„Nie, ak si prišla za Ginny, tak mi to skutočne neprekáža,“ Harry stiahol obočie. „Zohnala si pre ňu všetko, čo by, ehm, čo by asi tak mohla potrebovať?“
„Mám všetko, čo si myslím, že bude potrebovať,“ prikývla. Snapea ignorovala úplne a Harrymu venovala len krátky, rýchly pohľad. „Tu sú peniaze, ktoré zvýšili,“ hodila na stôl mešec. „Veci sú zmenšené,“ zamávala malou taškou. „Kde je Ginny?“ konečne pozrela priamo na Harryho. Nadýchol sa k odpovedi.
„Nemyslím, že bolo z vašej strany najrozumnejšie vracať tie peniaze,“ zavŕkal Snape. Hermiona ho výstražne prebodla pohľadom. „Plat profesora nie je ktovieako vysoký. Určite ním nebudete schopná pokryť všetky svoje celomesačné destilátové náklady,“ nevinne natiahol.
„Na vašom mieste…“
„Ticho, obaja!“ zahriakol ich Harry. „V tomto dome sa nebude zvyšovať hlas.“
„My sme nechceli zvyšovať hlas,“ odvetili obaja súčasne a zároveň sa zabili pohľadmi.
„Iste a ja som vysoký blondín s prenikavo modrými očami,“ prskol po nich. „Ginny teraz nepotrebuje ani najmenší náznak nezhôd, žiadnu negatívnu energiu, žiadne hádky. Včera ju to takmer vrátilo tam, kde bola pred pár dňami. Tak na to myslite.“
„Čo sa mňa týka, tak si rád nechám prípadné diskusie na akademickú pôdu,“ natiahol Severus. „Moja drahá kolegyňa so mnou bude určite súhlasiť,“ s úsmevom sa na ňu zadíval. Šlo ju z neho roztrhnúť. Harry ju pozorne sledoval.
„Súhlasiť budem maximálne s vašou karanténou v podzemí,“ vrkla po ňom. „Kde je Ginny?“ znova sa obrátila k Harrymu.
„Vo svojej izbe. Prvé dvere v pravo od schodiska. Hermiona,“ zastavil ju, pretože sa už vychytila ukazovaným smerom. „Prosím ťa, dávaj si veľký pozor na to, čo vravíš,“ pozrel na ňu takmer prosebne. Uprene sa mu zahľadela do očí.
„Ja…“ zasekla sa. Mal pravdu. Sama si priznala, že netuší, o čom sa s ňou má rozprávať. Pôvodne jej chcela dať veci a čo najskôr vypadnúť. Bola proste zbabelec. Ale títo dvaja… Nemôže dopustiť, aby si to mysleli aj oni o nej. „Nie som úplný idiot,“ prskla naňho vzdorovito.
„To dúfam,“ povedal už len jej chrbtu. Zaťal päste a nadýchol sa. Musí veriť tomu, že nie je úplne… že aspoň trocha premýšľa.
„Osobne sa obávam aj jej kontaktu s tými úbohými študentmi, ktorí ešte ani netušia, čo za zjav ich bude učiť,“ ozval sa za ním Severus. Harry sa k nemu prudko otočil a prebodol ho pohľadom.
„Počul si ju, nie je úplný idiot,“ zamračil sa. „Nás dvoch možno neznáša, ale pred ňou sa bude určite kontrolovať.“
„Si si istý?“
„Verím tomu. Keď jej nebudeme liezť na nervy my, tak to dopadne dobre,“ presviedčal ako jeho, tak hlavne seba.
„Len dúfam, že ona nezačne liezť na nervy slečne Weasleyovej,“ zaškľabil sa.
„Poďme radšej von,“ navrhol nervózne. „Prečo vlastne nechceš hovoriť Ginny menom?“ spýtal sa ho, keď vychádzali do záhrady.
„Už aj tebe začína šibať?“
——
Hermiona na sebe cítila ich pohľady. Nemôže zaváhať, teraz nie. Bála sa toho, že ostane s Ginny sama a bude sa s ňou musieť o niečom, čomkoľvek, rozprávať. Možno by jej samotná konverzácia nerobila problémy. Ale… Mala rada Weasleyovcov a jedného z nich milovala. A videla ich všetkých umrieť strašnými spôsobmi. Už včera v nej pohľad na ňu vyvolával tie najhoršie útržky spomienok. Včera bola ešte zaujatá Harrym. Dnes už to tak nebude.
Musela sa nadýchnuť, než jej potichu zaklopala a pomaly otvorila dvere. Videla jej trhnutie, ktoré nasledovalo po klopaní a otvorení dverí. To dievča sa bojí akéhokoľvek zvuku. Musí byť opatrná. Presne, ako ju upozorňoval Harry. Teda Potter.
„Ahoj,“ potichu ju pozdravila. Ginnin výraz sa o niečo zmiernil, keď spoznala osobu, ktorá sa jej dobíjala do izby. Zmiernil, ale neupokojil. Stále vyzerala… možno už nie až tak prestrašene ako včera, ale stále vyzerala až príliš obozretne a nedôverčivo. Nečudovala sa jej. Po tej včerajšej scéne by sa divila, keby ju prijala s otvorenou náručou.
„Ahoj,“ odvetila potichu pozorne sledujúc každý jej pohyb.
„Smiem ísť ďalej?“ Ginny sa nadýchla a krátko prikývla. Hermiona sa radšej v rýchlosti poobzerala po izbe. Nedokázala sa dlho pozerať na to dievča. Ešte to nešlo. Všetko bolo až kruto realistické. Jej vlasy, pehy, rovnaké obrovské oči, ako oči jej matky, v ktorých sa v posledných záchvatoch pred smrťou zračil číry údes a hrôza. Zachvela sa. „Priniesla som ti veci, o ktoré ma požiadal Harry,“ šepla takmer nečujne. Tak rada by si miernym logom dopomohla k potrebnej pohode.
„Ďakujem,“ píplo mladšie dievča. Zavrela knihu, ktorú práve študovala a odložila ju na nočný stolík. Prútik však stále držala v ruke. Hermiona si uvedomila, čo sa práve deje. Ginny nevedela čarovať. Nenaučila sa to. Možno, keď strávi ten prvotný strach byť s ňou osamote, potom by jej mohla pár kúziel vysvetliť. Naučiť ju to. Opatrne sa na ňu pozrela. Modriny už skoro zmizli. Vyzerala takmer tak isto, ako pred ôsmimi rokmi. Jej črty však nabrali ženské tvary a jej podoba, keby si odmyslela vlasy a tie drobné pehy, tak nebola až taká výrazná. Zamrkala a sklopila hlavu.
„Ja, vybalím ti ich a dáme ich do skrine, dobre? Budeš sa môcť prezliecť a nebudeš musieť mať na sebe tie Harryho plachťáky,“ bľabotala nervózne. „Dúfam, že som sa v číslach nezmýlila. Dúfam, že ti všetko padne. Ak nie, pôjdem ich vymeniť. Nebude to problém.“
„Určite budú v poriadku,“ prerušila ju Ginny. Cítila jej nervozitu a napätie a ona nebola na tom o nič lepšie. Stále to však bola Hermiona. A ona bola Ginny. Kedysi im nerobilo problémy spolu debatovať o hocičom.
V nasledujúcich okamihoch Hermiona vyberala veci, zväčšovala ich a ukazovala mladšiemu dievčaťu. Aj keď jej napadlo, že by snáď pri šatách mohla vzbudiť jej väčší záujem, nestalo sa tak. Ginny prijímala všetko potichu a ostražito. Ale aj tak niečo obe dosiahli. Trocha uvoľnenejšiu atmosféru. Trocha viac istoty.
„Bež sa prezliecť,“ Hermione sa podarilo na Ginny usmiať, aj keď absentoval pohľad do očí. Dievča poslúchlo a zavrelo sa v kúpeľni. A Hermiona, už konečne a v rýchlosti, upokojovala svoje vybičované emócie dôkladnými dúškami. Dávali si poriadne zabrať, aj keď sa snažili o to, aby presvedčili jedna druhú, že sú v pohode.
„Prečo sa na mňa nedokážeš pozrieť?“ spýtala sa potichu Ginny, keď vyšla von. Našla Hermionu sedieť na svojej posteli a listovať v knihe. Vedela, prečo to tak je, ale chcela to počuť z jej úst. A možno, možno sa Hermiona otvorí. Po včerajšom rozhovore s Harrym dúfala, že nie je v jej prípade všetko stratené. Hermiona na ňu uprela prekvapený pohľad.
——
„Ako si myslíš, že to asi dopadne?“ zakŕkal Snape, keď si sadli na stoličky v altánku. Videl Harryho nervózny pohľad, ktorý občas uprel do okna vo vyššom poschodí. Predpokladal, že tam musí byť okno do jej izby.
„Neviem,“ zavrtel hlavou snažiac sa prekryť vlastnú nervozitu a nepokoj. „Nebol by som rád, keby bolo nejakou neuváženosťou zničené všetko, čo sa mi tak ťažko podarilo v posledných dňoch docieliť.“
„Tak si mal slečne Grangerovej povedať, aby za sebou zavrela dvere zvonka,“ vypustil flegmaticky do vetra a pokojne si sadol. Harry ho prizabil pohľadom.
„Mám taký pocit, že keby si bol presvedčený o tom, že je tento akt nebezpečný, tak by si ju za ňou sám nepustil. Nemýlim sa?“
„No, možno sa skutočne nemýliš,“ zaškľabil sa naňho. Harry povytiahol obočie. „Ale no tak, Potter. Možno sa Grangerová momentálne trasie za hocakou fľašou, najlepšie plnou, ale stále je to Grangerová. Nikdy nebola hlúpa a neverím, že by jej alkohol zabil všetky mozgové bunky. A keby aj nejaké zabil, hádam ich má stále dosť na to, aby vedela, že to nemá prehnať. A keby to aj náhodou prehnala, tak slečna Weasleyová má v sebe oveľa viac, ako my dvaja tušíme. Grangerová je žena, takže od nej jej nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo a ona si to v kútiku duše uvedomuje. Myslím, že oni dve sa už nejako dohodnú. A keby sa aj nedohodli, ani jedna nebude chcieť zájsť do extrému. A keby aj náhodou niektorá z nich zašla až do extrému, tak…“
„Sklapni už, do čerta,“ vrkol po ňom. „Zjavne ti to príde ako zábavné. Mne ale nie.“
„Iste, pretože ty si momentálne z celého domu najvystresovanejší. Každá z nich sa totižto obáva vlastného správania, kým ty sa bojíš správania ostatných. Upokoj sa a nechaj ich tak. Uvidíš, že všetko dopadne, no, možno nie dobre, ale určite nie katastrofálne. Horšie by to bolo, keby som sa do toho náhodou mal vložiť ja. Alebo ty. Grangerová nás neznáša oboch a Weasleyová, tak tá sa mi radšej vyhýba.“
„Tiež pravda.“
„Som rád, že tak kladne hodnotíš moje úvahy.“
„Takže si myslíš, že nemám čakať katastrofu.“
„Tú určite nie.“
„Fajn,“ rázne prikývol. Fľochol pohľadom opäť do okna. „Prečo ma to ale ani trocha neupokojilo?“
„Pretože si strelený,“ Severus mykol plecami.
„Ďakujem.“
„Nemáš za čo.“
„Dobre, tak sa teda upokojím,“ Harry rezignovane rozhodil rukami a prisadol si. Severus ho chvíľu so záujmom pozoroval.
„Zdá sa, že ti začalo na slečne Weasleyovej záležať,“ nadhodil.
„Samozrejme, že mi na nej záleží,“ nechápavo sa zamračil.
„Iste, rovnako ako na Minerve či mne. Tak som to ale nemyslel. Záleží ti na tom, aby si nesklamal. Ani ju a ani seba. Akoby si si dal za úlohu jej pomôcť.“
„Nič som si nedával za úlohu. Je to predsa samozrejmé.“
„To áno. Ale mám z teba pocit, akoby si prípadný neúspech bral ako osobné zlyhanie,“ milo sa naňho pousmial. Harry ho prepaľoval pohľadom. Severus prevrátil oči. „Iste, snažíš sa jej pomôcť a aj keď to nerád priznávam musím uznať, že si si zvolil celkom inteligentný spôsob, čo je v úplnom rozpore s tvojou mentálnou vyspelosťou,“ podpichol ho. Harry nereagoval. Naučil sa to. Len naňho uprene pozeral a Severus musel v duchu uznať, že tento Potter už nie je zďaleka taký popudlivý, ako ten spred ôsmich rokov. „Len by ma zaujímalo, či na to budeš mať nervy, či budeš trpezlivý,“ dodal po chvíli rezignovane na vysvetlenie.
„Určite sa budem snažiť byť trpezlivý,“ odvetil potichu. „Vieš,“ pokračoval váhavo. Ale pred týmto mužom predsa nemusel váhať. Poznal ho dokonale. Do najmenších detailov. „Je to tak lepšie aj pre mňa. Aspoň som svoje dumanie nad týmto posratým svetom zredukoval na minimum. Nemám čas nad ničím príliš premýšľať a všetko sa to obmedzilo vlastne len na sny.“
„Neviem síce, čo sa to so mnou v poslednej dobe porobilo, ale musím uznať, že ťa chápem a rozumiem ti,“ Severus mal v pláne povedať to uštipačne, ale nakoniec to vyznelo celkom vážne. „Každá príležitosť, ktorá pomôže zabudnúť na vlastné spomienky je vítaná,“ dodal zvláštne potichu. Harry po ňom strelil pohľadom. Obaja však mlčali. Obaja mali príliš veľa spoločných zážitkov. Nepríjemných zážitkov.
„A čo Hermiona?“ spýtal sa po chvíli Harry.
„Čo s ňou má byť?“
„Obaja vieme, aký je jej problém.“
„Veľký.“
„Počkaj, neprerušuj ma,“ Harry mierne stiahol obočie. „Jej problém je skutočne veľký,“ prikývol. Severus sa zatváril, akože veď on to hovoril. „Ale nemôžeme vedieť, v akom štádiu sa tento problém nachádza.“
„Ty zrejme stále pochybuješ, že sa Grangerová nachádza v dosť kritickom bode svojho alkoholizmu. Dobre, bol si s ňou len dvakrát. Môžem ťa ubezpečiť, že sa úmerne s počtom promile alkoholu v jej krvi zvyšuje aj jej sebakontrola. Keď je triezva, je v koncoch. Keď sa ožerie, je v ešte väčšom konci. Ideálne pre ňu, aspoň momentálne, je byť niekde v strede. Len nemá na to, aby sa v tomto svojom ideálnom alkoholovom leveli udržala,“ zaškľabil sa.
„Ako jej pomôcť?“
„Už znova sa v tebe začal prebúdzať záchranársky komplex? Potter, nedokážeš zachrániť všetkých.“
„Nejde o záchranársky komplex,“ zamračil sa. „Len by ma zaujímalo, ako jej pomôcť. Je mi jasné, že ja jej nebudem vedieť pomôcť. Nielenže mi vyčíta Ronovu smrť a možno aj smrť všetkých, ale nebudem mať na to ani priestor. Všetku svoju energiu som sa rozhodol venovať Ginny. Ale keď nie ja, tak Minerva, alebo ty, by ste jej…“
„Ja? Zobuď sa,“ zachechtal sa. „Neznáša ma ešte viac ako teba. Keď sa chce hrať Minerva na spasiteľku, tak nech sa jej páči. Ale mňa z toho vynechaj.“
„Pohŕdaš ňou?“ Harry naňho uprene pozrel. Severus sa zamračil.
„Určite sa mi nepáči jej prístup,“ prskol po chvíli.
„To ani mne nie, ale pýtal som sa, či ňou pohŕdaš.“
„Rád by som povedal, že ju ľutujem. Ale nie je to pravda. Pohŕdanie? Hm, možno áno. Možno ňou skutočne pohŕdam, pretože uznám jedine to, ak niekto nemôže bojovať. Ona môže, ale nechce. A to je slabosť, ktorá sa mi vždy z duše protivila.“
„Možno by nebolo od veci prebudiť v nej túžbu bojovať.“
„A tým nešťastníkom, kto sa o to má postarať, mám byť podľa teba ja?“
„Áno, Hermiona bola vždy cieľavedomá a tvrdohlavá.“
„Ale to bola Grangerová spred ôsmich rokov. Nie táto troska.“
„Stále je to Hermiona. Rovnako ako ja alebo ty. Alebo Ginny. Nech sme akokoľvek poznačení vojnou, stále sme to v kútiku duše my.“
„Tak ma potom Merlin ochraňuj, keď je v tebe kúsok toho Pottera spred rokov.“
„To už nechám na Merlinovi,“ zaceril sa mu Harry do tváre. Potom však zvážnel. „Ja od teba nechcem, aby si jej poskytoval nejaké psychokonzultácie alebo niečo podobné.“
„Tak to som neskutočne rád.“
„Ale mohol by si aspoň… čo ja viem? Aspoň sa pokúsil…“
„Jej pomôcť? Ako? Ak smiem byť taký smelý a spýtať sa. Kým neuzná, že má problém, tak s ním nebude chcieť nič spraviť. A potom? Potter, ja som ten najposlednejší človek, ktorého by počúvala a to nehovorím o tom, že by odo mňa prijala pomoc alebo čokoľvek iné.“
„Asi áno. Ja som na tom rovnako.“
„Jediné, čo ti môžem sľúbiť je to, že sa porozprávam s Minervou.“
„Aspoň niečo.“
„Potter, prestaň sa tým trápiť. Dobre? Aj keď to znie veľmi zvláštne a takmer nereálne, ale ty sa sústreď na Weasleyovú. Pri tej máš šancu niečo dosiahnuť. Grangerovú nechaj v rukách školstva,“ zazubil sa. Harry si povzdychol a opäť strelil pohľadom k oknu…
——
„Prečo sa na mňa nedokážeš pozrieť?“ zopakovala Ginny a opatrne si sadla oproti zarazenej Hermione. Staršie dievča zrejme nečakalo takúto otvorenosť od niekoho, kto by mal byť v koncoch. Mysľou jej preblesli spomienky na Weasleyovcov. Vždy silných a za každej situácie pripravených pomáhať druhým. Molly. Keď sa dozvedela, že dvojčatá umreli, smútok nahradila činorodosťou a pomáhala, kde sa dalo. Aspoň tak to počula. A vedela, že je to pravda. Ibaže ona nepotrebuje pomoc.
„Prečo by som sa na teba nemala dokázať pozrieť?“ spýtala sa potichu. Cítila, že sa začína chvieť, že jej istota kolíše. Zamrkala, skutočne nedokázala zniesť pohľad tých smutných, čokoládových očí. Musela jej však dokázať, že jej podozrenie je neopodstatnené. Videla rovnaké oči, i keď staršie a s množstvom vrások na okrajoch, stále to boli tie isté oči, naplnené množstvom hrôzy, bezmocnosti a bolesti, keď sa dívali na to, ako mučia a prznia telo jej manžela. Prudko sa nadýchla a sklonila hlavu. Pred týmto sa snažila utiecť. Pomáhala si uniknúť pred spomienkami a tie sa jej vracali s krutou a nemilosrdnou pravidelnosťou.
„Už znova,“ šepla Ginny. „Nechcem vedieť, čo vidíš, keď sa dívaš na mňa. Nie som idiot a aj keď si to neviem predstaviť a ani po tom netúžim, tuším, čo to je. Hermiona,“ jemne ju oslovila. „Ja som Ginny. Mrzí ma, že sa podobám na nich až tak, že sa na mňa nedokážeš dívať. Som živá, aj keď by som bola radšej mŕtva. A ty si prežila tiež. Zrejme je to náš osud. Asi to tak má byť.“
„Áno, je to náš osud,“ prikývla. „Posratý osud. Mňa to tiež mrzí,“ smrkla a opatrne pozrela na mladšie dievča. „Je to na mňa príliš rýchle. Nedokážem sa na teba dlho pozerať bez toho, aby sa mi nevybavovalo to všetko. Je to skutočne zvláštne. Potter mal pravdu. Ty si tá, ktorá potrebuje pomoc a miesto toho, aby som ti ju poskytla ja, tak nechám teba, aby si mi dohovárala.“
„To je jedno, i tak by som ti nedovolila,“ zarazila sa. „Neverím nikomu, ani sebe,“ šepla na vysvetlenie.
„A vôbec neveríš chlapom,“ aj Hermionin hlas bol tichý. „Ale možno, možno Harrymu áno, však?“
„Zobral ma odtiaľ,“ opatrne prikývla. Hermiona sa aj napriek situácii mierne pousmiala.
„To je dobre. Musíš niekomu veriť aspoň trocha. Zlepší sa to. Určite.“
„Možno by som mohla veriť aj tebe,“ Ginny na ňu pozrela s prudko bijúcim srdcom. „Bola si moja najlepšia kamarátka a si žena.“
„Zbytočne by som ťa presviedčala, že je to stále tak, že mi môžeš veriť. Musela by som ťa o tom presvedčiť. Ginny, som tu. Stále. Aj keď práve teraz ti asi veľmi nepomôžem,“ bľabotala.
„Viem. Nevieš sa na mňa pozrieť,“ vypustila Ginny. Hermiona náhle zdvihla hlavu. Neskoro si uvedomila, že prudké pohyby by mala vylúčiť. Prekvapilo ju, že sa Ginny netrhla. Len jej dych sa prehĺbil.
„Aj ja sa potrebujem cez to preniesť.“
„Áno,“ prikývla Ginny. Ich očný kontakt trval o niečo dlhšie ako predtým. „Hermiona, to, čo som počula,“ pokračovala Ginny opatrne a nesmelo. „Nepáči sa mi to. Nemyslím, že je to najlepší spôsob ako zabudnúť.“
„Čo si počula?“ podozrievavo stiahla obočie. Vedela, na čo mladšie dievča naráža a nepáčilo sa jej to. Nielenže všetci klamú, ale zatiahli do toho aj Ginny. Neváhali zneužiť túto zničenú dušu a nakloniť si ju na svoju stranu.
„Pomáhaš si alkoholom,“ vydralo sa z nej. Mala v živej pamäti jej výstup s Harrym. Napriek všetkému však chcela, aby Hermiona poznala jej názor. Nechcela súdiť nikoho. Na to by sa neodvážila. Len jej to všetko nešlo do hlavy.
„To je blbosť!“ ohradila sa Hermiona dosť razantne. Až tak, že jej zvýšený hlas dosiahol toho, že sa Ginny preľakla. „Prepáč,“ v duchu nadávala samej sebe. „Nechcem zvyšovať hlas, ale je to hlúposť. Klamú ti a to ma rozčuľuje. Dobre, uznávam, že si občas vypijem, ale to robia predsa všetci,“ presvedčivo sa usmiala.
„Ja to nerobím,“ šepla neisto. Nevedela ako ďalej. „Alkohol ti môže občas pomôcť zabudnúť, ale aj tak raz vytriezvieš. Jedine že by, že by…“
„Že by som chľastala stále a nemala čas na vytriezvenie, však?“ prskla podráždene. „Tak toto ti nahovorili? Myslíš, že som teraz opitá?“
„Nič mi nenahovárali,“ ohradila sa so strachom. „Prepáč. Počula som ťa hádať sa s Harrym a nepáčilo sa mi to,“ šepkala. Bála sa, že by sa Hermiona rozčúlila ešte viac. A dostala strach aj z toho, ako toto všetko skončí. Nemala zrejme otvárať túto tému. Nemala by sa starať do ničoho. Teraz asi príde trest. Len dúfala, že ostane pri slovnom pokarhaní.
„Aha. Takže si počula moju hádku s ním,“ prikývla. Nebola však pokojná. Vnútri ňou lomcovala zlosť. Musela sa kontrolovať. Obsah kabelky by jej k pokoju určite dopomohol, ale nemohla sa teraz napiť. Nie pred ňou. Nechápala, ako mohla niečomu takému absurdnému uveriť. Presviedčať ju ale bolo zbytočné. Alebo možno nie zbytočné, ale nemala k tomu dostatok síl a pokoja. A možno ani chuti. „Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že si si to vypočula. Môžem ťa ubezpečiť, že je to lož. Ale je mi jasné, že mi nebudeš veriť. Prečo by si mi aj verila, však? Ja som predsa tá zlá, tá odporná alkoholička.“
„Hermiona, prosím. Prestaň.“
„Nie, neprestanem,“ zamračene sa postavila. Ginny pred ňou uhla. „Vraví to predsa Harry, svätý Potter, takže to bude pravda. A nech. Je mi to jedno. S tebou to nemá nič spoločné, nemysli si, ale keď mienia o mne rozširovať tieto nezmysly, aj on aj Snape, tak nech sa dajú vypchať.“
„Nič o tebe nerozširujú,“ snažila sa upokojiť situáciu. Do očí sa jej tisli slzy a triasla sa. Bolo to tak jasné, že si to všimla aj Hermiona. Musí zmiznúť skôr, než to ešte zhorší. Tí dvaja poserú proste všetko. Úplne všetko tými svojimi hlúposťami.
„Ginny, upokoj sa, prosím,“ povedala len preto, že sa to zrejme teraz patrilo. „Ty za to nemôžeš, ale ja si nemôžem nechať na seba kydať. Radšej pôjdem. Ak by si ma potrebovala, aj keď tomu neverím, som tu.“
Skôr, než si to Ginny stihla uvedomiť, vybehla z miestnosti. Zarazene sa dívala na roztvorené dvere a so strachom čakala, či sa zdola neozve ďalšia hádka. Bolo ticho. Dlhú dobu sedela napäto na posteli a očakávala ďalšie hromy a blesky. Nič sa však nedialo. Napokon sa jej srdcová frekvencia upokojila a dych spomalil. Nepríde trest za to, že sa odvážila povedať svoj názor. Od nikoho. Stále však nechápala a neverila. Bolo to také zrejmé. Hermionino odmietanie priznania si problému bolo až alarmujúce. Klamala tak okato. Cítila z jej dychu závan alkoholu a napriek tomu jej do očí klamala.
——
Hermione sa uľavilo, keď dole nenašla ani jedného z tých dvoch idiotov. Nevedela kde sú a ani nemala chuť po tom pátrať. Ibaže by im mohla poriadne zakrútiť krkom. Už ju štvali. Neuveriteľne. V momente sa odletaxovala do riaditeľkinho krbu. Nenašla ju tam a aj tomu bola rada. Nemala teraz záujem o nikoho a nič. Len o svoju samotu. Musí sa upokojiť, dostať do formy. Aby mohla večer predstierať, že je všetko v poriadku.
——
„Aha, takže všetko nakoniec možno dopadlo dobre,“ vypustil Severus s pohľadom upretým na dvere vedúce do záhrady. Harry odvrátil pozornosť od okna a upriamil ju tým smerom. Stála v nich Ginny. Už prezlečená, s neistým výrazom. „Keby nie, zrejme by nevyšla z izby.“
„Zrejme sa bojí ísť ďalej von,“ dumal Harry a vstával. Nevedel, čo čakať. Ako dopadol rozhovor oboch dievčat. Ale Severus mal pravdu. Keby skončil katastrofálne, Ginny by zrejme ostala zavretá vo svojej izbe. „Asi nemá najšťastnejšie spomienky na pobyt v záhrade. Tie alarmové kúzla.“
„Áno, spomínal si ich,“ pritakal Severus. Pomalými krokmi sa blížili k Ginny, ktorá ale upierala pohľad len na Harryho. „Asi dostala ranu vždy, keď sa dostala tam, kam Millsovci nechceli. Držím ti palce, Potter.“
„Áno, ďakujem,“ viac nekomentovali. Dostali sa až k Ginny.
„Ja sa rozlúčim,“ povedal Severus pokojným tónom. „Musím sa vrátiť na Rokfort. Potter, tú masť užívaj. Prídem ťa skontrolovať,“ zaškľabil sa naňho. „Slečna Weasleyová,“ jemne ju oslovil. Mrkajúc preniesla pohľad naňho. „Aj keď sa mi to ťažko priznáva, ale dôverujem Potterovmu úsudku. Akoby nie, všetko vie odo mňa,“ mierne sa zaškľabil. Dosiahol však len toho, že sa naňho neprestala dívať. Bez najmenšej reakcie. Čo ho však potešilo, alebo teda nie potešilo, ale upokojilo, bolo to, že na nej nebadal ten bezmedzný strach, ako na počiatku. „Ak by boli nutné akékoľvek elixíry, Potter mi o tom povie. Ak by bolo potrebné dôkladné vyšetrenie dúfam, že mi budete natoľko dôverovať, aby ste mi dovolili ich vykonať bez strachu. Držím vám palce,“ opatrne k nej natiahol ruku.
Pamätala na dobu, kedy mávala z profesora Snapea strach. Ten sa možno neskôr premenil len na čistý rešpekt, ale stále to bol ten Snape, ktorého bolo neradno si pohnevať. A že od neho dostala dosť trestov. Keď ho videla pred pár dňami prvýkrát, mala strach. Ale jej mozog bol vtedy taký unavený a telo také zničené, že si to uvedomovala len sťažka. Jeho výraz sa za tie roky zmenil. Stále to bol Snape, na ktorého tvári nebolo možné badať najmenšiu reakciu, ale už zďaleka nebol taký tvrdý a nekompromisný. A počula, ako sa o nej vyjadroval. Aj teraz. Cítila záujem a nefalšovanú starosť. Pomohol jej v prvých dňoch. Nie, určite to nie je pretvárka. Dúfala v to. Harry mu verí. Určite sa jej nechce zapáčiť preto, aby mal v budúcnosti cestu k tomu, aby jej ublížil. To by Harry nedovolil. Nemusí mu dôverovať, ale môže ho aspoň rešpektovať.
„Ďakujem,“ hlesla takmer nečujne a prijala jeho ruku. Bola až nečakane teplá. Žiaden chlad a ľadovosť, ktoré mala automaticky spojené s profesorom elixírov. Snape jej ju jemne stisol a potom s miernym úsmevom odišiel. Prekvapene zamrkala.
„Je to v poriadku, je to priateľ,“ ubezpečoval ju Harry. „Jediný, ktorého mám.“
„Je zvláštne počuť práve od teba, že Snape je priateľ,“ zamyslene skonštatovala. Potešilo ho to. Jej myšlienky sa zjavne upreli na niečo nové.
„Pomohol mi. Vlastne sme si pomáhali osem rokov a tá nenávisť sa postupne zmenila na sprvu síce nútené, ale neskôr celkom pevné, hm, priateľstvo.“
„Porozprávaš mi o tom?“ pozrela naňho. Nechcel o tom hovoriť. Musel by začať niekde na začiatku a všetko to bolo…
„Neskôr, niekedy. Určite áno.“
„Dobre,“ okamžite súhlasila. Z jeho výrazu pochopila, že na to nechce spomínať. Nie hneď.
„Teraz by sme mohli ísť do záhrady, ak chceš,“ navrhol miesto toho. Nervózne tekala očami po rozsiahlom priestranstve pred sebou. „Dôveruj mi,“ šepol a ponúkol jej svoju ruku. Takmer okamžite ju prijala a cítila ten zvláštny pocit bezpečia, ktorý sa okamžite rozprúdil jej telom. „Nič ti tu nehrozí. Skutočne. Len sa poprechádzame a ty sa nadýchaš čerstvého vzduchu. Dobre?“
Verila mu. Až ju to samú prekvapovalo. Nevedela prečo, ale pocit dôvery bol silnejší než strach. Úspešne ho prerážal a víťazil. Prikývla a popri jeho boku vyšla von z dverí. Prvé kroky spravila opatrne a ostražito. Prispôsoboval sa jej. Pomaly kráčali po chodníčku až k altánku, kde pred malou chvíľou sedel so Snapeom. Pokračovali však ďalej. Pochopila, že tu skutočne nehrozí žiaden elektrický šok, ani nič podobné, čo by jej bránilo pokračovať v ceste. Do jej duše sa vkrádala radosť z toho, že môže na tvári cítiť slnečné lúče. Že môže vnímať, ako sa jemný vánok hrá s jej vlasmi. Cítila teplo a vôňu kvetov a zelene. Harry vytiahol prútik a z ničoho vyčaroval deku.
„Sadneme si na chvíľu?“ spýtal sa. Prikývla. Chcela si užiť tento nejasný pocit slobody ešte dlhšie. Nebola síce väzeň, ale pochybovala, že by sa sama odvážila prekročiť prah tohto domu, záhrady… bezpečia, ktoré jej poskytoval Harry. Jeho ruku nepúšťala. Bála sa, že by prišla o ten hrejivý pocit. Ale bude sa musieť naučiť existovať aj bez neho. Niekedy. určite.
„Je tu krásne.“
„Áno, to je,“ Harrymu toto prehlásenie prišlo ako doteraz najodvážnejšie. Nechcel to narúšať. Aspoň pre túto chvíľu určite. I tak sa mu na jazyk drali zvedavé otázky týkajúce sa Hermiony. Bezmyšlienkovite siahol na ich spojené dlane a začal ju druhou rukou hladiť. Prekvapene naňho pozrela. Nevšimol si toho. „Je tu pokoj,“ zdvihol hlavu a zbadal jej výraz. „Neprekáža ti to?“ prestal ju hladiť a takmer vydesene zamrkal. Nechcel nič pokaziť. Len s úsmevom zavrtela hlavou a zadívala sa do diaľky. S úľavou pokračoval, o niečo dôvernejšie. „Okolo nás sú ďalšie domy a záhrady, ale všetko som začaroval tak, aby nás nevideli a aby sme nevideli ani my ich. Nikto nemá o tomto dome tušenie a my sa nemusíme zaoberať okolím,“ vysvetľoval. „Je tu miesto aj na primiestňovanie a odmiestňovanie, ale kto tu nebol, nemôže o tom vedieť. A nevie o tom ani Minerva. Severus áno, ale nebude to používať,“ pokračoval. „To pre prípad, že by sme chceli ísť niekde inde. Inam, než do Rokfortu, niekedy, v budúcnosti. Zatiaľ som to použil len párkrát, nemám chuť niekam chodiť,“ prestal ju hladiť, miesto toho vzal čo najostražitejšie aj jej druhú ruku do dlane. Pozrela mu do tváre. „Hovorím to všetko preto, aby som ťa ubezpečil, že tu ti nehrozí žiadne, ani to najmenšie nebezpečenstvo.“ Srdce mu divo búchalo. Zbytočne.
„Verím ti,“ hlesla a bola o tom presvedčená.
——
Bola úplne pokojná. Skutočne. Nejaká stupídna večera na počesť nového učiteľského zboru ju nemohla rozhádzať. Budú to len jej kolegovia, ktorí nevedia nič o jej minulosti a o jej trápeniach. Teda až na Minervu a Snapea. Ale toho dokáže ignorovať. Bez problémov.
Rozhodne vkročila do Veľkej siene. Niekoľkých už predtým videla, ale po mene nepoznala nikoho. Minerva k nej okamžite pristúpila a začala ju zoznamovať s prítomnými.
„Predstavujem vám Hermionu Grangerovú, novú profesorku transfigurácie. Bola to jedna z najnadanejších študentiek, aké som kedy mala česť učiť,“ s úsmevom prehlásila. Hermiona cítila, ako jej do tváre vystupuje červeň. Aj keď to bola možno pravda, počuť ju takto verejne, pred úplne cudzími ľuďmi, bolo veľmi zvláštne.
„Teší ma,“ usmial sa na ňu mladý muž. „Volám sa Robert Berelson a som novým učiteľom Starostlivosti o čarovné tvory.“
Hermiona si ho v rýchlosti premerala. Usmiala sa. Bol pekný a aj dobre stavaný. Jej neistota sa pomaly strácala. Toto ovládala dokonale.
„Aj ja som mal tú česť učiť slečnu Grangerovú,“ flegmaticky natiahol Snape. „A dovolil by som si mierne nesúhlasiť s Minervou…“