Ginny podozrievavo pokukovala po fľaštičkách s elixírmi, ktoré ležali na kuchynskej linke. Videla Harryho oči v priebehu dňa. Hoci vtipkovali a smiali sa, bláznili vo vode a doberali si Severusa a najmä ich rýchly a krátky výlet do Argentíny, ktorý mal nasledovať hneď po večery, videla na ňom, že nie je všetko v poriadku. Keď sa tu teraz zjavili tie elixíry a najmä po tých pohľadoch, ktoré si vymieňali so Severusom tušila, že sa k niečomu schyľuje. A nevedela sa rozhodnúť, či tomu fandiť, pretože to vyzeralo tak, že by mu konečne mohla poskytnúť oporu, alebo či sa toho nedesiť, pretože sa zrejme nič príjemné nedozvie.
„Začaroval som okolie silnejšími zaklínadlami,“ oznámil Harry, keď sa vrátil zvonka. „Teraz by tu malo byť ešte bezpečnejšie,“ zmĺkol. Videl na nej, že ju niečo trápi. A zbadal, že Severus nechal elixíry schválne na takom mieste, aby ich našla a aby sa dožadovala vysvetlenia. Zrejme si myslel, že by sa Harry rozhodol mlčať. „Ehm, asi by sme sa mali porozprávať,“ dodal potichu.
Obzrela sa za seba, jej oči padli na elixíry a potom naspäť na Harryho. Spýtavo nadvihla obočie.
„Ale len v prípade, že sa chceš porozprávať.“
Chcel, samozrejme. Severusovo opatrenie bolo zbytočné, plánoval jej prezradiť všetko. Svojmu priateľovi povedal, aby to vysvetlil aj Hermione, keď k tomu budú mať príležitosť. Úplne mu stačilo, že sa bude musieť odhaliť pred Ginny, obe dievčatá by zrejme nezvládol. A mal strach, to určite. Napriek tomu vedel, že sa nestane nič zlé. Neznechutí sa jej, ba ani nezosmiešni. Zhlboka sa nadýchol.
„Chcem,“ pritakal a natiahol k nej ruku. Pevne mu ju zovrela a on ju viedol ku gauču, na ktorý sa pohodlne usadili. „Severus naliehal a nechal tu tie elixíre tak, aby si ich objavila. Nedôveroval mi, alebo sa chcel len poistiť. Každopádne som plánoval prezradiť ti moje najväčšie tajomstvo,“ stiahol obočie.
„Harry, nech je to čokoľvek, som pripravená ti pomôcť. Hocakým spôsobom. Severus to spravil určite zámerne, ale zároveň vedel, že som schopná ti pomôcť,“ presvedčivo prehlásila. Musel sa usmiať.
„Ja viem,“ prikývol. Ostával však ticho. Snažil sa nájsť tie správne slová, ale bolo to ťažké. „Mala by si vedieť,“ začal opatrne dívajúc sa na ňu, „je to ťažké,“ zavrtel hlavou. Jej ruka ho zovrela pevnejšie. Nič nevravela, nechávala ho, nech to povie. „Viem, že sú tie epizódy už za mnou. Nestatne sa nič. Severus ale chce, aby si bola pripravená, ak náhodou…“ povzdychol. Stále mlčala a čakala. „Tak ti poviem čo bolo, čo sa dialo,“ zdvihol pohľad.
Videla na ňom, že bojuje sám so sebou. A videla nielen bolesť, ktorá s ním bola spojená už akosi automaticky. Videla hanbu. Mierne sa zamračila.
„Dôveruj mi, Harry,“ vyzvala ho potichu.
„Verím ti, nejde o to, len… je ťažké o tom rozprávať. Som vlastne som cvok. Bol som cvok a niekde ten cvok vo mne zrejme je, ale viem, že sa mi darí nad tým vyhrávať, keď som s tebou. Rozhodne je to lepšie, než pred pár týždňami. Už to tak necítim. Možno, keď sme sem prišli, sa to vracalo. Ale bola si tu a ja som bol istejší a zmizlo to náhle. Preto si myslím, že už tým cvokom prestávam byť, hoci by proti tomu prehláseniu Severus hlasno protestoval,“ podarilo sa mu zaškľabiť.
„Čo sa deje?“
„Tie elixíry,“ kývol hlavou ku kuchynke, „slúžia k tomu, aby ma upokojili. Ale istejšie je kúzlo Stupefy a to ovládaš dokonalo. Ginny, keby sa začalo so mnou diať niečo nezvyčajné, neváhaj a jednoducho ma omráč.“
„Prečo?“ spýtala sa so stiahnutým obočím. A on sa nadýchol, aby jej porozprával všetko.
Keď o dlhú chvíľu stíchol, objímala ho a on plakal. Prezradil jej úplne všetko. Ubezpečovala ho, že sa hanbiť nemusí, že sa nemusí ani báť, čo by sa stalo, keby sa to opakovalo. Je tu preňho a bude tu vždy.
„Všetko trvalo príliš dlho. Tí chlapci boli len o pár rokov mladší. A proste… mi preskočilo.“
„Veď aj mne z toho všetkého preskočilo,“ zvierala ho v náručí. Jeho plač ustával a ona ho nepúšťala. „Ako by si inak nazval to strhávanie sa kvôli najmenšiemu hluku? Za obyčajným podaním ruky som videla výprask. Za úsmevom niečo, čo sa po mne bude vyžadovať. A bol to väčšinou sex. Za komplimentom túžbu zapáčiť sa, aby ma vzápätí niekto zneužil. Ja som bola prestrašený ratlík a ty si bol niekto, koho prepadali záchvaty. Ale teraz to už bude len dobré, to ti prisahám,“ s úsmevom sa mu zadívala do očí. „Udivuje ma skôr to, že ti nepreskočilo oveľa skôr, pri Severusovi,“ pokúšala sa mu zdvihnúť náladu. A možno sa jej to trocha podarilo. Smutne sa uchechtol.
„Aj jemu preskočilo,“ uškrnul sa presvedčivejšie. „Začal sa správať priateľskejšie, otvorenejšie a vnímavejšie. Tiež istý druh zcvoknutia.“
„No vidíš,“ jemne ho pobozkala na ústa. „Sme všetci cvoci, ešte aj Hermiona. A nie je sa čomu čudovať. To všetko, čo ste videli a zažili a prežili a nezničilo vás to úplne, to je obdivuhodné. Obdivujem ťa za to, že si vydržal a že je z teba taký človek, aký si.“
„Ginny,“ hlesol dojato. Oči ho štípali a on prehltol slzy. „Ďakujem ti,“ šepol. Viac z neho v ten moment nevyliezlo. S úsmevom a presvedčením sa naňho dívala a to mu stačilo.
„Odteraz ale prútik neodložím,“ zavŕtala, keď odhadla, že už je to bezpečné. A on sa rozosmial. Aj túto úlohu mal úspešne za sebou. Mal pred ňou síce dosť tajomstiev, ale všetko to boli zážitky z vojny, o ktorých zatiaľ vedieť nemohla. So svojimi dvoma najhoršími sa jej zveril, prejavil jej dôveru a prijal jej pomoc a ona bola za to rada a bola hrdá. Mala pocit, že je užitočná. A ona už dávno bola viac ako užitočná. Bola potrebná a nevyhnutná. Nebála sa toho, že by ho prepadol nejaký z jeho záchvatov. Tento Harry je úplne iný než ten spred pár mesiacov.
„Poďme sa vyspať,“ navrhol spokojne. „Sú pred nami dva dni, ktoré strávime úplne samostatne na stále vcelku cudzom mieste bez dozoru.“
„Súhlasím,“ prikývla a nechala sa zdvihnúť z pohovky. Harry aj tak hodil za seba jedno kúzlo, ktorým zabezpečil dvere chatky.
——
V malom hotely, v argentínskom meste Puerto Madryn, sedela Hermiona zarazene na posteli a dívala sa pred seba. Severus stál pri okne a sledoval brieždenie, ktoré sa pozvoľna začalo znášať nad prístav. Premiestnili sa už pred nejakou dobou a Hermiona potrebovala počuť pravdu o elixíroch, ktoré jej priateľ podstrčil v chatke v Anglicku. A keďže mal on povolenie od Harryho, tak jej všetko prezradil.
„Bolo na ňom vidieť, že je šťastný,“ pokračoval po chvíli tichým hlasom. „S tými chlapcami, jeden bol len o päť rokov mladší, si rozumel. Potter on… potreboval na chvíľu zabudnúť. Všetci sme to potrebovali, ale on najviac. Zabúdal, prečo vlastne bojujeme. Boli sme sami, celých sedem rokov. A potom tam boli tí dedinčania a tí chlapci a on zrazu pochopil, prečo bojuje. Čo sa skrýva vo svete a na čo sa mu podarilo zabudnúť. Bolo to preňho ako precitnutie a ja som za to bol rád. Prial som mu to, prial som to nášmu spoločnému boju, prial som to svetu. Aby ten takzvaný Vyvolený neprestal bojovať, aby našiel znova zmysel svojho boja. A potom, jednoducho a blbou náhodou, sa to stalo,“ stiahol obočie. „Chcel som ho odtiaľ vytiahnuť, ibaže… videl som, ako ho to ničí a dusí, ako sa snaží o nemožné, ako riskuje a ja som riskoval s ním,“ zavrtel hlavou a sklonil hlavou. „Mne to bolo ľúto!“ zavrčal a pozrel na Hermionu. „Mne, Severusovi Snapeovi. Chcel som ich odtiaľ vytiahnuť, kvôli nemu, pretože to nutne potreboval. A mnou to poriadne zamávalo. Tie výkriky, prosby a plač. To zúfalstvo, kedy po jednom umierali, na zranenia, podchladenia. A my sme nemohli spraviť nič, len sa k nim prerývať. Neúspešne. Viem ako som sa vtedy cítil a jeho to zložilo. Ostali len dve deti, dve dievčatá a jeden muž. Len tým sme dokázali pomôcť,“ zavrčal. „Preto som vždy chcel, aby sme boli sami, len my dvaja, pretože uviazať si na krk niekoho ďalšieho a riskovať, že pri jeho smrti sa Potter zloží, som nemohol. Lenže po siedmych rokoch som zaváhal,“ na moment sa zarazil. „Súhlasil som, že im pomôžeme a potom…“
„Nie je to tvoja vina,“ okamžite zareagovala, pretože si myslela, že si ide niečo vyčítať, čo bolo v rozpore s jeho povahou.
„Nie je. Všetko by dopadlo dobre. Bola to náhoda, ktorá nás možno v ten moment nestála život, ale Potterovo duševné zdravie to stálo.“
„Nezbláznil sa,“ zamračila sa.
„Ale zbláznil. V tej chvíli a niekoľko prvých mesiacov bol blázon. Potom bol bláznom, pretože sa záchvaty opakovali. A teraz je bláznom, pretože proste je,“ prskol a siahol po víne, ktoré kúpil pri hotely. Pomaly ho otváral.
„Nie je blázon,“ protirečila. „Nemôže byť.“
„Už ho to hádam prešlo,“ obrátil sa k nej. „Pri Ginevre nemá čas myslieť na tie výkriky,“ zavrtel hlavou. „Ale dosť, nebavme sa bláznivým Potterom, bavme sa nami,“ otočil sa jej chrbtom.
„Čo všetko musel prežiť?“ potichu z nej vyliezlo a zarazene hľadela na podlahu pred sebou.
„Zrejme niečo podobné, čo ty, ibaže pri ňom bol niekto, ako ja a on to mal potom stokrát ťažšie,“ zaškľabil sa a podával jej pohár vína. V druhej ruke držal svoj pohár. Zdvihla hlavu a nechápavo sa naňho pozrela. Týmto ju dokázal bezpečne a najmä rýchlo odpútať od Pottera a jeho duševných recidív.
„Nechcem,“ zavrtela hlavou. Videl v jej očiach záblesk hnevu. Ide do nej rýpať aj v tejto chvíli?
„Je to súčasť terapie Severusom Snapeom,“ pokojne jej vysvetlil. „Nechcem mať pri sebe uvedomelú a zásadovú abstinentku,“ pokračoval. „Mám rád víno a škótsku a vždy som predpokladal, že večerné posedenie pri partnerke by malo sprevádzať aj ochutnávanie týchto nápojov,“ usmial sa.
„Ale čo keď…“
„Nič sa nestane,“ zarazil ju. „Čo by aj? Myslíš, že keby ťa to premohlo, ja by som mal problém s tým, aby som ti zakázal uloviť si nejakú fľašku a stiahnuť ju?“
„To nie, ale nemôžeš…“
„Určite môžem. Zistili sme, že máme identické pocity, čo sa týka nášho vzťahu. To znamená, že máme zrejme aj identické predstavy o tom, ako by náš vzťah mal vyzerať. A dovolím si prehlásiť, že presne tak, ako ty, tak aj ja viem, že večeri budeme tráviť spolu, nie?“
„Dobre, ale…“
„Hermiona. Z najhoršieho si vonku. Tvoje telo alkohol nevyžaduje. Najhoršie, čo sa môže stať je to, že tvoj organizmus alkohol spozná. Na to, aby si ho začalo vyžadovať, by si musela mať v hlave bordel. Ibaže ty máš v hlave teraz už len mňa a nič lepšie sa ti stať nemohlo,“ zasmial sa. Musela sa usmiať. „Takže?“
„Dobre,“ nesmelo súhlasila a vzala do ruky pohár s vínom. Bol pri nej pripravený hasiť všetko, čo mohlo vzbĺknuť. On bol však presvedčený, že nevzbĺkne nič. Čo by sa jej mohlo stať pri ňom? V živote sa dokázal popasovať s oveľa väčšími problémami, nástrahami a nebezpečenstvami. A zo všetkých vyviazol bravúrne. „Takže ty si vlastne liek na moje problémy?“
„O tom nepochybuj,“ prisadol si k nej a objal ju. Opatrne si priložila pohár k ústam. Tú chuť poznala, samozrejme. Ale tentoraz to bolo iné než predtým. Tentoraz si dúšok vychutnala. Nepotrebovala ho nutne dostať do seba, aby sa rýchle vstrebal a prenikol do krvi a úplne najlepšie by bolo, keby ho mohla liať priamo do krvného obehu. Prehltla ho s pôžitkom, vnímajúc jeho korenistú chuť.
„Je výborné.“
——
„Vôbec sa nebojím toho, že by sme to nezvládli. Ja strach z ľudí a ty nenávisť voči svetu,“ zamyslene skonštatovala Ginny sediac na deke vedľa ležiaceho Harryho. Ruku položila na jeho koleno. To koleno, ktoré mu spôsobovalo všetku bolesť. Vyzeralo ako koleno, ale keď sa ho dotkla a trocha pritlačila dlaň cítila, že kosti pod ňou nie sú zrastené správne. Cítila výbežky a úlomky, ktoré síce držali pohromade, ale ktoré kolenom neboli ani zďaleka. „Najprv sa ale vyrieši toto,“ zdvihla hlavu a pozrela mu do tváre.
So záujmom ju pozoroval. Včera ju nevydesil, skôr naopak. Spôsobil, že ho milovala ešte viac než predtým. Dokonca ho obdivovala. A keď ona dokáže takto chápať cvoka, on sa musí popasovať so svetom. A potom sa záchvaty nedostavia. Potom bude všetko v poriadku. Usmial sa.
„Zvládneme to,“ posadil sa vedľa nej. „Kam by si chcela ísť najprv?“
„No, počula som o veľa krásnych miestach. Budem musieť pozháňať nejaké prospekty alebo teda Hermiona. A potom zostavíme nejaký plán. Uvidíš tú nádheru, ktorá tu vďaka tebe ostala. A niekedy medzi výletmi, sa budem učiť a učiť,“ natiahla s úškrnom.
„V škole, ak mi pamäť slúži dobre, sme sa učili o ôsmych divoch sveta, ale spomínam si len na pyramídy,“ zasmial sa, „nikdy sa mi nechcelo učiť. Ale napríklad, chcel by som pozrieť Južný pól. Chcel by som vidieť tučniakov.“
„Tučniakov? Južný pól?“ zahihňala sa. „Máš vážne prazvláštne predstavy.“
„No, nacestoval som sa za svoj život už dosť. Európu mám prelezenú takmer celú. A dá sa povedať, že poznám každú dieru, každý les a každú jaskyňu, ale nič pekné som nevidel.“
„To sa ani nečudujem,“ prisunula sa k nemu a nechala sa objať. „Uvidíme všetko významné a známe, realizácia nebude zložitá. Keď som o tom rozprávala Hermione, tiež prejavila túžbu vidieť celý svet. Neviem si predstaviť Severusa, ako cestuje.“
„Je to ťažko predstaviteľné, to fakt. Ale on sa prinúti, kvôli Hermione.“
„Ale nebudeme cestovať s nimi, však?“ pozrela naňho. „Nechcela by som, aby mi zážitky pokazilo doberanie si Severusa a jeho kontry,“ zavrtela hlavou. Neodpovedal hneď. Vlastne povedala, že chce byť s ním, že mu verí a že neočakáva žiaden záchvat. Verila mu a verila sebe. A on tiež musí začať.
„Nie. Ani ja by som nechcel pol dňa počúvať, ako sa vy dvaja naťahujete,“ zasmial sa a vtisol jej bozk do vlasov. „A okrem toho, nech si oni chodia a robia čo chcú, ja chcem byť len s tebou.“
„Uhm, to je dobre,“ spokojne prikývla. „Harry, keď sa vrátime do Londýna, vezmeš ma niekde na rande?“ potichu sa spýtala. Odtiahol sa od nej.
„Chcela by si ísť niekde von?“ povytiahol obočie. Vážne chcela začať bojovať. Chcela ísť medzi ľudí a to bol pozitívny krok pri jej vlastných bojoch.
„Áno,“ usmiala sa. „Ale nie na čarodejnícke miesto.“
„Zistím, kde by sa dalo dobre najesť. Hermiona poradí.“
——
„Prečo práve Argentína?“ spýtal sa Severus, keď sa prechádzali po prístave. Všade smrdeli ryby, rybári po sebe pokrikovali a pokrikovali aj po nich a jemu to liezlo na nervy.
„Neviem, od malička som snila o Argentíne,“ mykla plecami a pozrela naňho. Vyzeral unudene, otrávene a podráždene. Povzdychla. „Severus, ja viem, že takéto prechádzky nemáš rád. Ale nemôžeme celý deň preležať a premilovať v posteli,“ prevrátila oči.
„A prečo nie?“ povytiahol obočie. „Rozhodne je to príjemnejšie, ako toto,“ mávol rukami okolo seba. Potom sa však na ňu pozrel a videl, že ju to mrzí. Jeho správanie, respektíve nesprávanie, jeho nálada a jeho vrčanie. „Hermiona,“ zastavil ju a obrátil k sebe. Ruky z jej pliec nezložil. „Ja nie som prechádzkový a romantický typ. Neviem nič nerobiť. Príde mi to, ako zbytočná strata času. Nie že by som nechcel byť s tebou, to ani náhodou. Chcem pri každej chvíli, ale toto,“ zopakoval a zavrtel hlavou. „To nie je nič pre mňa.“
„Takže to, že by som chcela, ak sa samozrejme bude dať, cestovať, vidieť a navštíviť všetky významné pamiatky a mimoriadne miesta, to nahlas ani nemám vyslovovať, však?“
„To ti poradila Ginevra? Ona predsa chce cestovať.“
„Nič mi neporadila. Snom každého človeka, okrem teba, samozrejme, je vidieť na vlastné oči všetko, ak má k tomu prostriedky. A tie by nám nemali chýbať, keď sme čarodejníci.“
„Hermiona,“ povzdychol bolestne. Vážne nad niečím takým uvažovala? Potter mal pravdu, nedokázal jej povedať nie. Musí sa pokúsiť z toho nejako vykľučkovať. „A nešlo by to napríklad tak, že by sme vždy cez leto pozreli jedno tvoje miesto a potom by sme boli v laboratóriu a vymýšľali nejaké potrebné elixíry? Som si istý, že naša dvojica by bola v tomto smere mimoriadne úderná, prospešná a vítaná v konečnom dôsledku pre celý svet,“ skúsil. Hermiona sa naňho uprene dívala. Nemohla ale čakať nič iné, však?
„Tak dobre, niečo by sme vymysleli,“ s povzdychom sa vracali do hotela. A Severus mal razom lepšiu náladu.
——
„Všetko dopadlo na výbornú,“ prezradil Harry Severusovi, keď sa vrátili zo svojich dovoleniek a stretli sa u Harryho. „Ani náznak ničoho, z čoho si mal strach.“
„Ale zveril si sa Ginevre, že?“ podozrievavo pokukoval.
„Nič iné mi ani neostávalo, keď si mi prejavil tak pramálo dôvery a nechal si tam tie elixíry,“ zamračil sa.
„Len som to trocha poistil,“ tváril sa nevinne.
„Jasne,“ zavrtel hlavou. „Ginny to vzala dobre,“ stiahol obočie. „Až príliš dobre a upokojila ma.“
„Samozrejme, preto som to vymyslel takto,“ zaškľabil sa na priateľa, ktorý znova zavrtel hlavou.
„Uhm a zajtra ideme na večeru. Kam, to ešte neviem, ale Hermiona Ginny poradí.“
„Chce ísť medzi ľudí,“ prikývol a spokojne pozrel von, kde už dievčatá zúrivo cvičili zaklínadla. „Ja silnejšia, než si kedy bol ty,“ zaprskal.
„Ja viem,“ Harry sa díval na Ginny so širokým úsmevom. „Som na ňu hrdý. Zajtra to dobre dopadne, som si istý.“
„Určite áno. Možno bude napätá a nervózna, ale bude sa chcieť pred tebou blysnúť a zvládne to.“
„A čo vy dvaja?“ Harry pozrel na Severusa.
„Nechceš začať klebetiť, nie?“
„Nie, nechcem. Len chcem zistiť, ako sa má môj jediný skutočný priateľ. Ja som sa zveril. Tak do toho, počúvam.“
„A kde berieš istotu, že ti niečo poviem?“
„Trasieš sa, aby si sa zveril. Tak sa nehanbi,“ Harry sa nevinne pousmial. Severus ho niekoľko sekúnd prepaľoval pohľadom.
„Neviem, či som vhodný na vzťah,“ stiahol obočie. A Harry prevrátil oči. Predpokladal niečo takéto.
„Uhm. Myslel som si. Severus, ty si proste Severus. A Hermiona to vie tak dobre, ako ja. Pochybujem, že by čakala darčeky. Ibaže by si jej priniesol zásobu byliniek,“ zaškľabil sa.
„Táto situácia nie je vhodná k žartom,“ prskol podráždene.
„A kde berieš istotu, že si z teba robím srandu? Hermionu miluješ a ona miluje teba. A miluje ťa takého, aký si. Nemôžeš sa zmeniť len preto, lebo si myslíš, že nie si vhodný na vzťah a predpokladáš, že chce od teba Hermiona niečo iné. Nechce. Chce teba.“
„To znie rozumne. Ale aj tak…“
„Ani sa nepokúšaj hrať na niečo, čo nie si. Dopadne to ako s tým rande.“
„Aký si mi zrazu bystrý,“ zavrčal podráždene. „Chce cestovať. A ja neznášam cestovanie. Navrhol som kompromis.“
Nakoniec sa Severus celkom rozrozprával a medzitým mu skontroloval nohu a naplánoval operáciu. Keďže Harry odmietol Munga a všetky ostatné svetové nemocničné ústavy, k zákroku muselo prísť uňho doma. S Hermionou už všetko naplánoval. Hermiona všetko naplánuje s Ginevrou. A jemu ostalo naplánovať všetko s Harrym.
Na záhrade, sa popri cvičení zaklínadiel, viedol obdobný rozhovor. Hermiona sa Ginny zverila. Nesťažovala si, len prezradila skutočnosť, ktorú mladšie dievča aj tak predpokladalo.
„Ťažko od neho čakať niečo viac,“ mykla plecami. „Nevezme ťa na romantickú prechádzku, nebude ťa vodiť za ručičku, na verejnosti ťa neobjíme a spontánne nepobozká. Možno časom, keď sa stotožní s faktom, že celý svet už kašle na dvojitého agenta Snapea a uvedomí si, že sa môže správať ako úplne normálny a bežný človek.“
„Ja viem,“ prikývla pokojne jej kamarátka. „Možno by to bolo pekné a milé, aby svet vedel, že patríme k sebe, ale to by som musela milovať niekoho iného, nie jeho. Ja to viem, vážne. A aj som mu to povedala. Prežila som vojnu, videla som hrozné veci a aj keby som niekedy bola naivná a verila na princa z rozprávky, vojna by ma tých predstáv zbavila. Miluje ma, hoci to nikdy nepovie nahlas. Pomáha mi, je mi oporou, zdvíha mi náladu a je výborný v posteli. Čo viac môžem chcieť?“
„Obe máme viac, než by sme mohli dúfať.“
„To je pravda. A Harry bude tiež v poriadku.“
„Severus ti to povedal, viem o tom,“ Ginny zamyslene prikývla a Hermiona sa nadýchla. „Nie, nerozprávajme sa o tom. Bolo toho naňho veľa a dostáva sa z toho,“ usmiala sa. „A ja tiež. Zajtra som pozvala Harryho na rande, ibaže neviem, kam ho mám vziať. Pomôžeš mi?“
——
Harry zhruba vedel, kam sa má s Ginny premiestniť. Hermiona mu povedala o jednom pokojnom podniku. Vysvetlila mu cestu a on mal orientačný zmysel vycibrený na výbornú, takže to problém nebude. A nepýtal sa Ginny, či si to nerozmyslela. Vedel, že to berie ako test. Ako ďalší krok, ktorý musí spraviť. Ako spôsob, pri ktorom jej pomôže. A tým pomôže sám sebe. V duchu sa usmial. Bolo to jasné obom. Pohybujú sa v akomsi kruhu, kde jedna pomoc strieda druhú a vytvára pôdu pre ďalšiu.
Keď sa večer rozlúčili s Hermionou, ktorá odišla za Severusom, osprchovali sa a obliekli, Ginny možno stále mierne váhala. Trocha sa aj bála, ale bolo to skôr z toho, aké starosti by narobila Harrymu, ak by zlyhala. On si na jej zlyhanie ani nepomyslel.
„Môžeme?“ usmial sa na ňu, keď sa postavili na premiestňovacie územie.
„Áno,“ s rovnakým úsmevom prikývla.
Zjavili sa v šere postrannej uličky. Museli prejsť pešo zhruba pol kilometra. Toto miesto poznal, preto sa sem mohol primiestniť. Ginny ho vzala za ruku a vykročila ako prvá.
Vyšli na ulicu, kde už vládol hluk. Nebol to ten denný, pracovný hluk, kde sa každý ponáhľal hocikam. Autá jazdili aj teraz, z podnikov sa niesla hudba, ulica bola dosť zaplnená, ale už to nebolo unáhlené. Skupinky mladých ľudí si šli za svojím cieľom, zaľúbené dvojice, aj staršie manželské páry sa prechádzali, mladé rodiny šli po obchodoch.
Ginny v prvom momente chcela ujsť. Pár sekúnd trvalo, než si navykla na dianie okolo seba. Držala sa Harryho, ktorý ju objal okolo pliec, ale vykročili a ona sa presvedčila, že sa o ňu nikto nezaujíma. Nie je to nebezpečné. Sú to ľudia, rovnakí ako oni dvaja, ktorí ju nepoznajú a ktorým je jedno, kto je a kam ide.
Po dvesto metroch už bola odvážnejšia, srdce jej prestalo divoko byť a žalúdok chvieť. Bolo to dobré.
„Si úžasná,“ povedal Harry tónom, v ktorom počula pýchu a spokojnosť. S úsmevom sa oňho ešte viac oprela.
Nebolo to ťažké, ako si s potešením uvedomovala. Možno to spočiatku chcela podstúpiť kvôli Harrymu, aby mu poskytla príležitosť pomôcť jej. Neskôr si ale uvedomila, že to musí spraviť hlavne kvôli sebe, aby mohla pomôcť ona jemu. Ak neprekoná strach z ľudí, len ťažko mu bude pomáhať pri prekonávaní jeho nenávisti voči svetu.
Prešli cez ulicu na druhú stranu a ostávalo im necelých sto metrov chôdze. Hermionin popis bol presný. Harry zbadal podnik, do ktorého mali nasmerované. Hoci bol večer, všetko tu jasne svietilo. Svietiace reklamné pútače Ginny fascinovali.
„Muklovia sú vážne šibnutí,“ zahihňala sa. A jej smiech bol presvedčivý. Nebolo to nič hrané a Harrymu poskočilo srdce.
„Nech sa páči, zlato,“ s úsmevom jej otvoril dvere do malej reštaurácie. Zvedavo sa obzerala, nie ustráchane. Čašník ich zaviedol k samostatne stojacemu stolu a priniesol nápojový, aj jedálenský lístok. Bola to úplne obyčajná reštaurácia, nič mimoriadne a Harry bol za to rád. Bola útulná, takmer domácka a Ginny zvedavo pokukovala do zadnej časti miestnosti, kde bol dokonca malý tanečný parket.
„Dáme si víno?“ spýtal sa Harry. Alkohol príliš nepil, ak teda pivo nepovažoval za alkohol. Ona bola na víno zvyknutá, hoci jej bolo povolené vždy si len trocha uchlipnúť pri prípitku. Ale teraz bola mimoriadna situácia a tá si vyžadovala niečo lepšie.
„Môžeme,“ prikývla. Harry kedysi videl nejaký film a nechal čašníka, aby im víno odporučil a priniesol. Mladý čašník dosť významne pokukoval po Ginny, tá si ho však dosť významne nevšímala. Harry dokonca ovládal aj proces takzvanej ochutnávky vína a hoci mu rozumel asi ako koza petržlenu, prikývol na znak súhlasu. Obaja mali naliate a začal sa ďalší proces objednávania. Našťastie to bola obyčajná reštaurácia a našťastie mala obyčajné jedlá. Objednali si pečené mäso so zemiakmi a zeleninou.
„Je to fajn podnik,“ nadhodila Ginny počas jedla. Zozadu k nim doliehala hudba a k tejto atmosfére sa dokonalo hodila. „A je to fajn jedlo.“
„Ja to fajn chvíľa,“ odvetil Harry. „A ty si úplne fajn,“ uškrnul sa.
„Že?“ hrdo sa zazubila. „Kto by si pred mesiacom pomyslel, že budeme my dvaja na rande niekde inde, ako za altánkom pod kríkom?“ zahihňala sa.
„To je pravda,“ súhlasil. „Všetko sa zdá byť také dokonalé, až mám pocit, že sa to zákonite musí pokaziť.“
„Jasne, pretože ťa spolužitie so Severusom naučilo, okrem iného, aj neustálej paranoje,“ vyprskla. Keby boli doma, zrejme mu aj vyplazí jazyk. Na skutočnosť, že ešte pred nedávnom za každým rohom, zvukom a pohybom videla Edmunda, ako na ňu skáče, si dnes ani nespomenula.
„Na tom niečo bude,“ krátko prikývol. „Ale naučil ma aj dobré veci.“
„O tom nepochybujem,“ zadívala sa mu do očí.
„Čo?“ Ten pohľad ho prinútil byť v pohotovosti.
„Vieš, na čo som sa ťa chcela už niekoľkokrát spýtať?“
„Nie. Prečo som taký úžasný?“
„To nie,“ zasmiala sa. „Pamätáš, keď ma Severus pri našom potykaní si upozornil, aby mi ani nenapadlo menovať ho Seviem, že ty si to skúsil len raz a nezabudneš na to?“ povytiahla obočie.
„Aha to, áno,“ rozosmial sa aj on. „To je jedna z tých vtipnejších historiek, hoci mne to vtedy až také vtipné neprišlo.“
„Povedz mi o to,“ vyzvala ho zvedavo a odsunula tanier na bok. Pohodlne sa usadila a sústredene sa naňho zadívala. Musel sa znova zasmiať.
„Dobre teda,“ prikývol a zbavil sa aj on prázdneho taniera. „Neviem presne, kde sme to vtedy boli, ale to je jedno. Proste sme tam boli a tak, ako takmer vždy, sme si museli zohnať jedlo. Bohužiaľ sa v našej blízkosti nenachádzal zdroj pitnej vody, takže sme museli vyriešiť aj tento problém.“ Na moment stíchol, pretože prišiel čašník, aby odniesol taniere. Obaja zavrteli hlavou, keď sa pýtal, či ešte niečo nechcú. „No a keďže to bol dvojnásobný problém, Severus rozhodol, že to bude on, kto nám to jedlo a vodu zoženie. A tak šiel. A priniesol nejaký chleba, jedného zajaca, pár mrkiev a jabĺk, dva fľaše vody… a fľašu nejakého tvrdého chľastu. Vraj by sa s tým dali dobre dezinfikovať rany. Najedli sme sa, napili, oddýchli a bolo potrebné nazbierať ešte nejaké byliny do elixírov. Ostal som sám. Len ja a fľaša tvrdého, ktorá ma strašne lákala,“ zasmial sa.
„Tak už asi viem, kam to smeruje,“ zahihňala sa.
„Správne,“ pritakal. „Neodolal som, otvoril som ju s úmyslom skutočne len trocha ochutnať. No a potom som ju ochutnal znova. A znova. Príjemne ma to zohrievalo znútra, bolo mi teplo v žalúdku. Síce som sa striasal, ale bolo to fajn. A potom mi už bolo jedno, že by sa s tým dali dobre dezinfikovať rany. Vypil som zhruba polovicu fľaše a zložilo ma to. Bol som sprášený a rozhodol som sa, že pôjdem Severusovi naproti. Nejako som to nezvládol, spadol som, rozbil fľašu a zlikvidoval zvyšok. Keď prišiel, našiel ma, ako sa pochechtávam nad rozbitou fľašou. Začal peniť a rozčuľovať sa. Nevedel som pochopiť, prečo robí taký cirkus. Presviedčal som ho, že na tom nič nie je. Že tá fľaša nie je živá a že ju to nebolí. Že mu zoženiem novú fľašu. A oslovil som ho Sevie… Vtedy sme si ešte netykali, vravel som mu pán profesor, ale v tej roznežnenej nálade som mu povedal Sevie. Neviem potom, čo sa dialo, ale prebral som sa priviazaný dole hlavou o konár. Zvracal som, mal som smäd, bolo mi zle a on ma tam nechal visieť celý deň. Krv som mal nahrnutú v hlave, nohy som si necítil, zaprisahával som ho, aby ma zvesil. Nezvesil. Až neskoro večer ma veľkodušne odviazal a nebavil sa so mnou ďalšie tri dni.“
Chvíľu im trvalo, než sa obaja upokojovali. Našťastie to bola vážne obyčajná reštaurácia a nikoho nepohoršovalo, že sa v kúte chichocú.
„Zatancujeme si?“ spýtala sa Ginny opatrne. Harry stiahol obočie. „Teda, samozrejme, bol to len taký nápad. Nemusíme tancovať, určite nie. Ja viem, že tvoja noha a…“ bľabotala v rýchlosti.
„Chceš tancovať?“ prerušil ju.
„Neviem, nie,“ zavrtela hlavou. „Bolí ťa a…“
„Ginn, dokážem behať a bojovať.“
„Áno, ale bolí ťa to.“
„To je fakt. Ale bolí stále, takže je to jedno. A tu hrá hudba, tak budeme tancovať.“
Chcela protestovať. Vážne to nemala spomínať. Ale to už stál a s úsmevom k nej naťahoval ruku.
„Smiem prosiť, slečna Weasleyová?“ šepol zmyselne.
„Určite, pán Potter,“ usmiala sa.
Celý večer hrala pomalá hudba a ani teraz tomu nebolo inak. Držal si ju blízko seba a nebolo potrebné príliš sa namáhať. Noha ho bolela, to určite, nezaťažoval ju ale veľmi, takže to bolo fajn. Tento večer bol dokonalý a tanec s ňou k tej dokonalosti dopomohol.
——
V parížskom prenajatom byte sedel zadumane Edmund Mills a díval sa na články, ktoré mu jeho kumpáni pozháňali. Za dverami jeho bytu stáli dvaja z nich, byt dôkladne zabezpečili, aby mal potrebný pokoj na plánovanie pomsty. Alebo skôr na vyžívanie sa v predstavách pomsty, pretože samotnú pomstu mu budú musieť vymyslieť oni.
Boli to profesionáli. Tí najlepší, najhrozivejší a najobávanejší, ktorí v súčasnosti chodili po planéte. Muklovia by ich nazvali nájomní vrahovia. Ibaže muklovský a čarodejnícky svet sa od seba veľmi líšil. Nič im však nebránilo v tom, aby pôsobili aj v tom muklovskom. O to to bolo pre nich jednoduchšie, keď boli čarodjeníci.
A stáli ho veľmi veľa peňazí. Najskôr sa spojil len s jedným a už to bolo veľmi ťažké. Ale on bol kvôli pomste ochotný spraviť čokoľvek. Sľúbil mu zlato a ešte viac zlata, keď zoženie tých najlepších. Dal mu preddavok a to chlapa presvedčilo, aby zohnal svojich kolegov. Teraz mu boli k službám hneď siedmi. Niektorí boli lepší, iní horší, ale stále to boli čarodejníci, ktorých si najímali na špinavú prácu, vraždy, únosy a takzvané teroristické útoky. A dvaja z nich sa starali o jeho bezpečnosť.
Preto bol pokojný. Mal tú najlepšiu ochranu a nech by bol Potter akokoľvek schopný, a ten jeho Snape tiež, nemajú šancu sa k nemu dostať. Rástlo v ňom vzrušenie pri predstave toho, čo sa stane. Pomstí sa im obom.
„Pane, vrátili sa,“ oznámil mu jeden z jeho osobných ochrankárov.
„Nech idú ďalej,“ nedočkavo ho posúril. Mali zistiť situáciu, overiť terén a zhodnotiť ich možnosti.
„Zdravím,“ pozdravil Mike, ktorého najal ako prvého. Spolu s ním sa dohrabali dovnútra dvaja chlapi, na ktorých už od pohľadu bolo vidieť, že nie sú poctivými občanmi.
„Vitajte späť,“ nervózne si pomädlil ruky a díval sa, ako jeden z ich pokojne pristúpil k jeho barovému stolčeku a s úplnou samozrejmosťou nalieval ostatným z jeho kvalitnej škótskej. Kašľal na ňu. Nie je problém zohnať si ďalšiu.
„Nechali sme tam dvoch, aby kontrolovali situáciu,“ spustil Mike, keď sa zvalil do kresla. S pôžitkom do seba vlial veľký dúšok alkoholu. „Napokon to vyzerá byť také jednoduché, že je pre teba škoda, keď na nás minieš toľko zlata,“ uchechtol sa. A chlapi sa smiali spolu s ním.
„Prečo?“ stiahol Mills obočie.
„Pretože je to jednoduché,“ zavrčal jeden z nich, ten holohlavý. Hoci, holohlaví boli ďalší dvaja, ale tí tu teraz neboli. „Až také jednoduché, že sa mi protiví tej akcie zúčastniť.“
„Ale dohodli sme sa,“ Mills zaváhal. To teraz cúvnu?
„Upokoj sa, starec,“ zachechtal sa Mills. „Ideme do toho, samozrejme. A bude to pre nás veľmi jednoducho zarobené zlato, nemám pravdu?“ pozrel na plešatého kumpána. Ten mykol plecami.
„Tak čo ste zistili?“ vyzvedal napäto a sadol si oproti Mikea.
„Najprv sme si odchytili jedného z tých profesorov,“ natiahol znechutene, „aby nám poskytol potrebné informácie. Samozrejme si nič pamätať nebude,“ nebezpečne sa zamračil na Millsa. „Robíme čistú prácu. Nezanechávame stopy. Ale je živý, nikomu nenapadne niečo tušiť. Ten starý bol nepoužiteľný, nevedel nič. Ale prezradil, že tá tvoja slečna Grangerová mala pletky s ďalším profesorom a tak sme si odchytili aj toho.“
„A ten nám poskytol oveľa konkrétnejšie a zaujímavejšie informácie,“ usmial sa holohlavý.
„Slečna sa pozná aj s Potterom, aj so Snapeom a prezradil spôsob, ako sa dostať k nemu do bytu,“ vypustil Mike významne a s úškrnom.
„Ako?“ Millsovi si nadšene poposadol a zablyslo sa mu v očiach. Mike už dávno vedel, že je to šialenec, ale to riešiť nemienil. Bolo mu jedno, prečo to chce spraviť. Preňho boli prioritné len peniaze, či zlato a spraví preto čokoľvek si bude priať.
„Cez krb v jej byte. Dá sa aj cez riaditeľkin a Snapeov, ale my si vyberieme ten jej. Keď začne školský rok a všetci sa budú venovať učeniu. Nebude to problém. Dostaneme ťa tam, vnikneme do bytu, zneškodníme Pottera. Nebudeme zabíjať, samozrejme, to prenecháme tebe,“ zaškľabil sa. „Nikto nás nebude vidieť, hrad je momentálne takmer nechránený, tých pár zaklínadiel ľahko prelomíme a pod splývacím zaklínadlom tam prenikneme. Počkáš nás. Keď bude po všetkom, zavoláme ťa, odpojíme krby, zaistíme Potterov dom aj s jeho pozemkami. Pripravíme ti aj jeho a aj ju a potom sa môžeš pozabávať.“
„Chceme ďalšiu polovicu,“ ozval sa fúzatý chlap a nebezpečne zagánil, „teraz a zvyšok potom.“
„Greg, sú len dve polovice, nemôžeš chcieť tri a viac polovíc,“ upozornil ho holohlavec.
„Drž hubu,“ vrkol, ale díval sa na Millsa. „Tak čo?“
„Dobre,“ prikývol Mills vnorený do svojich predstáv. Klapne mu to a on sa im pomstí. Títo sa o to postarajú. A on sa dočká pomsty. A užije si ju. Budú trpieť, obaja. Pozrel na Mikea. Možno by ho za príplatok naučil nejakú kliatbičku…