POPIS: Jednorázovka napísaná na prianie Alastora a Maddy. Preto sa nečudujte, keď uvidíte, že sa v jednej dobe nachádzajú postavy z odlišných dôb. Mala som napísať o tom, ako Moody prišiel o oko, ako sa Severus zamiloval do istej postavy a práve on Moodymu to oko vypichol… prútikom. Takže! Severus Snape sa chystá na svoje prvé rande na Astronomickú vežu…
ŽÁNER: humor
OBDOBIE: zlúčenie niekoľkých dôb… inak štúdium Severusa Snapea
HLAVNÉ POSTAVY: Severus Snape, Alastor Moody, ???
RATING: 15+
————
„Pán Snape, dovolil by som si vás upozorniť, aby ste si dávali pozor na to čo robíte, inak môže prísť k nemilej nehode,“ jemne upozornil profesor Slughorn slizolinského študenta. Nerobil to rád, predsa len to bol jeho študent, Slizolinčan, ale v poslednej dobe bol večne zamyslený, nesústredený a pôsobil nervózne.
„Áno, pane,“ pokorne prikývol pätnásťročný chlapec nevšímajúc si smiech od chrabromilského stola. Iste, Potter s Blackom sa bavili a Pettigrew im piskľavo sekundoval. Aspoň že ten Lupin vyzeral o niečo inteligentnejšie. Aj keď, Severusovi to bolo úplne jedno.
Myslel len na jediné. Na večer. Mal sa stretnúť s ňou. Ani netušil, kde nabral odvahu, aby ju pozval do Astronomickej veže. Stále tomu nemohol uveriť. Ale väčšmi nechápal, ako je možné, že ona súhlasila. Dobre, možno to nebola vychýrená školská krásavica, ktorá by mala denne tri pozvánky na rande, ale aj tak. Bola krásna. Jemu sa zdala tou najkrajšou a keď sa napokon, stále si myslel, že bol pod vplyvom nejakého elixíru, inak si to vysvetliť nevedel, odvážil osloviť ju a ona súhlasila, nadšene a s radosťou, ako sa zdalo, myslel si, že žije život niekoho iného. Niekoho šťastného a spokojného.
„Pán Snape!“ upozornil ho Slughorn už dôraznejšie.
Pozrel do svojho kotlíka. Sakra, do pekla. V kotlíku mal niečo, čo rozhodne elixírom nemohlo byť ani v tom najdivokejšom sne. Ale sen o nej, o jej tele… Severus! Snažil sa z tej brečky zachrániť aspoň niečo, ale už sa nedalo. Nie. Skôr naopak. Čím väčšie úsilie vynakladal, tým skôr hrozil výbuch. Výbuch emócií, výbuch hormónov. Nie!
„Snape!“
Miestnosťou sa rozľahol výbuch, ktorý zmetal zo stolov všetko, čo sa na nich nachádzalo. Študentov tlaková vlna udierala do brúch a odhadzovala ich k stenám. Našťastie to nebolo nič vážne.
„Strhávam Slizolinu dvadsať bodov a pán Snape… po hodine to tu upracete.“
„Výborne, Srabus, aspoň si nám vybavil voľno,“ škľabili sa naňho Potter s Blackom, keď prechádzali popri ňom von z učebne. Slughorn ich skontroloval a dvojhodinovku ukončil skôr. Nemalo zmysel pokračovať, keď nebolo s čím. Elixíry sa nachádzali všade v učebni, len nie v kotlíkoch na stole. A Snape upratoval.
Nevadilo mu to. Aspoň mohol v pokoji premýšľať nad tým, ako to bude večer vyzerať. Mal obavy, ale veril si. Súhlasila, takže to rande chce. Budú sa rozprávať, to dokáže. A potom možno bozkávať, to by tiež mal dokázať. K inému by prísť nemalo. Teoreticky by aj to zvládol. Teoreticky. Nad praktickou možnosťou neuvažoval. Stačilo, keď na to myslel večer v posteli. Vedel, aké následky to so sebou prináša. A rozhodne nechcel, aby ho Slughorn prichytil, ako… No, to je jedno…
——
„Severus, dozvedel som sa, že máš dnes večer svoje prvé rande,“ oslovil ho o čosi neskôr v slizolinskej klubovni Lucius Malfoy. On sa s ním rozprával! Takmer ako s priateľom. To mu iste lichotilo. Veľký Lucius Malfoy…
„No áno…“ neisto prikývol. Malfoy bol boss a on len pešiak, ako sa tomu hovorilo v slizolinskom žargóne. Vlastne… Malfoy bol boss pro forma. Všetci to vedeli, že síce bossom je, ale velil im Riddle. Malfoyovi našepkával, čo a ako robiť. On im velil a Malfoy bol len jeho predĺžená ruka.
„Tak to je úžasné!“ zakričal Malfoy na celú klubovňu. „Konečne zaboduje aj posledný nepobozkaný Slizolinčan!“
Miestnosťou sa ozval hurónsky smiech. A Severus myslel, že sa od hanby prepadne. Ale bola to pravda. Dokonca aj slizolinský prváci už mali rande, aj keď len medzi sebou. Ale mali. Len on sa akosi doteraz nepochlapil. Ale tomu mal byť koniec.
„Ktorá je tá šťastná?“ neprestával dobiedzať. Zajtra to možno budú vedieť všetci, ale dnes si chcel svoje tajomstvo uchovať.
„To nie je podstatné,“ odvetil statočne. „Dôležité je, že skórujem,“ Severus sa presvedčivo zaškľabil. Áno, takto sa správa pravý Slizolinčan.
„To je slovo do boja,“ potvrdil mu to aj Malfoy. Lestrangeová sa nepríjemne pochechtávala. „Ako prejav dôvery a zároveň darček od celej slizolinskej fakulty, ti teraz oficiálne predávam toto…“ strčil mu do ruky malý balíček.
„Čo to je?“ zvraštil obočie. A klubovňa znova vybuchla. Nechápal.
„To je, drahý Severus, pomôcka ako zabezpečiť, aby tvoje skórovanie nemalo následky. Kúzlo proti počatiu nepoznáš a naučiť by si sa ho nestihol, tak ti predávam túto muklovskú pomôcku. Volá sa to kondóm… ten si nasadíš na svoju pýchu tesne pred tým, než skóruješ. Je to síce nepohodlné, ale je to jeden z mála rozumných muklovských predmetov,“ chechtal sa. A bavili sa aj ostatní. Len Severusvi do smiechu nebolo. Pýriac sa si zastrčil kondóm do vrecka. Pochyboval, že ho použije, ale keď si predstavil, ako to asi funguje, tak by to mohlo byť praktické. Aspoň by si nezasvinil znova prestieradlo…
——
Na schôdzku do Astronomickej veže šiel o dobrú polhodinu skôr, nervózny a nepokojný. Snažil sa potlačiť isté pochyby, ktoré sa spájali s jeho prvou schôdzkou s dievčaťom. Bol predsa Severusom Snapeom a nič by mu nemalo robiť problémy, teda až na čas, ktorý má stráviť s osobou opačného pohlavia v súkromí a v súvislosti s týmto faktom sa očakáva istý telesný kontakt, dôvernosť a možno…
Severus sa musel na okamih zastaviť a oprieť o chladný múr. Ale no tak. Veď ju sám požiadal o rande, chce ju, miluje ju? Asi áno, keď sa tá túžba po nej dá nazvať milovaním, tak áno. Severus miluje! Tak prečo je potom každý ďalší krok smerom k veži taký ťažký? Pretože mu na nej záleží. Nechce niečo pomrviť. Nechce ju znechutiť a odradiť. Nechce nič pokaziť. A ani nič nepokazí!
Skontroloval Astronomickú vežu. Bola prázdna, žiadne ďalšie milenecké dvojice sa tu nezašívali, z čoho mal radosť. Inak by ich musel odtiaľ nejakým spôsobom dostať a on sa musel teraz sústrediť na to, aby si v hlave znova prešiel ich rozhovor, alebo teda aspoň to, čo má v pláne hovoriť on. Aj keď si bol istý, že keď ju zbadá, keď uvidí jej krásu, onemie a slová sa z neho budú len sťažka vydierať.
Čas do stretnutia sa krátil a on sa pristihol, ako chodí po Astronomickej veži dokola, ako lev v klietke. Toto prirovnanie ho znechutilo a priviedlo zase k realite. Lev v klietke, chrabromilský lev, to iste. Nadýchol sa a upokojoval sa. Už len päť minút. Už by mala prísť. Už ju uvidí a utopí sa v jej kráse. A konečne ju bude bozkať a možno… Na balíček vo vrecku sa snažil nemyslieť, inak by ho to rozhádzalo ešte viac a on teraz musí byť pokojný.
„Ahoj, Severus,“ ozvalo sa mu v tom istom momente nervózne za chrbtom. Výborne, takže ani ona nie je úplne pokojná.
„A-ahoj,“ vydralo sa z neho, keď sa k nej otočil. Dokázal sa len prihlúpnuto usmiať a ako predpokladal, všetky dopredu nacvičené vety mu vyfučali z hlavy. „Prišla si včas…“
„Iste, že som prišla včas. Čo si si myslel?“ vypískla vysokým hlasom. „Tešila som sa,“ zamrkala a už znela milšie.
„A ja som sa tešil,“ vydýchol napäto. „Veľmi som sa tešil,“ doložil a snažil sa na svojej tvári vystrúhať úsmev.
„To som rada. Niekto ma predsa len má rád,“ šťastne sa zasmiala.
„Niekto ťa nemá rád?“ nechápal.
„Nikto ma nemá rád!“ zapišťala a smrkla.
„Ale to je hlúposť,“ pristúpil k nej. Zbadal jej vytreštené oči za okuliarmi. Zdali sa mu také obrovské, také sexy. Túžil ju pobozkať, hneď a hneď aj… ale to by bolo asi skoro. Balíček vo vrecku ho pálil, alebo sa to dialo len v jeho hlave. Balíček predsa nemôže páliť.
„Myslíš?“ s nádejou natiahla.
„Viem to. Ja ťa predsa milujem,“ šepol úplne stratený v jej pohľade. Oči sa rozšírili ešte viac a jemu… cítil narastajúce napätie vo svojich nohaviciach.
„Miluješ ma?“
„Neskutočne…“
Sklonil hlavu, aby ju neisto pobozkal. Zdalo sa, akoby sa mierne odtiahla pod tým nepoznaným pocitom na svojich perách. Ale potom mu vrátila rozpačitý bozk. A on sa odvážil troška viac pritlačiť svoje pery na tie jej, dokonca ju opatrne objal a hladil po chrbte. Asi by mohla niečo podobné robiť aj ona. Jej ruky sa objavili na jeho páse, potom na jeho chrbte. Priestor medzi ich telami sa povážlivo zmenšil. A on sa odvážil na ďalší krok. Prehĺbiť ich bozk. Zdalo sa jej nechutné, keď zacítila mokrý jazyk na svojich ústach, keď sa začal dobíjať do vnútra jej tela. Ale asi to tak malo byť. Teda, malo to tak byť. Predsa o tom čítala. Pootvorila ústa a on jej do nich okamžite vpadol. Nebolo to zlé… Nie, vôbec to nebolo zlé. Ich telá sa k sebe pritlačili…
„Čo to je?“ zahvízdal jej hlas prekvapene… a vystrašene, keď ucítila na svojom bruchu niečo tvrdé, čo sa k nej nástojčivo tlačilo.
„Čo…“ zasnene vypustil. Uvedomil si to ale rýchlo. „No, ehm, ou… To je… to je môj prútik!“ napadla mu spásonosná myšlienka a prekrížil jednu nohu cez druhú, aby si prútik náhodou nezmyslel, že sa začne zdvíhať a šnúrka, ktorou si prútik priviazal k nohe nepraskne…
„Dosť hrubý prútik,“ nepozdávalo sa jej.
„Áno… mám ho o niečo hrubší než ostatní čarodejníci,“ prikývol dôležito. Potom si ale uvedomil, čo povedal a začervenal sa. „Ech… niečo pre teba mám!“ spomenul si a siahol do vrecka.
„Máš pre mňa darček?“ na tvári sa jej zjavil úškľabok, ktorý mal byť úsmevom a jeho prútik zašklbal. Sakra, nech sa tak neusmieva, lebo sa nezdrží. Zrejme bude mať dosť rušnú noc pod kúzlami zamaskovaným baldachýnom svojej postele…
„Áno,“ prikývol a sklonil hlavu. Nesmie sa na ňu tak dívať. Miluje ju, strašne moc a hormóny si s ním robili, čo chceli. Tým nedokázal dohovoriť. „No, niekde to tu bolo,“ zamračil sa a siahol hlbšie do vrecka. „Aha, tu…“ vytiahol ruku, v ktorej zvieral malú škatuľku, ale zároveň z vrecka vytiahol aj balíček od Malfoya, ktorý padol na zem. „Nech sa páči…“
„Jéééj,“ zapišťala tak silne, až sklá v oknách zarinčali. „Čo to je?“ netrpezlivo trhala papier, ktorým bola škatuľka zabalená. „Retiazka s príveskom,“ vydýchla a zasnene pozerala na striebornú ružu. „Je to krásne,“ smrkla a rozvzlykala sa. „Nikto mi nikdy nič nedal.“
„Patrilo to mojej matke,“ vysvetlil. „Smiem ti to pripnúť na krk?“ šepol. Pozrela naňho. S láskou! Severusovi sa rozbúchalo srdce. Len prikývla. Musel si pritlačiť nohu o nohu a pridusiť tým svoj prútik ešte intenzívnejšie, keď sa jeho prsty dotkli pokožky na jej krku. Cítil výbuch elektriny vo svojom tele. Kurva, bol z nej úplne v prdeli…
„Ako vyzerám?“
„Úplne… nádherne…“ vypustil fascinovane.
„A čo je toto?“ zohla sa k zemi. Keď videl jej zadok, ktorý trčal do priestoru, musel privrieť oči. „Čo je Durex?“ spýtala sa, keď prečítala nápis na balíčku.
„Čo? Ja neviem.“
„Jahodová vôňa. Milujem jahody! Ďalší darček,“ vykríkla šťastne. Jedno okno to už nevydržalo a prasklo.
„Darček?“ nechápal a otvoril oči. Smrteľne zbledol, keď videl, ako vyberá zo škatuľky…
„Severus?“ jej hlas znel nechápavo a jej oči, keď sa naňho pozrela. V ruke jej hompáľal latexový…
„To je obal na môj prútik! Nie je to darček pre teba!“ vykríkol prvé, čo mu napadlo. Vzrušenie bolo razom zabité…
„Aha,“ prikývla s pochopením. Padol mu kameň zo srdca. Zvedavo si prezerala obal na prútik. „A čo keby sme ho teda vyskúšali?“ pozrela znova naňho. „Keď som dostala ja darček, mohol by si aj ty.“
„To by som iste dostal,“ zasnene vyriekol. Predstava, ako dáva prútik do obalu bola proste…
„Chceš ju pretiahnuť, že?“ prerušil jeho rozjímanie naštvaný hlas. V momente sa obrátil s prútikom v ruke. Tým skutočným prútikom!
„Moody… čo tu chceš? Špehuješ?“ vybafol na votrelca. Moody sa opieral o barlu. Úraz sa mu stal, keď ho Slizolinčania zhodili z metly. Pomfreyová mu nohu síce vyliečila, ale tri centimetre zo stehnovej kosti chýbali a Moody bude krívať nadosmrti.
„Možno,“ zavrčal Chrabromilčan. „Prišiel som ťa varovať,“ otočil sa na dievča. „Tento had sa ťa chystá prefiknúť, vieš?“
„Čo?“
„To je hlúposť,“ prskol Severus na Moodyho. „Milujem ju a ona miluje mňa.“
„Kecy a sprostosť. Vraj obal na prútik!“ zasmial sa Moody. „Vieš, čo to je?“ pozrel na maličkú Bifľomorčanku. Tá zavrtela hlavou.
„Drž hubu, Moody!“ varoval ho Severus a výstražne napriahol prútik.
„Lebo čo? Myslíš, že sa zľaknem jedného úbohého Slizolinčana? Tak to sa mýliš. Ty ju nemiluješ, nemôžeš ju milovať. Si Slizolinčan a tí nemilujú, len využívajú a preťahujú. Chcel ťa zbaviť panenstva!“ znova pozrel na dievča.
„Posledné varovanie, Moody…“ Severus mu strčil prútik pred tvár. Moody sa len škľabil.
„Nedovolím, aby si ju zneužil, pretože ju milujem ja,“ sykol a vytiahol svoj prútik.
„Prestaňte!“ skríkla na oboch.
„Prečo si mlčal, keď ju vraj miluješ?“
„Nie že by mi nelichotilo, že ma milujete obaja, ale schovajte tie prútiky!“
„To ja moja vec, Snape.“
„Miluje mňa, povedala to.“
„Pretože netušila, čo s ňou chceš spraviť.“
„Nič som nechcel spraviť.“
„A čo ten kondóm?“
„Aj keby ťa do toho niečo bolo, tak to určite nebudem vysvetľovať tebe.“
„Ale jej by si mohol, nie?“
Z oboch prskala síra a oheň. Nenávisťou skrivené tváre sa už takmer dotýkali, ako na seba vrčali so stupňujúcou intenzitou.
„Miluje mňa,“ vypustil Severus presvedčivo. „Tak sa otoč a vypadni a nestaraj sa do nás.“
„Chcel ťa znásilniť!“ Moody pozrel na dievča.
„To nie je pravda,“ zavrtela hlavou. „Miluje ma,“ po tvári jej tiekli slzy.
„Nie je to pravda! Milujem ju!“
„To čo držíš v ruke je muklovská pomôcka proti otehotneniu. Načo by ju asi tak mal vo vrecku?“ zachechtal sa.
„Drž papuľu.“ Severus doňho strčil. Horko-ťažko udržal rovnováhu, ale neprestával sa smiať.
„Je to obal na jeho prútik,“ vzlykala čoraz hlasnejšie.
„Blbosť.“
„Zmizni, Moody.“
Tí dvaja sa už nemohli počuť. Tak dievča nariekalo.
„Zmizni.“
„Nezmiznem.“
„Mlčte! Prestaňte! Nechajte toho!“ pišťalo dievča, pretože sa chýlilo k bitke…
A tá aj vypukla. Najprv to bolo len vzájomné postrkovanie. Obaja boli príliš blízko, aby po sebe metali kliatby. Aj keď boli zúriví a plní nenávisti, stále mali dosť rozumu na to, aby nečarovali… kliatba mohla ľahko zasiahnuť aj jej doručovateľa, nielen adresáta.
Moody švihol Severusa barlou cez rameno a Severusova ruka vyletela vpred.
„Au, sakra, kurva!“ Moody si držal tvár rukou.
„Čo si mu spravil?“ vydesilo sa dievča, pretože videla, ako Moodymu cez prsty preteká krv.
„Neviem,“ Severus sa nechápavo díval na svoj prútik. Na jeho konci bolo troška krvi. „Asi som ho pichol, alebo čo…“
„Vypichol si mi oko, ty kretén!“ vrešťal Moody zvíjajúci sa na zemi. „Nemám oko! Mám tam dieru! Kde mám oko?!?“
„Ja som… nechcel,“ Severus sa preľakol. A nepreľakol sa len on.
„Ty si ho zabil!“ vykríklo dievča.
„Ale prd, len nemá oko.“
„Vražda!“ zapišťalo dievča.
„Počkaj!“ kričal za ňou Severus, pretože utekala niekde preč…
„Kašli na ňu, pomôž mi,“ kňučal Moody. „Vypichol si mi oko, tak mi pomôž. Rýchle. Možno sa bude dať zachrániť. Tam je. Zober ho do vreckovky a zober ma aj s ním k Pomfreyovej. Ona sa upokojí a potom ju budeš môcť pretiahnuť.“
Bolo to hrozné! Bola to vražda! On ho zabil! Ako mohol? Veď bol taký milý a pozorný. Ako mohol niekoho zabiť? Vravel, že ju miluje a miloval ju. Miloval ju! Čo to hovoril ten hlúpy Chrabromilčan? Že ju chce pretiahnuť? Prefiknúť? Znásilniť? Z týchto vecí rozumela len tomu znásilneniu, ale to sa k nemu nehodilo. Neverila, že by ju dokázal znásilniť. A čo ten obal na prútik? A čo vlastne ten hrubý prútik?
Plakala a utekala sa skryť na dievčenské toalety na druhom poschodí hradu. S myšlienkami na Severusa Snapea, ktorý vypichol Moodymu oko, sa pozrela do iných očí. Veľkých, strašných, žltých očí…
Po dvadsiatich rokoch…
Severus sa už dvadsať rokov trápil výčitkami svedomia. Nielen preto, že kvôli nemu prišiel Moody o oko a museli mu dať nové, o veľa neprišiel, skôr naopak, teraz mal čarovné oko a videl všetko, hlavne to, čo vôbec nemusel, ale hlavne preto, že kvôli nemu prišla o život jeho milovaná Myrta. Zabila ju síce obluda, bazilisk, ako sa po rokoch dozvedel vďaka tomu krpatému idiotovi Potterovi, ale utekala odtiaľ, pretože ju obaja vydesili. On ju vydesil. Zatrpkol a znenávidel celý svet. Nemal Myrtu. Teda aspoň nie fyzicky…
„Ahoj, Severus!“
„Sakra,“ vrkol. Toto mu robila skoro stále. Keď potreboval pokoj na to, aby sa mohol vyprázdniť, ona práve vtedy cítila potrebu s ním konverzovať. A on cítil potrebu uľaviť svojim črevám. Aspoň, že nechodila tým záchodom, na ktorom práve sedel…
„Milé privítanie,“ zafňukala.
„Prepáč, ale vieš, že keď sa snažím o to, tak mám rád pokoj.“
„A ty dobre vieš, že inde ťa navštevovať nemôžem, keď nechceš prísť na návštevu len tak. Prečo nemôžeš prísť niekedy na záchod bez toho, že by sa ti chcelo srať? Nikto ma nemá rád! Ty ma nemáš rád!“ ozval sa vysoký kvílivý zvuk.
„Upokoj sa!“ snažil sa nezakryť si automaticky uši. „Dobre vieš, že to nie je pravda. Neprestal som ťa milovať, ale teraz, teraz to už nejde.“
„Viem. Padol si na hubu, keď si sa ma snažil prvý raz pobozkať.“
„No vidíš. A vieš aj to, že za celé tie roky nebola iná žena.“
„Samozrejme, že nebola. To by som ti totiž nedovolila.“
„A ja som tomu neskutočne rád,“ krivo sa zaškľabil. Mal to ťažké. Myrta ho neprestávala už dvadsať rokov prenasledovať po záchodoch.
„Máme úžasný vzťah.“
„Ten najlepší.“
KONIEC