Ginny sa snažila myslieť na príjemné veci. Na lietanie a na Charlieho. Aj tak cítila prítomnosť denníka, ktorý mal Harry zavesený na ramene. Ale spomienka na dobré veci jej dávala viac istoty a Tom sa k nej nedokázal predrať. Cítila to. Pevne zvierala Harryho ruku a dúfala, skutočne dúfala, že sa to všetko skončí dobre. Môžu tam umrieť obaja, ale keď sa o to nepokúsia, môže zabiť Harryho a potom aj ďalších a Tom by ju nakoniec aj tak zabil, keď ju nebude potrebovať. Potriasla hlavou. Nie, nemôže na to myslieť.
Harry cítil, ako mu srdce splašene bije. Bol však odhodlaný pokúsiť sa jej pomôcť. Všetko, čo jej na ošetrovni povedal, myslel vážne. Skutočne to tak cítil, ale v priebehu roka a pri všetkých problémoch, ktoré nastali, nemal čas nad tým príliš rozmýšľať. Keby nebol taký hlupák, možno by sa jej dalo pomôcť skôr. Takto sa len mohol modliť, aby sa jej ešte dalo pomôcť.
Nápis tam ešte stále bol, snažili sa naň ale nedívať, keď vstupovali do záchodov. Harry sa poobzeral. Boli tu niekoľkokrát, varili tu Všehodžús a ničoho si nevšimli.
„Harry!“ ozvala sa Myrta svojím prenikavým hlasom. „Ty máš dievča!“ zasmrkala a nepekne zazerala po Ginny a hlavne po ich rukách, ktoré sa držali. Tá si ju nevšímala. Snažila sa spomenúť, kde v tom sne stála, pretože nemali ani tušenia, kde by bol vchod do Tajomnej komnaty.
„Je to kamarátka,“ odvetil Harry trocha podráždene. A keby aj, čo bolo do toho práve Myrte? „Myrta,“ zmenil prístup. „Ako presne si zomrela?“
„To je to, čo ťa zaujíma?“ vykríkla zradene. „Človek by si myslel, že po tom, čo všetko sme zažili, ťa bude zaujímať viac, ako len to, ako som zomrela!“
„Prepáč, ale je to dôležité,“ rýchlo sa ospravedlňoval. Zrazu sa cítil strašne trápne.
„Nič nie je dôležitejšie!“ zavýjala. „Ale iste, koho by zaujímala Myrta, však? Rozhodne nie teba! Myslela som si, že si iný!“ Po tých slovách skočila do záchoda a jej pišťanie sa ozývalo ešte dlho.
„Nič som s ňou nezažil,“ zamračil sa Harry, keď zaregistroval Ginnin spýtavý pohľad.
„Iste, je to duch, ten rozhodne nemôže nič zažívať,“ šepla a mykla plecami. Zdalo sa jej, ako keby ani nahlas nemohla rozprávať. Obzrela sa okolo seba. „Pamätám si len, že som stála pred umývadlom,“ hlavou ukázala pred seba.
Harry sa k nemu naklonil. Mohol by toto byť vchod do Tajomnej komnaty? Možno by im Myrta poradila, ale tá s plačom uletela. Zavrtel hlavou. Skúmavo si obzeral umývadlo, keď na boku jedného medeného vodovodného kohútika zbadal vyrytého maličkého hada. Stiahol obočie.
„Je to ono?“ spýtala sa Ginny. Len prikývol. Iné to byť predsa nemohlo. „Ale ja to neotvorím, jedine že by ma znova posadol,“ hlesla.
„Nemusíš, ja predsa ovládam parselčinu,“ neprestával sa dívať na hada, ktorý sa vo svetle fakle akoby krútil. Ale ako otvoriť Tajomnú komnatu? Je na to nejaké heslo? Alebo čo? Zamračil sa ešte viac. A čo keby vydal len jednoduchý príkaz? „Otvor sa,“ prikázal hadovi.
„Tomu som rozumela,“ upozornila Ginny.
Potriasol hlavou a snažil sa sústrediť. Predstavoval si, že je ten had živý, že sa krúti a syčí. Že naňho vyplazuje rozoklaný jazyk: „Otvor sa!“ začul sa povedať syčavým hlasom. Ucítil, ako Ginny stuhla. Had aj s vodovodom zmizol. A potom zmizlo aj umývadlo a ostala tam len obrovská diera, do ktorej by sa postavil dospelý človek. Za ňou bola dlhá rúra, ktorá smerovala niekde dole. Aká dlhá bola, to nedokázal odhadnúť. Svetlo dočiahlo len pár metrov. „Tak, to by sme mali,“ vystrel sa a pozrel na Ginny. Bola ešte bledšia, ako pred chvíľou. „Ginny…“
„Nie, pôjdeme,“ pevne prehlásila, hoci sa jej hlas triasol a ona vyzerala ešte menšia, než v skutočnosti bola. Spravila krok vpred.
„Dobre. A nezabúdaj, keď sa niekde niečo pohne, zavri oči,“ upozornil ju. Bez slova prikývla bojujúc proti nutkaniu utiecť odtiaľ niekam strašne ďaleko. „Neviem, aké je to dlhé, možno sa budeme šmýkať dlho. Pôjdem prvý,“ navrhol. Hoci sa nechcela vzdať kontaktu s ním, vďaka ktorému sa cítila istejšia, prikývla. „Počkám ťa dole.“
Pustil ju a ona sa dívala, ako sa pustil rúrou do útrob hradu. Obdivovala ho za jeho odvahu a aj keď bola presvedčená, že strach určite má, neváhal ani na moment. Ide predsa o ňu, nemala by váhať ani ona. Nech sa stane, čo sa má stať a keď už sa nikdy nepreberie, jedno vedela naisto. Harry Potter bol jej priateľom. Dokonca viac ako priateľom. Cítili to obaja. Vrhla sa do rúry aj ona.
Nevedela odhadnúť, ako dlho sa šmýkala v slizkej šmýkačke. Keď sa napokon prestala šmýkať, Harry ju zdvíhal zo zeme. Nepovedal ani slovo, len sa usmial. Jeho prútik už svietil a videla, že sú obaja špinaví a na habite majú hnusný mazľavý sliz.
„Kde to sme?“ obzerala sa okolo seba.
„Neviem presne, ale niekde riadne hlboko,“ odvetil potichu. Neďaleko od nich zbadali na zemi niečo dlhé, šupinaté a nehýbalo sa to. Harryho prútik bol okamžite v pohotovosti, aj keď netušil, ako by dokázal baziliska zabiť. Neisto pokročili vpred. Našťastie zistili, že je to len zvlečená hadia koža, ktorá mala riadnych sedem metrov.
„Harry, vzdajme to,“ navrhla Ginny teraz už smrteľne bledá. „Keď je to takéto obrovské…“
„Už sme raz tu, Ginny, tak to dokončíme,“ obrátil sa k nej. Vedel, že má strach hlavne oňho a hoci sa mu samému krútili vnútornosti zdesením, nemal v pláne dať jej zámienku, aby to zistila. Pevnejšie jej zovrel dlaň a snažil sa povzbudivo usmiať. Len privrela oči a zhlboka sa trikrát nadýchla. Keď ich potom otvorila, len prikývla.
Išli dlho, striehli na každý pohyb a nervy mali napnuté k prasknutiu. Tunel, do ktorého sa vybrali, hádam nemal konca. Bol by rád, keby to už bolo za nimi a na druhej strane bol rád, že sa ich možný koniec odďaľuje. Aj keď len na chvíľu, pretože predsa len prišli na koniec tunela a vo svetle prútika videli múr, na ktorom boli spletené dva hady a miesto očí mali vsadené dva zelené smaragdy. Celkom jasne boli v Tajomnej komnate. Teraz o tom nebolo najmenších pochýb. Ginny sa roztriasla.
Skúsil to, čo predtým. Hadie zelené oči boli ako živé a on si ani nemusel predstavovať, že sa hýbu. „Otvor sa!“ zavelil v parselčine. Hady sa rozplietli a kamenná stena sa otvorila.
Objavila sa pred nimi dlhá komnata, ktorá bola ožiarená slabým svetlom. Po stranách boli obrovské stĺpy, ktoré sa týčili do výšky niekam, kde ich oko nedovidelo a boli zdobené mnohými hadmi. Okamžite ho opanoval obrovský strach a Ginny na tom bola rovnako. Akoby cítila, že je vďaka Tomovmu vplyvu doma. Všetko to na ňu doliehalo citeľnejšie. Vykročila. Akoby ju niečo ťahalo dnu. Harry sa vydal za ňou. Netušil, kam ide, ale podvedome vedel, že ona vie, kam ísť.
Obaja prižmurovali oči, ak by sa niekde zjavil bazilisk. Z oboch strán na nich civeli kamenné hady a pripadalo mu, akoby ich sledovali. Bazilisk mohol byť hocikde, ale tak nejako tušil, že nepríde, kým mu niekto nedá príkaz. Buď Ginny s Tomom v hlave, alebo už samotný Tom. Napriek tomu striehol a dával pozor a bojoval s vlastným strachom a hlavne so strachom o ňu.
Po chvíli, až na samotnom konci komnaty, zbadali obrovskú sochu, ktorá siahala až po strop a opierala sa o zadnú stenu Komnaty. Slizolin. Nebolo pochýb. Socha, akoby sa im vysmievala.
„Ginny,“ oslovil ju, keď sa zastavila. Obrátila sa k nemu, v tvári stále smrteľne bledá, s očami zaplavenými slzami, napriek tomu s miernym úsmevom.
„Sme na mieste,“ šepla a pustila jeho ruku. „Daj mi ho,“ oči jej skĺzli z batohu.
Roztriasol sa. Absolútne netušil, čo sa bude diať, ale ona zrazu vyzerala odhodlaná za nich oboch. Pristihol sa pri myšlienke, že ju za to obdivuje. Chystá sa možno umrieť a ide do toho s úsmevom. Dal si dole tašku a hodil ju na zem. Pristúpil k nej, aby ju objal.
„Bojuj s ním, Ginny. Nevzdávaj sa a vydrž. Mysli na dobré veci. Sľúb mi, že to spravíš,“ šepkal jej do vlasov.
„Sľubujem, Harry,“ odšepla mu po tom, čo ho tuho objala. „A ty… nepočúvaj ho, bude ti klamať. Možno nie vo všetkom, ale bude sa ťa pokúšať zneistiť. Never mu. Keď tak, tak ti všetko vysvetlím,“ hlesla.
Pustil ju. Zadívali sa do očí a obaja sa smutne pousmiali.
„Všetko bude v pohode,“ prehlásil. Potom sa otočil, pevne odhodlaný vytiahnuť Tomov denník. Podal jej ho.
Keď sa ho chytila, akoby jej do brucha dal niekto poriadnu ranu. Čakal na ňu, striehol po najmenšej chvíli, aby sa jej znova zmocnil. A už k tomu nepotreboval, aby mu písala. V momente, ako sa chytila denníka, získaval nad ňou kontrolu. A ona sa strácala. Vedela, že musí bojovať, pokým on bude naberať sily. Musí ho spomaliť, aby mal Harry čas. Musí myslieť na dobré veci. S pohľadom upretým na Harryho sústredenú tvár omdlela.
Videl, ako jej oči strácajú lesk, ako slzy v nich vysychajú. Nemyslel na to, že by sa to pokazilo. Jednoducho mu dajú na frak, nech je to Tom, Voldemort alebo čokoľvek. Zavrela oči a hlava jej padla. Nie však ona. Ona stále stála a keď po chvíli znova zdvihla hlavu, bol si istý, že je to on. Prútik zovrel pevnejšie v ruke. Stále by ju mohol omráčiť. A ona prútik nemala, ten nechali na ošetrovni.
„Ani som netušil, že tá malá hlupaňa spraví tak rýchle to, čo som jej prikázal.“ Ten hlas vychádzal z Ginny, dokonca bol Ginnin, ale bol zvláštne temný a cudzí a ona sa nechutne škľabila, stále rovnako bledá, tentoraz so zvláštnym leskom v očiach. Spomenul si, kde ten lesk videl. V okamihu mu hlavou prebehlo ich stretnutie na chodbe druhého poschodia, keď šiel na trest k Lockartovi. Vtedy šiel otvoriť komnatu. Vtedy prvý raz začul baziliska.
„Chcel si ma, máš ma tu, ju nechaj!“ vyzval ho Harry mieriac naňho prútikom. Tom sa rozosmial a bolo to zvláštne. Bola to Ginny a nebola to ona.
„Ale iste,“ precedil, precedila pomedzi zuby. Bolo ťažké vidieť drobné jedenásťročné dievča a pritom vedieť, že to nie je ona. „Povedz mi, Harry,“ úlisne natiahla. „Skutočne by si bol schopný zaútočiť na ňu?“ spýtala sa posmešne. „Ak by som sa teraz rozhodol, že ťa zavraždím holými rukami, použil by si proti nej prútik?“
Harry zaváhal. Prútik v ruke sa mu slabo zatriasol. Tom sa naňho díval cez Ginny spokojným a posmešným pohľadom.
„Tak vidíš,“ zasyčala. „Nehraj sa na hrdinu a narábaj s prútikom opatrne.“
„Čo chceš?“ prerušil ho Harry zamračene. Zrazu si začal uvedomovať, že ho strach pomaly opúšťa.
„Samozrejme, že teba,“ prevrátila oči. Natiahla sa a poobzerala sa okolo seba. „Vitaj v Tajomnej komnate,“ Ginny roztiahla ruky, spokojne sa dívajúc na sochu Salazara Slizolina. Bol to Tom! Nie Ginny! „Ešte chvíľu tú malú budem potrebovať,“ pokračoval, keď sa otočil naspäť k Harrymu. Bol sebavedomý, príliš si istý tým, že od Harryho nehrozí nebezpečenstvo. Ukázal na denník. „Ešte trocha, posledných pár síl od nej a potom budem mať svoje telo.“
„A potom?“ snažil sa naťahovať čas.
„Potom ťa zabijem, samozrejme,“ odfrkla. „Alebo teda môj bazilisk ťa zabije. Nepotrebujem si s tebou špiniť ruky.“ Začala sa smiať. Tom naberal stále viac a viac síl. Harry nepremýšľal, čo sa s ňou deje v jej vnútri. Veril, že to vydrží. A on musí naťahovať čas. Musí ho spomaliť, aby ju nezlomil príliš rýchlo a aby jej ostal potrebný čas.
„Iste,“ prikývol. „Povedz mi, Tom. Ako sa ti podarilo tak silne začarovať denník?“ skúsil ho odpútať. Nech reční.
„To by si rád vedel, že?“ spokojne sa uškrnula. „Som predsa potomok Salazara Slizolina a od toho sa dajú očakávať veľké činy. Nepresvedčil sa váš svet o tom?“ zachechtala sa. Iste, veľké, ale zlé. „Nemal som vtedy príležitosť dokončiť to, čo som si zaumienil. Podrobne preskúmať Tajomnú komnatu. Musel som ju rýchlo zavrieť, keď umrela tá humusáčka. Teraz ale k tomu budem mať dosť času, keď zabijem ju a potom aj teda a keď budem mať svoje vlastné telo. Priznávam, že som si myslel, že sa denník dostane do rúk niekoho dôležitejšieho, staršieho a hlavne hodnotnejšieho. A nie malého, hlúpeho dievčiska a ešte k tomu z Chrabromilu,“ zatvárila sa znechutene. „Preto som denník nechal v rukách Slizolinčanov,“ stiahla obočie. „Netuším, ako sa k nemu dostala, ale to je jedno. Poslúžila, aj keď som sa s ňou nakoniec musel zapodievať a mať veľa trpezlivosti. Neuveríš, ako mi strašne liezla na nervy. Vraj nemá priateľa a potrebuje ho. A ja som bol jej priateľ. Neuveríš, aké nudné boli tie jej problémy. Nikto ju nemá rád, nikto ju nerešpektuje, je chudobná, jej obľúbený brat odišiel a ostali len tí, s ktorými si tak dobre nerozumela. A mama ju stále núti niečo robiť. A nedovolia jej lietať. A nevie dobre čarovať, pretože má zdedený prútik. A dievčatá z jej ročníka stonajú len po Harry Potterovi a s nikým sa nedá normálne rozprávať. A jej kamarát behá za Harry Potterom. A hlavne!“ Ginny sa nebezpečne uškrnula a zabodla do Harryho pichľavý pohľad. „Hlavne jej najväčší problém. Harry Potter ju nikdy nebude mať rád tak, ako ona má rada jeho. Citujem: Ja neviem, či ho milujem. Neviem, čo je láska. Mám len jedenásť, pre Merlina. Ale viem, že je to niečo silnejšie, než obyčajné priateľstvo…“ Ginny sa rozosmiala vysokým, ľadovým smiechom, z ktorého Harrymu zovrelo srdce. Spriaznené duše. To tým myslela. Nie lásku, ale spriaznenosť. Nedovolí, aby ho Tom zneistil, presne tak, ako mu radila.
„Ty nikdy nepochopíš žiaden význam slova láska, však?“ spýtal sa pokojne. Ginny sa prestala smiať a zabodla doňho vražedný pohľad. „To bol tvoj koniec, Tom. Pretože si podcenil silu lásky, ktorú venovala moja matka mne. Preto sa mi podarilo prežiť a to bola príčina Voldemortovho konca!“ šplechol mu do tváre. Nezniesol, že si robí z Ginny vtipy. „To si chcel vedieť, nie? Ako sa mi podarilo prežiť tvoju smrtiacu kliatbu. Pretože, Tom, si príliš hlúpy, aby si venoval pozornosť dôležitejším ľudským citom.“
„Ty!“ vyštekla Ginny naštvane. Jej oči blčali nenávisťou a chcela sa vrhnúť na Harryho.
„Nechceš ma predsa zabiť takto, nie?“ okamžite zasiahol Harry. „Chceš ma zabiť ako Tom, nie ako niečo, čo potrebuje cudzie telo,“ vysmieval sa mu.
„Máš pravdu,“ priznala napokon bojujúc s hnevom. „Vydržím ešte chvíľu a potom ti tvoj prútik nepomôže. Ona bude mŕtva a ty ju budeš nasledovať!“
Harry kútikom oka zbadal, ako stránky v denníku, ktorý ležal na zemi, sami od seba listujú, presne tak, ako to bolo, keď mu Tom ukázal udalosť spred päťdesiatich rokov. Denník prestal listovať niekde v strede a začal z neho vychádzať priesvitný opar. Zároveň zbadal, že podobný opar smeruje z Ginnyiných očí do denníka. Tom Marvoloso Riddle začal nadobúdať svoje telo a Ginny padala k zemi. Priskočil k nej a zachytil ju skôr, než padla na kamennú podlahu. Po pár sekundách bolo hotovo.
„Ginny, počuješ?“ ticho jej dohováral, nevšímajúc si šestnásťročného chlapca, ktorý sa začal vytvárať z oparu. Stále zvláštne priesvitného. „Ginny,“ hlesol so slzami v očiach. Nehýbala sa, ani brvou nemihla. Nahmatal jej slabučký pulz a videl, že sa jej hrudník sotva badateľne zdvíha. „Vydrž a bojuj,“ sklonil k nej hlavu a prihováral sa jej pri uchu. „Prosím ťa, Ginny, neumieraj,“ perami sa jemne dotkol jej čela. „Mysli na niečo krásne, Ginny.“
„Ginny, Ginny, Gin-gin,“ zasmial sa Tom. Harry k nemu pomaly otočil hlavu, držiac Ginny v náručí. Ešte stále žila. On ju už neovládal, jej duša bola oslobodená. „Hlúpa pesnička, ktorou ju kŕmili, keď bola maličká. Gingin znesie len od Charlieho, ale ten ju opustil, chudinku. V tomto okamihu by mala byť príznačnou, nie? V okamihu, kedy zdochne.“
„Ty!“ vyštekol Harry a voľnou rukou zacielil prútikom „Expelliarmus!“ Zaklínadlo preletelo cez Toma bez následkov. Tom sa rozosmial z plného hrdla.
„Si snáď ešte hlúpejší, než ona, nemyslíš?“ škľabil sa, keď sa dosmial. Ozvena jeho smiechu sa stále odrážala od stien a Harrymu trhalo uši. „Ty ma proste nedokážeš zabiť, nechápeš? To ti ten starý somár Dumbledore nepovedal? Áno, nateraz si ju zachránil, ale neostáva jej veľa času. Umiera a umrie. A umrieš aj ty. Skutočne neviem pochopiť, načo ste sa vôbec namáhali…“
Zmĺkol. Prerušila ho hudba, ktorá sa náhle ozvala a ktorá do tohto sveta vôbec nepatrila. Nadpozemsky nádherná. Silnela a Harry cítil, ako mu dodáva odvahy. V Komnate sa zjavil fénix a zlietal priamo k Harrymu. Niečo niesol v pazúroch a pustil to pred Harryho. Sadol mu na rameno, vypustil zo zobáka posledné tóny a jemne ho ďobol do líca.
„Félix,“ vydýchol Harry fascinovane. Nečakal ho tu. A už vôbec nečakal, že sa k nemu vták bude správať tak priateľsky.
„Fénix?“ spýtal sa Tom pohŕdavo. „Tým ma chce Dumbledore zničiť? Fénixom?“ zasmial sa. „A… a starým rokfortským klobúkom? To nemyslí vážne,“ stiahol obočie. „Myslel by som, že po päťdesiatich rokoch dostane rozum a on sem pošle svojho vtáka a klobúk?“ zavrtel hlavou. „Stále slabý a úbohý, rovnaký ako predtým. Aký máte plán, Potter? Myslíte, že ma uspíte tým hlúpym spievaním a potom ma utlčiete klobúkom?“ vysmieval sa.
Harry vôbec netušil, kde sa tam vzal Félix a ako by mu mal pomôcť Triediaci klobúk, ale bolo to v túto chvíľu jedno. Nebol sám. Ginnin tep sa stále spomaľoval a dych slabol. Nemal čas. Či s fénixom alebo klobúkom, je načase jednať. Riddleove obrysy začali byť ostrejšie a výraznejšie. Hoci neboli prepojený, Ginny bola stále spojená s denníkom a umierala, kým Tom naberal silu.
„Skončíme to, Harry,“ odfrkol si Tom. „Už si ma prestal baviť. Čakal som viac, ak mám pravdu povedať. Niekoho schopnejšieho a hodného, aby sa so mnou utkal v súboji. Ty si len sprosté decko s rozprávkovým zvieraťom a prastarým klobúkom. To nie je nič pre mňa.“
Otočil sa k soche Salazara Slizolina. Harry tušil, čo sa chystá spraviť. Opatrne položil Ginny na zem. Na chvíľu ju musí opustiť, aby sa k nej vrátil. Prútik si strčil do vrecka. Ten teraz potrebovať nebude. Ani netušil, či existuje nejaké zaklínadlo, ktoré by platilo na obrieho, bájneho hada. A mal pravdu vo svojich domnienkach. Tom syčal smerom k soche a on rozoznával volanie na baziliska. Predhodí ho ako večeru svojmu zvieraťu. Čo má teraz robiť? Ako má s baziliskom bojovať, keď sa naňho ani pozrieť nemôže?
S hrôzou sa díval, ako sa otvárajú ústa na soche. Zavrel oči, keď zazrel pohyb. Jednoznačne sa blížil obrovský had, smrtiaci plaz. Fénix odletel. A Tom dal baziliskovi príkaz:
„Zabi toho chlapca!“
Harry schmatol Ridleov denník. Bude stačiť, ak sa baziliskov zub zahryzne do denníka. Ginny bude zachránená. To je teraz to najdôležitejšie. A schmatol aj klobúk. Hlavu mal sklonenú, ale cítil, že had už vyliezol zo sochy a vybral sa jeho smerom. Otočil sa mu chrbtom. Pri najmenšej príležitosti sa musí otočiť a strčiť mu denník pod zub. Nech Tom umrie a nech to zachráni Ginny. Nad sebou neuvažoval.
„Nie!“ začul skríknuť Toma. Dovolil si opatrne sa obzrieť, čo ho tak rozčúlilo. Fénix. Félix sa bezhlavo vrhol na hada, aby doňho dorážal zobákom a pazúrmi. Priamo na jeho oči. Had sa krútil a vychádzal z neho zvláštny, bolestný sykot. A Félix neprestával. Pískal a dorážal stále viac a viac. Oslepil ho. Už nebolo riskantné sa naňho dívať.
„Takže toto bol plán úbohého Dumbledora?“ zavrčal Tom stojac vedľa hada, ktorému sa z očí rinula krv. Bol bolestne stočený v klbku pri nohách svojho pána. „Oslepiť baziliska?“ zdvihol hlavu k Harrymu. „Tak dobre, ako chcete. Nezabúdaj však, Harry Potter, že ťa bazilisk vycíti a jeho zuby sú smrteľné. Stačí trocha a ty umrieš. Kosti vás dvoch, úbohých a slabých detí, budú ležať v Tajomnej komnate navždy a ja, Lord Voldemort, sa znova stanem najväčším čarodejníkom na svete!“
„Nie, ty nie!“ zakričal Harry s nádejou a vierou. Toto bol ten okamih, na ktorý ho upozorňoval profesor. Nestratiť nádej, vieru, odhodlanie a hlavne srdce – a dostane sa pomoci každému, kto o ňu požiada. „Albus Dumbledore je najväčším čarodejníkom na svete a ty… ty si len úbožiak, ktorého zabila muklovská čarodejnica svojou láskou venovanou jej synovi. Mne. Zničil som ťa, Tom. Zničil som ťa vtedy a zničím ťa teraz!“
„Zabi ho!“ zasyčal parselčinou. Bazilisk sa len sťažka zviechal.
„Pomoc, prosím o pomoc,“ šepkal Harry klobúku, ktorý si nasadil na hlavu. Dúfal, že sa klobúk preberie a niečo mu poradí. Čokoľvek. Ale hlavne rýchlo.
„Tak ho zabi!“ Tom zjavne strácal kontrolu nad situáciou.
Klobúk padol Harrymu na čelo, keď sa sediac na zemi odsúval od Ginny. Ona sa nepohne, neupúta jeho pozornosť a nechcel, aby ju náhodou trafil jeho zub. Odkryl si oči. Had sa blížil a jemu sa podarilo vstať. Rozbehol sa preč. Začul, ako ho Tom nabáda, aby ho zabil. Klobúk mu stále padal do čela a nejavil ani najmenšiu snahu o to, aby Harrymu niečo poradil. Tušil, že je had blízko, hoci trielil, čo mu sily stačili. Fénix sa znova zniesol nad hada. Rozhodol sa znepríjemniť mu život a poskytnúť tým čas Harrymu k úniku.
Zastavil sa a skryl sa za jeden zo stĺpov. Videl, že fénix robí dobrú prácu a Tom je stále viac naštvaný. Videl Ginny ležiacu bez známok života. Nemala veľa času. No tak, prosím. Potrebujem pomôcť, sám to nezvládnem. Prosím!
Myslel si, že mu klobúk poradí nejaké kúzlo. Miesto toho ho niečo udrelo do hlavy. Bolestne sykol a zložil si z hlavy klobúk. Zbadal v jeho vnútri niečo strieborné. Niečo lesklé a vytiahol to.
„Meč?“ prekvapene zabrblal pozerajúc na zbraň vo svojej ruke. Rozhodne je to zbraň. Zrejme zbraň z tej Dumbledorovej hádanky. Prútik mu nepomôže, ale mečom by mohol baziliska aspoň dobodať. A to je viac, ako mal pred chvíľou. „Ďakujem,“ šepol klobúku a strčil si zo za opasok. Pevne zovrel v ľavej ruke denník a v pravej meč. Rozbehol sa smerom k Tomovi. „Félix! Už!“ zakričal na fénixa. A ten pochopil. Nechal hada hadom.
„Vták a meč? No dobre, ako chceš,“ zasmial sa Tom dívajúc sa na Harryho, ktorý sa vyšplhal na jeden z kameňov, aby bol baziliskovi bližšie. Alebo skôr jeho zubom.
„Tu som!“ kričal na hada a čepeľou meča búchal o kameň. Rinčanie sa hlasno ozývalo a bazilisk zavetril.
Tom si stále nevšimol, že Harry má v druhej ruke, ktorú mal tesne pri tele, skrytý zápisník. Pobavene sa díval na malého chlapca, ktorý mlátil mečom o kameň a na obrovského hada, ktorý sa blížil za zvukom, s tlamou otvorenou, pripravenou pohrýzť.
„Zabi ho!“ zasyčal potešene.
Bazilisk sa vrhol vpred rýchlejšie. Fénix nad nimi krúžil a všetko pozorne sledoval. A Harry už nebúchal. Vedel, že had vie, kam má ísť. Napäto čakal pripravený vystrčiť denník hneď, ako bude had dostatočne blízko. Lenže šiel k Harrymu z inej strany, než by mu vyhovovalo. Musel seknúť mečom, ale baziliskova koža bola hrubá a silná, meč sa po nej zviezol, akoby narazil na kameň.
Sekol znova, s rovnakým výsledkom. Z hadej papule sa šíril odporný smrad, tisícročný puch a Harry videl celý rad nebezpečných zubov, nielen jedových tesákov. A rozoklaný jazyk na dve polovice, ktorý s pravidelnosťou vyplazoval za sprievodu syčania. A videl jeho podnebie. Vyzeralo byť mäkšie, ako hadia koža, na ktorej boli oceľové šupiny.
Harry spravil krok vzad, dostal sa vyššie nad hada a bodol ho do krvavej masy, ktorá bola kedysi okom. Had sa bolestne prehol a Harry stratil rovnováhu. Treskol si hlavou o kameň a v momente videl hviezdičiek viac ako na oblohe. Had sa bolestne krútil a Tom ho stále nabádal, aby ho dorazil. Vravel mu, že je priamo pred ním. Stačí len seknúť. Len sa zakúsnuť.
A Harry zbadal, ako sa k nemu blížia jedovaté zuby. S myšlienkou na Ginny, ktorá tam ležala a ktorá potrebovala pomoc, zdvihol ruku s denníkom a aj ruku s mečom, priamo k zubom, ktoré už boli blízko a začul, že si to uvedomil aj Tom a kričal, aby prestal, ale had už bol príliš blízko a bol príliš rozbehnutý, aby dokázal zastaviť. A Harry privrel oči. Vedel, že ho had prehryzne. Možno denník zničí, ale prišpendlí ho ku skale ako hmyz. A to bude koniec. Koniec všetkého.
Začul ohromný Tomov rev, cítil, ako mu niečo steká po rukách. Tomov rev bol silný a strašný a on ešte v živote nepočul podobný zvuk. A miešal sa s desivým hadím syčaním. Plným bolesti a smrti. Pootvoril oči. Tesák bol zaborený v denníku, z ktorého sa lial prúdom atrament a on už bol celý špinavý. Až po rukoväť bol meč vrazený v hadovi a ten sa ešte stále krútil a on ho už nedokázal udržať a pustil obe veci. Had padal k zemi, stihol však otrieť svoj tesák o Harryho ruku, ktorou sa náhle začala šíriť neznesiteľná bolesť. Nezaujímalo ho to.
Otočil hlavu a videl, ako sa Tom rozpadá. Ako sa otvor v jeho tele šíri a on mizne, s nenávistným pohľadom upretým na Harryho. A zbadal, ako sa Ginny pohla, ako zalapala po dychu a všetko bolo úžasné a krásne. Napätie z neho opadlo a on sa spokojne zviezol k zemi. Všetko bolo tak, ako malo byť. Hadom šklbali posledné smrteľné kŕče a Tom bol preč.
Videla to. Keď otvorila oči videla, ako to niečo mizne. A keď sa otočila, zbadala, ako Harry padá z kameňa na podlahu a priamo pred ním leží had, v tlame ktorého bol prepichnutý denník a vyčnieval z neho kúsok meča, čepeľ ktorého trčala priamo medzi očami.
„Harry!“ skríkla. Malátne sa postavila, takmer znova spadla, taká bola slabá, napriek tomu niekde našla sily a náhlila sa k nemu. „Harry,“ šepla a z očí sa jej kotúľali slzy. Pochopila. Zachránil ju.
„Všetko je v poriadku,“ usmial sa na ňu. „Už je po všetkom.“
„Ale ty,“ zbadala jeho poškriabanú ruku a vydesene sa naňho pozrela. „Bazilisk…“
„Trochu sa mi to vymklo spod kontroly,“ zaškľabil sa. Vedel, že umrie. Do minúty, podľa Snapeových predpokladov. Ale ona bola v poriadku a to bolo to najdôležitejšie.
„Nie,“ vrtela hlavou. „Harry, ty nie!“
„Gingin,“ usmial sa. Pozrela naňho. „Aspoň raz som ti tak chcel povedať.“
„Prečo si to robil?“ rozplakala sa ešte viac. „Harry, prečo?“
Vtom sa ozval nádherný spev a zlietol k nim fénix.
„Félix,“ usmial sa naňho Harry. „Dobrá práca. Aj klobúka…“
Félix sa naňho uprene díval, mierne pootočil hlavu, aby sa sklonil nad jeho ruku, ktorú v tých svojich držala Ginny. A začal plakať. Jedna slza, dve slzy. A ďalšie. A Harry zrazu cítil, ako sa mu vracajú sily. Smrť odchádzala. A fénix neprestával plakať, až kým nebola ruka opäť v poriadku. Ginny sa na to dívala s úsmevom. Nechápala, ale vedela, že je to dobré. A Félix sa otočil aj k nej, aby niekoľko sĺz padlo aj na jej ruku.
„Slzy fénixa majú hojivé účinky,“ vysvetlil jej Harry. Cítila sa zrazu lepšie, mala viac síl. Opatrne natiahla ruku a pohladila fénixa po chrbte.
„Ďakujem, za Harryho,“ šepla Félixovi. Ten slabučko zapískal a odletel.
Pozreli sa na seba. V ten moment nepotrebovali slová, obaja cítili presne to isté. Posadil sa a objal ju. A ona plakala, tentoraz však od šťastia a radosti.
„A teraz mi dovolíš byť tvojím kamarátom?“ spýtal sa Harry po chvíli.
„Určite áno,“ usmiala sa. Pozrela mu do očí. „Mám však dve podmienky.“
„A tie sú?“ povytiahol obočie.
„Dlžíš mi vysvetlenie ohľadne minulého ročníka,“ pripomenula mu. S úsmevom prikývol. „A za druhé, ak mi ešte raz v živote povieš Gingin, tak ťa zoznámim s mojimi netopiermi,“ zamračila sa.
A on sa rozosmial. A smial sa schuti. Chvíľu sa naňho zamračene a zarazene dívala. Nešlo však ostať vážnou. Rozosmiala sa spolu s ním a bol to úplne nádherný pocit, ktorý zažila naposledy cez prázdniny pri Charliem.
Keď sa po pár minútach záchvatu smiechu, ktorý však mal príčinu – prežili obaja – upokojili, obaja sa postavili. Harry mal riadne udretý chrbát a cítil, že aj na hlave bude mať riadnu hrču. A Ginny bola stále slabá, bolo jej to však jedno. Šťastie jej dodalo potrebné sily a ona vedela, že už bude všetko v poriadku. Obaja boli špinaví a Harry mal pol tela pokrytého atramentom.
„Tieto handre spálim,“ zabrblal a otieral si okuliare do kúska košele, ktorá bola pod habitom a bola relatívne čistá.
„Myslím, že tieto handre spálime tak či tak,“ Ginny nakrčila nos. Obaja odporne smrdeli. Pozreli sa na seba a cítili, že sa snáď rozosmejú nanovo.
„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol miesto smiechu Harry. Len v tichosti prikývla.
Harry podišiel k mŕtvemu hadovi, ktorý mal tlamu celú od krvi a s nechuťou vytiahol denník z jeho tesáku. Pri meči potreboval viac sily. Bol v ňom vrazený celý. Ginny priniesla jeho batoh.
„Pozri,“ ukázal jej meč. Na čepeli v blízkosti rukoväte, bol vyrytý nápis Richard Chrabromil.
„Chrabromilov meč?“ spýtala sa Ginny. „Kde si sa k nemu dostal?“ prekvapene sa spýtala.
„Vytiahol som ho z klobúku,“ plesol po triediacom klobúku, ktorý stále nemo visel na jeho opasku. „Nechápem,“ pokrčil ramenami. „Ale toto spomínal Dumbledore. Aby som nezabúdal, že som Chrabromilčan. A pomoc prišla, keď som o ňu požiadal,“ mrkol na meč. „Mal to premyslené,“ zamyslene sa usmial.
„Poďme už odtiaľto preč,“ Ginny sa s odporom pozrela na sochu Salazara Slizolina s otvorenými ústami dokorán, z ktorých vyšiel bazilisk. „Je to tu nechutné.“
Šli vedľa seba, potichu sa vracali cestou spať a Harry občas kútikom oka pozrel na Ginny. Tá kráčala zamyslene a na čele sa jej vytvorila slabá vráska od sústavného uvažovania.
„Dumbledore to povedal jasne, Ginny. Nikto ti nebude nič vyčítať. Nič z toho nebola tvoja vina. Tak sa už prestaň trápiť,“ nadhodil. Pozrela naňho a prikývla. Stále však mlčala. „No tak, čo sa deje?“ spýtal sa.
„Nič,“ zavrtela hlavou. „Ja viem, že to všetko… Ale aj tak mám strach. Keď sa to všetci dozvedia a mne je jasné, že do podrobností sa zachádzať nemôže, tak ma budú nenávidieť,“ sotva badateľne sa striasla.
„To je hlúposť,“ protirečil. „Nikto sa nič nedozvie. A ten, kto by sa to mal dozvedieť, tak tomu sa povie celá pravda, takže ten niekto pochopí, že si za to nemohla,“ mykol plecami. Prešli zapletené hady a dostali sa do tunela. Znova bola ticho. A on vedel, že ju trápi ešte niečo iné. „Ginny…“
„Čo všetko ti povedal?“ vyhŕkla a pozrela naňho s obavami. Zastavil sa. Pribrzdila a otočila sa k nemu. Zradná červeň sa vracala do jej tvári.
„Ja už ani poriadne neviem,“ odvetil a príliš neklamal. „Nemal som čas ho poriadne vnímať, Ginny,“ pokračoval. Uprene sa naňho dívala a bolo vidieť, že mu neverí. „Dobre,“ prevrátil oči. „Prezradil, na čo si sa sťažovala. Na bratov a na to, že nemáte peniaze. Že nemáš kamarátov, pretože dievčatá sú hlúpe a Colin behal za mnou. A snažil sa mi nahovoriť, že si do mňa zamilovaná,“ vypustil na rovinu. Videl, ako sa jej oči šokovane rozšírili a znova sa pýrila. Ale to predsa predpokladala – že to bude to prvé, čo mu bude vešať na nos. „Ginny, viem, že je to hlúposť. To, čo cítiš ty, cítim aj ja. A už sme to pomenovali. Sú to spriaznené duše. Záleží nám jeden na druhom a máme sa radi. Na tom nie je nič zlé. Ty budeš mať dvanásť a ja trinásť. Veď ja ani poriadne neviem, ako sa balia dievčatá, nieto ako sa má bozkávať a podobné veci… nehovoriac o tom, že ani neviem, čo to láska k dievčaťu je a ako by sa mala praktizovať a doteraz mi v živote ani nenapadlo, že by som mal nejakú pozvať na rande, “ zavrtel hlavou. Pozrel na ňu. Zrejme si hrýzla do jazyka, tak sa snažila nesmiať. „Čo je?“ zabrblal.
„Správne, presne tak,“ uchechtla sa.
„Ani ty nevieš, čo je to rande? A čo sa na ňom robí?“ s nádejou sa opýtal. Rozhihňala sa.
„To náhodou viem, čo je,“ smiala sa. „Prečítala som pár zamilovaných kníh. A pravdou je, že by som ťa asi nechcela bozkávať,“ vypustila a začervenala sa. Ani netušila, prečo mu to vlastne hovorí! A prečo nie? Mala by si konečne uvedomiť, že toto už nie je hrdina Harry Potter (hoci jej pred chvíľou zachránil život), ale je to jej priateľ, jej spriaznená duša a ona bola za to veľmi rada.
„To som rád,“ celkom viditeľne sa mu uľavilo. To už nevydržala a rozosmiala sa tak, až sa prehýbala v bokoch. A on si uvedomil, že je pekné počuť jej smiech, ktorý bol snáď ešte srdečnejší, než ten v lete. S úškrnom sa na ňu díval, kým sa neupokojila. „Nebudem sa to snažiť pochopiť,“ zavrtel hlavou. „Poďme,“ zovrel jej ruku v tej svojej a vykročil. S úsmevom ho nasledovala. Akoby toto gesto bolo tým najprirodzenejším pod slnkom.
„Ehm, ako sa dostaneme hore?“ spýtala sa, keď sa priblížili ku kĺzačke.
„Dobrá otázka,“ prikývol zamračene. Lenže v tej chvíli im nad hlavou znova zaspieval fénix. Harry naňho pozeral. Ale došlo mu to, až keď sa fénix otočil a natrčil mu pred nos svoj chvost. „No jasne! Fénix unesie niekoľko stonásobok svojej hmotnosti bez problémov. Myslím, že s nami nebude mať vôbec žiadne problémy.“
Harry jednou rukou zvieral Ginny a druhou sa držal fénixovho chvosta. Meč, s klobúkom a denníkom boli v batohu, ktorý visel na Ginninom ramene. Aj keď sa nebála, že by ju pustil ani nič podobné a lietanie predsa milovala, toto ale nebola metla a ona sa ho pevne držala.
„Vidíš, Severus,“ usmial sa Dumbledore, keď sa zjavili na záchode. Fénix veselo zapískal a sadol si Dumbledorovi na rameno. „Vravel som ti, že nám Harry povie, čo sa tam dole stalo.“
Snape si len odfrkol a prizabil Harryho pohľadom: „Budem vás čakať vo vašej kancelárii,“ na to sa otočil a rezko odkráčal.
„Je nešťastný, že som prežil, nemám pravdu?“ spýtal sa Harry s úsmevom. Dumbledore sa usmial ešte viac, dívajúc sa z jedného na druhého, zjavne spokojný a šťastný.
„Kto vie,“ zachichotal sa a otvoril im dvere. „Poďte, teraz zájdete na ošetrovňu. Viem, Harry, že si myslíš, že ošetrovňu nepotrebujete,“ zasiahol, keď zbadal chlapcov protest, „avšak skôr, než sa vrátite do svojej fakulty, potrebujeme sa porozprávať. Ale to až zajtra. Dnes by ste sa mali hlavne poriadne vyspať.“
Dumbledore ich zaviedol na ošetrovňu, ktorá bola stále prázdna, ak sa nerátajú ich skamenení spolužiaci. Najskôr sa obaja osprchovali a prezliekli do nemocničných pyžám, ktoré boli u oboch aspoň o tri čísla väčšie. Keď vyšli každý zo svojej sprchy, Dumbledore im ktovie odkiaľ zohnal jedlo, na ktoré sa hlavne Ginny okamžite vrhla, pretože nejedla od včerajšieho obedu a už bola riadne pokročilá večerná hodina. Počas jedla mu, hlavne Harry, líčil, ako to v Tajomnej komnate vyzeralo.
„Ako ste si mohli byť istý, že to klapne?“ spýtal sa Harry Dumbledora. Ginny jedla ovocný koláč. Taký hlad nemala skutočne dávno.
„Nebol som si istý, Harry,“ usmial sa. „Naopak, mal som o vás oboch obrovský strach,“ povzdychol. „Inak to však skutočne nešlo a ja som dúfal, že to zvládneš a veril som ti.“
Potom im rozprával o Triediacom klobúku a o tom, prečo z neho Harry vytiahol meč. Bol to Dumbledorov plán, to iste, ale len Harryho srdce nakoniec mohlo dokázať vytiahnuť z klobúka Chrabromilov meč.
„A tá parselčina, Harry,“ dodal Dumbledore na záver svojho rozprávania. Obe deti už dojedli, riadne sa napili a cítili, že ich premáha spánok. Harry bol razom prebratý. „Keď sa ťa vtedy Voldemort pokúsil zabiť a zanechal ti tú jazvu, preniesol na teba časť svojich schopností. Napríklad schopnosť rozprávať sa s hadmi,“ jemne sa pousmial. Harry sa nadýchol. „Viem, nad čím uvažuješ. Tom bol sirota, rovnako ako ty. Považoval Rokfort za svoj domov, rovnako ako donedávna aj ty. Veľmi sa na seba podobáte, ale to nech ťa netrápi. Líšite sa v mnohých veciach a jedna vec je najdôležitejšia. Ty máš srdce, Harry. To bola, je a navždy bude tvoja najväčšia zbraň,“ pousmial sa. Pozrel na Ginny, ktorá už ležala, ale v polospánku sa usmievala aj ona. „A teraz šup-šup do postele. Mám pocit, že zajtra nás čaká tiež jeden náročný deň,“ mrkol na Harryho a potom odkráčal.
Harry sa díval na dvere, ale po chvíli za zahrabal do perín.
„Dobrú, Harry,“ ozvalo sa ospalo.
„Dobrú, Gingin,“ dovolil si zariskovať. Dievča vo vedľajšej postele sa však len uškrnulo pod nos.