Harry aj so svojou aurorskou partnerkou dostali na víkend voľno. Na jednej strane bol rád, pretože keby bol v Rokforte a vedel by, že jeho syn má celý víkend voľno, mrzelo by ho nebyť s ním. A na druhej strane bol nespokojný, pretože sa chcel podieľať na triedení a ničení čiernoty. Bishop ale skutočne rozhodol, že sa budú jednotky v Rokforte striedať.
A vzhľadom k tomu, že v Brlohu prakticky nemali čo robiť, rozhodla sa Hermiona celý víkend vyvárať a venovať domácim prácam. Pergamen od Ginny, na ktorom boli domáce kúzla, bol v pohotovosti.
„Myslel som, že víkend stráviš s Davidom,“ povedal Harry v nedeľu pri obede. Hrýzlo ho to od soboty, vlastne už celý týždeň, ale nenabral odvahu sa na to spýtať.
„Nie, je odcestovaný,“ povedala pokojne a pozrela naňho. „Prečo?“
„Len tak,“ mykol plecami. „Nehovoríš o ňom a týždeň si za ním nešla, tak som sa chcel spýtať, či je všetko v poriadku,“ dodal a zahryzol do mäsa. Hermiona sa vo varení skutočne zlepšila.
„Šiel na služobnú cestu, na dva týždne do Thajska. Je obchodník, vieš?“ vysvetlila. „No a ja neviem, nejako sa mi nechce o ňom zatiaľ hovoriť. Nie je to zatiaľ vážne, vieš?“
„A nemáš nejaké zábrany, alebo také niečo, že nie?“
„Myslíš, že nechcem o ňom hovoriť pred tebou?“ pousmiala sa. „Harry, sex s ním je celkom uspokojivý. Nevravím, že je to to najlepšie, čo som doteraz zažila, ale zase na druhej strane sa aj v tomto musíme ešte spoznať, nie? Ťažko nájdem chlapa, z ktorého by som odpadla po jeho prvom vniknutí do mňa…“ zaškľabila sa.
„Dobre, až takto dopodrobna nie,“ uchechtol sa. „Fajn, som rád.“
„Skvelé, tak sme si pokecali o Davidovi. Prisahám pri Merlinovi, že ak budem vidieť nejakú perspektívu, budeš prvý, kto ho spozná…“
„A to vidíš na ako dlho?“
„Až sa presvedčím, že by niekedy v budúcnosti strávil fakt, že sme čarodejníci.“
„Mukel…“
„Uhm,“ prikývla. „Pridáš si ešte?“ ponúkla.
„Ale áno, je to výborné.“
„Skvelé, to ma teší. A nezabudni to povedať aj Molly,“ zoširoka sa usmiala.
„Sľubujem…“ stíchol. Volal mu Ron.
Hermiona nakladala na jeho tanier ďalšiu porciu s veľmi príjemným pocitom hrdosti. Aj jej to dokonca chutilo a to je už čo povedať. Sama mala dosť, ale s radosťou mu položila na stôl plný tanier.
„Niečo nové?“ spýtala sa, keď dotelefonoval.
„Áno, dosť nové,“ stiahol obočie, keď si prisadol a pustil sa do jedla. Prevrátil oči, keď videl jej výraz. „Ten chlap, ktorý mal bývať na pôvodnej adrese… Ron ho vypátral…“
„To je skvelé, budeme mať druhú časť pečate.“
„No to neviem tak jednoznačne. Našiel ho totiž v Mundesley na cintoríne…“
„Aha,“ zamračila sa. Mŕtvy chlap im bude k ničomu. „A teraz čo?“
„Ron zistil, že sa pán Hart pred ôsmimi rokmi presťahoval k synovi a pred štyrmi rokmi skonal. Budeme musieť navštíviť jeho syna… a nejako sa k tej pečati dostať. On vedel, že ju má chrániť. Nevedel čo to je, ale v hlave mal, že to má starostlivo strážiť a čakať na toho, kto si to vypýta, vieš? Severus vedel, že zrejme nie on, ale niekto, komu o tom povie, si proste preto príde, aby sa dostal do Komnaty a tie Slizolinove kliatby dostal. Bral to ako ty, ako študijný materiál. Ešte skôr, než na seba nechal uvaliť tú kliatbu dúfal, že ich niekedy bude môcť študovať,“ zavrtel hlavou. „Slizolinčania sú všetci rovnakí. Všetci sú šibnutí…“
„To si myslia aj oni o nás,“ povzdychla a postavila sa, aby podala džbán s džúsom.
„Je mi jedno, čo si myslia. Som rád, že Ron pomohol. Zistil by som to, ale zdržoval by som sa zbytočne.“
„No dobre a kedy pôjdeme do Mundesley? A kde v pekle to je?“
„Na východnom pobreží, blízko Norwichu…“
„Boli ste tam so Snapom?“
„Nie, ale mapy mám trocha naštudované, vieš?“ prezradil a nalial si džús. Nalial a jej, keď sa s obavou pozrel na džbán. „Budeme piť džús?“
„Áno, je nedeľa. V nedeľu sa nepije,“ zaškľabila sa a vzala od neho tanier.
„To sú novinky…“ odfrkol si.
„A kedy tam teda pôjdeme?“ ozvala sa z kuchyne, kde v drese vrhla na špinavý riad kúzlo.
„Čo najskôr, samozrejme. Chcem ešte dozrieť, či aj druhá skupina vie, čo robiť v Rokforte a potom tam pôjdeme.“
„Harry, oni sú profesionáli…“ upozornila ho jemne.
„To nevadí, ja si ich overím aj tak,“ nevinne sa pousmial.
——
Harry chcel v pondelok overiť druhú skupinu Nedotknuteľných, ibaže do Rokfortu prišiel Otto so svojimi chlapcami a tak overovanie nechal na utorok. A ako sľúbil, rozhodol sa ísť do siene na obed spolu s ostatnými.
„Bude to v pohode, uvidíš,“ povzbudzovala ho Hermiona. Šli o niekoľko metrov za ostatnými, ktorí jednoducho brali ako fakt, že národný hrdina pracuje sám, všade chodí sám, preveruje veci sám, katalogizuje veci sám, triedi veci sám, ničí čierne veci sám. Teda s Hermionou samozrejme.
„Určite. Bude to ako na začiatku piateho ročníka, keď sa na mňa všetci dívali ako na idiota,“ zaškľabil sa. Nebolo mu to ale jedno. Boli to ale vážne len deti, takže to také hrozné nemôže byť.
„A zmenilo sa odvtedy niečo?“ vyrušil ich hlas za ich chrbtami. Harry pribrzdil, otočil sa, prútik mal v momente v ruke. Bol to vypestovaný sedemročný reflex, aby reagoval takto. „Ale no tak,“ zaškľabil sa naňho Malfoy. „V týchto mierových časoch ideš útočiť na bezúhonného občana? Profesora Elixírov?“ zachechtal sa.
„Prepáč, to tie dlhé roky boja proti smrťožrútom. Neviem sa toho zbaviť, vieš?“ zamračil sa a prútik schoval.
„A ja či to nie je paranoja,“ provokoval ďalej. Potom pozrel na Hermionu, ktorá ho tiež prepaľovala zamračeným pohľadom. „Ale prestaňte obaja,“ zamračil sa aj on. „Už skoro dvanásť rokov žijem skutočne bezúhonne. Nič iné mi ani nezostalo, však? Nevravím, že je to život, po ktorom mi srdce piští, ale aspoň som živý…“ vyprskol.
„A určite šťastne a spokojne, však?“ usmial sa naňho Harry. „Pozri, Malfoy, si mi úplne ukradnutý. Aj to, ako si žil a aj to, ako žiješ teraz. Takže, ak sa nenahneváš… ideme sa najesť a potom máme prácu. Dobrú chuť ti prajeme,“ otočil sa na päte a chcel pokračovať v ceste.
„Učím tvojho syna a na…“
Nedohovoril. Nestihol ani mrknúť a mal pod krkom Potterov prútik. Nestihol ani riadne zaregistrovať, kedy sa pohol, ale behom sekundy sa otočil, vytiahol prútik a vtisol mu ho pod krk.
„Áno, učíš môjho syna. A upozorňujem ťa, že ak budeš robiť niečo iné, okrem učenia môjho syna, budeš si želať, aby si robil spoločnosť svojim rodičom…“
„Harry…“ Hermiona ho ťahala za rukáv. Na chodbe za nimi sa zjavili nejaké deti. Nie tie najmenšie, ako zistila.
„Pusť ma, ty kretén,“ sykol Malfoy.
„Ale ja ťa nedržím, ty idiot,“ usmial sa Harry. Bola to pravda. Len mu pchal prútik pod krk. A už ani ten nie, pretože ho schoval v momente, ako zaregistroval deti. Takto to vyzeralo, že sa len rozprávajú. Síce si zasahujú do osobného priestoru, ale sa len rozprávajú. „Pamätaj, Malfoy. Môjho syna budeš len učiť…“ zasyčal, aby sa obrátil a rázne vykročil k sieni.
„Čo čumíte,“ vrkol Malfoy po piatakoch. „Nezdržujte sa a pokračujte na obed…“ zamračil sa a otočil hlavu aby zbadal, ako Potter zahýba za roh. Veď on sa mu pomstí. Má k tomu dobre našliapnuté.
Harry si nevedel pomôcť. Ten človek mal talent vytočiť ho do najvyššej možnej miery a o tento talent neprišiel ani po tom, čo ho vlastne viac ako dvanásť rokov nevidel. Možno by strpel pohľad naňho, ale jeho hlas a spôsob vyjadrovania ho neskutočne iritoval.
Malo to však aj tú výhodu, že si absolútne nevšimol, ako vkročil do siene a už sedel za ich aurorským stolíkom. Prebralo ho až tiché obdivné šušotanie.
„Už si znova pri zmysloch?“ privítala ho Hermiona opäť na zemi. Jeho kolegovia sa venovali svojmu jedlu.
„Ospravedlňujem sa, ak som ťa ignoroval,“ potichu vypustil. Jeho školský nepriateľ vkročil do siene a kráčal k profesorskému stolu. „Paráda…“ Jeden pohľad ku chrabromilskému stolu mu napovedal, že jeho syn tu ešte alebo už nie je. Zato Tedy mu veselo zamával. Usmial sa naňho. „A ďalší idiot…“ vrkol hneď vzápätí.
Hermiona sa pozrela ku dverám, v ktorých sa zjavil Neville v dlhom hnedom habite a za ním sa ťahali prváci. A Charlie. Hneď, ako zbadal otca, spravil pohyb vpred, potom ale jeho pohľad padol k profesorskému stolu, kde striehla riaditeľka a tak len nešťastne mykol plecami a zamával im. Iste, symbióza, ale veď on na nich večer počká.
Harry mal pre syna dopis od mamy, ktorý mu dala ešte v piatok večer. Usmial sa naňho a zamával mu naspäť. Toto im ani riaditeľka zakázať nemôže, nie? Šušot sa ozýval, ale k Harryho prekvapeniu nebol ani zďaleka taký, aký predpokladal. Bolo to vcelku stráviteľné. Možno sa skutočne nemusí báť detí.
Radšej sa sústredil na Nevilla, ktorý pozrel k ich stolu a keď ho zbadal, zamračil sa. Harry mu opätoval ľadový pohľad. Nemohol si nevšimnúť, ako si Neville a Malfoy vymenili pohľady. A napriek tomu, že si Neville sadol na úplne opačný koniec ich stola, Harry mal pocit, že medzi nimi niečo je. Bolo aj na začiatku, keď Neville potreboval zvrátené rady od Slizolinčana. Ibaže tie teraz nepotreboval, pretože mu boli zbytočné a napriek tomu naňho pôsobili, akoby sa medzi nimi odohrávalo tiché dorozumievanie. Mal z nich taký pocit a on svojim pocitom veril.
„Tí dvaja niečo šijú,“ prezradil potichu Hermione a venoval sa obedu.
„Myslíš Nevilla a Malfoya?“ spýtala sa, ale nepozrela na nich.
„Ešte by mohli Charlie s Tedym, ale skutočne myslím našich bývalých spolužiakov,“ zabrblal.
„Čo myslíš?“
„No to neviem. Čítať myšlienky neviem. Ale obaja sú upozornení, tak si to hádam budú pamätať.“
„Harry, nemyslíš, že to preháňaš?“ povzdychla si.
„Myslím, že nepreháňam,“ nesúhlasil. „Vymenili si pohľad, ktorý sa mi nepáčil,“ prezradil. Chvíľu bola ticho a jedla. Chvíľa bola trocha dlhšia.
„Usudzuješ na základe jedného pohľadu, že niečo šijú?“ nechápala. Prikývol.
„Zdá sa to šialené, ale dokážem odhadnúť, kto sa ako díva, vieš? A medzi nimi sa niečo deje,“ trval si na svojom.
„Ehm…“ prikývla. „No, dobre. Asi dobre. Neviem. Nerozumiem tomu, ale zrejme ťa Snape vytrénoval a v tom prípade… asi áno, no. Neviem.“
„Ja viem,“ húdol si svoje.
„Dobre, teraz jedz…“
——
Ginny takmer od zúfalstva zafunela. Hromadili sa pred ňou dve kopy kníh a rôzne noviny, ktoré sa jej podarilo zohnať a začala ju prepadať panika. Uplietla si na seba bič. Myslela si, že to ovláda. Keď sa začítala do kníh, tak sa stále nádejala, že to ovláda aspoň trocha. Figu. Nevedela absolútne nič.
„Ahoj.“
Skoro vyskočila zo stoličky, keď ju v prázdnej kancelárii prepadol votrelec.
„Harry?“ neveriacky sa naňho dívala. Vyzeral podobne, ako sa ona cítila. „Čo tu robíš, pre Merlina?“ spýtala sa a nazrela za jeho chrbát do chodby, ktorá bola prázdna.
„Vypustil som kúzlo… všetci mali a aj budú mať minimálne hodinu naliehavú prácu vo svojich kanceláriách,“ zaškľabil sa, zavrel za sebou a sťažka dosadol na jednu zo stoličiek. Poobzeral sa. „Kde máš kolegov? Chcel som aspoň pozdraviť Katie…“
„Klamár,“ mierne sa uškrnula. „Predpokladám, že si veľmi dobre vedel, že tu budem sama.“
„Možno,“ privolil. V skutočnosti chceli jej kolegovia strašne ísť do terénu, ale toto kúzlo použil pred troma hodinami.
„Tak čo sa deje?“ spýtala sa a postavila sa, aby prešla pred svoj stôl a oprela sa oň. Nasilu sa uškrnul.
„Bishop a minister sa dejú,“ vyprskol. „Ráno ma postavil pred hotovú vec… vraj sa musím stretnúť s ministrom a vysvetliť mu sám, vlastnými slovami, ako som vedel o tom úlovku…“
Bola to pravda. Po vyše týždni intenzívneho pátrania sa vo veľkom vravelo o nespočetnom množstve nekalých predmetov, ktoré Nedotknuteľní zničili. Na Oddelení záhad už boli tri predmety, ktoré bolo nutné dôkladne preskúmať. Koncom minulého týždňa Prorok informoval verejnosť, že sa deje niečo veľké.
„Vraj mi poskytujú toľko voľného priestoru, že si minister zaslúži aspoň trocha môjho času,“ sťažoval sa ďalej. Mierne sa usmievala. Bolo to ale na jeho ukrivdenom výraze. „A aby toho nebolo málo, tak som musel poskytnúť rozhovor Prorokovi,“ mračil sa. „Len teraz som skončil u Manninga…“
„Manning je fajn,“ spokojne prikývla a pozrela na hodiny. Bolo skoro pol štvrtej.
„Manning je idiot,“ odfrkol si. „Dusil ma tu tri hodiny. Od obeda. A keď som od neho vyliezol totálne otrávený, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť,“ usmial sa. „Je to na jednej chodbe,“ mykol plecami. A ona sa zahihňala, aby sa sklonila a vtisla mu rýchly bozk na pery.
„A zariadil si, aby mali všetci veľmi súrne práce v kanceláriách.“
„Uhm,“ uškrnul sa a chytil ju za ruky, aby si ju stiahol na kolená.
„Harry, som v práci,“ upozornila. Príliš ale neprotestovala. Keď chcel, aby boli v kanceláriách aspoň hodinu, tak tam jednoducho budú. „Ako si zvládol ten rozhovor? Manning je síce fajn, no ale…“ stisla pery.
„Myslím, že na mňa môžeš byť hrdá,“ pochválil sa. „Je pravda, že dával celkom prijateľné otázky, ale odpovedal som na všetky, nebol som podráždený… ba dokonca som bol celkom pokojný.“
„No vidíš, aký si šikovný,“ pochválila aj ona jeho.
„To určite som, pravda,“ prikývol. „Akurát mi Bishop zabil celý deň. Hermionu som poslal do Rokfortu, už tam ale nepôjdem. Kolegov si preverím zajtra,“ prezradil.
„Musíš si preverovať kolegov,“ prikývla a vzápätí zavrtela hlavou. „Vážne si neskutočný.“
„Som rád, že ma tak kladne komentuješ,“ uškrnul sa. „A ty? Čo robíš ty?“ pozrel na jej stôl a povytiahol obočie. „Riadna hromada kníh… toľko ich pohromade nemala ani Hermiona v najlepšom období…“
„Ale mala,“ odfrkla si.
„Pravda.“
„Zrejme som sa pustila do práce, ktorú nemám šancu zvládnuť,“ začala sa sťažovať aj ona. „Okrem zápasov máme písať články,“ vysvetľovala. Prikývol. Vravela mu o tom. „A vzhľadom k tomu, že sa tým klasickým článkom venujú všetci, chcela som sa pustiť do článkov, ktorým sa vyhýbajú všetci…“ zabrblala.
„Muklovské športy,“ pochopil.
„Šéf by chcel, aby niekto tie články napísal, vieš? A ja som sa ponúkla. Myslela som, že tie športy poznám. Figu deravú poznám. O futbale viem len toľko, že sa hrá na tráve, je tam jedenásť hráčov na každej strane a snažia sa dať gól. Ono to nie je také jednoduché, pán Potter,“ zaškľabila sa. „Toto nemôžem napísať ani náhodou. Keď som začala čítať knihy a novinové články, šľak ma skoro trafil. Nerozumiem ani tretine z toho, čo tam píšu. Nechápem to. Muklovia sú vážne šibnutí. Nemôžu mať jednoduché pravidlá, ako v metlobale? A to nehovorím o ostatných športoch. Harry, čo budem robiť?“ hlesla zúfalo.
„Hm… a sľúbila si to?“
„Nadhodila som to ako možnosť a šéf sa toho chytil. Pochop, interview píšu všetci, o nových metlách je písané každý týždeň, nové športové podprsenky už zaujímajú len úchylov. Čo mám písať? O nutnosti reformy v metlobale? Vyrazili by ma na hodinu…“
„To asi fakt,“ prikývol zamyslene. Pozrel na knihy. „No…“ zamračil sa.
„Máš nápad!“ vyhŕkla nadšene. „Nevrav, že ste so Snapom chodili na futbal,“ uchechtla sa.
„Kiež by,“ povedal vážne. Keď sa zarazila, vtisol jej bozk na pery. „Miesto kníh navrhujem internet. Je tam popis aj s obrázkami. Určite je. Ale… čo je najlepšie, sú tam aj videá, vieš? Stavím sa, že o každom pravidle je tam aj video. Možno ukážky zo zápasov. Som si istý, že by sme to pochopili.“
„Prosím ťa pekne a to vieš odkiaľ?“ neveriacky sa naňho dívala. Už si zvykla na skutočnosť, že vie veľmi veľa vecí. Ale toto vedieť nemohol. Či?
„Tedy vravel,“ vysvetlil. „Keď bol u nás, pozerali sme filmy. A potom s Charliem pozerali z tých filmov nejaké nezverejnené scény, či čo to vraveli. Keď som sa pýtal, tak vraj na internete je milión videí ku každej hlúposti,“ stiahol obočie. „A vzhľadom k tomu, že futbal je hlúposť, tak by tam malo byť milión videí, nie?“ logicky predniesol. Zavrtela hlavou.
„Ja som Hermione nechcela veriť, keď ma po prehovorení k počítaču prehovárala aj na internet,“ zahihňala sa. „Mala pravdu. Už opäť. No ale vzhľadom k tomu, že mama nemá ani elektrinu, tak si môžem o videách nechať zdať.“
„Ja predsa mám internet,“ pripomenul jej. „Tak by si si to naštudovala doma.“
„A kedy?“ usmiala sa na jeho poznámke. Doma. „Za hodinu vyzdvihnem deti, budem si písať s Frankom úlohy… Jedine tak cez víkend.“
„To by nemal byť problém. Hermiona si hovie, keď môže niekoho učiť. A ukázala by mi, ako sa píšu úlohy. Uložiť decká spať môžeme aj my. A ty by si sa mohla aspoň pozrieť, či tam tie videá sú. A prácu v týždni máš predsa voľnejšiu. Tak by si miesto sedenia tu, sedela doma za internetom. To je dobrý plán, nie?“ spokojne sa zaceril.
„Ty si tak praktický,“ s povzdychom zavrtela hlavou. „Dnes to ale nepôjde. Muselo by sa to naplánovať a dohodnúť. To nejde len tak.“
„Dobre, tak to naplánujeme a dohodneme. Som si istý, že posunieš toľko kvalitných článkov, že si vyslúžiš povýšenie,“ usmial sa. „Alebo minimálne prilepšenie k platu,“ doplnil, keď videl jej výraz.
„To by mohlo byť,“ prikývla. „Tak skúsime niečo vymyslieť. Napríklad dnes pri večeri. Pochybujem, že by si šiel domov a navaril, než príde Hermiona…“
„Po pravde som skôr myslel, že by som niečo podnikol s tebou, keď máme tú hodinu…“ navrhol a prisal sa jej na pery. „Nepremýšľala si o sexe na ministerských záchodoch?“
„Si perverzný,“ zasmiala sa a odtisla ho, aby zoskočila z jeho nôh. „Budeme musieť počkať na víkend,“ povedala a vrátila sa k stolu, aby pozbierala novinové články. Ak má pravdu a on ju zvyčajne má, tak ich už potrebovať nebude. „Toto budem musieť ešte vrátiť,“ položila noviny na knihy a pozrela naňho. „Netvár sa tak ublížene, Harry,“ uchechtla sa. „Víkend je už za tri dni. Neville si vyzdvihne deti, necháme mamu oddýchnuť si a ja sa vrhnem na ten internet.“
„A na mňa,“ dovolil si upozorniť.
„Na teba ako prvého…“
——
„Tak tu býva pán Hart,“ povedal Harry dívajúc sa na jeden z domov v radovej zástavbe, s malou predzáhradkou. Pozrel z jednej strany ulice na druhú, ale všade bol pokoj a ticho. Auto tu prešlo možno trikrát za deň. Ideálne miesto k životu.
Presne túto adresu mu nadiktoval Ron. Syn pána Harta čarodejníkom nebol, preto musel Ron požiadať ich spojku na muklovskej polícii, aby mu pomohla vypátrať miesto bydliska. Bolo to komplikované aj z toho dôvodu, že si Ron musel vymyslieť dôvod, pre ktorý príbuzných čarodejníka Harta zháňal.
„Dúfajme, že starý pán povedal synovi o pečati. Že jednoducho neumrel a tajomstvo si neodniesol do hrobu…“
„Nedramatizuj, prosím a radšej poď,“ zahriakla ho Hermiona a sama sa vybrala cez cestu. Prešli predzáhradkou až k dverám a zaklopali. Po chvíli zaklopali znova a Hermiona siahla aj na zvonček. Pozreli na seba.
„Možno je v práci,“ povzdychol Harry. Znamenalo to zdržovanie, ale vzhľadom k tomu, že bolo desať hodín doobeda, logicky by mal byť v práci.
„A kde pracuje? To asi nevieme?“ spýtala sa Hermiona. Harry zavrtel hlavou. To Ron nezisťoval.
„Skúsime susedov. Možno tu bývajú nejakí starší ľudia, ktorí do práce nechodia…“
A tak skúšali. V dome oproti im nikto neotváral, ani vpravo cez ulicu. Šťastie mali až v dome naľavo od Harta.
„Dobrý deň, sme redaktori z celoštátnej televízie. Pán Hart sa pred časom prihlásil do našej vedomostnej súťaže a my sme ho vybrali, aby sa zúčastnil natáčania programu,“ usmial sa Harry na starú pani, ktorá im otvorila a zvedavo si ich obzerala. Hermiona si zahryzla do jazyka. Harry použil podobný trik, ako Moody pred jeho piatym ročníkom.
„Pán Hart? Do nejakej súťaže?“ zopakovala pani. Harry sa neprestával usmievať a prikývol. „Tak to si pán Hart už nezasúťaží,“ stiahla obočie a pozrela z jedného na druhého. „Pred štyrmi dňami totiž zomrel, viete? Ešte stále sa z toho neviem spamätať,“ zavrtela hlavou.
Obaja Nedotknuteľní stuhli. Harry sa díval na pani a zamračil sa.
„Zomrel? Ako zomrel?“
„Tak… normálne. Infarkt alebo čo. Ešte stále je v márnici, asi. Nemá ho kto totiž pochovať, viete? A ktovie, či mal aj úspory a či si nasporil na pohreb. Aj starého pána pred štyrmi rokmi horko ťažko pochoval…“ trkotala babička.
„Infarkt… koľko mal vlastne rokov pán Hart?“ spýtala sa Hermiona. Chyba, uvedomil si v momente Harry.
„A to v tej vašej súťaži neviete?“ babka sa na ňu škaredo zamračila. „Keď sa prihlásil, musel nadiktovať svoje údaje, nie? A kedy sa vlastne prihlásil?“ podozrievavo si ich obzerala.
„Prepáčte, to bola len rečnícka otázka,“ Harry sa prinútil usmiať. „Viete, keď sa človek dozvie, že niekto náhle zomrel, prvé čo ho zaujíma je vek. Môže sa stať, že zomrel neočakávane a to je vždy smutná správa.“
„No, to máte pravdu,“ prikývla a fľochla pohľadom po Hermione. Potom sa obrátila k Harrymu. „Pán Hart bol veru celkom mladý na to, že zomrel. Nebol nikdy chorý, viete? Na nič sa neliečil. A potom náhle… infarkt a hotovo,“ zavrtela hlavou.
„Je to smutné,“ prikývol sústrastne. „No a… kto ho našiel? Podľa našich papierov nebol ženatý, žil sám…“
„Máte pravdu. Včera sa po ňom zháňal kolega z práce, keď tam dva dni neprišiel a nezdvíhal telefón a ja som vždy mala kľúče od domu. Zašli sme tam a našli sme ho. Úplne tuhého,“ znova zavrtela hlavou. „Chudák pán Hart…“
„Otrasná skúsenosť,“ Harry sklonil hlavu. „Kde tu máte vlastne márnicu? A pohrebný ústav? Popýtali by sme sa tam, ako ho chcú pochovať… viete, mal nastúpiť u nás v súťaži a naša televízia by sa o to postarala.“
„Ale to by bolo výborné. Myslím, že by si to pán Hart zaslúžil. V živote neublížil ani muche, postaral sa o otca…“
„Určite to bol skvelý človek.“
„Áno, to bol.“
„A tá márnica?“
„Áno, márnica… No, máme u nás pohrebné služby, ale pána Harta zaviezli na pitvu. Tak som to počula. Do Norwichu… tam vezú nejasné smrti… rozprávali sa o tom tí, čo ho nakladali.“
„Aha,“ prikývol Harry. „Nejasná smrť, hm. Zvláštne. A pred štyrmi dňami ste tu nevideli nikoho podozrivého? Nikto cudzí sa tu nepohyboval?“
„Prečo? Myslíte, že ho niekto zabil?“ vydesila sa.
„Nie, to by nezomrel len tak, nie? To by videli už pri obhliadke…“
„Vlastne áno, pravda. Pred štyrmi dňami bola… nedeľa. No, to vám nepoviem. V nedeľu chodievam k dcére a vraciam sa až večer. K správam. A potom už von nenazerám, takže neviem…“
„Dobre teda,“ Harry stiahol obočie. „To by bolo myslím všetko, čo sme chceli,“ pozrel na Hermionu. Slabo prikývla. „Fajn teda, pani…“
„Goldwinová,“ usmiala sa babka.
„Ďakujem vám pani Goldwinová. Obliviate…“
Stará pani sa na nich usmiala. Harry spustil o programoch nového operátora, ktorý začne onedlho v Anglicku pôsobiť, ale stará pani mu pekne poďakovala a povedala, že je spokojná s pevnou linkou a tak sa rozlúčili. Hermiona Harryho celú dobu po očku pozorovala.
„Nie si paranoidný?“ okomentovala jeho sériu otázok. Stiahol obočie. Harry sa vybral po ulici na sever, kde sa ulica stáčala, aby ich pani náhodou nevidela, keby sa dívala z okna.
„Len opatrný,“ odvetil potichu. Bol si istý, že na tomto mieste ich už vidieť nemôže. Zatiahol ju k boku jedného z domov. Na ulici nebolo stále ani nohy a on zašiel pod stromy. Mlčky ho nasledovala.
„V Norwichi si bol…“ pochopila to jeho zatiahnutie pod stromy pri dome.
„Bol, ale kde je tam márnica, to netuším,“ prikývol a chytil ju za ruku. Za pár chvíľ sa objavili v úzkej uličke medzi dvoma trojposchodovými domami. Skontrolovali situáciu. Nikoho nevyrušili. „Blízko je bistro, niečo zjeme a porozprávame sa,“ rozhodol.
O malú chvíľu už sedeli v bistre pri objednanom jedle.
„Správne som pochopila, že si overuješ všetky možnosti?“ vrátila sa k tomu, čo ju zaujímalo. Prikývol.
„Možno umrel náhodou, ale… bol mladý, nikdy nebol chorý, na nič sa neliečil a zrazu umrel. Jeho smrť sa im zdala podozrivá a odviezli ho na pitvu, aby určili príčinu smrti. A umrel v nedeľu, v deň, kedy som sa o ňom dozvedel ja. Možno je toto všetko náhoda a kiež by to bola náhoda, v opačnom prípade budeme mať veľký problém.“
„Nikto ale nemohol vedieť o pečati,“ zavrtela hlavou. Pozrela naňho. Zamračene zazeral na svoj tanier.
„Nemohol, pravda,“ prikývol. „Nájdeme márnicu a zistíme ako umrel. To v prvom rade. V druhom rade budeme musieť v noci ísť do jeho domu a pečať nájsť. Severus to tak zariadil, proste. Videli sme to u toho prvého chlapa. Prišli sme, odvolal som sa na Snapa a povedal, čo chcem… a dostal som to. O Komnate sa vie všeobecne. O Slizolinových kliatbach v nich ukrytých sa mohol Voldemort ešte niekomu zveriť… nech sa páči, tá možnosť tu je. Ale o jeho pečati som vedel len ja a Severus. A on to takto zabezpečil,“ zamračil sa. „Starý pán Hart prišiel k synovi dožiť. Vedel, že umrie. Povedal mu o pečati. Preniesol naňho ten záväzok tak, ako to Snape zariadil. A mladý Hart by nám tú pečať vydal. Ale umrel…“
„A ty na náhody neveríš,“ prikývla. „A keď v dome pečať nenájdeme?“ povytiahla obočie. Zrejme budú pekne v zadku.
„To bude problém,“ stiahol obočie. „Na nešťastie neviem čítať myšlienky, neviem hľadať spomienky… toto som sa nedokázal naučiť. Tak či onak, ak pečať v dome nebude, tak potom ju buď Hartovci niekde skryli a my budeme mať sakra problém zistiť, kde… alebo ju niekto odniesol,“ zdvihol hlavu od obeda. Zamračila sa.
„Ale to je nemožné. Vedeli sme o tom len my a Ginny…“
„Tak ju niekde skryli a budeme prácne hľadať oné miesto. Ale teraz… dojedzme a poďme sa taxíkom odviezť do márnice…“
——
Hermiona sedela v obývačke na pohovke s knihou v lone, do ktorej ani nenazrela. Na poschodí v Harryho pracovni sa zdržovala Ginny a spolu s Harrym sa snažili nájsť na internete podklady k jej článkom. To by bolo v poriadku. Sama jej prezradila niekoľko stránok, kde sa dalo niečo nájsť. Občas, keď mala melancholickú náladu, si sama pozrela krasokorčuľovanie. Hlavne tanečné páry. A to bolo niečo, čo čarodejníkom prezrádzať bolo zbytočné.
Nad krasokorčuľovaním však teraz neuvažovala. Musela premýšľať nad predchádzajúcimi dňami a hlavne nad jej spoluprácou s Harrym. Keď sa dostali do Norwichu, stopli si taxík, aby ich vzal do nemocnice. Lenže v Norwichi bolo niekoľko nemocníc a ona sa následne stala svedkom rýchleho Harryho jednania, pri ktorom si pripadala ako hlupák. Ako tichý pozorovateľ.
Na jednej strane bolo jeho jednanie obdivuhodné. Pracoval rýchlo, bez váhania a samostatne. Síce jej hovoril čo bude robiť, čo spravil, keby tam však nebola, vôbec by mu nechýbala. V prvej nemocnici prinútil vsugerovaním myšlienky pracovníkovi na informáciách, aby mu prezradil, kde v meste sa riešia nejasné smrti. Ochotne mu to zistil a potom si chlapík myslel, že len vysvetľoval cestu na očnú kliniku.
V tej správnej prinútil zamestnancov márnice, aby mu prezradili všetko, čo spravili a zistili. Pán Hart mal štyridsaťdva rokov a v tom veku sa infarkt schytáva len ojedinele. Môže, ale nie je to časté. Pitva prebehla a prvotná obhliadka srdcového svalu prezradila, že by sa skutočne mohlo jednať o infarkt. Respektíve bol to infarkt, ktorý spôsobil náhle zlyhanie orgánu, avšak chýbala príčina, po ktorej začali pátrať aj v laboratóriách. A samozrejme poslali vzorky všetkého na súdne lekárstvo. Vraj by mali mať do dvoch týždňov výsledky a podľa toho sa uvidí, či začne polícia pátrať po neznámom páchateľovi, alebo či sa smrť pána Harta vysvetlí. Lekár a ani jeho asistent si však vôbec nepamätali, že by ich niekto navštívil a niečo sa ich pýtal.
Harrymu to samozrejme nestačilo. Ešte v tú noc sa vkradli do domu pána Harta, ktorý zabezpečil a hľadal v ňom známky mágie. Nemalo to byť ťažké vzhľadom k tomu, že to bol mukel a jeho čarodejnícky otec už štyri roky nežil. Mali poľahky natrafiť na predmet, ktorý len minimálne vykazoval mágiu a oni v dome nič nenašli. Prezreli aj pivnicu a povalu a nič. Potom zistili, že pán Hart nemal žiadnu rodinu. Nikoho, kam by mohol uložiť pečať. Ostávali ešte priatelia a známi, ale to sa Harrymu príliš nepozdávalo. Podľa neho to pre starého pána Harta malo znamenať veľa a nemali by to posunúť nikomu. Skôr to niekde ukryli. Niekam, kde boli spoľahnutí, že to bude v bezpečí. Lenže kde hľadať také miesto?
Harry prehlásil, že po víkende začne spovedať každého, kto s Hartom prišiel do kontaktu. Jednoducho ho prinúti rozprávať o všetkom, o každom tajomstve v súvislosti s Hartom, ak také niečo existuje a nie je možné, aby niekto nevedel niečo, čo by im pomohlo.
Hermiona sa za tie dni len ohromene dívala. Harry jej aspoň vysvetľoval čo robí, ako to robí a prečo to robí, aby pri ňom skutočne nevyzerala ako hlupaňa. A potom si to začala skúšať aj ona.
Veľmi dobre vedela, že mu Ministerstvo skutočne nebude nič diktovať. Jednoducho sa nikto neodváži siahnuť na Hrdinu, niečo mu zakazovať alebo prikazovať. A on to zase až tak veľmi nezneužíval. Len sa venoval tomu, čo mu chcel a robil to svojím tempom. Hermiona šéfovi každé ráno zahlasovala, že idú pátrať na miesta, ktoré Harry navštívil, samozrejme s cieľom odhalenia čiernej mágie a dá sa povedať, že ani veľmi neklamala.
„Nečítaš,“ upozornil ju Harry, keď si k nej prisadol. Pozrela na knihu. Nečítala.
„Neviem sa sústrediť, musím myslieť na Harta,“ prezradila a pozrela zaňho. „Ginny už šla?“
„Áno, odsleduje si svoj zápas, v práci spíše článok a vráti sa,“ vystrel si nohy.
„A čo internet?“ uškrnula sa a rozhodla sa priniesť koláč, ktorý im poslala Molly. No, v pečení Hermiona nedosahovala také výsledky, ako vo varení.
„Myslím, že ešte zajtra a futbal pochopíme,“ usmial sa.
„To je dobre, s tými článkami by mala vynikajúci štart.“
„To rozhodne,“ súhlasil. „A ten Hart… nad čím si uvažovala?“
„Nad všetkým, samozrejme,“ stiahla obočie. „Keď nebudeme špekulovať nad tým, ako zomrel… kde je tá pečať? A je ešte vôbec? Čo keď je zničená?“
„To nevieme. Upokojiť nás môže len skutočnosť, že nech je, kde chce a aj keby sa dostala do nesprávnych rúk… zrejme je koniec. Druhú polovicu mám ja a pokiaľ sa nespoja, neodpečatia vchod.“
„A o to ide, Harry. Ja by som tie kliatby chcela strašne vidieť, vieš? Aspoň na ne siahnuť. Aj keď to bol Slizolin…“ vypustila znechutene, „stále je to jeden zo Zakladateľov. Je to naša história.“
„Jasne, to viem,“ prikývol. Jej študijná povaha sa jednoducho nestratí. „Prinajhoršom požiadame správnu radu o zbúranie kúska hradu a pôjdeme tam po šmykľavke,“ zaceril sa. „Keď povieme prečo… sám minister nám pôjde svietiť na cestu.“
„Aj to… našťastie sa neprevalilo, kde je vchod,“ zavrtela hlavou. „Je veľmi dobre, keď nikto nevie, čo je vlastne dole. Len my a Ginny,“ stiahla obočie. „Vieš si predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby sa to dostalo do rúk niekomu nepovolanému?“ spýtala sa.
Zamračene sa zadíval niekde za ňu. Áno, bolo by to pekne v prdeli.
„Aj tak…“ ozval sa, pokým jedla koláč. „Aj keby to hneď niekto mal… čo myslíš? Ako by sa vysporiadal so Slizolinovými kliatbami, keď s nimi mal problémy samotný Tom Riddle, neskôr Voldemort?“ zavrtel hlavou.
„Niektoré ale prispôsobil. A ten niekto by mohol prispôsobiť ďalšie…“
„Áno, správne, ale vieš čo?“ pozrel na ňu a natiahol sa za koláčom. „Kašlime na to. Načo zbytočne špekulovať, keď… za prvé, nikto o tom nevie. Za druhé, nikto nemôže získať pečať. Za tretie, nikto riadne nevie, kde je vchod v hrade a ak aj, nevie parselsky. Za štvrté, nikto si s tými kliatbami neporadí. Za piate…“
„Dobre, chápem,“ zamračila sa.
„Fajn, téma uzavretá. Ty budeš od pondelka chodiť do Rokfortu dohliadať na miestnosť a ja zistím, s kým sa kamarátil Hart…“
„Harry, ale sme partneri…“ nepozdávalo sa jej.
„To sme, určite. Ale bude to zdĺhavé a únavné a okrem toho im budem robiť… veď vieš. A niekto musí dohliadať aj na Charlieho.“
„Som zvedavá, koho tam vyšleš, keď v hrade skončíme,“ neprestávala zazerať.
„Zvyknem si. A čo sa týka Komnaty… hneď, ako niečo zistím, pôjdeš so mnou. Môže byť?“
„Asi musí byť…“
„Dobrý prístup…“
——
„Všetko si musíme dopodrobna naplánovať,“ prehlásil Draco Malfoy sediac spolu so svojimi dvoma komplicmi v byte Pansy Parkinsonovej. Stále ešte nezasvätil aj ostatných. Vedel však, že pri nasledujúcich krokoch už bude potrebovať pomoc Craba aj Notta, ale hlavne Zabiniho.
„Jednoducho unesieme toho malého a budeme ho vydierať… dá nám tú pečať, alebo ešte lepšie, vynesie nám tie kliatby a my mu za odmenu vrátime syna,“ sebavedomo vyšlo z Goyla. Pansy len potichu sedela. Nepáčilo sa jej to, ale protestovať sa neodvážila.
„Áno, tak nejako si to predstavujem aj ja,“ prikývol Malfoy. Goyle sa zaškľabil. „Ale také jednoduché to nebude ani náhodou. Ja Pottera podceňovať nebudem…“
„Zvládli sme získať polovicu pečate…“
„Iste a tento skutok z tvojej strany bol výborný,“ pochválil ho už po niekoľkýkrát, pretože Goyla bolo potrebné chváliť. „Reagoval si svižne, rozhodne a rýchlo, behom pár hodín si zistil, kde bývajú Hartovci… ale zabíjať si ho nemusel. Muklovia neodhalia príčinu smrti a Potterovi bude jasné, že ho zabila Avada, čiže bude vedieť, že zasiahli čarodejníci…“
„Upravovať pamäte ale neviem…“
„A Potter nevie čítať myšlienky, ako sám niekoľkokrát povedal,“ zamračil sa Malfoy. „Bola to chyba, Gregory. Musíme niečo vymyslieť a zorganizovať do dvoch… pardon, už len do týždňa a na to nemáme.“
„A čo chceš organizovať?“
„Napríklad miesto, kde budeme toho malého držať. Alebo si myslíš, že si ho Pansy vezme k sebe? Alebo ho ja nebodaj mám držať v žalároch?“ zvýšil hlas.
„No tak…“ zamračil sa aj Goyle. Nad týmto neuvažoval. On sám nemal v Anglicku byt. Ani jeden z nich nemal majetky. Nemali ani peniaze, aby si niečo zadovážili. „Čo dodávka?“
„Čo Skeeterová? A ostatní?“
„Ehm…“ odkašľala si Pansy. Obaja na ňu pozreli. „Musíme získať čas, nie? Aby muklovia prisúdili jeho smrť tomu infarktu, či ako to pomenovali. No a… hoci Potter nevie čítať myšlienky a zjavne túto akciu berie ako svoju vlastnú a osobnú, čiže nebude chcieť zaangažovať ostatných aurorov a podľa rečí, ani Grangerová to nevie, hoci si myslí, že vie všetko… Zabini predsa dokáže upravovať pamäte, nie? Mohol by tým muklom podsunúť myšlienku, že srdce bolo poškodené infarktom…“
„Áno,“ privolil Malfoy. „A v tomto prípade sa naše malé spoločenstvo rozrastie, čo sa mi príliš nepáči, ale asi sa tomu nevyhneme… Jednoducho musíme všetko dôkladne premyslieť a naplánovať. Ja musím byť čistý, pretože ak zmizne malý Potter, ten veľký pôjde automaticky po mne…“
„V poriadku. Bude nás napokon šesť,“ prikývol aj Goyle. „Ale… čo so Skeeterovou? Začína byť nepríjemná, začína do pečatí pchať nos. Cíti, že by z toho niečo mohla mať.“
„Ale nemohla. Aj keby hneď Potter vliezol do Komnaty, tak tie kliatby zničí. Z toho článok mať nebude,“ zaprotestoval Malfoy. Netrávil v dodávke veľa času, keď sa začal školský rok. Goyle tam bol ale skoro nepretržite.
„Zbavíme sa jej?“
„Sa ti nejak zapáčilo vraždiť,“ znechutene naňho pozrel Malfoy.
„Má prachy. Mohli by sme od nej získať prachy. A nie je predsa v Anglicku, nikto by po nej nepátral…“
„Prestaň mať vražedné nápady,“ ozvala sa Pansy. Odfrkol si.
„Moja matka je vo väzení a ja ju chcem naspäť rovnako, ako ty svoju a Draco rodičov. A keď to má znamenať, že povraždím pár ľudí, tak pokojne. Už som s tým predsa začal.“
Nerobilo mu to problémy. Na Blízkom východe vraždil. Hoci to mali byť teroristi a protivládne vojenské zložky, vraždil. Respektíve zabíjal na rozkaz. A toto by bolo niečo skoro podobné. Uškrnul sa. Malfoy zavrtel hlavou a Pansy prišlo nevoľno. Nemôže to skončiť inak, ako zle.
„Musíme to všetko dopodrobna naplánovať,“ povedal už znova profesor Elixírov…