„Samozrejme, že sa na ministerstve novinky šíria závratnou rýchlosťou a mňa mrzí, že sme sa to dozvedeli takto,“ Artur sa ublížene pozrel na svoju dcéru. Padol jej kameň zo srdca. Na verejnosť sa dostali len základné informácie o sériovom vrahovi, ako sa zdalo. Nevraví sa o jeho ďalších možných obetiach. Aspoň, že aurori dokážu v tajnosti udržať dôležité veci. Hoci, dôležité ako pre koho.
„Mali sme služby a riešili sme prípad, otec. Prišli sme čo najskôr sa dalo,“ odvetila ospravedlňujúco a uchopila Harryho ruku do tej svojej. „Tak ale, keď už to viete…“
„Skutočne je to pravda, zlatko?“ spýtala sa Molly potichu. Akoby neverila tomu, čo jej tvrdil jej manžel. „Nehovorila som o tom ani tvojim bratom. Myslela som si, že je to len nejaký šum a ty prídeš a všetko nám vysvetlíš,“ hlesla. Harry zbadal, že sa jej zaliali oči slzami.
„Je to pravda, mami,“ prikývla.
„Skutočne spolu chodíte?“ potrebovala si to ešte raz overiť. Harry strelil pohľadom na Ginny. Takže to najčerstvejšie ešte nevedia.
„No, vlastne…“ vyšlo z nej dívajúc sa na Harryho. Pozrel na svojich budúcich svokrovcov. Budúcich svokrovcov. Musel si to v duchu zopakovať.
„Ono je toho viac,“ ozval sa. „Čiže vlastne ste o nič neprišli, nie?“ pozrel na Ginny. Uškrnula sa.
„Nie, neprišli.“
„Čo sa ešte stalo?“ spýtal sa Artur.
„Pán a pani Weasleyovci,“ spustil Harry oficiálnym tónom. „Rád by som vám oznámil, že som vašu dcéru požiadal o ruku a ona moju žiadosť prijala.“
„Čože to?“ vyhŕkla Molly. Artur zbledol.
„Chodíme spolu neoficiálne už niekoľko mesiacov, mami,“ vysvetľovala Ginny. „Tajili sme to, pred všetkými, vrátane vás. Mrzí nás to, ale naša práca si to vyžadovala. No a pred týždňom sa to akosi prezradilo. A teraz sme zasnúbení. Tak a je to vonku. Čo je na večeru?“ s úsmevom sa vychytila do kuchyne ťahajúc za sebou Harryho.
„Počkaj, nie tak rýchlo, mladá dáma,“ zarazil ju Artur a pristúpil k nej. Nervózne prehltla. Mamka sa z toho šoku spamätá a začne sa tešiť a plánovať, s jej otcom to ale bude ťažšie.
„Ja ho milujem, ocko. A on miluje mňa,“ potichu povedala. Dívali sa do oči a Harrymu prišlo, že majú akýsi svoj tajný jazyk, ktorým sa dorozumievajú.
„Si šťastná?“ spýtal sa rovnako potichu.
„Áno,“ ubezpečila ho s úsmevom.
„To je dobre,“ prikývol spokojne a potom ju objal. Molly sa začala hýbať. Artur potom preniesol pohľad na Harryho. „Dobre teda,“ zamračil sa naňho. „Vezmete sa, v poriadku. Ale upozorňujem na to, mladý muž, že ak bude moja dcéra čo i len minimálne nešťastná, tak budem kašľať na to, aký veľký ste vyšetrovateľ a prerazím vás na polovicu…“
„Otec!“
„A ja vás ubezpečujem, pán Weasley, že chcem toto rovnako veľmi, ako vy,“ vypustil Harry presvedčivo. Artur sa zarazene zamračil. Musel si v hlave preložiť, čo tým mladý auror myslel.
„Aha, dobre teda,“ prikývol napokon a pozrel na manželku, ktorá už aj dýchala. „A ty im nič nepovieš?“
„Deti!“ A potom prišlo k tomu, čoho sa Ginny obávala. Slzy dojatia a objatia, pred ktorými Harry nemal šancu utiecť. Ľutovala ho. Našťastie to trvalo len chvíľu. „Takže moja dcéra sa bude vydávať,“ spokojne hlaholila, keď nakladala každému polievku. „A kedy to bude? Kedy bude svadba? Už ste sa o tom rozprávali?“
Ginny pozrela ospravedlňujúco na Harryho. Ale upozornenie dostal predom. Nemá sa na čo sťažovať.
„Keby záležalo na našich nadriadených, tak o týždeň,“ krivo sa zaškľabila Ginny.
„Aurorské puto,“ prikývol Artur.
„Harryho rodičia boli jedným z troch manželských párov v histórii, ktoré slúžili medzi aurormi,“ prezradila Ginny. „Takže má tie najlepšie referencie,“ zaškľabila sa. Harry jej venoval obdobný úškľabok.
„Takže, kedy bude svadba?“
Celá večera sa niesla v rovnakom duchu. Molly chcela svadbu čo najskôr a Ginny jej to vyhovárala. Artur študoval Harryho a ten pozorne počúval. Nevadil mu Arturov upretý pohľad. Ginny mu rozprávala o ich vzťahu. Mal šesť synov, ale len jedinú dcéru a tú si chcel rozmaznať. Samozrejme sa mu to nepodarilo, ale predchádzal si ju a chcel pre ňu to najlepšie. V tom prípade bude zo svojho zaťa zrejme sklamaný.
„Mám vaše koláče veľmi rád, pani Weasleyová. Sú úžasné,“ povedal, keď sedeli v obývačke pri víne a on s chuťou pojedal dezert. Zaregistroval tlak Ginninej nohy na tej svojej, ale už bolo neskoro.
„Ďakujem,“ Molly sa mierne zapýrila. Vlastne to veľmi dobre vedela. Každé jej jedlo ten chlapec miloval, pretože bolo čarodejnícke. Asi. Alebo teda… „Ginevra a varíš vôbec pánovi Potterovi?“
„Harrymu, prosím,“ zažiadal a uvedomil si svoju chybu. Ginny by radšej počúvala celý večer o svadbe, než desať minút o varení.
„Harrymu,“ pritakala Molly.
„Aj vy, pán Weasley. Som Harry. Nie pán Potter, auror Potter a podobne… som Harry,“ uprene sa naňho díval.
„V poriadku, Harry,“ prikývol Artur. „No a asi by sa patrilo, keď už budeš v rodine, aby si nás oslovoval menom, nie?“ pozrel na svoju manželku. Prikývla.
„A aby si nám tykal, budeš predsa náš siedmy syn,“ usmiala sa naňho Molly.
„Ďakujem,“ opätoval jej úsmev.
„Zvláštne, mne si tykanie navrhol až sme spolu začali chodiť,“ zaškľabila sa naňho vďačná za zmenu témy. „Ako bonus k platu,“ pripomenula ironicky.
„Zaslúžila si si ho,“ nevinne sa pousmial a ona sa uchechtla.
„Neodpovedala si mi ale na otázku.“ Ako sa zdalo, Molly nezabudla. „Varí ti, Harry?“ skúsila si tykanie a šlo to. „Aby si vedel, celý život jej prízvukujem, že je veľmi dôležité naučiť sa variť. Nemám pravdu, Artur? Ale ona nie. Radšej lietala na metle a metala kliatby miesto toho, aby sa učila niečo užitočné. Tak varí ti?“ Ginny pozrela na Harryho. Bola si vedomá jeho pravdovravnosti a úprimnosti. A nech sa deje, čo sa má diať.
„Ale iste,“ prehlásil Harry. Spýtavo sa naňho pozrela. „Dokonca varíme aj spolu. Samozrejme to nie je často, pretože sme boli hlavne v posledných mesiacoch mimoriadne vyťažení, ale trávime v kuchyni veľa času. Nie?“ pozrel s úsmevom na Ginny. Prižmúrila oči.
„Samozrejme, mami, že varím. Z čoho by sme boli živí asi tak?“ pozrela na matku.
„No len aby,“ nepozdávalo sa jej. „A pečie aj koláče?“
„Áno a periem, žehlím a upratujem,“ prevrátila oči. Prosebne pozrela na otca. „No tak, nebudeme predsa preberať náš súkromný život, nie?“
„No, myslím, že má mama právo o tom vedieť,“ tentoraz ju Artur nepodržal. „Ale uznávam, že vaše služby sú náročné. Denné striedajú nočné, máte pohotovosti, preto chápeme, že nie vždy navaríš a potom vám jedlo letaxujeme k Harrymu,“ významne nadvihol obočie. Tak tu je pes zakopaný. Povzdychla.
„Dobre, budem sa snažiť variť častejšie,“ pripustila zahanbene.
„No to dúfam,“ prikývla Molly. „Samozrejme, že keď budete mať veľa práce a nebude čas na varenie, jedlo vám preletaxujeme. Alebo ešte lepšie, prídete na večeru. Ale, Ginevra,“ oslovila svoju dcéru, ktorá k nej zdvihla pohľad. „Už si konečne vezmi k srdcu moje slová. Varenie je dôležité.“
„Ja viem. Máš pravdu,“ zamrmlala. Nemala srdce povedať jej, že ona nikdy nepracovala a hoci sa starala o sedem detí, naučila sa to zvládať. Ona zatiaľ nemala kedy začať sa to riadne učiť. Nemohla čarovať cez prázdniny, kým nemala sedemnásť a tie necelé tri týždne pred siedmym ročníkom bolo málo. A potom to bola aurorská škola a výcvik, zamestnanie a pátranie. Nemala proste čas. Ale bude si ho musieť nájsť.
„No a, keď sme už pri tom letaxe,“ nadhodil Harry. Zvieral Ginninu ruku, pretože musela mať náhle náladu pod psa. Chápal to. A chcel čo najrýchlejšie odvrátiť pozornosť. „Chcel by som vás požiadať o preskúmanie vášho krbu,“ díval sa skôr na Artura.
„Čo je s krbom?“ Molly bola v pohotovosti.
„Nič, je v poriadku. Ale ja si zakladám na maximálnej bezpečnosti a viete, ako to s krbmi chodí.“
„Nie, ako?“ spýtala sa pani domu.
„Čím je viac napojený, tým je jeho bezpečnosť menšia. Nebezpečenstvo nehrozí z tohto domu, ale pri takomto množstve poprepletaných sietí existuje možnosť, že by sa napríklad dvojčatá mohli dostať k Harrymu, aj keby chceli ísť sem,“ vysvetlila Ginny. „A ich krb s tým Harryho nemusí byť spojený.“
„Aha,“ prikývla na znak pochopenia. „Ale to by nemusel byť problém, že by ho navštívili dvojčatá.“
„O dvojčatá im nejde, však?“ Artur sa díval na mladých aurorov. „Má to niečo spoločné s tým sériovým vrahom? Vy ste to vyšetrovali a páchateľa ste odhalili. To viem. A viem aj to, že ho ešte nechytili. Preto tie opatrenia?“
„Áno, aj,“ prikývla Ginny. „Ale ako povedal Harry, zakladá si na bezpečnosti. A teraz, keď som sa k nemu nasťahovala, snaží sa o maximalizovanie mojej bezpečnosti,“ prezradila, aj keď hrozila ďalšia prednáška o nutnosti svadby, keď už žijú spolu. Čo by na to povedal svet, však? Svetu to môže byť akurát tak jedno.
„To je ohľaduplné,“ prikývol Artur uznanlivo s pohľadom na Harryho. „Samozrejme ho preskúmaj a sprav, čo uznáš za nutné,“ privolil. Harry mal povesť najlepšieho vyšetrovateľa súčasnosti, takže jeho mienke veril. Jeho dcéra bola šťastná, s ním. A aj keby bola pravda to, čo sa o ňom kedysi hovorilo, hoci tým slovám veľkú váhu neprikladal, bola to minulosť. Na to dohliadal od chvíle, kedy s ním začala Ginny spolupracovať.
„No moment, aký sériový vrah?“ nepozdávalo sa Molly. Ale aspoň ju netrápilo spolužitie Ginny a Harryho pod jednou strechou. Aspoň zatiaľ.
„Vyšetrovali sme prípad a odhalili páchateľa. Toho teraz stíhajú aurori a tiež muklovská polícia. Nič vážne, mami,“ vysvetlila Ginny. Dívala sa však na prácu Harryho pri krbe. Chápala tie kúzla a taktiež ďalšie, ktoré na krb uvalil. Teraz už bude bezpečné pripojiť ich krb k tomu v Brlohu.
——
„Prečo nemôžu byť moji rodičia aspoň trocha takí, akých máš ty?“ zafrflala o čosi neskôr Ginny, keď už boli v bezpečí vlastného domu. S nabalenou večerou a tiež obedom a kvantom koláčov.
„Vychovali sedem detí. Majú iné priority. A nie sú zlí,“ Harry pozrel na Ginny. „Sú vcelku fajn,“ usmial sa.
„Nevravím, že sú zlí. Akurát by mohli byť aspoň trochu uvoľnení,“ povzdychla. „Ale dobre, keď si myslíš, že sú fajn, tak existuje ešte nádej, že tam budeš chcieť ísť a nechať sa objímať,“ uškrnula sa naňho.
„Pravda, na to si budem musieť zvyknúť,“ súhlasil.
„A klamal si,“ upozornila.
„Ja? Kedy?“ zamračil sa, ale vzápätí mu to došlo. „Neklamal som. Nepýtala sa, ako často varíš. Pýtala sa, či varíš. A to je pravda, aspoň pokusy sú. A tiež varíme spolu. No a v kuchyni trávi celé obyvateľstvo najviac aktívneho času dňa,“ mykol plecami. „Mala sa pýtať konkrétne.“
„Každopádne sa to musím začať učiť,“ vyšlo z nej. „Miesto dvojitej mágie sa budem učiť variť dusené držky,“ zaškľabila sa. Potom zvážnela. „Zajtra sa zastavím v kníhkupectve a kúpim si knihy. Nemôžem byť úplný idiot, nie?“
„Nie si idiot, Ginevra,“ otočil si ju k sebe. „Akurát si nemala čas. Nejako si to rozvrhneme a budeme sa učiť.“
„Ty sa chceš učiť variť?“ prekvapene sa spýtala.
„No a? Tiež môžeš ochorieť. A môžeš byť v práci, keď nebudem ja… niekedy. A v budúcnosti tu budú malí Potterkovia, ktorí budú vyžadovať tvoju pozornosť. Naučiť sa variť môže byť v budúcnosti prospešné. Tak sa to naučím.“
„Si neuveriteľne… logický,“ zaškľabila sa naňho. „A stavím sa, že sa variť naučíš skôr, než ja.“
„Tá možnosť síce existuje, ale je len minimálna. Nemám na to vlohy. Ty máš matku, akú máš. Si vo výhode,“ povedal absolútne samozrejme. Uchechtla sa.
——
Harry sa v noci náhle prebral. Ginny vedľa neho spokojne spala a on vstal, aby zišiel dole. S nevôľou si uvedomil, že sú len tri hodiny v noci. Nezaspí už, to mal vyskúšané. Po každej nočnej more už nezaspal. Teraz ho síce nezobudila nočná mora, len zvláštny sen, ale to nebolo podstatné. Sadol si na pohovku a premýšľal.
V lese za domom už boli trikrát. Vždy pred nočnou, po nočnej a tiež, keď mali voľno. Zatiaľ nenašli nič. Raz vystriedala Gusa Dawn, pretože Gus nemohol a Harry celý deň odrážal jej rýpanie.
Ginevra si skutočne kúpila knihy a čas na pátranie sa im skrátil. Chcela a potrebovala to a on nenamietal. Preto v čase, kedy neboli v práci, dve hodiny obetovali vareniu, alebo skôr pokusom. K prekvapeniu všetko, čo spáchali, bolo jedlé a stráviteľné. S chuťou to bolo horšie, ale aj to sa zlepší.
Teraz ale premýšľal nad tým snom, ktorý sa mu sníval. Mal Reida plnú hlavu a hoci sa venovali zbieraniu dôkazov proti mladým vlkolakom, on sa viac zamestnával susedom a ústiu jeho tunela. A teraz sa mu sníval sen, ktorý sa mu zdal ako skutočný. Ako niečo, čo skutočne zažil. Akoby mu jeho podvedomie dávalo pomôcku, na čo sa upriamiť.
Bol maličký, bol v kuchyni a jeho rodičia sa o niečom rozprávali. Nemohol sa vrhnúť do svojho vedomia a hľadať tam konkrétnu spomienku. S vlastnou hlavou to bolo nemožné. Keď tak činil niekomu inému, svoj mozog mal funkčný. Že ho to potom vyčerpalo, to bolo druhoradé. Nemal ako použiť svoj mozog na skúmanie spomienok vo svojom mozgu. To nešlo.
Preto sa musel sústrediť, aby si spomenul na niečo konkrétne, na čo by sa upriamil a tým vytiahol konkrétnu spomienku. Vtedy nie je potrebné zapojiť mozog na skúmanie. Ibaže čo to mohlo byť. V tom sne musela byť pomôcka a on sa hlboko sústredil, aby si sen vybavil.
A v stave plnej koncentrácie ho našla Ginny. Okamžite pochopila, že by ho nemala vytrhávať z meditačného stavu. Potichu sa vybrala prichystať raňajky.
„Mám to!“ ozval sa jeho výkrik o takmer hodinu neskôr. V obývačke už bolo svetlo a on sa rozhliadol. Našiel ju sedieť v kuchyni a čítať vo svojich nových knihách. Tvárila sa presne tak isto, aký názor mala na obsah kníh.
„Čo máš?“ zvedavo vstala a vrhla zohrievacie kúzlo na kávu, ktorú mu chcela odniesť.
„Sníval sa mi sen z detstva. Vedel som, že je dôležitý. Alebo som skôr tušil. A pochopil som, že si tú spomienku budem musieť vytiahnuť a preskúmať. Ibaže som nevedel, ktorú konkrétne, chápeš?“ v rýchlosti vysvetľoval a vrhol sa ku knižnici, kde mali položenú mysľomisu. Zatiaľ sa k nej nikto z ministerstva nehlásil a on ju nechal doma. „Vybavil som si ten sen. Viem, na čo sa mám sústrediť.“
„A?“
„Mali sme ísť navštíviť Remusa Lupina do sanatória v deň jeho narodenín. A on sa narodil desiateho marca,“ prezradil.
„A to vieš odkiaľ?“
„No, bol priateľom mojich rodičov. Pýtal som sa strýka,“ mierne stiahol obočie a ona sa usmiala. Napriek všetkému prejavil o vlkolaka záujem.
„A ty si myslíš, že budeš schopný vytiahnuť spomienku dieťaťa?“ spýtala sa neisto. „A okrem toho, on mal narodeniny dovtedy trikrát.“
„Iste, ale predsa len, spomienky trojročného, alebo skôr dva a pol ročného dieťaťa sú silnejšie, než spomienky jeden a pol ročného. Nie?“
„U teba asi áno,“ povzdychla. „Moja najstaršia spomienka sa ale spája so spadnutím z rebríka, pretože som sa hrabala v kôlni za bratmi, ktorí ma medzi sebou nechceli a rozbila som si hlavu. Mala som štyri, Harry,“ upozornila. Stiahol obočie.
„No, ako vieme, ja som unikátny. Čiže si môžem pamätať na to, čo sa stalo, keď som mal dva a pol. Každopádne to skúsim,“ a už si mieril prútikom na hlavu.
„Počkaj,“ zarazila ho. Pozrel na ňu. „Nie je to nebezpečné?“ s obavami sa spýtala.
„Neviem. Nemalo by,“ mykol plecami. „Spomienka bude zrejme skreslená, pretože môj mozog vtedy nedokázal spracovať všetky informácie, ale niečo tam môže byť. Niečo som mohol začuť alebo vidieť. Snívalo sa mi o tom. Nie konkrétne, ale podvedomie ma na tento okamih upozornilo. Rozumieš?“
„Jasne,“ rezignovane povzdychla. „Ale pôjdem s tebou.“
„No samozrejme.“
——
Ako sa ukázalo, Harryho mozog vo veku dva a pol roka dokázal spracovávať informácie dostatočne. Ani si neuvedomila, že ju to začalo desiť. Vážne bol unikátny.
V spomienke sedel na deke a staval si detské lego. Jeho vežička nebola síce úhľadná, farby ale sedeli a menili sa v pravidelných a vzorových vrstvách. Dívala sa na maličkého chlapca. Jeho obrovské zelené oči boli plne sústredené, keď ukladal červenú stavebnicu a vrchol vežičky. Usmiala sa. Potom však zdvihol hlavu a ona zbadala jeho rodičov pri kuchynskom stole so šálkami kávy.
„Nemôžeme o tom nikomu povedať, Lil,“ ozval sa James. „Musí to ostať tajomstvom.“
„Niekto ale na to môže prísť. Môže tú legendu zobrať vážne,“ protestovala.
„Ja viem a pripravíme ho dobre . Naučíme ho všetko,“ povedal odhodlane. Na to sa obaja pozreli na svojho syna, ktorý sa na nich díval. A potom sa na svojich rodičov usmial. Lily mu úsmev opätovala.
„Budem postupovať rovnako, ako postupoval môj otec,“ pokračoval James s pohľadom upretým na svojho syna. „Samozrejme mu zanechám odkaz, ktorý si otvorí v správnu chvíľu, ak by sa stalo, že sa nedožijem jeho dospelosti, ako to bolo s mojím otcom. Ale nemôžeme mu tým skaziť detstvo,“ vrátil sa pohľadom k svojej žene. „Môžeme ho učiť byť silným, ale nemôžeme ho tým zaťažiť skôr, než bude mať správny vek. To nie je niečo, čo by zvládlo dieťa,“ dohováral.
„Veď to ja predsa všetko viem,“ povzdychla si Lily. „Chápem, prečo to tvoj otec spravil takto. Keby si sa to dozvedel skôr, nedokázal by si sa s tým vyrovnať. Dvadsaťštyri rokov je už dosť zrelý vek. Ale aj tak, možno, keby sa s tebou porozprával skoršie,“ pozrela naňho. „Nemusel by ti hovoriť o ťarche, ktorá padla na tvoje ramená a ktorá padla aj na Harryho, ale mohol by…“
„Čo, Lily? Vysvetliť mu to? Myslel by som, že je blázon. Stále si myslím, že je toto všetko len bláznovstvo,“ kyslo sa zaškľabil a postavil sa, aby im podal kanvicu s kávou. „Našťastie je tá legenda zapadnutá prachom a nikto sa o ňu nezaujíma.“
„Ale mohol by…“
„Ja viem, Lily,“ vrkol James podráždene. „Prepáč, ja viem, že je to tvoj syn, že máš strach, že si nevedela, do akej rodiny sa vydávaš, že ak by sa o to niekto začal zaujímať, znamenalo by to hrozbu… ale ja som to nevedel a nechcem to takto. Merlinžiaľ sa z toho nevyvlečiem“ znechutene sa otriasol. Pozrel na Harryho. „Keď bude mať dvadsaťštyri, vysvetlím mu to. Poviem mu, akú úlohu majú členovia našej rodiny. A poviem mu aj to, že je dôležité, aby rod Potterov pokračoval. Alebo teda…“ krivo sa pousmial. „Rod Royceov.“
„Ako si povedal, už sa z toho nevyvlečieš. A ani ty, maličký,“ Lily vstala a podišla k Harrymu. Natiahol k nej rúčky a ona si ho vzala do náručia. Pobozkala ho na líce, Harry sa zasmial. „Jediné, čo ma na celej záležitosti aspoň trocha upokojuje je fakt, že viac ako dvetisíc rokov žijete vcelku pokojne,“ pozrela na manžela a podišla k nemu. „Postráž ho, zájdem sa prezliecť a potom pôjdeme zagratulovať Remusovi.“
„Poď ku mne, šampión,“ James si ho vzal a usadil sa s ním za stôl. Harry okamžite siahol po otcovom prútiku, ktorý ležal na stole. James ale sledoval svoju manželku, pokým nezmizla na schodoch. „Počuj, Harry,“ obrátil sa k synovi a jeho prútik mu skoro vypichol oko. „Checht, na toto máš ešte čas,“ vzal mu prútik. Harry naňho ublížene hľadel. „Poviem ti tajomstvo. Narodil si sa do veľmi bláznivej rodiny, vieš? Máš smolu, chlapče. Rovnako ako ju mám ja. Stal si sa totiž strážcom,“ dôležito mu vysvetľoval. Chlapec počúval, alebo len sedel a potichu čušal. „Ale nie takým tým pravým strážcom, aspoň v dnešnej dobe nie. Jedinou tvojou úlohou v živote bude zrejme len žiť v tomto dome a postarať sa o to, aby náš rod žil ďalej. To je všetko. Nezaujímavé, že? Možno by to chcelo pár kliatob, aby táto ťarcha, ktorú máme my dvaja na ramenách, mala nejaký zmysel,“ zazubil sa na syna, ktorý sa na jeho grimase zasmial. „Keď budeš mať dvadsaťštyri, všetko ti vysvetlím. Alebo zanechám odkaz, ktorý som si prednedávnom našiel aj ja v prípade, že by som tu vtedy už nebol. Aby si pochopil súvislosti. Kedysi pradávno, pred mnohými a mnohými rokmi, ktoré dokonca ani ja nespočítam, totiž bojovali proti sebe zlé a dobré magické sily. A čuduj sa svete, náš rod… vtedy to boli Royceovci… bojovali na tej správnej strane. To by nás malo upokojiť, že sme boli tí dobrí, nie?“ povytiahol obočie. Harry stále čušal, ale teraz sa usmial. Akoby vážne chápal, čo mu otec hovorí. Alebo len reagoval na otcov pohľad a jeho grimasy. „Aby si to chápal, Harry. Teraz sa voláme Potterovci, ale za tých dvetisíc rokov sa rodiny poprepletali. Keď budeš mať niekedy dcéru, jedinú dcéru a ona sa vydá, nebude už Potterová, rozumieš? Vezme si nejakého podobného fešáka, ako sme my dvaja a bude sa volať inak. Stále ale v sebe budeme mať krv Royceovcov, ktorí sa pred dvetisíc rokmi postarali o to, aby…“ stíchol. Na schodoch sa objavila Lily.
„Tak čo? Pôjdeme sa premiestniť k sanatóriu?“
„No jasne,“ prikývol a postavil sa aj s Harrym. Zadíval sa synovi do očí. „Ja ti to niekedy vyrozprávam celé, teraz sa však musíme sústrediť na to, aby sme toho tvrdohlavého vlkolaka odhovorili od tej hlúposti ostať trčať v sanatóriu,“ zaškľabil sa a Harry sa zasmial. „Pomôžeš nám?“
„Lemus…“ vyšlo z Harryho.
„Správne,“ James naňho prekvapene pozrel. „Vlkolak sa volá Remus,“ stiahol obočie. „Ty, Lil, ten chlapec musí byť po tebe. Je mimoriadne inteligentný…“
Spomienka dva a pol ročného chlapca sa začala strácať a Harry s Ginny dopadli na pohovku vo svojom dome.
——
„Tak fajn,“ ozval sa Harry po pár sekundách zarazeného mlčania, kedy obaja potrebovali spracovať práve získané informácie z veľmi jasnej spomienky. „Nebudeme rozoberať fakt, že tá spomienka je…“ stiahol obočie.
„Hodná spomienky oveľa staršieho človeka. Možno ani nie dieťaťa,“ doplnila ho dívajúc sa naňho. Pozrel na ňu.
„Tak nejako,“ prikývol. „Možno je to tým, že som spomienky doteraz potláčal, preto sú teraz také jasné. Ale to nie je teraz dôležité.“
„Možno,“ privolila nepresvedčivo.
„Ginevra, nie som netvor. Nemusíš mať strach. Akurát môj mozog funguje trocha inak a podľa mňa to bude podmienené práve tým… strážcovstvom, nech je to čo chce,“ vyprskol.
„Viem, že nie si netvor a tvoja zvláštna mágia určite súvisí s tým všetkým, ale aj tak ma to… zaráža.“
„Desí ťa to,“ opravil ju.
„Prekvapuje, fascinuje a…“
„A desí.“
„Možno,“ zamračila sa naňho. Pokojne sa na ňu díval. Akoby ju mohol desiť? Opomenúc tú skutočnosť, že keď chcel, vedel byť veľmi nebezpečný, v ich súkromných chvíľach bol krotký ako baránok. „Nerozumiem tomu, preto mám z toho rešpekt,“ objasnila. Pousmial sa.
„Dobre, rešpekt,“ súhlasil. A potom stiahol obočie. „Musíme zistiť, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi. Ako to súvisí s rodom Royceov. Čoho konkrétne sú strážcovia a ako to súvisí s Reidom, pretože mám pocit, že presne o toto mu celú dobu ide,“ dedukoval zamračene.
„A čo tie obetné vraždy? Možno mohol tvojich rodičov zavraždiť v minulosti kvôli tomu, ale prečo si vybral obetný spôsob? A prečo pokračoval teraz? Jedine, že by…“ zamyslene naňho pozrela.
„Uhm,“ prikývol na jej úvahu. „Jedine že by to všetko bolo o démonoch. No nič, pátranie po tuneli pôjde bokom a zameriame sa hľadanie tej legendy. Mal som síce dvadsaťštyri rokov pred rokom a pol, ale otec mi nestihol pripraviť odkaz,“ trpko skonštatoval. „Najskôr by sme mali zájsť na ministerstvo, za tou tvojou kamarátkou,“ nadhodil.
„Najskôr by si sa mal najesť,“ upozornila ho. Ona už jedla, ako si spomínal. A hladný z domu nemôže ísť, hoci vedela, že mu na tom nezáleží.
„Dobre, teda,“ poslušne kráčal do kuchyne, kde ho čakali raňajky. Sadol si za stôl a pustil sa do koláča, ktorý sa jej včera podaril upiecť. A bol dobrý. Musela mu odložiť kus na raňajky, pretože by ho inak zjedli celý. A ona dávala prednosť slaným raňajkám.
„No a tvoji rodičia,“ ozvala sa podávajúc mu čerstvú šálku kávy, „boli úžasní,“ s úsmevom zhodnotila. Mala doteraz česť vidieť ich v dvoch spomienkach. Bolo nespravodlivé, že sa im stalo to, čo sa stalo.
„Áno, to boli,“ prikývol s miernym úsmevom. Síce smutným, ale pôsobil vyrovnane pri zmienke o rodičoch. „A toto zrejme bude Gus s Dawn, alebo možno strýko,“ okomentoval zvonček pri dverách.
„Alebo všetci traja. Mali sme ísť predsa o deviatej do lesa,“ pripomenula a šla k dverám. Pozrel na hodiny. Onedlho bude skutočne deväť. Strávil šesť hodín odhaľovaním ďalších otázok k odhaľovaniu. Zaškľabil sa.
„Dobré ráno,“ pozdravili ho prichádzajúci. Skutočne boli všetci traja. Pozrel na strýka.
„Dobré.“
„Ty ešte nie si prichystaný?“ neveril Gus. Predpokladal, že bude od pol deviatej stepovať pred domom a čakať ich, prípadne už bude vrazený v lese.
„Nie, trocha sa zmenili plány,“ prezradil im, keď sa postavil od stola a prešiel za nimi. „Pátranie v lese odpadá. Máme čerstvú stopu, po ktorej sa musíme vydať.“
„Dáte si niekto koláč?“ ponúkla ich Ginny. „Neostalo ho síce veľa, ale je celkom stráviteľný.“
„A piekla si ho sama?“ Dawn sa na ňu uškrnula. Ale odmietli. S Gusom boli dosť sýti.
„Si predstav,“ uchechtla sa významne.
„Ja by som ochutnal, ak smiem,“ Severus sa natiahol za koláčom.
„Vravím, že máme čerstvú stopu,“ zamračil sa na nich Harry. „A vás zaujíma koláč?“ neveril.
„Spravím k tomu koláču kávu alebo čaj a ty im to môžeš zatiaľ vyrozprávať,“ navrhla Ginny mračiac sa naňho.
„Dobrý nápad,“ prikývol Gus a hodil sa do kresla.
„Uhm, je dobrý,“ Severus sa usmial na Ginny. „Čaj by som poprosil.“
Harry musel prevrátiť oči. Ale počkal, kým si všetci poobjednávajú nápoje a posadajú si. A on spustil.
„Aha,“ zhodnotil jeho rozprávanie Gus.
„Tá spomienka,“ ozval sa zamračený Severus. „Je stále v mysľomise?“ ukázal na artefakt na stole, v ktorom víril biely opar. Harry prikývol. Nemal predsa doma vitrínu s fľaštičkami so spomienkami, aby ich ľubovoľne mohol nalievať do mysľomisy. „A môžem si ju prezrieť?“ opatrne skúsil strýko.
„No, asi áno,“ mykol plecami. „Zrejme bude lepšie, keď to budeš počuť priamo,“ súhlasil.
„A my?“ ozval sa Gus. Harry ho prebodol pohľadom.
„Je to súkromná scéna,“ zamračil sa. „Vám bude musieť stačiť reprodukcia.“
„V poriadku,“ Gus zdvihol ruky v obrannej reakcii. „Len som sa pýtal.“
Ginny priniesla všetkým teplé nápoje a prisadla si k Harrymu. Rozhodli sa počkať na Severusa, kým si prezrie spomienku. Harry dúfal, že jeho strýko bude niečomu z toho rozumieť, ale keby to tak bolo, už by to prezradil po jeho prvotnom rozprávaní.
Keď sa napokon Severus vynoril zo spomienky, vyzeral smutne a dojato. Pozeral sa na Harryho zadumaným pohľadom.
„Skoro som už zabudol, ako vyzerali,“ sťažka z neho vyliezlo. Ginny zovrela Harryho dlaň.
„No, ehm, a?“ Harry sa nechcel zdržovať rečami o svojich rodičoch. Chcel začať niečo robiť.
„Netuším, o čom rozprával,“ zavrtel hlavou mysliac tým Jamesa. „Nezdá sa mi, že som niekedy počul o legende, v ktorej by sa hovorilo o strážcoch. Iste, čarodejnícke vojny tu boli takmer vždy, ale toto mi nič nehovorí.“
„Ani vám?“ pozrel na svojich kolegov. Zavrteli hlavou.
„Nie, ale máme na to rovnaký názor, ako vy dvaja,“ vypustila Dawn. „Reid s tým má niečo spoločné. A keď sa jedná o boj medzi dobrom a zlom, poeticky povedané, prečo by nemohlo ísť priamo o démonov?“
„Po Reidovi sa pátra už viac ako dva týždne a zatiaľ žiadna stopa,“ pridal sa Gus. „Pridávam sa k tvojmu názoru. Keď presne pochopíme, o čo mu šlo, prídeme na to, kde je. Pretože rozhodne nejde len o vyvolanie si nejakej temnej Kasadye.“
„Výborne, som rád, že ste dostali rozum,“ zaškľabil sa naňho Harry. „Aspoň niekto, keď je Tonksová taká tvrdohlavá.“
„Tonksová tiež dostáva rozkazy,“ zastala si jej Dawn.
„Ale to je viem,“ podráždene zafŕkal a pozrel na Ginny. „Budeme pokračovať v pátraní po vlkolakoch tak ako doteraz,“ povedal jej. „Reidovi sa budeme venovať vo voľnom čase. Ale keď skončíme s vlkolakmi, budem potrebovať vašu pomoc, aby sme presvedčili Tonksovú a ona nám dala neobmedzený priestor k pátraniu po Reidovi našimi metódami a nespoliehali sa na muklov.“
„Jasne, môžeš s nami rátať,“ prikývol Gus.
„Dobre, teraz bude potrebné vypátrať čokoľvek, čo sa týka Royceovcov a legendy. Ja s Ginevrou zájdeme do ministerskej knižnice, má tam kamarátku, mohla by nám pomôcť. Dnes je v práci, myslím, Clark s Loganom. Chcem, aby ste za nimi zašli a posúrili vyšetrovanie vlkolakov. Chcel by som mať čo najskôr pripravené zatykače, jasné?“
„Jasne.“
„Zájdeme aj pre Seana a Joela, nech sú užitoční,“ navrhla Dawn.
„V poriadku. Bol by som rád, keby toto všetko, aspoň zatiaľ, ostalo len medzi nami. Aspoň pokým nezistíme, kde by mohol byť Reid ukrytý.“
„Spoľahni sa.“
„Fajn, tak do práce,“ pozrel na svojich podriadených.
„No a Harry, keď ešte smiem jednu poznámku,“ otočil sa k nemu Gus. Dawn sa navliekala do kabátu. Harry prikývol. „Si si vedomý toho, že podľa toho sna, keď je to všetko pravda a ty si strážca Merlin vie čoho, budeš sa musieť postarať o to, aby aj po tebe ostal nejaký strážca?“ nadvihol obočie. Dawn sa uchechtla, Severus sa mierne pousmial a Ginny pozrela pobavene na Harryho.
„Samozrejme,“ prikývol Harry absolútne pokojne. „Jasne, s Ginevrou sme sa dohodli, že budeme mať dokonca aj deti. Minimálne jedno, možno dve. Ak sa naučím trpezlivosti, tak aj tri. Ešte nejaká otázka?“ vypustil. Gus sa naňho díval ako na prízrak a Dawn sa chichotala. „V poriadku, tak už padaj,“ vrkol po ňom.
Ešte začul, ako Dawn hovorí Gusovi, že s ním Harry vybabral, keď sa za nimi zavreli dvere. Harry sa otočil k Ginny a strýkovi.
„No a my sa vyberieme na ministerstvo,“ pozrel na Ginny.
„Rád by som šiel s vami,“ nadhodil Severus.
„Aby si ma kontroloval?“ natiahol Harry.
„Zrejme narážaš na tú neštandardnú detskú spomienku,“ prikývol Severus.
„Ginevra sa ma desí.“
„Ale to nie je pravda!“ zamračila sa naňho.
„Nečudujem sa,“ vyriekol Severus dívajúc sa na Harryho. „Nie, strach z teba skutočne nemusíme mať. Podľa legendy stáli Royceovci na dobrej strane. Stali sa strážcami… niečoho, a to preto, aby bol pokoj. Celkom zjavne, keď je dvetisíc rokov pokoj. A keď strážia pokoj, ich mágia musí byť silná. Ale nie nebezpečná, keďže sú na tej správnej strane,“ rečnil a díval sa na Ginny. „Každopádne s tým musí súvisieť jasná spomienka, výbuch mágie v troch rokoch, používanie prútika od siedmich rokov, schopnosť naučiť sa dvojitú mágiu…“ Severus sa tentoraz díval na Harryho. „Popravde, bral som to tak, že si výnimočný po matke a trocha pozmenený negatívnym zážitkom. Ale že za to môže James?“ zavrtel hlavou. „Nikdy mi neprišiel viac, ako len schopný čarodejník.“
„Možno je Harry tým správnym strážcom,“ nadhodila Ginny. „Možno musí byť výnimočnejší a unikátnejší.“
„Možno,“ prikývol jej Severus. „Asi. Možno ide o ďalší stret dobra a zla, kde je Harry na jednej strane a Reid na druhej. Každopádne by som sa chcel okrem pátrania po legende a Royceovcoch venovať aj pátraniu po Reidovcoch. Preto chcem ísť s vami. Nie preto, aby som ťa kontroloval,“ povedal strýko synovcovi.
„Dobre teda,“ súhlasil. „A ja budem rád, keď zastavíme Reida skôr, než k nejakému stretu príde,“ zafrflal podráždene.
——
„Žije vôbec?“ natiahol Severus dívajúc sa na Hermionu Grangerovú, ktorá akoby skamenela. Najskôr jej Ginny predstavila svojho snúbenca, ktorého síce po mene a z videnia poznala, ale keď Ginny vyriekla slovo snúbenec, začala sa tá rozplývať podobne ako Molly, chcela okamžite vidieť snubný prsteň, asi štyrikrát gratulovala obom snúbencom, a pýtala sa, kedy tá sláva vypukne. Ginny videla Harryho podráždený pohľad a tak jej sľúbila spoločný obed, na čo jej kamarátka pripomenula, že už jej jeden obed sľúbila a akosi sa ešte nekonal. Severus sa čudoval, ako dokážu dve ženy trkotať tak dlho vlastne o ničom.
Až musel zasiahnuť Harry a povedal mladej knihovníčke, o čo im vlastne ide. Čo by chceli v jej knižnici nájsť.
No a potom sa to stalo. Hermiona sa zadívala do protiľahlej steny, zamračila sa a mlčala. Takmer desať minút.
„Jasne,“ usmiala sa Ginny. „Len sa snaží spomenúť, či o tom niečo nečítala a ak, tak v akej knihe no a potom aj to, kde ju hľadať. Pri troche šťastia si na tú legendu spomenie a než sa nám dostane kniha do rúk, vyrozpráva nám ju sama,“ hrdo mrkla po kamarátke.
„Nie je možné, aby si pamätala všetko, čo prečíta,“ Harry sa mierne zamračil a so záujmom nazrel do Hermioninej tváre. Sústredenej a napätej.
„Má fotografickú pamäť. Samozrejme si to pamätá. V škole hltala knihy jednu po druhej, čítaním samozrejme, nie jedením a potom nás všetkých rozčuľovala, pretože všetko vedela.“
„A to sa zahrabala tu?“ Severus sa poobzeral okolo seba. Predpokladal by, že niekto taký bystrý si nájde zaujímavejšiu prácu a nebude robiť v knižnici, pre Merlina. Knihovníčku.
„Miluje knihy,“ mykla plecami Ginevra. „Bola Chrabromilčanka. A nie Slizolinčanka, ktorá by bola presvedčená, že musí v živote niečo dokázať, hoci by šla cez mŕtvoly,“ nevinne natiahla. Harry sa uchechtol.
„To bolo kruté,“ Severus sa na ňu dotknuto pozrel. „Ale zapadá to do môjho vzorca. Lily aurorka, slečna Grangerová knihovníčka…“ zavrtel hlavou. „Toľko talentu vyšlo nazmar,“ povzdychol. Harry musel s úsmevom chytiť Ginny pod pažu, pretože sa už zdalo, že sa tí dvaja už znova chytia. Mal ich oboch rád. A hoci to vyzeralo, že sa len hádajú a rýpu do seba vedel, aj napriek svojej chabej orientácii sa v medziľudských vzťahoch, že sa majú radi.
A Ginny skutočne chcela niečo povedať, ale zarazil ju pohyb. Jej kamarátka znova ožila.
„Netuším o akú legendu by mohlo ísť,“ povedala im sklamane. „Samozrejme som neprečítala všetko na svete…“
„Nehovorte,“ vypustil Harry. Bol ale sklamaný rovnako, ak nie viac, ako ona.
„Ale v tom, čo som prečítala, sa podobná legenda nenachádza,“ dodala a mierne sa na Harryho zamračila. „Ale ak existuje skutočne legenda, ktorá by nebola zaznamenaná, tak je to veľký problém,“ dodala zamyslene.
„Hermiona,“ Ginny ju chytila za ruku, pretože predpokladala, že sa jej kamarátka okamžite vrhne do riešenia tohto problému, aj keď netušila, ako by ten problém chcela vyriešiť. „A čo meno Royce? Alebo Reid? Nestretla si sa s nimi?“ spýtala sa s nádejou.
Hermiona sa dívala na Ginny. A na Hermionu sa napäto díval ako Harry, tak aj Severus.
„Myslím, že áno…“