Hermiona sedela nešťastne v kresle a dívala sa na Harryho, ktorý neprestával zamračene chodiť od jednej strany obývačky k druhej. Snažila sa pochopiť ten list. Niekto vedel o kliatbach a ten niekto sa dostal k Ginny. Nemyslela si, že by šlo o žart. O kliatbach nikto nevedel. Teda, niekto o nich vedel, ale ak si z nich chcel niekto strieľať, rozhodne by nepoužil kliatby a pečať.
Spozornela, keď sa Harry zastavil a pozrel na ňu.
„Predpokladám, že ku kamarátke ísť nechceš, však?“ spýtal sa. Jeho hlas znel stále rovnako cudzo. Potriasla hlavou.
„Samozrejme, že nie…“ rýchlo sa postavila. „Harry…“
„Vezmi si niečo na seba, zájdeme niekam… von,“ stiahol obočie a sám vykročil na chodbu, aby si vzal vetrovku. Nadýchla sa. Nemalo ale zmysel niečo sa teraz spýtať. Vybehla po schodoch, aby si vzala vetrovku. Prezliecť sa už nestihne, ale kašľala na to. Zdržala sa len preto, aby zavolala svojej priateľke a zrušila dnešné stretnutie.
Rozumne mlčala, keď vyšli na premiestňovacie územie. Chytil ju za ruku. Objavili sa niekde, nevedela kde, bolo to ale asi v momentálnej situácii jedno. Nepýtala sa ani potom, keď vykročili spoza dvoch domov na rušnú ulicu držiac sa za ruky. Kútikom oka sa naňho občas pozrela. Neprestával sa mračiť, jeho výraz už však nebol až tak šialený, ako ten prvý moment.
Rýchlo ju zatiahol do akéhosi podniku, ktorý zrejme pred chvíľou otvoril. Rozhliadla sa okolo seba. Bol to nočný bar. Pri pulte objednal, ani nepočula čo a už jej znova zvieral ruku, aby sa posadili do boxu. Sťažka si pretrel tvár rukami.
„Čo sa to deje, dočerta?“ spýtala sa napäto. Pozrel na ňu. A zavrtel hlavou.
„Je to pekne v prdeli,“ sykol potichu.
„Niekto vedel o pečati a o kliatbach… niekto má Ginny…“ vyhŕkla.
„Ja viem,“ prerušil ju. Chvíľu čakal, kým im obsluha priniesla nápoje. Čistú vodku, ako si všimla. „Asi takto,“ pokračoval, keď osameli, „pečať vymyslel Severus a nikomu o tom nepovedal. Každú polovicu dal čarodejníkom… zabezpečil to tak, ako vieme. A chybu nespravil. On nie. Ani jeden z nich nielenže nevedel o čo ide, vedel presne, ako sa správať k Severusovej spokojnosti. Tu problém nie je. Problém sa stal niekedy v súčasnosti. Povedal som o pečati len tebe a Ginny. Nikomu inému a ani jedna z vás túto informáciu neposunula ďalej. Ani nevedomky, pretože nikto nevedel, že by po takejto informácii mal pátrať. Rozprávali sme sa o pečati len doma, v Brlohu a v kancelárii. A presne tu niekde je problém…“ povytiahol obočie. A ona sa zamračila.
„Myslíš, že nás niekto odpočúva?“ zatvárila sa neveriacky.
„Myslím si presne to,“ odfrkol si. Zhlboka sa nadýchol.
„Preto sme došli sem,“ prikývla. „A čo teraz?“ Bola možno mimoriadne bystrá a inteligentná, možno pracovala pre Nedotknuteľných, lenže to všetko bolo preto, lebo ovládala kúzla, kliatby a zaklínadlá. Nebola ani aurorom a ani lovcom smrťožrútov ako on. Netušila, čo by mala teraz robiť. Najradšej by utekala na Ministerstvo a zburcovala svojich kolegov a aurorov, ale to bolo nemysliteľné.
„Vezmem pečať a pôjdem do Komnaty, samozrejme. A budem čakať na ďalšie inštrukcie. Najprv ale musím prezrieť Brloh a kanceláriu… a zrejme aj svoj dom. Neviem ako, ale niekto nás musel počuť. No a ty…“ stiahol obočie. „Zrejme budeš musieť odpútavať pozornosť…“
„Počkaj, ako to myslíš?“ zamračila sa. Chcela ísť s ním do Komnaty.
„Pretože sa Ginny už teraz mala vrátiť z práce,“ zamával rukou s hodinkami. „Niekto skôr či neskôr zistí, že zmizla. Zmizla, rozumieš? Niekam… A keď nie my, alebo niekto z práce, minimálne Molly začne panikáriť. A my musíme panikáriť tiež. Nemôžeme povedať, že ju niekto uniesol. Musíme sa tváriť, že sme rovnako šokovaní, ako ostatní. A budem potrebovať, aby si mi kryla chrbát. Nikto sa ma nebude snažiť zastaviť, keď sa… zbláznim a budem sa ju snažiť nájsť sám. Potrebujem, aby si tvrdila presne to, že sa snažím vypátrať ju na vlastnú päsť. Že nevieš, kde som. Ty máš byť teraz u kamarátky… vie o tom niekto?“
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Teda, okrem Leony, samozrejme. Ale je mukelka, z vydavateľstva, v ktorom som pracovala a o našom svete nemá ani poňatie.“
„Výborne. Hneď teraz pôjdeš do nonstop obchodného centra a kúpiš dva telefóny na karty. Keď sa zbláznim, telefón si vypnem. Ten niekto mi volať nebude a s nikým iným hovoriť nebudem chcieť. S tebou ale v kontakte budem musieť byť. Potom sa vrátiš domov. Ja pôjdem do redakcie Ginny naproti, pretože nepríde načas. A tam zrejme zistím, že ju nikto nevidel… alebo videl niekedy… to je jedno, rozhodne tam nebude. A už tam vyvolám paniku. Pôjdem do Brlohu, či sa medzitým nevrátila domov. Nevráti. Zavolám Ronovi. Predpokladám, že zburcuje kolegov a začne pátrať. Dobre. Ja začnem tiež. Bude potrebné byť v Brlohu a dohliadnuť na decká a Molly, ale zrejme minimálne Alica príde, možno Susan… ostatní Weasleovci. Každopádne ja na to nebudem mať čas. Chcem získať tie kliatby a počkať na inštrukcie… a hlavne dostať toho niekoho a zabiť ho,“ zasyčal nebezpečne.
„Áno, dobre, jasne,“ pritakala zamračene, stále sa snažiac stráviť informácie, ktoré na ňu vychrlil. Ale pochopila ho. Vedela, čo chce dosiahnuť. „Harry, že to dáš do poriadku? Že od neho dostaneš Ginny?“ spýtala sa takmer plačlivo. Tak nejako jej až teraz začalo dochádzať, čo sa vlastne stalo.
„Spravím pre to všetko, buď si istá,“ pevne prehlásil.
„Dobre, viem že to vyriešiš,“ vydýchla si a smrkla. „Do prdele, človek by si pomyslel, že už je pokoj. A nájde sa niekto, kto…“ hlas sa jej zlomil a slzy skutočne vyhŕkli.
„Hermiona, vypi toho panáka. Daj sa dohromady. Slzy budú na mieste, ale až za pár hodín. Jasné?“ dohováral jej. Zamračene naňho pozrela, ale slzy si utrela.
„Ako môžeš byť taký pokojný?“ znova smrkla.
„Ale ja nie som pokojný. Absolútne nie som pokojný,“ zavrtel hlavou a na moment si dovolil povoliť uzdu ovládaným emóciám. A ona zbadala v jeho výraze a v očiach, čo sa v ňom deje. Striasla ju zima. Vzal do rúk svoj pohár a na ex ho vypil. „Prisahám, že zistím, čo sa stalo, kto za tým stojí. A privediem Ginny späť. Ale… musím to spraviť ja, rozumieš?“
„Určite. Nebude čas, aby si mi vysvetľoval, čo budeš robiť a ako to budeš robiť. Zdržovala by som ťa,“ prikývla a odpila si zo svojej vodky. Pomohla, ale len trocha.
„Zvládneš ešte chvíľu nepanikáriť?“ Harry na ňu uprene pozrel. Pri pohľade naňho do seba kopla zvyšok vodky a prikývla. „Dobre, choď teraz kúpiť tie telefóny a počkaj na môj telefonát. Doma, najlepšie. Ale ak tam prídeš, hovor čo najmenej, dobre?“
Díval sa za ňou, ako odchádza z podniku. Ubezpečila ho, že vie o jednom nonstop obchodnom centre a že má potrebnú hotovosť. Keď zmizla, chytil si tvár do rúk a dovolil si trocha sa uvoľniť.
Dovolil tej bolesti, ktorú cítil, aby ho na moment opantala. Za pár okamihov bude musieť jednať rýchlo, chladnokrvne a hlavne rozvážne, ale najskôr potreboval vypustiť z toho zúfalstva, ktoré ho zaplavilo. Nevedel, pred čím stojí, nebolo to však nič príjemné. Všetky vyhrážky z listu bral smrteľne vážne. Niekto mal Ginny a jediné, čo ho zaujímalo bolo to, ako ju dostať naspäť. Hocako.
Lenže potreboval nutne vedieť, čo je pred ním, aby mal možnosť nielen dostať Ginny späť, ale aj zatočiť s previnilcom. Únoscom. Nadýchol sa a vydýchol, aby si pri bare objednal ešte jednu vodku a po zaplatení sa premiestnil pred Ministerstvo do Londýna. Najprv krok číslo jedna.
Bez zastavenia sa dopravil až na deviate podlažie. Kolegovia, ktorí mali nočnú službu, zrejme niečo niekde riešili, pretože sa absolútne nepozorovane dostal až do svojej kancelárie, kde začal vypúšťať všetky jemu známe overovacie zaklínadlá. Na zistenie kúziel slúžiacim k odpočúvaniu, na zistenie čohokoľvek, čo dnu nepriniesol on, na zistenie čohokoľvek muklovského a neošetreného mágiou, kúzlami hľadal stopy mágie, ktoré nezodpovedali tej jeho, ale našiel len ostatky Hermioninej mágie. Nikto iný mu tam nečaroval. Nikto iný v jeho kancelárii ani nebol. Zamračene ostal na moment stáť a premýšľal. Ak tipoval miesto, skade sa niekto mohol o pečati dozvedieť, tak to bola práve jeho kancelária, ktorá bola najdostupnejšia. Nebolo to tak. Bola čistá.
Rovnako postupoval aj v Hermioninej kancelárii, ale výsledky boli takmer identické až na to, že tam zaznamenal aj Ronovu mágiu a tiež mágiu ďalších troch kolegov.
Zamračene vyšiel z Oddelenia záhad, aby zašiel do športového oddelenia Denného Proroka, hoci vedel, že tam Ginny nebude ani náhodou. Potreboval ale aspoň približne vedieť čas, kedy zmizla. Dnes si mala odsledovať zápas Tornád so Strakami, ktorý začínal o druhej. Priemerne sa zápas hral do piatej. Svoj článok mala už pri konci viac menej napísaný, v kancelárii dávala dohromady len fakty a údaje zo zápasu a domov sa vracala k siedmej na večeru. Teraz už bolo takmer deväť hodín.
„Dobrý večer, chcel by som pozrieť do kancelárie Ginny Weasleyovej,“ oznámil zamestnancovi informácií, ktorý bol pri vstupe do kancelárií novín. Za nimi bola obrovská miestnosť s tlačiarenskými strojmi.
„Do – dobrý večer,“ vyjachtal chlapík prekvapene. Harryho Pottera v túto hodinu zrejme nečakal. „Ja… teda, prečo? Nikto cudzí sem v noci nesmie, pán Potter, viete?“
„Viem, chcel by som len pozrieť, či je ešte stále tu,“ prinútil sa mierne pousmiať.
„No áno, mala by tu byť,“ stiahol obočie. Harry spozornel. „Teda… neodhlásila sa ešte, viete?“ ukázal rukou na tabuľu, na ktorej sa zaznamenávalo kedy ktorý novinár prišiel a kedy odišiel. Harry sa zamračil. Buď tu v sobotu vážne nebolo až toľko novinárov, alebo chlapa Ginny zaujala natoľko, že vedel presne kedy prichádza a kedy odchádza. Harry podišiel k tabuli. Ginny sa zapísala o šestnástej hodine a tridsiatej druhej minúte. A svoj odchod nezapísala. Za predpokladu, že to bola skutočne ona, musela zmiznúť v predchádzajúcich štyroch a pol hodinách. Sova ale priletela o pol siedmej. Čiže tam bol rozdiel dvoch hodín.
Buď tu ona nebola a niekto prišiel miesto nej, aby sa zapísal. Ibaže to bolo zbytočné, keby ju ten dotyčný uniesol predtým. Načo by sa na ňu menil, aby sem prišiel, ako Ginny a pritom ani neodišiel? Alebo to bola ona a on ju behom dvoch hodín uniesol a poslal sovu, ktorá rýchlo priletela, čo bolo tiež ťažko možné. Alebo bola sova poslaná skôr a on vedel, že Ginny stihne uniesť. Lenže nemohol riskovať, musel si byť istý. V tom prípade mu z toho vychádzalo jediné.
Ginny sa skutočne vrátila zo zápasu, aby dokončila článok. Ten niekto ju odtiaľto uniesol. Sova, ak aj bola vypustená, muselo to byť blízko jeho domu. Každopádne to mal dotyčný naplánované do najmenších detailov a zrejme mal aj spojenca. Zamračil sa.
„No a… keby som jej šiel oproti… nikto by sa nemusel nič dozvedieť, nie? Veď ma predsa poznáte,“ znova sa prinútil mrknúť na chlapíka. Bol predsa Hrdina, nie? Nemôže ho pustiť dnu?
„Áno, no iste,“ usmial sa chlap. „A prečo vlastne nie. Čo by ste tu vy mohli napáchať, však? Viete, kde má kanceláriu?“
Po tých slovách sa Harry vybral po dlhej chodbe. Veľmi dobre vedel, že tam Ginny nie je. Nielenže musel hrať hru únoscu, možno by aj našiel nejakú stopu.
Jej kancelária, o ktorú sa delila s ďalšími troma kolegami, bola samozrejme prázdna. Ako predpokladal, nenašiel tu jej veci, okrem telefónu v zásuvke. Poznal jej kód na odblokovanie a našiel tam okrem svojho čísla, ktoré vyzváňalo a ktoré nezdvihla, aj ďalší hovor od Katie Bellovej. Tá jej volala o piatej hodine a jedenástej minúte a nezdvihla ani tento hovor. Čiže sa jeho čas, kedy zrejme zmizla, zúžil na tridsaťdeväť minút.
Malo to vyzerať, že jednoducho odišla, nezapísala sa a zmizla. Sadol si za jej stôl a premýšľal. Na stole ležal jej zápisník. Prečítal si poznámky zo zápasu. Tornáda prehrali, podľa predpokladov, so Strakami dosť výrazným rozdielom. Zapísala mená strelcov, počty strážcovských zásahov, počty faulov, dokonca počty útokov. Až sa čudoval, že nerátala aj prihrávky. Mala zapísanú dĺžku zápasu, ktorý sa hral jednu hodinu a štyridsaťsedem minút, keď stíhač Strák chytil strelu. Ďalších štyridsaťpäť minút jej trvalo, kým sa dostala zo štadióna do kancelárie. A keď sem prišla, zrejme ju tu niekto čakal a prenášadlom sa dostali preč. Tie tu fungovali, premiestňovanie nie. A keď ju ten chlap nevidel odchádzať, malo by to tak byť. Jedine, že by na ňu niekto uvalil splývacie zaklínadlo, ale na to nevsádzal ani jeden knut.
Postavil sa a prešiel po celej kancelárii. Na stole, ktorý zjavne patril Katie podľa fotografií, bol poriadok a bol uprataný. Zrejme tu dnes bola. Na ostatných dvoch vládol chaos, majitelia sa v ňom ale orientovať dokázali. Jeden jej kolega bol dnes mimo, ako vedel, pretože Harpye boli niekde v zahraničí na medzinárodnom turnaji a on tam šiel s nimi. Druhý tu musel byť tiež, ale rovnako, ako Katie, aj on prišiel až po piatej hodine a jedenástej minúte. Obaja si museli myslieť, že buď Ginny ešte neprišla, alebo už odišla, ani jeden z nich jej nesnoril po pracovnom stole a nemal ani najmenší dôvod skúmať časy príchodov a odchodov.
Zdvihol telefón a vytočil číslo.
„Ahoj, som u nej v kancelárii, nie je tu, samozrejme. Prišla ale po zápase a začala si robiť poznámky. Niekto ju tu musel čakať a prenášadlom sa dostali preč. Možno ju predtým omráčil, ťažko súdiť. Uniesol ju niekedy medzi šestnástou hodinou a tridsiatou druhou minútou a sedemnástou hodinou a jedenástou minútou, kedy jej volala Katie Bellová a nezdvihla jej rovnako ako mne. Teraz zavolám Ronovi a poviem, že zmizla. Čo bude nasledovať v jej fiktívnom zmiznutí, je mi vlastne jedno. Mňa zaujíma jej únos, ktorý musíme zamlčať. Stretneme sa za polhodinu za Brlohom. Nenápadne, Molly sa hádam bude ukladať spať. Telefóny máš?“
„Áno,“ odvetila stroho Hermiona.
„Dobre, tak o polhodinu na lúke, kde hrávame metlobal…“
Zavesil a vykročil von. Potreboval si ešte niečo overiť.
„Pán Potter, nenašli ste ju? Alebo chce ešte pracovať?“ chlap sa zdvihol za pultom.
„Nie je tam,“ zamračene stiahol obočie a podišiel k tabuli s časmi novinárov. Ako predpokladal, Katie prišla chvíľu po svojom volaní Ginny a odišla o hodinu neskôr a ich kolega, prišiel o pol šiestej a odchádzal vlastne s Katie.
„Ako to, že tam nie je?“
„Kto sem dnes prišiel? Niekto cudzí… Je sobota, zrejme tu nie je veľa návštev, nie?“ Keď raz prišiel za Ginny, bol síce pracovný týždeň, ale nikto ho pri vstupe nekontroloval. Chlap sa sústredene zamračil.
„Vlastne nikto. Okrem pracovníkov Denného Proroka, samozrejme…“
„A všetky časy sú zaznamenané?“ mávol na tabuľu. Chlap prikývol. „Dobre, ďakujem…“
„Počkajte! Čo je s pani Weasleyovou?“
Harry si ho nevšímal. Čítal si mená a časy, ibaže každý, kto sem dnes prišiel, si zapísal aj odchod, čo mu príliš nepasovalo k predpokladu, že sa s ňou preniesol preč. Mohol prísť zneviditeľnený, že áno, napríklad. Jedine.
„Ron?“ povedal do telefónu vedomý si chlapovho načúvania. „Som v Prorokovi. Bude desať a ja… No, Ginny mala prísť z práce ku mne. Najneskôr do ôsmej bola doteraz vždy doma. Dnes nie. No a ja… tak nejak som jej šiel oproti. Začal som byť nepokojný… vieš prečo,“ zamračil sa. Nerád hral cintľavku, ale nešlo to inak. „Každopádne zo zápasu prišla, začala robiť na článku a zmizla… Prečo zmizla? To ja neviem, samozrejme, ale jej veci sú preč, telefón nechala v zásuvke, prácu nedokončila, neodovzdala ju, neodpísala sa z práce. Musela odísť tajne a… ja neviem prečo sakra, Ron. Ty si auror, tak to začni riešiť. Toto rozhodne nie je jej bežné konanie. Niekde odišla, niečo sa jej muselo stať a ja idem pátrať, čo sa stalo… Nie, nebudem čakať na teba… Rob, čo chceš, ahoj!“
Zamračene tresol do telefónu a vypol ho. Ron by mu teraz vyvolával a on sa potrebuje sústrediť. Obzrel sa a videl, ako chlap šokovane stojí a civí naňho.
„Za chvíľu príde auror Weasley a zrejme zatiaľ neoficiálne, ale začne vyšetrovať. Buďte mu nápomocný. Ja idem pátrať už teraz. To mu odkážte, dovidenia…“
——
Ginny začala otvárať oči, pomaly nadobúdala vedomie a najprv si musela uvedomiť, kto vlastne je a kde je. Začala si spomínať. Prebrala sa ležiac na posteli v akejsi miestnosti bez okien, v ktorej sa svietilo, bol tu nejaký nábytok…
Spomenula si, že sa vrátila zo zápasu do práce, kde chcela dať rýchlo dohromady článok, aby mohla ísť za Harrym. Našťastie dnes zápas netrval dlho, mala mať hotovo veľmi skoro. Možno skôr, než príde zo svojho zápasu Katie. Sadla si v kancelárii za stôl, rozložila si poznámky a potom… potom si už nespomínala absolútne na nič. Niekto ju zrejme omráčil a uniesol do tejto miestnosti.
Ktorá síce vyzerala úplne obyčajne, ale jedna stena bola z hrubých mreží, ako si všimla, keď sa posadila a obrátila. Zamračila sa. Bolo jej to okamžite jasné. Bolo to väzenie. Niekto ju omráčil, uniesol a strčil sem. Pozrela na hodinky. Bolo pol jedenástej, musela byť mimo niekoľko hodín.
V prvom momente jej napadol Neville. Možno sa chcel pomstiť a uniesol ju. Ale nech sa v posledných chvíľach zachoval hocako, neverila, že by bol schopný ju unášať. Hoci, ona neverila ani tomu, že by jej niekedy ublížil a stalo sa.
Samozrejme dostala strach. Najskôr to bol hnev, ale ten rýchlo nahradil strach. Kde je? Prečo? A kto za to môže? Postavila sa z postele. Trocha sa jej motala hlava, ale zvládla to.
„Haló! Je tu niekto?“ kričala pri mrežiach. Kútikom oka videla, že na stolíku je položený tanier s večerou. Prútik samozrejme nemala. Pomykala s mrežami, ale nemala najmenšiu šancu s nimi pohnúť. „Čo chcete? Počujete ma?“ pokračovala v pokrikovaní.
Kričala niekoľko minút a jej strach narastal. V myšlienkach sa upla na Harryho. Ak má niekto šancu ju stadeto dostať, bude to on. Stíchla, keď sa otvárali dvere a dnu vstupovala obrovská osoba v čiernom habite s kapucňou na hlave.
„Drž hubu a nebliakaj,“ zahriakol ju chlap. Zamračila sa.
„Kto ste?“ pýtala sa pokojnejšie, aj keď jej srdce búchalo až niekde v žalúdku.
„Tvoj väzniteľ, samozrejme,“ vravel monotónne. „Budeš tu dovtedy, dokedy to bude potrebné. Prečo si tu, to ťa momentálne zaujímať nemusí. Ak budeš poslúchať, nič sa ti nestane, ani vlások na hlave ti neskrivím. Ak budeš robiť problémy, spacifikujem ťa. Upozorňujem však na to, že sa tvoje ubytovanie v tejto cele neskončí tak skoro, tak sa s tým zmier, najedz sa a ľahni si. Keď budeš chcieť šťať alebo srať, povieš mi to,“ vypustil posmešne.
„Prosím vás…“
„Dobrú noc,“ zaprskal, zhasol a zatresol dvere.
Rezignovane a poslepiačky zamierila naspäť na posteľ. Jej najhoršie predpoklady sa teda naplnili. A Neville to nebol ani náhodou. Keď si ľahla, snažila sa začať uvažovať racionálne a s čistou hlavou. Nešlo to však tak, ako v minulosti. Zabudla na to. Napriek tomu sa jej na tom všetkom niečo nepozdávalo. Ten obrovský chlap jej bol akýmsi zvláštnym spôsobom povedomý. Hlas ani nie, ten určite nepoznala, ale postava a hlavne arogantné vystupovanie jej pripomenulo smrťožrútov z minulosti.
Dlho ležala na posteli a snažila sa na niečo prísť. Nemala ale ani najmenšej potuchy, čo sa to začalo diať.
——
„Brloh je čistý tiež,“ povedal Harry sediac v kuchyni Brlohu. Hermiona ho prinútila zjesť aspoň jeden sendvič. Najprv upevnili Mollyn spánok a potom ho prezrel, pokým ona zvedavo nazerala, čo robí. Prezradil jej o čosi obšírnejšie výsledky svojho pátrania na Ministerstve, na ktorom už bol Ron. Volal jej, aby sa pýtal na Harryho, ale ona len povedala, že skutočne nevie, kde je. Mali chvíľu náskok pred aurormi. Bude im trvať, kým prídu k nejakým záverom a Harry chcel prísť na spôsob, ako sa niekto dozvedel o pečati. A zrejme aj o ich návykoch.
„Takže tvoj dom?“ potichu sa spýtala. „Zabezpečil si ho predsa…“
„Viem, preto je to divné, vieš? Zabezpečil som ho absolútne… Pokiaľ sme ale ja, ty alebo Ginny niekomu niečo nehovorili, tak jedine odtiaľ sa tá informácia mohla dostať von.“
„Odpočúvacie zariadenie?“
„Áno a zrejme prispôsobené. V minulosti sa smrťožrúti pokúšali prísť na spôsob, ako zakryť najmä muklovské vecičky pred čarodejníkmi… pred samými sebou aj Voldemortom. Opovrhovali všetkým muklovským, navonok, napriek tomu pochopili, že nie všetko muklovské musí byť nutne nanič. Ibaže nikto nemohol vidieť, že vážený smrťožrút používa niečo muklovské… je jedno čo, hoci aj obyčajné pero. Rodolphus Lestrange sa chvíľu pokúšal nosiť revolver, stala sa mu ale nehoda, prestrelil si nohu a revolver už viac do rúk nevzal… vtipná historka. Severus mi to kúzlo vysvetlil. Funguje ako obyčajné odhaľovacie, ale dokáže okrem zahalených predmetov kúzlom odhaliť aj zahalenú vec prekrytú kúzlom a zahalenú kúzlom. Rozumieš?“
„Jasne… niekto prekryje nôž kúzlom, aby sa nedalo zistiť, že ide o muklovskú vec a zastrie ju ďalším kúzlom.“
„Presne a vzhľadom k tomu, že ja som ošetril všetko vybavenie mojej domácnosti, zistím rýchle, či tam niečo je alebo nie.“
„Ale ako by sa to niečo dostalo k tebe domov? Bol si predsa veľmi dôsledný…“ Až mala pocit, že to pri bezpečnosti zbytočne preháňal. Po dvanástich rokoch sa ale nečudovala, že by podozrieval aj muchu, keby mu ustavične lietala okolo nosa.
„No… povedzme, že ak mám pravdu, tak asi viem aj to, ako a zrejme aj tuším, kto a kedy…“
„Harry…“ vydýchla šokovane. A zamračila sa. Okamžite zbadal, že jej to dochádza. „Dean so Seamusom to neboli určite. Amanda už vôbec nie. Ani nikto z weasleyovskej rodiny a nikto iný sa u teba nezdržal dlhšiu dobu. Nikto iný sa k tebe nemal ako dostať. Dostávaš len sovy s novinami. Ale raz si dostal balíček…“
„Prišla si na to,“ prikývol. „Po pravde, toto ma mátalo v hlave niekoľko hodín. Ale bude to tak. Niekto sa nechal priniesť do môjho domu v soške a potom nastražil po dome, zrejme po komplet celom dome… pretože ak už, tak jedine dôsledne… odpočúvacie zariadenie, zrejme upravené, aby im nevadila mágia. Nejako podobne, ako mobilné telefóny a iná elektronika. A vieme, kto by to mohol byť a zároveň mal možnosť nechať sa priniesť v soške.“
„Skeeterová,“ súhlasila.
„A teraz si spomeň, kedy sa to stalo a čo všetko mohla odpočuť…“
„Pre Merlina,“ zamračila sa. Ich večerné psychosedenia, pri ktorých síce nerozprával to, čo by zrejme chcela Skeeterová počuť, napriek tomu sa rozprávali dosť dôverne. Nehovoriac o psychosexoch, ktoré praktizovali. Rýchlo naňho pozrela. „Myslíš, že si to nahrávala? A ak aj nie, že je schopná to prezradiť Ginny?“ zbledla. Krivo sa zaškľabil.
„Stavil by som sa na to. Ale aj tak… ona mi ale ako únosca nepripadá, rozumieš? Snažila sa vypočuť si niečo, čo ti poviem. A zrejme počula aj o pečati. Ale prečo by chcela, aby som jej vyniesol kliatby? To mi k nej nesedí…“
„Musela s niekým spolupracovať, nie? Ak je to pravda a tak nejako viem, že je, keď to vravíš ty… niekto jej musel dať odpočúvacie zariadenia a ďalšiu techniku, niekto jej musel pomáhať ťa sledovať… dvadsaťštyri hodín v kuse by to nezvládla a ten niekto zrejme uniesol Ginny a niekde ju drží.“
„Alebo ich je viac,“ prikývol zamračene.
„Kto? Myslíš, že by to mohol byť niekto z aurorského zoznamu? Kvôli pomste? Ešte stále je na slobode pár smrťožrútov…“
„Možno,“ privolil. „Rozhodne sa im nepáči predstava, že oni aj s Voldemortom skončili a ja som sa vrátil. Možno sa s ňou spriahli, odpočuli rozhovor o pečati a chcú sa prostredníctvom tých kliatob dostať k moci. Jedine. Rita ma zrejme chcela zničiť… ale článkami. A ktovie, možno už nie je ani živá…“
„Och, doprdele,“ zakliala Hermiona. „Minulosť sa vrátila,“ striasla sa. „Myslíš, že bude bezpečné odstrániť to odpočúvanie? Pretože by to bolo najrozumnejšie.“
„Bolo,“ stiahol obočie a zamyslel sa. Nechala ho. Pozrela na telefón, na ktorom vypla zvonenie. Ron jej volal už tri razy. Harrymu sa nedovolal, tak volal jej. Akoby mala vedieť, kde je. S povzdychom mu volala späť.
——
Harry sedel zadumane na chodbe aurorského úradu, kde po viac ako dvanástich hodinách od nahlásenia zmiznutia začali aurori konať. Chceli postupne vypočuť všetkých rodinných príslušníkov. Jej zmiznutie už bolo vlastne oficiálne, hoci za nezvestnú ju vyhlásia až po uplynutí štyridsiatich ôsmich hodín. Ron však čakať nechcel a hoci bol citovo zaangažovaný do prípadného prípadu a zrejme ho vyšetrovať nebude, chcel sa aspoň zúčastniť prvotných krokov. S Hermionou sa dohodli, že Harryho vypočuje medzi prvými a bude to on, pretože by to inému zrejme nedovolil.
Harryho to ohromne zdržovalo, trpezlivo však čakal. A premýšľal. Ešte v noci, v absolútnej tichosti zistili, že v jeho dome je skutočne v každej miestnosti odpočúvacie zariadenie skryté veľmi dômyselne. Nahnevalo ho, že aj v Charlieho. Dalo sa to však predpokladať. Vonku na terase bolo tiež, potešilo ho však, že vzadu na záhrade nebolo nič. A dohodli sa, že v dome nebudú nahlas spomínať nič konkrétne. Ak budú potrebovať riešiť niečo vážne, pôjdu práve dozadu do záhrady. Hermiona predbehla Harryho s názorom, že by bolo praktickejšie, keby si únoscovia mysleli, že na odpočúvanie neprišli. Súhlasil.
Dnes chcel vliezť do Komnaty a vyniesť odtiaľ kliatby. Toto vypočúvanie považoval za zdržovanie a aurori zrejme za stratu času, avšak bolo to potrebné.
„Harry…“ oslovil ho nevyspato pôsobiaci Ron. Áno, ani on nespal rovnako ako on s Hermionou, ktorá práve vypovedala. Ako pracovníci Odboru záhad to mohli mať za sebou hneď.
„Idem,“ vrkol potichu a prešiel popri Hermione k Ronovi do kancelárie. Našťastie tu bol sám.
„Zatiaľ to nie je oficiálne a ja som tu nechcel nikoho,“ vysvetlil mu po tom, ako zbadal jeho pátravý pohľad. „Kávu?“ spýtal sa. Harry prikývol. Pil ju síce len ojedinele, ale dnes by možno pomohla. „Takže, Ginny mala stráviť víkend u teba. Deti boli u Nevilla…“ začal Ron, keď si pred neho sadol aj s dvoma kávami.
„Ron, prosím, zdržme sa týchto somarín,“ požiadal ho Harry ešte stále pokojne. „Zmizla. Určite si zistil to, čo ja… po zápase prišla do kancelárie, ale z nej už neodišla. A ak áno, tak zneviditeľnená. Alebo prenášadlom. A stavím sa, že ti je jasné, prečo…“
„Smrťožrúti,“ prikývol Ron. Ako auror pracoval už dvanásť rokov, nebol to zelenáč. „Nezmizla by dobrovoľne a únoscom musí byť jasné, že na to prídeme,“ stiahol obočie a vážne sa díval na svojho priateľa.
„Rád by som to nechal v tvojich rukách, ak ti to bude dovolené. Ale táto teória sa zdá byť najpravdepodobnejšou… čiže sa váš úrad zmobilizuje a bude pátrať. Výborne. Ja by som pátral ale svojím spôsobom…“
„Náš úrad bude spolupracovať s vaším. Rád by som pátral spolu s tebou…“
„Nie, Ron. Bol som za Bishopom uňho doma už o šiestej ráno. Nebol nadšený… ale mám povolenie pátrať po tom sám…“
„Pretože si prekliaty Harry Potter,“ zavrčal po ňom Ron. „Moja sestra bola unesená, Harry…“
„Ja o tom viem, Ron,“ zamračene ho prerušil. Stále však bol pokojný. „A neželám si nič iné len prísť na to, kde je a dostať ju odtiaľ, to dobre vieš. A áno, zneužívam toho, že som Harry Potter a zneužijem toho aj teraz. Nikdy mi to k ničomu nebolo, teraz mi to bude dobré aspoň k tomu, aby som mal pokoj pri svojom pátraní a nezdržoval sa aurormi…“
„Harry…“
„Nie. Svoju žiadosť som Bishopovi predložil spolu s mojou výpoveďou. A on ju nechce, vieš? Tak mi umožnil pátrať na vlastnú päsť s tým, že potom budem dodržiavať presné smernice… a či sa na mňa budeš hnevať veľmi, alebo sa len budeš hnevať, je mi to jedno. Poznám dosť spôsobov ako sa k nej dostať rýchlejšie a hlavne ma nebudú zdržovať byrokratické sračky!“
„Dobre, možno!“ odštekol aj Ron a pretrel si tvár. „Susan dnes pôjde do Brlohu, aby bola s deťmi,“ prezradil. „S mamou aj s Hermionou sa im pokúsia nahovoriť, že šla ich mama na služobnú cestu…“ krivo a zúfalo sa zaškľabil. „Nemôže to trvať dlho,“ pozrel na Harryho. „Boli to tí smrťožrúti?“ spýtal sa priamo. Harry sa oprel na stoličke.
„Ja neviem. Asi áno. Kto iný? A samozrejme sa chcú pomstiť mne. Zatiaľ sa mi ale nikto neozval, ak sa chceš spýtať na to. Ak tak niekto spraví, aj tak ti to zrejme nepoviem, pretože budú mať svoje podmienky a tie budú chcieť splniť,“ uprene sa naňho díval. Ron sa zamračil. A nadýchol sa. „Nie, Ron, vážne. Ja to zvládnem, to ti prisahám. Prídem na to, kde Ginny je a ten niekto, kto to spravil, bude pykať…“
„Dobre,“ súhlasil napokon. „Dobre teda. Dám ti všetko, čo sa nám podarilo nazhromaždiť za dvanásť rokov o tých, ktorí stále unikajú. Keď budeš niečo vedieť, bol by som rád, keby si mi o tom povedal, ako priateľovi nie aurorovi. Môžeš mi to sľúbiť?“
Na moment sa rozhostilo ticho. Harryho pohľad skĺzol k priateľovej hrudi, kde sa mu vynímal odznak aurorov. On by ho nezradil, to určite, hlavne ak šlo o život jeho sestry. Zdržovalo by ho to však.
„Nemôžem ti to sľúbiť, nehnevaj sa,“ povedal potichu. Ron si odfrkol.
„Jasne, nemôžeš. Nebudem sa hnevať. Prečo by aj, však?“ zamračil sa. „Pošlem tie veci po Hermione…“
„Ron…“
„Bež, Harry, pretože na tebe vidím, že si tu neželáš byť ani náhodou. Zisti kde je čo najrýchlejšie, prosím…“
——
„Vstávaj!“
Pravdou bolo ale to, že skoro celú noc prebdela. Občas upadla do krátkeho nepokojného spánku, teraz sa ale prebúdzať vôbec nemusela. Keď sa otočila, videla tam tentoraz stáť dvoch ľudí v habitoch s kapucňami, ako na ňu mieria. Ten veľký otváral dvere.
„Zájdeš teraz na hajzeľ, kde sa vybavíš a potom…“
„Kto ste a čo chcete?“ spýtala sa odvážnejšie. Keby jej chceli ublížiť, spravili by to hneď. A rozhodne by ju nebrali na záchod a neniesli jej raňajky. Ten druhý človek držal v ruke podnos.
„To ťa zatiaľ zaujímať nemusí. Keď príde správna doba, dozvieš sa…“ Otváral zamrežované dvere. „No poďme!“
Tú výzvu prijala takmer až radostne. Na záchod sa jej chcelo ísť mimoriadne. Držala to od včerajška a myslela si, že ju roztrhne. Našťastie včera na zápase vodu nepila a nejako sa jej podarilo vydržať.
Vyviedli ju cez mrežované dvere a potom aj na úzku chodbu, ktorá viedla ku schodom, ale až k nim nešli. Vtisol ju do maličkej miestnosti blízko jej väzenia.
„A nech ti to dlho netrvá…“
Bol to maličký záchod, ale celkom čistý a ona si uľavovala dlho. Bola stále taká vydesená, že na nič okrem močenia sa nezmohla. Pri maličkom umývadle sa aspoň trocha opláchla a utrela do čistého uteráka. Nebolo tam zrkadlo, možno našťastie, hoci kúsok skla by jej prišiel vhod.
„Najedz sa, prídeme k obedu,“ oznámil jej, keď ju strčili naspäť do cely. Ani keby našla maličký kúsok na nejaký samovražedný nápad, neprinútila by sa na nich zaútočiť.
„Prosím vás…“
„Drž hubu…“
To bolo posledné, čo začula, keď sa dvere zabuchli. Nezjedenú večeru odniesli a ona si upila aspoň trocha vody, ktorú tam našla. Celú noc si opakovala, aby bola pokojná a trpezlivá. Harry príde a zachráni ju. Určite. Nesmie panikáriť, musí byť aspoň trocha statočná.
Do očí sa jej už znova tisli slzy. Čo bude s deťmi, keď ju zabijú? Keď sa to Harrymu nepodarí? O Charlieho strach nemala, ale nedokázala si predstaviť, že by sa Neville mal starať o Lunu a Franka navždy. Nonstop. Nezvládol by to. Možno by ostali u mamy, ale aj tá je už stará. A aby vyrastali u Susan, hoci je ich krstná mama, to zamietla okamžite.
Nie, takéto myšlienky si nemôže pripúšťať. Harry ju nájde. Určite. Ibaže na čo mala myslieť, keď sedela v cele, hoci celkom slušne vybavenej a pohodlnej? Na čo upnúť myšlienky, aby sa z toho nezbláznila? A to tu nebola ani dvanásť hodín. Čo bude zajtra, pozajtra? O týždeň? Merlin, len nech sa to Harrymu podarí…
——
Harry stál juhovýchodne od Rokfortu medzi stromami hustého lesíka, ktorý sa na tejto strane rozprestieral. Bol od hradu dosť ďaleko, aby ho niekto zahliadol, aj tak však na seba zoslal zastieracie kúzlo. Ak však bude jeho syn práve teraz kontrolovať mapu, mohlo by to spôsobiť problémy. Pevne však veril, že má Charlie aj iné záujmy nielen kontrolovanie mapy.
Podľa toho, čo rozprával Severus Harry vydedukoval, že vchod do Tajomnej komnaty by mal byť niekde v týchto miestach. Ťažko by ho Riddle vytváral zo Zakázaného lesa a prerážať skaly bolo tiež nemysliteľné. A ostatok bol až príliš odkrytý, niekto ho mohol zbadať. Čiže logicky by to malo byť niekde v lesíku. O koľko mohol Dumbledore posunúť hranicu a začarovať ju? Nie o veľa. A vchod by mal byť vchodom. Nie jamou. To z rečí pochopil. Preto sa zameral na kontrolovanie každého kopčeka, ktorý uvidel.
Pečať mal spojenú už dávno. Nevedel síce, ako presne funguje, bol si ale istý, že pečať bude vedieť, čo robiť, ak nájde vchod. Preto ju vytiahol a prikladal ku každému kopčeku systematicky postupujúc stále vpred. Vždy, keď prešiel zhruba dvesto metrov lesíka, posunul sa o desať metrov vpred a pokračoval opačným smerom. Až sa mu to napokon podarilo.
Nebol to kopec, bol to previs pôdy v kopci, alebo ani nie v kopci, pretože celý lesík bol kopcom. Na to správnom mieste sa mu pečať vyšklbla z ruky a on ju nechal, aby sa vpila do pôdy medzi dvoma vysokými jedľami a odkryla mu dieru. Vchod do Tajomnej komnaty.