„A kedy ma odtiaľto pustíte?“ spýtal sa Harry Poppy po tom, čo mu naservírovala obed. Celkom ľahký a jednoduchý.
„Ste hore pár hodín. Nechcite po mne, aby som vám začala vymenúvať všetky procedúry, ktoré som na vás musela páchať,“ zaprskala. Bolo to ale miernejšie prskanie, než v minulosti. Iste, aj ona bola Fénix, aj keď nie tak aktívny, aby si ju hneď každý pamätal. „Tu, tieto elixíry. Kopnite ich do seba,“ povzdychla a čakala, kedy jej výzvu splní. „Ste však už relatívne v poriadku. Síce slabý, ale dokážete sa o seba postarať. A vzhľadom k tomu, že za štyri dni končí škola, tak vás pozajtra pustím… Aby ste sa stihli pobaliť a osláviť víťazstvo,“ mierne sa pousmiala a odkráčala.
„Fajn,“ skonštatoval a pustil sa do chudého vareného mäsa, zemiakov a zeleniny. Sirius odišiel za Dumbledorom. Ako sa vyjadril, museli spolu hodiť reč. A na vyzvedanie nereagoval. Osamel a ošetrovateľka mu priniesla obed. Po vyučovaní sa tam vraj majú stretnúť všetci, aby im povedali pravdu.
Harry ležiac v posteli a rozcvičujúc si rameno premýšľal o tom, čo mu vravel Sirius. O všetkom. O Moodym, ktorý ich všetkých tak krásne oklamal. O Červochvostovi, ktorého hádam tajne odsúdia a zverejnia informáciu o Siriusovej nevine a zbavení obvinení. A tak nejako sa musel stále vracať k Siriusovmu odchodu za Dumbledorom. Nemal z toho dobrý pocit.
„Harry,“ ozvala sa potichu Ginny, keď za ním prišla. A v tom momente šli všetky myšlienky bokom. „Ako ti je?“ spýtala sa, keď sa prestali objímať. Uprene sa jej díval do očí. Vyzerala lepšie, než v tú noc. Mala trocha farby a bola pokojná. Teraz už áno.
„Mrzí ma to…“
„Keď nebudeš držať ústa, tak ti po nich plesknem,“ varovala ho s úškľabkom.
„Na tvojom mieste by som tomu veril,“ zaceril sa Ron od dverí. Vedľa neho bola Hermiona. A Harry sa konečne uvoľnene usmial. „Vyhral si turnaj, uvedomuješ si to, že áno?“ Ron ho plesol po pleci. Po zdravom. Hermiona ho jemne objala.
„Áno, jasne. Uvedomujem si, že ma ten pohár vzal do pekla,“ zaškľabil sa. Držal Ginny za ruku, hoci to práve v tej chvíli nepotrebovali až tak nutne. Chcel ju držať, cítiť a byť presvedčený, že je v poriadku.
Priatelia mu rozprávali o tom, ako celý Chrabromil oslavuje svojho víťaza. To potvrdil aj sám Cedric, ktorý hovoril o tom, ako viedol svoj posledný zápas a Harry ho predbehol. O päť metrov, ale to nebolo podstatné. Na otázku, kam Harry zmizol zareagoval Ron, ktorý tvrdil, že jeho zmiznutie bolo poslednou skúškou pre víťaza. Pohár ho preniesol na utajené miesto, kde musel absolvovať ešte jednu skúšku. Akú, to samozrejme vie len Harry.
Vlastne to ani lož nebola. Skúšku absolvoval poriadnu. Oslavnú hostinu, na ktorej sa zúčastnia aj Durmstrangčania bez Karkarova a Beauxbatončania naplánovali na posledný večer pred odchodom na prázdniny. A zdalo sa, akoby aj frflanie na Harryho adresu ustávalo. Cedric férovo uznal Harryho za víťaza a Bifľomorčania toto vzali za vlastné. A Bystrohlav napokon tiež vyzeral zmierene. O Slizoline nebolo potrebné vravieť.
No a potom im Harry rozprával o tom, s čím musel v labyrinte zápoliť. Na Rona spravilo dojem odstránenie acromantuly a dušoval sa, že sa vybuchujúce zaklínadlo poriadne naučí aj on. Hermiona pri tejto téme mlčala. Hoci im už bolo jasné, že na Viktora uvalil falošný Moody Imperius, aby Harrymu odstránil z cesty protivníkov, nechcela sa k tomu príliš vracať.
O čosi neskôr za Harrym prišli aj ostatní členovia jeho tímu, hoci sa k nemu pokúšali dostať viacerí Chrabromilčania, ich pokusy boli ale zmarené. Luna s Lucy a Nevillom dostali pozvanie od samotného riaditeľa. A Harry pri tej príležitosti vstal z postele, aby na si na pyžamo navliekol habit a nevyzeral ako smrteľne chorý.
Ako prvá sa k partii detí pridala Poppy, ktorá to mala najbližšie.
„Potter, dovolil vám niekto vyliezť z postele?“ zamračila sa naňho hneď, ako ho zbadala. Povzdychol.
„Cítim sa dobre a budem len sedieť, madam. V momente, ako by som cítil slabosť, ľahnem si disciplinovane naspäť,“ sľúbil nevinne. Ron sa uchechtol.
„No veď preto,“ prikývla a začala chystať stoličky. Lucy sa k nej pridala, aby jej pomohla. „Budem vás dôkladne sledovať,“ vyhrážala sa symbolicky.
„Tým som si istý,“ šepol sám pre seba. Pozrel sa na Ginny. Vyzerala zmierene. Skoro dva roky sa snažili ich prepojenie utajiť. Odhaľovali stále nové situácie, do ktorých sa dostávali. A dnes sa o tom malo dozvedieť veľa ľudí. Veľmi veľa.
„Výborne, začíname sa zhromažďovať,“ ozval sa od dverí Albus Dumbledore, s ktorým prichádzali Molly a Bill. Pani Weasleyová okamžite kontrolovala ako Harryho, tak aj svoju dcéru. „Ako sa cítiš, Harry?“ spýtal sa Albus.
„Celkom dobre, vážne,“ odvetil spoza Mollynho zovretia. Riaditeľ sa usmial.
„Výborne, to som rád. Tichošľap šiel pre Remusa a Tonksovú, prídu cez krb profesorky McGonagallovej,“ oznámil mu.
„Skutočne sa cítiš dobre, zlatko?“ Molly sa mu pozrela do očí. A on jej pohľad opätoval. Prehltol. A prikývol. „To je dobre,“ usmiala sa naňho. Potom sa ale narovnala, pozrela na ostatné deti, na ktoré sa usmiala a odišla si sadnúť k riaditeľovi.
„Myslím, že si toho už dosť domyslela,“ šepla mu Ginny.
„Áno, hádam sa s tým vyrovná,“ díval sa na Molly. Nezačala ho nenávidieť a to bolo dobrým znamením.
„A aby som nezabudla… môj najstarší brat, Bill Weasley… a toto sú Lucy Simmonsová a Neville Longbottom. Lunu si hádam pamätáš,“ zoznámila ich Ginny. Bill vstal, aby deťom podal ruku, na čo sa Lucy začervenala a Neville takmer padol pod pevným zovretím.
„Priatelia mojej sestry sú aj mojimi priateľmi,“ zazubil sa na nich.
„Och, aký patetický,“ drgla ho Ginny do ramena. S úškrnom. Aj jej brat vyzeral celkom priateľsky. Mohlo to byť ale tým, že ešte riadne nevedeli, o čo vlastne ide.
„Vskutku pestrá spoločnosť,“ vŕkol od dverí Snape a maródovi venoval len letmý pohľad, aby sa s úškľabkom postavil za riaditeľa.
„Nesadneš si, Severus?“ obrátil sa k nemu Albus. Snape k nemu sklopil pohľad.
„Vyvolalo by to dojem, že je to nejaké príjemné posedenie… zrejme pri kávičke a čajíku, ktoré, predpokladám, že objednáte a o to vskutku nestojím,“ prskol sarkasticky. Albus sa len zasmial, zato Molly vyzerala šokovane.
„No ako chceš, drahý chlapče…“
Harry si musel zahryznúť do jazyka a Ron sa skoro zadrhol. Snape mu venoval taký pohľad, že keby ho Harry ovládal, acromantula by pred ním vzala svojich osem nôh na ramená. Sirius sa zrejme musel dostať cez Dumbledorov krb na Grimmauldovo námestie a potom naspäť do Rokfortu a po hrade behal ako pes. Jasne, zatiaľ nebol zbavený obvinení a zbytočne ho nikto nemusel zahliadnuť. Každopádne teraz pribehol popri McGonagallovej, Remusovi a Tonksovej.
„Sirius Black, nemýlim sa?“ spýtala sa Luna okamžite, ako ho zbadala. Tlmené hovory stíchli a všetci na ňu pozreli. Vrátane čierneho psa. „No… sme pozvaní, aby sme sa dozvedeli niečo tajné. A toto by zodpovedalo,“ usmiala sa. „Ako sa na vás dívam, asi som sa trafila,“ Luna pozerala na profesorov.
„Ako si na to prišla?“ vyzvedala Hermiona.
„Minulý rok sa potuloval pri dedine. Dlhú dobu. A keď sme ho stretli, prejavil Harrymu city nehodiace sa k obyčajnému psovi. Raz som dokonca videla Harryho a Ginny na čistinke s týmto psom,“ ukázala naňho. Ginny prekvapene vyvalila oči. „Predvčerom bežal Rokfortom po tom, čo Harry zmizol z labyrintu. A dnes je tu. Vzhľadom k tomu, že je Harryho krstným otcom a Sršeň vždy veril v jeho nevinu, logicky by to mal byť on. Nie?“ mykla plecami. „Alebo ešte môžeme preberať to zvláštne niečo, čo je medzi Harrym a Ginny…“
„No ja čumím,“ okomentoval Ron. Harry sa zaškľabil. A uchechtol sa aj pes. A premenil sa.
„Skvelá dedukcia, slečna Lovegoodová,“ poklonil sa a vzal jej ruku do svojej, aby jej na ňu vtisol jemný bozk. „Áno, som Sirius Black. A nie, nie som vrahom, tak sa nedeste,“ usmial sa na Nevilla a mrkol na Lucy. „Vy musíte byť Lucy Simmonsová, slečna. Ginnina spolužiačka z Chrabromilu. A Neville Longbottom… och, Merlin, vyzeráte ako… vaši rodičia. Ale ako obaja. Rozumiete? Pri pohľade na Harryho každý povie… Ach, James! ale ako sa dívam na vás… Alica a Frank dohromady.“
„Teší ma, pán Black,“ Neville mu zovrel ruku kompletne zapýrený.
„Remusa asi predstavovať nemusíme, nie?“ zaškľabil sa na decká. „A toto je Nymphadora Tonksová, moja prasesternica, alebo čo… a tiež aurorka. Ale oslovujte ju Tonksová, upozorňujem dopredu.“
„Teší ma, slečna Tonksová,“ vyliezlo z Nevilla a podával jej ruku.
„Len Tonksová, prosím. A tiež mi tykajte. Možno sú tu všetci starí ako Matuzalem, ale ja nie,“ zahihňala sa. Popodávala si ruky so všetkými. „Harry,“ mrkla naňho.
„S tým Matuzalemom nesúhlasím,“ ohradil sa Sirius. „Tridsaťpäť nie je dôchodkový vek… Och, hádam som nikoho neurazil,“ obrátil sa k profesorom. Albus sa usmieval, Poppy pýrila.
„Vy ste potrebovali byť vždy vtipný, pán Black, však?“ zamračila sa Minerva.
„Nepotreboval, ja som bol…“
„Môžeme už konečne začať?“ zavrčal Snape. „Tieto šaškoviny by ste mohli realizovať aj v súkromí…“
„Bla-bla-bla…“
„Dobre teda!“ zasiahol Albus a postavil sa. „Poprosím, posadajte si a zrejme začneme.“
Harry zamyslene pozrel na Siriusa. Niečo ho upokojilo, s niečím bol spokojný. A aj Dumbledore vyzeral uvoľnenejšie. Možno si niečo vysvetlili, to šiel predsa Sirius riešiť s Dumbledorom. Nejaké ich nezhody.
„Začnem ja, ak dovolíte,“ Albus pozrel na Harryho. Mykol plecami. „Dobre. Zrejme by sme sa nikdy nestretli v takomto zvláštnom zložení, ale stalo sa. A stalo sa to preto, lebo ste sa všetci stali svedkami niečoho zvláštneho, čo vyvolalo otázky a na tie sa vám teraz pokúsime odpovedať. Skôr ale, ako sa tak stane, poprosím všetkých, aby sa zaviazali prísahou, že nikdy nič nepovedia o tom, čo sa tu dozvedia,“ pozrel na všetkých.
„Čoho som sa mal stať svedkom?“ nečujne sa spýtal Neville Rona.
„Pochopíš. A začal by si sa pýtať, skôr či neskôr,“ odvetil Ron rovnako potichu. Hermiona sa uškrnula pod nos. Bola najbližšie, počula ich.
„Súhlasíte všetci s prísahou? Nejedná sa o žiaden Neporušiteľný sľub. Bude to len prísaha, ktorou sa zaviažete Harrymu a Ginny, že ich tajomstvo neprezradíte. Nikdy a nikomu. Po pravde, chcel som to byť najskôr ja, kto by prijal prísahu, prípadne Sirius, ale oni dvaja sú najpovolanejší, aby ju od vás prijali…“ díval sa na prísediacich.
„Nikto… ani Artur?“ spýtala sa Molly. „Je to predsa otec svojej dcéry, s ktorou je niečo… zvláštne. Mal by to vedieť.“
„Práve Artura by som týmto nezaťažoval, Molly,“ Albus k nej podišiel. „Alebo aspoň nie tak skoro. Slečna bude preňho stále tým malým dievčatkom. Nemusel by sa na to dívať s čistou hlavou. Preto som rád, že je tu William. Môže túto funkciu… suplovať…“
„Suplovať funkciu otca našej Ginny?“ neveriacky sa zaškľabil Bill. „Zrejme ju nepoznáte, pán profesor. Rozhodne bude stačiť, keď budem vystupovať ako jej brat. Pre moje dobro určite.“ Ginny sa zapýrila, Ron prikývol a Sirius uchechtol.
„No ale…“
„Molly, neskôr, ak budeme vedieť niečo viac, potom áno, ale dovtedy…“
„Vy neviete?“ zamračila. Práve v tomto momente sa jej to prestalo páčiť. Albus Dumbledore niečo nevie a to je kritická chvíľa.
„V tejto chvíli nie,“ rázne zavrtel hlavou. Molly ovisli ramená a pozrela na Ginny. Arturove malé dievčatko? Už v tejto chvíli vyzerala dospelo, až hrôza.
„Mami, je to v poriadku, vážne,“ usmiala sa jej dcéra. Snape nervózne prešliapol.
„Keby ti to neubližovalo, ale takto…“
„Väčšinou je to v poriadku. A pravdou je, že sa s tým momentálne môžeme len zmieriť, vieš? Ale pokým nezložíš tú prísahu, tak sa nedozvieš nič,“ vypustila Ginny. Nebola rada, že ju sleduje toľko ľudí.
„Ja neviem…“ pozrela na svojho najstaršieho syna.
„Otcovi môže sama Ginny povedať pravdu neskôr, nie?“
„No tak dobre…“
„Výborne,“ pokračoval Dumbledore. „Ide len o jednoduchú prísahu po porušení ktorej človek nezomrie, ako pri iných prísahách, rozhodne ho ale budú trápiť výčitky svedomia až do tej miery, že bude schopný zabiť sám seba.“
„Čiže horšia prísaha,“ prikývla Minerva. „Ja súhlasím, samozrejme.“
„Weasleyovci tiež,“ zahlásil Bill a pozrel na Rona, ktorý samozrejme prikývol. Súhlasili aj ostatné decká a Fénixy. Dokonca aj Snape.
„Každý dostanete papierik, ktorý prečítate obom. Začnem ja, ak dovolíte, hoci to nepovažujem za potrebné,“ usmial sa na Harryho a potom k nim pristúpil. Vytiahol papierik, ale neotvoril ho. Pokľakol pred deťmi, čo vyzeralo dosť… impozantne. Ginny sa zapýrila, keď jej vzal Albus do rúk dlaň.
„Ja, Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore sa zaväzujem tebe, Ginevra Weasleyová, že nikdy , nikde a za nijakých okolností, pokiaľ nebudem prinútený nekalými prostriedkami, nikomu neprezradím nič o tvojom a Harryho, o vašom spoločnom tajomstve. Merlin pri mne stoj!“
Po prísahe sa okolo ich zápästí omotala zelenkavá stuha.
Pokračoval prísahou Harrymu a potom pokračovali ostatní, každý si kľakol ako pred Ginny, tak aj pred Harryho, aby sa im zaviazali a Harrymu sa to zdalo zvláštne, podivné až takmer mystické. Pristúpil aj Severus. Len Lucy zaváhala.
„Ja niečo mám, o čom by som chcela povedať,“ vyriekla, keď na ňu Dumbledore pozrel. Ostávala už len ona. „Chystáte sa ma prijať do tohto špecifického okruhu… a ja mám tiež tajomstvo, o ktorom musím hovoriť…“ kútikom oka pozerala na Harryho.
„Slečna Simmonsová, zadržte,“ prerušil ju Dumbledore s chápavým úsmevom. „Situácia ohľadne vašich rodičov je mi veľmi dobre známa a ubezpečujem vás, že keby som tomu aspoň sčasti veril, vy by ste na Rokforte neštudovali, rozumiete?“ zadíval sa na ňu ponad okuliare. Mykla plecami. O čosi pokojnejšie. „Samozrejme, ak cítite, že sa potrebujete zveriť svojim priateľom, spravte tak. Ale nerobte to len preto, pretože si teraz myslíte, že zrádzate niečiu dôveru, dobre?“
„Ehm, áno, pán profesor,“ prikývla. Potom podišla najskôr k svojej kamarátke, ktorá sa na ňu usmiala. A prisahala. Keď sa obrátila k Harrymu a on sa na ňu pozrel, bodli ju výčitky svedomia. Ale nezradila by ho, aj keby neexistovala prísaha. A povie mu to. Zaviazala sa aj jemu.
Sirius šepol Harrymu, že to on navrhol prísahu a Harrymu sa trocha uľavilo. Aspoň, že existoval pôvodca jeho momentálneho trápneho pocitu. Niekto, na kom sa môže neskôr za to voziť.
„Tak sa do toho pustime,“ Albus pozrel na Siriusa a ten prikývol. „Všetci tušíte, prečo sme sa tu stretli. Všetci ste pred dvoma dňami videli niečo, čo vaše mozgy nedokázali pobrať. A je to pochopiteľné. Všetci ste videli prazvláštne reakcie slečny Weasleyovej, na prvý pohľad nelogické, hraničiace so šialenstvom, pretože neexistoval vonkajší podnet, žiadne racionálne vysvetlenie jej stavov. Zvracanie, plač, cítenie bolesti, videnie niečoho… neviditeľného. A boli to silné reakcie, ak si spomínate. Mnohí viete, o čom to celé bolo. Väčšina ale nie. Po tom, čo sa dialo si ale mnohí domýšľate že to, čo cítila, cítila za niekoho,“ pozrel na deti. Obe mali sklonené hlavy. „Správne. Harry sa ocitol blízko Voldemorta a pálila ho jazva… v Ginny to vyvolalo nevoľnosť a zvracanie. Kombinácia bolesti jazvy a neskutočnej bolesti, spojenej s dotykom Voldemorta Harryho trýznili, ale cítila to aj ona. Plakala za Harryho, keď ho mučil Cruciatom. A videla jeho očami, keď naňho uvalil Imperius. Toto všetko ste si mohli domyslieť. Stretli sme sa tu ale preto, aby sme vysvetlili prečo tomu tak je. Alebo aspoň, aby sme prezradili, čo o tom vieme a nie je toho veľa,“ na moment sa odmlčal a pozrel na Siriusa. Prikývol a postavil sa.
„Budem pokračovať, ak dovolíte. Ako vravel profesor… potrebujete pochopiť, prečo sa to deje. Upozorňujem ale na fakt, že ani ja, ani profesor Dumbledore, Remus a Snape ani len netušíme, čo konkrétne sa deje. Čiže ide skôr o to, aby ste všetci prijali, že sa niečo deje a zmierili sa s tým,“ pozrel priamo na Molly. Sedela ako skamenená s pohľadom upretým na dcéru. „Pred dvoma rokmi sa stalo niečo, čo sa neskôr uzavrelo ako nemilá nehoda s našťastie nie katastrofálnymi následkami. Ide o Tajomnú komnatu. Ale keď vysvetliť, tak asi všetko,“ obrátil sa na Ginny, ktorá sčervenela. Pozrela na Harryho. Opätoval jej pohľad. Povzdychla.
„Toto je moja časť príbehu,“ potichu z nej vyšlo a postavila sa. Sčervenela ešte viac. Boli to ale ľudia, ktorí o tom vedeli a ľudia, ktorých mala rada. A Poppy s Minervou a Tonksovou. „Pred mojím prvým ročníkom mi jeden človek podstrčil istý denník. Prázdny, ktorý vpíjal atrament a… vlastne sa so mnou rozprával,“ pozrela na Minervu. Mala stiahnuté obočie. „Posadol ma, dá sa to tak povedať. Neskôr sme zistili, kto bol Tom Riddle…“
„Temný pán, ak by to niekoho zaujímalo,“ vypustil Snape ľadovo.
„Veď viete kto?“ vyhŕkla Pomfreyová.
„Áno.“
„Nevedela som to vtedy, samozrejme,“ povzdychla a obrátila sa k svojim dvom spolužiačkam len preto, aby ostatným stála chrbtom. „Postupne ma ovládal stále viac a viac… bral si moju dušu, ktorá ho posilňovala. Prostredníctvom mňa otvoril Tajomnú komnatu a vypustil baziliska. Ja som ho štvala proti čarodejníkom s muklovskou krvou. Čím viac som sa s ním bavila, tým bol silnejší a ja slabšia… a hlúpa, pretože som si neskoro uvedomila, čo sa deje. V tom čase už Harry s Ronom a Hermionou po tom pátrali, pretože všetci obviňovali Harryho. No a tak sa stalo, že… jednoducho sa mi Tom priznal, čo chce spraviť. Na jeho príkaz som mala zabiť Harryho,“ odfrkla si. „A priznala som sa. Potrebovala som sa Toma zbaviť, ale mohla som umrieť. A jediný, kto ho dokázal zdržať natoľko, aby ma nezabil, bol Harry. Pretože to bol Voldemort a chcel sa dostať k tomu, kto ho zničil ako maličký. Aj to som mu vykvákala, okrem iného,“ zavrčala nahnevaná sama na seba. Harry bol ale za ten hnev rád. Aspoň to neboli už výčitky, sebaobviňovanie a hanba. „Šli sme do komnaty. Tom ma posadol, vzal zo mňa všetko a získal telo. Harry porazil baziliska, denník mu zaboril do zuba a tým zničil Toma a mne zachránil život,“ pozrela na Harryho a usmiala sa. „No a tam…“ zamračila sa a pozrela na Dumbledora.
„Tam sa stalo práve to, čomu nerozumieme,“ pokračoval Albus. „Len predpokladáme. Duša slečny Weasleyovej bola v denníku. Pri zničení denníka sa ničil Tom a jej duša sa vracala do jej tela. Ibaže… a sú to len predpoklady, ale nič iné to nemôže byť… pri návrate do jej tela prechádzala Harryho telom, ktorý bol poranený od zuba baziliska. Predpokladáme, že pri tomto kontakte sa odtrhol kus Harryho duše, ktorú nahradil kus Ginninej duše a naspäť k nej sa vracala jej duša s týmto vymeneným kúskom…“
„Moment!“ prerušila ho Molly. „Oni majú vymenené duše?“ Bill sa napriamil.
„Nie celé. Len kúsok. Nie je to tak, že by Harry mal v sebe Ginninu osobnosť. Má v sebe len jej malú časť, ktorej stratu si vlastne ani neuvedomujú, pokiaľ…“
„Potrebujeme proste byť každé dva dni pri sebe, to je všetko,“ ozval sa konečne aj Harry. „Som stále ten Harry, ako predtým. Len keď sme od seba dlhšie ako dva dni… každý deň byť spolu je ideálne… tak sa ten kúsok Ginny vo mne dožaduje svojho zvyšku a my sa musíme stretnúť, aby sme sa objali. To sme zhodnotili ako najlepší spôsob ako sa zbaviť nervozity, nepokoja, pocitu frustrácie, ktorá v nás rastie v závislosti od toho, ako dlho sme od seba.“
Molly sa naňho dívala ako na zjavenie a Bill premýšľal dívajúc sa na svoju sestru. Ginny vyzerala ale vyrovnane, presvedčene, bez hanby a s istotou.
„No ty …“ skonštatoval na záver.
„To sedí,“ prikývol Sirius.
„Mne ste sa od začiatku zdali… výnimoční,“ usmiala sa Luna a pristúpila k Ginny, aby ju objala. „Ďakujem za dôveru. Buď si istá, že to nikomu nevyzradím.“
„Ja viem,“ opätovala jej objatie. „Ty si nás odhadla vlastne ako prvá. Keď sme ešte ani my nevedeli, čo sa deje.“
„Iste. Vaše správanie k sebe samým bolo úplne iné, ako obyčajné. A pamätáš, čo som vám vravela? Čo som si pomyslela?“
„Luna, teraz nie, prosím…“
„Ako chceš…“
„Ale to nemôže byť všetko, nie?“ Molly sa postavila, v tvári bledá a prebodla Albusa pohľadom. „Cítia za seba… čo všetko sa vlastne deje?“
„Máš pravdu, nie je to všetko,“ Dumbledore podišiel k Harrymu a položil mu ruku na rameno. „Už ste zistili, že cítia za toho druhého, ak sa deje niečo zlé. Pálenie jazvy, Cruciatus, Imperio… odlúčenie. Nevieme, čo všetko to môže byť, ani čo ešte zákonite príde. A oni za to nemôžu, to si uvedom Molly. Stalo sa. Je to daň za to, že prežili v Komnate. Zachránili si navzájom životy a toto dostali ako…“
„Bonus?“ skúsil Sirius. Molly ho zavraždila pohľadom. „Je to pravda, drahá Molly. Nie sú to len negatíva, vieš? Sú to aj pozitíva. A čo pozitíva, oni dvaja sú schopní výnimočných činov,“ slabo sa pousmial. Molly zavrtela hlavou a pozrela na dcéru.
„Je to pravda, mami. Mne to nevadí, vieš? Dobre, zvraciam, plačem a čokoľvek a napriek tomu to mám rada. A nielen to,“ obrátila sa k Lupinovi, ktorý sa jemne usmieval. „Pán profesor, môžeme?“
„Remus, prosím. Určite áno. Prisahali sme všetci, nikto to nezradí.“
Ginny sa usmiala viac a podišla k Harrymu, ktorého chytila za ruku a postavila zo stoličky. Pár sekúnd sa na seba dívali. Pochopili sa.
Držiac sa za ruky obaja napriahli prútiky, aby vykríkli zaklínadlo, po ktorom sa v nemocničnej izbe zhmotnili dva Patronusy. Ich Patronusy, ktoré sa najskôr prebehli, aby sa ukázali všetkým a potom priklusali k svojim čarodejníkom.
„Ale… to je…“ vyhŕkla Minerva a spravila krok k deťom. Dívala sa na nich šokovane a fascinovane zároveň.
„Teda, do prdele, Ginny!“ skríkol Bill a skúsil sa dotknúť jednorožca. „Je tvoj. Ale to je…“
„Magické zviera ako Patronus, to je rarita,“ Tonksová sa usmiala na obe deti. Poppy len civela.
„Mami,“ šepla Ginny a podišla k Molly, ktorá vytriešťala na svoju dcéru oči. „Budem mať štrnásť rokov a už dokážem vyčariť Patronusa. A nielen to. Magické zviera. A nie je to tým, že som Ginny Weasleyová. Je to tým kúskom Harryho, ktorý mám v sebe a ktorý mi dáva ešte oveľa viac, vieš?“ potichu jej dohovárala.
Momentálne bolo najdôležitejšie prehovoriť Molly. Celkom logicky. Tá mala milión dôvodov k protestom. Fénixy sa nemajú s čím vyrovnávať, môžu fakty len prijať. Rovnako ako deti. Molly bola ale matka, ktorej dcére sa toto všetko dialo.
„Ginny…“ pípla a zosunula sa na stoličku.
„A vieš, ako sme spomínali, že sa Harry premenil? Pamätáš na to, však?“ dohovárala jej. Molly prikývla stále neschopná slova.
„Premenil… na zviera?“ spýtal sa Bill.
„Áno, na zviera,“ prikývla Ginny.
„Nielen ja sa viem meniť, vieš?“ Harry pozrel na Billa. Ten sa prekvapene pozrel na svoju sestru.
„Ty?“
„My, to je lepší termín,“ usmiala sa. Pozrela na Harryho. „Najprv môj, dobre?“ spýtala sa. Prikývol.
A za pár chvíľ miestnosťou lietali dvaja sokoly, aby vypískli a zlietli k zemi.
„Och, Merlin…“ zhodnotila Molly.
„Pekní vtáci,“ usmiala Luna.
„Nie ste ale registrovaní, však?“ Minerva sa obrátila na Albusa. „Pýtať sa, prečo sú rovnaký druh, je asi zbytočné. A pýtať sa, kto ich to naučil, je ešte zbytočnejšie,“ zamračila sa na Siriusa, ktorý zdvihol ruky prezentujúc tým svoju nevinu.
„Počkať!“ prerušil ju Bill. „Vravela si… najprv môj? Akože, ten sokol je tvoj? A je ním aj Harry? Čo je potom Harryho?“
„Ocelot,“ oznámila prosto.
„Dve formy… vy sa viete premieňať do dvoch zvierat?“
„Úžasné.“
„Vieme,“ prikývli a premenili sa. Molly sa so slzami stekajúcimi po tvári dívala na malú šelmu, menšiu z dvoch, ktoré sa zjavili a ktorá k nej prišla, aby ladne vyskočila do jej lona. „Ginny, zlato…“ šepla a pohladila ocelota po hlave. Ten zapriadol.
„Nestačím vyjsť z údivu,“ zavrtel hlavou Bill a sadol si. Druhý ocelot sa prechádzal po miestnosti. Poppy sa naňho usmiala. Tonksová ho pohladila. Rovnako ako Luna a Lucy.
„Nazdar, kámo,“ oslovil ho Ron s úškľabkom.
„Pekné premeny, obe,“ zhodnotila McGonagallová. „A predpokladám, že nechceme, aby sa zaregistrovali?“ spýtala sa Dumbledora. Trocha odstúpila, keď jej okolo nôh prešiel Harry a obtrel sa jej o ne.
„Harrymu sa takmer podarilo utiecť, keď sa zmenil na sokola. Len veľká túžba po dolapení Petra Pettigrewa ho primäla k tomu, aby sa zmenil na človeka. Ich formy sú rozhodne praktické a nikto nemusí vedieť, čím sú. Voldemort vie len o sokolovi.“
„Na mňa dojem nespravíte, Potter,“ zavrčal Snape, pretože naňho zavrčal ocelot. Sirius sa zaškľabil, ale kútikom oka pozoroval Molly, ktorá bola sklonená k svojej dcére, plakala a niečo jej šepkala do uší.
„Takže toto je pravda,“ povedal Harry, keď sa zmenil na človeka. Ginny zachytila jeho hlas a pozrela na matku. Tá sa usmiala a malý ocelot zoskočil, aby sa zmenil. „Teraz viete všetko,“ dodal a sadol si na stoličku. Poppy mala pravdu. Stále bol slabý.
„Je to šokujúce, to je fakt. Ale ak ste s tým vy dvaja zmierení, my asi budeme musieť tiež, nie?“ Tonksová pozrela na Remusa a Siriusa.
„Ja som sa zmieril už dávno,“ rozhodne vyriekol Sirius.
„A ja som na to prišiel po tom, ako obom pomáhal kontakt po napadnutí dementorom,“ pridal sa aj Remus. „Aj v tomto ukázali svoju výnimočnosť.“
„Mne je to vcelku jedno,“ zabrblal Snape. „Bol som ale do tohto kolotoča zatiahnutý, vystúpiť z neho sa nedá a vlastne ma to vcelku zaujíma.“
„Krásne si to zhodnotil, Sevie…“
„Black…“
„Dosť, obaja,“ zahriakol ich Dumbledore. „Vaše nezhody sem nepatria.“
„Pardon, zvyk je železná košeľa,“ natiahol Sirius a mrkol na Nevilla, ktorý sa naňho díval v nemom úžase.
„Minerva, je dôležité, aby si to vedela, keď sa budú potrebovať spojiť so Siriusom… prečo je to potrebné,“ pokračoval Albus. „Poppy, ak by sa stalo, že by mali nejaké zvláštne zdravotné problémy, budeš o tom vedieť. Nymphadora,“ oslovil aurorku. Zatvárila sa všelijako. „Pardon, Tonksová, ty si dôležitá hlavne na zahladzovanie stôp na Ministerstve… k tomu sa ešte dostaneme. U študentov je to jasné. Pán Weasley a slečna Grangerová to vedeli. Slečna Lovegoodová ich odhalila takmer okamžite. Slečna Simmonsová potrebovala niečo vedieť, pretože začala byť tiež podozrievavá. A pán Longbottom… no, ak doteraz nepodozrieval, určite by začal,“ usmial sa na Nevilla. Ten vyzeral, že ešte stále trávi získané informácie. „Vy ste pre nich dôležití nielen pre to, aby sa to utajilo, ale aj pre to, aby mali podporu. A čo sa týka vás…“ obrátil sa k Molly a Billovi.
„Artur to teda nemôže vedieť?“ spýtala sa Molly potichu. Neplakala, vyzerala zmierene, napriek tomu si nedokázala predstaviť, že by mala pred Arturom niečo tajiť.
„Myslím, že by bolo lepšie, keby to zatiaľ nevedel, Molly. Pozri, čo to spravilo s tebou a to ťa považujem za jednu z najsilnejších čarodejníc,“ vravel tichým hlasom. Sirius prikývol. „Artura by to… minimálne riadne rozhodilo, ak nie horšie…“
„Šľak by ho trafil,“ okomentoval Bill dívajúc sa na Ginny. Smutne sa usmiala.
„Áno, zrejme áno,“ povzdychol Albus.
„A neviete, čo s nimi bude ďalej? Nejde to nejako… napraviť? Budú takto do konca života?“
„Tak toto sú otázky, na ktoré skutočne nepoznáme odpovede,“ vypustil a posadil sa na stoličku. Harrymu sa v momente zdal veľmi unavený. „Ubezpečujem ťa, Molly, že ako ja, tak aj Severus a Sirius sa snažíme prísť na to, čo s tým spraviť.“
„Áno, určite,“ prikývla zamračene. Pozrela na Ginny. A na Harryho. Obaja na ňu upierali pohľady. Obaja boli ešte takí mladí. Prečo práve oni? Ibaže potom stiahla obočie ešte viac. „A čo keď… čo keď tá ich potreba…“ sčervenela ešte ako nikdy, „prerastie? Čo keď…“ zavrtela hlavou.
„Mami, to nie! Neexistuje. Je to predsa Harry!“ Ginny vyzerala znechutene. Harry na ňu pozrel.
„Vďaka, Gingin…“
„Vieš, ako to myslím,“ zamračila sa naňho.
„Nie, Molly. Ich potreba nie je taká, ako myslíš,“ zavrtel hlavou aj Sirius.
„Dobre. Možno. Teraz. Ale čo v budúcnosti?“ nepozdávalo sa jej.
„A keby boli obaja práve v túto chvíľu samými sebou… kto by zaručil, že sa do seba za rok, dva alebo desať nezamilujú?“ spýtal sa Albus.
„To fakt,“ Sirius na nich mrkol.
„Ale… predsa je to s nimi iné, nie? Potrebujú sa objímať, pre Merlina. Obaja sú v…“
„Mami, už dosť,“ zahriakol ju Bill.
„To by bolo, akoby som mala rada samú seba, vieš?“ skúsila jej to vysvetliť Ginny. „Akože, mám sa rada, to zase hej… ale po tejto stránke, nie,“ zavrtela hlavou. „Ako keby som milovala samú seba a to nejde, nie?“ pozrela na Harryho. Prikývol.
„Je to tak. Je fakt, že mám Ginny strašne rád. Ale ako sestru. Viac ako sestru. Je viac aj ako najlepšia priateľka. Je mojou súčasťou… dá sa povedať, že mojím svedomím,“ zamyslene vypustil.
„Keby toto počula slečna Čangová, nerozišli by ste sa,“ potichu mu šepla.
„Daj s ňou pokoj,“ vrkol potichu.
„Ja…“ Molly sa nadýchla. „Asi s tým nespravím nič, však? Asi mi neostane nič iné, len vám všetkým dôverovať. Skúsiť sa s tým zmieriť a hlavne mlčať…“
„Mlčať budeš musieť,“ Bill ju pohladil po ramene. „Aby som ťa upokojil… v tomto prípade, ako druhý najstarší mužský člen našej rodiny, preberám úlohu Ginninho ochrancu a dám na ňu pozor, mami. Môže byť?“ čupol si k svojej matke a zadíval sa jej do očí. Po niekoľkých sekundách prikývla.
Harry pozrel na Ginny. Usmiala sa naňho. Viditeľne sa jej uľavilo. Bolo to niečo, čo si spočiatku chceli nechať pre seba. A keby sa veci nestali tak, ako sa stali, možno by sa im to podarilo. Najprv ale Remus, následne riaditeľ a Snape ich odhalili. Luna tiež, hoci tá videla len niečo zvláštne. Hermiona ich nachytala na hruškách. Potom sa priznali Siriusovi a museli povedať takmer celú pravdu Ronovi. Čoraz viac ľuďom sa ich správanie nepozdávalo. Lucy museli niečo prezradiť. A určite by to pokračovalo. Určite by bolo stále viac ľudí podozrievavejších.
Lenže situácia sa vyvinula tak, že sa dostal k Voldemortovi a správanie Ginny bolo vážne nepochopiteľné. A nanešťastie tam bolo viac ľudí, ktorí sa toho stali svedkami. Možno by riaditeľ niečo nahovoril Poppy. Možno dokonca aj Minerve, či Tonksovej. Možno sa dali nejako prehovoriť decká. Ale Molly a Billovi a hlavne Molly, ktorá svoju dcéru pri tom všetko zvierala v náručí, tým by nenahovorili nič.
Billa presvedčil hlavne Patronus jeho sestry. Iste, dve animágske formy boli niečo neuveriteľné. Už len fakt, že sa vedela meniť na zviera. Čo zviera, dve zvieratá. Identické ako Harry. Toto všetko bolo zarážajúce a fascinujúce, ale jej jednorožec ho presvedčil o tom, že Ginny je mimoriadna. Ich vzťah je mimoriadny. Tonksová mala pravdu. Len výnimočný čarodejník dokáže mať za Patronusa magické zviera. Mal ho Dumbledore, fénixa. A jeho malá, štrnásťročná sestra sa práve nominovala medzi tých pár jednotlivcov v celej histórii, ktorí toto dokázali.
Toto všetko si uvedomovala aj Molly. Nebola hlúpa, chápala aké neskutočné veci tie deti dokázali a možno ešte dokážu. Stále to bola ale jej dcéra, ktorej sa to dialo. Jej malá dcéra, ktorú predsa mali ochraňovať. Pri čom všetci zlyhali, ako si pamätala po prvom ročníku. A bol to práve Harry, ktorý jej vtedy pomohol. Zahanbila sa pri myšlienke, ktorá ju nepríjemne hrýzla. Že by sa naňho mala hnevať, že by mala spraviť všetko pre to, aby jej dcére ten kúsok duše vrátil. Že by ho za to mala nenávidieť. Nemohol za to. Ani on a ani ona. Stalo sa. Daň za to, že prežili. A veľmi dobre si uvedomovala, že by jej Harry nikdy neublížil. S kúskom duše alebo bez neho. Teraz o to viac. Bude ju chrániť, o tom nepochybovala. Stále to bol ale Harry Potter. Pred dvoma dňami sa presvedčili o tom, že bude v nebezpečenstve zrejme nepretržite. Pokým bude na svete on. V tom prípade bude v nebezpečenstve aj Ginny. V oveľa väčšom nebezpečenstve, než zvyšok jej rodiny.
„Pán riaditeľ, Sirius,“ oslovila ich potichu. V miestnosti šumeli tlmené rozhovory. Remus diskutoval s Tonksovou a Billom. Minerva s Poppy, pri ktorých stál zamračený Snape. A deti boli v jednom hlúčiku.
„Čo máš na srdci, Molly?“ spýtal sa jej riaditeľ. Nervózne sa pomrvila.
„Poďme trocha ďalej, prosím,“ vyzvala ich a sama prešla až na koniec ošetrovne. „Ja by som chcela…“ mierne stiahla obočie dívajúc sa na mužov. Sirius ju pohladil po ramene. „K tomu všetkému, čo sa stalo… Arturovi to tak skoro nemôžeme povedať. Deti majú pravdu, zbláznil by sa z toho ešte skôr, než by všetko pochopil. A ja… no, uznávam to všetko, čo ste vraveli. Alebo teda, chápem to. Absolútne sa mi nepozdáva, ako Ginny trpela, keď bol Harry tam…“ na moment stíchla, aby prehltla slzy, ktorá sa jej už znova drali z očí.
„Rozprával som sa so Severusom, Molly. Dopodrobna mi povedal, ako to prebiehalo a že ste ju chceli omráčiť,“ pokojne zo seba vypúšťal slová.
„Áno, to je pravda,“ prikývla.
„Nedovolil to. A podľa jeho názoru, ktorý zdieľam ja, rovnako ako Sirius… ten kúsok Harryho duše v nej jej pomohol nezošalieť, rozumieš?“ zadíval sa jej do očí. Prehltla.
„Je to tvoja dcéra, Molly,“ pridal sa aj Sirius. „Pravá dcéra, a aj keby nebolo toho prepojenia, stala by sa z nej veľmi silná čarodejnica. A s tým kúskom, ktorý má, je už teraz neuveriteľne silná a bude viac. Zabudnime na to, že má štrnásť a Harry pätnásť. Už sme sa presvedčili, že v ich prípade vek nezohráva žiadnu úlohu.“
„Pravda,“ prikývol Albus. „Netušíme, čo sa môže stať presne tak, ako sme ešte pred dvoma dňami netušili, čo sa s ňou môže stať, keď Harryho niekto mučí Cruciatom a platí to samozrejme aj naopak, budem ale presvedčivo tvrdiť, že nech by sa stalo čokoľvek, oni dvaja sa s tým vysporiadajú.“
„Ale je to Harry Potter,“ potichu pípla. „Veľmi dobre vieme, že po ňom stále pôjde, pretože sa bude chcieť pomstiť. Milujem ho a neprestanem, nikdy, ibaže… bude v nebezpečenstve vždy. Hoci ho budeme chrániť. Pamätám, aký bol mocný vtedy a teraz bude zrejme ešte mocnejší. A ak nie mocnejší, tak nahnevanejší a spraví všetko pre pomstu. Ginny bude v tom prípade v rovnakom nebezpečenstve, ako Harry. Nemám pravdu?“ pozrela na oboch. Zrazu ju plač prešiel.
„Zrejme áno,“ pripustil Albus bez okolkov.
„Áno,“ zopakovala. A zamračila sa. „V tom prípade chcem, aby ste sa postarali aj o jej ochranu. Poviem to aj Billovi. Chcem pre ňu rovnakú ochranu, ako pre Harryho…“
„Ale to je samozrejmé…“
„Nechajte ma dohovoriť,“ prerušila Albusa. Sirius povytiahol obočie. Zrazu pred nimi stála bojovníčka Molly akú si pamätal. „Chcem ochranu, samozrejme. Ale nielen to. My ich budeme chrániť, ako najlepšie vieme. Stať sa ale môže čokoľvek. Chcem, aby sa dokázala brániť, ak by sa dostala do nepríjemnej situácie. Nielen držať ich v bezpečí. Pred dvoma dňami sme sa presvedčili, že sa k Harrymu dokáže dostať, aj keď je on na Rokforte,“ pokračovala rozhodne. Sirius pozrel na Dumbledora. Molly zjavne zdieľala podobné názory, ako on. „A ja nebudem čakať, kým sa niečo podobné zopakuje, rozumiete? Nemôžu sa len držať v bezpečí, ako porcelánové bábiky. Ani Ginny a ani Harry. Chcem, aby ste ich naučili brániť sa. Riadne sa brániť. Padlo tu prehlásenie, akí sú v tak mladom veku výnimoční. Čo už dokázali. Patronus a dve animágske formy. Výborne. Ale to nie je všetko, však?“ zabodla do riaditeľa oči. Sirius sa aj napriek neveselej situácii mierne uškrnul.
„No vidíš, a toto je téma, na ktorú som sa dnes už bavil so Siriusom,“ povzdychol Albus a pozrel na Siriusa.
„Som rád, že nemám taký názor len ja,“ vypustil a mierne sa na riaditeľa zamračil. Potom sa obrátil k Molly. „Profesor Dumbledore sa nevyjadril presne. Dnes sme sa na túto tému pohádali a som rád, že sme teraz dvaja, ktorí si myslia to isté. A napokon som sa s riaditeľom dohodol.“
„Na čom?“
„Najskôr to ale potrebujem prebrať s Harrym a Ginny, Molly,“ prezradil Sirius.
„Ale…“
„Pochop to. Sú to dve samostatne mysliace bytosti a my im nemôžeme nič prikazovať a zakazovať. My ich musíme presvedčiť. Byť k nim úprimní a nenútiť ich k ničomu. Keď nás ich stav prekvapil, skús si predstaviť, ako sa cítili oni, keď na to postupne prichádzali. Akí museli byť vydesení. A pritom to mali radi. Podvedome vedeli, že to nie je nič zlé, že je to mimoriadne. A potom sa mimoriadne udalosti začali diať. Nedívajme sa na nich ako na deti. Dívajme sa na nich ako na seberovných a výnimočných. Pretože to oni sú,“ vyšlo zo Siriusa. Molly sa naňho dívala ako na zjavenie.
„Máš pravdu,“ šepla. Pochopila. Pozrela na riaditeľa. „Čo chcete robiť?“
„Ako povedal Sirius, najskôr to musí prebrať s nimi. A musí to byť on. Ani ty a ani ja. Sirius. V tom prípade budú súhlasiť a ak sa tak stane, budeme sa musieť porozprávať s tebou…“
„Ale…“
„Skús ešte vydržať, Molly,“ usmial sa na ňu riaditeľ. „Zajtra nás určite čaká ďalší ťažký deň. Na dnes to ale všetkým stačilo…“