Harry už začal ľutovať, že požičal svoju mapu Moodymu. Teraz by sa mohol do nej pozrieť a nájsť Čcho. Bola síce sobota, ale on už bol v sovinci, na metlobalovom štadióne, v knižnici, dokonca sa prechádzal po pozemkoch a zašiel až na čistinku, na ktorej sa stretával so Siriusom, ale nebolo po nej ani chýru a ani slychu. Ani Bystrohlavčania, ktorých stretol, o nej nevedeli. A tak sa namosúrene hrabal na večeru, kde si prisadol k priateľom.
Nevadilo mu slizolinské pochechtávanie a pripomienky ohľadne jeho fanklubu. Ani poznámky o jeho mentálnej stagnácii. Vadilo mu len to, že sa za celý deň nedostal k Čcho, aby sa o tom porozprávali. Stále mal v mysli ten jej ublížený výraz a desil ho viac, ako keby na nej videl hnev. Sklamal ju, to mu bolo jasné.
V tichosti jedol a ani nepočúval Rona a Hermionu, ako spolu s Nevillom stále riešia Skeeterovú. Potom ale spozornel. Na večeru šla Čcho spolu s… Mariettou, tak sa tuším tá jej kamarátka volala. Zbadala ho, ale ani žmurknutím neprejavila nejakú reakciu.
A tak tam trpezlivo sedel a čakal, kým sa Čcho naje, aby vstal a dal sa do jej stíhania.
„Čcho, prosím, počkaj,“ dobehol ju pri schodoch k ich klubovni. „Mali by sme sa porozprávať,“ skúsil a nahodil kajúcny výraz. Stiahla obočie.
„Vážne Harry?“ jedovito natiahla. „A odobril ti to tvoj Potter tím?“
„No jasne,“ krivo sa zaškľabil. „Mohol som si myslieť, že uveríš tým nezmyslom.“
„Daj mu šancu, Čcho,“ ozvala sa tá jej kamarátka. Asi Marietta. „Vravím jej to od rána, aby ťa vypočula,“ pozrela na Harryho.
„Vďaka, Marietta. Pomáhaš,“ zamračila sa na ňu Čcho. Potom pozrela na Harryho. „Dobre, máš desať minút, aby si ma presvedčil.“
„A môžeme ich začať odrátavať, až keď sa niekam zavrieme a budeme sami?“ nevinne natiahol. Na maličký moment zbadal, že to jej podráždenie zmizlo. Ešte asi má nejakú nádej.
„Dobre, poďme…“
„Marietta, myslím, že Čcho čakať nemusíš,“ usmial sa na Bystrohlavčanku, ktorá sa zachichotala.
„Nenamýšľaj si,“ prskla Čcho a vydala sa smerom k učebniam.
„Verím si,“ podotkol. Kútikom oka naňho pozrela. „No áno, verím si,“ zopakoval a vpadol do prvej prázdnej učebne, na ktorú natrafil a vedel, že je prázdna.
„Tak?“ založila si ruky na prsia, oprela sa o stôl a čakala.
„No…“ začal, ale nevedel pokračovať. V hlave to šlo oveľa ľahšie. „Keby som mal začať od úplného začiatku, tak sa to vlastne začalo diať pri mojej prvej ceste na Rokfort…“
„Áno, Hermiona Grangerová a Ron Weasley sú tvoji najlepší priatelia. To viem. Poďme k tomu Potter tímu,“ vyzvala ho. Stále badal odmietanie.
„Fajn. Po tom, čo vyletelo moje meno z čaše, nikto mi neveril, ako si určite spomínaš. Len Hermiona a Ginny. Ginny je sestra môjho najlepšieho priateľa. Je ako moja sestra, pre Merlina. A ona mala dve kamarátky, ktoré mi verili. Ani Ron mi neveril. A zrejme ani Neville. Tieto štyri, Merlinžiaľ, len tieto štyri stáli pri mne. Pamätáš na tie super odznaky?“ zaškľabil sa. „Spolužiaci Ginny a Lucy potom vymysleli obdobu takýchto odznakov, z ktorých jeden si nosila aj ty,“ mierne sa pousmial. „No a… keď som vyhral nad drakom, tak sme zisťovali, ako na vajce ísť, pretože ten škrek sa nedal počúvať. A potom som s tebou začal chodiť. Cedric mi poradil kúpeľňu a ja som si tam vypočul hádanku. Zveril som sa ti o tom probléme s dýchaním… sama si mi poradila tie veci a áno, dievčatá snorili v knižnici, pretože aj ja a aj Ron sme na knižnicu alergickí. A spýtal som sa Nevilla, či nepozná nejakú rastlinu, vďaka ktorej by som dýchal pod vodou a ajhľa, poznal. No a potom som napísal známemu a on mi ju poslal. A to je všetko. Na dne jazera si bola ty, pretože by si mi najviac chýbala. Tak a to je pravda. A, aby som nezabudol, niekedy v tom období niekto zo žartu povedal, že sme ako Potter tím. A ostalo to tak…“ stíchol a pozeral sa na ňu.
„A prečo si sa dnes po prečítaní toho článku okamžite pozeral na Ginny a Lucy?“ trápilo ju. Toto ju teda trápilo?
„Pretože Skeeterová v tom článku klamala, až sa jej od huby prášilo, keby to hovorila. O tebe napísala pravdu, ale o nich len lži. Hnusné ohováračské lži a ja som kontroloval, čo to s nimi spravilo. Neboli nadšené. A ani ty, ako som si všimol…“
„No, to je pravda,“ pripustila miernejším tónom. Zacítil náznak zmierenia.
„Čcho, ja som ťa chcel niekoľkokrát zavolať medzi nás…“
„Aby som sa stala členkou Potter tímu?“
„Ale nechaj toho, prosím,“ vypustil zúfalo. „Bol to len žart, ktorý sa mi na nešťastie vypomstil. Lenže ty si z inej fakulty. Si staršia. Predstavil som si seba, keby som sa mal kamarátiť s tvojimi priateľmi a tá predstava bola… nepredstaviteľná. My sme Chrabromilčania a spolupracujeme spolu, pretože by ma neradi videli zuhoľnateného, utopeného… a neviem, čo bude nasledovať.“
„Ale to ani ja, samozrejme. A možno máš pravdu,“ povzdychla.
„Určite mám pravdu,“ vyhŕkol. „Na dne jazera si bola ty. Nie je to dostatočný dôkaz toho, že pre mňa znamenáš veľa? Keby bola pravda to, čo tá zmija písala… nebola by tam Lucy? Alebo Ginny? Hermiona? Teda… tá tam bola, ale patrila Viktorovi…“ trepal. A ona sa konečne pousmiala. „Veríš mi? Pretože dnešok bol hrozný…“
„Mal si za mnou prísť hneď, vieš? Ráno som nebola tak nahnevaná.“
„Chcel som, ale zaváhal som. Najskôr sme chceli prísť na to, ako sa darí Skeeterovej odpočúvať nás. Po obede ma McGonagallová odviedla na krížový výsluch. No a potom som ťa hľadal skoro všade.“
„Bola som zavretá v izbe a Marietta do mňa celú dobu hučala,“ priznala sa. „Viem, čo dokáže Skeeterová spáchať. Aj po mojej mame sa chvíľu vozila.“
„No tak vidíš,“ hlesol a spravil krok k nej. Vyzeralo to dobre.
„Vieš, čo bude v tretej úlohe?“ spýtala sa a zachytila lem jeho habitu.
„Neviem, ale keď som lietal a plával, logicky by malo nasledovať niečo ďalšie,“ vypustil dívajúc sa na jej pery. Už sa cítil, že ich bozkáva.
„A keď budete hľadať riešenie tretej úlohy… mohla by som sa pridať?“ Jeho habit zovrela pevnejšie a slabo si ho pritiahla k sebe.
„Budem rád, vážne,“ vyriekol. „Staneš sa teda členkou Potter tímu?“ uškrnul sa. Vedel, že si to môže dovoliť. Mal vyhrané.
„Skúsila by som to. No a… tá logická náväznosť… mal by si behať…“
„Čo?“ nevedel odpútať pohľad od jej úst.
„Keď si lietal a plával, mal by si teraz behať…“
„No, to by zodpovedalo…“ povedal tesne predtým, ako ju pobozkal.
——
Ginny vyliezla zo sprchy a tentoraz dala prednosť sušeniu uterákom pred kúzlom. Bola pokojná. Zajtra bude nedeľa, čiže nebude vadiť, keď sa s Harrym stretne v neskorých nočných hodinách. Dúfala, že jej to vysvetlí a všetko bude dobré. Bolo otrasné dívať sa dnes naňho. No a, ona tiež musela zájsť za Michaelom a vysvetliť mu ten článok, alebo skôr zanadávať na Skeeterovú. Mala pri ňom šťastie. Bol rozumný a pochopil to oveľa rýchlejšie, než predpokladala. Neveril Skeeterovej ani podpis, ako sa vyjadril. Usmiala sa.
Pozrela sa do zrkadla a kriticky stiahla obočie. Ešte chvíľu bude trvať, kým si na seba navlečie podprsenku, hoci by sa stavila, že by ju matka do nej už súkala, keby bola pri ruke. Nebolo to úplne najmárnejšie, ako zhodnotila, ale ďalší odev naviac zatiaľ nechcela.
Keď vošla do izby, zbadala Lucy sedieť na posteli s tvárou plnou vinného výrazu. Povzdychla. Ich druhé dve spolužiačky v izbe neboli.
„Už toho nechaj,“ jemne do nej drgla a prisadla si.
„Nejde to, vieš?“ zdvihla k nej hlavu. „Celú dobu som vám, a hlavne tebe, klamala. Alebo skôr nehovorila celú pravdu. A Skeeterka to vytiahla v tú najúžasnejšiu chvíľu.“
„Každá chvíľa by bola na figu, ak sa jedná o niečo dôverné.“
„Pravda. A možno radšej teraz, ako za rok. Musím ti to povedať,“ pozrela jej priamo do očí. Ginny pobadala takmer divoký výraz.
„Tak hovor,“ vyzvala ju. A Lucy spustila.
„Rodičia sú archeológovia. Skúmajú muklovské pamiatky z čarodejníckeho hľadiska. Problém číslo jedna… sú to pamiatky patriace muklom. Angličanom sa v prvom rade nepozdávalo, že to riešia čarodejne a že sú ich závery, ktoré predkladali muklom, týmto faktom dosť ovplyvnené. Neraz sa stalo, že svoju prácu obhajovali až tak, že sa takmer prezradili…“
„Zákon o ochrane pred muklami,“ prikývla Ginny. Jeden z hlavných zákonov, ktoré sa čarodejníci učia už od malička.
„Presne. To bolo prvé varovanie. Ďalším problémom bolo to, že sa zaujímali o… pre muklov nepochopiteľné veci, ale pre muklov toho v tomto smere je nepochopiteľného viac. Ibaže oni sa zameriavali na to, čo je aj pre čarodejníkov nebezpečné…“
„Myslíš čiernu mágiu?“
„Áno,“ prikývla. „Väčšina z toho, čo preskúmali, smrdelo čiernou mágiou a oni sa pre Angličanov stali vyvrheľmi. Anglickí archeológovia ich odsudzovali a mali ministerskú podporu, pretože je ich spolok súčasťou Ministerstva, hoci menej známym. Mysleli si, že ak nie sú, tak sa z nich stávajú čierni mágovia a rodičia dostali varovanie číslo dva s dôrazným upozornením a odporúčaním, aby sa svojho bádania vzdali. Mohli dokonca nastúpiť na Odbor záhad… to je časť Ministerstva, respektíve aurorov, ktorí sa venujú práve nepochopiteľným veciam, okrem čiernej mágie a tam by sa uplatnili. Rodičia to odmietli, mali radi prácu v teréne. A neprestali. Keď ich Angličania odmietli, spojili sa s americkými, indickými a austrálskymi archeológmi a v činnosti pokračovali. A od Angličanov prišlo resumé. Moji rodičia s nimi nemajú konflikt, majú zákaz vstupu na anglickú pôdu… doživotne. Preto cestujú po svete, preto ja za nimi cez prázdniny chodím. Že sa to celé neprevalilo, za to môžeme poďakovať môjmu strýkovi, ktorý pracuje u aurorov a ten to všetko… vybavil tak, ako to je. Ministerstvo sa už o mojich rodičov nezaujíma, vlastne na nich zabudlo, už niekoľko rokov sú im ukradnutí. A preto som aj ja mohla nastúpiť na Rokfort.“
„Aha,“ Ginny stiahla obočie. „Pre Ministerstvo sú tvoji rodičia čierni mágovia?“
„Správne. Sú čierni mágovia,“ uchechtla sa. „A to len preto, lebo ich zaujímajú veci, ktoré nedokážu vysvetliť ani čarodejníci, o mukloch pomlčím. A vždy si vyberali to najťažšie. No a ja by som mala dokončiť Rokfort, mala by som nastúpiť na vysokú v Austrálii a mala by som ísť v ich stopách.“
„A chceš to? Iste, Runy a Aritmancia ťa bavia a ako som pochopila z Hermioniných slov, tak ti to ide. Ale chceš byť archeologička?“
„Možno. Nevravím, že ich práca nie je zaujímavá. Zrejme je najzaujímavejšia zo všetkých, ibaže ja mám len štrnásť. Čo ja viem, čo budem chcieť robiť za tri roky?“ odfrkla si.
„Čokoľvek budeš chcieť,“ potichu povedala. Lucy s úškľabkom prikývla. „Ale nie sú… čierni mágovia, nie?“ opatrne sa spýtala.
„Otec je mukel a mama chodila do Bystrohlavu. A ja do Chrabromilu. Strýko bol Chrabromilčan. Starý otec bol Chrabromilčan. Ak sme my čierni mágovia, tak potom sú nimi všetci,“ zavrtela hlavou.
„A prečo si mi to nepovedala skôr?“
„Hádaj.“
„Ale to je hlúposť,“ Ginny sa zamračila. „Dobre, uznávam, že prvý rok som bola úplne mimo a minulý rok sme nachádzali k sebe cestu a upevňovali priateľstvo… ale tento rok si to mohla na rovinu vybaliť. Pre Merlina, ja som sa ti priznala, že Harry cíti moju menštruáciu…“
„Bála som sa,“ stiahla obočie. „A nečuduj sa. Podľa Ministerstva máme byť čierni mágovia… aj keď len teoretickí. A Harry Potter je symbolom boja proti temnote. Ty jeho… čo ja viem, ako to nazvať? A ostatní jeho najlepší priatelia. Ako by to vyzeralo, keby sa kamarátil s niekým, ako ja?“
„A ako to vyzerá teraz?“
„Nevie nič konkrétne.“
„Kašľal by na to,“ mávla rukou.
„Znenávidel by ma.“
„Sprostosť, mal by ťa rád tak, ako doteraz…“
„No to iste,“ zazubila sa nasilu. Pred pár týždňami by chcela, aby ju mal rád oveľa viac.
„Môžeš mi veriť.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Pretože ťa mám rada ja a on musí zákonite tiež,“ mykla plecami. Možno toho povedala viac, než mala.
„Fí, takže s tebou nezdieľa len pocity pri perióde, ale aj sympatie k istým osobám?“ spýtala sa kúsavo.
„Správne. Presne tak, ako ja zdieľam jeho sympatie k istým osobám. Vieš, to naše spojenie môže aj za toto. Lunu mal rád, keď ju ešte ani nevidel a to len preto, lebo som ju mala rada ja. A hádaj, ako to dopadne s tebou.“
„Neviem,“ zavrtela hlavou. „A čo ostatní?“
„Ktorí? Ten náš spolok? Myslíš, že by si sa znechutila Hermione? Zbožňuje ťa. Lune? Ani náhodou. Nevillovi? Vidím, ako na teba pozerá. A Ronovi? No… ten väčšinou spraví to, čo chce Harry, takže v tomto prípade by to mohlo byť takzvane vynútené, ale Ronald je idiot, takže jeho názor nie je smerodajný…“
„Ako sa na mňa díva Neville?“ spýtala sa dezorientovane.
„Ha, takže som ťa zaujala?“ víťazne sa uškrnula. „Skús sa naňho pozrieť, keď si myslí, že si zamestnaná úlohou a uvidíš…“
„Nie, je to kamarát,“ zavrtela hlavou. „Taký istý, ako Steve.“
„Ako chceš,“ mykla plecami. „No a toto, čo si mi povedala… Môže to ostať medzi nami, keď budeš chcieť. A keď sa rozhodneš, môžeš to povedať ostatným. Ja nič nevyzradím.“
„Ďakujem…“
——
Marec sa blížil ku koncu a predpoklady všetkých sa napĺňali. Ako plynul čas, Ritine slová prestávali byť účinné. Ale tak to bolo pri všetkých jej článkoch. Občas sa našiel nejaký Slizolinčan, ktorý cítil potrebu pripomenúť ho a to najmä štvrtáci a tretiaci, pretože o ich spolužiakoch oný článok bol, ale to bolo všetko.
Harry však na to nedbal. Užíval si pokoja, ktorý mu ostával do odhalenia obsahu poslednej úlohy. Vzhľadom k tomu, že momentálne jeho slávny Potter tím nemal čo riešiť, všetci jeho členovia sa venovali učeniu. Aj on, hoci skúšky robiť nebude.
Vyučovanie prebiehalo relatívne štandardne a rovnako tak aj prístup profesorov. McGonagallová bola stále prísna a Harrymu ani nenapadlo, aby sa jej spýtal, či by mu umožnila stretnutie so Siriusom. Moodyho hodiny boli takmer až šialené, ale pravdou bolo aj to, že sa Harrymu veľmi páčili. Starý auror ich dokázal naučiť veľa, ak oni tú snahu mali a Harry ju mal mimoriadnu. Najmä po tom, ako si ho raz po hodine Moody nechal v učebni, aby mu zaprskal, že mapa sa zdá byť pokojnou, že sa nedeje nič nezvyčajné a otvorene mu povedal, že si ho dokáže predstaviť ako aurora niekedy v budúcnosti. A Harrymu sa tá myšlienka páčila.
Profesora Dumbledora bolo vidieť len pri jedle, kedy sa venoval riaditeľom zahraničných škôl. Profesor Snape bol stále veľmi nepríjemný, ale Harry sa učil brať si jeho poznámky k srdcu čoraz lepšie. Momentálne ho Snape naštval len každý druhý raz. Profesorka Trelawneyová tradične predpovedala jeho smrť.
Potešil ho Hagrid. Po tom, ako ho v januári presvedčili, aby z Rokfortu neodchádzal, stávali sa jeho hodiny zaujímavejšie. Jednorožce už síce nepreberali, ale ani ňucháče neboli márne. A o tie sa mali starať.
„Tak?“ spýtal sa ho Harry na jednej z hodín. Ich ňucháče práve hľadali zlato, ktoré Hagrid zakopal. „Ako sa vedie?“ Mohol si to dovoliť. Hodina s Hagridom bola vždy dosť živá na to, aby sa mohol s veľkým priateľom v pokoji porozprávať.
„Dobre, Harry,“ usmial sa naňho poloobor. „Po tom, veď vieš…“ mávol rukou. Harry prikývol. „Už je to fajn. Učím ďalej, vybral som vám celkom zaujímavé tvory, nie? Nie sú ani nebezpečné a ani príliš nudné,“ poobzeral sa okolo seba. „Zdá sa, že deckám sa tie hodiny páčia. Hoci, výnimky sa nájdu…“ jeho pohľad spočinul na klbku slizolinských a Malfoyom na čele, ako sa znechutene dívajú na ňucháčov a snažia sa, aby ich svojimi papuľami od hliny nezašpinili ich habity.
„Kašli na nich.“
„To je na tom… nemôžem. Musím ich učiť, predsa. Profesor Dumbledore mi verí a ja ho nemôžem sklamať,“ obrátil sa znova k Harrymu. Usmial sa. „Dostal som úlohu, vieš?“ potichu sa k nemu nahol.
„Pre Fénixov?“ vypálil. Hagrid prekvapene zamrkal.
„Eh, zjavne o tom vieš,“ prikývol a prisadol si k nemu na peň. Chvíľu pozorovali, ako sa Ron dohaduje s Hermionou, pretože ich ňucháče sa nepohodli a bojovali o zlatý galeón, ktorý obaja naraz vylovili. „Je to leprechaunské zlato, za pár hodín zmizne,“ obrátil sa k Harrymu. „Vieš o Ráde, mám pravdu?“ počkal, kým Harry prikývne. „Dobre. Už teda rozumiem tým Albusovým rečiam…“
„Čo ti vravel?“ zaujímalo ho.
„Nič zvláštne. Alebo skôr nič, čo by sa týkalo teba,“ usmial sa naňho. „Len vravel, že musíme byť teraz aktívnejší, pretože sa blíži doba, keby budeme musieť ukázať pravé srdce, chcel novú prísahu, aby sa bývalé väzby obnovili, vzal ma na Grimmauldovo námestie, kde je… Sirius Black,“ šepol potichu neprestávajúc sa významne usmievať. „No a, keď si jeho krstný syn a on je tam a Hrdozobec tu a rozhodne sa máte radi… tak je logické, že vieš aj o Ráde, nie?“
„No a tá úloha, čo to je?“
„Počkaj…“ Hagrid sa postavil. „Dobre, študenti. Pozbierajte svojich ňucháčov, ak sa vám dajú chytiť a dajte ich do debničiek. Ak nie, ja si ich potom pozbieram. Hodina pomaly končí, prosím si od vás esej na tému ňucháčov a bežte na obed. Pán Crabbe, to zlato nie je pravé, zbytočne ho neberte…“
Harry sa díval na to, ako Crabbe odhodil zlato, Malfoy ho znechutene schmatol a bez snahy zháňať svojich ňucháčov vykročili so zvyškom Slizolinu do hradu.
„To zlato nie je pravé?“ zamračil sa Ron, keď si prisadol k Harrymu. Decká splašene behali a chytali ňucháčov.
„Nie, je leprechaunské… pamätáš na finále?“
„Jasne…“
Prisadla si k nim aj Hermiona, ktorá zodpovedne vrátila ňucháča do debničky.
„Je to celkom sranda,“ zasmiala sa dívajúc sa na to, ako Seamus poskakuje na nohe, pretože ho ňucháč schmatol. Dean ho od neho trhal, ale obaja sa smiali, takže im to prišlo skôr vtipné, ako nebezpečné. Aj keď títo dvaja by určite nelobovali za popravu ňucháča, pretože ich jemne škrabol…
„Čo robí?“ vyšlo z Harryho. So záujmom sa díval na Malfoya, ktorý stál niekoľko desiatok metrov od nich pod stromom, spolu so svojimi dvoma gorilami a zdalo sa mu, akoby rozprával do ruky. „Šibe mu?“
„Jemu vždy,“ okomentoval Ron. „Toto je ale… on sa rozpráva s rukou?“
„Je to sprostosť, ale skutočne sa rozpráva s rukou…“
Väčšine deciek sa už podarilo pochytať ňucháčov. Neville striehol nad dierou, kedy sa zo zeme vynorí ten jeho, aby ho zdrapil a vrátil Hagridovi. Ten pomáhal Susan Bonesovej lapiť toho jej.
„Prečo by to robil? Prečo by sa rozprával s rukou?“ zamračila sa Hermiona.
„Má vysielačku?“ Harry na ňu pozrel.
„Čo je to vysielačka?“ spýtal sa Ron.
„Taká muklovská vec. Ty máš jednu, ja mám druhú, môžeme byť od seba niekoľko kilometrov a aj tak sa môžeme rozprávať,“ vysvetlil Harry.
„Niečo, ako ten… feletón?“
„Mobilný telefón musí mať operátora, aby…“
„Kedy si konečne prečítate Dejiny Rokfortu?“ povzdychla Hermiona. „Tu nefunguje nič muklovské. Žiadna vysielačka, ani… feletóny…“
„Haha…“
„Tak čo potom robí?“
„Čo ja viem?“
„Existuje čarodejnícka vysielačka?“ spýtal sa Harry.
„A načo, keď máme kúzla?“
„A ako sa potom rozprávajú dvaja čarodejníci na diaľku, keď nemajú pri sebe krb?“ Harry pozrel na Rona.
„Aha…“
„Dvojcestnými zrkadlami, napríklad,“ prisadol si k nim Hagrid. „Alebo existujú také vecičky, pomocou ktorých sa môžu dvaja čarodejníci rozprávať…“
„Prenášač správ?“ spýtala sa Hermiona. „Niečo ako sms správy?“
„Čo sú sms správy?“
„Texty…“
„To je ono, tak. No a určite ešte niečo existuje, ale ďalej už neviem. Prečo?“
„Kvôli Malfoyovi,“ Ron hlavou ukázal pod strom.
„Volá domov tatinkovi?“ zaškľabil sa Harry. „Tatí! Ten zlý, škaredý poloobor nás núti vychovávať tvory… a oni mi zašpinili môj novučký, peknučký habitík. A nikto ma tu nemá rád, okrem Crabba a Goyla, ale z toho ma bolí zadoček…“
„Harry!“ vyprskla Hermiona a začala sa chichotať. Ron sa zvalil na zem, tak sa smial.
„Harry, nemal by si byť taký zlý voči spolužiakom,“ napomenul ho Hagrid, ale mykalo mu kútikmi úst. Jeho študenti odchádzali z hodiny a poniektorí im mávali. „Je pravda, že by asi nemal mať niečo, čím by volal domov,“ Hagrid sa naňho zadíval. V tom momente ich Malfoy spozoroval a zamračil sa. Strčil si ruku do vrecka a spolu s gorilami odchádzal. „No ale zase… máte aj sovy, nie? A toto je rýchlejšie. Spýtam sa na to Dumbledora, či to môže mať…“
„A čo tá tvoja úloha pre Rád?“ pripomenul mu Harry.
„Mám pocit, že sa to aj tak dozviete,“ Hagrid sa postavil. „Teraz nie je čas. Bežte na obed, potom máte ešte hodiny…“ rozpustil ich.
——
Ginny mala zo všetkých predmetov najradšej Čarovanie. Mala rada aj Obranu, ibaže tento rok ich učil Moody a hoci vedela, kto to je, desil ju. Nie v tom smere, že by z neho mala strach, to nie, ale pohľad naňho bol pre ňu veľmi nepríjemný a keď mali hodinu, vyhýbala sa pohľadu naňho. Harry ho ale, ako sa jej začalo zdať, mal rád čoraz viac a chcel by sa stať aurorom ako on. Dobre. Keď prídu do veku, keby bude mať zmysel premýšľať o povolaní, tak to jeho prehlásenie bude brať vážne.
No ale, mala najradšej Čarovanie preto, lebo ho mal Chrabromil spolu s Bystrohlavom a ona mala Lucy aj Lunu pri sebe. To platilo aj o Herbológii, ale tá ju nikdy nebavila, Transfigurácii, ale pri ich riaditeľke nemohli vôbec nič, Aritmancii, na ktorú nechodila ani ona a ani Luna a Veštenie, na ktoré nechodila ona ani Lucy. Čiže sa mohli beztrestne baviť len na Čarovaní a Herbológii a preto bolo Čarovanie jej najobľúbenejším predmetom.
A toto bola posledná hodina pred veľkonočnými prázdninami, ktoré aj tak strávia v hrade, ale aspoň budú mať týždeň voľna.
„Ako ho strávite?“ spýtala sa Luna svojich kamarátok a zmrazila plameň sviečky. Flitwick ju pochválil a obrátil pozornosť k Stevovi s Colinom, ktorým sa zďaleka nedarilo.
„Ja si budem dorábať eseje,“ prezradila Lucy. „Samozrejme… v prvom rade si pospím dlhšie, pôjdem aj von… ale budem sa učiť.“
„Chúďa moje,“ povzdychla Luna. Ginny sa zahihňala.
„Robiť úlohy si budeme všetci. Mohli by sme si ísť zalietať, nie?“ pozrela na Lucy. „Stavím sa, že Harry nám Blesk požičia. Aj tak ho má len opretý o stenu.“
„A čo Michael?“
„Nejaký čas strávim aj s ním, pravda,“ nevinne natiahla a konečne sa jej podarilo zmraziť plameň sviečky. „Pôjdem tak… na tri rande…“
„Nie je to málo?“ nepozdávalo sa Lune a znova si zapálila svoju sviečku. Flitwick zalamoval ruky pri Agathe a Emily, dvoch Chrabromilčankách.
„Stačí mu to, ako som už niekoľkokrát povedala,“ pozrela na Lunu. „Dobre vie, že spolu chodíme, ale je to také voľnejšie, vieš? Možno na ďalší rok sa nám budem chcieť byť spolu v každej voľnej chvíli, ale teraz nie,“ stiahla obočie.
„Dobre, je to tvoja vec…“
„Luna, on to vie. Ako tebe na rovinu povedal, prečo ťa pozýva na ples a mne to povedal tiež na rovinu, tak som mu to na rovinu povedala aj ja.“
„Super a ja na rovinu vravím, že ma to už nebaví,“ povzdychla Lucy. Svoju sviečku zmrazila medzi prvými a už sa nudila. „S tým lietaním budem určite súhlasiť. Budem opatrná a nezlámem mu ju. No a možno nám Hoochová požičia školské metly a mohli by sme si zahrať metlobal.“
„To nám asi nepovolia, kvôli zraneniam,“ Ginny stiahla zamyslene obočie. „Na štadión sa dostaneme a možno aj požičajú pár Ometiel, ale na metlobal by sme asi mali zabudnúť,“ zamračila sa.
„Výborne, pretože to považujem za zbytočnú stratu času,“ usmiala sa Luna a zmrazila svoju sviečku. „Je to zábava…“
——–
Veľkonočné prázdniny začali a prvý voľný deň chceli Harry s Ginny stráviť vo svojich animágskych podobách mimo Rokfort. Nerobili to často, vlastne boli počas roka vonku len trikrát. Teraz chceli spolu stráviť oveľa viac času, než obvykle. Vlastne to mal byť celý deň. Preto zmizol aj Ron, aby poskytol Harrymu alibi a tiež Hermiona, ktorá sa zavrela so svojimi knihami v jednej z učební. Spolu s Lucy. Luna mala povolenie opustiť Rokfort, pretože o to požiadal jej otec a riaditeľ mu to povolil… každoročne chodili počas veľkonočných prázdnin na jeden ostrov.
„Ty si nás až takto vybavila?“ usmial sa Harry, keď si prisadol k Ginny na deku. Z batohu vybrala košík naplnený jedlom. Už sa im podarilo zistiť, že všetko, čo majú pri sebe, pri nich ostane aj v prípade, že sa zmenia na zviera a potom naspäť. A platilo to aj o sokolej forme.
„Iste, keď sme chceli byť vonku až do večera. Zastavila som sa v kuchyni,“ zaškľabila sa naňho a vyťahovala z košíka sendviče. „Dobby ťa pozdravuje. A Winky vyzerala…“ na moment zastavila v činnosti. Vzal jej z rúk fľašu tekvicového džúsu, aby ho otvoril. „Bola totálne spitá. Dobby mi prezradil, že je stále smutná, pije, nedbá o seba a plače za pánom Crouchom,“ pozrela naňho. Zahryzol do sendviča.
„Z čoho sa spila?“ spýtal sa. Sadla si oproti nemu.
„Vraj z ďatelinového piva.“
„Ten je slabý, nedá sa z neho opiť, to by musel človek vypiť cisternu…“
„Ona je škriatok, Harry, vieš? To sú tie maličké bytosti s úplne inou anatómiou než majú ľudia.“
„Bystrá, Gingin? Stále smúti za Crouchom?“
„Jasne. Nebudem to radšej pred Hermionou spomínať,“ pustila sa do svojho sendviču.
„Správne.“ Chvíľu potichu jedli. „Dohliadne na ňu Dobby?“
„Určite to skúsi, ale ostatní škriatkovia ju odsudzujú. Keď som ju videla, tak asi začínam mať podobný názor ako Hermiona.“
„Len to nie…“
„Podobný, nie rovnaký.“
„Aj ja by som Croucha najradšej nakopal do zadku. To už ale neovplyvníme, tak toho nechajme. Radšej mi povedz, ako chceš tráviť prázdniny…“
Počas jedla prebrali ich naplánované aktivity, ktoré boli vlastne takmer totožné až na to, že Harry mal v pláne učiť sa oveľa menej, než Ginny a stretávať sa s Čcho oveľa viac, než Ginny s Michaelom. Blesk dievčatám samozrejme požičia. Tiež mal v pláne vziať svoju priateľku na štadión. A ktovie, možno tam budú všetci spolu.
Potom prebrali aj Malfoya. Už aj Luna ho raz zbadala, ako telefonuje domov, ako to pomenovali. Každopádne, ak dieťa vlastnilo dvojcestné zrkadlo, riaditeľ proti tomu nič nemal. Deti sú v spojení s rodičmi prostredníctvom sov. Prečo by nemohli byť aj týmto spôsobom? Tieto zrkadlá sú však mimoriadne vzácne, nemá ich ktokoľvek, ale že ich budú mať Malfoyovci, to bolo jasné. Každopádne sa Hagrid pýtal riaditeľa všeobecne. A on všeobecne odpovedal.
Hermione sa podarilo zistiť, že ak by mal nejaký artefakt, ktorý by prenášal textové správy, musel by použiť prútik. Nemusel hovoriť do ruky. Preto sa zhodli, že v ruke držal zrkadlo a sťažoval sa na to, ako ho nikto nikdy a za nijakých okolností nebude mať rád.
Potom sa chystala spustiť prednášku, že existujú aj rôzne elixíry a kúzla, ale vyzeralo to na dlho a tak ju zahriakli, aby toho nechala.
Znova sa prebehli ako oceloty a polietali si, ako sokoly. Bolo to úžasné a bolo to ich.
„Tak som sa dnes dobil, že možno vydržím aj tri dni,“ usmial sa Harry ležiac na zemi na deke s Ginny pritisnutou k sebe.
„Ale nevydržíš,“ ozvala sa z jeho hrude, na ktorej bola uložená s rukou prehodenou cez jeho brucho. Ich nohy sa preplietali a bolo to pohodlné. Uvedomovali si, že nech by sa objali akokoľvek, nech by si sadli akokoľvek, alebo ľahli, ako v tomto prípade, nikdy sa netlačili a nikdy sa necítili nepohodlne. Ich telá takmer nikdy nemeraveli. V tej chvíli vlastne tvorili dve kompletné bytosti. Akoby sa pri tomto tesnom kontakte dostali prepožičané kusy duše do toho správneho tela a boli absolútne spokojné.
„Nevydržím, pravda,“ súhlasil. „Večer pôjdem na rande,“ oznámil. „Po večeri. Máme sa stretnúť pri skleníkoch.“
„Fajn,“ vypustila. Oči mala privreté a vdychovala jeho vôňu, na ktorú si zvykla. Nie, nebol to taký ten chlapčenský pach presýtený neustále sa vyplavujúcimi hormónmi, ktorý prekrývali rôznymi vôňami. Bola to Harryho vôňa prekrytá vôňou jeho mydla a šampónu a toho niečo, vďaka čomu škriatkovia prali ich oblečenie. Pri tej myšlienke sa zachichotala.
„Čo sa zase smeješ?“ spýtal sa, ale hlavu nezdvihol.
„Premýšľam, že vôbec nesmrdíš.“
„Výborne, ďakujem. Sprchujem sa každé ráno, niekedy aj večer, keď sa mi chce. Som neskutočne rád, že moje hygienické návyky uznávaš ako celkom prijateľné…“
„Ale nefrfli. Vážne mi voniaš,“ zaborila nos do jeho košele. „Ide o to, že chalani páchnu úplne inak, než dievčatá. Potia sa viac a rýchlejšie, no a my ich cítime. Aj krátko po tom, ako sa osprchujú. Ich hormóny by mali byť údajne silnejšie a v tomto veku sa nimi ich telo hemží… a oni smrdia,“ zdvihla hlavu a pozrela naňho.
Mal privreté oči a videla, ako vdychuje nosom jej vône. A mala možno pravdu. Uvedomil si, že ráno musí buď on, alebo Neville, podľa toho, ktorý skôr vstane, rýchlo otvárať okno, aby sa vyvetralo. Taká malá miestnosť s piatimi pubertiakmi, ktorí vydávajú všelijaké pachy, ráno neskutočne smrdí.
„Vieš, čo by ma zaujímalo?“ spýtal sa a otvoril oči. Zbadal tie jej, ako ho pozorujú. Uškrnul sa. „Či by som ti nesmrdel aj vtedy, kedy by som sa niekoľko dní neumýval…“
„To už asi áno,“ zamyslene sa zamračila. „Ale nie až tak veľmi.“
„Správne. Asi sme na to prišli. Smrdím rovnako, ako ostatní chlapci, aj keď sa pravidelne sprchujem tak, ako väčšina z nich. A potím sa tiež rovnako a dosť rýchlo. Ibaže tebe smrdieť… v tom pravom slova zmysle, nebudem nikdy.“
„Nie, pretože mám v sebe časť teba, ktorá je na ten pach zvyknutá a berie ho automaticky, ako zvyšok tvojej duše. Je fakt, že sám sebe nesmrdíš a keď už začneš, tak až potom je to pre teba kritické.“
„Ale nebudeme kvôli tomu burcovať Siriusa, že? McGonagallová nás má pustiť až pri vyhrotenej situácii a fakt, že nesmrdím, by tak neklasifikovala.“
„Môžeme to nechať na neskôr alebo mu môžeme napísať,“ prikývla a znova sa uložila na jeho hrudník.
„Aj Michael smrdí?“
„Určite, ale keď ide na rande, tak sa navonia… a tá vôňa je celkom príjemná,“ priznala.
„Rád by som povedal, že aj ja… respektíve moja duša s tvojou časťou… si na tvoje pachy zvykla. Pravdou je ale to, že som ešte nestretol smrdiace dievča,“ prezradil a ona sa zachichotala. „Takže to nedokážem zhodnotiť…“
Potom sa ale zdvihol na lakťoch, čím ju prakticky zo seba zosypal a ona vypískla. Spravil to ale len preto, aby ju pretočil na chrbát a mohol zaboriť svoj nos do jej svetra v dekolte. Hihňala sa tomu statočne, pretože ju pošteklil.
„Hm, ako som povedal, zrejme by si nesmrdela nikdy,“ tentoraz to bol on, kto zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. „A uvedomil som si aj to, že mi tiež voniaš… ale ako si povedala, neuvedomujeme si to, pretože to považujeme za automatické a napíšeme o tom Siriusovi,“ uškrnul sa a pobozkal ju. Potom sa posadil. „Nech si to pridá do svojho zoznamu, ktorý budeme musieť vyriešiť…“ trpko vypustil.
„Toto je stále ale v pohode, nie?“
„Určite je to jedna z tých neškodných vecí a našťastie tých škodných nepribúda,“ pozrel na ňu a usmial sa. „Poďme si ešte zalietať, než sa vrátime. Sendviče boli fajn, ale aj tak začínam mať hlad,“ zaškľabil sa a zmenil sa na sokola, ktorý okamžite radostne vyletel. Dívala sa za ním. Zavrtela hlavou a tiež sa zmenila, aby si pred odchodom na hrad ešte polietali.
——
Harry na ďalší deň skutočne napísal Siriusovi o tom, čo si s Ginny uvedomili. Nebola to síce nijako prevratná informácia, ale bolo to to prvé, čo si za niekoľko mesiacov všimli. Okrem toho mu napísal aj o iných novinkách, ale tých zase nebolo veľa. Prázdniny si užíval pokojne.
„Čo Čcho?“ spýtala sa ho Lucy, keď sa k nej usadil na metlobalovom štadióne, na ktorý im profesorka Hoochová síce dovolila ísť, ale metly nepožičala. A Blesk práve vetrala Ginny. Luna bola mimo Rokfort, Hermiona sa zašila do knižnice, pretože lietanie považovala za hlúposť. Ron bol dole na tráve a čakal spolu s nespokojne sa tváriacim Nevillom, kým naňho príde rad.
„Dala prednosť učeniu,“ pozrel na ňu. „Bude robiť VČÚ a aj keď všetky skúšky spraví s prehľadom tak mi povedala, že sa radšej bude učiť s Mariettou… akoby som ju mal odpútavať ja,“ zaškľabil sa. „Neviem, čo tým myslela! Máme sa stretnúť až večer…“
„Tak ona je už veľké dievča,“ prikývla. No áno, bola o rok staršia od Harryho. Ona sama bude robiť VČÚ až za dva roky.
„A zodpovedné, to je na tom to najhoršie,“ uškrnuli sa na seba. „Preletieť sa ale pôjde, vravela. A čo ty? Ako sa darí tebe v posledných dňoch?“ spýtal sa. Aj keď to vedel. Ginny mu rozprávala o tom, ako sa Lucy postupne zmieruje s nechcenou popularitou po vydaní istého článku.
„Celkom fajn. Písala som rodičom, mám to nechať plávať,“ mykla plecami. „Nie je to tajomstvo, ale zabudlo sa na to. Teraz to vyliezlo na povrch,“ zamračila sa. „Áno, mali nezhody, ale nie sú jedinými, kto má nezhody s Ministerstvom. Našťastie sa v tom nikto nerýpe,“ pozrela naňho. Keby niekto chcel zájsť do minulosti, zistil by, prečo tomu tak je. Ale strýko zariadil, aby sa do minulosti nikomu nechcelo zachádzať. Aspoň to jej písali rodičia. Netušila ako, ale nejako strýko dosiahol toho, aby sa nikomu nechcelo skúmať, prečo majú Simmonsovci s Ministerstvom nepriateľské vzťahy.
„To je dobre,“ prikývol zamyslene a zdvihol hlavu, aby pozrel na Ginnin let. „Ale aj tak,“ nedalo mu a znova na ňu pozrel. „Je rozdiel, keď Rita píše o mne, ako o klamárovi, o Ginny ako zlatokopke a podobne… ale keď niekto zaútočí na tvoju rodinu, musí to byť horšie, nie?“
„To áno a bolo to dosť zlé, ale už je to v poriadku,“ usmiala sa naňho.
„Fajn,“ prikývol.
Dívala sa naňho, keď pohľadom zablúdil na trávnik a zaškľabil sa nad dychtivosťou svojho najlepšieho priateľa. Ron tam podráždene stepoval a občas vykríkol do vetra, aby si jeho sestra švihla. Bude mu to musieť raz vysvetliť. Toto ju zožieralo oveľa viac ako článok v novinách. Raz bude musieť povedať Harrymu Potterovi, že jej rodičia sú braní ako zástupcovia čiernej mágie, hoci to bola hlúposť. Ak chce byť jeho priateľkou, tajomstvo mať nebude môcť. Ale na všetko je ešte čas…