Keďže bolo auto Weasleyových stratené a zrejme aj zničené, rozhodol sa pán Weasley, že zaobstará auto z ministerstva, aby študentov zaviezol zo stanice domov. Cestovať muklovskou dopravou cez Londýn, aby sa v Deravom kotly preletaxovali domov, mu pani Weasleyová zakázala. A cestovať Rytierskym autobusom tiež zatiaľ nechceli, ak nemali v úmysle upútať pozornosť na Harryho. To síce platilo aj u vodiča ministerského auta, ale bol to veľmi dobrý priateľ pána Weasleyho a rozhodne bude mlčať o tom, že viezol na prázdniny do Brlohu aj Harryho.
Domov prišli o niečo neskôr, než vlani. Aj ministerské auto bolo začarované. Nielenže sa doň pomestili všetci, ale šlo oveľa rýchlejšie, než by malo auto ísť, avšak na minuloročné letenie to nestačilo. Po neskorej večeri pani Weasleyová všetkých zahnala do postelí. Nespomínala udalosti z konca roka, ale Harry vedel, že za všetkým nespravila definitívnu bodku. A na druhý deň sa to potvrdilo.
Po raňajkách si všetci povinne vybaľovali kufre a špinavé šatstvo vlastnoručne nosili do práčovne, vlastnoručne si čistili kufre a vlastnoručne si ukladali veci do skríň a poličiek. Harry Rona doobeda ani nevidel. Vôbec mu nevadilo upratovať si po sebe, ale pochopil, že boli všetci zvyknutí na matku a aj Ginny a nestarali sa takmer o nič.
„Takže, moji drahí,“ spustila pani Weasleyová, keď si všetci posadali k obedu. Bez pána Weasleyho, ktorý bol v práci. „Určite ste pochopili, že odteraz sa budete starať sami o seba,“ zamračene sa pozrela na dvojčatá. Významne sa venovali nakladaniu si polievky. „Špinavá bielizeň a poriadok v izbách je úplnou samozrejmosťou. Ani ja a ani Ginny to už za vás robiť nebudeme. Budem vám izby pravidelne kontrolovať.“
„Ale, mami!“ zaprotestovali dvojčatá.
„Nie a dosť,“ umlčala ich hneď na počiatku. „Snažím sa ani nepomyslieť na to, čo tam robíte,“ zavrtela hlavou odkazujúc na ich experimenty. „To však neznamená, že budete mať v izbe bordel, ako v hniezde divých mužíčkov,“ pokračovala úplne pokojne. Harry pozrel na Rona, ktorý prevracal oči. A pozrel aj na Ginny, ktorá sa tvárila, že sa jej tento príhovor netýka. Ona s tým skutočne nemala problém. „Týka sa to aj teba,“ otočila sa k Ronovi. „Jednoducho, v izbách budete mať poriadok a budete sa o svoj poriadok starať sami. Nech vám ani nenapadne využiť služby iného,“ povytiahla obočie.
Ron pozrel zúfalo na Harryho. Mal v pláne požiadať ho, aby mu pomohol, keďže ten v izbe skutočne neporiadok nemal. A on ho tam mal vážne úctyhodný. Nehovoriac o dvojčatách. Harry v ich izbe síce ešte nebol, ale vedel si to živo predstaviť. Jediným spokojným sa zdal byť Percy.
„A keď si spravíte v izbách poriadok, podotýkam, že si ho spravíte ešte dnes…“
„Mami!“ to sa už ozval aj Ron.
„…tak budete pokračovať v ostatných prázdninových aktivitách, ktoré sme vám s otcom naplánovali,“ nevšímala si nesúhlasného a otráveného funenia. „Je potrebné spraviť poriadok v kôlni, upraviť záhradu, opraviť a natrieť plot, vyčistiť a vymaľovať pivnicu, opraviť kurník, povyhadzovať staré haraburdy, pokosiť všetok trávnik až po jazierko a samozrejme treba pomôcť aj v domácnosti.“
„Ale to je…“ Ron si zahryzol do jazyka.
„Nebudeme mať vôbec čas na… iné veci,“ zamračili sa dvojčatá.
„Mali ste na to myslieť skôr,“ Molly odmietala akékoľvek protesty. „A ticho, chcem sa v pokoji najesť,“ usmiala sa nedívajúc sa ani na jedného. Viac si odvrávať nedovolili. Ale vyzerali, že im bolo ukrivdené na niekoľko rokov dopredu.
„Keď si to rozplánujeme a rozdelíme prácu, tak za chvíľu nebudeme mať čo robiť,“ opatrne nadhodil Harry. Dvojčatá aj s Ronom naňho pozreli, ako by bol vážne duševne chorý. Len mykol plecami.
„Správne,“ pritakal Percy. „A keď sa do toho vrhneme hneď a nebudeme okolo toho brblať a stonať a sťažovať, tak za týždeň bude hotovo.“ Harry sa tentoraz zadíval pochybovačne na Percyho. Bol to stále on? „Čo pozeráš?“ stiahol obočie. „Moja vina je najväčšia.“
„Nebudeme sa rozprávať o tom, čia vina je najväčšia. Nebudeme sa o tom baviť vôbec, dobre?“ nervózne sa pomrvila Molly. Harry pozrel na Ginny. Vyzerala vinne, ale rozhodla sa mlčať. Aspoň zatiaľ. Opätovala mu pohľad. Videl, že ju to všetko mrzí. Len sa mierne uškrnul. Stisla pery a prevrátila oči.
„A kedy budeme aspoň trocha lietať?“ dovolil si spýtať sa Ron.
„Budete mať denne hodinu aj na zábavu, pokým si neporobíte všetko, čo máte,“ odvetila Molly. „Od štvrtej do piatej, napríklad.“
„Ale to je…“
„A už sa o tom nebudeme baviť, súhlasíte?“ uzavrela ich matka tému.
Kuchyňa skutočne stíchla. Dvojčatá s Ronom po sebe pokukovali a bol na nich vidieť protest. A rozčarovanie. Takto si ani jeden z nich prázdniny skutočne nepredstavoval. Jedno im ale bolo jasné – pokiaľ nesplnia všetky nariadenia ich matky, tak budú stále uväznení v pasci povinností a na ostatné môžu zabudnúť.
Poobede sa rozhodli rozdeliť si úlohy. Harry bol rád, že Molly nenapadlo vytrhnúť ho z toho všetkého. Nechcel, aby bol protežovaný, pretože bol v ich rodine nováčikom alebo preto, lebo spravil nejaký hrdinský čin. Ani on si Ginny počas celého roka nevšímal tak, ako mal. Ako mu to podvedomie našepkávalo a on sa tomu, ani nevedel prečo, bránil. Možno preto, že toho bolo priveľa. Všetkých tých problémov, ktoré sa hromadili. Otvorená Komnata, ten hlas a parselčina. Komu by napadlo, že s tým má Ginny niečo spoločné? Vyhovárať sa na to ale nemohol. Jednoducho si ju nevšímal a bol hlupák. A hotovo.
Dvojčatá sa rozhodli, že spravia poriadok v kôlni. Zo zištných dôvodov, samozrejme. Mali v pláne poriadne ju prešacovať a dúfali, že by v nej našli niečo, čo im neskôr pomôže pri výrobe ich výmyslov. Mamka im však do partie doplnila aj Percyho, aby na nich dohliadol, pretože mala veľmi veľké a je nutné podotknúť, že aj opodstatnené podozrenie, že by prácu flákali. Príliš sa im to nepozdávalo, ale vyvolávať nové konflikty tiež nechceli. Všetkým bolo jasné, že čím skôr budú mať porobené, tým skôr im dá matka pokoj. Aspoň, čo sa týchto nadbytočných aktivít týkalo.
„Tak takto vyzerá čarodejnícka pivnica,“ Harry sa poobzeral okolo seba. Bol v obrovskej miestnosti plnej regálov, debničiek, zaváraninových pohárov, rôznych nádob a fliaš. „Vlastne vyzerá ako normálna pivnica.“
„Muklovská,“ opravil ho Percy. Oni dvaja mali v izbe poriadok, nemuseli teda spĺňať prvotnú požiadavku pani Weasleyovej a rozhodli sa, že pokiaľ si tí traja budú robiť poriadok v izbách, oni dvaja sa pustia do práce. „Nie normálna, ale muklovská. Čarodejnícka je normálna,“ dodal s miernym úškrnom.
„Jasne,“ prikývol Harry. „Tak, kde začneme?“
Museli všetko povynášať von, aby mohli pivnicu vymaľovať. Harry vedel, že by stačilo jedno kúzlo a bolo by hotovo len mávnutím prútika. Molly ale jednoducho chcela, aby všetci vyvinuli fyzickú námahu. A zrejme aj duševnú.
„Myslel som si, že čarodejníci majú všetko vďaka kúzlam,“ nadhodil Harry, keď vynášal už siedmu debničku plnú džemov a zaváraných čerešní. „Ako to vlastne funguje?“ spýtal sa Percyho.
„Jedlo sa vyčarovať nedá len tak,“ Percy sa vystrel, aby si natiahol chrbát. Zrejme budú obaja večer unavení ako štence. „Môžeš ho začarovať, aby sa nepokazilo. Môžeš naňho vrhnúť chladiace kúzlo. Nemôžeš ho ale vyčarovať zo vzduchu, ani z ničoho iného,“ pozrel na Harryho. „Ani galeóny. Keby to tak bolo, neboli by sme chudobní ako kostolné myši. Keby sa dalo jedlo vyčarovať, tak by sme ho nemuseli kupovať,“ poobzeral sa okolo seba. „Preto mamka zavára a pestuje, čo sa dá. Preto máme sliepky a kačice. Náš svet je síce oveľa jednoduchší, ako ten muklovský, ale nestačí to na všetko.“
„Aha,“ prikývol Harry. Pozeral sa na zavarený hrášok. „A nedá sa duplikovať?“ fľochol po Percym. Ten sa len pousmial.
„Dá. Tvar,“ prikývol. „Ale chuť nezduplikuješ. Budeš jesť len zelenú guľku, ale nebudeš cítiť, že je to hrášok. Preto to mama nerobí stále,“ zaškľabil sa.
„Zaujímavé, ale nepraktické,“ zavrtel hlavou.
„Občas to spraví, ak sa chuť určitého jedla stratí. Chápeš? Napríklad… v zeleninovom šaláte zduplikuje hrášok, ale budeš v ňom cítiť tak výrazne kapustu a mrkvu, že si ani nevšimneš, že ten hrášok je očarovaný. Nedá sa to ale robiť so všetkým. Jedol by si veci bez chuti,“ zavrtel hlavou. „Tak poďme, Harry, nech toho dnes spravíme čo najviac.“
Nakoniec ten čas strávený s Percym nebol útrpný. Síce mu dôležito vysvetľoval všetko, ale nevysvetľoval mu to už až tak dôležito, ako by mu to vysvetľoval pred pár mesiacmi. Do večera však dokázali len povynášať všetky zaváraniny von, kde ich potom ručne čistili od prachu a Percy brblal, že plnoletý bude až za mesiac a nemôže používať prútik.
„Bavil si sa?“ zaškľabili sa dvojčatá na Harryho pri večeri.
„Celkom dobre,“ prikývol.
„To vážne?“ vyvalili oči. „S naším Percym?“ neverili. Len s úsmevom pokrčil ramenami.
Cítil sa ten večer unavený, ale to sa asi bude cítiť počas nasledujúcich dní stále. Zahral si s Ronom niekoľko partií šachu, alebo skôr prehral s Ronom niekoľko partií šachu. Molly im dala aspoň večer pokoj. Dozvedel sa, že Ron nemá ani zďaleka poupratované. Po tom, čo hodinu nadával, sa rozhodol pustiť do upratovania, ale mal tam taký bordel, že sa mu ho upratovať nechcelo a musel sa ďalšiu hodinu presviedčať, aby skutočne začal. Mamka im pri večeri dosť hlasno dohovárala, preto sľúbil, že na ďalší deň a čo najskôr si poriadok porobí.
Harry bol zalezený celý deň v pivnici a Ginny nevidel. Cítil akúsi zradu, alebo ako by pomenoval to, čo cítil. Chcel byť pri nej, samozrejme. Cítil to, čo minulý rok. Niečo ho k nej ťahalo a on sa cítil zle, že pri nej nie je. Chcel sa s ňou aspoň porozprávať. Po večeri si ale sadla s knihami z minulého roka a opakovala si to, čo prežila v akomsi polospánku. Tak nazvala Tomov vplyv. Vedela to, ale chcela to vedieť s čistou hlavou. A Percy sa ponúkol, že ak by mala s niečím problémy, má sa spýtať.
—–
Ron na ďalší deň zahlásil, že má hotovo a povynášal z izby štyri mechy bordelu. Mamka významne krútila hlavou. Dvojčatá na rozdiel od neho povynášali len dva mechy, ale Harry vedel, že sa ich upratovanie zameralo výlučne na poskrývanie všetkého, čo tam mali a postarali sa o to, aby mala mamka pocit upratanej izby, keď im tam nazrie. Harry s Percym umývali a sušili všetky prázdne debničky a poháre z pivnice predtým, ako ju ručne vymaľujú. Videl Ginny v záhrade, špinavú od zeme, ako tam niečo prekopáva. Nedostal sa k nej však.
A nedostával sa k nej tak, ako by si predstavoval, ani v nasledujúcich dňoch, keď sa s Ronom zameral na opravovanie plota a jeho následné natieranie. Z kôlne sa ozýval smiech a buchot, možno dvojčatá upratovali. Museli, keď tam mali Percyho. A Harry sa cítil stále viac nervózny a nepokojný. Nevedel prečo tomu tak je. S Ronom bola sranda, bavili sa a dokonca Rona opravovanie plota začalo baviť. Ale Harry cítil, že niečo nie je v poriadku.
Chodili aj lietať a Harry navrhol, aby vzali aj Ginny. Lietať sa už predsa naučila a on nevidel problém v tom, aby si zalietala s nimi. Všetci chlapci možno chceli protestovať, ale neodvážili sa. A po tom, čo ju videli lietať na Percyho metle (pretože ten by si skôr nechal vziať prefektský odznak, ako by mal lietať), pochopili, že lietať vie viac ako dobre a tá hodinka, kedy spolu lietali a ohadzovali sa starou handrovou loptou, sa Harrymu zdala úžasná. Nielen preto, že lietal, ale preto, že bola Ginny blízko a on bol zvláštne pokojnejší.
Bola to však len hodina denne. Tých niekoľko viet, ktoré si počas dňa vymenili pri jedle alebo pri náhodnom stretnutí, ani jednému nestačili, ako si uvedomovali. Aj Ginny cítila, že začína byť podráždenejšia a popudlivejšia. Dokonca sa s matkou niekoľkokrát pohádala, čo nezvykla robievať. Všetko si predstavovala inak. A vedela, že Harryho predstavy boli podobné, ak nie totožné, s tými jej.
Nič sa s tým však nedalo robiť, pretože mamka striehla na plnenie inštrukcií a nedovolila nikomu viac, než očakávala. Žiadne rozhovory, žiadne zabávanie. Len tá jedna hodina denne. Čím skôr budú mať porobené, tým skôr dostanú príležitosť prežívať normálne prázdniny.
——
Bolo zvláštne, že sa manželia Weasleyovci v priebehu celého týždňa prázdnin nevrátili k udalostiam minulého školského roka. Človek by čakal, že budú niečo vyčítať alebo čo. Mlčali však, zrejme sa tak rozhodli. Molly bola možno miernejšia, čo sa Ginny týkalo. Nenavaľovala na ňu toľko povinností, ako na svojich synov a Harryho. Aj ona však mala vyhradené práce, ktoré si musela v priebehu dňa splniť a tie si splnila za chvíľu a potom sa hrabala v zemi na záhrade. Upokojovalo ju to. A upokojovanie potrebovala stále častejšie.
„Vážení a milí,“ spustil pán Weasley ten večer po večeri. „Udalosti z predchádzajúceho roka nás prinútili vymeniť naše domáce hodiny,“ hlavou ukázal na hodiny, ktoré ukazovali, kedy treba dať sliepkam a kedy postaviť na čaj a podobne. Kuchyňa bola stíchnutá a pozorne počúvala. Bolo to prvý raz, kto to nahlas spomenul. „Uvedomili sme si, že hoci je relatívny pokoj a mier, do nebezpečenstva sa môže dostať ktokoľvek z nás,“ pozrel na Harryho a Rona. A potom opatrne aj na Ginny, ktorá mala hlavu sklonenú a vyzerala nervózne. Harry pocítil náhle nutkanie vstať a objať ju. Nevedel prečo, ale vedel, že toto nutkanie musí potlačiť. Len opatrne, pod stolom, pohľadal jej ruku a zovrel ju. Cítil, ako jeho nepokoj z predchádzajúcich dní pozvoľna odchádza. Okamžite mu bolo lepšie. Len čo sa jej dotkol, bol pokojnejší. A ona asi musela cítiť niečo podobné, pretože naňho prekvapene pozrela. Alebo ju možno prekvapilo len to, že ju vôbec pod tým stolom chytil. Nechápavo sa na seba dívali.
„Za prvej vojny existovali isté hodiny,“ Molly sa mierne zachvela. Prvú vojnu nikdy nespomenula, až teraz. Harry k nej obrátil pozornosť, ale Ginninu ruku nepúšťal. „Tie hodiny ukazovali, kto sa kde v danej chvíli nachádza a my sme sa rozhodli ich trocha upraviť.“
„Správne,“ prikývol Artur a podišiel k dverám. Zdvihol zo zeme batoh, z ktorého vytiahol okrúhly predmet. „Boli to hodiny Prewetových, neskôr Weasleyových, ale slúžiť by mali stále rovnako. Matka bude mať prehľad, kde sa kto nachádza.“
Hodiny putovali z ruky do ruky. Miesto číselníku na ňom boli okienka, v ktorých bolo napísané: V práci, Na ceste, Doma, Okolie Brloha, V škole, Šikmá/Deravý kotol, Vydrí sv. Dráb, Rokville, Rumunsko, Egypt, Choroba/zranenie a miesto čísla dvanásť bolo okienko s nápisom Smrteľné nebezpečenstvo.
A miesto dvoch ručičiek, ktoré by ukazovali čas, tam bolo ručičiek hneď desať, na ktorých bolo napísané meno každého člena Weasleyovskej domácnosti. Pokým Charlie bol na „deviatke“ a Bill na „desiatke“, osem ručičiek ukazovalo na miesto, kde by mala byť trojka. A Harryho šokovalo, keď tam zbadal aj svoju ručičku.
„Patríš do rodiny, zlato,“ potichu mu vysvetlila Molly. Len sa s neistým úsmevom na ňu pozrel.
„Ale takto budeme stále kontrolovaní,“ nepozdávalo sa Fredovi.
„Budeš vedieť úplne všetko,“ zavrtel hlavou George.
„Je to zaujímavé,“ ozval sa Ron. „Som zvedavý, ako často bude tvoja ručička na dvanástke,“ zaškľabil sa na Harryho.
„O tom sa žartovať nebude,“ povedal Artur smerom k Ronovi. „A o to práve ide,“ povedal dvojčatám. „Keby tieto hodiny existovali pred rokom, vedeli by sme, čo sa deje. Vedeli by sme, že tie listy oznamujúce Ginninu chorobu sú nezmysly a vedeli by sme, že sa obaja nachádzajú v smrteľnom nebezpečenstve,“ stíchol opatrne sa dívajúc na svoju dcéru. Skutočne sa k tejto téme ešte nedostali.
„To je pravda,“ prikývla vážne Molly. Harry cítil, že Ginny stuhla a zovrel jej ruku ešte pevnejšie. Pomaly sa upokojovala.
„Škoda, mohlo sa predísť problémom,“ vypustila najmladšia Weasleyová a jemne si vyvliekla ruku z Harryho dlane. „Ale zrejme by to v konečnom dôsledku príliš nezavážilo.“
„To je jedno, už je po všetkom,“ jej matka vstala, aby ju šla objať. A Harry v momente vedel, že Ginny práve toto predpokladala a preto sa ho pustila. Aby si ich nikto nevšimol.
„No dobre. To je všetko pravda, ale nám sa nepáči, že budeme kontrolovaní… úplne všade,“ povzdychol Fred.
„Ani z pozemkov zdrhnúť nebudeme môcť,“ šepol George Harrymu. Ani nechcel vedieť, kam tí dvaja odchádzajú z pozemkov. „Úplne nás tu uväznili.“
„Kvôli niečomu to spravili,“ mykol plecami Harry. A chápal ich. Keď sa ale bude opakovať to, čo prežil pri svojich dvoch návštevách Rokfortu, tak ľutoval Molly, ktorá bude kontrolovať hodiny. Ako by sa však také niečo mohlo opakovať do tretice? Je to nepravdepodobné. Zrejme budú ručičky celý rok na „päťke“, prípadne na „jedenástke“, keď niekto dostane nádchu, ale na dvanástke určite nie.
Percy ocenil nápad rodičov, čím vôbec nikoho neprekvapil. A Ron celý večer prorokoval, kde všade sa Harryho ručička ocitne. Za normálnych okolností by sa mohla ešte objaviť na „osmičke“, ale to mu bude musieť Dumbledore podpísať povolenie navštíviť Rokville. A vlastne nevidel dôvod, prečo by mu to nepodpísal. To sa ale bude musieť najprv vrátiť do Rokfortu, pretože na to na konci roka zabudol a pochyboval, že by za ním riaditeľ prišiel do Brlohu.
Ginny mu pri odchode do postele šepla, že spať nejde a že naňho počká. Musia sa konečne porozprávať. A on to vedel tiež. Dialo sa s ním niečo zvláštne a on potreboval vedieť, či sa to deje aj s Ginny.
——
Harry čakal takmer hodinu po tom, čo sa všetci rozhodli ísť spať, než sa vychytil k Ginny do izby. Nepochyboval o tom, že nespí a že naňho čaká.
„Ahoj,“ šepol len čo za sebou v tichosti zavrel dvere. Vo svite mesiaca videl, že sedí na posteli.
„Počkaj,“ vyskočila z postele a vzala do rúk prútik. Prekvapene sa díval, ako zamrmlala zaklínadlo a švihla prútikom. Chcel sa spýtať, čo to spravila, ale predbehla ho. „Umlčovacie zaklínadlo,“ vysvetlila. „Naučili ma ho dvojčatá. Často do noci pracujú a nechcú, aby ich mamka prichytila, že nespia. A ministerstvo nemôže vedieť, kto u nás to zaklínadlo vyčaril, nie?“ uškrnula sa a významne povytiahla obočie.
„No jasne,“ prikývol s rovnakým úškrnom. Kto by už mohol používať umlčovacie zaklínadlo v noci, v dome plnom detí, ak nie rodičia, ktorí nechcú byť odhalení? Ale tá predstava bola… nepredstaviteľná. Okamžite sa zatváril, že mu prišlo zle. Vedela, na čo pomyslel a zahihňala sa.
„Správne, Harry,“ prikývla, keď sa dohihňala. Potom ale zvážnela. „Tak, k našej veci,“ spustila a zapla malú nočnú lampičku. Prvé, čo spravil, tak sa poobzeral okolo seba. Jej izba bola jemne dievčenská, dokonca zbadal aj pár plyšových hračiek. Pousmial sa. „Ako sa cítiš?“ na rovinu sa spýtala. Zadíval sa na ňu. Potom podišiel k oknu, kde bol jej stôl a oprel sa oň.
„Asi nejako podobne, ako ty,“ neprestával sa na ňu dívať. Zamyslene stiahla obočie. „Cítim sa nervózne a nepokojne,“ zamračene pokračoval. „A na tebe je vidieť, že tiež nie si sama sebou.“
„To je to správne pomenovanie,“ prikývla a nervózne sa postavila. Začala pochodovať po izbe. „Neviem, čo sa to deje, neviem to vysvetliť, ale deje sa niečo zvláštne,“ zavrtela hlavou a postavila sa priamo pred neho. „Nie som sama sebou. Nejako podobne som sa cítila aj minulý rok,“ pokračovala pomaly, bez červenania. „Vtedy to ale nebolo také intenzívne, ako teraz. Tento týždeň bol…“ znova zavrtela hlavou.
„Veľmi dlhý,“ povedal miesto nej. Pozrela naňho. „Ginny, je to jasné. Ja som to dnes cítil. Keď som ťa chytil za ruku, tak som bol pokojnejší. Neupokojil som sa poriadne, ale viem, že to bolo to, čo mi celý týždeň chýbalo.“
„Dotýkať sa ma?“ spýtala sa s miernym zapýrením.
„Asi. Ty si to necítila?“
„Práveže áno a zdá sa mi to… desivé,“ znova začala nervózne prechádzať po izbe.
„Ginny, stoj,“ jemne ju zahriakol. Zabrzdila a otočila sa k nemu. „Chcel som ti byť nablízku, ale nedalo sa. Vedel som, že ti potrebujem byť nablízku. Chýbalo mi to a dnes sa ukázalo, že to chýbalo z nejakého dôvodu.“
„Musíme sa dotýkať, aby sme boli sami sebou?“ zvraštila obočie.
„A čo je na tom zlé?“ nechápal. „Držali sme sa za ruku a bolo nám lepšie, nie?“
„Je to zvláštne,“ opatrne sa mu pozrela do očí. Boli ticho. Obaja uvažovali nad tým, čo sa udialo v kuchyni, keď sa dotkli. Potrebovali sa? Zrejme áno. Bolo to zvláštne, veľmi zvláštne.
„Poď sem,“ natiahol k nej ruku. Pozrela na ruku a potom naňho. A čo je na tom, keď to skúsia? „Na konci roka nám bolo dobre. Možno preto, že sme boli spolu,“ pokračovali potichu. Prikývla. Tiež to tak vnímala. Keď ho chytila za ruku, jej nervozita sa zmiernila. Keď jej ruku zovrel, uvoľnila sa. „Cítiš to?“ šepol s miernym úsmevom. A ona prikývla.
Pritiahol si ju k sebe a objal ju. Opätovala mu to objatie. Jej ruky sa omotali okolo neho a on si ju privinul k sebe ešte bližšie. Negatívne emócie, ktoré sa v nich hromadili behom týždňa, odchádzali. Obaja to cítili. V tichosti sa držali niekoľko minút. Hladil ju po chrbte a ju zaplavoval pocit akejsi harmónie a súladu. A ona ho hladila tiež. Bola si istá, že cíti to isté. Zrazu sa jej to zdalo ako to najsprávnejšie a najprirodzenejšie gesto zo všetkých. Jedno objatie a ona bol zrazu úplne pokojná a vyrovnaná.
„Čo sa to deje?“ šepla, keď sa od neho odtiahla. V jeho náručí ale ostávala.
„Vôbec netuším, ale cítim sa lepšie, ako keď som prvý raz lietal,“ okomentoval svoje pocity najlepšie, ako vedel. A ona to pochopila.
„Myslíš, že to tak bude vždy? Že sa budeme musieť objímať, aby sme boli pokojní?“ spýtala sa, keď sa vyšmykla z jeho objatia. Sadla si na posteľ a on si k nej prisunul stoličku.
„Neviem,“ zavrtel hlavou. „To asi nie. Teraz sme to potrebovali. Cítim sa fajn a neviem, ako dlho to bude trvať. Či to skutočne súvisí s tým, že sa budeme musieť objímať?“
„Myslím, že určite,“ vypustila. „Možno nie práve objímať, ale dotýkať sa,“ vyšlo z nej. Dívala sa naňho odvážne. „Možno sa budeme musieť občas dotknúť alebo niečo. Nie je to zlé?“
„Cítili sme sa zle?“ miesto odpovede sa spýtal. Zavrtela hlavou. „Tak na tom nebude nič zlé. Možno je to zvláštne a divné a čo ja viem ešte aké, ale zlé určite nie.“
„Je to viac ako zvláštne,“ zamyslene stiahla obočie. „Nikdy som o niečom takom nepočula.“
„Nemôže to súvisieť s tým, čo si vravela predtým, že sme spriaznené duše?“
„Trocha asi áno, ale nie v takomto rozsahu,“ zavrtela hlavou a zadívala sa mu do očí. „Mám pocit, že za to môže Komnata. A Tom,“ šepla roztrasene. Prekvapene zamrkal.
„Ako by za to mohlo môcť to, čo sa stalo?“
„Ja neviem, Harry. Ale toto je skutočne zvláštne.“
„Vadí ti to?“
„Nie!“ okamžite zavrtela hlavou. „Teda… nie, že by som si nevedela predstaviť normálne kamarátstvo. Nevadí mi, keď ma objímaš, len že je to nezvyčajné a zvláštne,“ povzdychla. „Mali by sme o tom niekomu povedať, nemyslíš?“
„Neviem. Zatiaľ sa nič nedeje, Ginny. Mne to nevadí, tebe to nevadí a aj keď je to zvláštne, ja na tom nevidím nič zlé, preto by sme si to mali nechať pre seba a nevešať hneď každému na nos to, čo sa deje,“ zaprotestoval.
„Ty si asi veľa vecí nechávaš pre seba, nie?“
„Len nechcem, aby ťa, alebo mňa, začali skúmať alebo také niečo,“ mykol plecami.
„To mi nenapadlo,“ priznala. Chvíľu mlčali, len sa na seba dívali. „Nie je mi to nepríjemné, nemysli si,“ šepla nakoniec. Pousmial sa. „Ale ak by sa to malo stupňovať alebo niečo, budeme musieť o tom povedať.“
„Asi áno,“ privolil. „Dobre teda, čo budeme robiť teraz?“
„Budeme sledovať tie pocity. Ak by jeden z nás začal byť nervózny alebo čo, tak sa skúsime najprv len dotknúť. Možno bude stačiť len to, aby sme si boli nablízku a občas sa dotkli,“ povedala dívajúc sa na koberec.
„Určite,“ prikývol. „Čo iné by sa malo začať diať?“
„Ja neviem,“ neprestávala upierať zrak na koberec. Potom zdvihla hlavu a pozrela naňho. „Sme spriaznené duše a ty si mi zachránil život. Možno v tom hrá úlohu práve toto. Každopádne, keď sa vrátime na Rokfort, skúsim zistiť všetko, čo sa týka spriaznenosti duší,“ pevne prehlásila. Usmial sa. „Čo sa uškŕňaš?“ zamračila sa.
„Ale nič,“ zavrtel hlavou. „Ale aj keby si nič nezistila, mne náš, ehm, momentálny stav vôbec nevadí,“ zazubil sa.
„Náš momentálny stav?“ zavrtela hlavou. Ale musela sa usmiať aj ona. „Aj tak je to divné.“
„Divné, ale krásne, nie?“ neprestával sa usmievať a natiahol sa, aby vzal jej ruku do svojej. Nepociťoval nič. Len sa držali za ruky. „Vidíš? Asi sa budeme musieť občas dobiť, ako baterky, aby sme vydržali v pokoji,“ zaškeril sa. A ona sa rozhihňala. „Nebude v tom nič iné, uvidíš.“
„Dobre teda,“ privolila napokon. Ich prsty sa preplietli, ale bez sprievodných emócií. „A budeme to držať v tajnosti, predpokladám.“ S úsmevom prikývol. „Uvidíme, čo sa bude diať ďalej.“
——
V nasledujúcich dňoch obaja sledovali svoje pocity. Respektíve, prvé dva dni sa do kontaktu nedostali a oni skutočne pociťovali náznaky nervozity, ktorá ich začala pozvoľna hrýzť. A u Harryho to muselo byť asi silnejšie, pretože si po obede vystriehol Ginny, ktorá sa chystala ísť do záhrady a chytil ju za ruku. Stačilo im, len aby sa pár sekúnd držali a uškŕňali sa na seba, aby boli znova v pohode.
Potom sa snažili občas toho druhého dotknúť. Buď pri lietaní alebo pri večeri, či v obývačke, keď hrali hry. Nevinné dotyky sa stali súčasťou ich bytia a nikto si ničoho nevšimol. Obaja sa upokojili. Skutočne to vyzeralo, že im to bude stačiť. A vôbec im to nevadilo.
„Mám úžasnú správu!“ vykríkol pán Weasley, keď po dvoch týždňoch prázdnin prišiel z práce domov.
„Aj my!“ vykríkli dvojčatá. „Prázdinová tyrania končí.“
„Máme hotové všetko, čo sa po nás vyžadovalo.“
„A my môžeme konečne začať žiť.“
„Tak to moment, mladí muži!“ prskla po nich Molly. „Svoje ponožky a trenky si budete nosiť do práčovne aj naďalej sami! A ten trávnik ešte stále nie je pokosený.“
„Bol pokosený, ale znova zarástol,“ protirečil Fred.
„To zvykne tráva robiť. Rásť,“ šepol George tak, aby ho matka nepočula.
„Bude to vaša starosť. Budete dohliadať na to, aby bol trávnik stále v bezchybnom stave,“ zavelila a utierala si ruky do utierky. Ginny prestierala stôl a škľabila sa na nich.
„Ale čo…“
„Ale nič a hotovo,“ odmietala protesty. „No tak, drahý, čo za úžasnú novinu to máš?“ obrátila sa s úsmevom na manžela, ktorý si práve vešal cestovný plášť na vešiak.
„Úplne úžasnú,“ široko sa usmial. Harry s Ronom práve vstúpili do kuchyne, s Percym v tesnom závese. Stretli sa na schodoch, aby spoločne zišli dole. Začuli koniec rozhovoru a dívali sa na Artura. Harry sa postavil tesne k Ginny a nenápadne ju pohladil po chrbte. Tak, ako si to zvykli občas robievať. „Vyhral som v Dennom prorokovi prvú cenu!“
Pokým Molly vydýchavala túto správu, dvojčatá búrlivo oslavovali. Ron natešene prezradil Harrymu, že Denný Prorok každoročne žrebuje jedného výhercu prvej ceny a ten dostane sedemsto galeónov. Potešil sa spolu s nimi. Vedel, že pre nich je to hotový majetok a Merlin vedel, že to potrebovali. Tieto peniaze už Molly neodmietne a oni si aspoň trocha prilepšia.
Počas večere plánovali, ako najlepšie minúť ten poklad. Predháňali sa v nápadoch, ale Molly skoro všetky zamietla. Rozhodne nemala v úmysle kúpiť štyri špičkové metly. A nemala v úmysle ani skúpiť obchod doktora Fillibustera, ako sa jej pokúšali našepkať dvojčatá.
„Určite si kúpi každý niečo pre seba,“ vyhlásila, keď sa nadšenie zmiernilo. „Napríklad Ron. Potrebuje nový prútik. Ale hlúposti sa nakupovať nebudú,“ zavrtela hlavou.
„Radšej by som tú metlu,“ zafrflal.
„Mama, ale delobuchy zase toľko nestoja,“ namietli dvojčatá.
„Možno nie, ale obaja potrebujete nové habity. Vlastne všetci potrebujete nové habity a šaty,“ pozrela na Ginny. „A Ginny toho potrebuje viac, pretože je dievča.“
„Mama, vymením všetky šaty, ktoré mi plánuješ kúpiť, za jednu metlu,“ nevinne navrhla.
„Ani náhodou. To, že ťa bratia brávajú lietať ešte neznamená, že to podporujem,“ zavrtela hlavou. „A už vôbec nebudem nič meniť za metlu,“ dodala. Ginny prevrátila oči a mykla smerom k Ronovi ramenami. Aspoň to skúsila.
„Navrhujem, aby sme zašli za Billom do Egypta,“ nadhodil Artur.
„Ja som za,“ prikývol nadšene Percy. „Starovekí egyptskí čarodejníci boli určite úžasní.“
„Môžeme sa na nich vykašľať,“ zabrblali nečujne dvojčatá.
„Výborný nápad,“ pomrvila sa na stoličke Molly. Jasne, že sa jej pozdával manželov návrh a nie ponuka dvojčiat, ktorú nezačula. „Pôjdeme do Egypta. Ostane nám dosť, aby sme vám kúpili veci do školy a tiež, aby sme si kúpili veci na cestu,“ pozrela na Harryho. „Ty pôjdeš samozrejme tiež, ale najprv zájdem sa profesorom Dumbledorom, aby o tom vedel.“
Harry sa nervózne pomrvil na stoličke. Rád by navrhol, že by si tú cestu zaplatil. V tom prípade by na metlu ostalo. Lenže vedel, že takto verejne nemôže ani pípnuť. Preto si po večeri vystriehol Molly v kuchyni a predniesol jej to. A ona o tom samozrejme nechcela ani počuť. Pôjde s nimi, ale nič platiť nebude. Pamätal na Dumbledora, ktorý ho vystríhal, že sa s Molly nemá púšťať do hádok. Tak len mykol plecami. Povedal však, že by si potreboval nakúpiť veci, z ktorých vyrástol. S tým Molly problémy nemala. Preto sa rozhodli na ďalší deň zájsť do Šikmej.
——
„Máme všetko?“ nervózne sa pýtala Molly svojich detí v Šikmej. Prevracali očami. Všetci do jedného. Prinútila ich ísť do obchodu, kde sa predávali veci z druhej ruky a každý musel nakupovať. Preto ani veľa neminú. A Harry, hoci mal na poručníckom účte oveľa viac, ako oni vyhrali, s nimi držal a nakupoval si veci tiež tam. Nehovoriac o tom, koľko mal v trezore. Musel tie myšlienky vyhnať z hlavy.
„Ja asi mám,“ ozval sa Harry. Videl, že pani Weasleyová sa od svojich otrávených ratolestí odpovede nedočká. Ron si prezeral svoj nový prútik a zdal sa byť najspokojnejší. Najznechutenejšou bola Ginny, pretože tú matka preháňala najviac. A Harry pochopil, že ako jedinú dcéru si ju matka predchádza, aj keď Ginny o to nestojí ani najmenej.
„Výborne, tak by sme mohli ísť.“
„Mami, nemohla by si nám dať na hodinku rozchod?“ skúsili dvojčatá. „Za hodinu by sme sa tu stretli. Potrebovali by sme si niečo vybaviť.“
„A čo také?“ pozrela na nich. Keď však zbadala ich výrazy, mávla rukou. „Radšej to ani nechcem vedieť. Dobre teda, za hodinu prídete domov.“
„Mami, aj ja by som niečo potreboval,“ sčervenel Percy. Matka ho prebodla pohľadom. Neušlo jej, že jej syn si stále s niekým dopisuje. Hestia lietala ako besná z Brlohu a do Brlohu. Usmiala sa.
„Iste, zlatko, aj ty môžeš ísť.“
„Aj my by sme sa chceli niekde obzrieť,“ Ron sa díval na obchod s metlobalovými doplnkami. „Vystavujú novú metlu,“ mávol rukou k obchodu.
„To nie je dôvod, aby ste sa rozpŕchli,“ nepozdávalo sa Molly.
„Určite lepší, než mali dvojčatá,“ zabrblala Ginny. Molly sa na moment zarazila. V tomto mala jej dcéra pravdu. Aj keď je metla hlúposť, rozhodne bola menšia než to, kvôli čomu zmizli jej synovia.
„Za hodinku by sme sa tu všetci stretli,“ skúsil aj Harry. Mal plán a ten sa chystal aj naplniť. „Alebo by sme prišli cez Kotlík domov.“
„Mami, no tak…“ Ron už doslova žobral. Molly strieľala pohľadom z jedného na druhého. Obaja vyzerali ako mačatá, s tými výrazmi.
„Dobre, za hodinu tu. Ešte si teda zájdem niečo vybaviť. Ginny, pôjdeš so mnou,“ a už sa ju chystala schmatnúť za ruku.
„Chcem ísť s nimi,“ zaprotestovala. Ron sa tváril, že to nie je dobrý nápad.
„Nie, Ginny,“ zavrtela hlavou mama. „Metly nie sú nič, čo by ťa malo zaujímať. Pôjdeme do Apatieky.“
„Elixíry sú myslíš zaujímavejšie ako čokoľvek?“
„Pani Weasleyová, dáme na Ginny pozor. Nechajte ju ísť s nami… au,“ vrkol Harry smerom k Ronovi, ktorý ho kopol do nohy. „Sľubujeme,“ obrátil pozornosť smerom k váhajúcej Molly.
„Ja neviem, niečo sa vám stane.“
„A čo by sa nám malo stať tu?“ Ginny rozhodila rukami okolo seba. Ulica bola preplnená a všetci sa niekam náhlili. Molly dve minúty váhala. Potom ale súhlasila s tým, že za hodinu budú na tom istom mieste, všetci zdraví a nezranení a bez výnimiek.
„Nabudúce ma nekop, prosím,“ zamračil sa Harry na Rona, keď sa všetci traja pohli svojím smerom.
„Nabudúce ho kopnem ja, ale vyberiem si iné miesto, nie nohu,“ sľúbila Ginny bratovi.
„Nekopnem,“ sľúbil kamarátovi. „A ty ma prestaň vraždiť pohľadom a buď rada, že sme ťa vzali so sebou,“ povedal sestre.
„Ty si ma nikam nezobral, tak nehraj milosrdného.“
„Ticho,“ Harry prerušil ich hádku. Možno by aj pokračovali vo výmene názorov, ale zaujala ich metla vo výklade. Úplná novinka, najrýchlejšia a najlepšia metla v súčasnosti. Blesk. Ron nadšene rozprával to, čo vyčítal vo svojom časopise ešte v dobe, keď bola táto metla len v štádiu testovania. A bola to skutočne úžasná metla.
„Čo by povedala vaša mamka, keby som kúpil štyri metly?“ spýtal sa Harry, keď vliezli do obchodu. Vedel, že keby si mohol zaplatiť cestu do Egypta, ostalo by im dosť peňazí na jednu metlu. Možno aj na dve. Ale aj keby mali tých peňazí raz toľko, posledné, čo by chcela Molly kupovať, by boli metly.
„Štyri Blesky?“ vydýchol Ron.
„Spamätaj sa,“ zavrtela hlavou Ginny. „Blesky sú neuveriteľne drahé. Harry myslí štyri normálnejšie metly, nie?“ pozrela naňho. Prikývol. Blesky boli skutočne drahé a zdali sa mu zbytočne profesionálne. „Mamka by zrejme na tebe zlomila všetky tie metly, jednu po druhej, taký výprask by ti dala,“ zaškľabila sa naňho.
„Mamka by Harryho nebila,“ zavrtel hlavou Ron.
„Premýšľaj občas, myslela som to obrazne,“ prevrátila oči jeho sestra. „Nerob to, Harry,“ varovala kamaráta, „keď ti môžem poradiť. Zbytočne by to vyvolalo hádky. Ona by sa na teba hnevala a okrem toho, nemôžeš nám kupovať metly,“ krútila hlavou.
„Ale, Ginny…“
„Ticho buď, Ron. Harry nám nie je povinný kupovať nič, nieto štyri metly,“ zamračila sa na brata.
„Dobre a keby som kúpil len dve?“
„Ani dve.“
„Ginny…“
„Mlč!“
„Máš pravdu,“ povzdychol si Ron. „Harry, nerob to. Mamka by nás zabila všetkých troch a prinútila by ich vrátiť. Nestojí to za to. Už sme si jeden trest odmakali.“
„Asi hej,“ Harry stiahol obočie. Pozrel sa na vystavené metly. Boli tam všetky. Od Komét, cez Nimbusy 2000 a 2001 až po Blesky. A bolo ich tam dosť. A tiež prehadzovačiek, dorážačiek a zbadal aj zlaté strely. Okrem toho kompletné výstroje pre každého hráča metlobalu vo všetkých veľkostiach. Povzdychol si. „Ale keby som si kúpil jednu, pretože sa mi môže moja zlomiť a metlu potrebujem a keby som kúpil lopty, s ktorými by sme trénovali, nemôže na to mamka povedať nič, nie?“
„Akú metlu?“ zbystril Ron.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ stále sa nepozdávalo Ginny. „A okrem toho, ani dorážačky a ani zlaté strely nemôžeme mať. A nie preto, že sú drahé, ale preto, že majú vlastný rozum.“
„Ale prehadzovačka nemá,“ mykol plecami. „Keď kúpim jednu 2000, ktorá nie je taká drahá a keby sme sa na nich striedali a k tomu vzali dve vaše Kométy a prehadzovačku, to už by sa dal hrať celkom slušný metlobal.“
„To by bolo fajn,“ nadchol sa Ron a vrhol sa k metlám, aby ich skúmal zblízka. Aby prezrel každú jednu vetvičku a zistil, ktorá je najdokonalejšia.
„Harry,“ Ginny k nemu podišla bližšie. Nenápadne mu zovrela ruku. „Vážne si myslím, že by si to nemal robiť,“ potichu mu dohovárala.
„Chcel som si ten Egypt zaplatiť sám, vieš?“ na rovinu jej povedal. Vyzerala, že ju to vôbec neprekvapilo. Preplietli si navzájom prsty. „Nedovolila mi to. A ja tú jednu metlu na viac chcem.“
„Ja viem, počula som, keď sa mamka s tatkom bavili,“ sklonila hlavu. „Viem o tom účte,“ šepla. „Mám ale názor ako mamka. Teraz to vyzerá, akoby si si nás kupoval. A to nechcem.“
„Takto to vyzerá?“ zarazene sa spýtal. Len prikývla, nedívajúc sa mu do očí. „Ginny, keby som si vás chcel kupovať, spravil by som to už dávno,“ zavrtel hlavou. „Dobre, nekúpim štyri. To máš pravdu, to by bolo blbé. Ale jednu si kúpiť môžem a aj keď mamka bude vedieť, prečo to robím, tak nepovie nič. Aspoň pred vami. Ginny,“ hlesol zúfalo. Zdvihla hlavu a zadívala sa naňho. „No tak, ja ti nejdem kupovať nový prútik alebo šaty alebo čokoľvek. Robím to aj zo zištných dôvodov. Potrebujeme trénovať a takto budeme mať možnosť. Sľubujem, že nespravím v budúcnosti nič, čo by vyzeralo, že si vás snáď kupujem,“ stiahol obočie.
„Ja viem. Mrzí ma, že som s tým vôbec začínala,“ vypustila. Zrazu vyzerala nešťastne a smutne.
„To je dobre, že si s tým začínala,“ mierne sa pousmial. „Musíme byť k sebe úprimní. No tak,“ s úškrnom do nej drgol. A s rovnakým úškrnom čakal, kým sa nepousmeje.
„Mala som tušenie, čo chceš spraviť, preto som sa vám nanútila.“
„Ale nenanútila. Ja by som ťa vzal so sebou. A ono to nebolo asi ani tak ťažké prísť na to, čo chcem spraviť.“
„Jasne.“
Nakoniec kúpil jeden Nimbus 2000, ktorý Ron uznal za najlepší a Ginny vybrala prehadzovačku. Poprosila predavača, aby jej nákup kúzlom zmenšil a Harry ho zaplatil. Našťastie sa tvárili dosť nenápadne. Nikto neprišiel na to, že Harry Potter bol v obchode s metlobalovými doplnkami.
Ostávalo im ešte trocha času, než sa mali so všetkými stretnúť, preto si zašli na zmrzlinu. A Ginny pozvala oboch chlapcov. Ostalo jej pár knutov z toho, čo dostala minulý rok od najstarších bratov k narodeninám. A Harry ešte ten večer povedal Molly na rovinu, čo spravil. V súkromí, samozrejme. Nepozdávalo sa jej to. Vôbec sa jej to nepáčilo, ale Harry si vlastne metlu aj loptu kúpil pre seba. Ostatnú mu. Len ich bude požičiavať jej deťom. Uznala aspoň to, že k nej bol úprimný a nevymýšľal žiadne výhovorky. Nehnevala sa, nebola sklamaná, len ho požiadala, aby nabudúce nerobil nič podobné.