„Dobré ráno,“ pozdravila Ginny Petúniu, keď vstúpila do kuchyne. Žena sedela pri stole so šálkou kávy a vyzerala zadumane. Keď však vstúpilo mladšie dievča, pookriala.
„Dobré. Harry šiel na ministerstvo pre nejakú… zmysľoniečo, neviem čo,“ vysvetľovala. „A vraj vám nahlási dnes voľno a rozdá rozkazy.“
„Mysľomisu,“ vysvetlila žene, ktorú Harry presvedčil, aby uňho aspoň prespala a nevracala sa v noci domov. „Nádobu, do ktorej vleje vaše spomienky a vnorí sa do nich. Jedli ste?“ spýtala sa, keď vzala z dresu sendvič a zamierila do chladničky. Orientovala sa v Harryho dome už celkom dobre.
„Áno, ďakujem. Vnorí… ako vnorí?“ zaujímalo ju.
„Bude môcť vstúpiť do vašich spomienok. Uvidí presne to, ako to vtedy bolo… z vášho uhľa pohľadu. Bude vidieť aj, napríklad, včelu preletieť, keď vám vtedy náhodou prelietala pred tvárou.“
„Aha,“ zamyslene vypustila. Ginny ju nechala premýšľať a hromadila na tanier hŕbu šunky, ešte väčšiu hŕbu syra a zeleninu musela poukladať na ďalší tanier. S vajíčkami sa jej babrať nechcelo. Mala by sa asi naučiť robiť palacinky. Tie by si dala. „To znie desivo,“ ozvala sa Petúnia vo chvíli, kedy si robila druhý sendvič. Každé kúzlo pre ňu muselo byť desivé.
„Je to úplne neškodné, prisahám,“ Ginny sa mierne usmiala. „Videli ste to včera. Nič vám to nespravilo, nič ste necítili.“
„Ostalo mi tam holé miesto,“ prezradila. „Teraz, keď sa na to sústredím tak cítim, že tam nič nie je.“
„Áno, pretože tá spomienka je vo fľaštičke. Harry vám ju vráti, keď ju prezrie.“
„A to sa dá?“
„Kúzlami sa dá skoro všetko.“
„Skutočne desivé,“ vypustila Petúnia. Ginny však v jej hlase začula, že to už vôbec nie je až také desivé. „Lily sa mi to snažila vysvetliť. Dokonca mi chcela ukázať nejaké kúzla, odmietla som však,“ prezrádzala zamračene. „Všetko mi to prišlo také neprirodzené, nenormálne. Rozumiete mi?“
„Budete sa čudovať, ale rozumiem,“ Ginny odložila svoj tretí sendvič. „Obrátene to u niekoho funguje rovnako. Všetko muklovské sa niekomu môže zdať nenormálne.“
„Mukel. Na ten výraz si spomínam.“
„Existuje pár jednotlivcov, ktorí preferujú takzvanú čistú krv,“ pokračovala Ginny. „Odmietajú manželstvá s muklami. A pre čisto muklovské čarodejnícke dieťa majú obzvlášť hanebný výraz.“ Petúnia si spomenula.
„Humusák,“ vyšlo z Petúnie. Ginny na ňu prekvapene pozrela. „To je to niečo, čo sa mi Lily snažila vysvetliť. Ona bola pre niektorých humusáčkou. Rozčuľovalo ju to. Preto sa stala aurorkou, aj keď sa viac hodila na nejaké intelektuálnejšie povolanie,“ Petúnia sa mierne pousmiala. „A zobrala si čistokrvného. Jamesa. Priznávam, že on ma desil tiež. Ale nie desil nejakým hrozným spôsobom. Bol príliš veselý, taký vetroplach, stále musel niečo robiť, zo všetkého si robil žarty. Zdal sa mi nezodpovedným. Nehodil sa mi na otca môjho synovca. Ale miloval ho. A keď sa k nemu ešte pridal ten jeho kamarát… Sirius sa myslím volal, to z nich bola nešťastná už aj Lily,“ usmiala sa pri tej spomienke.
Ginny ani nedýchala. Nechcela nejakým neuváženým nádychom prerušiť tok ženiných spomienok. Petúnia mala svoju sestru skutočne rada. Ich nezhody vznikli kvôli čarovnému svetu. A musela mať rada aj Harryho. Ibaže zasiahol jej manžel. Možno by sa to neskôr všetko vyriešilo, ibaže v tú istú noc, kedy priviedla Harryho naspäť, zasiahol vrah.
„Skúste si s Harrym k sebe nájsť cestu,“ ozvala sa po chvíli. Petúnia na ňu rýchlo pozrela. „On by potreboval niektoré tieto informácie o svojich rodičoch. Jeho strýko nie je príliš stavaný na tento druh rozhovorov.“
„Jeho strýko? Harry nemá strýka.“
„Severus Snape. Harry ho nazýva strýkom, pretože ho vychoval. Keď sa to vtedy stalo, nikto sa k Harrymu nehlásil. Prišiel on a vzal ho k sebe. Vychoval ho spolu s manželkou. Osvojili si ho muklovskou cestou, aby ho úrady neumiestnili do detského domova, ale stále je to Harry Potter a oni sú strýko a teta.“
„Ach, bože,“ hlesla Petúnia a zachvela sa. „Ja som sa po tom incidente o nich nezaujímala. Po čase mi niekto povedal, že boli zabití, ale čo sa stalo s Harrym, to som netušila. Myslela som si presne to, že je v nejakom detskom domove. Alebo tiež mŕtvy. A nestarala som sa o to, vtedy to tak chcel Vernon. A ja som si postupom času na tú myšlienku zvykla,“ pozrela sa na Ginny. Mladá aurorka na nej videla znechutenie zo seba samej. „Nikto sa k nemu nehlásil,“ šepla takmer nečujne. „Ale on by aj tak nemohol vyrastať u nás.“
„Ja viem. Váš manžel,“ prikývla Ginny. „Možno sa to bude dať napraviť. Časom, keď si obaja zvyknete na myšlienku, že skutočne ste.“
„Ale nebude,“ zavrtela hlavou Petúnia. „Harry je čarodejník. To ma bude vždy… odrádzať.“
„Lily bola tiež čarodejnica,“ upozornila ju Ginny. „A Harry je jej syn.“
Petúnia sa zadívala na mladé dievča, na ktorej bolo vidieť, že by si práve toto želala. Ich svet ju však stále desil. Skúsila to, keď žila Lily. Ibaže to bolo niečo úplne iné. Harryho prakticky nepoznala, hoci to bol synovec. Možno ho mala kedysi rada, prešlo však dvadsaťdva rokov a to je príliš dlhá doba.
„Nemusí používať prútik,“ pokračovala Ginevra. „To, čo sa stalo vtedy, nedokázal ovplyvniť. Ako som spomínala, stáva sa to malým deťom, hoci o čosi neskôr. Teraz je už dospelý a zaručujem vám, že sme úplne normálni ľudia. Veci okolo nás nevybuchujú a nelietajú, keď to sami nechceme. A vy by ste sa mohli len pokojne rozprávať,“ skúšala ďalej.
„Ja neviem.“ Ale presne tak to bolo s Lily. A Jamesom, keď sa s ním stretla. Ich dom bol normálny, oni sa správali normálne, všetko bolo vcelku normálne ak zabudla na fakt, že sú vlastne nenormálni.
„A váš manžel by o tom nemusel vedieť,“ kula železo, kým bolo horúce.
„Spravil scénu, keď ste odišli,“ upozornila nič nehovoriacim výrazom. „Bol by radšej, keby bol Harry mŕtvy tak, ako jeho rodičia.“
„To sme si domysleli,“ prikývla. „Má smolu.“ Petúnia sa napriek všetkému mierne pousmiala.
„Skutočne si myslím, že toho času už ubehlo príliš. Už je neskoro. A okrem toho si nemyslím, že by Harry mal záujem o nejaké stretnutia, alebo čo.“
„Harry nevie, čo je preňho dobré,“ Ginny sa stále nevzdávala. „Iste, nevedeli ste o sebe. Alebo teda on nevedel o vás. A skutočne, ak by záležalo len na ňom, nechal by veci tak, ako sú. Nepatríte do jeho sveta. Ale to by sa mohlo zmeniť. Ja si myslím, že ak by bol obojstranný záujem, tak existuje možnosť na… no, minimálne na niekoľko stretnutí. A potom by sa uvidelo, čo ďalej.“ Petúnia ju pozorne študovala.
„Milujete ho asi priveľmi,“ skonštatovala. Vlastne ich tu našla večer spolu, čiže niečo medzi nimi bolo. Teraz ale zistila viac. „Nezáleží to na mne,“ pokračovala tichým hlasom. „Nechám tu svoje telefónne číslo. Bude mi musieť prinajmenšom vrátiť spomienku. Tak nejako to funguje, nie?“ spýtala sa. Ginny prikývla. „Ak bude chcieť, nech zavolá. Doobeda, vtedy je Vernon v práci. A ostatné… sa uvidí.“
„Vy by ste tú myšlienku ale nezavrhovali, nemám pravdu?“ Ginny stále dobiedzala. Tak nejako vycítila, že Petúnia do defenzívy už neprejde.
„Stále sa s tým musím vysporiadať,“ pozrela na dychtivé dievča. „Možno. Vy dvaja mi až príliš pripomínate Lily a Jamesa. A preto vás Vernon nesmie nikdy vidieť, rozumiete?“
„Nebude nám to prekážať,“ mykla plecami. Petúnia chcela niečo povedať, no potom sa len usmiala.
„Musím ísť. Bude desať. Harry hovoril, že sa bude ponáhľať, ale zrejme ho niečo zdržalo. A ja mám pred sebou štyri hodiny cesty. Zrejme aj viac, v noci nasnežilo. A môj manžel sa má vrátiť.“
„Rozumiem. Dobre,“ prikývla Ginny. „Nechcete si aspoň spraviť pár sendvičov na cestu?“ ponúkla.
„Mám vám ich zjesť?“ usmiala sa Petúnia. Ginny pozrela na balenie sendvičov, z ktorého ujedla riadnu porciu. Mierne sčervenela. „Nie, ďakujem. Skutočne už musím vyraziť, ak mám prísť domov pred Vernonom.“
To už si na seba navliekala kabát a omotávala sa šálom. Ginny na seba v rýchlosti tiež niečo nahádzala, aby ju šla aspoň odprevadiť.
Petúnia mala pravdu. V noci nasnežilo. Nie veľa, ale predsa. Cesty už síce boli odhrnuté, ale na jej aute bolo niekoľko centimetrov snehu. Na aute, ktoré bolo zaparkované na ich príjazdovej ceste, na ktorej zrejme nikdy neparkovalo auto. Harry ho nemal a pochybovala, že by ho mali niekedy jeho rodičia. Petúnia sa mračila. Úprava auta jej zaberie určitý čas.
„Môžem niečo skúsiť?“ spýtala sa Ginny neisto. To už Petúnia držala v ruke metličku. „Nenaľakajte sa ale, prosím,“ upozornila, keď vytiahla prútik. Petúnii sa zúžili zreničky a o krok ustúpila.
Dívala sa, ako mladé dievča vrhlo na auto kúzlo. Ani nestihla zaprotestovať. Muselo to byť asi nejaké zahrievacie kúzlo, pretože sneh sa začal topiť a stekať z auta. Za pár sekúnd na ňom nebolo ani jedinej vločky. Mohla si to dovoliť. Godricova úžľabina bola čisto čarodejnícka dedina, napriek tomu Ginny najskôr skontrolovala situáciu, než začala čarovať. Na ulici nebolo nikoho. Až na ich suseda Alfreda, ktorý si chodník upravoval muklovským spôsobom.
„Kúzla sú väčšinou užitočné, viete?“ Ginny pozrela na Petúniu. „A praktické. Uľahčujú život.“
„No, teda…“ Petúnia našla stratený dych. „Toto bolo užitočné, to nepopieram.“ Nadýchla sa a vydýchla a potom strelila pohľadom po okolí, či si toho niekto nevšimol. „Nie je to ten sused… Alfred, myslím, ktorý tu vtedy býval?“ spýtala sa s pohľadom na starého pána s lopatou v ruke. Zatiaľ si ich nevšimol.
„Býva tu odjakživa,“ Ginny stiahla obočie a pozrela z Alfreda na Petúniu. „Poznáte ho?“
„Áno,“ prikývla. „Občas sme prehodili pár viet, keď som tu bola,“ venovala Ginny úsmev. „Ďakujem. Za to auto. A tiež za rozhovor. Harry má asi šťastie, že vás má,“ vypustila takmer smutne. Ona nemá vôbec šťastie, to jej došlo pri spomienke na mrožovitého tučniaka pána Dursleyho.
Za pár chvíľ sa dívala, ako auto Petúnie Dursleyovej cúva z príjazdovej cesty a rozbieha sa do Surrey. Mala z toho zmiešané pocity. Harry zrejme nebude chcieť nikdy nič a Petúnia sa tej myšlienky desí, ale skutočne si myslela, že by Harry potreboval bližší kontakt so svojou minulosťou, aby z nej mal aj niečo pozitívne. A ona sa postará o to, aby navštívil ako Petúniu, tak aj Remusa Lupina.
Otočila sa k domu, keď zbadala Alfreda opierajúceho sa o lopatu, ako ju pozoruje.
„Dobré ráno, aurorka!“ zvolal veselo. „Ako sa zdá, tak sa dostavila zima v celej svojej paráde.“
„Prečo to vlastne nerobíte prútikom?“ spýtala sa odkazujúc tým na lopatu.
„Človek sa musí udržiavať vo forme,“ odvetil s úsmevom. „V mojom veku mi ostala už len takáto činnosť.“
„Aha,“ prikývla. Vždy sa pýšila tým, že nemala problém s kýmkoľvek hovoriť o čomkoľvek a to kedykoľvek. S Alfredom Reidom, to ale nebolo také jednoduché. Vídaval ich, musel o nich vedieť, párkrát s nim konverzovala, prednedávnom bol podozrivý z vrážd. A mala z neho pocit, že vždy vedel viac, než dával najavo. Proste auror. Našťastie neaktívny a diskrétny, ako jej raz s úškrnom oznámil. Neisto sa usmiala. „No, my to zrejme spravíme prútikmi,“ zahrala presvedčivejší úsmev.
Čakala, že sa Alfred spýta na Petúniu. Musel vidieť minimálne auto. Bola ale presvedčená, že musel vidieť aj ich dve pri aute. On sa na ňu len mlčky díval a usmieval. Znervóznela a radšej vošla do domu.
——
Harry sa pôvodne chcel na ministerstve len otočiť a rýchlo sa vrátiť domov. Vedel, že sa Petúnia o desiatej bude musieť vrátiť domov, preto chcel vziať mysľomisu, pristaviť si niekoho z ich jednotky a nahlásiť Tonksovej na ten deň voľno. Hoci mal stále voľné ruky, čo sa týkalo vyšetrovania a mohol si koordinovať prácu, ako uznal za vhodné. A Ginevru nechal doma. Bolo zbytočné, aby chodili obaja a bolo potrebné, aby s Petúniou niekto ostal.
Avšak najskôr ho pristavil Frank Longbottom. Potom musel vypĺňať hromadu povolení, keď si chcel odniesť z ministerstva čarovný predmet. Potom musel vysvetľovať Tonksovej, prečo si vlastne odnáša čarodejný predmet z ministerstva a vypočuť si kázanie k jeho vypočúvaniu Kingsleyho, ktorý sa už stihol sťažovať.
Musel si odchytiť Gusa a všetko mu porozprávať, vydať rozkazy ohľadne ďalšieho postupu a aspoň v rýchlosti prezradiť, ako vypočúval Kingsleyho. Ani sa nenazdal a tri hodiny ubehli ako voda a on si uvedomil, že Petúniu už nezastihne. A pripustil, že mu to ani snáď nevadí.
Petúnia si presne nedokázala spomenúť na okolnosti, za ktorých prišlo k dohode o tom, že si Harryho vezme na víkend k sebe. Vedela, že boli u Potterových, ale či tam ešte niekto bol, to si nedokázala vybaviť. Aj obsah rozhovoru im mohol mnohé napovedať. Preto Harry netrpezlivo vlial jej spomienku do mysľomisy.
„Pôjdeme tam obaja,“ zahlásil dívajúc sa na Ginny. Na to, že uvidí svoju matku, vyzeral pokojne a vôbec nie nervózne. Ona bola zrejme nervóznejšia viac. Nikdy vychádzku do spomienok neabsolvovala a okolnosti boli dosť nezvyčajné.
„Dobre,“ privolila, aby ho chytila za ruku a obaja sa ponorili do priezračnej tekutiny, ktorá ich vtiahla dnu.
——
Ocitli sa na dvore za domom. Na tom istom, aký poznala v súčasnosti, len s tým rozdielom, že tam Harryho mama v tej dobe pestovala byliny, ktoré poznala z hodín elixírov a aj obyčajné muklovské kvety. Pozrela na Harryho, vyzeral napäto. Za dreveným stolom na terase sedeli dve ženy.
Jeho matka bola rovnako krásna, ako na fotografii. Mladšia verzia Petúnie nevyzerala tak upäto a schátralo, ako v súčasnosti. A na tráve sa hrali trojročný Harry so svojím bratancom, ktorý bol síce rovnako starý, ale takmer raz taký objemný. Malý Harry bol nádherné dieťa, ako zhodnotila. Nečudovala sa, že z neho vyrástol pekný chlap. Nedokázala odtrhnúť pohľad od dieťaťa, ktoré sa na niečom smialo.
„Čo sa tam deje?“ Začula pýtať sa Petúniu a obrátila sa k ženám. Videla, ako Harry skúma okolie a ako sa obracia za zvukmi, ktoré sa ozývali z domu. Bol to smiech. Dosť hlasný a veselý.
„To je James s Austinom Pearcym,“ vysvetľovala Lily. „Mali by riešiť jeden zo svojich prípadov, ale zrejme znova ostane len pri… mali by,“ zdôraznila s úsmevom.
„Hádam len neriešia všetky prípady takto,“ nepozdávalo sa Petúnii. Lily sa zasmiala zvonivým smiechom, až Ginny prebehli po chrbte zimomriavky. Vnútri sa smial Harryho otec. Vonku sa smiala jeho matka. Na tráve sa smial on sám. Prečo sa to muselo všetko tak pokaziť? Pozrela na Harryho, zamračene sa sústredil.
„Jeden z neistých, otcov partner, keď bola mama mimo službu,“ reagoval na jej pohľad. To vedela. „Aj on mal vtedy voľno. Sústreď sa na to, či sa nepriblížil, aby niečo začul. Ja sa budem venovať okoliu,“ vydal rozkaz.
Nebolo to však jednoduché. Mohli sa zdržiavať na celom dvore, možno by mohli vojsť do domu, ibaže to, čo mohli skúmať, čo sa vlastne skutočne vtedy odohralo, mohli vidieť len z pohľadu Petúnie. Na čo sa práve sústredila, to sa rozjasnilo, ostatné bolo akoby v hmle. Nejasné a zastreté. Bolo to tam, v jej spomienkach to bolo prítomné, ale jej oči to nevideli.
„Dosť prípadov vyriešia práve takto,“ upozornila Lily. „Ja som ti to kedysi vravela, Pety,“ pokračovala Lily so šibalským úsmevom. „Mohla som ťa zoznámiť s nejakým aurorom,“ pripomenula jej s uchechtnutím. Petúnia na ňu rýchlo pozrela.
„Veľmi vtipné, sestrička. Ja som spokojná, ďakujem. Nemám rada tých… aurorov.“
„Si spokojná, no dobre,“ privolila neskrývajúc nesúhlas. „A prečo nie? Tvoj manžel zarába slušné peniaze, Dudley je zdravý chlapec a určite z neho vyrastie silný muž, ktorý ti bude oporou v tvojom… spokojnom živote,“ zarýpala už výrazne. Až sa Ginny divila, kde nabrala toľkú odvahu.
„Nemáš rada Vernona,“ prikývla Petúnia.
„Mám ho presne tak isto rada, ako máš ty rada Jamesa,“ upozornila. Ginny sa musela uškrnúť.
„Ale…“ Petúnia rýchlo pozrela na svoju sestru, ktorá sa len usmievala. Zavrtela hlavou. „Si niekedy skutočne nemožná,“ odfrkla a pohľadom skontrolovala deti. Práve sa hrali s autíčkami. Videla, ako Dudley vytrhol Harrymu z ruky modré autíčko a ako sa Harry naňho ublížene zadíval. Čakala by krik a hašterenie. Harry si však pokojne zobral žlté autíčko a pokračoval v hre. Ginny sa usmiala.
„Ale aj tak ma miluješ,“ vyšlo z Lily zmierlivo.
„Si moja sestra, samozrejme, že ťa milujem.“
„A miluješ aj Harryho, takže to pre mňa spravíš.“
Petúnia pozrela na Lily. V dome sa znova ozval smiech. Ginny sa zdržiavala pri dvoch ženách. Poodchýlené dvere na verandu mala v dohľade, nič sa tam však nehýbalo.
„Pety, máme štvrté výročie,“ Lily sa nahla a chytila svoju sestru za ruku. „Materská sa mi za chvíľu skončí, za pár dní bude mať Harry tri roky a ako poznám seba a Jamesa, tak si na seba nenájdeme čas. Harry pôjde do škôlky, ja pôjdem do práce a znova budeme v jednom kolotoči. A ja strašne túžim stráviť so svojím manželom aspoň dva dni sama. Chcem ho prekvapiť. Šokovať ho na dva dni prázdnym domom. Chápeš?“ zadívala sa na svoju sestru.
„Na to si mala myslieť, než ste si spravili dieťa,“ upozornila ju mierne káravo. Lily sa zasmiala.
„A veríš, že chcem zapracovať na ďalšom?“
„Verím,“ prikývla staršia sestra. Neprestávala sa dívať na tú mladšiu. „Vernon ďalšie dieťa nechce,“ prezradila. Lily prevrátila oči. A Ginny chápala prečo to spravila. Harryho matka sa jej pozdávala čoraz viac. „Dobre teda. Keď dnes James odíde do práce, vezmem Harryho k nám,“ jej pohľad sa sústredil na chlapcov. „A priveziem ho v nedeľu podvečer. Užite si to, robte všetky tie veci, ktoré sa v súkromí dejú,“ vypustila so sebazaprením. Lily sa rozosmiala.
„Nebuď puritánka, Pety,“ jemne ju plesla po ramene. „Akoby ste s Vernonom nerobili to isté. Hoci, pri predstave Vernona, asi robíte to iste len na sviatky,“ vypustila. Ginny sa zasmiala už nahlas. Harry ju prebodol pohľadom. Ospravedlňujúco po ňom fľochla.
„Prestaň, Lil,“ zamračila sa na ňu Petúnia. Nehnevala sa, ako sa zdalo. Zrejme bola na podobné poznámky zvyknutá. „No a… nehrozí niečo, však?“ s obavami sa spýtala.
„Na to je ešte skoro,“ odvetila Lily a tentoraz sa ona zadívala na svojho syna. S takou láskou, až Ginny bodlo pri srdci. „Mágia sa zvykne prejavovať až po šiestom roku. Harry je ešte príliš maličký.“
„To som rada. Nechcela by som, aby…“
„Kedy svojmu manželovi povieš pravdu?“ vyprskla Lily. „My nie sme všivaví a ani nemáme nákazlivú chorobu, pre Merlina. Akurát ovládame niečo viac.“
„Niečím viac by som to nenazvala.“
„Jasne, sme nenormálni,“ zaškľabila sa Lily. „Ale vieš čo? Je mi to vlastne jedno. Nech sa k tomu tvoj manžel postaví hocako, záleží mi len na tebe a Dudleym.“
„Ale nezáleží,“ tentoraz to bola Petúnia, ktorá sa usmiala. Lily ju prebodla očami.
„Máš pravdu, zrejme budem do konca života veriť v zmúdrenie tvojho manžela.“
„Presne tak,“ Petúnia sa zatvárila víťazne. „Ja mu to raz poviem, sľubujem. Len k tomu musí byť príležitosť.“
Ginny sledovala dianie za ženami ďalších pár chvíľ, keď sa v jej zornom uhle niečo pohlo. Zo šoku takmer odpadla, než jej došlo, že to skutočne nie je Harry.
„Milé dámy, nerád vám to oznamujem… ale opúšťame vás.“ Na verandu vošiel James a v závese mal Austina, svojho partnera.
„To už je toľko hodín?“ spýtala sa Lily a otočila sa k manželovi, ktorý sa sklonil, aby ju letmo pobozkal. Ginny pozrela na dospelého Harryho. Nech by bol profesionálom ako hrom, tentoraz len fascinovane stál a díval sa na svojich rodičov.
„Nie je, ale chceme zájsť ešte pred službou s Moodym overiť… ale to je jedno, nebudeme vás tým zaťažovať,“ zasmial sa a vykročil k svojmu synovi, ktorého vzal do náručia. Malý Harry vypískol a rozosmial sa. James sa s ním zatočil. „A môj šampión dá na svoju mamu pozor, kým budem v práci. Nemám pravdu?“
„Samozrejme, ocko,“ sľúbil maličký Harry. Ginny sa tisli do očí slzy. „A keď prídeš, zalietame si?“
„Pst, to nemusí mama vedieť,“ James stíšil hlas a pozrel na ženy. Lily sa pobavene usmiala, Petúnia bola príliš vážna. „Budeme to musieť spraviť nejako nenápadne. Rozumieš?“
„Jasne, tak ako minule…“
„Dobre, už ticho, lebo povieš niečo, čo budem zrejme ľutovať,“ zasmial sa James a zložil Harryho na zem. „Čo sa to vlastne hráte, chalani?“ spýtal sa a postrapatil Dudleyho po hlave.
„Parkujeme autá,“ prezradil Dudley.
„Búrame autá,“ ozrejmil Harry.
„Najprv ich zaparkujeme a potom zbúrame,“ ozrejmil Dudley a pozrel na strýka Jamesa. „Ako budete lietať?“
„Do čerta,“ zakliala Petúnia. Dudley si všimol poznámku, ktorú by mohol reprodukovať doma pred svojím otcom.
„Ako lietadlá!“ vykríkol maličký Harry a vyskočil zo zeme. Roztiahol ruky a s hlasným vŕŕŕ sa rozbehol po dvore. Potom akože pristál vedľa Dudleyho.
„To nie je lietanie,“ múdro zavrtel hlavou Dudley a venoval sa autám. Ginny videla, ako sa maličký Harry pozrel na otca a usmial sa. A James mu úsmev opätoval. Tajomstvo bolo uchované.
„Veľmi inteligentný chlapík,“ pochválil Harryho výkon Austin Pearce. „Náš svet je ochránený,“ mrkol na Petúniu, ktorá ho prebodla podráždeným pohľadom. Takže tento problém nebol len súkromný.
„Aby si sa ty do toho nezamontoval,“ zamračila sa naňho Petúnia. A Austin sa len uškrnul.
„To bolo o chlp hipogrifa,“ zazubil sa James, keď k nim pristúpil. „Ešteže sme dali Harrymu podrobnú inštruktáž, ako sa správať v prítomnosti svojho bratanca,“ s výčitkou pozrel na Petúniu. Mierne sčervenela.
„Ešteže je inteligentný po svojej matke,“ opravil ho Austin.
„Čo myslel Harry tou poznámkou, že to máte spraviť ako minule?“ nepozdávalo sa Lily. James sa zatváril nevinne.
„Chlapi môžu mať svoje tajomstvá, nie?“
„Môžu, ale nie, ak ide o zdravie môjho syna,“ neprestávala sa mračiť.
„To je už ale hodín!“ James pozrel na svoje neexistujúce hodinky. „Musíme už ísť. Potom ti to vysvetlím. Poďme,“ štuchol škľabiaceho sa Austina. „Majte sa tu dobre a správajte sa slušne!“ ešte zvolal a potom obaja zmizli v dome.
Ginny pozrela na dospelého Harryho. Možno si myslel, že si dokáže spomienku prezrieť profesionálne, že je dosť silným, aby vzal svojich rodičov pokojne. Opak bol však pravdou. Stál tam neschopný pohybu a ona vedela, že prvý raz zo spomienky nezistia nič. Nebolo to možné. Bolo to príliš bolestivé pre ňu. Preňho to muselo byť mučivé a kruté.
O pár chvíľ po Jamesovom odchode sa ženy zdvihli, aby si zavolali synov a vošli do domu. Aj v dome bolo všetko tak, ako to poznala, hoci nábytok bol iný. Harry celý dom nechal v pôvodnom stave, aspoň čo sa rozloženia a typu nábytku týkalo, hoci on si obstaral nové veci.
Ako sa ukázalo, Lily mala pripravené veci pre Harryho na tri dni. Nepochybovala o tom, že si ho Petúnia k sebe vezme a Harry sa vôbec nebránil. Skôr naopak. Mal radosť a veselo s Dudleym štebotali a plánovali, čo budú robiť.
„Dobre, tak si to teda užite,“ povedala Petúnia. Chlapci boli usadení v sedačkách vzadu v aute a ona sa lúčila s Lily. Ginny pevne zvierala Harrymu ruku.
„Ďakujem, Pety. Budem sa ti revanšovať. Ak sa rozhodnete s Vernonom zapracovať na ďalšom dieťati, Dudley bude u nás,“ mierne sa pousmiala, aby sa nahla do auta. „A ty, zbojník, poslúchaj tetu Petúniu, aj strýka Vernona. A nebite sa s Dudleym,“ vtisla mu bozk na líce. A Harryho malé rúčky sa omotali okolo jej krku a vypýtal si ešte tri bozky, než sa rozlúčili.
Ginny musela prehltnúť slzy a keď pozrela na Harryho, videla, že ho ten smútok premohol. Spomienka začala blednúť, keď sa Petúniino auto vzďaľovalo, až nezostalo nič a oni vypadli z mysľomisy späť do Harryho súčasnej obývačky.
——
Strávili v mysľomise vyše hodiny. A ďalšiu polhodinu sedeli na gauči a Ginny zvierala Harryho, ktorého to všetko premohlo a plakal jej v náručí. Auror Potter, ktorého spoznala pred takmer siedmymi mesiacmi, bol v nenávratne. Miesto neho tam bol zlomený muž.
„Myslel som si, že to zvládnem,“ prezradil, keď sa od nej napokon odtiahol. Prestal plakať, jeho smútok bol však hmatateľný. „Nezvládol som to. Nezistil som nič, nevedel som sa sústrediť. Pôjdem tam ale ešte raz, alebo aj desať ráz, ak to bude potrebné. Niekde tam niečo musí byť, čo nám pomôže.“
„Dobre,“ prikývla a vtisla mu bozk na pery. „A ja tam pôjdem tiež, samozrejme. Nezvládol by to nikto na svete. Boli ste úžasná rodina,“ šepla. Pousmial sa a jej sa uľavilo.
„To boli, to je pravda. Spomenul som si na pár okamihov,“ prezrádzal tichým hlasom. „Všetko, čo sa do tej noci stalo, som potlačil. Ale teraz si na niečo spomínam,“ pokračoval s úsmevom. „Spomínam si na rodičov, viem, že som chodil k tete a bratancovi, dokonca si spomínam, že sme chodili za Remusom,“ pozrel jej do očí. „Ako som na to všetko mohol zabudnúť?“
„Určite zapracoval šok. To, čo sa ti stalo tú noc…“ hlesla ešte tichšie, než on, „samozrejme muselo zapôsobiť. A ten šok spôsobil, že si všetko vytesnil zo svojej mysle.“
„Áno. A všetko sa pokazilo. Ja som sa smial,“ mierne sa uchechtol.
„Bol si nádherné dieťa a tvoji rodičia boli absolútne úžasní. Hlavne tvoja matka sa mi páčila,“ usmiala sa. Zdalo sa, že sa z toho dostával a uvoľňoval sa.
„To som si všimol,“ usmial sa. „A… zdá sa, že som predsa len lietal na metle,“ zamrkal. „A asi som to mal rád.“
„O tom nepochybuj,“ uchechtla sa. „No ale, na svoj vek si bol… výnimočný,“ mierne stiahla obočie. „Mágia sa u teba prejavila až príliš skoro a bol si bystrejší, než obyčajné trojročné dieťa. To, ako si okamžite zareagoval, aby si zakryl svoje prerieknutie ohľadom lietania…“ zavrtela hlavou. Pozrela mu do očí. „Tak by nemalo reagovať dieťa v tvojom veku.“
„Drahá Ginevra, kedy si konečne priznáš, že ja som jednoducho špeciálny a unikátny exemplár, ktorému niet na svete rovného?“ natiahol samoľúbo. Musela sa rozosmiať. „Každopádne to vysvetľuje, prečo som mohol čarovať od siedmich rokov,“ dodal už vážnejšie.
„Asi áno. No a,“ opatrne sa naňho pozrela. „Zvládneš to druhý raz?“ spýtala sa. Odvetil jej úsmevom a to jej stačilo. Spadol jej kameň zo srdca.
„Zvládnem. Ale najprv sa poďme naobedovať. Hlavne ty to zrejme veľmi potrebuješ,“ zaškľabil sa na jej žalúdok, ktorý sa práve v tej chvíli ozval a dožadoval sa pozornosti. „Potom nás čaká veľa práce.“
——
Ibaže ani druhá návšteva spomienky, ktorú absolvovali po zjedení objednaného jedla, nebola úplne profesionálna. Harry už bol síce vyrovnaný a zmierený, jeho pohľad i tak stále priťahovala matka, otec i on sám. Boli skutočne šťastná rodina. A chceli ďalšie dieťa. Keby sa všetko nepokazilo, Harry by vyrastal šťastne a spokojne a mal by nielen rodičov, ktorí ho milovali a ktorých miloval aj on, ale mohol mať minimálne jedného súrodenca.
Ginny si po tretej návšteve spomienky bola stopercentne istá, že rozhovor dvoch žien z domu vypočuť nemohol nik. Zmenila svoje postavenie, aby videla dvere na verandu aj z opačnej strany. Petúnia sa pri riešení osudného víkendu dívala na Lily a jej pohľad smeroval k dverám. Avšak Ginny nezbadala nielen žiadnu postavu, ale ani tieň, ktorý by naznačil, že tam niekto stojí. A okrem toho, keď sa dve ženy vonku rozprávali, v dome sa pochechtával James s Austinom.
Harry to mal o poznanie ťažšie. Petúniine oči občas padli na hranice záhrady, vtedy bol obraz najzreteľnejší a najčistejší. Ak sa však nedívala priamo, po čase bledol. Nestratil sa, ale nebol jasný a zreteľný.
Ten deň prezreli spomienku dohromady päťkrát. Posledné dva pokusy sa už aj Ginny zameriavala na dianie na okolí. Zatrhla však Harrymu šiestu návštevu mysľomisy. Nielenže bola pokročilá večerná hodina, bola aj unavená a stavila by sa, že to aj Harryho vyčerpávalo rovnako. Hoci bol Harry nespokojný, podvolil sa.
——
„Ránko,“ zahlaholil Sean, keď sa na ďalší deň ráno stretli všetci v Harryho kancelárii. Mal v pláne vziať si znova voľno a študovať spomienku, ale s jednotkou sa stretnúť musel. Ginevra prichádzala spolu s ostatnými, oficiálne prišla z vlastného bytu. Harrymu napadla myšlienka, či mu ešte vôbec záleží na nejakom stupídnom odhalení, keď môže byť všetkému za štyri dni koniec.
„Dobré,“ odvetil Harry. „Poďme na to. Nebudem sa pýtať, čo ste zistili pri preverovaní aurorov. Nemá to zmysel.“
„Prečo?“ vyzvedal Gus. „Dozvedel si sa niečo konkrétne?“ Spozorneli všetci.
„Meno vraha zatiaľ nemáme,“ Harry stiahol obočie. „Avšak… moja mama sa tajne dohodla s tetou, že ja budem na víkend preč. Môj otec o ničom nevedel, čiže nemohol v práci rozprávať. V ten deň bol v dome otcov dočasný partner, Austin Pearce. K verande sa ale nepriblížil. Musí byť niečo pri hraniciach pozemku, čo by nám odhalilo páchateľa. Ale je to dosť zložité,“ zamračil sa.
„Vieme ako to je so spomienkami,“ ozvala sa Dawn. „Môžeme v spomienke počuť, že nám niekto šepká do ucha, ale keď ho nemáme v zornom uhle, je nemožné ho vidieť.“
„Ak si ho predtým aspoň na moment nezahliadla,“ doplnil Clark. „Vtedy je tam tá myšlienka, že tam dotyčný je.“
„Správne, ale nejasná a skreslená,“ pritakal aj Joel.
„No, je jedno, akým spôsobom fungujú spomienky. Dôležité je, že aurorov môžeme z okruhu podozrivých vylúčiť,“ stopol ich rozbor Harry.
„A nás to práve teraz začalo baviť,“ zaškľabil sa Sean.
„Na čo sa sústrediť teraz?“ rýchlo sa spýtal Logan, aby Harrymu nenapadlo Seana prekliať. Nevyzeral však príliš nebezpečne.
„Beriem si ešte dnes voľno,“ zahlásil Harry. „Ginevra, Gus a Dawn pôjdu so mnou. Všetci štyria skúsime z tej spomienky niečo vydolovať. Je to dosť náročné, na nešťastie. Niekto tam musel byť, aby vypočul ten rozhovor a spoliehal sa na to, že ja budem u tety.“
„A keď náhodou tvoja mama práve toto nespomenula niekde inde?“ nadhodil Clark. „Čo ja viem? V obchode, napríklad. U liečiteľa. Nejakej inej kamarátke?“ Sean prikývol, že by to tak mohlo byť.
„Neprišla mi ako nejaká tárajka, ktorá by kdekade roztrubovala svoje plány,“ zaprotestoval pokojným hlasom. „Samozrejme, tá možnosť tu je. Ale radšej sa spoliehajme na tú spomienku. V opačnom prípade by bol koniec pátrania,“ mierne sa zamračil.
„Tak potom jedine ten tvoj sused,“ nadhodil Logan. „Mohol vypočuť ten rozhovor. Býva predsa vedľa. To by mohla byť chyba, ktorú spravil v minulosti.“ Ginny sa nadýchla a vydýchla. Nemohla spomenúť, že ho Petúnia poznala. Musela by vysvetľovať, čo robila s Petúniou o desiatej ráno v Harryho dome, keď Harry doma nebol.
„Nad tým som už tiež uvažoval,“ priznal Harry.
„Ale pri posledných vraždách predsa nevyšiel z domu,“ namietla Dawn. „Neexistuje spôsob, akým by opustil dom bez toho, aby sme o tom vedeli. Zaistili sme si to a tie kúzla fungovali.“
„To je pravda,“ privolil Logan. „Ale aj tak… z druhej strany Harryho domu nie je nič. Len les. Vzadu tiež nič a vpredu cesta. Keď sa tam niekto skrýval, aby vypočul rozhovor, musel zo záhrady suseda.“
„Alebo z lesa, napríklad,“ nedala sa Dawn. „Čo ty vieš, kto sa tam mohol skrývať?“
„Srnec alebo možno krtko,“ zasmial sa Sean.
„Nemyslím, že by bol čas na žarty, Sean,“ zamračil sa naňho Harry. Jeho napomenutie bolo neočakávane pokojné.
„Pardon, no…“
„Niekedy si hlupák, vieš o tom?“ nepozdávalo sa Dawn. Sean prevrátil oči.
„V lese mohol byť skrytý samozrejme ktokoľvek. Na nešťastie bola Petúnia otočená lesu chrbtom. Tá spomienka je priveľmi skreslená a preto pôjde Gus a Dawn so mnou a Ginevrou. Ostatní… no, momentálne vám nemám dať aké rozkazy, tak sa zamerajte znova na skúmanie predchádzajúcich vrážd.“
——
Pokým Gus s Dawn pozorovali dianie za pozemkom, kde bol les, Harry sa spolu s Ginny zamerali na plot medzi susednými záhradami.
Rovnako, ako Ginny deň predtým, aj oni menili miesta, kde stáli, aby mohli vidieť plot z rôznych uhlov a zbadať to niečo, čo sa tam zjavilo, ale Petúnia si to neuvedomila, napriek tomu to jej podvedomie zachytilo. Keď sa vracali do spomienky už tretí krát, Harry to zbadal. Uvidel pohyb za jedným z kríkov. A priblížil sa k plotu.
Medzi pozemkami bol obyčajný plot a niekoľko kríkov, ktoré Lily čarovne upravovala. Teraz rástli, ako sa im zachcelo, aspoň na Harryho strane pozemku. Nebolo to však podstatné. Harry sa sústredil do miest, kde zbadal pohyb. A bolo to jednoznačné. Vraha síce nevidel, na to bol skrytý dostatočne, ale zreteľne videl nohu skrývajúceho sa muža, ktorý počúval rozhovor dvoch sestier.
——
„Musel to byť jedine Reid,“ prehlásil Gus.
Po oznámení Harryho poznatku sa vrhli do spomienky aj štvrtý raz a všetci sa sústredili na krík, kde sa skrýval stalker. Bol skrytý dobre, respektíve Petúniino podvedomie nepostrehlo nič viac. Nebolo veľa jasných pohľadov na plot. Najviac sa sústredila na deti a svoju sestru.
„Znova opakujem, že nevyšiel z domu,“ pripomenula Dawn niečo, čo pripomínať vážne nemusela.
„Nikto iný by to ale nemal byť,“ Ginny bola na Gusovej strane. „Alfred Reid prakticky nevychádza z domu, ako sme zistili. Je to starý pán, ktorý zrejme nemá na práci nič iné, len špehovať. Myslím, že by veľmi dobre vedel, keby mu niekto vliezol na pozemok práve vtedy, keď si dve ženy vykladali svoj plán,“ predložila svoju úvahu a pozrela na zamračeného Harryho.
„Malo by to tak byť,“ prikývol Harry. „Merlinžiaľ. Nikdy som uňho nikoho nevidel. Gus, zájdi prosím za Tonksovou nech vydá zatykač. A povolenie k domovej prehliadke.“
„Rozkaz,“ prikývol a víťazne pozrel na Dawn.
„Dobre, fajn! Rezignujem. Povedzte mi ale jednu jedinú možnosť, ako mohol previezť naše kúzla?“ spýtala sa Harryho a Ginny. Gus už bol na ceste na ministerstvo.
„Čo ja viem? Možno je to skutočne animág a premieňa sa na vtáka,“ mykla plecami Ginny. Harry vyzeral sklamane.
„Ale blbosť,“ sykla Dawn.
„Veď on nám to povie, keď ho zavrieme,“ Harry podišiel k oknu a díval sa na dom Alfreda Reida. Je možné, že by ho celé roky vodil za nos? Stále tomu nechcel veriť. A dôkazy predsa len neboli jednoznačné.
——
„Tak toto je ale sila,“ hlesol Gus.
Pätnásť minút po odchode z Harryho domu už netrpezlivo prešľapoval pred stolom Tonksovej, ktorej povedal zrýchlenú verziu toho, čo sa udialo a potom čakal, kým vystaví potrebné dokumenty. O ďalších pätnásť minút mal skompletizovanú ich jednotku, aby sa preniesli k Harrymu domov. A o ďalších desať minút už obkľučovali dom Alfreda Reida.
Nikto neotváral ani po naliehavých výzvach. Na to, že bol starý pán skoro stále doma, práve v tejto chvíli, ako na potvoru, nebol. Preto na nič nečakali a vtrhli dnu. To, čo predtým skúmali kúzlami a neodhalili nič, teraz bolo odhalené samé od seba. Silné kúzlo, ktoré vybabralo aj s kúzlami aurorov krylo padacie dvere do pivnice. Respektíve krylo miestnosť v samotnej pivnici.
Všetko klapalo ako malo. Obsadili a skontrolovali dom, zo všadiaľ hlásili čisto, až sa vybrali preskúmať pivnicu. Ibaže to, čo tam našli, presiahlo ich očakávania. Alfred Reid bol jednoznačne ich vrah.
Na okrúhlom stolíku stáli tri horiace sviece, okolo ktorých boli uviazané pramene vlasov, zrejme mŕtvych obetí. Nie hrubé, aby to bolo pri prehliadke zavraždených viditeľné. Jemný tenký pramienok vlasov. A pred sviečkami boli fotografie objímajúcich sa párov. Harry s ťažkosťami spoznal, že ide o páry, ktoré Reid zavraždil.
To však nebolo to, čo Harryho šokovalo. Pozrel na Ginny. Bola bledá a dívala sa do stredu stola, kde bola nehoriaca sviečka, na ktorej bol pramienok vlasov a pred sviečkou bola fotka objímajúceho sa páru pred Harryho domom. A Harry ju na tej fotke bozkával. Možno trikrát za tú dobu sa stalo, že sa pobozkali vonku. A Reid si ich vyčíhal.
Na fotku sa dívali všetci.