Harry stál medzi dvoma domami jednej z rušných salemských ulíc pod neviditeľným plášťom a trpezlivo vyčkával na príchod Edmunda Millsa. Predpokladal, že sa bude tváriť akoby sa nič nestalo. Aspoň pred verejnosťou. Počítal s tým, že sa im podarilo niečo nahovoriť svojim hosťom. Možno ich považovali za priateľov a verili, že budú s rodinou Millsovcov spolupracovať a nebudú ďalej rozoberať to, čoho sa stali svedkami. Ale vlastne mu bolo úplne jedno, ako si to Millsovci zariadili. Preňho bolo dôležité, aby sa tu ten panghart ukázal. Určite budú žiť ďalej a prípadné klamstvá si vymyslia postupne. Tak, ako si ich vymýšľali osem rokov.
Neviditeľný plášť použil preto, aby sa vyhol zvedavým pohľadom, ktoré by určite nasledovali, keby ho videli bezdôvodne postávať pred vydavateľstvom Salemských hlasov. A vedel, že sa môže hodiť aj na niečo iné. Prekvapilo ho však, keď sa po takmer dvoch hodinách vyčkávania dočkal starého Millsa. Nie toho, ktorého chcel ako prvého.
Starý Mills sa správal prirodzene, ale Harry videl, že má na tvári strhaný výraz. Ani sa nečudoval. Keď nie jeden, tak aspoň druhý. Zatiaľ. Stále skrytý pod plášťom sa vybral za ním. Čo najtichšie ale najrýchlejšie, ako mu jeho noha dovolila. Pridal sa k nemu pri schodisku. Starec zrejme udržuje kondíciu a na piate poschodie sa dostal po vlastných. S Harrym v tesnom závese.
„Connie, bol by som rád, keby ma dnes nikto nerušil,“ oslovil sekretárku a otvoril dvere do synovej kancelárie.
„Pán Mills,“ zastavila ho čarodejnica prekvapene. „Mladý pán Edmund dnes nepríde?“
„Možno neskôr,“ otočil sa k nej. Harry využil príležitosť a pretiahol sa okolo neho dovnútra. Mills akoby cítil nejakú cudziu osobu vo svojej blízkosti. Podozrievavo pozrel na chodbu, ktorou práve prišiel. Bola prázdna. „Necíti sa príliš dobre, preto som prišiel miesto neho,“ pokračoval vo vysvetľovaní. „Connie, skutočne by som bol rád, aby ma dnes nik neotravoval.“
„V poriadku, ako chcete,“ prikývla stará žena.
Harry stál pri menšej knižnici s pripraveným prútikom a čakal, kým Mills zavrie za sebou dvere. Díval sa, ako starý muž sťažka a s povzdychom dosadol do kresla.
„Dobré ráno,“ pozdravil ho Harry po tom, ako si zložil plášť a mávol prútikom. Nik ich nevyruší a ani jeden zvuk sa nedostane z miestnosti.
„Pán Potter,“ Mills takmer odpadol, keď pred sebou zbadal Angličana. Síce s pokojným výrazom tváre, ale jeho oči blčali nenávisťou. „Ja, ako, vy,“ koktal prestrašene.
„Áno, ja a nejako určite,“ sykol sarkasticky a podišiel ku stolu. Vyžíval sa vo výraze starého pána, ktorý sa držal za hrudník a vypliešťal na neho oči. „A vy mi zodpoviete pár otázok predtým, než sa rozhodnem, čo s vami spravím,“ sadol si do kresla oproti nemu. „Ruky budete mať na stole tak, aby som ich videl a nepokúsite sa o žiadnu hlúposť. Momentálne som taký nasratý, že neručím za to, čo by som v návale hnevu mohol spraviť,“ výstražne mávol prútikom. Mills vyzeral, že veľmi dobre chápe všetko, čo počul. Až na spôsob Harryho zjavenia sa. Nepovažoval však za múdre zistiť práve toto.
„Pán Potter, ja… Vedel som, že sa ukážete,“ takmer šepkal.
„No, to sa dalo celkom čakať, nie?“ zaškľabil sa. „Alebo ste si mysleli, že nad všetkým mávnem rukou a uspokojím sa len s tým, že dostanem Ginny preč z tých vašich špinavých paprčí? Bez toho, aby som vám povedal svoj názor na celú záležitosť? Bez toho, aby som Ginny pomstil za všetky tie nechutnosti, ktoré ste na nej spolu so svojím synom napáchali? Nie, pán Mills, odnesiete si všetko. Najprv vy a potom sa postarám o to, aby váš syn trpel aspoň z tretiny tak, ako ona. Pretože nepredpokladám, že by som mu dokázal vrátiť každý úder, každú podlosť, každú nechutnosť, ktorú jej spôsobil. Nemám čas zdržovať sa osem rokov.“
„Nebolo to celých osem rokov,“ obhajoval sa starec.
„Nie? Ale to mi je jedno. Aj keby tá bitka, ktorej som sa stal svedkom, bola jediná, aj to by stačilo.“
„Odkiaľ ju poznáte?“
„Záleží na tom?“
„Ani nie, je to len zvedavosť. Ja som sa skutočne snažil splniť niečiu prosbu. Aj keď sa jej to nepáčilo. Aj keď som ju držal bez prútika, pretože by sa pokúšala utiecť. Aj keď utrpela zranenia, keď sa snažila dostať z domu aj napriek jeho zabezpečeniu. Aj keď som ju musel zavrieť do pivnice, pretože svojou mimovoľnou mágiou zapaľovala všetko vo svojom okolí a hrozilo, že by si ublížila. Napriek všetkému bola v bezpečí, po fyzickej stránke zdravá. Psychicky bola samozrejme na dne, ale snažil som sa robiť všetko, čo som mohol. Dal som sľub a ten som chcel splniť.“
„Chceli, ale nesplnili. Prestala byť v bezpečí, porušili ste svoj sľub. Ak vás zaujíma, odkiaľ poznám Ginny, poviem vám to. Možno sa váš syn spoľahol na to, že keď padla celá jej rodina, bude mať voľnú cestu k tomu, aby si s ňou robil to, čo chcel. Zapadá to do seba. Pred dvoma rokmi umrel Charlie a on oznámil ich zasnúbenie. To, čo som vypozoroval na tej večery mi absolútne stačilo na to, aby som si vytvoril vlastný obrázok Ginninej údajnej ochrany z vašej strany. Váš syn sa spoľahol na to, že je celá jej rodina mŕtva, ale mýlil sa. Zrejme ste s Charliem neboli až takými dôvernými priateľmi. Alebo som ja v tej dobe ešte nebol tak úzko spätý s rodinou Weasleyovcov. Nech to bolo akokoľvek, zabudol vám povedať, že si ma rodina Weasleyovcom prakticky osvojila. Nemal som vlastnú rodinu, spriatelil som sa s ich najmladším synom Ronom a každé leto som bol u nich. Samozrejme som poznal Ginny, bola to moja priateľka, bola to moja sestra. Vášmu synovi ušla tá maličkosť, že predsa len niekto ostal, kto by mu mohol skrížiť jeho nechutné plány. Hneď, ako som sa dozvedel, aký bol Ginnin osud, keď mi bolo povedané, kam ju Charlie odviedol, šiel som za ňou. Minimálne preto, aby som sa dozvedel, či sa jej darí a či je šťastná. To, čo som sa dozvedel, sa mi ale ani trocha nepáči,“ zamračene ukončil svoj monológ. Mills naňho stále pozeral vydesene. Nemusel byť žiadnym psychológom, aby na Harrym videl, že táto návšteva nedopadne dobre.
„Áno, to verím,“ nešťastne prehlásil. „Poviem vám celý jej príbeh. Chcem vám povedať, že ma skutočne mrzí, čo sa stalo. Nebudem sa ospravedlňovať, viem, že je to zbytočné. Ale spravím čokoľvek, čo budete chcieť. Ničím nedokážem odčiniť to, čo sa jej stalo. Ale som pripravený niesť následky. Akékoľvek.“
„Najprv mi povedzte všetko. Chcem vedieť čo sa stalo za posledných osem rokov, pretože ona momentálne nie je schopná ani rozprávať a pochybujem, že mi bude niekedy schopná povedať čokoľvek.“
——
Minerva sedela pri posteli Ginny a čakala, kým sa zobudí. Severus jej naordinoval elixíry spánku, aby sa vyhla tým najhorším mukám. Aspoň v prvých dňoch. Už sa dostala z toho šoku, ktorý nasledoval, keď na ňu pozrela prvýkrát. Skutočne sa dala len ťažko identifikovať a keby nevedela, kto v posteli leží, zrejme by mala problémy spoznať ju.
V hlave si premieľala všetky chvíle, ktoré jej bolo súdené prežiť nielen s Ginny, ale so všetkými Weasleyovcami. Stále sa nevedela preniesť cez smrť Molly a Artura, s ktorými dosť dlho úzko spolupracovala a taktiež smrť Charlieho na ňu tvrdo dopadla. Bolo jej ľúto aj ostatných, samozrejme. Rovnako ako ďalších desiatok ľudí, ktorých poznala a ktorých zavraždili. Ale títo traja jej boli najbližší. Keď sa teraz dívala na Ginny, v duchu ďakovala Merlinovi, že sa toho ani jeden z nich nedožil. Len odhadovala, čo všetko si muselo dievča vytrpieť, kým sa dostala až do takéhoto stavu. Na to však jej fantázia určite nestačila.
„Ginny,“ oslovila ju, keď sa začala mrviť. Upreli sa na ňu vydesené oči. „To som ja, Minerva, nebojte sa,“ dohovárala jej. Harry jej povedal o predpokladaných reakciách dobitého dievčaťa. A Minerva vedela, že ona teraz neverí nikomu. Nech by bol akokoľvek známy. Na to jej bolo až príliš ublížené. I tak ju potešilo, keď sa v jej pohľade stratilo trocha z obáv.
„Kde je Harry?“ šepla. Podvedome sa upla práve naňho. Bol prvou známou osobou a dostal ju z toho pekla. Cítila, že mu môže dôverovať. Aspoň o trocha viac ako komukoľvek inému. Bála sa toho, že sa z ničoho nič Edmund objaví a ona bude musieť zažívať to, čo predtým. Keď jej on dohováral, na moment dokázala zabudnúť.
„Musel odísť, ale nebojte, nebude dlho preč,“ ubezpečila ju. Dúfala v to. Mala len nejasnú predstavu o tom, čo chce Harry tomu chlapovi spraviť. Alebo o tom, čoho je teraz, po vojne, schopný. Ginny sa musela sprudka nadýchnuť. Ale on vravel, že sem nepríde a to ju aspoň trocha upokojilo.
„Rada vás vidím,“ vydralo sa z nej aj napriek bolesti. A myslela to vážne. Ešte na začiatku jej martýria profesorke McGonagallovej vyčítala, že dovolila jej rodičom, aby ju odstránili z diania. Vlastne to vyčítala každému, kto tam bol a nepostavil sa na jej stranu. Nečakala, že by sa niekto postavil proti matkinmu rozhodnutiu, ale nikto z tých, ktorí sa stali svedkami tej udalosti, sa jej ani nezastal. To už však bolo dávno preč a ona bola rada, že sa aspoň niekomu podarilo prežiť.
„Aj ja vás, dieťa…“
„No tak, upokoj sa.“
„Nie, neupokojím!“
Edmund Mills starší ju prišiel skontrolovať do pivnice. Znova naňho kričala a nadávala mu.
„Je to pre tvoje dobro, dieťa.“
„Nenechávajte ma tu. Sľubujem, že sa už nepokúsim utiecť, že už nič nepodpálim. Len ma pustite,“ od nadávok prešla k sľubom. Už nechcela byť v tme, chlade a stuchnutom smrade pivnice. Chcela preč, chcela aspoň cez okno vidieť slnko alebo cítiť vietor. Bolo to depresívne. Tá tma ju ubíjala, strácala pojem o čase. Nevedela, či je deň alebo noc. Netušila, ako dlho je tu už zavretá. Ale ničilo ju to. Nemala správy z domova. Nebolo nič, čomu by verila. Nič.
„Nebude to dlho trvať. Ver tomu, dieťa.“
Nenávidela tohto starca. Nenávidela aj Charlieho. Oni dvaja boli príčinou toho, že začínala pomaly šalieť. Pretože to sa už inak nedalo nazvať. Dostávala jesť, starali sa o jej základnú hygienu, on sa dokonca pokúšal s ňou komunikovať. Ale to bolo všetko. Bolo to horšie ako väzenie. Tam je človek zavretý za niečo zlé. Ona však nespravila nič zlé. Chcela byť len so svojou rodinou a oni sa rozhodli jej v tom zabrániť. Nebolo dôležité, že už je dávno plnoletá. Nerozhodovala o sebe. Bola ich väzňom a oni rozhodovali za ňu.
„Prosím.“
Od nadávok cez sľuby prešla až k prosbám. Spočiatku neprosila, pretože jej v tom hrdosť bránila. Teraz bola taká zúfalá, že prosila skoro stále. Nepomáhalo. Nebolo jej to na nič platné. Tento starec ju držal v zajatí a ona nemohla nič iné, len prijať jeho vôľu. A vôľu svojho brata.
„Vydrž to, dieťa.“
„Prosím, nehovorte mi dieťa,“ šepla. V očiach sa jej zaleskli slzy. On ju nazýval dieťaťom a ona ho za to nenávidela.
„Dobre, ako chcete,“ prikývla Minerva prekvapene. „Sadnite si. Uvarila som polievku, mali by ste niečo zjesť. Harryho zásoby potravín sú však mizerné. Budem musieť dohliadnuť na to, aby sa to zlepšilo a vy mi v tom môžete pomôcť. Neskôr,“ opatrne nadhodila. Ginny zavrtela hlavou. Práve v tejto chvíli jej bola nejaká špajza či chladnička ukradnutá.
——
„Charlie Weasley sa u mňa objavil zhruba pred ôsmimi rokmi a poprosil ma o to, aby som poskytol jeho sestre azyl,“ spustil Mills svoje rozprávanie s hlavou položenou v dlaniach. Harry ho sledoval s nepriepustným výrazom. Stále v sebe dusil hnev a chuť na pomstu. Prinútil sa však vypočuť si starca, pretože vedel, že pri jeho synovi sa nebude chcieť zdržovať rečami. A on mu mohol vysvetliť mnohé.
„Povedal mi, že ju nechal v hostinci znehybnenú a umlčanú, pretože mal vážne podozrenie, že by mu ušla. Bez váhania som súhlasil, dlžil som mu život a koľko mohla trvať taká vojna? Pravda, nemal som ani poňatia, jednoducho som súhlasil.
Premiestnili sme ju ku mne domov, dal som jej izbu. Než Charlie odišiel, začaroval pozemky dosť silnými zaklínadlami, nemohol sa cez ne dostať žiaden Weasley okrem neho samého. Bolo to akési zvláštne kúzlo, aj mi ho vysvetlil, ale nepamätám si. Jednoducho sa nedostala ďalej ako desať metrov od domu. Vyskúšala to, niekoľkokrát a skončila so zraneniami v starostlivosti škriatkov.
Nechcel som ju zavierať v izbe, ale po tých útekoch som musel. Neprestávala sa nádejať, že sa jej podarí utiecť a zraneniam sa nevyhla. Jej brat si odniesol aj jej prútik. Nemohla čarovať, na jeho žiadosť sme ju nenahlásili na ministerstve. Bál sa, že by jej meno mohlo byť prezradené a že by mohlo prilákať nepriateľov. Preto som zamkol jej izbu. Mala tam toaletu aj sprchu, škriatkovia jej nosili jesť. Začarovali okno, aby nemohla utiecť ním. Hnevalo ju to, nadávala, kričala, odmietala jesť. Prehovárala škriatkov, ale oni mali zakázané s ňou komunikovať. Jej hnev sa v niektorých momentoch menil na nepríčetnosť a ona zapaľovala ohne, spôsobovala požiare, ktoré museli škriatkovia dusiť. Jej nahromadená mágia proste musela von. Stala sa nebezpečnou sama sebe a aj nám všetkým.
Musel som ju zavrieť do pivnice. Tam nemala čo podpáliť. Vysvetlil som to aj jej bratovi, keď sa tu sporadicky objavoval len preto, aby sa ubezpečil, že je zdravá. Aj keď šťastná nebola. Bolo mi jej ľúto, úprimne, ale nemohol som dovoliť, aby si ublížila. Vedel som, že ma nenávidí, videla za mnou príčinu jej väzenia.
Jej brat sa tu ukázal a uisťoval ju, že to dlho nepotrvá. Vedel som, že jej súrodenci umierajú. Najprv Percy, potom Bill, dvojčatá, Ron. Mlčal pred ňou, trvalo to štyri roky. Už nevládala nadávať a ani sa hnevať. Chcela von, bál som sa, že by začala ohrozovať seba, hlavne seba znova. Nakoniec nedokázala ani počúvať jeho reči. Keď tu bol naposledy, vyhnala ho. Vravela mu, aby sa už neukazoval, pokým nebude mať v úmysle vrátiť jej domov. Vyčítala mu, že mlčí, o jej rodine, o jej známych a priateľoch.
Vyzeralo to tak, akoby sa Charlie ukázal len preto, aby rozjatril jej rany. Hovoril som mu, aby už nechodil, že tým všetko len sťažuje. Aj on bol na tom zle. Ostal len on a jeho rodičia. Preto viac ako kedykoľvek predtým trval na tom, aby ona ostala v bezpečí. Sľúbil, že sa vráti vtedy, keď bude po všetkom.
Toto je príbeh prvých štyroch rokov, kedy v jej živote bol Charlie. Snažil som sa jej prítomnosť vo svojom dome utajiť a darilo sa mi to. Robil som len to, o čo ma požiadal Charlie. Ministerstvo a ani nikto iný sa nesmel dozvedieť, že ukrývam niekoho vo svojom dome, pretože by zistili jej meno a okrem medzinárodného škandálu by jej hrozilo vyhostenie. A v Anglicku by umrela. Darilo sa mi ju skrývať až do momentu, kedy sa vrátil môj syn zo zahraničnej stáže. Bol som šťastný, samozrejme. Začal sa venovať novinám, ale začal mať aj podozrenie. Škriatkovia nemohli nič prezradiť, dom patril mne.
Zistil však, že niekoho skrývam a neskôr zistil aj kde a koho. Najprv to vyzeralo neškodne, zoznámil sa s ňou, všetko bolo v poriadku. Rozprávali sa v pivnici a keď ma poprosil, či by ju nemohol aspoň na moment vyviesť von, že na ňu dá pozor, skutočne som si myslel, že sa do nej zamiloval.
Potom sa všetko zmenilo. Zistil, kto presne to je. Povedal jej o smrti jej bratov. Už som tomu nedokázal zabrániť. Vyhrážal sa, že ju prezradí. Nemohol som ísť proti svojmu synovi. Nevedel som, čo všetko s ňou robil. Netuším to.
Naši novinári nosili pravidelne správy z Anglicka a on v nich hľadal len určité mená. Od neho sa dozvedela, že jej rodičia umreli. Už vtedy bola ako vymenená. Nevedel som, či ju bije alebo, alebo…“ starcov hlas sa zlomil. Po tvári mu stekali slzy. Harry ho neprestával prebodávať pohľadom.
„Nič ste proti tomu nespravili,“ vypustil ľadovým tónom. Úplne pokojným, i tak bol v ňom odtieň hrozby. Mills naňho pozrel.
„Mal som len podozrenie. Nikdy na nej nebolo nič vidieť, po fyzickej stránke. Myslím, že ju spočiatku ani nebil, len ju psychicky týral,“ zavzlykal. „Áno, mal som niečo spraviť, mal som tomu zabrániť, ale keď prišla posledná správa, keď sa zistilo, že umrel aj Charlie, Edmund sa zmenil. A zmenila sa aj ona. Súhlasila so zasnúbením. Stále som si myslel, že to robí len preto, aby dostala príležitosť utiecť. A možno som mal aj pravdu. Bola čím ďalej tým viac zakríknutá. Po šiestich rokoch takmer väzenia sa jej ani nečudujem. Edmund si ju privlastnil. Až vtedy som si všimol, že to nie je úplne normálne. Až vtedy. To, ako sa k nej správal v mojej prítomnosti. Nie, ona ho nikdy nemilovala a on sa ňou nechal len sfanatizovať. Bola sama, nemala nikoho, nemala kam ísť, nemala nič. A on to využil. Možno to boli sprvu len sladké reči, možno chcel získať čas.
Nie, nikdy som si na nej nevšimol známky bitky, ale teraz som si istý, že ju bil. Po tom, čo som videl naposledy, nemám pochybností. Myslel som si, že ju zarmútili správy z domova. Netušil som, že je v tom niečo iné. Až keď ju začal okrikovať, keď ju začal komandovať a kontrolovať, tak majetnícky a nadradene, vedel som, že sa mu podriaďuje. Určite v tom bolo viac. Nebolo to len psychické týranie, ale určite aj znásilňovanie. Och, Merlin môj,“ zastonal a rozplakal sa ešte viac. „Trvalo to viac ako dva roky, priamo pod mojím nosom, v mojom dome, môj vlastný syn. Nikdy, nikdy si to neodpustím. Mal som to dieťa rád aj napriek tomu všetkému. Tej hrozbe. Keby sa smrťožrúti dozvedeli, že ukrývam dcéru krvizradcu, ako to nazývali. Bol som zbabelec. Áno, bál som sa o holý život, preto som pred všetkým privieral oči, keď sa mi môj vlastný syn vyhrážal. Netuším, čo na nej videl, prečo sa ňou nechal tak zaslepiť. A potom… Vojna skončila pred vyše dvoma mesiacmi a ja som nespravil nič ani potom. Až, až…“
„Stačilo,“ prerušil ho Harry zamračene. Mills k nemu zdvihol pohľad. „Počul som dosť. Ani si neviete predstaviť, ako vami opovrhujem. Nemáte tušenie, čo by som vám najradšej spravil.“
„Nie, nemám. Som ochotný ku všetkému sa priznať, niesť následky za svoje činy. Samozrejme som ochotný svedčiť proti môjmu synovi.“
„To nebude nutné. Nechcem, aby sa jej meno pretriasalo na verejnosti a v novinách, najmä v tejto súvislosti. Vytrpela si toho veľa a pokračovať to nebude.“
„Tak čo mám teda spraviť? Ako mám odčiniť to, to všetko?“ starý pán bol úplne na dne. To nemohol predstierať a Harry to veľmi dobre vedel. Bolo mu však z neho zle. Za jeho slabosť, zbabelosť, nečinnosť a nevšímavosť. „Nezabijete ma,“ šepol, keď videl v Harryho očiach všetko to, čo sa odohrávalo v jeho mysli.
„Aj teraz ste zbabelý?“ vrkol po ňom. „Najradšej by som vás zabil. Hneď teraz, na tomto mieste. Nič iné si totiž nezaslúžite. Napomáhali ste pri zabíjaní duše v jednom mladom dievčati. A je mi jedno, že ste to robili na niečie požiadanie. Je mi jedno, že ste sa roky snažili o to, aby si neublížila. Nezabránili ste svojmu synovi, aby si z nej spravil svoju bábku, nástroj, s ktorým sa zabával, pri ktorom zabil nudu. Nepostavili ste sa mu, keď ju týral, mučil, či psychicky alebo fyzicky. Vy nemáte ani poňatia o tom, čo ste pomáhali zničiť. Neviete, akým dievčaťom Ginny bola, koľkou energiou disponovala. Aká veselá, dobrosrdečná, úprimná a priateľská bola. Aká odvážna, temperamentná a hrdá. To všetko ste pomáhali skántriť, až ste z nej spravili osobu bez najmenšej vôle, bez chuti do života, bez iskry, ktorá sa bojí akéhokoľvek dotyku, pretože za ním vidí len údery a bitku. Spravili ste z nej figúrku, ktorá musela konať podľa jeho želaní a ak náhodou sklamala, čakal ju trest. Ste len úbožiak, ktorého nie je hodno ani ľutovať, pretože ľútosť je cit a vy si nezaslúžite žiaden cit. Ste mi úplne ľahostajný a je mi z vás zle. Nestojíte ani za to, aby som sa vami zapodieval.“
„Je mi to ľúto, všetko,“ šepol. „Charlie ma o to požiadal.“
„Už mlčte. Žiadnymi slovami sa nemôžete ospravedlniť.“
„Keď nie slová, tak činy! Čo mám spraviť?“
„Najprv mi povedzte, čo ste spravili s Noahom.“
„Ušiel. Hneď, ako ste zmizli, mi všetko došlo. Dovolil som mu utiecť. Neviem, kde teraz je, ale, ale Edmund sa k nemu nedostal.“
„Aspoň že tak. A kde je váš syn?“
„Čo s ním chcete spraviť?“ nesmelo a so strachom sa spýtal.
„Čo myslíte?“ natiahol sarkasticky a zaškľabil sa.
„Nezabijete ho,“ Mills zavrtel hlavou. „Nie ste ten typ. Nie ste vrah.“
„Myslíte? Niečo vám prezradím. Vo vojne som zabíjal, bez mihnutia oka, bez výčitiek svedomia. Musel som, inak by som neprežil. A zvykol som si na to. Nerobí mi problém na niekoho namieriť prútik a zabiť ho. A váš syn si nič iné nezaslúži,“ vravel presvedčivo, s hnevom blčiacimi očami. Nemyslel to vážne, ale to bolo v túto chvíľu jedno. Starý Mills si to myslel a to úplne stačilo.
„Nie, prosím,“ žobral.
„Kde je váš syn?“ zopakoval otázku a namieril naňho prútik. Už tak ustráchaný Millsov výraz sa zmenil na zdesenie.
„Doma,“ šepol. „Bol doma, keď som odchádzal.“
„Dovediete ma do domu. Predpokladám, že inak by som sa tam nedostal, ale s vašou pomocou to nebude problém. Kto je u vás doma okrem syna?“
„Nikto, len škriatkovia.“
„A ako je to so zabezpečením?“
„Len klasické, okrem toho zaklínadla proti nej. Pán Potter, prosím…“
„Neproste!“ štekol po ňom. „Koľkokrát vás prosila ona? No povedzte? Koľkokrát ste jej prosby ignorovali? Prinútim vášho syna, aby prosil, aby plakal. Postarám sa o to, aby zažil čosi z toho, čo musela ona. A teraz poďme!“
——
Keď Minerva prinútila Ginny zjesť polievku, ktorú navarila a naliala do nej elixíry spolu s pohárom vody, vyslala na ňu jedno osviežujúce zaklínadlo a uložila ju naspäť do postele. Snažila sa dotýkať jej čo najmenej, pretože sa strhávala pri každom kontakte. Počas celej doby švitorila o úplných nezmysloch a snažila sa Ginny aspoň trocha odpútať. Dievča však neodpovedalo. Že ju vníma sa dalo spozorovať len občasnými nesmelými pohľadmi na staršiu ženu. Oveľa častejšie však pozerala so strachom k dverám. Tak to robila vždy…
Po tom, čo dokončila večernú toaletu a rozčesala si vlasy, zaľahla do postele. Prikryla sa až po bradu a ustráchane pozerala na dvere. V duchu si premietala celý dnešný deň a nenašla na ňom ani jednu chybičku. Ani najmenšiu. Nedopustila sa ničoho neprístojného, všetko zvládla tak, ako sa od nej vyžadovalo. Mal by jej dať pokoj. Alebo nie pokoj, pretože jej nikdy nedal pokoj. Ale nemal by ju zbiť. Aj keď si niekedy priala skôr jeho údery, ako jeho oplzlé dotyky.
Keď sa dvere otvorili, zatajil sa jej dych. Poznala jeho pohyby, vedela, čo bude nasledovať po každom jeho príchode do izby. Pôsobil pokojne, takmer flegmaticky a ona vedela, že je len otázkou času, kedy ju zameria v posteli. Kedy ju spozoruje svojím opitým pohľadom. Pozrel na ňu a zaškľabil sa. Kráčal k posteli a postupne zo seba zobliekal všetky šaty. Dnes to bitka nebude v tom prípade, ak nebude protestovať a ak spraví všetko, čo od nej bude chcieť. Ešte nemá vyhrané, ešte musí aspoň hodinu sekať dobrotu.
Neprotestovala, keď z nej stiahol prikrývku. S povýšeneckým úškrnom, bez váhania. Nechala ho. Rovnako aj vtedy, kedy z nej stiahol nočnú košeľu. Poslušne plnila jeho príkazy. Našťastie nemala svoje dni, inak by ju bol schopný zbiť aj za to. Vedela, čo má rád a čo mu robí dobre. A ona automaticky uspokojovala jeho potreby. S privretými očami trpela jeho blízkosť, prehĺtajúc slzy poníženia vtedy, kedy si ju nemohol príliš všímať, pretože bol unesený ich tesným kontaktom. Musela predstierať, že sa jej to páči, musela predstierať orgazmus, aby nezranila jeho ego, aby ho zbytočne nevyprovokovala. Svoju úlohu hrala aj v posteli. Okolnosťami prinútená byť dobrou herečkou, jej pud sebazáchovy bol silný, vytrénovaný rokmi a stále tými istými situáciami.
Až keď sa znavene zvalil vedľa nej, spokojný so svojím výkonom a ukojený, vydýchla si. Už mohla zavrieť oči, nepripúšťajúc si hanbu, ktorá v nej silnela. Nenávidela ho a nenávidela seba…
Musela sa niekoľkokrát presvedčiť, že on z tých dverí nevystúpi. Nie je tu, ona je konečne preč. Nepríde, aby ju bil alebo znásilňoval. Aby sa jej vysmieval a ponižoval ju. Je v bezpečí. Môže pokojne zavrieť oči a bez strachu spať. Ale bolo to ťažké. Keď sa vietor vonku oprel do vetvy a tá narazila o dom, strhla sa. Nebol to Edmund, vravela si znova a znova. Nakoniec sa unavila, jej zmysly, nech sa snažili byť akokoľvek ostražité, nakoniec podľahli elixíru. Stále mala pohľad uprený na dvere, aj keď sa jej viečka napokon sťažka zavreli.
——
„Edmund!“ skríkol starý Mills na celý dom. Na krku cítil výstražne položený prútik neviditeľného muža pod plášťom. Svoj prútik nemal, Harry mu ho vzal hneď po primiestnení pred vilu Millsových. Bojoval s túžbou varovať svojho syna, aby dostal šancu na útek. A taktiež s chuťou zakrútiť mu krkom sám. „Kde je mladý pán?“ opýtal sa škriatka, ktorý sa tam zjavil.
„Vo svojej izbe, pane. Mladý pán Edmund si balí kufre,“ pípol škriatok.
Harry starca popohnal. Veľmi dobre vedel, že sa ten niktoš pokúsi utiecť. Čudoval sa len tomu, že tak ešte nespravil. Starý pán ho viedol hore, pritom potichu šepkal prosby, ale Harry nereagoval. Len doňho dôrazne zavŕtaval svoj prútik.
„Edmund…“
„Odchádzam, otec,“ vyhŕkol skôr, ako jeho otec dokončil a pritom ani nezdvihol hlavu. Harry čosi šepol starému pánovi do ucha.
„Počúvaj…“
„Nebudem!“
„Prečo si to robil?“
„A nie je to už teraz jedno?“ konečne sa naňho jeho syn pozrel. „Myslel som si…“ vyzeralo to, že sa rozreční. Zamyslene sa zadíval niekde do priestoru. Starý Mills sa triasol v očakávaní toho, čo príde a Harry stískal zuby. Musel sa veľmi kontrolovať, zlosť ním lomcovala, nenávisť vzbudzoval už len pohľad na toho vysokého, kostnatého bastarda. „Nestaraj sa!“ vrkol po otcovi a znova sa pustil do balenia. „Vypadnem odtiaľto, mal som to spraviť už včera. Niekde sa skryjem a nájdem ju. Mrchu.“
„Nenájdeš,“ sykol Harry. Najprv sotil starca, potom začaroval miestnosť a ďalším rýchlym pohybom starca znehybnil. Mladý Mills sa k nemu otočil s hrôzou v očiach. Akákoľvek myšlienka na protest či bránenie sa, bola preč pri pohľade do očí čiernovlasého muža a na jeho prútik, ktorý mu mieril rovno do hrude. Mills sa podvedome zachvel a nohy sa mu roztriasli. Chcel práve pred týmto utiecť, ale váhal a vedel, že jeho váhanie bude mať katastrofálne následky.
„Čo? Prečo…“ vydýchol.
„Človek by si myslel, že vy novinári ste výrečnejší. Ale ako sa zdá, tak sa aj pri malom citovom vypätí roztrasiete a koktáte,“ natiahol Harry posmešne. „Dnes som si toho vypočul dosť a než ťa začnem mučiť tak, ako si ty mučil ju, niečo ti poviem.“
Starý pán nemo kričal a jeho syna oblial pot. Keby mu niekto o tomto hovoril, myslel by si, že klame, že to nie je možné. Dokonca ani keby šlo práve o túto situáciu. Ani keby šlo o Harryho Pottera, ktorý vyzeral ako boh pomsty. Edmundovi bolo horko a nezmohol sa ani na to, aby sa začal obhajovať. Upieral na Harryho vydesený pohľad. Neľutoval, nič. Bál sa sám o seba. A to Harryho vytáčalo ešte viac.
„Najprv si si mal overiť, či ostala skutočne sama,“ šepol. Edmund sa musel jednou rukou zachytiť čela postele. Už nedokázal stáť vzpriamene, strach ho premáhal. „Neostala, ja som ešte stále tu. Nemám možnosť vrátiť ti všetko, čo si jej spôsobil, ale ver mi, poznám kliatby čiernej mágie, praktizoval som ich denne, ich realizovanie mi nerobí najmenšie problémy,“ hlásil mu výhražne. Mills prudko vydychoval, stále onemený hrôzou. „Najradšej by som ťa zabil, hneď teraz na mieste. Ale to by bolo pre teba príliš jednoduché. Nezabijem ťa ani po tom, čo z teba zderiem kožu. Budeš žiť v strachu, že sa môžem kedykoľvek objaviť a pokračovať v tom, čo dnes začnem. Nepovieš to nikomu, budeš sa báť o tú svoju skurvenú povesť. Škriatkovia ťa dajú do poriadku, predsa to tak robili roky s ňou.Keď si sa na nej vybúril, oni sa postarali o to, aby na nej nebolo nič vidieť. Nemám pravdu? Môžeš si byť istý, že dnes budú musieť vytiahnuť všetku svoju znalosť a zručnosť, aby z teba opäť spravili človeka. Aj keď to asi nebude možné, pretože ty nie si človek.“
„Prosím,“ z Millsa sa vydrala tichá prosba. Harry sa len zasmial, ľadovo a nepríjemne. To bolo naňho už príliš, zviezol sa na zem. Kľačal pred mladším mužom, jeho triaška už opantala celé telo. Videl a vedel, že to myslí vážne. Každú svoju vyhrážku.
„Správne. Žobri, tras sa a zažívaj ten najväčší strach,“ sklonil sa k nemu. Mills sa nedokázal ani pohnúť, zreničky sa mu zúžili, keď sa Harryho prútik zabodol do jeho hrudníka. „Presne to isté cítila ona,“ šepol chladne. „Aké to je? Je to príjemné? Cítiš sa dobre?“ vysmieval sa mu do tváre. Nikdy by si nebol pomyslel, že by bol niečoho takéhoto schopný. Poznal kliatby, snažil sa ich nepoužívať, keď skutočne nemusel. Nikdy by nikoho takto… Ale mal pred sebou jej oči. Ani nie také zničené telo ako strachom presýtený pohľad jej hnedých očí, ktoré kedysi veselo žiarili. Nezostalo v nich nič. „No tak? Povedz.“
„Prosím, je mi to ľúto, prosím.“
„Dobre teda,“ prehlásil Harry a napriamil sa. Mills prekvapene zažmurkal. Nemohol predpokladať, že toto je všetko a ani nebolo. „Od psychického mučenia prejdeme k tomu fyzickému.“
Neváhal. Ani v najmenšom nezapochyboval že to, čo robí, je správne. Možno to bolo neľudské, ale toto zviera, ktoré sa pred ním zvíjalo, si nič iné nezaslúžilo. Najprv sa postaral o svaly, ktoré sa v jeho tele bolestne naťahovali a zanechávali tie najnepríjemnejšie pocity. Dalo by sa to porovnať s naťahovaním na škripec. Neprestal ani vtedy, keď Millsovi vyhŕkli prvé slzy. Nemohol sa postaviť, bolesť mu to nedovoľovala a Harry týral jeho telo dlho. Nepoužíval tú najväčšiu silu, pretože ho nechcel úplne vysiliť. Chcel, aby toho pocítil čo najviac.
Starý Mills plakal, díval sa na svojho syna a nemohol nič. Edmund na zemi prudko vydychoval, keď to všetko skončilo. Ale len preto, aby z neho vzápätí zmizli šaty a on tam ostal ležať len v trenírkach. Harry na moment zaváhal. Protivilo sa mu to rovnako, ako sa mu protivil tento muž. Spomienka na ňu a pohľad na chlapa, ktorý jej to všetko spôsobil v ňom vyvolávali zúrivosť, nachádzal sa len malý kúsok od nepríčetnosti. Šalel.
A Millsovo telo si jeho hnev odnášalo. Nevnímal Edmundov rev, keď kliatby zanechávali na jeho tele rezné rany. Nepočúval neartikulované bľabotanie, za ktorými tušil prosby po tom, ako sa na niektorých častiach tela objavili zapáchajúce popáleniny. Musel sa kontrolovať, musel sa presvedčiť, aby nepokračoval, pretože by ho zabil. Musel sa ovládať a prinútiť sa svoj prútik sklopiť. Mills ležal v kaluži krvi, vo vlastnom moči, ktorý mu unikol, oči vyvrátené, telo sa mu chvelo a plytko dýchal.
„Toto bol len začiatok,“ sykol, keď sa nad neho nahol. Vedel, že ešte nie je v bezvedomí a že vníma. A keď možno nie, jeho otec počuje všetko. „Nespravíš nič, neskryješ sa predo mnou, nájdem ťa všade. Do konca života budeš čakať, kedy sa objavím, aby som ti vrátil ďalší deň, ktorý si jej zničil. Dva roky je dlhá doba a ver mi, ty si vypiješ každý deň z tých dvoch rokov. Už nikdy si v pokoji neľahneš, pretože si nebudeš istý, či ťa nevytrhnem zo spánku. Nikdy si nemal položiť ruku na Ginny Weasleyovú.“