Pri príchode na Ministerstvo mágie si Harry všimol, že je tam oveľa viac ľudí, ako bývalo bežné. A najmä deviate podlažie sa ľuďmi len hemžilo. Každý sa snažil predrať do súdnej siene, kde mali vypovedať ďalší svedkovia a zrejme všetci čakali na výpoveď Harryho Pottera.
Odvtedy, čo začal robiť pre Oddelenie záhad a najmä od chvíle, kedy sa v Rokforte presvedčil ísť s ostatnými do siene na obed, si začal veriť. A čím viac pozitívnych vecí sa dialo v jeho živote, tým si bol sám so sebou istejší. Dav mu síce liezol na nervy, ale bolo to preto, lebo to bol dav a nie preto, že by mal obavy alebo by bol nervózny, ako v minulosti.
A v posledných niekoľkých týždňoch, od zmiznutia Ginny a jeho súkromnom pátraní sa vo veľkom špekulovalo aj o tom, že rozvedená žena by predsa len mohla nájsť cestu k svojmu bývalému snúbencovi, hlavne teraz, keď ju tak hrdinsky zachránil. Prestal si podobné články všímať. Spočiatku ich sledoval, teraz len mával rukou. Aj tak o ňom budú písať do konca jeho života a zrejme aj dlho po tom.
Minister otvoril ďalší deň súdneho procesu a Ogden vyzval Ginny, aby predstúpila a vypovedala.
„V tú sobotu som sa vrátila zo zápasu na oddelenie, aby som v kancelárii napísala článok o jeho priebehu tak, ako obvykle. Moji kolegovia tam ešte neboli. Pomyslela som si, že tentoraz budem mať prácu rýchle hotovú… a potom si nič nepamätám. Prebrala som sa o niekoľko hodín v pivnici za zamrežovanými dverami a uvedomila som si, že ma museli uniesť. Nevedela som prečo a kto, ale snažila som sa kričať, volala som po únoscoch, aby mi vysvetlili, čo sa vlastne deje…“
Toto boli notoricky známe informácie, ktoré si všetci zúčastnení vypočuli už niekoľkokrát. A najmä z úst Pansy, ktorá bola tou, čo čakala na Ginny v kancelárii, aby ju omráčila a preniesla sa a ňou. Členov Wizengamotu ale zaujímalo najmä to, ako sa k nej správali pri väznení, aby vedeli rozhodnúť o výške trestov.
Harry sa pozrel na obvinených. Malfoy sedel s hrdo vztýčenou hlavou, Goyle len znechutene a unudene zazeral, Zabini sa mračil na všetkých a Nott s Pansy vyzerali skutočne zničene. Crabbe ale civel na Ginny, zviazanými rukami sa poškrabal v rozkroku. Tomu idiotovi bolo jedno, že sa rozhoduje o jeho budúcnosti. V hlave mal obrázok sprchujúcej sa Ginny a nedokázal ju z hlavy dostať. Debil.
„Povedzte nám, pani Weasleyová,“ Kemp ju jemne smeroval k tomu, čo muselo byť povedané. „Ako sa k vám správali obvinení?“
„Uhm,“ prikývla a stiahla obočie. „Mali jasné inštrukcie. To bolo zrejmé z ich správania a neskôr mi to aj potvrdili. Neukazovali mi tvár, spočiatku som nevedela, o koho ide. Až neskôr mi to došlo, podľa ich rečí a prejavu. Dostala som trikrát denne jesť, trikrát denne ma vyviedli na toaletu a raz mi dovolili sa osprchovať. Inak ma nechali tak. Fyzicky mi neubližovali, občas použili vulgarizmy. Nevedela som, kto sú, pretože sa pri mne objavili ojedinele, ale aj tak mi to došlo. Bol to väčšinou Goyle a keď naznačil, že Harryho dom odpočúvali, začalo mi dochádzať, čo asi chcú. Harry mi o tých kliatbach totiž povedal. No a potom…“ zamračila sa a mierne zapýrila. „Nejaký čas predtým, ako prišiel Harry s Hermionou, prišiel spolu s Crabbom, aby mi oznámili, že sa na ďalší deň skontaktujú s Harrym, ktorý im prinesie kliatby a oni sa dostanú z krajiny… a keďže sa už nikdy neuvidíme, obaja sa ma chystali znásilniť,“ dodala potichu. I tak to bolo dosť jasné, pretože sa jej hlas čarovne niesol celou sieňou.
Harry sa díval na Goyla, ktorý vyzeral takmer až spokojne a Crabba, ktorý si znova siahol do rozkroku. Zamračil sa. Pozrel na ministra, aj Ogdena, ale všetci boli zaujatí svedkyňou. Ale vlastne, načo by sa do toho staral? Keď sa Crabbe strápni, bude to jeho hanba. Mykol plecami.
„Prepáčte, Ginny, viem, že je to pre vás ťažké,“ Kemp pokračoval veľmi ohľaduplne. „Potrebujeme to ale počuť jasne. Povedali to zreteľne? Že vás znásilnia?“
Ginny frustrovane zafunela.
„Nie je to vaša hanba, Ginny. To si uvedomte. Je to ale dôležité… možno vás počas väznenia fyzicky nenapadli, ale chystali sa to napokon spraviť. A každá takáto informácia môže ich trest navýšiť…“
Pozrela na Harryho, ktorý prikývol. Možno budú na Goyla stačiť dve vraždy, ale Crabbov trest by sa mal navýšiť.
„Doslovne povedali, že vystriekajú každú moju dieru,“ vypustila so sebazaprením. „Crabbe si potom stiahol nohavice a začal predo mnou masturbovať. Nič viac sa nestalo, pretože prišli Harry s Hermionou. Nie, moment. Stalo. Ešte predtým prišiel Nott, ktorý sa s nimi pohádal. Vravel, že toto Malfoy nepovolil a že všetko pokašlú, pretože keď sa to dozvie Harry, pomstí sa. Goyle sa len smial a vravel, že si pokojne môže pichnúť aj on a tiež Blaise, keď príde… Nott odbehol preč a Goyle šiel za ním. Potom si Crabbe vyzliekol nohavice. Keď sa Goyle vrátil, znova oplzlo vravel o tom, ako si to so mnou rozdajú… a potom prišli Harry s Hermionou.“
„Takže obvinený Nott nesúhlasil s ich činnosťou?“ spýtal sa Kemp. Harry pozrel na Notta, ktorý zdvihol zdrvene hlavu.
„Rozhodne nesúhlasil. Podľa jeho slov ma tam mali len držať, mali mi dávať jesť a snažiť sa, aby to pre mňa nebolo príliš traumatizujúce… Vlastne myslím, že sa ku mne správal najnormálnejšie,“ pripustila. Sieňou zvedavo zašumelo.
„Nespravil ale nič, aby vás vyslobodil…“
„To asi nemohol, nie?“
„Samozrejme,“ prikývol Kemp. „Jeho obhajoba sa ale zakladá na tvrdení, že bol do všetkého nútený. Že bol vydieraný najskôr Ritou Skeeterovou a neskôr nútený Neporušiteľným sľubom. Čo myslíte?“
„Ja neviem, čo sa medzi nimi odohrávalo predtým. Aké zvrátené zmluvy medzi sebou uzavreli a či súhlasili dobrovoľne alebo nie. Nott sa ku mne správal normálne, nijako hrubo ani vulgárne. Crabbe bol hrubý a Goyle vulgárny…“ zamračila sa. „A to je všetko,“ mykla plecami.
„Až na ten posledný moment, kedy sa chystali vás opakovane znásilniť,“ upozornil. Ginny len prikývla.
„A čo ďalší traja obžalovaní? Čo nám viete povedať k nim? Boli pri vašom väznení?“
„Na vlastné oči som nevidela ani jedného. Podľa rečí im ale Malfoy správami posielal inštrukcie a podľa jeho výpovede môj únos naplánoval. Podľa výpovede Parkinsonovej to bola práve ona, kto ma uniesol. A minimálne v tú nedeľu tam boli obaja, ako Pansy tak aj Blaise. Nevidela som im do tváre, pretože mali kapucne, ale videla som päť rozdielnych postáv…“
„Ste si tým istá?“
„Áno, samozrejme.“
„Dobre, ďakujem,“ prikývol Kemp a obrátil sa k Wizengamotu. „Vážený súdny tribunál, podľa výpovede poškodenej je zrejmé, že do jej únosu boli skutočne zainteresovaní všetci piati obvinení. A ako sama povedala, neubližovali jej, ak sa však držanie v zajatí dá klasifikovať týmto termínom, napokon však chceli použiť násilie a sexuálne ju zneužiť. Toto aj potvrdzuje ich výpoveď pod Veritaserom,“ mierne sa pousmial. Ogden prikývol.
„Mal by som pár otázok na poškodenú!“ prihlásil sa obhajca ex offo, hoci veľmi neochotne. Sudca jeho žiadosti vyhovel. „Ďakujem,“ povedal právnik a obrátil sa k Ginny. „Pani Weasleyová, rád by som vás poprosil, aby ste ešte raz povedali, aký ste mali pri vašom únose pocit z pána Notta a tiež slečny Parkinsonovej,“ vyzval ju.
„Z Pansy som nemala nijaký pocit… alebo teda, keby som vedela, že ma ona omráčila a dotiahla tam, tak by som jej asi zo srdca niečo povedala. V tom momente som to ale nevedela a v tej chvíli som ani nevedela, kto sa skrýva pod kapucňami. Viem len, že v ten prvý deň tam bol niekto, kto mal zjavne ženskú postavu. Parkinsonová. A správala sa podľa toho, aké dostala inštrukcie. A ako som už povedala, Nott sa správal ohľaduplne, bez nevraživosti, opovrhovania, urážok… tými ma častoval Goyle.“
„Takže sa správali tak, ako im niekto naordinoval?“ povytiahol obočie.
„Znova opakujem, že neviem, kto a prečo spolupracoval, kto a ako plnil inštrukcie. Či ochotne alebo neochotne. Viem len to, že Nott mi nechcel ublížiť, ani keď mal možnosť…“
„Čiže je pravdepodobné, že vďaka vyhrážkam Rity Skeeterovej bol do všetkého pán Nott namočený nedobrovoľne?“ zdôraznil skôr pre Wizengamot. „A slečnu Parkinsonová sa toho sprisahania zúčastnila z lásky k hlavnému obžalovanému, pánovi Malfoyovi?“ Právnik si skutočne robil len svoju prácu, hoci o ňu nestál ani náhodou. Radšej by zastupoval svorku vlkolakov, ako týchto dvoch.
„Aurori vyšetrili všetky súvislosti. Kto bol do čoho nútený, kto to vymyslel, kto spolupracoval dobrovoľne a kto nie. Neviem, či som ja kompetentná k tomu, aby som vytvárala takéto závery…“
„Nie závery, len pocity…“
„Pani Weasleyová niekoľkokrát povedala, aké mala zo všetkého pocity,“ postavil sa Kemp. „Myslíte, že keď sa jej to spýtate stý krát, bude jej odpoveď odlišná?“
„Pokoj, prosím,“ zažiadal Ogden do šumu. „Myslím, že nám výpoveď pani Weasleyovej stačí. A budeme jej výpoveď brať do úvahy, pán Kowalsky,“ díval sa na právnika ex offo. „Budeme pri stanovovaní trestov pamätať na ústretové správanie pána Notta, verte nám…“
Nato si právnik sadol na svoje miesto úplne pokojne. Spravil, čo sa od neho čakalo. Ozval sa, keď to bolo potrebné. Bol mu ale ukradnutý, rovnako ako ona. Čo im môže získať? Osemnásť, miesto dvadsiatich rokov? No hurá…
„Súd teraz predvoláva pani Amandu Brooksovú…“
Amanda si sadla na miesto usmievajúc sa na všetkých v okolí, ktorých dôverne poznala.
„Zastupujem pána Pottera a starám sa o všetky jeho záležitosti od chvíle, kedy sa objavil…“ vysvetlila, prečo tam vlastne sedí ona. „Zavolal mi a požiadal ma o stretnutie. Chcel sa nejako dozvedieť, či Skeeterová skutočne odišla z krajiny, či a ako má niekde nejaké finančné rezervy… Chcel proste zistiť, kde je. To by ale trvalo veľmi dlho a tak navrhol, aby som sa pokúsila zistiť, či si nejaká žena v Ritinom veku v posledných mesiacoch nekúpila alebo neprenajala nejakú nehnuteľnosť. Vie, aké mám styky a chcel ich využiť. A ja som sa do toho pustila…“
Veľmi podrobne im vykreslila svoje následné kroky a vylíčila svoju účasť pri súkromnom pátraní pána Pottera. Najdôležitejšie bolo ale jej svedectvo pri nájdení tela Rity Skeeterovej. Nepovedala, kto jej pomohol. Odkazovala na svoje právo chrániť zdroje. A keďže bola právnička, nikto jej to nevyhováral. A vlastne to nebolo dôležité.
Napokon sa predsa len ukázalo, že na zozname, ktorý posunula Amanda Ronovi v deň Ginninho vypátrania bol aj lesný domček, v ktorom ju držali. Keby nebolo Notta, dostali by sa doňho aj tak, ale asi príliš neskoro pre Ginny.
Výpoveď Remusa bola dosť stručná. Prezradil, že ho Harry požiadal o kontrolovanie Draca Malfoya v momente, ako ho začal podozrievať. O mape nevravel nič. A následne aj o spolupráci s Ronom, kedy čakali na znamenie, aby ho zaistili.
Ron okrem toho vypovedal, že pátral a preveroval adresy, kde by jeho sestru únoscovia mohli držať. A pekne dopodrobna opísal zadržanie mozgu celej zločineckej organizácie. Skutočne použil tieto slová. Tiež doplnil predchádzajúce výpovede aurorov, ktorí boli prítomní pri vypočúvaní zadržaných.
A v tomto smere bola najdôležitejšia výpoveď Tonksovej, ktorá sa ako šéfka vyšetrovateľov zúčastnila úplne všetkých vypočúvaní. A priznala, že vlastne len dohliadala, akým smerom sa uberá to oficiálne vyšetrovanie, pretože to správne viedol Harry Potter.
Keď sa po pauze vrátili do súdnej siene, Harry bol nesmierne rád, že sa nikto príliš nezaoberal skutočnosťou, prečo mali byť odpočúvané hlavne rozhovory jeho a Hermiony. Prečo si Skeeterová myslela, že jej niečo po večeroch povie, s niečím sa jej zverí, vytiahne niečo dôležité. Nikoho do toho nič nebolo a proces sa viedol presne v tomto duchu. Presne tak, ako to minister sľúbil.
Hermiona stručne opísala, ako sa dozvedela o kliatbach a o pečati. Pri tomto bola jej výpoveď veľmi prínosná, pretože ostatní sa zúčastňovali len samotnej akcie, nie udalostí predtým. Spomenula, ako jej Harry povedal o Hartovi, ako ho doma nenašli, pretože bol mŕtvy a ako to už vtedy hrýzlo Harryho hlavu. Lenže umrel prirodzene a ich podozrenie sa rozplynulo. Až do chvíle, kedy priletela sova s polovicou pečate a výzve k spolupráci.
V tom momente sa jej výpoveď už zhodovala s predchádzajúcimi a Ogden ju po dvoch hodinách prepustil. Wizengamot mal jasno, verejnosť tiež. Bolo potrebné vypočuť už len posledného svedka. A keďže sa predpokladalo, že jeho výpoveď bude najrozsiahlejšia, najpodrobnejšia a najviac sledovaná, Ogden s ministrom pojednávanie prerušili do ďalšieho dňa.
——
„Crabbe sa včera skoro spravil do nohavíc, keď vypovedala Ginny,“ informoval Harry Hermionu pri raňajkách. O malú chvíľu mala prísť Ginny a mali sa premiestniť k Ministerstvu. Hermiona zdvihla hlavu od novín.
„Fujha,“ okomentovala tú predstavu. „Sakra fuj. Dobre, že sme prišli. Keby sa jej len dotkol, tak…“ znechutene zavrtela hlavou.
„Tak by bol mŕtvy,“ prikývol. „Každopádne sa jej predstavou bude v Azkabane odbavovať… ako dlho myslíš?“
„Nemyslím. Alebo teda myslím, že všetci dostanú doživotie,“ mykla plecami a vrátila sa k novinám.
„Pôjdem sa pozrieť. Do Azkabanu…“
„A prečo?“ znova naňho pozrela.
„Len tak,“ tentoraz mykol plecami on. „Som zvedavý, ako všetci vyzerajú… po dvanástich rokoch.“
„No, sú o dvanásť rokov starší,“ postavila sa, aby si doliala kávu. Uškrnul sa. „A určite zúbožení, zanedbaní, frustrovaní a veľmi nahnevaní,“ zaškľabila sa a sadla si. „Nebudú nadšení, keď ťa uvidia.“
„To mi je jedno. Chcel by som sa ale každému pozrieť do očí a povedať im, či si už konečne uvedomili, za koho vlastne bojovali a či im to za to stálo.“
„Na to je už neskoro, bolo im to povedané pri procesoch,“ potichu povedala. „Aj o toto si prišiel. O pocit zadosťučinenia.“
„Áno,“ prikývol. „Tak tam zájdem len preto, aby som sa im ukázal v celej svojej kráse,“ zaškľabil sa.
„V tom s tebou súhlasím,“ ozvala sa Ginny. „Krásny si,“ uchechtla sa.
„Tak sme všetci,“ skonštatovala Hermiona a dopíjala kávu.
„Prečo si sa oholil?“ zamračila sa naňho Ginny. „Vravela som ti, že so strniskom vyzeráš drsnejšie…“
„Vyzerám ako po preflámovanej noci,“ uškrnul sa a vtisol jej bozk. „Musím reprezentovať, nie?“
„Si v pohode?“ strachovala sa.
„Určite,“ usmial sa. „Už som v tom najlepšom poriadku a nebude mi vadiť predstúpiť pred všetkých a vypovedať… čestné čarodejnícke…“
„Na cestu…“ Hermiona vtisla Ginny do rúk šálku s kávou, ktorú ona automaticky uchopila.
„Myslím to vážne,“ dívala sa na Harryho.
„Som v poriadku,“ usmial sa a vtisol jej ďalší bozk.
„Tak dobre…“
„Dopila si?“
„Ešte som nezačala…“
„Tak tú kávu vypi, nech môžem umyť šálku…“
——
„Wizengamot predvoláva svedka Harryho Pottera,“ zahlásil Ogden po otvorení pojednávania ministrom.
Sieň vzrušene zašumela. A divadlo mohlo začať, trpko si pomyslel Harry. Nie, necítil ani trocha nepokoja alebo nervozity ako prvýkrát, keď sa postavil v átriu desiatkam, možno stovkám novinárov a čarodejníkov. Bol absolútne pokojný. Dokonca ani nezaváhal, že bude vôbec rozprávať pred toľkými čarodejníkmi.
Spokojne pozrel na obžalovaných a len Malfoy s Goylom naňho pozreli. Goyle znechutene, Malfoy ale zmierene a pokojne. Strávi zvyšok svojho života v Azkabane, možno vedľa svojich rodičov, ale aspoň s pocitom, že spravil všetko preto, aby sa vzbúril nanútenému spôsobu života, ktoré mu vybralo Ministerstvo pred dvanástimi rokmi.
Predniesol prísahu o tom, že bude vypovedať pravdu a nič než pravdu a usadil sa čelom k Wizengamotu. Kemp sa postavil a predstúpil pred neho. Desiatky novinárov malo pripravených kvantum pergamenov a rýchlobŕk. Každé ucho bolo napnuté, aby zachytilo možno aj dych a tlkot srdca Hrdinu.
„Pán Potter,“ spustil Kemp priateľsky, „v uplynulých dňoch sme toho počuli veľa a vy sám ste pri vypočúvaní počuli ešte viac. Povedzte, prosím, ako vnímate celú záležitosť zo svojho uhľa pohľadu…“
„Áno,“ prikývol a nadýchol sa. „Takže začnem hneď na začiatku, aby bolo jasné prečo to boli kliatby. Keď som sa vrátil pred pár mesiacmi, tvrdil som, že nechcem hovoriť o minulosti. Teraz by som rád svoje prehlásenie upresnil. Nechcem hovoriť o minulosti, môžu sa však nájsť výnimky, o ktorých je možné hovoriť,“ natiahol. Ozval sa nesmelý smiech.
„Predpokladám, že okrem kliatob myslíte aj Miznúcu miestnosť?“ nadhodil Kemp. Svojho času sa prepierala v médiách vo veľkom.
„Áno. Viete, kto bol Severus Snape. Pracoval ako dvojitý agent… pre Dumbledora a aj Voldemorta. Ale bol verný Dumbledorovi, čo aj dokázal. A ako nastrčený smrťožrút poznal mnoho smrťožrútskych praktík. Okrem toho to bol mimoriadne inteligentný a rozhľadený čarodejník. Dokonca som ochotný prehlásiť a to s čistým svedomím a vedomím, že bol lepším a schopnejším, než Voldemort a aj Dumbledore,“ pevne prehlásil.
V sieni by zrejme začuli aj špendlík padnúť. O tomto sa s ministrom nebavili, ale chcel to povedať. Croacker naňho pozorne hľadel.
„Je to pravda. Počas tých jedenásť a… neviem koľko to bolo presne,“ natiahol predstierajúc nezáujem, „sme sa rozprávali o mnohých veciach. Rozoberali sme jednotlivé kúzla, napríklad. Nielen funkciu kúzla a ako ho zoslať, ale aj princípy, na ktorých kúzlo funguje na rôznych úrovniach. Bude sa vám to zdať smiešne, ale my sme kúzla riešili aj po fyzikálnej, chemickej, dynamickej stránke… a mnohých ďalších. Nielen kúzla a zaklínadlá, ale aj kliatby, elixíry… Za viac ako jedenásť rokov sme toho prebrali skutočne veľa. A preberali sme aj Miznúcu miestnosť. Alebo, ak chcete, Miestnosť, či Komnatu najvyššej potreby. Preberali sme ju tak dlho a tak podrobne, že nám začalo byť podozrivé, ako sa tam niektoré… a vlastne skoro všetky veci mohli dostať. O tomto som sa ale rozprával ako s ministrom, tak aj so svojím šéfom a táto záležitosť je už vyriešená.
Rovnako tak mi rozprával o rôznych iných veciach, o ktorých samozrejme vravieť nebudem. Pri svojom dvojitom pôsobením sa dostal k zaujímavým a veľmi hodnotným informáciám. Napríklad aj o kliatbach. Skutočne nebudem vravieť kto, kde, ako, pri akej príležitosti, prečo… rozprával som sa o tom s ministrom a ten s mojím postojom súhlasí,“ pozrel na ministra.
„Áno, s pánom Potterom som sa porozprával dosť osobne a má moju dôveru. Povie tu len to, čo sám uzná za dôležité… a ja s tým súhlasím. Takže žiadne doplňujúce otázky ako zo strany Wizengamotu, tak ani neskoršie dožadovanie sa doplnkových informácií novinárov, ak môžem poprosiť,“ Croacker pozrel na Ogdena a prebehol tri rady novinárov, ktorí pozorne počúvali. Niektorí prikývli, niektorí neurčito mykli plecami.
„Ďakujem,“ prikývol Harry. „Históriu Slizolinových kliatob spomínať nebudem. Veľmi dobre som vedel, že bude potrebné sa k nim dostať a zničiť ich. Nehovoril som o nich, chcel som predniesť len závery, rovnako ako pri Miznúcej miestnosti. Rozprával som sa o nich len so svojou kolegyňou, Hermionou Grangerovou a svojou priateľkou,“ vypustil bez zaváhania, „Ginny Weasleyovou a to len doma, v dome rodiny Weasleyovej a v mojej pracovni. Povedal som, o čo ide, povedal som, že sa Snape postaral o to, aby sa ku kliatbam nikto nedostal a to tak, že zapečatil vchod, ktorým sa k nim dalo dostať, pečať rozlomil a dal ju do úschovy dvom čarodejníkom. A pokým by som nemal pečate a nimi nedokázal otvoriť vchod, mlčal som o kliatbach.
Bol som pokojný, pretože sme o kliatbach vedeli len my a sústredil som sa na Miznúcu miestnosť. Nechal som si Ronom overiť dvoch čarodejníkov a prvého som navštívil. Mal som jednu časť pečate. Lenže druhý sa za ten čas presťahoval a chvíľu trvalo, kým sme ho vypátrali. Na nešťastie bol však mŕtvy a jeho syn, ktorý mal automaticky prebrať funkciu akéhosi opatrovníka pečate, bol tiež mŕtvy.
Musím sa priznať, že ma tá smrť prekvapila. Bol mladý a ani muklovia nevedeli určiť príčinu smrti. Museli spraviť nejaké testy. Uňho doma pečať nebola a mne to bolo podozrivé. Lenže nikto o tom nemohol vedieť. Bol som pripravený a vlastne som sa aj pustil do pátrania po hocikom alebo aj hocakom mieste, kde by pečať mohol skryť, pretože bolo nemysliteľné, aby sa k nej niekto dostal. Potom ale muklovskí lekári zistili, že mladý Hart zomrel na infarkt.
Trocha som sa upokojil. Mal som dosť času zistiť, kde je pečať. Vlastne zvyšok života. Nepredpokladal som, vlastne som ani nemal tušenia, že sa Rita Skeeterová rozhodla zistiť nejaké niečo, v čo dúfala a najala šiestich obžalovaných, aby mi napichli dom a odpočúvali ma. Stalo sa.
V inkriminovanú sobotu, v čase, kedy bola Ginny ešte v práci, priletela sova a priniesla balík. V balíku bola druhá časť pečate a list, v ktorom sa písalo, že únoscovia chcú, aby som tie kliatby vyniesol, aby som o tom nikomu nepovedal, hlavne nie aurorom a Ministerstvu a že majú Ginny Weasleyovú. V tom momente som vedel, že je niečo veľmi zle.
Vzal som Hermionu z domu, pretože prvé, čo mi preletelo hlavou boli miesta, kde sme sa o pečati bavili. A únoscovia o nej museli vedieť, keď mi ju poslali, rovnako ako o kliatbach. Tam som ju požiadal, aby sa na Ministerstve pokúšala odvrátiť odo mňa pozornosť, hoci to muselo byť zložité.
Bol som si istý, že to s únosom je pravda. Mali Ginny, vedeli o kliatbach, poslali pečať a vedeli, že spravím všetko, čo budú chcieť. Najprv som skontroloval svoju kanceláriu, ale tá bola čistá. Zašiel som na Oddelenie športu, Ginny tam nebola. Na stole mala rozpracovanú úlohu, v stolíku mobil, na ktorom mala zmeškaný hovor odo mňa a tiež od kolegyne, Katie Bellovej. Na tabuli s príchodmi a odchodmi som si prečítal, kedy prišla. Nie však, kedy odišla. A čas volania Katie Bellovej naznačil, že Ginny musela zmiznúť niekedy v priebehu polhodiny. Zavolal som Ronovi Weasleymu, aby som sa tváril, že som ju nevinne hľadal, keď neprišla domov. Aurori museli byť zmobilizovaní. Musel som pôsobiť, že netuším, o čo ide, čo sa deje a tak to zhodnotili aj novinári.
Každopádne som zistil, že aj dom Weasleyových je čistý a s Hermionou sme sa dohodli, že budeme hrať hlúpych a u mňa doma sa tváriť, že si myslíme, že ide o smrťožrútov z minulosti, pretože sme sa už predtým zhodli na tom, že to musí byť niekto… bližší.
Že nasadila Rita do môjho domu ploštice, to bolo najjednoduchšie zistiť. Vďaka kúzlam sme našli jednu a postupne ostatné. Dohodli sme sa, že sa budeme tváriť, že o nich nevieme…“
„Prepáčte, pán Potter,“ prerušil ho Kemp. „Ale ako ste zistili, že vám odpočúvacie zariadenia nainštalovala Rita Skeeterová?“
„Áno, to…“ mierne stiahol obočie. „Mal som dom zabezpečený prvotriedne. A ak som vylúčil možnosť, že mi tam ploštice namontoval niekto z mojich priateľov… musel predsa existovať nejaký spôsob, ako sa tam dostali. A on samozrejme existoval. Možno ste to nevedeli, ale Rita Skeeterová bola neregistrovaný animágus… chrobák…“
Miestnosťou zašumelo. Nie, nevedeli to.
„Takže sa nepochválila, dalo sa to čakať… Každopádne som krátko po svojom… povedzme, že vyslovení nespokojnosti s jej prácou, kedy sa s ňou Prorok rozlúčil, dostal balík, v ktorom bola socha, ako vďaka, zo Sporeovej inštitútu. A v tejto soške sa do môjho domu nechala doručiť… ako chrobák. Potom bolo ľahké premeniť sa na človeka a v spolupráci s tými vonku, namontovať ploštice…“
„Dobre a ako ste vedeli, že spolupracuje s obžalovanými?“
„Dostanem sa k tomu, ak dovolíte. Vedeli sme teda to, že mám v dome ploštice, že mi dom zamorila Rita. A bolo jasné, že s niekým spolupracuje. Ten vydieračský list to len potvrdzoval. Ale kto, že áno? Nepozdávala sa mi myšlienka, že to mali byť smrťožrúti z minulosti. Samozrejme sa na nich mohla nakontaktovať, ibaže oni by s ňou spolupracovali kvôli niečomu dôležitejšiemu, než kvôli zozbieraniu informácii k mojej kompromitácii. Napríklad kvôli kliatbam, áno, ibaže o tej sa dozvedeli až ďaleko neskôr.
Čiže kto?
Už keď som bol v Rokforte a vyniesol tie kliatby, som si uvedomil, že Draco Malfoy bol často vídaný na pozemkoch. Prečo Rokfort a ako bol vídaný, to sú veci, o ktorých hovoriť nebudem,“ zamračil sa na Kempa. Zmierene prikývol. „A uvedomil som si ďalšiu vec. Keď som sa s Dracom Malfoyom stretol, len jeden jediný raz, vedel som, že má niečo v pláne. Samozrejme som nevedel čo a kliatby by mi nenapadli ani vo sne, ale v jeho výraze bolo niečo, čo sa mi nepáčilo… na nešťastie som si to uvedomil až v tej chvíli. A vzápätí som šiel za riaditeľkou Rokfortu, aby som si syna odviedol domov a za Remusom Lupinom, aby som ho požiadal o sledovanie Malfoya a tiež o jeho… označenie…“ vysvetlil princíp kontrastnej látky.
„Nemal som stopercentnú istotu, ale keď som sa v ten deň večer stretol s Remusom, Hermionou, Amandou a Ronom, bol som si istý. Jednotlivé dieliky do seba zapadali.
Skeeterová už počas našej školskej dochádzky spolupracovala s Malfoyom. Odpočúvacie zariadenia boli muklovské, ale v akom inštitúte pracoval Nott? S čím sa zaoberal? A tiež Goyle. Bol vojakom v muklovskej armáde, odpočúvaciu techniku aj s prenosovým vozom si mohol zaobstarať hocikedy. Kto má najlepšiu šancu dostať sa k Ginny do práce ako niekto, kto pracuje na Ministerstve? Parkinsonová. A kto vie upravovať pamäte rovnako, ako jeho podarená matka? A upraviť ju muklovskému doktorovi vyšetrujúcemu Hartovu smrť? Zabini. Pravda, pre Crabba som uplatnenie nenašiel, ale toto všetko boli ľudia, ktorí sa na škole priatelili, alebo skôr tvorili skupinku, ktorú nikto nemal rád a týchto všetkých mohla najať Rita prostredníctvom Malfoya, pretože sa všetci chceli pomstiť nielen tomuto systému a tým, kto ich do tejto biednej existencie uvrhol, ale hlavne tomu, kto to všetko spôsobil. Čiže mne.
Až potom prišli na rad kliatby. Možno spočiatku pochybovali, ale snorenie Malfoya na pozemkoch Rokfortu naznačuje, že nehľadal bylinky do elixírov. Hľadal vchod, ktorý bol zapečatený. Keď sa dozvedeli o pečati, Goyle najprv vraždil a Zabini upravoval pamäte. Parkinsonová uniesla Ginny, ktorú Goyle s radosťou psychicky týral. Za výdatne Crabbovej asistencie…“ znechutene sa otriasol.
„Keď sme sa viac menej zhodli na tom, kto to bude, bolo potrebné zistiť, kde to bude. Amanda mala pátrať po domoch, ktoré si v posledných mesiacoch mohla najať alebo kúpiť Rita, pretože títo ostatní mali sťažka na účty a bežný život. Nemohli finančne pokryť takúto akciu. Možno jej sľúbili, že Ginny vymenia za mňa a ona sa dozvie všetko, čo chce. Ibaže to všetko vyzeralo byť na dlho. Ron aj so mnou tie domy overoval, Hermiona spolu s Tonksovou viedli vyšetrovanie tak, ako sa predpokladalo… ale hlavne tak, aby mne poskytli priestor. A na tomto mieste musím povedať, že môj šéf vedel o mojom súkromnom vyšetrovaní.
A keďže sa to mohlo ťahať dlho a ja som vedel, že z psychologického hľadiska mi ďalšie inštrukcie pošlú na štvrtý, piaty deň, bolo potrebné trocha urýchliť celú záležitosť, hlavne keď som videl svojho syna a rozprával som sa s ním,“ zamračil sa. „Dohodli sme sa, že skúsime niekoho označiť rovnako, ako Malfoya, pretože bolo jasné, že ten nos z Rokfortu nevystrčí. Stopercentne istý som si bol účasťou Malfoya, Goyla a Notta. A Parkinsonovej, ibaže tá bola plne vyťažená prácou pri stíhaní neexistujúceho. Menej istý som si bol pri Zabinim a Crabbovi. No a keďže Malfoy bol v bezpečí hradu a Goyle bol ktovie kde… pri Ginny, to sme vedeli… tak jedinou osobou, ktorú bolo potrebné označiť, aby nás doviedla na miesto, kde držali Ginny, bol Nott.
A tak som sa dostal do inštitútu, v ktorom pracuje a označil som ho. Následne sme sa dohodli, že to budeme musieť nejako zosynchronizovať, aby sme im zabránili v úteku. Ron šiel na Rokfort pre Malfoya, Tonksová čakala na Ministerstve s príkazmi na zatknutie a ja som šiel s Hermionou po Nottovi. Z práce šiel domov, ale kúpil večeru… kúpil niekoľko večerí a bolo jasné, pre koho to bolo.
Premiestnil sa niekam… a my sme šli za ním. Keď z domu vybehol Nott a Goyle, keď sa rozprávali o tom, ako to Malfoy nedovolil a ako robia chybu… a ako aj tak zajtra zmiznú z krajiny, bolo to jasné. Nott zmizol, Hermiona vyslala správu a všetci sme šli zatýkať. A to je asi tak všetko…“ vydýchol. Kemp sa postavil a podal mu pohár vody. „Vďaka,“ ocenil to Harry.
„To bola vskutku vyčerpávajúca a podrobná výpoveď,“ ohodnotil Kemp, „ale aj tak mi nedá, aby som sa nespýtal… Prečo konkrétne ste sa rozhodli všetky tieto skutočnosti zatajiť pred úradmi? Veď keby do toho bolo, tajne, zaangažovaných viac aurorov, pátranie by mohlo byť rýchlejšie, nie?“
„To možno mohlo, ibaže ako Remus kontroloval Malfoya v Rokforte, mohla dostať príkaz Parkinsonová kontrolovať činnosť aurorov. A zrejme aj dostala. Akékoľvek neštandardné správanie sa kohokoľvek mohlo viesť k tomu, aby boli opatrní a mohlo to mať nešťastný koniec.“
„Zrejme áno,“ prikývol ministerský právnik. „Ale aj tak…“
„Považujem Draca Malfoya za mimoriadne zdatného stratéga. Dokonca som sa vyjadril, že mi je veľmi ľúto jeho pokriveného postoja k svetu, jeho sympatizovaniu s Voldemortovým terorom a tiež jeho súčasný postoj. Je to škoda. Hodil by sa k mnohým veciam…“ vypustil. Sieňou sa niesol pohoršený šepot. Keby sa v tej chvíli Harry obrátil a pozrel na Malfoy, videl by hrdosť a sebavedomie. „Myslím to vážne,“ Harry pozrel na pohoršených členov Wizengamotu. „Dokázal od seba odvrátiť pozornosť, podarilo sa mu zmanipulovať Ministerstvo, aby pátralo po smrťožrútoch z minulosti… musíte uznať, že vymyslel geniálny plán.“
„Tak áno, toto je možno hodné povšimnutia, ale nie obdivu, pád Potter,“ upozornil Ogden.
„Ja Malfoya neobdivujem,“ mierne sa pousmial. „Vlastne by som ho najradšej preklial za všetko, čo napáchal. Len som vyjadril svoju ľútosť nad tým, že sa nachádza na opačnom brehu… vo vnímaní slobody, mieru a spravodlivosti a to platilo aj pred dvanástimi rokmi. Keby to tak nebolo, keby bol na tej správnej strane, mohol sa hodiť k mnohým veciam…“
„Možno…“
„Má ešte niekto nejaké otázky?“ spýtal sa minister do šumu a pozrel na obhajcu Notta a Parkinsonovej. Zavrtel hlavou. „Tak by som poprosil Harryho Pottera, aby sa vrátil na svoje miesto…“
Ogden chvíľu diskutoval s ministrom. Harry si pokojne sadol vedľa Ginny, pokým tri rady zúrivo dopisovali posledné slová.
„Wizengamot si vypočul všetky svedecké výpovede, rovnako ako vyjadrenia obvinených. Rovnako sme nezaznamenali žiadne nové žiadosti o výpovede, či obhajoby. Wizengamot vypočul všetkých navrhnutých. Prv, než si vypočujeme záverečné slová obvinených a odoberieme sa pouvažovať a rozhodnúť o rozsudkoch, spravíme si prestávku…“
„Nikto do ničoho nevŕtal…“ nadhodil Ron, keď sa hrabali zo siene na obed. Lenže nestihol myšlienku ani dohovoriť, keď sa na nich vrhli novinári.
„Pán Potter, čo ste mysleli svojimi poslednými slovami?“ „Pán Potter, nebudete trvať na zmiernení trestu pre Draca Malfoya?“ „Pán Potter, ako…“
„Všetko, čo som chcel povedať, som povedal,“ Harry sa zastavil. „Prajem si, aby tresty boli čo najvyššie. Záleží však na rozhodnutí Wizengamotu.“
„Čiže si nemyslíte, že by bol Draco Malfoy užitočnejším vonku?“ spýtal sa ho Braithwait.
„Každý dostane to, čo si zaslúži…“
„Nemyslíte…“
„A dosť, stačilo,“ zamračila sa Ginny na kolegov. „Myslím, že výpoveď bola skutočne obsiahla, čiže máte dosť materiálov k spracovaniu. Ospravedlňte nás,“ vrkla a začala sa pretláčať cez dav, ktorý jej vcelku bez námietok ustupoval. Harry sa pousmial. Rozvod jej skutočne pristal. Nielenže bola odvážnejšia, ale aj bojovnejšia, ako sa zdalo.
„Hádam ti dajú pokoj,“ sykol Ron s úškľabkom, keď sa vzdialili od zvedavého klbka.
„To asi nie,“ zavrtel hlavou. „Ale mám skvelú obhajkyňu,“ usmial sa na Ginny.
„To sa stav,“ rozhodne prikývla.
„Minister to povedal jasne. Čo si chcel, to si povedal a bolo toho viac, než mohli čakať. A niečo nepovieš nikdy ani nám, tak čo…“ mykla plecami Hermiona.
„Ale poviem…“ stíšil hlas, keď vchádzali do jedálne. „Keď budem potrebovať, niekedy v budúcnosti, tak zrejme Malfoya v base navštívim,“ uchechtol sa.
„Neviem si ani predstaviť, že by spolupracoval s aurormi, nebodaj so mnou, aj keby bol na tej správnej strane,“ zaškľabil sa Ron. „Ale vydrbal s nami ukážkovo, to je pravda.“
„Ronald,“ upozornila ho Hermiona zamračene.
„No čo? Je to tak…“
„Áno, je. Ale slovník by si mohol mať distingvovanejší…“
„Aspoň pri jedle,“ prikývol Harry.
——
Po prestávke Ogden vyzval obžalovaných, aby predniesli svoje záverečné reči, v ktorých by mohli, ak by chceli, ešte niečo povedať. Prejaviť ľútosť, čokoľvek. Nott s Parkinsonovou ju skutočne prejavili a znova vraveli o tom, ako boli ku všetkému prinútení. Crabbe so Zabinim túto možnosť odmietli. Goyle sa vyjadril, že ak by mal možnosť vrátiť čas, nemenil by nič.
„Nebudem prejavovať žiadnu ľútosť,“ spustil Malfoy, keď sa postavil. „Chcem len povedať pár viet. Chcem, aby ste si uvedomili, že po tom, čo Temný pán padol a po tom, aký systém ste si nastolili, ste vlastne odpísali všetkých potomkov usvedčených smrťožrútov. A nezáležalo vám na tom, či je ten potomok tiež vinný alebo nevinný. Zhabali ste nám majetky, odsunuli na samotný okraj spoločnosti a dali ste nám podradné práce. A čakali ste čo? Neskonalú vďaku? Nečudujte sa, že ak sme dostali príležitosť pomstiť sa, chopili sme sa jej. Mohli ste rátať s tým, že sa takéto niečo udeje. A keď sa objavil Potter, mohli ste to čakať o to skôr. Ale vy nie… Hoviete si v predstave svojho bezpečného sveta, neohrozeného, zbaveného všetkého zlého a potom sa potentujete, ak vám niečo nevychádza tak, ako ste chceli. Pozrite okolo seba… Koľko národov sa tu behom pár dní nakopilo? A uvedomte si ešte niečo… Toto všetko sa dostane do sveta,“ spokojne sa pousmial. „Tí, ktorí to potrebujú vedieť, sa to dozvedia. Dostanem doživotie rovnako ako moji rodičia. Je to jasné… Preto si dovolím teraz povedať toto… Dávajte si veľký pozor, aby sa vám ten bezpečný svet nezosypal ako domček z karát…“ spokojne si sadol.
Áno, v sieni bolo niekoľko sekúnd zarazené ticho, keď sa ako prvý zasmial minister.
„Vskutku ohnivé slová, pán Malfoy. Ďakujeme vám za to. A o výške vášho trestu sa bude len rozhodovať, preto nehádžte flintu do žita,“ zaškľabil sa. Svoje opovrhovanie dával najavo veľmi dôrazne.
——
„Tresty sa dozvieme až zajtra,“ vravela Ginny svojej matke po tom, ako uložila deti spať. Molly ich zo škôlky a prípravky už znova vyzdvihla a s večerou čakali ako na ňu, tak aj na Harryho, ako Luna s Frankom začali Harryho nazývať. Keď sa s mamou majú radi a zrejme sa aj zoberú a keď oni budú uňho bývať, asi bolo zbytočné, aby ho volali ujom.
„A konečne bude po tom,“ povzdychla. „No a ja si pôjdem ľahnúť. Zajtra ma čaká asi ešte jeden náročnejší deň,“ usmiala sa a rozlúčila sa.
„Už, aby sa to vrátilo do zabehnutých koľají,“ povzdychla si Ginny. Ona vyzdvihovala deti a robila si s Frankom úlohy. V posledných dňoch však bola rada aspoň za to, že sa s nimi navečerala a uložila ich spať.
„Spraví sa to,“ zamrmlal.
„Čo je?“ spýtala sa od sporáku. Chcela im ešte uvariť čaj.
„Nič,“ zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Odfrkla si.
„No jasne, nič,“ blahosklonne prikývla a prútikom zapálila oheň pod kanvicou. „Tento tvoj výraz je mi dôverne známy. To si mi vravel aj jeden večer… že sa nič nedeje… a za pár dní si zmizol na viac ako jedenásť rokov…“
„Ale teraz to tak nie je,“ stiahol obočie.
„Tak je to teraz ako?“
„Nepáčia sa mi tie Malfoyove záverečné slová. Svojím spôsobom má pravdu, vieš?“ opatrne na ňu pozrel.
„Možno,“ privolila. „Pravda je taká, že po víťazstve chceli všetci nastoliť mier a to trvalý. Nehľadeli napravo ani naľavo a trestali všetko, čo smrdelo smrťožrútstvom. Samotný Sirius vtedy navrhoval uvrhnúť do väzenia Malfoya a jemu podobných. Minister si myslel, že zhabaním majetku ich potrestajú dostatočne. A ja vážne neviem, či to bolo najrozumnejšie… Či by bolo lepšie, aby sedeli tak, ako chcel Sirius. Alebo ako to mali vyriešiť, pretože Malfoya s majetkom tiež nemohli nechať. Zobudili sa až teraz a mohli sa zobudiť oveľa skôr, keby mali prostriedky.“
„Správne úvahy,“ prikývol. „Myslel som skôr ten jeho odkaz do sveta,“ významne zdôraznil. Švihla prútikom a kanvica im zaliala čaj. Švihla druhýkrát a šálky k nim prileteli.
„Myslíš, že sa zobudia tí ostatní?“
„Raz určite…“