J 8.Proti svojej vôli

————

Pomaly otváral oči. Snažil sa nevšímať si neznesiteľnú bolesť hlavy, nemohúcnosť a nevoľnosť . Ostré svetlo sa vrezávalo do zreničiek a spôsobovalo pichanie v beztak zmorenom mozgu. Okamžite ich silne privrel a stisol zuby. Cítil, že práve dosiahol nový rekord v rebríčku svojich zúbožených stavov.

Snažil sa spomenúť na to, čo tomuto predchádzalo. Vybavil sa mu vínovočervený lúč, rútiaci sa dom, kamene a trosky. Bol uprostred všetkého. Priamo v centre. Po tom, čo ho desiati smrťožrúti dostali do pasce, vysielali po ňom salvu kliatob a on sa bránil, zasiahli ho a zbúrali dom.

Uvedomil si, kto je a prečo sa to stalo. Viedol osobnú vojnu, honbu za poslednými voľnými smrťožrútmi. Nemienil to nechať na ministerstve a hlavne na auroroch. Bola to banda tupcov, neschopných a namyslených niktošov, ambicióznych mladíkov, ktorí si mysleli, že pojedli všetku múdrosť sveta a boli pripravení pochytať tých, čo ostali po páde Temného pána. Blbosť. Nikoho nikdy nechytia a nezavrú, na svete nikdy nebude pokoj.

Sykol od bolesti. Zažmurkal, zrak si zvykal na svetlo v bielej miestnosti. Chcel sa posadiť, ale telo odmietlo reagovať na podnet vyslaný jeho mozgom. Zamračil sa. Pochopil, že sa nemôže hýbať. Jeho končatiny boli odrezané od zvyšku tela. Nespolupracovali následkom toho lúča, ktorý nestihol odkloniť. Kamene, ktoré ho zasypali, tiež niesli svoju vinu. Zrejme má poškodenú chrbticu, len dúfal, že nemá preťatú miechu.

„Do čerta,“ sykol frustrovane, naštvane, s nádychom bezradnosti. Preletel očami po miestnosti. Tam, kam dovidel, nebolo skoro nič. Len biele steny s kachličkami, jedno okno a hodiny. Priamo oproti nemu boli dvere. Vedel, kde je. Poznal tieto miestnosti. Hádam príde čo najskôr nejaký liečiteľ, dá mu elixír a on bude môcť vypadnúť. Táto strnulosť sa bude dať odstrániť za okamžik. O tom nepochyboval.

Ale kam pôjde? Možno by aj mal kam ísť. Ale nemal kvôli komu ostávať. Vojna si vyžiadala veľmi veľa obetí, takmer všetko, čo sa jej zúčastnilo, umrelo. Ostala len mladá vetva, ktorá sa teraz pokúšala vybudovať lepší svet. Aspoň oni to vyhlasovali. Ale on sa spoliehal na vlastné sily a fakt, že mu zabili sestru, sa rozhodol riešiť po svojom. Dvere sa otvorili.

„Dobrý deň, pán profesor,“ ozval sa od nich spevavý hlas. Stiahol obočie a prebodol návštevníka pohľadom. „Tak ste sa konečne prebrali. Výborne… Prestala som vám dávať tlmiace elixíry a snažila som sa vám navrátiť vedomie. Teraz zhodnotím váš stav a zistím, ako veľké následky si tá nehoda vyžiadala. Ako sa cítite?“ zoširoka sa usmiala a prechádzala po ňom skúmavým pohľadom.

„Lovegoodová!“ vydýchol prekvapene.

„Liečiteľka Longbottomová,“ milo ho opravila. „Za tie tri roky, ktoré ste mimo, sa toho udialo veľa. Ako vidím, hlava vám slúži uspokojivo. A ako to vyzerá s vašimi končatinami?“

„To by ste snáď mali vedieť vy,“ prskol a neprestával ju prebodávať očami. Už horšie prebudenie si nevedel predstaviť. „Skutočne nerád by som vás urazil,“ zaškľabil sa, „ale sa mi nechce veriť, že by v celej nemocnici nebol nejaký… iný liečiteľ. Prečo mi pridelili vás?“ zatváril sa kyslo.

„Isteže sa v nemocnici nájde dosť liečiteľov,“ neprestávala sa usmievať. „Ale takmer všetkých ste učili… A tých, ktorých nie, odradili reči vašich bývalých študentov.“

„Určite to nie je až také strašné…“

„To nie… je to ešte strašnejšie,“ veselo potriasla hlavou. „Možno vás poteší zistenie, že ešte môj manžel sa ponúkol, že by sa o vás postaral…“

„Ó, veľmi pekne ďakujem za ochotu,“ natiahol sarkasticky. „Ale nebudem ho obťažovať. Kde je Weasleyová?“ s nádejou sa opýtal. Keď ho už má niekto liečiť, tak by najskôr prežil ju. Nie, ju by možno zniesol. Neprežije starostlivosť nikoho. A už vôbec nie tejto Luny. Prečo vlastne nemá prútik za uchom? Má ho vo vrecku. Že by dostala trocha rozumu? Aspoň nádej, že ho pri liečení nezabije.

„Liečiteľka Potterová je na materskej dovolenke,“ oznámila nevšímajúc si jeho tón, ani výraz. Podišla bližšie a jej pozorný pohľad ho začal znervózňovať. Nemôže ho liečiť od dverí? Alebo ešte lepšie… spoza dverí?

„Aha… na materskej,“ povytiahol obočie. Zrejme mu niečo ušlo. „Teda ten čas ale letí,“ zaškľabil sa.

„Na vašom mieste by mi to neprišlo ani náhodou vtipné,“ prvý raz sa zamračila. „Neboli ste tu rok.“

„Lovegoodová, vy nie ste oprávnená k tomu, aby ste viedli nejaké morálne prednášky,“ zavrčal. „Bol som mimo Anglicka a vy viete veľmi dobre, prečo to tak bolo, tak…“

„Volám sa Longbottomová,“ pokojne ho prerušila. Zatváril sa ešte hrozivejšie.

„Nebudete mi skákať do reči.“

„Vy sa nebudete rozčuľovať. Pokiaľ ste si nestihli všimnúť, nenachádzame sa v Rokforte na hodine elixírov.“

„Skutočne? Nie, to som si nestihol všimnúť,“ zaceril sa. „Veľmi sa to tu ponáša na moje bývalé žaláre.“

„A ja už nie som vaša študentka,“ pokračovala s očami upretými na jeho tvár. „Som vám pridelená liečiteľka a nech sa budete snažiť byť akokoľvek protivný, na nervy idúci, arogantný a nepríjemný pacient… bude to zbytočné. Vy sa nemôžete hýbať a ja mám prútik… a nebudem váhať ho použiť.“

„Vy sa mi vyhrážate?“ nebezpečne zagánil.

„Vôbec nie,“ zavrtela hlavou. „Len vám naznačujem, kto z nás má aké postavenie. Vy ste pacient… momentálne imobilný. Ja liečiteľka, ktorá má skutočný záujem o to, aby vás dala do poriadku. A keď si budem musieť na to vytvoriť podmienky pomocou prútika, tak to aj urobím. Rozumieme si?“ opäť sa usmievala.

Pozeral na ňu ako na zjavenie. Na okamih vyvalil oči, aby vzápätí nahodil zamračený a zamyslený výraz. Keby si dal zavolať riaditeľa, asi by neuspel. Nemal čím argumentovať. Tvrdiť, že je táto osoba šibnutá, by asi nebolo dostatočne silným dôvodom k tomu, aby ju vymenil. A za koho asi? Prekliaty Potter a jeho decko!

„V poriadku,“ privolil napokon. Nemá na výber. „Prineste mi nejaký elixír alebo použite kúzlo… hocičo. Chcem odtiaľto čo najskôr vypadnúť.“

„Prepáčte, pán profesor,“ umiernene ho prerušila, vyzeral, že ho roztrhne. „Liečim tu ja. Aby som vám vysvetlila váš stav… neprerušujte ma, prosím,“ zasiahla, keď zbadala jeho nadýchnutie. Naštvane sklapol. „Viem, že veľmi dobre ovládate liečenie… takí pacienti sú tí najhorší. Ale kliatba, ktorá vás zasiahla, je len v štádiu skúmania… a vy sa už niekoľko rokov nepohybujete medzi smrťožrútmi, takže vám ich novinky ušli. Testujeme jeden elixír, ktorý by blok nervov vedúcich z miechy do vašich končatín odstránil. Nie je to nič známe…“

„Koľko bude trvať ten test?“ To, čo vravela, vyzeralo vierohodne. S podobnou kliatbou sa ešte nestretol a veľmi dobre vedel, čo dokáže čierna mágia spôsobiť.

„Aj niekoľko rokov…“

„Prosím?“ štekol nespokojne. „Bol by som rád, keby ste si znova premysleli svoju odpoveď…“

„Neskáčte mi do reči, buďte taký láskavý,“ vrkla už aj ona. Neveriacky zazeral, vracala mu zamračený pohľad. Keď uznala, že bude aspoň minútu mlčať, pokračovala: „Testujeme elixír na zablokovanie miechy čiernou mágiou… týmto spôsobom vás však neliečim. Používam bežné elixíry, ktoré uvoľňujú svalstvo a periférne nervy v okolí chrbtice. Keďže bola použitá silná kliatba, tak aj postihnutie je vážnejšie ako za bežných okolností. Liečba bude v tom prípade trvať dlhšie.“

„Ako dlho ma už liečite a aké sú zatiaľ výsledky?“ spýtal sa o niečo pokojnejšie. Aspoň navonok sa tak snažil pôsobiť.

„Priniesli vás pred týždňom a doteraz nastali len mierne zlepšenia. Krčná chrbtica je odblokovaná a postupne sa napráva aj tá hrudná. Vyzerá to ešte na niekoľko dní.“

„Ale to je hlúposť!“ vyprskol nespokojne. „Ja tu rozhodne nemienim ležať… takto… zbytočne… ešte niekoľko dní!“

„Budete musieť.“

„Nemusím nič!“

„Ako chcete… tak sa zoberte a bežte,“ pokojne ukázala na dvere. Neveriacky stiahol obočie.

„Nie ste drzá? Lovegoodová?“ natiahol.

„Volám sa Longbottomová,“ usmiala sa.

„K tomu vám rozhodne gratulovať nebudem…“

„Chápem vás,“ prikyvovala zmierlivo. A to ho vytáčalo. Ten jej pokoj, ten úsmev, ktorý tuším nikdy neskladá, ten pohľad, ktorý neodvráti ani vtedy, keď použije jeden zo svojich, pred ktorým sklápali oči aj Malfoyovci. Liezla mu na nervy, znepokojovala ho a na to nebol zvyknutý. „Zlá životospráva, minimálny spánok a nepravidelný prísun potravy spôsobujú, že sa vám v krvi rozmnožili zárodky frflovatky útrpnej a tieto maličké živočíchy vám za tie dlhé roky totálne preliezli mozgové hemisféry. Ste typickým príkladom včasného neliečenia a máte ťažkú formu malformácie mozgu. Vyliečiť sa to už zrejme nebude dať, ale poznám spôsob, ako zmierniť príznaky,“ oduševnene vysvetľovala.

„Aha,“ díval sa na ňu nechápavo, ako na blázna. Myslel si, že jej už prestalo šibať, ale ako sa zdalo, tak k normálnosti mala ďaleko. A to ho má liečiť? „A to ste vyčítali v akej literatúre?“ spýtal sa s úškľabkom. „K takej knihe som ešte nemal česť sa dostať.“

„Nie je to kniha,“ pokyvkala hlavou. „Časopis Sršeň, šieste vydanie z roku 1999… mali by ste si to prečítať. Určite by to pre vás bolo užitočné.“

„Ďakujem veľmi pekne, ale myslím, že tento zdroj informácií… nech by boli akokoľvek prospešné… rád vynechám.“

„Ako chcete… vaše mínus. No ale ako som povedala, poznám spôsob, ako vaše príznaky zmierniť, čo by sa pri našej spolupráci aj hodilo. Prinesiem vám niekoľko kvetináčov s umiernencom stredoeurópskym…“

„A to má byť zase čo?“

„To by ste mali poznať.“

„Nepoznám každú sprostosť,“ oznámil ironicky. Zatvárila sa odsudzujúco.

„Nevadí. Pre nás je dôležité, že ju poznám ja. Prinesiem niekoľko kvetináčov a budem dúfať, že vám aspoň trocha pomôžu.“

„Nerobte si zbytočné starosti. Rozhodne nestojím o to, aby tu boli kvetináče s nejakou burinou, o ktorej si myslíte, že má liečebné schopnosti.“

„Ona nemá liečebné schopnosti… len regeneračné.“

„To je úplne jedno. Nechcem tu nezmysly.“

„Nie je to nezmysel. Nepodceňujete silu prírody.“

„Verte mi, že ako profesor elixírov som na silu prírody dbal nepretržite. Ale rozoznám užitočnú prírodu od tej lovegoodskej…“

„Zrejme by vám niekoľko kvetináčov nepomohlo. Vás by mali preložiť do skleníka s umiernencami… možno by ste sa trocha upokojili.“

„Pokojný som dostatočne. Len tu nechcem… kvety,“ podráždene si povzdychol.

„Toto ale nemá kvety,“ cítila príležitosť.

„Viete ako to myslím!“ štekol vytočene. „Nemám záujem o nič… zelené. Tak mi prestaňte nútiť kdejaké… vaše experimenty.“

„Ako chcete,“ pokrčila ramenami a zavrtela hlavou, akože nechápe jeho hlúposť. „Aj tak si myslím, že by vám to pomohlo,“ nemohla si pomôcť, aby mu to neprízvukovala. Chvíľu naňho mlčky hľadela, pohľad jej opätoval, ale na rozdiel od jej pokojného, bol ten jeho podráždený.

„Čo keby sme sa miesto trepania hlúpostí venovali môjmu liečeniu?“ sarkasticky pripomenul. „Môžem sa nádejať, že vaše vedomosti sú na takej úrovni, aby som sa vyhol nepríjemným myšlienkam a prestal sa báť o holý život?“

„Doteraz som nikoho nezabila,“ pousmiala sa.

„To je potešujúce zistenie,“ opätoval silený úsmev. „Dúfam, že ste nikoho ani nezmrzačili.“

„Ani to… nemusíte sa ma báť, pán profesor. Prisahala som, že budem pri ošetrovaní postupovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia… aj keby mi mal dotyčný akokoľvek liezť na nervy a rozčuľovať ma…“

„Neviem, či ma toto prehlásenie práve uspokojilo.“

„Vám musí stačiť.“

„Lovegoodová! Ste…“

„Longbottomová, pán profesor!“ zamračene ho prerušila a zamávala svojím prútikom. „Ak by ste dovolili, teraz by som sa rada venovala svojej práci… bez vašich zbytočných sprievodných komentárov. V opačnom prípade si vašu spoluprácu zabezpečím inak…“

„Ehm… mám na výber?“ zavrčal čo najviac hrozivo. Nevyzerala, že by to na ňu zapôsobilo.

„Ani veľmi nie,“ znova sa usmievala. A on v duchu opäť soptil.

„Síce nerád, ale súhlasím.“

„Konečne… Teraz vás otočím na brucho a skontrolujem vašu chrbticu. Prevediem niekoľko vyšetrovacích kúziel a pokúsim sa uvoľniť…“

„Ja viem, aké sú postupy.“

„Výborne, tak sa nebudem zdržovať vysvetľovaním.“

Skôr, ako sa stihol nadýchnuť k nejakej ďalšej poznámke, mávla prútikom a jeho telo sa vo vzduchu pretočilo. Celkom jemne dopadlo na posteľ. V duchu zúril, cítil sa ponížený, bezmocný a úplne ponechaný v jej rukách. Nikdy od nikoho nežiadal a ani nepotreboval pomoc. A teraz nie je schopný ani zdvihnúť ruku na náznak protestu. A ešte k tomu to bola ona. Ale bolo by mu rovnako mizerne a zbytočne pri komkoľvek. Nemohúcne ležal, ale otočil hlavu, aby na ňu výstražne pozrel. Rezignovane odfrkol, na malý okamih pripustil, že mu odpor nepomôže. Ale len na malý.

„Lovegoodová, varujem vás! Nech vás ani nenapadne nejaké kúzlo pomrviť a spraviť zo mňa kaliku!“

„Nebojte… netúžim prísť o miesto kvôli vám,“ uprela naňho svoje obrovské oči. Prestala si všímať zjavné ignorovanie jej rodinného stavu. „Odhrniem vám košeľu a začnem pracovať… ak dovolíte…“

Chcel niečo odvrknúť, ale rozmyslel si to. Jeho poníženie a frustrácia ešte zosilneli, keď ucítil, ako mu kúzlom odhrnula košeľu. Môže napísať do toho jej streleného časopisu, ako pred ňou ležal Severus Snape polonahý, bez pohnutia a… a dobrovoľne? Nie, vplyvom okolností! Nikdy by pred ňou ani neležal, nieto, aby bol len v pyžamových nohaviciach.

„Hmmm… zaujímavé,“ zamyslene z nej vyšlo, keď previedla pár kúziel.

„O tomto budete mlčať,“ vrkol nepriateľsky. „Nikdy nikomu nepoviete, že…“

„Na čo vy vlastne myslíte?“ pobavene naňho pozrela. Stisol pery. „Som profesionálka… Už som toho videla dosť, polonahé mužské telo ma nemôže rozhodiť. Ani keď ide o Severusa Snape,“ zasmiala sa. Zamračil sa ešte viac.

„Úžas,“ vrkol potichu.

„Liečba postupuje rovnakým tempom… chrbtica sa dostáva do pôvodného stavu len pozvoľna. S pomocou elixírov a kúziel to potrvá ešte niekoľko dní. Môžem vás však potešiť. Zajtra, najneskôr pozajtra sa odblokujú hrudné stavce a vy by ste mali začať hýbať rukami…“

„Tak to je vskutku potešujúca správa,“ natiahol sarkasticky. „To už udržím prútik v ruke a môžem sa liečiť sám…“

„V žiadnom prípade… prútiky pacientom nepovoľujeme.“

„Ja nie som pacient!“

„Máte pyžamo a ležíte v posteli… Verte mi, ste pacient,“ pokojne ho presviedčala.

„Pomôžem si aj sám.“

„Nepomôžete. Nedočiahnete si na chrbát… ublížili by ste si…“

„Lovegoodová…“

„Mimochodom… to sú nepekné jazvy na vašom chrbte. To vás Voldemort tak mučil?“ pozrela mu priamo do očí. Zarazil sa. Nielen preto, že z jej úst vyšlo meno Susaninho vraha nahlas a úplne samozrejme, ale aj preto, že si spomenul na minulosť. Niektoré z tých jaziev mu spravila vlastná matka, niektoré jej podnapití milenci so sprievodom jej nadšeného súhlasu. Ale väčšinu z nich spôsobil práve Temný pán. Bol to jeden z mnohých krutých koníčkov, ktorými si krátil dlhé chvíle. Musel stisnúť pery pevnejšie a nadýchnuť sa, aby znova získal na moment stratenú sebakontrolu.

„Nie. To ma raz v lese neznesiteľne svrbel chrbát a ja som sa chcel poškriabať na kmeni stromu. Ako vidíte, trocha som to prehnal,“ nasilu sa zaškľabil. Nad jej upretým pohľadom sa stiahlo obočie. Vedela svoje.

„Aha… Našťastie vás nesvrbelo niečo iné,“ prehodila s úsmevom.

„Lovegoodová!“ vyštekol prekvapene, takmer pohoršene. Zabudol dokonca vniesť do svojho hlasu hrozbu. „Na čo to vôbec myslíte…“ Keby mohol, tak sa pretočí, aby jej videl do tváre. Takto mal v dosahu len jej polovičku.

„Ja?“ pobavene natiahla. „Ja myslím na vašu tvár. To vy tu máte divoké myšlienky.“

„Bol by som rád, keby ste si tieto dvojzmysly odpustili!“

„A ja by som bola rada, keby sa naše rozhovory mohli viesť na úrovni dvoch dospelých ľudí… keby ste sa začali správať tak, aby to trocha zodpovedalo vášmu veku.“

„Čo…“

„Teraz vás oblečiem a pretočím na chrbát.“

„Moment, toto si vysvetlíme…“ nedohovoril. Jeho telo sa opäť začalo dvíhať a opatrne pristálo na posteli.

„Prinesiem vám vaše elixíry.“

„Hovoril som…“

„Určite sa nájde niekto, kto vás bude kŕmiť, kým nehýbete rukami…“

„Čo prosím?“ vyvalil oči.

„Teda pokiaľ ho, či ju, vaše reči neodoženú hneď po polievke…“

„Nesúhlasím!“

„Tak vás budem kŕmiť ja…“

„Vy mi nerozumiete? Nikto ma nebude kŕmiť! Nie som malé decko!“

„Ale správate sa tak,“ zamračila sa. Prizabil ju pohľadom. „Niečo musíte jesť…“

„Nemusím a vy to veľmi dobre viete!“ štekol po nej. Ani brvou nepohla. „Jedlo sa dá nahradiť elixírmi a ja to rozhodne tie dva dni vydržím. Určite si nenechám od nikoho pchať lyžičku do úst! Na to veľmi rýchlo zabudnite. Maximálne elixíry!“

„Ako chcete,“ zavrtela hlavou. „Ste neuveriteľne tvrdohlavý,“ zamračila sa. „Čo sa liečby samotnej týka, nedovolím vám zasahovať do nej svojimi poznámkami… liečiteľkou som tu ja, nech sa vám táto myšlienka akokoľvek protiví. Vo všetkom ostatnom, pokiaľ to nebude mať dopad na liečbu, vám protirečiť nebudem. Ušetrí to môj čas, ale najmä moje nervy.“

„Vy…“

„Teraz vás nechám na pokoji, hádam sa upokojíte. Prídem vás pozrieť na obed… aj s elixírmi.“

Otočila sa na päte a zavrela za sebou. Niekoľko minút neveriacky hľadel na dvere. Určite potreboval čas na upokojenie a zmierenie sa s celou situáciou. Keď to teda bude možné. Šok z toho, že sa nemôže hýbať, vystriedal ďalší šok, že musel prijať pomoc od druhých, ešte k tomu vo verejnej nemocnici. Nasledoval hádam najväčší šok, keď vpochodovala práve Lovegoodová a po jej sebavedomom a pokojnom vystupovaní ostal totálne vyvalený. Kam sa to vlastne dopracoval? Spomínal na dobu, kedy liečil sám seba v bezpečí svojho súkromného laboratória. Kedy nemal nikto ani najmenšie tušenie, že je vôbec zranený, nehovoriac o tom, aké závažné jeho stavy bývali.

Frustrovane si odfrkol. Ešteže má každý z tých idiotov vybudovaný uspokojivý pud sebazáchovy a nelezú sa sem naňho pozerať ako na nejaký výstavný kúsok. Čo má robiť? Už len predstava, že tu bude ležať minimálne týždeň bez akejkoľvek činnosti, ho privádzala k šialenstvu. Nadával sám sebe za svoju hlúposť, keď sa nechal v tom dome nachytať…

******

Biela kachlička a vedľa nej ďalšia biela kachlička. Celý dlhý rad prekliatych bielych kachličiek a pod nimi ďalšie a ďalšie. V jednom rade na blbej pravej strane miestnosti je tridsaťsedem kachličiek. Je tam osemnásť radov. To znamená, že na pravej strane jeho izby je nejakých šesťstošesťdesiatšesť rovnakých bielych, na nervy lezúcich kachličiek. To číslo by zodpovedalo. Diabolské číslo. A všetky prihoreté kachličky sú rovnaké. Rovnako štvorcové, rovnako nezáživné, rovnako biele a rovnako okukané.

Na ľavej strane je to zaujímavejšie. Tam sú niektoré kachličky obité. Poďme ich spočítať. Jeden, dva, tri, štyri…

„Nesiem vám obed, pán profesor,“ Luna zamávala podnosom s elixírmi. Šokovala ďalšou vecou. V druhej ruke niesla kvetináč… „A taktiež jedného umiernenca,“ s úsmevom ho položila na nočný stolík hneď vedľa jeho hlavy. Podozrievavo pozrel kútikom oka na zelenú rastlinu, nápadne sa podobajúcu na mäsožravku. Mala zúbkové listy, vždy dva oproti sebe. Bola nechutná, škaredá a lístky o seba klopotali. To mu na pokoji rozhodne nepridalo.

„Kde ste vyhrabali niečo také odporné?“ zabodol do nej znechutený pohľad.

„Spomenula som to Nevillovi a on neváhal. Šiel do nášho skleníka a jedného priniesol… aby vám spravil radosť.“

„Tak to mu teda nevyšlo,“ vrkol naštvane. „Hovoril som, že tu nechcem nič zelené.“

„Pomôže vám, uvidíte.“

„Pochybujem.“

„Lístky dokážu požierať zlú energiu vysielanú človekom… on je potom pokojnejší, pretože sa nemá do neho čo vracať. Neverím, že vám pomôže jeden umiernenec… toho negatíva je príliš. Ale aspoň niečo. My sme doma všetci v pohode.“

„Ste si tým vážne istá?“ sarkasticky natiahol.

„Iste,“ usmiala sa. „Tu máte vaše elixíry. Ak dovolíte, nadvihnem vám hlavu.“

„To dokážem aj sám,“ prskol protestne a na dôkaz ju nadvihol.

„Šikovný,“ pochválila ho. Zabodol do nej vražedný pohľad. „Ale musím vám ich držať pri ústach. Dúfam, že sa nezakvackáte.“

„Lovegoodová, som váš pacient. Mali by ste byť milá a nie tak… protivná.“

„To hovorí ten pravý.“

Nestihol nič povedať. Pri ústach sa mu zjavila fľaštička a on musel hltať. Potom znova a znova. Naliala do neho sedem elixírov, než jeho hlava vysilene padla na vankúš.

„Vidíte, ako viete spolupracovať… A ani neprotirečíte.“

„To preto, že som mal plné ústa.“

„Áno, práve preto… Takže ste dostali liečivé elixíry a aj tie vyživovacie. Teraz vás do večera nechám osamote. Som si istá, že sa nejako zabavíte.“

Zabavíte? Nahnevane zazeral na dvere, ktoré sa za ňou zavreli. Tu sa nedá zabaviť ničím. Opatrne pozrel na kachličky. Tak to teda nie! Pohľad mu skĺzol k oknu. Vyzeralo, že je tam pekne slnečno. Nie, že by mal práve zo slnka nejaké šťastné pocity, ktoré by mu zdvihli náladu, ale aspoň to bolo vonku…

A tie hodiny idú akosi pomaly. Očami hypnotizoval sekundovú ručičku, pomáhal jej na tej útrpnej ceste okolo ciferníka. Hýbala sa strašne pomaly a neuveriteľne ho štvala. Vydržal jej fandiť dlho a rovnako dlho aj zúril.

******

„Dobré ráno vám prajem!“ miestnosťou sa rozľahol piskľavý hlas akejsi starej čarodejnice, ktorá mávala prútikom. Niečo hrkotalo za posteľou, kam nedovidel a radšej ani netipoval, čo by to mohlo byť. Okolo nej sa vznášali metly a predvádzali podivný tanec, pričom umývali zem. A nezastavili ich ani nohy postele, do ktorých bezohľadne narážali. A triaslo to aj ním.

„Čo je na ňom dobré, ženská?!?“ štekol vytočene, keď jedna z ďalších zúrivo tresla do jeho lôžka. „Neviem, či ma zobudil ten váš neznesiteľný soprán, alebo tie otrasné metly… Zoberte si ich a bežte obťažovať niekoho iného!“

„Samozrejme si ich vezmem a pôjdem… hneď, ako poumývam,“ tvárila sa urazene a ublížene. Prenikavo sa naňho dívala. Bolo ťažké usúdiť, ktorí z nich zazeral škaredšie.

„Vy neumývate… vy sa snažíte zrovnať nemocnicu so zemou.“

„Robím svoju prácu!“

„Je päť hodín ráno, pre Merlina! Nemôžete si svoju prácu robiť cez rozumnejšiu dennú hodinu a hlavne… hlavne na inom mieste?“ zaškľabil sa.

„Nie, pretože tu máte špinu… a smrad,“ zavrčala na neho a otvorila okno. Zvonka sa niesol vtáčí spev. „Vždy umývam takto,“ opäť naňho pozrela. Jeho nahnevaný výraz ju popudil ešte viac a dôraznejšie mávala prútikom, čo malo za následok, že sa metly bili s nohami ešte výraznejšie a citeľnejšie. V duchu zúril, nadával a prial si, aby vypadla.

„Zajtra nemusíte prísť!“ štekol za ňou, keď konečne odchádzala.

„Zajtra prídem o tretej v noci,“ vrkla a zabuchla dvere tak sprudka, až to pocítil na svojich vnútornostiach.

„Nech ti ani nenapadne…“

******

„Dnes je návštevný deň,“ oznámila mu pokojne Luna, keď prestala s vyšetrovaním a on ležal opäť v tej normálnejšej polohe. „Tie ruky sa čoskoro rozhýbu,“ povedala, akoby mimochodom. A jeho to potešilo. Mal plné zuby kachličiek, vtáčieho spevu a aj pomalej sekundovej ručičky. Bude si môcť aspoň niečo prečítať, keď už nič iné. Bude si schopný sám prevracať stránky. „Príde vás niekto navštíviť?“ opýtala sa milo. Aj tak veľmi dobre vedel, že len rýpe.

„Nech všetci ostanú doma, nie som na nikoho zvedavý,“ prskol.

„Všetci? Kto všetci?“ rýpla si výraznejšie. Pozrel na ňu. Samozrejme, že mala pravdu. Kto by ho asi tak mohol navštíviť? Susan je mŕtva. Ona jediná by hádam mohla prísť. Alebo Dumbledore. Ale ten je tiež mŕtvy. Z onoho sveta určite neprídu. Možno Potter, ale ten je večne niekde preč. Možno jeho manželka, ale tá sa teraz zaujíma o plienky. Nemá kto prísť. Nie, že by si to prial. Nepotrebuje ich. Ale keby náhodou… Aby aspoň odkrojili kúsok z toho neuveriteľne sa vlečúceho času. Aspoň pár minút, než by ich poslal do čerta.

„Všetci, ktorí ma zbožňujú a milujú,“ ironicky natiahol. Nikto sa preňho nebude trhať.

„Som si istá, že aspoň Harry príde. Mal by sa dnes vrátiť zo služobnej cesty,“ nadhodila.

„Vážne?“ nepodaril sa mu celkom prekryť náhly záujem. Jeho malý synovec by mohol prejaviť záujem o svojho ťažko chorého strýka a mohol by prísť. Hodilo by sa mu to. Nie, že by bol ktovieako naňho zvedavý, ale aspoň by sa zabavil vŕtaním a rýpaním do Pottera. Ale zrejme dá prednosť svojmu dieťaťu, ktoré ešte nie je schopné rozoznať tú jeho tuposť.

„Aspoň tak hovoril Neville,“ usmiala sa. „Včera sme boli u Potterov a Ginny sa vyjadrila, že keby prišla jej matka a dohliadla na malého Sevieho, prišla by sem…“

„Sevieho?“ vyvalil oči.

„Vyzerá to tak, že vám toho ušlo viac,“ zavrtela hlavou. „Malý Potter sa volá Sevie… celkom zjavne mu dali meno po vás.“

„Aha,“ vydýchol prekvapene. „Tak… keď už pomenovali dieťa po mne, je tu istá nádej, že by tá trúba… môj synovec… mohol predsa len prísť.“

„Vy o tom snáď pochybujete?“ pozrela naňho odsudzujúco.

„Nie, vôbec,“ zamračil sa. „Samozrejme, že som preňho veľmi dôležitý a on si doláme nohy, aby sa sem dostal,“ natiahol.

„Nemyslím, že by si práve lámal nohy. Ale má vás dosť rád na to, aby vašu hospitalizáciu neprešiel bez povšimnutia,“ zoširoka sa usmievala. Zvraštil obočie. „Nenudíte sa tu?“ spýtala sa mimochodom.

„Nie, vôbec,“ zavrtel hlavou. „Kachličky sú dosť vzrušujúce, ale ani zďaleka sa nemôžu rovnať so sekundovou ručičkou… Tá má jednoznačný prím,“ zaškľabil sa.

„Takže sa nudíte,“ zasmiala sa. „Hneď ako sa vám rozhýbu ruky, prinesiem vám niečo na čítanie.“

„To by bolo úžasné,“ zaceril sa. Bolo asi lepšie, keď mal liečiteľku na svojej strane.

*******

Celý deň sa vliekol ešte otrasnejšie ako ten predchádzajúci. Okrem návštev Luny, ktorá mu priniesla elixíry a tekutú stravu a zaplnila aspoň na niekoľko minút tú jeho ničotu a samotu, sa neudialo nič zaujímavé. Upratovačka, rovnako ako ostatní personál, sa jeho izbe úspešne vyhýbali. Už večer si uvedomil, že nevedomky a automaticky očakáva príchod podivínskej a mierne šibnutej Lovegoodovej. Tá aspoň prišla na rozdiel od jeho synovca.

Zasran. Dobre, prišiel ktovie odkiaľ a určite mu je jeho syn prednejší. Ale aj tak! On tu bezvládne leží, nedokáže sa ani poškriabať a on naňho úplne jednoducho kašle. To mu nezabudne. To teda nie.

Jediné, čo ho povzbudilo a zdvihlo mu náladu ráno ďalší deň, bolo uvedomenie si svojich rúk. Dokázal s nimi pohnúť. Než prišla Luna na rannú vizitu a s nadšením mu podala jeho fľaštičky, začal s ich trénovaním a posilňovaním. A taktiež ho potešilo, že upratovačka prišla až o siedmej a v absolútnej tichosti umyla podlahu. Síce zazerala a tvárila sa nepriateľsky, ale bola ticho, čo hodnotil nemým pokukovaním a provokačným škľabením.

„Skvelý úspech,“ usmievala sa Luna cez obed a pozorovala Snapea.

„Nedá sa to jesť,“ zavrčal, keď do seba pchal konečne zhmotnené jedlo. „Myslel som si, že by mala nemocnica liečiť a nie postupne vraždiť svojich pacientov.“

„V súvislosti s tým, ako sa budete dávať do poriadku, sa aj vaša strava zlepší.“

„Na to by som sa teda nespoliehal,“ znechutene sa zaškľabil. „Aj keď neverím, že niečo na svete môže byť odpornejšie ako toto tu… rovnako neverím ani tomu, že by sa nemocniční kuchári významne pretrhli.“

„Jednoznačne sa to nemôže porovnávať s rokfortskou kuchyňou, to máte určite pravdu. Ale je to stráviteľné a zaplní to žalúdok… čiže to svoj účel splní.“

„Nerád by som sa s vami hádal… ale stráviteľné to teda nie je. Žalúdok to možno zaplní, ale len v prípade, že to tam vydrží. Vážne sa tu nenájde nič iné?“

„Je tu jedno občerstvenie…“

„Výborne… prinesiete mi niečo odtiaľ… peniaze vám samozrejme dám.“

„Neprinesiem,“ záporne zavrtela hlavou. „Znova opakujem, že som vaša liečiteľka a nedovolím, aby ste jedli niečo nediétne, čo by vám mohlo priťažiť.“

„Takže ja držím diétu?“ nadvihol obočie.

„Iste.“

„Že o tom neviem.“

„To nie je podstatné… ste len pacient.“

„Nebuďte taká neústretová, Lovegoodová. Veľmi sa podobáte na Pomfreyovú a to sa mi nepozdáva.“

„To mi je jedno,“ mykla plecami. Zamračil sa. „Ale ústretová som… priniesla som vám niečo na čítanie. Položím vám to na nočný stolík. Do večera sa snáď trocha zabavíte a nebudete musieť počítať kachličky, či fandiť sekundovej ručičke.“

S úsmevom odchádzala. Za tie dva dni si na ňu tak zvykol, že ju už nevyprevádzal jeho zamračený výraz, ani nepriateľské gánenie. Dávno ho to prešlo. Dalo by sa povedať, že si na ňu svojím spôsobom zvykol. Bolo to divné, ale Lovegoodová sa stala spestrením jeho mučivých hodín. Zdala sa byť inteligentná a presvedčil sa, že v liečení sa celkom vyzná. Teda aspoň jemu pomáhala, netrúfal si tipovať, aký názor na ňu majú ostatní pacienti. A dokonca pripustil, že nie je úplne šibnutá. Ale len na chvíľu…

„Toto mám čítať?“ neveriacky vypleštil oči na názov časopisov. Čo však mohol očakávať iné od Lovegoodovej? Zjavne robí svojmu otcovi reklamu, ale nech zabudne, že on bude jedna z obetí. „To iste,“ šmaril časopisy späť na stolček.

Keď príde Potter… teda, ak náhodou príde… bude ho musieť požiadať o nejaké knihy. Ale bude mu musieť svoju požiadavku vysvetliť dopodrobna, pretože sa môže stať, že mu Potter prinesie knihy o lietaní a metlobale a to by ho už vážne roztrhlo. Ktovie, kde vlastne je.

Po hodine opatrne pozrel na časopisy. Nie, blbosti nie! To radšej tá ručička. Už vedel naspamäť, v ktorej kachličke sa nachádza aká diera. Linoleum na zemi tiež poznal celkom dôverne, nehovoriac o strope. Po ďalšej hodine povzdychol a natiahol ruku za časopisom. Obozretne a nedôverčivo ho otvoril.

„Merlin, že niekto môže vymyslieť takéto kraviny!“ vyprskol po prečítaní si prvého nadpisu a pár riadkov k nemu patriacich. Obrátil list. „A potom ich tlačiť do hlavy svojej dcére… nedivím sa, že je divná. A to bola ešte divnejšia!“ odfrkol si nad ďalším článkom. „Kde sú tie doby, keď starý Lovegood vydával niečo rozumné,“ zavrtel hlavou. Znechutene odhodil časopis na kôpku. „Týmto mi rozhodne nezdvihla náladu a už vôbec ma nezbavila nudy. Vráťme sa ku kachličkám…“

******

Po dvoch hodinách.

„Dobrý deň.“ Do miestnosti nazrela okrúhla tvár. Severus prevrátil oči. Ďalšia významná návšteva. „Pán profesor,“ hlas Nevilla Longbottoma znel vyrovnane, ani náznak bývalého strachu. „Najprv sa chcem opýtať, ako sa cítite?“

„Ako by som sa asi mohol cítiť, Longbottom?“ natiahol síce ironicky, ale vcelku pokojne. „Ležím, nemôžem sa hýbať, nudím sa… Je mi fantasticky!“

„O pár dní to bude v poriadku… Luna vravela,“ pozrel priamo naňho. Bývalý strach z profesora elixírov dávno zmizol. Ostal rešpekt. Aj keď len jednostranný.

„No, ehm… rád by som povedal, že je vaša manželka schopná liečiteľka, ale k tomu potrebuje ešte prinajmenšom desať rokov praxe. Tak poviem len toľko, že vaša manželka je jedinou liečiteľkou, ktorá bola ochotná postarať sa o neznesiteľného a protivného, hnusného a arogantného hajzla Snapea.“

„Ja by som tiež…“

„Zadržte, Longbottom… vy potrebujete aj tridsať rokov praxe, aby som sa vôbec odvážil prísť k vám na prehliadku.“

„Samozrejme,“ okomentoval s úsmevom.

„Neškľabte sa,“ zamračil sa. „Na čo ste sem prišli?“

„Priniesť vám knihy… o elixíroch… keďže som tušil, čo vám prinesie Luna,“ mierne škodoradostne sa zaceril.

„Aha,“ prikývol a po očku pozeral na knihy v Nevillových rukách. „Výborne… to ma vskutku potešilo, pretože časopis vášho svokra je súci jedine na to, aby sa doň škrabali zemiaky.“

„Vedel som, že budete mať nejaký takýto názor.“

„Vy ho zjavne zdieľate tiež.“

„No… určite by som bol radšej, keby Luna čítala Mladú čarodejnicu ako toto.“

„Chápem… ale rozdiel v tom nevidím. To vám však nebránilo, aby ste my sem poslali tamtú hlúposť,“ hlavou ukázal na umiernenec. „A ešte ste si mysleli, že mi s tým spravíte ktovieakú radosť.“

„Ten vážne pomáha.“

„Nemám pocit.“

„Máme ho plný skleník.“

„Veď práve… a príliš ste sa od školy nezmenili… zrejme to neúčinkuje.“

„Ale účinkuje.“

„Dobre,“ mávol rukou. „Keď to vravíte,“ zjavne chcel rozhovor o ničom ukončiť. Neville pristúpil k posteli a s úškrnom zobral časopisy. Miesto nich položil knihy. Snape ho mlčky pozoroval.

Hneď, ako sa za Nevillom zavreli dvere, vrhol sa na knihy a s úľavou sa začítal.

******

„Neruším?“

Severus zdvihol pohľad od stránok knihy a unudene prevrátil oči.

„Teraz už aj áno,“ vrkol na svojho synovca. „Už mám čo čítať… mal si prísť vtedy, keď som sa nudil,“ zamračil sa.

„Zdá sa, že si sa urazil,“ zachechtal sa. „Máš svoju hračku, tak sa nechceš hrať s nikým iným? Severus, to patrí do škôlky…“

„Sklapni,“ zaklapol knihu. „Čakal som ťa už včera.“

„Ale no tak,“ natiahol s úškľabkom. „Prišiel som neskoro v noci a určite mi to nebudeš veriť… ale moja manželka bola pre mňa rozhodne zaujímavejšia ako ty.“

„Nevrav,“ povytiahol obočie. „A čo môže byť na tvojej manželke zaujímavejšie ako na mne?“ provokačne sa zazubil.

„Mám začať menovať? Fajn, to som rád,“ mrkol, keď sa Severus zatváril odsudzujúco. „Okrem toho som bol zvedavý na svojho syna. Prišiel som hneď ako to bolo možné. Ako sa cítiš?“

„Mal si prísť hneď. Mám tu strelenú Lovegoodovú, nechutnú upratovačku, ktorá sa mi snaží zničiť posteľ… kachličky, ktorým som už začal dávať aj mená… Longbottoma, ale ten ma trocha zachránil a strašne pomalú sekundovú ručičku… A ja som tvoj jediný pokrvný príbuzný. Teda vlastne už si sa rozhodol rozmnožiť a máš syna.“

„O čom si nevedel, pravda.“

„No… povedzme, že som na to nemyslel tak intenzívne, ako by sa možno patrilo,“ zamračene zagánil. Harry sa stále škľabil. „Prečo sa nevolá Sirius? Alebo James?“ spýtal sa. Harrymu zmrzol úsmev na tvári. O otca prišiel dávno a pred koncom vojny prišiel aj o Siriusa.

„Je to dôležité?“ stiahol obočie.

„No…“ nadýchol sa. „Vlastne ani nie. Nečakal som to.“

„Vieš čo? Nechajme túto tému. Radšej povedz, ako sa cítiš?“

„Zavolaj Lovegoodovú.“

„Volá sa Longbottomová.“

„Nemám pocit, že by jej to prospelo, preto to bude Lovegoodová… Zavolaj ju.“

„Prečo?“

„Čo ťa do toho? Je to moja liečiteľka.“

„Dobre, no…“

******

„Prosím?“ vypleštila oči.

„Ste z Bystrohlavu. Určite vám to páli rýchlejšie ako môjmu synovcovi,“ nevinne natiahol.

„S tým nemôžem súhlasiť!“

„A prečo? Nie je jedno, kde budem ležať?“

„Severus… nepýtal si sa na môj názor,“ upozornil Harry.

„Na tvojom názore nezáleží,“ mávol rukou.

„Ale…“

„Ja vás nemôžem prepustiť.“

„Podpíšem reverz!“

„Severus, práve si sa bez opýtania votrel do nášho domu!“

„Ty si sa vtieral bežne.“

„Čo vaše elixíry?“ Lune sa to nepáčilo.

„Aspoň Ginny by sme sa mohli spýtať!“ Harrymu sa to nepáčilo tiež.

„Tá bude súhlasiť,“ Snapeovi sa ten nápad naopak páčil veľmi. „Je to liečiteľka, môže na mňa dohliadnuť. Má ma rada… aspoň myslím. Súcití so všetkým bezmocným a zraneným… a to práve teraz som,“ zazubil sa. „Nemyslím, že by ma vykopla na ulicu. Je jedno, či sa nudím tu alebo sa budem u Potterovcov. Okrem toho nemajú v izbách kachličky a Dobby určite nebude trieskať s metlou o posteľ. A už som skúsil, že strava, ktorú pripraví Weasleyová, je nielen stráviteľná, ale aj chutná.“

„Volá sa Potterová.“

„Jej smola…“

KONIEC