Hermiona sa v tejto chvíli zmohla len na to, aby Harrymu venovala jeden smutný úsmev. Možno by si mali padnúť do náručia, keď sa stretli po vyše ôsmich rokoch, ale teraz, teraz jednoducho nemohla. Radšej sa zamerala na Ginny. Mala na mysli Minervine slová o jej stave a pohľad na ňu ju presvedčil, že neboli vôbec prehnané. Osoba pred ňou ani letmo nepripomínala Ginny, ktorú si pamätala. Od tej by čakala búrlivé zvítanie sa. Táto len stála a upierala na ňu podozrievavý pohľad. Trocha prestrašený, ale viac nedôverčivý.
„Ahoj,“ šepla Ginny a zamrkala. Nepozdávalo sa jej, ako sa na ňu staršie dievča díva. Akoby bola pod mikroskopom. Zatúžila po tom, aby jej stál Harry pri boku. Niečo ako morálna podpora, aby sa dokázala vyrovnať s duchmi minulosti. Len dúfala, že nebude musieť nič vysvetľovať. Nie, že by toho bola schopná, ale zvedavé otázky by ju rozhádzali už úplne. Cítila, ako pod tým pohľadom červenie.
„Ginny, som rada, že, že si tu,“ vyšlo z Hermiony. Nechcela hovoriť o takých stupídnostiach, že je v poriadku, alebo o tom, že prežila, alebo o podobných nezmysloch. Pravdou však bolo, že vôbec netušila, čo hovoriť. Podišla k nej. Videla, ako Ginny zamrela. Jej ruky, ktoré sa ocitli vo vzduchu bezmocne padli naspäť k telu. Nie, objímať sa nenechá. Nervózne si pomädlila dlane. Minerva vôbec, ale vôbec nepreháňala. „Bude to len lepšie,“ šepla svojej kamarátke a nesmelo k nej natiahla ruku. Ginny strelila pohľadom po pravačke.
Nemalo by to byť nič nebezpečné. Je to predsa jej kamarátka, alebo vlastne bývalá kamarátka. Osem rokov je dlhá doba, ale ona skutočne vyzerala, že stále je jej kamarátka. Nemala by jej nedôverovať, nemala by za tým vidieť nič zlé. Hermionine pocity voči nej nemali dôvod byť zmenené za tú dobu. Určite neprišla s úmyslom jej ublížiť. Prečo by to aj robila? Aký záujem by o to mala? Neistota však bola oveľa väčšia, než jej racionálny úsudok. Len s problémami sa presvedčila, aby to aspoň skúsila. Aj keď tomu neverila, nechcela Hermionu uraziť, ani sa jej nijako dotknúť.
„Aj ja ťa rada vidím,“ pípla, keď sa na ňu zahľadela ešte podozrievavejšie, ale jej ruku prijala. Hermiona sa podvedome zachvela. Vedela zhruba, čo sa stalo, ale nečakala, že by to zanechalo až také následky. Bude to oveľa ťažšie, než si dokázala predstaviť vo svojich, aj tých najpesimistickejších predstavách. Do riti, chcelo by to poriadny log niečoho dobrého.
„Práve sme sa chystali obedovať. Dáš si s nami?“ spýtal sa Harry len preto, aby prelomil nervózne a dosť trápne ticho. Priatelia, ktorí sa stretli po tak dlhej dobe, by mali byť nadšením bez seba. Mali by sa predbiehať v rozprávaní zážitkov, vypytovať sa jeden druhého. Oni len stáli, nemo a nepohnuto, zarazene a nepokojne. Ani jeden z nich určite nechcel rozprávať o minulosti. Ale aj tak musia prelomiť to ticho. Musia nájsť niečo, o čom by sa mohli rozprávať.
„Áno, prečo nie?“ prikývla a pozrela naňho. Videla otázku v jeho očiach rovnako ako obavy na niečo sa pýtať. Cítila sa presne tak isto. Obaja vedeli, že skôr či neskôr príde k vysvetľovaniu a vyjasňovaniu. Vrátia sa k momentu, kedy sa ich cesty rozdelili a prečo sa tak stalo.
„Profesor Dumbledore. Prečo by to oni dvaja nemohli vedieť? Veď…“ pokúšal sa vtedy presvedčiť všetkých, aby mohol svojim dvom priateľom vysvetliť, prečo musí byť všetko tak, ako musí.
„Nie, Harry,“ Dumbledore sa naňho smutne pousmial. „Viem, ako ťa musí bolieť, že im budeš niečo tajiť. Ani sami nevieme, ako dlho to potrvá, ale nikto, nikto nemôže mať ani tušenie, o čom sa tu teraz rozprávame.“
„A potom? Potom jednoducho odídem bez vysvetlenia a zradím ich,“ mračil sa. Sirius naňho ustarane pozeral, kým Snape prevracal oči. „Zaslúžia si, aby som im dôveroval. Stoja pri mne už piaty rok.“
„Tak si budú musieť nájsť iného idiota, za ktorého zadkom by stáli,“ vrkol po ňom Snape. Harry naňho škaredo zagánil.
„Snape, drž hubu.“
„Black, zájdi si za veterinárom.“
„Páni, prosím,“ Dumbledore na nich zvýšil hlas. Potom sa otočil k Harrymu. „Harry, je dôležité, aby o tom vedelo čo najmenej ľudí. O čo konkrétne ide, vieme len ja a profesor Snape. Sirius už sľúbil, že sa podvolí môjmu rozhodnutiu. Ty vlastne tiež. Nemôžeme riskovať, aby to vedel niekto ďalší. Nejde o to, že by som tvojim priateľom nedôveroval, ale ak sa stane to, čo sa má stať a vy podstúpite náš plán, oni sa môžu dostať do rúk Voldemorta. A potom nezachráni nikoho skutočnosť, že oni sú tvoji priatelia alebo že im bez výhrad veríš. Voldemort pozná spôsoby, ako sa dopátrať pravdy.“
„Ale ak to náhodou prežijeme, budú ma za to nenávidieť.“
„Och, Merlin, dajte mu ešte cumeľ a strčte ho do ohrádky.“
„Snape…“
„Ticho!“
„Zaujímalo by ma, či ty svoje slovo dodržíš.“
„Aj keby sa mi to ako protivilo, tak svoje slovo dodržím.“
„Páni, prosím.“
„Tomu sa mi len ťažko verí.“
„Za tvoj pocit bezvýznamnosti vskutku nemôžem.“
„Za to ty si dôležitý ako kocka cukru pre diabetika.“
„Sirius! Severus!“
„Ja mu jednoducho neverím.“
„Tvoj problém.“
„Ja Severusovi plne dôverujem!“ Dumbledore už musel zvýšiť hlas. Tí dvaja sa vraždili pohľadmi, kým Harry sedel v tichej zúrivosti a bezmocnosti. „A aby bola dôvera na všetkých stranách, aj keď viem, že je to zbytočné, nech by ste po sebe prskali akokoľvek pôsobivo, upevníme našu dohodu Neporušiteľnou prísahou. Všetci budeme mlčať. V prípade mojej smrti, Sirius, necháš Severusa, aby pomohol Harrymu dokončiť náš plán a Harry, ty sa podvolíš akémukoľvek Severusovmu príkazu. Severus, ty spravíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si Harryho naviedol tým správnym smerom. Súhlasíte?“
Súhlasili všetci. I keď s váhaním. Mali svoje poslania. Všetci.
„Prijala si Minervinu ponuku? Preto si sa vrátila?“ pýtal sa Harry v kuchyni, keď pridával na stôl tanier a príbor navyše. Nedivil sa, že je Hermiona taká chladná a odmeraná. Keď mu náhodou nevyčítala Ronovu smrť, jeho zradu určite.
„Okrem iného,“ prikývla sadajúc si vedľa Ginny. Stále príliš neistá, cítiaca sa tu ako votrelec. Všimla si, ako sa Ginny pozrela na Harryho, keď prechádzali z obývačky do kuchyne. Akoby uňho hľadala podporu. A on sa na ňu zadíval povzbudzujúco, s miernym úsmevom. Tušila, že jej pomoc bude zbytočná, ale i tak. Keď už prišla, tak sa aspoň o to pokúsi. Keď na to bude mať dostatok síl. „Počula som, že aj tebe bolo ponúknuté miesto profesora,“ chytila sa. Téma síce nič moc, ale aspoň nemlčia. Teda až na Ginny. Tá sedela so sklonenou hlavou, pozorne a ostražito načúvajúc. Nútiac sa sedieť.
„Áno, to je pravda,“ privolil, keď všetkým naložil. Konečne si sadol. „Ale odmietol som, ako si tiež určite počula,“ doložil trpko. Minerva jej určite povedala, že odmietol jej ponuku. A Hermiona bola dosť inteligentná na to, aby jej nemusela prezrádzať dôvod. Ten bol nad slnko jasnejší, poznala ho dokonale. Alebo ho kedysi poznala dokonale.
„Niečo naznačila,“ povedala bezfarebne. Uprene sa naňho zadívala. Začínal tušiť výpad. Kútikom oka pozrel na Ginny a potom varovne na Hermionu. Nechcel, aby vypukla nejaká hádka pred ňou. Nedívala sa, ale počúvala a hlavne veľmi citlivo vnímala dianie okolo seba. „No,“ pokračovala Hermiona o niečo pokojnejšie. „Mohlo by sa zdať, že sa naučíš nálepku Vyvoleného po tých všetkých rokoch brať pokojne a samozrejme,“ vypustila značne ironicky.
„Aha,“ zamračil sa. „Tak asi to nebude také jednoduché,“ povedal síce pokojne, ale i tak jeho hlas znel tvrdo. Možno tvrdšie, než by sám chcel.
„Tiež pravda. Len som nepredpokladala, že by ti robilo problém. Zmieriť sa so všetkou tou slávou. Myslela som, že už dospeješ a dokážeš sa postaviť zoči-voči popularite a pozornosti. Nie je to tak, ako som sa dočítala v novinových článkoch,“ predniesla. Nemohla si pomôcť. Jej nervozita stúpala a príčinou neboli len jej priatelia. Uvedomovala si, že keby si aspoň trošku upila, bola by pokojnejšia.
„Mám taký pocit, že nielen ja sa skrývam,“ odvetil rázne. „Všetci utekáme pred vojnou. Niekto skôr a niekto až po jej skončení,“ prskol jej do tváre.
„Prosím,“ pípla Ginny takmer nečujne. Po posledných vetách predsa len zdvihla hlavu. Cítila z ich hlasov, že sa schyľuje k hádke. A ona sa rozhodne nechcela zúčastniť ďalšej prudkej výmeny názorov. Videla, ako sa prebodávajú pohľadmi. To nevyslovené medzi nimi vrelo a bolo otázkou času, kedy to vybuchne. Nevedela, o čo presne ide, ale nemala ani záujem to pochopiť. Teraz určite nie. Musí odtiaľ odísť.
Obaja na ňu pozreli, keď sa ozvala. Hermiona videla prestrašený pohľad. Harry zbadal zrýchlený dych a mierny tras. V duchu zaklial.
„Ospravedlňte ma,“ sykla Hermiona. „Kde máš toaletu?“ Musela odísť a dostať svoje emócie pod kontrolu. Trocha sa upokojiť. Harry jej ukázal, kam má ísť. V kúpeľni na prízemí za sebou zamkla a vytiahla fľašu. Nikdy by si nepriznala, že za jej nepokojom nestojí stretnutie s dávnymi priateľmi, ale len nedostatok toho, na čo si zvykla. Nie. Mala sto chutí vykričať mu do tváre všetku jeho zradu. A Rona. Poriadne si upila. Ale ona prišla predsa hlavne kvôli Ginny. Nie kvôli nemu. Musela si upiť znova.
„Prepáč mi to, Ginny,“ ospravedlňoval sa jej, keď sa za Hermionou zavreli dvere.
„Nič sa nestalo. Zrejme sa potrebujete vyrozprávať. Pôjdem hore.“
„Nechcem, aby si šla hore. Ešte si nedojedla.“
„Zjedla som toho dosť, vážne. Nemôžem tu byť,“ nechcela sa nechať presvedčiť a vstávala.
Nechal ju odísť. Bol rád, že zasiahla skôr, ako sa spustila hádka, ku ktorej všetko smerovalo. Ale aj tak ho to štvalo. Bol si vedomý toho, nad akou strmou priepasťou sa Ginnina psychika teraz nachádza. Ani si nechcel predstaviť, čo všetko by mohla spôsobiť jej, aj keď neaktívna, účasť pri takom niečom. Všetko by sa jej vybavilo, prežívala by to znova a asi by sa opäť uzavrela v tom svojom nepriepustnom opevnení.
„Upokojila si sa trocha?“ spýtal sa bez toho, aby skrýval uštipačný tón. Vedel, prečo potrebovala uprostred obeda odísť. A bol na ňu naštvaný. Že ho obviňuje, to chápal, ale myslel si, že by sa aspoň pred Ginny mohla trocha kontrolovať, hlavne keď ju Minerva určite upozornila dopredu. Zavraždila ho pohľadom.
„Predstav si, že nie,“ vrkla mu naspäť. „Kde je Ginny?“ obzerala sa po kuchyni.
„Hádaj,“ zamračil sa. „Nechcela byť svedkom našej hádky, tak celkom rozumne odišla,“ vysvetlil. Neprestával po nej zazerať. „Pozri, Hermiona, ja som sa celkom tešil zo zistenia, že si živá. Predpokladal som, že by sme si mohli niektoré veci vysvetliť, ale ako sa zdá, ty nie si prístupná k akýmkoľvek rozhovorom. Veľmi dobre viem, čo si o mne myslíš. Je to tvoja vec. Rád by som sa s tebou o tom porozprával, ale ako sa zdá, tak si prišla len preto, aby si do mňa vŕtala.“
„Skončil si?“ prerušila ho zamračene.
„Na teraz áno.“
„Výborne. Máš pravdu v tom, čo si myslíš, že si o tebe myslím. Prišla som hlavne kvôli Ginny.“
„Že to tak nevyzeralo.“
„Nie? Tak to ma veľmi mrzí,“ vrkla podráždene. Mal pravdu a to ju štvalo. „Pozri, Harry“ sykla po ňom. „Možno by sme sa mali objímať, možno by sme sa mali tešiť z toho, že sa vidíme. A ver mi, že nech to vyzerá akokoľvek, ja som skutočne rada, že si prežil. Ibaže sa na teba nemôžem pozerať bez toho, aby som nemala pred očami Rona. Jeho takmer fanatizmus, keď sa vtedy vybral hľadať ťa a ja som mu v tom nedokázala zabrániť. Možno, možno, keby si mu to, alebo nám, vysvetlil, nekonal by tak unáhlene. Nehovorím, že by nemusel umrieť aj tak. Možno by umrel skôr, ale aspoň by umrel s vedomím, že ho jeho najlepší kamarát nepodrazil!“ vyštekla naňho. Musela to povedať. Slová z nej padali samé a bola rada, že ich zo seba vypustila.
„Nechcel som nikoho podraziť,“ vyšlo z neho potichu. Presne toho sa obával a teraz to tu bolo. Jeho kamarát mu to už nikdy nepovie, ale Hermiona to úspešne zreferuje miesto neho. „Nemal som na výber. Zložil som Neporušiteľnú prísahu. Dumbledorovi, Siriusovi a Severusovi. Chcel som vám povedať všetko, vrátane toho, že po smrti Dumbledora odídem so Snapeom. Nemohol som, umrel by som. Prísaha už stratila svoju dôležitosť, už to môžem povedať.“
„Teraz je už ale neskoro.“
„Viem!“ štekol jej naspäť. „Myslíš, že mňa to všetko neštvalo? Pol roka, keď som vám o tom nepovedal a potom celých osem rokov! Vedel som, že ste šli bojovať. Denne som na vás myslel a na to, že ste si zaslúžili pravdu. Ale prinútili ma k tomu!“
„Opakujem, že bolo neskoro!“ húkla mu naspäť. „Ty si nevidel Rona, keď sa rozhodol nájsť ťa. Myslel si, že ťa k tomu Snape prinútil! Nepočúval ma, bol o tom presvedčený! Ani vo sne by mu nenapadlo, že si mu niečo zamlčal! Umrel s myšlienkou, že sa mu nepodarilo zistiť, kde si. Trvalo mu dva roky než pripustil, než dal na moje slová! Dva roky ho hnala len túžba ťa nájsť! A potom rezignoval. Potom, potom privolil, že si ho podrazil. A naštval sa ešte viac.“
„Nikoho som nechcel podraziť! A nikoho som ani nepodrazil. Päť rokov ste boli so mnou, ale musel prísť koniec. Musel som to spraviť sám.“
„So Snapeom!“
„Do čerta!“ vyletel zo stoličky. „Áno, so Snapeom! No a? Čo som mal asi tak robiť? Mohol som protirečiť Dumbledorovi? Keď som ani poriadne nevedel, čo vlastne mám spraviť? Až postupne som sa dozvedal jednotlivé súvislosti.“
„Neskutočne ma to mrzí,“ sarkasticky natiahla.
„Hermiona! Ja som si tú cestu nevybral,“ o niečo stíšil hlas. „Nechcel som, aby sa čokoľvek z toho stalo. Ale stalo sa. Keď mi vtedy povedali, že budem musieť mlčať, štvalo ma to. Nechcel som, ale musel som. Nechcel som nič z toho. Nechcel som vám klamať, nechcel som vás podraziť, aj keď to tak vyzeralo. Nechcel som ísť niekde so Snapeom. Musel som. Kvôli proroctvu, kvôli Voldemortovi. Musel som to byť ja a Snape mi len ukazoval cestu, pretože vedel, čo sa má kedy spraviť!“
„To je veľmi ušľachtilé. Ale nezabúdaj, že aj my sme bojovali. Všetci bojovali! A všetci umreli!“
„Je mi to ľúto! Myslíš, že ma to nemrzí?“
„Iste, že ťa to mrzí. Koho by aj nie, však?“
„Tak čo potom chceš?!? Myslíš, že som si tých osem rokov potuloval po krajine bez bojov? Boli sme na tom takmer rovnako, Hermiona. Ale jeden zásadný rozdiel medzi nami bol,“ šepol. „Vy všetci ste mohli. Ja som musel. Že ste bojovali, bolo vaše slobodné rozhodnutie. Nikto vás do ničoho nenútil! Mohli ste bojovať dovtedy, do kedy by ste chceli! Mohli ste odísť, mohli ste umrieť, mohli ste vydržať! Ale ja som musel! Musel som prisahať, musel som trpieť Snapea, musel som sa držať späť, aj keď som videl umrieť Lupina a dvojčatá, Siriusa. Musel som počúvať toho prekliateho Snapea, až som sa to naučil. Už nikdy nechcem robiť nič, čo musím!“
„Strašne dojímavé,“ prskla ťažko potláčajúc slzy. Chvela sa. Miešala sa v nej zúrivosť spolu so spomienkami. Jej vlastnými spomienkami.
„Čo odo mňa vlastne chceš?“
„Nič. Teraz už nič,“ zavrtela hlavou a smrkla. „Už je neskoro, na všetko.“
„Dúfal som, že by si ma mohla aspoň ty pochopiť. Už vtedy.“
„Ja som ťa pochopila, ty idiot! Na rozdiel od Rona, ktorý ti len slepo veril, ja som používala aj mozog! Snažila som sa mu vysvetliť, že za tvojím správaním musí byť niečo viac. Ale on si to nenechal vysvetliť, chápeš?!? Naštval si ma, kvôli nemu. Hlúpo sa vrhol za nejakou vidinou a nedokázala som ho zastaviť! Potom umrel, rovno pred mojimi očami. Jeho si sklamal, ale mňa si totálne nasral!“ štekla a zviezla sa na stoličku. Cítila, že ešte chvíľu a rozplače sa. Nechcela pred ním plakať. Nechcela, aby videl jej ľútosť a bezradnosť. Chcela sa niekde zašiť a splaviť ten žiaľ.
„A naštvaná si stále,“ prikývol, keď si bezmocne sadol oproti nej. „Čakal som to, ale tak nejako som myslel, že by čas mohol dať všetko do poriadku.“
„To nedokáže dať do poriadku už nič,“ zamračila sa naňho.
„Asi nie,“ privolil a zložil si hlavu do dlaní. „Osem rokov odlúčenia je zrejme príliš dlhá doba na to, aby bolo všetko v poriadku. Hlavne, keď ma nenávidíš a nemôžeš ma vystáť. Je mi to ľúto.“
„Aj mne to je ľúto,“ zašepkala. „Nie je to však nenávisť, je to hnev. Mám pred očami Rona a to ti neodpustím.“
„Alebo to nechceš odpustiť samej sebe?“ uprene sa na ňu pozrel. „Nedokázala si ho presvedčiť, tak si to vyčítaš?“
„To čo sú za sprostosti?“ fľochla po ňom podráždeným pohľadom.
„Vedela si predsa, že som to urobil kvôli niečomu, tak…“
„Dobre vieš, aký Ron bol! Poznal si ho lepšie než ktokoľvek iný! Mohol si predpokladať, čo spraví.“
„Vedel som to, ale spoliehal som sa na teba, že mu to vysvetlíš!“
„A ako asi? Keď som sama nevedela, o čo ide? Tie moje reči, že za tým určite niečo je príliš nepomohli, vieš?“ ironicky natiahla.
„Zjavne,“ odvetil rovnakým tónom. „Veril som, že sa ti to podarí. Na nikoho iného som sa spoliehať nemohol, keď som musel mlčať. Myslel som si, že to nejako spravíš. Vždy si predsa bola bystrá.“
„Tak si sa spoľahol na to, že vyžehlím túto tvoju najväčšiu blbosť. Aké je to jednoduché nechať všetko na druhých, Potter,“ zavrčala.
„O čom to zase hovoríš?“ prskol po nej. „Pred chvíľou som ti povedal o Neporušiteľnej prísahe. Nemohol som mu to povedať!“
„Tak si to dal za úlohu mne.“
„Počúvaš sa vôbec?“ neveriacky sa na ňu díval. Prebodávala ho pohľadom, ale tras bol zrejmý. „Táto debata nevedie k ničomu,“ naštvane sa postavil. „Zjavne mi to vyčítaš a budeš vyčítať donekonečna. Ako myslíš. Je to tvoja vec. Maj mi to za zlé. Ale mala by si sa zamyslieť aj nad sebou. Nie si v poriadku.“
„Čo?“ vyhúkla a vstala aj ona. „Nie som v poriadku? Tak to prepáč, ale po vojne nie je nikto v poriadku.“
„Správne, ale väčšina ľudí si nemôže za to, čo sa z nich stalo.“
„O čom to trepeš?“
„Nehraj sa na hlúpu, dobre? Musí ti byť jasné, že mi Severus aj Minerva povedali o vašom stretnutí. A nehnevaj sa na mňa, ale nie som až taký idiot, aby som nevidel, čo by si teraz najradšej spravila.“
„Ako sa opovažuješ?“ vydýchla. Spomienky na Rona boli potlačené. Miesto toho sa dostavila zúrivosť. Ten kreténsky Snape mu takto klamal. Aj s Minervou. A tento idiot im uveril.
„A nie je to snáď pravda?“ zaškľabil sa jej do tváre. Jej pravačka vyletela do vzduchu. Miestnosťou sa rozľahol zvuk plesknutia.
„Je to moja vec,“ sykla nevraživo, ale zarazila sa. Nechcela ho udrieť. Bola to len obranná reakcia na tie jeho klamstvá.
„Správne, je to tvoja vec,“ roztrpčene prikývol nereagujúc na facku. Len sa na ňu uprene díval. Znervózňoval ju, to si uvedomovala. „Neprišla si kvôli mne a ako sa zdá, naše stretnutia sú bezpredmetné. Z tvojej strany určite,“ pokračoval pokojne. „Preto bude lepšie, keď sa my dvaja nebudeme stretávať, pokiaľ ťa tá zúrivosť neprejde. Ale je tu ešte Ginny a tá potrebuje tvoju pomoc.“
„Ginny,“ zamrkala. Prinútila sa premýšľať jasne. Jej tras sa ešte zvýšil. „Ja…“
„Skúsme nemyslieť na nás dvoch. Ona, na rozdiel od nás, nemôže za to, čo sa s ňou stalo.“
„Dobre,“ privolila. Stále sa na seba dívali. Sklamane a naštvane. „Ja netuším, ako by som jej mohla pomôcť.“
„Potrebuje kamarátku. Myslím, že ona si ťa neznepriatelila, preto by si mohla…“
„Je Weasleyová,“ prerušila ho skrúšene.
„No a?“ nechápavo sa zamračil.
„Vidím v nej…“ musela si znova sadnúť. Teraz už svoje slzy nedokázala skrotiť. „Rona,“ vydýchla. „A všetkých. Oni…“ rozplakala sa.
„Hermiona, ale ona je Ginny. Ja neverím, že by ti mal robiť problém.“
„Ty si ich nevidel umrieť! Okrem dvojčiat a Charlieho som videla umrieť všetkých! Do jedného! A nielen umrieť, ale pred smrťou trpieť! Nezavraždili ich. Postupne ich…“
„Kroť sa trocha!“ prerušil ju varovne. „Môže ťa počuť.“
„Neviem, ako by som jej mohla pomôcť.“
„Pravda, ty by si sama potrebovala pomôcť.“
„Drž už konečne hubu.“
„Prečo? Irituje ťa to?“
„Varujem ťa!“
„No, možno by si si mohla naliať…“
Jej ruka znova vyletela, ale tentoraz ju zachytil skôr, ako by ho mohla zasiahnuť.
„Hermiona,“ sykol jej do tváre. „Možno mi to neuveríš, ale mne je úplne jedno, čo robíš vo svojich voľných chvíľach. Pre mňa, za mňa sa spíjaj do nemoty, je to tvoja vec. Ide mi o Ginny. Potrebuje tvoju pomoc. Keď nie si schopná poskytnúť jej morálnu podporu, tak by si jej aspoň mohla nakúpiť šaty. A veci, všetko, čo potrebuje. Nemá totiž nič a nikoho. Osem rokov nemala nikoho, o koho by sa v najhorších chvíľach oprela. Na rozdiel od nás. Peniaze nie sú problém, dám ti dosť. Nechcem, aby si míňala zo svojich, ak náhodou ešte niečo máš, čo si neprepila. Môžem sa na teba spoľahnúť? Dokážeš jej aspoň týmto pomôcť?“ Celú dobu sa na ňu uprene, tvrdo a nekompromisne díval. Neuhla pohľadom, videl, ako v nej narastá hnev. Možno, možno sa začala trocha hanbiť, ale zúrivosť prevládala.
„Si odporný panghart,“ zasyčala mu naspäť. „Ešte nechutnejší než Snape. Ako sa zdá, osem rokov v jeho spoločnosti zanechalo svoje následky. Obaja ste hajzli,“ vrkla. Mierne sa pousmial.
„Alkoholik si nikdy neprizná, že je až po krk v sračkách,“ šepol. Jej ruku pevne držal, aj keď sa snažila vykrútiť.
„Si bezcharakterný, necitlivý a protivný smrad.“
„Ďakujem.“
„Pusti ma!“ štekla. Pustil ju.
„Kúpiš jej tie veci? Zvládneš to? Alebo mám poprosiť o pomoc Minervu?“
„Kúpim!“ húkla bezradne. Chcela odtiaľ vypadnúť. Potrebovala sa upokojiť.
„Fajn, len dúfam, že to zvládneš relatívne pri zmysloch a…“
„Už konečne drž tú svoju prekliatu papuľu!“
„Ako chceš,“ stlmil hlas. „Je mi ťa ľúto, Hermiona.“
„Na to ti seriem.“
„Viem si predstaviť. Tu máš,“ hodil na stôl mešec galeónov. „Malo by tam byť dosť na všetko, čo potrebuje,“ chcel ešte dodať, že za zvyšok si môže kúpiť niečo chutné pre seba, ale videl, že toho má dosť.
„Zajtra jej to prinesiem.“
„Budem sa snažiť vyhnúť sa ti.“
„To by som ti radila.“
„Maj sa ako chceš.“
„Strč sa.“
Potreboval sa upokojiť. V momente, ako zmizla v plameňoch, si bezradne sadol. Prehnal to. Obaja to prehnali. Takto si ich stretnutie určite nepredstavoval. Nechcel, aby to vyústilo až do takých krajností. Nevedel si pomôcť. Rozčuľovala ho. Tá jej sebaľútosť a utápanie sa v alkohole. Nepriznanie si svojho problému. Všetci na svete boli zlí, len ona bola tá najväčšia obeť. Dobre, vytrpela si toho dosť, ale proti tomu sa dá bojovať aj iným spôsobom. Naštvala ho. Len keby, aspoň trocha, chcela pomôcť Ginny. Ona sa bojí len pohľadu na ňu, pretože jej pripomínajú Weasleyovcov. Ako inak, keď je Weasleyová. Ginny je tá, ktorá si zaslúži pomoc. A pozornosť. Ginny. Zabudli na ňu. Hádali sa ako psi a ona je niekde hore. Musela všetko počuť. Do čerta. V momente stál na nohách s úmyslom ísť za ňou.
——
Musela odtiaľ odísť. Keď vstala a vyšla z kuchyne, jej krok sa v obývačke zrýchlil a schody vybehla čo najrýchlejšie. Zavrela za sebou dvere. Nechcela počuť nič z ich hádky, ku ktorej všetko smerovalo. Nechápala to. Boli to predsa tí najlepší priatelia a dnes sa na seba nedokážu ani pozrieť. Nezaujímal ju dôvod, vedela, že by jej to len ublížilo. Nechcela počuť nič z vojny, pretože v nej prišla o všetkých svojich najbližších. Myslela si však, že by ich nepríjemné zážitky mali spojiť a nie tak rozdeliť.
Nepredpokladala by, že sa hlasy z kuchyne dajú tak zreteľne počuť. Aj keď zavrela dvere, i tak rozoznávala hovor. Znervóznela v očakávaní toho najhoršieho. Chcela utiecť, ale to by musela zísť dole a možno by sa do všetkého zaplietla. Oni si to musia vyjasniť. Začula, že spomínajú Rona. Kvôli nemu sa hádali. Harry ho mal zradiť? Neverila tomu. Až potom jasne počula o Neporušiteľnej prísahe a o tom, že Harry musel jej bratovi klamať. Alebo nie klamať, len nehovoriť pravdu. Veril mu. Pamätala si na ten deň, keď Harry odišiel so Snapeom. Ron bol z toho rozladený, vravel, že ho musel Snape prinútiť. A Hermiona mu dohovárala. Chcel ísť za ním. Ona prišla za nimi. Prosila svojho brata, aby ju vzali so sebou. Vysmial ju. Vravel, že je maličká, že je to nebezpečné. Prehovárala ho. Nepohla s ním. Musela mu prisahať, že nič nepovie. Nezradila by ho. A potom odišli. Nečakala, že ju kvôli tomu strčia tam. Zviezla sa na zem pri posteli. Zuby zaťala do päste. Preto ju Charlie odviedol. Pretože Ron zmizol. A oni sa báli, že zmizne aj ona. Mala utiecť s nimi. Mali ju vziať. Nič z toho by sa nestalo. Roztriasla sa.
Počula ich ostrú hádku. Spomienky sa jej vracali menej, než by si pomyslela. Možno preto, že toto bola hádka, do ktorej prispievali rovnocenným podielom obaja zúčastnení. Privrela oči. Podvedome čakala, že si Harry nadvládu vynúti bitkou. Presne tak, ako ona musela vzdať svoje pokusy. Nepredpokladala, že by jeho hlas mohol znieť tak nahnevane, takmer zúrivo, posmešne. Nečakala by to od Harryho z posledných dní. Nie. Jej kamarátka mu to vracala rovnakým dielom. Privierala oči ešte silnejšie. Triasla sa. Srdce jej divoko búšilo, v ušiach jej hučali ich hlasy. Nech boli akokoľvek tlmené, jej sa zdalo, akoby jej kričali do uší. Trhalo jej bubienky. Prikryla si uši rukami. Dusila sa. Čakala, že už, už musí prísť výbuch. Nedopadne to dobre. Musí ich zastaviť. Takáto hádka musí skončiť len jediným spôsobom. Vstala a vybehla z izby. Musí ich zastaviť. Nikto už nemôže byť bitý.
Výbuch prišiel. Zvuk facky ju prinútil zaspätkovať. Bola pri schodoch. Nevidela, čo sa robí, ale hlasy predtým jej naznačili, kto udrel. Nemohla tomu uveriť. Neverila, že by sa žena dokázala vzoprieť mužovi. Šokovalo ju to. Teraz musí zákonite prísť odveta. Ubije ju. Jeho pokojný tón ju šokoval ešte viac. Nechá sa udrieť, nijako to nekomentuje? Prečo? Ich hovor bol jasný, akoby stála vedľa nich. Strach a bezmocnosť spôsobili, že jej nohy vrástli do zeme. Prišlo jej nevoľno. Sadla si na schody. Počula ich. Jasne naznačoval, že je alkoholička. Hermiona? Bránila sa tým obvineniam. Padali urážky.
Harry ňou celkom počuteľne opovrhoval a ona ho zreteľne nenávidela. Žiadal ju o pomoc aspoň pre ňu. Jej kamarátka váhala. Ginny sa potichu rozplakala, keď začula, čo vraví. Spomínala jej rodinu. Mŕtvych. Videla ich smrť. Upozorňoval ju, aby sa miernila, že ich môže počuť. Počula všetko, úplne všetko. Potom sa zmiernili. Ich hlasy boli síce pokojné, ale tak ľadové, nenávistné a nepriateľské. Aj keď ju to vydesilo, vydýchla si. K bitke nepríde.
Pokojnou však neostala. Jej kamarátka odišla a Harry ostal. Stále sa jej pred oči vracal Edmund a jeho krik. Opovrhnutie, nenávisť a následná bitka. Bolo to takmer to isté. Znova to musela zažiť. Obsah slov bol iný, ale tón takmer rovnaký.
„Ginny.“
„Prosím, už nie,“ vzlykla s rukami na tvári. Nechcela, aby sa vrátil. Nič z toho. Nič.
——
Hermiona sa vrátila na Rokfort totálne vyšťavená. A naštvaná. Aj keď musela prejsť popri niekoľkých robotníkoch, našťastie sa vyhla tým, ktorým aj chcela. Zamkla za sebou svoje útočisko. Jej byt bol zariadený len provizórne, ale Minerva jej ho veľkoryso poskytla. Nemala kde inde byť. A u Harryho to nepripadalo do úvahy. A po dnešku nepripadal ani on do úvahy. Hajzeľ.
Hodila na stôl mešec s galeónmi. Hneď zajtra ráno zájde do Šikmej pre habity a taktiež do muklovského obchodu pre nejaké oblečenie. Vlastne pre všetko. Zajtra, dnes už nie. Dnes sa musí postarať o seba. Vytiahla fľašu.
To úbohé dievča nemá absolútne nič. Premýšľala nad ňou, keď mávala prútikom, aby svoje vlastné veci dala do skrine. V druhej ruke zvierala fľašu a pomaly nadobúdala stratenú sebakontrolu. Bude jej musieť kúpiť úplne všetko. Nielen šaty, topánky, spodnú bielizeň, ale aj drogériu. Všetko. Možno aj nejaké tie dievčenské čačky do vlasov, zaškľabila sa, keď vybaľovala tie svoje. Nemá nič. Zamračila sa. Osem rokov nemala nikoho a ostala sama, bez ničoho, bez sebadôvery a sebaúcty. Zranená. Ona potrebuje pomoc, presne tak, ako hovoril ten kretén. Videla však, že on to zvládne aj sám. Svätý Potter.
Mala by sa o to aspoň pokúsiť. Ale to nepôjde. Nie, že by nechcela, ale nebude mať na to silu. Pozerať sa na tie červené vlasy. Upila si. Musí sa o to pokúsiť. Ona musí. Nemôže, ale musí. Aj keby nechcela. Dlží to ich priateľstvu. Ale to tam on nebude môcť byť.
Zúrila. On a Snape sú úplne rovnakí. Nič nevedia, ale súdia. Ona je predsa v úplnej pohode. Pch, že alkoholička. Nemajú ani šajn, ako to v skutočnosti je. Nepotrebuje predsa piť. Pije, lebo jej to chutí. Keď chce, dokáže byť v poriadku. Môže prestať hocikedy. A dokáže im to. Sviniam. A hlavne tomu mastnému, namyslenému a sebavedomému hovädu. Kolega. Veď počkaj, pako. Dnes už ale večeru oželie. Stačilo jej. Pre dnešok ich má plné zuby oboch. Radšej tu ostane zavretá a ešte si troška dá. Len troška, aby sa jej večer dobre zaspávalo.
——
„Ginny.“
Našiel ju sedieť na schodoch s hlavou v dlaniach. Plačúcu. Musela počuť, keď nie všetko, tak značnú časť určite. Skrúšene sa posadil vedľa nej, zranenú nohu opatrne držiac vystretú.
„Prosím, už nie,“ pípla prestrašene a uprela naňho bojazlivý pohľad.
„Už sa to nebude opakovať, prisahám,“ vypustil miernym tónom. I tak videl v jej očiach tú paniku, ktorá na niekoľko dní zmizla. Nenávidel sa v duchu za to. „Ginny, neboj sa. Nemaj zo mňa strach, prosím. Nie každá hádka sa musí skončiť rovnako.“
„Pripomenulo mi to…“
„Viem,“ šepky ju prerušil. Opatrne k nej natiahol ruku. Strnula a uhla. Bezradne ju stiahol späť. „Vedel som, ako to dopadne. Nechal som sa uniesť. Viem, čo si myslíš a ubezpečujem ťa, že to tak nie je. Neublížil by som jej. Ani tebe neublížim. V tomto dome nebude nikto ubližovať nikomu.“
„Hádali ste sa.“
„Pretože sme sa nepochopili,“ povzdychol. Videl, že má z neho strach. Sedela upäto. Tak strnulo, že v sebe nenašla ani silu vstať a utiecť pred ním. Len striehla na každý jeho pohyb. Boli snáď ešte vzdialenejší, než kedykoľvek predtým. „Ginny, vravela si, že mi veríš. Neprestávaj mi veriť. Pred ôsmimi rokmi som spravil hlúposť. Nezabojoval som, neobhájil som svoj názor, že dôverujem priateľom. Prehovorili ma na ďalšiu šialenosť. A odvtedy som musel klamať. Tvojmu bratovi a aj Hermione. On si do smrti myslel, že som ho zradil a Hermiona mi to vyčíta. Neodpustila mi.“
„Viem, počula som.“
„Čo všetko si počula?“
„Asi všetko,“ šepla.
„Je mi to ľúto,“ na chvíľu sa odmlčal. „Vedel som, že keď ja, alebo oni, že keď niekto z nás prežije, hocikto, že k tomuto dôjde. Vtedy som bol zbabelý, pätnásťročný chalan, ktorý sa nechal prehovoriť a…“
„Čo by si zmohol proti Dumbledorovi?“ spýtala sa. Prekvapene na ňu pozrel. „Alebo proti Snapeovi? Myslíš, že aj keby si akokoľvek protestoval, že by ti dovolili povedať im pravdu?“
„Asi nie,“ stiahol obočie. Nečakal, že by začala takto špekulovať.
„Vidíš. Asi by som aj ja mala byť na teba naštvaná, pretože som vtedy chcela odísť s Ronom a Hermionou. A keď sa teraz dozviem, že to bolo kvôli tebe…“
„Výborne, tak sa ma boj a ešte k tomu buď na mňa naštvaná.“
„Nie som,“ šepla. Neprestávala ho prekvapovať. „Ron bol vždy tvrdohlavý. Nikdy by ma nevzal so sebou, aj tak by som skončila tam, kde som aj skončila,“ zmĺkla. Díval sa na ňu. Strach síce nezmizol, ale začal sa miešať so vzdorom.
„Veríš mi?“ skúsil. Strelila po ňom pohľadom. O niečo odvážnejším.
„Áno.“
„Som rád,“ usmial sa.
„Hermiona ťa udrela,“ stiahla obočie. „A ty si na to nič nepovedal,“ vyzerala, akoby sa to snažila pochopiť.
„Má dobrú ranu,“ mierne sa uškrnul. „Nepovedal, pretože som ju vytočil a ona sa bránila.“
„Ale nevrátil si jej to.“
„Ginny, ty si zrejme očakávala bitku,“ vypustil pozorne ju sledujúc. Opatrne prikývla. Videl na nej, že má obrovskú chuť to pochopiť. „Nie všetko sa musí nutne riešiť bitkou. To, čo si prežívala ty, to nebolo normálne. Hádky sú bežné. Ľudia sa hádajú pre hocičo, aj maličkosti. Ale bitka? Ja by som nikdy nedrel ženu, vlastne nikoho. Určite nie ručne a aj keď som prútik použil mnohokrát, vždy to bolo buď v sebaobrane alebo preto, že som bojoval proti smrťožrútom.“
„Verím ti,“ vyriekla čo najtichšie. Vďačne sa na ňu zadíval. „Hermiona, ona ti odpustí. Určite,“ pokúsila sa ho povzbudiť. Nevedela, či to robí správne. Ale keď jej on tak trpezlivo dohováral cítila, že by mu to mala oplatiť. Aspoň takto. Ten kričiaci Harry bol potlačený hlboko do jej mysle v momente, ako zbadala jeho oči. Jeho úprimný pohľad. Jej strach, aj keď nie úplne, ale mizol. Celkom jasne si to uvedomovala. A za to mohol on.
„Dúfam, že máš pravdu, ale viac…“ zarazil sa. Zamrkal a jej v momente napadlo, že chcel povedať niečo, čo chcel utajiť.
„Ale viac?“ povzbudzovala ho. Aj ona sa snažila dať do svojho pohľadu podporu. Dlžila mu to. A pamätala si jeho slová, že aj on bude potrebovať ju. Možno bude jej pomoc neohrabaná a neistá, ale určite bude myslená úprimne. Vedela, že to pochopí.
„Viac by som si želal, aby mi odpustil Ron,“ šepol. Nechcel vravieť o výčitkách svedomia, ktoré ho prenasledovali osem rokov. Ale keď od nej chce dôveru, musí dôverovať aj on jej.
„To už ale nebude možné,“ hlesla so slzami v očiach. „Ja som Rona poznala najlepšie zo svojich bratov. Trávila som s ním najviac času, až do chvíle, kedy si sa zjavil ty. Viem, že by pochopil tvoje zámery. A Hermiona ich pochopí tiež. A po pochopení prichádza odpustenie. Ron by ti odpustil a Hermiona to spraví tiež,“ šepla. Smutne sa na ňu zadíval.
„Ďakujem,“ mierne sa pousmial. Opätovala mu nesmelý úsmev. „Hermiona, ona…“
„Aj to som počula,“ zamračila sa. „Nechce sa mi tomu veriť,“ zavrtela hlavou.
„Je to pravda. Aj keď teraz možno pôsobila v pohode, ale je to fakt,“ sám vedel, že už zase znie jeho hlas ironicky. Pozorne sa naňho zadívala, ale mlčala. „Ja viem, že keby skutočne chcela, dostane sa z toho. Vždy bola tvrdohlavá a čo si zaumienila, to aj dosiahla. Aj keď, toto zrejme nie je nejaké komplikované kúzlo alebo niečo, na čo musí nájsť riešenie. Ale ona to dokáže.“
„Je dobre, že jej veríš.“
„Neznáša ma.“
„Prejde ju to.“
„Myslíš?“ spýtal sa nedôverčivo.
„Dúfam,“ povedala čo najúprimnejšie. „Ale prosím ťa, Harry, keď sa tu stretnete nabudúce, prosím…“
„Nebudem už zvyšovať hlas, sľubujem,“ usmial sa.
„Verím ti,“ prikývla. Už v očiach nemala paniku a aj keď nebol jej pohľad najistejší, z toho strachu, ktorý videl pred chvíľou, neostalo veľa. Vydýchol si. Nebolo všetko úplne pokazené.
——
„Tá masť pôsobí?“ potichu zavŕkal Severus na Harryho, keď ho prišiel na ďalší deň skontrolovať. Presne, ako sľúbil, začal s liečením jeho zranenej nohy. Aj keď bola malá nádej, že bude jeho koleno opäť v poriadku, možno by mu pomohol aspoň so zlepšením jeho hybnej schopnosti.
„Čo ja viem? Používam ju týždeň,“ natiahol Harry s úškľabkom.
„Tak sa prestaň na mňa tak bezducho ceriť a vyhrň si nohavicu,“ mierne sa zamračil. „Ako je na tom slečna Weasleyová?“ spýtal sa, keď sa pustil do skúmania.
„O niečo lepšie,“ privolil zamyslene. „Teraz je v izbe. Doobeda som bol pre prútik, ktorý by mohla používať a priniesol som jej pár kníh, tak číta. Aspoň predpokladám.“
„Tak to je zlepšenie,“ prikývol. „Tvoje koleno sa ale nezlepšilo.“
„A čo by si čakal po týždni? Že začnem trénovať na olympiádu?“
„Potter, sklapni. Liečiteľ som tu ja a preto budem vynášať závery ja,“ prskol po ňom. „Týždeň je skutočne krátka doba na to, aby sme mohli očakávať zlepšenie,“ natiahol.
„A ďalej budeme postupovať ako, pán liečiteľ?“ zaceril sa.
„Raz ťa za to tvoje škľabenie zadrhnem. Budeme ďalej používať tú masť. Keď nepomôže…“
„Čo nepomôže…“
„Ešte raz a prekľajem ťa. Keď nepomôže, budem ti ho musieť znova dolámať a pokúsiť sa dať do poriadku všetky úlomky.“
„Ale to nemyslíš vážne, že nie?“
„Úplne smrteľne vážne. Inak to nepôjde, zrástli ti nanič.“
„Za to môžeš ty,“ mračil sa.
„No samozrejme, to ja som ťa zavalil tými kameňmi.“
„Liečil si ma.“
„Buď rád, že máš nohu.“
„Ale veď ja som rád, neskutočne,“ nevinne sa zazubil. Severus stiahol obočie a mierne sa pousmial. Obaja naraz vytiahli prútik za zvukom, ktorý sa ozval.
„Mal by som sa naučiť, že sa mi sem môžeš priletaxovať už aj ty,“ okomentoval Harry Hermionin príchod.
„Prišla som za Ginny. Ak ti to prekáža, stačí povedať.“ Rozhodne nebola nadšená, že ich vidí súčasne…