„Harry, ty si tuším za tie skoro dva mesiace vyrástol o päť centimetrov,“ zasmial sa Sirius, keď sa od seba odtrhli.
Pes sa tesne pred stretnutím premenil na človeka a Harry sa mu spokojne hodil do náručia. Bol rád, že je Sirius v poriadku, ale že je práve teraz na bezpečných pozemkoch spolu s ním, z toho bol nadšený.
„Ale blbosť,“ uškrnul sa Harry. „Ale ty vyzeráš konečne ako človek,“ natiahol. A bola to pravda. Sirius bol ostrihaný, fúzy mal upravené, na sebe mal vcelku nové šaty, až sa mu nechcelo veriť, že pred pár mesiacmi mal hádam aj blchy.
„Trochu som sa vyšvihol. Som pekný, že?“ zazubil sa. Harry sa zasmial. „Musím spraviť dojem na Weasleyovcov. Pamätajú si ma ako šviháka. Keby som prišiel ako tá príšera spred pár týždňov, tak by Molly asi skolabovala,“ pozrel na dom. „Zdá sa, že sa vôbec nezmenili…“
Harry sa otočil. Molly s Arturom stáli vedľa Dumbledora a Ginny Siriusovi zamávala. Sirius sa na ňu zazubil.
„Dumbledore nám dal chvíľu len pre seba,“ Sirius pozrel znova na Harryho. „Samozrejme, že budeme spolu. Zrejme sa tu niekoľko týždňov zdržím. Sú ale akútne veci, ktoré musíme prebrať,“ uprene sa naňho díval. Harry sa mierne zamračil. „Tak poď, trocha sa porozprávame,“ objal ho okolo ramien a vybral sa smerom k lúke, na ktorej hrávali metlobal.
„Čo všetko ti profesor povedal?“ podozrievavo sa spýtal po chvíli.
„Napríklad to, že si naňho nahnevaný. A viem prečo. Aj ja som nahnevaný, nemysli si. Nepáči sa mi byť neustále utečencom, ktorý sa bude ktovie dokedy schovávať. Ale musí to tak byť…“
„Stačilo by, len keby Snape vypovedal,“ prerušil ho podráždene. Nie tak nahnevane, ako bol v prvých týždňoch, ale i tak stále cítil krivdu. Sirius si povzdychol.
„Voldemort povstane, Harry,“ Sirius sa zastavil, položil obe ruky na Harryho ramená a zadíval sa mu do oči. „Aj keby nebolo Trelawneyovej, tak je to zrejmé. Jej… proroctvo, alebo ako to jej táranie nazvať, len veci urýchlilo. Dumbledore začal budovať obranu. Začal dávať dohromady pozostatky starého odboja a činí tak s predstihom. A je to správne. Čím skôr sa dáme dohromady, tým lepšie. A Snape… Merlin vie, že toho človeka z duše neznášam,“ zasyčal znechutene. „A on neznáša mňa. Neznáša teba. Námesačníka. A myslím, že neznáša celý svet, ale to je jeho trauma,“ zazubil sa. Harry sa uchechtol. Aspoň náznak zlepšenia. „Ale pravda je taká, že jeho informácie budeme veľmi potrebovať. Bude pri Voldemortovi blízko a bude nás informovať o jeho krokoch. Keby svedčil v môj prospech… checht, ale vidieť by som to chcel, to fakt… bol by pre smrťožrútov zradca. Voldemort, ak by ho nezabil, rozhodne by ho už k sebe nepustil a my by sme prišli o dôležité informácie…“
„Ale toto všetko ja viem,“ zamračil sa Harry. „Chápem, že je dôležitý. Len mi prišlo…“ stiahol obočie. Mal chuť prskať síru a jed. „Nepáči sa mi, že si obetným baránkom. Nepáči sa mi, že tak rozhodol Dumbledore. Nepáči sa mi, že ani nezaváhal, rozumieš? Ani nerozmýšľal nad nejakou inou alternatívou. Mohli zobrať spomienky nám. Alebo mohli počkať na profesora Lupina. Mohol prehovoriť ministra, keby chcel. A ja mám podozrenie, že on nechcel, vieš?“ sťažka z neho vyliezlo to, čo v sebe dusil. Čo nepovedal ani Ginny. Sirius z neho nespúšťal pohľad.
„Nie, Harry,“ zavrtel hlavou. „Minister vyniesol rozsudok s okamžitou platnosťou. Nedalo sa ho prehovárať, ak si to myslíš. Dumbledore je veľký čarodejník, ale nedokáže zmeniť nezmeniteľné. Nedokáže zrušiť právoplatný rozsudok. To nie je v jeho moci. Ale, vieš čo?“ Sirius sa naňho smutne usmial a pohladil ho po tvári. „Kašli už na to, dobre? Ako som hovoril, ty poznáš pravdu a to je dôležité. Kašlem na celý svet, nech si myslí, čo chce. Je mi ukradnutý, vážne. Hoci… zrejme sa nedostanem k dievčatám, keď budem niekde skrytý,“ krivo sa zaškľabil. A Harry napriek tomu, že sa mu drali do očí slzy zrady, sa rozosmial. A potom sa splašene chechtali obaja.
„Som rád, že si v poriadku,“ vyšlo z Harryho, keď ich ten záchvat prešiel. „Kde si bol? A prečo si neposlal po Hedvige aspoň riadok?“
„No, chcel som ťa prekvapiť. Nebol som preč z Anglicka. Hedviga ma našla takmer okamžite. Ibaže už vtedy mal Dumbledore plán. Vedel som, že časť prázdnin strávim tu, ak budú Weasleyovci ústretoví. A že budú, o tom sme nepochybovali. A tak nejako som ju držal… ako rukojemníčku,“ priznal potichu.
„Ty si uväznil moju sovu?“ neveriacky stiahol obočie.
„Nie tak doslova. Najprv som len odďaľoval napísanie odpovede. Sedela a čakala, tvrdohlavo, kým nenapíšem. Potom pochopila, že nenapíše a ja som… no, bol som prinútený ju zavrieť, pretože bola dosť… dôrazná, vytrvalá a útočná,“ vysvetľoval ťažko potláčajúc smiech a ukázal mu jazvičku na čele. Jednoznačne od sovieho zobáka. „Je neuveriteľná. Podarilo sa jej napokon uletieť. Myslím, že keď ma uvidí, neprivíta ma s otvorenými krídlami,“ zaškľabil sa. „Chcel som ti ju priniesť. Chcel som, aby priniesla mňa miesto listu.“
„Aha, tak fajn. S mojou sovou si to môžeš vydiskutovať neskôr,“ zasmial sa Harry. „Čo je to za dom, ktorý spomínal Dumbledore? Základňa, či čo to má byť?“
„Aha to,“ zamračil sa. „Je to veľmi dobre skrytý, niekoľko poschodový dom v Londýne. Dumbledore ho potrebuje… nazval by som to očistením, pretože je plný čiernej mágie. Je ale vynikajúco chránený, čiže bude, za niekoľko týždňov, pôsobiť ako naše centrum. A ja v ňom budem bývať,“ vypustil takmer až s odporom.
„Čo je to ale za dom?“ vyzvedal ďalej. Sirius si niečo zamrmlal pod nos. „Čože?“
„Je to rodinné sídlo rodiny Blackových,“ vypľul a vyzeral, že bude zvracať.
„Tvoje sídlo?“ prekvapene zamrkal. Sirius si povzdychol.
„Mojím sídlom nie je. Ušiel som odtiaľ do Rokfortu a potom k tvojmu otcovi. Ale je pravda, že som tam vyrastal. A nie som na to hrdý ani náhodou. Moja drahá matička… veď ju spoznáš aj sám… bola stelesnením zla.“
„Ona žije?“
„Už nie, ale je oveľa hlučnejšia, než keď žila,“ zaškľabil sa. „Dumbledore sa vraj pýril, keď tam vkročil a ona ho… okomentovala,“ uchechtol sa. Harry sa naňho díval nechápavo. „Námesačník rozprával,“ usmial sa. A Harry sa taktiež usmial pri spomienke na obľúbeného profesora.
„Budem bývať s tebou?“ spýtal sa s nádejou. Okamžite zbadal, že sa mu odpoveď nebude páčiť.
„Harry, to nie je dom pre normálnych čarodejníkov. Môže to slúžiť maximálne na tajné stretnutia, nie na život. Mal som v pláne kúpiť nám dom a tam žiť. Ale nezúfaj,“ okamžite zareagoval vidiac Harryho výraz. „Krb Brlohu a domu na Grimmauldovom námestí sa prepojí a či už toto leto, alebo to ďalšie, budem viac tu ako tam,“ usmial sa. „Ty potrebuješ vyrastať v normálnom prostredí a Brloh je k tomu viac, ako vhodný. Nemám pravdu?“
„To hej, ale keby…“
„Keby nechaj tak,“ okamžite ho prerušil. „Na keby sa život nežije. Stalo sa a už sa neodstane. My sa môžeme len prispôsobiť. Dobre?“
„Ale veď áno,“ zahundral ťažko skrývajúc nespokojnosť.
„Čo tvoje zviera? Už ste sa premenili?“
„Ešte nie. Ginny zazrela niečo so srsťou, ale ja ani chlp ničoho,“ zahanbene priznal.
„Ono to pôjde. A bude to vtedy, keď to budeš najmenej čakať. Uvidíš,“ usmial sa naňho.
„No a, keď už sme pri tom… musím ti niečo povedať,“ pozrel sa mu do tváre. Sirius sa povzbudivo usmial. „Ale to ti asi povieme až s Ginny…“
„Začali ste spolu chodiť?“ natešene sa usmial.
„Čože čo sme? Nie!“ takmer pohoršene skríkol. Sirius prekvapene povytiahol obočie. „Je to ešte vážnejšie,“ povzdychol.
„Čo sa deje?“ nepozdával sa mu Harryho výraz.
„Potom,“ slabo sa pousmial. „Takže budeš bývať tu, možno do konca prázdnin… lepší darček k narodeninám som si nemohol priať,“ spokojne sa zazubil.
Bolo ale načase, aby Sirius zašiel za manželmi Weasleyovými, ktorí mu poskytnú dočasné útočisko. A tí najprv začudovane a nechápavo hľadeli, ako ho objala ich dcéra, až im musel s úškľabkom prezradiť, že jej vďačí za život, pretože mu doviedla Hrdozobca (pekne sa s Dumbledorom dohodli), ktorého vrátili na Rokfort s tým, že bude musieť byť skrytý v Zakázanom lese. Podľa nej to zase nebol až taký hrdinský čin.
Molly s Arturom potrebovali pár minút, aby si na Siriusa zvykli. Rozhodne už nepôsobil tak divoko, ako na fotkách z minulého roka. Dokonca si Molly pripustila, že vyzerá takmer rovnako, ako si ho pamätali a to je už čo povedať, keď bol dvanásť rokov v Azkabane a rok na úteku. Pravdou ale bolo, že jeho veselá povaha a šarmantnosť hravo prekryli tie trpké roky, ktoré musel prežiť.
A Ginny si v duchu povedala, že vyzerá dosť pekne na to, aký je vlastne starý. Tridsaťštyri rokov síce nie je veľa, ale podľa jej pohľadu na svet to bol starec. A na starca vyzeral skutočne pekne. Až sa zhrozila pri uvedomení, že vlastne prvý krát niekoho ohodnotila podľa výzoru. A ešte k tomu starca. Zrejme s ňou vážne nebude všetko v poriadku.
Než sa Dumbledore rozlúčil, zjavne spokojný, pretože si bol istý, že Siriusovi tam bude aspoň dočasne dobre, zavolal si obe deti von. Napriek rozhovoru so Siriusom, Harry stále pociťoval krivdu.
„Chcel by som vás ešte o niečo poprosiť,“ spustil dívajúc sa na nich s miernym úsmevom. „Molly s Arturom som na to upozornil a vás musím tiež. Je dôležité nespomínať dom na Grimmauldovom námestí a tiež prípadné prepojenie krbmi. Je nutné, aby tieto informácie ostali čo najdlhšie v čo najužšom kruhu.“
„A pred kým konkrétne to máme tajiť?“ spýtal sa Harry pokojne, takmer až flegmaticky. Dumbledore si povzdychol. Zrejme nestačil na chlapcove upokojenie ani rozhovor s krstným otcom.
„Pred mladými Weasleyovcami, samozrejme. Najmä pred Percivalom, ktorý je zamestnancom ministerstva. Nemyslím, že by prišlo k vedomému úniku informácii, predsa sa len môže ktokoľvek z nás prerieknuť. Za pár týždňov, keď už bude Grimmauldovo námestie aspoň trocha obývateľné, by to malo byť v poriadku. Dovtedy musíme s našimi plánmi zaobchádzať veľmi opatrne.“
„Nemyslím, že by sa tu chcel niekto s Percivalom príliš vybavovať,“ vyhŕkla Ginny bez rozmyslu. Potom poplašene pozrela na riaditeľa, ktorý sa pousmial.
„Prečo je vlastne Sirius tu?“ spýtal sa Harry skôr, než stihol riaditeľ reagovať na Ginninu poznámku. „Kvôli mne?“
„Áno, aj,“ pripustil Dumbledore. „Ale nielen kvôli tebe. Ostalo nás len veľmi málo a ja potrebujem, aby boli všetci bývalí členovia Fénixovho rádu informovaní o Siriusovej nevine. A z tej hŕstky sú dvaja pod touto strechou. A okrem toho, Sirius sa skrýval na juhozápade krajiny. Neodišiel do zahraničia, ako by to spravil každý… štandardný utečenec. Chcel byť blízko teba, Harry. Mal v pláne prešmyknúť sa sem aj sám. Prípadne sa znova dostať na Rokfort. A tak som len spojil príjemné s užitočným,“ usmial sa. „Takto som aspoň minimalizoval jeho honbu za dobrodružstvom a riskovanie odhalenia. Preto je tu, tak,“ usmial sa o niečo presvedčivejšie. „A vy dvaja… ako ste vraveli, žiadna zmena?“ Obaja zavrteli hlavou. „Dobre teda. Ako sa zvykne hovorievať, žiadna správa, dobrá správa. Ak budem niečo vedieť, samozrejme sa zastavím. A, Harry. Sirius je síce tvoj krstný otec, ja však naďalej ostávam tvojím poručníkom. Zmeniť túto skutočnosť bude možné až po zbavení sa jeho obvinení, čiže to chvíľu ešte potrvá. Dobre, teda. Toto som chcel. Užite si zvyšok leta a zrejme ten Svetový pohár v metlobale,“ zoširoka sa usmial. „Som si istý, že vás budú čakať ďalšie veľké veci aj v školskom roku,“ zasmial sa a odkráčal.
„Čože to?“ Harry sa chcel spýtať na tie veľké veci, Dumbledore ale zmizol rovnako náhle, ako para nad hrncom. Zamračil sa.
„Čo myslíš?“ spýtala sa ho Ginny.
„Rád by som vedel o tých veľkých veciach…“
„To nemyslím,“ upozornila ho a pozrela mu do tváre. „Rozprával si sa so Siriusom aj o ňom, nie?“ Prikývol. „Tak čo si myslíš teraz?“
„Že to hodím za hlavu,“ prinútil sa pousmiať.
„Ale aj tak mu to nevieš odpustiť,“ mierne stiahla obočie. Zovrel pery. Povzdychla. „Dobre, durdi sa naňho aj naďalej. Možno sú veci, ktoré robí nepochopiteľné, ale asi to robí s určitým zámerom…“
„Dobre, ja viem,“ podráždene zaprskal. Nemusela mu dohovárať do duše ešte aj ona. Aspoň, čo sa týkalo riaditeľa.
„No tak prepáč,“ prskla aj ona a otočila sa na päte, aby vošla do domu. Nadýchol sa, že ju zastaví, ale rozmyslel si to.
Možno mal riaditeľ aj iné dôvody, prečo bol Sirius tu. Aj tak mal ale pocit, že je to len akási náplasť za to, že preňho nespravil viac, keď mohol. Určite mohol. Alebo akési ospravedlnenie jemu. Akási satisfakcia preňho. Och, drahý Harry, viem, že som ťa sklamal, tak tu máš odo mňa darček k narodeninám. Tvojho krstného otca v darčekovom balení na pár týždňov. Uži si ho. Ani netušil, kde sa v ňom toľko sarkazmu berie. Ha, ale vedel. Toto bude Ginnin kúsok duše, ktorý sa teraz ozval. Ona je predsa rýpavá. Zaškľabil sa.
„Nie, nebudeme o tom viac diskutovať, Sirius.“
Začul z kuchyne Mollyn hlas. Asi by sa mal vrátiť. Keď vošiel tak zbadal, ako sa pred Siriusom nakopilo jedlo a ako nad ním Molly stojí s rukami v bok. Checht, bude rovnako kŕmený ako on sám.
„Ale ja by som sa tam pokojne vyspal, vážne,“ skúsil opatrne. Keď zbadal Harryho, pookrial. „No povedz, Harry, kde všade som spal, keď som bol na úteku!“
„Všade,“ zhodnotil Harry. Molly po ňom fľochla pohľadom. Ginny sa pri drese pochechtávala.
„Tak mám tú kôlňu vyprázdniť, či čo bude?“ spýtal sa Artur.
„Áno,“ prikývol Sirius.
„To v žiadnom prípade,“ Molly prebodla manžela pohľadom. „Náš hosť predsa nebude spať v kôlni. Kto to kedy videl?“
„Aha,“ pochopil Harry.
„Nemôžem predsa zabrať… Charlieho?“ mrkol na Ginny. Prikývla. „Nemôžem zabrať Charlieho izbu, pre Merlina. Má prísť predsa na dlhšie. Je to ten s drakmi, nie? Kde bude spať?“
„Ako na dlhšie?“ zareagovali deti. Molly fľochla po Arturovi, ten po Siriusovi a ten zase po Molly.
„No veď na dovolenku, na metlobal,“ zahováral Artur.
„No to iste,“ začul zabrblať Ginny. To bola už niekoľká zvláštna narážka a Sirius o tom zjavne vedel.
„Charlie sa pomestí s Billom v izbe,“ rozhodla Molly. „A jedz,“ prisunula Siriusovi tanier. Harry sa uškrnul.
„Mohol by som byť v Harryho izbe, napríklad,“ skúsil opatrne a siahol po vidličke.
„No jasne,“ prikývol menovaný.
„V žiadnom prípade. Si dospelý chlap, Sirius. Nie si dieťa,“ zavrtela hlavou.
„Tak ja tú kôlňu nevyprázdnim,“ zahlásil Artur a obrátil sa na deti. „Ak Sirius odtiaľto neutečie, bude veľmi odvážny,“ šepol a mierne sa pousmial.
„Takže je rozhodnuté,“ Molly vzala utierku, aby si utrela ruky. „Charlieho izbu som už upratala, keď majú aj s Billom prísť. Čiže sa tam môžeš hneď nasťahovať. Harry, ty s Ronom…“ zarazila sa. „No, na nasťahovanie ďalšej postele do Billovej izby je predsa ešte čas, tak to potom s Ronom spravíš, dobre, zlatko?“ pozrela na chlapca. Zubiac sa prikývol. A mrkol na Siriusa, ktorý poslušne jedol, aj keď nemal hlad. Neoplatilo sa hádať s Molly. To si Sirius pamätal.
„Hlásime, že máme izbu poctivo upratanú,“ do kuchyne vošli dvojčatá. „Ty si nešiel do práce, otec?“
„Dnes mám dovolenku. Vašu izbu skontrolujem neskôr,“ sľúbil im.
„No dobre teda,“ mykli plecami. Schodisko bolo začarované proti odpočúvaniu. To kúzlo uvrhol ešte Dumbledore. A nikto ho neodčaroval. Preto dvojčatá netušili, že sa dole niečo deje. Možno kúzlo prestalo fungovať, keď Dumbledore odišiel. To nebolo podstatné.
„Fred…“ vydýchol George s pohľadom na Siriusa.
„Ahojte,“ pozdravil ich a zahryzol do plátku slaniny. Ginny si založila ruky na prsia a s úškľabkom sa oprela o linku pripravená sledovať následné predstavenie.
„Ja to vidím, George,“ šepol Fred. Obaja čumeli na Siriusa.
„Chlapci, toto je…“
„Pst! Neruš to,“ gestom umlčali otca. Molly sa taktiež zastavila, aby sa nechápavo pozrela na synov.
„My vieme, kto to je…“
„Ak je to teda on.“
„Mal by to byť on.“
„Vyzerá krotkejšie, takmer neškodne.“
„Chceme zisťovať, čo robí utečený vrah v našej kuchyni?“
„Všetci žijú, nikto nie je mŕtvy, on pokojne je… zisťovanie počká.“
„Merlinovi vďaka za túto chvíľu,“ hlesli obaja.
„Čo to trepete?“ spýtala sa Molly.
„Chlapci, no tak,“ Artur pristúpil k stolu s úmyslom vyslúžiť si pozornosť od synov. Ignorovali ho. Harry sa kráľovsky zabával. „Nie je vrahom. Je nevinný. Je to Harryho krstný otec…“
„Nám je ale jedno, či je vrahom, polovrahom alebo nevrahom.“
„A že je Harryho krstným otcom to sa všeobecne vie.“
„Aj keby to bol samotný minister kúziel skrížený s Veď viete kým, tak nám je to jedno.“
„Pretože je to náš hrdina,“ zazubili sa na Siriusa.
„Mala si pravdu, Ginny. Sú strelení,“ zaškľabil sa na nich.
„Prečo by to mal byť váš hrdina?“ spýtala sa matka. „A prestaňte sa správať ako hlupáci. Čo si o vás Sirius pomyslí?“
„Že sme strelení,“ povedali jednohlasne.
„Uvedomte si ale jedno, vážení,“ konečne sa napriamili a prestali civieť. „Je jediným človekom na svete, ktorému sa podarilo uniknúť z Azkabanu. Preto je to náš hrdina,“ vysvetlili. Harry súhlasne prikývol. „Máte náš hlboký obdiv a úctu, pán Black. Aj keby ste v živote zabili len muchu a troch komárov.“
Sirius sa schuti zachechtal.
„Patríte na kartičku z čokoládových žabiek. Tak. Miesto toho je tam Cornelius Agrippa, napríklad.“
„Také plytvanie kartičkami.“
„Heh, toto by sme mali navrhnúť ministerstvu. Aby ma nominovali na kartičku. Už by si tam nebol len ty,“ zaškľabil sa Sirius na Harryho.
„My to ale myslíme vážne,“ mierne sa zamračili. „To si vážne nikto z vás neuvedomuje, že to, čo dokázal tento človek, nemá vo svete obdoby? Kam sa hrabe Arsenius Jigger a jeho zázračné elixíry, pch.“
„Povzbudivé, že vedia, kto bol Jigger,“ uchechtla sa Ginny.
„Fred, George, už ale stačilo, skutočne,“ napomenul ich Artur. „Strápňujete celú rodinu.“
„To je v pohode, Artur, lichotí mi to. Len nech pokračujú. A čo socha? Postavili by ste mi aj sochu?“ oprel si lakťom hlavu a pobavene sa díval na dvojčatá. Molly sa aj napriek trápnej situácii musela usmiať.
„To nie, Sirius. Ale keby o tebe vedeli to najdôležitejšie, tak by nechali po tebe pomenovať nielen ulicu, ale zrejme celé mesto,“ zachichotal sa Harry.
„Blackpool…“
„To už existuje, Molly,“ jemne ju upozornil Artur. Mykla plecami. Dvojčatá vyzerali, že vyletia z kože.
„Tam to už asi o tebe vedia, Sirius,“ nadhodil Harry.
„Robíte si z nás žarty?“ zamračili sa dvojčatá.
„To bolí, však?“ natiahla Ginny.
„Napríklad také… Tichošľapkovo,“ Harry takmer šepol. Dva páry očí sa naňho okamžite zabodli. Zdalo sa, že dvojčatá prestali dýchať.
„Čo to…“ Molly sa nestihla nič spýtať.
„Sakra! Ginevra!“ dvojčatá sa oklepali po tom, čo na nich chrstla vodu z dvoch pohárov.
„To aby ste náhodou neodpadli. Pretože napríklad taký… pán Námesačník vás minulý rok učil Obranu,“ prezradila im pobavene. Sirius sa smial, Harry sa smial a aj Artur sa smial na svojich synoch. Molly nechápala.
„Nie, to nie je možné,“ zavrteli hlavou a pozreli na Siriusa.
„Vy ste Tichošľap? A profesor Lupin je Námesačník?“
„Uhm a Harryho otec bol Paroháč,“ prezradil. Potom k nim natiahol ruku. „Teší ma, som Sirius Black. Vy musíte byť Ginnini bratia, dvojčatá, ktorým nie sú žarty cudzie. Dosť som o vás počul…“ Ponúkal ruku jednému a druhému, ale obaja naňho len civeli neschopní pohybu.
„Túto chvíľu si musím zapamätať,“ Ginny spokojne zamrnčala.
„Čo to znamená, zlato?“ podišli k nim Artur a pridala sa aj Molly.
„Sirius spolu s mojím otcom a ešte jedným kamarátom spravili v škole pár legendárnych hlúpostí,“ prezradil Harry.
„A niektorí si z nich berú príklad, ako napríklad Fred s Georgeom. Chceli by sa na nich podobať… ale nemajú šancu,“ doplnila Ginny.
„Aha áno,“ prikývol Artur. „Marí sa mi, že som o niečo takom počul,“ pozrel na Molly. „Vtedy,“ významne dodal.
„Počas prvej vojny. My vieme,“ povedal Harry. Molly ho prebodla nervóznym pohľadom. Bola to však už história a pred tou sa zatvárať oči nedajú.
„Tiež si spomínam, že sa o nich hovorilo ako o školských lumpoch. Potom sa ale upokojili,“ prikývla.
„Keď sa môj otec oženil…“
„Nechcú mi podať ani ruku,“ zabrblal Sirius hrajúc ublíženie. Mrkol na Harryho a Ginny. „Ospravedlňujem sa, Molly. Harry s Ginny mi o nich dosť rozprávali… a ja som si ich chcel vychutnať.“
Dvojčatá stále sedeli zarazene a zatiaľ si stále nevšimli, že Sirius tam už nie je.
„No, po tom, čo vyviedli Ronaldovi, boli aj tie poháre s vodou málo,“ pozrela na dcéru. „Ten neporiadok upraceš.“
„S radosťou, mami.“ Usmiala sa na matku, ktorá sa otočila, aby zašla do práčovne. Artur pristúpil k synom, aby ich prebral k životu. Pomaly ožívali.
„Keď sa spamätajú, zložím im poklonu aj ja,“ prezradil Sirius deckám. „Rozlúštili našu mapu… sú dosť schopní.“
„To im ale nehovor,“ varoval ho Harry. „Príliš by si namýšľali.“
„Dobre. A vy dvaja… chcete sa so mnou rozprávať?“ spýtal sa. Ginny pozrela na Harryho a prikývli. „Tak sa stretneme po večierke u Harryho,“ mrkol a otočil sa k Arturovi. Mal mu ísť ukázať jeho dočasné útočisko.
„Pán Black! A kto je Červochvost?“ volali za ním.
„To je zradcovská krysa,“ prskol Harry.
„Tak fajn, sadajte, porozprávame sa…“ Ginny ich zdrapila za košele, pretože vyzerali, že sa snáď za Siriusom rozbehnú.
„A nesprávajte sa ako Colin Creewey,“ zaškľabil sa na nich Harry.
——
„Ahoj, Hedviga,“ pozdravil Sirius sovu po tom, ako vošiel v noci do Harryho izby a zaistil im súkromie. Deti už naňho čakali sediac na Harryho posteli chrbtom opreté o stenu. Hedviga v momente, ako ho zaregistrovala, húkla. Harrymu sa zdalo, že je to rozčúlené až takmer pohoršené húknutie. Nato sova roztiahla krídla, raz nimi mávla, aby sa zniesla a odletela do tmy cez otvorené okno. Sirius znova začaroval izbu a s úškrnom pozrel na Harryho. „Nie, zrejme ma už nikdy nebude mať rada,“ zaškľabil sa a sadol si na stoličku. „Tak poďme na ten rozhovor…“
„Najskôr ale dôležitá informácia. Dvojčatá ťa rozhodne nebudú stíhať,“ uchechtla sa Ginny. Trocha nervózne, ako spozoroval.
„To je skvelá správa. Nerád by som čas strávený tu zabíjal hľadaním tej správnej fotky na kartičku od žabiek,“ natiahol s krivým úškrnom. „No tak, čo sa s vami deje?“ spýtal sa.
„Musíme ti niečo povedať,“ začal Harry.
„Chceli sme sa ti zdôveriť hneď, ako by sa to vyriešilo s Prašivcom, ale to sa pokazilo,“ pridala sa Ginny.
„Pamätáš, keď si sa pýtal, aký je medzi nami vzťah? A my sme vraveli, že výnimočný?“ spýtal sa Harry.
„Áno, na to si pamätám,“ prikývol v absolútnej vážnosti. „A vy ste vraveli o tom, že je výnimočne nevinný. A o tom, čo sa stalo v Tajomnej komnate,“
„Ono je to ale oveľa komplikovanejšie…“
A nadýchli sa, aby mu prerozprávali Dumbledorove teórie ohľadom toho, čo sa s nimi deje. Sirius ich celú dobu zarazene počúval. Keď stíchli, držal si obe ruky na ústach a intenzívne premýšľal. Pravdou ale bolo, že nemohol vymyslieť nič. Rovnako, ako Dumbledore, ani on o ničom takom nepočul. A to mal aj základný výcvik z čiernej mágie, ktorý doňho vštepovala matka ako chlapcovi.
„Och, Merlin,“ vydýchol napokon a zložil si ruky z tváre. „Snažím sa spomenúť, či som o niečom takom nepočul ako chlapec, keď som dostával lekcie od matky, ale nič takéto…“ zavrtel hlavou. Šokovali ho. A oni pritom vyzerali absolútne zmierene a pokojne.
„Najprv nás odhalil profesor Lupin…“
„Hovorte mu Remus. Sám vám to navrhne, keď sa s ním znova stretnete. Profesor Lupin pôsobí staro, tak dôchodcovsky,“ zamrmlal. Ginny sa mierne uškrnula.
„No, tak, najprv nás teda odhalil Remus,“ skúsil Harry. „Učil som sa Patronusa a nešlo mi to. Stále som počul mamu a odpadával som. Raz tam bola so mnou Ginny a čokoládu som nepotreboval. Došlo mu, že sa deje niečo zvláštne a my sme museli s farbou von. Vtedy sme ale netušili nič o kúskoch duše.“
„Rozprával mi príhodu z vlaku,“ priznal dívajúc sa na Harryho. „Teraz, v poslednom týždni, keď som sa skrýval na Rokforte, mali sme trochu času podebatovať. Ale ani slovkom nezavadil o to, že by to malo byť niečo vážnejšie.“
„Sľúbil nám to,“ ozvala sa Ginny. „Musel nám prisahať, že to nikomu nepovie a dodržal slovo.“
„Áno, čestný Remus,“ prikývol.
„A Hermiona si tiež všimla, že je s nami niečo v neporiadku, ale tú sa nám podarilo trochu ukecať,“ pokračoval Harry.
„Zrejme ale nie nadlho,“ upozornil ich. „Podľa Remusa je to najbystrejšia mladá čarodejnica. Túto záhadu zrejme nevyrieši, ale keď ste jej niečo nakecali, prekukne vás,“ upozornil.
„Áno, správne. A preto sme sa dohodli, že jej povieme pravdu,“ prezradila Ginny. „Budeme potrebovať spojenca aj vo fakulte, aby sme neboli príliš nápadní.“
„Ale komplet celú pravdu nevie nikto,“ vyšlo z Harryho. Ginny naňho pozrela. Chlapec povytiahol obočie a ona si povzdychla. Sklonila hlavu.
„Dobre, vrav,“ šepla a hlavu nezdvíhala. Harry pozrel na Siriusa.
„Je nám jasné, že niekto musí vedieť úplne, ale úplne o všetkom a my sme sa rozhodli, že to budeš ty. Chceli sme si to nechať pre seba… alebo teda ani Dumbledore o tom nevie. Je to dosť chúlostivé. Snažíme sa pochopiť súvislosti, kedy sa nám to deje spoločne. Nie je to pravidelné, ale občas sa nám to stane spoločne. A ak sa v budúcnosti stane ešte niečo, čo by ovplyvňovalo nás oboch, bolo by dobré, keby sme zistili, či to niečo nespôsobuje, rozumieš?“
„Ani najmenej,“ zavrtel hlavou. „Nejaká vec sa vám deje zároveň a vy chcete zistiť, či to niečo nespúšťa?“
„Nespúšťa, no jasne, to je správny výraz,“ prikývol Harry. Ibaže Ginny stále nezdvihla hlavu a Sirius sa zamračil.
„Ou, ehm, aha…“ okomentoval. Harry povytiahol obočie a Ginny sa pomrvila. „Začali ste dospievať spoločne a ty cítiš prvý deň Ginninej periódy. Takže, ak tomu správne rozumiem, tak to niečo, čo sa vám deje spoločne, je istá činnosť, pri ktorej sa zbavujete istých špecifických potrieb?“ mrkol na Harryho. Ten sa nadýchol, potom ale vydýchol. Uchechtol sa.
„Správne si to odhadol. Je dosť blbé utekať z klubovne s tesnými nohavicami,“ zaškľabil sa naňho.
„Ehm, jasne, správne,“ prikývol vážne. „A čo tak nájsť si v tej klubovni dievča, ktoré by ti pomohlo?“ uprene sa naňho zadíval. Ginny sa potichu zachichotala. A Sirius sa usmial. Chcel, aby sa dievča trocha uvoľnilo. Iste, že je to intímna a chúlostivá téma, ale keď už raz majú spolupracovať, tak sa nesmú hanbiť. Hlavne keď je toto tým hlavným problémom. Možno budú iné a masturbovanie zapadne do zabudnutia, na nešťastie to ale teraz tak nie je.
A keď zdvihla hlavu, tak im to obom aj povedal. Harry s tým problém nemal a zdalo sa, že bola pokojnejšou.
„Ani sa nedivím, že ste o tom nepovedali starému pánovi,“ povedal naoko vážne. V očiach mu blyslo a obe decká sa rozosmiali. „Výborne, ľady sa teda pohli,“ vypustil dívajúc sa na Ginny. „Je to úplne normálna vec, ktorá sa deje ľuďom v akomkoľvek veku už od počiatkov vekov a pochybujem, že by s tým niekedy prestali,“ mykol plecami. „Ja ale nie som ani taký chytrý, ako Dumbledore a Námesačník… a mám pocit, že ani ako Hermiona a ani nebudem mať možnosti niekde niečo zisťovať, keď budem zavretý v tom dome. Ste si obaja istí tým, že chcete, aby som bol ja vaším dôverníkom?“
„Rozhodne,“ povedala Ginny presvedčivo. „Ako si povedal, my potrebujeme dôverníka. Potrebujeme niekoho, s kým by sme sa o tom mohli bez problémov porozprávať, spoločne porozmýšľať a skúsiť prísť k nejakým logickým záverom. Riešenie zrejme neexistuje, aj keby sa do toho zapojila armáda géniov, v tom prípade nám nie je Dumbledore k ničomu.“ Harry súhlasne prikývol. „Možno, ak sa nám stane niečo menej… intímne, tak to zavesíme na nos aj Dumbledorovi,“ vypustila už len s náznakom pýrenia. Sirius sa usmial.
„Tak teda ďakujem za dôveru, vážne. Stále ale existuje možnosť, že žiadny spúšťač nemusí existovať,“ upozornil.
„No, v tom prípade to bude rozhodne zaujímavé,“ zaškľabil sa Harry.
„Alebo môže byť viacero spúšťačov. Pozrite na dementorov. Harrymu sa chystali dať bozk, ty si odpadla. Keď na vás pôsobia, počujete Lily. Možno to platí aj pre tvoju menštruáciu. Je to svojím spôsobom negatívny zážitok, hoci prirodzený, ale zrejme nijako príjemný. Na Harryho môže vplývať tvoje vnímanie… bolesť, nepohodlnosť, mrzutá nálada,“ dumal.
„To by mohlo byť,“ prikývla Ginny. „Ale Harry mal hromadu zranení, spadol z metly, ako si iste pamätáš a necítila som nič.“
„Možno sa vtedy duša toho druhého ešte tak neozývala. Neviem. Jedno je ale isté. Mám z toho taký pocit, že vaše duše túžia byť kompletné, preto potrebujete byť raz za dva dni spolu. Aby sa upokojili. Vy aby ste sa upokojili. A zranenia… všimni si, že sú to skôr psychické traumy. Dementori… Dobre, uznávam, menštruácia je fyzická, môže ale vplývať tvoja psychika,“ mračil sa.
„Máš pravdu,“ ticho vyriekla uprene sa dívajúc na Siriusa. Ten jej pohľad opätoval. „Už nikdy nepovedz, že nie si taký chytrý, ako Dumbledore, Remus alebo Hermiona,“ stiahla obočie. „Tieto tvoje úvahy sú hodny viac, ako nám povedal riaditeľ…“
„To mi síce lichotí, drahá Ginny, ale uvedom si aj to, že ste riaditeľovi nedali kompletné informácie,“ pripomenul.
„A ty si uvedom, že pri dementoroch, potrebe objatia a menštruácii, akosi informácia o našich masturbáciách nie je podstatná,“ zaškľabila sa.
„Dobrá poznámka,“ uškrnul sa.
„A možno…“ ozval sa Harry váhavo. Obaja naňho pozreli. „Možno na naše masturbácie vplýva naše odlúčenie. Ako si povedal, naše duše túžia byť kompletné. Neviem, teraz si nespomeniem, ale možno sme párkrát meškali s objatím a pri potešovaní sa ťa tvoja duša vo mne dožadovala a preto som mohol reagovať únikom z klubovne. Mohol som ťa cítiť intenzívnejšie,“ nadhodil. Obaja naňho pozerali ako na zjavenie. „Čo?“
„Ale to je dosť prínosná úvaha, Potter,“ vyhŕkla Ginny pochvalne a šokovane. „To by mohlo byť. V tom prípade tu, v Brlohu, nezistíme nič, pretože sme spolu prakticky stále.“
„A to znamená, že ak pôjdeš v pätnástich rokoch na rande, budem ťa musieť predtým objať,“ natiahol.
„Čože to?“ uchechtol sa Sirius.
„Ginevra to chce pochopiť práve preto, aby som sa necítil nepohodlne, keď si s niekým vyjde, rozumieš?“
„No jasne. A prečo, pre Merlina, až v pätnástich?“
„Pretože sa Harry rozhodol, že sa z neho stane strážny pes.“
„Ste neuveriteľní,“ zasmial sa Sirius. „Aj napriek tomu, čo sa vám všetko deje, ste úžasní. Obaja,“ vrtel hlavou.
Díval sa na ešte stále relatívne malé deti, hoci dospievajúce, ktoré za dva roky museli vyrovnať s mimoriadnymi traumami a zmenami v živote. Spomenul si na chvíle, kedy za ním chodili a on bol stále len psom. Držali sa za ruky, objímali a tisli k sebe. Myslel si, že cítia potrebu sa navzájom ochraňovať, pretože na iné veci boli vtedy skutočne ešte malí. Bolo to také samozrejmé, nežné a pritom silné. Čisté a prirodzené a on si skutočne myslel, že sú len dobrí kamaráti. Teraz to už chápal. Ich vzťah bol fakticky výnimočne nevinný.
„Tak to spravíme asi takto. Teda vy to samozrejme spravíte. Keď prídete na Rokfort, budete sa snažiť byť od seba dva dni. V škole, keď nie ste v rovnakom ročníku, by to nemalo byť nič zložité. A potom sa jeden z vás rozhodne venovať sa sám sebe. A ak je Harryho úvaha správna, ten druhý to bude chcieť robiť tiež. Len pozor, aby ste boli obaja na tmavom a pustom mieste,“ uškŕňal sa. „V tom prípade by skutočne bolo potrebné len to, aby ste boli spolu každý deň. Aby boli vyše duše pokojné. A myslím, že by už viac trápnych situácií nemalo nastať. No a čo sa týka dementorov a toho ostatného,“ mierne stiahol obočie. „Možno aj to má na to vplyv…“
„Nie, to asi nie,“ zavrtel hlavou Harry. „Keď sme vtedy večer šli k Hagridovi, boli sme predtým spolu. Poslal som Ginny za Remusom. Ak by naša teória bola správna, nemohla by odpadnúť.“
„Ale to bol život ohrozujúci stav,“ dumala aj Ginny. „To si myslím, že je o niečom úplne inom.“
„Máme málo indícií, ktorých by sme sa mali držať,“ skonštatoval Sirius. „Uvidíme, čo bude ďalej. Možno už nič. Možno je toto všetko, čo sa vám prihodí a možno nie.“
„Skôr nie,“ nadhodil Harry.
„Správne, skôr nie,“ prikývol. „Dobre, s týmto teraz už asi nič nespravíme. Čo ale môžeme spraviť, sú vaše animágske formy. Harry rozprával… a hneď zajtra pôjdeme na tú peknú lúku, ktorú som videl a vy to zviera zo seba dostanete, aj keby som ho mal sám vytiahnuť.“
„Zajtra príde Ron,“ upozornil Harry.
„No a? Dostane ponuku. Môže sa to učiť tiež. Som tu teraz ja, takže máte ospravedlnenie, prečo byť spolu,“ zaškľabil sa naňho. „No a… nedá mi sa neopýtať, Harry,“ šibalsky sa naňho pozrel. „Chodíš už s niekým?“ nevinne sa spýtal.
„Čože?“
„Možno tak s Ronom na vyučovanie,“ natiahla Ginny a Sirius sa rozosmial.
„Ginevra, mlč,“ zamračil sa na ňu Harry. „Nie, ešte nemám ani štrnásť, pre Merlina.“
„Je zvláštne, ako je váš vek niekedy výhodný a niekedy nie. Tvoj otec bol prvý raz na rande v dvanástich. Je síce pravda, že to bol absolútny prepadák a to dievča od neho utekalo s plačom, pretože ju nechtiac pohrýzol do pery, ale aspoň zbieral cenné skúsenosti. Ty už máš? Nejaké skúsenosti?“
„Nie,“ vyhŕkol zapýrene. „A ani ich nechcem mať.“ Škaredo zagánil na Ginny, ktorá sa potichu chichotala. „A ty sa láskavo nesmej.“
„Hm, v tom prípade budeš znevýhodnený,“ zamyslene skonštatoval.
„Čo tým myslíš?“ podozrievavo sa spýtala Ginny. Rozhodne mal niečo za lubom. Nerobil by si žarty zo svojho krstného syna.
„Ehm, pochopil som, že to má byť tajomstvo,“ nevinne sa usmial. „Takže vám nemôžem nič povedať. Ale keďže mám svojho krstného syna veľmi rád, tak aspoň budem varovať. Nauč sa tancovať a nájdi si dievča hneď, ako prídeš na Rokfort,“ vypustil a postavil sa. „Merlin, už bude jedna hodina. Musím ísť spať…“
„Počkaj, Sirius, čo tým myslíš?“
„Dobrú noc, milé deti…“ a s úškľabkom zmizol za dverami.