Ginny sa dívala na Harryho. Stačilo jej pár sekúnd aby pochopila, že je momentálne niekde úplne inde. Toto sa stalo v dome jeho rodičov. Toto videl ako dieťa. Šok, ktorý jej spôsobil pohľad na miesto činu, vystriedali obavy a strach.
„Vezmem ho preč,“ povedala Gusovi a Dawn. Tým muselo byť tiež jasné, že Harry je úplne mimo. „Auror Potter,“ oslovila ho. Nevnímal ju, len sa díval na miesto činu a zhlboka dýchal. „Poďte so mnou,“ snažila sa ho odtiahnuť z domu.
„Zvládneš to?“ Dawn bola pri nej a pozorovala Harryho.
„Neviem.“
„Pomôžem ti.“
Obe ho uchopili pod ramená a ťahali. Nakoniec sa podvolil. Neprítomne ich nasledoval von, kde ho opreli o dom a on sa zviezol k zemi.
„Harry, no tak!“ Dawn už po ňom skríkla. A vrazila mu facky na obe líca. Až potom sa zdalo, že sa pomaly preberá z toho niečoho, do čoho upadol. Pozrel na obe ženy a stiahol obočie.
„Ste v poriadku?“ Ginny sa naňho starostlivo dívala. Najradšej by ho objala, ale to bolo nemožné.
„Čo sa stalo?“ pribehli k nim Sean s Joelom. Ustarane sa dívali na Harryho a spýtavo pozreli na Dawn.
„Harry mal nejaký…“ chcela im to vysvetliť.
„Vypadnite! Všetci a hneď!“ skríkol po nich nahnevane. Stále sa poriadne nespamätal, uvedomoval si však, že jeho váhanie si jeho podriadení všimli. Hanbil sa. V prvom momente si myslel, že sa pomočí. To síce ustál, ale ten prvotný šok bol neuveriteľný. Srdce mu neuveriteľne tĺklo a cítil, že sa chveje.
„Harry…“
„Nerozumeli ste mi?“ zabil pohľadom Seana. „Bežte do domu a vyšetrujte. Okamžite, to je rozkaz!“ štekol naštvane. Joel okamžite zaspätkoval a obracal sa preč. Sean naňho chvíľu hľadel, potom ho však nasledoval.
„Harry…“
„Dawn, bež preč,“ dôrazne po nej vrkol. „Žiadne otázky, žiadne komentáre. To, čo sa stalo, ostane medzi nami. Ja za chvíľu prídem.“
„Mal by si…“
„Vypadni,“ zavrčal. Dawn pozrela na Ginny, potom znova na Harryho, a so zavrtením hlavy odkráčala. Ginny chcela odísť po jeho prvom výkriku, ale zvieral jej ruku v tej svojej. Zúfalo sa na ňu pozrel, keď osameli.
„Toto si videl ako malý, však?“ šepla potichu. Prikývol.
„Potrebujem pár minút,“ zhlboka dýchal. „Nehovorme o tom, dobre?“ pozrel jej do očí. „Upokojím sa a keď tam pôjdem, budem už vedieť, čo čakať.“
„Harry, bol si úplne mimo. Si si istý, že to chceš absolvovať?“ s obavami naňho hľadela. Znova prikývol. „Vydesil si ma. Chcela by som ťa objať.“
„Teraz nie,“ zavrtel hlavou. Určite nie. „Vydesil som sám seba. Bolo to takéto isté, spravil to ten istý,“ mrmlal sám pre seba. „Dostanem ho,“ sťažka sa staval na nohy. Podoprela ho. Cítila, že sa celý chveje. Stále nebol úplne v poriadku a už sa hrabal dnu.
„Počkaj ešte pár minút, kým sa úplne neupokojíš,“ zarazila ho. Pozrel na ňu takmer protestne, ale potom sa podvolil.
Skutočne potreboval ďalšie minúty k tomu, aby sa z toho spamätal. Keď napokon vstúpil do domu, už vedel, čo uvidí a chladne vydával rozkazy. Jeho kolegovia naňho síce pokukovali, ale ani jeden sa to neodvažoval komentovať. Zavrčal po nich, že budú ticho a oni to akceptovali. Videli, že je už znova sám sebou a pochopili, prečo zaváhal.
„Ja a Ginevra. A k nám Gus a Dawn, my sa stávame hlavnými vyšetrovateľmi. Každý z nás štyroch môže vydávať rozkazy a úlohy ostatným. Nech to každý akceptuje,“ pozrel na aurorov. Prikývli. „Fajn, Joel a Sean, vy zájdete za tým muklom, ktorý volal na políciu a vytiahnete z neho všetko. Tu sme skončili,“ zamračene sa otočil k dverám. „Ostatné preberieme v úrade,“ vŕkol ešte od dverí. Zrejme mu to bude musieť povoliť Tonksová, ale ona mu to povolí.
„A máme ho späť,“ Dawn sa mierne zaškľabila. „Vážne už vyzeral, že sa umúdril,“ pozrela na Ginny. „Hovoril niečo?“ vyzvedala. Chlapi zahladzovali miesto činu. Mali nasnímané všetky maličkosti, pozbierali všetky prípadné stopy, prehľadali celý dom. Strávili tam dlhé štyri hodiny. Napokon sa Ginny podarilo zvyknúť si aj na ten smrad.
„Potvrdil to. Toto sa stalo jeho rodičom. Do detailu. Povedal, že sa o tom nebude baviť a my máme byť ticho.“
„A budeme,“ prikývla. „Aj chlapci,“ mávla za seba.
„Bude vám to trvať dlho, Ginevra?“ Vo dverách sa zjavil podráždený Harry a prebodol svoju partnerku pohľadom. Začula, ako si Dawn povzdychla, ale poslúchla svojho šéfa. Premiestnili sa na ministerstvo, aby predali prvotné informácie Tonksovej.
„Chcem to vyšetrovať,“ oznámil jej bez okolkov. Tonksová sa naňho opatrne dívala. „Nepôjde o nejakú osobnú zaangažovanosť.“
„Ale pôjde,“ prerušila ho.
„Možno,“ vŕkol o čosi krotkejšie. „Chcem sa tomu naplno venovať. Ak ide o skutočne identického páchateľa, ja na to prídem.“
„Tomu verím,“ prikývla a pozrela na Ginny. „Aký na to máte názor vy?“
„Ja?“ udivene sa spýtala. Budú akceptovať jej názor?
„Áno, vy. Ste Harryho partnerka, mali by ste ho poznať najlepšie z nás všetkých. Uznávam, že sa poznáte zhruba štyri mesiace, počula som však, že váš výcvik berie veľmi zodpovedne. Čiže ho musíte poznať najlepšie z nás všetkých,“ mierne sa pousmiala. „Zvládne to?“
„Je najlepší vyšetrovateľ,“ mykla plecami. „Je to profesionál,“ znova mykla plecami. „A dokáže sa odosobniť. A hlavne bude mať mimoriadny záujem o to, aby sa to objasnilo,“ tretí krát mykla plecami. Harry ani brvou nepohol.
„Takže si myslíte, že by mal byť hlavným vyšetrovateľom?“
Bude ho to bolieť, bude mu to všetko pripomínať. To vedela. Nedovolí však, aby ho to zničilo. Pretože ten pocit z neho mala. Akoby sa vrátil o štyri mesiace späť.
„Áno,“ prikývla.
„Dobre teda. Harry, je to tvoj prípad. Samozrejme váš, Ginny. O každom kroku chcem byť informovaná.“
„Samozrejme,“ prikývol Harry a obrátil sa k odchodu. Kútikom oka pozrel na Ginny a tá ho nasledovala.
——
„Dobre, vážení,“ ozval sa Harry od svojho stola, keď sa po niekoľkých hodinách stretol so svojimi asistentami. S Ginny, Dawn a Gusom. „Všetkým je jasné, že nám začína nepretržitá služba. Dawn, ty budeš naša spojka s Tonksovou. Budeš ju pravidelne informovať,“ pozrel na ňu. Prikývla. „Tak si to zhrňme. Čo máme?“
„Skoro nič,“ zaškľabil sa Gus. „Obeťami sú mladí manželia. Obaja mali dvadsaťpäť. On pracoval v kníhkupectve v Rokville, ona v továrni na výrobu habitov. Bezdetní, bezúhonní, skvelí susedia. Ich sused, ktorý volal na políciu, začul buchot a lomoz. Zatarasil sa doma a telefonoval. Povedal im o zábleskoch, sprvu mu neverili. Potom sa Henry postaral o to, aby na to policajti zabudli. Vypočuli sme suseda, skutočne videl záblesky a počul hluk, zatarasil sa však doma a nepátral po tom. Nevidel nikoho prichádzať, nič nepočul a potom bol skrytý,“ mykol plecami. „Joel so Seanom preverujú obete, ich vzťahy, dlhy, prípadných nepriateľov, Logan s Tomom sú stále na tej ulici a vypytujú sa ľudí, zajtra budú pokračovať.“
„Dobre,“ prikývol Harry. „Neexistuje, aby si nik nič nevšimol. Určite tam musí byť nejaká stará pani, ktorá celý deň monitoruje dianie vonku. Nech sa pýtajú na čokoľvek podozrivé. Autá, obšmietajúcich sa ľudí, čokoľvek, čo sa líši od bežného diania. Je jasné, že sa tam premiestnil, ale musel si najprv vytipovať obete. Nemohol sa len premiestniť a vraždiť.“
„Jasne,“ prikývol Gus.
„Dnes by sme mohli vyvolať všetky snímky,“ pozrel na Dawn.
„Vezmem so sebou Ginny, aspoň sa zaučí,“ navrhla.
„Dobre,“ súhlasil Harry. „Ja zájdem do archívu a vytiahnem odtiaľ spis Potterových,“ zamračene vypustil. Všetci traja sa na seba pozreli. „Nerobte z toho drámu, som v poriadku,“ odmenil ich podráždeným zavrčaním. „Možno by sa mohol nájsť niekto, kto by sa zameral na to, aby v archíve našiel podobný prípad…“
„Biela ruža?“ spýtala sa Ginny.
„Dobrý názov pre akciu,“ zaškľabil sa nasilu. „Ale áno, čokoľvek, kde sa zjavila biela ruža. To je poznávacím znamením páchateľa.“
„Zajtra tam vyšlem aspoň dvoch chlapcov,“ prikývol Gus.
„Nemyslím si, že by sme sa mali zameriavať na spojitosť vraha s obeťami. Tam spojitosť nebude,“ Harry si pretrel tvár.
„Vyzerá to buď na fanatika, šialenca, alebo uctievača nejakého kultu,“ nadhodila Ginny.
„Áno, to bola teória aj pred dvadsiatimi dvoma rokmi,“ súhlasil Harry. „Že by to mohli byť vraždy v mene čiernej mágie.“
„Vyvolanie temných síl?“ Dawn nadvihla obočie. „Ale to obetiam väčšinou chýba nejaký orgán a tu to vyzerá, že im nevzal ani kvapku krvi. Telá ešte prezrieme, ale aj tak. Nikde nebolo ani žiadne znamenie, len tá ruža.“
„Možno,“ prikývol Harry. „Možno existuje niečo, o čom nevieme,“ zdvihol hlavu.
„Mohla by som sa na to pozrieť,“ navrhla Ginny. „Prezrieť knižnicu. Na ministerstve sú uschované výtlačky všetkých dostupných kníh súčasnosti, aj minulosti a pracuje tam moja kamarátka.“
„Dobre,“ Harry znova prikývol. „Má niekto ešte nejaký návrh?“ pozrel na prítomných. Nikto sa nehlásil. „Fajn, takže… Dawn, ty máš na starosti Tonksovú. Spolu s Ginevrou vyvoláte ešte dnes snímky. Potom máte padla. Zajtra sa Ginevra pozrie do knižnice. Gus, ty povedieš vypočúvanie prípadných svedkov na tej ulici. Dawn, ty zajtra pôjdeš do archívu spolu s dvoma chlapcami. A ja,“ stiahol obočie. „Ja vám budem pri všetkom asistovať, ako sa bude dať. A pôjdem sa porozprávať s momentálne jedinými svedkami dnešnej vraždy a aj tej v minulosti. A dohliadnem na obhliadky tiel.“
„Nechceš použiť legilimenciu, že nie?“ zamračila sa naňho Dawn.
„Nie, nechcem.“
„Ešte by som navrhoval nájsť niekoho, kto nám sem bude nosiť jedlo,“ zaškľabil sa Gus.
„Výborný nápad, kde by sme boli bez tvojho puntičkárstva,“ zaškľabil sa naňho Harry.
„Hladní a v prdeli,“ uškrnul sa. Dawn mrkla na Ginny. Vyzeralo to, že sa Harry skutočne umúdril.
——
„Preberali ste to na škole, však?“ spýtala sa Dawn, keď spolu s Ginny vošli do malej miestnosti za monitorovacou miestnosťou, v ktorej našli Franka a predali mu čerstvé novinky.
„Áno, dokonca som si to raz vyskúšala,“ prikývla a dívala sa, ako Dawn zo svojho prútika doluje snímky, ktoré urobila snímacím kúzlom a ďalším kúzlom ich prenáša na pergamen. „Úžasné.“
„V tomto sme tu dobrí len ja, Gordon a Luke,“ uškrnula sa. „V každej jednotke niekto, kto má na starosti snímacie kúzla. Dosť otravné, pretože je pri tom najviac roboty,“ zaškľabila sa. „Strávime tu minimálne tri hodiny.“
„Môžem si to vyskúšať aj ja?“ prosebne na ňu pozrela. Dawn sa usmiala.
„Určite, ale teraz nie. Pri najbližšej možnej príležitosti si spravíš snímky aj ty a potom ich spolu vyvoláme, dobre? Harryho by zrejme trafil šľak, keby sme to teraz pomrvili,“ povedala a pokračovala v práci.
„Asi áno,“ prikývla. Určite by ho trafilo, keby pokazili nejakú snímku.
„Ostaneš spať tu? Alebo pôjdeš domov?“ spýtala sa popri činnosti. Ginny sledovala každý jej pohyb, aby sa jej zafixoval do hlavy. Pravdou ale bolo, že aj k tomuto potreboval mať človek talent.
„Asi pôjdem domov a hneď ráno sa vrátim,“ odvetila. Najradšej by ostala. Harry určite ostane. A bude tu zrejme dovtedy, kedy prípad nevyriešia. Nemohla si to ale dovoliť.
„Možno by bolo lepšie, keby si nabudúce ostala. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Je to pohodlnejšie. A Gus nám jedlo zoženie,“ uchechtla sa.
„Uhm, uvažovala som aj nad touto možnosťou,“ prikývla.
Skutočne strávili v maličkej miestnosti tri hodiny a postupne sa na pergamenoch objavovali obrázky z miesta činu. Ponúkla sa, že ich šéfovi odnesie do kancelárie, ale Harry tam nebol. Zrejme bol zavretý v archíve a sám sa podujal niečo do rána pohľadať. S povzdychom položila pergameny na stôl a rozhodla sa zájsť domov aspoň sa prespať. Bol to veľmi vyčerpávajúci deň a vedela, že tých dní bude ešte veľa.
——
Ginny prišla ráno do práce už o pol siedmej. Dolámaná a nevyspatá. Ani výdatné tréningy od Harryho ju nevyťažili toľko, koľko včerajšie psychické vyčerpanie. Pozdravila tých pár aurorov, ktorí boli na úrade. Nikoho z ich jednotky nestretla. Náhlila sa do kancelárie s čerstvými koláčmi a kávou, ibaže jej predpoklady sa naplnili. Harry tam nebol, na stole boli porozkladané snímky z miesta činu. S povzdychom položila koláče, keď našla odkaz, že má ísť do knižnice a že ju neskôr nájde.
A tak sa tam vybrala. Skutočne tam pracovala jej kamarátka z Rokfortu.
„Ahoj, ty aj žiješ?“ prekvapene na ňu pozrela Hermiona Grangerová a jemne ju objala. Zvedavo si ju obzerala. Nevideli sa niekoľko rokov.
„Evidentne,“ natiahla s úškrnom. „Potrebujem sa tu poobzerať. Potrebujem knihy, všetky ktoré tu máte, o kultoch, obetných vraždách, sektách, obetovaní temným silám, možno aj vyvolávaním temných síl…“ opatrne pozrela na Hermionu. Tá sa na ňu uprene dívala.
„Áno, už mi došlo, kde vlastne pracuješ,“ znechutene sa striasla. „Niečo sa stalo? Niečo…“
„Nemôžem sa vyjadrovať priamo k prípadu,“ zarazila jej vyzvedanie. Vždy bola zvedavá a vedela všetko o knihách. A tu prakticky vládla.
„Uhm,“ prikývla Hermiona. „Takže sa niečo stalo a ty k tomu potrebuješ tie knihy, aby si niečo našla,“ znova prikývla. „Ale to je vzrušujúce,“ vyhŕkla nadšene.
„Možno,“ Ginny mykla plecami. Pochybovala, že by sa to Hermione zdalo vzrušujúce, keby videla to, čo ona včera. „Ty vieš o každej knihe, ktorá a tu nachádza. Potrebujem, aby si mi pomohla.“
„Jasne. Určite áno. Poďme. Dáš si kávu?“
Hermiona jej skutočne dokázala pomôcť. Vedela, aké knihy v obrovskej knižnici sú a kde ich hľadať. Ibaže prvotná Ginnina radosť sa po chvíli menila na zdesenie, keď pri nej končilo stále viac a viac kníh. Už si myslela, že by to mohlo byť všetko, Hermiona si však náhle spomenula, že by jej mohla pomôcť ešte nejaká kniha a odbehla, aby vzápätí priniesla ďalšiu, ktorá skončila na ôsmej hromade kníh. Ginny frustrovane zafunela.
„Ďakujem za koláče, Ginevra,“ prisadol si k nej Harry. Sedela tu už niekoľko hodín a začala ju zaplavovať panika. Než ich všetky prečíta, než nájde nejakú súvislosť alebo podobnosť s ich prípadom, tak tam najskôr zošalie.
„Kde si bol?“ Ginny naňho pozrela. Boli tam vlastne sami. Hermiona sa venovala svojej práci niekde za kvantom regálov. Harry sa, miesto odpovede, k nej naklonil, aby ju pobozkal. A dal si na bozku skutočne záležať. „Auror Potter, trocha profesionality,“ zarazila ho, keď sa snažil pritiahnuť si ju k sebe.
„Nikto tu nie je. Úradníci sa snažia vzadu kúzlami zachrániť nejakú starú kroniku a tvoja kamarátka šla za svojím šéfom s povolením, ktoré som priniesol,“ mierne sa pousmial. „Tieto knihy si môžeš vziať k nám na úrad. A domov, keď budeš chcieť.“
„To by mi prácu určite uľahčilo,“ prikývla a dívala sa naňho. „Tak kde si bol? Včera, v noci, dnes?“
„Včera v archíve, v noci som sa prespal tu a dnes som bol vypočuť svedkov. Chcem sa ti ospravedlniť. Za včerajšok. A tiež za ostatné dni. Zrejme sa k ničomu nedostanem,“ vyzeral nešťastne. „Mal som všetko naplánované a…“
„To je v poriadku, Harry,“ pousmiala sa. „Vážne. Máme prípad a musíme ho vyriešiť. Dvojitá mágia a všetko ostatné počká.“
„Vážne ti to nevadí?“
„Samozrejme,“ prikývla presvedčivo. „Sme predsa profesionáli a páchateľa vypátrame.“
„Áno, to dúfam,“ zamrmlal. „Nebudem asi príliš spoločenský,“ zadíval sa na ňu.
„Harry, prestaň,“ už sa musela zamračiť. „Ja viem, čo je dôležité a tým je teraz prípad. Tak už toho nechaj. Vravel si, že máš povolenie k tomu, aby som mohla túto hromadu kníh vyniesť?“
„Uhm,“ prikývol a pozrel na osem kôp. Stiahol obočie. „Dosť práce. Niekoho ti k tomu dám.“
„Dobre, nebudem proti. Hlavne, aby sme tam niečo našli. Tak vstávaj. Budem potrebovať tvoje ruky.“
Napokon pozmenšovali takmer deväťdesiat kníh rôznych veľkostí a hrúbok a vzali ich na úrad. Ginny musela ešte Hermione sľúbiť, že čo najskôr spolu zájdu na obed. Popri pojedaní sendvičov si povyberala dvadsať, ktoré sa jej zdali najzaujímavejšie a ostatné porozdeľovali medzi ostatných aurorov. A sadla si, aby sa začítala do prvej z nich.
——
„Telá boli síce dolámané a dotrhané, ale nič im nebolo odstránené,“ informoval Gus spolu s Harrym na večernej porade Ginny a Dawn. „Nevyzerá to, že by chcel páchateľ použiť nejakú časť tela k temným rituálom.“
„To nemusel. Môže plánovať temný rituál, pri ktorom nepotrebuje časti tela obetí,“ namietla Dawn. Všetci traja pozreli na Ginny, ktorá povzdychla.
„Tých kníh je strašne veľa,“ stiahla obočie. „Obávam sa, že môže trvať niekoľko dní, kým sa k niečomu dopracujeme, ak sa máme k niečomu dopracovať. Robíme na tom desiati,“ ospravedlňujúco mykla plecami.
„Tak pokračujte,“ prikývol Harry.
„Možno by sme mohli zájsť navštíviť môjho bývalého profesora, prípadne riaditeľa na Rokforte,“ pokračovala. „Ak neexistuje žiaden z aurorov, dokonca ani Kingsley, kto by o niečom podobnom vedel, možno by oni dvaja mohli.“
„Albus Dumbledore,“ prikývol Gus na Harryho spýtavý pohľad. „To je celkom dobrý nápad. Starý pán je síce už dosť za zenitom, ale kedysi býval vynikajúcim čarodejníkom.“
„Horace Slughorn tiež,“ súhlasila aj Dawn. „Aj keď si nespomínam, že by sa na Rokforte preberali temné rituály, ale za pokus nič nedáme.“
„V poriadku,“ prikývol Harry. „Súhlasím, hoci ja týchto dvoch pánov nepoznám, ale vy áno. Gus, Dawn, zajtra zájdete na Rokfort. Dobrý nápad, Ginevra,“ prebodol ju pohľadom. „Naďalej sa pokúšajte hľadať v knihách. Ak by bolo potreba, čo asi je, požičiame si aurorov aj z iných oddelení.“
„Harry, ale…“
„Ja viem, že to má byť utajené,“ nenechal dokončiť Gusa. „Nemusíme hovoriť o podrobnostiach prípadu, len im podstrčíme knihy a naznačíme, čo hľadať,“ zaškľabil sa. „Dawn, prednesieš to Tonksovej?“
„Jasne,“ pritakala.
„Dobre.“
„V ulici si nevšimol nikto nič podozrivé,“ pokračoval Gus. „Žiadna stará pani, ktorá by videla neobvyklého či snoriaceho človeka. Tam stopu nemáme.“
„Iste, to sa dalo očakávať. Archív?“
„Ide to rovnako pomaly ako pri knihách,“ oznámila Dawn.
„Žiadna stopa,“ prikývol Harry a zamračil sa. „Jediné, čo oba prípady spája, je spôsob vrážd a zhoda v obetiach. Všetci štyria mali dvadsaťpäť,“ trpko skonštatoval. Ginny si uvedomovala, že vlastne vraví o svojich rodičoch. „Je zvláštne, ako bol za taký krátky čas schopný napáchať to všetko,“ zamračil sa ešte viac.
„Ak ich nebolo viac,“ namietla Dawn. „Aj tá možnosť tu môže byť.“
„Možno, ale pochybujem. Ja som vtedy videl len jeden pár nôh,“ neprestával sa mračiť a hlavu mal sklonenú. Nepotreboval sa pred svojimi podriadenými ešte viac odhaľovať. Bolelo to a stále.
„Možno ostal jeden dole,“ podotkol Gus.
„Nie, som si istý, že bol len jeden,“ konečne zdvihol hlavu. „Zem bola celá od krvi. Prečo nezanechal žiadnu stopu?“ povytiahol obočie.
„Tiež som nad tým premýšľal,“ nepozdávalo sa Gusovi. „Keď vtedy šiel hore po schodoch, musel sa vracať späť. Prečo nezanechal stopy?“
„Mohol ich za sebou zahladzovať pokiaľ nebudeme uvažovať nad tým, že by sám lietal. Alebo že sa prevtelil do nejakého vtáka a nevyletel,“ nadhodila Dawn.
„Aj to je možnosť,“ prikývol Harry.
„Preveríme animágov,“ navrhla Ginny.
„Nemusí byť registrovaný.“
„To nie, ale preveríme aspoň tých registrovaných. Čo môžeme stratiť?“ mykla plecami.
„Dobre, preveríme,“ súhlasil Harry. „Mne sa ale viac pozdáva teória, že zahladzoval stopy. Prečo, to je jasné. Ale prečo tak rýchlo? Ako sa mu podarilo zdolať dvoch aurorov, ak nebudeme brať do úvahy fakt, že predavač a krajčírka toho príliš nenabojovali? Podľa môjho suseda od chvíle, kedy začul hluk a kedy hluk a záblesky skončili, ubehlo sotva pätnásť minút. Než prišli aurori ubehlo ďalších desať minút. Čas sa v podstate zoduje s tým, čo vravel náš posledný svedok. Dajme tomu, že páchateľ pracoval polhodinu, počas ktorej zdolal dvoch aurorov, dolámal ich a dotrhal, pošpinil celú obývačku, šiel skontrolovať horné poschodie, vracal sa a zahladzoval stopy. Nech premýšľam akokoľvek, musel byť buď mimoriadne šikovný a rýchly alebo použil niečo, čo mu pri tom pomohlo, pretože toto všetko sa za polhodinu stihnúť nedá.“
„Alebo ich bolo viac,“ stál si za svojím Gus.
„Možno,“ zachmúril sa Harry. „Neviem si ale predstaviť, kde by sa zobralo viac šialených ľudí.“
„Sekty sú nimi preplnené,“ ozvala sa Ginny. „Ale súhlasím. Toto vyzerá na sólo akciu.“
„Ja som tiež za,“ pridala sa na ich stranu aj Dawn. „Otázkou však ostáva, ako sa mu to podarilo za taký krátky čas?“ zamračila sa. „Mohol si obete dopredu pripraviť? Čo ja viem? Nejako ich omámiť?“
„Možno,“ Harry mykol plecami. „Minimálne si ich musel vytipovať. Možno sa k nim dostal a omámil ich, to by mal prácu uľahčenú. Hoci,“ stiahol obočie, „nepamätám si presne ten deň, i tak si však myslím, že sa mi do hlavy vryl až príliš, ale moji rodičia nevyzerali omámene,“ pozrel sa na všetkých troch. Pozorne sa naňho dívali a on stisol čeľusť. Ešte aj tá Ginevra ho pohľadom vyšetrovala. „Nevyzerali, nedívajte sa na mňa ako na postihnutého,“ zavrčal po nich.
„Dobre, fajn!“ vložil sa Gus rýchlo. „Zatiaľ sme zistili, že nemáme ani najmenšiu stopu.“
„Na stopách sa pracuje,“ namietla Dawn. „V archíve, v knihách, zajtra pôjdeme do Rokfotu…“
„Správne,“ súhlasil Harry. „Pomôžem Ginevre s tými knihami.“
——
Celé tri dni strávila Ginny na ministerstve v obložení kníh a popri tom sledovala, ako pokračuje, respektíve nepokračuje vyšetrovanie. Na Rokforte sa nedozvedeli nič. Riaditeľ im síce vravel, že určite existuje celá rada temných rituálov, netušil však, o aký by sa mal jednať v ich prípade. Netušil ani, či existuje rituál, pri ktorom stačili len vraždy. Netušil, či páchateľ mohol konať v niečom mene. Mohol, ale odpoveď im neposkytol. Miesto toho im požičal ďalšiu knihu, ktorá pristála na Ginninom stole a ona sa na ňu znechutene dívala.
Preverili registrovaných animágov, nikoho z nich však nepovažovali za svojho podozrivého. Buď to boli ženy, alebo to boli muži, ktorí mali alibi.
V archíve po troch dňoch s hľadaním skončili, nenašli žiaden prípad, v ktorom by sa spomínala biela ruža. Objavili krádeže, kde na miestach činov zanechával páchateľ ľaliu. Našli jednu vraždu, kde zanechal páchateľ mŕtvolu psa zavraždenej. Našli prípad štyroch znásilnení, kde páchateľ zanechával obetiam vyrezaný na bruchu pentagram. Ale nikde žiadna biela ruža.
Ostávali len knihy, v ktorých bolo začítané takmer celé aurorské oddelenie vyšetrovateľov okrem tých šťastlivcov, ktorí sa zúčastňovali akcií vonku. A podľa Ginny to boli skutočne šťastlivci. Začínala mať kníh plné zuby, keď jej Harry navrhol, aby sa zobrala a šla domov. Alebo skôr aby sa tvárila, že ide domov a aby šla k nemu. On sa tiež po štyroch dňoch chcel vyspať vo vlastnej posteli. A hlavne chcel, aby sa trocha odreagovala Ginny.
„Mám pocit, že pre toto isté zavreli prípad pred dvadsiatimi dvoma rokmi,“ nešťastne si povzdychla Ginny sediac na pohovke v Harryho dome. Musel prevrátiť oči. Vzala knihu z ministerstva a chystala sa ísť čítať.
„Asi máš pravdu, ale toto necháme dnes tak, dobre?“ mierne zamračene jej zobral knihu z rúk. Protestne sa za ňou natiahla. „Bez diskusií, Ginevra,“ zamračil sa viac. „Tri dni nerobíš nič iné, len čítaš a čítaš a určite nie pútavé čítanie. Takže pre dnešok stačí.“
„Už mám len tri knihy…“
„Dobre, aj zajtra budeš mať len tri knihy.“
„Chcem niečo nájsť, aby sme sa pohli vpred,“ zamračila sa naňho.
„Myslím, že ja mám najväčší záujem o to, aby sme sa pohli vpred. Ale dnes nie. Skutočne vážne si zaslúžiš aspoň jeden večer vypnúť. Objednal som večeru a budeme pozerať televízor,“ pokojne jej oznámil ich program.
Pozorne sa naňho dívala. Štyri dni ich naháňal, úplne všetkých a sám sa naháňal. Zrejme mu došlo, že sa takto fungovať nedá donekonečna. Pravda však bola taká, že ho presvedčil pohľad na jej unavenú a strhanú tvár a začervenané oči. Znechutený výraz, ktorý mala pri čítaní. On sám sa začítal a nebolo mu z popisu rôznych temných rituálov a postupov dobre. A ona v tom bola vnorená tri dni v kuse. Nesťažovala si ani náhodou, ale uznal, že čoho je veľa, toho je príliš.
„Budeme pozerať televízor?“ povytiahla obočie. Dá prednosť televízoru pred prípadom? Hoci, veľa sa toho robiť nedalo. To uznala a vraveli to všetci. Nemali žiadnu konkrétnu stopu.
„Napríklad,“ prikývol. „Ale najprv večera,“ mávol rukou k dverám, keď sa ozval zvonček.
Večera bola pomerne hádavá. Ona sa snažila nejakou vetou vrátiť k prípadu, on ju tvrdohlavo prerušoval a tvrdil, že to teraz riešiť nebudú. A ona sa napokon podala. Tiež by jej prišlo vhod zamerať sa na niečo iné. Niečo, čo by ich bezpečne odpútalo od napätia, ktoré sa usídlilo na ministerstve.
Harry pustil televízor, ona si však tentoraz nezložila hlavu do jeho lona, pretože by zaspala do desiatich minút a ona spať nechcela. Konečne takmer po piatich dňoch boli spolu, nikým a ničím nerušení a chýbalo jej to.
„Chýbalo mi byť tu s tebou, takto,“ potichu vyšlo z Harryho. Pozrela naňho. Presne na to isté myslela. „Chýbajú mi naše tréningy a moje spoznávanie bežného života,“ opätoval jej pohľad a mierne sa pousmial.
„Aj mne to chýba,“ hlesla. Povedal to síce úplne obyčajne, ale ona za tým cítila viac. „Je to na figu, že? Hoci sme spolu, tak spolu nie sme.“ Bola to pravda. Boli blízko seba, ako sa najviac dalo a nemohli vôbec nič.
„Mrzí ma to,“ stisol pery a pritiahol si ju k sebe.
„Všetko sa vráti opäť tam, kde má,“ presvedčene prehlásila. Hoci sama pochybovala o tom, kedy sa tak stane. To bolo ale niečo, čo ani jeden z nich nechcel pripomínať. „No a, vážne chceš pozerať televízor?“ zdvihla k nemu hlavu. Povytiahol obočie. „Nechcel by si robiť niečo zaujímavejšie?“ zvodne sa pousmiala.
Bola unavená a zničená a on určite tiež. Ak sa však chceli od prípadu odpútať, televízor im k tomu stačiť nebude. Díval sa na ňu prekvapene.
„Čo konkrétne máš na mysli?“
„Hádaj, môžeš trikrát,“ mierne sa uškrnula a vyvliekla sa z objatia. Ale len preto, aby si mu sadla obkročmo do lona. Uprene sa na ňu díval.
„Si si istá, že to chceš?“ spýtal sa, keď ju chytil za pás. Objímala ho okolo krku.
„Predpokladám, že so mnou budeš aj zajtra po tom, čo sa budeme milovať, nie?“
„Nemyslím, že by som nabral odvahu sa zajtra tváriť, že ťa nepoznám,“ pousmial sa. Chcel to. Ona tiež. „Ale… budeme naďalej profesionáli?“ spýtal sa opatrne. Skôr, než sa rozhodnú podniknúť tento krok, si potreboval byť absolútne istý, že ani jeden z nich necíti pochyby.
„Myslím, že sme sa v posledných týždňoch správali dosť profesionálne na to, aby ktokoľvek zistil čokoľvek,“ neprestávala sa presvedčivo usmievať. „A keď teraz spravíme hocičo, nezmení sa na tom nič.“
„Vážne, Ginevra? Ak raz začnem, nebudem schopný prestať,“ varoval dopredu.
„Vážne, Harry? Tak začni,“ vyzvala ho.
Päť sekúnd sa na ňu díval, aby sa k nej nahol a pobozkal ju. Stačilo len pár okamihov, aby sa jemné a nežné bozky zmenili v nespútanú túžbu a potrebu. To, čo si upierali niekoľko mesiacov a čo sa v nich hromadilo, sa teraz chystalo ukázať v plnej miere a strhnúť ich so sebou vo víre vášne a vzrušenia.
V stále narastajúcej náhlivosti z nej zvliekal oblečenie a ona robila to isté. Neprerušujúc bozkávanie sa zbavili vrchných dielov odevov a on sa prisal na jej bradavky. Slastne vzdychla. Tisol si ju k sebe a voľnou rukou zvieral jej prsník, pokým na druhý zameral svoje pery, jazyk a zuby. Cítila, že jeho vzrušenie narástlo, sama sa svojimi pohybmi v jeho lone o to postarala. Aj jej túžba rástla každým okamihom, každým jeho bozkom.
„Prosím, Harry,“ požiadala vzrušením presýteným hlasom a on ju položil na pohovku, aby z nej zvliekol nohavice aj nohavičky a sám sa zbavil posledných kusov šatstva. Pohľad naňho jej pripomenul predchádzajúce úvahy a obdiv nad jeho veľkosťou. A následné obavy.
Jeho pohľad bol potemnený, zastretý túžbou a naliehavosťou. Stačil mu jediný dotyk, aby sa presvedčil o tom, že jej vzrušenie je rovnako veľké, ako to jeho, aby sa vzápätí do nej predieral. A jej obavy boli oprávnené, ako si následne uvedomila. Bol príliš veľký, aby sa bez problémov dostal do jej tela a bolo to bolestivé.
„Harry. Zadrž, prosím,“ pípla. Ibaže on ju nevnímal, ovládla ho takmer až živočíšna potreba. „Harry,“ sykla bolestne po jeho prvých pohyboch. Jej telo sa napokon prispôsobilo, bolesť pomaly zanikala, vzrušenie však bolo zabité a vracalo sa len pozvoľna.
Obsypával ju bozkami a ona objímala jeho telo, snažila sa sústrediť na svoje pocity, na vzrušenie, lenže jeho pohyby boli čoraz rýchlejšie, tvrdšie a prudšie a ona cítila, že jeho vrchol príde už čoskoro. Oveľa skôr, než by sa jej podarilo spraviť niečo so sebou. Prestal ju bozkávať, len tvrdo dorážal a sériou dlhých prírazov sa v nej uvoľnil. Vnímala jeho trasúce sa telo, jeho úľavu a jeho orgazmus veľmi intenzívne, ale ani to jej nepomohlo k tomu, aby cítila to isté, čo on.
„Antikoncepcia,“ hlesol jej do ucha spamätávajúc sa zo svojho vrcholu. Uvedomila si, že nepovedal ani slovo, nevyšiel z neho jediný ston, neotvoril oči, ani žiadnym iným gestom nedal najavo, že si to užíva nehovoriac o tom, že by prejavil jedinú snahu o to, aby zistil, či si to užíva ona. Nechal sa viesť len svojou potrebou a hnal sa slepo k svojmu cieľu.
„Užívam elixír,“ pípla sklamane. Konečne zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu. V očiach mala slzy a vôbec nevyzerala, že by sa práve milovala. Stiahol obočie.
„Čo?“ vyliezlo z neho. „Bolo to úžasné. Vážne. Si skvelá,“ snažil sa ju presvedčiť. A skutočne si to myslel. Jej telo bolo dokonalé vo všetkých smeroch. Možno krehkejšie, menšie a jemnejšie než telá, na ktoré bol zvyknutý, ale spôsobila mu svojou tesnosťou oveľa viac rozkoše, než kedykoľvek predtým. Takto rýchlo sa nespravil už dávno.
„Ty ale nie,“ hlesla nešťastne a jedna slza jej predsa len vykĺzla z očí. Zamračil sa. Mierne ho od seba odtískala a on z nej vykĺzol, aby sa posadil. Spravila to isté cítiac, že z nej vyteká dôkaz jeho vyvrcholenia. Bolo jej to jedno.
„Ja ale nie?“ nechápavo zopakoval jej slová. „Prečo, Ginevra?“
„Prečo?“ zamračila sa naňho. „Snažila som sa ti naznačiť, že ma to bolí. Chcela som, aby si spomalil. Tak nejak som dúfala, že by ťa mohlo zaujímať, čo cítim ja,“ vyprskla zradene. „Naivne som si myslela, že to prvý krát s tebou bude krásne a nezabudnuteľné. Hoci, nezabudnuteľné to teda bude, to fakt,“ ironicky sa zaškľabila a začala sa zháňať po svojom oblečení.
„Počkaj,“ zarazil ju a chytil ju za ruku. „No tak, prestaň!“ zvýšil hlas, keď sa vzpierala. „Ja som varoval, že sa nebudem dať zastaviť,“ upozornil ju, keď sa podvolila a prisadla si k nemu.
„Myslela som skôr, že sa nebudeš dať zastaviť v milovaní a nie v sústredení sa na svoje pudy a ich čo najrýchlejšom uspokojení,“ pozrela sa naňho. Videl, že tie slzy tam stále sú. „Vôbec ťa nezaujímalo, či sa mi to páči,“ stiahla obočie.
„Vždy to takto bolo,“ potichu jej povedal. „Neviem, čo som mal robiť iné.“
„Takto to vyzerá vždy?“ neverila. Mykol plecami. „To tie ženy skutočne len… pretiahneš?“
„Väčšinou to trvá dlhšie. Teraz to bolo príliš potrebné. A tie ženy sa nesťažovali nikdy,“ protestne sa na ňu zadíval. „Netuším, čo som mal robiť inak,“ díval sa na ňu. Nepozdávalo sa mu to ani náhodou. „Možno, druhý krát by to…“
„…trvalo dlhšie,“ dokončila zaňho a prikývla. „Trvalo by to dlhšie a nakoniec by som možno dosiahla vrcholu aj ja. A pri pohľade na teba by to musel byť veľký orgazmus, preto by som chcela, aby to bolo aj tretí raz a tak ďalej,“ znova prikývla. „Chápem to. Asi áno. Ibaže Harry, to, čo predvádzaš ty, nie je milovanie. Je to len sex. Sprostý a ponižujúci sex. A ja nestojím o to, aby som vystupovala len ako prostriedok k tomu, aby si uspokojoval svoje potreby a keď si na teba časom zvyknem, aby som bola uspokojovaná.“
Teraz sa už vážne zdvihla, aby si pozbierala svoje veci. A on sa zamračene díval na to, ako sa postupne oblieka. Skutočne netušil, čo po ňom vlastne chcela. Fungovalo to takto odjakživa. Od chvíle, kedy ho Tonksová zbavila panictva. Čo sa jej vlastne nepozdáva?
„Chceš teraz odísť, Ginevra?“ spýtal sa potichu, keď na seba nasúkala všetky svoje veci.
„Áno, myslím, že to bude najlepšie,“ prikývla.