Lucy opatrne otvorila dvere na svojej izbe. V ich dome v Kilby, v ktorom vlastne nikdy nebola. Bola síce zapísaná v anglickom čarovnom zozname detí, ktoré budú študovať na Rokforte, učila sa v anglických prípravkách, narodila sa v anglickej nemocnici, všetko to boli ale inštitúcie mimo Anglicka.
Niekoľkokrát pred Rokfortom v Anglicku skutočne bola, keď si ju strýko vzal na prázdniny k sebe. To bolo ale všetko. Strýko sa staral o ich dom, strýko sa staral o ich utajenie a strýko sa staral aj o to, aby sa bezpečne dostala na Rokfort a potom z Rokfortu. A medzitým dúfal, že všetkým tým hlúpostiam bude koniec. A ten napokon prišiel a ona teraz stála v ich dome v Kilby, v jej izbe, ktorú vôbec nepoznala. Spozná ju. Možno. Ak jej rodičia budú chcieť ostať aspoň chvíľu v Anglicku.
Celý týždeň, čo tu boli, dávali dom do poriadku. Nebol zanedbaný, to nie, akurát ho potrebovali aspoň trocha zabehnúť, ako sa vyjadril jej otec počas večere, na ktorej bol aj jej strýko. Atmosféra sa jej zdala trocha viac napätá vzhľadom k tomu, že sa nevideli rok a mali by sa tešiť. Nepozdávalo sa jej to a preto, keď ju vykázali do svojej izby, potichu otvorila dvere, aby načúvala.
„Tak na rovinu, Kingsley,“ ozvala sa jej matka pochmúrnym tónom. Sedeli v obývačke s pohárikmi sherry, ako predpokladala. „Povedz mi o tých deťoch viac…“
„O ktorých?“ spýtal sa strýko nefalšovane prekvapene. „Vravel som ti týždeň o kamarátoch Lucy…“
„Áno, určite. Porozprával si nám o všetkých všetko, čo vieš. Porozprával si nám aj o tom, čo o nich hovoria ostatní. Rovnako tak aj o Lucy. Ale my chceme počuť pravdu.“
„Akú pravdu, Asha?“ Keby teraz videla Lucy do strýkovej tváre, videla by skutočné nechápanie.
„Povedz, čo sa deje okolo tých dvoch detí. Okolo Ginny a Harryho…“ vyriekla.
„Ako?“ Kingsley stiahol obočie. Podozrievavo pokukoval. Keby sa pýtali len na Harryho, napadlo mu Proroctvo. Prečo ale do toho ťahajú aj malú Ginny?
„Vieš, čo je toto?“ spýtala sa Asha Delarose Simmonsová a siahla si na svoj amulet na krku.
„Tvoj ochranný amulet, ktorý nosíš už viac ako pätnásť rokov,“ Kingsley stiahol obočie.
„Správne. Môj ochranný amulet, ktorý som dostala po tom, čo som sa prvý raz zaplietla do skutočne tej najčernejšej mágie, Kingsley a skoro ma to stálo život. Pamätáš si na to, však? Ak si dovtedy myslelo naše Ministerstvo, že experimentujem s čiernou mágiou, nedokázalo si ani vo sne predstaviť, čo sa stalo ten deň. Pichala som nos tam, kam som nemala a tam, kde moje sily absolútne nestačili. Šaman tej dediny mi dal toto. Je to pentagram z krotonského prsteňa… tá najsilnejšia forma ochrany proti čiernej mágii. Od toho dňa vycítim, keď sa k čiernej mágii priblížim. Pomáha mi to pri skúmaní. Viem, na čo si dávať pozor, ako postupovať. Pomocou tohto amuletu robím zásadné objavy. A dnes… V tých dvoch deťoch je niečo veľmi, veľmi nebezpečné…“
Lucy sa zviezla k zemi, keď začula svoju matku. Mali prekrížené duše, to strýko nevedel. Stalo sa to v Tajomnej komnate. A matka hovorí, že je v nich niečo temné? Čo sa v Komnate skutočne stalo?
„Neviem, netuším…“ hlesol Kingsley.
„Nerozumiem síce všetkým tým vašim čarodejníckym… veciam, ale toto ovládam aj ja,“ ozval sa Dan Simmons. „Neraz sa stalo, že Asha narazila na… po vašom… čierny artefakt. A práce mala vtedy vyše hlavy. Stálo ju to energiu a silu. Spamätávala sa ako po dlhej chorobe, vysokých horúčkach. A vždy ma upozornila, že to tak bude, pretože to vycítila pomocou toho amuletu. Funguje, Kingsley…“
„Správne, funguje. A ja dnes zistím, že niečo temné je najlepšou kamarátkou mojej dcéry a jej chlapcom?“ zavrtela hlavou. „Čo je s tými deťmi, Kingsley? Ako sa správajú? Ale vážne…“
„Ja skutočne netuším, o čom hovoríte,“ auror zavrtel hlavou. „Keď tomu rozumiem, ty si vycítila, že je v nich temnota? Čierna mágia?“
„Správne. Keď som im podala ruku. Je v nich niečo mimoriadne silné a nebezpečné…“
„Nerozumiem,“ stále vrtel hlavou. „Harry má tú najčistejšiu dušu s akou som sa doteraz stretol. Veď som ti o ňom hovoril! A tiež Ginny… Niečo temné? V nej? Nechápem… Nie, neexistuje. Možno má Harry nejakú úlohu…“ zarazil sa a zamračil. „Pozrite… dobre, áno. Možno si niečo cítila z oboch, ale oni sa vôbec nesprávajú ako predstavitelia čiernej mágie,“ zasmial sa. „Harry zastavil najhoršieho černokňažníka už ako pätnásťmesačný… a vlastne sa mu to darí pravidelne aj niekoľko rokov dozadu. On v sebe nemá ani zrniečko temnosti. A Ginny? Je to to najveselšie, najúprimnejšie a najdobrosrdečnejšie dievča a ja som bol veľmi rád, keď som zistil, že sa Lucy spriatelila s dcérou Artura a Molly Weasleyových…“
„Možno máš pravdu… alebo nie, máš pravdu,“ Asha mávla rukou. „Vypočula som si toho dosť. Sledujem dianie v Anglicku. Viem, kto je Harry Potter. Niečo temné ale v tom chlapcovi je. Aj v tom dievčati. A verím aj tomu, že ty o tom nemáš tušenie. Dokonca ani oni o tom nemusia vedieť. Ani Sirius nemusí mať tušenia. Lenže niečo je, to niečo sa môže prebudiť a potom bude neskoro. Pre všetkých. A ja nemôžem dovoliť, aby sa moja dcéra pohybovala vedľa takého nebezpečenstva…“
Lucy sa zadrhol dych. Čo to povedala? Že nedovolí, aby bola pri Harrym a Ginny? Čo spraví? Odtiahne ju odtiaľto a nedovolí jej nikdy sa vrátiť na Rokfort? To snáď nie!
„Asha, prosím, upokoj sa,“ povzdychol Kingsley.
„Musíš sa porozprávať so Siriusom. Ak o tom nevie, musíš ho varovať. A tie deti sa musia poriadne prezrieť…“
„Dobre, jasne, poviem mu o tvojom podozrení…“
„Nie je to podozrenie, je to fakt,“ rázne prehlásila a mračila sa rovnako ako sa dokázal mračiť jej brat.
„Dobre. Prednesiem mu tento fakt a uvidí sa, čo mi na to povie,“ zavrtel hlavou dívajúc sa na svoju sestru. A pozrel aj na svojho švagra. „Ubezpečujem vás o tom, že nemusíte mať ani najmenšie obavy z toho, že by sa Lucy vrátila na Rokfort… ak vám napadla tá šialenosť neposielať ju tam kvôli niečomu takémuto…“ neveriacky vrtel hlavou, „…hlúpemu. Áno, je to hlúpa predstava…“
„Skús sa spýtať toho starého pána,“ navrhol Dan. „Toho Dumble… neviem ako sa volá…“
„Dumbledora, ten by mohol na to prísť,“ prikývla Asha.
„Najskôr sa o tom porozprávam so Siriusom. Ale až keď sa vrátia z Nového Zélandu. Harry potrebuje na to pokoj. A potom sa uvidí. Čo budete zatiaľ robiť vy?“
„Čo my? Na nás predsa nezáleží. Máme prácu v Južnej Amerike a vrátime sa k nej. A pokiaľ sa toto nevyrieši… nejako, hocako… nemôžem dovoliť, aby sa s nimi Lucy stýkala. Nemôžem riskovať. Pôjde s nami do Južnej Ameriky a keď bude tá temnota odstránená, vráti sa…“
Lucy sedela zarazene pri stene a odmietavo krútila hlavou. Áno, počítala s tým, že ju vezmú do Južnej Ameriky. Chcú byť s dcérou. Je to logické. Lenže s myšlienkou, že by sa nikdy nevrátila na Rokfort, s tým súhlasiť nemôže, pre Merlina! Oni mali skrížené duše. Jediná temnosť, ktorá v nich podľa ich matky je, má súvis s tým. A Dumbledore nevie, ako to odstrániť. Nejde to odstrániť. Čo má spraviť? Následne sa rozhodla.
„Strýko, môžeš na chvíľu, prosím?“ oslovila Kingsleyho o čosi neskôr, keď ho začula rozlúčiť sa s jej rodičmi. Zbehla zo schodov a zarazila ho vo dverách. „Súkromne, ak môžem…“ pozrela na matku. Tá ospravedlňujúco mykla plecami a otočila sa do obývačky.
„Čo sa deje, Lucy?“ Kingsley ju pohladil po ramene. Nevyzerala nadšene ani radostne. Skôr naopak.
„Vypočula som ten váš rozhovor o temnote v Harrym a Ginny…“
„Neverím tomu,“ stiahol obočie. „Niekde sa musela stať chyba…“
„Počkaj, o to nejde,“ skočila mu do reči a pozrela smerom k obývačke. Jej rodičia sa o niečom rozprávali. Nenačúvali. Aspoň, že tak.
„Keď budeš s Harrym, daj mu prosím tento list,“ vytiahla si spod trička kus pergamenu. „Sovám neverím, tebe áno,“ slabo sa pousmiala. Kingsley sa na ňu chvíľu díval uvažujúc, čo sa to vlastne všetko deje. Potom len krátko prikývol a pobozkal ju na líce. Pre svoju neter by spravil prvé aj posledné.
——
„Bolo to zvláštne,“ prezrádzal Sirius Harrymu prvý večer po príchode zo školy. Najskôr si chlapec potreboval obzrieť izbu, v ktorej bude bývať a mohol byť len spokojný. Veľmi dobre vedel, že mu ju zariaďovala ešte Joy. Teraz ale sedel s krstným otcom v altánku pri jazierku a popíjali ďatelinové pivo. Sirius už pil len ďatelinové pivo. „Keď zrušili to tabu, spomenul som si na Ashu Delarose,“ díval sa Harrymu do očí.
„Asi to bolo silné kúzlo, nie? Spomenuli si na ňu všetci…“
„Správne, je to tak,“ prikývol. „Chodila o tri roky vyššie, ako ja s Remusom a Jamesom. A áno, raz som sa ju pokúsil zbaliť,“ uchechtol sa. „Stihla mi to vyhodiť do tváre,“ zaškľabil sa.
„Neslávil si úspech?“
„Bola staršia, samozrejme, že nie,“ odfrkol si. „Spomenula si aj Molly…“ zavrtel hlavou.
„Myslíš, že dovolia byť Lucy ten mesiac s nami?“ opatrne sa spýtal a upil si z piva. Sirius mykol plecami.
„Neviem, premyslia to. Chcú mať Lucy pri sebe, keď s ňou neboli desať mesiacov. Ale zase na druhej strane chápu, že vojna sa povedie v Anglicku. A Lucy sa už do jedného boja zapojila aktívne. Asha to chápe, Dan je trocha opatrnejší. Je to mukel a hoci si zvykol na manželku a dcéru a kúzla… predstava vojny ho odradzuje. Má strach, čo je pochopiteľné. Lenže ten máme všetci. Sľúbili, že popremýšľajú…“ pozrel na Harryho.
„Takže tvoje ukecávačské zručnosti trocha trhliny majú,“ vyriekol sklamane.
„Čože to?“
„Rozprávali sme sa o tom vo vlaku…“ porozprával mu obsah ich rozhovorov a históriu vzniku toho pomenovania.
„Ešte sa samozrejme posnažím, aby moje zručnosti nemali trhliny,“ zaškľabil sa.
„Bol by som rád,“ vyriekol Harry vážne. A smutne. Sirius ho chápal. Harry sa obzrel na dom vedľa hlavného sídla Blackovcov, ako ho s úškrnom pomenovali. Dom, v ktorom momentálne bývali Weasleyovci. „Kto mohol poslať Malfoyovi ten anonym?“ potichu sa spýtal, keď sa znova pozrel na Siriusa. Ten stiahol obočie.
„Tiež som nad tým premýšľal a netuším,“ zamračil sa ešte viac. „Kingsley vravel, o čo ho požiadal Dumbledore. Aby si posvietil na ministerských pracovníkov, ako si nadhodil. Ale tam, si myslím, odpoveď nebude…“ pozrel na Harryho. Tentoraz sa zamračil on.
„Myslíš, že zradil niekto z Rádu?“
„Neviem, dúfam že nie,“ povzdychol. „Ale mám rovnaký názor, ako ty. Malfoy nepotreboval anonymné udanie k tomu, aby sa zameral na Joy. Sledovali tridsať percent našich ľudí. Sledovali by aj Joy, keby mali podozrenie. Nemali ho. Nesledovali ju. Nezistili by, že k nej chodím. Ale oni to mali zistiť. Niekto mal záujem o to, aby ma chytili a pritiahli na Ministerstvo a teba tam nalákali…“ potichu z neho vyšlo uprene sa dívajúc na Harryho. O tomto by sa bavil s Remusom, keby bol živý. Nemal to s kým prebrať. A pochybnosti ho hlodali veľmi.
„Ty myslíš…“ šepol Harry.
„Neviem, čo si myslieť,“ bezradne mykol plecami. „Celá táto situácia sa vliekla už pridlho a niekto chcel, aby sa veci urýchlili…“
„Takže niekto zámerne upozornil na Joy, aby sa veci dali do pohybu? Kto?“
„Myslel som si, že to je Dumbledore,“ priznal Sirius s úškrnom. Harry vyvalil oči. „Lenže tomu šlo najviac o to, aby sa to ťahalo a aby mala Amélia stopercentnú podporu, aby prevrat prebehol bez preliatia jedinej kvapky krvi, hoci vieme, že takú podporu získa možno až teraz, keď sa bude kontrolovať úplne všetko. Komu sa to, okrem mňa, zdalo pridlhé?“ mrkol na Harryho.
„Ale to je… hlúposť, nie?“ neveril Harry. „Najviac si protestoval ty, Remus a Weasleyovci. A nikto z vás by toto nespravil…“ vrtel hlavou.
„Tiež si myslím. Potom jedine niekto, komu sa nové vedenie nepozdávalo…“ povytiahol obočie vyzývajúc Harryho k úvahám.
„Moody?“ vypálil prvé meno, ktoré mu v súvislosti s týmto napadlo. „Ale to je… blbosť… nie?“ šepol.
„Zdalo by sa nám to ako blbosť, nech by šlo o kohokoľvek. A toto si už neoveríme…“
„Nie, Moody nie…“
„Niekto to ale spravil, Harry. Kingsley môže preverovať až do konca sveta a garantujem ti, že na nikoho z ministerských pracovníkov nepríde. Musel to byť niekto od nás. A on sa ponúka najviac… Nikdy nesúhlasil s tým, že by sa podvolil mne. Alebo nebodaj Billovi, či Charliemu… Možno dúfal, že celá akcia skrachuje. Možno dúfal, že ma zabijú a on sa stane novým vodcom Rádu. Ja neviem, Harry, skutočne neviem. Ale nech sa na to dívam z hocakej strany, vychádza mi stále to isté. Moody poslal anonym, aby ma vyčíhali. A Merlinžiaľ už si túto informáciu neoveríme…“ vrtel hlavou.
„Moody…“ šepol Harry. Hocaké meno by padlo, zobralo by ho to rovnako.
„Už nad tým ale nešpekulujme, Harry,“ Sirius sa natiahol, aby mu zovrel rameno. A potom vytiahol ďalšie ďatelinové pivo. „Bol som zničený, už som sa s tým zmieril. Prišiel som o Joy, aj o Remusa. A vy ste prišli o Lunu a toho chlapca. Stalo sa. Nedá sa to zvrátiť. A špekulovať nad tým kto by chcel viac zradiť, nemá zmysel,“ zamračil sa. „Ktovie, možno to bol nakoniec skutočne Dumbledore,“ zaškľabil sa. Harry sa naňho rýchlo pozrel. „No čo,“ mykol Sirius plecami. „Možno sa ma chcel zbaviť len tak… lebo zavadziam…“
„Ale to je hlúposť…“
„Dúfam, že áno, Harry,“ jemne sa pousmial. „Kašlime na to,“ mávol rukou. „Radšej mi povedz o tých predmetoch. O tej čelenke a prsteni. Čo všetko vravel Dumbledore?“
A Harry sa rozrečnil, aby mu zopakoval to málo, čo vedel. A to málo, čo Dumbledore sľúbil.
„Zaujímavé…“ zamračil sa Sirius už znova. „Neviem… skúsil by som sa o tom porozprávať s Billom. Väčšinou sme to preberali s Remusom, ale teraz…“
„Jasne, chápem…“
„Bill je bystrejší, ako ja,“ vysvetľoval zbytočne. „Možno je mladý, ale je sčítaný a vie veci, o ktorých sa mi ani nesníva…“
„Bill ovláda akurát iný druh mágie,“ Harry sa zamračil. „Tak ako ja ovládam iný druh mágie, ako napríklad Hermiona,“ zachichotal sa. A Siriusovi sa uľavilo. Keď sa Harry smial, bolo to vcelku fajn. Nech to vlastne bolo akokoľvek hrozné a desivé, pokiaľ sa Harry smeje, dalo sa to zvládať.
„No a to, čo nadhodila Ginny?“ opatrne sa spýtal.
„Povieme to Charliemu,“ Harry rázne prikývol. „Keď sa vrátime z Nového Zélandu. Chcela to povedať skôr jemu, ako Billovi, ale veci sa vtedy vyvinuli tak, ako sa vyvinuli. Weasleyovci by to mali vedieť, aby sme si nemuseli dávať pozor na ústa. A s nimi dvoma budeme najčastejšie…“
Bol to fakt. Percymu bolo ponúknuté bývanie v novom dome, ale odmietol to. Chcel ostať bývať vo svojom prenajatom byte v Šikmej. A niekde v jeho okolí sa chceli usadiť aj dvojčatá. Otvoriť si obchod a osamostatniť sa. Molly sa to síce nepozdávalo, ale nedokázala by ich priviazať doma na stoličku, aj keby sa čo dialo.
„Mamka šalie,“ uchechtol sa Ron, ktorý k nim podišiel spolu s Ginny. Zaškľabila sa na Harryho a drgla doňho. „Dvojčatá chcú ísť hneď zajtra do Šikmej pozrieť nejaké priestory… vraj ich tam je teraz voľných viac…“ sadol si vedľa Siriusa a nepohrdol ponúkaným pivom.
„Je to fakt,“ prikývol a otváral obom pivá. „S blížiacou sa vojnou sa ľudia buď veľmi zabezpečujú, pričom im pomáhame, alebo utekajú,“ mykol plecami.
„No práve. A predstava toho, že sú dvojčatá vonku, mamu privádza k nepríčetnosti…“
„Už hodinu nadáva. Radšej sme ušli,“ prikývla Ginny a nadvihla smerom k Harrymu obočie. Zdal sa jej, akoby ho prešiel mráz. Len zavrtel hlavou.
„Nepomôže si. Rád sa ale postará aj o ich zabezpečenie,“ sľúbil Sirius.
„Oni sa oňho postarajú aj sami, stavím sa,“ škeril sa Ron. „A čo vy dvaja?“
„Nič, sedíme, diskutujeme, plánujeme…“ Harry mykol plecami.
„Výborne. No ja som chcel…“ Ron stiahol obočie. „Na ten Zéland s vami nepôjdem. Charlie ma vezme do kasární a predstaví mi cudzincov…“
„Žiadna strata,“ prskla Ginny.
„Nezblázni sa,“ zaceril sa na ňu Ron. „Radšej niečo odpozerám a to by sme sa potom mohli naučiť,“ ospravedlňujúco pozrel na Harryho.
„Ja to chápem. Na Zélande bude aj tak nuda…“
„Tonksová vám predsa ukáže všetko, čo by vám ukázali aj cudzinci,“ zavrtel hlavou Sirius. „Ale pravda… na Zélande bude nuda,“ uchechtol sa.
„Je to pravda?“ Ginny pozrela na Siriusa. „Mamka mi to vravela… Je to pravda, že príde Tonksová bývať sem?“ stiahla obočie. So svojou priateľkou od pohrebu nebola. A ani vtedy sa neporozprávali. Vlastne sa poriadne neporozprávali od smrti Remusa vôbec. A mrzelo ju to, určite.
„Napokon som ju prehovoril,“ prikývol smutne. „Ešte by som rád prehovoril aj Andromedu a Teda Tonksových, ale tam asi sláviť úspech nebudem. Aspoň im poriadne zabezpečíme pozemky a dom. Chcel som mať rodinu pohromade… s nimi mi to nevyjde…“
——
Molly celé tri dni chodila, prehovárala dvojčatá, nadávala, zaprisahávala ich, aby ostali, až jej napokon oznámili, že si našli priestory na obchod, nad ktorým bol dokonca aj priestranný byt a plánovali rozbehnúť svoje podnikanie čo najskôr. Neostalo jej nič iné, len sa s tým zmieriť. Aj tak stále smrkala a hundrala si čosi pod nos.
„Budete si dávať na seba pozor. Sľubujete?“ pýtala sa Molly Harryho a Ginny, ktorí stáli pripravení vo vstupnej hale sídla Blackovcov s pobalenou a zmenšenou batožinou. Nemali by byť preč dlho, maximálne päť dní, Molly sa však postaralo o to, aby im nechýbalo vôbec nič. Vedela, ako sa k obdobným situáciám stavajú muži a jej dcéra bola tiež ľahkovážna.
„Určite mami, najhoršie, čo sa môže stať bude to, že Harry odpadne, keď mu budú brať krv,“ zaškľabila sa Ginny na Hermionu. Mala ísť s nimi, aj s jej otcom, celkom pochopiteľne, keď to bol práve on, kto všetko vybavil. A jej kamarátka im už stihla prezradiť, ako to zrejme bude, podľa jej otca, prebiehať.
„Haha, vtipné,“ zamračil sa Harry. Nepozdávalo sa mu, že premrhá takmer týždeň. Malo by mu to ale dosť výrazne pomôcť, preto súhlasil vcelku ochotne. A pán Granger bol dosť presvedčivý, keď sa o tom rozprával so Siriusom. A Sirius bol ešte presvedčivejší, keď všetko plánoval. Vtedy ešte s Remusom.
„Neberte to na ľahkú váhu,“ Molly ich neprestávala kontrolovať. „Keby záležalo na mne, nevystrčíte odtiaľto nos. Ale keď ide aj pán Granger a Hermiona, budem pokojnejšia…“
„Keby k niečomu došlo, pán Granger nás ochráni?“ Harry sa uškrnul. Hermiona ho štuchla do chrbta.
„To nie, ale bude všetko úplne muklovské… vy by ste sa najskôr úplne stratili…“
„Tak,“ prikývla Hermiona na Mollyno vysvetlenie. Harry prevrátil oči.
„Kde sú?“ pozrel smerom k obrovským dvojkrídlovým dverám. Sám sa stále len učil v tom megadome orientovať. Prvé dni chodil po dome, aby si zapamätal cestu k svojej izbe a ku kuchyni. A hlavne, aby si zapamätal, kde je bočný východ, ktorý bol najbližšie k domu Weasleyových. Tam bol aj tak najčastejšie.
„Je to veľké panstvo, otec si potrebuje všetko prezrieť…“ povedala Hermiona. Ona sa toho vzdala, predsa tu bude cez prázdniny a všetko si prezrie. Lenže jej otec, keď všetko zbadal, tak takmer odpadol. Harry len podráždene frflal a Ginny sa na ňom zabávala. Závidel Ronovi, že ho Charlie ráno vzal do kasární.
Trvalo ďalšiu takmer hodinu, kým sa obaja muži vrátili. Pán Granger bol skutočne nadšený a uchvátený a splietal niečo o tom, že hromada historických filmoch sa natáčala práve na takýchto miestach. Harry videl akurát tak Ninja korytnačky a občas zahliadol nejaké dokumenty. O filmoch si mohol nechať snívať.
Každopádne si aktivovali prenášadlo, ktoré ich malo preniesť obrovskú vzdialenosť na Nový Zéland. Konkrétne do mesta Hamilton, alebo skôr jeho okrajovej časti, kde sa nachádzala súkromná očná klinika. Pracoval na nej bývalý spolužiak pána Grangera. Pánovi Grangerovi sa podarilo za riadny balík Siriusových peňazí rezervovať celé jedno poschodie kliniky, aj s personálom, len pre nich. Keď sú peniaze, je aj ochota, ako sa vyjadrili obaja muklovskí lekári. Klinika bola súkromná a nerobilo jej absolútne žiaden problém na takýto návrh pristúpiť.
Prenášanie bolo dlhé a úmorné. Keď sa napokon prestali točiť a krútiť a dopadli na miesto, kam aj mali, pán Granger ležal rozplesknutý na zemi a zvracal. A keď dodávil pýtal sa, či nebude lepšie použiť na ceste naspäť lietadlo. Nielen jemu bolo zle, ako Harry videl. Ani Hermiona s Ginny nevyzerali úplne fit.
Spamätali sa a prešli pár desiatok metrov z lesíka až k nejakému obchodnému centru, kde si pristavili taxík, aby ich previezol až ku klinike. Museli šoféra podplatiť, aby ich nabral všetkých. Hermiona celou cestou, tlačiac sa medzi Harrym a Siriusom básnila čosi o tom, aký nádherný je Nový Zéland a ako rada by ho preskúmala. Spomínala niekoľko miest, ktoré raz určite navštívi. Harrymu to bolo vcelku jedno.
„Celé najvyššie poschodie bude patriť len vám,“ oznamovala im mladá žena v uniforme, keď ich s úsmevom vyzdvihla na recepcii a výťahom vyviezla až hore. „Je tu dostatok izieb, dostatok postelí, takže sa môžete ubytovať ako chcete a kde chcete. Jedinou podmienkou je pooperačná izba, na ktorej bude pacient uložený,“ usmiala sa na Harryho. Logicky. Ako jediný mal okuliare, ak sa však nepočítal pán Granger. Ale keďže mali operovať chlapca, sestrička to uhádla správne. Harry sa pristihol pri tom, koľko veľa sarkastických myšlienok mu napadá. „V blízkosti je reštaurácia, kde si budete môcť kúpiť jedlo. Dole, vedľa recepcie, je bufet, ale vzhľadom k tomu, že budete chcieť aj nejakú rozumnú stravu, navrhujem práve blízku reštauráciu. Doktor Jennings tu bude onedlho…“ a zmizla ako para nad hrncom.
„Dobre, povyberajme si izby a ubytujme sa,“ nadhodil Sirius s pohľadom upretým do miest, kde sestrička zmizla. Ako vedeli, budú mať k dispozícii tri sestričky, upratovačku, jedného sanitára a doktora. Alebo skôr, len títo sa dostanú až na ich poschodie.
Harry si poobzeral modernú pooperačnú izbu, ktorá bola vyčlenená len preňho. S povzdychom si povyberal niekoľko osobných vecí a šiat a poskladal ich do skrine. Držiac v ruke svoje pyžamo sa nedôverčivo díval na to niečo, čo ležalo na posteli. Keď to roztvoril, rozhodol sa obliecť do vlastného pyžama. Nebude tu chodiť predsa s holým zadkom, nie?
O pár minút za ním prišiel Sirius, neskôr pán Granger, aby počkali na doktora. Netrvalo to dlho, našťastie.
„Zdravím,“ usmial sa naňho doktor Jennings po tom, ako sa predstavil a zvítal s pánom Grangerom. „Vy budete pán Potter… Môžem vám tykať? Bude to také osobnejšie…“ vysvetlil. Harry mykol plecami. „Dobre teda. Myslím, že ti doktor Granger vysvetlil, ako bude celá príprava, operácia aj rekonvalescencia prebiehať, hoci ako zubár o tom veľa nevie,“ zasmial sa.
„Niečo vravel, áno,“ súhlasil Harry.
„Dobre, tak to zhrniem. Dnes ti spravíme všetky potrebné vyšetrenia a pripravíme ťa k zajtrajšej operácii. Za niekoľko rokov budú podobné operácie prebiehať ambulantne, dovolím si predpokladať, v súčasnosti je proces však takýto. Aby som ťa upokojil… už niekoľko rokov sa podobné operácie vykonávajú na celom svete a úspechy sú veľké. Naša klinika má takmer stopercentnú úspešnosť pri takýchto operáciách…“
„A ten zvyšok?“ spýtal sa Harry.
„Neoslepneš, neboj,“ drgol doňho Sirius.
„Ak je zrak príliš poškodený, úspech nie je stopercentný,“ doktor sa naňho díval. „Aj to bude súčasť prípravy, aby sme tvoj zrak podrobne vyšetrili. A stanovili celý postup. Princípom excimerovej laserovej operácie očí je vlastne to, že sa odlúpi epitel, čiže tenká povrchová časť rohovky v rozsahu centrálneho terča o priemere…“
„Zadržte, prosím!“ prerušil ho Harry zhrozene. „Ja tomu aj tak nerozumiem, tieto informácie sú pre mňa asi zbytočné. Pre mňa je dôležité iné… ako dlho bude trvať zahojenie, za ako dlho sa zapojím do normálnych činností a či nehrozia nejaké komplikácie… nie?“ pozrel na Siriusa aj pána Grangera. „Nechcem si ani predstavovať, čo mi budete robiť s očami…“ striasol sa. Na reči o odlúpnutiach akéhosi epitelu fakt zvedavý nebol.
„Chápem,“ prikývol doktor Jennings. Skutočne vyzeral, že tomu rozumie. „Najdôležitejšia je príprava. Ani nie tak predoperačná, ale práve vyšetrenie zraku. Budeme si musieť poriadne prezrieť tvoje oči, spraviť snímky, naprogramovať laser, aby sme vedeli do najmenších detailov, čo presne ti budeme s očami robiť. Viem, znie to hlúpo, ale snažím sa to vysvetliť najjednoduchšie, ako to pôjde. Ak toto všetko zvládneme, samotná operácia trvá maximálne… polhodinu. Vo svete sa ešte stále uprednostňuje postupný proces. Na našej klinike však operujeme obe oči naraz, avšak pri celkovej anestéze. Čiže si ťa uspíme. Do očí ti vložíme na dvadsaťštyri hodín šošovky, ktoré sa postarajú o to, aby sa laserom upravený zrak začal rýchlejšie hojiť. Dvadsaťštyri hodín budeš musieť mať oči prekryté sterilnými obväzmi. Po tomto čase ti odstránime ako obväzy, tak aj šošovky, oči ti vyšetríme mikroskopom a zrak by sa mal postupne regenerovať sám. Samozrejme, budeš musieť nejaký čas používať kvapky, budeš sa musieť vyvarovať zadymenému prostrediu. Celkovo je ale rekonvalescencia rýchla, nijako obmedzujúca. A komplikácie… samozrejme, žiadna operácia nie je bez rizika a žiaden výsledok nie je zaručený. Ale ako som spomínal, máme takmer stopercentnú úspešnosť. Môže sa stať, že ti začnú občas slziť oči, alebo že budeš citlivejší na priame slnko, prípadne môžeš v noci o čosi horšie vidieť. Ale toto je len mizivé percento zaznamenaných komplikácií. Ty si mladý muž, tvoj organizmus je silný a vysporiada sa s hocičím. Tak čo? Stačia ti tieto odpovede?“
„Úplne, poďme do toho…“
——
Harrymu sa zdalo úplne zbytočné, že musel absolvovať toľko vyšetrení, keď sú čarodejníci. Avšak pán Granger povedal, že to v muklovskom svete tak chodí a oni proste prišli ako muklovia, tak aby nereptal a nechal všetko na zdravotníkoch. A ešte okrem toho, mali zaplatenú skutočne kompletnú starostlivosť, čiže vyšetria zrejme aj to, čo nemusia. Hermiona sa škľabila a tipovala, či mu spravia aj výter z rekta. A keďže tomuto termínu rozumel aj on, podráždene ju poslal zo svojej izby preč.
Iste, zrak mu vyšetrovali dlho a dôkladne a doktor sa mu znova snažil všetko vysvetliť ich slovníkom až ho znova poprosil, aby sa ani nesnažil, pretože okrem rohovky, dúhovky nepoznal nič a aj ten sklovec mu bol úplne cudzí. Chápal tieto procesy. A potom samozrejme dôkladné nastavenie parametrov do laserového prístroja. Toto bolo dôležité. Ale že mu robili rentgen pľúc a EKG a krvné vyšetrenia… Ale dobre, boli to muklovia, tak nech sa snažia.
Večer pred operáciou nedostal jesť nič a závistlivo pokukoval po ostatných, ktorí sa pchali steakmi z blízkej reštaurácie. Ani piť mu nedovolili. Vraj musel byť úplne nalačno. Dobre, aj s tým sa zmieril.
Lenže oni ráno vážne chceli, aby si navliekol tú ich handru, pomenovanú anjelíčkova košeľa a mal čo robiť, aby si zakryl zadok, keď okolo nich prechádzal na prízemie, kde boli operačné sály.
——
„Myslela som si, že už všetci spia,“ šepla Hermiona neskoro v noci, keď vošla do malej kuchynky, aby sa napila a našla tam sedieť zadumane Siriusa.
„Všetci asi áno, ja nie,“ zaškľabil sa a díval sa, ako si nalieva džús. Vzala pohár do ruky.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala sa. Prikývol. „Ginny je u Harryho,“ upozornila.
„Áno, viem. Videl som ich,“ prikývol a znova pozrel do tmou zaliateho okna. „Asi to potrebuje. Bol dosť podráždený,“ zavrtel hlavou.
„Samozrejme, že bol. Vždy je podráždený, keď nemôže mať všetko pod kontrolou. A teraz ho vlastne oslepili. Ginny mu pomôže,“ vyriekla a upila si s džúsu. Nebol taký dobrý, ako zvykla kupovať jej matka, ale piť sa dal.
„Zajtra mu to dajú preč a on sa upokojí,“ prikývol. „A čo ty? Prečo nemôžeš spať?“ pozrel sa na ňu. Sklopila hlavu a odložila pohár.
„Prečo asi?“
„Kvôli Ministerstvu,“ odhadol. „Ani ja kvôli tomu nemôžem spať. Už viac ako mesiac…“ zavrtel hlavou. „A áno, všetci sme si povedali, že proste ideme ďalej. Ale aj tak…“
„Ja viem,“ potichu z nej vyšlo. „Stále sa mi to vracia. Luna, ktorá mi padla do náručia. A tiež…“ zarazila sa.
„Vražda Joy,“ aj on sklonil hlavu. „Dúfam, že za to Malfoy a ostatní zhoria v pekle,“ zavrčal. „A tiež za Remusa…“ hlas sa mu zadrhol. Rozhostilo sa ticho. Obaja mali sklonené hlavy a obaja sa snažili prehltnúť slzy. Hermiona úspešná ale nebola.
„Stále si vravím, čo sa dalo spraviť inak,“ smrkla. Pozrel na ňu. „Ona mi vlastne zachránila život, vieš?“ divoko sa naňho pozrela. „Jej štít pohltil tú kliatbu, ktorá by ma inak zasiahla. Smrtiacu ale nie… A ja neviem, stále si vravím, že som mohla niečo spraviť. Nielen stuhnúť a dívať sa… nereagovať… a potom si nás chránil ty…“
„Hermiona, prestaň, mlč…“ rýchlo ju zahriakol a postavil sa, aby ju vytiahol na nohy a silno objal. Rozplakala sa mu v náručí ešte viac.
„Zachránila mi život a ja som bola schopná len sa sprosto dívať na to, ako umiera…“ vzlykala mu do košele tuho ho zvierajúc. „Nič som nespravila, nič som…“
„Psst, tichučko. Hermiona upokoj sa,“ dohováral jej hladiac ju po chrbte. „Nikto by v tej chvíli nebol schopný zareagovať. Všetko sa vtedy deje tak rýchle, nemáš čas si nič uvedomiť. Rozumieš? Nebola to tvoja chyba. Smrtiaca kliatba sa nedá zastaviť. Nemohla si spraviť nič. Ani ja a ani nikto iný by na tvojom mieste v tej rýchlosti nedokázal spraviť nič. Chápeš?“ odtiahol sa od nej a prinútil ju pozrieť sa naňho.
Z jej očí sa rinuli slzy a dych sa jej zadrhával, ako sa snažila tlmiť vzlyky. Dvakrát rýchlo prikývla, aby si znova skryla tvár do jeho hrude.
Stáli tam dlhú dobu a on ju zvieral, upokojujúco hladil a jemne sa s ňou pohojdával. Len pozvoľna sa strácal jej tichý plač.
„Stále na to musím myslieť,“ šepla, keď sa napokon upokojila.
„To každý z nás. Bude trvať dlho, kým prestaneme myslieť a ešte dlhšie, kým zabudneme. Musíme ísť ale ďalej. Dobre?“ hlesol jej do vlasov. Cítil, ako rýchlo prikyvuje. „Dobre. Dobre teda. Príde chvíľa, kedy sa o nich budeme môcť rozprávať úplne pokojne a zmierene. Ak by si potrebovala, hocikedy za mnou môžeš prísť. Rozumieš?“ znova sa pýtal. A ona znova prikyvovala.
Plakala kvôli tomu veľakrát. A nejeden človek jej aj dohováral. Nielen Harry alebo Ginny, či Lucy. Aj jej matka sa o to pokúšala. Lenže ona potrebovala práve teraz podporu od niekoho, kto prišiel tiež o veľa. Sirius stratil úplne všetko. Bol na tom z nich najhoršie. Stratil ženu, ktorú miloval a s ktorou plánoval budúcnosti. A najlepšieho priateľa, ktorého kedy mohol mať.
„Bude to dobré,“ smrkla posledný krát a zdvihla k nemu hlavu. Už neplakala, aspoň, že tak. Oči sa jej stále leskli a tvár mala takmer až horúčkovito rozpálenú z toho plaču. Brada sa jej však stále chvela od toho pohnutia, ktoré práve prežila. A pery tiež. A Siriusovi nenapadlo v tom momente nič iné, len sa tých pier dotknúť. Musel potriasť hlavou a potlačiť tie myšlienky, ktoré ho náhle prepadli.
„Sľubuješ?“ spýtal sa miesto toho. Znova rýchle prikyvovala. „Dozviem sa, keď mi budeš klamať,“ upozornil ju. A ona smrkla a slabo sa zasmiala.
„Bude to stále lepšie,“ vyriekla presvedčene.
„Tak fajn,“ súhlasne prikývol a aj tak jej vtisol jemný bozk na čelo.
Sedeli v kuchyni ešte dlho a preberali plány na prázdniny, ministerské plány, aj nejestvujúce plány okolo prepojenia medzi Ginny a Harrym. Schválne sa vyhýbali citlivým a bolestivým témam. Príde chvíľa, kedy sa pokojne porozprávajú aj o Lune, Joy, či Remusovi.
——
Harry sa prebudil a v momente si uvedomil niekoľko vecí. Cítil tupú bolesť v očiach. Cítil aj obväzy, ktoré mu na nich držali sterilné krytie. Uvedomil si, kde je a čo sa včera stalo. Zoperovali mu oči a či úspešne, to sa dozvie dnes poobede, kedy mu ich dajú dole. Výborne. Podľa rečí by oslepnúť nemal, čiže nič horšie než možnosť, že by si znova nasadil okuliare, sa stať nemohla.
Lenže to nebolo to, čo ho práve v tej chvíli upútalo najviac. Boli to pocity, ktoré dokonale prekrývali tú tupú bolesť v očiach. Nič nevidel, pred sebou mal len tmu, oči mal aj pod krytím zavreté a aj keby sa ich snažil otvoriť, nepodarilo by sa mu to.
Nasledoval rýchly sled udalostí, ktoré sa mu dostali do mozgu a ktoré si uvedomil. A súviselo to s tými príjemnými pocitmi. Ležal na posteli, na boku a pred ním ležalo iné telo. Že to bola Ginny, to bolo jasné. Uvedomil si, že ju objíma a že jeho ruka zviera jej prsník. A najviac si uvedomoval svoj penis, ktorý bol v pohotovosti a tvrdý a ktorý pritláčal na jej zadok.
Než sa od nej odtiahol a ľahol si na chrbát, ako tajfún preleteli jeho mozgom úvahy. Či skôr konštatovania. Bolo to jasné, ako facka. Zaspali vedľa seba, ich duše boli najbližšie, ako sa len dalo a spali, kedy aj ich myšlienky boli uvoľnené a slobodné. Rovnako, ako v tú noc po smrti Artura. Jasne, že sa na seba naviazali. Jasne, že na ňu reagoval. To, čo si v bdení nepripúšťal, sa v spánku proste stalo. Ani jeho telo a ani duša si od neho nepýtali povolenie. Spravili to, čo aj chceli. Reagovali.
Alebo teda on reagoval, ako si takmer až bolestne uvedomoval. Naposledy bol takto pripravený pred polrokom. Odvtedy ani ťuk. Ani chuť. Myšlienok habadej, ale čin žiadny. A jeho penis teraz šklbal, a jasne to po ňom chcel.
Nasledovali iné úvahy, ktoré museli prebehnúť rýchlo. A aj k rozhodnutiu muselo prísť rýchlo. Postaviť sa a habkať po kúpeľni asi nemalo zmysel. Nepamätal si presne, ako je postavený nábytok. Určite by do niečoho narazil. Niekto ale mohol prísť. Dvere určite zavrela, to by sa vsadil. Keby niekto prišiel, počul by ho. Uši mu nezoperovali. A Ginny by mala mať tvrdý spánok. Netušil síce, koľko je hodín a pátrať po tom nemalo zmysel. A keby sa aj zobudila, tak čo? Videla ho nahého, pristihla ho masturbovať, bavili sa o tom úplne bežne.
A tak siahol pod perinu, aby odkryl košeľu, ktorá bola hrozná a muklovská a vyslobodil svoj penis z treniek. Myslel si, že odpadne, tak sa mu zatočila hlava, keď po ňom prvý raz prešiel rukou. S hrôzou si uvedomil, že sa mu podarilo zabudnúť, aké príjemné to je. Úžasné a nádherné. Nevdojak zastonal. Nedalo sa inak. Bolo to silnejšie, než by bolo asi vhodné. Zameral sa na to, aby jedným uchom počúval dvere a trocha oddialil nohy a pokrčil kolená, aby nebola jeho práca pod perinou až taká viditeľná.
A potom nasledovali minúty, počas ktorých sa jeho práca zrýchlila, jeho zovretie na penise upevnilo a on si hrýzol do pery, aby nevzdychal nahlas, napriek tomu občas zamrnčal. A to uvoľnenie bolo neskutočné, silné a dlhé. Srdce mu mlátilo v hlave, zhlboka vydychoval a postupne sa upokojoval s neprítomným úsmevom na tvári.
„Hotovo?“ šepla vedľa neho Ginny. Skoro vyletel z kože, tak sa preľakol.
„Ginn…“ s hrôzou šepol.
„No a čo? Nechcela som ťa rušiť,“ potichu sa chichotala.
„Odkedy si hore?“ pýtal sa. Bolo hrozné nič nevidieť. Len si uvedomoval pohyb vedľa seba, keď sa k nemu otáčala.
„Od začiatku, aby si vedel. Zobudila som sa zrejme vtedy, kedy aj ty, pretože v tom istom momente si sa odtiahol od mojich pŕs… a môjho zadku…“
„Merlin môj najmilší…“
„A vôbec ma to neprekvapuje. Nechcem proste o tom hovoriť. Spali sme a naše vnútra to tak chcú. To sme aj vedeli. Tak ukáž…“
„Čo?!“
„Aj keby som ti podala prútik, nevedel by si, čo máš nechať zmiznúť a nechceš predsa, aby tá milá sestrička videla bordel, ktorý si určite narobil…“ smiala sa znova. „Skry si ho a nechaj ma pracovať…“
V nasledujúcich chvíľach skutočne pracovala na tom, aby nechala zmiznúť všetko z neho, jeho rúk, treniek, tej sexy anjelíčkovskej košele a tiež periny.
„V poriadku. Teraz si zájdem do kúpeľne a spravím si to aj ja… pretože ma to spanie vzrušilo rovnako, ako teba…“ oznámila mu. A potom sa nahla, aby mu vtisla bozk na pery. Jeho tvár bola stále šokovaná, neprítomná a akási vzdialená. „Vedeli sme, že sa niečo takéto stane. Vedeli sme, že mi dotyk tvojej ruky na mojich prsiach nebude nepríjemný,“ hlesla potichu. „S Lucy to budete skúšať aj naďalej. Presvedčil si sa, že nie si impotent. Už len presvedčiť svoje vnútro, že na svete nie som len ja…“ Brnkla mu do nosa a potom odkráčala.
Ležal tam odovzdane a premýšľal. Mala pravdu. Aj on vedel presne, čo sa stalo, aj prečo sa to stalo. Vedeli to všetci traja. Vlastne štyria, keď rátal aj Siriusa. Že takto na seba proste reagovať budú. Iste. Teraz len prísť na spôsob, ako presvedčiť vnútro, že na svete je napríklad aj Lucy. A ďalšia minimálne miliarda príslušníčok ženského pohlavia, ktorá by mu to mohla tiež bez problémov spraviť…
——
Operácia očí dopadla dobre, ako skonštatoval doktor Jennings po tom, ako prezrel Harryho oči akýmsi svietidlom. Ten bol celý deň mĺkvy, zamyslený a zarazený a všetci to priraďovali jeho obavám o výsledok operácie. Samozrejme, veď šlo o jeho oči.
„Takže teraz už nikdy nebudem musieť nosiť okuliare?“ spýtal sa Harry ako prvé, keď mu sňali obväzy a krytie a vybrali z očí šošovky. Videl výborne, hoci ho oči trocha pobolievali. Ale to bolo normálne, ako ho ubezpečil doktor. Nakvapkal mu do každého oka jednu kvapku akéhosi preparátu a uľavilo sa mu. Videl vážne tváre Siriusa aj Hermiony, úsmev pána Grangera a hlavne významné zaškľabenie sa od Ginny. Bolo mu jasné, prečo sa naňho tak škľabí. Zamračil sa na ňu.
„S najväčšou pravdepodobnosťou nie,“ usmial sa Jennings. „Ešte ti pozriem oči mikroskopom, ale malo by to byť dobré. Mesiac si budeš kvapkať tieto kvapky dva razy denne do očí. Ak by si pociťoval rezanie a pálenie aj počas dňa, môžeš si tiež kvapnúť. Za mesiac budem na konferencii v Anglicku, rád by som si ťa pozrel osobne. V opačnom prípade bude stačiť kontrola u nejakého odborníka po troch mesiacoch, potom po polroku a po roku… a malo by byť hotovo,“ zoširoka sa usmial. „A za dva dni budete môcť odísť… ešte ťa ale chcem mať… na očiach,“ veselo sa zasmial svojmu vtipu a vzal ho do miestnosti s mikroskopom. Asi, pretože o ňom vravel. A ešte množstvom všelijakých iných vecí, ktoré nevedel, čo vlastne sú.
„Výborne,“ vyslovil Jennings zázračné slovo. „Všetko je tak, ako má byť,“ usmial sa na Harryho.
„Je to divné, nemať okuliare,“ konečne sa usmial aj Harry.
„Je škoda skrývať také pekné oči za okuliarmi,“ mrkla naňho sestrička a on sa rekordne zapýril.
„A je otravné naťahovať sa s okuliarmi,“ dodal s úškľabkom.
——
„Tvoje oči sa mi zdajú ešte zelenšie, ako predtým,“ nadchýnala sa Molly pri obede, ktorý im pripravila. Vlastne vyvárala v dome len ona. Ginny sa potichu chechtala. Jemne ju pod stolom kopol.
„To preto, lebo ich nezakrývajú sklá okuliarov,“ povedal Sirius.
„Veľmi bystrá úvaha, skutočne,“ zaceril sa naňho Harry. „Ale som spokojný. Doktor tvrdil, že ma to nebude teraz nijako obmedzovať… takže sa môžeme pustiť do trénovania,“ pozrel na Rona, ktorý prikývol.
Vrátili sa len dnes ráno. Grangerovci sa s nimi rozlúčili, pretože mali nejaké prázdninové aktivity, ale Hermiona sľúbila, že v momente, ako si vybavia svoje návštevy, príde na prázdniny. A ozval sa aj Neville. Aj on by mal začať dochádzať k Siriusovi.
„Dohodneme sa s Tonksovou a Billom, ako to ďalej pôjde,“ vypustil Sirius zamyslene a prehraboval sa v tanieri. Harry ho zvedavo pozoroval.
„Už sa Tonksová presťahovala?“ spýtala sa Ginny a pozrela na mamu. Molly zavrtela hlavou.
„Plánuje teraz, cez víkend. A poprosila chlapcov o pomoc. Nejak zabúda, že sme vlastne čarodejníci a máme prútiky,“ slabo sa pousmiala.
„Pomôžeme aj my, nie?“ Harry sa otočil k Ronovi. Zavrtel hlavou.
„Už sme sa o tom bavili,“ povedal, keď prehltol. „Mimo pozemky, či tu alebo v kasárňach, čarovať nemôžeme. Ale Charlie s Billom jej pomôžu. A potom pomôžu aj Billovi,“ významne povytiahol obočie a pozrel na mamu. Molly sa zamračila. Harry strelil pohľadom z Rona na Molly a potom naspäť na Rona.
„Nie, nehovor, že sem chce prísť aj s vílou,“ zaskučala Ginny.
„Áno, je to tak,“ prehlásila Molly vážne. Harry na nej videl nespokojnosť. „Bill sa rozhodol prenechať prenájom nejakému kamarátovi ešte zo školy. A keďže začala mať Fleur pri tom všetkom, čo sa deje strach, tak sa Bill rozhodol, že prijme Siriusovu ponuku a príde aj s Fleur,“ postavila sa a vzala do rúk utierku.
„Keď má strach, nech ide do Francúzska,“ zašomrala Ginny.
„Ginny!“ napomenula ju Molly. Nie však tak prísne, ako by Harry predpokladal.
„Veď je to pravda, mami,“ nedala sa. „Uvidíš sama, aké to bude, keď tu bude pobehovať ona…“
„Veď ju vôbec nepoznáš. Nemôžeš vedieť, ako sa správa…“
„Ako nafúkaná, povýšenecká… osoba,“ prikývol Harry. Ginny naňho vďačne mrkla.
„Čakajú nás zložité časy,“ zasmial sa Ron. „Bude sranda, nie? Čo? Sirius?“ drgol do muža.
„Áno, sranda, jasne…“ prikývol. Harry by sa ale stavil, že vôbec netuší, o čom sa pred malou chvíľou rozprávali.
——
„Kde si nechal oči, Harry?“ zaškľabil sa naňho Charlie a tresol ho po ramene. Následne nežne objímal svoju sestru.
„V škatuľke v nočnom stolíku,“ vrátil mu úškľabok.
„Vtip! Dobré!“
„Nie, vážne… okuliare tam ležia, keby náhodou,“ mykol plecami.
„A v pohode?“ vyzvedal Charlie. Harry prikývol. „Tak dobre. Asi ste sa prišli pozrieť na našich nových miláčikov, čo?“ zasmial sa. „Tak poďte…“
Vážne sa prišli pozrieť do kasární. Po pozemkoch, aj po vnútorných priestoroch ich už previedol Diggle, ktorý si to vzal na starosť. Ron sem už pár dní dochádzal, Harry s Ginny tu ale ešte neboli a samozrejme boli zvedaví.
A tiež na hipogrifov. Rumuni a ostatní cudzinci ich skutočne brali ako svojich miláčikov. Draky im chýbali a hoci neboli hipogrify až také nebezpečné, práca s nimi bola podobne zložitá. Najmä, ak ich chcete vycvičiť, o čo sa cudzinci snažili.
Bolo tu len pár cudzincov. Niektorí boli pri Azkabane, niektorí práve precvičovali kúzla a ďalší pomáhali Billovi pri posilnení ochrán Ministerstva. Tak si to Amélia želala a tak to aj muselo byť. Bill s Kingsleym spolu s aurormi a Drakmi inštalovali bezpečnostné prvky, ktoré mali zabrániť neželanému prieniku temných síl na pôdu Ministerstva mágie.
A ďalej malo nasledovať posilnenie bezpečnosti domov a rodín, ktoré o to požiadajú. Percymu sa na stole hromadili žiadosti. A stále pribúdali. Bol nútený požiadať o asistentku, hoci bol sám asistentom ministerky. Tej agendy bolo toľko, že mu začala prerastať cez hlavu a sám na to jednoducho nestačil. Priradili k nemu Alicu Spinnetovú, ktorá žiadala o prácu spolu s celou radou ďalších čarodejníkov, či čerstvých absolventov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.
——
„To by asi malo byť všetko,“ Tonksová sa poobzerala okolo seba. Škatule boli povybaľované, šatstvo uložené v skriniach, osobné veci položené na svojich miestach. S povzdychom si sadla na posteľ svojho nového domova. Sirius jej chcel vyčleniť celé jedno poschodie, vzala si však len dve izby, do ktorých si priniesla vlastný nábytok z bytu v Londýne. Pozrela na Ginny, ktorá jej pomáhala s vybaľovaním a zaškľabila sa.
„Mám tu medovinu. Je potrebné úspešné presťahovanie osláviť. Nemyslíš?“ mrkla. Ginny si odfrkla.
„A mamka nám dá dýchať…“
„Aj keby… naučím ťa kúzlo sviežeho dychu a potom z teba neucíti, ani keby si… čo ja viem čo…“
„Zožrala trolí trus?“
„Ale fujha,“ zaškerila sa a skutočne vytiahla medovinu a dva poháre.
„A ostatní?“
„Poslali by nás s medovinou do hája,“ mávla rukou a nalievala. „Tí mľaskajú, len keď je nablízku whisky… Na zdravie!“ Podarilo sa jej nerozliať. Dokonca aj pri vybaľovaní osobných vecí bola pozorná.
„Na zdravie,“ prikývla Ginny a ťukla si. Pohár medoviny už vo svojom živote vypila a nič to s ňou nespravilo. Kútikom oka sa dívala na Tonksovú a zdala sa jej v poriadku. Hoci každý sa zdal v poriadku a trúchlil len osamote.
„Kde vlastne sú?“ spýtala sa Tonksová sadajúc si do kresla. „Harry a ostatní?“
„Hádaj,“ Ginny znova odfrkla. „Behajú po pozemkoch… už aj s Nevillom…“
„Jasne, ešte dnes sa dohodneme na tých tréningoch,“ prikývla. „Budeme to musieť nejako vymyslieť, aby ste využili každý deň. Hoci teraz má práce každý vyše hlavy,“ povzdychla. „A to je dobre…“ pozrela na Ginny.
„Ako ti je? Ale vážne,“ potichu sa spýtala.
„Ako? Zle, samozrejme. Stále to bolí,“ stiahla obočie. „Mala som ho veľmi rada,“ prezrádzala potichu. „Zrejme som ho aj milovala, hoci som si to ešte úplne neuvedomovala, vieš?“ pozrela jej do očí.
„Boli ste spolu len chvíľu,“ prikývla Ginny so zachmúrením. „Ale aj tak… Remus bol úžasným človekom.“
„To bol,“ súhlasila. „Na Remusa!“ zdvihla pohár a smrkla. Ginny premýšľala, či sa Tonksová vyplakala už dostatočne. A či vôbec existuje nejaká mierka, ktorá by ukazovala, koľko smútku prejaviť je najsprávnejšie.
„Nebudeme si ale pripíjať na všetkých…“
„Nie, dnes nie…“
Ginny strávila so svojou kamarátkou, pretože tak mohla mladú ženu pokojne nazývať, dosť dlhý čas na to, aby sa poriadne porozprávali. Nielen o Remusovi. Ale o všetkých…
——
„Harry! Ginny!“
Harry práve pálil do vyčarovaných dební, zdokonaľoval si svoje Reducto a hlavne presnosť, keď sa pozemkom ozvalo volanie Siriusa. Mával naňho významne. Pozrel sa napravo, kde viedli súboj pod dohľadom McGonagallovej Ron s Nevillom. Áno, správne. Tonksová s Billom, Charliem a tiež Siriusom mali dosť práce, aby sa pri nich mohli striedať len oni. A preto sa vrátili do doby spred roka, kedy na nich dohliadala Minerva. A nerobila to z prinútenia. Dokonca zaznel názor, že by pokojne mohol prísť aj Flitwick. A až vtedy, keď skutočne nebude nikto môcť, zájdu deti do kasárni, kde stále bol k dispozícii niektorý z Drakov, aby ich viedol. Sirius nechcel na svoje panstvo priviesť úplne celý Rád.
„Čo sa deje?“ dobehla k nemu Ginny a zadýchane lapala po dychu. Absolvovala svoju Tonksovou vytýčenú, náročnú prekážkovú dráhu po lese. A merala si čas. Stále sa nedokázala priblížiť k Harryho času, ale Ronov aj Nevillov prekonala už dávno.
„Čo ja viem? Možno dostaneme zákusok,“ uškrnul sa. Kývol na Rona, ktorý naňho spýtavo hľadel. „Za chvíľu sme naspäť!“ zakričal na nich. Minerva sa naňho krátko pozrela, aby sa obrátila k Nevillovi a dávala mu nejaké inštrukcie. Rady. Alebo čo. Ako prezradila, v minulosti bola platnou členkou chrabromilského súbojníckeho klubu, tak nech chlapci nefrflú, ale riadia sa jej pokynmi.
„Tak poďme…“
Obe deti sa poklusom vybrali za Siriusom. Harryho prekvapilo, keď sa priblížili a videli veľmi škaredé Siriusovo mračenie. Zachmúrenie. Niečo sa muselo stať.
„Máme nejaký malér?“ spýtal sa ho Harry. „Niečo sme spravili zle?“
„Vy ste nespravili zle nič…“ zaprskal podráždene. „Mám ale pocit, že niekto robí niečo zle už dlho… Bol tu Kingsley a prišiel mi povedať čosi veľmi zaujímavé…“