PP 4.kapitola

               „Tu si sa skryl,“ jemne oslovila Ginny Charlieho, keď ho našla sedieť v altánku pri jazierku. Od úľaku takmer podskočil na lavičke. Bolo už neskoro večer, keď všetkým povedali o všetkom, čo sa za posledný mesiac dozvedeli. Počnúc tým, že z nich Asha Delarose cítila akúsi temnosť, pokračujúc vysvetlením Dumbledora, čo je to za temnosť a končiac zákazom Lucy vrátiť sa na Rokfort. A Charliemu samozrejme vysvetľovali všetko od úplného začiatku.

               „Je to dosť… hrozné a dosť… zarážajúce… proste tomu nemôžem uveriť,“ zavrtel hlavou. S povzdychom si sadla vedľa neho. Drgla ho lakťom a usmiala sa naňho, keď na ňu pozrel. Zdal sa jej skoro až vyplašený.

               „V niektorých chvíľach je to hrozné, to fakt. Ale tých chvíľ nie je až tak veľa,“ vyriekla a zahryzla si do pery. Posledná negatívna situácia prekonala aj Imperius s Cruciatom dohromady. A jazvu so zvracaním ako bonusom. To ale nevedel nikto a nikto to ani vedieť nebude.

               „Keď k nám prišiel Harry bývať a ty si sa vyjadrila, že by si ho chcela brať ako kamaráta, pretože ti pripomínal mňa a Billa… fandil som tomu. Určite áno. Siedmeho brata si síce nepotrebovala ani náhodou, ale dobrého kamaráta áno. Nemyslel som ale, že sa vám skrížia duše…“ nasilu sa zasmial.

               „Stalo sa to proste. V Komnate…“ šepla potichu.

               „Jasne, prepáč, to spomínať nebudeme…“

               „Všetko ale vychádza odtiaľ, takže ak sa o tom chceme baviť obšírne, musíme sa baviť o všetkom. Bola som malá a hlúpa, cítila som sa odstrčená. Až neskôr som si uvedomila, čo sa vtedy dialo. Aj Harry si to uvedomil. Keby bol aspoň jeden z nás odvážnejší, mohol spraviť prvý krok, mohli sme sa skamarátiť a ja som nepotrebovala blbý denník. Lenže sme boli obidvaja len hlúpe decká, ktoré mnohým veciam nerozumeli. Harry sa snažil, aby som ho brala ako ostatní, keď k nám prišiel. Nevedel ale, ako to docieliť, ako sa ku mne priblížiť. A ja som nevedela, ako mu vysvetliť, že ho tu chcem… Ako vravím, boli sme somári a ja som skončila v Tomovom područí. A potom to vyzeralo, že sa musíme zabiť navzájom, čo sme samozrejme ani jeden nechceli. A vo všetkom mal prsty Tom. Ja som mala Harryho nalákať do Komnaty a zabiť ho. Tak to chcel Tom. Lebo som ho mala v sebe. A na druhej strane, ak mal Harry zničiť Toma, bola veľká pravdepodobnosť, že bude musieť zabiť aj mňa. Ani jeden sme to nechceli, ale šli sme tam, pretože to tak ďalej proste fungovať nemohlo. A ja neviem, prečo sa tam stalo to, čo sa stalo. Prečo sa tie kúsky duše odtrhli. Ani Dumbledore to nevie, ale stalo sa. A ja som napokon vďačná… Prežila som, Harry prežil. Akurát sme si… podarovali časť svojho vedomia,“ mykla plecami. Charlie ju potichu počúval dívajúc sa na ňu.

               „Zachránili ste si život,“ šepol a ona so smutným úsmevom prikývla. Charlie si povzdychol a objal ju okolo ramien. „Aj tak je to hrozné,“ zavrtel hlavou. „Už ale chápem, prečo ti môže vravieť Gingin a mať stále nos v poriadku,“ pripomenul jej.

               „Áno, to…“ zasmiala sa už uvoľnenejšie. Vyzeralo to, že sa s tým jej brat napokon zmieri. Hoci mu nič iné nezostávalo, len sa s tým zmieriť, potešilo ju ale, že to bude rešpektovať a pomáhať im. Tak ako Bill. Ako všetci.

               „A nie je medzi vami nič viac, áno?“ potreboval sa ubezpečiť. Zdalo sa to nemožné, aby boli tak blízko seba a nič to s nimi nerobilo. On v Harryho veku… no, to radšej vyťahovať nebude.

               „Nie,“ zavrtela hlavou. „Vraveli sme predsa, ako to vnímame…“

               „Jasne, ale situácia sa môže v jednu chvíľu zmeniť, nie?“ pozrel na ňu. Mračila sa a on mykol plecami.

               „Toto vravela aj mama a prosím… nezačínaj s tým. Nemám náladu znova omieľať, že sme vlastne jedna osoba a bolo by to choré. On miluje Lucy, mňa tak nebude brať nikdy…“

               „Dobre, no, nečerti sa… A teraz? Keď ste vlastne o Lucy prišli?“

               „Bude to ťažké,“ povzdychla. „Ponoril sa ešte viac do fyzického vyčerpávania…“

               „A ty?“

               „Čo ja…“ mykla plecami. „Ja som prišla o najlepšiu kamarátku. Jasne, je tu ešte Hermiona, lenže ona je o rok vyššie. Nebudem s ňou tak často. Lucy mi bude veľmi chýbať…“ potichu dodala.

               „Asha je trúba, fakt to Sirius vystihol,“ zavrtel hlavou.

               „Lenže Harry má v sebe Tomove schopnosti… a mne ich posunul tiež. Nedivím sa jej, že ju to vydesilo. A divím sa, že to ostatných tiež nevystrašilo…“

               „Mama už znova začala smrkať,“ upozornil Charlie.

               „Mama smrká skoro stále,“ odfrkla si. „Myslím ostatných, ktorí nie sú zaslepení materinskou alebo súrodeneckou láskou… Minerva, Tonksová, Hermiona, Poppy…“

               „Sú to rozumné osoby a chápu tak, ako my všetci, že jeho schopnosti nie sú to isté ako jeho povaha, charakter alebo osobnosť. Harry sa vie akurát rozprávať s hadmi a obaja sa viete naňho naviazať. To je všetko. Žiadnymi kliatbami nás niekedy za úsvitu neprepadnete, nech si Asha myslí čokoľvek…“ odfrkol. A Ginny sa uvoľnene uchechtla a zavŕtala sa pod jeho ruku ešte viac. Toto potrebovala. Takéto ubezpečenie. Jasne, vraveli to všetci, lenže Charlie tieto novinky pojal len teraz, rovnako ako Asha a hoci ho to samozrejme šokovalo, ani na moment neuvažoval nad tým, že by tá akási temnosť mohla byť nebezpečná.

——

               „A znova sa stretávame v kuchyni uprostred noci,“ zaškľabila sa Hermiona na Siriusa. Prišla si naplniť krčah s vodou a našla ho tu sedieť pri fľaške ďatelinového piva.

               „Asi to inak nevieme,“ odvetil a prezeral si ju. Bola omotaná v ľahkom župane a ten vôbec ničomu neprekážal. Potešilo ho, keď včera prišla. Uvedomil si, že sa na jej príchod tešil, aj keď z toho nemôže byť nič obojstranné a spoločnosťou akceptované, ak by si aj pripustil myšlienku, že by niekto o dvadsať rokov starší bol pre Hermionu zaujímavý. Povzdychol. „Nemôžeš spať stále kvôli tomu istému?“ spýtal sa. Zavrtela hlavou a otočila kohútikom. Pozrela naňho.

                „Pomaly sa s tým Ministerstvom zmierujem,“ priznala. Potiahol stoličku čím jej naznačil, aby si sadla. „Budievam sa už len každú tretiu noc…“

               „Ja každú druhú,“ opätoval priznanie. „Ale aspoň cez deň na to už nemyslím tak často…“

               „Tak nejako,“ prikývla. „Teraz ale nemôžem zaspať kvôli tomu, čo ste na nás dnes vychrlili,“ stiahla obočie. Smutne sa zaškľabil. „Neviem si to nejako spojiť dohromady. Harry a Ginny… a temnota,“ vrtela hlavou. „Nevravím, že sa Lucyina mama mýli. Niečo cítila a upla sa na to…“ mávla rukou. S Ginny už preberala, ako to teraz bude vyzerať, keď s nimi Lucy nebude. Na figu. S Harrym sa o tom nebavila. Odmietal sa k tej téme vyjadrovať a radšej sa šiel potiť do posilňovne, ktorú tu Sirius pre krstného syna vybudoval. „Ale v nich nie je ani zrnko niečoho nebezpečného. Keby ich Asha poznala tak, ako my, ani vo sne by si nepripustila myšlienku, že môžu byť nebezpeční. Hoci… keď tak nad tým premýšľam… Harry môže byť nebezpečný akurát tak sám sebe, keď sa vrhá do nebezpečenstiev,“ pokrútila hlavou.

               „S tým môžem len súhlasiť,“ prikývol a sklonil hlavu. „Ako povedal Dumbledore… Voldemortova temnota je taká silná, že stačí len trošička a dá sa vycítiť na míle. Asha sa podľa toho zariadila,“ mykol plecami. „O tom sa už ale vážne nebavme, lebo Harry vybuchne. Nad iným rozmýšľam…“ prezradil a zdvihol hlavu, aby na ňu pozrel. „Musím si nájsť chvíľu času a potrebujem ísť na Grimmauldovo námestie, aby som našiel knihy, kde som kedysi hľadal niečo, čo sa mohlo týkať Harryho a Ginny…“

               „Tie predmety, ktoré hľadá Dumbledore,“ prikývla. Usmial sa. Bola fakt bystrá.

               „Správne… Vtedy som tie knihy aj so všetkými svojimi zápiskami strčil do pivnice a zamkol ju. A popri všetkom, čo sa deje… musím si nájsť jedno popoludnie a musím sa ísť do tých kníh zahrabať, aby som našiel tú, kde sa o tom písalo,“ stiahol obočie. „Vážne mám pocit, že to boli temné predmety ktoré súviseli s dušami…“ zavrtel hlavou snažiac sa vybaviť si, o čom to bolo.

               „Pôjdem s tebou,“ ponúkla sa okamžite. Pozrel prekvapene na ňu. Pokrčila ramenami. „Oni sa stále plašia niekde po vonku a pokiaľ tu nebude Tonksová alebo Bill… tak sa budem zrejme nudiť. Rozhodne sa nebudem motať po vonku. Pekne bezpečne učiť sa zaklínadlá, dobre. Ale nie výcvik, ako ho chápu oni…“ zavrtela hlavou. „A okrem toho… sú to knihy, nie?“ zazubila sa.

               „Sú to hnusné blackovské knihy,“ upozornil. „Budem určite rád, keď mi s tým pomôžeš,“ usmial sa. Také popoludnie osamote v prítmí pivnice… Sirius prestaň. Je to kamarátka tvojho krstného syna, ešte stále neplnoletá čarodejnica a okrem toho budete medzi temným blackovským haraburdím. Fakt romantika. Potriasol hlavou. „Chcem nájsť tú knihu, kde sa o tom písalo. Neviem, ale všade, kde pozrieme, tam sa spomína duša. A temnosť. A v tejto knihe bolo temných rituálov na opantanie duše veľa. A nejaké predmety…“ stiahol obočie.

               „Možno by sme mohli počkať na to, čo povie Dumbledore Harrymu. Lenže to by asi znamenalo sedieť so založenými rukami a čakať… a to ty nevieš. Nemýlim sa?“

               „Máš pravdu, samozrejme. A možno to bude strata času, ale aj tak… Iste, práce je teraz všade dosť, človek sa zamestná na všetky strany… nebaví ma ale sedieť tu a dívať sa na Harryho, ako sa trápi. A nie nejakou blbou temnosťou, ktorá je v ňom…“

               „Prejde ho to, uvidíš,“ ticho mu dohovárala. Vedela, čo ho trápi. Videla to na Harrym aj sama. „Bude to síce trvať, ale prejde ho to. Je to proste Harry… dobre vieme, aký je…“

               „Uhm, vieme. Teraz si ale tu a pomôžeš Ginny v jeho učlovečení,“ zaceril sa. „Apropo… s ubytovaním si spokojná? Je všetko v poriadku? Nechýba ti nič?“ vypálil otázky.

               „Všetko je lepšie ako vo štvorhviezdičkovom hoteli. Buď pokojný,“ zacerila sa a jemne ho plesla po ruke. Ani netušila, ako tým rozvírila jeho vnútro.

               Hermiona prišla už včera a ubytovala sa v jednej z hosťovských izieb sídla. Miestností tu bolo skutočne veľa a pred pár mesiacmi s Joy chodili a plánovali. A jedno celé poschodie vyčlenili pre návštevy. Siriusa bodlo pri srdci dívajúc sa na Hermionu, ktorá sa rozlúčila a išla sa pokúsiť zaspať. Povzdychol. Bude to zrejme veľmi dlhý mesiac…

——

               „Nechápem, na čo to bolo dobré,“ zašomral Harry sediac nadurdene pri jazierku spolu s Ronom a Nevillom. „Za dva týždne to bude to isté, tak sa to mohlo odložiť o dva týždne…“

               „To by bolo narodenín na jeden raz veľa,“ Ron sa pchal narodeninovou tortou. Nemal výčitky svedomia. Nabraté kalórie, ako mu vysvetľovala Hermiona, hoci mu boli nejaké kalórie úplne ukradnuté, spáli ľavou zadnou, čo mu tiež vysvetľovala Hermiona.

               „Možno,“ mračil sa. A pozrel na Nevilla, ktorý sa škľabil. „Som rád, že sa oslavujú tvoje narodeniny, ver mi,“ okamžite vysvetľoval svoju podráždenú náladu, s ktorou neprekvapoval už nikoho. „Ale tie moje sa mohli pokojne ignorovať…“

               „Nikto ich nebude ignorovať, to si vedel veľmi dobre. A Ron má pravdu… za dva týždne to bude deň Ginny a Percyho. A som rád, že som sa k tvojej oslave votrel aj ja… babička mi včera ráno zagratulovala s tým, že som už dostal prútik a aj tak si budem musieť kúpiť nové oblečenie…“ zaškľabil sa ešte viac.

               „Nikam si sa nevotrel,“ mračil sa Harry. „Už prakticky patríš do rodiny,“ podarilo sa mu dokonca slabo uškrnúť. „A babička má pravdu… budeš si musieť kúpiť nové oblečenie…“

               „Pravda, kamarát…“ prikývol Ron. „Vyťahuješ sa, za chvíľu ma prerastieš a tie veci, čo si nosil minulý rok…“ zavrtel hlavou. „Idem si pridať… chcete?“ spýtal sa. Harry pokrútil hlavou. Nemal chuť na nejakú tortu ani trocha.

               „Nie… pokiaľ sa nechcem vrátiť do predchádzajúcich šiat,“ zasmial sa Neville a díval sa, ako sa Ron ponáhľa k stolu, kde bola torta.

               Spokojne si oddýchol. Páčilo sa mu to všetko. Tréningy aj prístup ostatných. Správali sa k nemu milo a dobre a to doteraz zažíval len zriedka. Možno sa k nemu tak správala Sproutová a McGonagallová. Možno by sa k nemu tak správal Dumbledore, keby sa s ním dostal do kontaktu. Svojho času sa k nemu tak správal aj Lupin. Tu to bolo ale úplne samozrejmé a on sem veľmi rád chodil aj kvôli tomuto. Bral dobre aj doberanie starších weasleyovských deciek.

               Babička mala pravdu. Bude si musieť pokúpiť nové oblečenie, pretože minuloročné každodenné behanie a cvičenie a aj posilňovanie, ktoré vymyslel toto leto Sirius, prinášalo ovocie. Nielenže sa vytiahol a samozrejme výrazne schudol, ale začal naberať aj svalovú hmotu a šlo mu to ľahšie, ako jeho kamarátom, ktorí boli skôr šľachovití. Keď sa nevzdá námahy, možno bude vyzerať skutočne dobre. Usmial sa ešte širšie. A možno mu to pomôže, aby si našiel aj nejaké dievča. Pri tejto myšlienke sa pristihol, ako pozerá na Hermionu a Ginny sediace spolu s Tonksovou na deke na tráve a preberajúce tie svoje dievčenské veci. Pozrel na zamračeného Harryho.

               „Nepremýšľali ste, že by Lucy proste ušla?“ spýtal sa. Málokto sa odvážil spomínať pred Harrym Lucy. Nie zo strachu, ale zo solidarity. Harry túto tému nemal rád. A vedel to aj Neville, samozrejme. Harry naňho pozrel. Nie, kamarát ho určite neprekľaje, tým si bol Neville istý.

               „Ako ušla? Myslíš z Peru?“ slabo sa zaškľabil a zavrtel hlavou.

               „Napríklad,“ prikývol. „Tak mi to napadlo, no…“ vysvetľoval vidiac Harryho výraz. „Keby tým demonštrovala svoj názor a svoj postoj, možno by to jej mama pochopila…“

               „Asi si čítal nejakú romantickú knihu, nie?“ zasmial sa Harry. Nie výsmešne. Proste sa zasmial.

               „Nie, nečítam žiadne knihy kde sa nepíše o pestovaní rastlín. No nepozeraj… minulý rok sme protestovali a demonštrovali naše názory a postoje vlastne nonstop,“ mykol plecami. „Proste mi tak napadlo, že by to mohlo fungovať…“

               „Na chvíľu. Ušli by sme, našli by nás a verdikt Ashy Delarose by bol asi taký, že už by som Lucy nikdy nevidel. Takto existuje aspoň nádej, že keď skoncujeme s Voldemortom, skoncujeme aj s tými jeho schopnosťami, o ktoré sa so mnou podelil a budeme žiť normálne životy,“ odfrkol si a pozrel na Siriusa, ktorý sa bavil o čomsi s Billom, Charliem a Percym. Zrejme o činnosti Rádu. O čom inom.

               „Asi hej,“ privolil Neville a sklonil hlavu. „Mrzí ma to… no…“

               „Ja viem, kamarát,“ Harry ho jemne tľapol po ramene. „Mňa akurát štve tá jej zarytosť,“ zavrtel hlavou. „Nedôvera a… čo ja viem…“ prskal na všetky strany.

               „Má strach o dcéru…“

               „Jasne, ale čo by sme jej asi spravili?“ naštvane pozrel na Nevilla. „Prepáč,“ šepol, keď videl Nevillov výraz. A prevrátil oči. „Prejde ma to. Ukľudním sa…“

               „Už to nebudem spomínať,“ sľúbil Neville.

               „Vďaka, to by som bol rád,“ prikývol.

               „Uvidíme, čo ti povie Dumbledore a podľa toho sa rozhodneme, čo spravíme,“ pevne prehlásil. Harry sa naňho chvíľu díval a potom sa usmial. Neville zaujal postoj tak, ako všetci. Okrem Ashy Delarose, samozrejme. Ale na tú sa snažil myslieť čo najmenej. A na Lucy asi ešte menej.

——

               Asha sa v posledných dňoch nedokázala na svoju prácu plne sústrediť, čo si samozrejme jej manžel všimol. Vyhovorila sa na návštevu Angličanov. Zatiaľ mu o svojich plánoch nepovedala. Chcela počkať, až kým pôjde Lucy do školy a až potom mu chcela povedať, že s prácou pre Panamerickú archeologickú spoločnosť na chvíľu sekne a vydá sa na súkromnú cestu do Afriky. Lenže niečím to vysvetliť bude musieť. Mali predsa dohody. Hoci boli vedľa nich ďalší archeológovia, ktorí disponovali magickým jadrom a dokázali dešifrovať známky mágie, mali svoje dohody, ktoré museli plniť.

               Lenže toto sa jej zdalo dosť naliehavé. Samozrejme to bola v prvom rade zvedavosť. Chcela pochopiť, čo sa to deje. A potom sa v jej duši ozýval ten slabý hlások, ktorý sa občas v uplynulých rokoch nechal počuť. Vedela, že bola vtedy veľmi blízko k prevratnému objavu. Muklovia by ho síce nepochopili, čarodejníci zrejme odsúdili, ale mohla byť vôbec prvou čarodejnicou, ktorej by sa podarilo bezpečne spojiť čarodejníka s jeho odštiepeným kúskom duše. Bez toho, aby niečo z toho zaniklo, zničilo sa alebo umrelo. A ona bola vždy dosť ambiciózna, aby znova ten slabučký hlások potlačila.

               Tentoraz sa mu nechcela vzpierať. Bola o takmer šestnásť rokov staršia, ako vtedy. Mala oveľa viac skúseností. Vedela by, na čo si dávať pozor. Nepodcenila by nič. Iste, možno by sa teraz nedostala do rovnakej situácie, veď predsa nikto nemohol predpokladať, že by Voldemort dobrovoľne poskytol seba a jeden svoj horcrux, ak ho náhodou ešte má, aby ona mohla zdokonaliť to, čo sa jej vtedy nepodarilo absolútne. A ona akosi tušila, že sa pri čísle tri nezastavil, ak sú jej úvahy správne. Lenže bola zvedavá. Vtedy sa dostala k hromade zvitkov, spolu s Danom ich preložili len pár a tam to našla. A keď tam bol takýto zvitok, čo všetko sa tam ešte môže nachádzať? Preložil to odvtedy niekto?

               „Povieš mi už konečne na rovinu, čo sa deje?“ spýtal sa Dan Simmons svojej manželky, keď prišiel z kúpeľne a našiel ju zamyslene pochodovať po ich izbe. Lucy bola v tej svojej a niečo si čítala. Asha sa strhla a pozrela na manžela. „Týka sa to tej návštevy, čo? Poriadne ťa to rozhádzalo,“ zavrtel hlavou a sadol si na okraj postele.

               „Máš pravdu,“ prikývla a rýchlo si sadla oproti nemu, na taburetku. „Nepovedala som ti úplne všetko… Alebo teda, povedala som ti všetko, čo mi povedal Sirius Black o tých deťoch…“

               „Áno a mám rovnaký názor. Lucy pôjde do Spojených štátov…“

               „Správne. Lenže ja som sa rozprávala aj so Severusom Snapom,“ priznala a srdce sa jej nepochopiteľne rozbúchalo. Dostala strach, ako Dan zareaguje. Ale už to zo seba musela dostať. A tak mu prezradila všetko. A tiež sa mu zverila so svojimi následnými úvahami, predpokladmi, dedukciami.

               „Chceš ísť do Mennoferu,“ potichu skonštatoval poblednutý muž. „Chceš ísť znova po tej… veci…“ znechutene vypľul. Ani vysloviť to nedokázal.

               „Myslím si, že sa to všetko týka horcruxov, áno,“ prikývla. „Nie, nešla by som robiť to, čo vtedy. Len chcem zistiť, čo všetko tam ešte je. Či sa tam o tom nepíše viac. Preložili sme toho vtedy len málo. A to bola zrejme tá najväčšia chyba. Keby sme pochopili všetko, možno by sa to podarilo…“

               „A ty to chceš skúšať?“

               „Nie, samozrejme že nie. Je to nereálne, ako som ti povedala. On sa mi nezverí do rúk, aby som mu vrátila dušu, ktorú uväznil v nejakom predmete,“ zavrtela hlavou a postavila sa, aby sa znova dala do pochodovania. „Lenže podľa toho, ako sa Snape správal… a keď tak nad tým premýšľam, zapadá to do seba… niekde v Anglicku je zrejme ešte nejaký horcrux. Bojujú s Voldemortom, ktorý si nesmrteľnosť zabezpečil týmto spôsobom. Nejdem teraz uvažovať, či o tom Sirius vie, hoci pochybujem. Povedal by mi to rovnako, ako povedal o tých deťoch. Ale Snape po horcruxoch pátra a keď ten pátra, tak pátra aj Dumbledore. Voldemort je nebezpečný aj bez horcruxu. S ním sa jeho nebezpečnosť len zvyšuje a blízko všetkého je aj Kingsley, ak by som sa náhodou snažila presvedčiť, že mi na ostatných nezáleží. Hlúposť. Všetci sú to Lucyini kamaráti, stáli pri nej, pomáhali jej, mali ju radi…“

               „Myslíš Harryho?“

               „Aj toho, áno,“ prikývla a pozrela na Dana. „Sú blízko horcruxu a pamätáme, aké je to hrozné. A ak by som tam našla niečo… čokoľvek… aj minimum informácií, ktoré by mohli pomôcť… je predsa mojou povinnosťou im pomôcť, nie? Sme Angličania, máme tam domov a hoci ty už nemáš vlastnú rodinu, stále tam je Kingsley…“

               „Toho som sa celé roky obával,“ sklonil hlavu. „Aj vtedy a v posledných rokoch ešte viac. Že sa zapojíš do tej vašej vojny…“

               „Lucy sa zapojila a je nositeľkou Merlinovho rádu, hoci ho pochovala spolu so svojou kamarátkou. Dan, naša dcéra už vo vojne predsa bojovala…“

               „A už nebude,“ stiahol obočie. Toto mu pripomínať nemusí. Stále má z toho husiu kožu. Z tej predstavy. Kašľať na nejaké vyznamenanie. Jeho dcéra mohla byť pochovaná miesto toho dievčaťa, napríklad.

               „Nie, nebude. A ja tiež nie. Aspoň nie priamo. Ale ako som povedala… je mojou povinnosťou pomôcť, ak viem ako. A ja možno skutočne viem, ako bojovať proti horcruxom. A ktovie… ak tam boli zmienky o horcruxoch, možno je tam aj niečo iné…“

               „Takže si sa pevne rozhodla ísť do Mennoferu,“ prikývol. „A čo Peru? Sľúbili sme niečo predsa. A isto uznáš, že ja toho príliš nenačarujem,“ sarkasticky natiahol.

               „To nie, pravda,“ prikývla a kvokla si naspäť na taburetku. „Dan, v Anglicku sa rozbehla vojna proti Voldemortovi. Rozprávala som ti o ňom dosť. Kingsley ešte viac. Je potrebné ho zastaviť a ja možno prídem na spôsob, ako to spraviť…“

               „Dobre, prestaň,“ zamračene ju prerušil. „Chápem priority. Viem, čo je dôležité a čo ešte dôležitejšie…“ zavrtel hlavou a povzdychol. „Nejak to vysvetlím… Poviem, že sa vyskytlo niečo vážne, čo musíš overiť a požiadam o preloženie niekam… kde budem môcť byť užitočný…“

               „Nepôjdeš so mnou?“ nadhodila, hoci vedela, aká bude odpoveď. Pozrel sa na ňu spôsobom, ktorý vysvetľoval všetko. S horcruxami odvtedy nechcel mať nič spoločné. „Sľubujem, že sa do ničoho nezapletiem. Nič nebudem skúšať. Len budem prekladať a hľadať odpovede. Sľubujem…“

——

               „No teda… fujha…“ okomentovala Hermiona veci uložené v pivnici na Grimmauldovom námestí. Nikdy tu nebola, len o tom počula, ale aj sama cítila, že z tých vecí, ktoré tu boli uskladnené, sála zlo.

               „Veci, ktoré by ti mohli ublížiť, sú na druhej strane,“ Sirius mávol rukou niekam za seba. „Knihy a poznámky sú tu. Pustíme sa do toho?“ zdvihol obočie. Prikývla s pohľadom na stohy kníh. Aj by jej blyslo v očiach keby nevedela, o čom tie knihy sú. „V týchto troch kôpkach som sa vtedy hrabal,“ vysvetlil jej, keď si spolu sadli na stoličky k maličkému stolčeku, kde boli aj jeho poznámky z tej doby.

               „Musel si sa riadne nudiť,“ zavrtela hlavou letmo si čítajúc zoznamy kúziel a kliatob a ešte dlhšie zoznamy všakovakých možných reakcií.

               „Mal som dosť času, pravda,“ prikývol a otváral prvú knihu. Kútikom oka naňho pozrela. Vtedy to muselo byť preňho zdrvujúce. Po dvanástich rokoch v Azkabane a viac ako roku na úteku znova skončil vo väzení, hoci domácom. „Niekde tu to bolo,“ stiahol obočie. „Ale nespomeniem si, v ktorej… možno som si mal robiť poznámky aj k tomu,“ uchechtol sa.

               „Tak sa do toho pustime,“ siahla po najvrchnejšej knihe a otvorila ju.

               V tichosti listovali v knihách prvú hodinu a robilo sa jej z toho nevoľno. Skutočne tam boli popísané veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo a bola za to rada. Čierna mágia je nielen temná a nebezpečná, ale aj zvrátená až takmer úchylná, ako zistila po pár odstavcoch. Znechutene vrtela hlavou a komentovala skoro všetko.

               „Vidíš a v tomto duchu sa ma snažila matka vychovávať,“ zubil sa nad jej reakciami. „Miesto Králička Balíčka a chichotajúceho pňa mi čítala Martýr Marty mučí mizerných muklov mimoriadne milým… hmmm spôsobom…“

               „Čože to?“ vytreštila naňho oči. Zachichotal sa.

               „Samozrejme som si to teraz vymyslel… ale podstata je rovnaká…“

               „Aha jasne. Ale tomu by som aj verila… Čo je to ale ten Králiček Balíček?“ vyzvedala. Zarazene odložil knihu, ktorú držal v ruke.

               „Nevieš? Asi nie, si mukelka… Králiček Balíček je čarodejnícka rozprávka rovnako ako napríklad… hm… Skákajúci hrniec… alebo čo ja viem? Nespomeniem si…“

               „Aha tak. Ako Šípková Ruženka alebo Popoluška,“ pochopila.

               „Správne,“ prikývol. „Šípkovou Ruženkou sme volali jedného bifľomorského spolužiaka, pretože večne u Binnsa zaspal. Nie, že by sme my k tomu mali ďaleko, ale radšej sme s Jamesom vymýšľali…“ zmĺkol dívajúc sa do jej usmiatej tváre. „No, vymýšľali sme hocičo…“

               „A neboli ste jediní,“ odfrkla a začala znova listovať. „Myslím, že na svete neexistuje človek, ktorý by dokázal na jeho hodinách udržať koncentráciu celú dobu…“

               „Okrem teba,“ pripomenul.

               „Ani ja nie,“ priznala a zapýrila sa. Zazubil sa. Mykla plecami. „Je to zložité, no. Keď som unavená, tak mi klipkajú oči. Alebo sa zamyslím nad…“ tentoraz sa ona zarazila. „Nad všeličím…“

               „Jasne, chápem,“ zasmial sa.

               „Výborne. Tak pokračujeme ty… Martýr Marty…“ zahihňala sa a zavrtela hlavou.

               Skutočne pokračovali ďalšie dve hodiny, kým navrhol krátku pauzu aby zjedli sendviče, ktoré im pribalila Molly. Bolo čudné sedieť v stíchnutej kuchyni opusteného Grimmauldovho námestia. Už niekoľko schôdzí Dračieho rádu sa konalo v kasárňach. Bolo to jednoduchší spôsob stretávania sa, akoby sa všetci cudzinci mali súkať na Grimmauldovo námestie. A tak ostal viditeľný len skutočne pre najužšiu skupinku pôvodného Rádu. Toho Fénixovho.

               „Tu je to…“ zahlásil zamračene Sirius po ďalšom úmornom čase strávenom v pivnici. Hermiona spozornela. „Fuj… Počúvaj… Rituál nesmrteľnosti – Rituale immortalitatis. Temný rituál, pri ktorom čarodejník dosiahne nesmrteľnosť, respektíve ochranu pred smrťou tým, že si uschová časť duše do predmetu k tomu určenému. Predmetom môže byť hocičo neživé, bez vlastnej vôle, aby sa tým zabezpečila celistvosť a neporušenosť uschovanej časti duše. Tento proces je nezvratný. Čarodejník získava ochranu pred smrťou. Pokým je týmto spôsobom uschovaná časť duše, čarodejník je spätý s pozemským životom. Nemôže umrieť, nemôže byť zabitý. Jediným spôsobom, ako takúto ochranu získať je vedomé a cielené zavraždenie vopred vybratej osoby, pričom predmet musí čarodejník držať v ruke a počas vraždenia odriekavať formulku: Hunc hominem occidendo, animae meae partem evellam et in hoc obiecto pone horcrux creando…“ zmĺkol a pozrel na Hermionu. Dívala sa naňho takmer až šokovane.

               „Merlin…“ vydýchla. „Moja latinčina je veľmi slabá, nepreložím si to dostatočne…“

„Znamená to asi… Zabitím tohto človeka vytrhávam časť svojej duše a vkladám ju do tohto predmetu, čím vytváram…“ zamračil sa. „Neviem, čo znamená horcrux…“

               „Bude to zrejme pomenovanie oného predmetu…“

               „Správne, bude to horcrux. A počúvaj ďalej, je to ešte zaujímavejšie… Týmto spôsobom čarodejník získa nesmrteľnosť, nemôže byť zabitý, až do zničenia horcruxu je chránený pred smrťou, avšak týmto spôsobom poškodená duša je nenávratne narušená a zoceliť ju je prakticky nemožné. Čarodejník stráca oveľa viac, ako získava. Príde o svoju identitu, o svoj charakter, o svoju ľudskosť…“

               Na moment zavládlo v pivnici ticho.

               „Je to ono, že? Dumbledore pátra po horcruxoch,“ vyriekla Hermiona ako prvá. Sirius sa mračil rekordne.

               „Vyzerá to tak. Zodpovedalo by to. Vravel, že zabiť ho je mimoriadne zložité. Jasne, keď má horcruxy. Tie treba nájsť a zničiť… aj keď sa tu nepíše ako…“ listoval v stránkach ale vedel, že je to zbytočné.

               „A on si ich spravil tri…“ potichu z nej vyšlo. Pozrel sa na ňu. Vyzerala znechutene, takmer až ustráchane.

               „Voldemort už dávno nie je človekom. To zodpovedá. A zrejme si spravil viac ako tri horcruxy… prsteň a diadém Dumbledore má. Niečo bolo aj tu a teraz je to zrejme u Malfoyovcov doma. Dumbledore ale stále niekde chodí… hľadá ich…“

               „A Ginny to cíti…“ šepla ešte tichšie. Zrejme ho ani nepočúvala. „Aj to zodpovedá. Tak dlho ju ovládal, že je na jeho dušu citlivejšia. Nebude to tým, že by na ňu Harry niečo preniesol, ako vravel Dumbledore. Ona ho cíti, lebo ho mala v sebe a to môže byť myslené tou Harryho zbraňou…“ vyhŕkla a pozrela na Siriusa. „Môže vycítiť, kde sú horcruxy a tým môže Harrymu pomôcť…“

               „Asi áno,“ prikývol stále sa na ňu dívajúc. „Zapadá to do seba.“

               „Toto spravil? Zabil niekoľkokrát, aby si zabezpečil nesmrteľnosť? Nestačilo mu raz?“ zavrtela hlavou.

               „Voldemort je psychopat. Zabil určite oveľa viac, ako počet horcruxov a…“ zarazil sa a zamračil.

               „Čo je?“

               „No jasne,“ plesol si do čela. „Dumbledorovi chýba jedna kľúčová spomienka. Pritiahol Slughorna na Rokfort. Po Harrym chce pomoc. Slughorn učil Voldemorta. Dumbledore nevie, koľko si nakoniec tých horcruxov spravil. Ale…“ zamračil sa.

               „Slughorn to vie?“

               „Vyzerá to tak. Aj to do seba zapadá. Slughorn zrejme Dumbledorovi nechce dať spomienku a preto Dumbledore bude chcieť, aby sa o to pokúsil Harry. Je predsa Vyvolený, nie? Aj keď sa to nahlas nehovorí, nepíše sa o tom… je verejným tajomstvom, že je Harry tým, kto ho má zastaviť. Slughorn by s Harrym možno spolupracoval a na to spolieha Dumbledore,“ zaškľabil sa. „Vravel som od začiatku, že toho ten starý lišiak vie viac, než priznáva,“ vypľul.

               „A tie reči, že má Harry… že ho má Harry spoznať? Myslíš, že Dumbledorovi ide o to, aby Harry… aby ho Harry…“

               „Už to meno vyslov, Hermiona. Nebuď vyľakaná,“ uchechtol sa. Prevrátila oči. „Počul som, že sa ti to už párkrát podarilo a teraz, keď vieme, že vlastne ani nie je človekom, ale len akousi stavebnicou roztrúsenou kde kade, by to mohlo ísť jednoduchšie, nie?“ uškrnul sa. Dívala sa naňho mierne nahnevane. A povzdychla.

               „Dobre teda… Voldemort,“ šepla a on sa spokojne pousmial. „Myslíš, že Dumbledorovi pôjde tými spomienkami o to, aby Harry… Voldemorta pochopil a spoznal… aby to mal jednoduchšie? S tými horcruxami?“

               „Asi áno,“ mykol plecami. „Prvý raz za takmer dva roky musím uznať, že Dumbledorov plán asi nebude taký márny. Ak je to všetko tak, ako sa nám teraz javí, tak by ma veľmi zaujímalo, prečo ide Harryho pripravovať na to, že bude hľadať horcruxy on…“

               „Asi to nie je jednoduché. Asi sa to nespraví počas letných prázdnin, nie?“

               „No dobre… ale Harry bude dva roky v škole. Počas dvoch rokov bude mať Dumbledore dosť príležitostí, ako ich ponachádzať a potom zničiť. Alebo ich má zničiť Harry? Ginny? A ako? Tu sa o tom nepíše… Bude to to, čo bude musieť Harry zistiť? Ako ich zničiť?“ zavrtel hlavou.

               „Možno to je cieľom tých lekcií, ktoré chce Dumbledore Harrymu dať. A on nám o tom samozrejme povie. Čo ale spravíme my? Povieme o tom, čo sme zistili, Harrymu?“ dívala sa na Siriusa.

               Dlhé minúty bolo ticho. Vlastne len Hermiona bola ticho a nechala na Siriusovi rozhodnutie. Ona by okamžite rešpektovala Dumbledorovo želanie postupne zasvätiť Harryho do všetkého. Postupne mu všetko vysvetliť. Nasmerovať ho. To nie je metlobalový zápas, ktorý, ak sa prehrá, tak sa veľa nestane. Bude sa hrať ďalší zápas. Toto bol prakticky boj o prežitie a to doslovne a nielen Harryho a Ginny. Ale celého Anglicka, možno sveta.

               „Viem, nad čím uvažuješ,“ potichu sa ozval Sirius a pozrel na Hermionu. „Chceš rešpektovať Dumbledorov postup…“

               „Rozhodne nad tým premýšľal oveľa dlhšie, ako my dvaja teraz tu. Ja viem, aký máš naňho názor. Aj Harry. A vlastne už aj Ginny. Ale aj tak… je to najbystrejší mozog na svete a keď si je istý, že treba ísť na Harryho postupne, tak proste treba…“ opatrne vypustila ostražito sledujúc jeho reakcie. Už ho zažila rozčúleného niekoľkokrát a nechcela by ho rozhnevať ona svojimi názormi.

               „Remus by mi povedal to isté…“ slabo sa pousmial. Prekvapene zamrkala. Toto nečakala. „Pripomínaš mi ho, vieš? A ja som za to rád. Tri mesiace som sa nemal s kým o všetkom poriadne porozprávať a je to zarážajúce… ale teraz sa o tom poriadne rozprávam s tebou. To som teda nečakal,“ nasilu sa zasmial a sklonil hlavu. Ani nedýchala. „Remus bol vždy tým racionálnejším. Jeho názor na Dumbledora bol síce takmer rovnaký, ako môj… avšak stále sa všetko snažil logicky a racionálne zdôvodňovať. Pokým ja som len prskal a nadával. A som za to rád,“ zopakoval a zdvihol hlavu, aby na ňu pozrel. Bola komplet zapýrená.

               „Takže mi za to hlavu neodtrhneš, fajn,“ vydýchla si. Zasmial sa.

               „Nie, zrejme máš pravdu. Utekal by som za Harrym a všetko mu povedal. Stále mám na to chuť. Počkám ale. Uvidím, aký spôsob vymyslel Dumbledore a potom sa rozhodnem. Ublížiť by mu to nemalo, nie? Nejaké spomienky… ktovie aké zo života Toma Riddla. Dobre. Starý pán dostane šancu. Dokážeš sa ale ty tváriť, že o ničom nevieš?“ spýtavo na ňu pozrel. Mykla plecami.

               „Budem musieť. Možno to nebude ani také ťažké. Teraz sú všetci ponorení do toho svojho fanatického trénovania a v škole sa budem venovať škole…“

               „Prínosného fanatického trénovania. Z Nevilla sa stáva fešák, čo?“ uškrnul sa. A vlastne chcel poznať jej názor, pretože si všimol, že si ju chlapec obzerá. Ale obzeral si aj Ginny, čiže by si nemusel robiť starosti, ak by sa niekedy rozhodol vyštartovať po neplnoletej najlepšej kamarátke svojho krstného syna. Sirius, prestaň!

               „Určite áno,“ prikývla samozrejme a Siriusovi zovrelo srdce. „Rovnako ako z Harryho a Rona,“ zaškľabila sa. „Nechápem, prečo ide chlapcom len o to, aby mali čo najviac svalov,“ zavrtela hlavou.

               „Pretože ty chceš, aby mali čo najviac rozumu, nie?“ uchechtol sa. „A prečo sa dievčatá teda snažia vyzerať čo najviac príťažlivo? Hm? Je to to isté… Dobre ale, toto nechajme na voľnejšiu diskusiu. Takže sme sa dohodli? Budeme zatiaľ mlčať?“ spýtal sa.

               „Skúsime to. Musím sa ale priznať, že som slabá. Keď na mňa niekto zatlačí priznám aj to, čo vlastne neviem,“ uškrnula sa.

               „To si budem pamätať,“ usmial sa a vstal. „Dobre teda. Horcruxy…“ tresol knihu na stoh ďalších, až sa z nich zaprášilo. „Budeme premýšľať, ako ich zničiť ak existuje nejaká kniha, v ktorej by sa to písalo. Nechceš si spraviť výlet do ministerskej knižnice?“ nadhodil. Zarazila sa uprostred vstávania zo stoličky.

               „Ministerská knižnica?“ tentoraz jej skutočne blyslo v očiach. Zasmial sa.

               „Ja som vedel, že ťa zaujmem. Rozhodne je to najrozsiahlejšia čarodejnícka knižnica v Anglicku. A Ministerstvo nám teraz ide na ruku. Amélia nám dá povolenie na jej prehľadanie. Pokiaľ tam nebude zmienka o horcruxoch, tak potom nikde…“

               „Voldemort sa o tom niekde musel dočítať, nie?“

               „To je bystrá pripomienka,“ pochválil ju, keď vystupovali schodmi hore. Zapýrila sa. „Môžeš pozrieť Rokfort, keď budete v škole. Keďže sa ale v sídle veľaváženého Siriusa Blacka nechutne nudíš… vezmem ťa do knižnice…“ vtipkoval a ona sa zasmiala.

               „Prestaň,“ tresla ho do ramena. „A čo im povieme? U mňa by pochopili, že chcem využiť túto ponuku a pozrieť si najväčšiu knižnicu v Anglicku… ty ale Harrymu ťažko nahovoríš, že si sa dal na literatúru…“

               „Povieme im pravdu. Že chceme nájsť niečo bližšie o tom ich prepojení…“

               „To nám neuveria…“

               „A prečo? Doteraz sme nemali predsa príležitosť ísť na Ministerstvo, keď šéfoval Fudge. Smrťožrúti sú uväznení, v úrade prebiehajú čistky, je chránené dostatočne a svet si tiež upevňuje ochranu… máme priestor k tomu, aby sme preskúmali ministerskú knižnicu…“ mykol plecami. Stáli spolu pri krbe.

               „Dobre teda, nechám to na teba,“ prikývla. Sprisahanecky sa na seba usmiali. Mali spoločné tajomstvo.

——

               Ginny lenivo pretočila stránku knihy, ktorú mala rozčítanú. Sľúbila si, že aspoň jednu knihu počas prázdnin prečíta. Spomínala na doby, kedy dokázala po večeroch prelúskať aj niekoľko kníh za tie dva mesiace. Minulý rok ju ale riadne zaskočil. Bola taká zničená, že nevládala riadne ani existovať. Nieto, aby čítala knihy. Tento rok boli síce prázdniny tiež dosť fyzicky náročné, mala už ale dosť dobrú kondíciu, aby dokázala s chlapcami ako tak udržať krok. Hoci sa skôr oni plašili a jašili a ona viedla s Tonksovou rozumné tréningy. Každopádne zvládla každý večer aspoň niekoľko stránok prečítať, hoci bola unavená.

               Dni, ktoré spolu trávili, boli stále rovnaké. Hoci sa občas aktivity menili v závislosti od toho, kto a kedy sa im mohol ako venovať. Párkrát sa už stalo, že sa venovali sami sebe, to sa ale Molly nepozdávalo, pretože raz skončil Neville tak omráčený, že ho nedokázali kúzlami prebrať bez pomoci dospelých a druhý raz skončili Ron s Harrym priotrávení nejakou rastlinou, ktorú Neville objavil v lesíku a v záchvate nadšenia ju vyprovokoval k vylučovaniu jedovatých látok. Neostávalo jej nič iné, len nad nimi občas krútiť hlavou.

               Ich celodenné aktivity boli vskutku pestré. Nebolo to len metanie kúziel na terče a trénovanie presnosti. Alebo bojové hry, ktorých cieľom bolo vyšperkovať ich schopnosti uhýbania a krytia. Prípadne duely, ktoré sa pokúšali viesť s dospelými čarodejníkmi a aj keď ich v lese občas prekonali, pri dueloch bolo stále vidieť, kto je dospelý a schopnejší a kto ešte musí trénovať. Hoci mala už Tonksová raz na mále a Harry ju skoro prekonal. Do konca prázdnin ju určite prekoná a zaknihuje tým výraznejší úspech ako ten, že sa mu podarilo zdolať už aj Charlieho, Billa a dokonca aj Siriusa, keďže bola aurorka a predstavovala to najsilnejšie bojaschopné, čo sa v Anglicku nachádzalo. McGonagallovú neprekonal a ani nikdy neprekoná nikto, pretože s ňou sa bojovať proste nedalo, hoci ich vyzývala, aby ju nešetrili. Vždy sa na nich potom napaprčene rozkričala, že ešte nemá toľko rokov, aby museli byť ohľaduplní a že keď to nechcú myslieť vážne, ona už teda nepríde. Vždy sa vrátila.

               Tieto takzvané bojovky sa striedali s trénovaním kondície a behom, alebo posilňovaním v telocvični, ktorú Sirius vybavil, alebo plávaním, či lietaním na metle. Preto boli všetci večer skutočne unavení a vyšťavení až tak, že sa koľkokrát Neville ledva dohrabal ku krbu. Aby tam prespával, o tom babička nechcela ani počuť. A napriek tomu to považovali za tie najúžasnejšie prázdniny, aké doteraz zažili. Harry by si síce vedel predstaviť ešte niečo, čo mohlo prázdniny úplne zdokonaliť, tá predstava sa ale nachádzala niekde ďaleko za oceánom a čím viac nad tým premýšľal tým si bol istejší, že ju už neuvidí. Ginny si pri tej spomienke povzdychla a zavrtela hlavou. Potom sa ale mierne pousmiala, keď začula škrabot na okno a zdvihla sa, aby ho otvorila.

               Keď si vyberala izbu v dome, ktorý im dočasne poskytol Sirius, ani netušila, že izba na prízemí bude taká užitočná a že spôsob stretávania pojmú práve týmto spôsobom. Že ona bude zliezať von a Harry sa naopak vyšvihovať hore. Chcela len zmenu. Nechcela schody. A pokým sa Ron aj s mamou, ostatných súrodencov nevynímajúc, hrabali do horných poschodí, ona si vybrala izbu za kuchyňou, obývacou miestnosťou a chodbičkou, kde boli kúpeľňa aj záchod. A mala ich najbližšie, čo bola pre ňu tiež výhoda. Na poschodiach síce tiež boli sociálne zariadenia, ale ona ich mala prakticky len pre seba.

               „Ahoj,“ šepla, keď otvorila okno a dívala sa, ako sa Harry na rukách vytiahol hore.

               „Si v poriadku?“ spýtal sa v momente, ako jeho nohy narazili na jej podlahu. Privrela okno a začarovala miestnosť.

               „Ale áno,“ prikývla a rukou si siahla na rameno. Trocha to dnes prehnali pri tréningoch. Pravda bola ale tá, že to preháňali pravidelne a on ju ešte pravidelnejšie kontroloval. A kontroloval by ju, aj keby si len odrela koleno. Na jednej strane to z duše nenávidela, pristihla sa ale pri myšlienke, že by jej zrejme chýbalo, keby sa na to automaticky nepýtal. Neraz sa stalo, že potrebovali elixír alebo liečiteľské kúzlo. Zaškľabila sa. „Dnes to bolo úplne v pohode…“

               „To som rád,“ potriasol hlavou. „Pretože mňa tá noha bolí ako šľak,“ zazubil sa.

               „Prečo si si nevypýtal o elixír naviac?“ zamračila sa. Mykol plecami. „Si nemožný… Mňa kontroluješ, aj keď si kýchnem a ty všetko podceňuješ…“ zavrtela hlavou.

               „Pretože som chlap,“ zafrflal a obzeral si jej izbu.

               „Jasne, chlap… Skôr tvrdohlavý chmuľo,“ zaprskala a otvorila hornú zásuvku svojej komody, kde nejaké elixíry naviac mala. Pre prípad potreby. Pre niečo podobné, prečo mlčal dnes on. Aby si mamka nerobila starosti, tak pravidelne zatĺkali vážnosť svojich zranení a Bill jej zohnal elixíry do zásoby. „Ale asi ti rozumiem,“ zachichotala sa, keď našla potrebný elixír. „Tu máš, vypi to…“ natiahla ruku. Díval sa na ňu so stiahnutým obočím. „Viem, čo budeš teraz hovoriť, ale vieš aj to, že ťa prehádam, tak to vypi a ušetri nás zbytočných hádok…“

               Pokrútil hlavou, ale vzal elixír a vypil ho. Takmer okamžite cítil, ako sa mu svaly v nohe uvoľnili.

               „Že je to lepšie?“ uškrnula sa vidiac jeho blažený výraz.

               „Ale tak dobre, máš pravdu,“ vrkol nespokojne a pozrel na posteľ. „Spravíme to znova?“ opatrne sa spýtal.

               „Môžeme,“ ešte opatrnejšie súhlasila. „A keby sa stalo tamto…“

               „Tak nič,“ mykol plecami. „Mne to náhodou vtedy pomohlo, vieš?“ pripomenul. Mierne sa zapýrila a odvrátila sa od neho. „Možno by sme sa mohli prestať cítiť trápne, nie? Vieme o sebe skutočne všetko a normálne by sme sa o tom mohli aj rozprávať,“ odfrkol.

               „Kto sa po tom na mňa nedokázal dva dni riadne pozrieť?“ obrátila sa k nemu.

               „Ja, áno, ale len preto, lebo si načúvala, ako si to robím…“

               „Už som sa za to predsa ospravedlnila, nie?“ zamračila sa.

               „O to ale nejde, Ginny,“ ovisli mu ramená a sadol si na stoličku. „Stalo sa to raz, to je fakt. Mne to vtedy skutočne pomohlo, pretože som zistil, že nie som impotent. Druhý fakt. Tretím faktom je, že nám ten spánok pomáha neuveriteľne a obaja to veľmi dobre vieme. A v neposlednom rade je fakt, že sa to už nemusí vôbec stať. Hoci si skôr myslím, že sa to stane a keď sa ti mám priznať, bol by som rád, aby sa to stalo znova, pretože mne samému sa to odvtedy nepodarilo a vôbec, absolútne ani trocha sa nedivím, že sa mi to podarilo pri tebe,“ zavrtel hlavou. „Je to možno hrozné a divné a takmer až zvrátené… ale je proste skutočnosťou, že sa mi to podarilo pri tebe a hoci by tu bola Lucy alebo celý zástup ostatných dievčat… mám vážne obavy, že sa mi to už nikdy pri inej nepodarí…“ vyhŕkol takmer na jeden nádych a sklonil hlavu.

               Bola to ale pravda. Od tej noci na Zélande, kedy zistil, že to stále funguje, sa o to pokúšal. Samozrejme. Možno nie tak často, stále ho bolel postoj Ashy Delarose a málokedy mal na to náladu, občas to ale skúsil a nič. A pravdou aj bolo, že im ten spánok vážne neuveriteľne pomáhal. Nasýtili sa z prítomnosti toho druhého nadmieru. Nemali vtedy ani nočné mory, ktoré ich trápili rovnako ako ostatných po Ministerstve. Keď ale spali vedľa seba, nemali žiadne mory. Boli to len neškodné sny, hoci ich snili spoločne. Väčšinou sa v tých snoch rozprávali. Niekedy zažili nejakú akciu. Raz spoločne vycvičili hipogrifa. Za posledný mesiac sa počet takýchto ich únikov zvyšoval, pretože to bolo fajn.

               Stále sa ale dostávali k tomu jednému dosť zásadnému problému. Alebo prekážke. Divnosti a čudnosti. Čo keď ich toto spoločné snenie privedie k situácii, ako vtedy? Doteraz si Harry nepriznal, že by to chcel. Len v posledných dňoch bol čoraz viac presvedčený, že on už normálny sexuálny život nezažije. Dokonca ani ten súkromný. Proste sa mu už nepostaví, pokiaľ nebude na blízku Ginny a ťažko si priznával, že sa s tým začal zmierovať.

               „Takže budem fungovať ako tvoja sexuálna pomôcka?“ spýtala sa vôbec nie sarkasticky. Skôr nešťastne. A tiež akosi zmierene. Ona si ešte skôr ako Harry uvedomovala, čo to všetko znamená a zrejme bude znamenať.

               „Ty si to aspoň dokážeš ešte spraviť sama, vieš?“ hlesol so sklonenou hlavou. „Ja si ho môžem hladiť a trieť a stískať… mať pred sebou časopisy… pretože áno, znova som si požičal časopisy… a môžem sa predstavovať na miestach tých chlapov a nič,“ zdvihol hlavu. Opatrne sa naňho dívala. „A potom príde spánok, kde som uvoľnený, moja duša a moje myšlienky sú najslobodnejšie, ako v tú chvíľu dokážu, idú si vlastnou cestou a blízko si ty. A mne sa postaví. Potom to šlo ľahko, vieš?“ pripomenul jej.

               „Viem, počula som to,“ prikývla, stále v plnej vážnosti. Bolo to preňho ťažké a frustrujúce, to chápala. A mal šestnásť. Každého chlapca v jeho veku práve toto zaujíma na prvom a tridsiatom mieste. Rovnako ako aj dievčatá v jej veku. Na to netreba zabúdať. „Ty si ale aspoň zažil iný dotyk,“ šepla takmer nečujne.

               „Áno,“ súhlasil. „A zažiješ aj ty, keď sa zbavíme Voldemorta. Uvidíš…“

               „Rozhodne sa o to budem pokúšať skôr,“ mierne sa zaškľabila. Bol to ale len zúfalý pokus. Aj keby sa o to pokúsila miliónkrát, nezažije to skôr, než sa zbavia Voldemorta. „Ale tak dobre… ak ti môj zadok pomôže, aby sa ti postavil a ty si si to mohol spraviť… mohlo sa stať aj horšie, nie?“ zachichotala sa o čosi presvedčivejšie.

               „Čo môže byť ešte horšie?“ stiahol obočie.

               „Napríklad sa môžeme dostať k situácii, kedy si to nedokážeme spraviť ani sami, nie?“ zachmúrila sa. Zamračil sa aj on.

               „To nie. Veď predsa aj v normálnom sexuálnom živote je priestor k samoobsluhe,“ mykol plecami.

               „My ale nežijeme normálnym životom a v tom sexuálnom je to zatiaľ najzjavnejšie,“ zavrtela hlavou a sadla si na posteľ.

               „Možno áno,“ prikývol. V myšlienkach sa vrátil k Lucy. V takýchto chvíľach sa tej myšlienke nevedel brániť. Keď s ňou bol naposledy v obdobnej situácii, niečo začal cítiť. A za mesiac mali pokračovať v podnecovaní návratu jeho sexuálneho apetítu. Lucy už nemusí nikdy ani vidieť a zrejme sa mu už ani nikdy nepostaví. Ale to je blbosť. Nemôže to trvať navždy, nie? Do konca Voldemorta aj tak nič poriadne nezažijú. Ani jeden z nich, nech by sa upierali na akúkoľvek nádej. Zdvihol hlavu. „Ty si to vtedy cítila tiež, však? Vzrušenie…“ pripomenul. S prevrátením očí prikývla.

               „Neviem, o čom vtedy ten sen bol, ale áno… zobudila som sa vzrušená a ešte viac ma vzrušila tá tvoja činnosť,“ priznala sa. Vtedy sa o tom poriadne nerozprávali. A aj potom sa tomu vyhýbali.

               „Asi sa nám nesnívalo nič,“ mykol plecami. „Veď vieš… aj keď normálne spíš, niekedy sa ti nemusí nič snívať. Alebo si to len nepamätáš. Vtedy to bolo niečo podobné. Tie sny potom si pamätáme, vieme čo sme robili. Vtedy nie. Možno to bolo to, čo to spôsobilo… Duša a myšlienky boli absolútne voľné a slobodné, nezaťažené snívaním ani ničím a sústredili sa len na vzrušenie…“ premýšľal nahlas.

               „Na tom niečo bude,“ súhlasila pozorne sa naňho dívajúc. „Takže pokiaľ sa nám bude niečo snívať nezobudím sa s vlhkými nohavičkami a tvojim tvrdým penisom strčeným do môjho zadku…“ uchechtla sa. Konečne trocha uvoľnenejšie. Odfrkol si.

               „Ktovie, čo by sme videli, keby sme zrazu mali možnosť vidieť to, čo vlastne nevidíme a čo spôsobí to všetko…“ významne povytiahol obočie dívajúc sa na ňu. Zamračila sa. A potom sa otriasla.

               „Myslíš, že súložíme?“ vypálila. Cítil, že mu trocha zahorela tvár. Jej tiež, ako zbadal. Mykol plecami.

               „Prečo by sme boli inak vzrušení? Čo by sme tam mohli robiť? Krájať mandragoru?“

               „Vďaka Merlinovi, že to nevidíme…“ znova sa otriasla a nadvihla perinu, aby pod ňu vkĺzla. „Ideš?“

               „Ešte nastavím budík, aby ma o piatej zobudil…“