Ginny sa prebrala v jednej tmavej, zastrčenej chodbičke. Netušila, čo robila, kde bola. Cítila sa strašne slabá a malátna. Vyprovokovala Toma a bála sa premýšľať, čo všetko pod jeho vplyvom porobila. Takýto výpadok pamäte ešte nemala. Nedokázala odhadnúť, či prešla hodina alebo pár dní. Cítila, že Tom naberá silu a ona, naopak, silu stráca. Musela však niečo spraviť. Už nemohla čakať. Kedykoľvek mohol nad ňou získať kontrolu a spraviť niečo zlé.
Jej taška ležala vedľa nej a ona do nej nazrela. Nemýlila sa, denník bol tam. Striasla sa. Už len pohľad naňho stačil k tomu, aby sa jej hlava točila a vedomie mizlo. Zavrela tašku a potriasla hlavou. Musí vyhrať nad strachom. Musí sa pohnúť a niečo spraviť. Najprv ale musí zistiť, kde vlastne je. Snažila sa nemyslieť na Toma, ale bolo to ťažké.
„Ginny!“ Začula výkrik. Otočila sa za hlasom a videla, že k nej beží Ron s Harrym. „Kde si bola? A čo sa stalo?“ pýtal sa jej brat, keď k nej dobehol. „Si v poriadku?“
„Kde to som?“ dezorientovane zamrkala očami. Chlapci na seba pozreli.
„Ginny, čo…“
„Ticho!“ štekla po Ronovi. Harry k nej opatrne pristúpil. Vyzeral nechápavo a šokovane. „Chcela som vás nájsť. Ja… ja vám musím niečo povedať…“ zmĺkla. Zrazu si bola istá, že nechcela nič povedať. Tom sa ju snažil ovládať. Nemohla mu to dovoliť.
„Ginny, vieš ako si nás vydesila?“ zamračil sa Ron. „Od rána ťa nikto nevidel a ešte k tomu…“ zarazil sa. Dýchala plytko, vnímala ho len napoly. „Báli sme sa, aby si aj ty neskamenela,“ šepol. Zdvihla k nemu hlavu. Bála sa opýtať, komu zase ublížila.
„Bola to Hermiona. A piatačka z Bystrohlavu. Penelopa Clearwaterová,“ vypustil Harry, ktorý si vysvetlil jej pohľad ako spýtavý. Zbledla.
„Hermiona,“ šepla. Takže predsa. A teraz je na rade Harry. Vyhrážal sa jej tým. „Harry,“ uprela naňho pohľad. Slová jej uviazli v krku. Nie! „Harry, bola som to ja…“ sťažka sa z nej vydralo. Obaja na ňu nechápavo pozerali.
„Ale Ginny…“ chcel protirečiť Ron.
„Počkaj, Ron,“ prerušil ho Harry. Čupol si pred Ginny, aby jej videl do tváre. Uprene sa jej díval do očí. Videl v nich hrozný strach. A boj. „Ginny,“ hlesol. Snažila sa polapiť dych. Jej srdce divoko búšilo a ona bojovala proti strate vedomia. Nemôže mu to dovoliť. „Čo tým chceš povedať?“ starostlivo sa pýtal.
„Riddle, denník…“ drmolila nasilu. Natrčila ruku s taškou. „Daj to preč.“ Ron schmatol jej tašku a nazrel dnu. Bol tam. Absolútne šokovane hľadel na svoju sestru.
„Čo máš spoločné s denníkom?“ pýtal sa Ron.
„Harry, prosím, pomôž mi,“ upierala naňho prosebný pohľad. Áno, určite by jej rád pomohol, ale vôbec netušil, čo sa im snaží naznačiť. Musel ju zachytiť, pretože sa jej zatočila hlava. Bola hrozne bledá a vydesená. Nechcel, aby im tam odpadla. Podoprel ju a ona sa ho chytila ako kliešť.
„Pôjdeme na ošetrovňu, sme blízko,“ zavelil. Ron sa naňho uprene zadíval. Mykol plecami. Vedel toho toľko, koľko jeho kamarát. „Ron, bež, prosím ťa, nájsť Dumbledora. Povedz mu všetko, čo sme doteraz zistili. A nech príde na ošetrovňu. A ukáž mu ten denník.“
„Ale…“
„Ron!“ zamračil sa. „Teraz nie je čas na tajnosti,“ pozrel sa na Ginny. Chvela sa a zdalo sa, akoby ich ani nevnímala. „Nemáme čas pátrať po tom,“ zavrtel hlavou, keď sa Ron snažil protestovať. Áno, rozhodli sa, že zájdu za Hagridom, aby sa dozvedeli pravdu. Lenže to teraz muselo počkať. Ginny na tom bola zle a potrebovala ich.
„Dobre,“ prikývol Ron a rozbehol sa preč.
Harry znova pozrel na Ginny. Zvierala mu ruku a on ju druhou držal okolo ramien. Cítila, ako sa uvoľňuje, keď Ron odbehol. Snažila sa normálne dýchať.
„Ginny,“ oslovil ju Harry jemne. Pozrela sa naňho. To, že bola vlastne v jeho objatí, jej v tejto chvíli neprekážalo. Potrebovala ho. „Zvládneš ísť? Nie sme ďaleko od ošetrovne. Pomfreyová tam teraz nie je, vyhnala nás a šla na večeru. Máš čas mi všetko povedať.“
Krátko prikývla: „Harry, všetko som to spravila ja…“ hlas sa jej zasekol. Zovrel ju tuhšie. Vošli na ošetrovňu a ona videla všetkých skamenených spolužiakov. A Hermionu. Z hrdla sa jej vydral pridusený ston. Snažil sa ju čo najrýchlejšie odviesť až na koniec a zatiahol záves. V očiach mala slzy a bola neuveriteľne bledá. Usadil ju na posteľ. Len sťažka opúšťala jeho zovretie.
„Spravila som to ja,“ zopakovala. Sklonila od hanby hlavu. Cítila, že je voľnejšia, keď nebol denník blízko, napriek tomu však v sebe Toma cítila.
„Ako to myslíš?“ rozochvene sa pýtal.
„Otvorila som Tajomnú komnatu, poštvala som obludu na študentov,“ zašepkala proti tej vôli, ktorá sa ju snažila zastaviť. „Napísala som ten nápis a aj som hrdúsila kohútov,“ zdvihla hlavu. Videla v Harryho očiach šok. „Ja som to nechcela. Prinútil ma,“ oči sa jej zaliali slzami. Vedela, že ju po tom zistení znenávidí, ale musela sa pokúsiť s tým niečo spraviť, kým by nebolo úplne neskoro. A nech ju potom aj nenávidí.
„Prinútil ťa… Tom Riddle?“ spýtal sa rovnako potichu. Rozplakala sa.
„Stále ho mám v sebe,“ zavzlykala a roztriasla sa ešte viac, ako sa triasla dovtedy.
„Ginny, pokoj. Upokoj sa,“ dohováral jej. Nevedel, čo má robiť. Trhalo mu srdce, keď ju videl v takomto stave. A stále nechápal. „Povedz mi to od začiatku,“ šepol. Slzy jej neprestávali tiecť po lícach a pozrela na Harryho. Nevidela na ňom nenávisť, skôr bolesť.
„Ja,“ stiahla obočie. „Začalo sa to cez prázdniny. Našla som ten denník medzi vecami, ktoré som si priniesla zo Šikmej. Bolo tam to meno a skúsila som ho začarbať. Atrament sa vsiakol, ale to meno tam ostalo. Skúsila som doňho písať, ale atrament zmizol. A on sa mi ozval. Písala som si s ním, stále mi odpovedal. A povzbudzoval a upokojoval,“ sklonila hlavu a rozplakala sa ešte viac. „Ja som…“ skúšala pokračovať pomedzi vzlyky. Chytil ju za ruky. Opatrne sa naňho pozrela. „Nevedela som, že som to bola ja,“ vrtela hlavou. „Ver mi, Harry. Prinútil ma robiť tie veci. Ja by som nikdy…“ zavzlykala.
„Ja ti verím, Ginny,“ ubezpečoval ju zvierajúc jej ruky.
„Chce teba, Harry,“ šepla a zdvihla hlavu.
„Prečo?“
„Ja neviem,“ zavrtela hlavou. „Neviem. Keď som sa dozvedela, že máš ten denník, dostala som strach…“ šepla. Cítila, že začína červenieť. „Bála som sa, že ti povie, čo som mu hovorila. Musela som ti ho ukradnúť,“ ospravedlňujúco a bojazlivo sa naňho pozrela. „Po tom, čo som sa ho zbavila, sa mi uľavilo. Štyri mesiace bol pokoj! A potom… vzala som ti ho a chcela som vedieť, čo všetko ti vytáral a on mi povedal, že som to robila ja. Že to robil on mojím prostredníctvom. Chápeš? Aj vtedy otvoril Tajomnú komnatu a aj teraz. Ale teraz, teraz…“
„Potreboval telo, aby to mohol spraviť,“ prikývol Harry. Nervózne mu zvierala ruky, ramená sa jej triasli od potláčaného plaču. „Ginny, ty za to nemôžeš.“
„Vravel mi, že najprv zabijem Hermionu! A že potom, že mu pomôžem, aby si sa dostal do jeho rúk. On ťa chce zabiť. Neviem prečo. Povedala som mu o tebe všetko. O sebe. O svojej rodine. Čím viac som rozprávala, tým viac bol silnejší. Dokázal ma ovládať stále dlhšie a ja už nechcem,“ začkala.
„Zastavíme ho, Ginny. Dumbledore bude vedieť, čo robiť.“
„Nejde to, Harry,“ vrtela hlavou a opakom rúk si zotrela slzy z tváre. „Denník sa nedá zničiť. Keď sa o to pokúsi, ktokoľvek, zabije ma to,“ hlesla.
„Nie, to nedovolím,“ vrtel hlavou. „Počuješ, Ginny?“ chytil ju pod bradu a zdvihol jej hlavu k sebe. Zaplavil ho neopísateľný pocit strachu o ňu. Absolútne netušil, čo by mal robiť. Niečo sa ale proste muselo dať spraviť. Ona nemohla umrieť. A Riddle ju nemohol naďalej ovládať.
„Mám strach, Harry,“ šepla. Zdvihol sa zo zeme a prisadol si k nej. Vôbec neuvažoval, len ju inštinktívne objal a pevne držal.
„Nejako sa to bude dať spraviť, Ginny. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ bľabotal, ani poriadne nevedel čo. Uvedomoval si všetko, čo povedala. „Pst, pokoj, Ginny,“ chlácholivo jej dohováral.
„Nechcem, aby sa stalo niečo tebe, Harry,“ šepla po chvíli. „On je schopný všetkého a ja mám strach, aby ma znova neovládol a ja by som ťa… zabila,“ striasla sa.
„Nezabiješ ma,“ šepotal.
„Ale ten bazilisk, ten…“ zamračila sa.„Bazilisk? To je tá obluda?“ spozornel. „Tom mi ukázal Hagrida.“
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Tom ťa oklamal…“
„A neoklamal len Harryho,“ zaznel hlas profesora Dumbledore, ktorý sa zjavil pri závese. Vedľa neho stála profesorka McGonagallová a Snape. Harry nemal ani chuť hnevať sa, že je tam on.
„Pán profesor, ja…“ Ginny sa začala okamžite obhajovať. Harry cítil, že sa znova roztriasla, preto ju pevnejšie zovrel.
„Pokoj, slečna Weasleyová,“ zarazil ju profesor so smutným úsmevom. „Najprv nám povedzte, čo sa to vlastne stalo.“
„Poviem to ja. Teda, radšej.“ Harry vytušil, že Ginny nebude mať dosť síl, aby to znova opakovala a to hlavne pred riaditeľom a dvoma profesormi. Len prikývla ostávajúc v jeho objatí, v ktorom sa cítila zvláštne bezpečne.
Harry im vyrozprával, čo mu povedala Ginny. Úplne všetko. Pokým Dumbledore vyzeral smutne a Minerva šokovane, Snape sa tváril takmer až nezúčastnene. Len občas Harryho zavraždil pohľadom.
„Áno, záležitosť okolo Hagrida je mi známa,“ prikývol Dumbledore, keď Harry dokončil. Díval sa na prváčku, ktorá už prestala plakať, strachom sa však triasla a stále sa Harryho nepúšťala. „Ako sám vieš, podľa toho, čo ti ukázal, učil som Toma Marvolosa Riddlea a bol som tu, keď bola Tajomná komnata otvorená prvý raz. Teraz to všetko dáva zmysel,“ povedal potichu.
„Albus, čo to znamená?“ nervózne sa pýtala Minerva. Postavila sa blízko detí, akoby sa ich snažila ochraňovať.
„Pred päťdesiatimi rokmi bol zo smrti muklovskej študentky obvinený Hagrid, pretože choval na hrade nebezpečné zviera, ktoré onú študentku malo zabiť. Správna rada bola oklamaná, alebo len lenivá pátrať ďalej. Hagrid mi povedal, že choval acromantulu. Vtedy ešte malú, čosi väčšiu ako malý pes a tá v tej dobe nedokázala zabiť nikoho. Vyhodili ho a Tom Riddle za to dostal cenu. Všetko bolo v poriadku. Neveril som tomu, ale nemal som dôkazy. Teraz je to jasné. Tom Riddle otvoril Tajomnú komnatu a vypustil z nej baziliska. Potom ju zavrel. Vytvoril tento denník, aby sa mohla vďaka nemu Tajomná komnata otvoriť znova. A otvorila sa. Slečna Weasleyová, ste obeť. Nikto vás z ničoho obviňovať nebude a nebude vás ani trestať,“ potichu vravel. Ginny konečne zdvihla hlavu, aby sa na nich pozrela. Z Minervy sa vydral tichý ston. Ginnin výraz ju šokoval.
„Bazilisk,“ vypustil konečne Snape, „by ani existovať nemal. Nemýlim sa?“ natiahol. „Je to zviera z legiend. Obrovský had, ktorého jed by bol tým najsmrteľnejším, čo by na svete malo existovať. Pohľad do jeho očí zabíja. Pavúky sa ho boja,“ zabodol pohľad do Harryho, „a utekajú pred ním. A kohútie kikiríkanie,“ pre zmenu prevŕtal očami Ginny, „je pre nich smrteľné. Preto to všetko? Bazilisk skutočne existuje?“ preniesol pichľavé oči na Dumbledora.
„Celkom zjavne,“ prikývol Dumbledore. „Vtedy by mi niečo takéto nezišlo ani na um. Baziliska musel do Tajomnej komnaty zavrieť ešte Slizolin a nechal svojmu potomkovi návod, ako ju otvoriť. A k tomu sa dostal Riddle.“
„A len ja som počul ten hlas. Parselčina. Hadia reč,“ zapojil sa do rozhovoru Harry.
„Správne,“ prikývol Dumbledore bez úsmevu.
„Tom Riddle bol potomkom Salazara Slizolina?“ Snape povytiahol obočie.
„Je to jasné,“ povzdychol Albus. „Slečna Weasleyová povedala Tomovi všetko o Harryho minulosti. A najmä o tom, ako sa podarilo Harrymu zastaviť Lorda Voldemorta (Minerva sa mykla). A Riddlea to muselo zaujať. Preto tie jeho slová, že sa dostane k Harrymu. Je zvedavý, rád by Harryho spoznal.“
„Ale prečo?“ skočil mu do reči Harry. Minerva sa tiež dívala na Albusa zvedavo.
„Tom Marvoloso Riddle je muklovské meno Lorda Voldemorta,“ prezradil im Dumbledore. Ticho, ktoré sa rozhostilo, by sa dalo krájať. Minerva s Ginny sa zabudli striasť po zaznení mena temného čarodejníka. Dokonca aj Snape civel na Dumbledora prekvapene. Ticho prerušil až hlboký výdych Ginny. Je to Ten-koho-nemenujeme? On ju ovládal a posadol? „Učil som ho,“ pokračoval riaditeľ. „Bol nadaný, bystrý a cieľavedomý. A sledoval som ho. Nepozdávalo sa mu meno muklovského otca a zmenil si ho. Čo bolo ďalej, to už všetci viete.“
„Čo teraz? Ako sa to bude dať zastaviť?“ spýtala sa McGonagallová s pohľadom upretým na Ginny, ktorá sa snáď ešte tesnejšie zavŕtala Harrymu do náručia. A jemu by ani vo sne nenapadlo ju teraz pustiť. Dumbledore sa na zakliesnenú dvojicu chvíľu zamyslene díval.
„Severus,“ unavene sa otočil ku kolegovi. „Požiadal by som ťa, aby si zašiel do mojej pracovne a priniesol ten denník.“
„Ale…“ Harrymu sa to nepozdávalo. Riaditeľ ho zastavil zdvihnutím ruky.
„Je zbytočné zisťovať, aká silná čierna mágia sa v ňom ukrýva. Je zbytočné zisťovať aj to, ako by sa dal v tejto chvíli zničiť. Napriek tomu sa naňho pozri. A keď budeš na ceste naspäť, zastav sa, prosím, za Filiusom a v mojom mene ho požiadaj, aby vyhliadol príchod ministra Fudgea a požiadal ho o schôdzku zajtra, či pozajtra. Dnes nie som prítomný k tomu, aby zadržali nášho hájnika.“
Severus prikývol a rýchlo odkráčal preč. Harry len neveriacky zamrkal očami. Chceli zadržať Hagrida? Je predsa nevinný!
„Minerva, zájdi prosím do chrabromilskej klubovne a upokoj súrodencov Weasleyových. Ich sestra bude v poriadku, potrebuje sa len zdržať na ošetrovni a Harry je so mnou.“
„Ale Ron…“ skúsil to znova a znova bol zastavený.
„Zákaz vychádzania po šiestej naďalej platí,“ povedal ešte a počkal, kým Minerva odíde. „Slečna Weasleyová,“ prihovoril sa dievčaťu schúlenému v Harryho náručí, skrývajúcemu svoju tvár a svoj pohľad pred dospelými. „Veď-viete-kto alebo Tom, ako chcete, dokázal oklamať veľa čarodejníkov. Dospelých, skúsených, mocných. Nie je hanbou, že oklamal vás. No tak, dieťa,“ jemne jej dohováral. Ginny nakoniec vystrčila hlavu spod Harryho ruky. Dumbledorovi prišla ako vtáča, ktoré sa chúli pod rodičovské krídlo. Prestrašené, neskúsené a nevinné vtáča. „Ste silnejšia, než ktorýkoľvek zo spomínaných čarodejníkov. Odolávali ste a odolávate mu stále. Mali by ste byť na seba hrdá. Čo sa stalo, nie je ani v najmenšom vaša vina. A ten, kto odolával Voldemortovi vyše osem mesiacov, si zaslúži uznanie,“ pousmial sa na ňu. Nič nepovedala, ani brvou nemihla.
„Čo plánujete teraz?“ spýtal sa Harry svojho opatrovníka. Dumbledore posmutnel a oprel sa o stoličku. Díval sa z jedného na druhého a váhal s odpoveďou. Nakoniec však povedal.
„Potrebovali by sme vedieť, čo má Tom v pláne.“
„Chcete, aby ju znova ovládol?“ nepozdávalo sa Harrymu. „Ja si myslím, že to nie je najlepší nápad.“ Veľmi dobre si uvedomoval, že tým Ginny ublížia. Berie si jej dušu, jej životnú energiu každým spojením, od prvého písmenka v denníku až doteraz.
„Je to potrebné?“ spýtala sa Ginny potichu. Dumbledore sa na ňu sústredene zadíval.
„Denník nemôžeme zničiť len tak. Myslím si dokonca, že sa nedá zničiť len nejakým kúzlom ani ničím podobným. Ale zničený musí byť. Musí existovať nejaká možnosť, na všetko musí existovať možnosť. V tomto prípade však nemám ani tušenia, ako by sa to dalo spraviť.“
„Chce zosilnieť,“ zamračil sa Harry. „Chce z Ginny aj to posledné, aby bol dosť silný a mohol získať vlastné telo,“ zavrtel hlavou. „Ale Ginny to ubližuje! Keď sa chytí denníka, ničí ju to a jeho to posilňuje!“
Dumbledore ho nepočúval. Zamyslene sa díval kamsi do prázdna.
„Harry, bude potrebné ho vyprovokovať, aby prezradil svoje plány. A to profesor dokáže,“ hovorila Ginny ešte tichšie.
„Nie,“ zavrtel hlavou. „To nedovolím.“
„Ale ja takto tiež nemôžem ostať,“ stiahla obočie. „Strašne rada by som vrátila čas a denníka sa ani nechytila. Ale to nejde. Mrzí ma to všetko, ale ani takto ostať nechcem. Mám ho v sebe, Harry a tak žiť skutočne nechcem.“
„Viem, ako na to,“ prerušil ju Dumbledore. Obaja naňho prekvapene pozreli. V momente vyzeral strašne staro.
„Ako?“ obaja naraz vyhŕkli.
„Viem, ako na to, ale je to strašne riskantné. Až tak riskantné, že to nemôžem dovoliť,“ uprene sa zadíval na Harryho.
„On chce mňa,“ povedal potichu. Dumbledore prikývol. „Ja…“ Harry stiahol obočie a premýšľal. Ginnina duša je v denníku a Tomova duša je v nej. Dve duše a jeden denník sú prepojené. Je potrebné ich rozdeliť a potom Toma zničiť. Je potrebné, aby Tom zosilnel natoľko, aby už nepotreboval Ginnino telo a aby si vytvoril vlastné telo. Keď bude mať Tom dušu vo vlastnom tele, nebude v denníku a nebude prepojený s Ginny. Ostane tam len Ginnina duša. A ona nie je žiadnou mágiou spojená s denníkom. On bol. Ona nie. Keď sa denník zničí, Ginny sa duša vráti. A Toma to zabije. „Ale to je…“ stiahol obočie.
Nebál sa o seba. Pokojne sa postaví Voldemortovi znova, ak to zachráni Ginny. Ale je to priveľmi riskantné. Aby získal nové telo, musí z toho Ginninho zobrať všetko. Vydržala by to? Koľko je toho ešte schopná vydržať? A keby aj… ako zničiť denník? Žiadnym kúzlom to nejde, ako prezradil Dumbledore. Nie takú silnú čiernu mágiu.
„Je potrebné, aby ju znova ovládol,“ Harry sa zadíval na Dumbledora. Ten prikývol. „Je jasné, že chce mňa,“ neprestával sa dívať na svojho tútora. Albus znova prikývol. „Kde je Tajomná komnata?“ spýtal sa na rovinu.
„To neviem, hľadali sme ju mnohokrát.“
„Záchody,“ Ginny stiahla obočie. „Pamätám si sen. Tom vtedy ešte nebol taký silný. Snívalo sa mi, že som stála na záchodoch a rozprávala som divnou rečou. Parselčinou, predpokladám.“
„Tajomnú komnatu môže otvoriť len Slizolinov potomok. Parselčinou,“ špekuloval Harry. „Záchody a mŕtva študentka pred päťdesiatimi rokmi. Myrta! A ten nápis bol na druhom poschodí!“
„Áno, zrejme to tak bude,“ prikývol Dumbledore. „A Slizolinova obluda je bazilisk, ktorého jed je najsilnejším na tomto svete,“ povzdychol.
„Tak silným, že by mohol zničiť denník?“ zvedavo sa spýtal Harry.
„Bazilisk je temné stvorenie. Denník je temný artefakt. Klin sa klinom vyráža. Malo by to tak byť,“ prikývol.
„A…“ Harry si potreboval overiť ešte jedno. „Ako nebezpečné je to?“ pozrel sa na Ginninu hlavu. Dumbledore posmutnel.
„Myslím, že životu nebezpečné. Smrteľné. Preto nemôžem dovoliť, aby sa to skúsilo. Rozumieš, Harry?“ prebodol ho pohľadom. Harry chcel protestovať, ale vedel, o čo Dumbledorovi ide. V tom momente vstúpil Snape, v ruke držal denník. Ginny sa striasla a potom stuhla.
„Dajte to do batohu,“ zavrčal v momente Harry. Obaja profesori ho prebodli pohľadom. „Prosím.“
Snape šmaril denník do batohu a ten tresol na zem.
„Séria zaklínadiel potvrdila tú najčernejšiu mágiu, akú si človek ani nedokáže predstaviť. Bola ochránená, aby vydržala v denníku roky. Vykazuje inteligenciu, takže sa domnievam, že v tom skutočne je niečo živé,“ zavrčal.
„O tom sme nepochybovali, však Severus,“ Dumbledore sa naňho pousmial. „Mohol by si nám povedať o jede baziliska?“ vyzval ho. Snape pozrel vražedným pohľadom na Harryho a len o stupeň miernejším na Ginny.
„Bazilisk mal byť blud. Preto sa o jeho jede veľa nevie. Ale ako každý had, tak aj tento by ho mal mať v jedových vačkoch pri koreni zuba. Pri tlaku tesáka na obeť sa jed automaticky vstrekne. Pri takomto silnom jede dochádza k smrti zhruba do dvoch –troch minút. Stačí?“ prskol.
Albus sa celú dobu Snapeovho rečnenia díval na Harryho, ktorý mu pohľad opätoval. Potom chlapcove oči skĺzli k batohu, v ktorom bol denník a znova pozrel na Albusa. Ten takmer nepatrne prikývol.
„Dobre teda, rád by som sa tebou porozprával o tom, čo sa dá v tejto situácii robiť, Severus,“ Dumbledore sa postavil. „A vy dvaja,“ pozrel na deti. „Bude lepšie, ak túto noc prečkáte tu. Pošlem Poppy, prinesie vám niečo na jedenie a potom obaja zaľahnete. A Harry! Nezabúdaj na to, že nemáš so Slizolinom nič spoločné. Si Chrabromilčan do morku kostí (Severus si významne odfrkol), verný svojej fakulte a verný tým, ktorých máš rád. Ak nestratíš sám seba, svoju vieru, svoje odhodlanie a najmä svoje srdce, dostane sa ti pomoci v akejkoľvek situácii,“ mrkol naňho.
Harry stiahol obočie a díval sa, ako obaja muži odchádzajú. Pozrel sa na zem, kde ležal jeho batoh, ktorý mal so sebou, keď našli Ginny. A potom sa pozrel aj na ňu. Bola oveľa pokojnejšia ako pred dvoma hodinami. Neplakala, nechvela sa, bola však slabá.
„Ginny,“ oslovil ju. Ich objatie už nebolo také pevné, ako spočiatku. Stále ju však držal. Pozrela sa naňho. Obrovské tmavohnedé oči boli stále plné strachu.
„Ja som to pochopila,“ šepla a pustila ho. Nervózne si poposadla. Zrejme bola rovnako skrehnutá a zmeravená, ako on. Rozhostilo sa ticho. Netrvalo však dlho.
„Poznáš to, keď niekoho vidíš prvý raz v živote a máš pocit, že by si mala byť k tomu človeku bližšie, pretože ti je strašne sympatický a ty si nevieš vysvetliť, prečo to tak je, len vieš, že by si dala čokoľvek, keby ten človek cítil aspoň niečo z toho, čo ty? Nevieš si to vysvetliť, ale ťahá ťa to k tomu človeku a ty chceš, aby bol ten človek šťastný a v bezpečí? A vieš, že by si spravila čokoľvek, aby sa to všetko splnilo a ešte lepšie by bolo, keby ten človek otvoril srdce a pustil ťa doňho?“ spýtal sa potichu dívajúc sa na ňu. Mierne sa pousmiala.
„A trpíš, keď si ťa ten človek nevšíma, keď je ďaleko a napriek tomu sa bojíš spraviť krok vpred. Len ho z diaľky pozoruješ a dúfaš, že bude v poriadku, že sa mu nič nestane. A ak by si mal najmenšiu príležitosť pomôcť mu, tak to spravíš aj napriek tomu, že tebe to ublíži? Poznám to, Harry. Veľmi dobre to poznám. Hovorí sa tomu spriaznené duše,“ šepla s úsmevom a takým pokojom, aký už nezažila dlho.
„A keď ostáva možno len chvíľa, tak si človek uvedomí, aký bol hlupák. Mohol som spraviť viac. Oveľa viac, Ginny. Sľubujem, že keď sa z toho dostaneme, že nikdy nedovolím, aby si bola sama. Nikdy,“ zavrtel hlavou a cítil, ako sa mu slzy tlačia do očí.
„Napriek všetkému nie, Harry,“ povedala rozhodne. „Nepôjdeš tam a nebudeš ma zachraňovať.“
„Vidíš? To je to ušľachtilé správanie,“ zavrtel hlavou. „Ja nechcem, aby ti bolo ublížené. Ty nechceš, aby mi bolo ublížené. Ja ti chcem pomôcť. Ty mi chceš pomôcť. Je to patová situácia. Skôr, či neskôr ťa znova ovládne a ty nebudeš mať už dosť síl, aby si mu odolala a ja ti nedokážem pomôcť. Je príliš silný. A potom ma zabiješ. A to predsa nechceš, nie?“
„Samozrejme, že nie!“
„Tak vidíš. Dumbledore prišiel na spôsob, ako z toho von. A ja som na to prišiel tiež. Keď Tom zistí, že tam dole nie som ja, ale Dumbledore, v okamihu ťa zabije, pretože Dumbledore je príliš silný, bude sa mu chcieť čo najrýchlejšie vyrovnať silami, ktoré mu ešte chýbajú. Keď tam budem ale ja, získame čas. Bude na mňa zvedavý, nebude sa nikam ponáhľať, nezabije ťa hneď, budem preňho slabý súper a zničíme ho. A potom, Ginny, potom bude po Tomovi,“ usmial sa na ňu. Zamračene sa naňho dívala.
„Ale keď sa ti niečo stane…“
„A keď sa niečo stane tebe? Ginny, veď je to jedno. Od prvej chvíle, kedy som ťa uvidel, ma k tebe niečo ťahalo. Spriaznené duše, ako si sama povedala. A ja som to spackal. Keby sa ti teraz niečo stalo, spackal by som to ešte viac. Už by som nemal šancu to naprávať a viem, že by ma to zasiahlo až príliš. Chcem dostať príležitosť spoznať ťa lepšie, stráviť s tebou viac času. Áno, nebojím sa to povedať a nech sa všetci postavia aj na hlavu. A cez prázdniny… cez prázdniny budeš s nami lietať a baviť sa a keď sa Fredovi a Georgeovi nebude niečo pozdávať, tak nech sa dajú vypchať. Tak,“ zamračene dodal. Neveriacky krútila hlavou. Na jednej strane sa jej chcelo smiať, na druhej, tej silnejšej, prevládal strach, ktorý ju neustále paralyzoval.
„Ako to chceš spraviť?“ spýtala sa po chvíli. Len pokrčil plecami.
„Verím svojmu poručníkovi a neverím, že by riskoval, keby nebola veľká šanca, aby sme vyhrali,“ pousmial sa.
„Predpokladám, že sem madame Pomfreyová nepríde, aby nám priniesla večeru,“ nadhodila. Zavrtel hlavou. „A predpokladám, že profesor Dumbledore bude teraz robiť všetko, aby bol hrad prázdny. Zákaz vychádzania, zrejme nejaká profesorská porada,“ dodala.
„Určite,“ prikývol. „Nemohol nám dovoliť tam ísť, ale zase nemôže za to, že sa my rozhodneme tam ísť. A plán máme. Nejdeme niekam, kde by sme o nebezpečenstve nevedeli tak, ako vlani.“
„Čo bolo vlani?“ zvedavo sa spýtala. Uvedomil si, že sa preriekol.
„Pamätáš na draka Norberta?“ spýtal sa. Prikývla. „Tak keď sa vrátime, tak ti porozprávam príbeh o Kameni mudrcov,“ sľúbil jej.
„A čo ten bazilisk? Pochopila som, že denník sa dá zničiť jeho jedom. Ale ako zničiť baziliska?“ spýtala sa. Harry zmeraval. Iste, bazilisk.
„Profesor povedal, že ak nestratím samého seba, svoju vieru, svoje odhodlanie a najmä svoje srdce, dostane sa mi pomoci v akejkoľvek situácii,“ vypustil.
„Kde v tej vete je spomenutá nejaká zbraň?“
„Ja mu verím, Ginny. Neviem, čo tým myslel, ale niečo určite. Niečo, čo pochopím až v danej chvíli. On by nás tam neposielal, keby sme sa nemali vrátiť,“ mierne sa pousmial. „Ver mi, Ginny,“ dodal.
Tie tri slová jej kruto pripomenuli denník. Koľkokrát ich počula od Toma? Avšak toto už nebol Tom. Bol to Harry.
„Mám strach, Harry,“ šepla celkom samozrejmú vec. Aj on mal strach a obrovský.
„Nemôžeš mať strach, Ginny. Tvoj strach, neistota a čo ja vie čo ešte, ho živili a dávali mu silu. Myslím, že si v negatívnych pocitoch hovie,“ zmĺkol a vzal jej tvár do dlaní. „Mysli na svojich rodičov a na Charlieho a na Billa,“ šepkal jej. „Mysli na to, ako budeme spolu lietať a behať a blázniť sa. Mysli na to, čo máš rada. Vtedy ťa neovládne tak ľahko a ty budeš mať dosť síl na to to všetko prekonať,“ prisunul sa k nej a objal ju. „A hlavne, Ginny, ja ťa tam nejdem zachraňovať ani riskovať svoj život. Pôjdeme tam spolu s tým, že mu nakopeme zadok. Dobre?“ hlesol jej do vlasov a držal ju, až kým sa neupokojila.
Harry si zamračene uvedomil, že hoci mal svoju tašku, neviditeľný plášť ostal v jeho spálni. Chceli sa vybrať za Hagridom a boli na ceste vziať ho, nestihli to však. Budú si musieť vystačiť bez neho. Ale Ginny mala pravdu. Dumbledore to určite zariadil tak, aby ich nik nepristihol.
Dumbledore vymyslel plán. Harry mal pocit, ako by mu ho riaditeľ pomaly podsúval do vedomia, keď si začal predstavovať, ako by to malo vyzerať. A mal pravdu. Tom by v okamihu chcel nabrať sily, aby sa vyrovnal Dumbledorovi a tým by Ginny úplne vyšťavil. Keď tam bude Harry, nebude sa mať kam ponáhľať a pokiaľ bude Ginny bojovať, majú šancu vyhrať.
Je jasné, že riskujú veľa, nechať však Ginny v takomto stave, to bolo oveľa riskantnejšie, ako riskovať životy ich dvoch. Mohla by pod Tomovým vplyvom ublížiť veľa osobám. Mohla byť nástrojom, ako niekoho zabiť. To, že doteraz len skameneli, bola veľká náhoda. A Dumbledore pochopil, že po tom pátrali a skôr, či neskôr, by sa to pokúsili vyriešiť a snažili by sa hlavne o to, aby na to nikto neprišiel.
„Je mi to hrozne ľúto,“ šepla Ginny stojac vedľa skamenenej Hermiony. Nepoznala ju poriadne. Verila, že sa jej podarí ju spoznať. Snažila sa uchopiť jej ruku, ale nešlo to. Bola tuhá a chladná.
„Dostanú sa z toho všetci. Odvar z mandragory,“ pripomenul jej Harry. Vzal svoju tašku a snažil sa ju držať od nej čo najďalej. „Nemysli už na to,“ navrhol s obavami. Vážne by sa mala snažiť negatívne pocity potlačiť.
„Čo to je?“ zvedavo pozrela na Hermioninu ruku. Bol v nej zastrčený kus pergamenu. Snažila sa ho vytiahnuť, podarilo sa jej to až po riadnej chvíli námahy. Prečítala si to. „Prišli by ste na to aj sami,“ ukázala ho Harrymu.
A on si prečítal, čo bolo na liste zrejme z nejakej starej učebnice. Hermiona prišla na to, že obludou je bazilisk.
„Mala v ruke zrkadielko,“ ticho hlesol Harry. „Zrejme šla z knižnice, kde na to prišla. Vedela, že sa mu nemá dívať priamo do očí a požiadala Penelopu o zrkadielko. Hermiona nič také nenosí. A potom ho obe zbadali. A skameneli.“
„Je veľmi bystrá,“ obdivne vypustila Ginny.
„Áno, to je,“ prikývol so zamyslene stiahnutým obočím. „Colin ho videl cez fotoaparát. Justin cez Takmer bezhlavého Nicka.“
„Ale ten je už mŕtvy, nemohol umrieť znova,“ prikývla. „A Filchova mačka?“
„Tá voda. Na zemi bola predsa voda zo záchodov.“
„Toľko šťastia vo všetkých prípadoch,“ šepla previnilo. Chytil ju za ruku.
„Ty za to nemôžeš, jasné?“ pozrel na ňu. Prikývla a pozrela na Harryho.
„Pohybuje sa potrubím,“ upozornila na poznámku na stránke. „Hermiona mala odpoveď aj na to,“ snažila sa pousmiať. „Prišli by ste na to a aj tak by ste tam nakoniec šli, nemám pravdu?“
„Asi áno,“ mykol plecami. „Hrozí, že zavrú školu, ak sa to nevyrieši,“ prezradil. Len zavrtela hlavou.
„Možno…“ vydýchla roztržito a so strachom. „Možno by sme mali už ísť,“ pípla šepky.
„Poďme,“ povedal odhodlane a pevnejšie jej zovrel ruku. Tašku si prehodil cez rameno a do ruky chytil prútik.
——
„Albus, ste si úplne istý, že to, čo ste práve dovolili, je to najrozumnejšie, čo ste mohli spraviť?“ spýtal sa Snape zamračene. Práve videli zakrádať sa z ošetrovne dve malé postavy, ktoré smerovali na druhé poschodie. „Mám totiž pocit, že toto bolo posledný krát, čo sme videli Chlapca, ktorý prežil, živého,“ natiahol sarkasticky. „Nie, že by mi to ktovieako prekážalo,“ precedil pomedzi zuby.
„Nie, nemyslím si, že to bolo to najrozumnejšie,“ povzdychol a pozrel Snapeovi do očí. „Avšak iná možnosť, ako pomôcť slečne Weasleyovej a najmä zvyšku školy, nie je.“
„A zdá sa vám rozumné nechať to na Potterovi?“ vypľul pohŕdavo. „Má dvanásť, nič nevie a okrem toho…“
„Severus,“ prerušil ho riaditeľ. „Nechceš alebo si to nevieš uvedomiť? Je to Voldemort a chce Harryho. Jediný, kto je schopný ho trocha zdržať a pomôcť tým slečne Weasleyovej, je práve Harry,“ povzdychol a otočil sa do chodby. „My sa tam nemôžeme ani priblížiť, ucítil by nebezpečenstvo a na nič by nečakal.“
„Má Potter nejakú šancu?“
„Má a veľkú,“ Dumbledore sa trocha pousmial. „Pomôžeme mu,“ šepol. V tej chvíli sa odkiaľsi vzniesol Félix až pred riaditeľa. „Vieš, čo máš robiť,“ s úsmevom povedal vtákovi. Ten sa naňho pár sekúnd uprene díval a potom z neho vyšilo tiché písknutie. Akýsi súhlas.
Snape sa neveriacky a nechápavo díval na ten krátky a jednostranný rozhovor. Kútikom oka pozrel na Dumbledora a uvažoval, či by si starý pán nemal odpočinúť, alebo, a to skôr, či by sa nemal nechať vyšetriť.
„Fénix je síce kúzelné stvorenie, ale aby ním Potter porazil baziliska a Temného pána?“ povytiahol obočie.
„Veď Harry nám to potom porozpráva,“ vypustil Dumbledore a pohol sa v bezpečnej vzdialenosti za deťmi. Nie, do Tajomnej komnaty ísť nemôžu, to ale neznamená, že nebudú v blízkosti.
„Rozhodne fandím baziliskovi,“ zabrblal Snape pre seba a vybral sa za riaditeľom.