Harry sa spokojne vystrel na pohovke. Nevedel to pochopiť, ale zrazu mu všetko krásne vychádzalo. Do druhej úlohy bolo ešte ďaleko a on mal nielen riešenie, ale aj prostriedky k tomu, aby ju zvládol. Hádam ju zvládne. Ale aj Sirius písal, že to bude fungovať a on tomu veril.
Po tom, ako sa pred dvoma týždňami na rovinu spýtal Nevilla, či nepozná niečo, čo by mu pomohlo dýchať pod vodou a on s nadšením priniesol knihu, ktorú mu požičal Moody a vyhľadal v nej stať o žiabrovke, šlo všetko ako po masle.
Hoci, spočiatku to tak nevyzeralo. Najskôr pochopili, že žiabrovku by mohol mať vo svojom kabinete Snape. Potom si Hermiona spolu s Lucy spomenuli, ako vyzerá jeho učebňa. Či skôr, čo všetko má v policiach v učebni uložené a rovnaké divadlo, ako zahrali v druhom ročníku, keď potrebovali prísady do Všehodžúsu, na také by im asi Snape druhý raz neskočil. Čiže, ak skutočne mal žiabrovku, tak ju mal vo svojich súkromných miestnostiach, kde sa dostanú ťažko.
A to zrejme ani v noci, kedy je tam on prítomný. Museli vymyslieť iný spôsob, ako sa dostať k žiabrovke, pretože ju samozrejme nemala k dispozícii ani Sproutová, ako nadhodil Neville. Nemala v skleníkoch Stredozemné more a žiabrovka v Čiernom jazere nerástla.
Preto Harry v rýchlosti poslal Hedvigu do Londýna, pretože ani Minerva nevyzerala, že by ich bezdôvodne pustila za Siriusom. Hedviga sa síce vrátila s prázdnou, ale Harry aj tak dostal list, ktorý mu poslal Sirius spolu s novými teniskami, v ktorých bola aj žiabrovka. Nejako sa mu podarilo presvedčiť Minervu, aby mu odovzdala balíček.
Harry,
v prvom rade – žiabrovka je skutočne dobrý nápad. Podľa toho, čo si písal, sa druhá úloha bude konať v jazere a ja som s Remusom vyriešil tú hádanku presne tak, ako sa to podarilo aj vám. Niečo ti zoberú, to uväznia na dne jazera a ty budeš mať hodinu, aby sa ti to vrátilo späť. Tipujeme, že to bude skôr tvoja priateľka, ako napríklad Blesk. To by zodpovedalo vážnosti celého turnaja. A žiabrovka ti pomôže. Ty sa sústreď len na to, aby si tú úlohu zvládol. Nenechaj sa rozptýliť. Vytri tomu nešťastníkovi, ktorý podstrčil tvoje meno do čaše zrak a čo najrýchlejšie sa vráť na hladinu. Neopováž sa zdržiavať viac, než to bude nevyhnutné. Rozumel si?
Ďalej – kúpil som ti nové tenisky. K Vianociam. Tak nejako som uznal, že ten nôž, ktorý si už dostal, je trocha málo. Nezodpovedá to darčeku, ktorý by mal dostať krstný syn od svojho krstného otca, hehe. Teda, musel ma na to upozorniť Remus. Ani by si neveril, aký dokáže byť niekedy neústupčivý. V teniske je žiabrovka – mala by vydržať dva mesiace, čiže do tvojej úlohy bude plne funkčná a spoľahlivá (oficiálne si dostal tenisky, o žiabrovke ja nič neviem, tak).
No a k tomu, čo si mi písal. Budem písať otvorene, pretože balík odovzdám Minerve a tá ho dá priamo do rúk tebe, čiže sa nemôže stať, že by si ho prečítal niekto ďalší. Tiež nad tým rozmýšľam. Podozrivých je tam viac. Nielen Karkarov, ale aj Ludo Bagman, napríklad. Tiež ho riešili v minulosti v spojitosti so smrťožrútstvom, ale vyvliekol sa z toho, respektíve neboli dôkazy. Neprejavuje sa ale tak. To sa dá povedať ale aj napríklad o madam Maxime. Čo my vieme, či nemala alebo nemá spojitosť s Voldemortom? Nemôžeme to tušiť. Napríklad aj Skeeterová. Jej články boli vždy štipľavé a bolo jej jedno, či píše o ministerskom pracovníkovi alebo usvedčenom smrťožrútovi. A je jedno, že teraz už má zákaz vstupu na Rokfort. Alebo jej fotograf. Či niekto, kto by mohol konať pod Imperiom.
Harry, podozrivý jednoducho musí byť každý, kto je na hrade nový, to v prvom rade. A aj niekto zo starých môže skĺznuť, prečo nie? Hoci je to ťažko predstaviteľné. Ruku do ohňa dám len za Dumbledora, Minervu, Hagrida, Moodyho a Poppy. Snape, no, ten to asi tiež určite nebol, ale radšej by som si ruku usekol, ako ju niekam kvôli nemu strkať. Nikomu inému never. Nikomu.
A čo sa týka Croucha – vlastného syna strčil do Azkabanu, hoci neboli dôkazy, že by ten mladík mal s nimi spojitosť. On ich ale lovil. Kariéru si vybudoval na tom, že zavieral smrťožrútov. Tvrdo ich odsudzoval a trestal. A nezaváhal ani pri synovi, hoci sa nedokázalo, že bol s Lestrangeovcami, keď umučili Nevillových rodičov. A jeho syn krátko na to umrel. A umrela aj jeho žena. Od tej doby bol ešte tvrdší a nekompromisnejší.
Keď sa k nám pridá jeden auror, dám ti o ňom vedieť viac. Remus sa nakontaktoval na nášho spojenca, aurora, správneho chlapa a ten vyzistí na Ministerstve, ako je to s tou jeho chorobou. Bude mať viac možností ako napríklad Artur. A Percymu nepíšte. Neupozorňujte na to. Je skutočne zvláštne, že Crouch na ples poslal Percyho a pritom sa promenáduje po Rokforte a Snapovom kabinete. Zistíme to a dáme ti vedieť. Ale z Croucha by som si asi ťažkú hlavu nerobil. Neviem, prečo koná tak, ako koná, ale pochybujem, že by on podstrčil tvoje meno do čaše, keď vlastne reprezentuješ všetko, čo je proti Voldemortovi a on jeho stúpencov zaviera. Rozumieš? Nevidím v tom pre neho úžitok, aby ťa chcel odstrániť. Jedine, že by mu preskočilo. Alebo sa až tak veľmi snaží dopadnúť Snapa (a v tomto má moje sympatie), že aj napriek chorobe po ňom ide.
Chcel by som ti navrhnúť, aby si Záškodnícku mapu niekomu posunul. Niekomu, kto má dosť skúseností s tým, aby kontroloval bezpečnosť. Jasne, hlavne tvoju. Kto má dosť skúseností, aby zakročil, keby sa niekto o niečo pokúsil, pretože podhodením tvojho mena sa jeho snaha asi nekončí. A nie, nemyslím ani Dumbledora a už vôbec nie Snapa. Posuň ju Moodymu. Aj napriek tomu, že sa ti obmedzia nočné vychádzky (po pravde som tomu rád) a ty nebudeš môcť kontrolovať, kde sa kto nachádza. Je dôležité, aby sa Moody pokúsil prísť na niekoho, kto na Rokforte škodí a aby proti nemu zasiahol. Rozumieš?
Druhú úlohu zvládneš a dovolím si tvrdiť, že bez problémov, ale stále bude ešte tretia úloha a hlavne veľa času k tomu, aby ti niekto ublížil. Zdržuj sa s priateľmi a dávaj si pozor. Nos, prosím, tie tenisky, plášť a aj nôž pri sebe a maj prútik vždy pripravený.
No a posledné, čo som chcel – nech sa tebe a Ginny stane čokoľvek, okamžite pôjdete za Minervou, dobre? Už som jej toľkokrát pílil uši, že sa stavím, že vás za mnou po druhej úlohe pustí. Viac menej to už sľúbila, hoci vám to nepovie.
Majte sa, držte sa, dávajte si pozor a Harry – nehraj sa na hrdinu, dobre? Počúvaj nás dospelých, heh.
Sirius
A tak sa aj stalo. Harry si obul pohodlné a veľmi pekné, to zhodnotil dokonca aj on, tenisky na nohy a nožík strčil do vrecka. Prútik mal pripravený vždy. Nie, nemyslel si, že by to Sirius preháňal. Predsa tam niekto bol, kto ho nominoval do turnaja a pre jeho zelené oči tak nečinil, čiže je zrejmé, že ten niekto ho nemá príliš v láske a opatrnosti nebolo nikdy dosť. Hoci Siriusa ako Hermiona, tak aj Ginny okamžite prirovnali k Moodymu. Vždy v strehu.
A skutočne zašiel za Moodym, ktorému na rovinu povedal, že od Dumbledora vie, čo je Fénixov rád, ktorý začal mobilizovať a riaditeľ ho práve preto nominoval na funkciu profesora, pretože je členom a riaditeľ mu verí. Hoci Harryho dôvera v Dumbledora bola hodne naštrbená a svojho času si pomyslel, že ak Dumbledore verí Moodymu, on má chuť mu neveriť, veril im Sirius. A to bolo pre Harryho podstatné.
Prezradil mu aj to, že raz hlboko v noci zistil, že je na hrade Barty Crouch, ktorý sa už vlastne od turnaja dištancoval a všade posielal Percyho, na hrad ale prišiel, uprostred noci a tajne, aby snoril v Snapovom kabinete. Keby ho Sirius nepostrčil, za Moodym by určite nešiel. Uznal ale, že má Sirius pravdu. A preto ponúkol Moodymu mapu ako pomôcku, pomocou ktorej môže sledovať vytypované a podozrivé osoby. O Siriusovi mu nevravel nič. Nevedel prečo, jednoducho nechcel, aby Moody vedel, že ho vlastne poslal Sirius. Keď bude Sirius chcieť, povie mu to sám.
Moody mu s vrčaním sľúbil, že bude sledovať všetkých. Ešte než Harry odišiel odtrhol pohľad od mapy, ktorá ho zjavne veľmi zaujala a spýtal sa, či Potter vie, ako prejsť druhou úlohou. Moody sa spokojne zaškľabil, keď sa naňho Harry významne zaškľabil.
Harry sa spokojne usmial a schoval si list od Siriusa do vrecka.
„Chcel by som sa ešte raz všetkým veľmi pekne poďakovať za pomoc pri riešení úlohy,“ zahlásil do nepoužívanej učebne, kde sa stretol so svojimi priateľmi.
„To nie je potrebné, Harry,“ mávla rukou Hermiona, ktorá bola zrejme spokojnejšia než on, že našli riešenie.
„No nie, je to potrebné,“ nedal sa odbiť. „Keby nebolo vás, zrejme sa v tom jazere utopím,“ zaškľabil sa.
„Vydržal by si zhruba dve-tri minúty,“ upozornila ho Lucy. „Toľko vydrží priemerný ľudský mozog pod vodou bez kyslíka.“
„A sme si istí, že by Harryho mozog vydržal až tak dlho?“ rýpla si Ginny. Lucy sa uškrnula.
„Ginevra nerýp,“ vŕkol Harry predstierajúc podráždenie.
„Vďaka Nevillovi tú úlohu vyhrá. Som o tom presvedčený,“ pevne prehlásil Ron a tresol menovaného po pleci. Neville sa zapýril. Bol si vedomý toho, že prispel veľkou mierou a pomohol najviac a bol za to rád. Niečo sa mu konečne podarilo a zdalo sa, že ho začali rešpektovať. Nie, že by ho nerešpektovali aj predtým, ale on si to nechcel pripustiť. Týmto získal hmatateľný dôkaz, že za niečo stojí aj on.
„Len som si spomenul na jednu rastlinu,“ skromne z neho vyšlo. Luna sa naňho usmiala.
„Len si zabránil tomu, aby sa Harry pritopil pri učení sa kúzla bublinovej hlavy alebo pri pokusoch o transfiguráciu na nejakú rybu,“ vypustila a vstala, aby podišla k oknu. Vonku bolo stále hromada snehu. Zadívala sa na durmstrangskú loď, ktorá sa vynímala na hladine jazera, do ktorého za pár dní bude musieť jej kamarát vliezť. Zavrtela hlavou.
„Po pravde, mne by nenapadla ani jedna možnosť,“ odfrkol si Harry.
„No iste, musela ti pomôcť… Čcho,“ zaškľabil sa Ron. Harry mykol plecami.
„Je staršia a vie toho dosť,“ prehlásil. „Každopádne, aby som to zhrnul… Čcho síce dala pár rád, ale Ginny požičala knihy, Hermiona poctivo listovala a hľadala, spolu s Lucy prišli na to, že v Snapových prístupných zásobách žiabrovka nie je , Neville prišiel na žiabrovku a ty Ron… ty si mi zdvíhal náladu,“ zaceril sa na kamaráta.
„A ja pôsobím ako ozdoba nášho malého spoločenstva, ktoré Ginny nazvala Potter tímom,“ vypustila Luna od okna, ktoré otvorila. „Fujha,“ odfrkla si, keď jej k ruke padol škaredý chrobák niekde z vrchu okna, ktorý tam zrejme sedel a otvorením okna spadol. „Tak ty nevyzeráš ani ako nargal a už vôbec nie krčorohý chrapogot,“ povedala chrobákovi a vyhodila ho z okna.
„Čože to?“ spýtal sa Ron.
„Nepýtaj sa,“ potichu ho zahriakla Ginny.
„Ale to je hlúposť, Luna,“ zahriakol ju Harry. Významne sa naňho pozrela a povytiahla obočie, čo jej dalo ešte zasnenejší výraz, než nosila bežne. „Eee, teda… myslím to tak, že si pomohla aj ty, nie? Hľadala si riešenia v knižnici spolu s dievčatami. Nemyslel som to tak, že nie si ozdoba alebo čo… Všetky štyri ste ozdoby… Teda, myslím to tak, že ste pekné, nie že ste ako ozdoby.. Teda…“
„Už radšej mlč, Harry,“ zahihňala sa Hermiona.
„A ako by si sa z toho vykecal ty?“ ublížene vrkol po Ronovi, ktorý sa od smiechu váľal po zemi a Nevilla tiež pochytil akýsi zvláštny záchvat smiechu. „Vtipné,“ zaprskal a pozrel na dievčatá.
„Trochu by si mal zapracovať na komplimentoch,“ nevinne natiahla Ginny. Lucy sa len jemne usmievala.
„Som rada, Harry, že uznávaš môj prínos,“ vyriekla Luna a vrátila sa k oknu. „A ako sa zdá, tak nielen Viktor zvykne plávať v jazere, ale aj ostatní durmstrangskí chlapci. Veľmi pekný pohľad…“
——
Moodyho oko sa pretočilo na temeno hlavy a zadívalo sa na Dumbledora. Vyzeralo by to desivo, keby na to nebol Albus zvyknutý.
„Za Severusa ručím, Alastor,“ vyšlo z neho presvedčivo. Díval sa na starého priateľa, ktorý mu bol otočený chrbtom a prezeral si zbierku jeho kovových prístrojov. Vedel však, že ho uprene pozoruje. Povzdychol. „Možno nemá Harryho rád, rozhodne by ale nehodil jeho meno do čaše…“
„Nemá ho rád?“ vyprskol Alastor a otočil sa. „Nenávidí ho,“ zavrčal a prešiel ku kreslu, aby si sadol pred Albusa. „Vcelku mi je jedno, aké medzi nimi panujú vzťahy. Vlastne by som povedal, že Snape nenávidí celý svet. Ale to je jeho problém. Mojím problémom je zistiť, kto na hrade škodí a Albus… nehnevaj sa na mňa, ale ja tú tvoju vieru v druhú šancu neuznávam,“ zaškľabil sa. „Smrťožrút smrťožrútom proste ostane.“
„No vidíš. A ja som zástancom druhej šance. Severus Harryho meno do čaše určite nehodil,“ mierne sa pousmial. Moody si odfrkol a vytiahol svoju prenosnú fľašu, z ktorej si riadne uhol.
„Kiež by som bol rovnako presvedčený,“ vypustil zamračene.
„Ale ty predsa nebudeš veriť nikdy nikomu, nemám pravdu? To ťa charakterizuje rovnako, ako mňa charakterizuje viera v druhú šancu. To ale preberať nechceme, nie?“
„Nie, to nie. Aj tak na Snapa neprestanem dávať pozor, nech mu akokoľvek veríš. Rovnako ako na Karkarova.“
„Je naším hlavným podozrivým?“ spýtal sa zvedavo. Dôveroval starému aurorovi rovnako, ako dôveroval Snapovi.
„Jedným z hlavných podozrivých. Rovnako podozrievam tú poloobryňu, Bagmana, všetkých durmstrangských študentov, Snapa… a napokon aj starého Bartyho Croucha,“ zaškľabil sa. To Albusa zaujalo.
„Čo vieš?“ spýtal sa.
„Čo ja viem?“ mykol plecami. „Uznávam, že je veľmi aktívnym pri usvedčovaní smrťožrútov, v tom s ním plne sympatizujem. Sympatizujem aj s jeho snahou odhaliť Snapa,“ zaškľabil sa. Dumbledore sa vo svojom kresle vyrovnal.
„Vysvetli, prosím.“
„No čo? Potter ho zbadal na tej svojej mape, ako snorí v Snapovom kabinete. On svoju chorobu zrejme len predstiera. Zrejme sa snaží o odhalenie Snapa a Karkarova, keď sa mu v minulosti prešmykli cez prsty a prisahám pri Merlinovi, že ak by chcel, pomohol by som mu,“ zaceril sa. Albus si povzdychol.
„Ty a tá tvoja nechuť so smrťožrútmi.“
„Ja na rozdiel od teba nedávam ani štvrtinovú druhú šancu,“ odfrkol. „Každopádne mi Potter tú mapu požičal a ja pomocou nej dohliadnem, aby tí dvaja nerobili nejaké nekalosti. A všetci ostatní podozriví, samozrejme.“
„Harry ti požičal Záškodnícku mapu?“ to ho prekvapilo. „Prečo?“
„Čo ja viem? Je mi to jedno. Tá mapa je užitočná a on pochopil, že v mojich rukách bude osožnejšia. Prečo vie Potter o Fénixovom ráde a o mne, ako o členovi?“ uprel na Albusa svoje čarodejné oko.
„Čo ja viem?“ mykol plecami tentoraz Albus. „V minulosti sa vyskytli situácie, ktoré si vyžiadali, aby sa Harry dozvedel o existencii Rádu a o niektorých členoch.“
„Dementori? Lupin? Ohnivá čaša?“
„Napríklad.“
„Dobre, asi to je jedno,“ mávol rukou a vystrel si svoju drevenú nohu. „Aj tak mi nikdy nepovieš všetko, ty starý tajnostkársky lišiak. Doteraz to ale bolo k osohu. Každopádne mi tá mapa veľmi pomôže pri dohliadaní na toho chlapca,“ vypustil potichu. „Karkarov a ani Snape sa ho nedotknú…“
„Alebo ktokoľvek z ostatných podozrivých,“ pripomenul mu.
„Alebo,“ pripustil.
„Ktorý tu vlastne už ani nemusí byť,“ zamyslel sa Albus. „Čaša vybrala Harryho pred pár mesiacmi. Ten, kto ho tam hodil, už nemusí byť ani na hrade. Mohol byť vtedy a my sme ho nemuseli ani vidieť…“
„To by ale všetko komplikovalo, nie?“ natiahol Moody. Albus nešťastne mykol plecami a díval sa na svojho dlhoročného priateľa. „Dobre, na túto možnosť nezabudneme, ale pre nás bude výhodné, aby tu stále bol, aby sa niečím prezradil a aby sme na to prišli.“
„Čo si myslíš o Crouchovi?“ spýtal sa Dumbledore zvedavo.
„Zrejme to, čo ty. Chorobu predstiera, posiela sem mladého Weasleyho, dištancuje sa od diania vo svete. Prečo? To by som aj ja rád vedel, po pravde. Ale potuluje sa po hrade, ak je Potterova informácia správna, hoci ja som ho zatiaľ nezazrel. A ak je v tom len snaha o odhalenie Snapa a Karkarova, má moje sympatie. Ale pochybujem, že by mal nejaký dôvod hodiť Potterovo meno do čaše. Čo by z toho mal?“
„To by som aj ja rád vedel.“
„Podozrievaš ho?“
„Správa sa najpodozrivejšie, nezdá sa ti?“ odvetil otázkou. Moody mykol plecom. „No, Severus mi prezradil, že z jeho súkromného laboratória zmizla koža z afrického hada. Čo ti to hovorí?“
„Že by Crouch ukradol kožu z hada, aby uvaril nejaký dryák?“ povytiahol obočie. Jeho čarovné oko sa obrátilo znova k temenu hlavy. Albusovi sa tento pohľad nikdy nepáčil. „Aký? Všehodžús? Regeneračný elixír? Krvotvorný elixír? A ja neviem, kde sa ešte tá koža používa? Nie, drahý priateľ. Crouch nepotrebuje kradnúť Snapovi jeho hadiu kožu,“ vyprskol. „Ide mu oňho a o Karkarova. Jednoducho si myslel, že tam niečo nájde, čo by mohol použiť proti nemu. A či vzal kožu? Možno vzal a možno nie. Ak ho chytím na hrade, spýtam sa ho,“ zaškľabil sa. Dumbledore si povzdychol.
„Možno,“ pripustil. „Každopádne posiela Percymu Weasleymu presné pokyny ako a čo má robiť. A on mu píše späť. Je pravda, že komunikujú prostredníctvom sov, prípadne sa občas objaví v kozube, ale Crouch je stále dosť funkčný,“ stiahol zamyslene obočie dívajúc sa na Alastora. „Poslal som k nemu domov jedného nášho. Skutočne vyzerá nezdravo, aspoň po fyzickej stránke, ale podľa nášho človeka reagoval celkom svižne. No a,“ zatváril sa nešťastne. Alastor sa naňho díval už aj začarovaným okom. „Keďže neexistuje kúzlo, ktorým by sme mohli zistiť, či niekto koná pod Imperiom, bola táto kontrola zrejme stratou času.“
„A môže konať pod Imperiom?“ Alastor povytiahol obočie.
„Čo my vieme?“ smutne sa pousmial.
„Čiže nevieme nič,“ pripustil nevrlo. „A koho si tam poslal? Lupina? Shacklebolta? Máme niekoho iného? Pretože to bola sprostosť. Dobre vieš, že Imperius sa dá overiť jednou dobre položenou otázkou a keďže títo ho nepoznajú dostatočne, nemôžu sa ho pýtať na to, čo by mohli vedieť len oni,“ zaškľabil sa a odfrkol. „Ale zrejme ho nikto nepozná až tak dobre, aby sa ho mohol pýtať na niečo… dôvernejšie.“
„Správne,“ prikývol Albus a postavil sa. „Deje sa veľa podozrivých vecí, ako dobre vieme. A všetko smeruje len k jednému. Mám toho teraz v hlave veľmi veľa a som rád, že si kývol na moju ponuku. Som pokojnejší keď viem, že si tu a že dohliadneš na to, aby sa Harryho nikto nechytil, kým trvá turnaj, a keď sa to na začiatku tak pokazilo, či už hodil Harryho meno do čaše Karkarov, Bagman alebo Crouch. Alebo niekto ďalší, momentálne bezmenný, pretože ja na rozdiel od teba, ktorý podozrieva celý svet rovnako, ako ho Severus celý nenávidí, nikoho menovite neupodozrievam,“ celkom rezko obišiel stôl, aby sa postavil pred Moodyho. „Keď si tu, môžem sa zamerať na ostatné veci, ktoré mi mátajú v hlave.“
„Voldemort,“ prikývol Alastor a postavil sa, pretože vedel, že sa ich rozhovor chýli ku koncu.
„Okrem iného, áno,“ privolil s úsmevom. Alastor vyčaril na tvári niečo ako úsmev, keby také niečo bolo s jeho tvárou možné.
„Spoľahni sa na mňa, Albus. Dohliadnem na toho chlapca…“
„A na jeho priateľov, prosím.“
„Na všetkých?“ zatváril sa útrpne. „Na staré kolená budem robiť vychovávateľku?“ zaprskal nespokojne. Albus mu podal ruku, ktorú Alastor energicky zovrel.
„Ty si poradíš,“ lišiacky sa pousmial Albus.
„Ako inak,“ zavrčal a vybral sa k dverám. S oveľa ľahšou dušou.
Albus Dumbledore sa naňho díval a niekoľko sekúnd sa díval aj na dvere, za ktorými zmizol. Potom zamyslene prešiel okolo stola, aby sťažka dopadol na stoličku.
Veril Moodymu, že dohliadne na to, aby sa Harrymu počas roka nič nestalo. Aby ten niekto, kto ho angažovaním do turnaja určite nechcel potešiť, nemal príležitosť ublížiť mu. Mimo turnaj. Tam to už bude zložitejšie. Tam sa musia spoliehať viac menej na Harryho schopnosti a na pomoc jeho priateľov, ktorí mu určite pomôžu. A on bol pripravený pri minimálnom podozrení, že by to Harrymu ublížilo, zasiahnuť. Tak to bolo pri drakoch a tak to bude pri druhej úlohe. A samozrejme pri tretej.
Bol rád, že je Alastor na hrade a postará sa o to, aby mal on viac času a pokoja nad zamýšľaním sa, čo všetky tie znamenia majú znamenať. Teda, on vedel, čo znamenajú, len si nebol istý ako, kde, kedy a kto za tým stojí. Hoci na otázku kto už zrejme odpoveď mal. Trápilo ho však ako, kde a kedy k tomu má prísť, pretože si bol stopercentne istý, že Pettigrew chce pomôcť Voldemortovi získať telo a následne moc.
A okrem toho tu bolo to prepojenie, s ktorým si nevedel rady. Chcel by prísť na to, ako Harryho od Ginny odpútať, zatiaľ však neprišiel na vhodný spôsob. Nielen bezpečný, ale vlastne možný. Netušil, ako sa bude to prepojenie vyvíjať a to ho znepokojovalo. Dokonca ho to trápilo viac ako skutočnosť, že Voldemort sa snaží o získanie vlastného tela.
——
„Opijem sa dnes,“ zahlásil Colin, keď vchádzal spolu so Stevom, Lucy a Lunou k Trom metlám.
Lucy sa pozrela na Lunu a prevrátila oči. Vedela, čo ho štve. Ibaže Ginny skutočne chodila s Michaelom, a keďže bol dnes Valentín, samozrejme boli spolu. Hoci by boli spolu aj keby nebol Valentín. Ginny sa jej priznala, že si nie je v tomto vzťahu istá. Ani vzťahom by to nenazvala. Stále čakala, čo sa začne diať v hlave pätnásťročného chlapca a či si nezačne príliš dovoľovať, pretože v tej chvíli by ho svojimi netopiermi upozornila na fakt, že ona nad niečím takým ešte nepremýšľa. Možno za polroka bude, ale teraz nie. Michael bol však spokojný v ich vzťahu, ktorý bol vyhradený občasnými stretnutiami a bozkávaním.
„Dovolím si upozorniť na skutočnosť, že ďatelinovými pivami sa veľmi neopiješ,“ usmiala sa naňho Luna.
„Možno, keď ich vypijem kvantum, tak áno,“ zaškľabil sa a pristúpil k pultu, aby im objednal, pokým Stevovi sa podarilo predrať k jednému z posledných voľných stolov v podniku. Bolo natrieskané. Všade v Rokville bolo plno, keďže bol ten slávny Valentín.
Chlapci si tento víkend naplánovali určite inak. V prvom rade by boli za to, aby tu miesto Luny bola Ginny. Čo sa však nestalo. V ďalšom rade by boli radi za to, keby tu Ginny a Lucy boli ako ich priateľky, čo sa tiež nestalo a Lucy pobadala, že sa s touto skutočnosťou najmä Steve vyrovnal. Budú len kamaráti a hotovo. Hermiona šla do Rokville tentoraz s Ronom, pretože Viktor znova nemohol a ona sa ďalšie týždne nechcela dívať na nahnevaného Rona. No a Luna bola jej ďalšou kamarátkou, ktorú mala, a s ktorou by mohla ísť do Rokville. A pred hradom sa k nim pridali títo dvaja.
Možno mohla prijať pozvanie od Deana, ktorý to znova skúsil po tom, ako ho na Vianočnom večierku kopla do nohy po jeho neúspešnom pokuse o bozk. Ale odmietla. Lichotilo jej to, samozrejme. Že si starší chlapci myslia, že je pekná, hoci to vtedy Harry povedal len preto, lebo to povedal o všetkých štyroch dievčatách z Potter tímu. Dean to ale skúsil a jej to lichotilo.
Ibaže sa necítila na nejaké chodenie, ešte nie, hoci už bude mať onedlho štrnásť. Možno, keby ju pozval Cedric Diggory. Roger Davies. Alebo aj ten Luke Addison, ktorý sa páčil Ginny. Od nich by ale mohla čakať oveľa priamočiarejší útok ako Ginny od Michaela. A bála sa toho. Snívala o tom rovnako, ako každé štrnásťročné dievča, ale bála sa toho.
Mohol by ju pozvať niekto ako Michael. Pokojný a krotký, ktorý robí postupné kroky a nevrhá sa na dievča, ako Dean alebo aj Colin, ktorý by to rozhodne spravil. Alebo Seamus, či Steve. Ale určite nie taký, ktorý by automaticky počítal s niečím viac. A tí starší chcú viac samozrejme. Do úvahy pripadal z ich okolia už len Neville, ale toho mala rada ako kamaráta ešte viac než Steva, prípadne Harry, ale toho si už uzurpovala Čcho. Ostatní z ich ročníka boli pobláznení a k tým starším sa príliš nedostala.
Jednoducho sa nachádzala vo veľmi nešťastnom veku, čo sa citovej oblasti týkalo.
„Čo ti je smiešne?“ spýtal sa jej Colin, keď zbadal jej úškrn.
„Len som sa zamyslela. Niečo mi napadlo… a bolo to dosť vtipné,“ prezradila.
„Čo?“ vyzvedal.
„Ale no tak, Colin,“ Luna sa naňho jemne pousmiala. „Nechceš sa hádam pokúsiť pochopiť úvahy dievčat, však že nie?“
„Pravda, kamarát. Pomotala by sa nám hlava,“ zasmial sa Steve.
„Rozhodne by sa vám pomotala a nepotrebovali by ste k tomu ani skazostreky.“
„Ehm…“
„Ahojte, môžeme si prisadnúť?“ ozvala sa im za chrbtami Hermiona. „Všade je plno…“
„Samozrejme,“ usmiala sa na ňu Lucy. Tak trocha sa jej uľavilo. Mala Lunu rada, to fakt, ale s Hermionou ju spájalo oveľa viac záľub.
„Výborne, idem pre ďalšie pivá,“ zabrblal Ron.
„Čo sa mu stalo?“ spýtala sa Luna.
„Trochu sme sa zdržali v kníhkupectve, vieš?“ vysvetlila, keď sa usadila. „No a vonku stretol Deana a Seamusa, ktorí monitorovali zaľúbené dvojice… a chcel pri nich ostať.“
„A prečo nezostal?“ spýtal sa Colin.
Všetky tri dievčatá sa naňho pozreli.
„No hádaj,“ uchechtla sa Lucy. Nevyzeral, že by to pochopil. „Nerieš…“
„Tak ale my by sme mohli za nimi zájsť a monitorovať zaľúbené dvojice, nie?“ obrátil sa k Stevovi.
„Do tej zimy?“
„A zahrievacie kúzlo nepoznáš?“
„Nenamáhaj sa, Colin,“ Luna naňho pozrela, ale v tvári mala odsudzujúci výraz. Monitorovanie zaľúbených dvojíc ohodnotila ako veľmi nepotrebnú činnosť. „Keď chce Ginny, aby nebola videná, tak videná ani nebude. A keď sa snaží o to, aby ju nevidel jej brat, ty ju neuvidíš určite,“ vypustila pokojne. Hermiona s Lucy sa rozosmiali. A Steve sa uškrnul.
„To ma už prešlo,“ mierne sa zamračil. „No vážne!“ prehlásil, keď videl jej výraz.
„A preto sa chceš opiť?“
„Ďatelinovým pivom? To asi ťažko,“ Hermiona zavrtela hlavou. „Ale ak chcete ísť monitorovať zaľúbené dvojice, nech sa páči. A vezmite aj Rona. Aspoň sa trocha zabaví, keď sa so mnou v kníhkupectve nudil…“
Začuli poznámky, že v kníhkupectve by sa nudil úplne každý. Každopádne svoje pivá dopili a Colin sa pokúsil opiť, keď do seba nalial aj pivo, ktoré priniesol Ron a potom zmizli. Rande nemali a Dean so Seamusom robili aspoň niečo zmysluplné.
„Chalani…“ zavrtela za nimi hlavou Hermiona.
„A ešte konkrétne takíto,“ prikývla Lucy.
„Prečo musia chlapcov v našom veku zaujímať len hlúposti?“ nechápala Luna. „Akože… dobre. Hormóny sa búria, premýšľajú skôr svojím penisom, ako hlavou…“
„Luna!“ vyhŕkla Hermiona pohoršene, ale smiala sa.
„No a nie je to pravda?“ mykla plecami a preniesla pohľad na Lucy. „Na nešťastie sa nachádzate vo veľmi ťažkom období, čo sa chlapcov týka.“
„A ty snáď nie?“ nedalo jej.
„Ja nie,“ usmiala sa. „Chlapci ma zaujímajú len v tom prípade, ak ich môžem skúmať… z čisto vedeckých dôvodov. A títo by vydali za veľkú encyklopédiu.“
„Ale nehovor,“ zasmiala sa aj Lucy.
„Skúmaš chlapcov len po vedeckej stránke?“ neverila ani Hermiona.
„No iste. K zmysluplnému rozhovoru sa títo nehodia, starší sa so mnou baviť nebudú a k ostatným veciam mám predsa svoje prsty. Rovnako ako vy dve,“ zaškľabila sa na nich. Všetky tri vybuchli smiechom. „Hoci…“ pozrela na Hermionu.
„Nie, ani náhodou. Ani vo sne. Odíde a ja mu viac ako pár bozkov nedám,“ sčervenela. Lucy to potešilo. Hermiona Grangerová bola rozhodne uvoľnenejšia, než na začiatku roka.
——
Severus Snape sedel v riaditeľni a uprene sa díval na Albusa, ktorý už znova sedel zadumane. V posledných mesiacoch bol čoraz viac zamyslenejší, čo samozrejme chápal. Ibaže on vedel, že Albus premýšľa nielen o aktuálnych problémoch, ale o globálnych problémoch.
„Ehm,“ upozornil na seba. Riaditeľ k nemu vzhliadol. „Je to čoraz silnejšie,“ siahol si na predlaktie. Albus vedel, čo tým myslí.
„Áno, Severus, to sa dalo predpokladať. Musíme pripustiť, že sa blížime k tomu, že Voldemort svoje telo získa späť. Ibaže… kedy a ako sa to stane?“ spýtal sa, ale odpoveď nečakal. Znova sa zamyslel.
Severus trpezlivo čakal. Už niekoľko mesiacov Temné znamenie silnelo. Kedysi vyblednuté obrysy boli čoraz tmavšie, vystupovali z pokožky a on vedel, že už nebude dlho trvať a ono sa ozve naplno. A práve v tej chvíli Temný pán naberie znova na sile. Získa telo. Iné to nemôže byť. Karkarov si je toho vedomý tiež.
Poobzeral sa po miestnosti, aby sa jeho pohľad vrátil k riaditeľovi. Prevrátil oči.
„Budeme aj diskutovať, alebo tu budem zbytočne vysedávať?“ neodpustil si. Dumbledore naňho ospravedlňujúco pozrel a povzdychol.
„Drahý Severus, ospravedlňujem sa, ale mám toho v hlave veľa,“ povedal úplne zbytočne.
„Iste. Teraz by ste sa mali rozhodnúť, čo konkrétne je pre Pottera dôležitejšie? Ktorá strata by ho bolela viac? Slečna Čangová alebo slečna Weasleyová?“ natiahol sarkasticky.
„Ale tak to je hádam jasné, nie?“ profesor sa vystrel.
„Pravda, len či sa toho budeme skutočne aj držať?“ uškrnul sa. „Rozhodne je to slečna Weasleyová. Budeme však trápiť milostný život Vyvoleného tým, že mu vezmeme slečnu Weasleyovú? Alebo budeme premýšľať strategicky a premyslene a uväzníme slečnu Čangovú? Osobne lobujem za potrápenie Chlapca, ktorý prežil.“
„Ale nelobuješ,“ neveril mu Albus. „Nemôžeme upozorňovať a ty to dobre vieš.“
„Škoda,“ teatrálne povzdychol. „Rád by som sa pozrel na to, ako Potter vysvetľuje Čangovej, prečo je na dne jazera Weasleyová a nie ona,“ uchechtol sa. „Ale iste! Chápem!“ zdvihol ruky, keď zbadal Dumbledorov pohľad. „Čangová vyhrala súťaž,“ kyslo sa zaškľabil. „Čo s nimi?“
„Aj to ma trápi, Severus,“ povzdychol. „Po pravde, vedel by som čo s nimi. Ale môžem si to dovoliť?“ pozrel naňho. Severus mykol plecami.
„Ste jeho poručníkom. Je potrebné pýtať si povolenie?“ nadvihol obočie.
„Vieš, že áno.“
„Tak sa ma potom nepýtajte, keď viete, čo si údajne myslím,“ odfrkol. „Keby záležalo na mne, nepýtal by som sa na názor pubertiakov. Jednoducho by som ich niekam strčil a vyskúšal všetko. Možno bude teraz môj názor príliš odvážny, ale ani jeden z nich nie je úplným idiotom aby nepochopil, prečo to robíte. Mňa osobne to veľmi zaujíma, napríklad.“
„Áno, áno. Musím si to premyslieť,“ prikývol Dumbledore. Snape by sa aj tak stavil, že ho vôbec nepočúval.
„No, vidím, že ma nepočúvate, preto je moja prítomnosť zbytočná. Rád by som ešte nadhodil, že sa medzi Potterom a Weasleyovou neudialo nič mimoriadne, v hrade sa neudialo nič mimoriadne, nikto nič mimoriadne neurobil, až na pár tupých študentov, ktorí podostávali tresty. Z laboratória mi zatiaľ okrem kože z afrického hada nezmizlo nič iné…“
„Áno, Severus, ďakujem…“ Nie, vôbec ho nepočúval.
Snape sa díval na to, ako Albus prešiel k svojej mysľomise a vkladal do nej spomienky. Nechápal, na čo ho každý týždeň spovedá, respektíve sa dožaduje noviniek, keď nie je schopný ho ani vypočuť. Zavrtel hlavou a otočil sa k odchodu.
Bol si veľmi dobre vedomý, že pre utajenie celého prepojenia je nutné, aby na dne jazera skončila Čangová, hoci je jasné, že Čangových môže byť celý zástup, ale Weasleyová je len jedna. Vedel to. Skutočne rád by si ale pozrel následnú Potterovu obhajobu. S úškrnom kráčal k svojím žalárom.
——
„Takže takto to bude, ona sa už nevráti,“ hlesla Ginny v noci pred druhou úlohou. McGonagallová si po večeri odviedla Hermionu a tá sa ešte nevrátila. Ron to vzdal už dávno a oni čakali, kým osamejú, aby ho mohla objať a poriadne upokojiť pred zajtrajšou úlohou.
„Nie, nevráti. Bude to tak, ako spomínal Sirius. Zoberú nám to, čo je nám najdrahšie a my to budeme musieť získať do hodiny naspäť. Viktorovi vzali Hermionu,“ privolil a zovrel ju tuhšie.
„Stále som si myslela, že tebe zoberú mňa, vieš?“ spýtala sa a odtiahla sa len pre to, aby si naňho obkročmo sadla a objala najtesnejšie, ako sa len dalo
„Viem, ja som sa toho bál. Hoci teraz chodím s Čcho, bez teba by som bol nič. A bál som sa, že to spravia a že na to upozorníme… našťastie Dumbledore rozmýšľa,“ krivo sa zaškľabil. „A okrem toho, oni ich budú musieť nejako… ja neviem čo… aby vydržali pod vodou. Určite viac ako hodinu. Ktovie, čo by to spravilo so mnou, keby si nevnímala. Chápeš?“ pozrel sa na ňu. Smutne sa usmiala.
„Chápem,“ povzdychla. „Teraz sa ale sústreď na zajtrajšok. Žiabrovku máš čerstvú, plávať vieš. Nezdržuj sa dole, nájdi Čcho, vysloboď ju a vyhraj. Dobre?“
„A Hermiona?“
„Pre ňu si príde Viktor predsa. Ty sa staraj len o Čcho. Neviem čo by ti povedala, keby si zachraňoval Hermionu pri tej jej snahe dozvedieť sa o nás viac,“ uchechtla sa. Snažila sa mu zdvihnúť náladu, nebolo to však až tak potrebné. V jej náručí sa cítil výborne.
„Bol by som rád, keby sa s vami skamarátila, vieš?“
„Určite by to bolo pre všetkých lepšie. A skús jej to navrhnúť. My ju medzi seba vezmeme, samozrejme. Ale nezabúdaj na to, že to pre ňu môže byť rovnaké, ako keby ona chcela, aby si sa ty skamarátil s jej kamarátmi,“ povytiahla obočie.
„Ozaj, to mi nenapadlo. To je… nie, to si neviem predstaviť,“ zavrtel hlavou. Spomenul si na to, ako ho s jej kamarátmi zoznámila. A bolo to dosť… náročné. Nemá sa s nimi o čom baviť, vážne fakt. Je to skupina Bystrohlavčanov, medzi ktorými si pripadal ako tupý troll. Ako by sa mohla Čcho cítiť medzi bandou Chrabromilčanov? A Lunou? Ktorá je sama o sebe špeciálna?
„Teraz nad tým nerozmýšľaj,“ potichu mu vravela a vzala jeho tvár do dlaní. „Sľúb mi, že sa tam dole zajtra zdržíš len na nevyhnutný čas. Že sa budeš starať sám o seba a o Čcho. Že si dáš pozor a nedovolíš, aby sa ti niečo stalo. Sľúb mi to, Harry,“ šepla.
„Sľubujem,“ s miernym úsmevom prikývol a sám sa pohol, aby ju pobozkal na pery.
——
„Zjedz len niečo ľahké, Harry,“ navrhla mu Lucy pri raňajkách. Prikývol. Bol si vedomý toho, že sa nemôže prepchať, aby sa mu ľahšie plávalo. Hermiona sa nevrátila a ako si všimol, tak aj Čcho chýbala. Vo Veľkej sieni boli takmer všetci študenti, pretože sa súťažiť malo začať o pol desiatej a všetci to chceli pekne stihnúť.
„Ani Olivia Greenová tu nie je, takže pre tú si bude plávať Cedric,“ všimla si Ginny.
„Roger Davies tu ale je, takže zjavne pre Fleur nič neznamenal,“ uškrnula sa Lucy. Ginny sa zachichotala.
„Mať tak vaše problémy,“ zavrtel hlavou Neville.
„Zbláznil by si sa, ver nám,“ odfrkla si Ginny a pozrela na Harryho, ktorý sa tváril všelijako. „Niečo malé ale zjesť musíš,“ šepla. Cítil jej nohu na svojej, ako sa mu snaží doplniť baterky. Krivo sa zaškľabil a vzal do ruky hrianku len preto, aby jej spravil radosť.
„Zvládneš to, kamoš,“ povedal Ron s plnými ústami. Hnevalo ho, že Krum bude celkom jasne vyslobodzovať Hermionu, nebránilo mu to však v tom, aby sa poriadne napchal.
„Zvládnem, určite zvládnem,“ krivo sa zaškľabil a strčil do úst hrianku.
Nervózne sa vybral so svojimi priateľmi k jazeru, kde sa mal hlásiť o deviatej. Ron s Nevillom utekali na druhú stranu jazera, kde sa mali podľa predpokladov súťažiaci vynoriť, aby im zabrali miesta. Im a Lune. Harryho tímu.
„Nebudeme tu môcť ostať dlho, Harry,“ povedala Ginny dívajúc sa na to, ako sa blížia porotcovia. A jej brat, ako videla. Zaškľabila sa. Potom pozrela na svojho kamaráta. „Pamätaj na to, čo si mi sľúbil.“
„Pamätám,“ prikývol.
„Dobre to dopadne, jasne?“ Lucy doňho drgla. Uškrnul sa.
„Máš všetko?“ Luna naňho uprela pohľad. Mykol plecami. Kontroloval sa tri razy. „Dobre, dievčatá. Pôjdeme ho počkať na druhú stranu. Mám pocit, že sa vynorí onedlho,“ usmiala sa a vykročila. Harry pozrel na Ginny. Len si povzdychla. Chcela ho objať, ale nemohla.
Díval sa, ako ju Lucy vzala za ramená a obrátili sa, aby dohnali Lunu. Osamel. Teda, sám nebol, pretože už prišiel Krum, ktorý naňho kývol, Cedric, ktorý sa naňho usmial a Fleur, ktorá si ho nevšímala. Nevadí.
Február, nefebruár, vyzliekol si habit, vyzul tenisky a ponožky a stiahol sveter. Ostal len v nohaviciach a košeli. Jazero bude ľadové, ale on vypil hrejivý elixír, ktorý poradila Lucy a aj ho bola na ošetrovni vypýtať. Možno ho na hodinu zahreje.
Na pol ucha počúval inštrukcie, ktoré im zadával Bagman. Skontroloval si prútik, mal ho. Nožík tiež nechýbal. A žiabrovku už vytiahol, aby ju držal v ruke pripravenú.
„Vieš, čo spravíš, Harry?“ obrátil sa k nemu šepky Bagman. Prikývol a snažil sa vyčariť úsmev. „Výborne…“
Bagman chvíľu rečnil o tom, že niečo stratili a blablabla a majú to získať a blabla… všetko, čo vedeli. A potom ich odštartoval. Pár sekúnd mu trvalo, kým si uvedomil, že je súťaž odštartovaná. Až potom si strčil žiabrovku do úst a myslel si, že sa pozvracia. Začul chechtanie a posmešky, keď sa v predklone dusil tou zelinou, na ktorú sa všetci spoliehali. Pomaly postupoval do jazera a voda bola skutočne chladná. Dokonca mrazivá, ale vďaka hrejivému elixíru sa to dalo prežiť.
Potom ale žiabrovka zabrala, respektíve sa prestal dáviť a on sa ponoril, aby sa mu vytvorili žiabre a blany na rukách a nohách. Mohol dýchať, mohol plávať. Mohol súťažiť.
Netušil, ako čas tam hore plynie, ale on sa ponáral stále hlbšie a hlbšie, s pripraveným prútikom, niekam do miest, kde tušil stred jazera. Tam niekde by mali žiť vodní ľudia a tam niekde mala byť uväznená Čcho. Len Čcho. Budú tam traja ďalší zajatci, Hermiona napríklad, ale jeho musí zaujímať len Čcho. Sľúbil to.
Videl tri metre okolo seba. Nedbal na kalnú vodu, ktorá by mu za normálnych okolností dráždila oči. Vďaka plávacím blanám sa pohyboval skutočne rýchlo, alebo sa mu to možno len zdalo.
Keď sa dostal na dno, ktoré jasne videl a ktoré bolo popretkávané riasami a vodnými rastlinami, tam dlhšími, tam hustejšími, prišlo aj k nepríjemnostiam. Mohol si domyslieť, že v jazere okrem sépie a vodných ľudí žije aj niečo iné. Rybky sa mu zdarne vyhýbali, pretože nestretol ani jednu, zato hlbočníci naňho zaútočili. V trsoch tráv a vodných kroch bolo vodných démonov určite mnoho, keď však zbadal prvého, ktorý ho zdrapil za nohu a druhého, ktorý sa ho pokúsil stiahnuť hlbšie a on do nich vpálil zaklínadlo, aby sa zachránil, tak pochopil, že sa absolútnemu dnu musí vyhnúť. Musí plávať nad tými trávami a krami, z ktorých niektoré mu pripomínali stromy, pretože tam číhalo momentálne najväčšie nebezpečenstvo.
Pozrel na hodinky, aby zistil, koľko času už ubehlo, s nevôľou zistil, že sa mu pokazili. Výborne. Vo vode prestali ísť a on neveril, že budú ešte niekedy použiteľné. Odhadoval to na polhodinu, hoci to rovnako mohla byť hodina ako aj desať minút. Nemohol sa nechať znervózniť touto situáciou. Bude musieť plávať, nad zarasteným dnom, stále ďalej a čakať, kedy sa pred ním objavia príbytky vodných ľudí, o ktorých vravela Hermiona.
Skoro chytil zrádnika, keď stretol Umrnčanú, hoci momentálne usmiatu Myrtu. Poradila mu, ukázala mu smer. Možno za to mohlo to rande, ktoré s ňou strávil, hoci on na to spomínal len veľmi nerád.
A potom sa dočkal. Začul úryvky piesne, ktorá sa niesla zo zlatého vajca. Zbadal akési skaly porastené machom a potom aj stĺpy, na ktorých boli namaľovaní zrejme vodní ľudia s kopijami naháňajúci sépiu, symboliku Čierneho jazera.
Plával ďalej a mal pocit, akoby sa ocitol v dedine, ibaže táto bola na dne jazera. Boli tam domy a vodné záhradky a bolo by to celkom milé. Plával ďalej, úryvky piesne sa ozývali jasnejšie a on zbadal prvých vodných ľudí, ktorí naňho zazerali a striehli a on dostal strach. Vedia o tom, prečo tam je? Musia o tom vedieť, nie? Mali by.
Plával ďalej vodných ľudí pribúdalo, až napokon narazil na celý dav týchto ľudí na akomsi námestí uprostred dediny, ktorí spievali onú pieseň a lákali ho a keď priplával bližšie pochopil, prečo tomu tak bolo.
Uprostred námestia bola obrovská socha z veľkého balvana, zjavne vodného človeka s kopijou, na ktorom boli priviazaní zajatci vodných ľudí. To, čo mu vzali a to, čo si má do hodiny vziať späť.
Ibaže… ibaže tam boli priviazaní všetci štyria. Čcho, samozrejme. Potom Hermiona. To dievča, Olivia, ktorú videl na plese vedľa Cedrica a akési malé blonďavé dievča, ktoré rozhodne patrilo k Fleur. Bol tu prvý. Mohol vyhrať úlohu. Srdce sa mu rozbúchalo rýchlejšie, keď priplával bližšie.
Vodní ľudia odstúpili, napriek tomu mali pripravené kopije v bojovej pozícii. Dívali sa na človeka, ktorý priplával k dievčaťu a opatrne sa jej dotkol. Bola absolútne tuhá. Z úst jej vychádzali bublinky, ibaže len občas a úplne maličké. Uvalili na nich nejaké kúzlo, ktoré ich uspalo a zabezpečilo, že sa neutopia.
A potom vytiahol nožík a chcel rezať povraz, ktorým bola Čcho priviazaná. Zarazil sa a zamračil. Vážne je idiot. Stačilo obyčajné Diffindo a prerezal povraz. Čcho sa odpútala a jej telo sa vznieslo pol metra nad ostatných zajatcov.
Harry pozrel na Hermionu a už napriamil prútik, aby odrezal aj ju…