy dvaja chystáte.“
„Nič nechystáme,“ zagánil Harry. „Boli sme na ceste do svojej fakulty, aby sme to stihli ešte pred večierkou, ale to zjavne nestihneme, keď nás tu zdržujete.“
„Takže ja vás zdržujem. Aha,“ prikývol chápavo podozrievavo si ich prezerajúc. Pokým Potter naňho hádzal protestné pohľady, Weasley zadubene civel do zeme. „Povedzte, kde ste boli? Odkiaľ sa vraciate? Pán Weasley?“
„No ja, ehm…“
„Boli sme na návšteve profesora Lupina,“ ozval sa Harry.
„Vás som sa nepýtal, Potter,“ prskol po ňom nespokojne. Zapichol mu pohľad do očí. „Čo skrývate za chrbtom?“
„Nič.“
„Ale no tak. Ukážte mi obe ruky, Potter. Okamžite,“ zavelil. Ron zdvihol hlavu a pozrel na Harryho. Ten cítil, ako sčervenel. Držal v nej mapu.
„Len pergamen,“ vystrčil ruky.
„Len pergamen,“ zamračene ho študoval. Potom si obaja museli hrýzť do jazyka, aby sa nerozchechtali, keď si pergamen začal zo Snapea strieľať a ten bol čoraz viac nazúrený. Našťastie ich zachránil Lupin, ktorý mal pracovňu neďaleko.
„Dobre, chlapci,“ povzdychol, keď ich napálený Snape nechal tak. „Poďte so mnou,“ zaviedol ich do svojho kabinetu a zavrel dvere. Mapa ležala pred ním na stole. „Čo ste robili vonku s touto mapou?“
Obaja na seba pozreli. Boli radi, že ich zachránil pred Snapeom. Bolo im jasné, že on vie, čo je to za mapu. Sám ju pomáhal vytvoriť. Vedeli však aj to, že on nevie, čo všetko vedia.
„Len sme sa prechádzali,“ zopakoval Ron svoju historku. Lupin sa neveriacky uškrnul.
„Mňa neoklamete tak ľahko, ako profesora Snapea,“ zavrtel hlavou. „Poznám túto mapu a udivuje ma, že tak riskujete. Nedošlo vám, čo by mohla spôsobiť v rukách Siriusa Blacka?“ pozrel na Harryho. Ten si zahryzol do jazyka. „Ak by sa k nej dostal, vedel by, kde ťa hľadať, Harry,“ trpezlivo dohováral. „Celý rok sa všetci snažia udržať ho od teba a ty sám takto riskuješ?“ nechápavo zavrtel hlavou.
Harry sa cítil zle, že mu klamú. Koniec koncov bol to jeho priateľ. A nepoznal pravdu. Muselo to tak však byť, neveril by im ani slovo.
„Teraz sa vrátite do klubovne,“ s povzdychom si sadol. „Túto mapu si samozrejme nechám.“
„To nemôžete!“ zaprotestoval Harry. Prídu o príležitosť sledovať Pettigrewa. Bez mapy nikdy nezistia, kde je. Bez nej je Sirius stratený.
„Harry, už sa mu podarilo dostať sa k lístkom s heslami. Dostal by sa aj k mape a potom…“
„Nie, musíte nám ju vrátiť!“
„Je to naša jediná možnosť!“ ozval sa Ron. Neskoro sa však zarazil. Harry ho kopol pod stolom.
„Jediná možnosť k čomu?“ potichu sa spýtal strieľajúc pohľadom z jedného na druhého. Obaja vyzerali, že si zhltli jazyky. „Nie, pokiaľ mi to nevysvetlíte, nevrátim vám ju.“
„Pán profesor, prosím,“ pípol Harry. Díval sa na Lupina s takým výrazom, že by sa zaňho nehanbila ani Ginny.
„Harry, nemôžem ti ju dať. Nechápeš, že keby…“
„Ja to chápem, ale prisahám, že sa mi nič nestane.“
„Ale Sirius Black…“
„Viem presne, kto je Sirius Black,“ prerušil ho s narastajúcou panikou. Potom vytiahol prútik a zamrmlal zaklínadlo absolútneho súkromia. Ani keby stále Snape vedľa nich, nepočul by ani slovo. Lupin stiahol obočie. Toto kúzlo nevidel už dávno. „Viem presne, kto vytvoril túto mapu,“ dodal Harry šepky. Lupin prekvapene zažmurkal. „Viem, kto je Červochvost, Paroháč, Tichošľap a… Námesačník, pán profesor.“
„Ako?“
„Viem, akým spôsobom sa táto mapa vytvárala…“
„Harry!“ umlčal ho Lupin. Díval sa naňho, ako na zjavenie a nedokázal si to vysvetliť. „Odkiaľ to vieš? Kto ti to povedal?“
„Určite si domyslíte, kto mi to povedal,“ vypustil. Nedalo sa nič robiť. Mapu im nedá, Sirius bude stratený. Musel s pravdou von. Ron si nervózne mädlil ruky a díval sa z jedného na druhého.
„To nie je možné,“ šepol Lupin a krútil hlavou. „Sirius Black sa k tebe dostal a…“ stiahol obočie. „Ale…“
„Pán profesor, prosím,“ hlesol Harry. „On je nevinný. Nezradil mojich rodičov a nezabil tých muklov.“
„Ale ministerstvo…“
„Ministerstvo to vôbec neriešilo! Vyhovovalo im to tak. Všeobecne sa myslelo, že je strážcom tajomstva Potterových, ale nebol. Na poslednú chvíľu prehovoril otca, aby sa zamenili. A potom, bez toho, aby ho vypočuli alebo sa snažili dopátrať pravde, ho strčili do väzenia!“
„Ale ako? Nie, Harry toto nie,“ šokovane sa oprel na stoličke. Harry sa naňho uprene díval.
„Niekoľkokrát som sa so svojím krstným otcom stretol, pán profesor. Tu, na pozemkoch. Všetko mi vysvetlil a ja mu verím. On to nebol, bol to váš ďalší priateľ. Ďalší zo Záškodníkov, ktorý to celé narafičil,“ vydýchol. Už to bolo vonku. Teraz bolo potrebné, aby im Remus uveril. „Rozprával mi kopu historiek a aj to, ako sa traja priatelia rozhodli stať animágmi. Nepovedal presne kvôli čomu, ale viem, že sa to týkalo vás. Keby mi chcel ublížiť, spravil by to už dávno. Cez prázdniny, keď som sa stretol s tým psom. Prenasledoval ma, ale nie preto, aby mi ublížil. Na jednej fotke z prázdnin zistil, že jeho bývalý priateľ žije a že je blízko mňa, preto utiekol z väzenia. Pretože si myslel, že ma zabije rovnako, ako nechal zabiť mojich rodičov. Než som zistil, že ten pes je Sirius, boli sme s ním neraz. A vôbec, absolútne nič mi neurobil. Rozumiete? Sirius Black je nevinný!“
„Peter,“ vydýchol Remus absolútne zaskočene. „Je mŕtvy.“
„Nie je, stále žije a aj teraz sme boli na chodbe, pretože sme sledovali jeho bodku na mape! Musíme ho dostať, aby Siriusa oslobodili, chápete? Preto potrebujeme tú mapu.“
„Peter Pettigrew je animágus. Bol to môj potkan, celé roky sme ho mali v rodine. Zdedil som ho po Charliem, pán profesor,“ pridal svoju trochu aj Ron. „A chýbal mu prst. Musíte nám veriť.“
„To je neuveriteľné,“ stále krútil hlavou. „Peter zradil Lily a Jamesa?“
„Sirius prišiel za otcom a navrhol, aby bol strážcom on. Voldemort by na to nikdy nepomyslel, nikto však nevedel, že je v jeho službách. Čakal len na to, aby ich podhodil svojmu pánovi. A potom… vedel, že ho bude Sirius prenasledovať. On ho predsa nominoval. A spravil všetko tak, aby obvinili Siriusa. Nikto ho vtedy nepočúval a z Petera sa stal zo dňa na deň hrdina, nositeľ Merlinovho rádu in Memorial,“ znechutene zavrčal Harry. „A celé roky žil v čarodejníckej rodine, aby mal informácie z prvej ruky. Čakal, či sa jeho pán neobjaví. Lenže sa objavil niekto iný a krysa mala zrazu nahnané. Triasol sa o holý život, vedel že ide Sirius po ňom. A aj teraz to narafičil tak, aby sme si mysleli, že ho zožral Krivolab a pritom sa skrýva v hrade a vystrkuje nos, len keď má hlad.“
„Och, Merlin,“ Lupin prestal krútiť hlavou a zložil si ju do dlaní. Jeho ramená ovisli pod ťarchou tých slov. „Celé tie roky som si myslel… Nechápal som a nedokázal tomu uveriť. Prečo mi to vtedy nepovedali?“ zdvihol hlavu a pozrel na Harryho. „Keby mi Sirius s Jamesom niečo povedali, keby som vedel, nenechal by som ho nechať zavrieť.“
„Asi chceli, aby bolo všetko vierohodné,“ opatrne nadhodil Ron.
„Ja neviem, pane. Na to sa budete musieť spýtať svojho priateľa,“ pokojnejšie odvetil Harry. Profesor im uveril a to bolo najdôležitejšie. Teraz ho len presvedčiť, aby mlčal. „Pán profesor, nikomu to nemôžete povedať. Rozkríklo by sa to a Pettigrew by znova zmizol. A teraz by to mohlo byť natrvalo. Potrebujeme ho chytiť, aby sa Sirius zbavil tých obvinení.“
„Sirius, môj priateľ,“ šepol Remus s pohľadom upretým na Harryho. „Uľavilo sa mi. Ani netušíš, Harry, ako strašne sa mi uľavilo,“ mierne sa pousmial. „Nechápal som, ale uveril. Tak ako každý. Nedokázal som sa s tým zmieriť. Vyzeralo to, že ich skutočne zradil a pritom…“ pokrútil hlavou. „Som rád, že sa to vysvetlilo. Vyčítal som si to, totiž. Vždy som hral v našej partii toho rozvážneho, múdreho a pokojného a toto bolo to niečo, z čoho som sa obviňoval. Vinil som sa za to, že som nedokázal odhadnúť, v ktorom momente sa stal Sirius zradcom, že som s tým nič nespravil a pritom nebol dôvod. Sirius bol nevinný.“
„A stále je a potrebuje našu pomoc.“
„Áno, samozrejme,“ bez váhania súhlasil.
„Nikto to nesmie vedieť,“ rozhodne dodal dívajúc sa na Remusa. Ten sa na moment zarazil. Harry už čakal, že vyrukuje s presvedčovaním, aby sa to povedalo aspoň Dumbledorovi, mýlil sa však.
„Určite,“ prikývol. „Nikto by nám neveril. Peter má byť mŕtvy, Sirius je utečený vrah, vy ste len deti a ja…“ zmĺkol. Harry zvedavo pozrel. „Ja zrejme tiež nie som príliš dôveryhodný pre istý typ ľudí,“ zaškľabil sa. „Ale tú mapu si aj tak nechám. Mám viac času sledovať ju a tiež mám viac možností, ako Petera dostať. Súhlasíš?“ díval sa na Harryho. Samozrejme sa mu to nepozdávalo a pozrel na Rona, ktorý rezignovane pokrčil ramenami.
„No…“
„Minimálne sa tým vyhneš potulovaniu po hrade a priťahovaniu pozornosti profesorov, ktorí by ti ju mohli zabaviť. A ja sa aspoň poteším Severusa tým, že som ťa zbavil podozrivej a tvojmu srdcu zjavne blízkej veci,“ zasmial sa šťastne. V momente vyzeral o pár rokov mladšie. Harry sa potichu uchechtol.
„Zrejme asi nemôžem protestovať, však? Ste profesor.“
„Správne, som profesor. A vy dvaja teraz vyfasujete trest za potulovanie sa po hrade v túto nočnú hodinu. Obaja strávite zajtrajšie poobedie v mojej prítomnosti.“
——
Keď sa vrátili do klubovne, bola takmer prázdna. Hermiona spala na knihe Aritmancie a Ginny sedela vedľa nej čítajúc si svoju Transfiguráciu. Zjavne na nich čakala a Hermione dovolila, aby sa trocha prespala. Keď ich však videla prichádzať, zobudila kamarátku.
„Čo je? Čo som zmeškala? Akú máme hodinu?“ zmätene sa obzerala okolo seba.
„Je polnoc, Hermiona. Zo soboty na nedeľu,“ druháčka sa na ňu dívala s obavami. Hermiona si pretrela ústa a zívla. „Títo dvaja boli niekde vonku a som si istá, že nám budú chcieť svoje dobrodružstvo vylíčiť.“
„Nemala by si už spať, Ginny? Je neskoro,“ natiahol provokačne Ron.
„Jasne, Ronald, je čas na vtipy,“ prevrátila oči a dívala sa na Harryho. Vyzeral zvláštne spokojne.
„Počúvajte, čo sa nám stalo…“ rozrečnil sa Harry. A povedali im úplne všetko. Ginny najviac pobavilo, akými pripomienkami odmenila mapa profesora Snapea.
„Takže máme na svojej strane aj profesora Lupina, paráda,“ usmiala sa.
„Nemyslíš, že to povie Dumbledoreovi?“ zapochybovala Hermiona.
„Nie, určite nie.“
„Vyzeral veľmi presvedčivo,“ prikývol Ron.
„Dobre,“ vydýchla. „No, aspoň je v hrade niekto rozumný, kto by mohol celú záležitosť vyriešiť.“
„No tak to prepáč, Hermiona,“ ohradil sa Ron.
„Má pravdu, Ron,“ postavil sa na jej stranu Harry. Ron ublížene zagánil a Hermiona prekvapene zamrkala.
„My sme možno aktivisti, ale on je dospelý a je to učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Kto iný by bol viac kompetentný?“
„Možno, ale nemusel by vynechávať hodiny, nie?“ prevrátil oči.
„Vám to vážne ešte nedošlo?“ spýtala sa ich Hermiona. Všetci traja na ňu pozreli.
„Prečo vynecháva hodiny?“ spýtal sa Ron.
„No samozrejme,“ dívala sa na nich. „Ani tebe?“ s nádejou sa otočila k Ginny. Tá mykla plecami. „No, vy ste sa to ešte neučili. Ale vy dvaja?“ nadvihla obočie. Chlapci na seba pozreli. „Och, Merlin,“ povzdychla a nadýchla sa, aby im to vysypala. „Vynecháva hodiny vždy v určitý čas v mesiaci. Keby ste v tom hľadali pravidelnosť, už by ste na to prišli. A Snape nám zmenil osnovy počas jeho prvej absencie. Chcel, aby sme na to prišli, aby sa to prevalilo, decká by sa sťažovali a jeho by vyhodili z Rokfortu.“
„Počkaj!“ spomenul si Harry. Ron vyzeral, že ešte stále spomína. „No jasne. Preto sa jeho traja priatelia snažili stať animágmi a preto dnes vravel, že nie je dôveryhodný.“
„Stále sa nechytám.“
„Je vlkolak, Ron,“ Harry takmer šepol. Ron vyvalil oči.
„Zapadá to do seba,“ prikývla Ginny.
„Samozrejme,“ vypustila Hermiona. „Ak to aj niekomu došlo, určite zapracoval Dumbledore. Profesor Lupin je dobrý človek. A to, čo mu nosí Snape? Našla som to v knihe Elixírov pre pokročilých. Robí mu protivlkolačí elixír. Vtedy je schopný spln úplne pokojne prečkať.“
„No páni. Najprv Bes a dementori, potom vrah, pes a krysa a teraz vlkolak. Čoho sa ešte dočkáme?“ zaškľabil sa Ron.
„Tvojho zmúdrenia asi ťažko,“ zabrblala Ginny. Hermiona sa uchechtla.
„No jasne, hlavne že ty si úplne geniálna,“ zamračene zagánil.
„Ďakujem, tvoj kompliment ma teší,“ nevinne zamrkala. To sa už jej kamarátka rozosmiala na celé kolo. A Ron sa urazil.
„Idem spať, nemám to za potreby. Harry, ideš?“ obrátil sa ku kamarátovi.
„Ešte nie.“
„Ako chceš,“ mykol plecami a zavraždil pohľadom svoju sestru.
„Tak fajn,“ Hermiona sa dosmiala a nešťastne sa zadívala na hromadu pergamenov a kníh pred sebou. „Nechám to tu, zajtra to musím dokončiť.“
„Zrejme sa zakradnem za ňou do spálne a pritvrdím nejakým kúzlom jej spánok,“ komentovala Ginny kamarátku, ktorá sa nešťastne ťahala do postele. „Potrebovala by sa poriadne vyspať.“
„Potrebovala by sa zbaviť aspoň troch predmetov,“ stiahol obočie. „Nechápem, ja ledva stíham to, čo mám. A aj to len s odratými ušami.“
„Ja sa sťažovať nemôžem, ale horšie časy ma len čakajú,“ zamrmlala s pohľadom upretým na tretiacke učebnice. „Jedno je jasné. Na Veštenie sa neprihlásim,“ uchechtla sa. Potom sa k nemu otočila. „A mimochodom, gratulujem k poháru,“ usmiala sa a vlepila mu bozk na líce. „Bol si výborný.“
„Ďakujem,“ spokojne sa zazubil. „Rád som sa díval na to, ako Slizolinčania sklapli,“ natiahol. A pozrel na ňu. Uchechtol sa. „Čo Colin? Nejako sa dnes k tebe tisol,“ nadvihol obočie.
„Uhm, trochu sme sa na tej pohovke tisli, pravda,“ prikývla a pozrela mu do očí. „Pozval ma na rande,“ prezradila šepky.
„Vážne?“ usmial sa. „A?“
„A čo? Nič. Povedala som mu, že nechcem ísť na rande,“ zamračila sa. „Mám len dvanásť, pre Merlina!“
„Zvláštne, ako ti niekedy vyhovuje zdôrazňovať, že budeš mať za chvíľu trinásť. Ale keď príde na rad rande, tak máš len dvanásť,“ provokačne sa zasmial. A ona ho tresla po ramene.
„Mám z toho obavy,“ prezradila. „Na rande sa očakáva bozkávanie a tak a ja sa akosi nechcem s nikým bozkávať,“ zatvárila sa znechutene.
„Zatiaľ.“
„Áno, zatiaľ,“ prikývla. „Ale ty by si sa mohol bozkávať. S Čcho,“ rýpla si aj ona. „Všimla som si, ako ťa povzbudila pred zápasom.“
„Povzbudila,“ pritakal s miernym úsmevom. „A pozná aj moje meno.“
„Harry, tvoje meno pozná už trojročné dieťa!“
„Dobre, ale toto je Čcho,“ vypustil zasnene.
„Si v tom až po uši. Pozvi ju na rande, som si istá, že neodmietne,“ navrhla. Pozrel na ňu a zavrtel hlavou.
„Nie, to nejde. Teraz na to nie je čas. Blížia sa skúšky a musíme pomôcť Siriusovi.“
„Ako inak.“
——
Skúšky sa skutočne blížili závratnou rýchlosťou. Ich stretnutia so Siriusom museli na chvíľu prestať. Upokojoval ich jedine fakt, že sa s ním občas stretol Remus. Sirius síce najskôr prskal, keď sa dozvedel, že mu to prezradili, pochopil však, že inú možnosť nemali. A napokon bol aj rád, že vie jeho priateľ o všetkom. A vlastne aj to, že jeho priateľ je priateľom.
Obaja spoločne plánovali, ako dolapiť Petera. Sirius by najradšej vtrhol do hradu, pol z neho by pobúral, než by narazil na krysu. Ale to bola samozrejme hlúposť. Remus ho od doby, kedy začal kontrolovať mapu, zbadal len dva razy. A len raz mal možnosť vydať sa za ním. Skryl sa však skôr, než mohol Remus čokoľvek spraviť. Zaplavovala ich frustrácia. Týmto spôsobom mohli vyčkávať aj niekoľko rokov. Zrejme bude potrebné vyduriť Petra z úkrytu, nastražiť pascu a chytiť ho.
„Možno sme na niečo prišli,“ prezradil Remus Harrymu a Ginny týždeň pred začiatkom skúšok, keď sa k nemu vybrali na jednu súkromnú hodinu. Doteraz sa im však nepodarilo vyčariť nič iné, len husté hmly, ktoré sa matne podobali na nejaké veľké zvieratá.
„Na čo?“ vyzvedal Harry.
„No. Už viete, že animágovia, keď sú vo svojej zvieracej podobe, dokážu ostatným zvieratám rozumieť. Tak sa Sirius dohováral s Krivolabom. Po márnej naháňačke krysy sa tí dvaja rozhodli, že si ulovia inú myš, ktorá by im povedala, kde všade v hrade sa dá skryť vo forme hlodavca.“
„To sa dá?“ vyvalila oči Ginny.
„Asi áno, čo ja viem? Tvrdia to oni dvaja,“ mykol plecami. „Dokonca viem, že sa svojho času snažila McGonagallová vymámiť z Krivolaba, čo je za kocúra,“ mierne sa uškrnul. „Možno sa ho snažila zbaliť, ktovie,“ zasmial sa.
„Hrozná predstava,“ otriasol sa Harry, pokým sa Ginny zadúšala od smiechu.
„Krivolab už na tom pracuje, ale je ťažké len tak uloviť myš. Štyri zadrhol skôr, než sa vôbec spamätal. Ale sú hlúpejšie, než animág. Nestihnú sa pred ním tak rýchlo skryť,“ mrkol na nich. „A ehm, rozprával som sa so Siriusom a povedal, že máte záujem o to stať sa animágmi.“
„Áno, to by sme chceli. Vtáci by boli fajn,“ prikývol Harry.
„A svojim priateľom to nechcete povedať, čo?“
„Nie, to sú chvíle, kedy chceme byť spolu, chápete?“ Ginny naňho pozrela. „Aspoň občas sa potrebujeme vypariť. Stále sa to v noci nedá.“
„Jasne. A Sirius o vašom zvláštnom prepojení nemá ani tušenia,“ povytiahol obočie.
„Nie, zatiaľ nie. Teraz sa musí sústrediť na iné, prečo ho zaťažovať ešte týmto?“
„Dobre,“ prikývol. „Počkáme, až sa to skončí. Ale potom sa mu budete asi musieť zdôveriť, nie?“
„Premýšľali sme o tom,“ pritakal Harry s pohľadom na Ginny.
„Som si istý, že vás Sirius podporí v hocičom,“ usmial sa na nich. „A teraz, poďme na to.“