„Harry, ja som vážne rád, že žiješ. Ver mi,“ začal Neville svoju reč. Harry mlčal. „Zobralo ma to vtedy tak, ako všetkých. Bol si mojím priateľom a mrzelo ma to… Všetci si mysleli, že si mŕtvy,“ pozrel naňho. Ani brvou nemihol. Nepotreboval sa ani hrať s kockami. Bol až ľadovo pokojný. V tomto momente áno. „Ty vieš… nebolo tajomstvo, že som mal Ginny vždy rád. Už po tom Vianočnom plese, kedy ma prakticky pozvala ona, inak by sa naň nedostala. A ja som sa vtedy cítil dôležitý, že si ma aspoň niekto všimol. Ona tam začala chodiť s Michaelom. Mrzelo ma to, pretože som ju začal… no, ehm… uvedomil som si to až neskôr, vtedy som bol hlupák… ale proste,“ povzdychol a díval sa do kamennej tváre svojho, teraz už zrejme len bývalého spolužiaka. „Jednoducho mi na nej začalo záležať. A potom začala chodiť s Deanom. A úplne som stratil nádej, že by si ma niekedy všimla bolo po tom, čo začala chodiť s tebou. A zasnúbili ste sa. A ty si umrel. Ona ostala sama a tehotná… Samozrejme, že som jej chcel pomáhať. Postupom času sa všetci zmierili s tvojou smrťou a ona tiež. A ja som ju päťkrát požiadal o ruku, kým prijala. Bol si mŕtvy a ja som sa s ňou oženil. A mám s ňou dve deti,“ stíchol. „Nič na to nepovieš?“
„Čo mám na to povedať?“ vypustil Harry flegmaticky. „Toto všetko viem. Čakám na niečo, na čo by som mohol reagovať,“ zaškľabil sa. Neville sa zamračil.
„Vzal som si za ženu tvoju snúbenicu a mám s ňou dve deti,“ neprestával sa mračiť. Harry mlčal. „Mysleli sme si, že si mŕtvy, sakra,“ vyprskol. Harry povytiahol obočie.
„Správne,“ prikývol. „Ja som umrel, život šiel ďalej, každý z vás si zariadil svoj život a ty si to spravil takto… Neuveríš, ale mám pocit, že si každý myslí, že som idiot. Ja toto všetko veľmi dobre viem.“
„Mrzí ma to. Keby sme vedeli, že žiješ…“
„Drž hubu, Neville,“ prerušil ho potichu a pozrel sa naňho takmer až pohrdlivo.
„Čo chceš počuť?“ nechápal Neville.
„Rozhodne nie ospravedlnenia,“ prebodol ho pohľadom. „Ty si strašný idiot, Neville. Vieš čo chcem počuť? Chcel by som, aby si tu teraz treskol do stola, ziapal na mňa, obhajoval vaše manželstvo, napríklad sa mi aj vyhrážal a upozorňoval, že mi vykrútiš krk, keď sa medzi vás budem pliesť. Keď ti na ňom záleží, máš zaň bojovať. A nie sa priplaziť s ospravedlneniami a s ľútosťou. Si slaboch, Neville. Si taký macík na maznanie, to je všetko,“ vyprskol pohŕdavo. Ginny s Hermionu sa pohli vpred. Tonksová s Ronom a aj Bill s Remusom spozorneli. Neville tam sedel červený ako paradajka. Potom zovrel pery a zamračil sa.
„Už je neskoro, Nev. Teraz ti už tvoju obhajobu neuverím,“ zaškľabil sa naňho Harry. „Toto si mal povedať ako prvé. Už vo štvrtok večer si sa mal zobrať a mal si prísť za mnou. Hneď, ako ti Ginny o mne povedala. Ale ty si sa uspokojil len s dohodou, ktorú medzi sebou máme. To ti ku šťastiu stačí,“ díval sa do jeho zapýrenej tváre. Hoci musel mať Neville minimálne metrák, ak nie viac, vyzeral ešte menší, než Charlie. Harry sa zasmial. „A ani teraz sa nepostavíš, aby si mi jednu vrazil. Čo čakáš? Že ťa prekľajem? Pozri sa na mňa. Keby si chcel, jedným úderom by si ma prizabil!“
Neville sa zamračene postavil. Harry videl, že má ruky zovreté v päsť. Pomaly sa postavil aj on. Hermiona držala Ginny za ruku. Ostatní ich pozorovali. Neville ich ale vidieť nemohol, pretože bol k domu chrbtom. Nešťastne si sadol naspäť na miesto. Harry naňho neveriacky civel.
„Ja sa s tebou nechcem biť,“ zamrmlal Neville. „Máš pravdu, som slaboch, ktorý si nevie obhájiť vlastné rozhodnutia z minulosti. Ktorý sa posral len preto, lebo si sa vrátil. Ktorý sa spolieha na dohodu, ktorú ste medzi sebou uzavreli a bude dúfať, že budete čestní a dodržíte ju. Ktorý sa nedokáže biť za svoje manželstvo a manželku…“ zavrtel hlavou.
Harry sa pozrel ponad Nevilla. Ginny zamračene stála a Hermiona ju držala. Chcelo sa mu povedať, nech sa riadne pozrie, čo si vzala. Čo malo byť vzorom pre jeho syna. Táto hromádka nešťastia. Sadol si.
„Neville, máš jediné šťastie v tom, že Ginny svoju rodinu miluje,“ hovoril mu potichu. Spolužiak sa naňho pozrel. Videl v Harrym len pohŕdanie. „Vieš, všetky tie reči o tom, ako ste si mysleli, že som mŕtvy a blabla… a zariadili ste sa a blabla… Ja ti niečo prezradím,“ nahol sa k nemu. „To, čo som doteraz nikomu nepovedal. Mne život ďalej nešiel. Chápeš? Mne sa v ten deň život zastavil na mieste a hoci som vedel, že čas plynie, pre mňa neplynul. Stále som mal osemnásť, stále som mal snúbenicu a hoci prešlo jedenásť rokov, ja som sa nemal na čo nové upnúť, nemal som sa ako inak zariadiť. Vedel som len to, že vy žijete. Nejako, hocako. Vieš čo to znamená?“ šepol takmer nečujne a zasmial sa. „Ja ju stále milujem,“ zasyčal. Neville ho prebodol pohľadom.
„Jasne, to sa dalo predpokladať,“ zamračil sa. Ale ani teraz sa nepostavil, aby niečo spravil. Ani teraz sa nerozčúlil. Len sa mračil a to bolo z jeho strany všetko. Harry zakrútil hlavou.
„Áno, dalo. Keď som sa potom dočítal, že sa vydala… niekedy pred štyrmi rokmi… naštval som sa,“ zaškľabil sa. „Prešlo ma to ale, keď sme sa porozprávali, vieš? Vlastne ma to prešlo v momente, keď som sa na ňu pozrel,“ vypustil. „Pre mňa je stále rok deväťdesiatosem. Neviem pochopiť tých vašich jedenásť rokov. Ale rešpektujem ich. Rešpektujem, že ste sa vzali a máte deti. Z mojej strany ti nič nehrozí. Len chcem byť úprimný. A keď máš nejaké pochybnosti… zamysli sa sám nad sebou. Ja tvoje manželstvo ohrozovať nebudem. Ale robím to len kvôli nej, pretože ona má svoju rodinu rada a ja ju milujem. Tebou maximálne opovrhujem,“ vypľul a postavil sa.
Chcel odtiaľ odísť a to okamžite. Videl štvoricu, ktorá ich pozorovala. Videl Ginny s Hermionou, ktoré napäto stáli obďaleč.
„Nemaj strach, o spomienkach som nehovoril,“ prskol smerom k Ginny.
„Čo…“
„Môžeme odísť?“ spýtal sa Hermiony.
„Harry!“
Ozvalo sa mu za chrbtom. V momente, ako sa otočil, pristála mu na tvári Nevillova päsť, až sa mu zatmelo pred očami, počul zachrapčať kosti a zletel k zemi. Začul niekoľko výkrikov. Cítil krv, ktorá mu crčala z nosa a videl hádam tisíc hviezdičiek tancujúcich mu pred očami. Niekto mu šermoval pred tvárou prútikom. Zaregistroval hádku a to dosť ostrú. Spamätal sa.
Keď zdvihol hlavu a rozjasnilo sa mu, videl Remusa a Rona, ako držia Nevilla pod pažami. Maximálne vytočeného a zúrivého. Hermiona mu prútikom zastavovala krvácanie. Bill stál pri Ginny, ktorá sa naňho nešťastne dívala. Zasmial sa. A potom vypľul krv, ktorá sa mu nahromadila v ústach.
„Harry, si v poriadku?“ pýtala sa Hermiona. Krv mu už netiekla a nos mu upravila, ako cítil, ale aj tak to bolelo ako čert. Pozrel jej do očí.
„Jasne,“ prikývol. Potom sa zviechal zo zeme, Tonksová mu pomáhala.
„Zabijem ťa, Potter,“ vrčal Neville.
„Už je neskoro, Longbottom,“ povedal. Hlava sa mu zatočila. Tie prekliate hviezdičky sa vracali. „Toto si mal spraviť hneď, vtedy by som si ťa vážil. Útočiť od chrbta je dosť…“
——
„Umyl si sa, Charlie?“ spýtala sa Ginny, keď vošla do jeho izby. Ukladala menšie deti, ale nebol s nimi problém. Po okúpaní takmer okamžite zaspali, také boli uťahané. A Charlie sa už dokázal postarať sám o seba.
„Jasne, v dolnej kúpeľni,“ vyliezol spod periny. Samozrejme ešte nespal. Usmiala sa naňho a posadila sa k nemu na posteľ. Potrebovala s ním hovoriť. Videl, ako Remus s Ronom prenášajú jeho zakrvaveného otca do Brlohu. Menším deťom stačilo povedať, že sa ujovi Harrymu pustila krv z nosa a odpadol, ale väčšie to neoklamalo. „Prečo Neville udrel otca?“ spýtal sa. Pozrela naňho a nadýchla sa. „Tedy to videl cez okno a nevymýšľal by si. Bolo to kvôli tebe?“
„Ja neviem, zlato. Zrejme áno, ale to mi bude musieť povedať Neville, keď sa vráti,“ priznala. Neville po Harryho upadnutí do bezvedomia zmizol z Brloha. Keď obliekla deti a vrátili sa domov, nebol tu. A tak nejak prešli od otca k oslovovaniu Neville, keď sa objavil Harry. Nedohodli sa tak, vyplynulo to samé od seba.
„To preto, lebo sa otec vrátil. Vy ste sa s otcom mali radi a ty si si vzala Nevilla. A Neville si teraz myslí, že sa vrátiš k otcovi?“ vyzvedal.
„Neviem, čo si Neville myslí. Ako som povedala, bude musieť prísť a budeme sa musieť o tom porozprávať.“
„A vrátiš sa k otcovi?“ neprestával sa pýtať. Snažil sa to pochopiť, ale ani ona to nechápala.
„Nevrátim. Sme teraz rodina. Ja a ty, Luna a Frank. A Neville. Ale to sa tvojho vzťahu s otcom netýka,“ pousmiala sa a pohladila ho.
„Nemáš ho už rada?“ stiahol obočie. Povzdychla a chytila ho za ruku, aby si ho k sebe pritiahla. A objala ho. Chytil sa jej ako kliešť. Niekedy jej pripadal, keď rečnil, akoby bol dospelý. A aj tak to bol len malý chlapec, momentálne zmätený a zrejme aj vyplašený.
„Tvojho otca mám veľmi rada. Je to môj dobrý kamarát. Musí byť, vieš?“ pobozkala ho do vlasov. „Máme spolu predsa teba.“
„Dobre,“ prikývol. „Začal sa mi totiž páčiť,“ priznal a pozrel na mamu. Povytiahla obočie.
„Myslíš to vaše dnešné šušotanie?“ spýtala sa. Významne sa pousmial a ona sa krátko zasmiala. „Nebudem asi radšej vyzvedať. Je to medzi vami. A som rada, že sa ti otec páči, Charlie. To je dobre.“
„Takže stále platí to, o čom sme sa rozprávali včera? Že budeme chodiť do Brlohu?“
„Určite áno. To platí,“ rozhodne prehlásila, aj keď netušila, ako toto rozhodné prehlásenie vezme Neville. Za svojím názorom si však stála.
„Dobre,“ prikývol. Mame potom zapípal telefón a on sa díval, ako napäto číta správu a ako sa jej výraz uvoľňuje. „Je otec v poriadku?“ spýtal sa. Ginny naňho pozrela. Mykol plecami. „Neville nemá telefón.“ Usmiala sa.
„Je v poriadku, zlato. Bude ho síce bolieť nos a hlava, ale po tých všetkých zraneniach, ktoré utŕžil, si to ani nevšimne.“
„Ako keď mu zmizli kosti,“ prikývol.
„Napríklad,“ súhlasila. „A teraz spať,“ pobozkala ho na čelo a počkala, kým sa nezahrabe do perín. Pozrela na fotku na jeho nočnom stolíku. „Dobrú noc, Charlie,“ šepla, než zhasla svetlo.
Nazrela ešte do druhej izby, ale obe menšie deti spokojne spali. Potom šla do obývačky, aby počkala na svojho manžela. Nemôže sa túlať dlho, tým si bola istá. Sadla si do kresla a premýšľala o Harryho slovách. O spomienkach nehovoril…
——
„Au,“ zastonal Harry, keď otvoril oči. Hlava mu neuveriteľne trešťala a nos mal zlomený. Síce už zrejme opravený, ale ja tak zlomený.
„A tak ti treba,“ ozvala sa Hermiona sediaca s knihou vedľa postele. „Sme v Brlohu, bol si mimo hodinu, všetci odišli vrátane Billa, bola tu Pomfreyová a dala ti elixíry. Mal si zlomený nos, na to ti tu nechala kostrocel. A otras mozgu, na to ti tiež nechala elixíry. Deťom sa povedalo, že sa ti pustila krv z nosa a omdlel si. Gratulujem, postaral si sa o spestrenie,“ zavrčala. Zdvihol sa na lakťoch a pozrel na ňu.
„To ja som tu obeť,“ stiahol obočie. „Au.“
„Vyprovokoval si ho,“ položila knihu a siahla po elixíroch. „Čo si mu vlastne hovoril?“ spýtala sa a podala mu prvý elixír.
„Je jedno, čo som hovoril ja. Dôležité je to, že on nerobil nič. Len tam sedel,“ pozrel jej do očí. „Veď on sa mi v jednej chvíli ospravedlnil za to, že si vzal Ginny,“ zavrčal. „Tak sa správa chlap? Keď si ju bral, musel byť o tom presvedčený snáď, nie? Zjavím sa ja a on sa za svoje manželstvo ospravedlňuje? Au, sakra.“
„Nerozčuľuj sa a vypi tie elixíry,“ už mala pripravené ďalšie.
„Len som chcel, aby prišiel a prehlásil, že je to jeho manželka, že je to jeho rodina a jeho deti a ja nech dám ruky preč. Alebo niečo v tom znení…“
„Pi.“
„A tohto človeka si vzala, pretože potrebovala pre Charlieho mužský vzor? Pch, šťastie, že som sa vrátil. Mať taký vzor, tak sa dám na háčkovanie…“
„Pi ten elixír,“ vrkla po ňom podráždene. Poslušne vypil všetky tri, ktoré mu podávala. „Zvládneš sa premiestniť?“
„Jasne, som predsa chlap,“ zavrčal.
„Tvoja telesná schránka nie je momentálne schopná prijímať traumy, tak sa hľaď podľa toho správať. Vyše jedenásť rokov bol pokoj, ale ako sa zdá, tak si sa vôbec nezmenil,“ zaškľabila sa. „To sú slová Pomfreyovej,“ vysvetlila.
„Budem si to pamätať,“ ironicky natiahol, ale už sedel na posteli. „Rozhodne premiestnenie zvládnem,“ zahlásil. Hlava sa mu síce trochu točila, ale nebolo to také zlé. „Čo bolo potom?“
„Potom sa spoločnosť pozvoľna rozišla. Samozrejme najskôr Susan, hoci chcel Ron ostať. Pred malou chvíľou odišli aj Bill s rodinou. Mali načasované prenášadlo. A tiež ostatní.“
„A?“
„Neville zmizol hneď, ako vravela Tonksová. Ron s Remusom ťa vzali dnu Neville niekam odišiel. Domov nie, písala mi Ginny,“ povytiahla obočie.
„Aha,“ okomentoval. „Hm, jeho problém,“ mykol plecami a pozrel na Hermionu. „Nedívaj sa na mňa takto, prosím. Chcel som vedieť, aký je to chlap. A zistil som, že to nie je chlap. Keby mi rozbil nos hneď… tak potom dobre. Ale jeho konanie svedčí o tom, že nemá ani kúsok cti. Tak. Ideme?“
„Dole je Molly, ktorú to trocha vzalo, vieš? Ono sa niečo podobné všeobecne očakávalo, ako viem. Nedalo sa čakať, že by ste si vy dvaja po tom všetkom sadli k pivu a zabávali sa. Ale až takto sa to vyhrotiť nemuselo. Nie!“ zarazila ho. „Nikto nič nevyčíta a pred deťmi sa to podarilo obkecať, ale mohlo sa to udiať na nejakej inej pôde. Nie v Brlohu…“
„Mohol za mnou prísť a skúsiť mi vraziť u teba, napríklad,“ zaškľabil sa. „Ja som nemal dôvod za ním ísť…“
„Dobre, nechajme to. Si tvrdohlavý ako mulica, ale možno máš pravdu…“
Dole sa Molly ospravedlnil. Zaujímalo ju, ale hlavne to, či je v poriadku. Keď sa ubezpečila, že je, tak mu pripomenula ich obedy a večere. Nevyčítala mu nič. A vôbec, prečo by mal ktokoľvek čokoľvek vyčítať práve jemu. Nie?
——
„Nespíš,“ skonštatoval Neville, keď sa zjavil doma. Skoro hodinu po tom, ako si sadla do kresla.
„Samozrejme, čo si čakal?“ skúmavo si ho prezerala. Zamračene vošiel do obývačky a zavrel za sebou dvere. A zabezpečil im súkromie, takže sa chce rozprávať. Výborne. „Kde si bol?“
„Len tak. Poprechádzať sa a porozmýšľať,“ sadol si na pohovku. Pozrel na ňu. Uprene naňho hľadela.
„Čo ti povedal?“ spýtala sa.
„Veľa vecí,“ zamračil sa.
„Akých vecí, Neville? Hovor. Chcem vedieť, o čom to všetko bolo,“ vyzvala ho. Díval sa na ňu výrazom, po ktorom sa zamračila ešte viac. „Prečo si ho udrel?“
„Udrel som ho neskoro… podľa jeho názoru. Možno nie práve úder, ale moje chlapskejšie správanie čakal,“ krivo sa zaškľabil. „A ja som sa naňho díval, hrýzli ma výčitky svedomia, mal som v hlave len to, čo medzi vami bolo, za akej situácie si si ma vzala a nedokázal som sa za naše manželstvo… ráznejšie postaviť. To mi povedal, vieš?“ prebodol ju pohľadom.
„A čo teraz? Budeš si za svojím manželstvom stáť aspoň teraz?“ priamo sa spýtala. Mlčal. „Neville!“
„A má to vôbec význam?“ pozrel na ňu. Mračila sa. „Povedzme si úprimne, Ginny. Vyložme si karty na stôl. Má význam bojovať za niečo, čo neexistuje?“
„Ako neexistuje?“ nechápala. Pousmial sa.
„Ty ma nemiluješ, nikdy si ma nemilovala a ani milovať nebudeš, napríklad…“
„Máme rodinu. Tá predsa existuje,“ protirečila.
„Iste, splodil som s tebou dve deti. To je všetko. Bolo to ale bez lásky, z tvojej strany určite… a nesnaž sa tvrdiť opak!“ zareagoval na známku jej protestu.
„Neville, ale ja s touto rodinou chcem ostať. Rozumieš? Nechcem sa vrátiť k Harrymu, ak si to myslíš. Jediné, čo nás dvoch spája, je Charlie a…“
„To sú kecy, Ginny,“ zavrčal. Zarazene stíchla. „Povedz, úprimne, na koho myslíš, keď sa milujeme? Hm?“ povytiahol obočie.
„Čože?“
„Dobre mi rozumieš. Nie som včerajší. Možno som slaboch a posera, ale hlúpy nie som. Vidím, ako sa tváriš pri sexe so mnou. Miluješ sa so mnou len preto, lebo je to v náplni práce manželky. A ak aj dosiahneš orgazmu, tak pri tom rozhodne nemyslíš na mňa. A nemusíme dlho premýšľať, o kom to je…“
„Harry tu nebol vyše jedenásť rokov,“ zasiahla mu do reči. Ibaže jej zrazu bolo horko, pretože trafil klinec po hlavičke. Mala podozrenie už dávnejšie, že jej postoj k sexu odhadol. „Neville, naposledy. Máme rodinu a ja o ňu stojím. Žiadam ťa, aby si sa k tejto situácii postavil ako ja.“
„Aby sme umelo držali rodinu pohromade?“ povytiahol obočie. „Vieš, Potter mnou opovrhuje, pretože som sa podľa jeho názoru nepostavil za svoju rodinu. Nie som dosť chlap. Keby som teraz kývol na tvoj návrh, znova by som nebol dosť chlap. A vieš, čo ja spravím? Budem dosť chlap a chlapsky si priznám, že si ma nikdy nemilovala. Chlapsky si priznám, že keď so mnou spíš, predstavuješ si v sebe Pottera. Chlapsky si priznám že si si vzala macíka na maznanie Longbottoma len z ľútosti. Chlapsky si priznám, že si ma nechala splodiť dve deti, len aby sme tvorili ilúziu rodiny. Chlapsky si priznám…“
„Drž už hubu!“ skríkla po ňom a v očiach sa jej nazbierali slzy. „Možno máš pravdu, Neville. Možno som si ťa vzala len preto, lebo si bol dobrý priateľ a mala som ťa rada a Charlie potreboval otca. Ale vzala som si ťa. Nie Harryho, ale teba. Nechápeš to? Sme spolu už šesť rokov. Máme spolu dve deti. Možno ťa nemilujem a nikdy milovať nebudem, ale si dobrý otec, dobrý manžel a ja chcem teba. Nie Harryho!“
„Dokedy, Ginny?“ pokojne sa spýtal. Díval sa na manželku, ktorej stekali po tvári slzy. „Dokedy sa vydržíš klamať? Hm? Mesiac? Rok? A čo potom?“
„Čo chceš spraviť?“ spýtala sa.
„Ja neviem, vážne,“ zavrtel hlavou. Chvíľu bolo ticho. „Zajtra za ním ideš, však?“ ironicky sa spýtal. Prebodla ho pohľadom a prudko si utrela oči.
„Zajtra idem s Charliem do Brlohu, pretože s ním nemôže byť zatiaľ sám. Jeho syn by mu mohol pomôcť s návratom do reality. Preto tam idem. Rozhodne nejdem za ním,“ zamračila sa.
„Iste…“
„Tak to nie, Neville. Toto ti nedovolím. Harry umrel, aby sme my mohli žiť. Ty aby si mohol žiť. A potrebuje pomoc. Od nás všetkých. Odo mňa, od syna a možno aj od teba, keby si nebol taký krátkozraký somár. A nedovolím, aby si to spochybňoval. Alebo znižoval dôležitosť tejto pomoci. Pre Merlina, svojho času si tvrdil, že keď sa ti podarí vypestovať nový druh rastliny, pomenuješ ju po ňom. To si vravel len preto, aby si sa mi dostal do nohavičiek? Harry bol jedenásť rokov v ktovieakom pekle len preto, aby sme si my mohli užívať. Aby si si ty mohol užívať. A keď je živý, obrátiš sa mu chrbtom? Len preto, lebo sa nezmyselne cítiš byť ohrozený? Naposledy a pozorne ma počúvaj… ja chcem túto rodinu udržať pohromade. V tejto rovnici nejde ani o teba, ani o mňa a už vôbec nie o Harryho. Ide o Franka a Lunu. A keď chceš byť idiotom a posrať im život, tak nech sa páči. Poser ho,“ vypustila asi na dva nádychy.
Jej manžel mlčal. Sedel na pohovke so sklonenou hlavou a mlčal. A ona mala chuť ho roztrhnúť.
„Ty mi neveríš,“ hlesla po chvíli. „Ty si myslíš, že naňho skočím pri prvej príležitosti? Že sa trasiem, len aby som si to s ním rozdala, nie?“
Neville zdvihol pohľad a vyzeral unavene. Ani nahnevane, ani rezignovane, len unavene.
„Ide ti len o deti, pravda,“ prikývol. Na odpoveď ale nečakal. „Budeš sa naďalej pretvarovať len kvôli deťom. A ja sa mám naďalej pretvarovať tiež len kvôli nim. Dobre, ako myslíš. Môžeme sa naďalej pretvarovať,“ mykol plecami. „Budeme šťastná rodinka.“
„Takto to predsa nechcem. Neville, ja som si vybrala teba, nie Harryho, tak už to pochop…“
„Dobre, Ginny,“ prikývol predstierajúc chápanie. „Vyhral som v tejto súťaži. Super. Pôjdem si ľahnúť, ráno idem do práce. Dobrú noc…“
Ginny ostala sedieť v kresle ešte dlhú dobu uvažujúc nad ich vôbec prvou manželskou hádkou a zrejme najkritickejšou. Pretože Neville mal pravdu. Nie vo všetkom, ale mal pravdu. Vzala si ho len preto, aby bola spolu so synom súčasťou rodiny. Dve ďalšie deti porodila presne kvôli tomu istému. Bola Nevillova manželka, starala sa oňho a o deti, spávala s ním len preto, lebo to tak malo byť. Kvôli ničomu inému. Charlieho milovala, pretože to bol Harryho syn. Lunu a Franka milovala, pretože to boli jej deti. A v tom bol zásadný rozdiel.
Tiež sa trafil, keď vravel, na koho pri sexe myslí. Na nešťastie ju Neville dokázal vzrušiť len keď priamo zaútočil na jej najintímnejšie miesta. Nedokázalo ju vzrušiť, keď si naňho spomenula, keď sa na ňu pozrel, keď sa jej len dotkol alebo ju pobozkal. Nemusel nijako vášnivo. Alebo keď ho videla. To všetko zažívala pred viac ako jedenástimi rokmi a pomáhalo jej to počas celého manželstva.
Možno to bolo tým, že nepoznala nič iné, len Harryho a Nevilla. Nemohla porovnávať, nebolo z čoho a prvých päť rokov po Harryho smrti ani nechcela porovnávať. Až potom prišiel Neville. A možno to bolo tým, že je Harry skutočne jej osudová láska. Prečo inak by k nikomu nič nepocítila počas jedenástich rokov? Nielen Neville. Boli tam aj iní záujemcovia pred Nevillom. Ona ale nechcela. A Nevilla si vzala z vypočítavosti.
Počas šiestich rokov manželstva sa však mohol sťažovať len na to, že ho nemilovala a to veľmi dobre vedel, keď sa brali. Snáď stokrát mu povedala, že ho má rada len ako kamaráta. Nič viac. A on ju napriek tomu päťkrát požiadal o ruku. A napriek tomu bola dobrou manželkou. To nemôže poprieť.
A potom sa zjaví Harry a všetkému má byť koniec? Nemal pravdu v tom, keď si myslel, že sa tým všetko zničí. Pre ňu je rodina alfa a omega. Pre rodinu je ochotná spraviť všetko. Aj zahodiť lásku, ktorú k Harrymu cíti, pretože nech by sa presviedčala akokoľvek a odkazovala sa na nejaké hlúpe spomienky, milovala ho. Aj keď bol mŕtvy. Milovala ho viac, ako svojho živého manžela. A milovala ho aj teraz. Ani vo sne by jej však nenapadlo ohrozovať kvôli sebe svoje deti. A bude o tom musieť presvedčiť aj Nevilla.
——
Charlie šiel na raňajky nervózne a nepokojne. O chvíľu bude mať jedenásť, veľa veciam už rozumel a vedel, že proste problémy, ak už nie sú, tak budú. Jeho mama veľmi milovala jeho otca. Zasnúbili sa, chceli sa vziať a narodil sa im on. Ibaže otec zomrel. A mama si vzala Nevilla. Boli rodina. Jeho otec sa ale vrátil. Mama povedala, že je jej veľmi dobrý kamarát, ibaže on už mal dosť rozumu, aby vedel, kto sa dá definovať slovom kamarát. Keď ste niekedy niekoho mali radi tak, ako mama otca, rozhodne je to niečo iné, ale kamarát nie. Je to viac, ako kamarát. Možno nie až tak, ako Neville, ale určite viac. A Neville udrel otca. Kvôli mame. Jedine kvôli nej. Nemal by ho kvôli čomu inému udierať. Takže problémy proste musia byť.
Keď vkročil do kuchyne a pozdravil, okamžite hodnotil situáciu. Neville sedel za stolom, pred sebou mal noviny, ale jeho oči sa nepohybovali po riadkoch tak, ako keď sa číta. Čiže sa len tváril, že číta. Luna rozprávala zase o tej svojej kamarátke, ktorú má v škôlke a Frank sa potichu pchal vajíčkami a slaninou. Aj on už mal na stole pripravený tanier. Mama sa rozprávala s Lunou. Keď sa naňho pozrela a usmiala sa, videl, že tie problémy už proste nastali.
Mala kruhy pod očami ako vždy, keď bola pri niektorom z nich hore celú noc, keď boli chorí. A keďže chorý nebol nikto z nich, mama musela byť hore celú noc z nejakej inej príčiny. A Neville vôbec nerozprával, čiže on bol tá príčina. Včera sa museli pohádať. Zamračene sa pustil do raňajok.
„Dobre decká, ja sa budem musieť rozlúčiť,“ Neville pozrel na hodinky.
„Pri krbe máš čistý habit,“ povedala mu mama.
„Ehm, ďakujem,“ prikývol, ale nepozrel na ňu. Nalievala si kávu. Frank vstal, aby otca objal.
„Oci, večer by sme si mohli zahrať pľuvadlíky. Charlieho to nebaví a Franka porazím aj v tom,“ obrátila sa Luna k svojmu otcovi.
„Ale neporazíš,“ napaprčil sa Frank.
„Porazím, nehovor,“ vyplazila mu jazyk.
„To asi nepôjde,“ Neville pustil Franka, aby objal Lunu. „Viete, že sa blížia skúšky, však? Na Rokforte. Budem musieť byť teraz v práci viac…“
„Ako viac?“ vyzvedala Luna.
Charlie sa pozrel na matku, ktorá zbledla. Poznal to. Jej malé pehy vtedy stmavli. A teraz boli tmavé. A zmrzla ako zľaknutá ryba, ako hovorieval Tedy. Proste šálka, z ktorej si chcela upiť, zastala v pohybe. Zmrzla. Zamračil sa ešte viac.
Začul, ako Neville Lune vysvetľuje, aké je dôležité pripraviť nielen študentov k skúškam, ale aj samotné otázky a to pre všetky ročníky. Bola to hlúposť. Tedy mu vravel, aká je Herbológia nudná, aj keď ju učil Neville. Keby učil Obranu, Transfiguráciu alebo Elixíry tak fajn. Bolo by to náročné. Ale rastliny?
Okamžite mu došlo, že toto sú problémy, ktoré predpokladal.
„A kedy prídeš domov?“ spýtala sa mama Nevilla a usmiala sa. Ibaže to nebol úsmev, ktorým sa bežne usmievala. Dokázala sa usmievať viacerými spôsobmi. Tento ale videl vždy v noci, keď sa prebudil a ona stála vedľa neho s rozprávkou, ako ho kontroluje. Zakrývala ním smútok. Možno plač. Bolesť. Nebol to pekný úsmev.
„Zrejme až v piatok,“ odvetil Neville a pozrel na mamu.
„Rozumiem,“ prikývla. Bola to pre ňu novinka presne, ako pre ostatných. Nepovedal jej to, povedal to až teraz. „Dobre teda, tak si dávaj na seba pozor,“ prešla okolo stola za ním a objala ho. Charlie videl, že tentoraz zmrzol Neville, než jej objatie opätoval a dal jej bozk na tvár. Luna sa naňho vešala, mama ju ale zachytila. Neville potom odišiel krbom na Rokfort.
Zamyslene jedol a na pol ucha počúval fňukanie Luny a mamino ubezpečovanie, že si s ňou večer zahrá pľuvadlíky ona. Neznášala pľuvadlíky. O čosi neskôr sa rozlúčil aj so súrodencami, ktorých mama odviedla krbom do škôlky. Niekedy sa stalo, že mu bolo ľúto, že do škôlky a prípravky nechodil aj on. Potom si ale spomenul, koľko zábavy si užil s krstnou mamou a vlastne aj mamou, keď prestala upozorňovať a asi by nemenil. Kamarátov si nájde aj v Rokforte. Určite.
„Upratal si kuchyňu? Tak vďaka,“ usmiala sa mama, keď sa vrátila. Vlastne len upratal stôl a riad položil do drezu.
„Chcel som aj poumývať riad, ale nestihol by som to a ty to máš prútikom za chvíľu,“ povedal opierajúc sa o linku. Pozoroval matku. Kontrolovala si všetky veci, ktoré mala z práce a ktoré si chcela vziať do Brlohu. „Vieš, tak som premýšľal,“ začal. Mama naňho pozrela. „Keď budem môcť vlastne čarovať až po sedemnástke… ako by si ma mohla učiť doma, keby som nešiel na Rokfort?“ spýtal sa.
„No ja neviem, zrejme by sme ti vybavili výnimku v obmedzeniach pre mladistvých čarodejníkov,“ zamyslene stiahla obočie. „Jedine, inak by to asi vážne nešlo. No, postarám sa ešte o ten riad a pôjdeme. Si pripravený?“
„Ja áno,“ prikývol. „Ale aj tak… učiť sa doma všetko, čo sa učí na Rokforte?“
„Nezabúdaj, že Hermiona vie skutočne všetko. A určite by bola celá bez seba, keby ťa mohla učiť,“ mierne sa zaškľabila. Usmial sa viac.
„To áno. Ale aj elixíry? Iste, vie všetky, ale kde by sme v dome mohli mať… laboratórium s kotlíkmi a všetkými tými sprostosťami…“
„Charlie,“ už znova ho upozorňovala na výber slov. Prevrátil oči. „Myslím, že keby to bolo potrebné, tak by Hermiona založila oheň pod kotlíkom aj vo vlastnej obývačke,“ zasmiala sa a mávla prútikom nad drezom. Voda sa pustila a kefy začali drhnúť riad. A on sa zasmial tiež. Potom ale stíchol.
Chcel sa mamy spýtať na to, prečo nespala. Prečo Neville nechce byť doma, pretože rozprávke o skúškach neveril. Pred rokom sa nemusel tak intenzívne pripravovať na skúšky. Ibaže odpoveď bola až príliš jednoznačná. Pretože jeho otec…
Skúsi na to prísť sám. Prípadne sa zverí krstnej. Nikdy jeho dôveru nesklamala. Nemôže mamu trápiť svojimi otázkami. Určite nie dnes, keď je nevyspatá a jej myšlienky zjavne rozhádzané, pretože si znova kontrolovala veci, ktoré skontrolovala pred piatimi minútami.
Po príchode do Brlohu ho babička Molly objala a chcela, aby sa naraňajkoval, hoci práve doraňajkoval. Stále sa každého snažila presvedčiť, že má hlad, aj keď nemal. Ale mal ju strašne rád. Mama sa po jeho nástupe na Rokfort chcela zamestnať na plný úväzok a babička jej navrhovala, že tak môže spraviť hneď, že by predsa Charlie mohol byť u nej, ale mama nechcela. Vraj už babička toho zažila dosť, aby jej zavesili na krk ďalšie deti. Pretože pri Charliem samozrejme nechcela ostať. Chcela doma aj Lunu a Franka a tiež Percyho. Artura a Améliu asi ťažko, to by teta Susan neprežila. A dvojčatá boli v Egypte. Babičke sa to nepozdávalo. I tak bol u nej často, najčastejšie zo všetkých detí. Pretože už mal dosť rokov, aby babičku príliš nezaťažoval a mama si častokrát musela odskočiť do práce aj vtedy, keď to neplánovala, alebo keď nemala krstná čas.
A krstná tu bola tiež. Prišla s otcom, ale hneď povedala, že musí isť za nejakou pani ohľadne otca a jeho záležitostí, ale že sa na obed určite vráti. A musela sa zastaviť v práci, aby odovzdala preskúmaný artefakt a vyzdvihla si ďalší, ktorý si tam určite nájde. Tiež tu mala veci zo svojej druhej práce, takže sa chcela zdržať. Hoci nevedel pochopiť, načo si priniesla počítač, keď tu nemala babička elektrinu, ale zase… možno by jej toľko baterka vydržala.
Mama si hneď uložila veci na stolík v obývačke pri okne. Dalo sa odtiaľ pekne vidieť dozadu, do sadu a tiež k záhradke, pri ktorej postával jeho otec. Pozrel na mamu a tá mu vtisla bozk do vlasov a požiadala ho, aby ju nechal najskôr sa s otcom porozprávať. Asi áno, zrejme to bolo potrebné. Posadil sa na stoličku. Keď sa vystrel, dovidel k záhradke a videl, ako mama pristúpila k otcovi. Nepočul síce, ale aspoň mohol pozorovať.
——
„Ahoj,“ pozdravila Ginny Harryho, keď k nemu podišla. Pozrel na ňu. Stiahla obočie. Nos mal napuchnutý a pod očami stopy modrín.
„Ahoj,“ prikývol. Skúmavo si ju prezrel. Tvár jej špatili výrazné kruhy pod očami. „Obaja vyzeráme vskutku pôvabne,“ natiahol. Zamračila sa ešte viac. Potom sa odvrátil. „Rozoberiem ten plot, ošmirgľujem starý náter a nanovo natriem… malo by ma to dosť zamestnať, nie?“
„Harry, prestaň,“ zasyčala potichu.
„Vieš, Ginn, núti ma to opýtať sa, prečo vyzeráš nevyspato a utrápene, čo ti spravil, ibaže viem, že on ti nespravil nič, pretože na to nemá a vyzeráš takto len preto, lebo trápiš samú seba,“ pozrel na ňu so stiahnutým obočím.
„Čo si mu povedal? A prečo ťa udrel?“ nereagovala na jeho poznámku.
„Udrel ma preto, lebo som mu povedal, že ním pohŕdam, aby si vedela. Čakal som, že bude vaše manželstvo hájiť, že si bude za ním stáť, a jediné, na čo sa zmohol bolo to, že sa mi zaň ospravedlnil. Nie je to smiešne?“ zavrtel hlavou a pozrel na ňu. Mala privreté oči a zovreté pery. „Povedal som mu ale aj to, že sa vám doň nebudem montovať, pretože to tak chceš ty. A keď má nejaké pochybnosti, tak nech sa zamyslí sám nad sebou. A ešte som povedal to, že hoci vám život šiel ďalej a prežili ste jedenásť rokov, ktoré samozrejme rešpektujem, pre mňa je to nepochopiteľné, vieš? Ja som nežil jedenásť rokov. Ja som ostal stáť na mieste a jedenásť rokov som sa snažil prelomiť prekliatu kliatbu upínajúc sa v myšlienkach na to, čo som mal…“ vypustil potichu. Videl, že viečka zovrela ešte pevnejšie. „Nechcem, aby ma niekto začal ľutovať alebo niečo kvôli mne meniť, keď o tom nie je presvedčený, ale aspoň v tomto klamať nemôžem, Ginn. Povedal som mu, že ťa stále milujem, ale nebudem vám prekážať, pretože to tak chceš ty. A jedine ty. Na ňom mi absolútne nezáleží.“