„Dajte mi pokoj!“ sipela naštvane po násilníkoch. Nehysterčila, aspoň zatiaľ. Pokúšala sa vyšklbnúť, ale nezmohla proti silným pažiam nič. Až keď ju začal tretí ohmatávať a stískať pochopila, že sa z toho nedostane. Ani rečami, ani ničím iným. Pevne ju držali pritisnutú na zemi, dokázala len kopať nohami, ale to už bol na terase aj Mike a silno jej ich uchopil, aby zabránil jej zmietaniu sa. Začala kričať, keď jej roztrhli tričko. A prosiť, keď sa ústa jedného z nich prisali na jej koži. Traja sa len vysmievali, kým ten štvrtý sa k nej lačne dobíjal. Nástojčivo a nedočkavo…
„Neruším?“ natiahlo sa od verandy. „Ehm, ehm,“ Severus sa pokúsil získať si ich pozornosť. Kým traja z nich ho zaregistrovali, štvrtý si ho nevšímal. Bolestne zapišťala, keď ju uhryzol.
„Sakra,“ vrkol jeden z nich.
„Daj si odchod, foter a nestaraj sa,“ zagánil Mike. „Alebo ťa baví sledovať grupáč?“ zaškľabil sa. Bol si istý, že sú proti votrelcovi v presile a nič sa im nemôže stať. „Chcel by si sa pridať? Ale to by si musel mať aspoň o sto rokov menej, aby ťa pri tom nešvihlo,“ zachechtal sa a kumpáni mu pri tom sekundovali.
Ich zovretie na moment povolilo a Hermione sa podarilo vyšklbnúť si aspoň jednu ruku a poriadne udrieť toho, ktorý ju pohrýzol. Zreničky sa jej zúžili, keď zistila, kto im zabránil, aspoň dočasne, v jej znásilňovaní. A keď si vlastne uvedomila, kto to je, tak si bola istá, že im v tom aj úplne zabráni. Nedá sa povedať, že by z toho bola nadšená. Ale vlastne bola. Momentálne tomu bola rada, naštvanie zrejme príde až neskôr.
„Moje sexuálne predstavy by som si, s dovolením, nechal pre seba,“ Severus sa pousmial. Prútik mal pripravený a striehol na každý ich pohyb. Nemalo by mu robiť problémy zneškodniť ich, aj keď sa potom bude musieť babrať s ich pamäťami. „Čo však môžem prezradiť je to, že ma násilie znechucuje.“
„Vážne? Ale my tu nikoho neznásilňujeme, je to hra,“ skúsil Mike. Stále ju držali vo svojej moci, ale už nie tak isto, ako predtým. Nekričala, nenadávala, snažila sa spamätať z toho šoku.
„Mám vážne pochybnosti o tom, že je to len hra.“
„Ale to je tvoj problém. Zober sa a vypadni, inak sa ti niečo stane, starý,“ zavrčal už podráždene Mike.
„Mám sa oňho postarať?“ ponúkol sa ten najvyšší a najmohutnejší z nich.
„Je tvoj, Steve,“ zaceril sa Mike a obrátil pozornosť k Hermione. Pokračoval tam, kde jeho kamarát prestal a sťahoval šortky po jej stehnách. Zrazu ho ale niečo akoby popálilo. Jeho zasyčanie prehlušilo aj Hermionin krik. Nechápavo sa pozrel na svoje ruky. Nič na nich nebolo, ale jemu pripadalo, akoby ich mal v ohni. Obrátil sa a prekvapene pozeral na Steva, ktorý ležal na zemi. V bezvedomí. Tri metre od toho človeka. Čo sa to, sakra, dialo? Kto bol ten človek?
„Utekajme!“ skríkol po svojich dvoch komplicoch, ktorí skamenene sedeli na zemi a vytreštenými očami civeli na Severusa. Ten mieril prútikom na nich a oni podvedome vedeli, že tu žiadnu šancu nemajú. Hermiona sa medzitým úplne vyslobodila a kolenačky zmizla v chatke.
„Vravel som, že ma násilie znechucuje,“ unudene nadhodil Severus a mávol prútikom. Jeden z nich sa sklátil k zemi. Tu už sa Mike vydriapal na nohy a zmetene chcel utiecť. „Len pomaly,“ sykol po ňom Severus.
„Kto, čo, ako?“
„Povedzme, že Zorro pomstiteľ,“ zaškľabil sa Severus. Jediným zo štyroch chlapov, ktorý ostal pri vedomí, bol strachom opantaný Mike.
„Prosím,“ zapípal. „Nechajte ma…“
„Reducto!“ Z chatky vybehla Hermiona a vypálila zaklínadlo po Mikovi, ktorý odletel päť metrov vzad a chrbtom vrazil do stromu. Ostal nehybne ležať. Ťažko povedať, či bola Hermiona viac naštvaná, alebo vydesená, každopádne vložila do kúzla veľkú silu.
„No to sa vám teda podarilo, slečna Grangerová,“ vrkol po nej Severus. „Reducto. Nenapadlo vám použiť nejaké miernejšie kúzlo? Posledné, čo potrebujeme, je mať tu chlapca s polámanými stavcami a pretrhnutou miechou.“
„Čo tu vlastne robíte?“ prskla po ňom. Až teraz jej všetko začalo dochádzať. Kde sa tu vzal? Minerva ho poslala, aby ju sledoval. Je to stará intrigánka! Ale bolo to dobre, nie? Aspoň v tejto chvíli. Nedôverujú jej. A čuduje sa tomu? Nemusela by. Svojím správaním si o problémy len koleduje.
„Ja neviem. Že by som vás zachraňoval?“ posmešne zagánil.
„A prosil sa vás niekto o to?“ zamračila sa.
„Nevyzerali ste, že by ste sa im ubránili.“
„Čo vás je po tom?“
„Máte pravdu, vlastne nič,“ stiahol obočie a uprene sa na ňu pozrel. Prepaľovala ho pohľadom, ale k jeho vlastnému prekvapeniu v ňom nevidel až taký hnev, aký sa snažila prezentovať. „Možno som mohol odísť a tváriť sa, že som nič nevidel. A oni by si vás všetci štyria krásne podali. To by už bolo aj na vás príliš, však?“
„Bežte…“
„Nepôjdem nikam, pokiaľ to tu nedám do poriadku. A vy by ste mi mohli pomôcť. Možno by ste sa trochu upokojili. Ten chlapec, ktorý takmer skolil strom, bude v poriadku. Treba im vymazať pamäť a podstrčiť nejakú spomienku. Nebudú si vás pamätať, nebudú vedieť, prečo sem prišli proste sa za pár minút preberú a budú si myslieť, že sa prespali k poriadnej opici a odídu. Ste schopná priložiť ruku k dielu?“
Len niečo nezrozumiteľné sykla a sklonila sa k jednému z násilníkov. Postupne im poupravovali pamäť, podstrčili neškodné spomienky a odlevitovali o poriadny kus ďalej od chatky. Severus s uspokojením zistil, že sa nikto ďalší nenašiel, kto by im do toho strkal nos a bolo by potrebné upraviť pamäť aj jemu. Boli tam úplne sami.
„Tak to by sme mali,“ skonštatoval Severus, keď sa po chvíli dostali až ku chatke. Dovtedy medzi nimi vládlo absolútne ticho. Neprehodili ani pol slova. „Môžem sa nádejať, že by ste ma pozvali dnu na šálku čaju?“ pozrel na Hermionu. Stále sa mierne chvela poznačená práve prežitým nepríjemným zážitkom.
„Prečo?“ spýtala sa úplne od veci.
„Čo ja viem? Možno preto, že som vám práve zachránil česť?“ provokačne sa zaškľabil.
„Odpustite si tie hlúpe reči,“ vrkla po ňom. Ale nebránila mu, keď sa za ňou hrabal dnu. „Čaj tu nemám, mám tu len kávu.“
„Tak šálku kávy,“ nevinne natiahol. „Bez cukru, bez mlieka. Ďakujem.“
„Nie je už na kávu neskoro?“ prudko sa k nemu otočila. Takmer do nej vrazil.
„Myslím, že mi nebude robiť problém zaspať,“ uprene jej pozrel do očí. Neprestávala sa mračiť. Mykla plecami a otočila sa k malému kuchynskému pultu.
„Vyslala vás Minerva, však? Aby ste mňa špehovali.“
„A kto iný? Myslíte, že toto je moja dobrovoľná a samostatná akcia?“ ironicky vrkol a obzeral si vnútrajšok chatky. „Nenazval by som to práve špehovaním, len má o vás strach,“ ani nevedel prečo jej to hovorí. Díval sa hore na lampu a zavrtel hlavou. Majiteľ má teda úbohý vkus. „Chcela len, aby som vás párkrát skontroloval a ako sa ukázalo, spravil som dobre,“ obrátil sa k nej. Videl v jej roztrasených rukách fľašu. Miesto kávy sa snažila upokojiť svoje rozvírené myšlienky a nervy pár hltmi niečoho silnejšie. Okamžite stál pri nej a vytrhol jej fľašu z rúk. „Už konečne s týmito sprostosťami prestaňte,“ sykol po nej síce potichu, ale o to dôraznejšie. Uprela naňho pohľad, v ktorom čítal bolesť a stres. Nie hnev.
„Dajte mi pokoj,“ šepla roztrasene. „Práve ma takmer znásilnili, tak by ste…“
„Čo by som mal? Naliať vám snáď?“ povytiahol obočie. Hodil fľašu o stenu, presne tak isto, ako ona včera večer a švihol prútikom. Nechal ten neporiadok zmiznúť. Nič nevravela, ani sa nepohla, len sa dívala na stenu. Mlčky. „To že vás práve takmer znásilnili ale vôbec nie je vaša chyba, však?“ zaprskal. Pozrela naňho.
„Nepredpokladala som, že…“
„Iste, že ste nepredpokladali.“
„Necháte ma konečne aspoň raz dokončiť vetu?“ štekla po ňom. Mlčal. Len sa na ňu zamračene díval. A ona tiež mlčala. Nedívala sa o nič krajšie.
„Tak prosím. Dokončite myšlienku,“ vyzval ju, keď sa nemala k slovu.
„Choďte preč,“ šepla. „Chcem byť sama.“
„Chcete sa opiť?“
„A keby áno, čo je vás do toho?“
„Chce sa mi povedať, že nič, ale je mi do toho veľa,“ vypustil pomaly. Zamračila sa ešte viac. Chcelo sa jej ho prekliať, alebo sa aspoň o to pokúsiť. Chcela ho vyhodiť. Chcela plakať a nadávať. Chcela po ňom niečo hodiť. Ale uvedomovala si, že sa jej nechce byť samej. Nie v tejto chvíli. „Je mi do toho dosť,“ pokračoval. „Niekoľkým ľuďom, ktorých si vážim, na vás totiž záleží a možno mi neuveríte, ale mne záleží na nich.“
„To ste už vraveli,“ povedala flegmaticky a zviezla sa na stoličku. Severusa jej reakcia prekvapila. Nevyhodila ho, len ho párkrát zúfalo posielala preč. Nekričala, nenadávala, nehysterčila. Bola zvláštne, nie pokojná. Po tom zážitku nemohla byť pokojná. Ale tak zvláštne zmierená a vyrovnaná, minimálne s jeho prítomnosťou.
„Hermiona, vy potrebujete priateľov,“ dôrazne vypustil a sadol si oproti nej. Prekvapene sa naňho dívala. „Aj keby to mal byť len ten profesor starostlivosti o čarovné tvory. Ale jeho práve nemyslím. Potrebujete niekoho, koho poznáte a kto pozná vás. Ak mi teraz začnete vravieť, že nikoho nepotrebujete, tak je to omyl. Všetci potrebujeme oporu. Dokonca aj ja, nech sa vám to bude zdať akokoľvek nemožné. Keby som si nevybudoval akýsi vzťah k Potterovi, tak by ma tých posledných osem rokov priviedlo už určite k šialenstvu. Spočiatku ma možno jeho prítomnosť privádzala k nepríčetnosti, ale muselo sa to zmeniť. Inak by sme neprežili. A podobne je to aj teraz.“
„Ako je to možné?“ šepky sa spýtala. Stiahol obočie. Netušil, kam chce nasmerovať rozhovor. Áno, skutočný a nefalšovaný rozhovor Grangerovej a Snapea. „Ako je možné, že ste sa spriatelili?“
„Tiež sa tomu nestíham čudovať,“ dovolil si mierny úškrn. „Vyžadovala si to situácia. Nedalo sa nenávidieť a pritom žiť vedľa seba. Bolo veľa situácii, pri ktorých sme proste museli spolupracovať o niečo bližšie, než dovtedy. To nutne viedlo k najprv k rešpektu, potom k dôvere a nakoniec k priateľstvu. A ja som tomu v podstate rád.“
„Vážne je to divné počuť,“ povedala zamyslene.
„Keď sa môže Snape priateliť s Potterom, tak sa môže Grangerová priateliť s kýmkoľvek a myslím čisté a nevinné priateľstvo,“ nevedel si pomôcť. Proste musel vŕtať. Niečo mu nahováralo, že si to môže dovoliť. Ukrivdene naňho pozrela. Bez nenávisti a hnevu.
„Po tom, ako sa správam, je vás fuk.“
„Zase sa opakujete. A ja sa už viac opakovať nemienim, takže naposledy. Záleží mi na citoch istých ľudí, ktorým nie je vaša existencia ľahostajná. A keď môžem svojou troškou prispieť, tak prispejem.“
„Tým, že budete štekať a urážať?“
„A nezaslúžite si to?“
„Teraz to ale nerobíte.“
„Pretože po mne neprskáte.“
„Takže keby som prskla, vy by ste prskol tiež?“
„Určite áno.“
Chvíľu bolo ticho. Len sa na seba dívali a študovali sa. Nevedela prečo po ňom neprská tak, ako jej naznačoval. Iste, bola mu vďačná, že im nedovolil, aby ju znásilnili. Aj keby možno mala byť naštvaná, že ju nechala Minerva špehovať. Netušila ako je možné, že tu môže sedieť s netopierom, v pokojnej atmosfére. Na moment zakopali vojnové sekery. Ostane to tak? Alebo sa budú zase hádať, urážať a nenávidieť?
„Mali by ste sa s Potterom zmieriť. Pomohlo by vám to. Porozprávali by ste sa a vysvetlili si všetko.“
„To nejde!“
„Prečo? Pretože si myslíte, že vás zradil?“ spýtal sa. Jej mlčanie, aj keď nebolo potrebné, pretože vedel, čo ju najviac žerie, mu to potvrdilo. „Skúsili ste sa na to pozrieť z inej stránky?“ nadhodil. Nič, len naňho neprestávala pozerať. „Pozrite sa, ak by vám vtedy Potter povedal, čo sa má stať, ak by aj nemusel zložiť Neporušiteľnú prísahu, nič by sa nezmenilo. Jedine to, že by ste vedeli, že od vás odíde. Pretože by som si ja určite nepriviazal na krk ďalších pubertiakov. Vás by sa možno ešte dalo akceptovať, ale Weasleyho ani vo sne. Bohato mi stačil Potter. Takže vy by ste vedeli, čo sa stane. Ako by ste sa zachovali? Vrhli by ste sa ho hľadať? Nie, pretože by ste vedeli, že to nemá zmysel. A čo ďalej? Molly Weasleyová mala v pláne vás a jej najmladšie deti skryť do bezpečia. Ale vy ste ušli. Tak poslala preč len Ginevru. Ak by poslala preč aj Weasleyho, ako by sa asi zachoval? Keby vedel, že v Anglicku je vojna, že všetci bojujú, celá jeho rodina nasadzuje životy a umierajú a on by mal sedieť niekde v Amerike, v bezpečí? Nech bol Weasley akýkoľvek, jedno mu nemožno uprieť. Odvahu a chuť bojovať. Keby prečkal vojnu niekde v bezpečí, možno by prežil, ale nevážil by si sám seba. Pohŕdal by sebou. Neznášal by sa a neznášal by všetkých. Umrel, ale umrel s pocitom, že niečo spravil. Chápete?“
Hermiona mala sklonenú hlavu. V okamihu, kedy začal hovoriť o Ronovi, proste musela skloniť hlavu, aby zakryla slzy, ktoré mu však boli jasné.
„Ak za to máte niekoho viniť, viňte mňa, Dumbledora a Blacka, pretože sme to boli my, kto ho prinútili tú prísahu zložiť. Chcel vám to povedať a aj by vám to povedal, preto sme sa poistili tou prísahou.“
„Ja… mne je to jasné,“ vyšlo z nej pomedzi tiché slzy. „Bolo mi to jasné vždy, ale…“ zasekla sa.
„Ale vám vyhovovalo byť na niekoho naštvaná. Alebo byť naštvaná na Pottera, pretože to znamenalo, že si ho nepustíte k telu, on sa nedozvie o vašich problémoch a tým mu znemožníte, aby vám pomohol, pretože vám to vyhovovalo.“
Prudko k nemu zdvihla zaslzenú tvár. Prehltla príval ďalších sĺz a rovnako prehltla aj príval nadávok na Severusovu adresu. Mal pravdu. Teraz to videla. A niekde v jej vnútri sa ozval slabý hlások, že mal pravdu vždy.
„Prečo to robíte? Teraz? Prečo mi proste len nepoviete nejakú štipľavú pripomienku a neodídete? Teraz by ste mali k tomu dôvod. Tak prečo?“ zvraštila obočie.
„Pretože viem, že máte šancu spraviť niečo so svojím životom a nech sa budete vzpierať akokoľvek, vy sama viete, že vediete úplne nezmyselný a hlúpy spôsob života. Videl som vás včera. Bojujete s tým a to je prvý krok k úspechu. Napokon ste odolali a nespili sa. Dnes ste boli tiež triezva a nevleteli ste mi do vlasov, keď som vám rozbil fľašu.“
„Ale ja…“
„Čo? Nepijete? Nie ste alkoholička?“ spýtavo nadvihol obočie. Očervenela až po korienky vlasov. Znova musela zahnať nával hnevu. Len zamrkala a sklopila hlavu.
„Som,“ pípla takmer nečujne.
„Takže ste. Fajn, že ste si to priznali. Zrejme ste si to konečne uvedomili už včera. Preto ten boj s fľašou.“
Znova sa naňho škaredo pozrela. Len nadvihol obočie a čakal výbuch. Neprišiel.
„Ste teraz spokojný?“ spýtala sa miesto toho ironicky.
„Predstavte si, že som. Ale nie preto, že by mi robilo potešenie vás nejako psychicky mučiť, ako si namýšľate. Ak ste si priznali problém, bude pre vás ľahšie proti nemu bojovať. Bola by škoda, keby ste sa o to nepokúsili, Hermiona. V jednom mala Minerva pravdu. Nikdy ste neboli hlúpa a bola by škoda túto osobnosť zabiť destilátmi.“
„Aha,“ vypustila nie veľmi múdro. Prekvapene sa naňho dívala. „Ešte divnejšie než vaše priateľstvo s Harrym je fakt, že tu sedíme v zjavnom prímerí,“ zavrtela hlavou. „Spravím tú kávu?“
„Spravím ju ja, ak dovolíte,“ postavil sa od stola.
„Bojíte sa, že by som si niekde uhla?“ zaksichtila sa.
„Nie, toho sa nebojím, len sa snažím správať ako gentleman,“ zaksichtil sa aj on. Prekvapene zamrkala.
Po očku ho sledovala. Aj by mu poradila, kde nájde šálky a lyžičky, keby to sama vedela. Tak sa len nenápadne dívala, ako si počína. O malú chvíľu sa varila voda. Kávu a cukor mala na malom kuchynskom pulte. Spolu s jedným pohárom a lyžičkou, ktoré si priniesla, pretože bola zvyknutá na ten svoj pohár. Bola tam aj whisky, než jej ju rozbil. Iné vlastne ani nepotrebovala. Na obedy a večere chodila do neďalekého bistra a raňajky si kúpila pri pláži. Nijako zvlášť sa nezásobila. Na dva dni sa jej to neoplatilo. Dokonca si ani nekúpila cigarety, aj tak už vyše mesiaca nefajčila. Že by si napokon začala vážne robiť v živote poriadok?
„Zdá sa vám na snorení v kredenci niečo mimoriadne zábavné, keď sa uškŕňate?“ ozvalo sa od šporáku. Zjavne ho urazil jej výraz.
„Musím uznať, že je vtipné vidieť vás v kuchyni pri akcii, ale nie. Na to som nemyslela,“ odvetila.
„Tak to som rád, že vás ešte niečo dokáže rozveseliť,“ natiahol a zalieval vodou kávu.
„Musíte to robiť stále? Musíte pokaziť aj najmenší náznak toho, že by sme spolu mohli vychádzať nemiestnou poznámkou?“ zamračila sa.
„Drahá slečna Grangerová,“ vyriekol vážne. „V prvom rade by sme si mali ujasniť, či spolu naozaj chceme vychádzať, alebo či na nás vplýva len momentálna situácia. V druhom rade, akú si požičiam, takú vrátim. Vy tiež využijete najmenšiu príležitosť zapárať. V treťom rade myslím, že ste dosť inteligentná na to, aby ste si všimli, že ja proste zapáram. Stále a vždy. Len treba dokázať odhadnúť, kedy to myslím vážne. A tiež mám dojem, že ono spozorovať to nie je až také ťažké,“ zaceril sa. „Premiestnime sa na gauč?“
„Chcete zintímniť túto výnimočnú chvíľu?“
„Vidíte? A presne o tom vravím. Nezapárajte,“ vypustil, keď pokladal šálky na stôl v malej obývacej miestnosti. Sadol si do kresla oproti gauču a čakal, kým sa k nemu pridá. „Cukru si dajte, koľko chcete, mlieko som nenašiel.“
„Mlieko nepijem, nezvykla som si naň.“
„To je pravda, vy pijete radšej niečo iné,“ vŕtol s úškrnom a sledoval, ako zareaguje. Niekoľko sekúnd sa naňho dívala, zjavne bojujúc s chuťou rozkričať sa naňho. Odolala.
„Niekto pije alkohol, niekto krv. Rozdiel je v tom, že kým ja si ničím maximálne svoje zdravie, vy leziete na nervy celému svetu.“
„Absolútne sa neobávam, že by vám moje poznámky mohli robiť problémy, ako ste mi práve ukázali,“ pousmial sa. „Dalo by sa povedať, že mi robíte dokonca radosť. Včera ste síce bojovali, ale dnes ste odolali a keby som hneď teraz odišiel, som si istý, že aj keby ste mali niekde svoju tajnú zásobu, neotvorili by ste ju,“ nadvihol obočie.
„Keď opomeniem tú skutočnosť, na ktorú vy stále zabúdate a ohrádzate sa tým, ako veľmi na mne záleží ľuďom, na ktorých záleží vám a maskujete tým fakt, že vlastne na mne záleží vám samotnému, tak by som znova upozornila, že som svojprávna a dospelá a to, čo robím, je čisto len moja vec. Ale máte pravdu, dnes už piť nebudem.“
„Nádherná reakcia,“ zaškľabil sa. „Máte pravdu, to čo robíte, je len vaša vec. Ale to nie je dôvod, aby sme vašu aktivitu nemohli dôkladnejšie analyzovať. Prečo ste dnes pozvali Mika? Nestačí vám milý pán durmstrangový profesor?“ natiahol ironicky.
„Kde ste čítali, že by som mala s vami dôkladnejšie analyzovať svoje správanie? Možno tak v Sršni, tam sa svojho času písali bludy.“
„Nikde som to nečítal. To sa ozýva len moja zvedavosť. Tieto veci by ste mali preberať s priateľmi, aby vám pomohli trocha sa začleniť do spoločnosti prijateľnejšími a akceptovateľnejšími činnosťami. Menenie partnerov častejšie, než sú hodinové osnovy na našej škole, nie je podľa mňa a ďalších deväťdesiatich deviatich percent normálne zmýšľajúcich ľudí na tomto svete práve bežné. Ale áno! Ja som zabudol. Vy vlastne nemáte priateľov, s ktorými by ste mohli svoje problémy, ak by ste náhodou chceli, riešiť. Tak neostáva nik iný, len nechutný netopier Snape, ktorý sa nenechal odohnať, ktorý bol vlastne do tejto pozície vohnaný drahou Minervou, aby sa možno pokúsil, ak nie obrátiť vaše zmýšľanie, tak vás aspoň vyprovokovať k nejakej zmene. A to sa, chudákovi Severusovi, napokon podarilo, aj keď ho teraz budete nenávidieť možno viac, ako ste ho nenávideli, ak je to ešte vôbec možné.
„Čakáte, že vyletím a začnem nadávať?“ spýtala sa potichu. Mlčal, len sa na ňu uprene díval. A ona ho prepaľovala pohľadom. „Myslím, že tieto vaše kecy skutočne len maskujú záujem, ktorý ku mne prechovávate. A nebude to len niečo podobné sledovaniu potkana pri pokusoch v laboratóriu. Čo robím, je skutočne len moja vec. Nikoho do toho nič nie je. Ani vás, ani mojich prípadných priateľov, či kohokoľvek iného. Nemyslím, že by som po jednej káve, záchrane počestnosti alebo ako ste to pomenovali, mala práve vám vylievať svoje srdce, dušu alebo nebodaj niečo iné,“ pousmiala sa. „Musím uznať, že ma náš rozhovor prekvapil. Milo, to asi nie. Skôr ma šokovalo, že sa môžeme rozprávať bez toho, aby sme mali chuť sa navzájom zavraždiť. A vražda, hlavne v mojom prípade, nie je až tak ťažko predstaviteľná. Ale aby som sa vám spovedala? Nemyslíte, že toho chcete až príliš?“
„Myslím,“ prikývol a odchlipol si kávy. „Práve preto vás nabádam, aby ste začali dôverovať svojmu okoliu. Potterovi, Ginevre, Minerve, hocikomu. Len na to neostávajte sama. Tak sa ďalej nepohnete.“
„Myslíte?“
„Viem.“
„Takže ste si vlastne dali za úlohu ma presvedčiť, aby som sa skamarátila s Harrym?“
„Nedal som si žiadnu úlohu. Mal som vás kontrolovať a podávať hlásenie. A toto som si plnil. Dnes sa niečo udialo, čo ma prinútilo zakročiť. Čo vzniklo potom, to je už len súhra okolností a vášho prívetivejšieho správania. Dostal som možnosť povedať svoj názor a vy ste ma vypočuli. Ako sa zachováte, je skutočne len vaša vec. Preto naposledy, slečna Grangerová. Spravte si vo svojom živote poriadok. Sú ľudia, ktorým na vás záleží, ktorých váš prístup mrzí, ktorí by vám chceli pomôcť, ak by ste im dali príležitosť a ktorí by vám iste pomohli. To je to, čo som vám chcel povedať. A som rád, že ste ma vypočuli. Budem ešte radšej, ak nad mojimi radami, alebo názormi alebo to nazvite ako chcete, aspoň pouvažujete. A úplne by som výskal od radosti, keby ste sa nimi riadili.“
„Prečo?“ znova sa spýtala. „Nechoďte na mňa s tým, že sú ľudia, ktorým a ktorých a blablabla. Povedzte mi na rovinu. Prečo so mnou strácate čas a energiu?“
„Pretože ste ma hlavne včera presvedčili, že nie ste úplne stratená. Pretože viem, čo vo vás je. Pretože vás poznám už viac ako pol vášho života. Pretože by bola škoda, aby ste zhnili za živa. Pretože sme ostali len piati z minulého života. Pretože vás potrebuje hlavne Ginevra. Potter vlastne tiež. Pretože máte učiť ďalšie generácie a na to potrebujete byť úplne pri zmysloch. Pretože som si istý, že keby ste chceli, tak sa zo všetkého dostanete. Pretože mi je zle, keď vidím, ako ničíte vlastný život, ako ním hazardujete. Pretože… No, myslím, že to je asi tak zhruba všetko,“ zmĺkol. Ani netušil, kde sa v ňom tie slová vzali. Teda to tušil, to určite. Len si nemyslel, že by ich dokázal na ňu vychrliť. Alebo dobre teda, aj to si vedel predstaviť. Len sedel a díval sa na ňu. „Mám teraz odísť?“ spýtal sa, keď nereagovala.
„Nie,“ okamžite odvetila. „Teda nemyslite si o tom nič zlé,“ vyhŕkla a začervenala sa.
„Akože si nemám myslieť, že by ste chceli, aby som ostal preto, aby ste ma dotiahli do postele?“
„Proste musíte byť hnusný, že?“ zamračila sa.
„Asi áno, mám to v povahe,“ zaškľabil sa.
„Chcem len, aby tu bol niekto, aj keď je teraz divné o tom tak uvažovať…“
„S kým by ste sa mohli porozprávať?“ pomohol jej. Mierne prikývla. „Ak by vám robilo problém, že sa rozprávate so Snapeom, vonku je dosť kríkov a stromov, ku ktorým by ste si mohli sadnúť a rozprávať a rozprávať…
„Buďte chvíľu vážny!“
„Ale ja som vážny. Momentálne nemáte nikoho, s kým by ste sa mohli otvorene porozprávať, pretože ste všetkých od seba odohnali. Ostal som len ja,“ povytiahol obočie.
„Máte pravdu,“ rezignovala.
„Áno, vždy. Už som sa s tým zmieril.“
Pozrela sa naňho takmer až zvedavo. On dokázal byť dokonca aj vtipný.
„Ešte dnes podvečer by mi momentálna situácia pripadala nemysliteľná. A teraz tu sedím a rozprávam sa s vami. Dokonca nemám chuť vás zabiť, až tak často,“ zamyslene povzdychla. „Nie je to zvláštne?“
„Ani nie,“ mykol plecami. „Vplyvom okolností ste sa správali celkom normálne, na čo som len patrične reagoval.“
„Aha, takže keby som na vás kričala, nadávala vám, posielala vás najkratšou možnou cestou do pekla, tak by ste reagovali nepatrične?“
„Nie nepatrične, len adekvátne vašej reakcii.“
„Máte pravdu. Bola som neznesiteľná.“
„Len ste sa mylne cítili ohrozovaná.“
„Budete moje správanie ešte ospravedlňovať?“
„A mám snáď povedať, že ste sa správali ako megera, ktorá si nutne potrebuje uhnúť?“
„No, za predpokladu, že by mohla existovať možnosť, že by sa teraz začal vyvíjať nový vzťah medzi vami a mnou, tak by ste si tieto charakteristiky mohli odpustiť.“
„A vytvára sa nový vzťah?“
„Záleží od toho, či ma budete aj naďalej urážať.“
„Nie, záleží od toho, či sa budete snažiť niečo so svojím životom spraviť. Môžem sa domnievať, že po dneskajšku s ním skutočne chcete niečo spraviť?“ nadvihol obočie.
„Áno, ale…“ zasekla sa.
„Ak sa bojíte, že zlyháte a chopíte sa fľaše pri prvej komplikácií, vravím vám už po niekoľký krát, máte priateľov, ktorí čakajú len na to, aby vám mohli pomôcť. Tak sa tomu nebráňte. Nemusíte byť na všetko sama.“
„Ešte včera som sa rozhodla, že chcem byť na všetko sama.“
„Aj to je možnosť. Ale veľmi ťažká. Nechcel by som sa vás nijako dotknúť, ale myslím si, že to sama nezvládnete.“
„A koho mám požiadať o pomoc? Minervu? Tá má dosť starostí s Rokfortom, so svojimi morami. Harryho? Stále mám voči nemu určitý odstup. Ginny? Má problémy s vlastnou existenciou.“
„Čo váš priateľ?“ opatrne skúsil.
„Nie, to nie!“ dôrazne zavrtela hlavou. „Ja no, proste… Ani neviem, prečo vám to hovorím!“ zarazene sa naňho pozrela.
„Ešte ste mi nič nepovedali,“ upozornil.
„Ale chystala som sa k tomu!“
„To by znamenalo, že mi začínate dôverovať,“ s úsmevom podotkol. Prekvapene naňho vyvalila oči. „No čo je? Aj to sa predsa môže stať.“
„Ja, ehm,“ rozhodovala sa, či mu má niečo vešať na nos alebo nie. Určite by to proti nej nezneužil. Nech bol akokoľvek nepríjemný, zameral sa len na ňu. Nikomu nič nepovedal. Teda až na to na začiatku. Ale to bola jasná vec. Teraz to už vedela. „Chcem sa s ním rozísť,“ vypustila napokon.
„Prečo?“ toto priznanie ho zarazilo. „Teda, vzhľadom na… nechcel by som sa vás dotknúť.“
„Vzhľadom na moju obľubu sexu?“ vyjadrila jeho myšlienky bez váhania. „Len to povedzte na rovinu. Až na to, že nejde len o samotnú obľubu sexu. Chcela som si po tom všetkom len dokázať, že som žena a… a to je jedno. Ak narážate len na sex, kde v tom je niečo, čo by ma presvedčilo, že sa mu mám zdôveriť a čakať od neho pomoc? Pomohol by mi, to iste. Má ma rád. Ale to je asi tak všetko. Ako ste povedali, sme piati z minulého života, ktorí sa poznajú takmer dokonalo. Robert je len… Prečo vám to vlastne hovorím!“ nechápala znova. Len povzdychol.
„Netuším,“ mykol plecami. „Máte strach sa mu zdôveriť. Bojíte sa, že by vás opustil. Alebo čo je ešte horšie, vysmial. Hanbíte sa. Nedôverujete mu. Zrejme ste s ním udržiavali vzťah len kvôli sexu. Dobre, žijeme v modernom svete. Podľa toho, čo mi vravíte, vás on má rád a chce vám pomôcť. Aj keď netuší, v čom. Ibaže vy si nie ste istá, či od neho chcete prijať pomoc.“
„Nechcem.“
„V tom prípade uvažujete, že sa s ním rozídete a to mu zrejme ublíži. Možno viac, možno menej. Predpokladáte, že budete mať výčitky svedomia, že ste ho pustili k vode, takpovediac bez vysvetlenia. Mali by ste ale v prvom rade myslieť na seba. Nečakali ste, že by váš vzťah mohol prerásť v niečo vážnejšie z ktorejkoľvek strany a ajhľa, profesor sa do vás zaľúbil. Čo teraz s tým, slečna Grangerová? Povedať mu pravdu? Neverím, že by sa vám otočil chrbtom. Rozísť sa bez vysvetlenia? Bude vás hrýzť svedomie. Rozísť sa s vysvetlením? Aj tak vám ponúkne pomoc. Chcieť po ňom len občasné službičky? Urazíte jeho osobnosť. Tak čo s tým chcete spraviť, slečna Grangerová?“
„Neviem,“ pípla. „Čo by ste mi poradili?“ prosebne sa naňho zadívala.
„V tomto smere asi nič,“ stiahol obočie. „Úprimne? Nemám ho rád a je mi jedno, čo sa s ním stane. Keď náhodou máte v pláne prijať moju radu, zmierte sa s minulosťou tak, že sa zmierite s osobami z minulosti. Porozprávate sa a vysvetlíte si to s Potterom. Tak isto s Ginevrou. Ona za to predsa nemôže, že prežila. Berte v úvahu to, ako sa jej podarilo prežiť. To majte na pamäti. Nie to, že sa ponáša na… Je to predsa Weasleyová.“
„Ako viete?“
„Nie som idiot. A okrem toho, s Potterom preberáme veľa vecí.“
„Takže vám to vlastne povedal on?“ zamračila sa.
„Iste.“
Mala chuť znova vyletieť. Prečo sa do nej starajú? Prečo ju preberajú, ako nejaký zaujímavý článok v Prorokovi? Prečo sa správajú ako dve kofy na trhu? Najmä, keď je predmetom klebetenia ona sama? A prečo sa im vlastne čuduje? Postupovala by zrejme rovnako, ak by mala niekoho, s kým by niečo preberala. Nejakého dôverného priateľa. Ako svojho času Harryho. A šlo by o nejakého jej priateľa, ktorý by mal problémy a o ktorom by premýšľala v súvislosti s tým, že by mu chcela pomôcť. Tak sa o nej rozprávali. No a čo? Iste, že sa o nej rozprávali!
„Takže mi radíte, aby som sa zmierila s nimi dvoma. To isté mi napadlo už včera,“ vypustila, keď prehltla hnev na to duo, o ktorom zisťovala, že si rozumie až príliš dokonalo.
„Preto to úspešné ťaženie proti fľaše?“
„Áno,“ zamračila sa naňho ešte viac.
„To je dobre,“ mierne sa pousmial. „Slečna Grangerová, som si istý, že vás tu môžem nechať osamote a dať vám tým príležitosť nad všetkým poriadne porozmýšľať. Som si istý, že tak učiníte bez postranných aktivít. Možno som naivný, ale myslím, že teraz už začnete brať svoj život vážnejšie. Ak by ste sa potrebovali s niekým rozprávať, viete, kde ma hľadať. Ďakujem za kávu,“ zdvihol sa a zamieril k dverám.
„Profesor!“ zastavila ho. Otočil sa k nej. „Ja ďakujem. Nielen za tú záchranu,“ hlesla. Len sa mierne pousmial a prikývol.