„Čo to…“
Sirius už znova chodil nervózne po kuchyni a nevšímal si tichého rozhovoru, ktorý medzi sebou viedli Remus s Tonksovou. Pochopili, že sa ho nemajú pokúšať zatiahnuť do hovoru. A pravdou bolo aj to, že po dvoch hodinách znervóznel aj Remus. Minerva im sľúbila, že sa im ozve z krbu, ale toto vyrušenie nečakali.
„Alarm,“ Remus sa postavil a podišiel k Siriusovi, ktorý sa zamračene díval na vibrujúcu a pískajúcu škatuľku. Obaja vedeli, čo to znamená. Harry mal byť v Rokforte. V bezpečí. Zúčastňuje sa Trojčarodejníckeho turnaja, čo je síce nebezpečné, ale stále je to v Rokforte. A teraz jednoznačne v Rokforte nebol.
„Čo to je?“ zaujalo Tonksovú. Sirius si chytil hlavu do rúk a vystrel sa.
„Harry zmizol z Rokfortu…“
„Ale to je predsa…“ stiahla obočie. Chcelo sa jej povedať, že je to hlúposť, ale pohľad na oboch mužov ju umlčal.
„So Siriusom sme inštalovali Harrymu do tenisiek monitorovacie kúzlo. Ak sa dostane mimo hrad, ozve sa alarm. Harry nie je na hrade a ani na jeho pozemkoch… Sirius, čo chceš robiť?“ zamračene skríkol po priateľovi, ktorý si navliekal habit.
„Idem preňho, samozrejme,“ odvetil bleskovo. Doteraz bol len nervózny, ale teraz ho opantal strach.
„Veď počkaj, z domu sa nedostaneš!“ upozornil ho. Dumbledore ho na tento dom naviazal. Nezmizne z neho svojhlavo.
„Dočerta,“ zaprskal.
„A čo chceš robiť?“ Tonksová spravila krok dopredu. Tiež sa jej to nepozdávalo. O Harrym Potterovi toho počula už dosť za tú dobu, čo sa tu zdržovala.
„Dokážeme sa vďaka tej vecičke k nemu dostať. Na vzdialenosť zhruba kilometer v priemere nás prenesie tam, kde je on, respektíve jeho tenisky,“ v rýchlosti vysvetľoval Tonksovej, díval sa ale na Siriusa, ktorého výraz razom divel.
„Aha, jasne, už mi to došlo…“
„Pôjdem k Weasleyovcom,“ rozhodol sa Sirius netrpezlivo. „Z ich pozemku sa hádam premiestnim…“ a chcel sa vrhnúť ku krbu.
„Počkaj, Tichošľap. Idem s tebou!“
„Ja tiež!“ Tonksová sa okamžite vrhla ku krbu, aby použila adresu, ktorú vyriekol Remus.
******
Harry dopadol tvrdo na zem, pohár sa od neho odkotúľal. Prútik zvieral v ruke, keď sa pozviechal na nohy. Ocitol sa na tmavom, pustom cintoríne, ako skonštatoval. Bol takmer spln a on videl celkom dobre. Zbadal obrys kostolíka, rozoznal jednotlivé náhrobky. Len netušil, prečo sa sem dostal?
Bola to súčasť turnaja? Nejaká ďalšia doplnková úloha? Bol ešte v Rokforte? To asi nie, toto bolo identické, nemohli to spraviť len kúzlami. Rukou vyskúšal najbližší náhrobok. Tvrdý kameň. Ten pohár muselo byť prenášadlo. Už raz taký pocit zažil, keď sa prenášali na finále metlobalu. Kde ale potom je? Mal pocit, akoby ho niekto sledoval. Pripravil si prútik a spravil krok vpred.
Vtom zbadal, ako sa k nemu niekto blíži. Malá postava zabalená v habite, ktorá niečo niesla zabalené v kuse látky a jemu sa tá chôdza zdala povedomá. A to niečo, čo niesol… prižmúril oči, aby dovidel.
„Kto ste?“ skríkol na postavu. Malý, tučný človek zastal, sotva desať metrov od neho a namieril naňho prútik. Harry okamžite uskočil za náhrobok, aby mal aspoň zdanlivé krytie. Ibaže potom jeho jazvou prešla taká bolesť, ako ešte nikdy.
„Dostaň ho, Červochvost, zajmi ho, potrebujem ho…“ ozval sa nástojčivý chladný hlas a Harry mal pocit, že mu hlava pukne na dve polovice. Bolo to neskutočne intenzívne a on si uvedomil, kto je zabalený v tej handre.
Zviezol sa popri náhrobku na zem, hlavu si držal v dlaniach a snažil sa, aby z tej bolesti nekričal.
„No tak, Červochvost, rob čo vravím. Zajmi ho, je to len chlapča…“
Lenže to chlapča si v tom momente uvedomilo, že to nesmie dovoliť. Bolesť bola veľká a on by sa nedokázal postaviť a bojovať, ani keby mal reálny predpoklad na zdolanie smrťožrúta, nech by to bol Pettigrew alebo hocikto iný. Do náhrobku za jeho chrbtom dopadla kliatba a náhrobok pukol. Bol nechránený a bezmocný. So sebazaprením sa pootočil, aby videl Prašivca mieriaceho naňho prútikom.
„Ahoj, Harry,“ usmial sa a on videl krysie zuby.
S očami plnými sĺz a potláčajúc bolesť sa sústredil len na to jediné. A hoci zdvihol ruku s prútikom v obrannom geste, v tom istom okamihu zbadal Pettigrew malého sokola, ktorý vyletel vysoko do oblakov a zmizol mu z dohľadu. Prekvapene civel.
******
Ginny nervózne pochodovala popri štadióne, občas sa zastavila, aby nazrela, čo sa deje pred labyrintom, načúvala skandovaniu jej spolužiakov a šlo ju roztrhnúť. Boli to už viac ako dve hodiny. Dvaja súťažiaci odpadli, vnútri bol len Harry so Cedricom a ona chcela, aby už bol koniec.
Lucy stála opretá o štadión a pozorovala svoju kamarátku. Vyzerala ako zúrivý lev v klietke, alebo teda levica a keby bola väčšia, naháňala by strach. Hoci k tomu nemala ďaleko ani teraz. Všimla si hneď, keď odišla z ich miest. Bola tu už aj Hermiona a Ron, ale radšej sa pridali k Lune a Nevillovi, ako by mali počúvať jej nervózne prskanie. Ani jej to nebolo jedno, samozrejme. Želala si, aby Harry turnaj vyhral, aby sa dostal k poháru ako prvý najmä teraz, keď proti nemu stojí už len Cedric, ale aby kvôli tomu takto vyvádzala?
Potom sa však zarazila. Ginny sa z ničoho nič predklonila a začala zvracať. Bez výstrahy, bez predchádzajúcich sťažností, že by jej bolo zle alebo niečo podobné. Proste sa predklonila a zvracala ako o život.
„Ginny, čo sa stalo,“ priskočila ku kamarátke a zdrapla ju za plecia. Červenovláska sa zložila na kolená, rukami sa oprela o zem a neprestávala zvracať. Žalúdočné šťavy, iné nemala čo. Napínalo ju stále.
„Zavolaj Hermionu, prosím,“ šepla bolestne. Stačilo jej pár minút a myslela si, že zošalie. Lucy našťastie nepotrebovala nikdy nič hovoriť dva razy. Ak sa jednalo o niečo vážne a toto bolo sakra vážne. O dve minúty už pri nej kľačala Hermiona.
„Ginny…“
„Voldemort je blízko Harryho. Páli ho jazva…“
Hermiona bola tiež z tých, ktorým nebolo potrebné hovoriť nič dva razy. Vystrela sa a pozrela na Lucy. Už dobehla aj Luna a Ron.
„Ginny!“ jej brat sa k nej zohol.
„Musím…“ šepla Hermiona a rozbehla sa pred tribúny. Priamo k Dumbledorovi.
„Slečna…“
„Pán profesor, Harry je v nebezpečenstve. Ginny zvracia,“ šepkala. Profesor ju počúval. Zamračil sa. „Je blízko neho Vol… Veď viete kto. Jazva ho musí neskutočne páliť, keď Ginny vyzerá tak, ako vyzerá,“ mávla rukou niekam za seba. Jej náhla prítomnosť pri riaditeľovi samozrejme vyvolala zvedavosť.
Dumbledore sa napriamil a zadíval na labyrint. Mračil sa neuveriteľne. Potom sa otočil a pozrel na tribúny. Podišiel k nim Snape, ktorý prebodával Hermionu pohľadom. Dumbledore nevravel spočiatku nič.
„Ukážte mi ju,“ oslovil Hermionu. A tá ho náhlivo viedla k boku jednej z tribún. Profesor robil veľmi dlhé kroky. Keď už mal smer, nezastavilo ho nič. Musela veľmi zrýchliť, aby s ním udržala krok a cítila Snapa za chrbtom.
„Slečna Weasleyová,“ hlesol Dumbledore a sklonil sa k dievčaťu.
„Pán profesor, Harry…“ šepla a naplo ju. Po pravde už asi minútu nezvracala, pretože jednoducho nemala čo, bolo jej však hrozne. Ležala na zemi, Luna očistila zvratky. Dumbledore jej položil ruku na čelo. Horela, teplota sa jej zdvihla, ale to mohlo byť len od vyčerpania.
„Je to to?“ spýtal sa. Potreboval istotu. Ginny prikývla a Dumbledore sa postavil. Pozrel na Snapa.
Niečo sa dialo a to niečo zákonite upútalo pozornosť. Riaditeľ niečo riešil a každý chcel vedieť, čo sa stalo. Hluk pozvoľna utíchal, najmä tí, čo sedeli najnižšie, naťahovali krky, aby videli, čo sa deje pri štadióne. A to aj Molly s Billom.
„Čo sa deje?“ vyhŕkla pani Weasleyová. Videla v klbku postávať svojho syna. Hermiona bola pre riaditeľa. A nepáčilo sa jej to. „Ginny, zlato…“ kľakla si k svojej dcére.
Dumbledore sa díval na Severusa. Akoby medzi nimi prebiehala tichá komunikácia. Jeho pohľad znova padol na labyrint. Harry bol blízko Voldemorta, ale to nebolo možné tu, v Rokforte.
„Už to prešlo,“ hlesla Ginny. A bola to pravda. Jej nevoľnosť ustúpila tak, ako aj prišla. Dumbledore sa k nej znova sklonil.
„Tak vravte, dieťa.“
„Už mi nie je zle. Akoby… akoby Tom zmizol, viete? Alebo…“
„Alebo sa Harry od neho odpútal?“ potichu sa pýtal. Prikývla. „Animágus,“ šepol ešte nečujnejšie.
„Pán profesor, čo sa to deje?“ pýtala sa Molly. Bill zdvíhal aj s Ronom svoju vysilenú sestru zo zeme.
„Teraz nie, Molly,“ obrátil sa k nej. „Nie je čas…“ nato podišiel pred tribúny a čarovne si zosilnil hlas. „Poprosím všetkých prítomných, aby sa okamžite a čo najdisciplinovanejšie vrátili do hradu. Turnaj…“ stíchol. Niekde za jeho chrbtom sa objavili iskry. „Čo to…“
Ludo Bagman si priložil ruku k uchu.
„To je Cedric Diggory,“ oznámil potichu.
„Áno, asi áno,“ Dumbledore sa neprestával mračiť. V hlave mu prebiehala jedna myšlienka za druhou a on sa ich snažil poskladať do jednotného celku. Minerva vyslobodila Cedrica z labyrintu. Dumbledore mu šiel oproti.
„Cedric!“ vykríkol a bol to jeho otec. Predieral sa pomedzi dav k svojmu synovi
„Čo sa stalo, chlapče?“ Dumbledore ho chytil za ramená. Chlapec vyzeral byť v poriadku.
„Vyhral Harry. Bol o päť metrov rýchlejší. Chytil pohár a potom… proste zmizol. Muselo to byť prenášadlo, alebo čo…“ v rýchlosti vysvetľoval.
„Harry Potter vyhral Trojčarodejnícky turnaj! Dostal sa k poháru ako prvý!“ vykríkol Bagman nadšene divákom. Chrabromilčania vybuchli v oslavnom ošiali, pokým zvyšok len zamĺknuto mlčal. Bagman by aj pokračoval v radostných výkrikoch.
„Držte zobák, vy korunovaný idiot,“ vrkol po ňom Snape.
„Ako som povedal!“ Dumbledore znova zosilnel svoj hlas. „Prosím, vráťte sa všetci do hradu. Úplne všetci. Profesori budú dohliadať na to, aby ste všetci okamžite odišli do hradu!“ dôrazne ich požiadal. „Tam môžete spustiť oslavy na počesť víťaza!“ dodal ešte a potom pozrel na profesorku Sproutovú. Stíšil hlas. „Pomona, prosím, nech všetci odídu čo najrýchlejšie preč. Aj vy, pán Diggory. Nechajte sa ošetriť a odpočiňte si…“
Hermiona sa dívala, ako sa nespokojné obecenstvo odoberá do hradu, ako sa postupne vyprázdňujú hľadiská, ako Dumbledore potichu diskutuje so Snapom a ako sa vracajú Hagrid s Moodym a Flitwickom.
„Pôjdeme aj my?“ spýtal sa Neville.
„Vy áno, my ostávame,“ obrátila sa ku kamarátovi.
„Ale…“
„Neskôr, Neville,“ netrpezlivo prskla. Ron mu prikývol a pomohol Billovi so sestrou. Ich odtiaľto rozhodne nikto nedostane ani párom volov.
******
„Zrazu to stíchlo,“ Sirius položil krabičku, ktorú dovtedy držal v ruke na stôl v Brlohu. Dostali sa sem, aby zistili, že prewettovské hodiny ukazujú pri Harryho ručičke smrteľné nebezpečenstvo. Ako inak. Dom bol prázdny, ale to bolo logické. Molly bola v Rokforte. A zistili aj to, že sa z pozemkov nedostanú. Alebo skôr len Sirius. Dumbledore zaistil, aby nespravil nejakú hlúposť a aby ostal tam, kde mal.
„Pokazilo sa to?“ vyzvedala Tonksová. Ani jednému sa nepáčilo, že sa k nim pridala, ale na dohadovanie čas nebol.
„Nemohlo. Ibaže…“ Remus pozrel na Siriusa. Ten sa mierne zaškľabil.
„Neošetrili sme to, keby sa stalo to,“ povytiahol obočie. Tonksová sa nervózne pomrvila. Sirius prevrátil oči. „Je to monitorovacie kúzlo v teniskách, ktoré upozorní, keď sa Harry dostane mimo Rokfort. Fungovalo by, aj keby o tenisky prišiel. Akurát sme to kúzlo neošetrili, aby fungovalo, keď zmení svoju podobu, vieš?“
„Animágus?“ prekvapene povytiahla obočie. „Ty si ho naučil byť animágom?“
„A čo? Ukázalo sa to ako praktické, nie?“ mávol rukou za seba. Hodiny teraz ukazovali, že je Harry niekde vonku. Nie v smrteľnom nebezpečenstvo. Bol o čosi pokojnejší. „Dúfam, že nech sa stalo čokoľvek, ostane tak a odletí. Dúfam, že bude mať dosť rozumu ostať v tom stave.“
„Odletí?“
„Je sokol kobcovitý. Aspoň predpokladám,“ zmĺkol. Hádam si vyberie túto praktickejšiu a všestrannejšiu podobu.
„Ehm…“
„Nie je čas,“ ozval sa Remus. „Tak či onak musíme zistiť, čo sa stalo.“
„Jasne, ideme na Rokfort,“ navrhol Sirius a obracal sa ku krbu. „Možno nemôžem odísť z domu a z pozemkov, ale nech sa prepadnem pod zem, keď mi Dumbledore bude brániť dostať sa k Harrymu…“
„Počkaj, Sirius. Nemôžeš tam predsa prísť len tak. Sú tam z Ministerstva a…“
„Budem pes. V Minervinej pracovni sa premením na psa a za Rokfortom na seba…“
„A čo keď ťa niekto spozná?“
„Dočerta, Remus! Zdržuješ,“ zaprskal nespokojne. To sa už však pred neho postavila Tonksová, aby na ňom spáchala niekoľko kúziel a zmenila mu podobu.
„Ja si vyberiem tiež niečo. Nepotrebujú vidieť aurorku pobehovať po Rokforte…“ prehlásila a v momente zmenila svoju podobu. Kompletne.
„Merlin, toto milujem,“ zaškľabil sa na ňu. „A teraz poďme,“ naposledy pozrel na hodiny, ktoré ukazovali, že Harry je niekde vonku. Merlin vie kde, ale dostanú sa k nemu.
Behom niekoľkých minút sa preletaxovali cez Grimmauldovo námestie až do pracovne Minervy McGonagallovej a Sirius sa pre istotu premenil na psa. Predsa len viac dôveroval svojej podobe animága ako kúzlam, nech by ich vypustil hocikto.
Bežali hradom a dostávali sa až k hlavným dverám vo Vstupnej hale. Zarazilo ich zvýšené množstvo študentov, ktorí sa hrnuli dnu poháňaní profesormi. Zdalo sa, že si ich nikto nevšíma. V ten deň sa tam objavilo toľko cudzích ľudí, že to nebrali na vedomie.
„Neville!“ Remus zakričal na chlapca, ktorého minulý rok učil. A samozrejme poznal aj dievčatá, ktoré ho sprevádzali.
„Profesor Lupin?“ prekvapene pri ňom zastavil Chrabromilčan, ktorý by bol v tej chvíli najradšej vonku s priateľmi.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa vlkolak. Lucy si podozrievavo obzerala ženu, ktorá sprevádzala profesora Lupina a Luna sa uprene dívala na veľkého čierneho psa, ktorý jej pohľad opätoval.
„Riaditeľ nás vyhnal do hradu. Niečo sa muselo stať, ale nevieme čo. Vieme akurát to, že Harry vyhral, zmizol a Ginny zvracala…“
Pes naňho okamžite pozrel. Museli však chvíľu počkať, kým sa hala trocha vyprázdni.
„Prišli ste pre to, lebo sa niečo deje, však?“ odvážne sa spýtal Neville.
„To presne nevieme, Neville. Ale sme tu pre to, aby sme to zistili.“ Pes netrpezlivo zavrčal. Harry zmizol a Ginny zvracala. Voldemort musel byť v blízkosti Harryho. „Dobre, pôjdeme…“
Luna sa dívala, ako sa tá podivná trojica ponáhľa k dverám. Pozrela na svojich priateľov.
„To bol ten pes, ktorý sa ma minulý rok pokúsil napadnúť a potom ma Ginny s Harrym a Ronom zachránili. A ten pes vtedy vyzeral, že by sa chcel s Harrym rozprávať. A teraz je tu, aby zistil, čo sa to deje?“
„Pes a rozprávať?“ opatrne sa spýtal Neville.
„A nestretli sme sa prednedávnom so zvláštnym zvieraťom?“ spýtala sa spevavo. Neville sa zamračil.
„A ty ho máš v pohári,“ pripomenula mu Lucy.
„Animágus?“
„Myslím, že áno,“ prikývla Luna, pozrela na dvere a usmiala sa. Tušila, kto to je.
„Nejak sa s nimi roztrhlo vrece, nie?“ Neville pozrel na Lucy.
******
„Môj pane?“
„Ja som to videl, Červochvost,“ ľadový hlas znel podráždene. „Ako to, že nevieme o tom, že je animágus? Ako je to možné Červochvost? Tak povedz!“
„Neviem. Informácie nemohli byť kompletné…“
„Ale ja ho potrebujem. Nikoho iného, len jeho. A on je tu, Červochvost. Ja ho cítim. Neodletel preč, je tu a načúva. No tak, Harry, nechceš sa so mnou znova zvítať?“
„Pane…“
Červochvost sliedil po okolí. Sledoval najmenší pohyb pripravený omračovať. Nie zabíjať, ale omračovať. Ak jeho pán tvrdí, že je tu, tak by tu mal byť.
„Potrebujem ho, Červochvost…“
„Pane, ak by sme použili hocikoho iného,“ nesmelo navrhol. „Skoro každý čarodejník je vaším nepriateľom…“
„Nie, ty tomu nerozumieš. Ty nič nevieš, Červochvost. Musí to byť on a jedine on. No tak, Harry. Vylez. Nevydržíš dlho mlčať. No tak, nebuď zbabelý. Buď ako boli tvoji rodičia. Lily a James. Buď odvážny. Harry…!“ jeho hlas znel zaliečavo a vábivo. Vec v kuse handry za začala motať a vystrkovať dlhé, neforemné končatiny. „Harry, poď ku mne. Tak poď. Spolu zistíme, čo sa vtedy pokazilo… Červochvost, začni chystať. Som si istý, že malý Harry je zvedavý. Že by chcel svojich rodičov späť. A ja viem, ako na to, Harry. Dokážem ti ich vrátiť. Stačí jedno kúzlo. Malé kúzlo. O tom ti určite Dumbledore nevravel, však? Že existuje tak málo, aby si bol znova s rodičmi. Tu, na tejto zemi. Stačí skutočne len málo…“
Červochvost ho opatrne položil na zem a začal pripravovať všetko, čo bolo potrebné, k rituálu. Nevedel síce, kde je Harry Potter, bol už však svedkom toho, ako sa jeho pánovi podarilo prehovoriť ľudí, aby robili to, čo chcel. Bez prútika, len slovami. A Voldemort drmolil ďalej.
O kus ďalej sedel v tme veľkého stromu maličký vták a počúval všetko. Sledoval všetko. A premýšľal.
Mohol by v tomto momente odletieť. Mohol by nájsť nejakú dedinu, spýtať sa kde je a nejako sa dostať do Londýna, pretože tušil, že Rokfort bude ďaleko. Alebo aspoň do Surrey k pani Figgovej. Dala by vedieť, kde je. Kamkoľvek preč odtiaľto.
S úľavou si uvedomil, že ho jazva vo vtáčej podobe absolútne nebolí. Hlavu mal čistú a zmysly ostrejšie vďaka svojej forme. Videl a počul všetko. Sledoval, ako Peter položil balíček handier na zem a ako z neho vytŕčajú končatiny. A malá, znetvorená hlava vykukuje. Počul tie slová, ale neveril im.
Najlepšie, čo by mohol spraviť, je odletieť. A nespravil by to pre svoju záchranu. Už zachránený bol. Voldemort chcel jeho a len jeho a bol si istý, že Harry príde. Hlúposť. Voldemortova arogantná viera v seba samého bola neuveriteľná. A odpudzoval ho. Videl ho dosť jasne vďaka sokoliemu zraku. A premýšľal, čo spraviť.
Voda bola v kotlíku a Červochvost zapálil oheň. Potom sa vystrel a obzeral sa. Keby toho človeka chytil a odovzdal Ministerstvu, Sirius by bol voľný. A ten tvor v balíku vyzeral bezbranne. Čo keby ho zničil hneď teraz? Už sa mu to podarilo niekoľkokrát a to nemal zďaleka takú prípravu ako teraz a Voldemort bol nebezpečnejší, než teraz. Mohol by to skúsiť. Mal by to skúsiť. Keby to neskúsil, vyčítal by si to. Harry vyletel vysoko do vzduchu a prenikavo zaškriekal len preto, aby na seba upozornil. A potom sa rozletel smerom na juh.
„Letí preč, pane,“ sklamane skonštatoval Peter.
„Aký si ty len hlúpy, Červochvost…“
******
Všade naokolo sa stupňoval zmätok a nervozita. Aspoň Hermione to tak pripadalo. Tribúny boli prázdne, hoci ešte neodišli všetci. Dumbledore vyháňal Bagmana a Hagrid lamentoval nad tým, kde zmizol Harry. McGonagallová stála pri Ginny a Molly a obe ju kontrolovali. Ron sa o niečom potichu bavil s Billom. Snape sa mračil na labyrint a Moody nervózne poklopkával palicou.
„Kde je Karkarov?“ obrátil sa k prítomným Dumbledore v momente, ako sa mu podarilo vyhnať aj Bagmana.
„Ráno odtiaľto zmizol,“ vypustil Snape a obrátil sa k nim. „Utiekol,“ zovrel si zápästie.
„Myslím, že už nemusíme hovoriť v hádankách a náznakoch,“ Dumbledore si ich všetkých prezrel. Pohľadom zavadil o Hermionu. „Harry zmizol z Rokfortu. Prenášadlom, ako vravel pán Diggory. Vyhral turnaj, chytil pohár a prenieslo ho to… nevieme kam. Tušíme ale, pri kom sa zjavil,“ pozrel na bledú, takmer až voskovú Ginny, ktorá sa opierala o matku.
„Och, len to nie!“ skríkol Hagrid. Molly sa striasla.
„Vy si myslíte, že ho má Veď viete kto? Ale to je hlúposť, nie?“ nechápala.
„Môžeme len predpokladať. Ale všetko naznačuje, že…“
„Dumbledore!“ od hradu zaznel výkrik a pribiehal Lupin s nejakou ženou a… Tichošľapom. Hermiona sa zamračila.
„Remus, Sirius a… slečna Tonksová?“ privítal ich Dumbledore. Tichošľap na všetkých kašľal, okamžite pribehol k Ginny a vnoril jej čumák do ruky. Slabo sa naňho usmiala.
„Si v poriadku?“ spýtal sa, keď sa zmenil.
„Už áno, prestalo to, keď…“
„Prestal byť…“
„Áno…“
„Čo je s Harrym?“ pýtala sa Molly.
„Čo tu robíte?“
„Vyzeráš… čudne…“
„Pokoj, prosím!“ zahriakol ich Dumbledore. „Najprv… čo vy traja tu robíte?“
„Alarm,“ Remus natrčil pred neho ruku so škatuľkou. „Nainštalovali sme Harrymu monitorovacie kúzlo do tenisiek. Keď sa dostal mimo Rokfort, začalo pískať. Dokážeme sa dostať na vzdialenosť kilometer od neho, keď píska. Teraz ale nie…“
„Pokazila sa ti škatuľka?“ posmešne vyšlo zo Snapa.
„Nie je čas na žarty, Snape,“ prskol Sirius a podišiel k Remusovi. Uprene sa zadíval do očí Dumbledora. „Toto nie je vôbec situácia, pri ktorej by mohlo ísť o žarty. Je to dosť vážne, však?“
„Áno, iste…“
„Tak s tým niečo spravme!“ štekol Sirius. „Keby to pískalo, premiestnili by sme sa k nemu. Momentálne to ale nie je možné a ja chcem vedieť, ako sa, do čerta, mohlo stať, že sa Harry dostal preč! A ešte k tomu k Voldemortovi!“
Hermiona videla, ako sa Molly s Minervou, dokonca aj Hagrid striasli.
„Nie, to nie je možné,“ ševelila Molly.
„Sirius, upokoj sa…“ skúsil Dumbledore.
„Nie, neupokojím, si predstavte. Má to byť najbezpečnejšie miesto na svete!“ rozhodil rukami a otočil sa na mieste. „Tak ako je možné, že je Harry preč?“
„Prenášadlo. Ten pohár,“ nadhodila Hermiona. Sirius do nej zabodol pohľad.
„Zmizol prenášadlom? Niekto začaroval pohár, aby sa z neho stalo prenášadlo a podstrčil ho do labyrintu? A vy ste to dopustili?“
„Mohol ho vyhrať hocikto, nie?“ ledabolo nadhodil Snape.
„Ty drž hubu, lebo sa nezdržím,“ prskol naňho. Snape sa zaškľabil.
„Sirius, upokoj sa,“ pristúpil k nemu Remus. „Pokiaľ Harry ostane… veď vieš, nič mu nehrozí.“
„Ale ako môžeme tvrdiť, že mu niečo hrozí?“ spýtal sa Bill. Molly prikyvovala, v očiach mala ale slzy.
„Boli sme u vás,“ Sirius sa k nemu obrátil. „Keď sa spustil alarm. Chcel som sa okamžite premiestniť, ale z domu som sa nedostal,“ ironicky zavrčal. „A nedostal som sa ani z Brlohu. Hodiny ukazovali smrteľné nebezpečenstvo. A keď alarm zmĺkol, ukazovalo to na to, že je Harry niekde vonku…“ Molly zalapala po dychu.
„Už niekoľko mesiacov vieme, že sa niečo deje. A zrejme sme sa dostali do bodu, kedy sa to začalo diať,“ Minerva sa uprene pozrela na Albusa. Ten prikývol.
„Musíme jednať. A to okamžite,“ prehlásil. Sirius sa k nemu otočil a Hermiona akoby ho začula hovoriť, že je na čase. Taký z neho mala pocit. Lenže potom si profesor Dumbledore položil na dlaň prútik a ona videla, ako si Sirius začal drhnúť dlaň o nohavicu. Rovnako ako Bill a Hagrid. Molly si ju trela o druhú ruku, ktorou držala Ginny. Snape len hýbal na ľavej ruke prstami. A ani Lupin s Tonksovou neboli pokojní. Jediný kto…
Dívala sa na chrbát Alastora Moodyho, ktorý zamračene zazeral na labyrint, jeho palica neprestávala nervózne poklopkávať. Inokedy hovorný auror teraz mlčal. A ani brvou nemihol, keď sa ozvalo znamenie. Pretože to sa presne stalo. Harry jej o tom hovoril. Aj Fénixy mali svoje znamenie, ktoré nepríjemne svrbelo na dlani. To spravil riaditeľ a preto všetci Fénixy reagovali. Fénixy.
„Stupefy! Expelliarmus! Incarcerous!“ vyštekla zaklínadlá mieriac na Moodyho, ktorý to absolútne nečakal, stuhol, prútik mu vyletel z ruky a zviazali ho povrazy. Sklátil sa k zemi.
„Čo…“
„Slečna Grangerová!“ zvolala Minerva pohoršene. Snape sa zaškľabil.
„Máte novú záľubu? Každý rok omráčiť jedného profesora?“
„Ja sa strašne ospravedlňujem,“ vyhŕkla Hermiona dívajúc sa na Albusa. „Možno sa mýlim. Ja neviem. Možno ma prekľajete, zavriete do Azkabanu…“
„Hermiona, pokoj,“ zarazil ju Sirius. „Čo sa stalo?“
„Neviem… ale keď si profesor Dumbledore položil prútik na dlaň a aktivoval znamenie, všetkých vás svrbela dlaň. Všetkých. A… možno sa mýlim, skutočne neviem a ospravedlňujem sa, ale on vôbec nereagoval. Akoby si ani nevšimol nejakého svrbenia. A keď ho nesvrbela dlaň, prečo ho nesvrbela? Všetci Fénixy majú znamenie, nie?“ vyplašene pozrela na Dumbledora.
„Naše znamenie je síce značka na ruke, ale prísaha vychádza zo srdca,“ potichu vyriekol dívajúc sa na Hermionu. „Pokiaľ nemá človek srdce na pravom mieste, nemôže byť Fénixom.“
V tom momente na zviazaného Moodyho mierili ako Bill, tak aj Sirius s Remusom. Snape si k nemu prikľakol, aby si ho prezrel.
„Vyzerá ako pravý,“ zhodnotil jeho vonkajší vzhľad. Dokonca skúsil nohu a oko. A potom siahol na čutoru, z ktorej si pravidelne odpíjal. „Odvar Všehodžúsu,“ zamračene skonštatoval a pozrel na Hermionu.
„Skvelý postreh, Hermiona,“ pochválil ju Sirius a jej sa uľavilo. Nepošlú ju do Azkabanu. „Tak ho teraz preberieme a zistíme aspoň to, kde je Harry. Kam začaroval prenášadlo, aby ho dostalo. Nemám pravdu?“ pozrel na Dumbledora.
„To minimálne. Minerva, môžem poprosiť?“ vyzval svoju kolegyňu. Tá k nemu podišla a zovrela rameno Hermione. „Do mojej kancelárie sa priletaxuje Kingsley spolu s Arturom. Nech sa vrátia na Ministerstvo a čakajú na správu. Spojím sa s nimi. Ak to bude potrebné, budeme musieť zavolať ministra. A cestou sa zastav na ošetrovni, nech sem príde Poppy. Nech si vezme všetko, čo bude považovať za potrebné. Najmä proti nevoľnosti…“ díval sa na ňu. Prikývla a vybrala sa do hradu. „Hagrid, prosím… odprac z labyrintu všetky prekážky, aby sa mohol odstrániť,“ zadal príkaz aj jemu. Bez slova ho poslúchol.
„Profesor…“
„Porozprávame sa hneď, ako to bude možné,“ sľúbil Molly. Pozrel na decká. „Vy tu asi budete chcieť počkať na Harryho,“ zadíval sa na Ginny. „A najmä vás potrebujeme mať na očiach.“ Prikývla. Hermione sa dokonca zdalo, že začala naberať trocha farby. Podišla k nej a objala ju.
Okolo Moodyho postávalo niekoľko Fénixov.
„Môžeme?“ spýtal sa Remus. Albus prikývol. Ibaže v tom momente sa rozozvučal alarm v škatuľke, ktorú držal v ruke Ron. A v tej istej chvíli vykĺzla Ginny z objatia matky a Hermiony a padla na zem, aby začala vracať.
******
Harry vedel, čo spraví. Odletel preč, dosť ďaleko, aby ho nemohli vidieť a behom momentu sa zmenil zo sokola na ocelota. Potreboval sa priblížiť čo najbližšie a vo vzduchu by ho videli. Boli tam stromy, ale nebolo ich dosť a neboli blízko seba. Takto sa dostane najbližšie, ako sa bude dať a bude sa skrývať za náhrobkami. Tých tam bolo dosť.
Ďakoval Merlinovi, že ak sa mal zmeniť do mačkovitej šelmy, bol to práve najmenší druh. Nevedel si prestaviť, ako sa po cintoríne zakráda lev. Alebo tiger. Zakrádať by sa zakrádali, ale rozhodne by ich ľudia zbadali.
Dostal sa dosť blízko. Začul Voldemortov vábivý hlas. Predtým vravel, že ho cíti. Možno nejako tak, ako ho on cíti cez jazvu. Lenže ho budú čakať ako sokola. Ocelot im nemôže napadnúť nikdy.
Zazrel a hlavne zacítil oheň, ktorý horel pod kotlom. Zacítil štipľavý smrad strachu a podradenosti. Tak smrdel Pettigrew. A potom zacítil aj Voldemorta. Bol to takmer až hnilobný puch spojený so zápachom, ktorý mu známy nebol, ale cítil z neho moc a silu. Aj keď to bolo úbohé stvorenie, Voldemort cítiť bol.
Prikradol sa čo najtichšie. Dokázal sa zakrádať nečujne. Vedel, čo má robiť v tele šelmy. Bol len pár metrov od ohňa, keď sa zameral na Voldemorta. Počul ho už predtým, ale nechcel rozumieť slovám. Teraz to potreboval.
„Vráti sa, Červochvost. Harry sa k nám vráti a spojí sa s nami. Už znova ho cítim. Je tu, Červochvost, Harry je opäť pri nás.“
„Kde, môj pane?“ vyzvedal Peter obzerajúc oblohu. Predpokladal, že Harry zletí k zemi. Dokonca si pripravil prútik, aby ho mohol okamžite omráčiť.
„A čo ja viem? Cítim, že je tu. Jeho presné miesto ale určiť neviem. No tak, Harry. Vylez von. Nechcem po tebe nič iné, len trocha tvojej krvi. Len máličko. A potom budeš môcť odísť a žiť. Prisahám, že už sa ťa v živote nedotknem. Ani teba a ani nikoho z tvojich blízkych. A za to mi dáš len trocha svojej krvi…“
„Pane, nemyslím si, že by prišiel. Bolo by lepšie, keby sme…“
„Mlč, Červochvost. Ty nie si ani dosť dôležitý, aby si myslel. Ty máš len konať. No tak, Harry. Nie si zvedavý, ako sa nám podarilo ťa sem dostať? Nenapadá ti, kto nám mohol pomôcť? Kto oddane plnil moje želania? Skoro tak oddane, ako tuto, tvoj starý známy Peter?“
Handra ležiaca pri kotlíku sa začala mrviť. Harry videl, ako sa z nej vystrčila hlava a hnilobný puch ešte zosilnel. Privrel oči. Nechcel, aby sa v nich odrazila žiara z ohňa. Takmer ani nedýchal, hoci vedel, že ocelota dýchať nemôže počuť. Keď sa hlava otočila, opatrne sa prikradol ešte bližšie. Chcel byť čo najbližšie v momente, ako začne realizovať svoj plán.
„Harry, Harry, Harry. Vylez chlapče. Poď ku mne. Tvoj výkon v turnaji… myslíš, že by si to zvládol sám? Myslíš, že keby ti môj verný služobník nepomáhal, že by si ním prešiel? Mal si ním prejsť, aby si sa ocitol práve tu. Práve v tejto chvíli a práve takto.“
„Pane, nemám vám dať prútik?“ šepol.
„Ticho, Červochvost. Nie, nechaj si ho ešte. Musíš byť trpezlivý. S trpezlivosťou dosiahneš mnohé. Rovnako ako Harry. Ten vie byť trpezlivý. Prikráda sa sem, pomaly a nenápadne, pretože on chce vedieť, kto môže za to, že je teraz tu. Však to chceš vedieť, Harry?“
Jeho hlas bol síce chladný, ale zároveň omamný, takmer až hypnotický. Na Harryho to ale neplatilo. Využil ďalšie obrátenie pozornosti na druhú stranu a prikradol sa za ďalší náhrobný kameň. Bol si istý, že keby bol človekom, spozorovali by ho už dávno. Nielen že by narobil lomoz, Voldemort by ho vedel zamerať lepšie a jasnejšie.
Videl aj to, že je Červochvost čoraz viac nervóznejší a nepokojný. Rozhodne si všetko predstavoval inak. Všetko mali naplánované inak. Rituál. To spomínal Sirius a toto vyzeralo, že niečo chystajú. Chcel jeho krv? Nech zabudne. Mal by im zabrániť v tom, aby ten rituál zrealizovali. K tomu by stačilo len to, aby odišiel čo najďalej a nevracal sa. A jedna jeho časť ho k tomu nabádala.
Ibaže tá druhá sa zameriavala na Pettigrewa. Z toho stvorenia v handre strach nemal. Nedokázal udržať ani prútik v ruke. Možno má dar reči, ale inak nie je nebezpečný. A keď si dnes poradil s acromantulou a škrotom, s Pettigrewom by nemal mať problém. Vlastne si myslel, že škrot je oveľa nebezpečnejší, než Peter, nehovoriac o acromantule. A on si predstavil, ako ho uväznia, vrhnú do Azkabanu, oslobodia Siriusa a on s ním bude môcť byť oficiálne a slobodne. A napokon, bol to ten potkan, ktorý zradil jeho rodičov a pomstu si zaslúži.
„Môj služobník na teba celú dobu dával pozor. Zametal ti cestičku k poháru. Aj dnes. Zariadil, aby si mal relatívne ľahkú cestu k poháru, odstránil tvojich protivníkov v ceste, jedného po druhom. Začaroval pohár na prenášadlo a to ťa dopravilo sem. A to preto, aby si dnes umrel, Harry…“ hlas prešiel do šepotu.
Harrymu sa na myseľ predral Karkarov. Prikázal Viktorovi, aby odstránil Fleur a potom aj Cedrica a sám mal Harrymu uhnúť z cesty. To by zodpovedalo.
„Harry, môj služobník je niekto, o kom by si si to nikdy nemyslel. Dôveroval si mu, až príliš,“ pokračoval v šepkaní. Bol si istý, že ho Harry počuje. „Že neuhádneš, kto to bol? Však že nie? Nie, na to si príliš hlúpy, príliš dôverčivý, príliš slabý, príliš… ľudský…“
Harry sa zarazil. Toto nevyzeralo na Karkarova. Voldemortova hlava sa dívala niekde do miest, v ktorých sa skrýval. Snažil sa ho vyprovokovať, vylákať, oklamať rečami. A on sa nemohol nechať. Bol čas. Jeho chvíľa pre pomstu sa blížila a jemu sa rozbúchalo srdce.
Červochvost sa díval na oblohu a Voldemort sa díval takmer priamo naňho, ale to mu nebránilo v tom, aby sa zmenil na človeka a vyšiel spoza náhrobku. S bolesťou hlavy počítal, aj tak bola veľká.
„Stupefy! Incarcerous!“
Červochvost nemal ani najmenšiu šancu zareagovať. Bol Harrymu obrátený chrbtom, zaujatý sledovaním oblohy a Harry sa zmenil a vystúpil z úkrytu takmer nečujne. A dal si na tých dvoch zaklínadlách mimoriadne záležať. Mieril presne a tentoraz si bol istý, že jeho zväzovacie kúzlo bolo dokonalé. Mal Červochvosta. Mohol vziať pohár a jeho a preniesť sa naspäť. Odovzdať Červochvosta spravodlivosti. Venovať si pocit zadosťučinenia druhýkrát v ten deň.
Lenže bola tu ešte hromada z handier, v ktorej bolo zabalené chabé telíčko najtemnejšieho čarodejníka všetkých čias. Harry sa k nemu obrátil a mieril naňho prútikom.
„Chlapče, aký si ty len hlúpy,“ Voldemortov ľadový hlas sa mu vrezával až ku kostiach. Jazva ho pálila preveľmi, ale on sa ju snažil ignorovať. „Aký si ty len hlúpy…“
„Zničím ťa,“ oznámil mu Harry pokojne. Nemal strach, ani najmenší. Bola to chabá ľudská schránka a zničiť ju by nemal byť problém.
„Skutočne?“ podivil sa Voldemort. Vyzeral ako nepekný mimozemšťan. Harry si v tej chvíli spomenul na nejaký Dudleyho program, ktorý sledoval, keď boli maličkí. A tam takéto niečo bolo. Fuj.
„Si hnusný,“ oznámil mu Harry svoje pozorovanie. „Zbohom, Tom!“ namieril naňho prútik.
A zničí ho, už znova. Tá myšlienka mu prebehla hlavou, keď vyslal zaklínadlo. Svoje osvedčené vybuchovacie.
„Confringo!“
Lenže Harry Potter bol skutočne hlúpym chlapcom, ktorý nevyužil niekoľko možností k úniku. Dokonca nevyužil ani príležitosť odniesť si Pettigrewa. V snahe o záchranu celého sveta, pretože to si pod zničením Voldemorta predstavoval, spravil ohromnú chybu.
Vybuchujúce kúzlo, ktoré v dobrej vôli zoslal na toho tvora, sa odrazilo od jeho ochranného štítu. Keby bol starší a skúsenejší, keby mal nejaké obšírnejšie vedomosti, mohol si domyslieť, že toho tvora nenosí Červochvost bez akejkoľvek ochrany. Bolo to malé, slabé a chabé a potrebovalo sa to niečím chrániť.
A hoci štít pohltil väčšiu časť účinku kliatby, i tak bola zdrvujúca a odrazila sa k Harrymu, do ktorého vrazila veľkou silou a vybuchla na jeho ľavej paži. Harryho odhodilo a než dopadol na zem, bol v bezvedomí.