POPIS: Jednorázovka napísaná pri príležitosti sviatku zamilovaných. Tiež sú v nej použité rodinné väzby zo Strely a tiež bola písaná v dobe, keby určité postavy v Strele žili. Harry Potter vyhral vojnu a stal sa aurorom. Jeho život však nie je najjednoduchším a on sa s ním rozhodne niečo spraviť práve na Valentína…
ŽÁNER: romantika
OBDOBIE: po vojne v Strele
PÁR: Harry Potter/Ginny Weasleyová
RATING: 12+
———–
Človek nepotrebuje veľa k tomu, aby sa so svojou situáciu zmieril a nepokúšal sa spraviť nič, čím by si zdanlivo ťažké postavenie uľahčil, či hľadal nejakú prístupnejšiu cestičku, aby sa vyhol zbytočným strastiam a problémom. Ako náhle si človek povie, nedá sa nič robiť, už to raz tak je, je stratený. Stratený a uzamknutý vo svojej utkvelej predstave, že sa jeho život nachádza v slepej ulici, z ktorej nevedie cesta vpred, ale núti ho vracať sa nazad.
Nik by nepovedal, že sa Harry Potter nachádza nad priepasťou vlastného života. Vedel to len on sám, cítil to a snažil sa vymyslieť spôsob, ako nezostať stáť na konci tej slepej ulice, ani cúvať. Chcel prísť na spôsob, ako prebúrať tú nezlomnú stenu a pokračovať lepším životom. Šťastnejším. Nebál sa prekážok, nikdy pred nimi nespätkoval a to sa popasoval už s kdečím. Možným aj nepredstaviteľným. Ale teraz, päť rokov po odstránení Voldemorta, nepoznal riešenie. Nie také, ktoré by vyhovovalo všetkým zúčastneným.
Nemal zlý život, každý vravel, že je šťastný. Mal krásnu priateľku, kopu priateľov a známych, rodinu. Budoval si kariéru, mal dom, netrápil ho nedostatok ničoho. Slávu ignoroval a vážil si to, čo mu dávali z úprimných sŕdc. Ale spokojný nebol. Nebol šťastný. Cítil to, vedel, že sa plantá na mieste, bez možnosti napredovania. Rozhodne sa nenachádzal na konci cesty, kedy si človek povie, že má všetkého nadostač a môže byť pokojným. Má, ale nemá.
Jeho kariéra aurora, na ktorú bol nesmierne hrdý, ho obrala o každú voľnú chvíľu. Po zložení MLOK-ov pracoval rok ako profesor OPČM na Rokforte, po páde Voldemorta sa dal na to, čo chcel z celého srdca. Stať sa aurorom. Mal pokoj a mohol sa tomu venovať naplno. Dostal príležitosť splniť si svoj sen a on sa mu plne odovzdal. Tri roky tvrdého aurorského výcviku, rok stáže v zahraničí a teraz… teraz by sa zdalo, že má hotovo. Mal vlastnú kanceláriu, viedol skupinku vyšetrovateľov, stal sa najmladším vedúcim aurorom a bol opäť hrdý. Myslel si, že bude mať čas. Aby sa konečne usadil a mohol si nájsť čas na to, čo mu celý život chýbalo. Aby žil.
Omyl. Ani po páde Voldemorta nebolo pokojne a bezpečne. Aurorské oddelenie sa nachádzalo v troskách, väčšina mladých aurorov stála za figu a aj keď v Anglicku bol mier, inde vo svete stále úradovali zlé a temné moci, obdoby smrťožrútov, ktoré sa pokúšali odstrániť. Vďaka medzinárodnému zákonu o spolupráci. Ministerstvo vracalo to, čo jej bolo počas vojny požičané. Ale toto už nebola jeho starosť. Nevadilo mu pomáhať v zahraničí, nevadili mu akcie uskutočňované na cudzom území, lákalo ho dobrodružstvo a napätie, ale nie na úkor tých, ktorých miluje a tiež na úkor vlastného života. Predpokladal podobný vývoj, ale dúfal, že bude občas aj doma. V rodičovskom dome, ktorý váhavo označoval svojím domovom. Bol v ňom však zriedkavo a prekážalo mu to. Rovnako ako sovia pošta, ktorou bol v spojení s blízkymi. A s Ginny.
Boli spolu ojedinele a obom im to vadilo. Ten rok, ktorý strávil na Rokforte ako profesor a učil aj ju, sa však niesol v znamení stáleho cestovania. Profesorom bol vlastne len preto, aby bol na Rokforte, na Základni a dohliadal na budovanie armády. Aj tak ho však bežne zaskakoval buď strýko alebo Hermiona. Potom študoval za aurora a ona za liečiteľku. Mysleli si, že budú spolu cez víkendy. Tých však bolo čoraz menej. Čím bol jeho výcvik náročnejší, tým menej príležitostí sa im naskytlo. Tak to nechali na sviatky. Do roka je však veľmi málo sviatkov a ani na prázdniny sa spoliehať nemohli, pretože sa zamestnala ako dobrovoľníčka u Munga, aby si privyrobila na štúdium. Odmietla jeho peniaze. Keď bol na stáži v zahraničí, ona si dorábala liečiteľskú školu. A potom sa vrátil, naivne dúfajúc, že sa usadia. Nasťahovali sa spolu do jeho rodičovského domu. Hermiona a Draco, ktorý sa medzitým zobrali, tam chvíľu bývali tiež. A s nimi Dobby. Napokon sa zamestnal u Harryho Pottera. Ginny potrebovala dvojročnú prax, aby mohla pomýšľať na záverečné skúšky. Preto sa jej život, rovnako ako životy Nevilla a Luny, zameriaval len na nepretržité služby v nemocnici, na nočné a víkendy. Mohlo sa zdať, že ak toto všetko prekonajú, keď sa popasujú s nedostatkom času, ktorý si môžu navzájom venovať, všetko bude v poriadku. Ale bolo to len zdanie. Nepokoje v južnej Ázii a vzbury čarodejníkov v Strednej Amerike naznačovali, že Harry si Anglicka veľmi neužije. A neužije si ani svojej Ginn.
Stál v okne svojej kancelárie a zachmúrene pozeral na vyčarované počasie pred sebou, kopírujúce dianie v tom ozajstnom svete. Snežilo, už opäť. Pred malou chvíľou mu prišlo písomné upozornenie, že sa má chystať na ďalšiu služobnú cestu. Ako inak. Pergamen ležal na stole a vedľa neho bol položený ďalší pergamen, ktorý mu priniesol čierny výr ešte ráno, keď bol doma. Sám. Pretože Ginn sa znova ponáhľala do služby.
Premýšľal nad pergamenom z rána, premýšľal nad svojím životom. Váhal, či sa zachovať sebecky, alebo sa naďalej trhať pre celý svet. Chcel svoj sen zameniť za svoj život a svoje šťastie. Chcel spraviť definitívnu bodku za tým Harrym, ktorý zachraňuje všetkých a všetko len preto, že to považuje za správne. Vlastne by v tom pokračoval, aj keď nie priamo. Premýšľal nad sebou a nad Ginny. Nad nimi oboma. Keby prišiel domov a povedal by niečo v znení… zlato, zajtra idem do Thajska a vrátim sa neviem kedy… nehovorila by nič. Len by sa jej oči zvláštne a smutne zastreli, od sklamania a od únavy. Miloval ju za to. Čakala naňho celý život a neváhala v tom pokračovať. Ale on to už nechcel. Potom by sa zrejme osprchovala a zmorene by padla do postele. Možno by ráno stihli aj milovanie, než by odchádzal. Takýto život už nechcel. Stále však váhal. So zaťatými päsťami schmatol zo stola pergamen od čierneho výra, správu o služobnej ceste si nevšímal a vybral sa za vedúcim oddelenia aurorov.
„Tonksová, potrebujem dovolenku,“ vypálil na svoju priateľku hneď po pozdrave. Prekvapene naňho pozrela a hlavou ukázala, aby sa posadil. Nemienil to spraviť, len podráždene pochodoval popred jej stôl.
„Čo keby si sa najprv posadil?“ zamračila sa. Na moment zastavil, ale potom rázne zavrtel hlavou. „Fajn, ako chceš,“ okomentovala. Nehneval sa už tak často, ale keď začal, stálo to za to. „Nebudem sa ťa pýtať na dôvody… len sa opýtam, či to považuješ za najrozumnejšie práve v tejto dobe.“
„Nie,“ odvetil úprimne. „Je mi jasné, že situácia v zahraničí je stále kritická, ale obávam sa, že nikdy neprestane byť kritickou, čo ma vedie k záverom, že tú dovolenku, na ktorú mám mimochodom nárok, si nebudem môcť vybrať nikdy,“ prskol a posadil sa.
„Tú diplomaciu na tebe neznášam,“ vrkla mu naspäť. Povzdychla si. „Zrejme máš pravdu s tým, že sa emócie vo svete neupokoja. Ale musíš uznať, že naše oddelenie je zdecimované a my musíme byť pripravení poskytnúť im to málo, čo máme.“
„Uhm, jasne… v tom prípade mňa, Malfoya, Billa a naše skupinky. Toho skutočne nie je veľa. Neviem ako oni, ale ja toho mám plné zuby a teraz potrebujem pár dní vypnúť. Ak nie,“ zmĺkol a opatrne na ňu pozrel. Po vojne, v ktorej zomrel Dalton a po návrate z materskej, sa stala vedúcou aurorského oddelenia, spolupráca s Rádom sa tým pádom ešte zintenzívnila. Mal ju rád, chcel jej pomôcť, nikdy mu nezišlo na um nejakým spôsobom jej hádzať pod nohy polená, ale v momentálnej situácii a hlavne jeho duševnom rozpoložení, si nemohol vybrať.
„Ak nie, tak čo?“ podozrievavo pokukovala. Povzdychol si.
„Nebudem ti klamať. Uvažujem o tom, že dám výpoveď,“ povedal na rovinu a oči zabodol do zeme. Cítil, že ju zrádza.
„Výpoveď?“ nechápavo zvraštila obočie. Kývnutím prikývol. „Harry, toto bol tvoj sen. Chápem, že je toho veľa… snažím sa vyjednávať s ministrom a nepotrvá to dlho,“ stíchla, pretože po nej hodil neveriaci pohľad. „Dobre… bude to trvať dlho,“ vyslovila to, čo vedeli všetci. „Ale vždy ťa to lákalo.“
„Ja viem. Bol to môj sen odvtedy, čo som sa od Moodyho dozvedel, že nejakí aurori sú. Ale ja som sa už vo svojom živote nabojoval dosť, až príliš a cítim, že ma to prestáva lákať.“
„Potrebuješ čas na premyslenie? Alebo si už rozhodnutý? Potrebujem to vedieť, aby som vedela povedať ministrovi, na čom sme. A aby som preorganizovala jednotky.“
„Váham. Potrebujem tak týždeň. Ale aj tak… radšej už začni rozmýšľať nad niekým, kto to prevezme za mňa.“
„V poriadku,“ okomentovala sklamane. Pozrel na ňu, videl na nej, že jej práve pridelil starosti na viac.
„Tonksová…“
„Nič nehovor… chápem ťa,“ pousmiala sa. „Remus to predpovedal už dávnejšie. Vedel, že tej vojny si si užil za nás za všetkých a že raz k tomuto príde. Upozorňoval ma na to. A vlastne som aj rada. Sebastian bude mať svojho krstného pri sebe.“
„Nehneváš sa na mňa?“
„Neskáčem od radosti, keď to chceš vedieť. Ale o mňa si starosti nerob,“ tentoraz bol jej úsmev presvedčivejší. „Čo budeš vlastne robiť?“
„Neviem. Ešte som sa ani nerozhodol, či určite odídem. Uvidím.“
——
„Ahoj, Neville,“ pozdravil mladíka v bielom plášti, ktorý sa naňho pousmial. Práve balansoval s podnosom kdejakých mastičiek a elixírov. „Nevieš, kde by som našiel svoju nádhernú priateľku?“
„Ahoj, že sa aj ukážeš,“ mierne vyčítavo ho privítal. „Neviem… mala by byť niekde vzadu,“ hlavou naznačil smer do chodby plnej dverí. „Čo ťa sem privádza? Prišiel si pozrieť úbohých praktikantov, ktorí tu muklujú po nociach?“ zaškľabil sa. Zrejme mu služba nekončila a vzápätí sa zatváril zničene.
„Dnes som si prišiel vyzdvihnúť a odviesť len jednu praktikantku. Vy, ostatní, budete musieť počkať,“ nevinne sa pousmial.
„Samozrejme, ako inak. Aj by som ti veril, keby si to nesľuboval už štyri roky.“
„Neville… ja…“
„Jasne,“ ceriac ho prerušil. „Ginny je niekde tam… ale dovnútra nechoď. Vieš, ako to chodí,“ kývol na pozdrav a vydal sa opačným smerom. Nevedel síce, ako presne to chodí, len niečo tušil. Mala by končiť a on bol odhodlaný zobrať ju na večeru. Doma Dobbymu nakázal prichystať všetko potrebné, čo mu len napadlo, až sa divil, akú má zrazu fantáziu a potom dal škriatkovi voľno. Na dva dni. Vedel, že má teraz voľno a bol Valentín. Snáď mu nákupy a jedno vyzdvihnutie prekvapenia, pomôžu v jeho rozhodnutí. Stále váhal, avšak uvedomenie si tej maličkosti, že kým by mala ona dva dni voľno, on by sa motal niekde po Thajsku, ho nahlo opäť jedným smerom.
Našiel ju v jednej z miestností. Cez sklený priezor videl, ako sa rozpráva s niekým ležiacim na lôžku. Zrejme mu niečo vysvetľovala, s úsmevom a trpezlivo. Ryšavé vlasy mala zviazané do chvosta a siahali jej pod lopatky, automatickým pohybom ruky si zasunula večne neposlušný pramienok vlasov za ucho. Už mala padla, ale ona sa neponáhľala, chcela dotyčnému odpovedať na všetky zvedavé otázky, nemysliac na čas. Aj ona mala slabosť rozdávať sa pre svet. Bol na ňu hrdý, znova si uvedomil svoje neuveriteľné šťastie, s ktorým hazardoval. Nechtiac, samozrejme. Aj keď mu nič nehovorila, ani ničím nenaznačila, že ju trápi ich prazvláštny vzťah, muselo ju to mrzieť a bolieť. Netušil, dokedy jej vydrží to večné vyčkávanie naňho. Zdalo sa, že navždy. Cítil aj tichý protest v jej rodine a taktiež medzi ich priateľmi. Nikto nič nevravel a ani nemusel. Videl ten odsudzujúci pohľad pani Weasleyovej, keď sa počas Vianoc tráviacich v Brlohu zjavila v krbe hlava Tonksovej pobočníka so žiadosťou, aby sa okamžite hlásil na misiu. Bezodkladne. A on šiel. Všetci by boli radi, keby sa konečne usadil, ale usadil v tom pravom slova zmysle. Všetkým však bolo jasné aj to, že k tomu nemusí tak skoro prísť.
Cítila, že sa na ňu niekto uprene díva a pootočila hlavu. Dosť zjavné prekvapenie sa zmenilo na nechápanie a až potom sa jej oči rozžiarili a tvár rozjasnil úsmev. Tak nádherný, až mu vynechalo srdce jeden úder. Nechápal, ako sa aj po toľkých rokoch jeho duša rozochveje, keď sa naňho usmeje takýmto spôsobom. Opätoval jej úsmev a kývol hlavou. Netrvalo dlho a rozlúčila sa s pacientom.
„Harry, čo…“ Nenechal ju dohovoriť. Jednou rukou ju objal okolo pása a druhou jej prešiel po tvári. Prisal sa na jej pery smädne, ako zblúdenec v púšti. Lačno, ako vyhladované zviera. Netrpezlivo, ako neposedné dieťa. Žiadna nežnosť, len túžba a vášeň.
„Ahoj,“ hlesol, keď po chvíli oddialil svoje pery od tých jej. Pomaly otvárala oči, stále sa spamätávajúc z jeho náhleho, ale vôbec nie nepríjemného vpádu. Nepúšťal zovretie a stále ju hladil.
„Ahoj,“ nežne sa pousmiala, ale očami ostražito skontrolovala okolie. Dvaja pracovníci nemocnice, ktorí práve prechádzali, obdivne a s úškrnmi pískli. Začervenala sa. „Tu by si nemusel byť taký… prítulný. Ja tu pracujem.“
„Ale musel,“ protirečil. „A čo keď tu pracuješ? Aspoň každý pochopí, že máš priateľa, ktorý je odhodlaný za teba bojovať,“ nadhodil mierne výstražne a naoko vážne.
„To už každý vie. Priateľka Harryho Pottera sa v spoločnosti neutají, ani keby si ako chcel,“ zaškľabila sa. „Našťastie po mne nechcú autogramy. Ale ešte si mi neodpovedal. Čo tu robíš?“ nadvihla obočie.
„Ešte si sa ma nespýtala,“ pousmial sa.
„Bolo to v pláne, keby si ma neprerušil,“ zamračila sa.
„Viem.“ Pobozkal ju na čelo a zasmial sa, keď sa v rýchlosti poobzerala. „Len tak… Chcel by som ťa zobrať na večeru. To snáď nie je zakázané,“ povytiahol obočie.
„Nie je, ale je to podozrivé,“ zamračila sa. „Keď vezmem do úvahy, že skôr, ako o deviatej, desiatej sa z práce nevraciaš.“
„Asi hej, ale dnes som spravil výnimku,“ natiahol. Vedel, že jej to bude neskutočne vŕtať v hlave a bude z toho vyvádzať ktovieaké závery a on jej nechcel dopredu povedať, o čo konkrétne ide. Nie, kým sa nerozhodne. „A zajtra je Valentín.“
„Aha, tiež som si všimla,“ prikývla. „Ale ja tu nemám nič na rozumné na seba. Nerátala som s tým a…“
„To je jedno, ty si nádherná v hocičom,“ okamžite ju prerušil. „Ani ja nemám nič výnimočné na sebe. Pôjdeme sa normálne najesť. To výnimočné nás čaká doma,“ dodal s významným úškrnom.
„Čo si naplánoval?“ vyzvedala.
„Nechaj sa prekvapiť,“ zaškľabil sa. „A tam nebude záležať na tom, čo máš oblečené, skôr by som povedal, že šaty budú zavadzať.“
„Harry,“ zahihňala sa. „Myslela som…“
„Pst, už nemysli,“ pritiahol si ju k sebe a šepkal jej do ucha. „Pôjdeš so mnou na tú večeru? Keď áno, tak sa bež prezliecť, ja počkám, ale rýchlo, nechce sa mi tu byť dlho. Rozprávať sa môžeme aj potom.“
„Tak rýchlo to zase nebude.“ Jeho teplý dych na uchu ju neuveriteľne vzrušoval. „Potrebujem sa osprchovať a…“
„Dobre. Sprav čo musíš. Pôjdem za Nevillom a zájdeme… ja neviem, trebárs do bufetu na kávu. Aj tak stále vŕta, že sa nezastavím.“
„A má pravdu,“ pozrela mu do očí.
„Áno, má,“ prevrátil tie svoje. „Ideš?“ hlesol nevinne. Len sa pousmiala a v rýchlosti ho pobozkala na pery. Díval sa, ako zmizla v chodbe vedúcej do izieb zamestnancov a potom sa otočil pohľadať svojho spolužiaka. Našiel ho vychádzať z nejakej miestnosti, už bez podnosu a potešilo ho, že uvidel aj svoju kamarátku. Oboch ich pozval na kávu, mali čas, tak pozvanie prijali. Dozvedel sa, že s Nevillovými rodičmi žiadne zmeny nenastali a aj keď to predpokladal, aspoň ho povzbudil. Neville sa skutočne zameriaval na nájdenie spôsobu, ako im pomôcť a celé svoje štúdium venoval práve tejto oblasti. Preto čo najviac praxoval na výskumnom oddelení, kým Luna vôbec netušila, ktorej oblasti sa chce napokon venovať. Harry si mlčky pomyslel, že by mohla pokojne „liečiť“ pacientov šokovými terapiami. Jej názory sa od školy vôbec nezmenili. Vôbec ho neprekvapilo, keď sa mu zverili o tom, že uvažujú nad svadbou. Chcú počkať, kým si nespravia záverečné skúšky a potom by sa chceli vziať. Rovnako, ako takmer všetci ich spolužiaci. Toto všetko vedel. Hoci sa takmer s nikým z nich nestýkal, mal od Ginny informácie o aktivitách ostatných študentov, ktorí prežili. Svet okolo neho šiel ďalej, postupoval a nezastavil sa na mŕtvom bode tak, ako si to myslel o tom svojom živote.
„… a preto dúfame, že sa našej svadby zúčastníš…“ pokračovala Luna v svojom prejave, ktorý, ako si uvedomil, prestal niekde v polovičke počúvať. „… keď už si odignoroval svadby Seamusa s Parvati a aj Colinovu…“ mračila sa naňho.
„Jasne, že by som sa vašej svadby zúčastnil,“ okomentoval mierne urazene. Nemal sa však na čo urážať. Za štyri roky dostal niekoľko pozvaní na svadby, ale bol len na svadbe Hermiony a Draca, Cornera a Čcho a odrážača Roberta. Počas všetkých ostatných bol na nejakej akcii, úplne mimo a nemohol prísť. Alebo možno len nemal snahu pokúšať sa o to. A Ginny bez neho nešla.
„Tak to nás neuveriteľne potešilo.“
Našťastie sa objavila Ginny, tak bol ušetrený ďalších výčitiek. Okamžite ju chytil za ruku, vyhľadával aj najmenší kontakt, jednoducho sa jej musel dotýkať. Vždy, keď to bolo možné. Aj keby šlo len o letmý dotyk ich ramien alebo kolien. Potreboval ju cítiť a vnímať. Netrpezlivo sa lúčil s priateľmi, ktorí ich volali ešte na jednu kávu. Chcel sa odtiaľ dostať čo najrýchlejšie. Nielen preto, aby s ňou mohol byť sám, ale aj preto, že mal nemocníc plné zuby a neznášal ich. Vo výťahu bojoval s túžbou okamžite sa premiestniť k nim domov.
„Kam pôjdeme?“ mrkla naňho, keď sa vybrali za roh nemocnice, aby sa mohli nepozorovane premiestniť.
„Do jednej obyčajnej muklovskej reštaurácie… tam budeme aspoň nenápadní,“ vysvetlil. Objímajúc sa s ňou premiestnil na kraj Londýna. Vedel, že neznáša všetko, čo len trocha smrdelo snobizmom. Dávala prednosť obyčajným a jednoduchým veciam. A on vlastne tiež. Nikdy nezneužíval toho, že mal dostatok peňazí, nešpekuloval a nemíňal na zbytočnosti.
„Je to tu pekné,“ zhodnotila, keď si vyzliekli kabáty a usadili sa do jedného z voľných, oddelených boxov. Nebol to žiaden nóbl podnik a jemu to vyhovovalo. Niekoľkokrát sem zašiel s kolegami na obed a pozdávalo sa mu to tu.
„Uhm, muklovia to s tým Valentínom príliš nepreháňajú,“ šepol a prisunul sa k nej. Že sa zajtra bude niečo diať vyjadrovali len ruže vo vázach so zapichnutými srdiečkami. Ani náznak niečoho prehnaného, ako tomu bývalo v Rokville.
„Takže…“ spustila, keď si objednali jedlo. „Čo sa za týmto pozvaním skrýva?“
„Nič,“ mykol plecami. „Je to len večera. Dávno sme nikde neboli a keď je zajtra ten Valentín…“
„Harry, trocha ťa už poznám,“ zamračila sa a premýšľala. „Čo máš nové v práci?“ skúsila ísť na to z opačnej strany.
„To, čo vždy,“ odvetil a zobral do rúk pohár s vínom. „Štrngneme si?“ usmial sa na ňu. „Na nás… Milujem ťa,“ šepol, keď si odpili a jemne ju pobozkal na líce.
„Aj ja teba,“ pousmiala sa. „Prečo mám pocit, že mi niečo tajíš?“ skúsila znova.
„Tajím,“ napokon jej podozrenie odsúhlasil. „Zobral som si týždňovú dovolenku,“ povedal, akoby nič. Prekvapene naňho pozrela.
„Týždňovú dovolenku?“ neveriacky zvraštila obočie. S úsmevom prikývol a díval sa, ako jej to v hlave začalo šrotovať. Bolo to zjavné a zrejmé. Nechal ju v tom. „Neviem síce, prečo a mám pocit, že ty mi to ani nepovieš,“ opäť sa naňho zadívala. „Myslím, že by sa to dalo zariadiť,“ premýšľala nahlas. Tentoraz to bol on, kto prekvapene vyvalil oči. „Dva dni mám voľno… potom mám štyridsaťosmičku, ale mohol by ju zobrať Justin… myslím. Uhm, šlo by to. Potom síce asi z nemocnice nevyleziem, ale bude to stáť za to.“
„O čom hovoríš?“ pýtal sa nechápavo.
„Že by som chcela byť ten týždeň doma,“ vysvetlila. „Takúto príležitosť si jednoducho nemôžem nechať ujsť. Potom zase odídeš a objavíš sa ktovie kedy.“
„Ginn,“ prerušil ju so smiechom. „Nemusíš si meniť služby. Už teraz to máš na husto, nechcem si ani predstaviť, čo by bolo potom.“
„Ale keď budeš doma, teda dúfam, že sa nevyskytne nič mimoriadne, tak…“
„Zlato,“ položil jej prst na ústa. „Nerob si s tým starosti,“ šepol nežne. Díval sa jej do očí a videl v nich lásku. Neuveriteľnú túžbu byť s ním, v každom možnom momente a on si vyčítal, že tých spoločných chvíľ bolo málo. Veľmi málo. „Teraz to neriešme, bude na to dosť času zajtra. Dobre?“ Opatrne prikývla.
Priniesli im jedlo a oni sa s chuťou doň pustili. Spočiatku po sebe pokukovali, ona stále prekvapená jeho neočakávaným rozhodnutím a on premýšľajúc, či by skutočne nebolo lepšie začať odznova.
„Nehovorila si v poslednej dobe so Severusom?“ nadhodil v prostriedku večere.
„So Severusom?“ zdvihla prekvapený pohľad. „Nie. Prečo? Veď ho poznáš… má problémy stretnúť sa so Susan a svojím synovcom. So mnou sa nestýka okrem obedov u Blackovcov. A tých veľa nie je. Čo sa stalo? Ozval sa ti? Alebo ty jemu?“ uškrnula sa.
„Nič sa nestalo,“ zavrtel hlavou. „Len mi to tak napadlo, dávno som s ním nebol.“
„A nielen s ním,“ zhodnotila. Nepovedal na to nič, len mlčky súhlasil. „Jeho názor sa nezmenil. Stále si myslí, že na seba potrebuješ upútavať pozornosť svojou nenahraditeľnosťou,“ oznámila pokojne.
„Áno, viem. Možno by som mal za ním zájsť.“
„Určite… a rovno môžeš navštíviť aj Siriusa, Remusa, Hermionu a vlastne všetkých Weasleyovcov…“ prskla so smiechom. „Zrejme bude tá dovolenka zameraná na vyriešenie si všetkých spoločenských a zároveň zanedbaných aktivít.“
„Nebude, strávim ju s tebou. Minimálne nasledujúce dva dni mám v úmysle nespustiť ťa z očí. A potom sa uvidí.“
„Tak to budem rada,“ hlesla.
Ostatok večere viedli tiché, zamilované rozhovory. Zdržali sa len chvíľu, len preto, aby dopili víno. Videl na nej, že je unavená a videl aj to, že sa premáha, akoby neverila, že spolu skutočne strávia viac času, ako niekoľko hodín, v tom lepšom prípade viac, ako pár dní s prestávkami. Navrhla prechádzku, ale s tým nápadom nesúhlasil. Chcel byť doma čo najskôr, cítil to napätie, ktoré sa stupňovalo každým dotykom, objatím, či bozkom.
„Zlato, dovolil som si pripraviť ti relaxačný kúpeľ,“ oznámil diplomatickým tónom hneď, ako sa za nimi zavreli vchodové dvere. Pritiahol si ju do náručia a pobozkal ju. „Hovoril som, že šaty budú zbytočné.“ Vyzliekol kabát najprv sebe, potom aj jej. „Je zvláštny, u japonských čarodejníkov som natrafil na jeden elixír, ktorý mi odporučili… údajne má blahodarné účinky na unavené telo a dokáže ho posilniť.“ S úsmevom sa nechala priviesť až ku schodom na poschodie. „A ja som strašne odporne sebecký,“ šepol jej do ucha. „Chcem sa s tebou milovať,“ oznámil celkom zrejmú vec. „Tento zelený rolák je tá najmenej sexy vec pod slnkom,“ zafrflal na jej sveter. So smiechom si ho nechala vyzliecť. „Toto je oveľa lepšie,“ uškrnul sa na jej podprsenku. Zdvihol ju do náručia a vynášal na poschodie do rozsiahlej kúpeľne. V tmavej miestnosti ju opatrne položil na zem a švihal prútikom. Okamžite sa rozsvietili desiatky sviečok, vzduch presýtila mámivá vôňa a vo vani sa zjavila teplá, víriaca voda, z ktorej vychádzali zvláštne kúdoly pary. Nebolo to teplotou vody, ale pôsobením elixíru.
„Harry…“
„Pst, nerozprávaj,“ prerušil jej prekvapenie hneď na počiatku. „Buď potichu, vtedy elixír pôsobí účinnejšie. Môžem?“ opatrne ukázal na gombík nohavíc. Len naňho s úsmevom a očakávaním mrkla. Nechala sa vyzliekať, pomaly, kúsok po kúsku. Keď bola úplne nahá, podala mu ruku, aby ju priviedol k vani a ona sa vnorila do vody. Kľakol si vedľa a so záujmom ju pozoroval. V tvári so zavretými očami sa dalo jasne čítať, ako sa pozvoľna upokojuje, ako z nej odchádza napätie a únava, ako sa dostáva do pohody. Užívala si kombináciu omamných vôní, ktoré nezastierali myseľ, ale mali úplne opačný efekt. Cítil to na sebe, zrazu bol schopný vnímať všetko okolo seba oveľa intenzívnejšie. Vnoril ruku do vody, nielen preto, aby sa mohol dotýkať jej nahého tela, ale aj preto, aby si overil účinky tejto novinky. Mal pocit, akoby voda vysielala signáli do jeho svalov, ktoré zrazu brneli a uvoľňovali sa, aby náhle naberali silu.
„Poď ku mne,“ šepla, keď sa začal dotýkať jej pŕs. Otvorila oči a s nádejou sa naňho dívala, pozývajúc ho k sebe. Umlčal ju jemne položiac svoju voľnú dlaň na jej pery. Prihovoril sa jej myšlienkami.
Potichu, neruš to rozprávaním. Ešte som zďaleka neskončil. Ešte to má pokračovanie, ten proces sa musí dokončiť.
Významne sa pousmial a hladil ju. Jednou rukou vo vlasoch, druhou pod vodou láskal jej telo. Videl, že sa chce pýtať a vyzvedať, čo má v pláne. Ale mlčala. Z jej očí sršala túžba, tvár horela nedočkavosťou. Najradšej by sa naňho myšlienkami rozkričala, ale nikdy sa to poriadne nenaučila. A on to vedel. Musel ju nechať vo vode ešte niekoľko minút, ale ani on sa nedokázal dlho premáhať. Najmä, keď cítil pod rukou jej pevné, štíhle telo, ktoré dávno poznal naspamäť, ale stále v ňom nachádzal zaľúbenie. Pritiahol si jej tvár k sebe a aspoň ju bozkal. Jemne a zmyselne, krotiac jej dychtivosť. Pomaly a precítene, nedbajúc na jej netrpezlivosť. Ublížene naňho pozrela, len sa uškrnul a vstal. Zobral do rúk bielu osušku. Natiahol k nej ruku a pomohol jej vystúpiť z vane. Zabalil ju do osušky, ale ona sa natiahla za prútikom a jedným pohybom sa vysušila. Vyzývavo povytiahla obočie, musel sa zasmiať a schmatol ju do náručia.
Pomaly ju prenášal do spálne, nespúšťajúc pohľad z jej očí. Nahú a nádhernú, strapatú, ale roztomilú. Položil ju do ich veľkej postele a pretočil na brucho. Znova naňho spýtavo pozrela, ale on len zavrtel hlavou.
Zavri oči a nechaj to na mňa…
S povzdychom zaborila hlavu do vankúša a čakala. Vytiahol obyčajnú dózu, v ktorej sa nachádzal ďalší japonský výmysel. Chladivé a regeneračné želé. Odhrnul vlasy z jej chrbta a pustil sa do práce. Aspoň teoreticky ovládal techniku masáží a keď nič iné, aspoň bol pripravený vmasírovať želé na každý kúsok jej tela. Kľačal vedľa nej a sledoval kontrast jeho tmavých rúk s jej belostnou pokožkou. Jemnou a vláčnou na dotyk. Koža vpíjala gél ako savá huba, pokračoval celým chrbtom k zadku, stehnám a nohám. Občas sa z nej vydral slastný vzdych, občas zamrnčanie ako si užívala okamžité účinky masáže. Mierne jej hnietol svaly, pridal aj svoje pery, ktorými blúdil po celom chrbte. Jazykom mapoval jej suchú kožu, ktorá v zlomku sekundy absorbovala zázračné želé. Svojou tvárou hladil jej pokožku, voňavú a hebkú.
Pretočil ju na chrbát, chcel pokračovať aj na prednej strane toho dokonalého tela. Otvorila oči, chvíľu sa na seba dívali pohľadmi zvláštne zastrenými. Už sa nenamáhal gélom, dlaňami prechádzal po jej krku a smeroval k prsiam. Vzdychla a zdvihla ruky k jeho košeli. Už bolo načase, aby sa aj on zbavil zbytočných šiat. V okamžiku mal košeľu dole a bol prinútený na moment prerušiť dráždenie jej bradaviek.
O malú chvíľu už ležal na chrbte on a tentoraz to boli jej ruky, ktoré opatrne skúmali jeho telo. V okamžiku ho začali štekliť dlhé ryšavé vlasy, keď sa rozhodla preskúmať chuť jeho pokožky. Jeho napätie sa už dávnejšie nachádzalo na hranici únosnosti a bol vďačný, keď ho zbavila aj ostatného oblečenia. Pokračovala v dráždení, stále nižšie, jej ruky stískali pevné, svalnaté stehná. Zaklonil hlavu a slastne vzdychol, keď sa jej pozornosť obrátila na centrum jeho celého momentálneho bytia. Hrala sa s ním dlho a on si myslel, že sa zblázni. Potom sa naňho posadila, aby sa dokonale súmernými pohybmi dostali až na vrchol spoločnej extázy.
——
„Ahoj,“ ozval sa mu za chrbtom jej hlas na ďalší deň ráno. Rozhodol sa pripraviť raňajky, práve nalieval do šálok čerstvú kávu, keď k nej zdvihol pohľad. Bola zabalená v modrom župane, v rukách si niesla kyticu bielych ľalií, ktoré si našla na posteli. Nechal jej tam aj jej obľúbené cukrovinky.
„Dobré ráno,“ usmial sa na ňu. „Vidím, že si si našla pozdrav. Poď si sadnúť a najesť sa,“ vyzval ju. Podišla k nemu a vtisla mu na líce jemný bozk.
„Ďakujem. Za všetko,“ mrkla.
„Nie je za čo.“
„Aj ty máš u mňa pozdrav,“ nadvihla obočie. „A keď budeš celý deň sekať dobrotu, tak ti ho aj odovzdám,“ natiahla.
„Tak to si píš, že budem sekať dobrotu… som zvedavý. A začal som celkom zdarne, čo povieš? Raňajky sú vydarené.“
„Áno, palacinky sú tvojou špecialitou,“ zasmiala sa a keď vložila kyticu do vázy, s chuťou sa do nich pustila. Opatrne sa posadil vedľa nej a odpil si z kávy. „Čo sa deje?“ pozrela naňho, správne odhadnúc jeho váhanie. „Nebudeš jesť?“
„Už som sa najedol… keď som ich smažil,“ vysvetlil.
„Aha… Tak prečo si nervózny?“
„Ja nie som nervózny,“ protirečil. Pozrela naňho svojím typickým spôsobom. „Len nad niečím uvažujem,“ zareagoval.
„A nad čím?“ podozrievavo odsunula tanier. Vydýchol.
„Ja… som sa rozprával s Tonksovou. Zobral som si dovolenku preto, aby som porozmýšľal nad svojím ďalším životom a dospel k určitému rozhodnutiu,“ vysypal zo seba. Nespúšťala z neho pozorný pohľad. „Chcem odísť od aurorov, z ministerstva. Začal som váhať, či je toto to najsprávnejšie.“
„Harry, vždy to bol tvoj sen,“ nechápavo sa zamračila a povedala to, čo vedeli všetci.
„Ja viem, ale každý sa zo svojho sna prebudí,“ prikývol. „Už ma to nebaví. Nebaví ma to, že sa všetko deje na úkor teba, Siriusa a vlastne všetkých. So všetkými som tak málo a hlavne s tebou. Hnevá ma, že ťa tak zanedbávam.“
„To vieme všetci, ale dá sa to prežiť.“
„Nie, Ginn, nedá sa to už prežiť. Nesnaž sa klamať a presviedčať ma rečami, že ti to nevadí. A aj keby to bola pravda, tak to vadí mne. Ja som už svoj boj dávno dobojoval. Už nejestvuje moja vojna. Možno som chcel bojovať a brániť spravodlivosť, ale nie takýmto spôsobom. Stále budem fénix a keby niečo hrozilo priamo nám, tak sa bez váhania pridám. Ale nebudem to robiť na úkor tých, ktorých milujem. Už nechcem, aby si sa pre mňa obetovala a trpela, aby si donekonečna čakala len na pár chvíľ, kedy môžeš byť so mnou. Milujem ťa a chcem byť pri tebe… už navždy,“ hlesol s očami upretými do tej jej.
„No, áno,“ prikývla. „Nič by som si neželala viac, ale nemusíš kvôli tomu ničiť svoje sny…“
„Ty si môj sen,“ chytil jej ruky do svojej dlane a druhou siahol do vrecka. „Si môj život a ja chcem, aby sme mali spoločné sny, aby sme ich prežívali spolu. Aby sme snili spolu.“ Vybral chvejúcu ruku z vrecka a kľakol si pred ňu na jedno koleno. Jej oči sa rozšírili od prekvapenia a líca zalial mierny rumenec. „Slečna Weasleyová,“ hlas sa mu mierne zatriasol a pohľad horel obavami. „Chcem ťa požiadať o ruku, chcem, aby si sa stala mojou ženou,“ podával jej zamatovú škatuľku. „Ja viem, že nie som bohviečo, ale budem sa snažiť byť dobrým manželom… teda… ak ma neodmietneš,“ zakoktal sa. Dívala sa naňho prekvapene a zarazene. „Neodmietneš ma, že?“ takmer pípol.
„Harry,“ vydýchla, keď sa spamätala z prvotného šoku. Zviezla sa k nemu na zem, rovnako kľačala na zemi. „Neodmietnem,“ šepla a v očiach sa jej zaleskli slzy šťastia a radosti. „Samozrejme, že neodmietnem.“
„Vážne?“ s úľavou sa zasmial a strkal jej do rúk škatuľku. Opatrne si ju zobrala a otvorila. Blyšťal sa v nej zlatý prsteň so zeleným smaragdom. Zalapala po dychu.
„To si nemal.“
„Patril mojej matke,“ vysvetlil a vybral ho. Jemne jej chytil dlaň do ruky a navliekal jej prsteň na prst. Padol dokonale. „Zobral som ho, spolu so všetkými šperkmi a vedel som, že bude patriť tebe. Keď ťa požiadam o ruku. Chcem, aby si ho nosila.“
„Harry,“ šepla dojatím. „Milujem ťa.“
„Ja teba viac.“
Ich pery opatrne splynuli, odlišnejšie a zvláštnejšie ako kedykoľvek predtým. Dôvernejšie, úprimnejšie a intímnejšie. Oddane a s prísľubom večnej lásky. Ich ruky blúdili po tele toho druhého, ale nie náruživo a túžobne ako kedykoľvek predtým. Hladili sa s úctou a porozumením. Vediac, že ich čaká celý život, na ktorý sa vydajú spoločne. Kľačali pred sebou a objímali sa dlho, aby sa so smiechom zdvihli a posadili naspäť za stôl. Prisunul si však k nej stoličku a už opäť ju objímal.
„Vážne si to s tým aurorstvom nerozmyslíš?“
„Nie, už som sa rozhodol. Už včera, keď som ťa videl u toho pacienta. Chcem byť s tebou, čo najviac to pôjde.“
„Dobre teda,“ prikývla. Keď sa raz rozhodol, bolo zbytočné ho odhovárať. „A čo budeš teda robiť? Neverím, že by si chcel ostať sedieť doma na zadku.“
„Nie. Ešte na ministerstve zostanem. Na ministerstve, nie v teréne. Tonksová bude mať možnosť zohnať za mňa náhradu. Tri mesiace. Potom budem s tebou, aby si mala morálnu podporu pred skúškami. No a potom sa uvidí. Niečo sa už rysuje,“ významne sa zaškľabil. Spýtavo naňho pozrela očakávajúc bližšie vysvetlenie. „Takýto list… lepšie povedané s podobným znením… som už dostal trikrát,“ ukázal jej pergamen, ktorý mu priniesol čierny výr. Prečítala si ho a zasmiala sa.
„Takže tá dovolenka predsa len bude návštevná,“ prskla pobavene. „Tvoj strýko pozná skutočne milé spôsoby, ako vyjadriť svoje želanie,“ schuti sa zasmiali. V momente zvážneli a pozreli na seba. Nebolo treba reči, ich oči hovorili za nich. Mrkla a on sa zaceril. Ruka v ruke sa vybrali do spálne zanechajúc na stole pergamen s textom…
Potter,
prestaň byť tak neznesiteľne tvrdohlavý a tupý. Toto je moja tretia a zároveň posledná ponuka. Ak ju odmietneš, neukazuj sa mi na oči. Nájdem si iného somára, ktorý ju prijme. Takže ťa čakám, aby sme sa dohodli na podmienkach tvojho profesorstva. Začínaš od septembra a to miesto profesora Obrany proti čiernej mágii ti s nesmiernou radosťou predám. Predsa to nie je zábavnejšie, ako funkcia riaditeľa Rokfortu, že?
Nie, že by moje srdce za tebou plakalo, ale v celom Anglicku nie je žiadneho kreténa, ktorý by to miesto prijal. V tom prípade si ty posledná možnosť. Údes.
A ak si myslíš, že to tvoje aurorstvo a pobehovanie po svete je niečo duchaplné, tak ti prezradím novinku. Si obyčajný ministrom nastrčený šašo, ktorého stavia do prvej línie a ktorý sa nechá hlúpo do tejto hry zaťahovať, dobrovoľne a takmer zadarmo. Stojí ti to za to? Nevravím, že profesorský plat je niečo extra, ale zase budeš mať nablízku mňa a to stojí za všetky peniaze sveta, nie.
Daj mi vedieť, kedy prídeš.
Severus Snape, riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej
KONIEC