Ginny kráčala cez miestnosť smerom k dverám, ktoré viedli do chodby s toaletami a snažila sa, aby jej z tváre nezmizol zamilovaný úsmev, ktorý si odnášala od stola. Kútikom oka videla človeka, s ktorým ich podozrivý večeral a aj druhého ochrankára, ktorý sledoval tentoraz ju. Veľmi sa snažila nepozrieť sa jeho smerom.
Siahla na kľučku dverí do chodby a vstúpila. Obzrela sa napravo aj naľavo. Pred dverami do pánskych toaliet, ako videla na tabuľke, stál prvý ochrankár a zavraždil ju pohľadom. Usmiala sa naňho a zamierila k ženským toaletám. Začala sa hrabať vo svojej kabelke a vytiahla servítky.
V hlave rýchlo zhodnocovala situáciu. Do pánskych toaliet sa nedostane. Chlap vyzeral nebezpečne a ostražito. Možno vyzerala neškodne a bezbranne, ale on by zrejme podozrieval aj myš, keby okolo neho prebehla. A oni potrebovali toho chlapa zatknúť, inak by mohol zmiznúť na ďalších desať rokov.
„Sakra práca,“ zasyčala, keď jej kabelka „omylom“ vypadla a veci sa jej rozsypali po zemi. Kľúče, mejkap, peňaženka, zápisník a našťastie muklovské pero, ktoré obľuboval jej šéf a pár drobností. Typicky ženská kabelka. Zúfalo sa obzerala na tú spúšť. „Úplne úžasné,“ zavrčala podráždene a nešťastne pozrela na chlapa, ktorý ju prepaľoval pohľadom. Ospravedlňujúco sa usmiala a snažila sa o ten najkrajší úsmev, akého bola schopná. Sklonila sa a začala zbierať veci.
Ako dúfala, chlap nebol zase až taký grobian a zohol sa aj on, aby jej pomohol.
„Ďakujem,“ hlesla vďačne, keď jej podával peňaženku. Našťastie sa neotvorila, inak by zbadal okrem muklovských peňazí aj nejaké galeóny. Postavila sa, aby veci ukladala do kabelky. Chlap pred ňou čupel a naťahoval sa za jej rúžom.
„V pohode,“ zahrmel. Ibaže v pohode to byť nemalo. Ginny si vytiahla prútik spod trička a najprv chlapa omráčila, vzápätí utlmila jeho pád na zem, hoci by dlho nepadal. Jeho telo odtiahla nabok a zastrela ho zaklínadlom. Spokojne sa zazubila. Jej šéf by bol na ňu hrdý.
Keď sa obracala k pánskej toalete, na jej tvár dopadla päsť a jej sa zahmlelo pred očami. Padla na zem ako podťatá.
——
Harry sa díval za Ginny. Sebavedomo a isto kráčala k dverám. Chlap od stola ju pozoroval. Kútikom oka videl aj to, že vzápätí prebodol pohľadom jeho. Celkom jednoznačne ich podozrievali. Alebo boli podobne paranoidní, ako bol on sám. Ibaže keď chlap niečo povedal spoločníkovi ich šéfa a postavil sa, Harry vstal tiež. Neprestávajúc sa usmievať sa náhlil na toaletu.
„Prepáčte, ale tam nepôjdete,“ postavil sa pred neho chlap. Harry sa zatváril prekvapene.
„Prečo? Potrebujem ísť na toaletu,“ hral prekvapenie a chcel chlapa obísť. Na jeho prsiach sa objavili chlapove ruky a díval sa naňho výstražne, výhražne a nebezpečne. Harry stiahol obočie.
„Teraz tam nepôjdete, rozumeli ste?“ zavrčal naňho.
„Moja priateľka tam šla.“
„Počkáte ju tu,“ oznámil mu s tónom, v ktorom mu dal jasne na vedomie, že s ním od tom viac diskutovať nebude. Harry sa naňho mračil. Chlap bol o hlavu vyšší a oveľa ťažší. Bol to mamľas.
„Ale to je…“ zavrtel hlavou. Díval sa chlapovi do očí a potom rezignovane mykol plecami. „Tak fajn,“ zamračene zagánil a oprel sa o stenu so skríženými rukami na prsiach.
Spoločník ich podozrivého si ho obzeral. Harry ho nepoznal. Chlap stál pred dverami a zazeral po ňom. A on si nahmatal pod rukou prútik, ktorý mal pod tričkom pri boku. Vyzeral nespokojne, ale podriadene. Ten chlap by zastrašil oveľa väčších chlapov, než bol on.
A zhodnocoval situáciu. Zneškodniť dvoch by nemal byť problém. Popri tom by mohol vyčariť štít, aby sa neublížilo muklom. Ibaže hlukom môže spôsobiť pohotovosť pri toaletách a Ginevra by si to mohla odskákať. Dostala sa dnu. On by sa tam zrejme nedostal. Keď však jeho citlivý sluch začul znútra toaliet podozrivý zvuk, ako by na zem dopadlo telo, neváhal ani stotinu sekundy.
Vypálil na chlapa pri dverách, ktorý nestihol ani mrknúť a dopadol na zem. Chlap pri stole vstal a vypálil po ňom. Uhol na poslednú chvíľu. Najbližší návštevníci sa rozkričali a začali vstávať, aby odtiaľ zmizli. Harry vyčaril najskôr ochranný štít oddeľujúci ich časť od ďalších stolov a potom pozrel na chlapa pri stole, ktorý znova pálil kliatbu za kliatbou. Jednej uhol, druhú vykryl, ďalšie pohltil jeho štít. Zablúdené zaklínadlá pohlcoval ochranný štít. A zaútočil aj on. Stôl pri chlapovi, za ktorým bol do polovice krytý, sa rozletel na dve časti a ďalšie kúzlo ho omráčilo.
Zbadal, že čašníci vyťahujú svoje prútiky. Návštevníci už vybiehali z reštaurácie. Zrušil ochranný štít a smerom k baru vyslal prúd vetra, ktorý odpálil všetkých troch čašníkov až za barový pult. A potom sa vrhol k dverám.
„Spravíš krok a je s ňou koniec,“ zavrčal po ňom podozrivý.
Harry pozrel na Ginevru, ktorú chlap zvieral v objatí a mieril na ňu prútikom. Na ľavej strane tváre mala tržnú ranu, ale bola pri vedomí. Ochrankár číslo jedna chýbal. Aj jeho telo chýbalo.
„Stíhame ťa päť rokov. Myslím, že jedna aurorka je malá obeť, ak ťa teraz dopadnem,“ vypustil samozrejme, presvedčivo a flegmaticky. Až tak, že mu to Ginny uverila. Venovala mu taký pohľad, až mal pocit, že keby mala teraz možnosť a on sa náhodou niekedy rozhodol mať deti, tak už to nebude možné.
„Kecáš,“ zavrčal chlap váhavo.
„Keď myslíš,“ mykol plecami. Tento výraz ovládal.
„Reštaurácia je preplnená mojimi ľuďmi.“
„O tvojich ľudí som sa postaral a už v tomto momente sa sem hrnú aurori. Tak čo bude? Vzdáš sa? Alebo ťa mám teraz odpáliť?“ spýtal sa a pozrel Ginny uprene do očí.
Možno bola maličká a slabá, ale bola dosť svižná a rýchla. Slabučko prikývla na znamenie, že pochopila a v tom istom okamihu z celej sily udrela chlapa do brucha, aby sa mu vzápätí vyvliekala. Zlomok sekundy chlapovej nepozornosti a bolesti v bruchu stačil k tomu, aby mu Harry napálil lúč priamo do hlavy.
„Ste v poriadku?“ starostlivo sa díval na svoju partnerku. Do miestnosti vbehli aurori, aby zaistili podozrivých.
„Ale áno,“ hlesla. Počul v jej hlase bolesť, strach a vypätie, ktoré musela absolvovať. Bez váhania ju objal. Srdce jej prudko búchalo a akoby si až teraz začala uvedomovať, čo všetko sa stalo a aké to mohlo mať dôsledky. Držala sa ho ako kliešť a nepúšťala.
——
Ich akcia bola nakoniec úspešnou a po piatich rokoch naháňačiek sa podarilo zadržať nebezpečného zločinca, spolu s dvoma indivíduami, ktoré sa živili tým, že sa nechali najímať na rôzne práce mimo zákon a jedného čarodejníka, ktorý doteraz nemal problémy so zákonmi. Zároveň boli zadržaní pracovníci reštaurácie, ktorí boli podrobne vypočúvaní. Dvadsiatim trom ľuďom sa musela upravovať pamäť a museli sa zahladiť stopy po čarodejníckej aktivite.
Nikto napokon dvom aurorom ich samostatnú akciu nevyčítal, hoci, keby nebol výsledok uspokojivý, zrejme by si to vypili až do dna. Inú možnosť ale asi skutočne nemali. Ginny bola chvíľu vydesená, spamätala sa však rýchlo. Predsa len zneškodnila jedného nebezpečného chlapa a tým uľahčila svojmu šéfovi cestu. Mohlo sa to ale skončiť oveľa horšie. A to si uvedomovala.
„Na našu dvojku!“ zavelil Gus v bare k oslavám. Áno, tento úspech si zaslúžil oslavu. A vyšetrovatelia oslavovali dvojicu Potter-Weasleyová. Z Harryho síce nič nedostali, aj jeho hlásenie bolo strohé, Ginny však prezradila, ako to vnútri prebiehalo. Teda, neprezradila úplne všetko. Ich profesionálne bozky si nechala pre seba. Aj tak na to stále musela myslieť. Ak boli toto profesionálne bozky, nedokázala si predstaviť, aké by boli jeho súkromné bozky.
„Na Ginny a jej krst ohňom,“ pridala sa aj Dawn. Celá ich jednotka sedela v bare pri stoloch a popíjala. Vrátane Harryho, ktorý si mal splniť svoju domácu úlohu.
„No tak, trocha sa odviažte,“ drgla doňho veselo. Stále mal svoj prvý pohár, kým Sean ich do seba nalial už štyri.
„Ja sa bavím, vážne,“ usmial sa na ňu. „Akurát sa bavím potichu, neupútavam na seba pozornosť a nepredvádzam sa,“ zaškľabil sa na Gusa, ktorý pochodoval od stola k stolu a s každým sa hihňal. Jeho jednotka si zaslúžila trocha odreagovania. Ona si zaslúžila trocha odreagovania. A on sa musel trocha odreagovať, ako jej sľúbil. „Je to odporné,“ zamračil sa na pohár, ale disciplinovane ho vypil, pretože striehla. Občas si so strýkom dal pohár whisky, alebo s tetou pohár vína, ale to bolo všetko.
„Tak je to správne,“ prikývla spokojne a doliala mu. „Po takých piatich panákoch sa vám to bude zdať úžasné.“
„To síce pochybujem, ale dobre,“ rezignoval. Nie, páčiť sa mu to nebude. Ale sľúbil, že sa opije. Že sa bude veľmi snažiť sa opiť. „Vy ste sa niekedy opili?“ vyzvedal.
„Samozrejme,“ zasmiala sa. „Všetci sa musia aspoň raz v živote opiť, aby pochopili, že to viac krát robiť nemajú. Niektorí to ale nepochopia nikdy,“ usmievala sa naňho. „Bola som niekoľkokrát totálne nametená. Najprv po odchode z Rokfortu. To bolo prvý raz. Spolu s kamarátkou sme stiahli skoro dve fľaše. Ratoval nás jeden z mojich bratov. Potom som sa sprášila, už ani neviem pri akej príležitosti, ale bolo nás tam asi sedem. Opila som sa, keď ma vzali na aurorskú školu. Tam sme sa sprášili takmer po každej skúške. Niekedy viac, niekedy menej. A naposledy som sa ožrala, keď mi Kingsley povedal, že so mnou ráta,“ uškrnula sa. „A potom, keď som poznala svojho šéfa, tak som mala chuť niekoľkokrát sa ožrať zo zúfalstva,“ zacerila sa naňho. Zavrtel hlavou.
„Príliš veľa alkoholu vo vašom živote, aurorka Weasleyová.“
„Asi áno, ale to je mladosť, auror Potter. Mladosť a hlúposť. Všetci si tým musíme prejsť, aby sme nazbierali skúsenosti. Pozitívne aj negatívne. Vy ste výnimka. Vy ste zrejme zhltli príručku o správnom plávaní životom,“ mykla plecami. Mala v sebe už tri poháre a bola odvážnejšia.
„Možno,“ prikývol. Bola to jeho izolácia, jeho strýko a teta, jeho výchova a jeho rozhodnutie od všetkého sa dištancovať aj vtedy, kedy už začal používať rozum. Kedy nebol len vystrašeným dieťaťom. Najprv ho chceli ochrániť a ušetriť. A potom sa sám rozhodol plne sa venovať tomu, čo považoval za dôležité.
Počúval rozhovory, keď si k nim prisadli kolegovia. Smiech a hovor o všetkých tých obyčajných veciach. Počúval a poznal ich, aspoň takýmto spôsobom. Samozrejme že tu s nimi niekoľkokrát bol, ale nikdy nepil. Až teraz. Vypil druhý a aj tretí pohár, pretože bol pod dohľadom. Pod dohľadom, ktorý chcel a po ktorom túžil. Zamračil sa. Čas sa posunul vpred.
„Keby bola teraz vyhlásená pohotovosť, boli by sme všetci v prdeli,“ vypustil, keď do seba nalial štvrtý pohár. Mierne sa mu točila hlava. Niekoľko kolegov odišlo. Niekoľko odpadlo na stole. A len oni dvaja boli ešte spôsobilí sedieť za stolom rovno.
„Ministerstvo má aj iné oddelenia,“ mávla rukou. Na tvári mala mierne pripitý úsmev, ktorý bol celkom roztomilý. „No tak? Pokračujeme,“ doliala mu. Podozrievavo sa díval na pohár.
„Ten už nezvládnem,“ zaprotestoval. Jeho jazyk bol zrazu ťažší a on bol malátnejší.
„Ale hovno,“ uchechtla sa. „Nie je na vás nič vidieť. Vypite ho.“
„Dorazí ma to,“ varoval.
„Mali ste len štyri panáky,“ neverila.
„Dvojité.“
„Ale to je jedno. Ja som ich už mala šesť.“
„Ale ja som nikdy nepil.“
„Ste celkom veľký a silný chlap, päť panákov vás skoliť nemôže.“
„Dvojitých.“
„No tak, úspešne ste zatkli zločinca. To si zaslúži panáka,“ posunula ho pred neho a dívala sa mu do očí. Mračil sa na pohár. A zamračil sa aj na ňu.
„Zloží ma to,“ varoval znova. Aspoň to predpokladal. Cítil sa divne a malátne a vsadil by sa, že keby sa mal postaviť, tak odpadne.
„No a?“ mykla plecami. „Tak vás to zloží. Tak sa prespíte v bare na stole. O tom to predsa je, nie?“ povytiahla obočie.
„Neviem o čom to je,“ upozornil.
„Pravda,“ prikývla nešťastne. „Ale od toho som tu ja, aby som vám povedala, o čom to je. A teraz je to práve o tomto. Na zdravie!“ zdrapla svoj pohár a dívala sa naňho vyzývavo. Povzdychol. A vzal do rúk svoj pohár. So širokým úsmevom si s ním štrngla a odpila si. Dívala sa na to, ako doňho padá ďalší alkohol. Správne Potter, potrebuješ si vyskúšať, čo je to život. „A usmejte sa trocha.“
A on sa nesmial len trocha. On sa začal hihňať nad úplne všetkým a ona sa hihňala spolu s ním. V jednom okamihu sa stalo, že prestal racionálne uvažovať, všetko zhodnocovať a premýšľať nad každým krokom, ktorý učiní.
„Musím sa ísť vyšťať,“ oznámil jej s prihlúpnutým úškľabkom.
„A nepotrebuješ pomôcť?“ zaškľabila sa naňho s ešte prihlúpnutejším úškľabkom.
„To zvládnem,“ zaceril sa na ňu. A nejako sa mu podarilo dohrabať sa na toaletu a vyprázdniť sa, trafiť sa, neočúrať sa a riadne sa zapnúť. Smial sa aj tomu. Bol to skutočne skvelý pocit. Nielen ten, že sa zbavil plného mechúra, ale aj to, že bol tam, kde bol, v stave, v akom bol a s tou, s ktorou chcel.
„Mali by sme ísť domov,“ zhodnotila po chvíli. Bar bol prázdny. Sledovali, ako si kolegovia odvliekajú kolegov. A oni by sa tiež mali odvliecť navzájom.
„Uhchm,“ súhlasil. Pozrela naňho a uchechtla sa.
„Vezmem ťa domov, vstávaj,“ zavelila. Ibaže aj jej sa nohy plietli a vstávanie bolo skutočne ťažké. „Musíš mi pomôcť,“ vyzvala ho.
„Jasne, rozkaz!“ zahlásil a zdvíhal sa na nohy. „Ideme k tebe,“ rozhodol.
„Je to bližšie, to fakt,“ prikývla a odfúkla. Ich telá sa do seba akosi zakliesnili a navzájom sa držali, keď spravili prvý krok. A druhý. Pôjde to, s úľavou si pomyslela. Predsa len mala viac cviku a musela byť tá zodpovednejšia. Hihňal sa aj tomu.
Barman s úškľabkom pozoroval, ako sa vyšetrovateľ Potter hrabe z baru, v ktorom pil len sódy, minerálky a nealkoholické pivo.
„Nebudeš zvracať, však?“ pozrela na Harryho. Sťažka ju zameral a usmial sa.
„Nezvyknem zvracať.“
„Nezvykneš piť.“
„Upozorňoval som na to.“
„Chcem sa premiestniť a nechcem, aby si ma ovracal,“ zamračila sa.
„Ja si ťa potom osprchujem,“ hlesol s úsmevom.
„Dobre, jasne,“ prikývla rezignovane s prevrátením očí. „Premiestnim sa, skús to vydržať.“
„Rozkaz!“ skríkol, až sa preľakla. A zahihňala sa.
Napokon to nebolo také dramatické, ako predpokladala. Stratili síce rovnováhu a rozpleskli sa pred jej bytom na zem, ale nezvracal. Akurát ho musela tíšiť, pretože sa smial aj tomu a ona sa bála, aby nepobudil susedov, na čo už muselo byť aj tak neskoro. Naopak, jeho smiech bol príjemný a milý. Smial sa ako malý chlapec každej hovadine. Ale bol zodpovedný a strčil do dverí kľúč, keď sa ona nedokázala trafiť.
„Tak, to by sme mali,“ vydýchla s úľavou, keď za sebou zavrela a zaistila byt. Pozrela na svojho kolegu, ktorý sa opieral o stenu a civel na ňu vcelku neprítomne. „Poďme, zložím ťa na gauč,“ vyzvala ho k poslednému výkonu, ktorý musel absolvovať.
„Áno,“ vydýchol. „Ty nie si opitá,“ skonštatoval. „Tak veľmi,“ dodal a zahihňal sa.
„Mám tréning. Alebo teda, mám s tým viac skúseností,“ usadila ho na gauč. Respektíve tresla ho na gauč, pretože bol ťažký a pomáhal minimálne. „Ale mám dosť, to ťa ubezpečujem,“ zaškľabila sa. „Vyzleč sa, prinesiem ti deku a pripravím elixíry na ráno, ktoré sa nám budú hodiť.“
Skutočne sa klátivo vybrala nájsť nejakú deku a z kúpeľne priniesť elixíry na opicu. Keď sa vrátila, práve bojoval, aby si vyzliekol nohavice. Napoly sedel, napoly ležal a nešlo mu to. S úškľabkom ich z neho stiahla a potom vážne odpadol. Prikryla ho a spokojne sa naňho dívala.
„Tak, Potter. Toto bola lekcia odo mňa. Lekcia zo života, ktorá bude mať zajtra dohru,“ uchechtla sa a šla do spálne, aby odpadla aj ona.
——
Ginny sa prebrala s bolesťou hlavy. No jasne. Včera to trocha prepískli. S povzdychom do seba kopla elixír, ktorý si prezieravo položila vedľa seba na stolček a čakala pár minút, kým zaberie. Vyhrabala sa z postele a vzala si čisté oblečenie.
Svojho šéfa našla rozvaleného na gauči. Stále spal a ona sa zaškľabila. Zároveň znechutene pokrčila nosom. V izbe bol neskutočný smrad. Otvorila okno a vliezla do kúpeľne. Chcela si splniť svoje ranné povinnosti a pustila sprchu.
Ibaže tenké uši jej šéfa boli vycvičené a prebralo ho to. Bol však v stave, v ktorom si všetky maličkosti nebol schopný v hlave usporiadať.
„Kurva, mne je zle!“
S pohihňávaním vypla sprchu a opatrne nazrela. Jej šéf bol plne zamestnaný dávením s hlavou nad misou. Bezpečne na seba navliekla župan.
„Takže vy nezvyknete zvracať, áno?“ škodoradostne ho okomentovala, keď dodávil. Preľakol sa a obzrel. Bol zelený, pod očami mal kruhy a vyzeral biedne. Takmer vydesene na ňu hľadel. Voda jej stekala z vlasov, mala mokré nohy, na tvári víťazný úsmev a on tam kľačal len v trenkách a cítil, že bude dáviť znova.
„Než s tým skončíte, pripravím raňajky. A osprchujte sa. Smrdíte,“ oznámila mu veľkoryso a nechala ho pokračovať v činnosti.
Dávil dlho. Dávil znova aj po tom, čo stíchla sprcha. Zavrtela hlavou.
„Už mi je lepšie,“ oznámil, keď sa vyhrabal z kúpeľne. Okolo pásu mal omotanú osušku a ona mu automaticky podávala jeho náhradné oblečenie, ktoré u nej mal. Vlastne u nej mal niekoľko náhradných vecí. Rovnako ako ona uňho. Bolo to pohodlnejšie, ako sa po akciách premiestňovať z bytu do domu a naopak.
„Vyzeráte hrozne,“ zhodnotila jeho výraz. Aj keď sa dal trocha do poriadku, dokonca sa oholil, včerajší večer sa na ňom dal krásne vyčítať.
„Zato vy vyzeráte rovnako krásne, ako vždy,“ usmial sa a podráždene schmatol svoje veci, aby sa otočil na päte a nasrdene odkráčal naspäť. Uchechtla sa.
„Myslím, že už môžete bezpečne vypiť elixír,“ posunula ho pred neho, keď si k nej prisadol. Hlavu okamžite zložil do dlaní.
„Toto už v živote nespravím,“ zabrblal, ale elixír vypil.
„Za pár minút to bude dobré,“ ubezpečila ho takmer chlácholivo. Ublížene zagánil. „Gratulujem vám k vášmu prvému sťatiu sa.“
„Nechápem, ako to niekto môže robiť tak často,“ odfrkol a stále zúfalo čakal, kým elixír zaberie. Ona sa už pchala raňajkami, ktoré pripravila.
„Chce to prax,“ mykla plecami. „Ja som prvý raz prevracala, prestonala a preležala celý deň, pretože mi Charlie odmietol dať elixír,“ prezradila s úsmevom.
„Váš brat,“ prikývol.
„Jeden z mojich šiestich bratov,“ upresnila.
„Áno,“ pritakal zamyslene. Vravela mu o všetkých svojich bratoch. Tento pracoval u drakov a podľa spôsobu, akým o ňom vravela, ho mala najradšej. „Niečo mi odprisaháte, Ginevra,“ uprene na ňu pozrel. Práve hrýzla do jablka. Mykla plecami. „Nikdy, nikomu, nikde a za žiadnych okolností nepoviete o včerajšom večere. Je vám to jasné?“ zamračil sa na ňu výstražne. Pozrela sa naňho.
„Bolo tam celé naše oddelenie, ja nič vravieť nebudem musieť,“ s úsmevom naňho mrkla. „Dáte si kávu? Alebo radšej čaj?“
„Vodu,“ hlesol zbedovane. „Moja povesť je v troskách.“
„Ale hlúposť,“ odfrkla si, keď mu podala pohár. „To, čo ste spravili vy, robia ľudia úplne bežne a vôbec im to nepríde divné. Vy ste to akurát spravili prvý raz. Hrianku?“ zazubila sa naňho a prisunula k nemu tanier. Nevyzeral, že by sa chystal jesť.
„Vám to všetko príde tak…“ zamyslene vzal do rúk hrianku, aby ju znechutene odložil. Elixír síce odstránil bolesť hlavy, ale jeho žalúdku to bolo jedno. „úplne samozrejmé a bežné.“
„Jasne,“ prikývla. „Ešte so mnou pôjdete na zápas v metlobale. A mohli by sme zájsť do obchodu a ja by som vám vybrala nejaké rifle a tričká.“
„Prosím?“ prerušil ju. Mykla plecami.
„Nechceli by ste vyzerať trocha,“ oči jej skĺzli k jeho košeli, „mladšie? Súčasnejšie? Normálnejšie?“ povytiahla obočie.
„Dajú sa pod to skryť prútiky,“ vysvetlil a natiahol ruku.
„Dobre, súhlasím. Na zimu by ste si mohli obstarať nejaké svetre,“ mykla plecami.
„Moment, Ginevra. Trochu brzdite,“ prebodol ju pohľadom. „Trocha to preháňate, nemyslíte?“
„Som predsa vaša učiteľka normálneho sveta. A oblečenie sa tam dá radiť,“ opätovala mu pohľad. Pokojný a vážny. „Vy ma chcete naučiť bojovať, ja vás chcem naučiť žiť,“ mykla plecami.
Uprene sa na ňu díval. Možno mala pravdu. Nie, sakra. Mala pravdu. Nikdy nemal kamaráta, s ktorým by sa normálne bavil, opil by sa, chodili by von. Nikdy nemal žiadneho kamaráta. Mal Cadyho, ibaže ten ho po trinástich rokoch zradil a umrel a on už potom nechcel nikoho. Mal len strýka. A strýko povedal, že sa pod dlhým rukávom dajú skryť prútiky. A on sa toho chytil, začal nosiť košele a keď mu Cat kúpila niečo iné, tak to proste odmietol. Keď ho posielala von sa baviť, radšej si vzal knihu a čítal. Alebo sa zavrel v pivnici a trénoval. Posilňoval s činkami, vyťahoval sa na stromoch, behával čoraz ďalej. Prehovoril strýka a on mu zaklial rôzne veci, ktoré potom odklínal. Učil sa poznávať mágiu, ale šlo len o tú jeho mágiu, ktorej podmienil celé svoje bytie a na ostatné, bežné a normálne veci, ktorými sa zaoberajú bežné a normálne deti a dospievajúci, jednoducho nemal čas. Alebo na ňu kašľal. Zvykol si a bolo to svojím spôsobom pohodlné.
A zrazu sa objavila ona, ktorú mu podstrčili, aby sa jej venoval a naučil ju to, čo vie a jeho život sa zmenil. Lietal na metle, zoznamoval sa s ľuďmi, opil sa. Robil to, čo mal robiť odjakživa. Prinútila ho, to je pravda, ale pravda bola aj tá, že to zrejme v kútiku duše chcel. Chcel si vyskúšať tie normálne a bežné veci, chcel sa naučiť obyčajné zaklínadla. A pri nej to šlo ľahko. Až príliš ľahko.
Uvedomoval si aj tú vec, že pri ňom a pri jeho výcviku, či podmienkach, ktoré stanovil hneď na začiatku, ona prestala žiť. Tým obyčajným a bežným spôsobom. Pretože ju nútil stále trénovať, cvičiť. V každej chvíli. Jediné odreagovanie, ktoré by mohla mať, bolo práve to, že ho nútila žiť. Ich aurorské puto sa preto muselo upevňovať rýchlejšie a možno pevnejšie. Pretože boli spolu stále. Neprotestovala. A on by protestovať tiež nemal.
„Dobre,“ povedal potichu po dlhých minútach ticha. Vyvalila naňho oči.
„Dobre… metlobalový zápas? Alebo nákup?“
„Oboje,“ povzdychol. A ona sa usmiala. „Prinútili ste ma už lietať a opiť sa, metlobalový zápas by ma zabiť nemal. A okrem toho, som zvedavý. A čo sa týka môjho šatníka,“ stiahol obočie, „do práce budem chodiť tak, ako doteraz.“
„Dobre, ale dali by sa kúpiť aj nejaké tričká s dlhým rukávom, napríklad.“
„Čo vlastne máte proti košeliam?“
„Vlastne nič. Páčia sa mi na mojom otcovi, alebo na profesoroch v Rokforte,“ zaškľabila sa. „Košele sú fajn, ak si ich obliekate, keď je k tomu príležitosť. Ibaže, keby som vás nevidela na vlastné oči, tak by som si myslela, že v nich aj spávate,“ zahihňala sa. Zavrtel hlavou.
„Takže učiteľka normálneho sveta,“ prikývol zamyslene. Predsa len skúsil hrianku, aby sa do jeho vyprázdneného žalúdka niečo dostalo. „Nad niečím som premýšľal,“ pozrel sa na ňu, keď prehltol prvý kúsok. Sedela, popíjala džús a pozorovala ho. „Trocha zrejme poľavíme v tréningoch. Uvedomujem si, že vás aj mimo službu až príliš vyťažujem. Obmedzujem vás v tom, aby ste žili ten normálny život. Premýšľal som…“
„To nie,“ zamračene ho zarazila. „Nechcem poľaviť ani nič také. Potrebujem to, uvedomujem si to a chcem to. Ale ak by som vás zdržovala, alebo…“ nešťastne mykla plecami.
„V čom?“ spýtal sa s miernym úsmevom. Jej postoj ho tešil, to určite.
„Čo ja viem?“
„Nie, ja som normálny život, aspoň podľa vášho meradla, nikdy nemal. Robím to, čo som robil vždy, akurát s vami. Vy ste však mala svoje záujmy, ktorým ste sa venovali a momentálne na to nemáte minimálny priestor.“
„Možno,“ prikývla a použila jeho obľúbenú frázu. „Kedysi. V posledných rokoch to bola len škola alebo výcvik. Občas sme zašli do klubu, občas do kina, občas na zápas, občas sme sa opili. V škole to bol metlobal. Iné záujmy nemám. Nechodím do žiadneho krúžku ručných prác alebo podobných sprostostí. A to, čo som robila predtým, robím teraz s vami. Len vás musím prinútiť, aby ste to robili častejšie,“ zaškľabila sa naňho.
„A čo spoločenský život? Rodina, priatelia, známosti?“ povytiahol obočie. „Nemáte kedy spoločensky žiť,“ upozornil na tento fakt.
Sklonila hlavu. Možno mal pravdu. Ibaže ona mala momentálne iné priority. Odhodlane naňho pozrela.
„V prvom rade sa potrebujem naučiť všetkému, čo budem môcť. To je pre mňa najdôležitejšie. A keď budem na takej úrovni, kedy vy poviete, že sa už skutočne nedokážem nič naučiť, tak potom poľavím a začnem spoločensky žiť.“
Díval sa na ňu a usmial sa. Je vážne odhodlaná a rozhodnutá.
„Myslím, že vám to nebude dlho trvať,“ prehlásil vážne. „No a dovtedy, ja viem, že nie som ktovieaký zábavný typ, nepoznáme sa dlho, takže ani priateľ nemôžem byť, nehovoriac o známosti, ale som pripravený aspoň sa pokúsiť popri tom všetkom byť niekto, pri kom vám bude…“ zaváhal a stiahol obočie.
„Pri ktorom sa budem cítiť dobre?“ pomohla mu. S myknutím pliec prikývol. Asi tak nejako to myslel. „Ale to už ste dávno,“ ubezpečila ho. Prekvapilo ho to. „Áno, uznávam, niekedy by som vás zadrhla, ale to vy mňa zrejme rovnako často,“ zaškľabila sa, „ale je to fajn. Ja si nesťažujem.“
„Vážne?“
„Vážne. Až na tie košele, teda,“ zahihňala sa. A jemu zrazu začalo chutiť.
——
Ich výcvik od tej chvíle ešte viac zdrsnel. Harry chcel čo najrýchlejšie a najlepšie naučiť Ginevru najviac z toho, čo sám vedel, alebo čo by bola schopná sa naučiť. Predpokladal, že by sama mohla viesť niekoho ďalšieho, učiť ho, keď bude na zodpovedajúcej úrovni. Na ktorej už vlastne bola. Ovládala všetko, čo ostatní aurori. Ona však chcela ovládať to, čo Harry.
Nesťažovala si a skutočne to myslela vážne. Možno nebol najtrpezlivejším učiteľom, akého by si želala, napriek tomu bola zvláštne pokojná a bolo jej dobre. Iste, dokázali sa pohádať, keď si dovolila zaprotestovať. Ale aj to do ich vzťahu patrili.
Do veľmi intenzívneho a pevného vzťahu, ktorý bol zo dňa na deň silnejší. Dávno si zakázala myšlienky, že by to mohol byť aj iný vzťah, než profesionálny. Zakázala si ho a zmierila sa s tým. Ibaže v jej snoch už nemal byť kto iný. Aspoň do tej doby, kým výcvik skutočne nepoľaví a ona do svojich snov nepustí niekoho, kto o to bude stáť. Pretože auror Potter, hoci tvrdil, že ho sexuálne priťahuje, o nič iné nestojí. Nič iné by jej nedal a neprijal. Len odreagovanie aj v tomto smere. Pre neho a pre ňu. A ona stále nevedela, či by dokázala tento krok brať len ako odreagovanie. Zrejme áno. A možno nie. Možno bude musieť prejsť desať, či viac rokov, aby po sexe povedala… ďakujem, bolo to fajn, vráťme sa do práce a ak budeme za týždeň obaja nezranení, môžeme si to zopakovať…
Preto si akékoľvek myšlienky týmto smerom prísne zakázala, ibaže myšlienky môže ovládať počas bdenia. Počas spánku si jej predstavy nepýtajú dovolenie, aby sa mohli objaviť a v nich bol Harry Potter na popredných miestach. A za ním bolo prázdno. A po nich prichádzalo uvoľnenie prostredníctvom vlastných rúk, pretože to boli veľmi živé sny, po ktorých sa vracala do práce, alebo k výcviku a tam mala nad svojimi myšlienkami plnú kontrolu. Musela ju mať. A on jej to uľahčoval.
Bol na tom takmer rovnako. Až na to, že on mal aj svoje nočné mory, ktoré sa striedali so snami o slečne aurorke, ktorá ho privádzala takmer až k šialenstvu. Zrejme by prípadné telesné zblíženie nebrala profesionálne, ako napríklad Dawn, či Tonksová. A v tomto smere nebol ochotný dávať jej tréningy. Túžil po nej a bál sa, že o ňu príde. Aj keď vedel, že nebude trvať dlho a skutočne o ňu príde. Už teraz bola na rovnakej úrovni, ako ostatní šéfovia jednotiek. Musí nabrať prax, dostať sa do viacerých stresových a nebezpečných situácií, musí sa naučiť veliť, ale čo sa týkalo znalostí, bola výborná.
A raz príde deň, kedy sa ich spolupráca skončí a on si začínal uvedomovať, že by to preňho nemuselo byť vôbec jednoduché. Nechcel nikoho, dostal ju, zvykol si na ňu a je mu pri nej dobre. Dokáže ho rozosmiať a rozptýliť, učí ho žiť a trpí ho.
„Tak čo na to hovoríte?“ zakričala mu do ucha. Sedeli spolu na tribúne, na zápase Harpyí s nejakým druhým klubom, ktorý mu síce predstavila, ale len zbežne, pretože celú dobu básnila o Harpyách a jemu sa z toho motala hlava. Bol tam hluk, ľudia kričali a on nebol vo svojej koži. A hráči lietali tak, že to jeho pokoju nepomáhalo.
„Je to fajn,“ odvetil s krivým úškľabkom.
„Klamete. Nepáči sa vám to,“ stiahla obočie.
„Nejde o to,“ nahol sa k nej, pretože sa sotva počuli. „Je to na mňa príliš hlučné, príliš nebezpečné a príliš…“ mykol plecami. Plecami v polokošeli. A v rifliach. Pod ktorými mal všetky svoje štyri náhradné prútiky. Aj k tomuto ho prinútila. A bola so svojím výsledkom spokojná, ako mu oznámila. Mali voľno a ona kúpila lístky na zápas.
„Príliš normálne?“ zaškľabila sa.
„Skôr obyčajné,“ upresnil. Prevrátila oči.
„Chápem, sú to len ľudia, ktorí sa bavia a radujú, fandia a skandujú a ďalší ľudia, ktorí našli pre svoj život iný zmysel, než naháňanie sa za zločincami, ovládanie kliatob a štítov a legilimencie a živia sa hraním metlobalu,“ skonštatovala. „Áno, je to príliš obyčajné.“
„Ginevra,“ zafrflal. A ona sa uchechtla.
„Viem, ako to myslíte,“ veselo ho drgla do ramena.
„To som rád, vážne,“ prikývol.
Keď odchádzali zo štadióna, počúval jej nadšené komentovanie výkonu hráčok, ktoré zápas vyhrali. Možno, skutočne len možno by sa mu to páčilo. Tomu by ale najskôr musel rozumieť. A ona mu trpezlivo vysvetľovala pravidlá metlobalu, funkciu jednotlivých hráčov a aj zmysel hry, ktorý však on aj tak nepochopil. Len vrtela nechápavo hlavou, keď sa jej priznal.
„Kúpim vám tričko,“ vyhŕkla, keď zbadala stánok so suvenírmi. Podozrievavo kráčal za ňou. „Budete mať odo mňa darček, tričko Harpyí,“ zaškľabila sa naňho.
„Nemyslím, že by som ho nosil,“ zhodnotil, keď zbadal tričká v stánku. Zelené, s pazúrom a výstredné.
„Môžete v ňom spávať, napríklad,“ zasmiala sa. „Mám tri takéto tričká a nebojte, po vonku v nich nechodím.“
„Nevidel som ich.“
„Spím v nich cez zimu. Počkajte si,“ významne sa zazubila a pýtala od predavača pánske tričko Harpyí. „Hodí sa vám k očiam,“ nevinne zamrkala, keď ho k nemu priložila. Nedokázal ju poslať do čerta ani po tomto geste. S povzdychom prijal jej darček a ona z toho mala radosť.
„A kam teraz?“ pozrela naňho, keď sa vzdialili od štadióna a od všetkých tých nadšených ľudí. Konečne sa trocha uvoľnil a prestal byť napäto ostražitý. „Zájdeme na pivo? Tak sme to robievali.“
„Nie,“ stiahol obočie a uprene sa na ňu zadíval. „Dohodol som nám iný program.“
„Nie!“ vyletela hrajúc šok. „Vy ste nám dohodli program? Pôjdeme pozrieť box? Alebo nejaké iné muklovské bojové umenie?“ zahihňala sa. Prevrátil oči.
„Dohodol som nám večeru s mojím strýkom a tetou,“ prskol po nej. Zarazene stíchla. „Dlžím vám to,“ reagoval na jej výraz. „Chceli ste sa zoznámiť s mojím strýkom a ja som to nasilu odkladal. Aj oni by radi spoznali moju partnerku, ktorá ma trpí už dva mesiace,“ uchechtol sa nasilu. Bol však z toho nervózny.
„Veľmi rada ich spoznám,“ hlesla potichu. Vážne ju vezme tam, kde vyrastal?
„A okrem toho by som vám rád poukazoval podmienky, v ktorých som trénoval ja,“ dodal, čím ju dorazil. „Dajte mi ruku, premiestnim nás,“ natiahol k nej svoju dlaň, ktorú zovrela. Málokedy sa stalo, že si boli tak fyzicky blízky, ako práve v tejto chvíli.
Ani sa nenazdala, nestihla si to všetko poriadne uvedomiť, keď sa objavili na neznámom mieste.
„Kde to sme?“ zvedavo sa obzerala okolo seba.
„Vo Walese, blízko Crosswellu,“ prezradil. Zbadala pred sebou dom. „Poďme, myslím, že nás už čakajú.“
Kráčala popri ňom s pohľadom upretým na dom, v ktorom vyrastal. Zoznámi sa s ľuďmi, ktorí ho vychovali. Ukáže jej miesta, na ktorých trénoval. Predstaví jej svoj život, ako ho doteraz nepredstavil nikomu. Srdce jej z nepochopiteľných príčin tĺklo ako o život. Harry Potter sa rozhodol, že jej odhalí podstatný kus svojho života.
„Teta, strýko, toto je Ginevra Weasleyová, moja partnerka,“ vypustil, keď vstúpili do domu a jeho náhradní rodičia tam skutočne čakali. Nemohla si nevšimnúť šok, aký sa zjavil v tvári staršej ženy. Spýtavo zdvihnuté obočie staršieho muža. Pohľady, ktoré si okamžite obaja vymenili. „Ginevra, toto sú moji náhradní rodičia…“