Nasledujúce dni prežili v akomsi tichom súlade. V prvý večer mu pomohla s vymočením sa, brala to však už pokojnejšie, ako pomoc svojmu partnerovi, ktorú nevyhnutne potrebuje. Nekomentovali to. Na ďalší deň už bol schopný trocha sa hýbať, aspoň rukami a nohami. Pomohol jej, keď ho posádzala. Na tretí deň sa už dokázal postaviť a spraviť pár krokov. Jeho fyzická sila narastala spolu s tou magickou. Na štvrtý deň bol plne sebestačný a ona mohla odísť. Možno mohla odísť už deň predtým, ale nechcela.
Celé dni mu vravela o čarodejníckom svete, tom obyčajnom a bežnom, kde sa nemetajú kliatby, nemusí sa nič odklínať alebo zaklínať a kde nehrozí nebezpečenstvo. A on potichu počúval. Uvedomil si, že ju rád počúva. A rád sa na ňu díva. Všímal si na nej všetky maličkosti. To, akým spôsobom si zastrkuje vlasy za uši. Akým spôsobom si sadá. Ako drží lyžicu. Spoznal jemnú vrásku medzi jej obočím, ktorá sa objaví vždy, keď nad niečím uvažuje. Ako sa jej blysne v očiach tesne predtým, ako povie niečo vtipné. A uvedomil si, že sa pri nej dokáže usmiať. Nie smiať sa, ale usmiať. Všimol si, že pod domácim úborom nenosí podprsenku. Všimol si, že preferuje zelené a červené farby. Všimol si, s akou láskou hovorí o svojich príbuzných a priateľoch. Ako sa vždy rozžiari, keď mu vraví o lietaní a metlobale. O pľuvadlíckoch a čarodejníckom šachu.
Rozprávala mu o Rokforte, o ich hodinách a profesoroch. Pristihol sa pri myšlienke, že ľutuje toho, že na Rokfort nechodil. Mali dosť času a on dostal možnosť spoznať priebeh každého jej roka. Uvedomil si, o koľko obyčajných vedomostí prišiel. Ona sa však vyjadrila, že ho naučí všetko, čo bude chcieť a čo bude vedieť.
Nechcelo sa jej odísť. Odkladala odchod čo najviac to šlo a všimla si, že on ju nevyháňa. Bol pozorným poslucháčom. Na to, že preferoval ticho, ju dokázal počúvať hodiny. Úprimne ho to zaujímalo a ona mu ochotne vravela aj o úplnej maličkosti. Občas sa usmial. Iste, zachmúrene počúval, zachmúrene kládol otázky, zachmúrene vravel, čo potrebuje, zachmúrene prijímal pomoc, ale občas sa pousmial a ona to brala ako odmenu. Pristihla sa pri tom, že na jeho úsmev čaká ako na spasenie. Ako na bonus, ktorý dostane za svoju snahu a pomoc. Znášal ju, dokonca mala pocit, že ju znáša ochotne a rád, ale vyčariť jeho úsmev na tvári jej prinášalo nielen pocit výhry, ale niečo, na čo sa tešila a čo začínala mať rada. Bol to krásny úsmev. Možno to najkrajšie, čo na ňom bolo a že sa naňho dalo dívať, to si už priznala dávno.
Za tie necelé štyri dni medzi nimi muselo niečo zákonite vzniknúť. Prestala ho neznášať a on ju plne rešpektoval.
Keď sa vracali obaja do práce, uvedomili si, že hoci zrejme nastúpia do pekla, tešia sa na to. Tešia sa jeden na druhého…
——
„Takže je každému jasné, čo sa bude diať,“ zahlásil Kingsley na veľkej schôdzi. Ešte väčšej, než veľkej, pretože schôdzu viedol hlavný auror a úrad vyšetrovateľov musel spolupracovať aj s ostatnými úradmi. Chystala sa veľmi rozsiahla akcia a dvadsaťpäť vyšetrovateľov by ju nedokázalo zvládnuť.
Toto sa preberalo počas dní, kedy bol Harry mimo službu. Spolu so svojou partnerkou. Plánovala sa koordinovaná a rozsiahla akcia a oni dvaja dostali svoje úlohy. Akcia sa mala rozbehnúť za moment. Bola noc a oni sa pripravovali.
„Pripravená?“ obrátil sa Harry na Ginny, keď si k svojmu telu pripevňoval aj tretí prútik. Boli v plnej pohotovosti. Skutočne šlo o nebezpečnú a dôležitú akciu.
„Myslím, že áno,“ prikývla a kontrolovala si svoj prútik pod nohavicou. Pod habitom mala jedinú košeľu, ktorú vlastnila. Bola dosť široká, aby pod ňou krv stekala a navstrebávala sa do látky tak skoro. Dúfala, že krv z nej stekať nebude vôbec a nikam. Ešte bolo potrebné stiahnuť si vlasy do riadne silného chvosta.
„To dúfam,“ pristúpil k nej, aby ju zhodnotil pohľadom. Nevyzerala vydesene, hoci v jej očiach zazrel obavy. To bolo dobre. Uvedomiť si nebezpečenstvo a mať pred ním rešpekt, bolo dobre. „Dám na vás pozor, Ginevra. A dúfam, že ho dáte aj vy na mňa,“ vyriekol vážne. Horlivo prikyvovala. Jej chvost bol bezpečný a pevný a oni mohli vyraziť. „Fajn. Ešte jedna otázka,“ pokračoval.
„Aká? Ak sa chcete spýtať, či mám spísaný testament, nebolo by po mne čo dediť,“ nasilu sa zaškľabila. Nepohlo to s ním.
„Menštruujete?“ uprene sa na ňu zadíval. Vyvalila oči.
„Prosím?“ vydýchla šokovane. „Ja… samozrejme, že menštruujem. Začala som s tým, keď som mala trinásť.“
„Pýtam sa, či menštruujete teraz,“ upresnil otázku. „Väčšinou to dokážem odhadnúť. Ženy sú vtedy nervózne, nepokojné, podráždené, hádavé a môže ich to obmedzovať v pohybe. Nechcem, aby to ohrozilo akciu a popravde, vy sa tak javíte stále, takže som to ešte neodhadol.“
„Hneď zajtra vám dám na stôl kópiu svojho menštruačného kalendára,“ vyprskla podráždene.
„Presne o tomto hovorím,“ povytiahol obočie. On to myslel vážne, ako si náhle uvedomila.
„Nie, môžete byť pokojný. Menštruovala som pred týždňom, ak v tom chcete hľadať nejaké súvislosti,“ zamračene gánila. Vážne sa mu tak javila stále? Asi áno. „Menštruáciu mávam pravidelnú a trvá päť dní. V tomto období ma môžete uvoľniť z akcií.“
„No tak, nepaprčte sa už toľko,“ nevinne sa pousmial. Keby mohla, zrejme mu vyškriabe oči. „Nemyslel som to zle.“
„Ale myslel,“ neprestávala sa mračiť. „Ubezpečujem vás, že som plne spôsobilá aj behom tých piatich dní, ktoré, podľa vášho názoru, ženy degradujú do nejakých nízkych stavov,“ zavrčala a otočila sa mu chrbtom.
„Ginevra,“ ozval sa nesmelo. Naštval ju zrejme rekordne. „No tak dobre. Myslel som to presne tak, ako ste to pochopili. Nejde však rovno o degradáciu. A samozrejme ženy svoje dni znášajú rozdielne. A nepochybujem o tom, že ste profesionálka. A…“
„A myslíte si, že som hádavá stále,“ zaprskala a obrátila sa k nemu. Neprestávala sa mračiť.
„A nie?“ mierne sa pousmial.
„Nie, väčšinou bývam veselá a priateľská. Pokým ma však niekto nenaštve,“ dodala významne.
„Takže som za tým ja,“ prikývol. „Dobre, sľubujem, že sa budem snažiť, aby ste nevyzerali, že celý mesiac menštruujete!“ zdvihol do výšky dva prsty. Chcela vyletieť, ale potom sa rozhihňala. A smiala sa dosť dlho na to, aby sa zaškľabil aj on na ňu.
„Niekedy dokážete byť aj vtipný,“ uznanlivo ho plesla do ramena. „Tak poďme.“
——
Podľa informácií, ktoré sa Harrymu podarilo prednedávnom získať, nebolo do organizácie zapojených až toľko ľudí, ako sa mohlo stať. Bol tu hlavný šéf a ďalší traja, ktorí dohliadali na skladiská, kde sa zhromažďovali látky na rôzne plánované útoky. Ich cieľom napokon mali byť predstavitelia muklovskej vlády spolu s členmi kráľovskej rodiny. Chceli ich zlikvidovať a postupne prebrať kontrolu nad Anglickom. Vcelku ambiciózne plány, ktoré zrejme nemohli dopadnúť dobre, ale škody narobiť mohli. A to poriadne.
V skladiskách pracovali čarodejníci, ktorí z materiálov vytvárali výbušné zmesy a tieto mali byť čarodejne transportované do vopred určených cieľov a odpálené. Malo prísť k úmrtiam, vytvoreniu chaosu a nepokojov.
Kingsley spočiatku uvažoval, či nezapojiť aj muklovskú políciu, tým by sa však celý proces zdržal a protivládni aktivisti mohli udrieť skôr, než by sa zosynchronizovali. Nehovoriac o tom, že by sa čarodejnícky svet mohol prezradiť.
Preto sa naplánovalo zatknutie hlavného šéfa a útoky na tri skladiská v jeden okamih. Mali zoznam podozrivých, ktorých bolo napokon desať, plus ďalších tridsiatich, ktorí pracovali v skladiskách. Celé aurorské oddelenie sa malo do tejto akcie zapojiť. Sledovali podozrivých, aby ich zatkli naraz, vo vopred určenú hodinu. Práve v tom okamihu, kedy preberú kontrolu nad skladiskami.
Každý auror mal svoju úlohu. Mali naplánovaný čas. Mali informácie. A mali len jeden pokus.
„Budeme sa starať sami o seba,“ šepol Harry svojej partnerke. Celá ich jednotka spočívajúca z ôsmich vyšetrovateľov, ku ktorým boli priradení ďalší desiati z iných oddelení, práve obkľúčila skladisko v Andoveri. „Ak pôjde všetko podľa plánu, nemá sa čo pokaziť.“
„Jasne,“ odvetila potichu. Všetko bude fajn, dnes nemenštruujem. „Budem hneď za vami.“
„Budete po mojom boku,“ rozhodol. „Sledujte čas.“
Tentoraz ich nemohla viesť ona. Mohla mu byť v pätách, istiť ho, priúčať sa. Dívala sa, ako kontroluje územie pred nimi. Mal to na starosti on. Sledovala, ako rýchlo čaruje a odklína. Znova videli v tme vďaka rozostieraciemu elixíru. Poznala pohyby prútikom, všetko robil neverbálne. Aj najťažšie zaklínadlá, ktoré museli vyslovovať bežní smrteľníci ústne, on vypúšťal neverbálne. A všetko robil rýchlo a presne. Napokon skontroloval územie odhaľovacím práškom, žiadna pasca tam nebola.
„Vyšlite signál, je to čisté,“ šepol a ona skutočne vyslala povel po okolí.
Teraz sa už každý musel spoliehať len sám na seba a na svoje schopnosti. Skladisko malo dva vchody, ktoré vynechajú. Malo však dosť okien, cez ktoré mali preniknúť dnu.
Pod rúškom noci, v úplnej tme sa dostali až k svojmu oknu, ktoré bolo vyše metra nad zemou.
„Skontrolujte ho,“ vyzval ju. Znova sa jej rozbúchalo srdce. Dal jej šancu zapojiť sa. Dosť významnú šancu. A ona sa jej chopila. Vyslala na okno niekoľko kúziel. Nebolo zabezpečené nijako.
„Je čisté,“ šepla.
„Sú si istí,“ opovržlivo skonštatoval a kúzlom okno otvoril. „Čas?“
„Dvadsať sekúnd.“
Harry sa vyšvihol do okna a čakal. Za dvadsať sekúnd sa dostanú prví aurori dnu.
Nehlučne zoskočil dnu, dopadol hladko a čakal, kým jeho partnerka nevlezie za ním. Istil okolie, bolo však prázdne, hoci začul zvuk činnosti neďaleko od nich. Ginny vyskočila do okna obratne a šikovne na to, že bolo takmer v rovnakej výške, ako ona. Dopadla ešte tichšie, než on, čo si samozrejme všimol.
„Pekný dopad,“ šepol potichu.
„Iste, nič mi nebráni v pohybe,“ odvetila ešte tichšie. Musel sa uškrnúť.
„Teraz sa už budeme spoliehať len na náhody a schopnosti,“ povedal vážne.
Bola to pravda. Nepodarilo sa im zmapovať vnútro skladiska, kúzla tomu bránili. Na infiltráciu možno bol čas, ale neboli podmienky. Všetci títo ľudia sa poznali a boli si blízki. Zistili, že sú vnútri skutočne desiati, ktorých bolo potrebné zatknúť. A aurori nemali plán, čiže tam pôjde každý len s tým, že bude zatýkať desiatich. Keď zaistí niekto niekoho skôr, o to lepšie. Jediné, čo bolo spoločné, bol čas, kedy sa zaútočí na vnútro všetkých troch skladísk súčasne.
„Poďme to preskúmať,“ zavelil k akcii, hoci mali ešte pár minút. Šla opatrne za ním a striehla na ich chrbty, ak by sa tam objavil niekto nežiadúci, bola pripravená omračovať. Dostali sa k malej chodbičke, za ktorou bol zvuk činnosti výraznejší. Bola to chodbička, v ktorej skladovali čistiace prostriedky a metly. Mala množstvo výklenkov. Ginny to veľmi živo pripomenulo skrine s metlami v Rokforte. Keby nebola situácia taká vážna, možno by si rýpla a porozprávala mu o nich.
Potichu sa predrali až k dverám vedúcich zrejme do hlavnej miestnosti, kde čarodejníci vyrábali výbušné zmesy. Harry opatrne pootvoril dvere na desať centimetrov a bolo mu to jasné. Chytil Ginny pod pažu a prisunul si ju k sebe, aby sa mohla pozrieť.
Vnútri bolo obrovské laboratórium, z kotlíkov sa parilo a muži, ktorých zahliadla, mali na sebe nemocničné habity. Zamračila sa.
„Je ich tam len osem,“ zahlásila poznatok.
„Správne,“ prikývol. Všímala si skutočne všetkého.
„Máme ešte minútu, ešte sa nemohli začať zneškodňovať…“ nedohovorila.
Schmatol ju a zatiahol do jedného výklenku. Boli v absolútnej tme, pritisnutí na sebe a jej srdce sa rozbúchalo ešte viac, než bilo predtým. Do chodbičky niekto vliezol, zbadala tlmené svetlo z prútika. Niekto niečo hľadal a ona sa modlila, aby nezamieril k nim. Ešte sa nemohli prezradiť. Prútik pevne stískala v ruke a cítila tvrdú hruď svojho šéfa, na ktorej bola prilepená. Jeho ľavá ruka ju zvierala a pritískala k sebe, hoci sa príliš snažiť nemusel. Boli tam natlačení ako sardinky.
Po očku sledovala čas. Ešte pár sekúnd. Jej šéf mal pevne zovretú čeľusť, prútik pripravený. Ozvali sa nadávky, keď chlapovi niečo vykĺzlo z rúk a rozbilo sa to. Bol čas. Štuchla do Harryho, aby mu dala znamenie, pretože bol čelom obrátený ku chlapovi v chodbičke, kým ona civela len na jeho druhý gombík odvrchu na košeli. Harry sa nahol, aby sa jeho ruka dostala z výklenku do chodbička a bezhlasne vypálil najprv omračovacie a vzápätí utlmovacie kúzlo. Chlap dopadol potichu na zem.
V tom okamihu sa spustili akcie na troch miestach Anglicka naraz.
Vydrali sa z výklenku a vrhli sa k dverám. Ich úlohou bolo presne a čo najrýchlejšie omráčiť všetkých nepriateľov. Harry si držal Ginevru pri tele, keď začal mieriť po chlapoch. Vedľa jeho boku sa objavovali lúče, ktoré vysielala aj ona. A neboli jediní.
Dnu sa dostávalo stále viac aurorov. Na zemi ležalo už šesť omráčených chlapov. Ostatní sa začali brániť, hoci to bol skôr zúfalý pokus z ich strany. Jeden dokonca položil prútik na zem a dal ruky hore v znamení, že sa vzdáva. Padol na zem omráčený.
„Jeden chýba!“ zakričala Ginny do miestnosti. A bola to pravda. Dnu boli ôsmi, ako videli predtým. Jedného omráčili v chodbičke. A ôsmi už ležali na zemi, kde ich zväzovali aurori s úmyslom dostať ich na ministerstvo.
„Omračoval niekto niekoho vonku? My jedného!“ zakričal Harry na kolegov. Nikto sa nehlásil. „Treba to tu skontrolovať. A rýchle!“ zavelil.
„Tam je!“ skríkol ktosi.
„Harry,“ pípla Ginny prestrašene. Obrátil sa a videl, ako sa jeden skrýval medzi kotlíkmi a teraz držal v ruke horiacu fakľu.
„Vyhodí to do vzduchu!“
„Preč! Rýchlo!“
Harry namieril na chlapa a vypálil. Bolo neskoro. Aurori utekali z budovy, ako najrýchlejšie vedeli. Ginny ho ťahala preč. Než sa rozbehol aj on, videl padať horiacu fakľu do jedného z kotlíkov.
„Preč! Rýchlo! Utekajte!“
Poháňal pred sebou svoju partnerku. Mali len pár desiatok sekúnd, než sa výbušná zmes zapáli a celá budova vyletí do vzduchu. Premýšľal, ktorý idiot tam šiel zo strany toho chlapa a nevšimol si ho. Ktorý idiot bude mať toto všetko na svedomí.
„Rýchlejšie, Ginevra,“ súril ju. Preskočila okno a čakala dole naňho. Za okamih bol pri nej. „Aspoň sto metrov,“ sykol, keď sa rozbiehali preč od budovy. Vedel však, že to nestihnú. Nech v tých kotloch bolo čokoľvek, nestihnú ubehnúť sto metrov včas. A mal pravdu. Ozval sa prvý výbuch a ako ozvena ďalšie a ďalšie.
Aurori utekali na všetky strany, čo najrýchlejšie a najďalej, ako to šlo.
„Nestihneme to!“ skríkla Ginny, keď sa ozval už piaty výbuch a strecha budovy sa roztrhla. Neboli ani v polovici cesty. „Musíme sa skryť!“
Mala pravdu. Vlna ich zasiahne, ak budú bežať.
„Hlavy dole!“ skríkol, ako najhlasnejšie vedel, cez výbuchy ho ale kolegovia počuť nemohli. Ginevra sa už krčila pri zemi, keď sa z budovy odtrhol prvý kus a ten letel povetrím.
„Sem,“ stiahla ho k sebe. Našla slušné miesto. Miernu jamu, do ktorej si ľahla. A on si ľahol vedľa nej. Navzájom si chránili hlavy.
Z budovy odletovalo čoraz viac častí a výbuchy neprestávali. Než vybuchne posledný kotlík, ostanú zo skladiska len základy. Mohli len ležať, čakať, kryť sa a modliť, aby ich nič nezasiahlo. A premýšľať, čo sa stalo s tými, ktorí sa nestihli skryť.
Vtedy na nich začali padať úlomky dreva, kusy stien a ostatných častí budovy.
„Ginevra,“ hlesol a snažil sa na ňu vyliezť, aby ju už nič nezasiahlo. Sám cítil udretý chrbát. „Ginevra!“ skríkol, keď neodpovedala. Cítil vo vzduchu krv. Všade bol zdvihnutý prach a smrad a on nič nevidel, len ju cítil pod sebou. Výbuchy sa stále ozývali, ale ustávali. A on začul bolestné kvílenie z neďalekých miest.
„V pohode,“ sykla. Bolo to však bolestné syknutie.
„Hovno,“ zavrčal. Chvíľu čakal. Výbuchy prestali, vzduch bol stále preplnený prachom. Za nimi horelo. Až teraz si plno uvedomil udretý chrbát. Aurori na seba pokrikovali.
„Asi mám zlomenú ruku,“ ozvala sa. Sadol si vedľa nej, snažil sa ju vidieť, ale bolo tam veľa prachu. Vyslal do vzduchu kúzlo, ktoré prach rozohnalo. A až potom na ňu dovidel. Ležala na bruchu a na pravej ruke mala kus ťažkého železa.
„Do čerta,“ zavrčal a zdvihol ho. Bolestne zaskučala, keď sa jej paža uvoľnila.
„Keby sme bežali, zrejme by ma to železo zabilo,“ zapípala premáhajúc plač.
„Elixír proti bolesti.“ Zdvihol jej hlavu a prinútil ju vypiť ho. „Asi máte pravdu. Bolo dobré, že sme sa skryli, relatívne včas,“ skonštatoval. „S tou pažou teraz neurobím nič, ale na ministerstvo vás dostanem.“
„Samozrejme, auror Potter,“ hlesla. Jej viečka boli stále ťažšie a ona vedela, že jej elixír od bolesti nedal. Uspal ju.
——
Harry priniesol na ministerstvo uspatú Ginevru v náručí, aby ju položil do postele na ošetrovni a zavrčal na liečiteľa, nech sa na ňu pozrie. Mala zlomené rameno a niekoľko škrabancov. A zhodnotil, že na to Munga nepotrebujú. Najmä preto, lebo tam nosili ťažko ranených kolegov, ktorí sa dostali výbuchom priamo do rany. Boli zahlásení traja mŕtvi, zatiaľ. Podozriví vnútri pomreli všetci. Z jeho jednotky prežili všetci, len Gus a Sean boli u Munga. Ostatní sa nechávali ošetriť tiež na ministerstve.
Našťastie sa na ďalších dvoch miestach v Anglicku nič podobné nestalo, preto mohli prípad brať ako vcelku úspešný, hoci so stratami. Zatknutí boli všetci, ktorí mali a začne sa s vypočúvaním a odsudzovaním. Na to však slúžili iné oddelenia.
„V pohode?“ spýtal sa Harry Dawn, ktorá ležala na posteli. Mala obviazanú nohu a ruku. Slabo sa naňho uškrnula.
Bola v pohode a bude v poriadku, ibaže jej partner bol u Munga v ťažkom stave a ich puto sa otriasalo v základoch. Toto doteraz nezažil, ale počul o tom rozprávať. Muselo jej byť hrozne a to nielen preto, lebo môže umrieť. Ale aj preto, lebo ho ona teraz potrebovala.
„Bude so mnou Joel,“ smutne sa pousmiala. Joelov partner, Sean, bol tiež u Munga, tak si aspoň dodajú podpory navzájom.
„To je fajn,“ prehlásil.
Doteraz o tom len počúval, ale zrejme to začal cítiť aj on. Ginevra bola stále uspatá. Liečiteľ jej rameno zafixoval a nalial do nej všetko, čo potrebovala. Škrabance na nej tiež neboli. A jeho chrbát bol už tiež v poriadku. A on cítil, že pri nej musí byť. Preto si k nej sadol a čakal. A vedel, že bude čakať až do chvíle, kedy nebude v poriadku.
„Vezmeš ju domov?“ Prisadla si k nemu Tonksová, ktorá sa vrátila od Kingsleyho, aby zhodnotili akciu.
„Áno,“ prosto odvetil. Očakávalo sa to presne tak, ako prednedávnom. Možno nebude potrebovať toľko pomoci, koľko on, bol však pripravený poskytnúť jej všetko, čo bude môcť.
„Dobre, Harry,“ prikývla Tonksová spokojne. „Toto sú jej súradnice. Vezmi ju domov,“ usmiala sa naňho. Bola rada, že sa jej najlepší vyšetrovateľ umúdril a že zrejme našiel niekoho, koho nielen toleroval, ale ako si všimla, komu začal dôverovať. „Keby sa niečo dialo, dám vedieť. Máte voľno, obaja.“
„Rozkaz,“ odvetil formálne. Nebol vo svojej koži. Bol pokojný, to áno. Prežili obaja. Ale nebol úplne vo svojej koži. Nastavil na prenášadle jej súradnice, schmatol elixíre a vzal ju do náručia.
Najprv sa musel porozhliadnuť v jej malom byte, aby našiel miesto, kde ju uloží. Nemal s tým veľa starostí. Položil ju do postele. Zrejme sa jej to nebude páčiť, až sa preberie, ale budú si kvit. Okrem toho jej šaty boli špinavé a dotrhané. Museli ísť preč. Zbadal na kraji postele nočnú košeľu. Spraví pre ňu predsa len niečo naviac, krivo sa zaškľabil.
Kúzlom z nej odstránil odev a chvíľu sa kochal pohľadom, ktorý bol pred ním. Vedel, že jej postava je dokonalá. Jeho obzory sa rozšírili, respektíve dostali konkrétne rozmery, keď sa díval na jej telo v spodnej bielizni. Telo jeho partnerky, dvojičky, jeho tieňa, ktoré by ho skutočne nemalo vzrušovať. Preto z nej sňal aj podprsenku. Určite v nej nespí. Vlastne si tým bol istý. Uňho ju nenosila. A pohľad to bol mimoriadne pôsobivý. Pevne zovrel čeľusť a zaháňal myšlienky, ktoré mu okamžite začali hrýzť mozog. Nesmie k nej cítiť to, čo zrejme začína cítiť. Kúzlom na ňu navliekol nočnú košeľu a zakryl ju. A uložil sa na pohovku.
——
Ginny sa zobudila na miernu bolesť v pravej paži. Okamžite si spomenula na akciu, ktorá predchádzala zraneniu. Ruku mala zafixovanú a vedela, že ju mala dolámanú. A uvedomila si aj to, že leží vo vlastnej posteli, vo vlastnej nočnej košeli. Ani u Munga, ani na ministerstve, doma.
Bolo jasné, kto ju sem preniesol a kto ju aj prezliekol. Cítila, že jej chýba podprsenka. Musel ju vidieť. Privrela od hanby oči. Ibaže ona to poníženie prespala, kým on bol pri plnom vedomí, keď mu chytala penis. Kto na tom mal byť horšie?
Bolo medzi nimi puto, ktoré ich nútilo nepremýšľať nad takýmito vecami. Určite by bolo lepšie, keby boli obaja muži, alebo ženy. Lepšie a pohodlnejšie. Ale nie sú. Sú dvojičky a partneri a aurorské puto funguje aj medzi nimi, hoci sú opačného pohlavia. Dawn jej to vysvetlila. Spravil pre ňu to isté, čo ona preňho a stovky aurorov pred nimi a ďalšie tisíce, ktoré tu budú po nich. Je to proste fakt.
Posadila sa a skúšala, čo to s ňou spraví. Mala dosť síl. Tú najväčšiu bolesť prespala a tiež naprávanie paže. Chvíľu bude síce trvať, kým dajú elixíre jej ruku dohromady, nebude to však také hrozné, ako mohlo byť, keby sa nestihli skryť.
Vstala a zamierila do obývačky, ktorú mala spojenú s kuchyňou. A vôbec ju neprekvapilo, keď ho našla driemať na pohovke. Na stole v kuchyni bol nákup a vedľa neho ležala kniha o metlobale. Musela sa usmiať. Čítal si, nakúpil, čakal, kým sa preberie a nakoniec odpadol.
„Auror Potter,“ jemne doňho drgla zdravou rukou. Okamžite bol hore a bádal, čo sa deje.
„Ste v poriadku?“ pýtal sa okamžite.
„Samozrejme, mňa len tak niečo nezloží,“ zaškľabila sa a išla preskúmať, čo nakúpil. Díval sa za ňou. Nočná košeľa nevyzerala taká krátka, keď jej ju navliekal. Potter!
„Spravím niečo jesť,“ okamžite bol na nohách a vedľa nej. Jednou rukou vykladala jedlo. „Sadnite si a odpočívajte,“ nakázal jej.
„Postarám sa o to, nie je to…“
„Je to rozkaz, Ginevra,“ pozrel jej priamo do očí. Opätovala mu pohľad. A mykla plecami.
„Vykonám,“ s úškrnom si sadla na pohovku a pozorovala ho.
Mal tie isté šaty, ako včera. Niekto mu ich síce vyčistil, ale zbadala dotrhané kúsky. Občas na ňu kútikom oka pozrel, ale bolo ticho. Sledovala, ako hľadal panvicu.
„Napravo dole,“ poradila mu.
Zamieril tým smerom a o pár chvíľ sa smažili vajíčka, ktoré priniesol. A tiež kúsky slaniny. Dívala sa ako krája zeleninu, keď to nevydržala a podišla k nemu.
„Prútik.“
„Čože?“
„Vezmite do rúk prútik. Ukážem vám, ako si zjednodušiť prácu,“ nadhodila. Zvedavo na ňu pozrel. „Dohodli sme sa, že budem vaša učiteľka. Tak si dáme prvú lekciu,“ usmiala sa. A on sa podvolil.
Vysvetlila mu hneď niekoľko kúziel, ktorými by si uľahčil prácu v kuchyni. Ľavou rukou viedla tú jeho, pri predvádzaní pohybov prútikom. A jeho to fascinovalo. Aj tá najmenšia maličkosť v ňom vyvolávala úžas, pretože toto nepoznal. Áno, počul o tom. Ale nebolo nikoho, kto by mu to ukázal, alebo ho to naučil. Pýtala sa, ako dopadli akcie a on jej poskytol informácie, ktoré mal. Mohlo to dopadnúť horšie. Tých aurorov nepoznala. Bolo to smutné, ale stalo sa. Ich jednotka bola relatívne v poriadku. S povzdychol mu dávala ďalšie lekcie.
„S obedom bude problém,“ zamračene prezrádzal, keď jedli. Ľavou rukou to zvládala dobre. „Neviem variť. Ani muklovsky, ani nijako.“
„Nebude to problém,“ ubezpečila ho. „Mám krb. Stačí, keď mamke zahlásim počet osôb a obed tu bude takmer okamžite,“ mrkla naňho.
„Tak to robím aj ja, akurát k tomu používam telefón,“ zahlásil poznatok. Zahihňala sa. A on na ňu pozrel. Skutočne sa mu to jej pohihňávanie páčilo. „Dokedy chcete, aby som ostal, Ginevra? Ak teda chcete, aby som ostal. Predpokladám, že hoci ste čarodejnica, len s ľavou rukou toho veľa nespravíte. A nie na všetko existujú kúzla,“ nadhodil opatrne. Pozorne sa naňho dívala.
„Záleží od toho, dokedy chcete ostať vy,“ odvetila rovnako opatrne.
„Dokedy ma bude potreba,“ zahlásil presvedčivo. „Dovtedy, dokedy sama neuznáte, že už moju pomoc nepotrebujete. Chcem vám pomôcť rovnako, ako ste pomohli vy mne,“ dodal rozhodne.
„Úplne rovnako?“ nevinne natiahla. Nedalo sa inak. Musela si rýpnuť. Uprene na ňu hľadel.
„Predpokladám, že toaletu zvládnete aj jednou rukou,“ vypustil pokojne.
„A čo sprcha?“ kula železo, kým bolo horúce. Chcela ho otestovať. Chcela zistiť, pokiaľ je ochotný zájsť. Samozrejme mohla použiť osviežujúce kúzlo tak, ako to robila s ním a aj to plánovala urobiť. Ale prečo trocha nepotrápiť aurora Pottera? A zistiť, ako sa na ich puto díva v skutočnosti? Neprestával ju študovať a ona vôbec netušila a nedokázala odhadnúť, nad čím uvažuje.
„Len v tom prípade, keby som sa mohol osprchovať s vami,“ odvetil vo všetkej vážnosti. Ani brvou nepohol. Jej obočie vyletelo od prekvapenia vysoko. Protiútok nečakala. Predpokladala, že začne poukazovať na fakt, že osviežujúce kúzlo ovláda na rozdiel od niektorých iných. „Budete potrebovať pomoc a bolo by pohodlnejšie, keby som bol priamo pri tom,“ pokračoval flegmaticky. „Osviežujúce kúzla sú síce fajn, ale sprcha je určite stokrát lepšia,“ usmial sa.
„S tým súhlasím,“ prikývla po chvíli. Čudovala sa sama sebe, že sa jej nepýria aj palce na nohách. „Dobre teda. Zájdete si pre nejakú čistú spodnú bielizeň a šaty a podnikneme to,“ rozhodla stále hrajúc svoju hru.
„Ste si tým úplne, ale úplne istá?“ potreboval sa ubezpečiť. Videl na nej, že pokojnú len hrá. On síce tiež, ale tieto hry ovládal oveľa lepšie, než ona. „Teda, je mi jasné, že obaja ovládame anatómiu osoby opačného pohlavia, takže sa nemôžeme ničím prekvapiť. Len sa chcem ubezpečiť, či túto činnosť zvládnete,“ natiahol dráždivo. Zamrkala naňho. Cúvne, bola si tým istá.
„Samozrejme,“ pousmiala sa. „A vy ju zvládnete? Nebude to pre vás nepríjemné? Chápte ma, ženy istú nepohodlnosť skryjú lepšie, než muži,“ zamrkala.
„Prečo by sme mali čokoľvek skrývať?“ zahral prekvapenie. „A prečo by mi to malo byť nepríjemné? Sme predsa aurori a spája nás aurorské puto. Myslím, že je to rovnaké, ako si kryť chrbát v teréne, dohliadať na toho druhého a poskytnúť mu podporu a pomoc. O to v aurorskom zväzku ide, nie?“
„Iste,“ súhlasila s ťažkosťami. Takto sa na to díva? „Presne o to ide. Nejaká taká maličkosť, akože sme žena a muž, by prekážkou vážne nemala byť.“
„Tak vidíte,“ mierne sa pousmial. „Presvedčili ste ma znova. Váš nápad bol skryť sa a bezhlavo neutekať. Zachránili ste život nám obom. Čiže vás vnímam ako plnohodnotnú partnerku a ako svoj tieň, ktorý teraz potrebuje pomoc a ja som ochotný a pripravený vám ju poskytnúť.“
„Waw, takže sa vaše vnímanie mojej osoby zmenilo a to výrazne a ste ochotný so mnou vliezť do sprchy, aby ste mi pomohli pri umývaní, pretože to jednou rukou nezvládnem,“ prikývla. „Dobre, fajn. Dohodnuté. Zájdite si pre oblečenie a všetky potrebné veci a pustíme sa do toho,“ vyhŕkla na jeden nádych. „Len by ma zaujímalo, či by ste to spravili aj v prípade, keby som bola chlapom,“ povytiahla obočie. Srdce cítila až v krku a nohy mala gumené. Prinúti ho ale cúvnuť, tým si bola istá.
„Myslím, že chlap by sa dokázal zmieriť s osviežujúcim kúzlom a nepotreboval by sa nutne rozmaznávať sprchou,“ pousmial sa. Až teraz sčervenela.
„No čo už, my ženy sme také. Menštruujeme a túžime po sprche,“ nasilu sa zaškľabila. „Tak čo bude? Idete si pre veci alebo budete zdržovať?“ povytiahla obočie.
„Za pár minút som naspäť,“ sľúbil s úškrnom. „Pripravte sa na našu následnú akciu.“
A odišiel z bytu premiestniť sa. Ginny si tresla hlavu o stôl. Do čoho sa to zase nechala navliecť? Chcela ho zahnať do úzkych a bola v pasci sama. On to ale nemôže zvládnuť. Neexistuje, aby to zvládol. Bol to predsa chlap. Síce ľadový a protivný, hoci už ani o tom presvedčená nebola, ale stále bol chlapom a pokiaľ skutočne nepreferuje mužov, niečo to s ním spraviť musí. Cúvne, presviedčala sa znova. Určite to hral, tak ako to hrala ona. A nevydrží tú hru.
„Vy ste sa ešte nepripravili?“ podivil sa, keď sa o pätnásť minút vrátil aj so svojím batohom. Stále sedela v kuchyni za stolom a civela do prázdna.
„Dala som si prídavok,“ mávla k linke. „Potrebujem na to energiu,“ zaškľabila sa. Pätnásť minút sa presviedčala, že ho zaženie do úzkych. Že ho prinúti to vzdať. Že nad ním vyhrá.
„Aha,“ prikývol. „A nechcete to vzdať? Nedáte prednosť osviežujúcemu zaklínadlu?“
To by sa ti hodilo, však?
„Ani náhodou,“ zavrtela hlavou. „Idem si po veci.“
„Počkám na vás,“ usmial sa za ňou. Keď zmizla v izbe, prevrátil oči. Dotiahne to do konca. Ona potrebuje lekciu. S povzdychom sa vybral do maličkej kúpeľne, ktorá bola vedľa jej spálne.
Keď o pár minút vošla za ním, našla ho len v nohaviciach, pri malom umývadle, holiť sa. Ten pohľad jej znova pripomenul, aké dokonalé má telo. Srdce sa jej rozbúchalo. Jej ťažko nadobudnuté sebavedomie znova schytávalo rany.
„Viem to aj čarodejníckym spôsobom,“ vysvetľoval. „Tento sa mi zdá ale viac,“ zamyslene stiahol obočie, „mužnejší?“ mykol plecami a spravil posledné tri ťahy žiletkou. Oprela sa o stenu a sledovala ho. Omyl si tvár tváriac sa pokojne, vnímal však, čo sa za ním deje. Respektíve nedeje. „Tak?“ pozrel na ňu, keď sa k nej otočil. „Dáme sa do toho?“ povytiahol obočie a otieral si tvár.
„Jasne,“ prikývla. Nemala sa však k činu. Jeho polonahé telo ňou mávalo riadne. Keď sa k tomu pridalo to, čo sa malo diať následne, nebola schopná ani dýchať. Uteč, Ginny. A to hneď.
„Pomôžem vám,“ ochotne k nej pristúpil. „Zrejme máte bolesti,“ s pochopením sa na ňu díval. Pozrela do jeho pokojných očí. Na jednej strane strach, na druhej obavy, na tretej rozhodnutie a na štvrtej vzrušenie. Ginny snáď nikdy v živote nebola viac rozpoltená alebo skôr rozštvrtená, ako v tejto chvíli. „Môžem?“ opatrne sa spýtal, keď jej siahol na kraj nočnej košele. Zhlboka sa nadýchla a prikývla.
Sledovala jeho tvár, keď jej opatrne vyzliekal nočnú košeľu, preťahujúc ju cez hlavu a obviazanú ruku. Sledovala jeho pohľad, ktorým si ju prezeral. Hľadala najmenšiu známku niečoho, čo by jej dalo nádej, že nad ním vyhrá. Pýrila sa, to si uvedomovala. Stála pred ním len v nohavičkách, stále bojujúc s rozhodnutím prinútiť ho cúvnuť.
„Tá ruka by sa mala začarovať, aby sa nenamočila,“ navrhol a vytiahol prútik. Absolútne pokojne, bez zaváhania. Ginny stisla čeľusť. Vážne je taký chladný? Nemá predsa najhoršie telo. Jej prsia sú primerané k postave. Pekné a okrúhle, šikovne sa hodia do mužskej dlane, ako jej vraveli tí, čo mali možnosť sa s nimi baviť. A on nič? Ani nežmurkne?
„Jasne,“ prikývla a narovnala ruku tak, ako to len šlo. Mávol nad ňou prútikom a okolo ruky sa zjavil akýsi ochranný štít, alebo čo to malo byť. Toto tiež nepoznala, ako celú radu liečiteľských a ošetrovateľských kúziel.
„Fajn. A teraz,“ uprene jej pozrel do očí. Videl v nich obrovský boj. Tváril sa flegmaticky, musel však použiť všetko svoje umenie a snažil sa ignorovať napätie, ktoré sa hromadilo v jeho nohaviciach. „Nohavičky,“ šepol s nádychom zmyselnosti. Prehltla. A on si pred ňu čupol, nespúšťajúc pohľad z jej očí, v ktorých zbadal to, čo aj chcel zbadať a vedel, že má vyhrané. Siahol na jej posledný kus oblečenia…