Hermiona sa pri večeri vo Veľkej sieni snažila tváriť pokojne, akoby sa poobede nič neudialo a žiaden elixír nevypila. Mierne sa na profesorku usmiala, ale potom sa snažila sústrediť na Roberta a jeho rečnenie o ďalších prácach v učebniach, ktoré ich čakali budúci týždeň. Dokonca sa jej podarilo zasmiať nad jedným Robertým vtipom a nesmierne ju potešilo, keď zaregistrovala Snapeovo takmer pohoršený pohľad jej smerom po tomto výbuchu. Nech ten umastenec vidí, že ju iný muž dokáže rozosmiať, kým on ju len vytáča do nepríčetnosti.
Po večere a následnom odobratí sa do svojho bytu to už však také veselé nebolo. Mala na pamäti Minervino upozornenie a pamätala si, aké následky by mohlo mať požitie aj minimálneho množstva alkoholu zároveň s užitím elixíru. Skutočne mala v úmysle dodržať všetky zásady. Ale bolo to ťažké, veľmi ťažké…
Pred deviatou si ľahla do svojej postele. Chcela zaspať čo najskôr. Dôverovala elixíru, vedela, že by nemusela mať žiadnu nočnú moru. Nešlo to. Nevedela zaspať. Jednoducho sa jej myšlienky uberali smerom, ktorý spánok odháňal. Bola naučená zaspávať iným spôsobom. Nie týmto, triezvym a racionálnym.
Možno to malo za následok zvyškové množstvo alkoholu v jej krvi. Ona si to ani neuvedomovala. Nikdy by si nepriznala, že je na alkohole závislá a že za ostatné, možno aj roky, jej organizmus nedostal príležitosť poriadne sa vyčistiť. Niečo v sebe mala a aj keď to bolo zanedbateľné množstvo, stačilo to, aby zareagovala na elixír a rozumnému uvažovaniu bol koniec.
Takmer hodinu sa prehadzovala v posteli a spánok neprichádzal. Začala byť nervózna, až jej pocity napokon prerástli do zúfalstva. Nemohla, nedokázala zaspať. Potrebovala… Veď čo môže spraviť jeden pohárik? Veľa určite nie. Dá si len toľko, aby upokojila svoje vybičované emócie. Jej telo bolo napäté ako struna, keď sa posadila. Srdce jej búšilo a ruky sa triasli. Jeden pohárik ešte nikoho nezabil. Myšlienka na užitý elixír bola potlačená niekde do úzadia jej mysle. Do popredia sa dostali jej potreby.
Jeden pohárik dobrej whisky a hneď sa upokojí. O tom bola presvedčená. Len jeden a pomôže jej to zaspať. S výdychom si priložila pohár k perám a lačne sa napila. Bola taká roztrasená a netrpezlivá, až sa jej podarilo trocha sa obliať. Nevšímala si to. Lahodná chuť tekutiny stekajúcej do jej útrob priniesla očakávaný účinok. Prudko vydychujúc sa oprela o skrinku, na ktorej stála poloprázdna fľaša. Usmiala sa. Mala pravdu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by jej jeden pohárik ublížil. Skôr naopak. Zachránil jej… život, to bolo možno prehnané prehlásenie, ale jej to v tom okamihu tak pripadalo.
Ľahla si naspäť do postele. Teraz by už mohla konečne zaspať. Pocit zúfalstva bol zahnaný, rovnako ako tras, búšenie srdca a jej nervozita. Ako však plynuli minúty, pokoj sa opäť strácal a spánok neprichádzal. A príčina bola jasná. Užila elixír na pokojný spánok. Nie elixír spánku. Ten jej nepomôže zaspať, to bude musieť spraviť sama. Stále to však nešlo. Vyskúšala už všetko. Menila polohy, dokonca sa bavila počítaním imaginárnych ovečiek. Nútila sa myslieť na príjemné chvíle, ale tých veľa nebolo. A keď sa aj nejaká našla, jej pozornosť sa nezávisle od jej vôle stále častejšie upierala na skrinku. Neublížil jej jeden pohárik, zrejme boli tie upozornenia nadnesené. Určite sa nič nestane, keď si dá ešte jeden.
Lenže po druhom poháriku nejaké upozornenia už neexistovali. Ostala len chuť na ďalší pohárik a predstava spánku, ktorý sa automaticky dostaví v istom bode a ten bude musieť dosiahnuť aj v tento večer, keď sa chce vyspať. Tretí pohárik striedal štvrtý. Vo fľaši stále ostávalo dosť…
Hermiona!
Začula za sebou známy hlas. Pohár sa jej od úľaku vyšmykol a roztrieštil sa na zemi. V prvom momente sa jej zdalo, že už zaspala a sníva, ale ten hlas bol tak desivo reálny a blízko.
„Ron, ty si sa vrátil,“ šepla, keď sa otočila a pohliadla do tváre svojej stratenej lásky. Nemohla tomu uveriť. Okamžite cítila, že jej dušu opantáva radosť a šťastie.
Vrátil som sa.
„Ostaneš so mnou?“ spýtala sa s nádejou. „Však už ostaneš? Už neodídeš, budeš pri mne.“
Neviem.
„Musíš!“ skríkla. „Nebol si pri mne, keď som ťa najviac potrebovala! Nemôžeš ma zradiť!“
To ty si ma zradila.
Jeho hlas znel tak ľadovo a pohľad mal tvrdý. Nechápavo sa zarazila. Ako môže tvrdiť niečo také?
„Nezradila som ťa,“ zavrtela hlavou. Do očí sa jej tisli slzy. Neverila jeho slovám. Chcela ho objať, chcela ho cítiť.
Nepribližuj sa.
Zavrčal. Zarazila sa v pohybe. Ten pohľad už nebol len tvrdý, bol nepriateľský a nenávistný.
„Prečo?“
Prečo? Pretože sme sa vďaka tebe dostali do tej pasce. Vďaka tebe som dopadol tak, ako som dopadol.
„Nie. To nie je pravda,“ bezradne si sadla na kraj postele. Pred očami sa jej začali mihať obrázky spred takmer piatich rokov.
„Musíme ísť za mojimi rodičmi,“ presviedčal Ron Hermionu. Skrývali sa medzi stromami pri jednej dedinke, v ktorej práve prebiehal nevyrovnaný boj. „Musím sa uistiť, že sú v poriadku.“
„Ron.“
„Musíme,“ sykol netrpezlivo. „Už neostal nikto, len Charlie. Musím to mamke povedať a musím vedieť, že oni sú v bezpečí.“
„Ale…“ bezradne mávla rukou k dedinke, z ktorej sa ozýval nárek detí a krik starcov.
„Nie!“ takmer štekol. „Tam už nezmôžeme nič. Nemáme šancu im pomôcť. Ten boj je dávno prehratý!“
Asi mal pravdu. Posledné zvyšky domobrany sa bránili proti presile krvilačných beštií. Viac ako polovica domov bola v plameňoch a nikde žiadna nádej, že by prišla pomoc.
„Ron, počúvaj,“ hlesla a chytila ho za ramená. „Vydržme ešte chvíľu. Som si istá, že Sirius s Moodym prídu a privedú pomoc. Viem to. Oni prídu. A potom zachránime aspoň tie deti.“
„Ale čo moji rodičia?“
„Sú na tom lepšie, než tí moji. Sú chránení.“
„Ani nevieme, či ešte žijú.“
„Dozvedeli by sme sa, keby ich zabili,“ vydýchla. „Určite skôr, než by sme sa dozvedeli, že zavraždili tých mojich.“
„Hermiona.“
„Len pár hodín. Oni prídu. Nemôžeme dovoliť, aby povraždili aj tie deti.“
Mali odtiaľ odísť hneď. Nemali vyčkávať. Netušili, že Sirius a Moody budú meškať, pretože ich zdrží iný boj. Nemohla tušiť ani to, že smrťožrúti majú po okolí rozmiestnených zvedov a len čakajú, kedy príde niekto ďalší, aby ho zabili. Ktokoľvek. Bola to pasca. Vtedy jej to však nevyčítal. Súhlasil s tým, že počkajú aspoň do chvíle, kým bude existovať nádej, že by zachránili aspoň jedného nevinného. Nič nepovedal ani vtedy, keď ich skupina smrťožrútov obkľúčila a prekvapila. Ani vtedy, keď ležali priviazaní a dívali sa, kým nezabijú aj posledného dedinčana. Nikoho ďalšieho sa smrťožrúti nedočkali a ich odvliekli.
„Ron, ja som im chcela len pomôcť,“ šepkala a tvár si zakrývala dlaňami. Nechcela, aby videl jej slzy. Toto bolo to, čo ju najviac mučilo počas posledných rokov. Výčitky svedomia. „Nechcela som…“
„Ron.“ Hermiona sa snažila vyvrátiť hlavu aspoň tak, aby trocha videla jeho tvár. „Oni nás nájdu. Určite. Sirius vie, že sme tam boli a keď nás nenájde, bude nás hľadať.“
„Ja viem, miláčik,“ odpovedal presvedčivo.
„Musíme vydržať.“
„Vydržíme.“ Podarilo sa mu zaprieť nohy a prisunúť sa k nej. Aspoň tak, aby sa mohli dotýkať ramenami. „Milujem ťa.“
„Aj ja teba. Je mi to ľúto. Nechcela som.“
„To je v poriadku. Vážne. Len sa to všetko o niečo natiahne a potom…“
„Zachránia nás, láska.“
„Určite áno. Hermiona, ak by sa náhodou stalo, že sa budeme musieť rozdeliť…“
„Nič také sa nestane. Na to ani nemysli.“
„Nemyslím, ale tá možnosť tu je. Ak by si náhodou niekedy stretla Harryho…“
„Ron…“
„… povedz mu, že ho mám stále rád. Že za nič nemôže.“
„Ron!“
„Nikto za nič nemôže. Ani on a ani ty. Sirius príde, určite.“
„Vtedy si mi nič nevyčítal. Hovoril si, ako ma miluješ,“ pozrela sa na naňho.
A čo som ti mal vtedy hovoriť? Zatváril sa pohŕdavo a posmešne. Že ťa za to nenávidím? Nie, to som si nechal na neskôr.
„Neverím tomu. To by môj Ron nikdy nepovedal. Ty nie si môj Ron.“
A aký bol tvoj Ron? Idiot, ktorý ťa na slovo počúval? Ktorý vždy prikývol, len aby si mala pocit, že máš pravdu? Ktorý vďaka tebe dopadol tak, ako dopadol? Roztrhaný vlkmi.
„Nechcela som…“ jej zúfalstvo narastalo. Každé jedno jeho slovo ju mučilo, každá ďalšia spomienka ju zabíjala.
„Milujem ťa.
„Teda, fuj,“ zaškľabil sa jeden zo smrťožrútov. „To je také nechutné. Humusáčka, ktorá prehlasuje, že miluje čarodejníka.“
„Odporné,“ pritakal ďalší, kým ostatní sa rehotali.
„Mali by sme humusáčke ukázať, kde je jej miesto.“
„Ani sa jej nedotknite!“ húkol Ron nevraživo.
„Lebo čo?“ jeden ho kopol do brucha. Hermiona skríkla. „Drž hubu! Máš celkom dobrú postavu na humusáčku. Doslovne sa ponúka k tomu, aby sme si ju obzreli, trocha bližšie.“
Sklonil sa k nej. Roztrhol jej košeľu. Smrťožút, ktorý držal Ronovu hlavu tak, aby videl, len lačne zamľaskal. Päsťou udrel väzňa do tváre, aby umlčal jeho protesty. Hermiona len bolestne sykala, keď ju smrťožrútova ruka nemilosrdne šacovala.
„Postavu má parádnu, kozy ešte lepšie. Možno by mohla spĺňať všetky predpoklady na to, aby sme si s ňou užili všetci.“
„Pravda, ale jednu chybu má.“
„Je to humusáčka,“ vypľul ďalší.
„Zásadnú chybu. Doveďte vlkov. Keď ju nepretiahneme my, oni pokojne môžu.“
Hermionin pohľad sa zastrel hrôzou. Ron doslova žobral o to, aby to nerobili. Aby zabili jeho a ju nechali na pokoji. Keď doviedli obrovských sivých vlkov, od zdesenia onemela. A Ron panikáril, schytával rany. Nakoniec jeho prosby vypočuli. Alebo skôr vlci sa rozhodli obrátiť svoju pozornosť na neho, pretože bol zaliaty vlastnou krvou a to ich lákalo. A smrťožrúti sa rozhodli, že by nažratí vlci mohli s humusáčkou predviesť lepšie divadlo. Predsa ju viac potrestajú, keď sa bude musieť dívať na to, ako ho zožerú.
„Je mi to ľúto.“
Je neskoro. Neskoro bolo už vtedy, keď si si zase presadila svoje a neposlúchla ma. Hermiona Grangerová musí mať vždy pravdu.
Prinútili ju dívať sa na to. Všetko šlo tak rýchlo. Nebol čas poriadne uvažovať. Len kričala, ako ho miluje. A oni sa na nej smiali. Viac pobavenia im však prinášal pohľad na červenovlasého čarodejníka, ktorý pomaly umieral. Zuby pevne stisnuté, aby z jeho úst nevyšiel ani jeden bolestný ston. Len sa na ňu usmieval, keď sa vlčie tesáky zaborili do jeho stehna. Videla, ako im z tlám odkvapkáva jeho krv. Ako sa živia na jeho svalstve. Posledné, čo povedal, než začal od bolesti kričať, bolo to, že ju bude vždy milovať. Zrak sa jej zastieral pod prívalom sĺz. Už nemohla kričať, dusila sa vlastným žiaľom. A vlci mali hostinu. Trhali ho aj vtedy, keď upadol do bezvedomia. Šklbali kusy svalstva aj vtedy, keď už bol dávno mŕtvy. Jeho telo pomaly mizlo. Mizlo pred jej očami. Zožrali ho celého. Vrátane kostí, ktoré trieštili vo svojich zakrvavených tlamách. Posledné, čo videla, než upadla od žiaľu a vysilenia do bezvedomia boli vlčie tesáky, ktoré sa zaborili do jeho tváre.
Nemala ani tušenia, ako dlho ležala v bezvedomí. Mohli prejsť hodiny, ale aj dni. Prebrala sa na odporný zápach vychádzajúci z fľaštičky, ktorú jej pod nos strkal Sirius. Nakoniec prišiel, aby ich zachránil. Ale preňho už bolo neskoro. Spomenula si, čo sa stalo. Pred ňou ležali mŕtve telá siedmych obrovských vlkov. Ležali v bahne rozmočenom ľudskou krvou. Ronovou krvou a on bol, bol v ich útrobách. Sirius ju musel upokojovať.
„Je mi to ľúto,“ zopakovala a vzlykajúc sa zviezla na kolená. Usedavo plakala. Pred tými spomienkami utekala a teraz sa všetko vrátilo. Kruto a do najmenších podrobností. Spolu s ním. „Vtedy si mi to nevyčítal,“ vrtela hlavou usedavo plačúc. „Neverím, že by si mi to vyčítal. Stačí, že si to ja vyčítam. To by môj Ron nikdy nespravil. Nikdy by mi to nevyčítal! Nikdy! Vravel si, že ma miluješ!“ zdvihla hlavu a dívala sa naňho. Opätoval jej pohľad, bez záujmu, flegmaticky. „Že ma budeš vždy milovať! Tak prečo? Nevedela som, ako to dopadne! Sirius mal prísť skôr! Nemohla som mať tušenie! Tak prečo? Vtedy si to uznal. Prečo teraz vravíš to všetko? Prečo sa na mňa tak dívaš?“
Pretože ma už nebaví byť tým hlúpym Ronaldom Weasleym, ktorý robí jednu chybu za druhou. Keď si tú chybu spravila ty. Vždy bolo všetko po tvojom a vždy všetko zle skončilo.
„To je hlúposť! Šla som s tebou, keď si sa rozhodol ísť za Harrym.“
Nemusela si. Nemala si ísť so mnou, všetko by dopadlo inak. Lepšie.
„Počkaj! Kam ideš? Ron! Ron, tak počkaj!“
Nemohla mu dovoliť, aby odišiel. Nie takto, keď si to nevysvetlili, keď jej to vyčíta. Musí ho dobehnúť, musí mu povedať, že ju to mrzí. Že by vtedy radšej položila vlastný život, že by si to s ním rada vymenila. Musí s ňou ostať. Potrebuje ho. Musí ho dobehnúť. Nutne ho potrebuje, jeho lásku a hlavne, hlavne jeho odpustenie.
——
Ginny sa po sprche posadila na kraj postele. Ešte si neľahla, nejako podvedome ten spánok odkladala. Bála sa ho. Mala strach z toho, čo ju v noci čaká. Ktorá spomienka sa prederie z jej podvedomia a bude ju mučiť. Dívala sa na malú lampičku. Bolo zbytočné nechávať ju rozsvietenú, aj tak by jej nepomohla. Tma bola síce jej nepriateľkou, ale v istú chvíľu s ňou zakopala vojnovú sekeru. Bola prinútená zjednať s tmou prímerie, aby nebola trestaná.
„Bojím sa,“ pípla prestrašene.
„To je v poriadku,“ upokojoval ju Edmund a hladil ju po hlave. „Nechám svietiť svetlo. Nebudeš už musieť byť v tme.“
„Ďakujem.“
„Nemáš za čo. Je mi to ľúto.“
Bolo to krátko potom, ako ju vyviedol z pivnice. Ospravedlňoval sa za svojho otca, vravel, že to jeho otec musel spraviť. Že to bolo pre jej dobro. Hovoril to tak presvedčivo, tak často, až tomu uverila. Prestala sa hnevať na Millsa staršieho a aj na svojho brata. Na celú svoju rodinu. Nechceli pre ňu zle, chránili ju. Pred nebezpečenstvom vojny a dokonca aj pred ňou samou. Lenže tá tma… Aj keď si na ňu zvykla, nechcela v nej ďalej žiť.
Vychádzal jej v ústrety vždy, keď bol pri nej. Trvalo dlho, kým sa upokojila, kým si ju získal. Dovtedy bolo všetko v poriadku. On bol v poriadku. Spravil by aj to posledné, len aby ju potešil. Spravil by všetko, čo by jej na očiach videl. Zamilovala sa. A myslela si, že aj on ju miluje. Ako strašne sa mýlila.
„Zhasni to svetlo,“ vrkol v polospánku. Už spávali spolu. Dala mu svoju lásku, svoju dušu, svoj život a napokon aj svoje telo.
„Edmund, ja…“ Vtedy ešte netušila, kam to všetko bude smerovať. Dovolila si protestovať, nevidela problém v tom, že vyjadrila svoj názor. Náhle si uvedomila, že niečo nebolo v poriadku. Niečo nebolo tak, ako predtým. Niečo nebolo správne.
„Ja rozhodne spať pri svetle nebudem!“ zamračene sa na ňu zadíval. Ani sa nesnažil niečím to ospravedlniť. Keby aspoň tvrdil, že by bol na ďalší deň unavený, keby sa poriadne nevyspal. Nie. On to dal príkazom.
„Vieš, že nemôžem…“
„To mi je jedno!“
Po vyslobodení z pivnice bola jej duša príliš ranená. A ona bola zraniteľná, čo neváhal využiť. Zhasla to svetlo. Aj keď sa v tme triasla, keď bojovala s vlastným strachom, kým on vedľa nej pokojne spal. Jej zúfalstvo prerastalo v paniku. Nútila sa nezavrieť oči, dívať sa z okna, aby jej aspoň mesačný svit dal nepatrný pocit, že nie je všade tma. Niekoľko nocí pretrpela so zrakom upretým na mesiac. Cez deň často zavierala oči, aby si zvykla na tmu. Vtedy mala tú istotu, že keď začne zmätkovať, môže otvoriť oči a bude v bezpečí denného svetla.
Trvalo jej dlho, kým sa presvedčila, že nočná tma je vlastne tou istou tmou akou tá, ktorá sa jej predostrie pred zrakom, keď zavrie oči počas dňa. Trvalo dlho, kým v noci dokázala zadriemať. Zmierila sa s tmou, pretože musela. Pretože on sa chcel vyspať. Pretože keby to nespravila, vynadal by jej. Vtedy jej len nadával. Fyzické tresty prišli o niečo neskôr. Zmierila sa s tmou. Naučila sa ju rešpektovať. Pochopila, že z tmy strach mať nemusí. Z neho však áno. A potom nastúpili nočné mory. Najprv len mierne, z ktorých sa dokázala prebudiť. Postupne boli čoraz desivejšie a ona dostala bitku aj vtedy, keď sa jej nechtiac podarilo zobudiť ho. Tma nebola nikdy nebezpečná, zato Edmund bol stelesnením hrozby. Musela poslúchať.
So stiahnutým obočím sa dívala na rozpálenú žiarovku. Slzy sa už znova začali predierať na povrch. Chceli si nájsť cestičku, aby tým uľavili jej duši. Potlačila ich. Nebude už kvôli nemu plakať. Alebo nebude plakať vtedy, keď to dokáže sama ovplyvniť. Nezaslúži si ani jednu jej slzu. Je to zlý človek, veľmi zlý človek a všetko, čo jej kedy povedal, boli klamstvá. Zavrtela hlavou. Mohla by si nájsť niečo iné, čím by si dokázala zamestnať myseľ. Nie toho netvora v ľudskej koži.
Nakoniec to svetlo zhasla. Nemalo zmysel čakať a odďaľovať to, čo muselo prísť. Ak to chcelo prísť. Ľahla si a privrela oči. Snažila sa myslieť na kúzlenie, ktoré ju učil Harry. S ním bola pokojná. Pri ňom bola sebaistejšia a začínala si vážiť samú seba. On je ten, kto si zaslúži jej myšlienky.
——
Bolo jej úplne jedno, že je po polnoci a Rokfort je ponorený v pološere a v spánku. Alebo teda tí, ktorí ostali a nerozhodli sa ísť k svojim rodinám, pokiaľ to ešte majú dovolené, už určite spia. Bolo jej to jedno, pretože nevnímala realitu okolo seba. Mala pred sebou svojho Rona, ktorého sa snažila dobehnúť a aj ho dobiehala.
„Ron, prosím! Stoj!“ kričala za ním. „Musíme sa porozprávať.“
A o čom sa chceš rozprávať? Už je na všetko neskoro. Už sa nedá nič robiť.
Pokračoval v rýchlej chôdzi. Nech sa snažila akokoľvek, nech utekala najrýchlejšie, ako vládala, stále ho nedokázala dobehnúť. Slabučký hlások v jej podvedomí jej nahováral, aby do Zakázaného lesa skutočne nechodili. Ale tak to bolo vždy. Ron aj s Harrym tam chodili pravidelne, aj napriek jej protestom a teraz to nebolo inak.
„Ron, zastav,“ už takmer chrapčala snažiac sa polapiť dych. „Tam by si nemal ísť, je to nebezpečné.“
Nie je už jedno, čo je a čo nie je nebezpečné?
Jeho hlas znel ironicky. S úškľabkom sa k nej otočil.
Prestaň ma prenasledovať. Nikdy ti to nezabudnem. Nikdy ti to neodpustím.
„Prosím. Je mi to ľúto.“
Zmorene sa zviezla na zem, sprudka vydychujúc. Cítila, akoby jej pľúca privreli obrovské ľadové obruče. Len tam stál, svojím pohľadom sa jej vysmieval. Nechápala. Aj keď vždy tušila, že by to takto nejako mohlo dopadnúť, odmietala si pripustiť možnosť, že by ju nenávidel. Spravila by čokoľvek, len aby jej odpustil.
„Nie! Už znova nie!“ skríkla, keď zbadala, čo sa blíži zo Zakázaného lesa. On akoby to nevidel, akoby ani necítil, aké nebezpečenstvo sa blíži. „Ron! Pozor!“
Nereagoval. V rýchlosti vstávala, rozhodnutá aspoň teraz spraviť všetko, čo bude v jej silách. Vtedy bola zviazaná, teraz má voľné ruky. Ale prútik jej chýbal. Snažila sa zachytiť jedného vlka. Pod rukami sa jej rozplynul. Videla, ako sa ďalší zahryzol do Rona. Počula ho, ako kričí. Presne ako vtedy. Gejzír krvi vystrekol z jeho stehna z miesta, kde bola diera. Vlk žral kus jeho mäsa. A on reval. Hodila sa po ďalšom. Rozplynul sa. Akoby ju vlci nevnímali. Boli zameraní len na svoju obeť.
„Prosím! Ron! Zachráňte ho!“
Počula chrapot kostí blízko pri jej ušiach. Cítila, ako sa jej ruka zaborila do mazľavej hmoty z krvi a zeme. Chcela ho chrániť, šmýkala sa a padala. Jej beznádej rástla každou sekundou. Vlci v jej blízkosti mizli, aby sa vynorili na inom mieste a trhali, šklbali a drvili. Nedočiahla naňho. Chcela ho prikryť vlastným telo. Chcela ho zachrániť. Akoby sa vzďaľoval od jej načiahnutej ruky. Jej telo oťažievalo. Už nevládala. Len plakala. Už bolo dotrhané všetko.
„Prosím! Pomoc! Pomôžte mu. Tí vlci ho dotrhajú. Ron! Ron! Prosím, už znova nie…“
„Imobilus!“
——
„Potter, nedívaj sa tam, ty idiot!“ sykol Severu. „Keď odpadneš, zabudni na to, že by som ťa mal v úmysle preberať. Aspoň budem mať hodinku pokoj.“
Harry sa strhol a posadil sa. Vedel, čo by nasledovalo, keby pokračoval v spánku. Málokedy sa mu podarilo ukončiť to v podobnom momente. Tesne predtým, než by si musel znova a znova prehrávať obrázky z minulosti. Ako keby sa zasekol film a vracal sa o pár minút dozadu. Ukazujúc len to ‚najlepšie‘. Tentoraz mal šťastie. Znechutene sa zaškľabil do tmy.
Voda, ktorú mal na nočnom stolíku, mu pomohla, aby doplnil tekutiny, ktoré sa mu podarilo vypotiť. Nebolo to také hrozné ako inokedy, ale už len predstava, čo bude nasledovať, ho nenechávala pokojným. Zavrtel hlavou, aby sa poriadne rozobral. Teraz tak skoro nezaspí. A ani vlastne nevedel, či ešte chce spať. Aspoň skontroluje Ginny, či má pokojný spánok.
V nejasnom svetle z prútika videl, že sa jej telo mierne šklbe. Nebolo to žiadne prehadzovanie, len jemné chvenie a občasné trhnutie. Zrejme aj ju začína dobiehať jedna z môr. Váhal. Nevedel, či ju zobudiť už teraz. Možno sa zobudí aj sama. Ale čo ak nie? Záchvevy začali gradovať a on ju automaticky chytil za ruku, ktorú mala vystrčenú spod periny. Len dúfal, že by to mohlo pomôcť. Keď minule spali pokojne, možno… Nie, nechystal sa vliezť do jej postele. Ani ju zobudiť a navrhnúť jej to. Jasne však videl, že sa jej tras prestal stupňovať. A po pár minútach dokonca začal slabnúť. Nechápavo pozrel na svoju ruku. Že by skutočne ich blízkosť pôsobila ako upokojujúci elixír, ktorý ani jeden z nich nechcel užívať? Vyzeralo to tak.
A keď to tak je, je tu jedna možnosť, ako uľaviť obom. Neveril, že by zlé sny odišli náhle, ale minimálne by sa mohla zmenšiť pravdepodobnosť a častosť ich výskytu. Držiac ľavou rukou jej dlaň si prilevitoval kreslo k posteli. Nepúšťal ju a pohodlne sa usadil. Nevlezie jej do postele, to by zrejme neokomentovala kladne. A ani jemu by to nebolo príliš príjemné. Alebo by to možno bolo príjemné, ale cítil by sa trápne. A ona tiež. Takto však môže zabrániť nočnej more, aby ju opantala. Nemusí sa jej nutne snívať niečo príjemné, ale možno nebude trpieť až tak veľmi. On sa asi na tom kresle príliš nevyspí, keby aj chcel prísť spánok, o čom pochyboval, ale aspoň ona… Možno by jej pomohol.
Slabučké mesačné svetlo, ktoré prenikalo do izby jej jemne osvetľovalo tvár. A on sa na ňu so záujmom díval. Čakal, kedy sa jej na tvári objaví pokojný výraz. Kedy možno zapôsobí ich nepatrný kontakt. A dočkal sa. Jej tras pomaly ustal a ona… vyzerala pekne, keď nerušene spala. Uvedomil si, že vyzerala až príliš pekne. Ale to už zrejme pracoval jeho unavený mozog, ktorý sa predsa len poddával spánku.
——
„Dobré ráno,“ s jemným úsmevom pozdravila Ginny Harryho, keď vstúpila do kuchyne. Zdvihol hlavu od novín.
„Dobré,“ opätoval jej úsmev. Zobudil sa a zmizol z jej izby oveľa skôr, než mala šancu ho tam ‚pristihnúť‘. Nie, že by sa niečoho obával, ale chcel zistiť, či ten kontakt prináša úžitok. „Spala si dobre?“ nadvihol obočie.
„Na počudovanie dobre,“ prikývla, keď si sadla k raňajkám. Zaregistroval, že je odvážnejšia, že do svojho prejavu začína dávať viac sebadôvery. Potešilo ho to. „A ty?“ pozrela mu priamo do očí.
„No,“ zažmurkal. „Povedzme, že som sa v noci prebral ešte predtým, než by som tresnutím na zem zobudil teba,“ uškrnul sa. „A potom som aj ja spal, na počudovanie dobre,“ zamyslene skonštatoval.
„Je to zvláštne. Akoby to, tamto…“ zneistela. „Akoby nás to upokojilo na nejaký čas dopredu,“ radšej sa sústredila na hrianku.
„Dúfajme, že to tak bude,“ usmial sa sám pre seba. Možno by jej to mal povedať, ale chcel sa uistiť, či za to skutočne môže ich bližší kontakt, alebo či je to len náhoda.
„Čo píšu?“ spýtala sa. Strelil po nej pohľadom. To bolo prvý raz, čo prejavila záujem aj o dianie vonku. Natierala si hrianku džemom a vyzeralo to tak, akoby otázku položila automaticky a bez rozmyslu.
„Nič nové, nič zvláštne. Svet sa spamätáva.“
„A nielen svet,“ fľochla po ňom pohľadom.
„Nie, nielen svet,“ zavrtel hlavou. Chvíľu sa na seba len dívali. Mlčky. Strhla sa na nový zvuk, ktorý prerušil ich ticho.
„Hedviga!“ vykríkla napoly prekvapene a napoly potešene.
„Áno, je to Hedviga,“ prikývol. Snežná sova vletela dovnútra a prisadla si k nim. Na nohe mala priviazané pergameny.
„Myslela som…“ myšlienku nechala nedopovedanú. Nepredpokladala, že by Harryho sova prežila.
„Bola so mnou celú dobu,“ spustil vysvetľovanie a odviazal pergameny. Hladkal vtáka, ktorý sa pustil do jeho raňajok, po perí. „Našla ma. Vždy ma dokázala nájsť. Ale nemohla byť so mnou celú dobu. Biela snežná sova je príliš nápadná, to hovorieval ešte Sirius,“ takmer šepkal. „Ani správy sme posielať nemohli. Nie, že by som jej nedôveroval, Hedviga je inteligentná, ale…“
„Severus.“
„Presne tak. A asi mal pravdu. Bolo lepšie, keď o nás nikto nevedel. Nechceli sme riskovať a využívanie Hedvigy by bolo minimálne riskantné. Potešila ma, keď vtedy priletela. V noci, nečakane,“ usmieval sa na sovu, ktorá pri jeho slovách hrdo vztýčila hlavu. „Myslel som si, že ju už nikdy neuvidím. Keď sme vtedy museli zmiznúť,“ hlesol. „Myslel som si, že už nikdy nikoho neuvidím,“ pozrel sa na Ginny.
„Pustila som ju,“ prezradila a natiahla ruku k Hedvige. Tá ju jemne ďobla do prsta. Akoby sa pozdravila. „Keď si zmizol, z minúty na minútu,“ stiahla obočie. „Bola zavretá v klietke, vedľa Kvíka a robila veľký hurhaj,“ smutne sa zasmiala. „Cítila, že si preč a chcela ísť tiež preč. Myslela som, že bude lepšie ju pustiť. Keby ťa aj nenašla, dostala by slobodu. Inak by sa v tej klietke len trápila, nikoho z nás by neprijala.“
„Ďakujem.“
„Za málo.“
Opäť nastalo ticho, ale obom im vyhovovalo. Hedviga sa chvíľu zdržala, aby vyzobala z tanierov všetko, na čo dostala chuť. A potom odletela. Harry vedel, že aj keď je vlastne slobodná, vráti sa k nemu. Obrátil pozornosť k pergamenom. Vedel, čo to je. Čakal ich. A znervóznel.
Dívala sa naňho, keď sa začítal do pošty. Ako mu zelené oči behajú po riadkoch a jeho pohľad je stále vážnejší a zachmúrenejší. Vráska, ktorú mal medzi obočím, sa ešte prehĺbila. Vyzeral oveľa staršie, než na dvadsaťštyri rokov. Vojna a hrôzy ich oboch pripravili o veľa, najmä o dospievanie. Boli prinútení dospieť oveľa skôr, než by sa patrilo.
„Zlé správy?“ spýtala sa, keď zamračene položil papiere. Pozrel sa na ňu. Zrazu mala nepríjemný pocit, že sa to týka jej. To jeho zachmúrenie a pohľad, ktorým sa na ňu pozrel. „Čo sa deje?“ spýtala sa ustráchane.
——
Bolo jej zle a bolela ju hlava. A nielen to. Boleli ju nohy, bolelo ju hrdlo, bolel ju celý človek. Pokúsila sa otvoriť oči a hlavne sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Našťastie tam ešte nebolo toľko svetla, aby ju rozboleli aj oči. Ale vlastne aj tie ju boleli. A mala smäd. Takúto opicu ešte nemala. Ale… užila ten prekliaty elixír, tak čo potom? Čo sa stalo?
S bolestným povzdychom sa posadila. Prvé, čo ju upútalo a prekvapilo, bola posteľ, v ktorej ležala. Nebola to jej posteľ, nebol to ani jej byt. Kde v pekle je?
„A sakra,“ vypustila, keď zbadala človeka, ktorý sedel na stoličke pri posteli. Nechápala.
„Skôr, ako začnete hystericky vykrikovať, obviňovať ma ktovie z čoho, alebo sa nebodaj pokúsite ma akýmkoľvek spôsobom inzultovať, rád by som povedal pár viet,“ zavrčal na ňu Snape.
„Čo sa stalo a čo tu robím?“ prskla, ale príliš presvedčivo to nevyznelo. Skôr naopak. Vyšlo z nej len bolestné zahuhňanie. Chcela vyzerať naštvane, ale ani sama si veľmi neverila.
„Tak, v prvom rade nie je až také ťažké zistiť, čo sa to len mohlo stať,“ natiahol s úškľabkom. „A v druhom rade, zrejme máte problém so sluchom. Prehlásil som, že by som rád povedal pár viet, ktorými by som objasnil tajomstvo vašej nečakanej okupácie mojej postele.“
„Tak spustite.“ Skutočne ju to nesmierne zaujímalo. Aj keď, teraz by sa najradšej od hanby prepadla na druhú stranu zemegule. Nedá mu však najavo nič. Ešte nie je taká zničená, aby sa nedokázala minimálne tváriť, že jej je celá táto situácia voľná. Na hádky zrejme energiu nenájde.
„Tak, kde by som teda začal?“ predstieral zamyslenie.
„Čo tak na začiatku?“ Rozčuľoval ju. Zrejme by bolo najrozumnejšie odísť, ale zvedavosť bola silnejšia.
„Áno, na začiatku,“ prikývol. „Som dlhoročným profesorom elixírov, pravda. Nie, že by práve toto bolo niečo, po čom som túžil celý život, ale je to už raz tak a zvykol som si. Nemôžem opomenúť ani tú skutočnosť, že mám elixíry celkom rád a dokonca by som tvrdil, že im celkom rozumiem,“ vykladal. Hermiona naňho pozerala šokovane. Netušila, kam touto prednáškou speje. „No, ale k veci,“ pobavene sa díval do jej tváre. „K náplni práce profesora elixírov patrí aj polnočné zberanie istých rastlín. Ktoré sú to vám hádam nemusím pripomínať. Svojho času ste sa dokázali nabifľovať čokoľvek. No a ako tak včera večer zberám v Zakázanom lese bylinky, zrazu počujem podivné zvuky. Neprekážali mi ani v minulosti, ibaže po vojne by mal byť Zakázaný les vyčistený. Nemali by sa tam skrývať žiadne… príšery. Aké prekvapenie ma čakalo, keď som zistil, že sa o žiadne podivné zvuky zvnútra Zakázaného lesa nejedná, ale príšera vyčíňa niekde inde,“ dramaticky sa odmlčal. Stiahla obočie.
„Mohli by ste, prosím, prejsť k veci?“ netrpezlivo zasyčala.
„Ale iste, už sme skoro tam. Takže. Hluk vychádzal spred lesa a čože som tam nevidel? Vás,“ pozrel na ňu a provokačne žmurkol. „Najprv som si pomyslel, že ste sa zase ožrali ako to prasa a už vás neudržal ani zámok vašej izby a pobehujete po vonku len v nočnej košeli,“ prskol. Vyvalila oči. „Ibaže potom som vás začul. Musím povedať, že zmesku podobných hlúpostí som ešte v živote nepočul. Pomyslel som si, že musíte byť nadrogovaná. Rozprávať sa s niekým, koho vidíte len vy a žiadať preňho pomoc,“ zavrtel hlavou.
„Čo?“
„Slečna Grangerová, nie som idiot,“ zamračil sa a po pobavení nebolo ani pamiatky. „Minerva chcela elixír navyše. Nezdalo sa mi to nijako podozrivé. Myslel som si, že ju trápia sny oveľa viac, ako doteraz a chce si pomôcť. Ale potom som videl vás! Ste tá najväčšia hlupaňa, ktorú kedy nosila zem.“
„Ja…“
„Mlčte! A neprerušujte ma. Viete, mne je vcelku jedno, čo sa s vami stane, keď neprestanete chľastať. Zaráža ma však jediné. Ako ste mohli byť taká sprostá a piť aj po požití elixíru? Aj idiot vie, že sa to nesmie. Že to môže mať negatívne účinky. A aj keby ste mali ako prepitý mozog, Minerva vás určite varovala. Tak potom prečo? Prečo ste nemohli vydržať jeden večer bez tej svojej úchylky?“
„Ja…“ chcela niečo povedať, ale nedokázala to. Vracali sa jej spomienky. Pomaly, ale iste a hlavne nemilosrdne.
„Čo vy? Nie ste alkoholička? Oznámim vám novinku. Ste a to poriadna. Ak si to nepriznáte teraz, tak nikdy. Elixír reagoval s alkoholom a vy ste mali halucinácie. A keď mi začnete tvrdiť, že ste mali len jeden pohárik, tak to pozor. Toto bol ten najhorší prejav a ten je možný len po tom, čo stiahnete minimálne pollitra niečoho tvrdého. Nie som Minerva, nenechám sa oklamať nejakými rečičkami. Vy si to zrejme neuvedomujete, ale mohli ste spraviť ďalšiu šialenosť. Nie, že by mi bolo za vami smutno, ak by ste si siahli na život, skôr naopak, zrejme by som sa od radosti sám ožral, ale mohlo to tak dopadnúť. Tak si to už konečne uvedomte. Máte problém a to dosť veľký.“
Znova ho videla. Rona a vlkov.
„Vy neviete…“ šepla.
„Neviem, ale podľa vašich včerajších rečí si to dokážem predstaviť,“ potichu vrkol. Dívali sa na seba. Nevládala sa ani rozčuľovať. Mala pred sebou svoj včerajší výjav. Ron tam nebol, bola tam len ona a on videl. Musel vidieť a počuť.
„Prečo ste ma teda nenechali tak? Keď ma tak nenávidíte, ako tvrdíte? Mohla som sa zabiť a vy ste mohli oslavovať,“ prskla.
„Neviem, zrejme som nemal včera nič iné na programe.“
„Ste…“
„Áno, som. A aj vy. Pozrite, slečna Grangerová, nebol by som rád, keby kvôli vám mal problémy niekto iný, napríklad taká Minerva.“
„Ale, čo a ako?“
„Omráčil som vás a preniesol sem. Musel som vám vyčistiť žalúdok a hlavne dávať pozor, aby ste sa nezadusili vlastnými zvratkami. Potom som vám dal elixír, ktorý znížil hladinu alkoholu vo vašej krvi a celú tú dobu som sa snažil, aby ste boli v bezvedomí, aby sa tie halucinácie nevrátili.“
„Prečo ste sa tak obťažovali? Prečo ste nezavolali Minervu?“
„Nechcel som sa pripraviť o to potešenie vidieť vás ráno po…“