„No, nemáš za čo,“ hlesla očami tekajúc všade naokolo, keď ich krátke spojenie pier prerušil.
„Ale mám,“ pokojne sa usmial. Cítil, že je nervózna a vykoľajená. Že ho od seba mierne odtíska, preto ju radšej pustil. „Nepamätám si, kedy som naposledy oslavoval narodeniny a už vôbec nie, kedy som naposledy niečo dostal,“ stiahol obočie. „Myslím, že to bolo ešte na Grimmauldovom námestí.“
„Asi áno,“ pritakala motkajúc sa po kuchyni. Zbierala náčinie a vkladala ho do dresu len preto, aby sa zamestnala a nemusela sa naňho dívať. Prekvapil ju. Nevydesil, len nečakala taký priamy útok? Ten asi nie, len oveľa bližší kontakt, než tomu bolo dovtedy. Dal jej bozk. Síce nevinný, priateľský bozk na ústa, ale nechcela, aby za tým hľadal niečo viac. Keby to trvalo dlhšie, tak by to musela skončiť ona. Našťastie to spravil on. „Nemal si veľa možností oslavovať narodeniny a už vôbec nie dostávať darčeky. Tak mi napadlo, že by si si zaslúžil, aby ti to bolo vynahradené,“ odvážila sa k nemu otočiť a pozrieť naňho.
„To vidím,“ uškrnul sa na tortu. Chcel trocha zmierniť tú napätú atmosféru, ktorú obaja určite cítili. „Torta je na to mimoriadne vhodná, najmä keď je upečená vlastnoručne a na prvý krát.“
„Správne,“ prikývla už odvážnejšie. „Ale ja som to nemyslela len takto jednoducho,“ vydýchla.
„Nie? A ako teda?“ ostražito sa pýtal.
„No, asi tak nejako, že som si dovolila pozvať pár tvojich priateľov, aby si s nimi mohol osláviť narodeniny,“ v rýchlosti vypustila a napäto čakala na reakciu. Díval sa na ňu niekoľko sekúnd, počas ktorých premýšľal, ako zareagovať. Nemal náladu na oslavy v kruhu priateľov, nech by bol ten kruh akokoľvek úzky a bezpečný. Tajne dúfal, že by pokračovali súkromne. Nevedel síce, čo čakať a či vôbec niečo, ale aspoň sa mohli pokojne rozprávať. Takto asi nebudú.
„Aha, pár priateľov,“ prikývol s pochopením. „Predpokladám, že Severusa a Minervu, viac priateľov nemám.“
„A Hermionu,“ dodala so súhlasným prikývnutím. Čakala ešte niečo, či už súhlas alebo protest. Alebo teda predpokladala, že by ešte niečo malo prísť. „Nepozdáva sa ti ten nápad?“ spýtala sa s obavami.
„Nie, je to v poriadku,“ usmial sa. Videl, že nie je presvedčená o jeho slovách. „Vážne, bude to fajn. Rád uvidím Minervu, nevideli sme ju už poriadne dlho.“
„A čo Hermiona?“ nadvihla obočie.
„Aj tú rád uvidím,“ odvetil bez zaváhania. „Neviem síce prečo, zrejme len kvôli tebe, ale aj tak som rád, že vôbec príde.“
„Dalo mi dosť práce, než som ju presvedčila.“
„Viem si predstaviť,“ musel sa premáhať, aby sa nezaškľabil.
„Bude to dobré, vy dvaja sa raz uzmierite.“
Pozrel sa na ňu. Videl, že aj keď možno o tom nie je presvedčená, presne tak ako on, strašne túži po tom, aby to bola pravda. On sa vlastne nemal prečo uzmierovať. On problém nemal. Jeho kamarátka áno a to dosť veľký. A nemala záujem pripustiť si tento fakt nehovoriac o tom, že by prijala niečiu pomoc. A už vôbec nie jeho. Neznášala ho. Pokiaľ nebude chcieť ona, o uzmierení nemôže byť reč. A ani sám nevedel, či chce niečo v tomto smere podnikať. Ale Ginny zjavne túžila po tom, aby sa jej priatelia stali znova tými, kým boli predtým.
„To záleží od nej,“ okomentoval trpko.
„Ja viem,“ s povzdychom pritakala. „Nepamätám si, že by bola niekedy taká tvrdohlavá. Vojna nás zrejme zmenila až príliš drasticky.“
„Asi to tak bude,“ prikývol. Upriamil pozornosť na obývačku, v ktorej sa ozval zvuk letaxu. „A zrejme s touto témou budeme musieť skončiť. Vyzerá to tak, že sú tu naši prví hostia,“ uškrnul sa na ňu. A uškŕňal sa až dovtedy, kým sa nepousmiala. „Tak poď,“ kývol hlavou. Atmosféra sa, ako sa zdalo, aspoň na túto chvíľu upokojila.
„Harry, Ginny.“ V obyvačke stála Minerva a mierne sa usmievala.
„Dobrý deň,“ nesmelo pozdravila Ginny. Minerva sa obmedzila len na to, aby jej podala ruku, ktorú Ginny bez váhania prijala. Viac radšej neskúšala.
„Rada vás vidím,“ riekla pokojne. „Vyzeráte dobre a dúfam, že sa cítite lepšie,“ skúmavo na ňu hľadela.
„Áno, je to lepšie, ďakujem,“ zrazu znervóznela pod profesorkiným upretým pohľadom. A Minerva to okamžite odhadla a pozrela na Harryho.
„Všetko najlepšie, Harry,“ zavinšovala veselo a stisla mu ruku. „Dúfam, že odteraz budú každé ďalšie narodeniny len dobré,“ jemne ho objala a vtisla mu na líce bozk. „No, ehm, dovolila som si ti priniesť menší darček. Nie! Nechcem počuť žiadne námietky,“ zarazila jeho pokus o protest. Rezignovane mykol plecami a kútikom oka pozrel na Ginny. Jemne sa nad tou scénkou usmievala. Aspoň, že tak. „Tuto,“ pokračovala Minerva a vložila mu do rúk stočený pergamen. „To je dar odo mňa a myslím, že aj od celej čarodejníckej verejnosti, ktorá síce o ničom nevie, ale určite by súhlasila,“ šibalsky sa uškrnula.
„Čo to je?“ prekvapene nadvihol obočie a opatrne roztvoril zvitok. A obočie sa mu nadvihlo ešte viac. „Harry James Potter úspešne zložil skúšky z MLOKov,“ uškrnul sa a spýtavo sa pozrel na svoju bývalú profesorku.
„Myslím, že skúšky skladať nemusíš vzhľadom k tvojej praxi a najmä k Severusovej škole, ktorý určite dbal na to, aby si sa naučil všetkému a aj mnohému na viac,“ nevinne mykla plecami. „Je to úradne potvrdený formulár, Ministerstvo s tým súhlasilo.“
„Ďakujem,“ jeho úsmev sa rozšíril. A usmiať sa musela aj Ginny. Prvý raz videla na jeho tvári skutočne úprimný a spontánny úsmev. A potešilo ju to. Usmieval sa aj doteraz, to určite, ale teraz na ňom bola vidieť skutočná radosť.
„A vieš, že ani nemáš za čo?“ mrkla naňho Minerva. „Rozhodne si to zaslúžiš.“
„Gratulujem,“ Ginny k nemu pristúpila a odvážila sa k tomu, aby mu venovala nesmelý a opatrný bozk na líce. Minerva prekvapene nadvihla obočie, ale nijako to nekomentovala. Okamžite zbadala v správaní tých dvoch niečo zvláštne. Niečo, čo nevedela identifikovať takto narýchlo, ale určite sa nad tým zamyslí. To niečo ju ale tešilo. „Aspoň sa nebudeš musieť zdržovať hlúposťami, ak sa niekedy rozhodneš robiť niečo, pri čom ti MLOKy k niečomu budú,“ mierne sa zaškľabila.
„Áno, to je správna pripomienka,“ prikývol naoko vážne. „A čo s tebou? Ty zrejme MLOKy skladať budeš musieť,“ skúsil mierne rýpnutie.
„Hm, asi áno. Aj keby som sa tomu akokoľvek chcela vyhnúť. Pani profesorka mi zrejme podobný pergamen na narodeniny neprinesie.“ Minerva sa nestihla čudovať. To dievča sa skutočne snažilo o vtipy a celkom jej to šlo.
„To asi skutočne nebude možné,“ usmiala sa aj ona. „Ale ak budete chcieť MLOKy, dajú sa vybaviť čisto len záverečné skúšky. Žiadne dochádzanie do školy a previerky ročníkových učív.“
„Áno, tak som si to aj predstavovala,“ prikývla už vážnejšie. „Ak teda niekedy skutočne zatúžim po MLOKoch, čo by som asi mala,“ zamračila sa.
„MLOKy sa hodia vždy a vlastne aj všade…“ Minerva chcela pokračovať, ale vyrušil ju príchod ďalšieho hosťa. „A Severus, už si netrpezlivo očakávaný.“
„Áno, o tom nepochybujem,“ zaceril sa. „Som vlastne taký zlatý klinec programu. Dobrý deň všetkým prítomným. Už sme všetci? Nikto iný nepríde? Aká škoda. Ako sa vedie, Ginevra?“ so záujmom na ňu pozrel. Nedalo sa inak, pod jeho pohľadom očervenela.
„Ďakujem, dobre,“ sklopila zrak.
„To som rád.“
„Severus, dnes sršíš vtipom. Zrejme bude zábava,“ zaceril sa naňho Harry.
„A ty si o tom pochyboval? So mnou je vždy len zábava. Všetko najlepšie k narodeninám,“ strčil mu do rúk balík a potriasol mu pravicou. „Tak a to je z oficialít zrejme všetko.“
„No fíha. Napokon som predsa len od teba niečo dostal?“ predstieral začudovanie.
„Áno, ja viem, že som ti na jedny z tvojich narodenín povedal, aby si prestal fňukať a vtedy som to skutočne myslel vážne, ale tak časy sa menia. No čo je? Vypijeme to?“ povytiahol obočie.
„Čo?“
„Asi to, čo je v tom balíčku,“ prevrátil oči.
„Ou, darček. Správne,“ zaškľabil sa a rozbaľoval darček. Ginny sa letmo pozrela na Minervu. Žena ich so záujmom pozorovala. Ginny bola už zvyknutá na tie ich istým spôsobom špecifické dialógy, ale stále ju dokázali prekvapiť. Kto by pred desiatimi rokmi pomýšľal na to, že by medzi nimi bolo priateľstvo? „No teda, ja som dostal od svojho profesora víno!“
„Áno, kvalitné francúzske víno, ak ti to niečo hovorí.“
„Nie, to mi nehovorí absolútne nič.“
„Myslel som si. Daj to sem, otvorím to a rozlejem. Ty by si to rozbil.“
„Nerozbil.“
„Ver mi, rozbil. A to by bola škoda.“
„No ako myslíš.“
„Je veľmi príjemné vidieť vás v takejto atmosfére,“ usmiala sa Minerva na Harryho. Severus zamračene otváral fľašu a starostlivo rozlieval.
„Je to atmosféra vlastne len z posledných týždňov,“ zamyslene skonštatoval Harry. „Predtým to bolo…“
„Napäté?“
„Áno a plné strachu, obáv.“
„Iste, to je samozrejmé, že ste nemohli vtipkovať uprostred vojny.“
„A vlastne sme aj vtipkovali.“
„Len štyri poháre?“ otočil sa k nim Severus. „Alebo mám naliať aj do piateho?“ zaškľabil sa . „Na ochutnanie. Toto slečna Grangerová určite ešte nepila.“
„Nebudeš rýpať a hádať sa, však?“ upozornil Harry.
„Iste, že nebudem,“ nevinne natiahol. „Len sa pýtam, či budeme čakať aj na ňu, alebo či spustíme oslavu už teraz?“
„Ja by som počkala,“ odvážila sa pípnuť Ginny.
„S oslavou? Alebo s vínom?“
„Severus,“ zamračil sa Harry.
„Dobre, no. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Nech sa páči, dámy,“ usmial sa na Ginny aj Minervu a podával im poháre. „Potter,“ ponúkol ho. „Tak na zdravie.“
„Na Harryho,“ povedali obe naraz.
„Na zdravie všetkých,“ usmial sa na nich…
„Tu máš,“ strčil mu do úst drievko, aby zadusil stony a ostatné prejavy bolesti. „Potter, nemôžem tu čarovať. Nedá sa, budeš to musieť vydržať.“
Myslel si, že zošalie, keď mu z chrbta strhával potrhané kusy košele presiaknutej krvou, ktoré sa zachytávali na desiatkach ostrých črepín trčiacich z jeho kože. Niektoré tým vytiahol, avšak tie trhali jeho kožu ešte viac. Hrýzol do dreva a snažil sa nekričať. Ostrá, pichľavá bolesť bola rozlezené po celom chrbte. Musel byť ticho, aby ich nezačuli.
Severus sa snažil v rýchlosti a pritom čo najopatrnejšie povyťahovať všetky úlomky hlboko vrazené v jeho tele. Tie najväčšie šli hladko, ľahko si poradil aj s tými menšími, avšak na tie najmenšie musel vytiahnuť nôž. Čepeľ zasúval pod okraj úlomku a páčil ich z neho. Nedalo sa to vydržať. Tiché a zúfalé stony sa z neho napokon vydrali. A vydierali sa čoraz viac. Musel ho niekoľkokrát upozorniť, aby bol ticho. Ale nešlo to.
„Vodu,“ šepol, keď sa prebral. Chrbát mal v jednom ohni. Neznesiteľne štípal a pálil. Cítil, že ešte stále krváca. Severus mu na chrbát pokladal akési lístky čohosi neznámeho, ale to nestačilo. Nepomáhalo to.
„Nemáme,“ sucho a unavene mu oznámil. „Všetko som minul na vyčistenie tých rán a aj tak jej bolo málo. Chcel som počkať, kým sa preberieš, aby som ti povedal, že idem nejakú vodu zohnať.“
Štyri hodiny mu trvalo, než našiel najbližšiu dedinu a v nej akúsi studňu. Nabral číru tekutinu do dvoch fliaš a podarilo sa mu ukradnúť peceň chleba z pekárenského auta, ktoré práve v tej chvíli, ako zázrakom, zastalo pred miestnou predajňou. Nechápal. V celom okolí sa nedalo čarovať. Zhoda náhod, alebo skôr úpenlivé pátranie ich priviedlo na toto zvláštne miesto. Premýšľal, ako ho čo najskôr odtiaľ dostať. Potreboval elixíry, potreboval toho toľko.
Harry sa nevládal sa ani pohnúť. Tri dni ležal v ukrutných bolestiach v zošarpanej horskej chate. Severus chodil každú noc pre vodu a chlieb. Rany sa mu našťastie vďaka malým lístkom nezapálili. I tak bol na štvrtý deň na prahu svojich síl.
„Musíš to vydržať,“ sykol po ňom netrpezlivo, keď ho podopierajúc ťahal k miestu, kde sa už mohli premiestniť.
„Snažím sa,“ šepol potláčajúc bolesť.
„Takto si si narodeniny asi nepredstavoval, však?“ rýpol si Severus. „Žiadna torta, žiadne dary, žiadna pozornosť venovaná sviatku Chlapca, ktorý prežil.
„Venoval si mi predsa život,“ podarilo sa mu uškrnúť. „A taký dar mi doteraz venovala jedine moja matka.“
A dá sa povedať, že mu rovnaký dar venoval Severus ešte niekoľkokrát a nielen na narodeniny. Keď sa plantali vysilení v divočine, alebo keď prečkávali nekonečné a útrpné dni zalezení v nejakej diere. Keď bojovali proti smrťožrútom, alebo si navzájom takmer doslovne lízali rany. Keď sa podpichovali, hádali alebo naštvane mlčali. Nikdy mu nezišlo na um, že bude niekedy oslavovať svoje narodeniny. Nikdy si nepomyslel, že sa dožije ďalších narodenín.
Pred pár týždňami by mu to bolo úplne jedno, ale teraz vedel, že je vďačný príležitosti osláviť svoje narodeniny v kruhu tých blízkych, ktorí mu ostali. Veď ich ani nebolo veľa. A on si náhle uvedomil, že je vlastne rád, že prežil.
„Dobrý podvečer, nejdem neskoro?“ váhavo sa spýtala Hermiona po vystúpení z krbu. Všetci automaticky spozorneli, keď sa ozval zvuk letaxu a pokým sa na ňu Ginny pozerala takmer až radostne, Minerva ju skúmala pozorným pohľadom a Harry sa tváril neisto, Severus sa spokojne zaškľabil.
„Ani nie, slečna kolegyňa,“ natiahol. „Vo fľaši ešte ostalo trocha vína, takže si môžeme pripiť všetci spolu pekne dohromady, čo nám určite spraví obrovskú radosť.“ Minerva ho prebodla pohľadom a Harry ho tým svojím varoval.
„Iste, prečo nie,“ usmiala sa naňho Hermiona úplne nevinne hrajúc priateľstvo. „Ale najskôr zagratulujem oslávencovi, ak dovolíte a potom sa môžem venovať vám.“ A nechala ho stáť mračiaceho sa za svojím chrbtom. „Všetko najlepšie,“ opatrne k nemu natiahla ruku. „Po pravde, netušila som, čo ti darovať, ale keďže som ti vždy dávala knihy, tak som sa k svojmu, ehm, zlozvyku vrátila,“ uškrnula sa.
„Ďakujem,“ uprene jej hľadel do očí. Nedokázala ten pohľad zniesť, musela skloniť hlavu. A on nevedel, čo si myslieť. Áno, vyzerala roztržito, ani hlas nemala úplne najistejší, ale prišla pokojne, s miernou dávkou sebaistoty. Začal rozbaľovať darček.
„Keby si sa chcel niekedy predsa len venovať profesorstvu,“ okomentovala s úškrnom jeho spýtavý, až takmer pobavený pohľad. Držal v ruke výtlačok Psychológia profesora – Ako nestratiť nervy.
„To je veľmi praktický darček,“ zachechtal sa. „Keď sa teda niekedy rozhodnem stať sa profesorom,“ naklonil sa k nej, aby ju pobozkal na líce. Len zažmurkala, ale podarilo sa jej neuhnúť. Vydýchla si, keď sa pozornosť od nej odpútala.
„Bolo by výborné, keby si sa stal profesorom,“ usmiala sa Minerva. Aj jej odľahlo, že vyzerá byť zatiaľ všetko v poriadku.
„Uvidíme.“
„Áno, áno, bolo by to výborné,“ Severus stiahol obočie. „Rokfort by potreboval schopného profesora. Zlatá éra dávno skončila a teraz učia samí idioti,“ zavrtel hlavou. Zabodli sa doňho všetky pohľady. „Napríklad ten Pattfinder, čo učí astronómiu. Je to hlupák, ktorý ani nevie, kde je obloha.“
„Severus, upozorňujem na to, že vynášať súdy nad profesormi nie je v tvojej kompetencii,“ zamračila sa naňho Minerva, ktorá to vzala ako narážku na svoju osobu a schopnosť vybrať zástupcu profesorského zboru.
„Iste, ale svoj názor si môžem povedať, nie? Len ma zaujalo zvláštne postavenie nových astronomických ďalekohľadov,“ nevinne sa pousmial. Minerva krútila hlavou. „Okrem iného,“ zaškľabil sa a potom sa otočil k Hermione. „Už teda môžeme pristúpiť k hromadnému prípitku?“
„Ak čakáte len na to,“ vzala si od neho pohár s vínom. Bola nervózna. Vedela, že všetci striehnu na každý jej krok. Aj keď s inými pohnútkami. Minerva starostlivo, Ginny s nádejou, Harry zvedavo a netopier čakal len na to, čo si myslel, že vyvedie. Kretén. „Na zdravie!“ povedala smerom k Harrymu s mierny úsmevom. Prinútila sa k nemu. A upila si z vína.
Jeden pohár ju nezabije. Viac piť nemienila. Rozhodla sa, že príde kvôli Ginny. Ale nechcela sa zdržovať. Necítila sa dobre. Vedela, že na ňu dávajú pozor a keby ostala dlhšie, jeden pohár by ju rozrušil a ona by dovolila dať ešte jeden. Nedá im zámienku, aby podporila ich bláznivé predstavy, že je alkoholička. Odíde skôr, než začne Snape znova vŕtať. Elixír dnes nevypila, ale ona mala iné plány.
Napokon bola vďačná, keď k nej pristúpila Ginny a vtiahla ju do rozhovoru s profesorkou McGonagallovou. Aj keď bola pravda, že najviac rozprávala práve stará žena.
„Buď je ožratá už teraz, alebo sa utlmila nejakými muklovským farmakom,“ zabrblal Severus Harrymu. Stáli pri krbe a sledovali ženy.
„Prečo by musela? Dobre, je celkom zvláštna vzhľadom k predchádzajúcim udalostiam, ale preto nemusí byť sfetovaná.“
„Potter, ty by si nebol dobrým Sherlockom Holmesom.“
„Čo sa ti nezdá?“ stiahol obočie.
„Neviem,“ laxne mykol plecami. „Alebo teda viem. Na nej sa mi nepáči nič. Možno by mali vydať knihu Psychológia študenta – Ako nestratiť nervy pri profesorke Grangerovej. Po pravde, netuším, čo si myslieť. Elixír si nevzala, to by neriskovala to víno. Ale víno riskovala a za chvíľu začne zrejme skákať šípky po fľašiach, ktoré tu máš. A zosmiešni sa. A napriek tomu to riskuje.“
„Mne sa zdá, že si o nej začal uvažovať až príliš,“ Harry pobavene vytiahol obočie. „Že by za tým bolo niečo viac?“
„A čo ako?“
„Čo ja viem? Záujem?“
„Iste, so záujmom sledujem aj tryskochvostého škrota predtým, ako mu odoberiem jed.“
„Checht, akoby si mal v pláne aj Hermione odobrať jej jed.“
„Potter, Potter, dva poháre vína a už trepeš z cesty.“
„Neviem, nezdá sa mi.“
„A že ty tak uprene sleduješ slečnu Weasleyovú. Čo hľadať za tým?“ zavŕtal aj on.
„Tak to už nechám na teba, čo chceš za tým hľadať,“ Harry sa naňho nevinne pousmial.
„A! A prišlo na moje slová,“ Severus sa zatváril víťazoslávne. „Takže spolužitie začalo prinášať ovocie?“
„To teda nezačalo, ale keďže ťa o opaku nepresvedčím, tak si to mysli,“ mykol plecami.
„Dobre, tak si ty mysli, že sa o Grangerovú zaujímam z iných pohnútok, než z čisto vedeckých.“
Severus pozrel na Hermionu. Skutočne očakával skôr úpenlivé bránenie sa prípitku. Predpokladal, že si schválne vezme elixír. Ale ona nie. Ona musela prekvapiť. A neostávalo nič iné len čakať, či začne robiť hlúposti, alebo či má nejaký iný, ťažko odhadnuteľný plán.
A Harry pozeral na Ginny. Nevedel si pomôcť, ale stále cítil jej pery na tých svojich. Aj keď to bol len letmý bozk, priateľský a z vďaky, ktorý nič neznamenal a ani nič znamenať nemôže, aspoň nie tak skoro, zanechal mu na perách mrazivý pocit. Veľmi príjemný pocit, ktorý by si snáď aj rád zopakoval.
„Mohli by sme ochutnať tú tortu, nie?“ nadhodila Hermiona, ktorá začala čoraz viac nervóznieť. Cítila ten čierny pohľad na svojom chrbte a vedela, čo znamená. Rýchle ochutnať tortu a potom zmiznúť do bezpečia. S Harrym sa neplánovala vybavovať a predpokladala, že on o to ani nestojí. Aj tak by sa asi len pohádali. A so Snapeom sa nemala vôbec o čom baviť. S Ginny aj Minervou pár zdvorilostných fráz prehodila, a to by malo stačiť.
„Určite,“ prikývla Ginny. „História prípravy torty je veľmi dramatická,“ mierne sa pousmiala. Bola rada za Harryho, že sú všetci tu, aj keď vedela, že to niekomu robí určite veľké problémy a že ani jeden z nich nie je najistejší. Dokonca ani Snape. Ale snáď sa to raz napraví. Hádam budú raz spolu skutočne uvoľnene a preto, lebo sami chcú nie preto, že je k tomu nejaká príležitosť.
„Rada si tú históriu vypočujem,“ usmiala sa Minerva. Bola spokojná. Ginnin vývoj sa jej mimoriadne pozdával a dokonca bola rada aj za Hermionu, aj keď bolo zjavné, že tam dievča trpí. Tak nejako tušila, že trpí schválne a len preto, aby im, alebo minimálne jednému dokázala, že sa v nej mýlia. Aj keď sa nemýlili, možno by jej to pomohlo pri spamätaní sa.
„Je výborná,“ zahlásila Minerva, keď sedeli všetci pousádzaní na gauči a v kreslách a potichu jedli kúsky čokoládovej torty. „Na to, že ste ju robili prvý raz a za pomoci kúziel, keď ste predtým príliš nečarovali, musím prehlásiť, že ste kúzla zvládli na jednotku,“ vravela Ginny.
„Ďakujem,“ pýrila sa až príliš pod tou chválou. „Ale asi sa to dalo spraviť aj lepšie.“
„To možno áno, ale ako cukrárka sa asi živiť nemienite, nie?“ ozval sa Severus. „Takže je úplne jedno, či mohla byť poleva nanesená rovnomernejšie. Je chutná a to môžem s určitosťou tvrdiť, pretože za normálnych okolností torty nejem.“
„O tom nikto nepochybuje, pán kolega,“ vypustila Hermiona škľabiac sa. „Je fascinujúce sledovať profesora Snapea jesť čokoládovú tortu,“ nevinne nadhodila.
Rovnako ako je fascinujúce sledovať vás, ako ju nezapíjate chlastom, pomyslel si Snape.
„Že áno, to zírate,“ prskol miesto toho. „Toto však nie je normálna okolnosť, toto sú narodeniny záchrancu sveta.“
„Ďakujem za predstavenie môjho sviatku,“ zamračil sa Harry na Severusa. „Ja skutočne výborná,“ otočil sa s úsmevom na Ginny. Tá sa len mierne usmiala stále sa červenajúc.
„Takže, keď sme si dali zákusok, čo keby sme otvorili ďalšiu fľašu, aby sme tu nesedeli na sucho?“ navrhol Snape s celkom zrejmým úmyslom provokovať Hermionu.
„Myslím, že mne jeden pohár vína úplne stačil,“ namietala Minerva s celkom zrejmým úmyslom zachrániť Hermionu. „Miesto toho by som navrhla kávu alebo čaj.“
„Postarám sa o to,“ ponúkla sa Ginny.
„Kto si dá kávu? Kto čaj? A kto víno?“ nedalo Severusovi.
„Kávu prosím,“ Minerva sa veľmi škaredo mračila na profesora elixírov.
„Posaď sa, ja ju spravím,“ zarazil Harry Ginny, ktorá už stála a čakala, kto si o čo požiada. „Ty si už toho dnes spravila dosť,“ usmial sa na ňu.
„Ale…“ chcela protestovať, ale nedal jej k tomu príležitosť. Mierne ju zatlačil naspäť na gauč.
„Ja si dám to víno, ak nebudete mať námietky. Kávu ani čaj príliš nemusím,“ mračil sa Severus. „Slečna Grangerová, pridáte sa ku mne?“ už do nej rýpol celkom zreteľne.
„Nie,“ usmiala sa naňho dusiac v sebe hnev. „S poľutovaním vám musím oznámiť, že si s vami víno nedám. Možno pri inej príležitosti. A taktiež sa musím ospravedlniť, nedám si ani čaj a ani kávu. Mrzí ma to, keď mi Ginny povedala, kedy presne bude oslava, už som mala niečo naplánované,“ vravela skôr Ginny, ako samotnému Harrymu. „Budem musieť odísť.“
„Aha, to ma mrzí,“ vážne mu to bolo ľúto. Myslel si, žeby sa s ňou mohol konečne porozprávať.
Áno, tomu verím… vrkla v duchu nervózne.
Minerva s Ginny sa ju ešte pokúsili prehovoriť, aby chvíľu predsa len ostala, ale nedala sa presvedčiť. Ani Snape nebol rád, že odchádza. A vysvetľoval si to tým, že proste prišiel o ďalšiu príležitosť do nej vŕtať. Iný dôvod za tým skutočne nehľadal.
„Hermiona, počkaj,“ zarazil ju Harry tesne pred krbom. „Som rád, že si prišla. Skutočne,“ vážne sa jej díval do tváre.
„Spravila som to kvôli Ginny,“ zamračila sa. Ale bolo to hlavne pre to, že odtiaľ chcela čo najskôr vypadnúť, takže sa jej zdalo, že ju zbytočne zdržuje.
„Áno, to mi je jasné. Myslel som si, že by sme sa mohli porozprávať.“
„Dnes by to asi nebolo najvhodnejšie, nemyslíš?“ sarkasticky natiahla.
„A kedy by sa ti to zdalo vhodné? Keď sem ani neprídeš?“ pokojne sa spýtal.
„Neviem,“ zamračila sa. „Vlastne ani neviem, o čom by sme sa mali rozprávať.“
„Hermiona…“
„Musím už ísť,“ prerušila ho skôr, než stihol vysloviť jej meno. „Ďakujem za pohostenie. Do videnia,“ rozhodne vstúpila do krbu.
„Počkaj,“ chcel ju zastaviť, ale musel v rýchlosti ustúpiť, inak by ho zelené plamene oslepili. „Sakra,“ vrkol sám pre seba.
„Utiekla, ako by jej za pätami plieskali bičom,“ okomentoval scénku Severus. Harry sa naňho podráždene pozrel.
„Severus, prosím, zdrž sa komentárov,“ upozornila ho Minerva. Nevinne mykol plecami.
„Idem spraviť tú kávu,“ Ginny v rýchlosti vstala a zmizla za dverami kuchyne.
——
V riaditeľni, po vypadnutí z krbu, sa musela oprieť rukami o stôl. Snažila sa upokojiť rozcuchané nervy. Myslela si, že to pôjde ľahšie. Predpokladala problémy, hlavne čo sa ich všetkých týkalo. Znechutenie zo Snapea, nedôvera k Harrymu. Všetci na ňu pozorne hľadeli, kontrolovali ju a čakali, čo sa stane. Bolo toho príliš. Chcela si k tomu jednému poháru dať ďalší, aby sa upokojila. Ale vedela, že pred nimi nemôže. Oni to proste nechápu, že jej dva–tri poháre pomôžu vyrovnať sa so stresovými situáciami, do ktorej ju sami vohnali.
Aj tak sa jej to podarilo. Vydržala znášať ich prítomnosť, ich sliedivý dozor, ich čakanie na jej údajné pochybenie. Vyviedla ich z omylu. Bola v poriadku a aj keby jej náhodou záležalo na tom, aby ich presvedčila, tak to dokázala. Vydýchla si. Stále však cítila, že ten jeden pohár nemohol stačiť. Každý nerv v jej tele nervózne tancoval a ona vedela, čo by jej pomohlo. Ibaže, ibaže tým by podporila ich názor. Keby si dala ešte jeden pohárik, nič by sa síce nezmenilo, len by sa upokojila a všetko by bolo v poriadku, ale podporilo by to ich mylnú mienku o tom, že je alkoholička. A to ona predsa nie je. Nemusí si ten prekliaty pohárik dať. Nemusí. Nie, sakra.
Chvela sa, keď vystúpila z riaditeľne na rokfortskú chodbu. Nervozitou. Potláčala chuť na… Nie, nemôže na to myslieť. Tentoraz nie. Nedovolí tomu nechutnému Snapeovi, aby mal pravdu. Nepotrebuje víno, whisky ani obyčajné pivo. Nič z toho. Musí sa nejako odreagovať, aby na to nemyslela. Aby nemyslela na nevyslovený boj pohárika so Snapeom.
Vedela, čo by jej možno pomohlo odreagovať sa. Kašľať na to, či chce alebo nechce niekoho zradiť. Potlačí chuť na alkohol a nahradí ju chuťou na niečo iné. Možno je práve toto tá správna cesta, aby vyhrala nad Snapeom. Nie nad alkoholom, pretože nad tým predsa nemusela vyhrať, ten mala pod kontrolou. Jediné, na čo sa uprela, bolo víťazstvo nad dotieravým, arogantným a nepríjemným Snapeom.
„Ešte stále platí ponuka na rande?“ spýtala sa Roberta, keď jej po zaklopaní otvoril dvere do svojho bytu.
„Ponuka platí nepretržite,“ odvetil prekvapene. Vedel, že bude preč z hradu a nepredpokladal, že by sa vrátila tak skoro. Mala predsa navštíviť svoju priateľku. Myslel si, že sa pri nej zdrží do neskorých nočných hodín. A ona sa vrátila ešte pred večerou. Prečo? „No, musím povedať, že si ma milo prekvapila,“ usmial sa. Vlastne mu bolo jedno, prečo prišla tak skoro. Bola tu a to bolo to najdôležitejšie. „Len mi daj pár minút, aby som poriadne premyslel, ako bude naše rande vyzerať. Kam ťa mám vziať,“ vypustil, keď za ňou zavrel dvere.
„Myslím, že to je úplne zbytočné,“ usmiala sa a mrkla naňho. „Možno by sme mohli rande stráviť tu. V súkromí,“ hlesla potichu. A jemu v momente stúpol tlak. Nech je dôvod, pre ktorý prišla tak skoro, akýkoľvek, teraz bola tu a jasne naznačila, čo chce.
——
„Ďakujem za pozvanie,“ Minerva sa lúčila. „Bolo príjemné stráviť poobedie iným spôsobom, ako zvažovaním ponúk stavebných firiem,“ zasmiala sa.
„Poďakovanie patrí Ginny,“ mrkol Harry smerom k dievčaťu, ktoré sa nesmelo usmialo. „A ja ďakujem za MLOKy.“
„Keby záležalo na mne, Potter,“ ozval sa Snape unudene, „tak by si skladal skúšky zo všetkého. Ibaže ty si momentálne veľmi populárny a preto máš neadekvátne výhody, ktoré ti nemusia byť k prospechu.“
„Všetko, čo viem, som sa naučil od teba. A nebolo toho málo. Takže mám tú najlepšiu školu. Keby som robil skúšky, spravil by som ich tak, že by si bol na mňa hrdý,“ nevinne natiahol.
„No to iste.“
„Dobre, páni, vidím, že sa budete aj naďalej skvele baviť, tak vás nebudem zdržovať,“ uškrnula sa Minerva. „Ginny, ďakujem vám za všetko. Som rada, že ste na tom tak, ako som videla.“
„Ja ďakujem,“ odprevádzala ju ku krbu. „Viem, ako som pôsobila a ako asi pôsobím,“ placho spustila. „Ale viem aj to, že to bude lepšie. Harry mi veľmi pomáha. A nielen on. Dokonca aj profesor Snape.“
„Je zvláštne počuť to,“ zamyslene skonštatovala. Potom uprela na Ginny pozorný pohľad. „Aj ja som tu. Keby ste čokoľvek potrebovali, neváhajte sa na mňa obrátiť.“
„Budem si to pamätať. Ďakujem.“
„Nemusíte stále ďakovať,“ jemne ju upozornila. „Tu to nik nevyžaduje,“ potichu dohovárala. Ginny sčervenela.
„Zabúdam na to,“ pípla.
„Bude to dobré,“ opatrne k nej natiahla ruku a pohladila ju po ramene. Potešilo ju, že dievča prestrašene neuhlo. Spokojne sa pousmiala. „Držte sa,“ a zmizla v plameňoch.
„… predpokladám, že sa Grangerová dorazí vo svojej izbe. Zrejme ju budem musieť ísť skontrolovať, aby náhodou nezačala behať po hrade a nerobila zo seba hysterku.“
Ginny sa zamračila. Počula koniec ich rozhovoru, alebo skôr Snapeovej rozpravy, pretože Harry vyzeral, že ho ani veľmi nepočúva. A dá sa povedať, že ju to už naštvalo. Toto Snapeovo stanovisko sa jej nezdalo práve najrozumnejšie.
„Prečo jej nedáte pokoj?“ spýtala sa potichu. Snape na ňu zvedavo pozrel. „Aj keby sa vo svojej izbe dorazila. Myslím, že by sme sa jej mali pokúsiť pomôcť, všetci a nie hľadať najmenšiu zámienku, ako ju zotrieť, ponížiť a vysmiať, ako to robíte vy,“ dodala o niečo odvážnejšie. Harry sa uškrnul a pozrel na Severusa, čo to s ním spraví. Ten pozeral stále nadmieru prekvapene.
„Snažím sa o to, aby sa pokúsila spraviť pre seba niečo, k čomu ju nikto z vás chlácholivými rečami neprinúti,“ stiahol obočie. „Možno tvrdo a nekompromisne, ale určite účinne.“
„Aha,“ s porozumením prikývla. „Dobre teda, budem vám držať palce,“ vzala do rúk podnos so šálkami od kávy. „Len to začína vyzerať podozrivo,“ a odkráčala do kuchyne.
„Čo?“ zamračil sa Severus a pozrel na Harryho. „Začína vystrkovať rožky.“
„To je dobre, nie?“ Harry sa tváril pobavene. „A myslím, že ťa prekukla už aj ona.“
„Ušetri ma tých rečí, ak ťa môžem o to požiadať,“ krivo sa zaškľabil. „Ubezpečujem ťa, že sa nestávaš svedkom začínajúcej romance. Merlin, ochraňuj ma, prosím,“ znechutene sa otriasol pri tej predstave…
——
„Ahoj, no, teda.“ Harry sa nervózne ošíval vo dverách Ginninej spálne. Prišiel si k nej ľahnúť, aby sa pokúsili o ďalší pokojný spánok, ale stále sa nevedel zbaviť toho pocitu, nad ktorým premýšľal celý deň. Musel sa prinútiť na to nemyslieť, keď majú nejako fungovať aj naďalej. „Skúsime to, teda.“
„Skúsime,“ pritakala. Prikrývku mala až pri ramenách a vedľa nej čakala jeho prikrývka.
„Fajn,“ ľahol si vedľa nej. „Chcel by som sa ti ešte raz poďakovať za to popoludnie.“
„Nie je za čo,“ usmiala sa. „Som rada, že sa ti to napokon páčilo.“
„To určite,“ uškrnul sa. „Napokon to nedopadlo ani zďaleka tak katastrofálne, ako mohlo. Myslím Hermionu.“
„Viem,“ prikývla. „Ale ona sa s tebou raz porozpráva, pokojne a rozumne a vysvetlíte si to.“
„Budem dúfať.“
„Verím tomu,“ ubezpečila ho. Potom sa lišiacky zaškľabila. „A možno sa s ňou rozumne a pokojne porozpráva Severus skôr, ako si myslíme.“
„Čo myslíš?“ vyzvedal. Tá poznámka ho zaujala, ale hlavne ho prekvapil jej výraz. Taký si pamätal. Podobný mávali aj dvojčatá, keď im napadla jedna z mnohých, pre nich typických, myšlienok.
„Neviem, ale rozhodne to skončí zaujímavo,“ neprestávala sa škľabiť.
„Ginny, nad čím premýšľaš? Myslíš, že by sa tí dvaja mohli dať dohromady? Veď sú ako pes a mačka.“
„Neviem prečo, ale myslím, že to dopadne presne tak.“
„Hehe, tak na to som zvedavý,“ nasilu sa zasmial. Neprestával na ňu hľadieť. „Myslíš?“ povytiahol obočie.
„Uhm,“ nevinne zamrkala. A to ho zarazilo. Vyzerala presne tak, ako pred pár rokmi. Presne tak, ako si pamätal z posledných dní. Na jeden moment sa vrátila tam, odkiaľ odišla.
„Si úžasná,“ vykĺzlo mu spomedzi pier.