Zachvela sa pod jeho dotykom. Končekmi prstov ju len letmo hladil po líci, ale stačilo to k tomu, aby sa zatriasla vzrušením. Čo by s ňou spravili jeho dotyky na inej časti jej tela? Dívala sa mu do tváre a videla na ňom len obrovskú túžbu poskytnúť jej rovnaké potešenie, aké mu dopriala ona. Nič iné. Žiadna chuť po sexe, žiadne prinútenie vziať si to, po čom túži.
Vedela, že by to strašne chcela. Nielen jej telo, ktoré po tom hlasno kričalo. Aj jej hlava po tom túžila. Nemala z Harryho strach, nemala strach ani z jeho dotykov. Bola si istá, že všetko, čo by spravil, by viedlo len k jednému. Momentálne bola v takom citovom rozpoložení, že by zrejme ani nedokázala reagovať negatívne na jeho dotyky. A čo je na tom? Chce to. Strašne by si priala, aby to všetko vyšlo podľa jej predstáv. Aby ho nesklamala. A verila si v tom. A verila aj tomu, že on ju proste nesklame.
Odvrátila sa od neho a postavila sa. V prvom momente si vynadal, že na ňu tlačil. Dohnal ju k tomu, aby pred ním zase utekala. Cítil neuveriteľné sklamanie a bolesť. A to prekonalo aj hnev na seba samého. Stála niekoľko sekúnd pri posteli, otočená mu chrbtom, akoby sa rozhodovala, kam má utiecť. Už ju chcel osloviť, ospravedlniť sa a navrhnúť, aby sa na to pokúsili zabudnúť, keď ho šokovala ďalšou vecou. Jednoducho zo seba vyzliekla svoju nočnú košeľu. A on zarazene civel. Že by sa to napokon skutočne rozhodla risknúť? Že by sa pokúsila v sebe potlačiť strach? Že by… prehltol, keď si vyzliekla aj nohavičky a pomaly sa k nemu obrátila. V tvári zapýrená, ale v očiach jej blčali plamienky túžby.
Srdce jej divo bilo a cítila sa snáď ešte horšie, ako po prvý krát, kedy sa s Chlapcom, ktorý prežil, zoznámila. Pripadala si ako nejaká ľahká žena, ktorá ide predať svoje telo na trh. Ale to je blbosť. Bála sa, že by ju zo strachu ani nevyzliekol. Alebo naopak, že by sa o to pokúsil a ona by zazmätkovala. A posledné, čo chcela, by bolo robiť mu alebo sebe, pri tom problémy. Nedokázal udržať očný kontakt. Jednoducho to bolo silnejšie než on a on svojím pohľadom študoval jej telo. Pýrenie, ktoré pomaly ustupovalo, sa znova dostavilo. Skutočne sa bude správať ako nejaká pobláznená pubertiačka? To si vážne myslí, že on nikdy v živote nič podobné nevidel? A okrem toho, ona predsa chcela, aby ju videl. Tak prečo sa stále červená? Pripadala si ako idiot.
„Si nádherná,“ zhodnotil. Vypustil to z úst celkom mimovoľne. Nechcel spraviť nič, čím by spôsobil jej únik. Jeho pohľad sa vrátil k jej tvári. Videla na ňom obdiv. Žiadne perverzné slintanie pri pohľade na nahé ženské telo. Žiadne posmievanie, žiadne pripomínanie jej úbohosti. Uznanie a úctu. Radosť. Jemný úsmev na spokojnej tvári. Chcela sa uistiť, či to myslí vážne, ale jeho výraz bol veľavravný. Opätovala mu úsmev, keď sa zbavila počiatočného studu.
„Nevstávaj,“ potichu zastavila jeho úsilie. Chcel sa postaviť a vziať ju do náručia. Objímali sa skoro stále, v tom by nemal byť žiadny problém. Ona si však len pomaly ľahla vedľa neho. Na chrbát, vystavujúc sa jeho pohľadu v celej svojej dokonalosti, ako úprimne posúdil. Celé jej vnútro sa triaslo vzrušením a očakávaním. Strach bol v tomto momente hlboko potlačený. Aj keď to možno tušil, tak vedel, že musí byť opatrný. „Skús to, Harry. Verím ti,“ vyzvala ho potichu.
Sklonil sa k jej tvári a začal ju bozkávať. Nenáhlivo a nežne. Ležal vedľa nej na boku. Bál sa priblížiť viac. Sústredil sa len na to, aby sa mu podarilo rozdráždiť ju. Aby potom zabudla na svoj strach, ktorý bol síce potlačený v jej myšlienkach, ale o čom nevedel. Dlho sa venoval jej perám a jazyku. Než sa odvážil skĺznuť cez jej tvár až ku krku. Mierne odvrátila hlavu, aby mu umožnila ľahšie manévrovanie po jej krku. Cítil splašený tep a zrýchlené dýchanie. A tušil, že to nie je zo strachu. Že jej vzrušenie spred pár minút narastá. A on sa odvážil opatrne položiť svoju dlaň na jej brucho. Len to spravil a potom pozorne čakal, akú reakciu svojím krokom vyvolá.
Zachvela sa. Už to nebol odpor a hrôza. Neprotestovala a on skúsil ísť ďalej. Sotva sa jej dotýkal. Keď nezaregistroval jej odtiahnutie, dlaňou prešiel medzi jej prsami, k dekoltu a potom naspäť na brucho. Vrátil sa k jej perám a do bozku vložil viac vášne. Konečne sa dočkal reakcie. Priaznivej. Z úst sa jej vydral tichý ston. A to ho povzbudilo. Odtiahol sa od nej, uprene sa dívali do očí a siahol jej na prsník.
Napäto čakal, čo sa bude diať. Jeho obavy boli zbytočné. Verila mu, chcela to, túžila po tom. Strach bol v nenávratne, alebo bol prekonaný inými pocitmi. Úžasnými. S miernym úsmevom ho vyzvala, aby pokračoval. S poslednými zvyškami neistoty začal opatrne masírovať jej prsia. Privrela oči a zahryzla si do pery. Neočakávala však nič zlé. Povzbudilo ho to a on sa sklonil k jej hrudi, aby pokračoval v dráždení perami. Po krátkej chvíli sa dočkal jej ďalších odpovedí. Tichých stonov, jej ruka sa mu vnorila do vlasov a vyzývala ho, aby neprestával a pokračoval. Aby bol dôraznejší.
Vrátil sa k jej tvári. Vrhla sa mu na ústa s prekvapujúcou náruživosťou. Zmizli aj jeho posledné obavy z toho, že by sa niečo mohlo pokaziť. Poslal svoju ruku z brucha a bokov k jej stehnám. Zastonala ešte viac a oddialila od seba nohy. Zaujato sledoval jej tvár, ktorá bola začervenaná, ale tentoraz narastajúcim vzrušením.
„Prosím,“ zapípala, keď jeho hladenie už prestávalo byť znesiteľným. Potrebovala ho tam. Musel tam proste byť a dokončiť to, čo začal, inak sa zblázni. A on váhal. Nevedel, čo má robiť. Teda vedel, ale nikdy to nerobil. Nikdy nemusel ženu uspokojovať týmto spôsobom. A vlastne žiadnym. Ženy uspokojovali jeho. A nechcel ju sklamať. Opatrne sa jej dotkol a ona odvetila hlbokým výdychom a zastonaním. Neskúsene ju začal dráždiť. Príliš opatrne a nedôrazne. Nevnímala, že sa na ňu díva. Sústredila sa na to jediné a pýtala si viac. Začal ju masírovať intenzívnejšie. Našiel jej vchod a vnoril sa do nej. Prehla sa pod ním a svoje stony sa už ani nesnažila maskovať. Robil to uspokojivo. Netrvalo to dlho. Bola nanajvýš vzrušená, stačila len chvíľa a on cítil jej vyvrcholenie. Uchvátene sledoval každý moment, každú sekundu, počas ktorej sa nachádzala na vrchole. Na prudkom, silnom a dlhom vrchole.
„Ďakujem,“ hlesla spokojne po chvíli. Jej tvár bola stále začervenaná, ale od hanby to nebolo. Usmiala sa, keď vzal do rúk jej dlaň a obsypával ju drobnými bozkami. Toto by on nikdy nespravil. Nikdy…
„Nemáš za čo,“ vtisol jej bozk na pery. „To ja ďakujem…“
„Dobre,“ prerušila ho pobavene. „Myslím, že tento krok je úspešne za mnou. Dokázala som si, že mi tvoje dotyky nevadia ani v najmenšom. Nebudeme si ďakovať navzájom, dobre?“ usmiala sa.
„Súhlasím,“ prikývol a opätoval jej úsmev.
„No a keďže som dnes spravila niekoľko odvážnych krokov,“ vypustila nesmelo, „a moje vzrušenie ešte úplne nepominulo,“ dodala ešte nesmelšie. Potom lišiacky mrkla a siahla mu do rozkroku kde našla to, čo aj predpokladala. Pohľad na jej vyvrcholenie, na jej telo, na to všetko ho proste nemohlo nechať chladného a reakcia prítomná musela byť. Zažmurkal a rýchlo pozrel na jej ruku, ktorá ho pevne obomkla. „A ty si zjavne tiež vzrušený,“ šepla tónom, ktorý ho šokoval.
„Ginny,“ hlesol zastretým hlasom. Jasne, že po tom túžil. A ona zjavne tiež.
„Harry, keď to nespravíme teraz, mám dojem, že sa k tomu tak skoro neodhodláme, pretože ty sa budeš báť začať a ja sa pred tebou stále až nechutne hanbím a neverím, že by som zopakovala to, čo dnes,“ vypustila na jeden nádych. Mierne sčervenela. „Chcem ťa cítiť v sebe,“ šepla takmer nečujne. „Miluj sa so mnou.“
Pár sekúnd na ňu zarazene civel, ale jej ruka bola presvedčivá a on vlastne ani nechcel namietať. Prekvapila ho dnes už po niekoľký krát a pochopil, že sa po psychickej stránke vracia tam, kde bola pred ôsmymi rokmi. A to bolo len dobre. Automaticky si vyzliekol posledný kus oblečenia.
Dlhé minúty sa len bozkávali a dráždili. Neprejavila ani najmenší náznak protestu, keď skúmal každé miesto jej tela. Ona ho tiež zvedavo študovala. Nebolo na tom nič zlé. Necítila strach. Bolo to úžasné a nové. Lepšie než predtým. Lepšie než čokoľvek, čo si pamätala. Vítala každý jeho dotyk a vracala mu všetky v úplne rovnakej miere. Ťarcha jeho tela bola príjemná. V očakávaní ďalšieho kroku ho nechala, aby ju bozkával na prsiach vášnivejšie než predtým. Nemohol donekonečna prekrývať svoju túžbu. A ona to ani nechcela. Vnikol do nej opatrne a ohľaduplne. Pomaly, s láskou si vychutnával ten nový pocit. S úsmevom ho povzbudila. S vyznaním lásky na perách ich oboch viedol k ďalšiemu vrcholu. Cítil na svojom zadku jej prsty, ktoré ho kŕčovito zvierali. Jej nohy ho obomkli okolo pásu. Snažil sa oddialiť svoj vrchol. Hrýzol sa do pery. Nechcel byť hotový skôr než ona. Chcel, aby to bolo nezabudnuteľné. A dočkal sa. V momente, ako sa pod ním prehla a on cítil, že dosiahla extázy, vybuchol aj on. A bolo to lepšie, než chvíľu predtým. Pre oboch. Bolo to úžasnejšie než čokoľvek, čo doteraz zažili.
Neodvrátil sa od nej. Nespravil to, na čo bola zvyknutá. Neodbavil sa a neprestal si ju všímať. Zvieral ju v náručí a šepkal krásne slová. A ona vedela, že sa netúži len zapáčiť. Vedela, že toto je navždy.
——
Prvý raz sa stalo, že sa zobudil neskôr než ona. Prebral sa nahý v jej posteli, zamotaný do prikrývky a našiel vedľa seba prázdne miesto. Preľakol sa. Prvé, čo mu napadlo bolo to, že sa zobudila, preľakla a šla sa niekde skryť. Večer to tak ale nevyzeralo. Možno jej jednotlivé súvislosti po prebudení dali iný význam. Nie, neveril tomu. Muselo ísť o niečo iné. Našiel si spodnú bielizeň a vrhol sa na chodbu. Začul z kuchyne tlmený spev. Spev? Spievala si? Neveril. Ale bolo to jednoznačné. Kto iný by mohol byť v dome v tejto rannej hodine a spieval by? Spokojne sa pousmial, keď spoznal tóny waltzu, ktorý tancovali na vianočnom plese Trojčarodejníckeho turnaja a ktorým dávala nové slová. Zabudol naň, ale ona mu ho pripomenula.
Zašiel do svojej izby, aby sa umyl a obliekol. Uvedomil si, že sa mu po prvý raz po dlhých rokoch sníval sen. Úplne neškodný, nič nehovoriaci sen. Ale bol to sen. Pamätal si ho. A niečo také sa mu málokedy snívalo aj v dobe pred vojnou. Nebolo to nič také, že by zaspal a ráno sa zobudil. Nie. Sníval a to ho prekvapilo a potešilo. Je jedno, že v tom sne naháňal pygmejských chumkáčov s úmyslom jedného podarovať Ginny, aby jej spravil radosť. A že sa tie potvory nedali chytiť. Nakoniec teda jedného chytil, keď na zemi vykúzlil lepidlo a tá malá háveď sa naň prilepila. Bolo jedno, že je to totálna hlúposť. Bol to sen.
Našiel ju v kuchyni pri stole. Čakala naňho aj s raňajkami. Musela sa stretnúť so škriatkom, ale to zjavne zvládla.
„Dobré ráno,“ s úsmevom ho privítala.
„Dobré,“ opätoval jej úsmev. Podvedome ju skúmal a zhodnocoval jej psychický stav. Keď sa ale postavila, objala ho a vášnivo pobozkala, všetky obavy boli preč.
„Čakám na teba s raňajkami,“ mávla rukou k stolu. „A potom mám v pláne vrhnúť sa na učenie.“
„Samozrejme sa na učenie vrhneme spolu,“ sľúbil, keď od neho odstúpila a sadla si na svoje miesto. Prisadol si a siahol po šálke kávy. „Ginny,“ opatrne ju oslovil. Usmievajúc sa naňho zadívala. „Počul som ťa spievať.“
„Ou,“ zaškľabila sa. „Dúfam, že som ťa tým akože spevom príliš nevydesila,“ zahihňala sa. „Harry, viem, čo ťa trápi,“ uprene sa mu zadívala do očí. „Som v absolútnom poriadku. Som šťastná. Milujem ťa. Som rada za každý moment, ktorý sa udial v noci. Neľutujem ničoho a chcem, aby sa to opakovalo tak často, ako to bude možné, ak teda budeš chcieť,“ vyriekla s úplnou samozrejmosťou. „Môžeš sa ku mne správať úplne normálne,“ dodala s úsmevom.
„To je fajn,“ okomentoval. Padol mu kameň zo srdca. „Je úžasné, čo si za tú dobu, čo si tu, dosiahla,“ usmial sa na ňu. Nepostrehol ani náznak červenania.
„Vďačím za to tebe.“
„Nie, za to môžeš jedine ty, pretože si ten najsilnejší človek, ktorého som kedy stretol. A som rád, že ma práve ty miluješ,“ hlesol. „A keď si to dokázala ty, dokážem to aj ja. Sľubujem, že sa kvôli tebe zbavím tej zatrpknutosti a nenávisti voči celému svetu. Že sa prestanem obviňovať a že sa prestanem všetkému a všetkým vyhýbať. Sľubujem.“
„Harry,“ šepla pohnuto. Vedela, čo preňho už len vyslovenie slova ‚sľub‘ znamená. A teraz jej toho nasľuboval až príliš. „Teraz ti už dokážem pomôcť úplne vo všetkom a viem, že všetko zvládneme. Spolu.“
——
„Hermiona, môžem na chvíľu?“ vyrušil ju Severus pri posledných úpravách vo Veľkej sieni. Školský rok mal začať o dva týždne a práce na hrade boli vo svojej finálnej fáze. Práve spolu s ostatnými prilevitovali lavice k štyrom stolom a profesorka McGonagallová sa snažila začarovať strop tak, ako tomu bolo predtým. Teraz bola obloha jasná, bezoblačná.
„Ale iste,“ usmiala sa naňho Hermiona.
„Vyhýbaš sa mi?“ stiahol obočie, keď odišli kúsok na bok od ostatných.
„Prečo?“ nevinne zažmurkala. „Pretože som už dve noci spala pokojne? Alebo preto, že si nadobudol dojem, že ti strašne chýbam?“ zavŕtala. „Bolo mi dobre,“ usmiala sa. „Bola som večer u Harryho a obaja vyzerajú fantasticky. Pomohla som Ginny s kúzlami, o ktorých nemá Harry ani poňatia, viedli sme zaujímavé rozhovory a ja som sa uvoľnila. Potom sa mi zaspávalo ľahšie.“
„Iste, to chápem,“ prikývol skrývajúc roztrpčenie. „Mne sa za to zaspávalo dosť mizerne,“ prskol.
„Mal si prísť k Harrymu aj ty.“
„Musel som sa sústrediť na niečo iné,“ zamračil sa. „Potterove koleno. Masť, ktorú užíva, celkom očakávane nezabrala a budem musieť skúsiť iné. Varil som elixíry, ktoré budú potrebné.“
„Rozmlátiš mu koleno a pokúsiš sa ho dať do poriadku?“ Hermiona mierne zbledla.
„Tak nejako. A od teba by som potreboval pomoc. Preto som myslel, že prídeš, aby sme to mohli prebrať.“
„Ale to si mi mohol povedať priamo, nie? A nie očakávať, že budeš prinútený ma chlácholiť a pritom mi budeš rečniť o tom, ako Harrymu rozdrvíš nohu.“
„Dobre, uznávam. Požiadať o pomoc bolo pre mňa strašne zložité,“ zaškľabil sa.
„Zjavne si to prežil,“ vrátila mu úškľabok. „Si mimoriadne statočný,“ nevedela si odpustiť.
„Ďakujem za uznanie.“
„Takže ma vlastne dnes pozývaš na rande do svojho bytu?“
„Na odbornú konzultáciu, tak by som to špecifikoval.“
„Ja ale nie som odborník, takže to týmto výrazom nemaskuj.“
„V tom prípade ide o priateľskú výpomoc.“
„V akom smere?“ nedokázala prestať rýpať. Vedela, že akákoľvek zmienka o sexe alebo o čomkoľvek podobnom, Severusa privádza do rozpakov.
„Hermiona, ide o Potterovo koleno. Nejde ani o môj penis, ani o tvoju vagínu,“ zaškeril sa. Vrátil jej to aj s úrokmi. Dostal ju. Cítila, že horí až za ušami.
„Iste,“ prskla. „Samozrejme.“
„Nič viac?“ Severus sa zatváril sklamane. „Čakal som výraznejšiu odozvu.“
„Nečuduj sa, počuť z tvojich úst výrazy ako penis a vagína, to by zacvičilo inými osobnosťami, než som ja.“
„A znova vo forme, výborne,“ uznanlivo prikývol. „Tak čo? Prídeš a podebatujeme? Budem potrebovať pomoc, sám to nezvládnem a aj keď viem, že by Ginevra pomohla, predsa len by mohla vykazovať známky protestu pri pohľade na trieštenie kopyta jej miláčika.“
„Určite prídem a podebatujeme,“ sľúbila. „Ak budeš skutočne potrebovať pomoc, čo sa javí ako nepredstaviteľné a nepochopiteľné a ja budem vedieť a môcť, určite pomôžem.“
„Skvelé, takže máme večer rande,“ pobavene natiahol.
„Krycí názov Koleno teda používaš vo viacerých oblastiach svojho spoločenského života, ako sa zdá,“ nevinne sa pousmiala.
„Áno, je to zaručený spôsob, ako…“
„Tu ste, deti,“ prerušia ich McGonagallová, tváriaca sa spokojne, pretože strop vyzeral presne tak, ako jeho predchodca.
„Minerva, bol by som rád, keby ste ma prestali oslovovať tou stupídnosťou,“ namietol Severus. „Nezdá sa vám, že pomenovanie dieťaťom v mojom prípade je nezmyselné?“ povytiahol obočie.
„Ako kedy, Severus,“ zachichotala sa. Zatváril sa ublížene. Za to Hermiona sa veľmi rada pridala k profesorkinmu smiechu. „Chcela som vám oznámiť, že do dvoch dní bude hrad pripravený.“
„To vieme aj my,“ mračil sa Severus.
„Iste, ale neviete, že som sa rozhodla dať vám dovolenku do konca prázdnin,“ usmiala sa na nich. „Budete mať desať dní voľna. Tak ich využite ako najlepšie budete vedieť, dobre?“
„Vážne už bude všetko hotové?“ spýtala sa Hermiona. Venovala sa len určitým oblastiam hradu. Nemala prehľad o všetkom tak, ako Minerva.
„Áno,“ prikývla ešte spokojnejšie. „Zajtra prídu dokonca vlajky a erby z krajčírskej firmy. Dolaďujú sa len detaily. Rokfort bude takmer rovnaký, ako predtým.“
„To je skvelé,“ pousmiala sa Hermiona. „Myslela som, že to bude trvať dlhšie.“
„Ako dlho si si myslela, že to bude ešte trvať?“ natiahol Severus. „Za dva týždne začína školský rok.“
„Takže si už tykáte, deti,“ Minerva obom venovala blahosklonný úsmev. „To som veľmi rada. Zdá sa, že nielen hrad sa dáva do poriadku. Harry a Ginny, teraz vy,“ významne povytiahla obočie.
„Áno, tykáme si,“ prikývol Severus. „A dokonca sme aj zakopali vojnovú sekeru. Ale to ja asi tak všetko, Minerva, takže si nerobte ilúzie, že by ste nás zdetičkovali,“ zaškľabil sa.
„To iste, ty si už dosť veľký na detičkovanie,“ zacerila sa naňho Hermiona.
„Samozrejme.“
„Zdá sa, že si už dávno prežil aj stredný vek.“
„Tak to moment!“
„Mám z vás radosť,“ neprestávala sa usmievať riaditeľka. „Možno by ste v priebehu dovolenky mohli vymyslieť niečo spoločné. Nejakú grilovačku alebo niečo.“
„Čo to má byť?“ zamračil sa Severus.
„Ja ti to potom vysvetlím, neboj,“ sľúbila mu Hermiona. „Je to výborný nápad,“ otočila sa k Minerve. „A myslím, že by sa to malo spraviť skôr, než príde Harry o koleno.“
„Jeho koleno, áno,“ Minerva zvážnela. „Bolo by fajn, keby sa podarilo dostať ho do pôvodného stavu,“ zamyslene stiahla obočie. Potom na nich znova pozrela. „Dobre, toto som vám chcela oznámiť, takže to už viete. Niečo vymyslite a hlavne si to užite,“ zasmiala sa a odchádzala od nich preč za ďalšími profesormi.
„Určite mám v pláne si to užiť,“ uškrnula sa Hermiona provokačne sa dívajúc na Snapea.
„O tom nepochybujem,“ zaksichtil sa. „Pôjdeš aj na nejakú chatu? Alebo niekam von, kde je viac príležitostí k užívaniu?“
„Severus!“ varovne stiahla obočie.
„Čo?!? Na hrade toho veľa nie je, pokiaľ nechceš lietať na metle alebo sa preháňať na hipogryfoch, čo zrejme nechceš,“ pozrel na ňu nevinne.
„Uvidím, čo vymyslím so svojou dovolenkou. Teba so sebou ale rozhodne brať nebudem.“
„To je škoda,“ zatváril sa smutne.
„Vážne?“ spozornela.
„Nie,“ zaceril sa. „Tak čo? Prídeš večer do môjho bytu? Na rande? Mám odložené kvalitné víno, keby si chcela.“
„Tak sa s ním zadrhni,“ usmiala sa naňho. „Ale prídem. Určite. Ako som povedala, som pripravená pomôcť,“ dodala a chystala sa otočiť von zo siene. Stáli pri dverách, ktoré zakrývali halu pred sieňou.
„Dobre a ešte moment, Hermiona,“ zarazil ju. „Ešte jednu maličkosť som ti nepovedal. Oddnes môžeš do Potterovho domu chodiť aj svojím krbom. Prepojil som ich. Nebudeš musieť žiadať Minervu.“
„Vážne?“ prekvapene zamrkala. „Výborne, takže vlastne ani teba nebudem musieť otravovať,“ zacerila sa a už sa vážne otočila o odchodu. Zamračene sa díval, ako zmizla za dverami. Potom sa obrátil do siene a vyštartoval k profesorským stolom.
Hermiona sa za dverami zrazila s Robertom. Od chvíle, kedy sa s ním rozišla, sa nerozprávali. Vídali sa síce, ale buď pri jedle alebo niekde počas činností pre hrad. A nechcela sa s ním rozprávať ani teraz.
„Ahoj,“ pozdravil ju.
„Hm, ahoj,“ odvetila mu a chcela sa okolo neho prešmyknúť.
„Hermiona, počkaj,“ chytil ju pod pažu a obrátil k sebe. „Netušil som, že ste sa so Snapeom stali takí priatelia,“ vypustil. Cítila v jeho hlase iróniu a mal zvláštny výraz tváre. Okamžite jej napadla žiarlivosť.
„No a prečo nie?“ zamračila sa. „Poznáme sa najdlhšie.“
„Nenávidela si ho.“
„To sa zmenilo,“ stiahla obočie ešte viac. „A nemyslím, že by to malo teba trápiť alebo by si sa mal starať do môjho života.“
„Odkopla si ma.“
„Vysvetlila som ti to a ty si s tým súhlasil.“
„Iste.“
„Tak o čo potom ide? Žiarliš? Ubezpečujem ťa, že nemáš dôvod, aj keby si k žiarlivosti mal dôvod…“
„Možno žiarlim. A čudovať sa mi nemôžeš. Ja som ťa miloval, na rozdiel od teba.“
„Robert, to už je dávno za nami. Mrzí ma to, nemilovala som ťa, ale mala som ťa rada. Nechcela som ti ublížiť, ale keď sa tak stalo, tak sa ti ospravedlňujem. Bola by som rada, keby si ma nechal tak a neplietol sa mi do života.“
„Dobre, pochopil som,“ rozhodil rukami. „A áno, žiarlim,“ priznal naštvane. „Myslel som si, že na teba po čase prestanem myslieť, ale nejde to.“
„Mrzí ma to. Prepáč.“
Doslova od neho utiekla. Mohla niečo podobné čakať. Chodili spolu predsa len chvíľu, preto by to snáď nemalo byť až také zložité. Zjavne bolo. Ale bol to jeho problém. Ona ho jednoducho nemilovala a len preto, že on ju zrejme ešte stále miluje, sa z nej nestane samaritánka a nebude ho utešovať alebo čo. Nebude.
Díval sa za ňou. Bolelo ho to. Strašne. Skutočne ju neprestal milovať a nevedel, kedy sa z toho dostane. Počúval ich za dverami. Tykali si a podpichovali sa. Sexuálnymi narážkami. Možno sa mu to zdalo, ale cítil z nich niečo viac. Niečo potláčané. A nikde nie je napísané, že to nakoniec nemôže prerásť v niečo vážnejšie. Ale to nepripustí. Keď ju nemôže mať on, nebude ju mať nikto. Láska môže prerásť v nenávisť. Je od nej len na maličký krok. Od malička prežíval každý cit oveľa intenzívnejšie, než ostatní. Niekedy to bolo na škodu. A poznala Pottera.
——
Skutočne ten večer miesto návštevy Harryho a Ginny zašla za Severusom do jeho bytu. Tešila sa na to. Dokonca aj tie dva večery predtým, kedy bola u Harryho, trocha ľutovala, že za ním nešla. Dúfala, že príde k Harrymu na návštevu. Neprišiel. Ale ona za ním nemohla bezdôvodne prísť. Teda mohla, dohodli sa na tom. Ale aby hneď prvý večer alebo druhý utekala za ním? Tým by sa pred ním stala ešte zraniteľnejšou, než bola.
Teraz tu však bola. Počkala si, kým ju sám od seba nezavolá a tým pádom to nebude ona, kto zámerne vyhľadá jeho blízkosť. Našťastie nemusela čakať dlho, aj keď bol dôvod jej návštevy trochu drsnejší. Predniesol jej svoj plán, dopodrobna jej vysvetlil všetko, čo sa bude diať. A jej sa z tých rečí točila hlava. Nielenže bude musieť kompletne rozdrviť Harryho nohu presne tak, ako tomu bolo vtedy, bude musieť dať koleno do pôvodného stavu. Vlastne ho bude stavať ako nejaké puzzle. A nie je ani vylúčené, že sa mu to nepodarí a on nielenže neprestane krívať, ale hrozili komplikácie, po ktorých môže prísť o celú nohu. A toho sa nechcela dožiť.
„Takže sme si to vyjasnili,“ povedal na záver ich debaty Severus unavene. „Pochopila si všetko, ako som zistil, vieš, ako to bude prebiehať a hlavne vieš, čo budeš musieť robiť.“
„Áno,“ prikývla a odpila si čistej vody, ktorú si nechala priniesť. „Ale dopadne to dobre. Aj vtedy by to dopadlo dobre, keby si mal elixíre a masti a hlavne čas.“
„Uhm, v špinavej, zatuchnutej jaskyni, bez potrebných elixírov som nemal šancu.“
„Ako k tomu došlo?“ spýtala sa so záujmom. Pozrel sa na ňu a stiahol obočie. Budú sa rozprávať o vojne?
„Naozaj to chceš vedieť?“
„Inak by som sa nepýtala.“
„Iste,“ prikývol. Potom sa s nádychom pustil do rozprávania. Nebola to veľká bitka, do ktorej sa primiešali. Nebola veľká počtom bojovníkov. On a Harry sa v tých miestach len skrývali. Ale videli tú potýčku. A Harry chcel samozrejme pomôcť strane dobra, ktorá bola v menšine. Zjavili sa tam znenazdajky a pomáhali odzbrojovať a zneškodňovať smrťožrútov. Smrťožrúti v poslednom záchvate spustili kamennú lavínu, ktorá pod sebou pochovávala všetkých. Mŕtvych aj tých živých, ktorí sa pokúšali ujsť. A ktorí už vlastne ani neušli. A neušli takmer ani oni. Utekali niekoľko desiatok metrov, keď sa kamene zachytávali o čoraz hustejšie rastúce stromy s mohutnými kmeňmi. Harryho jeden kameň zavalil. Dosť nešťastne a smolne. Pôda pod ich nohami bola tvrdá a jemu ostala po krkolomnom páde podivne vykrivená noha, na ktorú dopadol kameň. V posledných zlomkoch bdelosti dával pozor, aby sa tam neobjavil niektorý z utekajúcich smrťožrútov, kým on mu vyslobodzoval nohu spod kameňa. Preniesol ho v bezvedomí a s ovísajúcou nohou naspäť do jaskyne. Spravil, čo mohol a na čo mal prostriedky. Aj tak na ňom kúzlil takmer tri hodiny. Stvrdli tam dlhý čas a on mohol variť len kostrorasty a kostrocely. Na elixíry proti bolesti len sťažka hľadal prísady. Až po pol roku bol Harry schopný opustiť jaskyňu. Napokon sa naučil bojovať a slušne behať.
„A predpokladám, že podobných zážitkov ste mali veľa,“ potichu sa ozvala, keď dorozprával.
„Predpokladám, že sme všetci mali podobné zážitky,“ pokojne prikývol.
„Dobre, ale o vojne sa nebavme,“ napriamila sa v kresle.
„Dovolím si upozorniť na skutočnosť, že ja som túto tému nenačal.“
„Čo ti určite slúži ku cti,“ zamračila sa. „Tak o čom sa budeme baviť? Koleno sme prebrali, elixíry minule tiež, na spánok je ešte čas.“
„O minulosti mám zakázané hovoriť,“ zaškľabil sa. „Tak navrhni nejakú tému.“
„O minulosti by som aj začala,“ stiahla obočie. „Dnes ma zastavil Robert a vyzeral nespokojne…“ Porozprávala mu o jej stretnutí s bývalým priateľom.
„Myslíš, že by si sa ho mala začať obávať?“ spýtal sa.
„Neviem,“ mykla plecami. „Verím, že ho to prejde. Že je to len momentálny stav.“
„Zranila si jeho ego a niektorí muži môžu byť na to dosť hákliví,“ upozornil.
„Dobre, ale to nič neznamená. Keď ma chce milovať, nech miluje. Keď chce žiarliť, nech žiarli. A keď mi bude chcieť ublížiť, tak si s ním poradím.“
„Vážne?“
„Vážne.“
„Dobre, budem ti veriť,“ usmial sa. „Mimochodom, je pozoruhodné, ako si všetci myslia, že by medzi nami mohlo niečo byť, nemyslíš?“ zabodol do nej pohľad a uškrnul sa.
„Určite je to mimoriadne prekvapujúce zistenie,“ prikývla pokojne.
„Najprv Potter a Ginevra, potom Minerva a teraz ten pajác.“
„Je to Robert.“
„Je to pajác,“ protirečil, „ktorého pomenovali Robert.“
„To je jedno. Ale vráťme sa k téme, ktorá je zaujímavá. Ty si nemyslíš, že by medzi nami mohlo niečo byť?“ povytiahla obočie.
„Myslím, že si to nemyslím,“ zavrtel hlavou. „A ty si to myslíš?“
„Tiež si myslím, že je to nereálne.“
„Zdá sa, že sa z nás stávajú priekopníci v myslení.“
„Musím len súhlasiť.“
„A pri veľkej dávke fantázie,“ po očku po nej pokukoval, „dá sa predstaviť si, že by medzi nami niečo bolo?“ spýtal sa. Pozrela naňho. Škľabil sa.
„To už si skôr predstavím teba, ako ješ čokoládu,“ natiahla.
„Aha!“ pomädlil si ruky a postavil sa. Prešiel ku skrini stojacej pri stene a z jednej zásuvky vytiahol tabuľku čokolády. Víťazoslávne ňou zamával vo vzduchu. „Pomôžem ti trocha s tvojou fantáziou,“ otvoril čokoládu a odlomil si kus. „Pozri…“ strčil si ju do úst. Tváril sa, že väčší pôžitok ešte nejedol. A vyzeral, že to preňho nie je novinka.
„Ty vážne ješ čokoládu?“ zasmiala sa.
„No iste, ponúkni sa,“ strčil pred ňu čokoládu. V ústach si nechal rozpúšťať tú lahôdku.
„A čo moja postava?“ povytiahla obočie. „Aby som sa potom zmestila do krbu.“
„Myslím, že nemusíš mať obavy,“ pozrel na ňu dosť výrečne. Natiahla sa za čokoládou. Ten pohľad ju mierne rozhodil.
„Výborná,“ zhodnotila.
„Že áno? Tak a teraz, keď si sa dožila toho významného momentu a videla si ma jesť čokoládu, tak si skús predstaviť, ako by to mohlo vyzerať medzi nami,“ nevedel si pomôcť. Niečo ho proste nútilo provokovať ju. Zrejme ho to mimoriadne bavilo. A možno niekde v kútiku duše chcel, aby len pri slovách neostalo.
„Zrejme veľmi bojovne.“
„Myslíš, že mám sadisticko-masochistické sklony?“ vyvalil oči. „Predpokladáš snáď, že tu niekde skrývam bič?“
„Ak ho nemáš, u mňa sa určite nejaký nájde,“ nevinne zamrkala.
„Iste a zároveň s bičom aj putá a podobné sprostosti.“
„Takže nemáš sadisticko-masochistické sklony?“ natiahla.
„Isteže nemám. Som romantik,“ pobavene natiahol.
„No to určite,“ zasmiala sa.
„Vážne,“ nahodil seriózny výraz.
„V tom prípade musíš byť romantik-amatér,“ uškŕňala sa.
„Nepodceňuj silu súpera, Hermiona.“
„Nepodceňujem. Ale viem objektívne zhodnotiť silu súpera,“ vyprskla. „A ty si romantikom asi takým, ako ja abstinentkou celý svoj život.“
„Čo keby sme sa stavili?“ usmieval sa.
„Prečo a o čo,“ okamžite bola ostražitá.
„Dokážem ti, že viem byť romantikom,“ rozhodne prehlásil. „Bolí ma totiž tvoje presvedčenie, že som neciteľný, hnusný netopier.“
„To som nepovedala! Teda dobre, povedala, ale to bolo už dávno. Nemyslím, že si hnusný a neciteľný, skôr naopak, si… no dokázal si, že máš city, ako som ti už spomínala,“ mierne očervenela.
„Uhm,“ pobavene natiahol. „Takže súhlasíš?“
„Že mi dokážeš, že vieš byť romantikom?“
„Áno.“
„Dobre, fajn,“ zaškľabila sa. „Na to si teda rada počkám. Predpokladám, že sa dobre pobavím.“
„Buď si istá, že sa pobavíš.“
„Neviem sa dočkať.“
„Dočkáš sa. Ale ak vyhrám, respektíve ak ti dokážem svoju romantickú stránku osobnosti, chcem za to po tebe niečo.“
„Čo?“
„No, má to byť stávka, takže sa o niečo musíme staviť.“
„Ja som sa nestavila.“
„Ale ja áno. Hádam nemáš strach, že by si prehrala,“ zazubil sa. „To ty si ma nevieš predstaviť v úlohe beznádejného romantika.“
„No to teda neviem. Dobre, fajn. Ak ma presvedčíš… čo čakáš ako odškodné?“
„Čakám od teba to isté,“ zaceril sa. „Romantické rande…“
„Aha, rande. Tvoj dôkaz o tvojej romantickej stránke duše sa rozhodne nedá nazvať rande, preto ani z mojej strany nemôže ísť o rande, preto nemôžeš žiadať ako protihodnotu rande, pretože sa to nebude zhodovať s podmienkami našej stávky, v ktorom si svoj prínos v stávke nenazval rande, len o presvedčenie o tvojej romantickej stránky duše.“
„Nechceš byť právničkou?“ usmial sa. „Keďže som svoj prínos klasifikoval ako presvedčenie o svojej romantickej stránky duše a nestanovil som presné podmienky, akým svoju časť stávky dodržím, nemôžeš ma teraz napádať. Stávka znela: Presvedčím ťa o svojej romantickej stránke duše a v prípade jasného víťazstva mi dáš ty to isté. Takže keď si zvolím za spôsob realizácie rande, tak v tvojom prípade pôjde o rande.“
„Dobre. Nech si vyberieš akýkoľvek spôsob realizácie svojej časti stávky, ja som pripravená splniť svoju časť stávky, ak k niečomu takému vôbec bude nutné prísť. A pritom sa skvele zabavím. A čo čas?“
„Je deväť hodín, prečo sa pýtaš?“ zahral nechápanie. Zasmiala sa.
„Dokedy splníš svoju časť stávky?“
„Dokedy chceš.“
„Fajn, tak teda do dvoch dní,“ zaškľabila sa.
„Máš to mať,“ nemienil sa vzdať.
——
Severus sa priletaxoval do Harryho domu presne v čase, kedy zahlásil svoju návštevu. Našiel ich v pohode, na záhrade, ako sa spolu hrabú v kvetináčoch. Zaškľabil sa.
„Nerád ruším túto vskutku plnohodnotnú činnosť,“ ozval sa.
„Ahoj, Severus,“ usmiala sa naňho Ginny.
„Ginevra,“ opätoval jej úsmev. Díval sa, ako sa Harry sťažka stavia na nohy. Zamračil sa. Snáď sa mu to podarí a on už nebude musieť takto trpieť.
„Čomu vďačíme za tvoju návštevu?“
„Tvojmu kolenu,“ odvetil prosto.
„Aha, iste,“ prevrátil oči. „Ginny, zvládneš to?“
„Jasne, sú to len buriny.“
„Je to Stavikrv vtáči, Ginevra, ingrediencia do Všehodžúsu, ktorý nám niekoľkokrát zachránil život. Trocha úcty, prosím,“ mierne sa zamračil profesor Elixírov.
„Nemaj strach, budem naňho jemná a nežná, akoby šlo o moju prvú lásku,“ zaškľabila sa. Harry sa len zachechtal a ťahal protestne sa tváriaceho Snapea dnu.
„Čo si s ňou spravil?“ zamračil sa. „Je…“
„Je to Ginny, správne,“ usmial sa Harry. „Čo je s mojím kolenom?“ vyzvedal.
„Nič, je v háji,“ pripomenul mu jeho slová. „Do konca prázdnin prejdeme k plánu B. Už som to premyslel a naplánoval spolu s Hermionou.“
„Ou, spolupráca. To vyzerá nádejne,“ Harry naňho mrkol. „A k akým zmenám vo vývoji vášho vzťahu za tieto tri dni prišlo?“
„Daj pokoj,“ zavrčal nervózne. „Mám problém a potrebujem tvoju pomoc.“
„Nie si ani zranený, ani v bezvedomí, ani nás nikto nenaháňa, ani nemrzneme a nehladujeme… V čom potrebuješ pomoc odo mňa?“
„Ehm, potrebujem vedieť, ako asi vyzerá romantická stránka duše,“ sťažka vypustil.
„Čo?“ vyprskol.
„Nerozumel si?“
„Rozumel.“
„Tak hovor.“
„A čia romantická stránka duše to má byť? Nebodaj tvoja?“ zasmial sa.
„Áno, predstav si. Moja.“
„Aha, tak to netuším. Na čo to potrebuješ vedieť? Pre Merlina, Severus. Nechceš sa snáď nechať zavrieť v nejakom kláštore, kde by si hľadal svoje vlastné ja? Svoju podstatu, stred vesmíru a podobné nezmysli?“
„Netrep.“
„Nedávaš mi inú možnosť.“
„Proste som sa s Hermionou stavil, že jej dokážem, že ju mám aj ja. Je nutné podotknúť, že som sa do toho vlastne nechal zavliecť, aj keď protistávka tiež nevyzerá zle. No ale ide o to, že ja nemám o romantike ani poňatia. Matne viem, čo to znamená. Ale čo sa pritom robí, ako sa správa a tak… Poraď mi, Potter. Zajtra večer vyprší môj termín.“