Harry neveriacky stiahol obočie, keď Dumbledore povedal jeho meno. Akože jeho meno vyšlo z Ohnivej čaše. Musel to byť predsa omyl. Chcel sa začať smiať, ale potom pozrel k bifľomorskému stolu a všetci naňho civeli. Celá sieň naňho civela. Niektorí sa postavili, aby naňho civeli. Chcel niečo povedať, ale hrdlo mal zvláštne stiahnuté. Pozrel na Ginny, ktorá sedela kúsok od neho. Vyzerala rovnako šokovane, ako ostatní. Ako Hermiona s Ronom. Ako Lucy.
„Harry Potter!“ ozval sa sieňou Dumbledorov hlas a ako by šťukol vypínačom, zo všetkých strán sa začalo ozývať šomranie a bzučanie rozvášnených debát preberajúcich to, čo sa práve stalo. McGonagallová niečo šepkala Dumbledorovi.
„Harry, bež,“ Hermiona doňho drgla. Chcel sa spýtať kam, ale pochopil. Postavil sa a ako v mrákotách sa vydal po tej neuveriteľne dlhej ceste k Dumbledorovi a šepot silnel. Začul poznámky o tom, že nemá sedemnásť. Že je klamár a podvodník. A on im chcel povedať, že sa mýlia, že to nespravil. Aj ten Hagrid naňho pozeral, ako na zjavenie.
Potom sa ocitol v zadnej miestnosti, kde boli Viktor s Fleur a Cedricom. Nechápali rovnako, ako on. A potom sa snažil počúvať celej rade obvinení, výčitiek a vyhrážok ako zo strany Durmstrangu, tak aj Beauxbatonsu. Chceli tiež dvoch reprezentantov. Chceli z turnaja odísť. Nemohol ale nikto.
„Harry, dal si svoje meno do Ohnivej čaše?“ spýtal sa ho Dumbledore, keď sa napätie vystupňovalo. Bola tam madam Maxime aj s Karkarovom. Bol tam Bagman aj s Crouchom. McGonagallová, Snape, aj Moody.
„Nie,“ pevne prehlásil a zavrtel hlavou.
„Požiadal si staršieho študenta, aby vložil tvoje meno do Ohnivej čaše?“ pýtal sa ďalej.
„Nie,“ tvrdil už znova.
„Klame, jednoznačne klame,“ natiahol Karkarov medovo. Jeho výraz bol ale nebezpečný a posmešný.
„Ja som svoje meno nikam nedával a nikoho som o to nežiadal,“ zaprskal už nahnevane a zamračil sa na Karkarova. Snape Harryho prebodával pohľadom niekoľko dlhých sekúnd, aby ho vzápätí zabodol do Karkarova.
„Verím ti, Harry,“ ubezpečil ho Dumbledore. Aspoň niekto.
„Ten chlapec je luhár, Dumbly-doore,“ natiahla aj madam Maxim. Harry sa už chystal rozčertiť.
„Hlúposť,“ zavrčal Moody a pridupotal dopredu. „Potter je príliš hlúpy. Všetci študenti sú príliš hlúpi, aby dokázali prekabátiť Ohnivú čašu. Niekto ju musel presvedčiť, že sa turnaja zúčastňujú štyri školy a Pottera nominoval ako jediného z tej školy a to je priveľmi silná mágia…“
„Zdá sa, že ste o tom dosť premýšľali, Moody,“ nepríjemne sa zaškľabil Karkarov.
„Iste, mojou prácou je uvažovať ako čierny mág. Určite si na to pamätáte…“
„Alastor, prosím,“ prerušil ho Dumbledore. „Ak moje zabezpečenie prostredníctvom vekovej hranice nezlyhalo…“
„Určite nič nezlyhalo, Albus,“ zamračila sa naňho Minerva stojaca vedľa Harryho. Jej ruka bola na jeho ramene.
„Ak nezlyhalo,“ pokračoval riaditeľ. „A Harryho vybral nestranný sudca ako štvrtého reprezentanta… pričom som presvedčený o tom, že Harry a ani nikto zo študentov oklamať Ohnivú čašu nemohol, o tom nepochybujem… ako rozhodneme? Bude sa plniť záväzná čarodejnícka zmluva?“ spýtal sa a pozrel na Croucha.
„To nemôžeme, Albus,“ ticho šepla Minerva a uprene sa dívajúc na Dumbledora. Jej zovretie bolo úporné a bolestivé. Harry na ramene cítil jej nesúhlas a citové rozpoloženie.
„Musí sa plniť záväzná čarodejnícka zmluva,“ zapojil sa Crouch, ktorý vyzeral bledo a ošumelo. Nie tak sebaisto a reprezentatívne, ako na Svetovom pohári.
Znova nasledovali protesty a presviedčania. Harry pozrel na McGonagallovú, ktorá zabíjala pohľadom Karkarova. Pozrel na Dumbledora, ale ten sa snažil vyhrotenú situáciu upokojiť. Pozrel na Moodyho, ale ten len civel na Croucha, ako rozhodne. Pozrel na Snapa a ten sa naňho díval. Zamračene a sústredene. A Harry sa zamračil tiež. Zaregistroval však poznámku o tom, že je príliš malý na to, aby sa zúčastnil takého turnaja a to ho takmer rozhnevalo nebyť Minervy, ktorá ho držala na mieste.
„Je rozhodnuté,“ vyriekol Dumbledore napokon. „Harry sa musí zúčastniť turnaja,“ pozrel sa naňho takmer skrúšene.
A bolo hotovo. Durmstrang aj Beauxbatons nespokojne odišli. Odmietli Dumbledorovo pozvanie na pohárik. Odišiel aj Crouch s Bagmanom a tiež Cedric s Minervou a Moodym. Dumbledore Harryho zadržal.
„Gratulujem Potter,“ vypustil Snape, keď osameli. „Ako som počul, má prísť redaktorka z Denného Proroka. Zrejme zaplníte titulné strany.“
„Ja – som – sa – neprihlásil,“ dôrazne vypľul smerom k Snapovi.
„Pokoj, prosím,“ Dumbledore vyzeral zamyslene a znepokojene. „Viem, že si to ty nespravil. Ale niekto to spraviť musel, rozumieš?“ pozrel sa naňho.
„Čo teraz bude?“ nervózne sa pomrvil. Nepáčilo sa mu to.
„Budete musieť súťažiť,“ Snape naňho pozrel, akoby pozeral na drobný odporný hmyz, ktorý túžil zašliapnuť topánkou. „Zrejme utečiete za Blackom sa vyžalovať. Poviem vám to ja. Karkarov je bývalý smrťožrút. Moody ho dostal za mreže. Karkarov však zradil svojich kumpánov. Donášal, aby si zabezpečil slobodu. Veľa smrťožrútov je naňho preto nahnevaných. A on sa možno chce zapáčiť Temnému pánovi, rozumiete?“ povytiahol obočie.
„Akože by úmyselne hodil moje meno do čaše?“
„Neúmyselne by to sotva niekto robil, nemyslíte?“ zaškľabil sa naňho Snape
„Je to možné, Harry,“ pritakal Dumbledore. „Je to viac ako pravdepodobné. Momentálne sa s tým však nedá nič spraviť. Je to záväzná čarodejnícka zmluva. Ten niekto, ak to náhodou Igor nebol, to veľmi dobre vedel. Chcel, aby si súťažil a zrejme to nebolo kvôli sláve a výhre tisíc galeónov. Táto súťaž je veľmi náročná aj pre tých plnoletých.“
„Zrejme ten niekto chce, aby som umrel,“ prikývol. „A vieme, kto najviac na svete chce, aby som umrel,“ pozrel na Snapa. Vy, napríklad, chcelo sa mu povedať. A Snape mu svojím výrazom jeho domnienku potvrdzoval. „Ale Voldemort by mal byť niekde ďaleko, nie?“
„Predpokladáme to, správne,“ prikývol riaditeľ. „Temné znamenie vyčarované na Svetovom pohári ale vraví, že tu niekto je, kto to myslí vážnejšie, než tí, ktorí si dali na tvár masku, aby vystrašili niekoľkých čarodejníkov…“
„Celý čarodejnícky svet,“ opravil ho Snape.
„Karkarov bol na metlobale?“ spýtal sa Harry.
„To je dobrá otázka, na ktorú sa snažíme nájsť odpoveď,“ mierne sa pousmial. „Harry, v pravidlách stojí, že nesmieš požiadať žiadneho profesora o pomoc a žiaden profesor ti pomôcť nemôže. Ak by to tak nebolo, pomohli by sme. Ale…“
„Ale nemôžete,“ prikývol. Pochopil to. Pravidlá poznal aj on.
„Som si ale viac ako istý, že ty sa s tým vysporiadaš,“ usmial sa viac. Snape si odfrkol. „A teraz… musíme preveriť veľa vecí. Máme veľa práce. Ty bež do postele a skús sa… pokús sa vyspať,“ navrhol mierne zmätene. Zrejme bol už myšlienkami pri niečom inom.
Pobral sa teda preč nechajúc tam dvoch mužov vymýšľať… ktovie čo. Možno niečo, čo zahrňovalo vymazávanie pamätí, prípadne pokusy na nevinných deťoch. Zaškľabil sa. Videl však v Dumbledorových očiach to, čo tam bolo v jeho prvých dvoch ročníkoch. Skoro v troch. Lásku. Mal ho rád, o tom Harry nepochyboval, ale jeho to aj tak nepresvedčilo.
„Ach, moja eskorta,“ natiahol bojujúc s nervozitou a nepokojom. Pod schodmi do veže naňho čakali Ginny, Hermiona a aj Lucy s Nevillom. Ginny sa naňho zamračila. „Ja som sa vážne neprihlásil a ani som nikoho nepožiadal, aby tam hodil moje meno,“ odsekával každé slovo.
„Ja ti verím, Harry,“ povedala Ginny.
„My ti veríme,“ doplnila ju Hermiona. Lucy prikývla. Neville ho tresol po ramene.
„No, to je dobre. To ste asi jediní,“ zamračil sa. „Kde je Ron?“ podozrievavo sa spýtal.
„Chcelo by sa mi povedať, že šiel do klubovne prichystať ti búrlivé privítanie tak, ako zvyšok fakulty, jeho výraz ale hovoril o niečom inom,“ prezradila Ginny a pozrela na Hermionu.
„Je nahnevaný.“
„Na mňa? Pretože si myslí, že som sa prihlásil… bez neho?“ nasilu sa zaškľabil. „Vážne si neviem predstaviť tráviť rok inak, než tým stupídnym turnajom,“ zamrmlal a vybral sa na schody. Nasledovali ho.
Mal sto chutí porozprávať im o rozhovore s Dumbledorom a Snapom, ale len Hermione a Ginny. Neville a Lucy, hoci bol rád za ich podporu a dôveru, to skutočne, mu v tej chvíli zavadzali. A to privítanie v klubovni sa mu ani za mak nepáčilo. Hoci každému hovoril, že sa neprihlásil, nikto ho nepočúval alebo nechcel veriť. Mal toho plné zuby. Napokon sa mu podarilo prešmyknúť sa a vybehnúť po schodoch hore.
„Ron, ja som sa neprihlásil,“ okamžite prehlásil, keď vstúpil do spálne a zbadal Rona ležať na posteli.
„Tomu sa dá len ťažko uveriť, vieš?“ Ron sa nasilu usmial a posadil sa.
„Pozri, povedal som to dnes už ani neviem koľkokrát a vážne sa mi to nechce opakovať práve tebe. Myslel som, že budeš tým, kto mi bude veriť, ale keď je…“
„Veriť ti, Harry?“ prerušil ho s ironickým úškľabkom. „A kto ma niekoľko mesiacov podvádzal? Kto mi nechcel povedať o tej vážnej veci s Ginny? Kto ma vodil za nos?“
„Ron…“
„Nie, Harry. Ani potom si nebol úprimný. Čo ten Imperius? Hm? Nezatajuješ už opäť niečo?“
„Sám si povedal, že o tom nechceš nič počuť!“ vypálil Harry nahnevane. „Ty si myslíš, že som sa ti nechcel zveriť? Myslíš…“
„Presne to si myslím, Harry,“ znova ho prerušil a tváril sa opovržlivo. Harry sa prekvapene zarazil. „Ja ti už neverím, vieš?“
„Vážne?“ Harry zavrtel hlavou. „Dobre. Ako chceš. Never mi. Je to tvoja vec…“
„Správne, je to moja vec. Dobrú noc a dobre sa vyspi,“ vypľul zo seba a zatiahol závesy.
Harry si nešťastne sadol na posteľ. Toto ho dosť vzalo. Iste, tajili mu ich prazvláštny vzťah, ale mali na to pochopiteľné dôvody. A sám povedal, že o ich vzťahu už nechce nič vedieť, pokiaľ nebude ohrozený Ginnin život. Tak prečo ho to teraz tak vzalo? Prečo toľká… Harry si to nerád pripúšťal, ale jeho kamarát ho začal nenávidieť. Taký z neho mal pocit.
Cítil sa mizerne. Hoci boli s Ginny len včera a objímali sa dostatočne, čiže by mal vydržať do zajtra, cítil sa, akoby spolu neboli týždeň. Potichu zahrešil a pobral sa do kúpeľne prezliecť sa do pyžama a pokúsiť sa zaspať. Ibaže sa mu to nedarilo. Dve hodiny potom prišiel Neville a krátko po ňom Dean a Seamus potichu si spievajúc chrabromilskú hymnu a skandujúc Harryho meno. Úžas.
——
Na ďalší deň sa Harrymu ani príliš nechcelo vychádzať zo spálne. Ron a ani nikto z ostatných chlapcov tam nebol a jemu z predstavy, že by mal vstúpiť do Veľkej siene na raňajky, prišlo zle. Napriek svojej mizérii ale cítil, že má hlad. Mohol by predsa prekĺznuť do kuchyne, napríklad. Dobby by sa oňho rád postaral.
„Mám nejaké jedlo, pôjdeme von,“ privítala ho v klubovni Ginny. Niekoľko deciek naňho pokrikovalo a mávalo. Prekvapene na ňu pozrel.
„Piknik, Weasleyová? No to sú veci,“ snažil sa tváriť bezstarostne.
„Dobby mi prichystal košík s jedlom. Ak sa to tak volá, tak potom áno. Poďme,“ zavelila a on ju poslušne nasledoval. Nejako nedbala ani na to, kto ich uvidí spolu. A že by mohli znova vyvolať otázky. A žiarlivosť. Mykol plecami. „Potrebuješ zdvihnúť náladu, nech si hovorí kto chce, čo chce,“ vysvetlila. Zjavne dokázala odhadnúť tok jeho myšlienok. Alebo ju možno len trápilo to, čo jeho.
„Je mi zo všetkého zle,“ posťažoval si.
„Áno,“ prikývla.
„Nikto nechce veriť, že som to nebol,“ pokračoval. Vychádzali na pozemky.
„A nikoho asi nepresvedčíš o opaku. Veria tomu, lebo je to pohodlnejšie ako premýšľať, kto má záujem o to, aby si si zrejme zlámal väzy,“ kútikom oka naňho pozrela.
„To som vám chcel včera povedať,“ prikývol. „Ibaže s vami boli Neville a Lucy. A kde vlastne sú teraz?“ spýtal sa.
„Lucy s Hermionou a Lunou v knižnici. Učia sa aj v nedeľu, nepochopím. A Nevilla som nevidela. Obe pochopili, že potrebujeme byť spolu.“
„A Rona si nevidela?“
„Na raňajkách. Nepekne zazeral.“
„Uhm,“ prikývol a povedal jej o večernom rozhovore, respektíve hádke. Vytiahla z košíka malú deku a rozprestrela ju pod stromom. Mali pekný výhľad na durmstrangskú loď.
„Je to idiot,“ zamračene zhodnotila. Harry sa pustil do jedla. „Musíme dúfať, že ho to prejde,“ pozrela na Harryho. „Napokon sa spamätá, inak naňho pošlem bratov a sama mu tiež niečo od srdca poviem. Ale… musíme mu dať šancu, aby sa spamätal sám. Keď to nepochopí, tak potom to pochopí…“
„Kiež by,“ prikývol. Hrianky mu prestali chutiť. „Je to málo,“ hlesol, keď sa ich ruky spojili. Potreboval objatie ako soľ. Bolo toho príliš. Veľa nespravodlivosti a strach. Bol znechutený.
„Večer, o jedenástej, v tej prázdnej učebni vedľa klubovne. Snáď tam nebude nejaký zamilovaný pár,“ mierne sa zaškľabila. Zdvihol k nej pohľad.
„Prvou úlohou budú zrejme tí draci. Charlie vravel, že sa zdrží o trochu dlhšie. Nie, že tu bude celý školský rok,“ uvažoval. „Úžasné! Čo zmôžem proti drakovi, keď ledva premením šálku na korytnačku? Jedine, že by toho draka premohol smiech, keď sa na mňa pozrie…“
„Buď ticho,“ zamračila sa, ale ruku mu aj tak stisla silnejšie. „Niečo vymyslíme. Určite.“
Strávili pod stromom celé doobedie. Na obed zašli do kuchyne. Keď sa ale vracali do klubovne, vychádzala odtiaľ Minerva.
„Potter a slečna Weasleyová, poďte so mnou,“ zahlásila a vykročila po chodbe.
„Kam?“ vyzvedal Harry.
„Do mojej pracovne,“ zastavila tak prudko, že do nej skoro vpálil. Zamračila sa. Prebodávala Harryho pohľadom. „Profesor Dumbledore ma informoval, ako iste viete. A už niekoľko hodín je pán Black dosť neodbytný,“ zamračila sa.
„Sirius…“ šepol Harry.
„Áno. Bolo mi povedané, že môj krb budete využívať len v krajných prípadoch. Iste, stať sa štvrtým účastníkom turnaja je síce dosť vážna vec, ale určite nie až taká, aby mi niekto štyri hodiny v kuse trčal v pahrebe. V nedeľu,“ prísne zagánila.
Harry si spomenul na hlavu pána Diggoryho v deň, keď odchádzali na Rokfort. Skúsil si predstaviť Siriusovu hlavu, ako štyri hodiny otravuje nebohú Minervu a v momente mal lepšiu náladu. Mrkol na Ginny. Tiež si hrýzla do jazyka.
„Len pre tentokrát, Potter. Rozumiete? Nemyslite si, že keď si nabudúce zadriete triesku, budete utekať ku mne. No, hoci, toto je zrejme vážnejšie, než trieska, ale rozumieme si, nie?“ prebodla ho pohľadom.
„Absolútne, pani profesorka,“ prikývol Harry.
„Dobre teda. Poďme.“
Ginny sa sotva počuteľne zachichotala.
„A vás chcel prečo vidieť, slečna Weasleyová?“ spýtala sa zvedavo.
„No, ehm…“
„Dobre, nevravte mi to,“ zakrútila hlavou. „To sú veci toto. Kam ten svet speje. Aby ste vedeli, Potter, pokúšala som sa odhovoriť všetkých od tej šialenosti, ale bezúspešne,“ znova zabrzdila, tentokrát ju skoro nabrala Ginny. Zadívala sa Harrymu do očí a on videl, že ten prísny výraz znežnel. „Pokúste sa neumrieť, dobre? Sľúbte mi to, prosím. Potrebujem v každom ročníku niekoho, kto mi píli nervy a vy ste spolu s dvojčatami Weasleyovými veľmi vďačnými objektami vo svojich vekových kategóriách,“ jemne sa pousmiala.
„Sľubujem, ehm, teda, že neumriem?“ povytiahol obočie. „Nerád by som, viete?“ nevinne dodal.
„Áno,“ vážne sa naňho dívala niekoľko dlhých sekúnd. „Dobre, poďme, nech to máme z krku. Dávam vám hodinu,“ zabrzdila pred svojou pracovňou. „Za hodinu prídem a nechcem vidieť na zemi ani smietku z krbu…“
——
Harry večer absolvoval ešte jeden vysvetľovací rozhovor s Hermionou a snažil sa ignorovať pokrikovania. Prestal každého presviedčať, že to nespravil. Samozrejme mu nebolo jedno, čo si kto myslí, ale dookola každému hovoriť, že to nebol, ho rýchlo omrzelo.
Sirius mu viac menej potvrdil to, čo vraveli Dumbledore so Snapom. Karkarov bol smrťožrútom, ktorý si slobodu zabezpečil donášaním na kolegov. Vďaka nemu ich dostali do väzenia dosť. Niekoľkých v Azkabane spoznal. Mohol sa chcieť zapáčiť Voldemortovi tým, že zapríčiní Harryho smrť. Sirius si však myslel, že na to nemá ani žalúdok a ani potrebné vedomosti. Hoci sa za tie roky mohol zmeniť, ten Karkarov, o ktorom vedel v minulosti, bol takým Petrom Pettigrewom, len lepšie vyzerajúcim a obliekajúcim sa. Harryho tým však neupokojil. Ak to nebol Karkarov, kto teda?
Harrymu sa život na Rokforte zhoršoval každým dňom. Chrabromilčania ho síce oslavovali, neverili mu však. Bifľomorčania ho nenávideli a Bystrohlavčania si mysleli, že si len umelo zdvíha popularitu. Už aj tá Čcho sa naňho dívala opatrnejšie. A o Slizolinčanoch sa neradno vyjadrovať. Zjavili sa odznaky, ktoré vyzdvihovali Cedrica a o ňom vraveli, že smrdí. Cítil sa mizerne a len Hermiona a Neville, Ginny s Lucy a Luna mu verili. Tiež Colin so Stevom. Ron ho okato ignoroval, vyhýbal sa mu a neprehovoril, ani keď musel.
„Harry! Ahoj!“ zvolala naňho veselo Luna a pricupitala k nim. Sedel na nádvorí na múriku spolu s Hermionou, Ginny a Lucy. Neville si odpykával trest u Snapa a Colin so Stevom boli niekde, ani nevedel kde. „Ahojte,“ pozdravila aj ostatných.
„Ahoj, Luna,“ usmial sa. Zbadal na jej ušiach niečo, čo sa nápadne podobalo na reďkovky a v prvom momente chcel vypáliť otázku, ale rozumne mlčal.
„Písal mi otec, Harry a prišla som ťa varovať,“ spustila a usmiala sa na dievčatá. „Si šťastný chlapec, Harry, mať okolo seba tri pekné dievčatá.“
„Aha, ehm…“ poobzeral sa okolo seba. Vlastne to bola pravda. Boli tam tri dievčatá a asi boli aj pekné. Teda, boli pekné. Asi. „No vidíš, to mi nedošlo,“ zaškľabil sa. „Už som skoro taký populárny, ako Cedric,“ natiahol.
„Nebuď sarkastický,“ prskla po ňom Ginny.
„Tak sa pridaj, nech sa Harryho fanklub rozrastie,“ uškrnula sa Lucy.
„Správne, to najlepšie z Rokfortu vedľa Harryho,“ zachichotala sa Hermiona. Harry sa nechcel snažiť pochopiť, či to myslia vážne, alebo sa len pokúšajú vtipkovať. Občas sa stalo, že stíchol a načúval, o čom sa medzi sebou rozprávajú. A niektorým veciam absolútne nerozumel, pretože nemali logiku a boli príliš komplikované.
„Pred čím si ma prišla varovať, Luna? Objavili sa ďalšie odznaky?“ nevinne natiahol, až ho Ginny capla po ramene. A Hermiona sa tiež nadychovala k nejakému výpadu, ale zrejme len slovnému. Nebola taká agresívna ako Ginevra.
„Písal mi otec,“ zasnene spustila. „Chcel prísť sem a písať pre Sršeň o turnaji, ale novinársky zväz mu to nedovolil. Vlastne doňho ani nepatrí. Nechcú ho tam. Neviem prečo,“ zavrtela hlavou. Harry by aj nejaký ten nápad mal, ale nahlas by to nepovedal. Už nie. „No a oni mu povedali, že na tom bude pracovať Rita Skeeterová,“ povedala vážne a zadívala sa mu do očí. Nežmurkala, už znova.
„To je tá, čo brojila proti Ministerstvu po metlobale?“ spýtal sa. Hermiona prikývla.
„Je to veľmi zlá mrcha, Harry,“ prezradila Luna takým tónom, až to Harryho prekvapilo.
„Jej články sú dosť štipľavé,“ pritakala Lucy.
„No áno, a?“ díval sa na Lunu.
„Nedovoľ, aby s tebou spravila rozhovor. Zadupala by ťa do zeme. S každým to robí. Hľadá senzácie a keď sa ich nedočká, umelo si ich vytvára a je jej jedno, ako toho druhého vykreslí,“ namosúrene vravela.
„A vykreslí ho jedine zle,“ aj Hermiona sa pridala k ohováraniu.
„Nechcem robiť rozhovory…“
„Ona sa ale nebude pýtať, či chceš alebo nie. Radím ti… na každú jej otázku odpovedaj Bez komentára. Ak čo i len trocha ctí novinársku etiku, toto ju zastaví,“ radila Luna. Harry na ňu so zaujatím pozeral. „Ehm, to vravel otec,“ dodala s úsmevom.
„Dobre teda. Bez komentára. To zvládnem,“ prikývol. „Vďaka,“ mierne sa pousmial. Luna bola jediná mimo Chrabromil, kto sa s ním bavil. Duchovia a dokonca aj obrazy ho ohovárali. Počul to. A Zloduch mu začal hovoriť Potty. To zase začul Neville.
„Harry, ona sa ťa bude snažiť prinútiť niečo povedať. Niečím ťa vyprovokovať. Nedaj sa, rozumieš?“ pokračovala.
Ibaže Harry zbadal, že práve cez nádvorie prechádzajú bystrohlavskí piataci, zrejme z Herbológie alebo Starostlivosti o čarovné tvory, bolo jedno odkiaľ a Čcho bola medzi nimi. Keď ho zbadali, začali si medzi sebou šomrať, poškľabovať sa a niektorí naňho vytŕčali odznak. Čcho ho nemala, ako si všimol. Ibaže predtým sa naňho zvykla aspoň usmiať. Teraz sa dívala, akoby sa nad ním týčil Bes a mädlil si ruky. Prinútil sa aspoň usmiať, ale zrejme sa len kŕčovito zaškľabil. A ona od neho odvrátila pohľad a začala diskutovať so svojou kamarátkou.
„Och,“ nešťastne zhodnotil svoj neexistujúci milostný život.
„Počúvaš ma?“ Luna mu luskla pred nosom prstami.
„Ospravedlň ho, práve sa ocitol zoči voči väčšej hrozbe, než sú draci,“ zaškľabila sa Ginny. Luna sa otočila, aby videla, kam Harry civí. Zjavne bol duchom neprítomný. Lucy tam pozrela tiež.
„Čo? Nejaká piatačka?“ spýtala sa Luna. Ginny prikývla. „Aha, hm, no ale to ho neospravedlňuje,“ vrátila pozornosť k Harrymu. Mrkajúc na ňu pozrel.
„Áno, hovoriť Bez komentára,“ prikývol.
„Hovorila som ale aj niečo iné,“ zasnene mu zopakovala svoju radu. Prikývol.
„Dobre, Bez komentára a nenechať sa vyprovokovať. To zvládnem,“ usmial sa.
„Budeme ti držať palce. Ako som povedala, je to mrcha,“ prikývla Luna. A potom si ho zvedavo obzerala, akoby ho snáď v živote nevidela. „Takže tebe sa páči nejaká bystrohlavská piatačka?“ spýtala sa. Harry očervenel a Ginny sa uchechtla. Hermiona sa jemne pousmiala. A Lucy čakala, čo odpovie.
„No, ehm, hm,“ odvetil múdro. Má sa s dievčatami baviť o dievčatách? Neville je zradca, že si nechal napariť trest. „Uhm…“ A Colin so Stevom tiež. A najväčší zradca je Ron.
„Zvykneš byť výrečnejší,“ upozornila ho. „Výber Bystrohlavu schvaľujem. A meno tvojej vyvolenej?“
„Nie je to moja vyvolená,“ prskajúc sa zamračil.
„Ehm…“ Ginny si odkašľala. Dotknuto na ňu pozrel. Aj ona je zradkyňa.
„Nie je,“ tvrdohlavo si húdol svoje.
„Iste, Harry,“ prikývla vedúco Hermiona.
„Pod pojmom vyvolená si predstavujem niečo trvalé, na celý život, viete?“ zabrblal.
„Ty by si o tom vedel rozprávať,“ zachichotala sa Lucy. Ublížene zagánil. Mierne sa pýrila a v očiach jej blýskalo. Predpokladal, že pobavene.
„Som vám na smiech?“ zamračil sa. „Výborne, smejte sa mi…“
„Nikto sa ti nesmeje, prestaň sa hneď urážať,“ Ginny prevrátila oči. „Ale musíš uznať, že tvoje váhanie je tak trocha… smiešne. Koľko signálov ti už Čcho vyslala? Nevšimol si si?“
„Čcho?“ spýtala sa Lucy.
„Čangová, celkom milá aziatka. Minule sa nahnevala na akýchsi druhákov, ktorí sa Harrymu posmievali,“ prezradila Luna. „Takže preto si ťa zastala?“
„No vidíš,“ Ginny si našla záľubu v tom, aby ho stále drgala do ramena. „A pravidelne sa na teba usmieva. Čo by si ešte chcel?“
„Zrejme čaká, že ho Čcho na ten ples pozve sama,“ pridala sa k nim aj Hermiona.
„No, to nie, len…“ chcel pokračovať, ale prerušil ho príchod Malfoya s Crabeom a Goylom.
„Pozrite ho, šampióna,“ opovržlivo sa zaškľabil. „Vyhrievaš sa na slniečku?“ natiahol. „Ako sa ti páčia odznaky, Potter?“
„Idú ti k pleti, sú rovnako hnusné,“ zabrblal Harry. Lucy sa zachichotala.
„Malfoy, pokračuj tam, kam si mal namierené a neruš,“ ozvala sa Hermiona.
„Ty sa neozývaj, humusáčka,“ oboril sa na ňu. Hermiona sa nadýchla. „Potter, dúfam že už v prvej úlohe umrieš, aby si nám nešpinil vzduch.“
„Už znova závidíš, čo? Musí to byť pre teba hrozné, byť stále ten horší…“
„Horší než ty? To ani náhodou. Pozri, s akým odpadom sa kamarátiš. So šibnutou, humusáčkou, chudobincom a… to je kto? Zrejme tiež niekto podradný.“
Harry sa postavil a spravil krok vpred. Začul nespokojné šumenie dievčat za svojím chrbtom. Malfoy ho rozhneval, napriek tomu sa mu podarilo vykúzliť úsmev.
„Závidíš, Malfoy,“ vyriekol šepky. „Čo by si dal za to, keby jedna o teba aspoň pohľadom zavadila. A ja tu mám štyri,“ zahihňal sa. „A keď sme pri kvalite kamarátov… Koho ty ideš súdiť? Pozrel si sa, kto vedľa teba stojí?“ nevinne natiahol. Malfoy zbledol a tí dvaja spravili krok vpred. Ibaže zabrzdili, pretože na nich mierili štyri prútiky.
„Radšej by som si nechal ruku urezať, ako sa dotknúť takých…“ vypľul nevšímajúc si prútikov.
„Radšej si nechaj hlavu urezať, aby si nás ušetril pohľadu na teba…“
Ibaže to už Malfoy vyťahoval prútik a v tej istej sekunde to robil aj Harry. Ostatní si sotva stihli uvedomiť, čo sa deje, vyhodnotiť situáciu a prípadne zareagovať, keď sa ich dve zaklínadlá skrížili, zmenili smer a narazili do Goyla a Hermiony.
„Sakra,“ zahrešil Harry. Dievčatá sa skláňali pri Hermione, ktorej začali neprirodzene rásť zuby. Crabe niečo zahuhňal a zdvíhal Goyla s obrovským vredom na tvári.
„Do nemocničného krídla, rýchle!“ zavelila Ginny. Pozbierali jačiacu Hermionu zo zeme a náhlivo sa pobrali oným smerom. Harry nechal Slizolinčanov, nech si robia čo chcú a náhlil sa za dievčatami.
——
„Samozrejme si odpykáte trest, Potter,“ vrkla po ňom Minerva, keď pred ňu nastúpil. Pomfreyová žalovala a žalovali aj Slizolinčania. A on jej povedal pravdu, ktorú potvrdili aj dievčatá, pretože Malfoy s kumpánmi vymýšľal horšie verzie, než on na Veštenie.
„Áno, pani profesorka,“ kajúcne zvesil hlavu. Ale Hermiona napokon bola v poriadku. Pomfreyová jej zuby vrátila do pôvodného stavu. Bola taká, ako predtým, ale aj tak sa mu zdala iná.
„A odpykáte si ho so mnou, dnes večer o ôsmej hodine. Môžete ísť,“ zamračila sa. „A, Potter,“ zastavila ho pri dverách. „Keď som vravela, že potrebujem v každom ročníku niekoho, s kým by som sa zožierala, nemyslela som to tak, že sa s vami bude zožierať tak skoro…“
——
Luna mala s tou Skeeterovou pravdu. Harry sa mal zúčastniť váženia prútikov, kedy odborník zhodnotí stav, funkčnosť a spôsobilosť prútikov šampiónov, aby sa mohli bez obáv vrhnúť do prvej úlohy. Okamžite si ho odchytila a žiadala rozhovor. Odmietol. Stíhala ho však a pokladala mu otázky. Od normálnych až po najstupídnejšie. A hoci chcel niekoľkokrát nahnevane vyletieť, sústredil sa len na to, aby na každú odpovedal Bez komentára. Redaktorka napokon vyzerala veľmi zúfalo, ale nedozvedela sa od Harryho ani aktuálny dátum.
Váženie prútikov prebehlo pokojne. Hoci sa Harry mierne zahanbil, keď pán Ollivander zhodnotil stav Cedricovho prútika ako bezchybný a Bifľomorčan povedal, že si ho večer leštil. Jeho bol ufúľaný a ochytkaný a nenápadne sa ho snažil očistiť. A mal strach, aby pán Ollivander neprezradil, akú úžasnú dvojičku má jadro jeho prútika. Neprezradil.
Potom však nasledovalo fotenie a nech by sa snažil akokoľvek nezúčastniť, nedalo sa tomu vyhnúť. A pokým fotograf uprednostňoval krásu a snažil sa prestrčiť do popredia Fleur, Rita dávala prednosť tragédii a nastražila tam Harryho.
——
Bez komentára však Harrymu príliš nepomohlo. Skeeterová si aj tak vytvorila svoj článok, v ktorom síce napísala, že sa Harry odmietol vyjadriť na jej otázky, zároveň si však vymyslela vlastný príbeh. Tragický. A doplnila ho citáciami jeho spolužiakov a taktiež učiteľov, ktorí ho nemali radi.
Prečítal si ten článok raz a maximálne nahnevane ho hodil do koša. Nie, nechcel sa rozčuľovať ešte aj tým. Dosť, že videl Rona pri raňajkách, ako si ho číta. Všetky tie nezmysly, ktoré napísala. A hlavne jednu veľkú hlúposť.
„Ono sa to utrasie, uvidíš,“ chlácholivo mu dohovárala Ginny, keď sa spolu stretli jeden večer. Celý deň stál za figu. Skeeterová si síce celkom pekne domyslela to, aký život asi musí mať, keď nemá rodičov, ani príbuzných a zrejme žije s tútorom, ibaže všetko zveličila, svojským spôsobom prikrášlila, pridala citácie neprajníkov, hlavne Slizolinčanov a on vyzeral ako uplakaný idiot túžiaci po oprášení slávy, ktorá za trinásť rokov zrejme zapadá prachom a preto podvodom hodil svoje meno do čaše. Tri strany o ňom napísala. A o nej. Z niekoho vyliezlo, že trávia až príliš veľa času spolu, že ich niekoľkokrát videli a z nej sa stala jeho tajná láska. A pokým Ron namosúrene zazeral, vyškľabeným dvojčatám túto lož vyvrátiť vlastne ani nemuseli.
„Než sa to utrasie, zbláznim z toho,“ zamračene vypustil. Zvierala ho ešte tuhšie, než zvyčajne. Bol neuveriteľne napätý a ona sa ani nečudovala. Sama sa cítila pod psa. Už dostala sovu od matky, aby jej vysvetlila, či je skutočne Harryho dievčaťom a ako to asi chcú riešiť, keď budú bývať pod jednou strechou. Nehovoriac o tom, že ju Dumbledore odmietol pustiť na Rokfort. Štylizovala odpoveď mimoriadne dlho.
„No, to ja asi tiež,“ mierne sa zaškľabila a odtiahla sa od neho, aby mu dovidela do tváre. Postupne sa napätie uvoľňovalo, to videla. Ibaže v tomto rozpoložení sa zrejme budú musieť stretávať častejšie. „Ono je to teraz veľké haló, ale za pár dní to zapadne prachom. Stále je to tak. Jej články dlho nikoho nebavia. Okrem toho každý vie, že sú to len jej teórie. Ty si sa múdro držal nič nehovorenia, čiže ťa nemohla citovať a podstrčiť ti nezmysly. Vtedy by bol ten článok dôveryhodnejší, vieš?“
„Ale iste,“ zabrblal a vrátil hlavu tam, kde bola aj predtým. Na jej hrudník. Obom táto poloha vyhovovala. Boli pri sebe najbližšie, ako to šlo. Pobozkala ho do vlasov. „Musím sa sústrediť na tých drakov.“
„Hermiona už špekuluje, ako s nimi bojovať. A Lucy jej pomáha. Oni dve na niečo prídu.“
„Hm, ale s nimi sa bojovať nedá,“ zamračil sa. „Oni sa musia nejako prekabátiť, vieš? Už keď sme boli doma Charlie vravel, že na zvládnutie draka je potrebných niekoľko čarodejníkov. To nezvládnem nielen ja, čo by sa dalo pochopiť, ale ani Fleur s Viktorom a Cedricom. A zrejme by sme ho nepremohli, ani keby sme boli spolu.“
„Tak vymyslia niečo, čo pomôže. Uvidíš,“ šepla a vzala jeho tvár do dlaní, aby ju k sebe zdvihla. A pobozkala ho na pery. „Ty sa skús hlavne trocha upokojiť, dobre?“
„Už teraz mi je lepšie,“ usmial sa.
——
Útoky a posmešky zo strany študentov pokračovali. Odznaky sa nosili vo veľkom. Ibaže Colin so Stevom vzali krabicu Hermioniných odznakov s nápisom ŠTRAJK a každý odznak jednotlivo začarovali, aby ukazoval POTTER #1. Dalo im to dosť práce a odznak nemenil názov, ale za dva dni nosila celá chrabromilská fakulta tento odznak a podstrkovali ich záujemcov z ostatných fakúlt. Harry zistil, že ho podporuje niekoľko študentov mimo Chrabromil. A potešilo ho to. Zdvihlo mu to náladu. Ibaže Ron tvrdohlavo nosil odznak s názvom PODPORUJEM CEDRICA DIGGORYHO. Neklopal síce po ňom prútikom a nemenil názov na POTTER SMRDÍ, ale aj tak pôsobil ako päsť na oko. Dvojčatá mu za to vynadali, on však len mávol rukou.
Víkend pred prvou úlohou sa chcel trocha odreagovať a spolu s priateľmi zašiel do Rokville k Trom metlám na ďatelinové pivo. Ginny nadhodila, že si na začiatku roka pomyslela, že by raz mohli ísť do Rokville ako veľká partia a to sa jej splnilo. Chýbal síce ešte Ron, ale bola tam ona s Lucy, Lunou, Harrym, Hermionou, Nevillom, Colinom aj Stevom a bolo to úžasné. Už dávno sa tak nezabavili, ako v to popoludnie. A hlavne Harrymu to pomohlo, aby na chvíľu zabudol.
Ibaže po návrate na Rokfort sa oni museli vrátiť do reality a blízkosť prvej úlohy a drakov bola hmatateľná. Harry chcel zájsť za Siriusom, ale McGonagallová by mu to určite nedovolila. Celý večer a tiež celú nedeľu sedeli nad knihami v knižnici a snažili sa na niečo prísť. A Harry zbadal, že aj Krum je v knižnici. Ako mu prezradila Hermiona, bol tam dosť často.
V nedeľu večer priletel k oknu malý výr a dožadoval sa vstupu. Po otvorení okna zamieril priamo k Ginny.
„To je od Charlieho,“ šepla, keď odviazala pergamen.