PP 5.kapitola

               „Och, Merlin, och, Merlin…“ mrmlala si Hermiona pod nos držiac v ruke obálku, v ktorej boli jej výsledky VČÚ. Snape im ich priniesol z Rokfortu a Sirius už utekal von, za chlapcami, pretože si sľúbili, že ich otvoria všetci naraz. Obálku si pritisla na prsia a snažila sa predýchať paniku a strach, ktoré ju v okamihu začali opantávať.

               „Správate sa, akoby ste snáď skutočne očakávali nejakú katastrofu…“ vytrhol ju z počínajúcej hystérie hlas profesora Elixírov, ktorý sa možno mohol po odovzdaní obálok rozlúčiť, ale potreboval niekoľko viet prehodiť s Potterom. Netešilo ho to, ale bola to jeho úloha. „Prekvapilo by ma, keby ste nemali jedenásť Vynikajúcich,“ zaškľabil sa na ňu. Mierne sa zapýrila.

               „Aj z Elixírov?“ spýtala sa. Prekvapil ju. Rovnako ako ju prekvapilo že vie, koľko skúšok absolvovala.

               „Vzhľadom k tomu, kto viedol skúšky… tak áno…“ stíchol, pretože pribehli tie dve otravy. Potter a Weasley a vrhli sa na svoje obálky. Vôbec si ho nevšimli a neprekážalo mu to. Za nimi sa dohrnuli aj Black s Weasleyovou s významnými úškľabkami. Longbottom sa zrejme ponáhľal domov k svojej pošte, ktorú mu štandardne priniesla sova.

               Harry nervózne zovrel svoju obálku a pozrel na priateľov. Prikývli so zahryznutými zubami v perách a začali ich trhať. Srdce cítil až v hrdle, keď začal čítať svoje výsledky. Nie, nebolo to dobré. Spravil síce všetko, hoci Veštenie a Dejiny s odratými ušami, ale to ho netrápilo. To, na čo sa sústredil celý záver piateho ročníka, mu nevyšlo. A nepomohla ani pomoc Lucy a Ginny. Sklamane zdvihol hlavu a pozrel na Siriusa.

               „Mám sedem VČÚ!“ potešene oznámil Ron. „To je viac, ako mali dvojčatá dohromady… Ukáž…“ natiahol sa za Harryho výsledkami.

               „Čo je, Harry? Hermiona?“ pýtala sa Ginny, pretože obaja boli zarazení. Mykol plecami.

               „Nie je to najhoršie,“ povedal Harry a študoval Ronove výsledky. Nemal ani jednu Vynikajúcu a nespravil ani Dejiny a ani Veštenie.

               „Nie je, akurát sa môžeme rozlúčiť s aurorstvom,“ Ronovo nadšenie zo zvládnutia skúšok bolo razom preč, keď si uvedomil, čo pre nich ich výsledky znamenajú.

               „To asi áno…“ prikývol Harry. „A čo ty?“ pozrel na Hermionu.

               „Má desať Vynikajúcich a jedno Prekonáva očakávanie… a tvári sa, akoby ju snáď vyhodili z Rokfortu,“ zachichotala sa Ginny nazerajúc kamarátke cez rameno. „S takýmito výsledkami sa môžeš zamerať na hocičo…“ jemne do nej drgla.

               „Ja viem, áno, viem…“ Hermiona sa len pozvoľna upokojovala.

               „Vážne to nie je najhoršie,“ ohodnotil Sirius Harryho výsledky. Ginny sa za nimi naťahovala. „Z hlavných predmetov máš Prekonáva očakávanie a z Obrany dokonca Vynikajúcu…“ pozrel na Harryho. „Čo sa ti nepozdáva, pre Merlina?“

               „Potreboval som Vynikajúcu aj z Elixírov,“ odfrkol.

               „Ja nemám ani Prekonáva očakávanie,“ prezradil Ron. „Snape chcel Vynikajúcu…“

               „Začínam ľutovať, že nebudem vyučovať Elixíry aj na budúci rok,“ ozval sa Snape. Harry s Ronom sa prudko otočili.

               „Ty si ešte tu?“ natiahol Sirius.

               „Očividne… Predstava, že by som vás dvoch nemal na hodinách je až taká lákavá, že uvažujem nad tým navrhnúť Dumbledorovi, aby mi vrátil miesto profesora Elixírov…“

               „Ktoré bude vyučovať profesor Slughorn,“ spomenula si Hermiona.

               „Správne. A ako viem, Horacio berie aj Prekonáva očakávania,“ zabodol pohľad do Harryho. „Takže netrúchlite. Vaša predstava kariéry ako aurora ešte zahataná nie je. Čo sa však nedá povedať o vás…“ preniesol pohľad na Rona. „Dostatočná z Elixírov na VČÚ nestačí k tomu, aby sa v štúdiu pokračovalo. Horacio má šťastie, na rozdiel odo mňa. Dostane len jedného z vás. Ja, na nešťastie, oboch…“

               „Tak vám treba,“ zašomral Harry namosúrene. Hermiona naňho vytreštila oči. Najprv sa zaradoval, že o Elixíry a tým pádom o aurorstvo nepríde, potom ho sklamalo zistenie, že s ním Ron zrejme na Elixíry chodiť nebude a napokon nahnevalo to Snapovo posmievanie sa. Sirius sa uchechtol.

               „Uvidíme, či budete takýto odvážny aj pri skúškach na MLOKy,“ natiahol Snape a škaredo sa naňho zaškľabil. „Pochybujem o tom, pretože…“

               „Snape, povedz, kvôli čomu si sa potreboval zdržovať a nevyrušuj nás… chceme totiž oslavovať,“ prerušil ho Sirius v okamihu. Snape tentoraz prizabil pohľadom Siriusa.

               „V poriadku. Potrebujem Potterovi povedať pár slov. Chcel by som v súkromí, ale asi to bude zbytočné. A aby som vás nezdržoval od osláv, ktoré na mieste, podľa môjho názoru, nie sú… prejdem k veci,“ vystrel sa. „Profesor Dumbledore mi dal úlohu. Požiadal ma, aby som vymyslel niečo, vďaka čomu by ste si našli cestu k profesorovi Slughornovi, pretože to bude potrebné a dôležité. Prečo, to vám povie v pravý čas. Tá nálepka Vyvoleného vám určite nejaké šance dáva, avšak Horacio je komplikovaná osoba. Potrebuje vo vás vidieť viac, ako nejakého Vyvoleného. A ja som premýšľal, čo by váš kredit v jeho očiach zvýšilo a pokiaľ by sa nejednalo priamo o jeho záchranu, do ktorej by ste sa bez rozmyslu vrhli… na nič som neprišiel. A uchýlil som sa možno k drastickému kroku. Absolútne sa mi podobné prznenie nepáči… je však potrebné, aby ste v Horaciových očiach stúpli a aby vo vás videl niečo jedinečné…“ znechutene sa zaškľabil.

               Počas svojho príhovoru, kedy pozeral uprene na Harryho, si kútikom oka všimol, ako si Grangerová vymenila pohľad s Blackom. „S ťažkým srdcom vám odovzdám učebnicu pre šiesty ročník Prípravy elixírov pre pokročilých od Libatiusa Borageho. Profesor Slughorn bude podľa tejto knihy vyučovať. Našiel som ju, pozdáva sa mi a prostredníctvom nej nemôže pokaziť nijaký elixír ani taký elixírový virtuóz, ako ste vy,“ sarkasticky natiahol a vybral spod habitu ošúchanú knihu. Harrymu napadlo, či mu nie je v tom habite horko. „Znova opakujem… nepozdáva sa mi to, dokonca sa mi protiví vrážať niečo také do vašich rúk… študent, ktorý túto knihu vlastnil mal mimoriadny talent. Ak budete pri príprave postupovať podľa rád a zlepšení, ktoré v nej popísal… Horacio Slughorn bude vrnieť blahom a vynášať vás do nebies,“ škaredo sa mračil. „Dokonca by som tipoval, že vás bude prirovnávať k vašej matke… a to si skutočne nezaslúži ani umenie výroby elixírov a ani vaša matka…“

               „Snape, sklapni!“ štekol po ňom Sirius. „Neber si meno Lily do svojich úst…“

               „Niektoré poznámky v tej knihe som však zaškrtal,“ pokračoval nevšímavo Snape. Ginny chytila Siriusa pod pažu a ťahala ho k sebe. „Spomínaný študent mal talent nielen k výrobe Elixírov, ale aj k iným veciam, ktoré vás zaujímať nemusia. Na žiadosť Albusa Dumbledora vám túto knihu dávam…“ zamával ňou. „Budem veriť, že nič nepokazíte riadiac sa popísanými inštrukciami… to by sa mohlo podariť hádam aj Longbottomovi. Nech sa páči,“ jedovito vyprskol, keď k nemu pristúpil a vrazil mu do rúk knihu. „Veľa šťastia, Potter,“ s úškľabkom natiahol. „Za svoje nasledujúce úspechy môžete vďačiť nemenovanému študentovi… Do videnia…“ zamračene kráčal do druhej miestnosti ku krbu.

               „Všivák jeden…“ prskal za ním Sirius pokým Harry zvedavo otvoril starú knihu. Listy v nej boli ochytkané a špinavé, rohy pozahýbané a potrhané a v textoch malinkými písmenami spomínané inštrukcie, ako prípravu daného elixíru vylepšiť, zjednodušiť, urýchliť… alebo čo si pod tým predstavovať.

               „Paráda, bude zo mňa elixírový majster,“ nasilu sa zaškľabil. Hermiona sa nadýchla a vydýchla. Chcela protestovať. Znova si vymenila so Siriusom pohľad. Zavrtel hlavou. Podľa ich dedukcií mal Harry získať od Slughorna spomienku. A keď z neho bude nadšený, mohlo by sa mu to podariť ľahšie.

               „Prečo sa máš dostať k Slughornovi bližšie?“ spýtal sa Ron nešťastne. On na Elixíroch nebude. Nebude z neho auror. Zrejme skončí na Ministerstve v kancelárii. Sirius ale vravel, že sa dá dostať k aurorom aj inou cestou, než cez aurorskú školu. Kingsley Shacklebolt nikdy nechodil do aurorskej školy a je najlepším aurorom v súčasnosti v Anglicku. To bude jeho cesta. Nejaké Elixíry môže kašľať.

               „Čo ja viem?“ mykol Harry plecami. „A vlastne sa tým teraz ani nechcem trápiť… Neviete niekto, kto je Polovičný princ?“ spýtal sa a zdvihol hlavu. Sirius sa zamračil.

               „Ako?“

               „Polovičný princ… tu sa píše, že táto kniha patrí Polovičnému princovi,“ nadvihol obočie.

               „Nejaký talentovaný študent, podľa Snapa,“ zamračil sa Sirius. „Každopádne tú knihu vezmem a nechám ju preskúmať Kingsleymu. Tajne…“

               „Myslíš, že by Snape uvažoval nad tým, ako Harrymu znepríjemniť život?“ Ginny sa natiahla za učebnicou, aby si ju prezrela.

               „Rozhodne nepremýšľa nad tým, ako mu život spríjemniť. A ja neviem… aj keď dostal úlohu od Dumbledora… je to Snape,“ mykol plecami. „Len pre istotu…“ pozrel na Harryho.

               „Mne je to vlastne jedno. Ešte niekoľko týždňov nemienim na školu myslieť…“

               Lenže niekoľko nasledujúcich chvíľ na školu proste museli myslieť. Neprišli im len výsledky VČÚ, ale aj inštrukcie ohľadom štúdia v nasledujúcom roku. Harry zistil, že sa stal chrabromilským metlobalovým kapitánom, čo bolo vcelku logické. Ronovi a Hermione sa funkcie prefektov vrátili. Ginny dostala tiež svoje výsledky a všetky spravila s prehľadom. Keď sa Neville vrátil a povedal, že on dostal z Elixírov P, z čoho sa stále nedokázal spamätať, Molly skutočne zahlásila oslavu úspešným absolventom. Chodila okolo Rona mimoriadne pyšne a sľúbila mu nový habit. Alebo dva, pretože rástol ako z vody. Sedem VČÚ mal naposledy Charlie. Bill s Percym ich mali jedenásť a dvojčatá šesť dohromady…

——

               Hermiona sa spoliehala na to, že keď sú dnes všetky tréningy zrušené, pretože sa mali oslavovať narodeniny Ginny a Percyho, tak to všetci využijú a riadne sa vyspia. Preto si v tichosti spravila kávu a s knihou sa vybrala k jazierku, aby sa začítala. Vonku bolo príjemne teplo na to, že nebolo ešte ani sedem hodín. Nečakala, že nájde Harryho plávajúceho v jazierku tak skoro. Zjavne mu ani zrušenie tréningov nezabránilo, aby si trocha nepocvičil. Bolo neskoro obrátiť sa a odísť, keď ju zbadal, preto aspoň skryla knihu, ktorú si niesla. Nemusel vedieť, že si číta požičanú knihu z Ministerstva, v ktorej sa písalo o horcruxoch.

               Bolo to hnusné čítanie. So Siriusom bola na Ministerstve už dva razy a skutočne mali otvorené dvere do všetkých oddelení. Aj do tých, kde boli uložené knihy o čiernej mágii. Najskôr bola fascinovaná. Skutočne. Toľko kníh na jednom mieste… to bol jej sen. Nielen anglických, ale aj cudzojazyčných. Tých novších, ale aj niekoľko storočných kroník. Dokonca bolo oddelenie, kde mali prastaré pergameny, museli ich držať pod kúzlami a bežný človek sa k nim nemal šancu dostať.

               Lenže to všetko nadšenie prekrýval dôvod, pre ktorý tam šli. Aj ten pravý a aj ten, ktorý nahovorili ostatným. Oba boli tak hrozné, že akékoľvek nadšenie zabíjali. Sirius niekoľkokrát prerušil ich čítanie, keď videl jej výraz. Bolo ale dôležité, aby sa dočítali k niečomu prínosnému. Našli niekoľko článkov o horcruxoch. Existovalo zdokumentovaných len pár príkladov využitia tohto spôsobu dosiahnutia nesmrteľnosti a ani tie neboli všetky úspešné. Nikde sa však nedočítali, ako horcrux zničiť.

               „Dobré ráno,“ pozdravila Harryho s úsmevom, keď napokon vyliezol z jazierka a sušil sa. Spomenula si na to, že než prišiel žiť do Brlohu, tak plávať nevedel. Teraz bol schopný preplávať jazierko niekoľkokrát a ako vedela, tak frekvenciu stále zvyšoval.

               „Dobré,“ opätoval jej úsmev. Hermiona síce videla všetkých chlapcov v plavkách už niekoľkokrát, musela si ale znova priznať, že Harry vyzerá čím ďalej tým lepšie. „Čo si tak skoro hore? Kvôli tej knihe?“ hlavou ukázal na nedostatočne skrytú knihu pod svetrom, ktorý si pre istotu vzala so sebou. Mierne sa zapýrila.

               „Ehm… áno,“ pritakala a zapravila knihu. „Chcela som si chvíľu v pokoji čítať…“

               „Aha a natrafíš tu na mňa,“ zaškľabil sa a naťahoval si tričko. „Čítaš niečo z Ministerstva?“ prisadol si k nej.

               „Áno,“ prikývla, pretože zapierať nemalo zmysel a v hlave rýchlo hľadala výhovorku, ktorou by okomentovala prítomnosť takejto knihy v jej rukách.

               „A prišli ste na niečo nové?“ spýtal sa akoby mimochodom. Zavrtela hlavou a prehltla. „Neprekvapuje ma to. Keby existovala nejaká kniha, Dumbledore by o tom vedel…“

               „Nemôže ale predsa poznať všetky knihy sveta, nie?“ spýtala sa s úľavou. Harry sa nerozhodol pátrať po tom, akú knihu číta, pretože dávno rezignoval. To bolo síce očakávané, stále ale existovala možnosť, že by vyzvedal. O nejakom horcruxe nemal ani tušenia, preto si myslel, že sa zameriavajú na hľadanie hocičoho, čo by súviselo s ich prepojením. Bodli ju výčitky svedomia. Bolo ale na Dumbledorovi, aby Harryho nasmeroval nejakým vhodným smerom.

               „To asi nie,“ privolil a zavrtel hlavou. „Ale keď si myslíte, že treba prezrieť ministerskú knižnicu, tak do toho. Aj tak tam nájdeš viac zábavy, ako tu,“ mierne sa pousmial a pozrel na ňu.

               „Tak nejako,“ súhlasila. „Sirius dostal proste nápad, že by tam niečo mohlo byť a doteraz sme nemali možnosť nazrieť tam. Vlastne ani Dumbeldore nemohol ísť v poslednom roku hľadať na Ministerstvo, keď tak nad tým pouvažujeme…“ mykla zamyslene plecami.

               „V poriadku. Hľadajte. A ak budete mať šťastie a niečo skutočne nájdete, bude to len dobre,“ potichu povedal. Skúmavo sa naňho zadívala.

               „Čo sa deje, Harry? Niečo ste nám nepovedali?“ spýtala sa. Usmial sa ešte širšie a zavrtel hlavou.

               „Nie, všetko viete. Občas to ale je náročné, vieš?“

               „Neviem,“ priznala. „Nedokážem si to ani predstaviť. Myslíš teraz konkrétne ten spánok? Pretože ste sa doteraz so všetkým vyrovnali…“ pokračovala vo výzvedách. Bola to proste Hermiona. Zacítila váhanie a potrebovala sa dostať problému na koreň.

               „Spánok je úžasný, to je fakt. Akurát si ani neviem predstaviť, ako v tom budeme pokračovať na Rokforte,“ zahováral pravú príčinu jeho ohodnotenia ich prepojenia ako náročného v istých sférach, o ktorých zatiaľ nikto skutočne nevedel. Možno by sa zverili Siriusovi, ak by sa príhoda zo Zélandu opakovala. Zatiaľ to ale skutočne bol len neškodný spánok so snami. Pokojnými a mierumilovnými. Spoločnými, avšak nevinnými.

               „Budete potrebovať v tom pokračovať? Akože… budete mať ešte mory?“

               „A ty na to kedy prestaneš myslieť?“ spýtal sa potichu miesto odpovede. Sčervenela a sklonila hlavu. „Vidíš. My máme tu výhodu, že sa nám vtedy o tom nesníva. Kedy človek prestane mať výčitky svedomia?“ pokračoval. Opatrne zdvihla hlavu. „Viem, že ťa to trápi. A zrejme dlho bude. Nielen teba, ale všetkých. Každý sa s tým dokáže vyrovnať ale inak a keby existovalo niečo, čo by tebe pomohlo, bol by som rád…“ šepky dodal. Dívala sa naňho a nedokázala zabrániť tomu, aby sa jej slzy nezačali tlačiť do očí.

               „Raz to prejde, určite áno…“

               „Raz určite,“ prikývol. „Obávam sa ale, že prídu ďalšie situácie, ktoré nám nedovolia pokojne spať…“

               „To si myslíš?“

               „Sme vo vojne, Hermiona. Stať sa môže hocičo. Čo my vieme? Pozri na Ginny. Nielenže prišla o Lunu, prišla aj o Lucy. Prišla behom chvíle o dve najlepšie kamarátky a hoci si jej ostala ty, predsa si len v inom ročníku. Snaží sa tváriť statočne, ale…“ nedohovoril a zavrtel hlavou. „Neville je z toho tiež pekne v prdeli, hoci sa snaží tváriť, že je v pohode. Možno by nám všetkým pomohlo, keby sme sa o tom spolu porozprávali. Netvárili sa, že sme v pohode, pretože nie sme. Ani jeden z nás. Ani Ron nie je v poriadku. Aj keď my to vnímame inak, cítime to inak, ako dievčatá, aj tak…“

               „Viem, čo tým chceš povedať, Harry,“ prerušila ho a smrkla. „Všetci sme prišli o veľa a tak, ako sme ťahali za jeden povraz predtým, musíme ťahať za jeden povraz aj naďalej…“

               Vedela však, že ak sa tak stane, bude to až na Rokforte. Kedy sa všetci štyria prestanú sústreďovať výlučne na trénovanie. Kedy budú mať aj iné povinnosti a popri nich by si našli priestor aj k dôvernejším rozhovorom. Aj s Ginny, napríklad. Doteraz sa vážne porozprávali len dva razy, čo bolo málo. Chápala ale svoju kamarátku. Harry mal pravdu. Prišla razom o dve priateľky a hoci by sa zdalo, že sú na tom rovnako, ona ostala v ročníku prakticky sama. Iste, boli tam ešte Colin a Steve a aj ostatní spolužiaci, tí jej však neboli až takí blízki, ako Luna s Lucy. Ona predsa len mala pri sebe Harryho, Rona aj Nevilla. A potom tu bola aj Molly, ktorá s každými ďalšími udalosťami trvala na tom, aby sa deti naučili brániť. A vlastne už aj bojovať. To, že boli všetci držiteľmi Merlinovho rádu, nič neznamenalo. Na Ministerstve mali len šťastie. Oveľa viac šťastia, ako Luna…

——

               Charlie sedel so zamysleným úsmevom pod altánkom vedľa jazierka a pozoroval okolie. Málokedy sa stalo, že si mohli takto pokojne sadnúť a chvíľu sa pokúsiť nemyslieť na to, čo sa deje všade inde. Zdalo by sa, že žiadna vojna ani nezačala, keď Veď viete kto od Ministerstva mlčal a vzhľadom k tomu, že bolo veľké množstvo smrťožrútov pod zámkom. Opak bol ale pravdou, ako vedeli. Zháňal si sily, aj v zahraničí. A neboli to len čarodejníci. Už dávno začal jednať s vlkolakmi a obrami. Dementori boli úplne pod jeho vplyvom. A vedeli, že sa pokúša opantať si inferiov. Ak vojna vypukne v plnej sile, bude to ťažké.

               Doteraz nemali príliš veľa možností, ako mu brániť v získavaní si posíl, pretože sa zatiaľ stále sústredili na zhromaždenie vlastných síl a zabezpečenie nevinných. A neboli to len Draci, ale aj aurorov chýbalo veľké množstvo. Už sa niekoľkokrát pohádali s Ronom, pretože sa chcel na školu úplne vykašľať a pridať sa aspoň k stráženiu Azkabanu. Dozvedel sa históriu Kingsleyho Shacklebolta a vzhliadol sa v nej. On si síce školu dokončil, avšak teraz, keď bola potrebná každá ochotná ruka, vysedávanie v školskej lavici uznal za somarinu. Bojovať predsa vedel dosť slušne. Až sa Charlie začudoval, že s obdobnou šialenosťou neprišiel Harry ako prvý. Ten bol v tomto smere rozumnejší, ako sa zdalo. Čo však muselo byť dielo jeho sestry.

               Pozrel sa na ňu. Sedela spolu s Hermionou na deke a vystavovali sa slnečným lúčom. Jeho malá sestrička, ktorá už ani zďaleka nebola malá, ako videl. Jasne, že rástla, ale v poslednom období začala rásť akosi rýchlejšie. Čo ho na jednej strane tešilo a na druhej ohromne desilo. Zavrtel hlavou. Stalo sa jej niečo nepochopiteľné a on na to myslel dennodenne. A nebol to len celkom jednoznačný fyzický rozkvet.

               Ovládala dvojité animágstvo, mala za Patrona magického tvora, vlastnila kúsok schopností Veď viete koho a hlavne v sebe mala kus Harryho. Trochu veľa na jedno malé dievča. Dospievajúcu slečnu. Znova potriasol hlavou. On by sa z toho zrejme zbláznil. Ona to brala celkom pokojne a zmierene. Podľa predpokladov mala byť zbraňou, ktorá Harrymu pomôže v boji s Veď viete kým. Super. Bol by radšej, keby jej životným poslaním bolo doštudovať, nájsť si milého a dobrého manžela a mať hromadu detí. A nie toto všetko, čo sa deje…

               „Že viem, na čo myslíš,“ uchechtla sa vedľa neho Tonksová a podávala mu ďatelinové pivo. Iné zatiaľ piť nemohli, stále pražilo slnko a nejakých pár panákov si dajú až neskôr.

               „Tak schválne…“ zaškľabil sa na ňu.

               „Vzhľadom k tomu, že civíš na tie dve…“ hlavou ukázala na neďalekú deku, „…a pochybujem, že by si sa buchol do Hermiony, tak to musia byť tie podivnosti, ktoré sa dejú s Ginny. A s Harrym,“ dodala a pozrela do jazera, kde hrali chlapci akúsi obdobu metlobalu vo vode. Keby ovládala muklovské športy, mohla by to označiť za pokus o vodné pólo. Hoci sa skôr doberali, potápali a plašili. K Harrymu, Ronovi a Nevillovi sa pridali aj dvojčatá, dokonca Bill so Siriusom, tak to inak ani dopadnúť nemohlo.

               „Podivnosti… to bude asi ten správny výraz,“ prikývol a upil si piva. „Už som prestal premýšľať nad tým, prečo sa to muselo stať Ginny, vieš? Teraz uvažujem nad tým, v ktorom momente to prestane platiť…“

               „Tak nad týmto premýšľame už dlho… a na nič sme neprišli. Proste sa s tým prestaň trápiť. Oni dvaja to berú v pohode, hoci sa už dostali do nepríjemných situácií ako napríklad vtedy, keď Harry skončil na cintoríne. Majú okolo seba hromadu ľudí, ktorí ich teraz dokážu ochrániť, keď sa to vtedy nechalo len v rukách… veď vieš…“

               „Falošného Moodyho a nevšímavého Dumbledora,“ vysvetlil si to po svojom. Stále mal ťažké srdce na profesora. A hoci sa mu zdalo, že Bill sa už rozhodol odpustiť, alebo zabudnúť, on veru nie.

               „Tak,“ súhlasila. „Keď príde k tomu hlavnému, všetci budeme stáť pri nich a uľahčíme im to, ako to najviac pôjde,“ mierne sa pousmiala. „Nemysli si, Ginny považujem v tomto našom spoločenstve za svoju najlepšiu priateľku a Harryho takmer za brata… a nie je mi jedno, čo s nimi bude. Ale zožierať sa tým denne a stále nad tým uvažovať… Komu to pomôže?“ povytiahla obočie.

               „Ale tak dobre, máš pravdu,“ odfrkol si. „Budem sa viac venovať hipogrifom, napríklad. A ostatným povinnostiam…“

               „Správne. Kingsley ťa chce požiadať, aby si dohliadol na zaškolenie nováčikov. Východná Európa sa rozhodla poskytnúť podporu aj oficiálnou cestou a ty jediný rozumieš rumunčine…“

               „A trocha bulharčine a tiež ruštine, čiže aj ostatným slovanským jazykom…“ zaškľabil sa. „Jasne, že pomôžem. Každá pomoc je vítaná a niektorí vedia anglicky slušne…“

               „To sa uvidí, keď prídu. Kingsley potrebuje ku každému nášmu aurorovi prideliť aspoň dvoch ďalších…“

               „Len to nehovor pred Ronom…“

               „Nie, takú chybu už nespravím,“ zasmiala sa. „No a keď sme už pri tvojich súrodencoch a konkrétne pri Ginny…“

               „Och, Merlin, stále ju to neprešlo?“ zatváril sa útrpne a pozrel na sestru, ktorá sa na niečom smiala spolu s Hermionou.

               „Nie, neprešlo,“ uškrnula sa. „A vzhľadom k tomu, že sa Bill rozhodol brhať Fleur…“ s úškľabkom použila francúzštinou skomolené slovo, „a vzhľadom k tomu, že sa Percy zamiloval do Alici Spinnetovej,“ mrkla a pozrela na asistenta ministerky, ktorý sa rozprával so svojou matkou, „a vzhľadom k tomu, že sú dvojčatá nielen mladšie, ale ešte viac bláznivejšie ako ja a ctia si slobodu a začať chodiť s Ronom by mi nenapadlo ani vo sne… tak stále dúfa, že sa my dvaja dáme dohromady. Kedy im to povieš?“

               „Asi nikdy,“ ticho šepol.

               „Tak to aspoň povedz Ginny…“

               „Nie je to jednoduché,“ zamračil sa.

               „Ja viem. Donekonečna ale mlčať nebudeš môcť. Mohol by si, keby si bol v Rumunsku. Je ale otázne, či a kedy sa tam budeš môcť vrátiť a neustálym zamlčovaním pravdy si viac škodíš, ako si myslíš, že by si sklamal svojich najbližších,“ ticho povedala. Pozrel sa jej do očí. Bola to výborná priateľka, ktorá ho odhadla takmer okamžite.

               „Premyslím si to,“ povedal neurčito a ona si povzdychla. A zavrtela hlavou. Že boli Weasleyovci tvrdohlaví, to vedela. Myslela si ale, že je najtvrdohlavejšou Ginny. Omyl, ako sa zdalo. Charlie bol tvrdohlavejší než mulica, Harry a Ginny dohromady.

——

               „Taká menšia súkromná oslava narodenín…“ zazubil sa Harry na Ginny, keď jej v noci cez okno prehupol do izby. „Aj s darčekom…“ obrátil sa naspäť k oknu, aby vytiahol dnu aj svoj darček.

               „Harry… darčeky som predsa už dostala. A bolo ich tentoraz dosť…“ zašepkala. Bola to pravda. Podostávala hromadu darčekov, vlastne toho ešte nikdy nedostala toľko, koľko v ten deň. A Harry jej predsa už daroval knihu, preto predpokladala, že toto bude niečo… takmer jej vynechalo srdce, keď spoznala darček podľa toho, ako bol zabalený. Ono identifikovať také niečo by zvládol aj najtupší troll. „Harry… metla…“ vydýchla šokovane.

               „Všetko najlepšie k pätnástym narodeninám,“ zavinšoval jej ten deň už druhý raz, tentoraz aj s bozkom na pery, ku ktorému sa pred všetkými neodhodlal. „Páči sa…“ vtisol jej do rúk darček.

               „Ale to… nie… to nemôžem prijať…“ šepla a odmietavo krútila hlavou. „Metla… to je…“

               „Otvoríš to?“ zamračil sa nervózne. Vedel, že bude robiť obštrukcie. Ale toto bolo aj na ňu veľa. Díval sa, ako otvára balík. Dokonca sa jej triasli ruky, ako zbadal. Zavrtel hlavou.

               „Blesk…“ vydýchla a zdvihla hlavu, aby naňho pozrela. „V žiadnom prípade…“

               „A blabla, ticho buď…“ skočil jej do reči. „Je moja vec, komu aký darček venujem… a darčeky sa neodmietajú. Blesk je tvoj a hotovo. Ak si myslíš, že je to príliš drahý darček tak ti poviem asi to, čo som povedal Siriusovi, aby povedal Molly. Tvoja mama už vie, že si dostala Blesk. Vzhľadom k tomu, že sa rozbehla druhá vojna s Voldemortom a nikdy nevieme, do akej situácie sa dostaneme… a vzhľadom k tomu, že Voldemort na metle lietať nebude a my by sme metlu niekedy v budúcnosti mohli použiť napríklad na útek alebo tak… tak je možnosť vlastniť toho času najlepšiu metlu na svete, alebo minimálne v Anglicku, veľkou výhodou. No a vzhľadom k tomu, že nám všetkým ide o to, aby sa ti nič nestalo a aby si mohla bezpečne uniknúť na tej najlepšej metle, tak jednu proste máš. Tak…“ dorečnil a sám seba ohodnotil spokojným prikývnutím. „A zavri si ústa,“ stiahol obočie vidiac jej výraz.

               „Toto povedal Sirius mame? A žijeme obaja? Vzala to?“

               „Toto bola verzia, ktorú mal nahovoriť Sirius tvojej mame. V skutočnosti mi ide len o to, aby Chrabromil vyhral pohár,“ odfrkol si a oprel sa o jej stôl. Dívala sa naňho ako na blázna. Prevrátil oči. „Som kapitánom tímu a záleží mi na tom, aby mali moji hráči najkvalitnejšie metly. A ty prejdeš konkurzom bez problémov. Blesk budeme mať ako ja a Ron, tak aj ty,“ zaškľabil sa.

               „Ty si proste somár!“ vyhŕkla nadšene a hodila sa mu do náručia aj s metlou v ruke. „Ďakujem, Harry. Ďakujem ti…“

               „Dobre, nechaj toho, lebo sa začnem červenať,“ zaprskal predstierajúc podráždenie, napriek tomu ju pevne zvieral. „Som rád, že sme ťa takto obišli a trocha oklamali mamku. V opačnom prípade by si si odo mňa nikdy nevzala nič…“

               „Prestaň,“ prskla aj ona a pozrela naňho. Zbadala ho s rozšírenými nozdrami. Sklonil sa k jej krku. „Čo robíš? Si úchylný?“

               „Čo to máš na sebe? Toto nepoznám,“ nosom sa takmer dotýkal jej krku. „Čo je to za vôňu?“ A veľmi príjemnú, ako si uvedomil. Poznal jej vôňu, ktorú nosila dovtedy. Šampón, mydlo, sprchový gél a vôňa čerstvo vypratých šiat. Občas pot, keď bola upachtená. A občas aj niečo iné, ale o tom sa nerozprávali. Tieto vône prijímal automaticky, rovnako ako ona prijímala jeho pachy. A vône. Bolo to také prirodzené a samozrejmé, že si to ani neuvedomovali. Toto bolo však niečo nové a nielen príjemné, ako povedal, ale aj lákavé. Zvláštna jemná kvetinová vôňa, ktorú neobsahovalo nič z toho, čo na seba patlala dovtedy.

               „Tonksová mi darovala na narodeniny parfum,“ prezradila podozrievavo sa dívajúc do jeho tváre. Štuchla mu do rebier, aby ho prebrala. „Nejakú novinku, popravde ani netuším, čo to je, ale asi to muselo byť drahé… už som sa sprchovala a stále to na sebe cítim…“

               „Je to fajn vôňa, fakt,“ natiahol nosom znova.

               „Dobre, prestaň ma očuchávať,“ zamračila sa a vyvliekla sa z jeho náručia. „Ešte raz ti chcem poďakovať za Blesk,“ pousmiala sa a on sa díval, ako ho s úctou a opatrne vykladá na komodu. „A prisahám, že ak sa dostanem do teamu, nastrieľam súperom toľko gólov, koľko sa len do nich zmestí. S touto metlou budem nepolapiteľná,“ zasmiala sa.

               „Prisahám, že ak sa nedostaneš do tímu, zožeriem svoj Blesk,“ zaškľabil sa. „Je to hotová vec. Toľko k metlobalu,“ plesol si dlaňami. „Nemáš tu niečo na zjedenie?“ obzeral sa okolo seba.

               „Dobre vieš, že si do izby nenosím jedlo…“

               „Jasne. Len tak… Bolo toho toľko, že som si pomyslel, či si si náhodou nevzala kúsok torty. Alebo chlebíček…“

               „Nenajedol si sa dosť?“ neverila. Nezvykol sa prežierať. Vedel sa síce najesť riadne, ale v ich skupinke sa prežieral Ron. Ani Neville toho toľko nezjedol, ako jej brat.

               „Najedol. Ale keď to má byť tá súkromná oslava narodenín, bolo by fajn mať nejaké občerstvenie, nie?“ nevinne predniesol.

               „Ty si naplánoval súkromnú oslavu narodenín. Mal si priniesť niečo ty. Ja som o ničom nevedela…“

               „Mal som plné ruky. Niesol som darček…“ zachichotal sa. Zavrtela hlavou.

               „Si otrasný… Dobre teda, zájdem do kuchyne a niečo ti prinesiem…“

               „Jeden chlebík alebo kúsok torty… jablko by možno aj stačilo…“ potichu za ňou volal a potom sa ešte potichšie rozosmial, keď mu medzi dvermi čo najtichšie vynadala. Za pár chvíľ sa skutočne vrátila s kúskom torty, chlebíkom a jablkom a pod pazuchami niesla ďatelinové pivá.

               „Skvelé občerstvenie,“ prehlásil, keď pojedol všetko. Potichu sa rozprávali a ona popíjala svoje pivo.

               „Že áno. A tie pivá mohli byť aj vychladené, keby si mi povedal, čo plánuješ,“ pousmiala sa. Už ju to nadurdenie prešlo, vďaka Merlinovi.        

               „Malo to byť prekvapenie,“ povedal a dopil pivo. „Čo si myslíš o Hermione a Siriusovi?“ spýtal sa.

               „Akože… prečo chodia do knižnice?“ povytiahla obočie.

               „Áno,“ prikývol a posadil sa vedľa nej na posteľ. Automaticky ju objal. „Akože… dobre. Hľadajú nejakú zmienku o tom prepojení. Myslel som to ale… Má to vôbec nejaký zmysel?“

               „Samozrejme, že má. Síce viem, ako to myslíš… že keď mám byť tou zbraňou, tak aj keby na niečo prišli a našli by niečo, čo by to vysvetľovalo… aj tak nemôžeme spraviť asi nič, pokiaľ bude Tom existovať. Ale stále má zmysel prísť na to, čo sa nám stalo, nie?“

               „Uhm…“ neurčito z neho vyšlo. Keď mlčal, pozrela naňho. „Tak som to aj myslel. Ako si to povedala. Že keď si tou zbraňou, nebude pre mňa výhodné, aby sa to prepojenie zrušilo, kým je Voldemort živý. Ak by sa aj náhodou zistilo, čo to vlastne je, čo sa stalo, ako to zvrátiť… Lenže stále je mnoho ľudí, ktorí by ťa radšej videli kompletnú… a mňa tiež, samozrejme. Bolo by pre tých ľudí zložité zmieriť sa s myšlienkou, že ak sa to aj dá zrušiť… máš fungovať ako moja zbraň a preto sa to rušiť nemôže, hoci to môže trvať… aj desať rokov? Možno viac? McGonagallka povedala, že prvá vojna trvala jedenásť rokov. Čo keď bude teraz trvať dlhšie?“

               „Príliš nad tým premýšľaš…“

               „Ty tiež. Nesnaž sa ma presvedčiť o opaku. Akurát to nehovoríš nahlas…“

               „Akurát sa nechcem trápiť otázkami typu… Čo by.. keby… akoby… My prví si predsa želáme byť kompletní. Možno sme to pred rokom či dvoma ešte úplne nechápali, teraz sa presviedčame, že by bolo lepšie byť kompletní. Viem, na čo narážaš. Najviac to trápi práve Charlieho. Dokonca viac, ako matku. Lenže Proroctvo existuje a ty ho máš zastaviť. A keď som tou zbraňou myslená ja… tak aj keby sa hneď vedelo, že by sa to dalo zrušiť, nebudem to chcieť, pretože by som ti nemohla pomôcť, vieš?“

               „No vidíš. Patová situácia,“ nasilu sa zasmial.

               „Ako to myslíš?“

               „Že keby zistili, že sa to dá zrušiť, tak by som to chcel v momente. Chcel by som, aby sme sa dostali do normálnych stavov. Aby sme boli kompletní…“

               „Harry, ak ti ide len o ten sex…“

               „Ale blbosť,“ stiahol obočie. „Ten tým nemyslím ani náhodou. S tým som sa už akosi zmieril. Ide mi o to, že ak by si bola myslená tou zbraňou a mala by si mi pomôcť v boji proti Voldemortovi… nechcel by som to,“ potichu povedal. „Umrel by som, keby sa ti niečo stalo a ak si už so mnou raz prepojená a máš byť akousi zbraňou, hrozí ti nebezpečenstvo. A ja nechcem, aby ti niekto ublížil. Rozumieš? Chcel by som, aby si bola kompletná a aby si so mnou nemala vôbec nič spoločné…“ šepol.

               Zarazene sa naňho dívala. Áno, to všetko pri tom hrozilo a každý to vedel. Rozprávali sa o tom za ich chrbtami. Akoby boli oni dvaja nejakí hlupáci a neuvedomovali si to. Preto to Mollyno nástojenie na tom, aby sa naučila brániť sa a bojovať.

               Horšie, že sa o tom ani oni dvaja doteraz nebavili. Harry mal málo šancí, ako poraziť Voldemorta. Pomôcť pri tom mu mala práve tá zbraň. A on by sa tej zbrani vzdal len preto, aby jej nebolo ublížené… Nestávalo sa často, že sa Ginny nahrnuli slzy do očí, ale v tom momente sa tak stalo a ona sa nezmohla na nič, len ho silno objať a smrkať mu do pyžamového kabáta.

               „Gingin, neplač. Ako som povedal, je to patová situácia. Ty mi chceš pomôcť a ja nechcem, aby ti bolo ublížené. To sme už predsa zažili…“

               „Veď ešte ani nevieme, čo ti povie Dumbledore,“ smrkala. „Prestaňme sa baviť o takýchto veciach skôr, kým nebudeme vedieť, čo to všetko znamená,“ začkala. „Počkajme na tie lekcie, uvidíme spomienky, profesor nám povie, ako ho zastaviť… a až potom sa bavme o tom, čo by bolo pre koho to najlepšie, pretože keby sme sa odpojili a tebe by sa niečo stalo tým, že som ti nepomohla… zabilo by ma to. Rozumieš?“ pípla a pozrela naňho.

               Díval sa jej do očí a automaticky siahol prstami na jej tvár, aby jej zotrel slzy. Nenávidel tie chvíle, kedy plakala. Hoci to nebolo často. Nenávidel smútok, ktorý cítila. Nechcel, aby znášala bolesť. Lenže byť s ním v tom prepojení zrejme veľa šťastných chvíľ neprinesie.

               „Dobre, počkáme,“ prikývol a snažil sa pousmiať. „A už neplač. Prepáč mi to. Lenže ja…“

               „Dobre, mlč aj ty. Proste mlčme. Buďme ticho. Nebavme sa o tom. Počkáme a uvidíme. Sľubuješ?“ naposledy smrkla a usmiala sa. Prikývol.

               „Sľubujem…“

               „Fajn. A teraz budík a spánok,“ zavelila, rýchlo si utrela tvár a zahrabala sa do perín. Harry nastavil budík na piatu, aby stihol zmiznúť z weasleyovského domu, zhasol svetlo a vliezol pod perinu. Zozadu sa k nej pritisol a objal ju. Spokojne privrela oči.

               „Ginn…“

               „Hm?“

               „Ten parfum je… sexi…“ šepol.

               „Prestaň ma čuchať, Potter,“ vrkla.

——

               Asha sa dostala do Egypta niekoľko dní po svojom rozhovore s manželom. Lucy napokon ostala s otcom. Rozhodla sa tak, hoci jej Asha navrhovala, že by mohla ísť s ňou. Jej dcéra bola stále urazená. Hnevala sa síce aj na otca, ale na toho predsa len o čosi menej. A tak svojej dcére sľúbila, že ju príde do Spojených štátov pozrieť počas Vianoc, hoci o to Lucy v túto chvíľu vôbec nestála. Jej matku to bolelo, samozrejme. Stále bola ale presvedčená, že robí správnu vec.

               Vedela, že ju čaká hromada práce. Neďaleko rozvalín, ktoré tu ostali po Ptahovom chráme postavenom počas šiestej dynastie Starej ríše, bola modernejšia stavba venovaná práve dejinám Mennoferu. Ale to bolo jedno. Bolo úplne jedno, kedy bol chrám postavený, kto a ako dlho vládol, ako po sebe nasledovali ríše, kedy zanikli. Až takáto história ju nezaujímala.

               Pravdou bolo však to, že počas posledných tisíc rokov sa k Egyptu z juhu prikrádali divoké kmene disponujúce ešte divokejšou mágiou, ktorá bola postupne krotená presne tak, ako v ostatnom svete. Vyžadovala si to situácia, pretože boli tieto kmene vytláčané na nehostinný sever ešte divokejšími a krvilačnejšími kmeňmi. Ale aj to bolo jedno. Rozhodne sem neprišla študovať ani túto históriu.

               Prišla sem preto, aby pokračovala v prekladaní textov, na ktoré náhodou narazila práve v jednom oddelení knižnice v Mennofere. Zastrčenom a nezaujímavom, pretože obsahovalo artefakty ohodnotené ako nepoužiteľné, nezaujímavé, neprínosné, nič nehovoriace. Samozrejme. Muklovia textom nerozumeli a čarodejníckych archeológov, ktorí by dokázali prekladať hieroglyfy, tiež veľa nebolo. Ona to však vedela, hoci len okrajovo.

               Preto vedela, že ju čaká takmer až mravčia práca. Mala prekladové slovníky, ktoré si sama vyrobila napríklad aj na základe stél, z ktorých najznámejšou je Rossetská doska, vďaka ktorej sa muklom podarilo rozlúštiť hieroglyfy. Existovalo ich mnoho. A ešte viac významov mali hieroglyfy. Bolo potrebné pochopiť, o čom v texte ide a potom bolo lúštenie a preklad jednotlivých hieroglyfov jednoduchšie. Samozrejme, že muklovia nepochopili text, keď ho do stél vytesávali starovekí mágovia. Mala niekoľko podobných slovníkov, vlastných aj požičaných.

               Vedela však aj to, že si teraz nemôže sadnúť na zadok v odvrhnutom oddelení a denne lúštiť texty. Vyvolala by zvedavosť. Najskôr by jej prítomnosť prilákala tých, po ktorých vôbec netúžila. Podobne, ako to bolo vtedy. Preto mala v pláne jednotlivé stély a pergameny proste okopírovať a lúštiť ich v pokoji svojej hotelovej izbičky.

               Čo však nečakala vôbec bol ten niekto, koho tam našla sedieť na zadku a študovať pergameny. Chcelo sa jej rozosmiať, keby nebol dôvod jej a aj jeho prítomnosti taký vážny.

               „Aj keby si dokázal uvariť ten najkomplikovanejší elixír pod slnkom… s tými textami nepohneš,“ povedala miesto pozdravu.

               „Čakal som, že sa objavíš,“ odvetil jej Snape tiež miesto pozdravu. „Trvalo ti to dlho… Manžel ťa nechcel pustiť?“ natiahol sarkasticky.

               „Po tom ťa nič nie je,“ vrkla a sadla si oproti nemu. „Tak mi vysvetli… čo s tým plánuješ?“ spýtala sa a kývla hlavou na pergamen, na ktorom boli zobrazené hieroglyfy.

               „Čakám na teba a nudím sa… tak som si aspoň prezeral obrázky,“ zaškľabil sa.

               „Aha,“ chápavo prikývla. „A teraz vážne…“

               „Chcem proste vedieť, čo zistíš,“ priznal.

               „Áno, asi áno. Nebude to ale hneď. Môže to trvať mesiace. Niekedy trvá roky, než sa preloží text. Ja ale našťastie viem, čo by sa v tých textoch mohlo nachádzať… roky to trvať nebude,“ tentoraz sa zaškľabila ona vidiac jeho výraz. „Povedz, Severus… je v Anglicku horcrux? Preto si sa ma na to pýtal? Preto si teraz tu?“

               „Si dosť bystrá, aby ti to došlo. Máš pravdu. V Anglicku je niekoľko horcruxov a my potrebujeme zistiť, ako ich zničiť…“

               „A tá moja príhoda? Prečo si chcel vedieť, ako som postupovala pri pokuse o navrátenie duše čarodejníkovi, ktorý ju dobrovoľne uskladnil v horcruxe pomocou temného rituálu?“

               „Sľúb mi, že keď niečo zistíš, tak mi o tom povieš…“ navrhol nevšímajúc si jej otázky.

               „Má Voldemort horcruxy? Asi áno, však? Potom ale nechápem, prečo ťa zaujímalo to rozdelenie. Prečo ťa nezaujíma len zničenie horcruxu? Čo chceš dosiahnuť? Aby sa Voldemortovi vrátila duša? Alebo chceš zachrániť predmet, v ktorom je uschovaná duša? Alebo o čo ti ide?“

               „Chodím sem už týždeň s nádejou, že sa objavíš. Teraz si tu. Chcel som ti povedať, že ťa prosím o posunutie akejkoľvek informácie, na ktorú natrafíš. Budem v Rokforte. Nájdeš ma tam, ak niečo zistíš…“ postavil sa.

               „Severus, sakra, rozprávaj sa so mnou,“ mračila sa.

               „Samú ťa to zaujíma, inak by si tu nebola. Predpokladám, že ťa začali hrýzť výčitky svedomia. Tvoja dcéra je držiteľkou Merlinovho rádu II. kategórie rovnako ako brat, ktorý sa stal šéfom aurorov a je zástupcom… Dračieho rádu. Obaja bojovali a bojujú, alebo keby mali možnosť, tak by bojovali proti Temnému pánovi, ktorého moc sa môže rozrásť do celého sveta, ak nebude včas zastavený. Domyslela si si, že má horcruxy a myslíš si, že by si tu našla niečo, čím by sa dalo v boji pomôcť. Nemýlim sa? Preto ešte raz… ak na čokoľvek prídeš, buď taká dobrá a príď za mnou,“ vŕkol s úškrnom a obrátil sa k odchodu.

               „Si hrozný,“ prskla za ním. „Ako si sa sem vlastne dostal? Nemáš akreditačnú kartičku. Nie si archeológ…“

               „Ale som čarodejník, však?“

——

               Hermiona sa zamračene dívala na stránku jednej z kníh, ktoré si tajne požičali z Ministerstva, alebo ich skôr tajne vyniesli, hoci sa v tom momente na tam nenachádzal nikto, kto by sa snažil ktovieako dôkladne ich prezerať, keďže boli braní ako záchrancovia sveta. To bolo ale fuk. Zarazilo ju iné.

               A v momente si uvedomila, že buď ona drží v ruke podvrh, alebo sa v knižnici Blackových nachádza podvrh. Alebo je možno tých podvrhov celá rada a v žiadnej knihe sa nepíše o skutočne presnom a správnom postupe, ako vytvoriť horcrux, pretože na riadkoch, ktoré prečítala práve teraz bolo niečo úplne odlišné ako v knihe, ktorú čítali v pivnici.