„Harryho Pottera, najlepšieho vyšetrovateľa,“ zopakovala.
„Ja viem, kto je Harry Potter,“ vyštekol nahnevane. Prekvapene naňho pozerala. „A nepáči sa mi, že s ním spolupracuješ,“ mračil sa.
„Prečo, pre Merlina?“ spýtala sa. Nepozdával sa jej Seamusov tón. Iste, Potter svätý nebol, ale Seamus z oddelenia športov sotva mohol hodnotiť, aký je to profesionál.
„Pretože pretiahne všetko, čo sa okolo neho pohne. Preto,“ prskol. „A ty pri ňom budeš blízko.“
„Počkaj, moment,“ zarazila ho šokovane. Čo vravel? „Potter, že pretiahne všetko? Neverím, je ľadový, bez emócií a citov, neexistuje, aby sa správal tak, ako vravíš.“
„Je to pravda, Ginny,“ vypustil zúfalo. „Hovorí sa, že spal už s polovicou ministerstva. A tiež vonku. Je to sukničkár, ktorému ide len o to, aby si spravil ďalšiu fajku vo svojom pestrom sexuálnom živote. Odídeš od neho a tiež z toho úradu. Nebudem čakať, kým zvedie aj teba.“
„Brzdi, Finnigan,“ mračila sa. „Za prvé, vravíš, že sa o tom hovorí. Hovoriť o niečom a mať dôkazy, je sakra rozdiel. Nevravím, že sa ženám nemôže páčiť, skôr naopak.“
„Ginny!“
„Sklapni! Mala som s ním dve služby a neverím, že by balil všetko na okolí. Možno mal pár románikov, ale to my dvaja tiež. Rovnako ako každý ďalší. Skôr si myslím, že všetky tie, čo tvrdia, že s ním niečo mali, si len želajú s ním niečo mať.“
„Ginny!“
„Ešte som neskončila! K tomu ďalšiemu. Neodídem z úradu a ani od neho. Vieš už tri roky, čím chcem byť. Som tam a som pri najlepšom, ktorý ma toho dokáže veľa naučiť. Ak ti stále robí problém sa s týmto faktom zmieriť, je to tvoj problém a je mi to ľúto. Zrejme to bude visieť medzi nami vždy a možno by bolo lepšie, keby sme sa ušetrili hádania a rozišli sa.“
„Ale…“
„A posledná vec. Som už dosť veľká, aby som sa zviesť nedala. Ak by sa medzi nami niečo náhodou malo stať, o čom pochybujem, pretože ľadové sochy nefigurujú v mojich sexuálnych predstavách, tak by to bolo moje slobodné rozhodnutie a nie niečie zvedenie za úmyslom ďalšieho odfajknutia si,“ dodala ironicky a kyslo.
„Pre Merlina, Ginny! Dávaš mi kopačky?“ neveriacky sa na ňu díval. Štval ju s tým dosť dlho, ale dnes tomu nasadil korunu.
„Ty si mi zrazu ale bystrý,“ neodpustila si sarkazmus. „Je mi to ľúto, Seamus. Ty sa nikdy nezmieriš s mojím povolaním, ktoré túžim vo svojom živote vykonávať. Načo udržiavať niečo, čo už zrejme neexistuje?“
„Neverím,“ vrtel hlavou zničene.
„Tak ver. Zbohom,“ mračila sa. Stál tam niekoľko desiatok sekúnd a civel na ňu. Ona mu vracala zamračený pohľad. Potom sa otočil na päte a zatresol za sebou dvere jej nového bytu.
Fajn. Nový byt, nová práca a nový život, pomyslela si. A uľavilo sa jej. Vedel o tom tri roky. Tri roky vyjadroval protesty, ktoré boli čoraz častejšie. Tri roky sa zmietali medzi divokým milovaním a ešte divokejším dohadovaním. A už toho mala plné zuby. Bude to takto oveľa lepšie.
Po rýchlej sprche sa navliekla do nočnej košele a zahrabala sa do postele. Na Seamusa zabudla až príliš rýchlo. Na myseľ sa jej stále vracal jej ľadový šéf…
——
„Harry,“ pozdravil ho muž sediaci za stolom. Vzápätí sa postavil a objal ho. „Ako sa darí?“
„Celkom dobre. A tebe?“ sadol si na stoličku pri stole. Strýko sa vrátil na svoje miesto.
„Čo ja viem?“ mykol plecami. „Stále špekulujem, ako vylepšiť svoje výmysly a myslím, že sa už lepšie vymyslieť nedajú,“ natiahol s krivým úsmevom. „Na patentový úrad bude musieť ísť to, čo mám.“
„A čo je to tentoraz?“ vyzvedal.
A jeho strýko sa rozrečnil. Vlastne sa tým živil. A to hneď na dvoch frontoch. Ako v čarodejníckom svete, tak aj v muklovskom. Už takmer tridsať rokov prispieval novinkami, vylepšeniami toho, čo tu už bolo a to v mnohých oblastiach. A darilo sa mu zarábať slušné peniaze, ak svoj výrobok patentoval. Preto si mohol dovoliť ostať od Harryho troch rokov doma a venovať sa mu v plnej miere.
Počas večere sa svojich rodičov, ako im rozprával ako maličký, vypytoval na všetko možné, aj nemožné. Bolo mu ľúto, že nemohol chodiť častejšie. Takmer celý jeho život sa točil okolo aurorstva. Ale ak sa mu naskytla príležitosť, neváhal ani na okamih.
„Chceš sa rozprávať, nie?“ spýtal sa ho strýko po večeri. „Poznám ťa a vidím, že ťa niečo trápi,“ sedeli spolu vonku, na verande a v rukách mali pohár s whisky.
„Priradili ku mne ďalšieho absolventa, tentoraz mi dal Kingsley ultimátum. Nemôžem sa jej zbaviť,“ krivo sa zaškľabil.
„Jej?“ povytiahol obočie. „No páni, to si ešte neskúsil,“ dodal pobavene. „Vieš, aký mám na to názor. Poznáš ho dosť dobre.“
„Jasne,“ prikývol pokojne. „Vždy som vedel, že ak chcem ostať v úrade, tak sa s tým budem musieť zmieriť. Hoci som každého presvedčil, že sa dokážem postarať sám o seba, neexistuje, aby som pracoval sám. To si zrovna môžem otvoriť súkromnú detektívnu kanceláriu,“ zaškľabil sa.
„Aj k tomu by si potreboval pomocníka.“
„To áno, len som dúfal, že by si na staré kolená mohol zmeniť záujmy,“ uchechtol sa.
„Nie som starý,“ zamračil sa muž. „A toto ma baví viac, ako naháňanie sa za čímkoľvek. Ostaneš ako auror, keď si po tom vždy tak túžil a zmieriš sa s kolegyňou. Apropo, vyzeráš menej nasrdene, než predtým. Oslovila ťa niečím mimoriadnym?“
„Príliš veľa rozpráva. Je príliš drzá a dovoľuje si,“ odfrkol. Jeho strýko sa uškŕňal pod nos.
„Ale nie je hlúpa a neschopná, ako si okamžite ohodnotil svojich predchádzajúcich kolegov?“ spýtal sa.
„To nie. Nie je ani hlúpa a presvedčila ma, že je celkom schopná. Ale je to žena. Ženy menštruujú a sú pri tom nervózne, podráždené a menej mobilné. Čo keď bude menštruovať pri nejakej akcii? Čo budem robiť potom?“ pozrel na strýka. Ten sa uchechtol.
„Dobre vieš, že to nemusí byť zákonitosť.“
„To nie, ale je to veľmi pravdepodobné.“
„Tak sa jej na rovinu spýtaj, ako prežíva svoju menštruáciu,“ škodoradostne natiahol. Harry prevrátil oči. To by bolo to posledné, na čo by sa jej spýtal. V tom momente by neváhala a určite by ho poslala do pekla, hoci ďaleko k tomu nemala ani v predchádzajúcich dňoch. „Pozri, Harry. Inú možnosť nemáš. Je tvojím piatym pokusom. Hodnotíš ju inak, ako predchádzajúcich, čo dáva nádej, že by si ju dokázal zniesť. Tak neváhaj. Ak si si prišiel ku mne po radu, tak potom… prijmi ju, rešpektuj ju a uč ju. Ako si povedal, nie je hlúpa a ani neschopná. Som si istý, že ak by si chcel, tak by si ju naučil všetkému, čo vieš a ona by mohla byť podobne dobrá, ako si ty. A potom by si mal pri sebe partnerku, ktorej by si dokonca aj ty dokázal veriť,“ vypustil potichu.
„Možno,“ okomentoval svojim tradičným spôsobom. A zamyslel sa. Potom pozrel s úškľabkom na strýka. „Odolávala mojím útokom hodinu a pol. Síce s problémami, ale poriadne som si ju preveril. A zranila ma,“ povytiahol obočie. Strýko šokovane hľadel do tváre svojho nevlastného synovca. „No áno, krvavo ma zranila pri súboji, čo sa doteraz stalo len tebe a už desať rokov sa to nestalo ani tebe,“ zaceril sa.
„Tak to má môj rešpekt a obdiv,“ vydýchol. Bola to pravda. Jeho synovec bol zranený a často, ibaže to bolo pri akciách v teréne, kde hrozilo nebezpečenstvo z každej strany. Ale v súboji nemal konkurenciu. „Pre Melina, na čo čakáš, Harry? Čo lepšie by ti mohli ponúknuť? Možno len Shackebolta, ale to je somár.“
„Možno.“
——
Harry prišiel v pondelok do práce o hodinu skôr. Celý víkend strávil u svojich náhradných rodičov. Prespal tam a so strýkom preberal slečnu aurorku Weasleyovú zo všetkých možných aj nemožných strán. Dokonca sa pristihol pri myšlienke, že by ju zašiel navštíviť, aby jej svoje rozhodnutie okamžite oznámil, ale zamietol to.
Automaticky otvoril jej zložku, aby sa pozrel na jej bydlisko, na ktorého presnú adresu si nevedel spomenúť. Vedel, že je to nejaká dedina, ale názov si nevybavil. Prekvapivo hľadel do dokumentu. Automaticky a čarovne sa jej adresa zmenila. Takže sa už stihla presťahovať. Uškrnul sa pod nos.
Ginny sa taktiež ponáhľala z domu. Musela sa zastaviť v Šikmej, aby splnila šéfovi jeho sen a zohnala si náhradný prútik, ktorý by jej sedel na mieru. Celú nedeľu sa venovala vybaľovaniu svojich vecí v novom, maličkom, jednoizbovom byte, ktorý bol ale jej a len jej a z ktorého mala radosť.
Nedalo sa inak, ako naňho myslieť. A to skoro nepretržite. Vybavovala si ich súboj a aj jeho priznanie, že ho vyše desať rokov nik nezranil. Až teraz ona. Bola na seba hrdá, dokázala mu, že nie je stratený prípad. Myslela na jeho ľadový pohľad, odstup a prílišnú formálnosť. Zmení sa niečo keď uzná, že skutočne niečo vie? A vlastne, že toho vie dosť na to, aby mu spôsobila zranenie? A myslela aj na ten kúsok jeho tvrdého, svalnatého brucha. Postavu mal určite neodolateľnú. Proti tomu bolo Seamusovo, Colinovo, Deanovo, Nevillovo a aj Michaelovo brucho ako želatína. Teda, poslední traja ešte nestihli byť sformovaní, ale prví dvaja sa nesformujú nikdy dostatočne na to, aby spĺňali tajné a náročné sny každej ženy o dokonalej postave chlapa. A Harry Potter zrejme podobné telo vlastnil. Sakra, Ginny!
Musela sa zahriaknuť, pretože sa takmer potkla na rovnej zemi.
Do úradu prišla o niekoľko minút skôr a uľavilo sa jej. Stihla to bez problémov.
„Dobré ráno, auror Potter,“ pozdravila šéfa veselo, keď vkĺzla do ich kancelárie. Do jeho kancelárie, ktorú obývala aj ona, ako jeho partnerka. Zatiaľ ňou skutočne stále bola.
„Dobré,“ prikývol bez toho, aby zdvihol hlavu. Prevrátila oči a zvliekala si plášť, ktorý jednoducho musela mať na sebe, nech boli akékoľvek horká. Bola to časť aurorskej uniformy, tá civilnejšia a ju tešilo, že na nej bol znak vyšetrovateľov.
„Ako ste strávili víkend?“ spýtala sa zdvorilo. Aspoň predpokladala, že je to zdvorilé. Nevšímala si ho, vykladala si na stôl veci, ktoré si chcela zaniesť do svojej skrinky s náhradným oblečením.
„Premýšľaním,“ vypustil nič nehovoriacim tónom a konečne zdvihol pohľad. Tentoraz to bol on, kto prevrátil oči. Mala na sebe priliehajúce tielko. Nohavice boli síce voľnejšie a vzdušnejšie, ale tielko nie. Chápal, že je júl a že sú vonku extrémne horúčavy, mohla by si ale vziať jeho radu k srdcu. Plášť predsa nedokáže zakryť všetko. Keby ho ale počúvla, zrejme by ho pripravila o mimoriadny pohľad. Jej postava nebola pekná. Bola dokonalá. Absolútne.
„Premýšľaním o čom?“ zvedavo sa spýtala. Našťastie ho nepristihla pri tom, ako si obzerá jej prsia a jej zadok. A ju celú.
„O vás, samozrejme,“ vypustil a postavil sa. Náhradné oblečenie bolo vzorovo uložené na kôpke. Obišiel stôl a oprel sa oňho.
„Ja som sa sťahovala a zariaďovala a doháňala spánok,“ uškrnula sa. Pozrela sa naňho. Aspoň si myslela, že takýto rozhovor by mohli viesť kolegovia po víkende. „Ale to vás zrejme nezaujíma,“ zaškľabila sa mu priamo do tváre. Len na ňu civel. Zavrtela hlavou a otočila sa. „Zastavila som sa u Ollivandera, našťastie mal jeden prútik, ktorý mi pasoval,“ veselo ho vytiahla zo svojej kabelky a hrdo mu ho ukazovala.
„Chvályhodné,“ prikývol. „Kabelka mi však nepríde ako najlepšie miesto, kde mať prútik,“ okomentoval. Auror mal svoj prútik vždy po ruke, respektíve v ruke. A druhý by mal mať skrytý na vhodnom a dostupnom mieste.
Zdal sa jej na počudovanie pokojnejší a vyrovnanejší, než pred víkendom, hoci by ho najradšej zadrhla. Vedela, o čom hovorí. Bola si toho vedomá. Jeho pokojný výraz jej však dodal sebavedomia.
„Pozrite sa na mňa. Kam by som si asi mohla skryť druhý prútik?“ zaškľabila sa a vyzývavo roztiahla ruky. Vedela, ako asi musí vyzerať. Nedosiahla však nič. Neprestával jej hľadieť do očí. Prezrel si ju už predtým a to dôkladne, preto odolal a jeho pohľad ostal tam, kde mal.
„Aj kvôli tomu som vám navrhoval voľnejšie oblečenie,“ mierne sa zamračil a otočil sa. Prevrátila oči a zavrtela hlavou. Tento, že má zvádzať pol ministerstva? To ťažko. „Navrhoval by som vám skryť si prútik pod nohavicu,“ ozval sa skláňajúc sa k jednej zo svojich zásuviek. „Pokiaľ sa nerozhodnete nosiť sukne alebo šortky, je to ideálne miesto.“
„To áno, tiež mi to napadlo, ale…“
„Chýbajú vám galeóny k tomu, aby ste si mohli dovoliť kúpiť si kvalitné puzdro na nohu?“ spýtal sa, hoci odpoveď bola jasná.
„Správne,“ hlesla potichu.
„Nemáte sa za čo hanbiť, aurorka Weasleyová. Ste samostatná žena, ktorá práve vyšla školu a zamestnala sa. Nenechávate sa od nikoho vydržiavať, nechcete prijímať pomoc. Práve ste si prenajali byt, do ktorého ste museli vraziť všetky svoje úspory a sťažka vám ostalo na jedlo. Nemám pravdu?“ pozrel na ňu. Mykla plecami. „Nie je to na hanbenie, je to pozoruhodné. Rozhodne môžete byť spokojnejšia. Časom sa vaša situácia zlepší. Rodičia vám pomáhajú, ako najlepšie vedia, ale peniaze od nich pýtať nechcete. Rovnako ako bolo ťažké požičať si od brata. Rozhodne ale lepší brat, ako ja. A od milenca si tiež nebudete pýtať peniaze.“
„Máte pravdu,“ prikývla a sklonila hlavu. „Až na to posledné. Milenca nemám.“
„Nie?“ prekvapilo ho. Táto, že nemá milenca? Tak tu potom musel byť zástup nápadníkov.
„V sobotu som sa s ním rozišla,“ prezradila a pozrela mu priamo do očí. Pretože si myslel, že ma chceš pretiahnuť, napríklad, pomyslela si. „Nedokáže sa zmieriť s tým, čo chcem robiť.“
„Hlupák.“
„Správne, hlupák,“ prikývla s úškrnom. On ani brvou nepohol, i tak však zbadala v jeho očiach akýsi neznámy záblesk. Pobavenie?
„Dobre. A prijmete odo mňa ako, čo ja viem?,darček na privítanie v našom úrade toto?“ spýtal sa a podal jej puzdro na prútik. Iné, než boli obyčajné puzdrá. Toto sa muselo prispôsobiť nohe, nemohlo skĺznuť, bolo zložitejšie a drahšie, než bežné puzdrá. A určite ešte drahšie, než drahšie, pretože bolo z kvalitnej a jemnej kože, ako cítila pod prstami.
„Ale to je…“ stiahla obočie. Veľmi drahá vec, ktorú prijať nemôže.
„Je to darček,“ mykol plecami. Pozrela mu do očí. Vyzeral úprimne. Nerobil si z nej žarty. Možno, keby sa usmial, bol by vierohodnejší. Ale zrejme ho stále zarmucovala. „Chcem, aby bol môj život absolútne chránený, ak ho mám vložiť do vašich rúk,“ vysvetlil.
„Chcete ho vložiť do mojich rúk?“ spýtala sa prekvapene.
„Pýtali ste sa, čo som robil cez víkend a ja som vám prezradil, že som premýšľal o vás,“ povytiahol obočie. Neprestávala ho prekvapene študovať. Prevrátil oči. „Chcem si vás nechať,“ sykol mierne. Bolo preňho ťažké to vypustiť z úst.
„Čože?“
„Nerozumeli ste tomu?“
„Asi nie,“ zavrtela hlavou. Vážne povedal to, čo povedal?
„Povedal som…“
„Viem, čo ste povedali,“ stiahla obočie. Radosť sa miešala s hnevom. „Určite ma teší zistenie, že ste sa rozhodli trpieť ma, ale nedá sa to povedať inak? Chcete si ma nechať? Nechať? Čo som nejaká kniha alebo stolička, aby ste si ma nechávli?“ vyprskla nahnevane. Vyzeral, že tomu nerozumel.
„Zrejme som sa vyjadril zle…“
„Vyjadril ste sa horšie ako zle,“ znova mu skočila do reči. A on stisol čeľusť.
„Rozhodol som sa prijať vás ako svoju kolegyňu a partnerku, ako svoj vlastný tieň a to ochotné som pripravený robiť ja pre vás. Je to už lepšie?“ sykol nahnevane.
„Rozhodne,“ pritakala spokojnejšie. Ešte keby sa za to ospravedlnil, ale toho sa asi nedočká.
„Tak fajn,“ nespokojne gánil. „A to puzdro, prijmete ho? Alebo budete tvrdohlavo bojovať za vlastnú sebestačnosť? Znova opakujem, že je to môj darček a darčeky by sa odmietať nemali,“ povytiahol obočie. V tom má asi pravdu.
„Áno, ďakujem,“ prikývla pokojnejšie a usmiala sa.
„Výborne. Môžem?“ A skôr, než stihla zareagovať, jej zobral puzdro z ruky a čupol si vedľa jej ľavej nohy.
Prekvapene sa dívala, ako jej vyhrnul nohavicu. V prvom momente ho chcela kopnúť do hlavy, vedela však, že sa snaží správať tak gentlemansky, ako dokáže. Aspoň sa spýtal, či môže, hoci na odpoveď nečakal. Nebral nie alebo protest za odpoveď, ktorú by bol ochotný akceptovať.
A on sa pozrel na jej štíhlu a hladkú nohu. Mal chuť prejsť po ňou svojou dlaňou, aby sa presvedčil, či je skutočne taká jemná, ako sa mu zdala. Odolal a miesto toho jej zapol puzdro na tom správnom mieste a ono sa presne a pevne obomklo okolo jej lýtka. Toto puzdro sa určite nezosunie, bude vždy držať na mieste.
Zachvela sa, keď ucítila končeky jeho prstov na svojej pokožke. A keď sa na ňu zdola pozrel a natiahol ruku, cítila, že sa červená. Harry Potter, ktorého pred pár dňami krvavo zranila, ju prijal ako partnerku a teraz jej takmer kľačal pri nohách. Správne, Ginny, toto už je ale riadne blbá myšlienka. Podala mu prútik a on presne sedel do puzdra.
„Tak, teraz som spokojný,“ vypustil, keď jej sťahoval nohavicu. „A budem spokojnejší, keď prijmete pár mojich návrhov, aby bola naša spolupráca čo najlepšia,“ doložil, keď sa pred ňu postavil. Tentoraz to bola ona, kto sa opieral o stôl a vážne to musela spraviť.
„Pár návrhov? Akých?“
„V prvom rade mi už nebudete skákať do reči. V druhom rade. Určite ste si všimli, že som veľkým fanúšikom ticha. Bol by som rád, keby ste toto rešpektovali. Za tretie, v každej voľnej chvíli s vami budem chcieť trénovať. Chcem mať pocit absolútneho bezpečia, keď s vami pôjdem niekam von, preto musíte vedieť viac. Za štvrté, budeme musieť zapracovať na vašej fyzickej sile. Ste malá a slabá a…“
„Ale…“
„Ticho, prosím. Vám sa to nezdá, ale je to proste fakt. Zbytočne veľa energie mrháte pri sústreďovaní sa na svoj hnev, ktorý dáva vašim kúzlam silu. Iste, ste vytrvalá, to je fajn. Vydržíte veľa. Ale vaše kúzla musia brať silu aj z niečoho iného a či sa na mňa budete hnevať veľmi veľa, alebo sa proste len budete hnevať, ste malá a slabá,“ jemne jej zovrel rameno. Pozrela sa na jeho ruku a na svoje rameno. Mal pravdu.
„Chcete zo mňa spraviť svalovca?“ pozrela mu odvážne do očí.
„To by asi nebolo príťažlivé,“ odvetil vážne. „Viac sily ale potrebujete ako soľ. Súhlasíte?“
„Možno,“ zaprskala. Stále ju držal za rameno a jej sa celkom nepochopiteľne rozbúchalo srdce. Bolo v ňom niečo, čo to proste spôsobovalo. Spomenula si na jeho telo. Veľmi príťažlivé telo. „Ako to chcete docieliť?“ musela sa veľmi snažiť, aby jej hlas znel jasne a zreteľne. Mala pocit, že sa zakokce. Až vtedy ju pustil.
„Najprv mi odpovedzte na pár otázok,“ uprene jej hľadel do očí. „Chcete ostať pracovať vo vyšetrovacom úrade a vedľa mňa, áno?“
„Iste, preto…“
„Chcete sa odo mňa učiť?“
„Áno a…“
„Chcete teda dosiahnuť podobnej úrovne, na akej sa nachádzam ja?“
„Samozrejme, veď…“
„A veríte mi, že chcem, pre svoje vlastné dobro dosiahnuť, aby ste sa do tej úrovne dostali?“
„Zrejme hej, keď…“
„Dôverujete mi?“ spýtal sa dôrazne. Tentoraz neodpovedala rýchle. Dívala sa mu do očí. „Ginevra, ak sa máme posunúť vpred, musíte mi dôverovať.“
„A vy mi dôverujete?“ povytiahla obočie.
„Dôverujem tomu, že vás vytrénuje do tej miery, že vám budem môcť dôverovať.“
„Čiže si myslíte, že vo mne niečo je?“
„Strácal by som v opačnom prípade čas s týmto všetkým?“ odvetil otázkou.
„Nie, zrejme nie. Takže mi veríte?“ povytiahla obočie. A on stisol čeľusť. Spolupráca s ňou zrejme nikdy nebude idylická.
„Áno, verím, že vo vás je oveľa viac, než v tých predtým. Verím, že máte potenciál sa zlepšiť do miery, ktorá by ma uspokojila. A verím aj tomu, že ste tak pekelne tvrdohlavá a cieľavedomá, že moje, určite náročné a tvrdé, zaškolenie zvládnete,“ povytiahol obočie. A ona sa spokojne usmiala a oči sa jej rozžiarili. Možno je to somár, ale je to prvotriedny vyšetrovateľ a práve povedal, že ju bude viesť. Dobrovoľne. S radosťou asi nie, ale to bolo nepodstatné.
„Ďakujem,“ úprimne povedala. „To bolo to najkrajšie, čo ste mi doteraz povedali. A ja vám verím a dôverujem a sľubujem, že budem poslúchať na slovo.“
„Výborne. Takže moje podmienky prijímate?“ spýtal sa. „Budete veriť tomu, že všetko, čo pre vás vymyslím, povedie k vášmu zlepšeniu?“
„Budete ma učiť podobne, ako učil strýko vás?“ spýtala sa potichu. Jeho obočie sa mierne stiahlo. Takže sa nemýlil, Dawn ho už stihla predstaviť.
„Viac menej áno, zvolím však o niečo jemnejšie spôsoby.“
„Vážne?“ nedokázala si odpustiť mierny sarkazmus. Bol tvrdý ako žula. Dokázal sa správať jemnejšie?
„Iste. Drezúru, ktorú som absolvoval ja, by ste nezvládli,“ zaškľabil sa. A ona sa naňho prekvapene dívala. Bol to úsmev. Síce vykrivený, falošný a ironický, ale bol to úsmev.
„Dobre,“ vydýchla šokovane. „Budem veriť všetkému, čo pre mňa vymyslíte.“
„Dobre,“ povedal aj on. „Za polhodinu budeme mať schôdzu celého úradu, na ktorom sa rozdelia úlohy pre najbližšie obdobie. Po nej sa dohodneme na tom, ako budeme pokračovať,“ zmĺkol a otočil sa.
„Mohla by som si aj ja stanovať jednu podmienku?“ rýchlo sa spýtala. Pozrel na ňu takým pohľadom, že hneď dodala: „Alebo skôr prosbu, aby som bola presná.“
„O čo ide konkrétne?“
„Všimla som si, že je tykanie medzi aurormi úplne bežné. Viem, že musí prejsť nejaký čas, kým by sme si my dvaja mohli začať tykať. O to nejde. Všimla som si, že ma voláte aurorka Weasleyová. Áno, je to formálne oslovenie. Už ste mi ale dva razy povedali menom. Mala som vtedy pocit, že mi veríte viac. A vzhľadom k tomu, že máme podnikať určité spoločné kroky by bolo, myslím, dobré, keby ste v tom pokračovali.“
„Takže chcete, aby som vás oslovoval menom,“ prikývol. „Dobre.“
„Ešte niečo,“ zarazila jeho otočku vzad. Spýtavo nadvihol obočie. „Bola by som radšej, keby ste ma volali Ginny.“
„V zložke máte Ginevra,“ stiahol obočie.
„Áno, to je moje celé meno, ale nikto ho nepoužíva. Všetci ma volajú Ginny.“
„Aha,“ uprene sa na ňu díval. A ona statočne odolávala tomu intenzívnemu pohľadu. „V zložke máte Ginevra, budete Ginevra,“ rozhodol dôrazne.
„Ale…“ stiahla obočie. „Neznášam to meno,“ zaprskala nespokojne.
„Prečo?“
„Neviem, proste ho neznášam.“
„Tak sa s mojím oslovovaním budete musieť naučiť žiť,“ mykol plecami a pozrel na hodinky. „Mali by sme ísť do šéfkinej kancelárie,“ zavelil.
On jej nenavrhol oslovovanie menom. Stále bude auror Potter a ona bude Ginevra. Fajn, nespokojne sa zamračila na jeho chrbát, keď ho nasledovala.
Kancelária vedúcej vyšetrovacieho úradu bola skutočne obrovská. Minulý týždeň sa s ňou nestretla. Po tom, čo sa vrátila zo zahraničnej cesty, si vzala dovolenku. Preto ju s metamorfmagičkou zoznámil jej šéf až teraz. Bola o čosi staršia než oni, avšak ani zďaleka nie tak, ako by si predstavovala. Bola to mladá žena, ktorá sa na tento post vyšvihla. Možno svojimi kvalitami alebo skôr preto, lebo tento post nechcel nikto iný.
„Takže vy ste náš nový prírastok do rodiny?“ usmiala sa na ňu šéfka. „Teší ma, dosť som o vás počula.“
„Ja o vás vlastne tiež,“ opätovala jej úsmev.
„Fajn,“ zahihňala sa šéfka. „Volajte ma, prosím, Tonksová. Vždy. Meno Nymphadora z duše nenávidím,“ mierne sa zaškľabila.
„A vy ma volajte Ginny, prosím. Ginevru z duše nenávidím,“ zacerila sa na šéfku a hodila zamračený pohľad na Harryho, ktorý sa tváril nezaujato.
K nejakým rozhovorom sa však nedostali, pretože sa začala kancelária zapĺňať všetkými, momentálne prítomnými aurormi.
„Čo dnes večer?“ šepla Dawn, ktorá sa k nej postavila. A ktorá bola rada, že je Ginny aj po víkende stále partnerkou Harryho Pottera. „Predstavím ti náš bar?“
„Môže byť,“ prikývla mladšia žena.
„Poprosím o pokoj, vážení,“ zavelila do miestnosti Tonksová a tým zarazila všetky diskusie, ktoré sa chystali vypuknúť. Všetci sa dívali na Harryho a Ginny a všetci sa uškŕňali pod nos. Harry nevyzeral vytočený do biela a Ginny sa tiež zdala celkom pokojná, takže to vyzeralo, že zatiaľ vychádzajú. „Áno, aj mňa fascinuje zistenie, že sa Harry možno umúdril a bude rešpektovať odveké aurorské pravidlo,“ zaškľabila sa naňho.
„Som vskutku rád, že vás všetkých šokujem,“ prskol zamračene.
„Poďme ale k tomu hlavnému,“ pokračovala šéfka. „Ako pokračuje sledovanie našej organizácie?“
Aurori jej povedali všetko to, o čom sa dočítala v spisoch na svojej prvej nočnej. Organizácia mala svoje základne po celom Anglicku, ako sa im podarilo zistiť. Zatiaľ sa stále len pripravovala na nejaký útok. Cieľ útoku nepoznali. Vedeli však, kde sa nachádzajú tri skladiská preplnené nebezpečnými a čarovne upravenými výbušninami. Poznali hlavných predstaviteľov tejto organizácie. Stále však tápali, aká veľká môže byť, koľko členov je do nej zapojených. Útok na skladiská zamietli. Mohli by varovať a podozriví by mohli ujsť.
„Navrhoval by som rýchle zatknutie jedného z hlavných,“ ozval sa Harry. Ginny pozorne počúvala všetko, čo kto povedal, zapájať sa zatiaľ neodvažovala. Jej šéf však spôsobil, že sa jej rozprúdila krv v žilách. Možno pôjdu na prvú akciu. „Od neho by sme sa dozvedeli všetko potrebné a potom by sme ho pustili.“
Ginny prekvapene zamrkala. Práve povedali, že nechcú riskovať prezradenie. A on by ho púšťal?
„Možno,“ súhlasila Tonksová a jej prekvapenie sa ešte rozšírilo. „Muselo by však ísť o mimoriadne rýchlu akciu. Premyslenú a naplánovanú.“
„Iste, podujmem sa na to,“ nezaváhal. Vlastne zaváhal. Kútikom oka pozrel na Ginny a povzdychol. „Ja a Ginevra sa na to podujmeme.“ Ginny zalapala po dychu.
„Nikto nepochybuje o tvojich kvalitách, Harry, ale nemyslíš, že vziať so sebou Ginny, ktorá je tu tretí deň, je prinajmenšom riskantné?“ spýtal sa Jay Hayden, ktorý velil tretej jednotke. Ginny sa naňho škaredo zamračila.
„Myslenie bola vždy moja silná stránka, nie tvoja,“ odvetil Harry. „Ak by som náhodou riskoval, riskoval by som ja, nie ty, Jay. Chcem zatknúť šéfa organizácie a Ginevra bude po mojom boku,“ prehlásil pevne a mračiac sa.
Dawn veselo drgla do prekvapenej Ginny. Tonksová sa uškŕňala pod nos. Väčšina aurorov však len civela.
„Čo čumíte?“ zaprskal na nich Harry. „Už sedem rokov sa snažíte s niekým ma spárovať a keď už raz prejavím trocha ústretovosti, tak budete zírať?“
„Ale, nie je to…“
„Nie je, otestoval som ju a vie porovnateľne toľko, koľko vy všetci. Naposledy,“ obrátil sa na Tonksovú. „Potrebujeme zajať šéfa organizácie a potrebujeme získať informácie. A všetci veľmi dobre vieme, že som schopný z neho tie informácie dostať. Takže? Čo bude?“ uprene hľadel na Tonksovú.
„Poznám ťa sedem rokov a vždy si postupoval rozumne. A dnes si dokázal, že vieš postupovať skutočne rozumne vo všetkom,“ mrkla na Ginny. „Nemám námietky. Vy dvaja sa postaráte o šéfa organizácie. A to čo najskôr. Sledovačky pokračujú, je potrebné naplánovať ich rozpis a dvojice. Poďme do práce.“
Niekoľko hodín strávili v sledovacej miestnosti s mapami. Po obede sa vrátili dnu. Nebola osamote so svojím šéfom, ktorý diskutoval s Tonksovou, Frankom a Jayom. Chcela mu poďakovať za prejavenú dôveru a za to, že jej dal šancu. A zastal si ju.
„Nejako som nerozumela tomu, čo sa dialo na schôdzi,“ spustila Ginny, keď od nich odišiel Clark z ich jednotky a ony osameli.
„Harry si ťa oficiálne vzal pod krídla,“ zaškľabila sa jej. „Výborne, netrvalo to ani tak dlho.“
„No, áno. To áno,“ pripustila. „Ale myslela som… Je potrebné neprezradiť sa. A on sem chce privliecť šéfa tej organizácie a vypočuť ho?“
„Vlastne sa to malo spraviť skôr,“ prezradila. „Ibaže sa stále čakalo, že sa dozvieme všetko naším spôsobom. Vieš, prečo je Harry takým kvalitným vyšetrovateľom?“ spýtala sa významne.
Pre veľa vecí, to určite. Teraz ale netušila, čo tým Dawn myslí. Mala taký výraz, že by ju neprekvapilo, keby prehlásila, že Harry je prevtelený Merlin, vie čítať budúcnosť, prevteľovať sa do rastlín a lietať si na mesiac, kedy sa mu zachce. Mykla plecami.
„Všetci ovládame oklumenciu, však? To nás učia na škole. Len veľmi málo ľudí ale ovláda legilimenciu,“ zamrkala.
„Harry vie čítať myšlienky?“ zhrozila sa Ginny a okamžite si siahla na hlavu. Dovolil si špárať sa v jej hlave? Do pekla. Čo tie predstavy o jeho tele? A tie prívlastky, ktoré mu v duchu vymyslela?
„Vie, ale nedes sa,“ zahihňala sa, pretože správne predpokladala, na čo myslí. Nie konkrétne veci, to nemohla. Ale podstata bola rovnaká. „Áno, Harry vie čítať myšlienky, vie upravovať pamäť, takže si dotyčný ani neuvedomí, že sa ho niekto niečo pýtal, alebo že mu upravoval pamäť. Takýmto spôsobom odhalil už niekoľko podozrivých. Ibaže je to preňho veľmi vyčerpávajúce, robí to len v krajných prípadoch. Berie to veľa magických síl a on je potom niekoľko dní na dne. A určite nečíta myšlienky komukoľvek, kdekoľvek a hocikedy. Je férový, nešpáral by sa ti v hlave. Okrem toho by si to vycítila, nie?“
„To je pravda,“ prikývla. Trénovali ich na to, aby cítili snahu o cudzí prienik do mysle a obrnili sa proti tomu. „No ale potom… waw. Predpokladám, že ho to naučil strýko.“
„Možno, ktovie,“ mykla plecami. Obe pozreli na Harryho. V Ginniných očiach stúpol ešte viac. To nedokáže hocikto, naučí sa to len veľmi málo ľudí. A samozrejme je to výhoda.
„Takže zatkneme šéfa, Harry mu vlezie do hlavy, zistí čo potrebujeme, upraví mu pamäť a vrátime ho naspäť. A potom naplánujeme koordinovanú akciu, pri ktorej zneškodníme všetkých členov a zatkneme ich,“ prikývla.
„Správne. Takto to robíme, keď vyčerpáme všetky možnosti. Alebo keď uvážime, že sa už nedá nič viac zistiť. Vtedy nastúpi Harry.“
„Paráda,“ mierne sa pousmiala. Hoci to jej šéfa bude stáť veľa magických síl, elixírmi sa dá v dnešnej dobe napraviť veľa vecí. „A, ehm, ešte niečo by ma zaujímalo,“ nesmelo pokračovala. Dawn sa na ňu dívala s úsmevom a pohľadom ju vyzývala, aby sa pýtala. „Počula som, že vraj Harry pretiahol polovicu ministerstva,“ šepla so začervenaním. Hanbila sa za to, ale jej zvedavosť bola väčšia. A neverila tomu. Potrebovala si svoje úvahy potvrdiť. Dawn sa rozchichotala.
„Pol ministerstva?“ vyprskla.
„Pst, po tichšie,“ mračila sa Ginny a obzerala sa, kto ich začul. Nikto.
„Nie, pol ministerstva nie. Možno si vyšiel s piatimi, šiestimi sekretárkami, ale to je všetko. Možno má vonku nejakú kamarátku, ktorá ho občas poteší, ale to je všetko. Tie reči o tom, že je sukničkár, tie vymysleli závistliví aurori z ostatných oddelení, ktorí sa nepresadili u vyšetrovateľov. A Harryho zásluhou to nebolo,“ zaškľabila sa.
„Aha,“ zhodnotila.
Bolo to dobré zistenie. Ani netušila prečo, ale uľavilo sa jej, keď zistila, že sú to len výmysly. Chlap, ako on, mohol mať pokojne aj desať vzťahov. A prečo nie? Potešilo ju zistenie, že nepreťahuje všetko, čo okolo neho prejde, ako ho predstavil Seamus.
„To je fajn,“ usmiala sa sama pre seba, keď sa Dawn obrátila na Gusa, pretože s ňou chcel hovoriť.
„Niečo vás potešilo, Ginevra?“ ozvalo sa jej za chrbtom. Dobrý pocit bol fuč. Neznášala to meno. A on vedel, že ho neznášala a preto ho bude schválne vyslovovať.
„Áno, auror Potter,“ zdôraznila. „Potešilo ma vaše verejné postavenie sa na moju stranu a prejavenie dôvery v moju osobu,“ usmiala sa.
„Výborne, rád rozdávam radosť,“ zaprskal. „A aby som sa vo svojich prehláseniach nemýlil, mali by sme sa dohodnúť na systéme našich, respektíve vašich tréningov,“ povytiahol obočie.
„Určite áno,“ vyhŕkla nedočkavo.
„Dohodneme sa zajtra. Toto sú súradnice k môjmu domu,“ podal jej kúsok papiera. „Budem vás čakať o ôsmej. Prineste si úbor na cvičenie, nejaké veci na prezlečenie a veci do sprchy. A príliš sa ráno neprejedzte…“