„A teraz by sme sa mali venovať niečomu dôležitému,“ prehlásil Harry, keď priplával ku kraju bazéna. Len tam sa mohol normálne postaviť, aby mu voda siahala po ramená. Všade inde na dno sotva dočiahol. Vzal do rúk vajce. „Cedric povedal, aby som vzal vajce a šiel sa okúpať. Tak som tu,“ pozrel na Ginny, ktorá sa k nemu pridala. Aj ona sa postavila, ale vodu mala po bradu, čo jej vôbec neprekážalo. Peny a bubliniek tu bolo stále dosť.
„Tak ho otvor,“ vyzvala ho. Oprel sa chrbtom o stenu bazéna a otvoril. Možno tri sekundy dokázal ten škrekot trpieť, kým vajce zavrel. „Ešte, že sme to tu začarovali,“ vypustila s prižmúrenými očami. Vážne to bol desivý jakot.
„Ja som hovoril, že si zo mňa Cedric strieľa. Chcel, aby ma tu niekto nachytal. Ale správne… začarovali sme to tu, tak má smolu,“ zaškľabil sa.
„Nemyslím, že by si vymýšľal,“ protirečila Ginny. „Je to Bifľomorčan a tí sú skoro tak čestní, ako my. Keby to bol Slizolinčan, tak dobre. A Bystrohlavčan by ti tiež sotva pomohol, ak by ti už neuškodil. Ale títo…“ zamyslene zavrtela hlavou. Harry na ňu kútikom oka pozeral.
„Aj tak sa mi chce pomstiť za Čcho,“ húdol si svoje. Prevrátila oči.
„Ukáž, skúsim to podržať ja. A ty to otvoríš. Možno by mohlo zapôsobiť naše spojenie,“ navrhla. Povytiahol obočie.
„Myslíš?“
„Skúšal si ho už rozbiť, prihovárať sa mu dokonca v parselčine, prosiť ho… a môj návrh je rozhodne menej šialený,“ mykla plecami. Čo mohli stratiť, však?
A on jej vajce strčil do rúk a chystal sa ho otvoriť. Pozrel jej do očí a ona prikývla. Ibaže ten škrekot bol oveľa viac desivejší, keď človek držal v ruke vajce, ako keď ho počúval. A prvým automatickým a prirodzeným reflexom každého človeka pri niečom takomto je zapchať si uši. Stačilo len malé strhnutie a vajce sa jej zošmyklo.
„Harry, prepáč,“ okamžite sa ospravedlňovala. Lenže keď vajce padlo do vody, stíchlo. Dívali sa na seba niekoľko sekúnd. „Rozbila som ho,“ pípla potichu.
„Ale hlúposť. Ja som ho šmaril cez celú spálňu až spravilo v stene ryhu… a nerozbilo sa. Voda ho rozbiť nemohla. Ponorím sa a nájdem ho…“
A ako povedal, tak aj spravil. Ibaže po ponorení do vody začul akési hlasy vychádzajúce z vajca. Bolo len kúsok od neho, stále otvorené. Spravil smerom k nemu pohyb, keď rozoznal slová.
Hľadaj nás tam, kde počuješ náš hlas, na zemi spievať nemôže nikto z nás. A pri hľadaní mysli na vec jedinú, že dávame ti iba jednu hodinu. Vzali sme to, čoho najviac je ti ľúto, bez čoho dušu tvoju zaplaví smútok. Ak za hodinu nenájdeš, čo ti chýba, bude prineskoro, zostane žiaľ ti iba.
„To vajce spieva!“ oznámil po vynorení fŕkajúc okolo seba bublinky. Utrel si oči. „Spieva nejakú… pieseň, básničku. Niečo o tom, že ich mám hľadať… Ja neviem. Musím si to počúvnuť ešte raz,“ a vnoril sa naspäť.
Samozrejme bola zvedavá a ponorila sa tiež. A začula to. Vajce ležalo na dne bazéna asi dva metre od nich. Harry sa vznášal kúsok od nej, v tvári sústredenie a ona sa započúvala tiež v snahe zapamätať si jednotlivé slová. Toto bolo riešenie. Alebo nie priamo riešenie, ale pomôcka, ako hľadať riešenie. A bolo dôležité sústrediť sa.
Ibaže si ani jeden z nich nejako neuvedomil, že sú pod vodou a nahí. Až keď sa Harry obrátil a pozrel na ňu a ona ho videla, chcela sa zakryť, ale už bolo asi neskoro.
„Sakra, do čerta,“ prskala vodu naokolo.
„Nič som nevidel, mám predsa okuliare,“ tvrdil, ale ona videla pýrenie.
„Jasne a preto si si ich predtým kúzlom upravoval, aby si pri plávaní nič nevidel,“ zamračila sa. Tiež sa pýrila. Stíchla.
„Ginny,“ hlesol a štuchol do nej. Bolo jej to nepríjemné. Jemu to tiež bolo nepríjemné. Ale stalo sa. Opatrne naňho pozrela a sčervenela ešte viac. „Bolo to len chvíľu. Nevidel som poriadne…“ snažil sa ju presvedčiť.
„Kecáš,“ vrkla, pretože jej tá chvíľa stačila.
„Dobre kecám,“ zaprskal aj on. „No a? Tak som ťa videl. A ty si videla mňa. Vzhľadom k tomu, že o sebe vieme oveľa horšie veci, by som práve toto nebral najtragickejšie,“ rozhodne prehlásil. Dívala sa naňho kútikom oka, akoby čakala, že bude pokračovať. Že si bude robiť žarty alebo čo. Nestalo sa. „Alebo si snáď pri pohľade na mňa utrpela nejakú psychickú traumu?“ skúsil trocha odľahčiť situáciu. Trocha to pomohlo.
„Si somár,“ odfrkla. „Len, že ma už takto nevída ani matka,“ pozrela naňho. Mykol plecami.
„Tá nevidí tvojimi očami, keď na teba niekto uvalí Imperius.“
„To je vlastne pravda. Ale aj tak…“ zavrtela hlavou.
„Ale aj tak čo? Znova opakujem, že pri tom, čo sa nám udialo a ešte možno udeje… toto bolo vcelku príjemné,“ zaškľabil sa a skôr, ako ho stihla udrieť, sa ponoril. Stihla sa akurát zakryť rukami, aj keď to bolo asi zbytočné. Vynoril sa po pár sekundách aj s vajcom, ktoré zavrel a položil na kraj bazéna. „Zapamätali sme si to?“ pozrel na ňu. Myslel si, že mu stačilo, keď si tú pieseň vypočul trikrát. A jej to stačilo určite.
„Harry…“ skúsila. Pozrel na ňu. Bola nervózna a zapýrená.
„Ale nechajme toho,“ mierne stiahol obočie. „Toľkokrát sme sa rozprávali o potešovaní, že mi príde teraz smiešne cítiť sa trápne, keď sme videli malých Harryho a Ginny,“ prskol. „Iste, je to trocha chúlostivá vec, ale nie je to prvá chúlostivá vec a doteraz sme sa so všetkým vyrovnali. Tak sa prestaň trápiť s tým, že som ťa videl nahú,“ pevne prehlásil. Niečo na jeho slovách predsa len bolo.
„Asi máš pravdu,“ privolila napokon.
„Samozrejme, že mám pravdu,“ mierne sa zaškľabil. „Myslím, že som si to zapamätal,“ pozrel na vajce.
„Ja som si to zapamätala,“ potichu oznámila.
„Tak výborne. Môžeme sa nad tým zamyslieť,“ stiahol obočie. „Tá prvá veta Hľadaj nás, kde počuješ náš hlas, na zemi spievať nemôže nikto z nás… Počuli sme ich pod vodou. Druhá úloha…“ zarazil sa, keď znova videl jej nešťastný výraz. „Tak čo je?“
„Chcem vyliezť z vody,“ oznámila mu. Prikývol a otočil sa, hoci to považoval už za zbytočné. Videl ju celkom jasne, aj keď tvrdil opak. A ona jeho tiež. Skrývať sa teraz asi nemalo zmysel, ale keď chce, tak nech.
„Už si?“ spýtal sa po chvíli.
„Ešte sa suším.“
„Dobre… druhá úloha bude mať niečo spoločné s vodou. Pod vodou sme počuli spev, na zemi spievať nemôžu,“ dumal nahlas. „Keď sa má súťažiť na Rokforte, tak je jediné miesto, kde by mohli súťažiť štyria šampióni…“
„Jasne, Čierne jazero. Už môžeš,“ oznámila. Keď sa otočil, sedela na zemi zamotaná v župane a rozčesávala si kúzlom vlasy. Uškrnul sa.
„Mám hľadať ich, majú hlas, dávajú mi hodinu, niečo mi vzali… myslím, že v Čiernom jazere žije aj niečo iné okrem sépie,“ pozrel na ňu. Prikývla.
„Vyzerá to tak. Hermiona bude vedieť.“
„No ale… dávajú mi hodinu, aby som našiel niečo, bez čoho mi zaplaví dušu smútok? Jasne, viem si predstaviť mnoho vecí, bez ktorých by mi bolo smutno. Ale čo s tou hodinou?“ neprestával sa na ňu dívať. Mala zamyslene stiahnuté obočie. „Je to myslené tak, že budem pod vodou hodinu? Pretože je to hlúposť, nie? Kto vydrží hodinu pod vodou?“
„Asi to bude to, čo máš vyriešiť,“ pozrela naňho. Odfrkol si.
„Jasne, že to bude to,“ zamračil sa. „Ech, škoda že sa nevieme premieňať na rybku… No, povedal by som, že je to už úplne jedno, keď si ma videla, čiže by som teraz mohol vyliezť úplne pokojne, ale aj tak ťa chcem upozorniť, že idem vyliezť…“
S úškrnom počúval o tom, aký je hlupák. Ale otočila sa. A on vyliezol, aby sa poutieral a navliekol na seba pyžamo aj so županom.
„Budeme musieť prísť na to, ako vydržať hodinu pod vodou,“ napokon skonštatoval. Ponúkla sa, že mu vysuší hlavu a on neprotestoval. „Nájsť nejaké kúzlo, nejakú transfiguráciu…“ brblal.
„Na niečo prídeme. Máš na to predsa ešte viac ako mesiac,“ vyrovnávala mu čerstvo vysušené vlasy, ale nech sa snažila, ako najviac vedela, aj tak tam mal vrabčie hniezdo. Zavrtela hlavou.
„Mám na to mesiac a mám silný tím,“ uškrnul sa a pozrel na ňu. Stále bola vážna a akási zarazená. „Zabudneme na to, dobre?“ navrhol. Rýchlo naňho pozrela. „Na to, že sme sa videli. Nebudeme na to myslieť, necháme to plávať. Pretože mám pocit, že sa to pokazilo…“
„Nemohlo sa to pokaziť, pretože sa potrebujeme,“ mierne sa zaškľabila a povzdychla. „Ale asi to už bude divnejšie.“
„Čo na našom vzťahu môže byť ešte divné?“ nechápal. Mlčala. „Vieš čo?“ spýtal sa a vstal zo zeme. Pozrela naňho. „Poď so mnou,“ natiahol k nej ruku. „No poď,“ vyzval ju, keď váhala. Opatrne ju uchopila a nechala sa zdvihnúť. Zašiel až k lavičkám a sadol si na jednu. Stiahol si ju na kolená a objal tak, ako ju objímal dovtedy. „Čo bude divnejšie?“ spýtal sa, keď si položil hlavu na jej hrudník a ona ho objala okolo krku. Hlavu si položila na tú jeho. „Vidíš, nič sa nepokazilo,“ potichu vravel. „Akurát sme zistili, že to, o čom sme sa rozprávali, skutočne existuje,“ chechtal sa.
„Tebe to príde vtipné?“ mierne sa zamračila, ale v objatí ostávala.
„Nie priamo vtipné, ale nevidím v tom nič tragické,“ zdvihol hlavu k jej tvári. „Možno sa ocitnem v tvojej koži, keď budeš bozkávať Michaela… To by bolo hrozivé!“ zaškľabil sa. A ona sa konečne rozosmiala.
„Alebo ja, keď budeš bozkávať Čcho,“ zatvárila sa znechutene.
„Správne,“ prikývol. „Zabudneme na to. Prsia ti celkom potešiteľne rastú a za chvíľu si podprsenku už oblečieš…“
„Harry!“ pohoršene skríkla, ale musela sa chichotať aj ona. Napokon to vážne nedopadlo až tak tragicky, ako si namýšľala. Vlastne si začínala uvedomovať, že sa po tom zážitku cíti vedľa neho ešte pohodlnejšie, než dovtedy. „Si idiot, ale aj tak ťa mám rada,“ pobozkala ho na pery.
——
Potterov tím, ako ho nazvala Ginny, zasadol na ďalší deň po večeri v klubovni, v rohu miestnosti, aby sa zamyslel. Možno bolo úlohou šampióna prísť na riešenie, ale ako prvá úloha, tak aj správanie sa najmä Karkarova a madam Maxime pred prvou úlohou Harrymu naznačilo, že úlohou šampióna bolo len úlohu vykonať.
Pochyboval, že by jednoduchý Krum (to ale nahlas nevyslovil) alebo namyslená Fleur na niečo prišli sami. Cedric asi áno. Možno. Skôr áno. Ale tí dvaja ťažko. A keď mal možnosť zasadnúť so svojím tímom a na niečo prísť, neváhal. Pretože nemal ani najmenšieho tušenia, ako vydržať pod vodou hodinu.
„Hagridovi si predsa povedal, že si už tú hádanku vyriešil,“ mračila sa naňho Hermiona. No áno, Hermiona ho najprv musela zvoziť, než sa vážne zamyslela.
„Chcel som mu zdvihnúť náladu,“ zamračil sa aj on. „Čo som mu mal povedať? Že som s vajcom nepohol?“
„Mne si hovoril, že si s ním pohol,“ pripomenula mu
„Pretože si ho s tým stále otravovala,“ Ron sa postavil na stranu kamaráta. Harry prikývol. Hermiona ich oboch zavraždila pohľadom.
„No ale je jasné, že tie reči o karme boli správne,“ vložila sa Lucy čítajúc si slová piesne, ktoré Harry napísal na pergamen, aby to nemusel vravieť stále dookola. Ginny na Harryho mrkla. Mala rovnaký názor.
„Súhlasím,“ prikývla Hermiona už umiernene. „V Dejinách Rokfortu sa píše, že na dne Čierneho jazera žijú vodní ľudia, ktorým sa dá rozumieť len vo vode. Je to mimoriadne inteligentná kultúra, ktorá žije v spoločenstvách na dne jazier po celom svete. Bývajú v dedinách, v domoch z neopracovaných kameňov. Príliš sa neangažujú do života nad povrchom vody. Ak však k nim zavíta niekto nepozvaný, zväčša umrie… nie, že by ho zabili, ale ľudia akosi pod vodou nevedia dýchať a to si oni neuvedomujú…“
„Tak a sme pri jadre problému…“ vyhŕkol Harry do jej prednesu. Ron sa na ňu díval s otvorenými ústami. Lucy pozorne počúvala a Ginny znova mrkla na Harryho.
„Vodní ľudia žijúci v Čiernom jazere majú sivastú pokožku, zelené vlasy a nohy v tvare plutvy. Často ich námorníci vídali ako morské panny…“
„Hotovo?“ opatrne sa spýtal Harry, keď stíchla. Odsudzujúco sa naňho pozrela a prikývla. „Výborne. Tak poďme k tomu, ako vyriešiť dýchanie pod vodou.“
„V tom asi my príliš nepomôžeme,“ Lucy pozrela na Ginny.
„Predpokladá sa ale, že sa vrhneme do knižnice a tam by sme nápomocné mohli byť,“ zamrkala nevinne červenovláska. Jej brat vyzeral, že bude zvracať. Predstava knižnice ho nelákala.
„Správne,“ prikývla Hermiona a pozrela na Harryho. „Aj tak sa mi ale nepáči, že si sa vkradol do prefektskej kúpeľne, nech bola Cedricova rada akákoľvek cenná. Mohol si na to prísť aj vo fakultnej kúpeľni. Aj tam sú predsa vane.“
„Len na prízemí a stále tam niekto je,“ protirečil Ron.
„To som ale nevedel, Hermiona,“ namietol aj Harry. „Cedric mi informáciu posunul takto a ja som ju takto spracoval…“ A keby ešte vedela, ako vyzerá prefektská kúpeľňa…
„Dobre, ja viem,“ povzdychla a pozrela na nich. „Tak pôjdeme do tej knižnice?“
Všetci piati súhlasili. Ron tiež, ale bez nadšenia. Mali ešte hodinu, než sa knižnica zavrie. A mali pred sebou jednoznačnú úlohu, ktorú potrebovali vyriešiť. Hermiona im v knižnici povyberala knihy, do ktorých sa začítali a hľadali hocičo, čo by im pomohlo.
——
Na ďalší deň pokračovali v okupovaní knižnice už pred večerou. Že sa deje niečo nezvyčajné Harry zaregistroval po tom, ako spozoroval, že po ňom pokukuje väčšie množstvo študentov, než bol zvyknutý.
„Čo pozerajú?“ nechápal. Hermiona prebehla Veľkú sieň pohľadom.
„Druhá úloha sa blíži. Zrejme sa už zobudili z tej vianočnej letargie a turnaj ich začal zaujímať viac,“ mykla plecami a pustila sa do mäsových pirohov.
„Nie, bude v tom niečo iné…“ stíchol. Do Veľkej siene práve vstúpila Čcho s kamarátkami. Usmial sa. Ona mu však venovala chladný pohľad a sadla si chrbtom k nemu. „Čo sa deje?“ zamračil sa.
„Á tak tu ho máme!“ zaševelil duch Takmer Bezhlavý Nick a vtesnal sa medzi Rona a Hermionu. Nedalo mu to veľa práce, hoci jeho telo zasahovalo aj do nich. Hermiona sa s pohoršením odtiahla bližšie k Lucy. „Harry Potter, už znova sa o tebe vo veľkom hovorí.“
„To zase nie je prekvapujúce, nie?“ Ron si strčil do úst celú pirohu.
„To nie, vskutku. Ibaže obsah hovorov je tentoraz o niečo pikantnejší,“ zasmial sa Nick. Harry zvraštil obočie. „No tak, prezraď, Harry. S akým dievčaťom si bol v prefektských kúpeľniach?“ Nick si oprel rukou hlavu a uprene sa zadíval Harrymu do očí. Hermiona si odtiahla svoj tanier spod jeho lakťa a podozrievavo po Harrym pokukovala. Spozorneli aj Lucy s Ginny, ktorá znervóznela.
„Čo som mal spraviť?“ nechápal. Ron sa začal dusiť pirohom, až ho Seamus tresol do chrbta. Zazubil sa na Harryho.
„Duchovia majú novú historku, Harry,“ prezrádzal mu Seamus. „Vraj si bol v prefektských kúpeľniach s nejakým dievčaťom. A Čcho to vraj nebola,“ povytiahol obočie.
Tak preto ten chladný pohľad Čcho. Verí tomu. Hoci to pravda bola, však? Ale nikto ich vidieť nemohol. Mali plášť, kontrolovali mapu, nikoho nevideli a nestretli. Ani na ceste tam a ani späť. Harry zbadal, ako Hermiona pozrela na Ginny. Neodvážil sa na ňu pozrieť. A Ron tiež vyzeral vyšetrujúco.
„Ale to je hlúposť,“ nasilu sa usmial. „Odkiaľ to vzišlo?“ pozrel na Nicka.
„To nevieme,“ mykol plecami až sa mu hlava pohojdala. „Po pravde, príliš tomu neverím. Neviem si ťa predstaviť s nejakým dievčaťom v kúpeľni… Je síce pravda, že chodíš s tou Bystrohlavčankou, ale chodenie je asi tak všetko, nie?“ ťahal z neho informácie.
„Nebol som v žiadnej prefektskej kúpeľni,“ pevne prehlásil, pretože načúvali ako Seamus, tak aj Dean s Nevillom.
„Kto to tvrdí?“ spýtala sa Hermiona opatrne. Ron bol červený, ale rozumne mlčal. Prebodol pohľadom svoju rovnako zapýrenú sestru. „Zrejme Zloduch… ten nemá Harryho rád,“ hodila návnadu a Nick sa chytil.
„Možno,“ prikývol Nick a zachytil si hlavu, aby mu neskĺzla. „Veď vravím, že tomu neverím. Ale duchovia sú o tom presvedčení. A už o tom hovoria aj obrazy. A študenti. A možno aj profesori…“ stíchol, pretože sa k nim profesorka skutočne blížila. „No nič, skúsim vyzistiť viac…“ a odplával.
„Čo sa to deje?“ sykol Ron a zazeral po Harrym.
„Netuším…“ nedokončil.
„Potter, poďte so mnou,“ pristavila sa pri nich profesorka McGonagallová. Harry na ňu pozrel. „No nedívajte sa a vstávajte. Je tu istá záležitosť, ktorú musíme vyriešiť,“ zamračila sa a prebehla ostatných pohľadom.
Harry sa poslušne postavil. Zachytil ešte pohľad Čcho, ktorý bol chladný ako počasie vonku.
Celú cestu do profesorkinho kabinetu mlčal. Duchovia mali historku. Bola to ale len historka. Možno sa mu Zloduch pokúša ublížiť. Ibaže on v tej kúpeľni s dievčaťom skutočne bol. Niekto ich vidieť musel. Ale keď ich niekto videl, prečo neprezradil, s kým tam bol? A keď nevideli nikoho, kto mohol vidieť ich, kto ich teda videl? Nebolo predsa zložité zistiť meno dievčaťa, s ktorým tam bol. Prečo je teda anonymná? Prečo sa vo veľkom nevraví o tom, že bol Harry Potter v prefektskej kúpeľni s Ginny Weasleyovou?
Celé to bolo akési zvláštne. Niekto povedal A, ale nepovedal B. Niekto mu chcel zavariť, ale nedotiahol to do konca. Niekto mu stále dáva možnosť, ako z toho vykľučkovať. Dôkazy o tom nemôžu byť. Malo by to byť len tvrdenie proti tvrdeniu. Niekto ho chcel len potrápiť. Alebo ho podusiť v jeho milostnom živote…
Mozog mal takmer zavarený, keď za sebou profesorka zavrela dvere.
„Asi viete, prečo som vás sem priviedla,“ prebodla ho pohľadom, keď prešla ku stolu.
„Po pravde, netuším, pani profesorka,“ vyšlo z neho a bola to pravda. Netušil nič.
„Netušíte…“ zamračila sa. Zavrtel hlavou. „Po hrade sa šíri historka, že ste boli videný s nejakým dievčaťom v prefektskej kúpeľni. Čo by som nebrala až tak tragicky, ak sa jedná skutočne o historku a keby sa nejednalo o kúpeľňu, kam nemáte prístup,“ povytiahla obočie.
„Nebol som v kúpeľni…“ hlesol.
„Neboli,“ prikývla, ale bolo vidieť, že mu neverí. „Potter… túto historku, ako sme zistili, vypustil nejaký duch. A Zloduch tvrdí, že je nevinný…“
„Duch?“ Ale aj duch by bol videný na mape, pokiaľ… Pokiaľ sa však neskrýval v stenách a trúbkach, ako svojho času Prašivec. Vtedy by na mape videný nebol. A žiaden duch sa takto po hrade nepohybuje. Okrem… No jasne. Myrta sa mohla zo záchodu na druhom poschodí dostať trúbkami až do kúpeľne na piatom poschodí. Ibaže Myrta Ginny pozná veľmi dobre. Pred dvoma rokmi sa spolu stretli v jej záchode. Prečo teda neprezradila, s kým tam bol? Pretože ho chcela skutočne len potrápiť? Pripomenúť sa mu? Podusiť ho? Pomstiť sa?
„Boli ste v tej kúpeľni?“
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Vážne neviem, odkiaľ sa to vzalo, ale ako by som sa dostal do prefektskej kúpeľne? Je predsa zabezpečená. A okrem toho… čo by som tam asi hľadal?“
„To sa pýtate vy?“ jej pery sa nebezpečne zúžili. „Pozrite, Potter, dostala som za úlohu túto historku preveriť. Za normálnych okolností sa podobné… fámy neprešetrujú. Ibaže teraz je mimoriadna situácia, ako iste viete. Prebieha turnaj a táto… fáma, môže byť pravdivá. Rozumiete mi?“ spýtala sa dôrazne. Jasne, odhalenie hádanky.
„Ehm…“
„Z vašej reakcie usudzujem, že mi rozumiete veľmi dobre,“ zamračila sa. „Budem sa tváriť, že vážne ide len o fámu vypustenú nejakým zlovoľným duchom, ktorý sa rozhodol trocha spestriť vcelku nudný život na Rokforte. Život študentov, nie ducha. Čas medzi prvou a druhou úlohou je veľký, tak sa niekto pokúša ho trocha okoreniť…“ zatvárila sa pohoršene. „A budete sa tak tváriť aj vy,“ dodala prísne. „Vezmete vajce, zájdete do fakultnej kúpeľne, kde sa naložíte do vane… najlepšie aby vás niekto videl. Rozumiete mi?“
„Ehm…“
„Ja si myslím, že mi rozumiete stále veľmi dobre,“ postavila sa a prešla pred neho. Uprene sa naňho zadívala. „Rozlúštili ste tajomstvo toho vajca?“ spýtala sa netrpezlivo.
„Ehm… áno,“ priznal. Tak nejak tušil, že aj keby bol v prefektskej kúpeľni so svorkou dievčat, profesorka by mu to odpustila.
„Výborne,“ šepla a mierne sa pousmiala. „A máte aj odpoveď na hádanku?“ povytiahla obočie.
„Ešte nie,“ rovnako šepol. Prišlo mu to ako sprisahanie.
„No, máte ešte čas to rozlúštiť,“ pomädlila si dlane. „Každopádne ste v žiadnej kúpeľni neboli. Je to len výmysel ducha. Je to tvrdenie proti tvrdeniu a hoci vaše tvrdenie nie je práve to najdôveryhodnejšie,“ pozrela sa naňho ponad okuliare, „tvrdenie ducha sa dá nazvať rovnakým. A teraz bežte naspäť do klubovne a riešte záhadu. Nechcem, aby Chrabromil utŕžil hanbu.“
——
Dostal sa z toho vcelku ľahko, aspoň čo sa profesorky týkalo. Vedela, že porušil pravidlá, ale v mene úspechu v turnaji sa rozhodla to zamiesť pod koberec a kryť mu chrbát. Diskvalifikovaný síce nemohol byť, ale problémy nastať mohli. Tvrdenie ducha bolo… rovnaké ako jeho telo. Nehmotné. Čo mu vyhovovalo. A aj keby teraz Myrta prehlasovala, s kým tam bol, nemusel jej veriť nikto. A mohli všetci. On však bude tvrdiť to svoje.
Po návrate do fakulty, do ktorej sa vrátil pomerne neskoro, pretože si to potreboval s Myrtou vydiskutovať prehlasoval, že to natáral Zloduch, nech si vraví čo chce, pretože Harryho neznáša a okrem iného mu začal hovoriť Potty. On nebol v žiadnej kúpeľni s nikým. A hotovo.
Zdalo sa mu, že to väčšine stačilo. Stačilo to aj Ronovi, ktorý následne zívol a rozlúčil sa. Možno to stačilo aj Lucy, ktorá sa rozlúčila s tým, že sa musí na zajtrajšiu písomnú prácu z Aritmancie vyspať. Nestačilo to však Hermione.
„Boli ste tam spolu, však?“ vyhŕkla, keď osamela s dvoma previnilcami. „Aj keď Ginny presvedčivo klame, že o ničom nevie… bola s tebou,“ uprene sa zadívala Harrymu do očí. Bola rozhodne vnímavejšia, než Ron. A poznala ich asi lepšie, než Lucy. Hoci Ginny vedela, že je nepresvedčili a ešte na ňu čaká podobné vypočúvanie.
„Chcela mi pomôcť s vajcom,“ priznal napokon Harry. kútikom oka pozrel na Ginny. „McGonagallová to uzavrie ako fámu zlovoľného ducha,“ zaškľabil sa.
„To nie je vtipné. Porušili ste pravidlá…“
„Akoby sme to nerobili stále,“ zamračil sa Harry. „Cedric mi povedal…“
„Ale ja viem,“ prerušila ho. Pozrela na Ginny. „Boli ste spolu v kúpeľni,“ zdôraznila. Ginny sa zachichotala.
„Hermiona, ak sa raz staneš prefektkou tak zistíš, že nie je kúpeľňa ako kúpeľňa…“ A vyrozprávala jej, ako konkrétne táto vyzerá. Obrovský bazén, v ktorom sa dá plávať. A samozrejme mali na sebe spodnú bielizeň. Harry trenky a ona nohavičky s tielkom. Harry až teraz pochopil, čo Hermionu trápi.
„Takže o toto šlo,“ skonštatoval po tom, ako odišla aj Hermiona. „Nevadí, že sme porušili pravidlá, vkradli sme sa na zakázané miesto a užívali si ho a že sa o tom rozpráva vo veľkom… ju trápi, či sme neboli nahatí?“ vyprskol.
„Samozrejme, Harry. Náš vzťah sa nám môže zdať normálny, ale ostatných to môže trocha vyvádzať z rovnováhy. A keby ešte vedela…“ zaškľabila sa a nechala to nedopovedané.
„Bola to Myrta,“ prezradil. Zvedavo naňho pozrela. „Bol som za ňou sa porozprávať. Najskôr samozrejme skoro polhodinu kvílila, než som sa dostal k slovu. Proti tebe vraj nič nemá. Keby chcela, prezradila by udalosti zo záchodov z doby… veď vieš. A ani mne nechce ublížiť. Akurát ju štve, že na ňu každý zabúda, pretože je mŕtva a ja ju nechodím navštevovať a podobné nezmysly. Vraj s jedným dievčaťom chodím, s druhým chodím plávať a ju akosi… prehliadam,“ zavrtel hlavou. „Dá ale pokoj. Už. Len mi chcela trocha znepríjemniť môj… milostný život,“ zaškľabil sa. „Vraj dúfa, že sa so mnou Čcho rozíde,“ pozrel na Ginny. „Sľúbila, že už bude mlčať, keď prídem na budúci týždeň za ňou na záchod na rande…“ zamračil sa.
„Úbohý Harry,“ vyšlo z nej na počudovanie vážne. „A pôjdeš? Na rande s duchom?“
„Nič iné mi neostáva,“ mierne stiahol obočie. Predstava niekoľkých hodín s Umrnčanou Myrtou bola… no, radšej na to nemyslel.
„Si statočný,“ prikývla. „Po pravde, dosť ma to vydesilo. Zadupalo by ma to do zeme. Weasleyová, ktorá sa drží Pottera ako kliešť…“ A konečne sa mu priznala s rozhovorom, ktorý vypočula na záchode pred plesom. Zavrtel hlavou.
„A netušíš, kto to bol?“
„Nie.“
„Bolo by fajn to zistiť a trošičku im rozcuchať účesy…“
„Hej, Potter. To je pomstychtivosť,“ uchechtla sa dívajúc naňho.
„No áno, asi hej,“ privolil a mykol plecami. „Mne by to možno zdvihlo popularitu… takáto záhadná historka. Akurát mám obavy, že to rozbilo môj vzťah s Čcho.“
„Ale nič nerozbilo. Jednoducho jej povieš to o Zloduchovi a hotovo. A upokojíš ju veľkým množstvom bozkov.“
„Ona ale bola pri tom, keď mi o tom Cedric hovoril. Spomenul prefektskú kúpeľňu a mňa tam údajne videli…“
„No ale…“ stiahla obočie. „Môžeš jej povedať, že keby to bola pravda, Zloduch by určite vytáral meno oného dievčaťa. A keď nič nevytáral, nemá koho obviniť, pretože si tam bol sám. A keďže pôjdeš s Myrtou na rande tak nehrozí, že by som vystúpila z tieňa anonymity…“
——
A presne to aj Harry plánoval spraviť. Samozrejme sa historka šírila ďalej, aj keď profesorka McGonagallová situáciu zhodnotila ako fámu nemenovaného zlovoľného ducha, ktorý chcel trocha spestriť čakanie na druhú úlohu a pán Potter mu prišiel ako vhodný kandidát a toto aj rozhlásila. Zloduch síce kade lietal, tam tvrdil že Potty je klamár, ale tiež nepatril medzi dôveryhodnú súčasť hradu. Stále sa však našli aj takí, ktorí historke verili.
„Pozri sa na mňa,“ vyzval Harry Čcho po tom, ako si ju vystriehol v knižnici. Jej kamarátky sa taktne vzdialili a ona napokon privolila k malej prechádzke. „Vyzerám snáď ako človek, ktorý by zaťahoval dievčatá do kúpeľní?“ povzdychol. Kútikom oka naňho pozrela. Zastavila vo výklenku otvoreného okna v prázdnej chodbe a oprela sa chrbtom oň.
„Ale v tej kúpeľni si bol,“ skúmala ho.
„No áno. Po tom, čo mi Cedric hodil pomôcku, tak som tam zašiel. A…“ poobzeral sa po chodbe. Vážne bola prázdna. Sklonil sa k nej. „To vajce som rozlúštil,“ usmial sa. „Bol som tam ale sám.“
„Dobre, verím ti,“ povzdychla aj ona. Usmial sa a spravil krok k nej. Pozrela naňho. „Kto to ale mohol na teba hodiť?“
„Ja neviem,“ mykol plecami a oprel sa o výklenok vedľa nej. „Dosť ľuďom ležím v žalúdku. Neverili mi, že som svoje meno nehodil do čaše. Neverili, že by som prežil prvú úlohu. Neveria, že prežijem druhú úlohu. A tak nejak sa mi to snažia zrejme znepríjemniť. Zloduch, aj keď hovorí, čo hovorí, mohol byť do toho navlečený.“
„Niekto zo Slizolinu?“ spýtala sa.
„Možno,“ prikývol. „Asi určite. Kto iný?“
„A to vajce… zvládneš druhú úlohu?“ zadívala sa mu do očí. Videl záujem zmiešaný s obavami. Alebo tak nejako by ten pohľad opísal.
„Viem, čo mám spraviť, ale neviem ako,“ priznal. „Snažíme sa s kamarátmi nájsť riešenie.“
„S Hermionou, Ronom a…“ stiahla obočie.
„Ešte s Ginny a jej spolužiačkou Lucy,“ pokračoval v naivnom priznávaní. „Akurát je to dosť komplikované.“
„Aha,“ prikývla a sklonila hlavu. „No a… na čo sa snažíte prísť?“ po chvíli sa spýtala.
„Hm,“ zamyslene vypustil. „Hľadáme v knihách kúzlo alebo niečo, čo by mi pomohlo vydržať pod vodou hodinu,“ potichu povedal. Bola predsa o rok staršia. Bola to jeho priateľka. Mohol to tvrdiť po tých niekoľkých rande, čo mali. Možno by niečo vedela…
„Skúšali ste kúzlo bublinovej hlavy?“ spýtala sa. Rýchlo na ňu pozrel a zavrtel hlavou. „Ide o to, že si okolo hlavy vyčaruješ bublinu, kde sa drží kyslík… na hodinu dýchania by to mohlo stačiť. Akurát je to dosť komplikované a pri nesprávnom čarovaní môže bublina prasknúť a ty sa utopíš. Ale je to kúzlo zo siedmeho ročníka.“
„Waw,“ okomentoval jej znalosti. „To by mohlo ísť,“ usmial sa. „Odkiaľ to vieš?“
„Úprimne?“ prevrátila oči. Prikývol. „Som v Bystrohlave a tam sa bystrosť predpokladá. Ibaže aj prirodzenú bystrosť si musíš trénovať, rovnako ako napríklad lietanie. Máš síce talent na lietanie, ale trénovať musíš. No a my si svoj talent trénujeme čítaním, hádankami, testami a kvízmi… A ja som už akosi preštudovala všetky učebnice, napríklad,“ priznala s pýrením.
„To je úžasné,“ pozrel na ňu fascinovane. „Teda nie tá predstava, že ste celé dni vrazení v knihách,“ zaškľabil sa. A ona sa uchechtla. „Ale to, že vlastne si človek musí aj bystrosť trénovať.“
„Iste, bystrá myseľ môže byť smrteľnejšia, než ostrá čepeľ… to je tento týždeň heslo do našej klubovne.“
„Ako?“
„Máme hádanky. Každý týždeň jednu. A tá na tento týždeň znie: Čo môže byť smrteľnejšie, než ostrá čepeľ? A odpoveď: Bystrá myseľ.“
„No teda… to my máme akurát jednoduché slová, vždy na mesiac a aj tie je schopný niekto zabudnúť alebo stratiť,“ uškrnul sa. A ona sa zasmiala. „Rozhodne je to zaujímavé,“ vypustil. Vlastne si myslel, že Bystrohlavčania sú len namyslené chodiace encyklopédie. Niečo ako Hermiona, ale tá nebola namyslená. Čcho ho chytila za ruku. Tak už mu asi odpustila.
„Alebo by si mohol skúsiť transfiguráciu na nejaké vodné zviera,“ navrhla ďalej. „Ibaže to je skutočne náročné… Vo všeobecnosti je transfigurácia človeka ťažká,“ stiahla obočie.
Harrymu napadlo, že dvojčatá zrejme niečo podobné ovládajú, pretože v klubovni pri oslave zdolania draka ponúkali puding s ich prímesou a z Nevilla sa stal žltý kanárik. Trvalo to ale len pár minút. Rozhodne nie hodinu. Ale spýta sa ich na to.
„Mám problémy s obyčajnými transfiguračnými kúzlami,“ zamrmlal. Otočila sa k nemu. Dívala sa naňho a bolo viac ako jasné, že na Zloducha zabudla. Chcel sa k nej nakloniť a pobozkať ju.
„Alebo možno nejakú rastlinu. Určite existuje rastlina, ktorá by ti umožnila dýchať,“ dívala sa naňho. zaregistrovala jeho naklonenie a s úsmevom sa zapýrila. „Na to sú dobrí Bifľomorčania…“
Už ju nenechal dohovoriť. Nechcel sa s ňou baviť o turnaji. Aj tak sa blížil rýchlejšie, než by chcel. A potreboval. Sústredil sa len na to, aby jej venoval toľko isto pozornosti, koľko ona jemu. Alebo to možno platilo obrátene. To bolo jedno. Venovali si intenzívnu pozornosť, to bolo podstatné.
——
„Hm, kúzlo bublinovej hlavy skutočne vyzerá zaujímavo…“ mrmlala si Hermiona pod nos. Harry jej posunul informáciu zo svojho rande. Vlastne to boli prvé konkrétne informácie za posledné štyri dni, ku ktorým sa im podarilo dostať.
A Harry sa trocha pohádal s Ronom. Či skôr sa s Ronom pohádali všetci. Ronovi sa totiž nepozdávala ochota, s akou sa o tieto poznatky podelila Čcho, nech už bola Harryho priateľka alebo nie. Neveril totiž nikomu mimo Chrabromil, čo bolo síce ušľachtilé, ale keď preberali radu od Cedrica, neprotestoval. Keď po ňom Ginny prskla, že len žiarli, pretože Harry má priateľku a on nie a Hermiona s Lucy prikyvovali, Ron sa nahneval a povedal, že ani tomu neverí, aby sa staršie a vyspelejšie dievča priatelilo s takým malým štvrtákom, či už je to Harry Potter alebo nie. Alebo skôr práve preto, lebo je to Harry Potter. Keď si mal ale Harry úprimne priznať, tiež sa tomu stále čudoval. Každopádne sa s Ronom pohádali a on nahnevane odišiel.
Harry sedel namosúrene v kresle a listoval v jednej z kníh, ktoré im pritiahla Hermiona z knižnice a vôbec netušil, čo v tej knihe píšu.
„Ale je nesmierne zložité vyčarovať ho tak, aby skutočne fungovalo. Vplyv vody, najmä keď je hlboko…“ zdvihla hlavu a pozrela na Harryho. Nepočúval ju. Hlasno zatresla knihu, až Lucy sediaca vedľa nej a píšuca si úlohy rozliala atrament. Okamžite čistila fľak prútikom. „Vôbec ma nevnímaš,“ vytkla Harrymu.
„Ale vnímam,“ stiahol obočie. „Hovorila si o bublinovej hlave…“ skúsil. A trafil sa.
„Je to nesmierne zložité kúzlo. Ak ho vyčaríš zle, utopíš sa…“
„To vieme, Hermiona,“ ozvala sa Ginny. Prehovorila dvojčatá, aby jej od siedmakov požičali knihu Transfigurácie a študovala premenu človeka na zviera. „Pretransfigurovať sa na zviera je ešte zložitejšie,“ zamávala knihou. „Ak, tak tá bublinová hlava.“
„Ukáž,“ Hermiona si od nej zobrala knihu a Harry na Ginny vďačne pozrel.
„Môjho nasprostastého brata to prejde. Len žiarli,“ povedala kamarátovi.
„Uhm,“ pritakal. Lucy naňho opatrne pozrela.
„Luna mi dnes povedala…“ rozvážne začala. Ginny na ňu pozrela a zavrtela hlavou. Lucy tiež zavrtela hlavou. Ginny prevrátila oči.
„Čo povedala Luna?“ spýtala sa Hermiona, ale hlavu od knihy nezdvihla.
„Ehm, vraj sa s ňou rozprávala Loretta Cornhillová, to je naša spolužiačka,“ pokračovala Lucy s pohľadom upretým na Harryho. Potom fľochla pohľadom po Ginny, ale tá mávla rukou. „No a podľa Luny, Lorretu prehovorila Čcho, aby sa na nás u Luny popýtala…“
„Prečo?“ spýtal sa Harry, hoci odpoveď poznal. Sám Čcho povedal, že mu pomáhajú.
„Hádaj,“ prskla Ginny. „Keď sa pri tebe pohybuje Ron… a tri dievčatá. Čo asi tak tvojej priateľke napadne?“
„Ale to je blbosť,“ zavrtel hlavou.
„To vysvetli svojej priateľke,“ zaškľabila sa naňho Ginny. „Pripadá mi ako Ron.“
„Žiarli? Na vás? Prečo?“
„Tak to prepáč, Harry,“ Hermiona konečne odtrhla hlavu od knihy, „ale sme tri atraktívne dievčatá s ktorými sa bavíš. A ešte Ron. Chápeš tú rovnicu?“
Harry pozrel na rozhorčenú Hermionu, pýriacu sa Lucy a vyškľabenú Ginny.
„Aha,“ uvedomelo vypustil. Ginny sa nad ním zahihňala. Vtom Harry zbadal cez portrét preliezať Nevilla. „Neville! Kamarát!“ zavolal naňho. „Kde sa flákaš človeče toľké dni?“ vyprskol. Ginny sa rozosmiala a Hermiona len pobavene zavrtela hlavou. Lucy pokračovala v písaní.
„Ja kde sa flákam? To vás nebolo vidieť,“ zafrflal a hodil sa na pohovku vedľa Ginny. „Ahoj,“ usmial sa.
„Hermiona nás nahnala do knižnice…“ vzápätí sa zarazil Díval sa na Nevilla. Tá poznámka od Čcho tesne pred tým, než ju pobozkal… „Ty, Neville, nepoznáš nejakú rastlinu, ktorá by mi pomohla dýchať pod vodou? Alebo sa aspoň hodinu pod vodou udržať na žive? Hoci, potom by to asi to dýchanie chcelo…“